Datasets:

xguman

/

hw5_text_dataset

like 0

ÚvodSlovensko, ty posvätné dedictvo našich drahých praotcov, kto ťa pochopí kto ťa objaví v tvojej starodávnej sláve?Kto odhalí hrdinské deje krvavých bojov, ktoré odohraly sa na tvojom území? Kto zobudí duchov víťazstvom a chrabrou hrdinskosťou zvečnelých predkov našich, aby nás naučili, ako treba svoj drahý národ, svoju milú vlasť milovať a v prípade potreby za ne život svoj obetovať?Škoda, že len tak málo o nich vieme. Hustý závoj tajnostného šera zastiera ich minulosť, lebo z počiatku nikto zo súvekých dejepiscov o nich nepísal. Až na začiatku deviateho storočia začínajú sa jasnejšie zprávy o Slovákoch, z ktorých sa dozvedáme, že žili a jestvovali, že za svoje osamostatnenie hrdinskou udatnosťou bojovali, že nad svojimi nepriateľmi slávne víťazili, že vo spojení so súsednou Moravou, Sliezskom a Českom tvorili mohútnu Veľkomoravskú državu, že vstúpili do počtu kresťanských národov atď., atď.Všetko, čo sme o našich predkoch vedeli, dozvedeli sme sa len kuso z cudzích prameňov, zo súvekých kroník, historií, legiend, životopisov a listín v nesúvislých úryvkoch.Až konečne naši slávni dejepisci, historikovia: Palacký, Šafárik, Sasinek dali sa do ťažkej práce a sosbierali i napísali samostatnú historiu našich dávnych predkov.Ja neobyčajnou pietou a pútavosťou lniem k pamiatkam dávnej a slávnej minulosti našich drahých predkov. Rád preberám staré anále, rád pozerám obrazy, predstavujúce veľkolepé boje a jednotlivé výjavy zo života pradedov, s vytrvalou usilovnosťou sbieram staré poklady nášho ľudu, tradične z dávnych dôb zachované a svojou živou fantáziou dodávam im koloritu, že sviežo predstavujú sa mi v pôvodnej pestrosti.Jedon z takých obrazov tej najdávnejšej doby podávam Ti, drahý čitateľu, v tejto povesti a zavediem ťa na miesto, ktoré ako drahocenná perla skvie sa bývalou svojou slávou v našich slovenských dejinách.Povesť táto nechže Ťa upevní vo viere, ktorú slávni apoštolovia sv. Cyril a Metod našim praotcom hlásali. Nech Ťa povznesie, vzbudí národnú hrdosť, roznieti vo tvojom srdci lásku k slovenskému národu a k zemi našich otcov, ktorú svojou drahou krvou posvätili.Učme sa žiť od tých, čo žili!

Urbanek_Kysuca.html.txt

Krpčeky sv. FloriánaVeselohra v troch dejstváchMotto:Väčšine ľudí sa mozog vyvíja len do pätnásteho roku; títo potom celý život hrajú komédiu vážnych, dospelých ľudí s rozumom pätnásťročných detí.Anglický prírodovedecOsobyAndrej Jedlinský, statkárCilka, jeho ženaOľga, jeho dcéraElena TomčováDoktor Čvok, lekárDoktor Malinka, advokátDoktor Jancko, advokátsky koncipientMartényi, bývalý statkár, c. kr. komorníkTrnovec, bankový úradníkWinkelmesser, bankový úradníkNiedermeyer Blau Lily, cestujúca so šnurovačkamiUľa, kuchárka

Nadasi-Jege_Krpceky-sv-Floriana.html.txt

Hlava I. Škola v Jelšave(Caput I. De Schola Alnoviensi)Jelšava (Alnovia), mesto Gemerskej župy, sa už od dávnych čias preslávilo vzdelanosťou a vzornou usporiadanosťou života tamojšieho občianstva.„Príkladný poriadok je viac hoden ako svetoborné činy.“ V zmysle tohto významného výroku sa jelšavskí obyvatelia usilovali nielen slovami, ale aj skutkami a svojbytnou pomocou pozdvihnúť slabú školu v obci, kolísajúcu podoprieť, klesajúcu dvíhať, postaviť na vlastné nohy, upevniť, a upevnenú zveľadiť. Nečudo, že svojím chvályhodným úsilím vzbudzovali až závisť iných obcí. Pri spĺňaní tohto ušľachtilého cieľa pomáhali jelšavskej obci títo rektori:Juraj Fabricius,[1]pochádzal z Jelšavy. Štyri roky študoval v Levoči počas pôsobenia rektora M. Gašpara Kramera, v štúdiu pokračoval v Schweidnitzi vo Sliezsku a rok v Prahe. Po návrate pôsobil v Sliezsku a rok v Prahe. V r. 1576 sa stal rektorom v Jelšave. Bol jedným z najslávnejších rektorov a vo svojej rodnej obci úspešne kládol základy vied. V roku 1578 ho odporučili za kazateľa v Jelšave,[2]a preto sa 12. mája 1579 dal ordinovať vo Wittenbergu. Keď zúril mor, uchýlil sa do Čiech, a to do Rataj, kde bol pol roka u Jána Motošického vychovávateľom. V roku 1598 ho vymenovali v Jelšave za farára a v roku 1620 za seniora. Zomrel v r. 1633.Eliáš Lánizasadil semä osobnej dokonalosti a čistej vzdelanosti na jelšavskej škole ešte pred rokom 1597,[3]roznecujúc mysle nenásytnou túžbou po vzdelaní. Keď skončil túto prácu, s celkovým súhlasom odišiel za kazateľa do Mošoviec. Stade poslal Matiášovi Lochmannovi list,[4]datovaný 5. mája 1597, v ktorom sa očisťuje z podozrenia bludov pri kázni, ako to vysvitá z jeho podpisu na listoch z 24. apríla 1611, ktoré písal súčasne Jánovi Fabriciovi, Tomášovi Dorschitzovi a Martinovi Mokossinovi. Z Mošoviec prešiel do Bytče,[5]kde pôsobil ako kazateľ do r. 1617. Svoje povinnosti, tak cirkevné, ako aj školské, vykonával veľmi svedomite, dôstojne, čo pôsobilo okrem toho aj veľmi vážne na prospech mnohých, a tak dosiahol zaslúžené všeobecné uznanie.Izrael Lang.[6]Pozri časť o škole v Brezovici, diel I, hlava 2, § 15.Juraj Conradi.Meno Conradiovcov už dávnejšie preslávil Gašpar Conradi dielom Anagrammatistorum Centurium, ktoré vyšlo v Basileji r. 1606. Baltazár Conradi[7]bol Nemec pôvodom z Nitry a preslávil sa fyzikálnym dielom o ohni Propositiones Physico Mathematicae de flamma viridi atque de ortu et interritu flammae, Olomutii 1639. Dobrý zvuk mena Conradiovcov obnovili Ján Juraj Conradi a M. Ernest Conradi, známi svojimi dišputáciami. O oboch spomenutých Conradiovcoch pozri Nova Litteraria Germaniae z roku 1703 v mesiaci auguste a septembri na s. 287 a 349. Aj jelšavský rektor Juraj Conradi zachránil svojou významnou školskou prácou meno Conradiovcov pred zabudnutím, ako poznamenal Daniel Krman vo Scriniách.Jeho nástupcom bolMartin Kreuschel,[8]ktorý v roku 1619 prešiel za rektora do Banskej Bystrice.V roku 1614 stal sa v Jelšave rektoromŠtefan Chlevinius(ajChlevini);[9]pochádzal z dediny Chlevany na Trenčiansku, zo vznešeného rodu. Na začiatku 17. storočia pôsobil ako úspešný rektor v Jelšave a Štítniku.Po ročnom pôsobení rektoraJozefa Alitisa[10]prevzal v roku 1615 rektorský úradJuraj Pauliny, inak ajPauli.[11]Jeho pôsobenie v Jelšave zaraďuje Gymnasiologia III, hl. I, § 7 k r. 1625. Pauliny sa svojím pracovným úsilím pričiňoval o to, aby bol dobrým a svedomitým učiteľom, preto sa po celý čas svojho pôsobenia venoval len žiakom, žil len pre iných a nenárokoval si nič pre seba. Nečudo, že jeho žiak Michal Prihradný, farár v Klenovci, označil Pauliniho v Zablerovom Indexe ordinatorum (s. 147) za muža najušľachtilejšieho a veľmi učeného.[12]Andrej Mayersa narodil v obci Badiny. „S týmto menom sa stretávame nielen medzi ľuďmi nízkeho spoločenského postavenia a medzi dedinčanmi, ale aj v mestských rodinách, ako o tom svedčí Basilius Faber Soranus v diele Thesaurus eruditionis scholasticae.“ Spomenutý Michal Prihradný (u. d.) ho charakterizuje týmito slovami: „Po Paulinym nastúpil veľmi vzdelaný a učený muž, wittenberský študent Andrej Mayer, teraz hrachovský farár, u ktorého som sa poldruha roka vzdelával vo vedách“.[13]Juraj Sartorius.Keď nastúpil do stánku Múz v Jelšave, aby prednášal svedomite gramatické pravidlá, vždy zdôrazňoval, že gramatika je matka a pestúnka ostatných vied. Dôrazne podčiarkúval, že iba ten, kto si osvojí gramatické základy, môže niečo také dokonalé vytvoriť, čo bude mať večnú trvácnosť.Martin Tehukiuspôsobil na jelšavskej škole v roku 1632, sýtiac zverenú mu mládež vedami, ako zaznamenal Daniel Krman vo svojich Scriniách.Martin Čutkius(Csutkius), aj Csutky. Jeho žiakom bol Jakub Culicis z Brezna, kedysi rektor školy v Spišskom Hrhove, ktorého Čutkius tri roky zasväcoval do znalostí slobodných vied v Jelšave. Pozri Zablerov Index ord. na s. 196.[14]Ján Stephanidesz Liptovského Jána pochádzal z „počestných“ rodičov Petra Stephanidesa a matky Uršuly Durskej. Vo svojej rodnej obci nadobudol základy vzdelania u Jána Rotaridesa, Jakuba Splenia a Tobiáša Christophorida. V roku 1614 sa stal v Huncovciach na Spiši poslucháčom Jána Székelyho, v roku 1619 študoval vo Zvolene u Mikuláša Molitorisa, v r. 1621 v Brezne u Daniela Dubravia, v. r. 1622 v Trenčíne u M. Zachariáša Lániho, v r. 1627 v Banskej Bystrici u M. Daniela Tissenbachera a v r. 1628 takisto v Banskej Bystrici u Jána Duchoňa. Ako človek so solídnymi vedomosťami vštepoval svojim žiakom mravné zásady a znalosti o najzaujímavejších kultúrnych otázkach, ktorými zušľachťoval ich mravy, naučil ich počestne žiť, a tým sa stal ozdobou, pýchou aj vzorom všetkým školám. Neskôr na banskobystrickej škole tak vzorným poriadkom na škole, ako aj chvályhodným vlastným príkladom priam zažiaril. Mestský senát mu zveril vedenie šiestej triedy. Z Bystrice ho na jelšavskú školu pozvali Mária Homonayová, Juraj Fabricius a Matiáš Sculteti dňa 19. júla 1631. Rektorom bol do 16. októbra 1637, potom prešiel do cirkevných služieb.[15]Pozri Zablerov Index ord., 169.Daniel Sinapius, rodom z Jelšavy[16]bol syn Michala Sinapia, ktorý bol diakonom bytčianskej cirkvi v r. 1620 a od r. 1626 farárom v Hrušovciach, a brat Jána Sinapia mladšieho, o ktorom pozri Czwittinger, 360. Ako rektor jelšavskej školy Daniel Sinapius napísal teologickú dišputu: Sertum ex Horti Theologici Areois IV decerptum. Respondente Joanne Matthaesio Arva Velitsensis, Cassoviae 1646. Z Jelšavy ho pozvali za duchovného do Radvane; odtiaľ šiel do exilu. Cimelia Jána Mičinského dosvedčujú, že v období, keď sa skrýval u svojho tesťa Jána Glosia, napísal traktát: Oves suspirantes inter scrinia Johannis Sinapii, rukopis je v Levoči podľa oznamu Horányiho (III, 282). Keď sa vrátil do vlasti, pozvali ho z radvanskej cirkvi do Levoče za slovenského kazateľa. Tam zvečnil svoju pamiatku katechetickou modlitebnou knihou: Perlička Djtek Božjch, ktorá vyšla v Levoči r. 1705.[17]S Jánom Mayerom zostavil Coelum Baianoviense, in quo Stella Augustus Serpilius Symmysta, Lešno 1682. (Poznámka in margine: Vydal aj Domacy Saud seu Observationes Grammaticae Linguae slavicae.)Ján Augustini.Pozri školu v Bánovciach, I, hlava I, § 32.[18]Ondrej Rumenecius.[19]Spomedzi jeho žiakov Daniel Škrovina, rodom z Brezna, sa s úctou rozpomína na svojho učiteľa v Indexe ordinatorum Martina Wagnera na s. 154.Augustín Martini(aj Mártonffy) sa svojou prácou zapísal medzi nesmrteľných a vznešených pestovateľov a horlivcov zbožnosti. Pôsobil v Banskej Bystrici a Krupine, ako to zaznamenal vo svojich Subsidiách Martin Regis.[20]Ondrej Szentkereszti.Nevie sa, či bol synom sobotišťského farára, ktorého spomína Štefan Pilárik v diele Currus Jehovae (kap. 10.) Uvedeného Ondreja spomína jeho žiak Matiáš Chlevenozky (Chlievenský) ako muža veľmi šľachetného a učeného v Index ord. Martina Wagnera, s. 143.[21]Daniel Plorantius[22]pričlenil svoju školskú prácu k chóru Múz a oddal sa kultu Kaliopsy,[23]ako vysvitá z latinskej básne v elegickom distichu, zloženej a v § 18 stati o jelšavskej škole odpísanej z Indexu ordinatorum u Filipa Heutschia, 1684. V tejto básni sa dočítame, že pochádzal z farárskej rodiny a jeho vlasťou bolo Slovensko. Jeho pôvodné meno bolo Plačko. Vyššie vzdelanie si osvojil vo Vratislavi a v Gdansku. Po návrate do vlasti mu zverili rektorský úrad v Jelšave, zastával ho dovtedy, kým nenastúpil na farársku dráhu.Po Plorantiovi, ktorého meno akosi symbolicky predvídalo ,plačlivú‘ budúcnosť (pozri Godofredus Ludovicus, Historia Scholarum, IV, s. 4), bola jelšavská škola dlhší čas zanedbaná.Až keď to dovoľoval vojnový stav krajiny,Štefan Chliviny(Chliving, Chlevini) otvoril jelšavskú školu — „sacrarium hoc Musarum.“[24]Ondrej Fabrypôsobil v roku 1707, ako to dosvedčujú poznámky (subsidia) Martina Regisa.[25]Ján Fabritzius, iný ako M. Fabritzius z Oravy, o ktorom bola reč v stati o škole v Brezne, II, hlava II, § 23.[26]Ani zánik jelšavskej školy nebol výnimkou pri všeobecnom zaberaní kostolov, fár, posluchární, kapličiek, gymnázií, škôl, statkov a iného majetku evanjelikov, ktoré alebo násilím obsadili, alebo zabavili pod všakovými zámienkami, alebo odcudzili rozličným spôsobom. Pozri Historia Diplomatica, s. 207 n.[1]Juraja Fabricia Gymnasiologia III, hlava 1 neuvádza. Bližšie údaje o ňom uvádzajú Fabóove Monumenta I, 16 Hornyánszky 76 a Frankl 101, aj MEEE 56.[2],Za tým účelom‘ (Vittenbergam causa ordinum exivit) šiel do Wittenbergu, kde sa dal zapísať v septembri r. 1578 a zostal tam „usque Dominicam Jubilate anni sequentis“ (tretiu nedeľu po Veľkej noci r. 1579). Bartholomaeides 70.[3]Hornyánszky datuje na s. 76 a Frankl 101 rok 1595, Fabó III, 16 rok 1596.[4]Rkp. Epistolarum ad Matthiae Lochmannum datarum I, 293, odpis listu v Gymn., u. m., § 3.[5]Juraj Thurzo pozval po smrti farára Jána Nostitia Eliáša Lániho do svojich služieb a poveril ho vedením dvora a celej bytčianskej cirkvi; 29. januára 1608 ho menovali seniorom trenčianskeho kontubernia, 30. marca 1610 superintendentom na žilinskej synode. Preložil Lutherov katechizmus do slovenčiny (Rizner III, 11, Wallaszky 191, pozn.) r. 1612. Jeho synovia boli: Daniel, Zachariáš, Gregor, Izák, jeho vnukom bol Daniel Láni, syn brata Daniela. Eliáš Láni zomrel 5. novembra 1618 ako 48 ročný v Bytči. Fabó I, 101 n.[6]Lang pôsobil v Jelšave na zač. 17. stor., azda medzi rokmi 1612 — 1620, podľa Hornyánszkeho 77 v roku 1660. Po ňom nastúpil údajne Jonáš Blaho, ktorý bol neskôr kazateľom v Mokrej Lúke pri Rožňave.[7]Baltazár Conradi bol nemecký jezuita; vyučoval matematiku a filozofiu v Olomouci, zomrel r. 1660. Jöcher I, 668.[8]Kreuschelovo čiže Kreuslovo meno v Gymnasiologii III bolo vynechané. Poznačil ho iba Fabó I, 16 s letopočtom 1618, kým Hornyánszky 77 datuje r. 1611. O jeho banskobystrickom pôsobení pozri Fabó I, 285 a stať o škole v Banskej Bystrici II, hl. 17, § 9; pravda, celá stať je o ňom prečiarknutá! Pozn. 861 v III. diele.[9]Aj Chlevinovo meno poznačil iba Fabó I, 109 a Hornyánszky 77.[10]Alitisa uvádza iba Hornyánszky na u. m.[11]Gymnasiologia III, hl. 1, § 7 zapisuje viac mien toho istého znenia, preslávených v literatúre.[12]Pauliny viedol farársky úrad v Polome od r. 1633 (Fabó I, 39), 1639 v Bystrom (u. m. I, 28), 1682 v Klenovci (u. m., 349) a 1687 v Tisovci, kde r. 1711 zomrel (u. m., I, 347).[13]Na štúdiá vo Wittenbergu sa dal zapísať 22. marca 1628 (Bartholomaeides 132), v Jelšave nastúpil r. 1630 (Bartholomaeides u. m., Fabó III, 16, Hornyánszky 77), ale už od 14. októbra 1631 bol farárom v Hrachove, od r. 1637 v Klenovci, od roku 1645 v Jelšave, kde r. 1659 zomrel.[14]Čutkius pôsobil v Jelšave r. 1636 podľa synopsy u. m., § 11, podľa Hornyánszkeho u. m. až r. 1643 a podľa bratislavského exemplára v diele III. r. 1632. V Spišskom Hrhove pôsobil v r. 1641, Gymnasiologia I, hl. 7, § 10.[15]Stephanides bol r. 1641 kazateľom v Roštári pri Rožňave (Fabó III, 41), v Betliari r. 1651 (u. d., 28), v Senici r. 1671 (u. d., 150).[16]Daniel Sinapius-Horčička pochádzal zo Sučian (Thurocensis píše Bartholomaeides 157), kde žil jeho otec Michal. Po štúdiách vo vlasti sa 18. mája r. 1659 zapísal na wittenberskú univerzitu v období rektorátu doktora práv Augusta Straucha. Keď sa vrátil do vlasti, bol rektorom v Jelšave v rokoch 1663 — 1665, ako to dokazuje jeho dišputácia Sertum decerptum (Pripojené a odtrhnuté z teologických dogmatických ,areolis‘, t. j. spomedzi zväzkov teologických vlákien). Plný titul dišputy tlačenej v Košiciach pozri u Riznera V, 77. Dišputa odznela v Jelšave („in Palaestra Alnoviensi“, na jelšavskom zápasišti) v júli r. 1644. V rkp. Gymnasiologie je uvedený dátum vytlačenia r. 1646. V Slov. literárnom albume 1644 (s. 44). Z Jelšavy prešiel za farára do Kamenian, pri Rožňave. Vtedy ako Ecclesiae Köviensis pastor (farár kameniansky) predniesol 17. októbra 1666 na hrade Štítniku pohrebnú reč z príležitosti úmrtia Gabriela Bakoša, Rákóczyho generála oždianskeho. Reč vytlačili v tom istom roku v Košiciach. Pozri Rizner V, 77, č. 2, Ladislav Bartholomaeides, Comitatus Gömöriensis notitia 432, v pozn. V, r. 1667 Daniel Sinapius bol farárom v Liptovskej Teplej (a nie v Teplej vo Spiši, ako píše Bartholomaeides, Notitia u. m.), odkiaľ sa dostal za farára do Radvane. Ale po krátkom čase ušiel do Brzegu v Sliezsku. Po krátkom pobyte vo Vratislavi od novembra 1677 (Burius Micae 127) bol rektorom školy v Bojanove v Poľsku. Z tohto obdobia pochádzajú jeho významné spisy: Neoforum Latino-Slavonicum (1678), a Coelum Bojanoviense (1682), pozri Rizner V, 77, č. 4 a 5. Dňa 17. februára 1683 ho pozvali znova do Radvane a neskôr za kazateľa do Levoče. Jeho literárne diela pozri u Riznera u. m. a inde.[17]Prvé vydanie diela Perlička Dijtek Božijch pochádza z r. 1683, druhé z r. 1701. Rizner, u. m.[18]Augustiniho podľa uv. miesta o bánovskej škole (I, hl. 1, § 32) pozvali v r. 1639 do Jelšavy, čo potvrdzuje Daniel Krman. Pôsobil tam tri roky. Z Jelšavy prešiel v rokoch 1643 — 1646 do Žiliny (podľa Krmana), potom do Nového Mesta nad Váhom a do Trenčína (exempl. SAV, 142, § 4).[19]Hornyánszky 77 píše M. Mathias Romenetz.[20]Od r. 1657 bol Martini farárom v Kameňanoch. Fabó III, 34.[21]Pozri exempl. SAV, 142. Podľa Hornyánszkeho u. m. Szentkereszti pôsobil v Jelšave v r. 1653; od r. 1670 bol farárom v Necpaloch. Fabó III, 266.[22]Podľa Hornyánszkeho 77 pôsobil v Jelšave v r. 1682 Eliáš Sartorius, čo potvrdzuje aj Bartholomaeides 144, a Daniel Plorantius, vlastným menom Plačko. Exempl. SAV 142 n.[23]Kaliopsa bola v gréckej mytológii múza epického spevu. Báseň odpisuje exempl. SAV u. m. Plorantius pôsobil v Jelšave v r. 1683 (synopsa u. m. § 18). Farárom sa stal po tomto roku v Slatine pri Zvolene. Fabó III, 296.[24]Štefan Chlevenius z osady Chlevany na Trenčiansku pochádzal „zo vznešenej“ rodiny. V r. 1705 pôsobil v Jelšave podľa Hornyánszkeho 77, r. 1707 v Štítniku, kde r. 1710 zomrel. Fabó I, 109, pozn.[25]Ondrej Fabry z Levoče nastúpil v Jelšave r. 1706, odkiaľ ho so všetkými kazateľmi vyhnali. Hornyánszky 77 a Fabó III, 16.[26]Ďalších jelšavských rektorov uvádza iba Hornyánszky u. m. V r. 1783 pôsobil tam Pavol Janovský, v r. 1792 Ján Major, ktorého pozvali z Trenčína. Po ňom nastúpil Ondrej Thaiss. Prešiel do Jelšavy z Nižnej Slanej; neskôr bol kazateľom v Batizovciach. V r. 1791 pôsobil v Jelšave Ondrej Bobák a r. 1794 Pavol Černok.

Rezik_Gymnaziologia-3-diel-Skoly-malomestske.html.txt

Nášmu poetovi![1]Pavol Országh-Hviezdoslav svätí 2. februára tohto roku svoje päťdesiatročné narodeniny, a niet slovenského srdca, ktoré by mu nezaplesalo v ústrety! Kamkoľvek zaletí chýr o tomto milom sviatku, pohne sa v ľuďoch zvláštny, horúci cit, čistý od každej prímesi, lebo Bohom nadchnutý spevec stojí vysoko nad dennou vravou, nad záujmami, stranami, školami, politickými prúdmi a premenami. Hovoria vzduchoplavci, že tam na výšinách je vzdušná vrstva, neprístupná vetru a chmáram. Z takejto nedotknutej výšavy, ponad všetky prúdenia, hľadí náš poeta na zem i na hviezdy. On je tostálev národe, princíp neskrušiteľnej sily, veľkosti, tíšiny. Poézia nie je fantóm: ona jepravda, tá najpravdivejšiapravda, trebárs zotkaná zo zefírnych[2]nitiek fantázie. Tá náhľadná, večná pravda, sídliaca v duši, pravda, sídliaca hlboko v srdci ľudskom.Smelo povieme svoj súd: Hviezdoslav od jarých dní mladosti po dnešné slávnostné okamženie, od roku 1868, keď zazneli prvé, neisté zvuky jeho lýry,[3]behom tridsiatich rokov zbudoval pamätník sebe i národu svojmu, stálejší než bronz a žula. To je už faktom, nepodliehajúcim žiadnemu sporu.Ale dal nám tisíc ráz viac, než slávu „nerukotvoreného“ pamätníka. My tešíme sa výšave a hrdej stálosti jeho pomníka, ale nechodíme okolo neho ako slabý ponilský obyvateľ okolo Cheopsovej pyramídy[4]a večne mlčiacej sfingy. My cítime živými srdcami, ako Hviezdoslav podarúva nás samých sebe, ako po milých stopách pohronského spevca[5]objavuje, vynachádza,presvetľujenárod náš, krásny, no tak biedne opustený ľud náš slovenský! On až chorobno úzkostlive trasie sa nad ľudom naším a vpíja sa do jeho duše ubolenej, hanobenej tým najpodlejším oplanstvom, ktoré vzniknúť mohlo na zemi. Lebo pred Bohom na svedomie, na dušu svoju hovoríme, že slnko, vychádzajúce na perutiach rannej zory a klesajúce na západe, osvecujúce rujným behom zemeguľu našu, nespatrilo v tomto století niečo hroznejšieho, ako hyzdenie a umŕtvovanie dobrého, šľachetného národa nášho, ľudu nášho slovenského!V Hviezdoslavovi táto hrozná sudba národná nevzbudila cit hnevnej horkosti, cit pomsty a zžieravého jedu. Také elementy neboli v jeho duši; v jeho dobrom, citnom srdci roztavil sa hnev na veľký, stálytvorivýsmútok, na vnútornú serióznosť v každom cítení a myslení. Smútok jeho menil sa na duchovné tvorby, arci farby potemnistej, ale tvorby živé a životodarné. Hviezdoslav bránil národ svoj nie ostrou zbraňou, hotovou i k nápadu, ale hotovým literárno-umeleckýmskutkom! On staval bašty nášho žitia a bytia, chrámy a kaplnky pre kult nášho ducha, našej národnosti, našej národnej osobnosti, našej kultúrnej individuality. Za jeho baštami musí rozviť sa život, z tých chrámov musí vystupovať blahý tymian, posilňujúci, povznášajúci, oduševňujúci…Na stráži národnej stojí vysoký spevec, nedotknutý nezdarmi vnešnými, ba ani najväčším zlom, ktoré postihnúť môže národ: rabstvom. On je slobodný ako archanjel, a slobodí zotročených a unížených! On nás všetkých slobodí, čo by i putá lisli sa na rukách našich. Do žíl našich vlieva mlunný prúd, aby roztrhnúť mohli hanobné obrúčky.Takíto géniovia sú zriedkavým darom nebies, a jestli by nič iné nehovorilo za istotu nášho konečného víťazstva, tedy hovorí táto božia milosť, lebo Boh nerozdávamárne svoje najväčšie dary. Len v jednom páde mohlo by sa všetko zmariť: keby sme my samých seba sprznili nevďakou, neverou, chlapčenskou ľahkomyseľnosťou a vnútornou zradou. Keby sme my sami ukameňovali proroka skálím, pozbieraným po nečistých miestach, neslúchali jeho slov a ako pankharti na Eliáša volali na neho z úkrytu pohanné slová. Keby sme v lieni a chabosti nevedeli zahriaknuť vrahov, ktorí špinia nám našu najsvätejšiu svätyňu, naše sacrosanctum;[6]keby sme prestali milovať svoj národ, zabudli na Krista pre falošných prorokov a na naše svetlé slovenské ideály pre bludy manichejské…[7]Od takých hriechov oslobodzuje nás jasná múza Hviezdoslavova. On poukazuje nám javne a slávne cesty, po ktorých máme kráčať, ukazuje hviezdy, ktoré nás majú viesť k spáse!My sme v tak ťažkom položení, že nemôžeme okázale a dôstojne zasvätiť abrahámoviny[8]nášho veľkého muža, mysliteľa a poetu. Počúvame, že ešte nevinný večierok, ktorým ho chceli uctiť jeho bližší oravskí a kubínski rodáci, akýsi slúžny zakázal. Uctiť poetu zakazujú!!No nerozhorčime sa nad brutalitou ľudí nízkych a ošemetných, nerozhorčime sa v tejto chvíli, ale zaleťme všetci duchom k sladkému spevcovi, pozdravme ho veľkým citom, veľkým vrelým oduševnením a zavolajme mu: Na mnogaja i blagaja lieta,[9]milý, sladký poeta náš![1]„Národnie noviny“ 1899, č. 13.[2]zo zefírnych— z jemných[3]od roku 1868, keď zazneli prvé, neisté zvuky jeho lýry— Hviezdoslavove prvé uverejnené príspevky nie sú básne, ale drámy. V „Sokole“ z roku 1868 je odtlačená jeho hra „Vzhledanie“, z roku 1869 smutnohra „Pomsta“.[4]okolo Cheopsovej pyramídy— Cheopsova pyramída je najrozmernejšia pyramída (jej šírka je 227 m, výška 137 m)[5]po milých stopách pohronského spevca— po stopách Andreja Sládkoviča[6]sacrosanctum— (lat.) vo význame: to, čo je najposvätnejšie[7]bludy manichejské— vo význame: nezmyselné bludy (podľa Manicheja), Manichejovia sú prívrženci náuky zlúčenia kresťanstva s inými náboženstvami a filozofickými systémami[8]abrahámoviny— 50. narodeniny[9]Na mnogaja i blagaja lieta— (nespr. rus.) Mnoho a blažených rokov.

Vajansky_Z-dejin-literatury-4.html.txt

Ohlas srbskej piesne[1][2]Pozerá sa Belhrad zámok dol do Dunaja,pod Belhradom šuhaj Srbín koňa napája;na zámku sa čiernou zmijou bunčuk[3]rozpína,kôň sa plaší — šuhaj bunčuk krížom preklína:„Čo ty plašíš môjho koňa, tieniš pol neba?Počkaj, vstane hrom Dugovič,[4]udrie do teba!“Vyjde k nemu z vody sivej Víla Dunajka,napája mu rúčkou koňa, kára šuhajka:„Oj, junáku! čo ty klnieš bunčuk na veži,vyhrážaš sa Dugovičom, čo pod ňou leží?Pozriže len na západe tie rudé zori,ako sa tam jasná hviezda s mesiacom borí.Jasná hviezda — to Dugovič, vraha tam seká,a Belhrad, prázdny hrob jeho, darmo naň čeká!“Oj, za Boha! biela Vílo, na mňa nestonaj,bo hneď zbarvím načerveno ten sivý Dunaj!I zatisne Srbín mladý kalpak na oči,handžár blysne ponad hlavu, koník poskočí.Šírym poľom búrka letí, ťažko hrom zvoní —a pred búrkou biely sokol, šuhaj na koni.R. 1863[1]Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Spevy 4.[2]Banská Štiavnica 1863. Prvý raz Sokol II, 1863, str. 109, 15. marca. V rukop. Sobraných spevoch 1873 i 1879, v nich napr. táto premena:Sokol:Pod Belhradom šuhaj mladý koňa napájaa na zámku čierny bunčuk vietor rozvíňaSobrané spevy i Spevy 1880:Pod Belhradom šuhajSrbínkoňa napája,na zámku sa čiernou zmijou bunčuk rozpína.Bunčuk vysvetľuje Botto v zošite 1879 ako „turecký prápor z konského chvosta“.[3]bunčuk— odznak tureckej moci na spôsob konského chvosta[4]Dugovič Titus— slávny hrdina bojov proti Turkom, padol v obrane Belehradu r. 1456. Strhol so sebou do priepasti Turka, ktorý chcel na dobýjané hradby zastoknúť tureckú zástavu; tým činom zachránil mesto.

Botto_Ohlas-srbskej-piesne.html.txt

Hry, zábavy, obyčaje a obrady so spevom spojenéDie traditionalen Volkslieder de Slawen tragen unendlich viel bei die alten Gebräuche zu erthalten. Daher kommen ihre Feierlichkeiten, ihre Spiele und Tänze noch von den entferntesten Zeiten her.Abbate Fortis(„Tradičné ľudové piesne Slovanov neskonale prispievajú k zachovaniu starých obyčajov. Preto aj ich slávnosti, hry a tance pochádzajú ešte z najdávnejších čias.“Abbate Fortis)

Kollar_Narodnie-spievanky-2-Hry-zabavy-obycaje-a-obrady-so-spevom-spojene.html.txt

Dr. Gustáv Zechenter[1]Dnes popoludní o štvrtej hodine pochováme v Kremnici dr. Gustáva Zechentera, najstaršieho, nie-li posledného svedka prvého novodobého historického a spolu spoločenského i literárneho pohybu, znamenitého dejateľa slovenskej kultúrno-národnej i politickej renesancie. Tak málo ľudí zo slávnej epochy dožilo vyššieho veku, že okrem slávneho a nekonečne činného Jozefa Podhradského, všetci ostatní už skryli sa pod zem. Dr. Zechenter, jestli nemýlime sa, pristúpil k otcom ako posledný, vidný druh a súbojovník za opustený a sudbou tvrdo tepaný národ slovenský.Meno jeho verejnosti slovenskej zjavilo sa po prvé roku 1848, keď mladý študent na viedenskej medicínskej fakulte, zachvátený „jarom národov“, ako menuje Helfert[2]prvé ideálne pohyby viedenské, vstúpil do študentskej légie a písal Ľudovítovi Štúrovi do „Národných slovenských novín“ do Prešporka prvé svoje riadky, ktoré uzreli svetlo tlačeného slova. „Ex ungua leonem.“[3]Tieto krátke dopisy a opisy viedenských udalostí marcových a pomarcových[4]prezradzujú už hotového spisovateľa a výborného štylistu slovenského. Nevieme čomu pripísať, že dr. Zechenter neoddal sa intenzívnejšie literatúre, ale iste pri smútku, ktorý cítime nad jeho sviežou mŕtvolou, zakráda sa nám do srdca veliká ľútosť nad tým, že nebol nezúhonne verný múze slovenskej a venoval jej len krátke okamihy zaľúbeného lichotenia a žartovania. Lekárska tvrdá povinnosť, osamelosť uprostred odrodilskej púšti a možno ešte iné okolnosti nedovoľovali, aby Zechenter stal si pevne medzi prvých a najvyšších. Na talente, ba geniálnosti mu neschádzalo. A, verte mi, moji milí a drahí, pevný, samostatný literárny typ je velikou vecou celého národa. Starí Poliaci vraj bili do pohraničných riek železné stĺpy, aby zvečnili národa svojho slobodné čierťaže; literárne, vypuklé typy, ba samorastlí tvoriví duchovia sú viac, než „želazne slupy“,[5]to sú nielen „stĺpy“ rodného jazyka a rodnej národnosti, ale oni vyzdvihujú sa zo zeme a riek a tvoria jasné majáky, svietiace nad hlavami i srdcami prítomných pokolení a vysielajúc prenikavé lúče ďaleko do hmlistej prešlosti.Laskomerský (to je jeho obľúbený pseudonym) nešiel, zalomiac hlavu, k takémuto cieľu, ale iba sila jeho vrodeného talentu vyvábila časom z muža-praktika literárne ozóny. Jaroslav Vlček vo svojej histórii slovenskej literatúry poznamenáva, že „Zechenter v druhej literatúre (iste myslel v širšej, s vďačným a čulým obecenstvom) bol by sa stal vychýrenou literárnou osobou“. Nuž, dodávame, k tomu bolo by treba naozaj „zalomiť hlavu“ a drať sa ku predku. Laskomerský hravo víťazil a ľahké víťazstvá nevedú na najvyšší stupeň Parnasu ani u čulých a málo čulých národov…A predsa Laskomerský plní takú velikú medzeru v slovenskej literatúre! V „Národných novinách“ v XI. ročníku 1880, v čísle 116 nachádzame nasledujúcu charakteristiku jeho literárnej osoby:[6]„Slovenský humor pomkol sa o čerstvý krok napred G. K. Laskomerským, ktorý spojuje kypiaci humor so štýlom presným, znalosťou jazyka a ľudí našich. Kto u nás nepoznal by Štefana Pinku, tohto pilného a jediného dopisovateľa slovenského z rozličných vojen a výprav? Sotva sa nájde čítať vediaci Slovák, ktorému by neboli slzy smiechu vrazili do očú pri čítaní jeho dopisov. Čo slovo, to vtip, a čím viac privykáš na spôsoby a zvraty znamenitého virkli-kaprála, tým viac cítiš komickú silu autorovu. Avšak Laskomerský je nielen nevyrovnaný humorista, ale rozprávač opravdu milý a nadaný. Jeho rozpravný štýl je samá presnosť, myšlienka stojí úzko vedľa myšlienky, niet medzi nimi prázdnoty. Najlepšie dokazuje to povesť ,Lipovianska maša‘ a ,Zobrané žarty a rozmary‘. Tu nájdeme, že je Laskomerský majster dialógu. Zvláštny ráz majú Laskomerského cestopisy. Verné, objektívne opisovanie, ostré pozorovanie, veselý tón držia čitateľa mocne v klepetách. Každá jeho práca ožiarená je teplým slnečným lúčom; i prísne vedecké miesta v dielach jeho čítajú sa ľahko ako román, jeho náuka tlačí sa sama sebou človeku do hlavy. Nevdojak mi prichádza na um Hyrtl s jeho učebnou knihou o topografickej anatómii. Ako tento veľký majster prednášky, tak i náš Laskomerský učí žartom a vie najsuchšie spríjemniť svojím chutným spôsobom prednášania. Iste nemýlim sa, keď poviem, že Laskomerský patrí medzi prvých slovenských štylistov!“Dodávame k tomuto, že „Lipovianska maša“ patrí k najlepším prozaickým prácam na Slovensku. V nej je to, čo mnohým chýba — pravá poézia a jemné čutie prírody a prírodných zjavov. Mala by robiť školu a odvrátiť mladý podrast od banálnosti a prozaickej suchoty. Bez poézie niet života, bez srdca a vznetu niet učenia.Najčinnejšia literárna doba jeho života je 1860 — 1880. Mnohé je roztrúsené po časopisoch ťažko prístupných, preto bolo by radno všetko zozbierať a tak postaviť znamenitému mužovi nerukotvorný pamätník. Zišiel do mohyly ako osemdesiattriročný starec! Nech mu je ľahká zem a večná sláva v národe!![1]„Národnie noviny“ 1909, č. 99.[2]Helfert— Helfert, Jozef Alexander (1820 — 1910), rakúsky politik a historik. Zaoberal sa hlavne štúdiom rakúskych dejín od roku 1848.[3]„Ex ungua leonem“— (lat.) významove: podľa pazúra spoznáš leva[4]opisy viedenských udalostí marcových a pomarcových— v sérii článkov, uverejňovaných v „Slovenských národných novinách“ 1845 — 1848, písal o viedenských predrevolučných i revolučných udalostiach[5]„želazne slupy“— (poľ.) železné stĺpy[6]V „Národných novinách“, v XI. ročníku 1880, v čísle 116, nachádzame nasledujúcu charakteristiku jeho literárnej osoby— jej autorom je sám Vajanský v článku „Literárne rozpomienky“. V tejto knihe na str. 118 — 119.

Vajansky_Z-dejin-literatury-5.html.txt

VstupČasy moje mladistvé, zmizly ste mi, zmizly,rozpomienky vaše vždy tanú mi na mysli.Ufrnkly ste, ubrnkly, ani sníček, rýchlo,spiacemu keď junovi pierce pod nos pichlo.Zanikly ste, zanikly, nečakane, v chytre,mydlová ni bublina, keď sa prst k nej pritrie.Ako lístok ružový, keď začína chradnúť,sotvy sa ho dotkne dych, musí, musí padnúť…Časy, časy tekavé, vy včeličky úľa,kde ste sa mi podely, kde sa roj váš túla?Lietate po lúčinách, po alejach parkov,ssajete med sladunký s veselosťou jarkou.Bzukáte po akácoch, po pohankách bujných,sledujete škorvánkov, prepelíc shon čujných.A či hádam krutými stíhané ste vetry,ľudkovia vás nehája, ibák Pán Boh šetrí?…Časy, časy spevavé, vtač vy lesov dumná.kedyže sa aspoň raz obaknete u mňa?Laškujete po horách, bujuríte stráne,trudného mňa mĺkvoty necháte na láne.Družín vašich koncerty hájom víria, chrasťou,valachov i hubárky uslatkujúc slasťou.A či azda mlčíte, rozohnaté víchrom,trasúce sa po dierach, úskalí po príkrom?…Časy, časy laškovné, svižké srnky, bodré,duch do vašej krajiny pachtivo sa vodrie.Skackáte si povoľne, dúbrav jete trávu,kryštálovú patrčín upíjate riavu.Šanty, ranty stvárate po drnisku, húšti,až vám rupká rázga, klesť, pod nôžkami chruští.Alebo psie paskudy, ručníc broky — hútam —vrepily sa do tiel vám, žhavé rany sú tam?…Časy, časy slobody, rybky moje ladné,čo mi na um teniete, obličaj mi bľadne.Kochal som sa v ichre vám, na šibrinky díval,zhúkly, zjakly prúdy riek, odniesol vás príval.Odpluly ste, odpluly v cudzie sveta diale,zabudnuv ma u brehov žiaľu ctivieť stále.Ušly ste mi s vodami za vlasť milú, horskú:mušle, perly, koraly — ríšu bádať morskú…Časy, časy fantivé, jazerenky šumné,kedyže sa s dôverou pritúlite ku mne?Pohladkáte sluchy mi, cmuknete ma bozkom,že sa chutne pohúpam v nadchnutí raz božskom.Nashŕnate perestých krások Flóry nával,budeže to pôžitok, ako som prv mával!A snótite chorovod, kalamajky čarné,že sa zhreje duše kút, hoc i telo starne…Časy, časy blaživé — stoň, bedákaj, chceš-li, —žily, kvitly, zvädnuly, k hrobov lipám prešly.Posoším však tátoša, vzpružím vôle krýdla,vyšiniem sa k blankytu, prezriem tvorov sídla.Poprekutám grúňov taj, krovie lazúr, pniská,kde honelník jahňatám na dúčeli píska.Kuknem sady, hniezďatká, všakú divín skrýšu,malebných brál ssutiny, čo dejami dýšu.Prejdem vábnych vlny plies i sihotí piesok,vzorné lazov robuše i panenky viesok.A pritržkám dovedna Urániu všetku:kratochvíle, vážny krok, zlatohlav i cetku.Úslň — zápač, teplo — chlad, radosti aj bôle,jako sa mi naskytly z minulosti vôle.A lapím sa roboty a pri žuve drienokuvijem si z nebohej vzácnej doby vienok.V. 2. X. 1912

Polsky_Tempi-passati.html.txt

I. PodludníciDantes nebol ešte ani deň na palube tartany, a už vedel, s kým má do činenia. Ctihodný kapitán „Mladej Amálie“, tak sa volala germánska loď, hoc aj nechodil do školy abbého Fariu, poznal skoro všetky reči, ktorými sa hovorí popri tom veľkom jazere, nazvanom Stredozemným morom, od arabčiny až po provensalčinu. Mohol sa teda ľahko dorozumieť, nepotrebujúc pomoc tlmočníkov, ľudí to obťažných a často nediskrétnych, či už s loďami, ktoré stretal na mori, alebo malými, pozdĺž brehu uviaznutými bárkami, ktoré oslobodzoval, alebo konečne s ľuďmi bez mena, bez domoviny, bez zrejmého povolania, akých je vždy dosť na dlažbách nábreží, lemujúcich morské prístavy, ktoré žijú z mysterióznych a skrytých prostriedkov, o nich si nemožno iné myslieť, ako že pochodia od Prozreteľnosti, lebo nemajú ľudským okom viditeľných prameňov výživy: uhádneme, že Dantes sa ocitol na palube podludníckej lode.Kapitán prijal na palubu Dantesa s určitou nedôverou; poznali ho veľmi dobre všetci pobrežní colníci, a keďže medzi ním a tými pánmi trvala stále výmena ľstí, pretekajúc sa v obapolnej zručnosti, zo začiatku si myslel, že Dantes je tajným povereníkom colného úradu, ktorý upotrebuje tento dôvtipný prostriedok na odhalenie nejakého obchodného tajomstva. Ale skvelý výsledok prekonanej skúšky, keď obrátil všetky plachty po vetre a namieril s loďou v smere najkratšom, presvedčil ho úplne. A potom, keď zbadal ten ľahký oblak dymu, ktorý sa hrebeňom vznášal nad hradbami ifského zámku, a začul výbuch vzdialeného výstrelu, sišlo mu na um, že prijal na loď toho, komu patrí česť delového výstrelu, ako pri príchode a odchode kráľovi. To, musíme uznať, znepokojovalo ho už menej, ako keby novoprichádzajúci bol býval colník. Ale aj táto druhá domnienka pri pohľade na nového námorníka zmizla onedlho práve tak ako prvá.Edmond bol teda vo výhode, vediac, čím je jeho kapitán, kým jeho kapitán nemohol vedieť, čím je on; s ktorejkoľvek strany obliehal ho starý námorník alebo jeho kamaráti, vydržal pevne a nepodriekol sa, udávajúc množstvo podrobností o Neapole a Malte, ktoré poznal ako Marseille, držiac sa neochvejne pôvodného výmyslu, ktorý robil česť jeho pamäti. Teda Janovčan sa pri všetkej svojej prefíkanosti dal nabrať Edmondovi, pri ktorom svedčila jeho skromnosť, námornícka skúsenosť a nadovšetko obratná pretvárka.A potom, Janovčan bol iste z tých vtipných ľudí, ktorí vedia len toľko, koľko majú vedieť, a veria len tomu, čomu chcú veriť.V takej reciprocite postavenia došli do Livorna.Tam mal Edmond prekonať novú skúšku: či totiž po štrnástich rokoch, odkedy sa nevidel, pozná sám seba; zachoval si dosť jasnú predstavu o tom, ako vyzeral za mladi, teraz sa mal vidieť v mužnom veku. V očiach kamarátov splnil sľub: Dantes bol už dvadsať ráz pristál v Livorne, poznal teda holiča v ulici sv. Ferdinanda. Vošiel k nemu, dať si ostrihať fúzy a vlasy.Holič pozrel s počudovaním na mužského s dlhými vlasmi a fúzmi, ktorý sa ponášal na niektoré z Tizianových krásnych hláv. V tom čase nebolo módou nosiť také dlhé fúzy a vlasy: dnes by sa holič čudoval tomu, že človek, obdarený takými veľkými fyzickými prednosťami, umienil si, že sa ich zbaví.Livornský holič dal sa bez poznámky do práce.Keď dokončil prácu a keď Edmond cítil, že má celkom holú bradu a na obvyklú dĺžku pristrihnuté vlasy, žiadal si zrkadlo, aby sa v ňom obzrel.Dantes prišiel do ifského zámku s okrúhlou, usmievavou a prekvitajúcou tvárou šťastného mladíka, ktorého prvé kroky do žitia boly ľahké a ktorý sa spoliehal na budúcnosť ako na prirodzený dôsledok minulosti: to všetko bolo drsne zmarené.Jeho oválna tvár sa nadĺžila, usmievavé ústa stuhly v pevných črtách, svedčiacich o odhodlanosti; jeho obrvy sa klenuly pod jedinou dumavou vráskou; v očiach mu tkvel hlboký zármutok, z ich hĺbky zavše vyšľahly tmavé blesky mizantropie a nenávisti; jeho pleť, ktorej sa tak dávno netklo denné svetlo a neožiarily ju lúče slnca, mala priesvitnú bledosť, tvoriacu, ak je tvár lemovaná čiernymi vlasmi, aristokratickú krásu ľudí zo severu; hlboké vedomosti, ktoré si získal, okrem toho vrhaly na jeho tvár jas umnej istoty; popritom si získal i — hoc aj od prírody bol obdarený dosť vysokou postavou — tú mohutnú zdatnosť, ktorú majú telá, koncentrujúce silu stále len v sebe.Po elegancii nervóznych a krehkých foriem nasledovala pevnosť oblých a svalnatých tvarov. Jeho hlas zmenily modlitby, vzlyky a kliatby, vyznieval zavše kovovým timbrom divnej nežnosti, a zas drsným a skoro chríplym zvukom.Okrem toho jeho zrak, stálym pobytom v tme a šere, nadobudol schopnosť rozoznávať predmety v noci, akou sú obdarené oči hyeny a vlka.Vidiac sa, Edmond sa usmial: bolo nemožné, aby ho poznal — ak ešte mal akého — hoc aj jeho najlepší priateľ.Majiteľ „Mladej Amálie“, ktorému na tom veľmi záležalo, aby si udržal v družine človeka takého cenného, ako bol Edmond, ponúkol mu istý preddavok na účet budúcich podielov a Edmond ho prijal. Keď vyšiel od holiča, ktorý s ním urobil prvú zmenu, jeho prvou starosťou bolo zájsť do obchodu a kúpiť si úplný námornícky oblek; tento oblek, ako je známe, je veľmi jednoduchý: skladá sa z bielych nohavíc, pruhovanej košele a frygickej čiapky.V kroji zjavil sa Edmond pred kapitánom „Mladej Amálie“, nesúc zpät Jacopovi požičanú košeľu a nohavice, a musel mu rozpovedať svoju príhodu. Majiteľ nemohol v tomto driečnom a elegantnom námorníkovi poznať človeka s hustou bradou, s morskými trávami vo vlasoch a s telom, premoknutým morskou vodou, ktorého prijal nahého a polomŕtveho na palubu svojej lode.Uchvátený jeho zjavom, znova vyzýval Dantesa, aby zostal v jeho službách. Ale Dantes, ktorý mal svoje vlastné zámery, nechcel prijať dlhší ako trojmesačný záväzok.Ináče mužstvo „Mladej Amálie“ bolo veľmi čulé a prísne podriadené rozkazom kapitána, ktorý nemal obyčaj mrhať čas. Sotva bol týždeň v Livorne, a vyduté boky lode už boly naplnené maľovanými mušelínmi, zakázanou bavlnou, anglickým prachom a tabakom, na ktorý tabaková réžia zabudla udrieť svoju pečať. Šlo o to vyplaviť sa so všetkým tým z Livorna bez zaplatenia cla a vylodiť to na korzickom pobreží, zkade istí podnikatelia dopravili by tovar do Francúzska.Odišli; Edmond zas brázdil azúrové more, prvý obzor svojej mladosti, ktorý vo väzení tak často bol vidinou jeho snov. Vpravo nechal Gorgonu, vľavo Pianosu a smeroval ku vlasti Napoleona a Paoliho.Keď na druhý deň kapitán vystúpil na palubu, čo robieval dosť často, našiel Dantesa opretého o kraj lode a hľadiaceho s divným výrazom na skupinu žulových skál, ktoré slnce oblievalo ružovým svetlom: bol to ostrov Monte Cristo.„Mladá Amália“ nechala ho bokom asi na tri štvrtiny míle a pokračovala v ceste na Korziku.Dantes dumal, plaviac sa popri tomto ostrove, ktorý pre neho mal také zvučné meno, že by sa mohol len vrhnúť do mora, plávať pol hodiny, a bol by na tej zasľúbenej zemi. Ale čo by tam robil bez nástrojov, potrebných na odkrytie pokladu, bez zbraní na jeho obránenie? Okrem toho, čo by povedali námorníci? Čo by si myslel majiteľ? Bolo treba čakať.Na šťastie Dantes vedel čakať: na slobodu čakal štrnásť rokov; teraz, keď bol slobodný, mohol bezpečne čakať pol roka alebo rok na bohatstvo.Keby mu bol niekto núkal slobodu, či by ju nebol prijal bez bohatstva?A napokon, či to nebolo len vybájené bohatstvo? Splodené chorým mozgom úbohého abbého Fariu? Či nezomrelo súčasne s ním?To je síce pravda, že list kardinála Spadu bol neobyčajne precízny.A Dantes si opakoval v duchu list od začiatku až do konca, nezabudol z neho ani slova.Zavítal večer; Edmond videl, ako prechádza ostrov všetkými odtienkami, ktoré prináša so sebou súmrak, videl, ako sa pre každého stráca v tme. Ale Dantes so zrakom, zvyknutým na tmu väzenia, videl ho určite stále, lebo zostal na palube posledný.Na druhý deň sa zobudil vo výške Alerie. Lavíroval celý deň; podvečer vzbĺkly na pobreží vatry. Podľa polohy vatier poznali bezpečne, že možno vyloďovať, lebo miesto vejky vytiahli na sťažeň malej lode lampáš; priblížili sa teda na dostrel ku brehu.Dantes si všimol, že majiteľ „Mladej Amálie“, blížiac sa k pevnine, pravdepodobne s ohľadom na slávnostnú okolnosť, dal pripevniť na palubu dve malé, mažiarom podobné otáčacie delá, ktoré mohly bez veľkého hukotu vystreliť na tisíc krokov radostnú štvorlibrovú guľu.V tento večer však bolo to opatrenie zbytočné. Všetko sa odbavilo najhladším a najzdvorilejším spôsobom. Štyri člnky sa priblížily bez ruchu k lodi, ktorá, pravdepodobne na ich počesť, spustila aj svoj člnok, a tak päť člnkov sa poponáhľalo, že o druhej hodine ráno všetok náklad z „Mladej Amálie“ bol dopravený na pevninu.Kapitán natoľko dbal na poriadok, že ešte v noci rozdelil prémie: každý chlap dostal podiel vo výške sto toskánskych libier, čo je asi osemdesiat frankov našej meny.Výprava však nebola skončená; zamierili k Sardínii. Bolo treba zas naložiť loď, ktorú práve odbremenili.Druhý výkon prekonali práve tak šťastne ako prvý; „Mladá Amália“ mala hojnú žatvu.Nový náklad bol určený pre kniežatstvo luccské. Skladal sa skoro výlučne z havanských cigár, xereského vína a malagy.Tam sa pohádali s colným úradom, večným nepriateľom kapitána „Mladej Amálie“. Jeden colník a dvaja námorníci boli ranení. Dantes bol jedným z tých námorníkov; guľka mu preletela mäsom ľavého pleca.Dantes sa skoro tešil tej šarvátke a bol rád tomu poraneniu, tie prísne učiteľky ho poučily, ako sa vlastne díva na nebezpečenstvo a s akým srdcom znáša utrpenie. Na nebezpečenstvo pozeral s úsmevom, a súc ranený, hovoril s gréckym filozofom: „Bolesť nie je zlo.“Okrem toho pozeral na smrteľne raneného colníka, ale buď pod vplyvom rozpálenej krvi, buď ochladnutia ľudských citov ten pohľad pôsobil na neho len slabým dojmom. Dantes bol na ceste, ktorou chcel prejsť, a sledoval cieľ, ktorý chcel dosiahnuť: jeho srdce menilo sa mu v hrudi na kameň.Jacopo, ktorý ho videl klesať, považoval ho za mŕtveho, priskočil k nemu, zdvihol ho, a keď ho napokon zdvihol, ošetroval ho ako znamenitý kamarát.Tento svet teda nebol taký dobrý, akým ho videl doktor Pangloss, ale nebol ani taký zlý, akým ho videl Dantes, keď tento človek, okrem dedičstva podielu nemajúc čo očakávať od svojho druha, vidiac ho domnele zabitého, cítil taký hlboký zármutok.Na šťastie bol Dantes, ako sme povedali, len ranený. Vďaka bylinám, natrhaným v istom čase, ktoré sardínske babky predávaly podludníkom, rana sa zahojila veľmi rýchlo. Tu chcel Edmond skúsiť Jacopa; núkal mu ako odmenu za ošatenie svoj podiel, ale Jacopo ho rozhorčene odmietol.Pre túto sympatickú oddanosť, ktorú Jacopo prejavil Edmondovi od prvej chvíle, keď ho videl, venoval Edmond Jacopovi tiež do istej miery svoju náklonnosť. Jacopo si však viacej nenárokoval: pudove vycítil, že Edmond stojí svrchovane vysoko nad svojím postavením, ktorú okolnosť podarilo sa Edmondovi pred ostatnými zatajiť. Dobrý námorník sa uspokojil s tým málom, čo mu udeľoval Edmond.Cez dlhé dni, keď loď, vďaka priaznivému vetru, ktorý jej vial do plachiet, šinúc sa bezpečne azúrovým morom, potrebovala len činnosť kormidelníka, Edmond s námorníckou mapou v ruke stal sa na palube Jacopovým učiteľom, ako chudák Faria stal sa jeho učiteľom. Ukazoval mu polohu pobrežia, vysvetľoval mu odchyľovanie sa busoly, učil ho čítať v tej veľkej otvorenej knihe nad našimi hlavami, ktorú menujeme oblohou; na jej azúr Boh písal diamantovými písmenami.A keď sa Jacopo spytoval:„Načo sa má taký úbohý námorník, ako som ja, učiť všetkým týmto veciam?“Edmond odpovedal:„Ktovie? Azda sa raz staneš lodným kapitánom: tvoj rodák Bonaparte stal sa cisárom!“Zabudli sme povedať, že Jacopo bol Korzičan.V tom stálom premávaní uplynuly tri mesiace. Edmond sa stal práve takým obratným pobrežným plavcom, ako bol predtým chrabrým námorníkom; soznámil sa so všetkými podludníkmi celého pobrežia, naučil sa všetkým mornárskym znameniam, ktorými sa títo polovičatí morskí lúpežníci medzi sebou poznávali.Okolo svojho ostrova Monte Cristo za celý ten čas plavil sa rozličným smerom asi dvadsať ráz, ale ani raz sa mu nenaskytla príležitosť na pristátie.Rozhodol sa teda:Že keď mu vyprší smluva s kapitánom „Mladej Amálie“, hneď si prenajme malú bárku (Dantes to mohol urobiť, lebo na tých rozličných cestách nastrádal asi sto piastrov) a vyberie sa pod nejakou zámienkou na ostrov Monte Cristo.Tam by mohol cele slobodne podniknúť pátranie.Nie cele slobodne, lebo by ho iste stopovali jeho sprievodcovia.Ale na svete treba sa raz na niečo odvážiť.Vo väzení stal sa Edmond obozretným, a radšej by sa nebol na nič odvážil.Ale akokoľvek hľadal vo svojej plodnej obrazotvornosti, nenachodil iné východisko, ako dostať sa na vytúžený ostrov, ako dať sa ta doviezť.Dantes sa v tejto nerozhodnosti kolísal, keď kapitán, ktorý mu veľmi dôveroval a mal sto chutí podržať ho vo svojich službách, raz večer chytil ho pod pazuchu a zaviedol do hostinca vo via del Oglio, v ktorom sa obyčajne schádzala livornská vyberaná spoločnosť podludníkov.Tam hovorili obyčajne o veciach pobrežia. Dantes prišiel už dva alebo tri razy na túto námornícku burzu, a vidiac tu odvážnych morských lupičov, ktorých splodilo pobrežie, majúce asi dvojtisícmíľový obvod, spytoval sa sám seba, akú moc by mal v rukách človek, ktorý by bol schopný pohybovať podľa svojej vôle všetkými tými spojenými a rozbiehajúcimi sa vláknami.Teraz šlo o veľkú vec: išlo o loď, vezúcu náklad tureckých kobercov, orientálnych látok a kašmíru; bolo treba vyhľadať neutrálne územie, kde by sa mohla uskutočniť výmena, a potom pokúsiť sa o vylodenie tovaru na francúzske brehy.V prípade zdaru kynula ohromná odmena; malo pripadnúť päťdesiat až šesťdesiat piastrov na mužského.Kapitán „Mladej Amálie“ navrhol na vylodenie ostrov Monte Cristo, ktorý, súc cele pustý, bez vojska a colníkov, zdal sa za čias pohanského Olympu do prostriedku mora umiestený Merkúrom, bohom obchodníkov a zlodejov, ktoré dve triedy my oddeľujeme, ak nie rozlišujeme, a ktoré starý vek, tak sa zdá, kládol do jednej kategórie.Pri mene Monte Cristo zachvel sa Dantes radosťou. Vstal, aby utajil vzrušenie, a obišiel zadymenú krčmu, v ktorej jazyky celého sveta miešaly sa s rečou francúzskou.Keď sa zas vrátil k dvom spoločníkom, bolo rozhodnuté, že pristane na Monte Cristo a že sa vystrojí na výpravu hneď nasledujúcu noc.Edmond, ktorého pritiahli k porade, bol toho náhľadu, že veľké podniky, ak sa majú podariť, musia byť rýchlo uskutočnené.Na ustálenom programe sa teda nezmenilo nič. Dohodli sa, že budúci večer vytiahnu kotvy a budú hľadieť, aby pozajtre večer, keďže more bolo krásne a vietor priaznivý, dostali sa do vôd neutrálneho ostrova.

Dumasst_Grof-Monte-Christo-II.html.txt

PredmluvaZasvätenie storočia Kuzmányho narodenia (r. 1906), ktoré obrátilo myseľ našu na tohoto národného bohatiera a dalo podnet k hlbšiemu nahliadnutiu do jeho ducha a práce, priviedlo nás ku vzácnemu poznaniu, že v Karlovi Kuzmánym máme veľkého ducha, ktorý zaujíma dôstojné miesto v rade našich najprednejších repräzentantov, že je o moc väčší a vzácnejší, než sme si ho dosiaľ kedykoľvek cenili. Tomuto poznaniu dal výraz Vajanský vo svojej prednáške: „i vidíme, presvedčujeme sa o tom, čo sme dosiaľ len šípili, že máme v Kuzmánym veľkého básnika, ktorého postaviť môžeme na rovný piedestál s Kollárom, Sládkovičom, Chalupkom.“[1]A nielen básnika veľkého máme v ňom. Práve tak veľkým sa dokázal ako kňaz, ako národovec, ako organizátor, ako vedátor, ako vychovávateľ národa.Skutočne, keď sa vhĺbime do povahy, do duševnej dielne týchto otcov, patriarchov národa nášho, ako bol Kuzmány a s ním Kollár, potom Lichard, Hodža, Hurban, Štúr a iní, prichodí nám s hlbokou pokorou a obdivovaním vzdať úctu ich duchom. Ako boli ustarostení o svoj národ! Len čiastku tej starosti a s ňou spojeného oduševnenia i konania, a národ náš musel by prekvitať! Nemožno je sa diviť, že títo mužovia videli už brieždiť sa zore národného slovenského života. Bol to optimizmus, založený na vnútornej sile, na sebadôvere. Vycítime pri nich snahu, dopriať všetko dobré národu. Ba razom chceli potisnúť biedny národ slovenský do popredia. Kde badali, že by bolo treba pomáhať, už tam boli. Vzory najnovšie na každom poli, ešte sa len písalo o nich po časopisoch, už uvádzali i k nám. Dvíhať národ, nahradiť v krátkosti tisícročnou nečinnosťou zameškané, to bola ich snaha, to struna, ktorá ich ku každému činu roznietila.Z týchto mužov, skutočne otcov národa, bol Karol Kuzmány. Preto vďaka spolku „Tranoscius“, že vypísaním súbehu, dal podnet a chuť k oceneniu práce jeho, k opísaniu jeho života a jeho doby vzhľadom na náš národ a na jeho tohočasné dejiny.Zasluhuje si toho Kuzmány, ale žiada si a potrebuje to i sám národ. Lebo životopis veľkých ľudí má veľký výchovný význam. Je v ňom istá príťažlivá sila. Mládež na príkladoch otcov svojich sa vychováva. Preto bez nútenia rada číta životopisy veľkých mužov.S vedeckého však stanoviska životopis repräzentačného človeka má ten význam, že slúži na objasnenie, na vysvetlenie diela, smýšľania, ducha jeho. Lebo k duchu diela prispieva mnohým nálada, často len chvíľková a zavše dobová. Preto životopis má za povinnosť vystihnúť náladu túto a tak prispieť k vysvetleniu diela, srozumiteľnejšou urobiť náladu, pochopiteľnejším ducha, v diele sa javiaceho.Tieto dva významy životopisu, tieto dva požiadavky jeho budeme mať pred sebou pri ďalšej rozprave. Takáto práca o Kuzmánym a jeho dobe je ťažká, je priekopná. Treba ísť k samým prameňom, do starých knižníc. Málo sa dosiaľ napísalo o ňom, a i to je už potratené. Jeho práce sú prachom zapadnuté, ak vôbec sú ešte zachované u niektorého bibliofila. I k tejto práci len na viac miestach som môhol ako-tak posbierať diela Kuzmányho. Viacej pánov mi láskave zapožičali knihy, ktoré zachovali v svojich knižniciach. I vnukovia veľkého Karla mi s najväčšou ochotou prepustili všetko, čo sa u nich zachovalo, menovite vzácny, v rukopise zachovaný životopis Karla Kuzmányho, pôvodne pre „Slavische Blätter“ napísaný, ale podopĺňaný, potom familiárne dáta o rodine Kuzmányovskej.Všetkým ct. pánom, ktorí mi už čímkoľvek boli na pomoci, i na tomto mieste vzdávam srdečnú vďaku.V Krupine, 1916.[1]Slov. Pohľ. 1906, str. 687.

Bujnak_Dr-Karol-Kuzmany-Zivot-a-dielo.html.txt

Riadenie v životeSynu! keď raz vstúpiš do prúdu života, zkusíš, čo je svetská zlosť, a čo dobrota. Mužne snášaj všetko čo ťa potká v svete, veď znáš, že sa dobré so zlým vždycky plete. Ty hľaďdolu k hrobu,horek Stvoriteľu,zpätna svoj počiatok,napredk svojmu cieľu. Dľa toho sa spravuj na života púti: k šomraniu na časnosť nič ťa neprinúti.

Rizner_Od-srdca-k-srdcu.html.txt

Trinásta pieseňZ denníka priateľovhoBolo to roku 1845. Prechádzal som sa so svojím priateľom v okolí mesta P.[1]Bol pekný sobotný večer, ale teraz ani jeden z nás proti našej obyčaji nebol pohrúžený v citoch, ktoré krásna príroda a velebný západ slnca budí v ľudských prsiach, bo bola sa strhla medzi mnou a mojím priateľom Adolfom malá hádka.„Never, braček môj zlatý!“ hovorím ja Adolfovi, „never svojmu klamlivému zdaniu…“„Veď ja to uznávam,“ skočí mi on do reči, „že rozdiel byť musí a že naozaj je medzi duchom slovenským a germánskym. Ale to si nijako nedám odškriepiť, že by naši básnici museli byť samí Platónovia[2]a že by slovenské básnictvo nesmelo mať nijakú romantiku. Prosím ťa, Karol môj, čože tvorí básnikov, čo ich nadchne nadzemským vzletom?… Jedine láska. Uznávam síce, že neromantická láska k vlasti tvorí Zrínskych[3]a Dugovićov,[4]láska k národu Holubych a Šulekov,[5]láska k pravde Husov, a verím, že láska božia stvorila Krista, viem, že ona je tá iskra všesvetov, ten obraz boží v nás, bo sám boh je láska. Ale z druhej strany láska ku kráse stvorila Petrarcu,[6]Sládkoviča a stá iných pevcov, ktorí zahoreli ohňom lásky k svojim ideálom, ona…“„Dobre, brat môj,“ pretrhol som ho, „to je isté, že ani slovenské básnictvo nemôže byť bez výjavov takej lásky, lenže u nás nieto toho zúfania a zvíjania sa, u nás nieto toho slepého zajedania sa do náruživosti, u nás nieto toho večného, takmer cieľ nemajúceho túženia. Veď som ani ja nie z tých prepiatych, ktorí čistú lásku ku krásnemu pohlaviu celkom zatracujú a slovenskosť jej odopierajú. Bo trebárs by i budúci svet slovanský a jeho básnictvo túto lásku snáď ináč postavilo, ja si vždy to pripamätúvam, že sme teraz ešte len akoby na priechode, na dlhom, medzi dvoma rozdielnymi krajinami stojacom moste, na ktorom stretajú sa dva svety rozličného ducha a z ktorého jeden kráča do kraja rozpomienok na krásnu minulosť, keď sa druhý nádejne díva na veľkú budúcnosť. A v tomto priechode, tak myslím, podobné otázky ešte ani vyvarené byť nemôžu, bo ich obyčajne sám život zodpovie, ba sú rezultátom samého života, ktorý sme my ešte nemali.“„Bože môj, Slovák som,“ hovoril rozsmútený Adolf po dlhšej prestávke, „Slovák som a vy mi, bračekovci, slovenskosť odopierate, ba mnohí ma nazývajú Nemcom a ľahkomyselným fantastom!… Nepoznáte, bračekovci, alebo mňa, alebo seba.“Mal som roboty, kým som zas svojho priateľa Barína rozhovoril, bo keď sa rozžialil zvlášť nad tým, že ho priatelia nepoznajú a krivo posudzujú, vtedy ťažko navracala sa mu veselosť.Vyšli sme na vŕšok a hľadeli sme na striebornú pod nami tiahnucu sa stužku Dunaja a šum mestského ruchu zďaleka doznieval pri našich ušiach. Slnce zapadlo. Barín utíchol, zamyslel sa. Stál ako nemá socha, ktorej city a myšlienky prezrádzajú iba ťahy tváre dlátkom umelca vyjadrené. Tak stál Adolf nemo, zamyslene a ťahy jeho tváre zreteľne vraveli, že horúca túha zmocnila sa mladíkovej duše a srdca.Adolf Barín bol asi dvadsaťročný šuhaj, nalezenec, ktorý nepoznal vlastných rodičov. Vychoval ho istý statočný kňaz, ktorý nemal vlastných dietok. K teológii síce nemal vôle, ale študoval ju, nie preto, aby si snáď v budúcnosti ako kňaz vyživenie zaopatril, ale… on vlastne sám nevedel prečo. Myslím, že iba preto, bo to vtedy bol taký zvyk a možno, že i kvôli svojmu vychovávateľovi a dobrodincovi, aby mu v dňoch staroby a slabosti mohol byť na pomoci. Ako hovorím, bol iba asi dvadsaťročný šuhaj, ale už v každom ohľade takmer celkom zrelý, o čom svedčili vzhľadom na telesnú stránku i jeho, belavým vlasom husto zarastené pery. Postavy bol vyššej, údov slabých. Tvár jeho bola pre chlapa snáď až pribiela a zaujímavá. Jeho modré oči mu zväčša akoby umierali nekonečnými žiaľmi a iba zriedka ziskrili sa mu ako blesk nad Tatrou, keď hnevom rozbúri sa modrá klenba nebies. Adolfovo čelo bolo vysoké a jeho belavé vlasy v hybkých kučerách zakrývali mu dlhý krk.Môj Adolf bol dakedy veľmi neobyčajný šuhaj, ktorý svojím životom vôbec dokazoval, že nie je z tých pedantov, čo vyhlasujú veselosť mladosti hneď za skazenosť, poetickú povahu ducha za fantastiku a túžby mladej duše za číre svetáctvo. Bol on človek nešanovlivý, bo keď mal peniaze, trovil ich bez pomyslenia na budúcnosť. O minulosti a budúcnosti svojej vôbec nerád vravel, ale na takýto jeho vývin mala veľký vplyv tá okolnosť, že bol nalezenec, sirota bez otca, matere, bratov. Medzi seberovnými priateľmi býval rozpustilo veselý, v samote ale zádumčivý, iba i so mnou, keď bol sám, nikdy dáke ľahké slovo z jeho úst nevyšlo. To je dôkaz, že viac pre druhých než pre seba býval veselým a že veselosť jeho nebola srdečná a úprimná. Na svoje šaty dakedy nič nedbal, a niekedy sa zase vystrojil a vycibril sa ako najprvší švihák. Obidvoje mu veľmi pristalo. V karty nehrával, tým viac ale na guľkárni (biliarde). Víno málo píjal, pálené nikdy, ale piva vo veselej spoločnosti veľa. Svoje slobodné hodiny trávil vo dne kreslením a maľbou krajiniek, hraním na piane a básnením. Jeho najmilšie čítanie bolo Byron[7]a Goethe,[8]zvlášť tohto Werthers Leiden a Máchov Máj.[9]Bürgerovu Lenóru a Mickieviczov Kurhanek Maryli,[10]ba i mnohé Petrarcove sonety vedel naspamäť. Večer rád spieval pri gitare. — Taký asi bol môj Adolf a môžem povedať, že som bol pyšný na jeho priateľstvo.I teraz so zaľúbením hľadel som na neho, ako roztúženým okom hľadel do utešených, pred nami v sivej večernej pare zahalených rovín. Čo cítil, neviem, to snáď ani on sám nevedel.Z tohto snenia vytrhli nás naraz kroky, ktoré sa ozvali za nami. Ja som sa najprv obzrel, a poznajúc mešťana Romsauera s jeho krásnou dcérou, upozornil som Adolfa na príchodzích. On sa obzrel a zapálil sa až po uši.„Váš pokorný sluha, pán Romsauer,“ vravel Adolf k príchodzím v nemeckom jazyku, „iste ste boli vo vinici?“„Áno, vo vinici,“ odpovedali otec i dcéra naraz. „Oni sa prechádzajú?“ pokračoval mešťan, „dnes je krásny večer a iste nejedného vyvábi pod slobodné nebo.“„Pozrú len, pán Barín!“ prejala slovo dcéra, ukazujúc kytku kvetov, „ja som i na nich pamätala, ale teraz im ich nedám, zajtra je nedeľa, neprišli by, takto budú musieť.“„Ver je pravda,“ vravel otec prívetivo, „ja som im dnes zabudol povedať, aby sa páčilo zajtra k nám na obed,“ a strojil sa k odchodu.Môj priateľ sa zľahka poklonil a šeptal čosi, čo tuším malo byť poďakovanie.„Teda ich doista čakáme a ich obyčajné výhovorky neprijímame,“ doložila dcéra, a po vzájomných poklonách tašla za svojím otcom. O chvíľu ešte raz zvrtla hlavou, jej čierne oko stretlo sa so zrakom túžby Adolfovej… a zmizla.Romsauer bol, ako som už spomenul, zámožný mešťan, vdovec a mal troje detí, Lauru, svoje najstaršie dieťa a dvoch chlapcov, ktorým Adolf každodenne dva razy hodiny dával v latinských štúdiách, v maďarčine a vo francúzštine. Romsauer rád videl Adolfa, ale ešte radšej ho videla šestnásťročná dcéra Laura, bo, ako vravím, pri všetkej slabosti údov tela bol Barín kaľavný šuhaj a mal všetky tie vlastnosti, ktoré páčia sa vôbec a človeka robia milým a príjemným.Laura bola vzdor svojej mladosti už panna dozretá, krásna, povahy, tela i ducha viac orientálneho než nemeckého. Havranie vlasy, čierne ohnivé oko, husté obočie, utešené mihalnice, klenuté čelo, grécky nos, ružové líca, jahodové pery, krásne biele zuby, plné formy a okrúhle ramená, to boli okrasy utešenej Laury. Ako Adolf ľúbil Lauru a ako ho ona rada mala, to som iba ja vedel ako jeho verný priateľ, hoci ho i ostatní priatelia s ňou častejšie premŕzali, obyčajne ale len štipľavými slovami. Áno, vrúcne milovali sa Adolf a Laura, ale na budúcnosť nemysleli! — A akože by boli mohli i len pomyslieť na ňu, keď to vôbec známe bolo, že Romsauer má so svojou dcérou ligotavé plány, a Adolfova budúcnosť sľubovala málo ligotavého, málo jasného.Teraz, keď dcéra s otcom odišla, za chvíľu hľadel ešte v tú stranu a potom, nemo chytiac ma za ruku, ťahal ma za sebou.„Kamže pôjdeme?“ pýtam sa ho bez úsmevu, akoby sa nič nebolo stalo.„Do Betlehemu.“Betlehem bola krčma tu medzi vinicami. Každý večer schádzal sa tam hodný počet našich známych. — Ja som išiel za ním tiež ani slova nehovoriac a ponechávajúc ho jeho sladkým dumám.Po chvíli Adolf zastal, chytil ma za ruku a hľadiac mi do očí, hovoril: „Ty sa nesmeješ, nekarháš svojho priateľa… oh, ty duša drahá! Ty, Karol môj, ty, priateľ môj jediný!“„Čože by som ťa karhal? Ja od teba viem, ako sa ľúbite a lásku vašu nezatracujem, bo verím, že ona časom z obidvoch vyvetrá.“„Veríš,… ale veríš to?… No, Karol môj, never to! Moja láska je môj život, až keď vo mne všetky ostatné city vymrú, potom až omdlievať počne i cit mojej lásky. Nehovor, že som Nemec, alebo,… hovor, čo chceš,… ja ináč nemôžem. Ver mi, bez tejto lásky by bol svet bez svetla, nebo bez spasenia… Všakver som Nemec?“ Ja som mlčal a on pokračoval. „Možno, veď som nalezenec a ten sa môže hlásiť ku všetkým národom, bo vlastne ani k jednému nepatrí,“ a slzy mu hrali v modrých očiach.„Nevravže tak, môj drahý brat, trebárs si otca, mater neznal, reč, ktorou vravíme, ti predsa bola materinskou, je to reč tvojho vychovávateľa. A ver mi, nie iba rod sám, ale i reč a vychovanie určujú človeka podľa jeho národnosti. Ty si syn Tatier a Váhu a si…“„Ja som nič a nič, bo nikam nepatrím. Ach, bože môj! Horké je nikam nepatriť, trpké je nikoho nemať.“Na šťastie išli nám zase v ústrety ľudia úzkou cestou a Adolf sa musel nasilu zobrať a premôcť.Asi po štvrťhodine boli sme v Betleheme. Až tu zase ku mne prehovoril, pýtal sa ma, či chcem s ním sám a či v spoločnosti našich vrstovníkov stráviť večer. Ja pre jeho rozžialené rozpoloženie duše vyslovil som sa za spoločnosť, dobre vediac, že ho to aspoň na chvíľu vyhojí z bôľov túžob.Vošli sme do záhrady. Jeden stôl bol celkom obsadený mladými šuhajmi, baviacimi sa pri spenených pohároch piva veselým rozhovorom a žartami. Celá táto spoločnosť Adolfa s roztopašnou radosťou hlučne uvítala. Sotva ho zazreli, už mu robili miesto pri stole. On si sadol, pil a vravel a o pár minút bol, zdanlivo aspoň, najveselším šuhajom v spoločnosti a svojimi pivom rozdráždenými vtipkami a dobrými nápadmi zabával celú spoločnosť. Ja som sedel v kúte na rohu stola, nemohol som sa rozveseliť, obdivoval som Adolfa.*Nasledujúci pondelok včas ráno stál som pri pulte a prehŕňal som sa v Považskom cestopise baróna Mednyanského, keď naraz hrmotne otvorili sa dvere a dnu najašene vošiel môj priateľ Adolf. Plesol dverami, sadol si k stolíku, nohy rozložil, hlavu do pravej, na stôl opretej ruky uložil a slova nepovedal. Zbadal som hneď pri jeho vkročení do izby, že je dnes oblečený so zvláštnou uhladenosťou. Nohavice mal biele ako sneh a črievice ligotavé ako zrkadlo, bledosivé rukavičky a nový širák, ktorý hneď medzi oči vtlačil, hneď zas nazad posotil, znak to zvláštnej jeho rozjarenosti. Medzitým šliapal nohami Pravidlá obchodu s ľuďmi od svojho drusa, baróna Kniggeho.[11]Takýmto spôsobom sedel tu dlhšiu chvíľu nemo, bez pohnutia, iba tu i tu si zašermoval malou čiernou, na oboch koncoch bielymi kostičkami ozdobenou trsteničkou, ktorá mu nedbanlivo visela v ľavej ruke. Ja, znajúc už Adolfove obyčaje, ani som sa naň neobzrel a čítal som ďalej.„Karol môj!“ skríkne naraz a beží ku mne. Videl som lesknúť sa mu v oku jednu udusenú slzu, „Karol môj, ja som šťastný!“ Objal ma a ja privinul som ho k sebe. Zase ma pustil, rýchlymi krokmi premeral priestrannú, ranným slnkom ožiarenú izbu a zas ma chytil za ruku. „Keby si vedel, Karol môj, ako ma ľúbi!… Oh, nieto slov… No, šťastný som, ale akýsi nepokojný, tuším mi je šťastie nie súdené. Mne by svet úzky bol… Pomysli si,“ vravel zas po chvíli, „ona jediná všetkým, i tým najtajnejším citom záhybov môjho srdca rozumie, ona… ona ma ľúbi. A keby si vedel, ako veľa už vie po slovensky… A to všetko moje dielo!… A aká je krásna, keď po slovensky vraví. Mal by si ju vidieť, počuť… Počuj, Karol môj!“ tu tichšie hovoril, „počuj ma. Ja mám básne na ňu. Už vyše roka pracujem na nich, ale ma nezraď. Všakver ma nezradíš?… Vidíš, vysmiali by ma, že na milú básnim. Naraz iba dám ich vytlačiť, jej obetujem a potom už nedbám, nech vravia, čo chcú, som šťastný. A pekné básne, brat môj!!! Jeden výtlačok dám pekne zaviazať a jej ho darujem. Oh, ten okamih nedám za pol sveta!… Pomysli si, včera som jej zarečnil Marylin kurhánek a čo nerozumela, vysvetlil som jej. Kebys bol videl a počul, keď za mnou šeptala: ,Niemasz, niemasz Maryli,‘ nepochybne by si sa bol stal priateľovým sokom. Potom zas ona Wertherovo utrpenie čítala, ach… a ako citlivo!!! Ona je samý číry cit!!! Vieš, jej otec i včera, ako obyčajne v nedeľu popoludní, tašiel do kaviarne a mňa tam nechal s deťmi a až o ôsmej prišiel domov. Chlapci rozbehli sa na prechádzku, kuchárka odišla do kostola a tak sme v celom dome zostali sami. Ona si sadla na pohovku a ja na stolček pri jej nohách… pri nohách Laury!!! Oh, Karol môj, prečo som včera nezomrel? Však šťastnejší nikdy nebudem!… Ale o tých básňach, prosím ťa, nikomu nevrav, prekvapíme našich priateľov.“Hľadel som naňho rozjatrený divnými citmi a nevedel som vlastne, čo mu odpovedať, keď vo svojej detskej radosti zveril sa mi s pokladom svojich piesní. Že básnieval, to som dávno vedel a vskutku veľa ráz som sa divil, že som u neho nikdy žiadnej piesne na lásku a Lauru nevidel. Teraz teda som zvedel, že ich dosiaľ opatrne schovával a k nášmu väčšiemu prekvapeniu skrýval. Jeho básne, ktoré sme dosiaľ znali, zväčša boli národné povesti umne okrášlené básnikovou obrazotvornosťou. No to všetci spozorovali sme pri nich, že kde v nich boli epizódy o láske, tam jeho piesne boli vždy najpodarenejšie a najplynnejšie, hoci mu v nich dosť ráz mnohí vyčítali prílišnú romantiku.„Pozri, Karol môj!“ vravel Adolf, vyťahujúc z vrecka hodný zväzok. Bol to rukopis jeho piesní. „Pozri, vidíš tu, hľa, na prvej strane názov piesní Spevy lásky Gustáva Adolfa Barína. Na druhej strane zase vidíš, komu sú venované… „Laure,“ a tu už nasledujú samotné moje piesne. Tristo dvadsať ich je a každá sa skladá zo šestnástich riadkov. Všakver ich je veľa? A aké sú krásne, citlivé!… Viem, že sa ti budú ľúbiť… a mojej Laure!… oh, tá bude rada!… Poďme len čím skôr ku kníhtlačiarovi, objedname a…“„Počuj, Adolf,“ pretrhol som ho, „nuž a či nežartuješ? Ak naozaj mieniš vydať svoje básne, dobre by ich bolo najprv prezrieť, posúdiť a tak potom…“„Dobre, dobre,“ skríkol on, „tu máš, prehliadni ich ty sám, a…“„Nie tak myslím, Adolf môj. Ja nemám toľko vedomostí, žeby som ťa snáď na chyby alebo na niečo inšie v tvojich piesňach mohol upozorniť. Ak ale ty sám chceš, vieš, že ti ich pán Kobelský vďačne prezrie. On jediný tu môže byť kompetentným sudcom. Ak teda myslíš, ukáž mu ich, uvidíš, čo ti povie.“„No poďme teda, poďme k pánu Kobelskému, nech súdi,“ — volal ťahajúc ma za ruku z izby, a nehľadel na to, že som ešte v raňajšom negližé.„Nuž teda už aspoň počkaj, nech sa oblečiem,“ hovoril som brániac sa, lebo som vedel, že s ním musím ísť. Poznal som už Adolfov zvyk, ktorý svoje úmysly hneď po ich vzniku uskutočnil. Vyhovárať mu teda zamýšľaný krok by už i tak bolo bývalo daromné.Byt pána Kobelského nachádzal sa v meste a mal krásny výhľad od peknej záhrady. Ta idúc museli sme ísť cez …skú ulicu, v ktorej stál Romsauerov dom. Na prvom poschodí bola Laurina chyža s jedným oblokom, ozdobeným kvietnikami a vyberanými kvetmi. Laura práve v bielom plátennom kabátiku pôvabného negližé polievala svoje milé kvety, keď sme išli pod oblokom. Vskutku bola krásna, zvlášť keď okom, akoby sladkou túžbou umierajúcim, pokývnutím Adolfovi vracala jeho pozdrav. Barín, posilnený týmto výjavom s najkrajšími nádejami v mladistvej hrudi vstúpil so mnou do príbytku pána Kobelského. Tento práve odložil kávovú čašu a zapálil si na fajku s dlhou pípkou. Stál pri pulte a čítal najnovšie noviny.Pán Kobelský nás vľúdne prijal. Adolf hneď vytiahol z vrecka svoj rukopis a predniesol svoju prosbu nášmu učenému priateľovi. — Kobelský bol muž vyše tridsaťročný a tešil sa našej všeobecnej dôvere pre svoje veľké a široké vedomosti. Veľa ráz ale bol prchký, často i prenáhlený. Bol obzvlášť prísnym sudcom, akoby sa v ňom bol sústredil Lykurgos[12]a Cato.[13]Vzal do ruky zväzok Adolfových básní a hodiac okom na názov rukopisu, ľahko sa usmial.„Teda toto chcete dať tlačiť?“ obrátil sa k Adolfovi.„Rád by som, vysokoučený pane. Prosím, ráčte byť tak dobrotivý a prezrite to.“Pán Kobelský otvoril zväzok a náhodou naďabila sa mu Trinásta pieseň. Čítal a čítal nahlas, ako nasleduje:„Lauro! Hľaďže na mňa, hľaď na modliaceho,čo sa svätej citov svojich modle korí;skloň sa, Laura, skloň sa v náruč jeho,nech dvojná v plameni jednom láska horí.Oh, ty duša drahá! Duša môjho ducha,ty môj svet myšlienok, ty svet mojich citov,keď si láske mojej naklonila ucha,v tvojom krásnom oku mi večný deň svitol.Iní majú krásu, slávu tohto sveta,ba už i na druhom trímajú pol neba;mne je krása, sláva i nebo šepleta —ja o nič nestojím, keď, Lauro, mám teba!Nik ma neľúbi, len — tvoje srdce vrelé,ty si matka, sestra i rodina moja,ty si moja krajina i bohatstvo celé,nesmrteľnosť moja, to je duša tvoja.“Potiaľ čítal pán Kobelský a namrzený hodil zväzok piesní na stôl. „A toto vy chcete dať tlačiť?“ zvolal, „tieto bohorúhavé slová, tieto otrepané nemecké frázy?… Pane, nedajte sa vysmiať.“Adolf stál ohromený ako otec nad svojím, ohňom v popol a prach obráteným domom, v ktorom celý jeho majetok i deti — jediná to jeho nádej, zhoreli. Ja som chcel slovo preriecť na obranu Adolfových básní, ale pán Kobelský sa obrátil a tašiel do vedľajšej izby. I my sme sa zobrali a odišli sme. Barín príduc domov, zaraz rozdriapal rukopis, hodil ho do umývača a zápalkou rozžal papier, na ktorom city, dumy, túžby a práca celého roku prešli v jednom okamihu do večného zabudnutia. Potom hodil sa na posteľ a plakal, smútil, stonal, onemocnel. Zimnica ho vylomila a v noci rozpálený blúznil zase ako pomätený. Ja som bol pri ňom celú noc a horúčosť ani mak neprestávala. Ráno som bežal k lekárovi. Lekár prišiel; predpísal mu prášky proti zimnici. Prešiel deň, dva a Adolf nebol lepšie. Romsauerovi som hneď dal odkázať, že Barín pre chorobu nemôže prísť, načo onedlho prišla Laurina komorná pýtať sa na jeho zdravie. Tak sa mi zdalo, že sa jeho stav po odchode komornej o poznanie popravil, no zakrátko zas upadol do predošlého dumania.„Karol môj, nešťastný som!“ vykríkol tu i tu. „Oh, vy piesne moje, vy práca celého roku, vy moje krásne nádeje!… preč, všetko preč!… Laura, Laura, aspoň ty ma neopusti!“Ja som mu vyhováral a všelijak vysvetľoval prepiaty súd pána Kobelského o jeho básňach. Tešil som ho; chlácholil, o Laure mu rozprával, a tu i tu zdal sa i skutočne pokojnejším. No netrvalo to dlho, chytila ho zase zimnica a zas horúčosť a nastalo blúznenie a pomätené rozprávanie.Tak to trvalo asi týždeň. Lekár každý deň prišiel, predpisoval, ale žiaden liek neosožil. Iba každodenné návštevy Laurinej komornej boli v stave vždy na chvíľu utíšiť nezdravého Barína. Lež keď neskôr i Laurina slúžka iba každý druhý deň a potom až na tretí deň prichodila, zdalo sa, že Adolfovo zdravie a sily zo dňa na deň ubúdajú.V druhý týždeň nemoci bolo dakoľko priateľov u Adolfa na návšteve. Adolf sa cítil lepšie, vyzeral veselý, ba i žartoval so svojimi priateľmi.„Počuj, Adolf,“ hovoril jeden z nich, „novinu ti poviem. Soka máš, k Laure zase chodí pán Slávik, jej starý ctiteľ a teraz vraj, ako počuť, naskutku robí prípravy k svadbe.“„Horké jeho prípravy,“ odvetil Adolf, „škoda nákladov.“„To neverím,“ vravel som ja, „keby to bola pravda, neposielala by Laura každý deň k Adolfovi svoju komornú vyzvedať sa na jeho zdravie.“„No len počkajte,“ odvetil zase tamten, „veď ona prestane chodiť.“„A už je tak,“ doložil druhý, „ja, čo som videl, to si nedám odškriepiť. Včera som ich videl spoza kvetov spolu z okna hľadieť. Tak zaľúbene sa bavili spolu ako pár hrdličiek.“„Ale prosím vás, čo si myslíte?“ skočím do reči, „Laura šestnásť-sedemnásťročná, prvá krásavica v celom okolí, a pán Slávik, vyžitý červenovlasý päťdesiatnik, hahaha! Risum teneatis,[14]bol by že mi to za párik: Laura a Slávik!“„Veď ja nevravím, že ona sa zaľúbi doňho. Ale, braček môj, to je veru utešená vlastnosť, mať každoročného štyritisíc dôchodku. Je to vlastnosť, ktorá u žien i z orangutana najpríjemnejšieho salonistu zrobí.“„Laura má i sama pekné imanie,“ odvetím ja, „načo by sa zapredávala pre pár tisíc.“„Veď je tak, to vieme,“ odpovedal tamten, „ale jej otec má vrece ako tirolská pančucha. On ver ani mak nedbá, že pán Slávik má falošné zuby, červené vlasy a pravú lopatku trocha bavlnou vypchatú, nech len do vena pár tisíc podpíše.“„No uvidíte,“ doložil som ja, chcejúc koniec urobiť rozhovoru, ktorý na Adolfa zrejme nemilo pôsobil, „uvidíte, že sa mýlite. Laura prvým ohňom panny ľúbi nášho Adolfa a vie oceniť jeho krásne vlastnosti. Ja viem, že Laura nie je vstave stať sa mu nevernou.“ Tak asi som vravel, aby som Adolfa uspokojil, hoci som o pravde svojich slov i sám nie veľmi bol presvedčený.Priatelia odišli, Adolf prívetivo sa odobral od nich, ukazujúc veselú tvár, no ich hovor zanechal hlboké stopy v jeho mysli a duši. Smútok a nepokoj jeho ešte viac sa rozmohol, keď Laurina komorná celkom vystala a neprichádzala sa pýtať v mene svojej veliteľky na Adolfovo zdravie.Nemoc Barínova teraz ani nerástla, ani nepadala. Lekár vravel, že zimnica už pomaly prestáva a že o pár dní neomylne príde zlepšenie. Ja som celé noci u Adolfa trávil, bo starká ženička, ktorá ho opatrovala, nebola už vstave toľké noci prebdieť. Často som sedel pri svetle lampy na kraji jeho postele a zaroseným zrakom hľadel som na driemajúceho priateľa. Často zase, keď sa zobudil, kázal mi lampu zhasiť, vraviac, že sa lepšie cíti pri čírom svetle mesiačika, magickou žiarou osvetľujúceho našu chyžku. I položil svoju ruku do mojej a ja som mu rozprával o piesňach, aké teraz bude písať a o jeho milovanej Laure.„Karol môj,“ počal on naraz ľúbezným hlasom, „či pamätáš ešte? Pred štyrmi týždňami, keď tiež takto mesiačik svietil, prechádzali sme sa vždy až do polnoci po ulici, v ktorej ona býva. I ona, krásou večera vyvábená, oblokom hľadievala do tichej noci a na nás, čo sme tak pozde búrievali tichosť vymretej ulice. A ako sa všetko odvtedy premenilo. Oh, Laura moja!… oh, vy piesne moje! Vy práce celého roku, vy krásne, márnivé sny mojej mladosti… pominuli ste sa.“Za chvíľu mlčal, nato sa zas vzchopil.„Počuj, Karol môj, teraz mi je tak akosi dobre, nič mi nechybí, nič ma nebolí a akýsi nepoznaný pokoj cítim v svojich prsiach.“Usmial som sa radosťou a bozkal som ho na biele čelo.„Karol môj, ja trochu vstanem, všakver smiem? Vidíš, mám dosť sily. A tak by som rád von, ta pod holé nebo, vidieť mesiac, hviezdy a oblôčik mojej Laury. Karolko môj, prosím ťa, poďme sa trošku prejsť.“Dosť navyhováral som mu nerozumnosť tejto žiadosti, dosť som hovoril, že mu to zaškodí. Nič neplatilo, vstal, obliekol sa a išli sme spolu, vedúc sa popod ramená na tichú …skú ulicu, v ktorej býval Romsauer.Už v máloktorom obloku sa svietilo. I u Romsauera bola tma. Ale žalúzie na Laurinom obloku boli poodchýlené.Asi desať minút prechodili sme sa po ulici. Adolf ani slova nehovoril. Naraz náhodou zastal neďaleko Laurinho obloka a nemálo ma prekvapil, keď povedal: „Karol, ja zomriem, ja to cítim, ja musím zomrieť.“„Ale Adolf, preboha, čo to vravíš? Taký mladý a zomrieť?“„Brat môj verný! Sladký je síce život, no mňa čože púta k nemu? Piesne moje?… zhoreli. Laura?… teraz som myslel na ňu. Vidíš, čo ako by ma ľúbila a keby som časom prišiel k dákemu stavu, ktorý by mi budúcnosť zaistil, či sa môže stať predsa mojou ženou?… Nemyslím. Veľká je priepasť medzi nami. Ona je dcéra bohatého mešťana, a ja nalezenec bez otca, matky, rodiny, vlasti! Nič nemám, nikoho nemám. Mal som pár piesní, i tie sa stratili. Braček, ja ta pôjdem, za nimi, do večného pokoja a zabudnutia.“V tom na prvom poschodí nad nami v Laurinom okne posmešne schichotal sa ženský hlas a žalúzie zaplesli. Adolf poznal hlas Laury a klesol mi do náručia.Polomŕtveho priateľa svojho som horko ťažko dopravil do postele, robil mu obklady na rozpálené čelo, všemožne ho opatroval, no on, neborák, celú noc blúznil. Ráno predpísané a užívané lieky nič neprospeli. Zimnica a po nej horúčosť novou silou kvárili a morili Adolfove sily a jeho reči podobali sa fantastickej zúfalosti.„Krásna si, Laura,“ hovoril s potom na čele, „krásna si, nevesta moja. Oj, poď sem, nech ťa objímem. Ale ty sa smeješ. Oh, nesmej sa, Laura, veď ohlušíš zvuky mojich piesní… Laura, všakver ma ľúbiš? Poď ku mne, skloň sa ku mne, môj krásny anjel! Tu máš veniec slávy, tu ho máš, pri nohách ti leží, nepošliap ho, vtlač si ho na havranie vlasy… Ha, ty sa smeješ!… Jaj, vy piesne moje, vy mladosť, vy život môj celý!… Karol, jaj Karol, nedaj ma, chytajú ma, lapajú ma!… Hľa, hľa, ten i ten i tamten vraví, že je mojím otcom a dvadsať žien priznáva sa mi za matku. Brat môj drahý, nedaj ma, bráň ma… Haha! Piesne moje, Laura vás vysmiala.“Takto asi blúznil Adolf celý deň a celú noc. Druhého rána na svitaní usnul. Ja som odišiel na chvíľu a nechal som pri ňom jeho starú opatrovkyňu. Ale ako som sa zhrozil nad jeho stavom, keď som sa asi o hodinu vrátil naspäť! Stará žena mi vravela, že hneď, ako sa zobudil, prišla Laurina komorná s lístkom. Keď ho Adolf prečítal, padol do bezvedomia a keď prišiel k sebe, zase začal hrozne blúzniť.Pristúpim k posteli svojho priateľa a nájdem tam ceduľku s nasledujúcim obsahom: „Pán Barín! Nechcem zanedbávať svoje deti, preto som si našiel miesto nich druhého vychovávateľa, bo mi ich choroba pridlho trvala. Umienil som si terajšieho vychovávateľa svojich synov trvácne podržať. S úctou… Romsauer.“Dolu nižšie stáli ženskou rukou doložené nasledujúce slová: „Pane! Úfam, že našu doterajšiu známosť a pomery, ktoré týmto prestávajú, nikde nebudú uverejňovať s utrhovačným smiechom. Laura.“To bol obsah nemčinou písaného lístku. Adolf ho čítal a ja som sa viac nečudoval nad jeho stavom.Lekár prišiel. Poznal príčinu Adolfovej choroby, bo ja som mu všetko verne vyrozprával, a preto hneď spočiatku povedal, ako by sa mohol nemocný zotaviť za pár dní. Ale ten spôsob liečenia nebol v našej moci, a tak sme ho ani nemohli sprobovať. On totižto vravel, že keby Laura Adolfa každý deň len pár hodín osobne opatrovala, za päť, šesť dní by nepochybne prišiel k sebe. Ale to, rozumie sa, bolo celkom nemožné.Teraz i sám lekár sa zhrozil nad Adolfovým stavom, ktorý plakal, stonal a zúfalo volal a kričal, zvíjajúc sa na svojej posteli. — Lekár krútil hlavou, predpísal zase nové lieky a odišiel. Ja som so starou babkou opatroval Adolfa. Dával som mu z lekárne donesené lieky podľa predpisu, no všetko darmo, — nič to neosožilo. Sily mizli, telo chradlo, oči čím ďalej viac zapadali.Pred večerom prišlo Adolfa navštíviť i pár priateľov, ktorí sa dozvedeli o novom zúrení jeho choroby.Slziac hľadeli na mladistvé, v smrtnom pote chladnúce telo, v ktorom zápasila smrť so životom, získavajúc zrejme vždy viac a viac prevahy.Zotmilo sa. Mesiac zažal magickú svoju lampadu a my sme ticho sedeli pri smrtnej posteli nášho priateľa, úzkostlivo striehnuc na každé hnutie, pohľad i dych jeho. Ja som sedel na posteli, držiac jeho chladnúcu ruku vo svojej a traja naši priatelia na stoliciach asi dva kroky od postele.Adolf zdal sa byť tichším, keď mu mesiačik svietil do postele. S podivením sme spozorovali, že po jeho tvári, podobnej vosku, rozlial sa mu akýsi zvláštny pokoj. Hľadel na nás akoby s plným vedomím a zdalo sa, že i poznáva, kto je vôkol neho.Keď som videl jeho sklené oko, ktoré na mne spočinulo, akoby sa ma dač chcel opýtať, prehovoril som k nemu: „Adolf môj, akože sa cítiš?“„Dobre,“ vravel on tíško zlomeným hlasom, „dobre, ale strašné sny ma trápia… Oh Karol, Karol môj drahý, ty môj priateľ verný!“A zase utíchol, zdalo sa, že sa chce rozpamätať na voľačo. Nato sa razom strhol a volal: „Karol, Karol môj! Objím ma… tak,… jaj, dusí ma čosi… poď bližšie, bráň ma… Aha! Volajú ma, otec, mati,… piesne moje,… moja láska, Laura…“ — a bolo po ňom.O tri dni, keď bol pohreb, išiel som za Adolfovou truhlou. Sprievod tiahol sa ulicou, v ktorej bývala Laura. Pozrel som hore do okna a zazrel som tam dve hlavy v najlepšom rozmare a veselom hovore; jednu mužskú — červenovlasú a druhú ženskú — s havraními kaderami.Vidiac veselý životný rozmar Laury, nevdojak mi prišlo na myseľ citlivé čítanie Wertherových utrpení.My sme Adolfa pochovali, a Laura stala sa o dva týždne nato ženou bohatého Slávika.[1]Mesto P.— ide o starý názov dnešnej Bratislavy — Prešporok.[2]Platón— grécky filozof (427 — 348 pred n. l.), autor učenia o nemenných odosobnených ideách, ktoré sú nadradené nestálemu, zmyslami vnímanému svetu vecí.[3]Zrínsky Mikuláš— (1616 — 1664), chorvátsky národný hrdina, preslávil sa obranou Sihote proti Turkom.[4]Dugović— Titus, chorvátsky hrdina z bojov proti Turkom v 15. storočí, zahynul pri obliehaní Belehradu v roku 1456.[5]Karol Holuby a Vilko Šulek— účastníci slovenského národného povstania, odsúdení na smrť obesením dňa 20. a 26. októbra 1848 náhlym súdom v Hlohovci.[6]Petrarca— Francesco (1304 — 1374), slávny taliansky lyrický básnik. V zbierke Canzoniere ospieval ideálnu lásku k Laure.[7]Byron— George (1788 — 1824), anglický romantický básnik, autor Childe Haroldovej púte. Umrel ako dobrovoľník v boji Grékov proti Turkom.[8]Goethe: Werthers Leiden— sentimentálno-tragický román Utrpenie mladého Werthera (1774) od veľkého nemeckého básnika Johanna Wolfganga Goetheho (1749 — 1832).[9]Máchov Máj— najznámejšia lyricko-epická báseň (1836) od českého romantického básnika Karla Hynka Máchu (1810 až 1836).[10]Mickiewiczov: Kurhanek Maryli— básnické dielo najväčšieho básnika poľského romantizmu Adama Mickiewicza (1798 až 1855).[11]Barón Knigge: Pravidlá obchodu s ľuďmi— dielo baróna Adolfa Kniggeho (1752 — 1796), nemeckého osvietenského spisovateľa (Umgang mitt Menschen).[12]Lykurgos— (asi 390 — 326 pred n. l.), aténsky štátnik, zásluhy si získal nezištnou správou financií a nekompromisným riadením verejných záležitostí.[13]Cato— Marcus Porcius (95 — 49 pred n. l.), rímsky politik doby Caesarovej, známy prísnosťou k sebe a iným.[14](lat.) Zdržte sa smiechu.

Pauliny-Toth_Trinasta-piesen.html.txt

Rozdielna rodina(Rozprávka)IUvádzame ct. čitateľa do domu v Budapešti, ktorého opis radi by sme vynechali, keby z tade naša rozprávka nemala svoj začiatok. Je to dom záložní, inak „záložnou“ či „zástavarnou“ zvaný. Sem prichádzajú ľudia rozličného veku, stavu a pohlavia s predmetami cenu majúcimi; zakladajú jich za istú summu peňazí, od ktorých platia sa úroky. Odovzdaná takto vec nazýva sa „zálohom“.Starý vyziably muž s dlhým nosom, na ktorom sedia ťažké v mosadzi osadené okuliare, odobiera zálohy s uspokojením zrejme na jeho žltej tvári sa ukazujúcim; prezerá a váži prinesené predmety a vypláca žiadané čiastky peňazí, ktoré ale nesmia prevyšovať tretiu čiastku hodnoty zastavených vecí.Najčastejšie donášajú sem zálohy nešťastníci, ktorí z príčin rozličných smutných príhod, ktoré tak často ľudí prenasledujú, privedení bývajú k tomu, aby poslední svoj majetok, i drahé koľkorazy srdcu pamiatky odovzdali do rúk človeka, požičiavajúceho nepatrné čiastky peňažité na vysoký, tak zvaný úžernícky interes.Medzi osobami prichádzajúcimi do tej „záložny“ vidíme mladú peknú panenku. Je jednoducho, ale čisto a svedčno oblečená. Jej bľadá, hustým závojom zastretá tvár, prezradzuje duševnie útrapy, ktoré tá mladá panna iste od dávnejšieho času už zakúšala. Vstúpiac do izby zastala nesmelo a čakala, až na ňu dôjde; potom položila svoj záloh pred nenasytného úžerníka, ktorý jej skrovnú částku spolu s odovzdacou cedulou či kvietanciou odovzdal, ani si ju hrube nevšímajúc. Panenka trasúcou sa útlou rúčkou chytila jedno i druhé, tvár poliala sa jej červenosťou a odišla.O dakoľko dní neskôr tá istá panenka zjavila sa zase v dome úžerníkovom; položila jako poprvýraz trasúcou sa rukou záloh svoj pred starca, vzala chytro peniaze a zaraz odišla. Od toho času dosť často bolo ju tu vídavať. Raz doniesla prstienok, druhýraz náprsniu ihlu, tretíraz zase dačo iného. Za jednotlivé tie predmety neveľkú cenu majúce dostávala len maličké čiastky peňazí. Konečne o dakoľko týdňov došla zase, ale bľadšia než obyčajne. Blížila sa nesmelo, ale s prirodzenou sebe otvorenosťou k úžerníkovi.„No, idete zase, panenko,“ hovoril. „Už dávno som vás nevidel. Čo mi nesete?“„Toťhľa —“ nemohúc dokončiť slová svoje zarmútená dievčina položila lesknúci sa predmet na stôl. Starému úžerníkovi ziskrily sa oči, keď zazrel záloh. Bol to zlatý, lesklými kameňami obrúbený rámčok obrázkový, z nehož ale obrázok, iste jako drahá pamiatka, bol vytiahnutý.„Hm hm!“ mumlal starý úžerník. „Zlato, ano aj drahé kamene — dnes musím hlbšie siahnuť do vačku. Čo žiadate na ten záloh, panenko?“„Stopäťdesiat zlatých, pane,“ odpovedala panna tichým, ale pevným hlasom. „Stopäťdesiat zlatých ani o krajciar menej.“„Stopäťdesiat zlatých! Ale dieťa moje, to nemôže byť,“ odpovedal starý klamár. „Ktože ostatne vie, či je rámčok z pravého zlata, a či sú kamene opravdové.“„Tak a nie inak,“ odpovedala dievka. „Viem, že kamene sú opravdové, lebo prv než som išla k vám, dala som rámčok od zlatníka oceniť. Pravá jeho cena robí 300 zlatých, žiadam ale len polovičku.“Starý úžerník dobre vedel, že rámčok má toľkú hodnotu, ale bolo v jeho prospechu, aby žiadanú summu čo najviac umenšil, lebo bol skoro istý, že zálohy, ktoré k nemu panna tá doniesla, nikdy vymenené nebudú.„Čo ma je do toho,“ vravel ľahostajno. „Dám vám sto zlatých, viac nie.“„Stopäťdesiat, za menej nedám to na záloh,“ odpovedala dievka určito. „Nejednajte sa, dajte mi peniaze, nemám času.“„No, teda stodesať zlatých.“„Stopäťdesiat.“„Stodvatsať.“„Stopäťdesiat.“„Stotridsať, ani krajciara viac.“„Stopäťdesiat!“ opakovala panna. „Jak nechcete toľko dať, pôjdem ku zlatníkovi a predám ho. Pravdaže bude vtedy pre mňa stratený, ale aspoň nebudem oklamaná. Povedzte tedy: ano lebo nie!“„Ale teda nech si bude, dám stoštyridsať, robím to jedine k vôli vám: ale som presvedčený, že je to vec opovážlivá.“Dievka stratila trpezlivosť, neodpovedala nič; vzala svoj rámčok so stola a obrátila sa ku dverám.„Počkajte!“ zvolal starý šibal vidiac, že mu korisť z rúk uteká. „Neponáhľajteže tak, panenko! Dám tedy žiadanú summu: veru, dávam viac než tá vec stojí, ale už nech je tak lebo tak.“Dievka nevraviac už nič s tým človekom mlčky vytiahla rámčok a položila ho na stôl. Dlho ešte prezeral ho úžerník so všetkých strán, konečne s viditeľnou nechuťou počal čítať peniaze. Dievka s rostúcou netrpezlivosťou díva sa naňho, a keď bol starec dvarazy peniaze prečítal, chytro jich skovala do kapsičky a náhlym krokom vybehla.Ponáhlajme za ňou.Prebehla cez dakoľko ulíc rozsiahlej Budapešti, až konečne došla do predmestia obydleného s väčšou čiastkou chudobnejšou triedou ludu. Vbehla do jednoho z vysokých domov. V piatom poschodí, ktoré tvorilo podstrešie otvorila jedny z mnohých dverí a prekročila prah príbytku.Bola to malá, chudobno zariadená izbička, v ktorej biedu a núdzu už veľmi bolo poznať; na lôžku leží chorá osoba, pri nej sedí dievčatko asi desaťročné; dieťa to vidiac vchádzajúcu sestru Ľudmilku, o päť rokov staršiu než ona, ktorú sme u úžerníka poznali, zvolalo hlasom utajeným: „Ľudmilko, moja milá sestričko, už si tu —“„Ticho, Marienko,“ odpovedala Ľudmilka, „neprebúdzaj brata. Chudiak Milan cez celú noc ani oka nezažmúril. Neprekážajme mu; poď sem ku mne, moja drahá.“Mladšia sestra priblížila sa tichučko po prstoch ku staršej sestre.Ľudmilka vytiahnuc z kapsičky peniaze kládla bankovky na stôl.„Ach to je peňazí!“ zhýkla malá, čudujúc sa. „Budeme môct dlho z nich byť živí.“„Ano, Marienko — odpovedala Ľudmilka — aspoň nám vystačiť musia dotial, dokial náš bračok celkom nevyzdravie; potom už nebude nám treba zažívať biedy, lebo bude môct pracovať a my tiež niečo vyrobíme na spoločné vyživenie. Či nenie pravda, sestričko?“„Ano, drahá Ľudmilko,“ šoptala malá: „ale ty si už celé týdne dňom nocou pracovala, a predsa to všetko, čo si vyrobila, nestačilo na naše vyživenie.“„To je pravda, moja milá, ale Milan bol chorý a nemohol mi pomáhať. Buďme trpezliví; práve som povolala lekára, ktorý hneď tu bude a iste brata skoro vylieči. Potom budem sa môct bez prestania oddať svojej práci, a Milan chytí sa zase do malovania obrázkov, ktoré ľudia tak radi od neho kupujú; ty ale, Marienko, budeš mi pomáhať pri práci a hlavne zapodievať sa budeš domácim posluhovaním. Ach, potom všetko pôjde dobre. Nebudeme už potrebovať ničej pomoci; tá nás ostatne veľmi zaviedla,“ boľastno doložila dobrá Ľudmilka.„Veru, veru; jaký to nedobrý človek ten Richard, že na nás tak zabudnul,“ vravela Marienka. „Nikdy mi to nevynde z pamäti: pamätám sa, jak bľadá a zmatená vrátila si sa domov; keď sa ku tebe tak špatno zadržal. Oj ten nedobrý človek, jako ho teraz za to nemám ráda!“„Ticho, ticho, Marienko, zobudíš Milana. Dobrý Boh, do ktorého ochrany poručila nás milovaná mamička, na nás nezabudne. Milan ozdravie. Len keby lekár prišiel! Tak dopodrobna opísala som mu naše bývanie, a predsa ešte neide. Keby len nezabudol!“„Ľudmilko!“ zavolal teraz slabý hlas z postele.„Bože môj, Milan sa zobudil,“ vravela Ľudmila s boľastou. „Ale ostatne — doložila — snad lekár príde čo najskôr, a to bude aj lepšie. Hneď, milý brat môj, tu som!“Pribehnúc k posteli tichučko naklonovala sa k chorému bratovi.„Sestra moja drahá — vravel chorý — už si tu?“„Ano, brat môj, som a nesem ti pomoc,“ odpovedala Ľudmila. „Len buď spokojný, brat môj drahý, všetko bude dobre. Podívaj sa, toť sú peniaze, a doktor príde hneď. Tak, Milanko, skoro pozbavíme sa zlého.“„Toľko peňazí!“ vravel Milan hľadiac na bankovky na stole rozložené. „Stopätdesiat zlatých, Ľudmilko; kde si vzala toľké peniaze? Ach istotne — už mi prichodí na um; konečne predsa prišiel Richard k presvedčeniu, že nám mnoho zlého urobil, a chce to teraz napraviť; i nenie pravda, Ľudmilko, že je tomu tak?“Ľudmila skloniac smutno hlavu odpovedala: „Peniaze tie nenie sú od Richarda. Od toho času čo ma tak špatno odbavil, ešte som uňho nebola. Nebola som nijako v stave, aby som k nemu išla; srdco moje cíti najväčšiu odpornosť k tomu človekovi.“„Ach, ten naničhodník!“ hovoril Milan slabým hlasom. „Ale prehovorím s ním, až budem zdravý. S tebou, moja drahá a dobrá sestra, tak zachádzať — ten necitlivý, skúpy, nevďačný človek!“Nemocný vyslovujúc poslednie slová krčovito stiskol obe ruky, a oči následkom choroby za dlhší čas zomdlené zaligotaly sa v tom okamžení leskom neprirodzeným.„Brat môj drahý — vravela Ľudmila — nehnevaj sa, lebo ti to môže škodiť; uspokoj sa, veď vieš, že v nemoci hnevu vystríhať sa treba. Nemysli viac na Richarda; až ti dá Pán Boh zase zdravia, poradíme si aj bez neho. Nech ostane svedomie jeho obťažené krivdou, jakú na naších nešťastných rodičoch spáchal, a ktorú teraz na nás sirotách ani z čiastky napraviť nechce.“IIJe treba, abysme čitateľov soznámili s bližšími okolnosťami, ktoré týkajú sa opustenej rodiny. Je to krátky, ale smutný príbeh.Rodičovia našich sirôt boli ešte pred pár rokami ľudmi veľmi bohatými. Otec jejich, Viliam Javor, bol známy v Budapešti jako bohatý kupec. Dve veliké lode, okrem peňazí v hotovosti, boli jeho majetkom. Tieto lode konávali cestu z Triestu do Ázie, z kadial rozličný drahocenný tovar privážali. Celého jeho nešťastia príčinou bol synovec Richard, ktorého od detinstva vychovával, vzdelával, a o ktorého blaho sa otcovsky staral. Keď dospel v mladíka osemnásťročného a skončil školu pripravujúcu k obchodu kupeckému, pomahal strýcovi Javorovi, a tento užíval tým viac jeho pomoci, poneváč od ktoréhosi času jaksi postonával a preto za svojími záležitostiami z domu nie vždy vzdialiť sa mohol. Ačkoľvek držanie Richardové nevzbudzovalo toľko dôvery, aby v obchode tak dôležitom, jaký pán Javor prevádzal, možno bolo úplne naňho sa spoliehať, predsa dobrosrdečný otec naších sirôt ani pripustiť nedal, aby taký blízky príbuzný, ktorému toľko dobrého preukázal, vlastnému strýcovi v dačom škodu spôsobiť mohol; aby ale jeho synovec dopustiť sa mohol na ňom podvodu tak veľkého, jako neskôr sa ukáže, to dobrosrdečnému strýcovi ani vo snách nenapadlo.Raz pán Javor, súc chorým a nemohúc povstať z lože, odovzdal Richardovi v úplnej dôvere asi dvatsať tisíc zlatých k cielu pojištenia či asekurovania svojich lodí, ktoré naložené tovarom aziatským, mali toho dňa, — dľa obdržanej telegrafickej zprávy — z jednoho indického prístavu odraziť a cestu do Triestu vykonať, z kadial tovar ten maly železnice potom do Budapešte a iných miest dopraviť. Nešťastnou náhodou obe jeho lode burkou zahynuly. Pán Javor nesmierne sa zarmútil, lebo to bola strata ohromná; ale tešil sa myšlienkou, že mu aspon poistená summa vyplatená bude. Ale od tej chvíle, čo telegrafická zpráva doletela, že lode Javorové blízko Triestu zahynuly, nebolo viac Richarda videť, ale ani žiadnych asekuračných pojistek. Pán Javor sobral poslednie svoje sily, vstal z postele a počal po celej Budapešti svojho synovca zhľadávať. Konečne po dvojdňovom zhľadávaní, podarilo sa mu ho dopadnúť v jednej verejnej miestnosti s kartármi za stolom.„Richarde!“ skrikol zarmútený strýc. „Čis’ neočul o nešťastí, jaké nás zastihlo?“Miesto odpovede nehodný synovec zostal všetok zkonfundovaný a zarazený.„Prečo neodpovedáš? Ale pravda, pri toľkých starostiach, jaké teraz na hlavu moju sa shrnuly, skoro by som bol zabudol na príčinu, pre ktorú ťa shladávam už druhý deň po celej Budapešti. Kde sú kvietancie poistenej summy, s ktorou som ťa do asekuračného ústavu poslal?“Nevďačník počujúc to ešte viac bol zmitúchaný a obľadol jako stena.„Richarde, povedz, kde sú tie kvietancie, lebo ma prechádza trpezlivosť. Veď vieš, že to jediná naša pomoc od úplného úpadku a núdze nás očakávajúca!“ kričal s namáhaním svojich sil nešťastný Javor, a strašná myšlienka jako blesk preletela hlavou jeho.Miesto odpovede nehodný Richard v rýchlosti utiekol.Bol to najpatrnejší dôkaz, že peniaze, ktoré mu dal strýc na asekurovanie lodí, si privlastnil, čili že jich ukradol a tak nešťastnú rodinu do núdze uvrhol. Neslýchaná tato udalosť strašlive na Javora pôsobila. Padol na zem, a teprv lekár za chvílku privolaný bol v stave, aby ho k vedomiu priviedol. Bol odvezený domov, ľahol na postel a na druhý deň skonal. Zanechal len málo majetku rodine svojej; bol ešte dlžen mnohým kupcom, s ktorými obchodne spojený bol, preto čo po zomrelom ostalo, vydané bolo na zaplatenie dlhov, a sirotám ostalo len málo. Pozostalá vdova mala tri deti, z nichž najstarší Milan mal šestnásť rokov. Stalo sa to rok pred započatím nášho rozprávania.Úbohá matka, ačkoľvek bola ešte dosť mladá, z príčin nehôd tak krutých na ňu sa zvalivších náhle ostarela, sošedivela a síl jej každým dňom ubývalo. Nevidiac iného prostriedku ku zachráneniu svojich detí od núdze odhodlala sa, že ku nevďačnému Richardovi sa odobere, aby jej aspoň niečo vrátil zo summy, ktorú mu nebožký jej muž dal na zaplatenie asekuracie.Richard, ačkoľvek viedol život rozpustilý, mal predsa ešte toľko hotových peňazí, jako z tých dvatsať tisíc zlatých, tak aj z úspor, ktoré nespravedlivým spôsobom pri vedení niektorých záležitostí obchodních u strýca dosiahnul, že si založil na vlastniu päsť menší obchod, vo ktorom, jako pani Javorová očula, dobre sa mu viedlo. Preto dúfajúc v priaznivý výsledok odobrala sa k nemu; ale jej nádeja bola sklamaná hneď pri vstúpení k nemu, lebo nevďačný synovec za toľkeraké dobrodenia najväčšiu chladnosť k nej na javo dal. Pani Javorová dohovárala mu, že zpreneveriac dvatsať tisíc zlatých mohol by jej niečo dať; ale naničhodník ten vyhováral sa, jakoby o tých peniazoch nič nevedel; a keď mu nešťastná žena dokazovala, k jakému cielu a kedy nebožký jej muž mu jich dal, žiadal na dôkaz kvietanciu. Jako vieme, tej nemala, lebo pán Javor odovzdávajúc Richardovi peniaze ani z daleka nepomyslel, že má počínanie s človekom tak nesvedomitým.Úbohá žena vrátila sa domov s práznyma rukama a horko zaplakala nad svojou vlastnou a nešťastných detí biedou. Súc navyknutá pohodlnému životu nemohla sniesť núdzu, jaká teraz do jej domu vkrádať sa počínala. Deti ju tešily, zvoliac si zamestknanie, ktoré aspoň skrovnú výživu na budúcnosť poistiť jim mohlo. Milan začal kresliť a malovať menšie obrázky, čomu sa v škole bol naučil, a predával jich za skrovné peniaze. Ľudmilka, počala učiť sa najpotrebnejším prácam ženským. Matka vidiac, že inej pomoci pre budúcnosť jim neostáva, povzbudzovala deti v jich predsavzatí, ale v skrytosti vylievala horké slzy vidiac, jak ťažko deti pracovať musia. O krátky čas potom onezdravela a musela uľahnúť na postel, z ktorej už viac nepovstala.Práca detí bola pretrhnutá, musely opatrovať drahú matku a nemohly sa pokojno svojmu zamestknaniu oddať. Hojné slzy ronily sa jim z očú, srdcia svierala krutá boľasť. Boľastno bolo videť nešťastné sirôtky nad ložom lučiacej sa s nimi milovanej matky. A pri tom nebolo nikoho, kto by jich v smutnom jejich stave potešil. Priatelia bývajú len vo šťastí. Chorá spojovala slzy svoje so slzami detí, a tím urýchlila si koniec života, ktorý skutočne o nedlho nastúpil.Nebudeme vypisovať poslednie najboľastnejšie chvíle, tie každý snadno vyobraziť si môže; zmienime sa len, že, jestli vôbec strata matky boľastná, tým boľastnejšia bola pre naše siroty bez majetku pozostalé. Cituplné deti nemohly rozlúčiť sa s mrtvolou najmilšej matky a dlho nad jej hrobom plakaly.Až za niekoľko dní po pohrabe boly siroty v stave, aby rozvážily si smutný svoj osud a pomyslely na budúcnosť.Milan dal sa do hľadania lacnej izbičky, lebo z bytu, v ktorom po rodičoch prebývali, neboli by mohli ani niekoľko mesiacov nájomné platiť. Odpredal niečo z nábytku, aby aspoň najnaliehavejšie potreby pre seba a pre svoje sestričky zaopatril. Skrovná summa za predané veci, jaké po zaplatení nájomného ostala, nestačila na dlho, v poslednom ale čase výdavky jejich veľmi sa zvýšily z príčiny choroby Milanovej.V postavení tak trápnom nepozostávalo Ľudmilke nič iného než odobrať sa k Richardovi, ačkoľvek chovala k nemu v srdci spravedlivý odpor; chcela od neho vymôcť aspoň nejakú čiastočku summy, ku ktorej, jako vieme, siroty právo maly. Ale, jako bolo predvídať, dostalo sa úbohému dievčaťu najhoršieho prijatia, a o navrátení peňazí ani očuť nechcel zaťatý tento nevďačník. Preto chtiac jednak zachrániť dobrého brata, jednak opatriť každodenné potreby, bola Ľudmila prinútená, zakladať pamiatky zo zlata a striebra po rodičoch pozostalé. Šiel tedy prstienok za prstienkom, konečne ližice strieborné a naposledy i najdrahšia po matke pamiatka, zlatý rámčok, drahými kameňami vykladaný. Lakomý úžerník prijímal to všetko, rozumie sa na vysoký úrok, a dával jej sotvaj menšiu polovicu hodnoty zálohov.Vráťme sa teraz do izby v podstreší.III„Dobre, drahá Ľudmilko,“ hovoril slabým hlasom Milan; „máš pravdu; budem spokojný; ale až sa uzdravím… Však, drahá Ľudmilko, povedz mi, odkial pochádzajú tie peniaze, keď nie od Richarda?“ pýtal sa po krátkej chvíli odpočinku. „Od koho sú?“„Milane,“ plačúc odpovedala Ľudmila, „ten obrázok — medalion — našej dobrej matičky. —“„Ach Bože!“ zkriknul Milan uľaknutý, „snad si nepredala posledniu pamiatku po našej drahej matke!“„Nie, nie, Milan môj!“ odpovedala rýchlo dievčina a priniesla zaraz malú podobizeň vytiahnutú z rámčoka. „Toťhľa je obrázok matkin, Milan môj! Od toho jedine smrť bude ma môcť odlúčiť. Ale rámčok, Milan môj, bol zlatý a drahými kameňami vykladaný, a peniaze potrebujeme, lebo posledný zlatý už je vydaný. Ostatne bolo treba privolať lekára k tebe, Milan môj, preto som vytiahla podobizeň z rámčoka a ten zaniesla — vieš už kam.“„Ano viem, do záložne — vzdychol Milan — ku úžerníkovi, do poslednieho útočišťa nešťastných. Nech si je, drahá sestro, keď aspoň máme podobizeň, ktorá sa zatým bez rámčoka obejde; a jaknáhle sa uzdravím, nebudem zahálať a neodpočinem si, dokial nevyrobím toľko, aby som ten rámčok z rúk úžerníkových vymohol. Ach, jako dobre a rozumno si robila, žes’ aspoň podobizeň z rámčoka vytiahla.“To vraviac chytil ju za trasúcu sa ruku, pritiahol ju ku rtom vrelým, a vtiskol na ňu dlhý, vrúci bosk. Ľudmilke zaligotala sa slza v oku, i rýchlo sa odvrátila, aby ju pred bratom ukryla, a znať mu nedala, jako jej bolo boľastno a kruto, keď videla sa nútenou najdrahšiu po matke pamiatku z ozdoby vyrvať a poponáhlať s ňou k úžerníkovi.„Nech ťa to netrápi, brat môj, — hovorila o chvíľku, keď slzu z oka utrela — museli sme tú obeť urobiť, aby vykúpené bolo najväčšie tvoje dobro, tvoje zdravie. Aj ja mám pevné predsavzatie neodpočinúť, dokial ten rámčok zase nedostaneme. Ale čuj, dakto ide, iste to lekár bude.“Bol to skutočne lekár, úprimný a roztomilý to starčok, ktorý pri vysokom svojom veku vyzeral čerstvo a zdravo.„Je tento náš pacient, panenko?“ pýtal sa Ľudmilky ukazujúc na postel, kde ležal Milan. „Čo je ti, syn môj?“ prehovoril ku chorému pristupujúc k posteli.Vyzkúmajúc stav nemocného predpísal lekár lieky, vyslovil nádej skorého uzdravenia a potom sa pustil do reči s Ľudmilkou a Marienkou. Konečne vzal klobúk a paličku a chcel odísť. Ľudmilka s prirodzenou stydlivostou blížila sa k nemu a dávala mu do ruky peniaze.„Nie, nie, dcéra moja, nechaj to“ — vravel úprimný starčok. „Budeme účtovať, až náš pacient sa uzdraví. Zajtra prídem zas. Do videnia!“To vraviac odišiel.Trochu pomýlená priblížila sa Ľudmilka k posteli chorého.„Nevzal nič,“ vravela a položila peniaze na stôl.Milan sa tomu divil. „Ach, on poznal núdzny stav náš — riekol — je to iste statočný jakýsi človek. Ale príde čas, kde sa postarám, aby som mu aspoň iným spôsobom sa odmenil.“Hodný lekár dochádzal každého dňa do chudobnej izbičky, obzeral s otcovskou starostlivosťou chorého, predpisoval potrebné lieky, vypytoval sa na bližšie pomery a nikdy žiadneho nevzal platu. Následkom tejto starostlivosti šľachetného toho muža, jako i horlivosti Ľudmilkinej viedlo sa Milanovi vždy lepšie a lepšie, a za týdeň bol už v stave, aby vstal z postele a po izbičke sa prechádzal. Lekár mu zakázal každú prácu, dokial celkom zdravý nebude. Za nedlho dosiahol úplného zdravia a dal sa horlive do práce, totiž do kreslenia a maľovania obrázkov, ktoré za malé peniaze kupcom predával. I Ľudmilka po celé dni až do pozdných večerov pracovala. Ale čo oba vyrobili, sotvaj stačilo na každodenné výdavky; na vyplatenie zastavených skvostov nebolo možno ani pomysleť, čo osiralú našu rodinku najviac trápilo.Lekár, kedykoľvek mu len čas dopustil, navštevoval jich donášajúc jím útechu. Vypytoval sa na najmenšie podrobnosti jejich lepšej minulosti a ľutoval úprimne, že jich stihol osud tak krutý.Čo si bol Milan v chorobe umienil, chcel teraz vykonať, odobrať sa totiž ku nešľachetnému Richardovi, vytýkať mu nemilosrdné jeho k Ľudmilke chovanie a požiadať ho za navrátenie aspoň čiastky ukradnutých peňazí. Ale jako chytro ta odišiel, ešte chytrejšie sa vrátil, nič nevykonajúc, lebo bratranec všetkých šľachetnejších citov súc zbavený, ani ho videť nechcel; len sluhom dal mu odkázať, že jak neodejde hneď z domu, dá ho na ulicu vyhodiť. Zarmútený a trasúcim sa hlasom rozprával sestrám a prítomnému práve lekárovi, jako sa k nemu Richard zachoval.To dojalo mocne šľachetného lekára, ktorý sľutujúc sa nad sirotami odhodlal sa, že sám tej záležitosti sa ujme. Bez odkladania opustil zkormútenú rodinu a vošiel ku známemu advokátovi. Tomu vysvetlil celú záležitosť a požiadal ho, aby urobil potrebné pravotné kroky. Ale advokát, ačkoľvek by bol čo najúprimnejšie vyhovel žiadosti lekárovej, musel vec tak nechať, dokladajúc že bez dôvodov, bez listiny, ktorá by doručenie Richardovi otáznej summy dosvedčovala, pravotu započať nemôže. Poradil jedine priateľovi, aby hľadel po dobrom v príčine tej v prospech sirôt od Richarda niečo dostať. Lekár zaraz odobral sa k Richardovi, ktorému živý obraz smutného stavu osiralých detí pred oči predstavil, prosiac ho menom príbuzenstva za poskytnutie dajakej podpory tým chudiatkam; ale Richard, jako bol nešľachetným, tak bol aj chladným, ba čo ešte je horšieho, on zaprel si­roty tvrdiac nehanebno, že v Budapešti rodiny nemá.IVSiroty nemohly tedy už na nič iné spoliehať než jedine na Pána Boha a na svoje ruky. V práci uplynula jím jaseň, minula zima, nastávala jaro.Jednoho rána, keď švitorivé pod oknami lastovičky zdály sa rozveselovať pracujúce od svitania, slziace siroty, náhle bolo očuť kroky hore schodami, a za chvílku zjavil sa vo dverách izbičky známy nám už doktor Dobroslav, jako obyčajno s veselou myslou a úsmevom na tvári. Ale spozorujúc, že deti plačú, pýtal sa s podivením: „Pre Boha, detičky, čože vás zastihlo zase dajaké nové nešťastie?“Ľudmila, Milan a Marienka pozreli po sebe a naraz všetci traja dali sa do hlasitého plaču. Dobromyseľnému lekárovi bolo to hádkou. Ačkoľvek nevedel príčinu zármutku jejich, hľadel jich predsa tešiť a starostlive na príčinu sa vypytoval. Konečne Ľudmilka osušiac svoje slzy vravela: „Neráčte nám to mať za zlé, milý pane doktore! Dnešní deň prináša nám smutnú rozpomienku, dnes rok nám zomrela naša drahá mamička.“„Ano, Ľudmilko“ — doložil Milan — „ačkoľvek sme ani slova o tom spolu nehovorili, predsa všetci traja cítili sme hlboko vo svojich srdciach boľasť.“„Chudiatka moje, chudiatka!“ vravel staručký lekár tisknúc siroty k srdcu. „To je istá vec, že ztrata matky je pre deti najboľastnejšou ranou, obzvlášte matky tak dobrej, tak šľachetnej, jako bola vaša.“„Bol to anjel, pane doktor!“ zvolal Milan s nadšením, „anjel, nad ktorého lepšieho byť nemôže. Sama si všetkého odoprela, len aby nám osladila trpkosti.“VČitateľ poznal už z predošlých odstavcov hanebnú povahu Richardovu. Musíme ale trošku bližšie nakresliť jeho pomery, lebo beh našej rozprávky to žiada.Jako už známo, prevádzal na vlastniu päsť menší obchod založený za peniaze nešťastnému strýcovi ukradené. Darilo sa mu celkom dobre, obchod jeho sa zveleboval. Jako svedomie jeho obťažené bolo ťažkými hriechami, predsa — aspoň na oko — nič si z toho nerobil; a poneváč v meste veľkom jakým je Budapešť, mnoho zlého ukryť sa môže, preto neprichádzaly rozličné hanebné činy Richardove na javo. Keď oklamal na príklad svojich ľudí, ktorí mu verne slúžili, a keď nezaplatil jim vyjednaný plat, dostal iných; lebo noví nevediac o osude svojich predchodcov, hrnuli sa k nemu pre výrobok, nenazdávajúc sa, že by od takého pána, jim krivda stať sa mohla.Po skončených prácach obchodních náš kupec rád travieval večery v zábavách. Najmilšou jeho zábavou bol pohár a karty. Podobná jemu spoločnosť snadno v Budapešti sa najde. Mal množstvo takých priateľov, s ktorými sa večer lebo neskoro v noci schádzaval.Jednoho večera, keď Richard hodne už podnapitý prišiel do istej kaviarny, jeho známi a kamarádi nočních tulačiek vítajúc ho predstavili mu jakéhosi človeka s ohorenou tvárou, ktorý, jako rozprávali, toho dňa z Ameriky a sice z Brazílie do Budapešti prišiel. Keď ale vysloveno bolo priezvysko Richardove, neznámy nazrúc mu pozorne na tvár pýtal sa ho, či nemá príbuzného v Amerike?„Ano,“ odpovedal Richard, „vlastný brat otca môjho asi pred dvatsatimi rokami, odobral sa do Ameriky, ale od toho času nikto o ňom nepočul; preto si myslím, že už dávno musel zomreť.“„A jako sa volal?“ pýtal se neznámy.„Ján Javor,“ odpovedal Richard.„Jak je tomu tak, tedy buďte ubezpečený, že strýc váš je živý, a ešte viac vás bude zajímať, že dopomohol si v Amerike ku velikému bohatstvu a navracuje sa do svojej vlasti, aby, jako som počul, medzi svojími príbuznými, strávil poslednie doby svojho života, užil svojho majetku po trampotách života a zaopatril svojim príbuzným bezstarostné a príjemné živobytie.“Richard očujúc to bľadnul i červeňal sa; táto nenadála zvesť veliký naňho urobila dojem.„Jak veliký je asi jeho majetok?“ pýtal sa chytro.„Vraví sa, že je milionárom,“ odpovedal neznámy.„Oj, to sa musíme napiť šampanského!“ zvolal Richard radosťou všetok bez seba. „Zprávu tak príjemnú treba veselo uvítať.“„Nech žije bohatý strýc!“ zavreščali jeho kamarádi a priali mu šťastie k nastávajúcemu bohatstvu.Richard s radosťou prijímal vinše a pil s priateľmi až do rána.VIO niekoľko dní na to sedel Richard samotný v svojej izbe; v tom započul po schodoch ťažkú, volnú chôdzu osoby, ktorá každú chvílu sa zastavovala, pokašlávajúc a ťažko oddychujúc, až konečne zaklepano na dvere. Richard zvolal: „Voľno!“ — a do izby vošiel vyziably, shrbený starčok, jehož vlasy boly už všetky šedivé. Ruky a nohy sa mu triasly. Šiel shrbený opierajác sa o sukovitú palicu. Tvár jeho bola vráskovitá a koža južným slnkom opálená; ale oči jeho leskly sa mládeneckým ohňom. Neznámy starčok zmeral Richarda prenikavým zrakom, na čo chcel prehovoriť; ale napadol ho tak silný kašel, že ani slova vysloviť nemohol. Úbohý starčok, videť bolo, že žije poslednie chvíle pozemskej svojej púti.Konečne kašel prestal. Utrmácaný a trasúc sa, oprel sa starčok obema rukama o svoju palicu a znovu uprel zrak na Richarda, ktorý udivený s jakousi nedôverou pozeral na starca. Keby oblek jeho nebol tak chatrný, iste by ho držal za svojho strýca, ktorého — či lepšie rečeno jeho bohatstvo — s túžbou očakával; ale v tom stave mohol považovať ho jedine za žobráka lebo za dakoho z toho druhu ľudí, a preto mu ani stoličku neponukol.„Čo mi nesete, starče?“ pýtal sa ho netrpezlivo. „S kašlom takým odporným mohli byste radšej ostať doma a ľahnúť si do postele, než ľuďom prekážať. Čo chcete? Ale z krátka, lebo nemám času!“„Ste pán Richard Javor?“ pýtal sa starec pokojno.„Ano, som, musíte to vedeť, keď ste sem prišli.“„Pravdaže viem, ale pre istotu neškodilo opýtať sa,“ odpovedal starec. „Ste tedy ten istý pán Richard, ktorý bol v dome svojho strýca vychovaný?“„Ano, ano. Ale čo chcete, starče? K veci, lebo mne je každá chvíla drahou.“„Nože, môj synovče, obejmi ma, som tvojím strýcom Jánom, navraciam sa z Ameriky.“„Vy? vy že byste boli mojim strýcom, pane Jáne?“ zvolal Richard a chytro vyskočil. „A v takomto obleku? Bože môj, ktože by si bol pomyslel, že uvidím strýca v takejto podobe? Vítajte mi, môj milý, môj drahý strýčko! Srdco moje je radosťou dojaté, že vás vidím. Vítajte mi ešte raz!“„Srdco tvoje je dojaté radosťou, že ma vidíš, dobrý syn môj?“ vravel starčok. „Jako ma to teší! Plný obavy a neistoty prišiel som do Budapešti, vypytoval som sa po svojich bratoch, a bohužial dozvedel som sa, že oba sú už v hrobe. Bola to boľastná rana pre mňa starca! V tom ale znova sa dozvedám, a tu dočujem, že Richard, môj synovec, žije a dobre sa mu vede. V mojom srdci vzišla zase nádeja, i oddýchol som si volnejšie. Nerozmýšlajúc sa dlho vypýtal som sa na tvoje bydlisko, prišiel som k tebe, a som šťastný, že sa z mojej prítomnosti tak úprimne tešíš. To mi pôsobí velikú radosť, môj dobrý Richarde, a to tým viac, poneváč teraz skoro všetci starí a chudobní príbuzní nieveľmi radi vídaní bývajú. Obával som sa, že ma špatno uvítaš poneváč vyzerám tak chudobno.“„Ale jako ste zle súdili o svojich príbuzných drahý strýčko!“ vravel Richard úlisno. „Nie, ja nehľadím na zovňajšok človeka, milý strýčko, a jestli vám pohodlno tak sa šatiť, prečo byste si nemohli tej príjemnosti dopriať? Ostatne človekovi bohatému svet odpúšťa rozličné podivnosti! Som vám k službám, drahý strýčko, chcem ostať najvernejším vaším synovcom.“„Čože? jako, Richarde? čos’ to povedal?“ pýtal sa s podivením starčok. „Myslíš, že ja to chudobné rúcho z podivínstva nosím? Držíš ma za človeka bohatého? Môj Bože, neklam sa, milý synovče! Nenie som bohatým, naopak na staré kolená ostal som biednym žobrákom. Držím sa za šťastného, že sa mi z tvojej strany takého úprimného prijatia dostalo, a že mi svojej pomoci v sešlom veku mojom neodopieraš!“„Ach, žartujete, strýčko,“ vravel Richard. „Keby sme o tom už nemali popredku zprávu, že ste s náramnými pokladami z Ameriky do Uhorska došli — nie, nie, strýčko, budapeštskí chytráci vám tak ľahko nesadnú na lep.“„Ale, ale! — zkriknul starec — čože nič nevieš o tom, že moja loď, keď v Hamburku do zátoky vchádzala, búrkou náramne bola dorúchaná, a že sa mi všetko potopilo, tak že ani dosť málo z ohromného svojho majetku zachrániť som nemohol, súc rád, že aspoň s holým životom som vyviazol!? Čože nečítaš zhola žiadnych novín, človeče? Dívaj sa, práve mám pri sebe nešťastné to číslo, ktoré donáša zprávu o stroskotaní mojej lodi, tuhľa vo vačku — od sedemnásteho. Ach jaké to nešťastie!“Richard zbľadol, a zrak jeho sa zamračil. Predsa ale chytil krčovito číslo novín a čítal polohlasito: „Zase musíme oznamovať jednu z nešťastných udalostí, jaké v poslednom čase tak často krajanov našich potkávajú. Loď s bohatým nákladom, majetok pána Jána Javora, ktorý so všetkým svojim statočne nadobudnutým majetkom z Ameriky do Europy sa navracoval, keď vchádzala do zátoky, hamburgskej, velmi bola porúchaná a potopila sa. Ničoho nebolo možno zachrániť. Jedine čiastka lodníkov a majiteľ lodi ušli so životom. Smutná to událosť, že človek, ktorý nedávno ešte v Amerike bol milionárom, náhlo videl sa byť žobrákom, lebo ani loď ani jej náklad neboly asekurované. Divné sú hry osudu!“Niekoľkorazy zmenil Richard farbu tváre a hryzol si rty. O pravde slov strýcových mohol pochybovať, ale verejné noviny nemohly lhať. Bohatý strýc z Ameriky, o jehož nevyčerpateľných pokladoch toľko sníval tešiac sa blahou nádejou, že stane sa dedičom jeho, stal sa naraz biednym žobrákom. Jeho zámky, stavané v povetrí, srútily sa jedným razom do prepasti. Zlosťou zaškrípal zubami.„Tak, môj dobrý Richarde,“ — vravel starec pomali — sa mi viedlo, a len to pomyšlenie mi dodáva sily, že som u teba prítulok a ochranu našiel. Nech ti požehná za to Boh Nebeský, môj milý synu. Poslednie dny svojho života, ktoré sú u mňa už sčítané, prežijem u teba, súc ti vďačným za tvoju dobrotu.“„Neďakujte starče, lebo vaše vďaky sú predčasné,“ odpovedal Richard náhlo zmenený, uštipačno. „Sám poznávate, že nie mnoho odo mňa očakávať môžete. Každý má sám so sebou čo robiť, a pre starých príbuzných ostáva málo.“Starec sa zasmial s trpkým pohŕdaním pri tých slovách, i zdálo sa, že chce mu výčitky robiť, ale v tom ho schytil kašel tak silný, že ubehlo dakoľko minút, kým mohol prehovoriť.„Je dobre, je dobre,“ vravel konečne. „Vidím, môj milý, že by som u teba bývať nemohol; ale predsa kojím sa nádejou, že budeš tak dobrý a kedy tedy dajakú skromnú podporu mi poskytneš, a já si vyhľadám dakde príhodný kútok. Toto mi už len, dobrý môj Richarde, neodopreš, keď povážiš, jaké krátke sú už chvíle života môjho. Cítim to na sebe, že najďalej rok, dva, ešte tvojho dobrodenia užívať budem, potom ti nebudem už bremänom. To už len nedopustíš, aby som jako žobrák od domu ku domu chodil? Tvoja láska, jakú ku mne cítiš, nepripustí, abys’ na mňa zabudol.“„Oj áno — odpovedal Richard — to by som mal veľkú prácu, keby som musel všetkých starých žobrákov podporovať. Dajte mi pokoj starče, a idzte mi z očú! A ostatne kto môže vedeť, či opravdu ste starým Javorom. Môže byť, že ste ešte dajakým prefíkaným šibalom, ktorý na moju spoluútrpnosť rátal. Ale v tom rátaní ste sa zmýlili veľmi.“„Tak, tak, zmýlil som sa skutočne,“ opakoval starčok smutno a trpko slovám jeho prisvedčujúc. „Všetko jedno, bol som povinný očakávať to. Ale aspoň sa chcem presvedčiť, či u iných príbuzných nenajdem úprimného srdca. Myslím, že môj brat Viliam zanechal trojo detí, jako som dopočul; povedz mi, kde by som jich mohol najsť?“„Čo ja môžem vedeť, kde tá žobrač býva?“ odsekol Richard s nevolou. „Ostatne vám ne­môžu pomôcť, lebo otec jejich nezanechal jim zhola ničoho. Preto sa nenamáhajte, lebo každý váš krok bude márny.“„Aspon snád najdem srdcia, ktoré majú viac útrpnosti než srdco tvoje,“ vravel starčok. „Preto ťa prosim, Richarde, ukáž mi, kde bývajú.“„Ale dajte mi už pokoj s tou žobračou; nestarám sa o takú zberbu, do ktorej ma nič nenie.“„Ty tedy ani nevieš o bydlisku detí, ktorých otec bol tvojim najväčším dobrodincom, jako mi bolo povedané? To je viac než mnoho! Vedel si dobre a vieš, že tie deti sú v núdzi, a ty si sa o ne zhola nič nestaral?!“„Ano, aj z domu som jich vyhodil!“ zkríkol Richard hnevom rozčúlený, jako i teba z domu vyhodím, jestli sa v tom okamžení neodpratáš!“„Už idem, už idem!“ zvolal s boľasťou starčok merajúc svojho synovca zrakom opovrhlivým. „Odchádzam, milý Richarde, a už sem nikdy neprídem. Nebudem ťa obťažovať, ale dúfam, že toľko útrpnosti ešte v srdci svojom mať budeš, aby si úbohému bratovi svojho otca predsa niečo urobil. Vidím, že sa máš dobre, ba snád si aj bohatý, preto neodstrkuj ma celkom od seba a neodopieraj mi skrovnučkej podpory.“„Prisľub mi, že už ani nohou cez prah môj nevkročíš — riekol Richard zlostne — asnad ti niečo dám, abych sa ťa navždy zbavil.“„Sľubujem ti svatosväte, že nikdy noha moja do domu tvojho nevkročí,“ ubezpečoval starec.„Nože tu máš a choď už!“ vravel Richard vyťahujúc z tobolky bankovku a hodiac ju opovržlivo starcovi.Bankovka padla na zem; starec s ťažkosťou pre ňu sa sohol a vezmúc ju do ruky pozeral na ňu očima iskravýma, tak že sa zdálo, jako by mal viac chuti roztrhať ju na kúsky a hodiť ju k nohám nehodného darca, než ju skovať do vačku. Ale premohol sa, peniaze podržal a oslovil Richarda: „To tedy je všetko, čo si bratovi svojho otca urobiť mohol, ty, ktorý tak dobre sa máš?“„Myslím, že toho bude dosť,“ odpovedal Richard zlostne. „Si nehanebný, starý strýče, a toľko ti hovorím, že to ďalej už nesnesem.“„Dobre, veľmi dobre,“ vravel starec silným hlasom, narovnal sa a tak prenikavo na svojho synovca pozeral, že tento sklopil oči. „Ten papier skovám až do poslednej chvíle svojho života, lebo vždy mi bude pripomínať lásku a útrpnosť svojho synovca! Biedny, nevďačný človeče, nevďačný ku svojmu dobrodincovi, nevďačný k jeho deťom! neciteľný ku prosbám biedneho opusteného starca, ktorému povinný si prispeť na pomoc a s úctou najväčšou prijať ho do domu svojho, kebys’ mal aspoň iskru kresťanskej lásky vo svojom kamennom srdci. Vedz, ja tvoj strýc nie som chudobný, moja loď nezahynula, poklady moje more nepohltilo. Úmyselne podal som nepravú zprávu o zničení lodi do novín. Dosial som milionárom jako prv a chcel som len tvoje srdco skúmať, prichádzajúc sem jako žobrák s prosbou za tvoje smilovanie. Neľutujem, že som ťa chcel dôkladne poznať prv než by som sa s tebou so svojími pokladami rozdelil. Poznal som ťa, biednik, a opakujem svoj sľub, že nikdy noha moja prah domu tvojho neprekročí!“Čitateľ snadno si predstaví, čo sa v tom okamžení s Richardom robilo. Zarazený stál chvílku s hlavou k zemi sklopenou. Chytro ale hodil sa k nohám strýcovým a prosil za odpuštenie dokladajúc s pretváreným plačom, že nenie tak zlý, jako by sa strýcovi zdáť mohlo. Ale starec odstrčil ho od seba a riekol: „Biedny naničhodník, neklačíš predo mnou, ale pred mojími pokladami!“ Povediac slová tieto zaraz opustil izbu a ponáhlal na ulicu.VIIPán Ján Javor, jako mysleť si možno, nemal inej rodiny než tú, ktorú zanechal v Budapešti odchádzajúc do Ameriky, bol slobodným, neženatým. Do Budapešti priviezol so sebou len jednoho sluhu, murína, ktorého bol pred dvacať rokami v Amerike kúpil. Otrok ten z Afriky do Ameriky prevezený, menom Pompy, svojou vernosťou a oddanosťou takej vážnosti u boháča si získal, že ho tento skôr za priateľa než sluhu považoval a často rozumné jeho rady poslúchal.Pán Javor vratiac sa do hostinca, v ktorom sa bol ubytoval, shodil so seba chudobné rúcho a obliekol na seba najskvostnejšie. Prsty ozdobené boly prstenami, diamantami vykladanými, a zlatá reťaz z hodiniek okolo krku zavesená lahodila zraku svojim ligotom. Posadiac sa na aksamitovú stoličku rozkázal si podať tureckú fajku s dlhou rúrkou a zamysliac sa, počal husté kotúče dýmu do povetria púšťať.Pompy podobne odpočíval mlčky v kúte vedla kachiel nechtiac vytrhovať svojho pána z premýšlania a len ukradomky pozeral na svojho pána a často smutno zakrútil hlavou. Trvalo to bez mála hodinu, až konečne pán Javor prvý prerušil ticho vraviac: „Sme sprostáci, Pompy!“„A prečo, pane?“ opýtal sa udivený sluha. „Pompy je čiernym murínom, ale nie sprostákom.“„Sprostáci sme, Pompy,“ opakoval pán s dôrazom. „Dvojnásobní sprostáci, Pompy, dvojnásobní!“„A prečo, pane?“„Že sme neostali v Amerike.“„Mne tiež bolo by milšie, keby sme neboli sa ztadial hýbali, ale bola to vlastnia vaša vôla, pane, Pompy musel poslúchnuť.“„To znamená toľko, jako žeby som ja sám bol sprostákom,“ odpovedal Javor.„To nehovorím, pane; ale prečo banovať? Čo sa stalo, už sa neodstane.“„Hlupstvo!“ zvolal pán hnevivo. „Kebys’ neslúžil po dvacať rokov verne, v tú chvílu by som ťa zbil.“„Môžete ma, pane, i zabiť,“ odpovedal Pompy ľahostajno, „ale čože to pomôže? Vaše postavenie tým sa nezmení.“„Pravda, Pompy! Biedny to tu život. Neurobili sme múdro, milý Pompy; Mali sme tam zostať a do Europy ani nohou nevkročiť!“„Ale poneváč už ste tu, pane, je treba všetkemu privyknúť a vo všetko sa vpraviť,“ mu­droval Pompy s chladnou ľahostajnosťou. „Ste bohatý a môžete tu mať život dobrý a veselý?“„Na príklad?“ pýtal sa boháč.„Zavolajte spevákov, speváčky, ktorí vám budú spievať lichotivé piesne a hráť na rozličné nástroje.“„Nemôžem vystáť spevákov.“„Rozkažte tedy, nech prídu tanečnice, a tie svojim tancom vás zabavia a dlhú chvílu vám zkratia.“„Všetky také hlúposti nemôžem vystáť,“ odpovedal pán nevrlo.„Tedy choďte medzi ľudí, načúvajte jejich rozhovory a sami s nimi rozprávajte; boháč býva všade rád videný.“„Nič takého, Pompy, po tom netúžim. Všetci ľudia nestoja za nič. Váža si jedine mrtvú hrudu. Jejich bohami sú jedine peniaze. Sú mi odporní.“„Preto Pompy odejde,“ vravel murín odhodlano. „Keď nestoja všetci ľudia nič, a Pompy tiež človekom, tedy —“„Truľko, maj rozum!“ zvolal Javor dojatý. „Veď dobre vieš, že teba do tunajšej spoločnosti nerátam. Nebuď sprostým, Pompy, a posadni si. Ach, tvoj Pán je veľmi neščastný!“„Pretože je hlúpy,“ odpovedal sluha bez okolkovania.„Prečo, Pompy? prečo som hlúpy?“ zvolal Javor, necítiac sa ani dosť málo urazeným. „Vrav, Pompy, chcem vedeť, prečo som hlúpy?“„Dobre, Pompy to povie,“ odpovedal murín približiac sa k pánovi a hladiac mu do tváre. Najprv, prečo sa navrátil pán Javor do Europy? Poneváč chcel ešte raz uvideť svoju vlasť a svojich príbuzných. Dobre: Pompy povedal: „Ostaňte, pane! Amerika je vašou vlasťou, inej vám nenie treba. Svojej rodine odpíšte, aby prišla za vami.“ Nie, pán Javor tak neurobil. Všetko predal, poklady složil, strašnú búrku na mori prestal, mal dlhú chvílu, konečne dorazil do svojej vlasti. Dobre! Čo robí pán Javor? Priviezol sem všetky svoje poklady, poriadno sa ubytoval — a čo ďalej? Miesto čo by mal svoju otčinu prezerať, prechádzať sa, priateľstvo uzavierať, dívať sa tu a tam, načúvať — nie, pán Javor sedí doma, fajčí z fajky, a nudí sa dlhou chvílou. Či nenie sprostým? Ale to nenie všetko. Keď bol v Amerike trápila ho vždycky myšlienka na rodinu, a keď prišiel do Budapešti, či ju hľadá? Nie! Už prvý pokus ho omrzol a všetko sa mu znechutilo. Kto tedy je sprostákom? Pompy? Nie, Pompy chcel zostať v Amerike. Vonkoncom, len pán Javor je sprostákom. Nechcel zostať, túžil po vlasti, rodine, a keď prišiel kam chcel prínsť, nevidí jich.“Zdálo sa, že pán Javor po tejto kázni svojho sluhy sa nahnevá, že ho zbije a z izby vyhodí; ale boháč ani na to nepomyslel. Naopak odpovedal svojmu sluhovi nasledovne: „Pravdu vravíš, Pompy! Tvoj pán je sprostákom, ale sprostákom neščastným. Som bohatý, ale čo mi je z toho bohatstva? Peniaze ma netešia, nič ma nemôže rozveseliť, čo bych si čo za ne kúpil; či môžem za ne dostať srdco plné lásky a oddanosti, srdco dobré a citlivé? Nie, Pompy! Keby som vedel, že ma moji príbuzní úprimne milovať budú — ale zkadial že si môžem toho presvedčenia nadobudnúť? Som bohatý, a príbuzní obľubia si len moje poklady, ale mňa iste nie. Ach, Pompy, mňa nikto nemiluje! Som starý, škaredý, omrzlý. Oni mna nezamilujú, len lichotiť mi budú pre peniaze. Ľudia sú zlí, Pompy! Kebych našiel medzi nimi srdco úprimné, ktoré by ma s nezištnou láskou milovalo, rozdelil by som sa s ním so všetkými pokladami, bol by som ščastný! Ale nie, ťažko o tom snívať; mňa nikto nemiluje a milovať nebude!“„A Pompy, pane?“ pýtal sa verný sluha so slzou v oku. „Či Pompy len peniaze miluje?“„Nie, nie, Pompy, tys’ dobrý, statočný,“ odpovedal pán. „Ale Pompy, my oba sme už starí a nedúživí a nudíme sa. Predo všetkým musíme mať niekoho vôkol seba, kdo by v nás vzbudzoval radosť, veselosť a lásku. Peniaze v tom ohľade nič nám nespomôžu.“„Dobre, pane!“ odpovedal starý murín po krátkom rozmýšlaní. „Pompy nemôže postarať sa o lásku, ale pravdu, úprimnosť vysliediť je v stave.“„Jako to myslíš, Pompy? vrav chytro!“„Nuž tak, že siroty pozostalé po vašom bratovi iste by sa plazili pred vami, keby vás uvideli v tom stave, v jakom skutočne sa nachodíte. Ale čo vám to uškodí, pane; jestli sa oblečete ešte raz do rúcha žobráckeho a takto sa jím dáte poznať?“„Dobre, Pompy, ale kde jich najdem?“„Čo hneď celú Budapešt krížom krážom prebeháme, naísť jich predsa musíme.“VIIIRadu tú prijal boháč a ihneď s verným sluhom dal sa do hľadania sirôt. Ale, ačkoľvek za dlhší čas hľadali a neľutujúc výdavkov aj policiu na pomoc si pribrali, predsa všetko jejich hľadanie zostalo bez výsledku. Pán Javor veľmi sa rmútil, ale statočný sluha povzbudzoval ho ku trpezlivosti a po niekoľkodňovom odpočinku znova počali vyhľadávať.Jednoho dňa jako obyčajno vydali sa na cestu. Pán Javor vopchal v neporiadku hrsť papierových peňazí do vačku, jednak k nakúpeniu potrebných vecí, jednak aby z nich niečo chudobe rozdal.Chodiac ulicami vstupovali do mnohých domov, kde chudobné siroty a vdovy bývaly, ale ani stopy nemohli vynajsť po tých, ktorí boli práve predmetom jich hľadania.„To všetko nevedie nás ku cieľu,“ vravel Javor nevrlo, „mučíme sa každodenne márno.“„To je pravda, pane — odpovedal sluha; — keby tí, ktorých hľadáme, žili v dostatku, v bohatstve, našli by sme jich hneď; ale zdá sa, že sú v núdzi, preto musíme vytrvať vo svojom predsavzatí.“„Pravdu vravíš, Pompy,“ odpovedá Javor. „Hľadať jich musíme nevyhnuteľne; lebo podporovať siroty po bratovi je mojou povinnosťou, čo by hneď tak nehodné boly, jako Richard.“To vraviac postál a vytiahol z vačku ručník, aby si utrel pot, ktorý mu následkom potenia na čelo vystúpil. Ťahajúc ručník z vačku vytrúsil stozlatovú bankovku. Javor to nespozoroval a rýchlym krokom šiel ďalej.Lež prihodilo sa, že za pánom Javorom išiel jakýsi driečny šuhaj s bľadou tvárou, na ktorej ale videť bolo úprimnosť a statočnosť. Ten keď zbadal, že idúci pred ním pán ztratil bankovku, chytro ju zdvihol a bežal za Javorom; približiac sa k nemu sňal čiapku a hovoril úprimno: „Toťhľa, pane, vypadlo vám dačo z vačku.“Javor hľadel okom zadiveným na pekného šuhaja i na bankovku, ktorú tento porad v ruke držal. Boháč sa divil, že mladík pri svojej chudobe, ktorú prezradzovaly jeho jednoduché a ošúchané — ačkoľvek čisté — šaty, toľko statočnosti má. I Pompy sa veľmi počudoval, tak že statočný šuhaj konečne nevedel, jako si to má vysvetliť.„Vezmite si, pane, tú bankovku,“ riekol; „vypadla vám, keď ste vyťahovali z vačku ručník! videl som to a chcem vám ju odovzdať.“„Ja o tom neviem,“ vravel Javor ľahostajno.„Ale ja viem, pane,“ odpovedal mladík. „Opätujem, že patrno som videl, jako ste ten papier s ručníkom vyhodili. Ja nikdy necigánim.“„Teraz verím, že necigániš, šuhaju,“ vravel boháč. „Ostatne nevyzeráš tak jako lhár, dobrý šuhaju, naopak vidíš sa mi byť veľmi statočným a rozumným. Nechaj si tedy tie peniaze, ja sa bez nich obejdem a ty snád jich budeš potrebovať. Si veľmi statočný, šuhaj môj! Či nenie tomu tak, Pompy?“„Svätá pravda, pane,“ prisviedča starý sluha hladiac na šuhaja.„Ďakujem vám, pane,“ povie skromne mladík odovzdávajúc bankovku. „To prijať nemôžem, lebo nenie som žobrákom, a jako sami vravíte, vidíte vo mne syna statočných ľudí, ktorí si prácou zasluhujú svoj chlieb.“„Ale si chudobný šuhaj,“ vravel Javor.„Netajím to, ale chudoba nenie hanbou, keď sa pracuje.“„Nie, nie, nenie hanbou, milý šuhajko,“ riekol boháč; „i to vidím, že nežobreš; ja ti tedy tú bankovku darujem. Rozváž si to, synku, ten papier stojí za to, aby sis’ ho zadržal; či nenie pravda, Pompy?“„Pravdaže, pane,“ odpovedal murín. A medzitým čo Javor bankovku od mladíka vzal, a pritom niekoľko slov vernému sluhovi šopkal, odišiel neznámy šuhaj ľahkým, rýchlym krokom.„Kam sa podel?“ zvolal Javor obracajúc sa. „Pompy, starý truľko, nechals’ ho sa ztratiť. Ale tamhľa ide, vidím ho! Za ním, Pompy, chytro! Ten šuhaj nesmie nám z očú zmizeť, lebo hodlám dačo preňho urobiť. Len chytro, Pompy!“Po čiapke možno bolo šuhaja chytro poznať. Boháč a verný sluha šli za ním. Ale za chvílu pán Javor ustal, a veľké kropaje potu lialy sa mu po tvári. Vidiac to Pompy vravel: „Milý pane, ustaňte a spoliehajte sa na mňa; však ho ja neztratím z očú, ešte nenie som ustatý. Choďte domov, Pompy sa vráti a prinese zprávu.“„Dobre, Pompy; sotvaj sa vlečem, tak som ustatý. Choď za ním, daj mu peniaze, koľko len chceš. Ten chlapec je samá statočnosť a veľmi sa mi ľúbi. Bež len, Pompy, ja už ďalej ne­môžem.“A skutočne nemohol ďalej; oprel sa o dom a dýchanie jeho bolo unavením rychlejšie. Mladík i sluha zmiznuli mu z očú.„Hodný to, veľmi hodný chlapec,“ vravel Javor sám k sebe. „Bolo by mi ľúto, keby mu zmizol. Veľmi sa mi ľúbil — a taký statočný! Nechcel žobrať, nechcel ani ten mizerný papier si vziať, odišiel chytro; každodenný mladík to nenie — veľmi sa mi ľúbil! Musím ho ešte videť a lepšie poznať! Snád ma bude mať rád, keď pozná, že mu chcem všetko dobré priať. Bol by to poklad pre mňa a pre môjho verného sluhu, priateľa. Videl som, jako sa mu zaleskla slza v oku, keď na chlapca hľadel. Čo teraz s tou bankovkou robiť? Skovám si ju jako drahú pamiatku neobyčajnej statočnosti. Ten chlapec ma veľmi dojal svojou skromnosťou a milou tvárou. Tak, tak, skovám ten papier a položím ho vedľa papieru od Richarda, aby mi statočnosť toho mladíka pripomínala nehodnosť a necitlivosť Richardovu! Tak sa stane!“Vložil opatrno bankovku do tobolky jako dajaký drahý poklad; potom zavolal najbližšieho fiakra, vsadol do koča a odišiel domov, kam príduc otvoril kasňu a uložil v nej rečenú bankovku podľa hodeného jemu od Richarda papieru.Pán Javor s netrpezlivosťou očakával návrat verného sluhy. Konečne prišiel Pompy po niekoľkých hodinách. Čierna jeho tvár leskla sa radosťou, oči sa mu usmievaly. Dva rady bielych zubov objavili sa, keď otvoril ústa, aby snád radostnú zprávu svojmu pánovi ohlásil.„No jako je, Pompy?“ pýtal sa ho pán. „Jakú mi neseš zprávu?“ Šiel si za chlapcom? Kde ho máš? Hovor chytro!“„Hahaha!“ zasmial sa Pompy celými ústami.„Hahaha! starý truľo!“ napodobil ho Javor. „Čo je s tým mladíkom? Jako sa nazýva? Kde býva? Hovor!“„Hahaha!“ zasmial sa Pompy ešte raz. „To je zvláštna historia, pane!“„No hovor už, trúbela!“ hneval sa Javor a dupnul nohou na podlahu. „Čo vieš o tom mladíkovi?“„Viac než si myslíte, pane!“ odpovedal Pompy s víťazoslávou a zase sa zasmial divokým svojim smiechom. „Uspokojte sa, pane!“ vravel prestanúc sa smiať. „To je zvláštna historia! Bežal som za chlapcom, lebo veľmi chytro šiel, a len len že som ho z očú neztratil, a iste by sa to bolo stalo, keby sa náhodou nebol za­stavil v jakomsi sklepe s obrázkami. Díval som sa tam z vonku oknom, jako vytiahol z vačku balíček pekných obrázkov, ktoré najskôr chcel odpredať. Buď šuhaj veľmi mnoho pýtal, alebo obchodník veľmi málo mu dával, dosť na tom, že skoval svoje obrázky zase do vačku, s tvárou smutnou vybehol zo sklepu a kráčal ulicami tak rýchlo, že som za ním sotvaj stačil. Na šťastie zazrel som fiakra; vskočiac do koča ukázal som kočišovi šuhaja a prisľúbil som mu dvojnásobný plat jestli nedá chlapcovi zmiznúť.“„Veľmi dobre, Pompy, to bolo rozumne,“ riekol spokojno Javor. „Ďalej!“„Môj fiakor nebol sprostý človek. Šibal za šuhajom a nespúšťal ho ani na okamženie s oka. Šuhaj vošiel ešte do niekoľkých sklepov, avšak neodpredajúc svoje obrázky kráčal ďalej. Chudiak vzbudil vo mne konečne takú ľútosť, že by som mu bol veľmi rád tie obrázky odkúpil. Ale to by nebolo viedlo k žiaducemu cielu, preto som to neurobil. Neskôr podarilo sa mu obrázky v jakomsi sklepe odpredať, ačkoľvek snád za cenu veľmi chatrnú. Obdržané peniaze strčil do vačku a ponáhľal ešte chytrejšie než pred tým, smerom iným.“„Teraz treba dať pozor!“ zavolal som na fiakra. „Iste ponáhla domov, a mne práve na tom najviac záleží, aby som sa dozvedel, kde býva.“„Fiaker nezabudol, že som mu sľúbil dvojnásobný plat, preto hnal ustavične na blízku mladíka z ulice do ulice, až konečne prišli sme do odľahlého predmestia v ktorom samá chudoba bývala. Ulice boly porád užšie, tmavšie a špinavšie. Konečne som spozoroval, že mladík vbehol do jakéhosi domu.“„Teraz stoj!“ zavolal som na fiakra. „Tu máš na víno, ale dočkáš tu, dokial z toho domu nevyndem.“ „Budem čakať bars aj do rána,“ odpovedal fiaker radostno, pozerajúc na groše, ktoré som mu do ruky vopchal.“„Vošiel som do domu, ale nevedel som, do ktorých dverí a do ktorého poschodia mám ísť. Odhodlal som sa zaklopať na najbližšie dvere, vojdúc do izby videl som tam obstarnú už ženu, ktorej som sa opýtal, či nebýva v dome istý šuhaj, ktorý sa maľovaním obrázkov zapodieva. S prvu zdálo sa, že sa žena mojej čiernej tváre bojí, ale keď som jej ukázal zlatník, hneď ukázala tvár inú.„Ano, pane — vravela — v piatom poschodí býva, v prístreší.“„Nateraz nechcel som viac vedeť. Hodil som zlatník starej žene a odišiel po schodoch hore. Po dosť veľkom namáhaní dostal som sa do najvyššieho poschodia a spozoroval, že dvere ženou označené, neboly zavrené. Otvorenými dverami ozýval sa na chodbu zvučný hlas šuhajcov, jemuž som načúval málo si z toho robiac, že tým spôsobom vkrádal som sa v cudzé tajnosti. Či nenie pravda, pane, že to nebol hriech?“„Sprosták si!“ zavolal pán Javor. „Ďalej!“„Nuž teda ďalej!“ vravel Pompy. „Aby som hovorené slová lepšie očuť a jim rozumeť mohol, prikradol som sa po prstoch ku samým dverám. Rozoznal som tri hlasy, našeho šuhaja, hlas detinský a hlas panenský. Ľahko som poznať mohol, že je to jedna rodina.“„To je veľmi málo Milanko, za toľko mozolov,“ vravela panna, z čoho som zatváral, že je reč o predaných obrázkoch. „Konečne ztratíš chuť od práce.“„Nie, Ľudmilko, to sa nestane,“ odpovedal náš mladík. „Len to ma veľmi zarmútilo, že som ti nemohol viac priniesť nežli týchto niekoľko krajciarov. Ale predsa lepšie niečo než nič. Neskôr pôjde nám všetko lepšie, až Marienka začne pomáhať, jako sama sľúbila.“„Ano,“ riekol najtenší hlas. „Já sa s chuťou v tom cvičím, a jestli budeš mať v tom, Milanko, trpezlivosť, každým dňom urobím pokrok.“„Pekne, Marienko!" vravel náš šuhaj. „Musíme byť pilní, aby Ľudmilka nemusela dlho do noci vyšívať. Ach, Ľudmilko, už toho máš dosť, a keď povážim, koľko mozolov a práce ťa to stojí, kým vyšiješ zlatý, ľutujem to, že som najdenú a darovanú mi bankovku neprijal.“„Jakú bankovku?“ pýtala sa Ľudmilka s podivením.„Na ulici vypadla z vačku jakémusi obstarnému už pánovi, čo on nespozoroval,“ odpovedal Milan. „Ja ale som to videl, zdvihol a odovzdal som mu ju. Chcel mi ju darovať, ale mne sa to videlo byť žobrotou, keby som tie peniaze bol prijal, a preto som odbehol. Snád som sa ohlúpil. Ten neznámy pán videl sa mi byť takým úprimným a dobrým človekom, že ani pripustiť nemôžem, že by mi tie peniaze z úprimného srdca nebol chcel dať.“„Jakože? Čo?“ pýtal sa pán Javor, vytrhujúc z reči svojho sluhu. „Čože hovoril ten šuhaj?“„Že ste sa mu videli byť milým a dobrým,“ odpovedal Pompy usmievajúc sa. „Či nenie pravda, že ten chlapec hneď poznal vaše pekné vlastnosti?“„Bezpochyby,“ vravel spokojný boháč. „Vrav len ďalej; ten chlapec sa mi veľmi ľúbi.“„To si myslím, pane, i mne sa ľúbi. Ale k veci. Náš šuhaj, ktorému hovoria Milan a ktorý vás tak vychvaloval, vytýkal si tedy, že tú bankovku neprijal. Ale jeho sestry, Ľudmilka a Marienka boly inej mienky.“„Nie, nie,“ vravela Ľudmilka, „za takú nepatrnú službu neslušalo žiadať odmenu, a k tomu ešte takú velikú. Dobre si urobil Milanko, by som sa za teba hanbila, keby si bol tie peniaze prijal. Kto môže pracovať, ten nesmie žobrať.“„Aj ja som tak myslel, sestra moja drahá — odpovedal Milan — a to tým skôr, poneváč som mal svoje obrázky ešte vo vačku a očakával, že jich lepšie odpredám. Keby som bol predvídal, že toľko za ne dostanem, kto vie, čo by som bol urobil.“„Nie, Milanko, neľutuj nič,“ vravela zas Ľudmilka. „Veď netrpíme núdzu, veď máme ešte pätdesiatku odloženú na časy horšie. Ostatne netreba tratiť nádej, milý brat môj; sme pilní a pracovití, a k tomu siroty, ktoré dobrotivý Hospodin iste neopustí.“„Keď som sa dozvedel, že sú chudobné, opustené siroty, bez otca a matky,“ pokračoval Pompy, „a k tomu tak statočné a pracovité, bolo mi jich nesmierne ľúto, vtedy bol by som s chuťou k nim vošiel a všetky peniaze jím nechal, ktoré som pri sebe mal; ale chcel som, aby radosti sám pán účastným sa stať mohol. Sejdúc tedy dolu vošiel som k tej starej žene, ktorá mi bývanie sirôt ukázala, a vypytoval som sa jej na pomery bližšie tých detí. Oj pane, prial by som vám, aby ste vlastnýma ušima boli očuli, čo mi tá žena vyprávala! „Sú to anjelia, — vravela — statočné, dobré, pracovité, pokojné, pobožné deti, zvlášte Ľudmila, ktorá po celý deň od práce nevstane. Keď Milan za niekoľko týdňov bol chorý, bdela nad jeho postelou jako najstarostlivejšia matka, starala sa o celú domácnosť a pracovala bez prestania. Sú to deti, jakých sa málo v Budapešti najde.“„A vypýtal si sa jako sa zovú? Iste si na to najhlavnejšie zabudol.“„Nie ja, nezabudol veru, Pompy vie všetko, len prosím o maličké strpenie! Na tom mi ešte nebolo dosť, čo mi žena vyprávala; dal som jej na srozumenie, že snad všetko nenie pravda, čo mi vravela. Ona verila sa, že ani slovíčka nescigánila, a na dôkaz odporučila mi, aby som sa odobral k doktorovi Dobroslavovi, ktorý ešte viac dobrého a pekného o sirotách povedať môže, lebo, vraj, dlhší čas Milana liečil a býva veľmi často u tých detičiek návštevou. Odobral som sa zrovna k doktorovi, a ten potvrdil všetko, čo mi žena o deťoch povedala. Viac som už vedeť nepotreboval, a vidiac, že už je čas ísť domov, odišiel som.“„Veľmi dobre, milý Pompy,“ vravel Javor spokojno. „Ale jaké majú deti tie priezvysko?“„Jako sa nazývajú? To už aj sami uhádnete, pane!“„Truľko! Jako ja môžem uhádnuť priezvysko detí celkom mi neznámych, cudzích!“ zvolal Javor so smiechom a hnevom zároveň. „Zaraz mi povedz priezvysko!“„Ale, pane! čože sa ničoho nemôžete dovtípiť?“ odpovedal Pompy rozosmejúc sa s celou chuťou. „Koľko detí mal váš pán brat Viliam?“„Trojo! Ale pre Pána Boha, Pompy, to nenie možno, aby tie deti boly —“„Ano, pane, náš statočný šuhaj je vaším synovcom!“ zvolal radostno Pompy. „A Ľudmilka s Marienkou sú vaše synovkyne, pane! Teraz už viete o všetkom a pochopíte, prečo sa Pompy tak smial. Smial sa radosťou, že pán Javor našiel svoju rodinu, a k tomu ešte takú statočnú a poriadnu! Hahaha!A znova začal verný murín sa smiať a ra­dosťou po izbe skákať.„Pompy, milý Pompy, či je to len všetko pravda?“ pýtal sa pán Javor celý omámený. „Vrav, Pompy, či je to len skutočná pravda? Starý truľko so svojim smiechom, vrav, ano lebo nie?“„Všetko pravda, pane!“ ubezpečoval Pompy kladúc ruku na srdco na znamenie, že hotový je odprisahať čo vravel. „Všetko, čo som hovoril, je pravda čistá jako zlato. Statočný mladík, ktorý vám ztratené peniaze vrátil, je najbližšou vašou rodinou; on, Ľudmilka a Marienka, tie siroty sú vlastnými deťmi vášho brata Viliama!“„Pompy, už ani slova viac! Rozkáž hneď zapráhnúť!“„A prečo?“ pýtal sa murín.„Preto že tam chcem ísť, a to hneď!“„Kam?“„Truľo, ku svojim milým, opusteným sirotám. Rozkáž, aby vôz hneď tu bol!“„Ale prečo tak na chytro?“ pýtal sa Pompy sadajúc na stoličku. „Zajtra máme času dosť, dnes už je neskoro.“„Nenie neskoro, sakramentský černoch!“ osopil sa naňho Javor. „Nech je tu hned vôz!“„Z toho nebude nič, dnes už je veľmi neskoro, Pompy je ustatý.“„Tedy pôjdem sám, ty kruták čierny!“ hovoril pán Javor hnevivo.„Dobre, choďte si, ale dnes už jejich bývanie nenajdete. Zajtra!“ odpovedal Pompy s nezlomnou spokojnosťou a chladnou ľahostajnosťou.Javor škrípal hnevom zubami.Pompy hľadel na všetko ľahostajným okom, a keď sa boháč uspokojil, opýtal sa: „Kto je teraz truľom, pane?“„Ty!“„Prečo? Pompy nenie truľom, Pompy chce si opatrno počínať. Prečo byste najprv nezkúmali tie deti tak jako pána Richarda? Prečo si tu máte počínať inak? Veď taký bol váš úmysol.“„Máš pravdu, Pompy!“ odpovedal Javor podávajúc murínovi ruku. Bol som truľkom a zabudol som. Tak, tak, najprv vyzkúmať, a potom oceniť a primerane podľa toho si počínať. Ostatne kto vie či sú hodné?“Pompy sa usmial.„Jako sa môžeš tomu smiať?“ pýtal sa Javor nevrlo. „Jestli sú tak chudobné, jako hovoríš, iste neprijmú starého žobráka-strýca.“„Oj Pane, Pompy vie lepšie, že sa ešte aj s tým posledním krajciarom so strýčkom rozdelia. Na to postavím svoj krk! Hahaha!“„Starý trulko so svojim ustavičným smie­chom!“ mumlal Javor. „Ostatne uvidíme to, uvidíme!“Pompy sa ešte chvílku smial, pán huboval, konečne odobrali sa oba na noční odpočinok.Druhého dňa ráno obliekol sa Javor do žobráckeho rúcha a opustil dom i so sluhom.IXToho istého rána sedely naše siroty od východu slnka za stolom a každý zamestknaný bol svojou prácou. V tom ozvaly sa za dverami kroky a zároveň pokašlávanie dajakého chudiaka. Bolo zaklopano na dvere. Ľudmilka riekla hlasno: „Voľno!“ a do izby vstúpil starý žobrák, ktorý zkúmavo pozeral po pracujúcej rodinke a chudobnej izbičke. Siroty s podivením hľadely chvílu na prichodzieho. Milan, ačkoľvek toho človeka deň pred tým videl, ano s ním i hovoril, nemohol ho predsa poznať, tak bol v žobráckom rúchu premenený.„Milé deti — vravel Javor slabým hlasom, kašlom pretrhávaným — či ste tiež o tom očuli, že brat vášho nebožkého otca žije kdesi v Amerike?“Ľudmilka sa zamyslela a čierne jej oči chytro sa radosťou zaleskly.„Strýc Ján Javor!“ zvolala. „Ano, pane, náš dobrý apuško často nám o ňom rozprával, či nenie pravda, Milanko? Pamätáš sa na to?“„To sa rozumie: Ľudmilko, že sa pamätám,“ odpovedal Milan. „Bolo to veľmi boľastné pre otca, že strýčko o sebe nič vedeť nedávali, a často opätoval, jako ho to rmúti, že sa o svojom bratovi ničoho dozvedeť nemôže. Prinášate nám azdaj dajakú zprávu od nášho strýčka?“„Oj iste prichádzate od neho,“ vravela Ľudmilka. „Povedzte nám, či je živý a zdravý? a jako sa mu vodí?“„Bohužial, smutnú nesem novinu. Váš strýčko, milé deti, leží chorobou sklúčený a prosí za pomoc svojich príbuzných. Nedávno ešte veľmi bohatý plavil na vlastnej lodi z Ameriky do Europy, ale bohužial na pevninu dostal sa jako žobrák. Ale ostatne prečítajte si samy, milé dietky, tuhľa tieto noviny, a presvedčíte sa o nesmiernom nešťastí, jaké sa ho dotklo.“„Ó Bože, náš úbohý strýčko!“ zvolala Ľudmilka prečítajúc osudnú novinu. „Milan môj, čo urobíme? Sme pravda sami veľmi chudobní, ale on predsa dúfa v našu pomoc. „Nemôžeme to tak nechať, aby sme mu neposkytli dajakej pomoci!“„Ale čo počneme, Ľudmilko?“ pýtal sa Milan. „Je od nás daleko, keby aspoň bol tu!“„Keby bol tu, čo by ste pre neho urobili?“ pýtal sa Javor.„Jako sa môžete ešte pýtať!“ riekla Ľud­milka. „I z toho čo máme, bysme mu polovičku dali. Ano, ano, len sa opýtajte môjho brata, ba aj malej Marienky. A keby u nás ničoho, zhola ničoho nenašiel, aspoň by našiel v našich srdciach lásku a spoluútrpnosť.“„Lásku? Spoluútrpnosť? Ano, keby bol bohatý jako predtým,“ hovoril preoblečený boháč.„Oj veľmi nám ubližujete a srdciam našim pôsobíte boľasť, že myslíte o nás tak nepravo; o ziskuchtivosti, verte nám, ničoho nevieme,“ odpovedá Milán citiac sa byť urazeným.„Ach, nuž by tomu naozaj tak byť malo?“ hovoril Javor dojatý. „Chcete skutočne venovať svojmu strýcovi lásku a spoluútrpnosť, ačkoľvek je núdzou skľúčený? Rozmyslite si to dôkladne, okrem svojej chudoby je ešte starcom nezdravistým.“„Tým väčšia je naša povinnosť milovať ho a tešiť,“ odpovedala Ľudmila. „Či neviete, že chudobný chudobnému najskôr pomôže, poneváč sám zná stav jeho oceniť? Preto o nás nepochybujte. Poď, brat môj drahý, tento starčok dovedú nás k našemu strýčkovi. Buďte tak lá­skavý a ukážte nám k nemu cestu, prosím vás o to!“„Chcete tedy, aby som šiel s vami k nemu?“ pýtal sa Javor s utajenou radosťou. „Dobre, do­vedem vás tam; ale ešte vám musím povedať, že ten nešťastník taký je chudobný, že nenie ani v stave zaplatiť nájomné za izbičku, v ktorej býva.“„A mnoho je tam dlžen?“ opýtala sa chytro Ľudmilka.„Desať zlatých, dcéra moja. Dosť veľká to summa pre toho, kto nič nemá.“„Vďaka Bohu, že aspoň niečo máme!“ riekla Ľudmilka. „Máme tu ešte päťdesiat zlatých, a náš byt nenie ešte tak malý, aby sa v ňom nášmu strýčkovi neušlo miestočka. Oj, jaká to bude pre nás radosť, až pri našej práci rozprávať nám bude strýčko o rozličných krajinách a o svojich vlastných príbehoch! Či nenie pravda, Milanko?“„Ano, sestra moja drahá! Ale poďme už!“Javor zakryl si oči rukou, a stál vždy na mieste.„Milé deti — hovoril konečne — rozvážte si dobre, čo zamýšlate urobiť. Svoje poselstvo som vykonal, poneváč som považoval za povinnosť kresťanskej lásky, aby som starého, nešťastného človeka celkom neopustil. Ale pre vás, ktorí sami nič nemáte, bude on veľkým bremänom.“„Nič neškodí,“ odpovedala Ľudmilka. „To už bude našou starosťou. Len poďme!“Javor nehýbal sa z miesta; ústa jeho sa triasly a slzy radosti zaligotaly sa mu v očiach.„Ale tých päťdesiat zlatých ktoré máte“ — riekol trasúcim sa hlasom a hlboko dojatý — tie peniaze sú vaším posledným majetkom, a vy chcete z nich čiastku starému žobrákovi obetovať?“„To sa rozumie, lebo je to našou povinnosťou,“ riekol Milan, ostávajúc netrpezlivým. „Ale ostatne prečo sa o to staráte, poďme už raz!“„Zostaňte! Nepotrebujeme nikam chodiť,“ hovoril Javor napolo s plačom a trasúc sa na celom tele neobyčajným dojmutím. „Poďte k môjmu srdcu, drahé detičky, ja som vaším strýčkom!“Chvílu stály siroty ani slova nehovoriac, potom ale hodily sa do náručia svojho strýca. Dobrej Ľudmilke vyhrnuly sa prúdy sĺz po spanilej tvári, čo Milan a Marienka radostno objímali starca, vítajúc strýčka s opravdivou úprimnosťou a spoluútrpnosťou.„Deti! moje milé, dobré deti! tak vítate svojho chudobného strýčka! Ó Bože! jako ti ďakujem, že si mi doprial naísť také srdcia! A ty, milá Ľudmilka, chceš skutočne môj dlh zaplatiť?“„S najvätšou radosťou, milý strýčko! Veď sa budeme od terajška so všetkým delievať.“Skôr než pán Javor na to odpovedať mohol, ozvalo sa za dverami udusované fikanie. Všetci chvílku načúvali.„Pompy! môj starý Pompy!“ zavolal Javor radostno. „On všetko očul! Vejdi duša statočná! Podivaj sa tiež, jaké srdcia som tu našiel! Poď sem čierny tvore, so šľachetným srdcom! Teš sa so svojim pánom.“I vošiel do izby starý murín, ktorý jako dieťa do hlasitého plaču sa dal a div že sirotám k nohám nepadol.„Starý Pompy je veľmi šťastným!“ vravel zajikavým hlasom. „Pán Javor je šťastným! Pompy je šťastným! Všetci sme šťastnými! Len tu ostať a nevracať sa do Ameriky! Oj, pane môj, jaká to radosť!…“Vidiac výjav ten, stály siroty udivené, lebo si nemohly všetko to tak chytro vysvetliť. Len Milanovi väzela na mysli podoba od včerajšku, a pomyslel si na onoho pána, jehož ztratené peniaze bol našiel.„Pompy — pokračoval Javor, a hlas jeho triasol sa pohnutím — či si to očul? Oni sa chcejú s nami so všetkým podeliť, ešte aj s posledným grošom.“„Počul som, pane! rozdeliť sa so — všetkým.“„Ano, so všetkým,“ riekol Javor, radostným okom na diviace sa dietky hľadiac. „Všetko, všetko bude nám spoločným, len nie táto bankovka. Tá ostane mojim majetkom, nedal by som ten papier za všetko na svete. Jednu mám už doma, táto bude druhou, dám si jich do zlata osadiť a do konca života si jich skovám! A vy, moje deti, prečo ste sa tak zamyslely, prečo ukazujete také podivenie? Či sa ešte ničoho nedovtipujete? Či nepozorujete, že to bolo všetko vymysleno? Toť, toťhla!“ dokladal ukazujúc na vačok ošúchaného habáta a vytiahol z neho plnú hrsť papierových, strieborných i zlatých peňazí a hádzal všetko na stôl, že až na zem padaly. „Výmyseľ! výmyseľ, deti! Moja loď sa nepotopila, a ja nenie som chudobný. Naopak, som bohatý, veľmi bohatý, a ja sa chcem deliť s vami so svojimi pokladami, lebo to, čo som u vás našiel, drahšie je nad všetky poklady sveta. Ano, milé dietky, hľadal som srdco, spoluútrpnosť, šľachetnú myseľ, a to všetko našiel som u vás! Toť, toťhľa!“ a hádzal rozličné peniaze na stôl, tak že deti s väčším ešte podivením na všetko to hľadely. Vezmite si všetko, podržte si všetko, ale na vzájom dajte mi svoje srdco, svoju lásku, a buďte od tejto chvíle mojími detmi!“Ľudmila plakala a Milan s Marienkou radosťou boli skoro bez seba. Pompy neprestajno plakal, a Javor tiskol všetky deti jedno po druhom ku svojmu srdcu a vrúcne jich boskával, prelievajúc pri tom slzy radosti, slzy velikého šťastia.Všetci boli šťastní, srdcia radosťou sa jím rozplývaly.*Čo vám mám ešte povedať? Že naše siroty toho ešte dňa odsťahovali sa do nádherného domu svojho strýčka, a od tej chvíle započalo sa jejich šťastie, ktorého od smrti svojich rodičov nepoznávaly.Šľachetný doktor, jediný priateľ tých detí, keď sa o všetkom tom dozvedel, nechcel z ?rvu svojim ušiam veriť, až presvedčiac sa o tom vlastnýma očima veľmi sa radoval zo šťastia sirôt a navštevoval jich kedykoľvek mu čas dopustil.Richard v najväčšej pokore prišiel niekoľkorazy k bohaté mu strýcovi a plazil sa jako červík pred ním, ale nedosiahol odpustenia, a to tým menej, keď pán Javor dôkladne sa dozvedel, jako hanebno k sirotám vôbec a k Ľudmilke zvlášte sa zachoval; a že pán Javor Ľudmilku velice miloval, tým ťažší bol prístup Richardov k jeho srdcu, ačkoľvek tá šľachetná dievčina mnohorazy za nehodného bratranca uňho sa prihovárala. Raz užuž chcel pán Javor Richardovi všetko odpustiť a raz navždy niekoľkými tisíckami ho odpraviť; ale pozrúc na oné dve bankovky osadené v zlatom rámku a visiace nad jeho postelou, zmenil svoj úmysol a zakázal ľudom svojim, aby toho človeka do jeho domu nevpúšťali. Za ten peniaz almužny ale poslal mu v liste dvatsaťrazy toľko a doložil tieto slová: „Odosielam ti požičku s úrokami.“Úžerník, u ktorého sme na začiatku svojej rozprávky Ľudmilku poznali, zmýlil sa vo svojej špekulacii, že zastavené od nej skvosty vyplatené nebudú. Vo zlatom, diamantami ozdobenom rámčoku zastkvela sa zase podobizňa matkina, ktorá od tej doby i pánu Javorovi stala sa drahou pamiatkou.

Rizner_Zabavne-vecery-III.html.txt

Medený jazdec(Petrohradská povesť.)Udalosť, opísaná v tejto povesti, sa zakladá na pravde. Podrobnosti záplavy sú prevzaté z novin toho času. Zvedaví sa môžu presvedčiť o tom zo zprávy, podanej V. I. Berchom.Vstup.Na brehu opustených vĺn stálOna plný veľkých dúm do diaľky hľadel. Naširoko sa rozlievala rieka. Čln v nej plával jeden. Jeho oko sa nieslo k brehom — bažinám, izbičky čierne tu i tam — Čuchoncov biednych drobné byty. A les, čo vystavený hmlám, v nichž slnečný lúč býva skrytý, zašumel vôkol. Myslel On: „Odtiaľto Švédom hroziť budem, a na zlo pyšným susedom postavím mesto, nezabudnem, čo sama príroda chce mať: v Europu okno prerúbať. Pod tvrdou nohou bude more, za hostí všetky zástavy k nám novou vlnou dopraví, zahodujeme na priestore.“ Sto rokov prešlo — mladý hrad, polnočných krajov zázrak, krása, z tmy lesov, z udupaných blát vznikol a hrdým bleskom jasá. Kde Fin — syn cudzí prírody sieť svoju vetchú hádzal neraz s nízkeho brehu do vody, by lovil ryby, tam sa teraz bášt, dvorcov tiesnia hromady preskvelé, breh je oživený, v bohatý prístav koráby sa hrnú davom z každej zemi. Neva je v šatách — v granite, povisly mosty nad vodami a zelenými záhradami jej ostrovy sú pokryté — tak otmavela Moskva stará pred novou cárskou stolicou, jak zatôni sa vdova cára pred novou, mladou cáricou. Tak rád ťa mám, ty Petra práca, rád mám tvoj prísny, strojný vid, i vlny Nevy sa mi páča, jak bijú breha o granit, železných ohrád pôvab vzácny, blúznivých nocí vznešenosť, priezračný mrak, blesk bezmesačný, keď bez lampy mám svetla dosť, by čítal, písal v mojom byte, sú jasné stavby obrovité v uliciach pustých, svieti ti aj ihla Admirality, nebesá zlaté blyštia shora, tmu nepustia do výšiny, a stretá zoru druhá zora v tej noci na pol hodiny. Tak rád mám tvojej zimy krutej nehybné povetrie a mráz, sane na Neve zamrznutej a rudé ruže dievčích krás, i blesk i šum i hovor bálov i v mládenecký hodokvas sipenie pien, cveng od pokálov, plam modrý punča, hluk i jas. Tak rád mám vo vojenskom ruchu Marsove polia za parád, jazdcov a peších dlhý rad a krásotu ich jednoduchú, za šíkmi šíkov knísanie, ich zástav preslávené zbytky, medené prilby, počas bitky vo vojnách rozostrieľané. Tak rád mám ako hurá kričia, vojenskej hradby dym a hrom v čas, polnočná keď panovnica obdarí synom cársky dom, keď, triumfujúc nad vrahom, Rossia znova raduje sa, keď Neva, lomiac siný ľad, ho k moru začne odnášať a, pocítiac dni jarné, plesá. Buď ozdobou, hrad Petrov, stoj jak Rossia bez otrasení! Nech s tebou spriatelí sa tvoj nepriateľ, živel ujarmený: zajatie a hnev starý svoj nech zabudnú už finské vlny, nech márny príboj zlosťou plný neplaší večný Petrov sen!… Bol úžasný čas, strašný deň: naň čerstvé ešte spomínanie… Priatelia moji, pre vás chcem započať svoje rozprávanie. Je smutné, čo vám rozpoviem…29. októbra 1833Časť prváNad zamračeným Petrohradom november dýchal zimným chladom. Plieskaly vlny o vlny a v hrádze svoje s hlukom, hojne Neva sa ako nemocný metala v lôžku nepokojne. Tma nočná započala rásť, srdito do okien bil dážď, dul vietor, vijúc nazlostene. S návštevy práve v tento čas sa vrátil domov Eugen náš. Pokračujeme v tomto mene, nech náš rek tak sa volá, veď má zvuk, a nie je dávno, keď mi pero o ňom písavalo — priezvisko významu má málo, hoc v zašlé časy údelom mu, môžbyť, bol i záblesk slávy a Karamzina pod perom v dejinách cvenglo cvengom pravým, no teraz, kto ho spomína? Ni svet, ni reč. Náš hrdina v Kolumne žije, slúži kdesi, bojí sa slávnych, nespomnie si ni starú slávu rodiny, patinu dávnej stariny. Tak príduc domov vyčerpaný, plášť shodil, svliekol sa so šiat, chcel spať, no nedajbože spať pri nespokojnom rozmýšľaní. O čomže rozmýšľal? O tom, že potĺka sa životom a pracovať mu veľmi treba za svoju nezávislosť, česť, že mohol by mu Pán Boh s neba rozumu pridať, groší sniesť. Veď koľko šťastlivých tu máte, lenivcov hlúpych nesčítate, čo ľahko môžu v svete žiť, že slúži so dva roky iba… A myslel pritom, že je chyba, keď vietor neprestáva vyť, keď rieka sa vše väčšia valí, že s Nevy iste mosty sňali, že v nečase tom dva-tri dni Parašu svoju nevidí. Tak myslel teda. V tú noc ľúto mu bolo. Jednu žiadosť mal, by vietor nevyl stále kruto a na okno dážď neklopal tak zlostne… Ospanlivé oči nakoniec zažmúril. A hľa! Redšou sa stáva tôňa noci, deň bledý nastal… Chvíľa zlá!… Deň strašný!… Neva celú noc sa k moru proti búrke hnala a besnotu jej nezdolala a v spore nemohla ju zmôcť. Hneď zavčas rána nad brehami národa valila sa tieň, tešiac sa vody vršiskami a fŕkaním a šustom pien. Vetriska silou od záliva bol nápor Nevy jalový, a vracala sa zlostná, divá a zatopila ostrovy. I pohoda sa nahnevala, Neva sa vzdula, rozrevala, sťa v kotle vrela, varila, odrazu jak zver hodila sa na mesto. Tí, čo tam stáli pred ňou, ozlomkrk utekali, vraz človiečka tam nebolo a všetko spustlo okolo. Do pivníc vody prúdom vtiekly, kanále plné k mrežiam strekly — a ako Triton Petropol vo vode po samý pás bol. Obleženie a útok! Vlny zlodejmi lezú v okná. Člny v behu sklá bijú kormidlom, z parčíkov kde-tu trčí strom, oblomky chatŕč, brvná, trámy a tovary so zásobami, majetok biednych zákutí, tu-tam most búrkou strhnutý, vymyté rakve z hrobitova v uliciach plávajú! A ľud záhubu čaká, boží súd. Tam pokrm a krv človekova! V ten hrozný rok cár ešte vládol preslávny, teraz mŕtvy. On zarmútený šiel na balkón a vtedy chýrny výrok padol: „Cár božie živly nezvládne.“ V myšlienkach, so zrakom, čo žiali, na skazu hľadí bezradne. Námestia plesami sa stály a do nich z ulíc riekami sa širočizná voda valí, len Dvorec medzi vlnami ostrovom trčal zo záplavy a smutným videl sa… Cár vraví… Potom sa v hrozný ulíc prúd pustili jeho generáli, spasiť, čo strachom skoro šiali a doma topiaci sa ľud. Na Petra námestí v tej chvíli, tam, kde dom nový postavili a nad vchodom je potvora: s vystretou labou, strážechtiví dva velikí ľvi ako živí, — na jednom zvere z mramora, nehýbajúc sa, strašne bledý náš Eugen naľakaný sedí, skrížené ruky na prsiach a bez klobúka. On má strach nie za seba. On nepočúva, jak rieka žížnivá sa vzdúva, jak podošvy mu myje val, jak príval v jeho líca perie, jak vietor fúkol, zareval, mu klobúk strhúva a berie. Nie. Jeho pohľad zúfalý v kraj jeden hľadí do diali, nehýbajúc sa. Vlna vstáva jak hora z hlučnej hlbiny, čo pokradla v tie hodiny, na nej sa hádže, vrtí, pláva… a zlobiť sa, vyť neprestáva… Tam neďaleko… Bože!… Tam, tak blízko, blízko ku vlnám, ba skoro, skoro nad zálivom, tam stojí starý, maličký dom, nefarbený plot… vŕba hneď… V ňom vdova s dcérou, Paraša tam, myšlienka jeho, jeho svet… Či o všetkom tom sníva hádam? Či život je len radom snov, výsmeška sudby nad zemou? A on len ako očarený, k mramoru prikutý, sa k zemi nemôže dostať!… Šum a krik a voda, voda — viac nič… nik… Vo výške pevnej nad tou zemou ku nemu chrbtom, v surovom čase nad Nevou rozbúrenou, sedí tam s rukou so vztýčenou gigant na koni bronzovom.30. októbraČasť druháBúraním dravým svojím sýta, drzosťou svojou umdlená, s radosťou svojho vzbúrenia sa vracia Neva do koryta, čo nazbíjala záplava, za sebou v behu necháva, tak, ako zlodej, keď sa krutý do dediny i s bandou vrúti a loví, reže, ničí, lúpi, násilie, svada, hluk a lom, škrípanie, nárek, poplach, shon!… A lupom svojím zaťažení, v bázni, že budú dolapení, zbojníci bežia úprkom a korisť svoju tratia v ceste… Opadla voda. Hradská v meste je otvorená. Eugen môj sa náhli, v duši strach má ešte, zármutok, nádej, nepokoj, k rieke, čo tíši odboj svoj. No Neva triumfom je plná, vody sa ešte zlosťou vlnia, sťa sipely by nad ohňom, penia sa ešte. nie sú zticha, a ťažko, ťažko rieka dýcha, jak z bitky pricválavší kôň. Náš Eugen hľadí: krajom vody je lodka, čo sa práve hodí, k nej beží, prievoznika zve — a prievozník ho bezstarostne za griveník cez vlny zlostné na lodke vďačne prevezie. Dlho bol smelý veslár v klbku so vzbúrenými vlnami, hotový ponoriť sa v hĺbku, predčasne medzi vodami bol člnok ten i s plavcami, kým dokolísal k brehu vskutku a pristal. Eugen nešťastný ulicou známou cvalom pádi, a miesta známe sú mu. Hľadí… Nič nepoznáva: Úžasný je výzor. Všetko zavalené, strhnuté, sbité, odnesené, skrivené domce, vlnami zdvihnutý je tam, sváľaný, inde zas niet ho. Tak sa zdalo, že sa tu v poli bojovalo, telá sú rozmetané v ňom. Ničoho nevšíma si on, duša mu bôľom rozožratá a strmhlav ďalej, ďalej chváta, ta, ta, kde bude súdený, kde osud vydá tajné zvesti, jak lístok zapečatený. Ta beží. Je už na námestí. Tu záliv… Za ním milení… Čože je to tu? Zastavil sa, šiel nazpät a — zas obrátil sa. Stojí… A skúma pozorom: tu je to miesto, na ktorom… Tu vŕba… Tu sú stopy brány… Odnesené sú… Kde je dom?… A zamračený, ustaraný chodí a chodí dokola, samému sebe nahlas vraví, a päsťou udrúc sa do hlavy, zachichoce sa… Nočná hmla sa na mesto spúšťala, obyvatelia nepospali, dlho sa ešte rozprávali o minulom dni. Rána žiar zpod ustatých a bledých chmár už skvie sa na sídelnom meste. Niet stopy po včerajšom treste, zlo prikryl purpurový plášť. Už živlov pominula zášť. Ulicou ide národ riadnou so svojou bezúčasťou chladnou, opustiac svoje brlohy, už úradníci úbohí do služby tiahnu. Osmelený kupec sa náhli, nelení otvoriť obchod vylúpený, úbytok vráta do ceny blížnemu svojmu. Sviezli lodky s dvorov. A spieva básnik krotký. Gróf Chvostov — láska božských síl — započal nesmrteľné spevy a svoju lýru naladil na nešťastie pri brehoch Nevy. Lež Eugen, Eugen prenešťastný… Ach, jeho pomätený um nevydržal ten úder strašný, Nevy a vetra spurný šum mu v ušiach hroznými znie hlasmi. On pri hučaní vlastných dúm sa bez slovíčka potuloval. Trýznil ho stále desný sen. Neišiel domov za týždeň, za mesiac, Boh vie, kde sa schoval. Majiteľ jeho príbytok dal do nájmu, keď prišiel srok, básnikovi, čo bol vždy v biede. Ni pre veci si Eugen nejde. Tak zabudol ho chytro svet. Deň celý pešky mestom brodil, zastavenia mu niet a niet, len do prístavu čo spať chodil s oblekom vetchým, zodraným, kŕmil sa kúskom, podaným cez oblok. Skálím obhádzaly ho deti zlé a s výkrikom kočišia bičami ho ťali, keď splietol cestu s chodníkom. Nepoznával. V duši rvaly mu poplach vnútorný a shon. Tak, nešťastný, sa poneviera, je ani človek, ani zviera, ni to, ni to, ni sveta syn, ni prízrak nie, ni mŕtvy stín… Raz spal on v nevskom prístavišti. Zamieňal leto podzim hmlistý. Mokrotou vietor zadýchal, o prístav mračný plieskal val a drobila sa pena vody o hladké zavlažené schody, jak žiadateľ by u dverí, k nemuž súd nemá dôvery. Zobudil sa. Zas mračien kúdol, dážď kvapkal, vietor smutne húdol, s ním vedno v tento chmúrny čas ozývala sa v diaľke stráž… Skočil a spomnel si hneď jasne povodeň a dni prešlé, strašné, a pošiel chytro, zrazu stal a hľadel ticho dookola, divokú bázeň v tvári mal, keď pred ním zasa stavba bola veľkého domu, nad vchodom s vztýčenou labou strážechtiví dva velikí ľvi ako živí… A vo výške hen popritom nad skalou ohradenou, krutou zas modla s rukou pozdvihnutou na koni sedí bronzovom.[1]Eugen sa zľakol. Vyjasnily sa jeho mysle. Poznáva miesto, kde bola záplava, kde vlny lúpiac shromaždily v podobe mora zlostného, ľvov, rýnok, jazdca hrdého, čo sa tam dvíha povýšene so svojou hlavou medenou a jehož vôľou nezmennou tu mesto bolo založené… Je úžasný v tej nočnej hmle! Aká to myseľ na čele! Aká to sila je v ňom skrytá! A v koni tom, čo za oheň! Kam letí hrdý tátoš ten a kde sa pustí na kopytá? Sudba! Ty vyvlastnil si ju! A či nie Ty si nad priepasťou, vo výške, so železnou päsťou vzpäl nahor uzdou Rossiu? Obišiel podnožie a veľa ráz zlostne pozrel na neho, tohoto cára hrdého, polsveta nášho majiteľa. Prsia mu stislo, čelo si o chladné mriežky priloží, hmla mu je v očiach nepoznaná, v srdci sa plameň rozožal, krv vzkypela mu, chmúrny stál pred pýšiacim sa velikánom. A zuby stisol, prsty sžal, v ňom diabol vstával nepokorný. „Zdar! Strojiteľ ty divotvorný!“ zašeptal… „Teba by som mal!…“ Odrazu na útek sa dal a výcval bežal. Tak sa zdalo, že líce cára hrozného v tej chvíli hnevom vzplápolalo a sťaby pozrel na neho… Po námestí tom opustenom beží a v mozgu pomätenom počuje, jak by duňal hrom — skákania ťažký cveng a zvon, že ulica sa pod ním trasie — to cvála v bledom lunnom jase jazdec, má nohy v strmeni, kôň skáče, podkovami zvoní… Jazdec to cvála medený s zdvihnutou rukou na tom koni… Noc celú ako zbláznený, v ktorúkoľvek sa stranu dával, vždy, všade jazdec medený s vystretou rukou za ním cválal. Kedykoľvek od týchto čias ho týmto miestom cesta viedla, mu od úžasu tvár hneď bledla a zatriasol sa Eugen náš, na srdce svoje kládol ruku, chtiac mierniť jeho strach a muku, klobúk si starý sosnímal a dolu mútne oči mal, odíduc stranou… Ostrov malý pri mori vidno. Nejeden rybár so sieťou príde sem a biednu večeru si varí, keď opozdí sa, úradník tiež príde v sviatok, člnkujúc sa. Je pustý, nekrášli ho krík, ni bylinka na niečo súca. Jesenná strašná povodeň staručký domček sniesla sem, černel sa ako čierne krovie, až prešlej jari v jeden deň ho bárkou odviezli, kam? kto vie. Tu telo nášho mŕtveho pri prahu našli zmeravené a hneď tam na ostrove ho aj pochovali v božom mene.Boldino, 31. októbra 1833. 5 h. 5.[1]Viď opísanie pamätníka v Mickiewiczovi. Ono je prevzaté z Rubana, ako vraví sám Mickiewicz.A. P.

Puskin_Medeny-jazdec.html.txt

I(Kde v hádanke samej otázka neleží, tam všade treba dodať: Čo je to?)[1]Sú dvadsiati štyria páni, ktorí ani nejedia, ani nepijú, a celý svet spravujú.[2]Dvadsaťštyri panien po svete chodilo a zo sprostých múdrych robilo.[3]Kto sa narodil prv ako jeho otec?[4]Koho dlhé vlasy o život pripravili?[5]Kto sa narodil bez matky a otca?[6]Kto umrel a nenarodil sa?[7]Ktoré krstné meno z oboch krajov čítané znie rovnako?[8]Osem skáče, štyri kláče, dva tlkáče a dva pomrdkáče. (Alebo:Štyri kláče, osem skáče a dva ometáče.)[9]Ktoré mesto káže biť strýca?[10]Čo robí Pán Boh, keď dážď prší?[11]Nie je väčšie od maku, a udvihne hocakého chlapa.[12]Mám ja takú kravičku, nemá krvi (mlieka) za lyžičku, ani mäsa za hrniec, ani kožku na krpec.[13]Hryzie, a nemá zubov.[14]Čierne je, malé je, a človeka podvihne.[15]Malučičké, drobnuštičké, veľké kláty dvíha.[16]Čo je vyššie nad nebo?(Viď aj 549.)[17]Po poli behala plachtička deravá. (Alebo:Plachtička riedka po poli lieta.)[18]Ktoré ucho má črevá?[19]Štyri stupy tance a dva ogrlance, a piaty lochman.(Porovnaj 399.)[20]Na vysokej šibenici visia priezrační šibenci.[21]Ani je matkin syn, ani je otcov syn, a predsa je jedných rodičov dieťa.[22]Každá dedina má jeden strom, z ktorého do každého domu jedna haluz ide.[23]Ulátané, uplátané, a ihlou je nebadané.[24]Záplata na záplate, švíka nieto, a v prostriedku celé.[25]Sedí panna v okne, suknička jej mokne; príde pán kapitán, hlavičku jej zotne.[26]Sedí pani na klátiku v prebohatom kabátiku.[27]Sedí panna v chládku v červenom kabátku, vlasy sú jej na dvore.[28]Sedí pani na vrátoch v devatorých kabátoch.[29]Beží, beží, nezáleží; nemá voz ani sane, predsa nikdy neustane.[30]Čo beží bez nôh? (Alebo:Čo letí a krídel nemá?)[31]Tri sestry jedna za druhou utekajú, trímajúc sa za ruky; prvá s každým krokom odrastá, posledná prirastá, a tá stredná vždy rovnako zostáva.[32]Červené mäso, vínny šmak, kamenné srdce; čo to tak?[33]Sprvu je biele, potom ozelenie, potom očervenie; srdce mu je ako kameň. (Alebo:Biela som, keď sa narodím, odrastená bývam zelená, a na starosť červená alebo čierna, a hoci mám srdce ako kameň, predsa ľúbi ma mladý i starý.)[34]Letí vtáčik popod dášik a za sebou črevce vlečie.[35]Letí, letí, neutečie, bo sa črevce za ním vlečie.[36]Stojí, stojí stojava, nad stojavou morava, nad moravou mlyny melú, nad mlynami mechy dujú, nad mechami mlatky kujú, nad mlatkami kuny hrajú, nad kunami dubina, v tej dubine zverina. (Alebo:Mlyn melie, nad mlynom trúbele, nad trúbeľami kuny hrajú, nad kunami zvieratá behajú.)[37]Dva duby — kadluby, nad kadluby háčky, nad háčky papáčky, nad papáčky frfáčky, nad frfáčky trnky, nad trnkami háj, a v tom háji zverina.[38]Vyrástla hôlka, na hôlke guľka, na guľke háj, pod hájom čely, pod čelami vidy, pod vidami smrky (alebo fuky), pod smrkami žery, pod žerami bery, pod berami kľaky, pod kľakami fľaky.[39]Dvadsať krásnych, tridsať mocných, päťdesiat múdrych, sto bláznivých.[40]Ráno o štyroch, na poludnie o dvoch, na večer o troch nohách chodí.[41]Štyri kolesá sa krútia jedno za druhým, a jedno druhé nedohoní.[42]Tenšie je od vretenice a vyššie než veža. (Alebo:Tenšie je od trstenice atď.Tiež:Tenšie je od biča atď.)[43]Chodí okolo domu a robí jamky.[44]Čo je najbelšie na svete?[45]Čím viac odberáš, väčšie je; čím viac prikladáš, menšie je.[46]Ešte sa len otec rodí, už mu syn po pôjde chodí. (Alebo:— už mu syn dachy pobíja.Alebo:— už je syn na svete.)[47]Menšie je od prachu, a nesprace sa pod lavicu.[48]Mám taký rebrík, čo do neba dočiahne.[49]Išiel máček popod dášek; ani nečuchnul, ani nemrknul.[50]Žiaden je nie pokrm ani nápoj, nepečie sa a nevarí; kto ho má, dobre mu padne.[51]Štyria bratia ustavične do jedného pníka strieľajú, a nemôžu ho rozstrieľať.[52]Päť paničiek naveky okolo seba behá, a nikdy sa nedohonia.[53]Živé bolo, živých živilo, a na sebe živých po smrti nosilo.[54]Keď sa otec tamto smeje, a tam matka slzy leje, panna dcéra v také časy sedmorakej krásy pásy oblieka si.[55]Čo je to u človeka, čo má počiatok a konca nemá?[56]Štyri rohy, žiadne nohy; chodí to, stojí to, hádaj, čo je to![57]Otca nemám; muž mi otec.[58]Jeden oheň, a dvoma, troma komínmi dym ide.[59]Na zadku sa blysne, spredku hromy bijú.[60]Hen heno v tŕni pán paniu kŕmi; keď ju nakŕmi, on ju potrhne a ona mu vŕzgne.[61]V povetrí letí, nie je vták; železo nosí, nie je kováč.[62]Z mäsa vzaté a rožkaté; za živa si poskakuje, a po smrti muzikuje.[63]Nohy, ruky nemalo, po bruchu sa škrabalo; povedalo, že ma zje, že má zuby železné.[64]Ktože to palicou alebo metlou práši?[65]Mŕtve bolo, konskú hlavu malo, hocijaké kusy posekalo.[66]Ktorá ryba má najďalej chvost od hlavy?[67]Čo je to: keď ho máme, je nám nepríjemné, a keď ho nemáme, vtedy sme tiež neradi?[68]Čo prejde na slnci bez tône cez vodu?[69]Čo prejde suchou nohou cez najširší potok?[70]Čo ráno najskôr do kostola vojde?[71]Štyri rohy, žiadne nohy, veľký pampúch.[72]V každom rožku trošku, na prostriedku najviac.[73]Čo býva v noci na ceste?[74]Viem 12 sestár; v jednej postieľke ležia, a žiadna na kraji.[75]Nežije, a predsa chodí a človeka dobre vodí. (Alebo:— a človek sa musí podľa neho spravovať.)[76]Hovoriť nevie, a predsa jeden k druhému posielajú spytovať sa ho.[77]Ja viem takého gazdu, čo má 12 žien, 48 synov a 60 vnukov.[78]Štyri kúty, dva vrzgúty, na prostriedku cupy lupy. (Alebo:— na prostriedku plešina.)[79]Bežal nemček ako zvonček po lipovom moste do hrnčeka proste.[80]Malé pána podkasáňa v hustom háji zvery zháňa.[81]Živý mŕtveho, mŕtvy živého von z hory ťahá.[82]Hučí vôl na sto hôr, na sto potokov.[83]Pán Boh dal, Pán Boh vzal, a nikto ho nemal.[84]Čo Pán Boh nemá?[85]Som stvorený, z čoho i Adam; rád ľuďom jesť i piť dávam, a keď umriem, neprijíma zem moje telo.[86]Jesto dom bez obloka, bez dvier, a ten, kto doň vojde, nepotrebuje naveky nič.[87]Malý domec so zeleným dáškom; každý musí doňho vojsť.[88]Istý človek robí druhým domy a ukladá ich do nich; ale pre neho samého musí druhý túto prácu konať.[89]Nemá ruky, a predsa silno bije.[90]Slnce ho varí, ruky lámu, nohy tlačia, ústa užívajú.(Pozri aj 557.)[91]Som najchatrnejšie zo všetkého, čo na svete vidíš, a predsa zo mňa pošlo, čo je najzvláštnejšie na svete.[92]Šuta lopata, na lopatkách chodila, rohov nemala, rohom žrala.[93]Nohy má lopaty, zoban má rohatý, páperové šaty; vo vode sa mága a hovorí „gága“![94]Lipták, znáš čo to za vták? Na lopatkách chodí, rožkom trávu trhá. (Alebo:Na lopatkách chodí, rožkom je a je vták.)[95]Prišiel ku nám vojak, má červený zobák.[96]Také je ako hus, a nie je hus.[97]Hora hučí, baran bľačí a kôň ťahá.[98]Kobolka (kobylka) stojí, na nej baran leží, a baran bľačí, keď kôň po ňom beží.[99]V hore rástlo, na poli sa páslo, prišlo domov, veľmi pekne spievalo.[100]Vo dne po vidne ma nevidíš, a v noci potme ma vidíš.[101]Keď ho nevidím, zdvihnem ho; keď ho vidím, nechám ho.[102]Po hlave ma bijú, pod kamene dajú; cez vodu a oheň prejdem; nožmi ma režú, a predsa celý svet živím.[103]Mám takú sliepočku, čo za sebou črevce vláči. (Alebo:Mám ja takú kravičku, čo za sebou drobce vláči.)[104]Tenuštičké, kratuštičké, a má na ríf chvost.[105]Rovné je, ostré je, prosté je, maličké uško má.[106]Železný vtáčik po plátne skáče, konopný chvostík za sebou vláče (vláči). (Alebo:Železný vták, má konopný chvost.Alebo:Železný koník, ľanový chvostík.)[107]Druhého odieva, a sama ide holá.[108]Keď vieš, pekne rec, čo je to za vec: nemá nôh, hlavy, nechodí, nevraví; ucho má, nie sluch; telo je, nie duch; malá, drobnunká, štíhla, tenunká, jasná, samý lesk, pichá ako blesk.(Viď aj čís. 546.)[109]Chytili kokandy chodáka a viedli ho pred vidáka; vidáky mu nič neurobili, kokandy ho dorazili.[110]Bielym kvitne, zeleným odvisne, červeným odpadne.[111]Biele je, nie je deň; zelené je, nie je tráva; v okrúhlosti svoj vzrast máva; červené je, nie je krv, a ľuďom je k úžitku.[112]Čak čaká, vis visí; vis odpadne, čak uchytí.[113]Sedí panna v kríčku, v červenom mentíčku.[114]Štyri oči, šesť nôh, dve papule, jeden chvost.[115]Dve čelá, šesť nôh, dvadsaťštyri nechtov.[116]Mám dve čelá aj dve hlavy, a hlas k tomu duplovaný; oči sú mi tiež tak štyri, nechtov dvadsať a aj štyri.[117]Kto sedáva na chrbte?[118]V jednej studničke naveky jeden klátik mokne a nikdy nevymokne.[119]Aký strom zelený je bez lístia?[120]Kým som živá, živých chovám; keď som mŕtva, mŕtvych nosím a od živých nosená bývam.[121]Šilo (šidlo) bodilo, po hore chodilo, i tam sa najedlo, i domov donieslo.[122]Čo má námorník na zadku, to má kováč na predku.[123]Kto jednou rukou štvrtú časť ľudí pobil?[124]Na pašu ide nasýtené a domov ide lačné.[125]Ktoré hlavy nikdy neplešivejú?[126]Čo je to, čo v lete chodí v kožuchu a v zime naho?[127]Na dreve stojí, Boha sa bojí; kričí, volá zhora do dola; ľudí budí a nik sa neohlási.[128]My máme takého sluhu vo dvore, ktorý má toľko rán, koľko šíre diale vrán.[129]Mám taký súdok, čo ho 12 koní bude ťahať z pivnice, predsa ho nevytiahne.[130]Čo ide na hlave do kostola? (Alebo:Čo v kostole dolu hlavou stojí?)[131]Koho bijú po hlave, aby rovno šiel?[132]Zahádam ti hádanku na pol lakťa krátku; vieš ju, zješ ju, neuhádneš ju? (Alebo:Viem ja jednu hádanku len na piaď krátku atď.)[133]Čo chodí najprv do kostola?[134]Lezie, lezie po železe, nájde dierku, do nej vlezie.[135]Ani sa nezeleniem, ani rastlina nie som, a predsa veľa listov mám.[136]Hlavy nemá, myslí; nikdy sa neučilo, múdre je.[137]Bez klobúka pod perom, s ostrohami bosý, dolu nohou boritáš, nohavíc nenosí.[138]Vlasy nemá, hrebeň nosí; ostrôžky má, chodí bosý; ostrôžky má, neštrngá si; miesto toho zaspieva si.[139]Časy predpovedám, prorok nie som; korunu nosím, kráľ nie som; hrebeň mám, a nikdy sa nečešem; ostrohy mám, a na koni nejazdím.[140]Dennodenne kričí, a ľudia ho vždy počúvajú.[141]Štyria bratia sa po svete naháňajú a nemôžu sa dohoniť.[142]Štyri nohy, dve podošvy; duše nemá, dušu nosí.[143]Vždy sa po svete prechádzam, a vždy som doma.[144]Sedí pán na streše, fajčí si a nekreše.[145]Sedí baba na dachu; kúri, fajčí a nemá tabaku.[146]Lezie šnúra po železe, koleso sa za ňou vezie.[147]Cez celý svet beží a aj kura ho prekročí.[148]Ide, ide po železe; dušu nemá, dušu nesie.[149]Čoho je najviac na svete?[150]Otec doma sedí, syn po svete chodí, z múdrych ľudí bláznov robí.[151]Po poli sa blýska, k zemi sa pritíska.[152]Krivý nemček po poli behá.[153]Čo je mocnejšie od železa?[154]V hore rástlo, na poli sa páslo a železný pysk má.[155]Štyri tyky, dve patyky, siedmy samodaj.[156]Má to 4 nohy, 2 rohy a siedmy odmetáč.[157]Na predku je ako vidličky, v prostriedku ako sud, na konci ako metla.[158]Doma nechá, do hory nesie — a zas domov donesie.[159]Dohora prút — druhý napriek beží; vidíš ma v kostole, alebo na veži. (Alebo:Dva razy čiarnuc ho spravíš; na kostoloch ho vidíš.)[160]Medzi dvoma vrchmi leží brav šedivý.[161]Hlavu má jednu a dve nohy, a keď sa prechádza, len na jednej chodí.[162]Matka ma porodila, ale zas na to porodil som ja matku. (Alebo:Stvorila ma matka, a ja matku; kto neverí, nech uhádne túto hádanku.)[163]Ako sa zamrznutá voda troma písmenami (literami) napíše?[164]Mať, žena, deti a priatelia sa zo mňa delia, a predsa celá zostávam.[165]Otec zápolec, mať kostrbatá, deti vyškulatá.[166]Otec šklbanec, mati handravica a deti škrípanice.[167]Na kre visím v kepeni po bradu zakrútený, vykukávam oblôčkom, pod jaseň vyskočím von.[168]Naveky čiaha po jedle, a nikdy sa nenaje.[169]Som bez mäsa, bez krvi; nosím mäso a krv; mocná som ako lev a znám cestu, po ktorej žiaden neprejde.[170]V lese rastie, na brehu sa rodí, vo vode žije, v ohni umiera.[171]Chlap z konopí a košeľa z mäsa.[172]Do kostola nechodila, a predsa spasená bola. (Alebo:Nerodí sa, nekrstí sa, a predsa býva spasené.)[173]Žena je, rastie jej brada; holí sa dva razy v roku; čím dlhšia, tým lepšia.[174]Na vysokom kríčku varí sa v hrnčíčku pokrievočkou prikryté.[175]Vysoko rastie plná škatuľka granátok; kto to uhádne, dostane zlatý dukátok.[176]Stojí pníčok v lese, sem a tam sa kyvká; na tom pníčku hrnok, na hrnku pokrývka; a pníčok sa kyvká, pokrývka nespadne — kto mi to uhádne?[177]V šírom poli guľka stojí, a v nej guliek na tisíce.[178]Na kríčku v hrnčíčku sto vajec. (Alebo:V hrnčíčku na pníčku; pod pokrievkou stoviek mnoho.)[179]Stojí žobrák pri ceste o jednej nohe, a má na tisíce.[180]Palica; okolo palice stromčeky; na vrchu je vajíčko, a na vajíčku hviezdička.[181]Aký pán sa je?[182]Slúžim v kuchyni aj v kostole; na moje fúknutie povstávajú hlasy aj oheň.[183]Jeden hore, dvanásť dolu.[184]Od prvosveta stvorené, a päť týždňov nemá.[185]Moje svetlo prináša pokoj.[186]Pannou v hore, babou v dome, hlavu dolu, nohy hore; po izbe beháva, pod lavicou spáva.[187]V hore je, panna je, príde domov, baba je, a po zemi šiky myky, a ku dverám kľak![188]Šum šumí, hrm hrmí, biely oblak padá.[189]Šum šumí, hrm hrmí, a predsa sneh padá.[190]Keď nemá vody, pije vodu; keď má vodu, pije víno.[191]Čím sa viacej umýva, tým je černejšie.[192]Ktorá cesta nemá v suchom lete prachu?[193]Ktorá cesta je bez kamenia?[194]Kto nosí na hrdle nepostýkané korálky?[195]Ktoré oko je z vody?[196]Chodím s biednym na robotu a kopem; nejem a nepijem, a predsa necítim psotu.[197]Sedí pani v komore, vrkoč jej je na dvore. (Alebo:Sedí pani v pivnici, vrkoč jej je na slnci.Alebo:Sedí pani v chládku, v červenom kabátku, a vlasy má na slnci.)[198]Akých ľudí najviac na dvoch povrazoch vešajú?[199]Medzi dvoma brehy biely baran leží.[200]Ktorí hráči vždy vyhrajú?[201]Nie je väčšie od kopyta a unesie mecu (kilo) žita.[202]Povedz že, keď vieš: ktorú dievku zješ?[203]Menšie je od myši a má viac oblokov ako dom biskupov.[204]Malá žltá stajňa, v nej koníček mäsitý a väčší od celej stajne.[205]Mám takého vola, čo si sám stajňu spraví a všetok do nej vojde, iba rohy nie.[206]Mám takého vola, čo si sám spod seba hnoj vymetáva.[207]Slepý videl zajaca bežať, krivý ho za nohu dochytil a nahý ho pod svoje šaty skryl. Čo je to?[208]Nikdy si ma nevidel a nikdy nepočul; a predsa je zo mňa svet a všetko, čo na ňom vidíš.[209]Nikdy na svete nebolo, ani nebude, a meno mať bude, kým svet svetom bude.[210]Bol jeden kráľ bez krajiny, mal palác bez fundamentu, poslal posla bez výmluvy, doniesol mu list bez písma.[211]Štyria bratia ustavične pod jedným klobúkom stávajú a nikdy sa zísť nesmú.[212]Aké viny sú z papiera?[213]Ako mi je vo dne, ako mi je v noci, zriedkakedy zapriem svoje svetlé oči.[214]Vidím sa, vidím, ale sa lapiť nemôžem.[215]Keď sa smejem, smeje sa i ono; keď ja plačem, plače i ono; keď ja jem, je i ono a vo všetkom ma nasleduje.[216]Čo je v noci na ceste?(Viď aj 73.)[217]Z kovu som ja, predsa horím, keď s mojím kmotrom hovorím.[218]Dvaja bratia ustavične okolo jedného vŕšku behajú a vyzerajú sa, a nikdy sa videť nemôžu.[219]Dvaja bratia ustavične spoza jedného brehu na seba hľadia, a nikdy sa nevidia.[220]Dve kukučky vedľa seba sedia, a jedna druhú nevidí.[221]Dvaja bratia pod maličkým vrštekom ležia, a nevidia jeden druhého.[222]Kto ho zbáči, nech ho potlačí; kto ho chce chovať, musí sa varovať. Dávaj mu hlúpo, i to len skúpo; ak mu dáš masť, bude rásť; keď narastie, bude kradnúť, bude zbíjať, mečom vôkol hlavy zvíjať; i z domu ťa vyperie, i všetko ti pred očami požerie.[223]Nie je väčšie ako hrach, neunesie ho ani chlap.[224]Čím viac strávi, tým je hladnejšie.[225]Za psom brechám, za bujakom bučím, za človekom kričím, a to nikdy nevynechám; chválený chválim, kliaty kľajem; čuje ma každý a nikto ma vidieť nemôže.[226]Čo je to, čo zná všetky reči na svete hovoriť, a žiadnu sa neučilo?[227]Mám jedného čierneho koňa, ktorý keď do maštale vojde, všetky červené vyženie.[228]Mŕtvy živých vyháňa.[229]Kto je medzi ľuďmi najdôvernejší?[230]Tuliku, muliku v okovanom hrntúliku.[231]Sládičku, medíčku v okovanom hrnčíčku.[232]Čierne je, nie je zem; biele je, nie je múka; kvitne ako ruža, nie je ruža.[233]V dubovom pníčku, v lieskovom kríčku pochabá tetka sedí.[234]V dubovom kre mocný pijak.[235]Rastie v hore, chodí po kostole, a keď tak chodí, peniaze nachodí.[236]Prichodí do izby cez oblok tak, že ho ani neotvorí.[237]Tri nohy, bez hlavy, čierne brucho, jedno ucho.[238]Zvonku čierne, znútra červené a stojí na troch.[239]Mám takú kvočku, čo na ohnivých vajciach sedí.[240]Kto pradie bez vretena, bez praslice, bez kolovrátka?[241]Nemá krídel, a lieta.[242]Človek poriadny a čistotný borí dom môj, lenivý a nečistotný popraje mi miesta.[243]Máme takého proroka, čo horí v ňom za polroka; vtedy mu ruky podávame; za polroka mu jesť nedáme.[244]Beží, beží, až sa trasie, biely ručník v ruke nesie.[245]Čo rubač urobí, keď strom zotne?[246]Mám ja takú jalovicu, keď ide na potok, črevá si doma nechá. (Alebo:Všetky črevá doma nechá, ide na potok umyť sa.)[247]Z mäsa som vyrástlo, a nie som mäso; zle i dobre robím, a nie som príčina.[248]Hlavu mi odrežú, srdce mi vyberú, dajú sa mi napiť a veľké veci so mnou konajú.[249]Z mäsa je, z mäsa vyšlo, a po celom svete heslo nieslo.[250]Čo vezú, keď vezú v sude pálenku?[251]Šu, cha, ru, cha, — šucha rucha, nemám úst a nemám brucha; čo mi príde pod zuby, zomeliem na otruby; ani ho nepožujem, pod seba ho vypľujem.[252]Čo je z dreva a zo železa, má zuby a nehryzie?[253]Ktoré rohy jedávame?[254]Čierne zrno, biela roľa, múdra hlava, čo ju siala.[255]Biele pol, čierne semä; hus bráni a kôň poháňa.[256]Som dcéra lesa krásneho, idem do kraja dolného, dvoch sluhov vždy pri sebe mám, žiadneho šľaku nenechám.[257]Voz bez kolies, oje bez koní, paholok bez biča.[258]Mám takého kohútika, čo popod zem hrkútiká.[259]Mám takého vola: keď ide do poľa, nohy má do dvora; keď ide do dvora, nohy má do poľa.[260]Čierne ide hore, biele ide dolu.[261]Sto prstov, päť krstov, štyri duše, päť hláv. (Alebo:Štyri duše, päť hláv, desať nôh, desať rúk.)[262]Dávno som hotová, a každý deň ma poprávajú.[263]Z dreva som, zo slamy som, a zhorieť nemôžem.[264]Čo je v kostole po svätých?[265]Kým je živé, neradi sa s ním babreme; keď je mŕtve, aj prsty si od neho lížeme.[266]Čo páli a nie je oheň?[267]I bez konca je, i bez počiatku, a predsa nie je večné.[268]Ražeň z mäsa a na ňom zlaté prasa.[269]Päť bratov je pod strechou, mokrí sú; päť ich behá po dvore, suchí sú.[270]Ktorý vták nemôže vajcia vysedieť?[271]Krivé nohy, veľké brucho, malý pyštek, veľké ucho.[272]Čierne ide do kúpeľa, červené z kúpeľa.[273]Ktoré zviera nosí kosti zvonku a mäso znútra?[274]Zahádam ti hádanku — v červenom kabátku.[275]Sto dier, sto palíc a do dvesto dier sa sto palíc vmestí.[276]Zelené je, nie je tráva; okrúhle je, nie je vajce; chvost má, nie je krava.[277]Biele je ako múka, zelené je ako lúka, má chvost ako račí.[278]Či ho hore berú, či ho dolu kladú, vždy vreští.[279]Nemá ústa, ani reči; keď ho chytia, predsa škrečí. (Alebo:Nežije, nespí; keď ho chytíš, vreští.)[280]Dvojčatá sa rodia, vyrastú, nechodia, nemé sú za živa, a po smrti kričia, len sa tak ozýva.[281]Mám taký strom, ktorý má dvanásť konárov, na každom sú štyri hniezda a v každom hniezde sedem mladých. (Alebo:— na každom konári štyri halúzky a na každej halúzke sedem listov.)[282]Päťdesiatdva kvetov, dvanásť štepov, štyri razy do roka tri zlaté jablká.[283]Strom; na strome 12 ratolestí, na každej 4 hniezda, v každom 6 mladých a siedma stará, a ten strom 3 zlaté jablká do roka donesie.[284]Otec má 12 synov, 52 vnukov a 365 pravnukov. Každý deň umrel mu jeden pravnuk; každý siedmy deň jeden vnuk; každý mesiac jeden syn; a keď všetci umreli, umrel i sám otec.[285]Sedí pani v chládku v striebornom kabátku; mesiac zvedel, nepovedel; slnce vyšlo, tam ju našlo. (Alebo:Išla pani z hrádku, stratila pozlátku; mesiac vedel, nepovedel; slnko vstalo, hore vzalo.)[286]Čo býva vo dne?[287]Sedliak ho vidí každý deň, pán často, kráľ zriedka a Pán Boh nikdy.[288]Vyššie je ako kôň, nižšie ako sviňa.[289]Keď ide do hory, do dediny hľadí; keď ide do dediny, do hory hľadí.[290]V hore pes bez hlavy breše.[291]Čo je medzi životom a smrťou?[292]V hore rástlo, na poli sa páslo, žene sa v rukách triaslo.[293]V hore zoťaté, doma zohnuté, pri koňovi líha, žene v rukách býva.[294]Kmotra, daj toho lotra; len ho trochu polotrujem, — hneď ti ho došikujem.[295]Mám také dievča: kdekoľvek ide, všade ho zauškujú.[296]Čo nemá hlavy, a predsa má hrdlo?[297]Nie je väčšie ako ruka, zvalí chlapa ako buka.[298]Čo je to, čo nevidí, a jestli by videlo, už by to nebolo?[299]Kto nikdy nevidel dvere na kostole?[300]Ide pani z mesta, má sukienok na stá, a keď vietor zafúkne, predsa jej je zima.[301]Ide blúdok, nesie súdok, a v tom súdku dvojaký trúnok. (Alebo:Po dvore chodí, súdoček nosí, a v tom súdočku dvojaký nápoj.)[302]Ktoré zviera je najmocnejšie?[303]Rožky malo a neklalo, sem a tam sa premávalo, predsa vždy doma bývalo. (Alebo:Štyri rožky, žiadne nôžky, a dom to nesie.)[304]Na slobodné pole často sa ustávam; lež domček od seba nikdy nenechávam.[305]Ktorý dom je bez dreva a kameňa?[306]Najprv šaty zelené, potom nosí červené, a keď už belasé má, s dobrou chuťou jesť sa dá.[307]Šilo, bodilo, po vode chodilo, a nikdy sa neutopilo, ani sa len neumočilo.[308]Dvere neotvorí, oblok nevyborí, ani nezaklope, ani sa nehlási, predsa príde dnuká; i svetlo zasvieti, i zas ho vyhasí; kedy chce, vyletí, a neulapí ho žiadna ľudská ruka.[309]Padne to do vody a nezamočí sa.[310]Dážď pršal; po poli chodilo a nikdy sa neumočilo.[311]Čo chodí cez obilie a v ňom nespraví chodník?[312]Ktoré hodiny sú bez koliesok?[313]Na strome je a samo sa stopí.[314]Letí, letí, krídel nemá; sadne na zem, nohy nemá.[315]Mám takú sliepočku, čo na kole vajce znesie.[316]Ide posol neposlaný, nesie lístok nepísaný, položí ho na múr nemúraný.[317]Vtáci lietajú bez krídel, sadnú na stromy bez nôh; potom príde ktosi bez rúk a požerie vtákov bez úst.[318]Spadla bočka z neba a tak sa roztreskla, že ju sto debnárov nepobije.[319]Sťa krieda bielunké; sťa mach ľahunké; mäkké sťa hodváb, lež studené jak ľad; zmizne čo pena; nie je bez mena.[320]Hlávka je vždy v súši a letnička jej mokne.[321]Sedí panna v okne, suknička jej mokne.[322]Bez byľa, bez kvetu, a slúži celému svetu. (Alebo:Nemá koreňa ani kvetu atď.Alebo:Nemá byľ ani kvet, predsa živí celý svet.)[323]Čo je sladšie ako med?[324]Čo je v prostriedku medzi živým a mŕtvym?[325]Čo je v kostole po psovi?[326]Na hore mráz, pod horou dážď, muzikanti v izbe hrajú, pánov doma nieto. (Alebo:Na hore snehy ležia, pod horou vody bežia, pod vodami muzikanti hrajú, až sa hory ozývajú.)[327]Kým ma nemajú, vinšujú si ma; keď ma dostanú, nenávidia ma.[328]Štyri mám nohy a štyri rohy, nekráčam nohami, nekolem rohami. Čo na mňa naložíš, musím niesť; zo mňa žiješ a mne nedáš jesť. (Keď sa hneď neuhádne, dodá sa, ak tá vec stojí blízko: Stojím ti pred nosom, a ešte nevieš, kto som!)[329]Ktorý vták má na chvoste raka?[330]Biele je, nie je deň; čierne je, nie je noc; zelené je, nie je tráva; chvost má, nie je krava.[331]Väčší kľúč ako komora. (Alebo:Dlhší zápor ako pitvor.)[332]Keď ide do hája, oje má von z hája; keď ide von z hája, oje má do hája.[333]Na jar ti dám potešenia a cez leto ochladenia; v jeseni zas obživenia a na zimu oteplenia.[334]My máme také stromy, čo v zime, v lete, po celom svete lístie z nich neopadá.[335]Ktorý deň nemá noci?[336]Akú vec človek nezabije?[337]Na bočke obrus, na obruse tanier, okolo taniera hrach.[338]Čoho je najviac za groš?(Viď. aj 341.)[339]Tučného som otca mala, ale ho zabili, a mne bielu košieľočku z neho urobili; a teraz si každý večer medzi panny sadám; ich tajomstvá vypočúvam, nič neodpovedám.[340]Z konopí telo a z mäsa šaty.[341]Kúpim za jeden groš v sklepe, a na desať vozov ho nezoberieš.[342]V červenom rúchu, má kôstky v bruchu, na hlave čiapočku a paličku v zadočku.[343]Mám ja takú paničku, čo má v sebe paličku, na vrch hlavy krastičku a červenú sukničku.[344]Mám ja takú paničku, čo má na sebe červenú sukničku a v sebe pšeničku.[345]Sedí pani na tŕniku v červenuškom klobúčiku a v čiernej čiapočke.[346]Sedí pani v kríčku v červenom mentíčku, má ostrený zúbok, v bruchu plno krúpok.[347]Sedí pani na stromčeku, je v červenom kabátiku, má na hlave chochôlok, v bruchu plno homôlok.[348]Čo je to na doštenom plote, čo ľudská ruka neurobila?[349]Dvanásť bratov jeden popri druhom leží, a žiaden nie je na kraji.[350]Reže sa, varí sa, pečie sa, nezje sa.(Podobné viď. 487.)[351]Hora ma splodila, sviňa ma nosila.[352]Polovica zo stromu, polovica zo svine.[353]Nemám konca ani kraja, čo ma budú hľadať dvaja.[354]Čo každý večer príde do domu?[355]Po vode chodí a nezamočí sa.[356]Ide mostom, nedupká; ide jarkom, nečľupká; ide horou, nešuští; ide cestou, nepráši.[357]Ja to mám, ty to máš, starý peň to má, ale Boh to nemá.[358]Keď sa rodí a umiera, je veliké; v prostriedku malé.[359]Stojí tľaponoha, bez chvosta, jednorohá; prišla ku nej dvojnoha, nohou ju pristúpila, za roh lapila; a tá do nej sekom sek, štekom štek![360]Keď nič neje, ticho je; keď žuje trávu, breše.[361]Malé je, čierne je, ostré je, na chodníku hopsa![362]Ktorá noha nikdy nechodila?[363]Brucho drevené, črevá slamené, zuby železné.[364]Kto ju robí, nechce ju; kto ju káže robiť, nepotrebuje ju; a ten, čo ju potrebuje, nevie o nej. (Alebo:Ten, čo ju potrebuje, nevie o nej; ten, čo vie o nej, nechce ju.)[365]Skalkami chlieb drví a metličkou do studničky zamieta.[366]Zakiaľ sú spolu, žijú a červení sú; príde čierny medzi nich, i oni očernejú a umrú.[367]Nemá nôh a beží, hore chrbtom leží, pltníci ho znajú, na ňom zarábajú.[368]Nesie sliepka súdok a v tom súdku dvojaké vínce. (Alebo:Mám ja súdčok bez obrúčok a dvojaké víno v ňom, jedno bicie, druhé žlté.)Porov. 301.[369]Spadla bočka z povaly; niet takého bednára, čo by ju pobil.[370]Keď ho vyhodím, biele je, keď dolu spadne, žlté je.[371]Mám taký súdok, v ktorom je dvojaký nápoj, a predsa sa nezmieša.[372]Kostolíček pekný, biely, nemá okien ani dverí. (Alebo:Mám ja jeden domček, hádajte, detičky: bez dverí, oblokov, biely a maličký; keď chce jeho gazda von z neho vyjsť, musí najprv dvere na stene vybiť.)[373]Funt soli, funt strovy; nech sa to v jednom hrnci varí, predsa sa ten funt strovy od toho funta soli nikdy neosolí.[374]Voda oheň udusuje, mňa len väčmi rozpaľuje.[375]Učím ľudí, čo je spravodlivé, čo nespravodlivé; trebárs môj jazyk nikdy nehovorí, predsa bez neho byť nemôžem.[376]Medzi všemi sama som najväčšia panna; zahrám, akú rozkážete, — veselú, či smutnú chcete; každý len mňa vyzerá, kto sa ku nám poberá.[377]Stojí pani vysoká; muzika jej v hlave hrá.[378]Po poli behá; šturcu, burcu neurobí; so samým sebou sa zhovára.[379]Šilo, bilo, po hore chodilo; jedlo, pilo a domov nosilo.[380]Po hore chodí, samo sebe hovorí; má očičká račie a krídelcia vtáčie.[381]V noci nespí, vo dne behá, na obed fruštikuje, po poludní tancuje.[382]Ktorý mlyn je bez vody?[383]Dolu stojí, tri má nohy; hore stojí, tri má rohy; na rohy si naberá, a človek naň pozerá; keď na rohy naberie, človek mu ho požerie.[384]Po šírom sa mori točí, ani mak sa nezamočí; hvízda, a píšťalky nemá; počuje ho i púšť nemá.[385]Beží nemček cez deravý chlievček.[386]Letí, dudre, píska, i dverami trieska, a predsa nie je človek.[387]Otec doma sedí, syn po svete chodí, z múdrych ľudí bláznov robí. (Alebo:Otec stojí, syn mu visí, vnuk po svete bláznov robí.)[388]Otec nikdy nejde, ale syn pilne chodí do kostola.(Viď. aj číslo 557.)[389]Čo je vlkovi najpodobnejšie?[390]Ktoré mlieko rastie na poli?[391]Chodí šušôtka okolo plôtka, hľadá si dierku, kadiaľ sa prepchá.[392]Ustavične beží, a nikdy neustane.[393]Vždy ide a nič neje; ľudí čistí aj ich nosí.[394]Ktorý nápoj je na svete najvzácnejší?[395]Naspodku je živé a navrchu je mŕtve; to mŕtve od živého ožije.[396]Ktorá voda je bez piesku?[397]Ktorá voda sa dá nosiť v riečici?[398]Aká cesta je bez prachu?[399]Štyri ťapy tance, dva ostrihance a jeden ťuťmák.(Porovnaj 19.)[400]Štyri tyčky, dve motyčky a siedmy zamachaj.(Porovnaj 155.)[401]Má šesť nôh, a predsa na hlave chodí.[402]Čo ide na hlave do školy?[403]Ktorý vták má na chvoste abecedu?[404]Nenarodilo sa, a žerie ovos.[405]Dva razy sa rodí, raz umiera.[406]Sedí pani na kláte v čiernom kabáte, príde duch, kopne ju, urobí šťuk.[407]Čo je väčšie ako diera?[408]Čo je najtučnejšie? (Alebo:Čo je najbohatšie na svete?)[409]Mám zeme bez ľudí, rieky bez vody, mestá bez domov, hory bez stromov.[410]Mám ja takú kuročku, čo popod zem vajce znesie.[411]Čo veľmi hryzie, a zubov nemá?[412]Ani úst, ani jazyka nemám, a predsa každému pravdu poviem.[413]Som hladké a jasné, v rámiku krásne, v dome každučkom na stene ma máš.[414]Nemá duše ani tela a každý deň k Bohu volá.[415]Duše nemá, k Bohu volá a konopný chvost má. (Alebo:Železný vták, má konopný chvost.)[416]S korunou bez hlavy, bez jazyka vraví, necíti, nežije a srdce mu bije. (Alebo:Kníše sa, nevraví: atď.)[417]Medzi dvoma brehmi bijú sa dva barany železnými rohami; (alebo kyjami).[418]Kto do kostola ľudí volá a doňho sám nikdy nejde?[419]Štyri figy, dve hadvigy, v každej fige, po hadvige.[420]V jednej ulici 32 bratov býva, jedno remeslo robia a jedného majstra majú.[421]Pôjdem do hory, vyhľadám poleno ako vrabäcie koleno, vykrešem z neho dve korytá, dve kopytá a ešte mi kúštik dreva zostane. (Alebo:Mám ja taký kúštik dreva, ani je nie na ríf, ani na pol rífa, a budú z neho dve korytá, dve lavice, koriec, polkoriec, aj šidla koniec.Alebo:Išiel do hory bez sekery, odťal valec ako palec; spravil z toho dve korytá aj jeden valec.Alebo:Ide horou, nehorou, našiel drevo, nedrevo; vykresal z neho dve lavice, dve korytá, hrncu dno, šidlu koniec.)[422]Aká palica je najťažšia? (Alebo:Ktoré drevo je najtvrdšie?)[1]Abeceda.[2]Abeceda.[3]Ábel.[4]Absolóna.[5]Adam.[6]Adam.[7]Anna.[8]Barany (dva; nohy, rohy, čelá, chvosty).[9]Bystrica.[10]Blato.[11]Blcha.[12]Blcha.[13]Blcha.[14]Blcha.[15]Blcha.[16]Boh.[17]Brány.[18]Brucho.[19]Cap.[20]Cencúle.[21]Céra [dcéra].[22]Cesta.[23]Cibuľa, alebo i kapustná hlava.[24]Cibuľa, alebo i kapustná hlava.[25]Cibuľa.[26]Cibuľa.[27]Cibuľa.[28]Cibuľa (28. podľa iných straka).[29]Čas, alebo i rieka.[30]Čas, alebo i rieka.[31]Čas (minulosť, pritomnosť, budúcnosť).[32]Čerešňa, višňa.[33]Čerešňa, višňa.[34]Člnok tkáčsky.[35]Člnok tkáčsky.[36]Človek (s jeho vnútornosťami, ústrojmi).[37]Človek (s jeho vnútornosťami, ústrojmi).[38]Človek (hôlka — človek po hlavu, guľka — hlava, háj — vlasy, vidy — oči, fuky (smrky) — nos, žery — ústa, bery — ruky, kľaky — nohy, fľaky — podošvy.[39]Človek (aký je v ktorom roku).[40]Človek (ako chodí, súc dieťaťom, dospelým a starcom, kde sa pod treťou nohou palica rozumie).[41]Čiastky roku.[42]Dážď.[43]Dážď.[44]Deň.[45]Diera alebo jama.[46]Dym.[47]Dym.[48]Dym.[49]Dym.[50]Dohán.[51]Dojenie (4 cecky a šechtár).[52]Drevcia na zvíjačkách.[53]Dub.[54]Dúha.[55]Duša.[56]Dvere.[57]Eva.[58]Fajka.[59]Flinta.[60]Flinta.[61]Guľa (vystrelená).[62]Gajdy.[63]Had.[64]Hajdúch.[65]Hámor.[66]Haring (hlavu odsekujú pri mori a ostatné telo nasolené po svete rozvážajú).[67]Hlad.[68]Hlas človeka.[69]Hlas človeka.[70]Hlas kľúča.[71]Hlavnica alebo perina.[72]Hlavnica alebo perina.[73]Hlavnica.[74]Hodiny (ciferník).[75]Hodiny.[76]Hodiny.[77]Hodiny (12 hodín, 48 štvrtí, 60 minút).[78]Holohumnica.[79]Hrach (pri čistení, spúšťaní dolu stolom).[80]Hrebeň.[81]Hrebeň.[82]Hrmenie.[83]Hrmenie a blýskanie.[84]Hriechy.[85]Hrniec.[86]Hrob.[87]Hrob.[88]Hrobár.[89]Hrom.[90]Hrozno.[91]Hruda.[92]Hus.[93]Hus.[94]Hus.[95]Husár (gunár).[96]Husár (gunár).[97]Husle.[98]Husle.[99]Husle.[100]Hviezdy.[101]Hvizdák (deravý orech).[102]Chlieb.[103]Ihla (s cvernou).[104]Ihla (s cvernou).[105]Ihla (s cvernou).[106]Ihla (s cvernou).[107]Ihla (s cvernou).[108]Ihla (s cvernou).[109]Ískanie.[110]Jablko.[111]Jablko.[112]Jablko (čakanie na jeho odpadnutie).[113]Jahoda.[114]Jazdec na koni.[115]Jazdec na koni.[116]Jazdec na koni.[117]Jazdec na koni.[118]Jazyk.[119]Jedla, smrčina (vlastne plť).[120]Jedla, smrčina (vlastne plť).[121]Jež (podľa iných krava).[122]K (písmeno).[123]Kain.[124]Kapsa pastierova.[125]Kapustné.[126]Kaštan [gaštan].[127]Kazateľ.[128]Klát (na rúbanie, nátoň).[129]Klbko.[130]Klinec z podkovice.[131]Klinec.[132]Klobása.[133]Kľúč.[134]Kľúč.[135]Kniha.[136]Kniha.[137]Kohút.[138]Kohút.[139]Kohút.[140]Kohút.[141]Kolesá z voza.[142]Kolíska (belčov).[143]Kolomaž.[144]Komín.[145]Komín.[146]Kolovrat.[147]Koľaj.[148]Kôň, čo chlapa nesie.[149]Koncov.[150]Koreň (kmeň) vínny. (Opakované 387.)[151]Kosa.[152]Kosák.[153]Kováč.[154]Kováčsky mech.[155]Krava.[156]Krava.[157]Krava.[158]Krava.[159]Kríž.[160]Kvas.[161]Kružidlo.[162]Ľad.[163]Ľad.[164]Láska.[165]Lieska (hrana a lieskovec).[166]Lieska (hrana a lieskovec).[167]Lieska (hrana a lieskovec).[168]Lyžica.[169]Loď.[170]Loď.[171]Lojová sviečka.[172]Lúka.[173]Lúka.[174]Makovica.[175]Makovica.[176]Makovica.[177]Makovica.[178]Makovica.[179]Makovica.[180]Makovica.[181]Marcipán.[182]Mech.[183]Mesiac.[184]Mesiac.[185]Mesiac.[186]Metla brezová.[187]Metla brezová.[188]Mlyn.[189]Mlyn.[190]Mlynár.[191]Mlynské koleso.[192]Mliečna cesta na nebi.[193]Mliečna cesta na nebi.[194]Moriak.[195]Morské oko.[196]Motyka.[197]Mrkva.[198]Mŕtvych (keď ich do hrobu spúšťajú).[199]Múka na koryte.[200]Muzikanti.[201]Nácesta [zákvas].[202]Nadievku [plnku].[203]Náprstok.[204]Náprstok.[205]Nebožiec.[206]Nebožiec.[207]Nepravda.[208]Nič.[209]Nič.[210]Noe (jeho koráb, holubica a zelená ratolesť; Pôvodne stojí: Poslal posla bez jazyka; čo ale neplatí, lebo i vtáky majú jazyk).[211]Nohy stola.[212]Noviny.[213]Oblok.[214]Obraz v zrkadle (t. j. tvár).[215]Obraz v zrkadle (t. j. tvár).[216]Obrus.[217]Ocieľka.[218]Oči.[219]Oči.[220]Oči.[221]Oči.[222]Oheň (iskra).[223]Oheň (iskra).[224]Oheň (iskra).[225]Ohlas (ozvena).[226]Ohlas (ozvena).[227]Ohreblo.[228]Ohreblo.[229]Opilec.[230]Orech.[231]Orech.[232]Orech zemský.[233]Pálenka.[234]Pálenka.[235]Palička, na ktorej je mešec (zvonček) kostolnícky.[236]Papršlek [lúč] slnečný.[237]Paveň [panva].[238]Paveň [panva].[239]Paveň [panva].[240]Pavúk.[241]Pavúk.[242]Pavúk.[243]Pec.[244]Pena(?).[245]Peň.[246]Perina.[247]Pero husacie.[248]Pero husacie.[249]Pero husacie.[250]Pesničky.[251]Píla.[252]Píla.[253]Pirohy.[254]Písmo.[255]Písmo.[256]Plť.[257]Plť.[258]Pluh.[259]Pluh.[260]Pohánka (keď ju melú).[261]Pohreb (mŕtvy štyrmi nesený).[262]Posteľ.[263]Popol.[264]Prach.[265]Prasa.[266]Pŕhľava.[267]Prsteň.[268]Prsteň.[269]Prsty priadkine.[270]Pštros.[271]Rajnica (hlinená panvička).[272]Rak.[273]Rak.[274]Rak uvarený, alebo i šípka.[275]Rebrík.[276]Repa.[277]Repa.[278]Reťaz.[279]Reťaz.[280]Rohy (a trúba z nich).[281]Rok.[282]Rok.[283]Rok.[284]Rok.[285]Rosa.[286]Rúrka alebo zátka.[287]Seberovného.[288]Sedlo.[289]Sekera.[290]Sekera.[291]Sen.[292]Sito.[293]Sito.[294]Sito.[295]Sito.[296]Sklenica.[297]Sklenica pálenky.[298]Slepého oko.[299]Slepý od narodenia.[300]Sliepka.[301]Sliepka.[302]Slimák (302., lebo si svoj dom unesie).[303]Slimák (302., lebo si svoj dom unesie).[304]Slimák (302., lebo si svoj dom unesie).[305]Slimačí.[306]Slivka.[307]Slnce.[308]Slnce.[309]Slnce.[310]Slnce.[311]Slnce.[312]Slnečné.[313]Smola.[314]Sneh.[315]Sneh.[316]Sneh.[317]Sneh a slnce.[318]Sneh.[319]Sneh.[320]Snopok v streche.[321]Snopok v streche.[322]Soľ.[323]Spanie.[324]Spanie.[325]Srsť.[326]Starec.[327]Staroba.[328]Stôl.[329]Straka.[330]Straka.[331]Straka.[332]Straka.[333]Strom.[334]Stromy maľované.[335]Súdny deň.[336]Svedomie.[337]Svet (nebo, mesiac, hviezdy).[338]Svetla.[339]Svieca.[340]Svieca.[341]Svieca a jej svetlo.[342]Šípka.[343]Šípka.[344]Šípka.[345]Šípka.[346]Šípka.[347]Šípka.[348]Škára.[349]Špice v kolese.[350]Špilka [drievko] z jaternice.[351]Štetka alebo kefa.[352]Štetka alebo kefa.[353]Tanier.[354]Tma.[355]Tôňa, alebo i mesiac.[356]Tôňa, alebo i mesiac.[357]Tôňa, alebo i mesiac.[358]Tôňa, alebo i mesiac.[359]Trlica.[360]Trlica.[361]Tŕň.[362]Trojnoha.[363]Truhla rezacia (na sečku).[364]Truhla umrlčia.[365]Ústa (zuby, jazyk).[366]Uhlie a ohreblo.[367]Váh, Hron.[368]Vajce.[369]Vajce.[370]Vajce.[371]Vajce.[372]Vajce.[373]Vajcia v škrupinách varené.[374]Vápno.[375]Vážky.[376]Veža.[377]Veža.[378]Včela.[379]Včela.9[380]Včela.[381]Veselie (svadobníci).[382]Veterný mlyn.[383]Vidlička.[384]Vietor.[385]Vietor.[386]Vietor.[387]Vínny kmeň a víno.[388]Vínny kmeň a víno.[389]Vlčica.[390]Vlčie mlieko.[391]Voda.[392]Voda (vlastne rieka, potok).[393]Voda.[394]Voda.[395]Voda nad uhlím žeravým.[396]Voda v oku (slzy).[397]Voda zamrznutá.[398]Vodná cesta.[399]Vôl.[400]Vôl.[401]Voš.[402]Voš.[403]Vrabec.[404]Vrece.[405]Vták.[406]Zámka.[407]Záplata.[408]Zem.[409]Zemevid (mapa).[410]Zemiaky.[411]Zlé svedomie.[412]Zrkadlo.[413]Zrkadlo.[414]Zvon.[415]Zvon.[416]Zvon.[417]Zvon.[418]Zvon.[419]Zvíjačky [navíjačky].[420]Zuby.[421]Žaluď.[422]Žobrácka palica.

Zaturecky_Slovenske-hadanky.html.txt

1. Popelvár špatná tvárPodali: Sam. Reisz zo Zvolena, Sam. Ormis a P. Dobšinský z Gemera, Aur. Kellner z Ľubtova, Ferd. Jesenský z Turca; dľa toho sostavil Pavel Dobšinský.Bolo, bolo, ale neviem kedy; kedy bolo, vtedy bolo, čo komu do toho? Len dosť na tom, že bolo. — Bol raz jeden kráľ a ten kráľ mal troch synov. Dvaja starší, ako starší, hore sa držali, hrdo sa nosili, i otec jich rád mal; ale o najmladšieho nik sa ani neozrel, bo ten od pece ani na krok a tvár mal naveky začadenú. Volali ho „Popelvár špatná tvár“.A mal ten kráľ jednu lúku, na ktorej mäkušké hodvábä rástlo, a čo za noc narástlo, to na deň dal vždy pokosiť, tak že o toľkom bohatstve nikomu by sa ani neprisnilo. Len tu raz čo sa ti nestane? Voliaka nevôľa každú noc mu tú lúku sdlávila, ale tak na psiu haňbu, že to vyzeralo ako na holej dlani. A nebolo človeka, čoby mu bol mohol vyhádať alebo vystrežiť, čo sa mu to robí s tou lúkou. „A už ak z vás má voľač byť, prerečie k synom, tak mi ho vy dostrehnete, čo sa to robí s tou mojou lúkou. Na komže z vás bude prvá poriadka? Či už len ako sa svedčí a patri po staršom?“ — „Tak je, po staršom pôjdeme;“ prisvedčili tí dvaja a toho tam za tou pecou ani sa neopýtali.Mamička napiekla koláčov, nasmažila pečeniek. Najstarší si natískal plné cedilo, natočil vína do kuľača a hrdo sa rozhostil na tej lúke pri ohníčku, že veď mu on zapraží, čo sa to vláči na tú lúku. Ako sa tak hostí a zastrája, príde k nemu hladnámýška[1]a pozerá tak milosrdne, že čoby z úst prišlo vyňať, ešte by jej bol mohol udeliť. „Dajže mi,“ prosí si, „daj čo len kôročky, čo len blánočky; veru ti budem na dobrej pomoci, vo dne v noci.“ — „Ale ja tebe, ty potvora? Ideš mi z očí; hneď ťa zadlávim!“ — „No počkaj, bude ti lúka potlačená!“ poviedala myšička a stratila sa mu z očí. Nuž ten už potom len pozerá, pozerá, dobre si oči nevyhľadí; načúva, načúva, dobre o uši nepríde; ale nič takého nevidel ani nepočul, a ráno predsa bola lúka potlačená. Lebo tá myšička mala také tri kone, čo jich nik nevidel ani nepočul, keď ona chcela, a tieto spásali a dotlačili tu lúku noc po noc. Doma iba oči do zeme zrazil, keď sa opýtal otec: „No synák, akože je?“ — „Ej veru zle, otčíčku; lúka je ešte horšie potlačená, lež predtým, a predsa som nič nevidel ani nepočul.“Na druhý večer bolo zase plno sháňačky s cedilami a kuľačmi, kým mamička toho sredného vypravila na tú lúku. A bolo že ti aj zastrájania sa, že čo si oči vyočí, dostrežie ho, čo tú lúku tak nivočí. „Dopálim ho,“ vraví, „a nepopustím, kým deviatu kožu z neho nesderiem. Ale aj opášem sa statočne proti hladu, aby som vládal kyjom lomiť!“ A s tým si zašiel na lúku, rozkladol ohníčka a ujiedal, upíjal si, ako by od troch dní nič v ústiech nemal. Príde k nemu myšička a pýta si: „Dajže mi, daj; budem ti na dobrej pomoci, vo dne v noci.“ — „Ale ja tebe, potvoro!“ a chcel ju nohou pridláviť. „No počkaj, bude ti lúka potlačená!“ umkla mýška preč. Mohol sa potom yynazerať, vynačúvať, iba keď ráno prach stával na lúke. Okúňal sa aj domov ísť; iba tak poza ploty sa priplietol a oznámil otcovi, že je veru zle, na lúke ani stebla.„Teraz už pôjdeš ty, pecúch,“ preriekol otec k najmladšiemu; „ale že vartuj; bo ak nedovartuješ, zle bude s tebou! A hoďte mu tam voľačoho, aby od hladu nezkapal!“ I tak, keď ustanovil sa s cedilkom ako tí druhí, vybila ho mať lopatou z kuchyne a nedostalo sa mu krem kúštik ovseného chlebíčka a do krčiažka vodičky. Príde na lúku, zasadne si pod vŕbičku a smačne si ujieda i vodičkou zapíja. Pribehne k nemu tá myšička a prosí si: „Dajže mi, daj; budem ti na dobrej pomoci, vo dne v noci!“ — „Ej prečože by som ti nedal, veď si aj ty Božie stvorenie; len poď a jedz!“ A veru čím sa zbadal, myšička všetko pohrýzla a dobre sa napila. „Keď si mä len nachoval a napojil, neboj sa už teraz nič. Na pravú polnoc prídu sem moje tátoše: jeden medený, druhý srieborný, tretí zlatý. Priplichti sa k nim a chyť toho medeného za uzdu; už ti potom neujdú! Len pozor, aby ťa nezbadali, kým ho chytíš; lebo by si ty tých nikdy viac nevidel.“ A s tým mýška zmizla.Do polnoci hodvábnej trávy nahučalo, že sa len tak mohol prestierať po nej. Po polnoci akoby z oblakov spadli tri tátoše a začali sa popásať.Popelvár špatná tvárpriplichtil sa k tomu medenému a chytil tuho za uzdu. Kone začali sa zpínať a trhať; ale ujsť nemohli; už mu boli v moci. Nuž mu len poviedali, aby tie uzdy z nich postrhal a, keď mu ktorý z nich potrebný bude, aby len toho uzdou udrel o zem, hneď pri ňom bude; ale uzdy aby mu boly tak dobre ako zakopané, aby nik nedostal sa k nim. Keď uzdy postrhával, tátoše v povetrí uleteli, a ráno bola lúka ako perina. Keď išielpopelvárz varty, schoval si kantáre (uzdy) pod jeden mostík a postavil sa pred otca: „Nuž čože ty? akože ty?“ — „A veru, otčíčku, ja len tak ako ja; ale lúka zelená!“ — „No chlap si!“ potľapkal ho otec; ale bratia, tí zle nedobre do nebo: „Ty pecúch, ty popelvár, ty popeluchvaluch, ty špata, ty škrata! Tebe sa to len pridalo!“*Nezadlho potom jedna kráľovna, čo tam voľakde za horou bývala, dala z jednej žŕdi na druhú pretiahnuť zlatú žinku a na ňu zlatévajcevyvesiť a že, kto dostane to vajce na prvý skok, toho ona bude nevestou. Shŕkli sa tatam páni a králi zo všetkých strán sveta na koňoch; ipopelvárovíbratia ustanovili sa ako na hotové; len jemu prikázali čupeť za pecou, aby ani podívať sa neopovážil. A on len čupel, kým čupel za tou pecou; až raz zošmikol sa z kúta, a doma ani nevedeli ani sa neozreli, kam sa podel. Šiel on rovno pod mostík, vyhrabal medenú uzdu a udrel ňou o zem: hneď sa tam postavil medený tátoš aj s medenou zbrojou.Popelvár špatná tvársa popriprával a vysadol. Len sa to zaligotalo, keď akoby z oblaka spadol na ten hrýnok, kde pánovia a kráľovia — ale nadarmo — skákali, bo ani do polovice tej výšky doskočiť nemohli. Priam len tento jeden bol celému zástupu v očiach, i samej kráľovne; jeho vlastní bratia vystupovali mu z cesty a divili sa, že len kde sa mohol vziať na tom svete taký krásny šuhaj. On ale iba koňa popchol, ponad žinku vyskočil a tam ten už bol aj so zlatýmvajcom. Mhla nasledovala kroky jeho, a žiaden duch nevedel, ani odkiaľ prišiel, ani kde sa podel.Keď bratia prišli domov,Popelvár špatná tváruž zase za pecou sedel. Tu sa mal napočúvať akého oni krásneho, poriadneho šuhaja videli, ako švárne na koni sedel, ako hybko vyskočil, ako len ten jeden bol všetkým v očiach, ako samej kráľovne slzy z oka vypadly, keď raz vo mhle zmiznul. „A ty pecúch,“ rečú mu, „ty si nič nevidel!“ — „Čida som nevidel,“ povie tento. „Stál som na chlievci, keď tadiaľto letel, len ako čistá lesklá meď!“ A tí blázni dali si chlievce rozrúcať, abyPopelvár špatná tvárna druhýraz nič nevidel.Lebo tá kráľovna dala hneď vtedy vyhlásiť, že už na druhom ráze zlatýprsten— ale ešte vyššie vyvesia, a kto ten dostane, za toho pôjde. I na tom druhom raze vystrojili sa na ten hrýnok ajpopelvárovíbratia. AŠpatná tvárlen sa vykradol za nimi z domu, vyhrabal pod mostíkom sriebornú uzdu, udrel ňou o zem: hneď mu tam bol srieborný tátoš aj srieborné odenie. Pripravil sa, vyšvihnul sa na kôň a prihrmel medzi panstvo, iba keď všetkým prišlo pred ním ustupovať na stranu a jeho bratom najďalej. Len čo raz koňom zatočil, šabľou v povetrí mihol: už bol prsten jeho. Všetci sa zahľadeli v tú stranu, kade skákal, a on zvrtnul koňa a hybaj druhou stranou uletel im ako vták. — Doma si mal zasa čo napočúvať o krajšom ešte šuhajovi, ako ten predošlý, a že, kto toho nevidel, ten ešte nič na svete nevidel. „Daj ti mi Bože, nevidel?“ rečiepopelvár. „Veď som ho ja videl! Len akoby bol svet sriebrom posypal, keď som sa díval z tej hrušky, čo na záhumní stojí.“ — A tí sprostáci dali hrušku vyťať, aby už na treťom raze nič nevidel. A na tom treťom raze bola už zlatá žinka z väže na väžu pretiahnutá a na nej visel zlatýveniec.[2]Varty stály na všetky strany na koňoch, aby dolapily toho šuhaja, ktorý ho dostane; lebo kráľovna už len tak mrela za ním. Panstva sa nahŕklo na hrýnok vždy viac, ale žiaden neodvážil sa ani koňa popchnúť; len zďaleka sa dívali, žeby teraz už ani tak nedoskočili. Aj hodina uderila, trúby zavrešťaly, bubny zahučaly a znak jim dávaly; ale nič.Popelvármal času z kúta sa zošmiknúť, pod most bežať, zlatým kantárom o zem uderiť. Hneď mu pribehol zlatý tátoš so zlatou zbrojou; on sa pripravil a priletel medzi čakajúcich ako slnce v zlatom obleku oblečený. Len raz mu prišlo zaskočiť, už mal ajveniecna šabli; ale na druhom skoku aj zmizol a vartáši len sa zahľadeli, kade jim vtáčik z klietky uletel. —Popelváraj zlatého tátoša zase pustil preč a uzdy mal pod mostíkom uschované; krem tie try veci vzal k sebe a ukryl si jich pod svoju pecúšsku čapuru, čo si bol zo starého vreca ušil, a tak sedel za pecou, keď bratia domov došli. Tu ho zas počali prezývať a prekárať, že keby vždy za pecou nesedel, bolby videl zlatého šuhaja. „Čo len to,“ odpovedalpopelvár; „toho som i ja videl zpoza zahrady z vršku; celý svet sa jasal zlatom od neho!“ A ti hlupáci jali sa vrchy rozmetávať, abyŠpatná tvárnemal odkiaľ čudovať sa, keď zlatý šuhaj pôjde si po nevestu.Ale zlatý šuhaj po nevestu len nechodil a nechodil. Tu kráľovna vypravila poslov, aby jej, kde akého chlapa na svete pochytia, u každého tie veci hľadali; tie že ani ukryť ani utajiť sa nedajú, bo tým páru na svete nebolo. Hľadáči prišli aj do tohto kráľovho domu, kde naši bratia bývali; tí dvaja hrdo v otcových svetliciach, a ten tretí ešte vždy za pecou. — Najprv už len u tých hrdých hľadali, ale nič nenašli. „Ani vy tie veci nenájdete,“ povedajú bratia; „Boh zná, kde ten šuhaj zmiznul.“ — „A my tie“, vravia títo; „vykutíme, čoby kde pod nebom boly. A veď vy ešte aj tretieho brata máte. Kdeže ten? čože ten?“ — „Čože by ten? Ten jich nemá; ten nikam od pece ani za celý svet.“ — „No len sem aj toho; nach ho vidíme; čo je zaňho!“ — Zdráhali sa i semto i tamto, i tak i tak, že tošpatná tvár, nesúca statočným ľuďom ani na oči; ale naposled len jich prinútili poslať poňho. A ten ti jim odkáže, že aká cesta na hor, taká cesta na dol. Hrdí bratia a hrdí poslovia voľ nevoľ pobrali sa k nemu, kde pred pecou v popeli sa prehŕňal — a ešte ani čiapku nesňal pred nimi. „Nuž či ty takto uctíš hosťov?“ oborili sa bratia napopelváraa strhli mu z hlavy tú čapuru. Tu pod čapurouzlatý veniec; zlaté vajcezkúľalo sa pod nohy, aprsteňodfrkol do popola. Hneď ho poslovia poznali a poklonili sa pred ním ako pred svojím kráľom.APopelvár špatná tvárlen jim kývnul rukou, aby sa pobrali domov, že on ešte skôr tam bude ako oni. Na bratov už teraz ani sa veľa neozeral, len šiel rovno k svojej myšičke a tej sa poďakoval za pomoc. Tá mu ešte tú radu dala, aby šiel k milejna kočiaj s tými vecmi; koč aj všetko že mu hneď tam bude, keď sa napredv čistej vode vykúpea tými uzdami razom udre o zem. — Vykúpal sa pekne, krásne v čistej vode pod mostíkom, ako mu myška kázala; vyhrabal uzdy, udrel o zem, a tri tátoše stáli tam zapriahnuté v zlatom koči. Priletel ako hrmavica prosto do kráľovskej brány. Kráľovna ho aj vtedy z obloka vyzerala. Vyhodil z kočazlaté vajcea to jej padlo zrovna do lôna; vyhodilzlatý prsteňa ten stoknul sa jej na prst; vyhodilzlatý venieca ten jej zletel pravo na hlavu. Hneď sa poznali, aPopelvár špatná tvárpojal krásnu kráľovnu za ženu, a celé kráľovstvo bolo jeho.[1]Dľa turčianského povedaniastará líškaprišla k nemu, a že jej nedal jiesť, zastriekla mu oči blatom, aby nevidel.P. D.[2]Dľa ľuptovského vypravovania boly tieto veci: zlatéjablko, zlatáhruškaa zlatá, diamantami vykladanákoruna.Popelvársi jich schovával doželeznej truhličky, ktorú mu myšička dala a u sebä schovávala, ku ktorej sa každým prichodí i po kone i naposled po železnú truhličku. Dľa tohto vyprávania poslovia nehľadajúpopelvára; ale on dobrovoľne ustanovuje sa pred kráľovnou, keď táto dáva vyhlásiť, aby ten šuhaj, čo tie veci dosiahnul, prišiel si po ňu. Myšička mu je vždy radcom a pomocnicou a naposledy príde bývať aj do kráľovského palácu, kde jej pripopelvárovi vždy dobre bolo. (P. D.)

Chrastek_Povesti.html.txt

OsobyDr. PLACHÝ, lekárMILICA, jeho bratanicaJÁN TOPOĽ, akademický maliarANNA, chyžná u Dr. PlachéhoTERKA, kuchárka u Dr. PlachéhoZUZKA, slúžka u Dr. Plachého

Sochan_Honorar.html.txt

I. Na Tatrách„Vykvetal kvietočokNa pustom polome:Dorastalo dievčaV svojej matky dome;Mať ju vychovalaBiednym, čiernym chlebom,Roveň si nemalaPod tým božím nebom.“Samo ChalupkaKto slovensky, rodu verne citiac nerád prechodil by sä po žulách hradu Tatranského; kto nekochal by sä s úľubou na pohľadu, jaký poskytuje Kriváň, vrch Tichá a iné výšiny a hole obrov prírodných? Kto nezostupoval by milorád do utešených dolín a priesmykov Tatier zvlášť liptovských, ako sú: Račková, Koprová, Prosiecká dolina, Temné smrečiny a Mengusovská dolina, v níchž mnohé zelené jezärá, ľudom tak zvané „morské oká“ sä träsú a kolembajú; — v níchž je od jara až do pozdnej jäseni živo a hlučno, lebo ľud tam seno kosievá cez leto a cez zimu drevo vyváža na pltiská; — kto hovorím, slovensky a roduverne cítiac nerádby rozhľádel sä po svete tomto čarovnom, utešenom a divokrásnom?Putujú krásu a velebu túto vidieť cudzinci k nám, my putujeme zas inde do cudziny, — čarovnosť domoviny málo si vážime. Ľud je pritupý na krásu prírody, on by radšej mal z Kriváňa vinohrad a z vrchov vraj, Tatry neužitočných úrodniu rovinu a vzdelanejší mnohí len z kníh znajú o kráse tatranskej; básnici naši zas nôtia nám piesne svoje, zvätša „bez refraina“.Na našej, uhorskej totiž strane Tatier, pravda je, že dosť obdivovateľov a navštevovateľov majú Tatry naše. V Šáriši preplnený býva liečivý kúpeľ Bardijovský, vo Spiši chýrečný Šmeks každoročne, zvlášť na deň Sv. Petra a Pavla máva hrôzu hostí; my Liptáci zas máme na slovo vzatú Korytnicu a pre domácich — Lúčky.Jesto ale v Tatrách aj iné a to mnohé a utešené a vábivé, ač i nie tak ako nadrečené kúpele, pohodlné miestá; jimž poetičnosť práve preto, že sú osamelé, nenavštevované odoprieť naskrze nemožno. V horárňach zvlášte, kde komorské i súkromné panstvá majú svoje úhľadne vystavené, intervenientné budoviská.Na poludnie, v nižších vrchoch Tatry utešený je čierny Váh; s pekne vystavenou kaplňkou, bytoviskami komorských úradníkov, poriadným hostincom atď. Na severu na poľskej strane nájdeš utešené železodielne; na našej letobyty a majere, ako je Hrádok a iné; horárne a pily, ako je veselá — Kamenistá. —Pravda, že i tu už mnoho utratila príroda z panenskej krásy svojej zyskuchtivou rukou ľudskou zošarpaná súc — ale preto zostáva ona vždy jedinnou, nevyrovnanou okrasou hôr tatranských. Pravda je, že i tu vošantročila vôla ľudská svoju sobeckosť hmotne, ale preto jest tu kvety, ktoré inde nekvitnú; a že príroda sä zaprieť nedá, to uvidíme i na tomto našom, kedysi presadenom kvietku Tatranskom.V Kamenistej, pod Trsteníkom, v bok Kriváňa stoja dva malé domky, pekne vynímajúce sä z pomedzi iných stavov hospodárských. V jednom býva starý horník Smrečinský s manžeľkou a dcérou Aničkou; v druhom piliar Dubina, starý vdovec, so synom Martinom, valachom. —Anička Smrečinských bolo dievča švarné, utešené; obyčajne len „podkriváňskou kráskou“ menované. Štihlá, vysoká, peknerostlá postava — ale načo ju opisovať? Chatrné pero moje, čoby ako chcelo, nezodpovedalo by úlohe tejto dokonále. Preto radšej vám ju predstavím ľuboli — obzrite si ju sami. —Pred domom horárne Smrečinovej stála malá lavička, na nej sedel starý Smrečinský, a po pri ňom jeho ľubá dcéra — Anička. Smrečinský bol rozobral svoju pušku a čistil ju, lebo zajtrá mala byť veliká poľuvačka na srny. Každý kúsok obozretne rozobratej onej pušky opátral; každý trel, až sa mu jakoby sriebro — alebo ako to on hovorieval — až sa mu, jako zrkadlo, ligotať musela. Náš Smrečinský, ale aj bol strelec dokonalý; páni nikdy nešli bez neho na polovku. Zabil on už vyše tridsať mädveďov, a na také bestie treba poriadného chlapa, čo sä nezľakne. Srnu zabiť — mu len hračka bola, on znal najlepšie polovníkom deliť stanice, a ubehol-li zver niekomu, on mu nedaroval. Dobrodružstvov polovníckých mal mnoho a keď je začal vypráväť, bol bys ho cez celý deň počúval. Po odbavenej poľuvačke, keď unavení honci zasadli si k stolu, on korenil jím jedlá i pitie. Keď ale nemal komu vyprávať dobrodružstvá svoje, moril nimi Aničku. A Anička, ač jednu a tú istú vec už i desať i dvadsať ráz počula: predca bola celá — ucho: lebo vedela, že to jej otca teší.I teraz vyprávä starý Smrečinský s úľubou čosi dcére svojej, ktorá jágerskú torbu jeho potrebnými vecami plní — lebo otec má za dva dni ostať, chtiac si zapoluvať i na mädveďa — čo medzitým matka s malým synkom si pohráva. Chudobná, malá; ale utešená je to rodinka, tá rodinka Smrečinských a jej ozdoba je — utešená Anička —Prizrite sä jej len — pozrite na tú postavu štihlú, peknerostlú sťaby mladá tatranská jedlička, — páčte len na tú, horským kvietim ovenčenú hlavu, na ten čierný hodbavný jej vlas a na tie vrkoče dlhé; vidite to sivé, živé oko, čo tak lyskne sä leskom nebeským, čo tak bystro si poletuje po tom svete ani sťaby sokol: čo tak zbožne obracia sä včas modlitby k nebi sťaby v ňom aňjel prebýval si krásný. A tie ruky pracovité či ste zbadali, pod nimiž práca len rastie. V okamžení naplnila torbu otcovú, v okamžení bola v práci druhej, tretej a to tak šlo celý boží deň. Anička nikdy darmo nepostála, nikdy hodinku, pól nezmrhala. A tie jej štebotné ústa, keď sa usmievaly na nekoho, blaženosť ho rajská otáčala; keď sä shováraly s niekým, počúval by sťaby pieseňku slávika a ešte vtedy, keď zaspievaly, to rozlieval sä cit nepoznaný po srdciach poslucháčov, to vtáčky umlkly v lese, hora počúvala a stromy sä chvely a potriasaly, jakoby tiež živo cítily so speváčkou, jakoby znaly oceniť krásu spevu dievčiny čarovnej. —Preto rád mal Aničku otec, ľúbila ju nevýslovne matka, s úľubou pozeraly na ňu oči známych i neznámych, túlily sä k nej radi ovečky, psy otcove lízaly jej ruky, slovom všetko, ludia i tvory radi mali krásnu devu hôr; ale predca nado všetko miloval, zbožňoval ju mladý pekný Martin — syn piliara Dubinu.Starý Smrečinský rád mal Dubinovho Martina; lebo Martin bol šuhaj driečný, usilovaný a spôsobný — po pri dobrom robotníkovi na pile, bol dobrým faktorom na plti, a k tomu ešte bol aj výborným strelcom. Toto posledné zýskalo mu lásku starého Smrečinského. Starý Smrečinský rád brával Martina s sebou od malička na poluvačku, zdokonálil ho — ako on hovorieval — v tomto svojom „remesle“. Náš Martin ale ešte radšej mal Smrečinského, nikdy mu ničoho neodoprel, rád sa s ním túlal po grúňoch a vrškoch tatranských, či za srnkou ľašujúc, či nocou mädveďa šľakujúc, či na tetrovcov a hlucháňov nápastiac a či mercúňov vykopávajúc, alebo kozice divé do siete pod samým štítom Kriváňa lapajúc. Slovom, náš Martin bol hotovým a spoľahlivým pomocníkom horára Smrečinského, rád plnil jeho vôľu, lebo jeho Anička bola mu tým najdrahším pokladom na svete. Starý Dubina sice tu i tu šomral na syna, že túla sa, kazí zdravie a zameškáva pilnejšiu robotu svoju; ale keď videl, že Martin čo dva, tri dni zameškal, zase prácu si tú vedel nahradiť bez ublíženia si na zdraví — vždy sa uspokojil s ním a tešil sa v hodnom, na všetko súcom synovi. —Tak si žili v úprimnej oddanosti tieto dve rodiny upútané ku sebe i samou nevyhnutnou potrebou, lebo nemali nikoho viacej v pustej hore; ale aj, a to ešte tuhšie spojené boli oni záujmom toho istého citu lásky, toho istého jednoduchého smýšľania, toho istého vzájomného losu a zpôsobu života. —Starý Dubina súc vdovcom, žijúc v nezlomnej i súsedskej i priateľskej láske so Smrečinovci, už od dávna všetko mal spoločné s nimí. Pri jednom stole obe rodinky sedávaly, spolu si v maličkom hospodárily, spolu si potreby obstarávaly. — Žena Smrečinského opierala Dubinu, Anička jeho syna Martina; žena Smrečinského pečuvala o Dubinu, keď vyberal sa na dlhší čas do hory, Anička zase na starosti mala taký čas otca i milovaného Martina, v čas zimní na dlhých večeroch spolu tešievaly sa tieto dve uprimné rodinky: ženy priadly, chlapy koše pletli, Martin strúhal rozličné ližičky a nádobky z dreva; vo dne robili Dubinovci okolo dreva a na pile, Smrečinský ale túlal sa po revíri okolo drevorubáčov a vývozníkov panského dreva. —Na jar, ako náhle vody pribylo, vybral sa Martin s plťamí na dol do Komárna, na cestu vyprevádzaly ho obe rodiny a Anička ho podperila k tomu, on ale prinášal navrátiac sa zdola, krásne a užitočné veci do domu; pri čom nikdy nezabíval s nieakým krásným darom na Aničku. —Najveselšie chvile ale boly pre našich Smrečinskovcov a Dubinovcov v lete, kde sa käde tade po grúňoch roztúlali, hotujúc si krm na zimu, sbierajúc huby, čičoriedky, jahody, maliny a rozličné užitočné korienky a zeliny na domáce lieky, čomu tak výborne sa Anička naša rozumela; — lebo ona bývala domácim lekárom a znala spomáhať oproti všetkým obyčajným nemocam ľudským. Ako vravím, v lete boly tie najveselšie chvíle pre naše dve rodinky. Vyšly si oni do hôl ešte pred slnkom, jeden nad druhého sa usiloval čím viacej nasbirať toho, čo práve shromažďovali — najviacej naprekárali sa Anička s Martinom, až mali z toho velikú radosť rodičia, najvätšie ale oni dva, sami. Anička takýto čas bola bystrá ako srnka, a spevavá ako vtáčik. Keď zanôtila si svojím ľubým plnozvučným hláskom ozývaly sa jej doliny a ľudia v ních robotiací rozpráväli si medzi sebou o peknej Aničke a dievčiny sa ozývaly zvyčajným veselým ozonom. —A keď prišiel večer tichý, mesačný, tu posadil sa celý zástup ľudu — lebo v lete nocuje sa v Tatrách v kolibách horských — pred kolibou okol vatry, a po chudobnej, ale chutnej večeri, dali sa devy do spevu, do žartov, až všetko razom utíchlo, a náš Martin začal pískať zádumčivé nôty na fujare a pískal, až ho všetko opustilo, devy idúc do koliby, chlapy posnúc okol vatry a on sám si hral a prehrával udržiavajúc dlho vatru. I spalo sa to po tvrdej robote tak tuho, že iba ráno zbadali pod holým nebom nocujúcí chlapy, že zmokli v noci a že prešla búrka grúňami. —Takto si žili naši horskí obyvatelia, ako obyčajne žijú tatranci. A povedzte mi, či v takomto púvodňom žití nieto poezie, a to zdravej poezie? Je ona tu aj s blaženosťou pravou. —My odďalujeme sa od prírody a práve v tom leží naše nešťastie, lebo keby sme matičke prírode, koľko toľko vernými zostávali, našli by sme blaženosť života i nehľadane; kdežto takto márne sa sháňame po nej, a čím viacej my za ňou beháme, tým viacej i ona letí a mizne pred namí.Svätú tedy spievá pravdu krasocitý Jablonský:Mnohé knihy, synu milý,Zavedly již národy,Když se drze oddálilyOd praknihy přírody.Nevěř vše, co z pera vyjde,K přírodě rtům nakloň sluch:V knihách mluví jenom lidé,V přírodě však mluví Bůh.Dovoľte, mi tedy, dovoľte ctené čitateľky mojích „Besiedok“, ač i chatrný, ale pôvodní vystaviť vám prítomne obrázčok z tej našej prírody tatránskej. Nevysmievajte ma, že vás nebudem zabávať voľkolepými společenskými obrazy zo života civilisovanébo; že vás vediem do nízkej chalupy a koliby, a na miesto rozkošných miest zábavy elity, do pustých dolín a grúňov tatránských; nehnevajte sa na mňa, že vám nepredstavujem romantické deje ľúbosti, ale líčim prirodzený jej cit v jednoduchom tvare jeho. Slavné národy zablúdily, zahynuly, oddialiac sa od praknihy prírody, náš potupený neoslávi sa nikdy, odcudzí-li sa jej. — Nezávidím vám ja, vy hrdinovia skvelých společností, vy miláčkovia šťasteny; nezávidím vám ja vaše neprirodzené radosti, požitky: nuž nezazlite nám aj vy čistú radosť, tento blahý požitok v božej prírode. Nielen vo vaších cudzovkusých zahradách kvitne kvet ľúbosti, no krášli on i pusté kraje vrchov tatránských. A potom:„Na čo mám hľadať na Himaláji,Na Kordillerách svet lásky,V tom našom peknom tatránskom krajiNajdem ho v ceľku i z čiastky!“*Utešená noc. Mesiačok ľubo usmievá sa na skočné luny v skalnatom ložisku svojom, hučiacej divej horskej rieky Belej, čo z pod Kriváňa divým hukotom ku Hrádku do Váhu uteká, keď sa rozvodní a s Račkovou spojí, skaliská so sebou vlečie; čo i keď je maličká, tak medzi skalinamí hučí, že ju aj na dve míle z diala, zvlášť večierkom počuť; tej Belej, ktorej zelenavé vody pltníci naši vraj, ešte hen v Komárne vo Váhu rozoznávajú — čo ju Jakub Graichmann tak trefne v svojom „Jankovi Tatránskom“ ospieval. Mesiačík bľadý ľúbo usmievá sa na tíško šumiace jedlové háje Kamenistej, jíchž šum s bystrým hukom lún Belej jakoby velebný nôtil si žalm noční. Mesiačik bľädý ale ešte milšie pozerá si k domku bielemu, pred nímž na lavičke dve milujúce sa srdcia tešia; no, zdá sa, že i on teší sa s nimi, že družky jeho nočnie, hviezdičky jasnie, delia s ním radosť a útechu túto. —„Anička! ja bych nemohol bez tebä žiť!“„Martinko! ktože ti to káže?“„Nik. Len mi na um zišlo, keby som ťa tak ztratil.“„Keby si mä ztratil, zas by si mä našiel; sama by ti prišla aj bez hľadania a ty bys’ zpieval:„Nechodil som za ňouSama prišla za mnou,Ako tá ovečkaZa zelenou trávou.““„Anička! ja sa ľakám budúcnosti; rodičia starnú a my sme chudobní.“„Ej, čo ti to napadá, Martinko?“„A my milý! nič nemáme,Len si v oči pozeráme;Krajšie naše dva pozory,Ako dačie kone, voly.“Martin zabudnúl pri takomto aňjelovi drahom na neresť života, na celý svet. Ako rúčka ľubenej Aničky odhrnula z mračného čela zastierajúce ho vlásky, tak zmizly razom i jeho žalosti, tak uletely trapné myšlienky a on, blažený, blaženosťou rajskou privinul na verné prsá svoje drahú milenku. Bola to tichá, blažená chvíľa; dve srdcia zdaly sa spojiť na veky, lebo keď ústa mlčaly, oni potajomne, ale významne hovorily — ba zdalo sa, že nebe i zem splývaly spolu v blaženosti rájskej zaľúbencov naších.Razom preletel mráčok cez tvár mesiačka a zastienil ju, razom padla jedna hviezda na zem akoby sa jej bolo spoločnosti tých dvoch ľúbiacich sa duší zachcelo — razom divo zašumel háj a búrne zašplechotaly o skalné steny luny Belej s hukotom vetra, roznášajúceho škaredé húkanie sov okolím; pes domáci ztrhnúl sa a zaštekal za letiacim mu ponad hlavou netopierom a z blízkej doliny Krížneho jedno za druhým ozval sa dvojnásobný výstreľ pušky. To vytrhlo naších zaľúbencov zo prvého snivého objatia. — Anička nevedela sä priam spamätať, kde je, čo je? Martin bol ako opojený — a dlhá nemá chvíľa nastúpila, kým zase k sebe prišli. —„Jaj, bol to strašný sen!“ — vykríkla Anička — „jakživ sa mi taký neprisnil!“„A či si spala Anička?“„Ach neviem Martine, veď sa mi zdá, že som snila bdiac — ach, ale tak zle, nedobre! Ty si šiel s Otcom na poluvačku a ja som vás šla čakať; tu prišiel veliký orol, vieš taký, z akého ty máš perá za klobúkom a práve ste prichodili vy — vrhnul sa na tebä, zkrvavil ťa a mňa vysoko zdvihnul vozvýš a potom z tej vyše zpustil zase dolu na zem až som z toho prišla o rozum. Oj, aký to bol zlý, nedobrý sen!“„Teraz je na mne rad, aby som ťa tešil, Anička, nerob si z toho zhola nič, sny sú len sny. Ty si trochu zadriemala a tu sa ti to zdalo. — Neber si to ani mak hore, veď som ja tu, ochranca tvôj verný.“Anička mlčala, a len trasúc sa ako limbačka na celom tele, túlila sa k Martinovi milému.Tento ju kojil poznamenajúc, že výstreľ z Krížneho pochodiací, čo jích zo sladkého zobudil objatia, bol istotne z pušky Aničkinho otca, ktorý nocou na mädveďa natrafil a ho zastrelil. Celý predošlý deň poluval otec Aničkín s pány na srny, teraz v noci iste šiel za mädveďom; Martin bol zostal doma, lapajúc pstruhy v Belej pre panských hostí, keď vrátiac sa dolu do Kamenistej z polovky. Len pozde večer prišiel z rybárenia svojho domov, a niesúc celý deň s milou Aničkou zabavili sa spolu pozdejšie pri mesiačku. Mesiačik však už zachodil za blízke končiare jedlového lesa, rozlúčili sa i naši dvaja zaľúbenci. Anička šla do chyže k spiacej matke; Martin ale zapískal celkom po tichúčky pod oblôčkom komôrky Aničkinej na fujare:„Dobrú noc, Anička, dobrú noc,Nech ti je sam pán Bôh na pomoc;Dobrú noc, dobre spi:Nech sa ti snívajú o mne sny!“

Bachat_Presadeny-kvietok.html.txt

Prvý záprah1898Ale hô! Hejk hore! — Abyže vás parom…[1]Hej, doskáčeš, špalok!… Járom, byčko, járom…“[2]Také od Käcurov[3]z dvora bolo krikypočuť. Zapriahali po prvý raz býky.V jeseni ich kúpil gazda v Novohradekdes’. Päť jarmokov, vraj, zbehal kade-tade,až dopadol, zjednal párku oku milú,pojal. Prihnal domov naschvál v nočnú chvíľu.Ani za svet by ich nebol dohnal za dňa.„Teľce…“ magnáši[4]by zhrdou.[5][6]I neradnávec mať hosťa v stajni; všeličo sa pridá —[7]Až po zimovisku, na jar: nechsi vidia!Prečo cez zimu aj chovali tých strečkov,sťa pavúkov dákych; nie ver’ hlúpou sečkou.Ondrej, syn, zo štoka vše šust! do korýtka —Aj ho stihla neraz od matere výtka.„Zas tam pašmeš!“ zjakla. „Nedal bys’ im múky?A ty žuj si slamu — Privrznem ti ruky! —Zakoleš ich var’, há?… Prasa stučnie samo?…“Ledva ohrnul sa: „Ja, nezúrte, mamo —Za hrsť zadkov,[8]ejha! Včude[9]ovsík kuká:ak vystýkať zúbky —“ „Verím, zpod klobúka;odkry!…“ „Mhm“, syn však, „hi-hi…“ siažil s chichtom.„Zubaj, počkaj, zamknem!… By ťa i s leciktom…“Ale býky, čujúc gazdíkov šľap, chvostyspometaly, mrnkly, zvrtly od radosti.Zhádly: nesie pospas im; dá, žleb keď čistý —Zazrel, sfučal statček kol: čajs’ zo závisti.Mohly tedy zdužieť.[10]I narástly, vera!Sviežim sniežkom svitly z maštaľného šera:hlavy bujno-pekné, vyleštené rožky,pozor noc, hlaď[11]chrbát, jelenie však nôžky.„— Jozefa tu…“[12]vrkol, lyžku složiac, gazdai von škúľnul oknom. „Čopriam orba azda —“Vytiahol sa vtom: že ulahodiť svalom?Oj, nie; po kalendár čiahol za zrkalom.Prst poslinil, sfúkal — pár sa karát sleplo:[13]čo pokladá, vraj? — „Toť!“ kývol, „bude teplo —Brny[14]zorú, pravda; no tých chrústov chrániťpoč? Var’ skúsme ich dnes — aspoň pôjdu brániť.“„Nedbám“, syn mu; „lenže vôzok[15]sprataný je…“„Hnojničiak na dvore! Či im zláme šije? —“„Ja nič; no potrpte —“ z izby zahnul horeschodom: pre bič snáď, kde skrytý na komore.Otec nelenil však. Stiahol žinky[16]s klina,do maštale fáral. Junce poodpínai vypustil. Strhly cez prah, ktorés’ zbľaklo,kohút v škrek, brnk! sliepky: tak sa všetko zľaklo.A priam hybaj oba v strečky[17]okolinkou…[18]a Käcura vprostred, otočený žinkou,avšak rozkročil sa — Podal aj síl doklad;no len že ich slúčil: chcely sa zas poklať.Na ten dubas dvorom, hurt, krik gazdov známyi gazdiná vyšla, byvšia za krosnami,lebo s ciepkom v ruke; s niskom[19]dievča zápäť,žugan s kapsou — všetci v pomoc: býky zlapať.Behali, volali. „Buj-buj…“ búkal chlapec,skáčuc, až naň otec vrieskol: „Ideš za pec!…“Dievčica zas „Se-se!“ niskom zachytáva.„Čuš!“ až otec i tej. „Či to dáka krava?“Gazdiná, jak bola oberučná[20]žena,povraz lapla zrovna, drmla nasrdená.„Ale nejdem!“ vtom i pustila ho v zlote.[21]„Pchali ste len do nich, teraz si ich kroťte!“No Käcura nebol chlapom zato, abymaly mu pomáhať deti-žaby, baby;povláčiť sa nedá, a čo by bol levom —Preds’: „Kde kľapčíš,[22]Ondro!?“ rykol v ten čas s hnevom.„Už-už!“ objavil sa Ondrej na podstene;„no, šušôrce…[23]“ Bič mal, kystky ním červené —Skoknul šarvan:[24]„Joj, daj puknúť, len dva razy…“„Iďže… zas tam kutils’? Dám ti poza väzy —“„Do školy skôr“, mať vtom, belkom zvrtnúc. „Slúchni!Od poludnia netu; zas môž’š dostať buchny.Marka, dnu, riad pomyť; ani chýrom hotkať[25]—Potom usúč cievok; čas už i nám dotkať…“Tartas[26]ešte trval, povyk koľký-toľký:až do jarma vposled upravili volky.Zatkli ihly. Vráta škriply v čapoch, v päte.Ondrej šmihol: „No, sa! — A vy, ňaňo, saďte.“Pohly sa hoviadka, vykrúcajúc hlavy:nie div, každé jarmo tlačí, drie i dávi;však to ich lós: darmo i rožkami proti —Šly. Voz drgľoval po štrku, po chrochoti.[27]Jarok kde uličku sprerýval, dnes plytký:heglo to — až stŕply, zchvely sa im lýtky.Kde zablyskla mláčka, zdráhly sa i cez tú —Zbodrel[28]Ondrej: zbočiac vtom na hradskú cestu.Uškŕňal sa, hrave pošmižkával[29]bičom.Teraz poprvé bol šťastným pohoničom.Tie domáre:[30]to sa vlečie ani smola,sťa somáre — Minie priam ťa všetka vôľa.Sivé volky — nežiaľ! To už chuť i radosť!A nech bys’ bol ded už, poznáš v žilách mladosť,keď ich zapoháňaš!… Ondrej, hoci mladý,zjarel týmbôž, kráčal, sťa by — na vohľady.Käcura však sedel, v ústach zapekačku.Nedbal, že vyhasla. Na inom ľpel šmáčku:[31]pozeral, ohliadal odzadu i zboka,žmolil[32]— Nikam s juncov neznal spustiť oka.„Ejch!“ konečne spukal prsty; vpálil v chvatudo kešienky[33]— „Ba sta[34]hodny otcu-bratu!“usvedčil sa… „Údy, rohy, vzrast i chôdza…“Ocieľkou zakresnul vtom i ťupol[35]s voza.Práchno pritláčajúc nechtom, bafkajúci,ešte obdivoval záprah jachajúci —mľaskol… Čapta[36]starý drnčal[37]napred domu,s ponatiahlym[38]krkom. Sponáhľal sa k tomu.„Čo poviete, krstný, na toť moju kúpu?“„Tos’ ty, Ondráš? — Ja, že sa to zaťa Krúpu —“„Moje! —“ „Pekné“, chrknul[39]— „Veruž’ nezávidím;ale bzíkly prošte[40]— a tiež: nedovidím.Draho?“ „Nu hádajte.“ „Hádať? — Nuž var s meru,synku —“ „Ťú, ste lacný! Hodne vyše — veru!“„A kdes’ ich vypriadol?“ z dveriec syn v to, Števo.„Haj, kde, v sitne!… A čo dlubeš?“ „Krešem drevo.[41]Dýle[42]nanič… Ako, pôjdeme už orať?“„Dúfam… No, kde spräž…“ i zdrugal. Však preds’ o radgazdov mu šlo, čo ich vyvstávaly hŕby:čo tí, jak tí? — Jeho tiež tak jazyk svrbí —„Käcurisko! Kocúr…“ kríkol Buchna,[43]bucháč,[44]„ten vám má okále, a ku tomu ňucháč —“„Má ver’!“ on so smiechom. „Ovonia i lapí…“A hneď popodišli i obďalší[45]chlapi.Obstali ho vôkol: nezuteká im ver’! —Vzali sa ho kliesniť:[46]až tak fŕkal íver!vlastne dotazmi doň ťali… Vraj, mu ,amen‘:jestli nezodpovie ani na exámen!Kde ich dorval,[47]kedy? V jarmok, od válova?Za čo?… „Ale pravdu!…“ prikrútli mu znova.(Ak vše zlyhal; vec snáď preds’ mu nepodobná —)Všetko chceli vyčuť, zvedieť dopodrobna.Koľko zubov už? Tiež. A keď sú sťa guľky:čím ich futroval? Len nenatláčal šúľky? —I čo vie za spôsob? Bobony…?[48]Ľaď, keď tiprvôstky:[49]a idú ni zo školy deti…Tak ho spovedali, žmýkali do kvapky.A Käcura (len čo trčaly mu čiapkyuši z kruhu chlapstva: zo škripca či z klady)vďačne rozrečnil sa, pustil vo výklady.Bol rád; všetok ožil. ,Aha!‘ myslel, ,páčasa im… Už som chytil do ošietky[50]hláča…‘[51]V zuboch pyšne pípku, pravú za kožuškom,začal od prvoti; i jak stačil dúškom.rozprával — Tu i tu zadrhol sa predsi.Ale krútnul[52]hlavou: šlo zas… Uchom všetci.[53]Jak však zbákal ktorý, že var’ pletky dáke,hneď: „Nech sa tu…“ prikryl. „Bysťubohu, tak je —“Chmelík pretrhol ho: „… tos’ bol na Maďaroch!A jak si sa striznil?“[54]„Jak so syrcom tvaroh“,zrehotal sa. „Trc-frc! — Gate má, fúziská…a otvorí hubu: čuješ Slováčiska —“A dokončiac lovu — chovu kapitolu,čakal — ,Ehe, mlčia; už im oči kolútie ich rožky, kolú…‘ Ale jak sa spietol,keď po chválach naraz iný zadul vietor!Jeden len tak hodkom:[55]„Prečo rovné guli…?Trojku sial na peci: tú či žito žuly —“„Drobizg školský?“ druhý zápäť. „Hockto zhádne:dlho v škole — vlečú sa sťa trúdy hladné…“Vypľaštil zrak: čo to?… Dráždia var’ len jeho?Ten tu podsebného,[56]onen náručného[57]mu hanobí… Rožky? Vývrať, vidly z klenca…[58]Tým však ho už štopli; zvrešťal: „Ba do vencapnú sa im, vy…“ Chachot zvíril ani chumeľ.[59]A Käcura habká — Ešte nerozumelči rozumieť nechcel im, až ku ňmu Buchna:„Z toho tŕnia-mrnia priam je mäkká duchna —[60]Vieš, jak? Oldomáš daj! Tak rozumom pohni —“Skríkli: „Pravdaže to! —“ Z vody bol zas v ohni.[61]Umkne, nech môž’: zazrúc toľkých záhou sipieť —„A veď“, Buchna dodal, „i sám dostals’ pípeťz toľkej povedačky…“ „A my v súši[62]semäsme var’?“ na to Pleva. „Čo sa napľujeme:aby nebol úrek! Nahradiť nám sliny:len Käcura vinný —“ Súhlas: „Nikto iný!“K tomu ešte Sova, hánkami mu scupkavchrbtom: „A ja či som sa i nenalupkaločami dosť? Čas im ustlať pod odkvapom…Nebrnč: zopŕcham, krk vystriem, i som čápom!“[63]Hm — kopytcom zbadkal — Ako, či je hlúpy,nadájať[64]po kúpe?… Rečú však, že skúpy,skuhroš je — Tak či tak: nebodajná[65]skúška —Rozmýšľal: čo…? ruky šupov do kožúška.„Veď hej“, v pokon zdýmol. „Ale čo mi Zuza?“„Zuza, bez remeňa, ba i bez motúza! —[66]Zuza nosí klobúk? Chlapče, však si biedno…“„Hja, dnes baranicu má —“ „To všetko jedno! —“„Poď, daj!…“ ťahali ho. „Uvidíš: jak z vodyvzhúknu po zápitkoch…“[67]„Neutrpíš škody…“„Keď tak“, škrkol, „poďte —“; veď sám neraz lizolz cudzieho — A pľask len dlaňou: kŕdeľ zmizol.— Ondrej s volkami však tiahol hore cestou.Ani nepomyslel: akou otec lesťouustrnul toť; ba ni nemal myslieť kedy:zaujaly volky všetky jeho zvedy.[68]Tie vše trhly, staly zas: pojeden,[69]oba;nuž toť: nemotorná býva každá próba.Kamdiaľ vážnely preds’: už i pri náukedosiaľ pobadajúc, že sú v chlapa ruke.Aj ich šianal, krotil vľúdne: „Nono, šaľo…“Vše pomackal, šije či im neomälo,[70]lalkom tiež jak…? Zpred nich kopol skalu hrubú…Nech je von z dediny: môž’, ich cmukne v hubu.Veď i do zjedenia šumné boly, ozaj!Na ratičkách strojných kyprý, hrdý rodzaj;[71]papúľ kvet… Srsť biela: z hodvábu čajs’ priadzou;vánky ískaly v nej, jak pod jeseň mládzou.Preds’ pred jedným domkom zrazu čerstvo pukol.Behly junce, silnou ich však zdržal rukou,že i cofly — Fľochol vtom i k onej strane;ale v oblôčkoch len lúčov trblietanie…Kde, je, čo je? hútal — Privreté i dvere —Čiže ešte háby na potoku pere?Nemôž’; zazrel: visia na podstennej žrdi —No nič… Len tá jeho mať — Však nech sa sŕdi!…Tak pomaly zašiel až na koniec obce.Ale neobrátil; šiel len — Skočné škopcesamy hnaly ďalej, vždy viac mierno, zdolno[72]—Jemu — v poli už, hľa! — tiež tak prišlo voľno.Neviem, čo ním pohlo? Ale vskutku, narazzašľahnúť ho zdal sa akýs’ šťastný záraz:[73]lebo zbystrel väčšmi, širák trkol v tylo,sšibkal bičom — Oko až mu zažiarilo —Nuž var’: jaro v srdce i roľníka trafí…Pozrel nazad: v zrak mu zblyskly kolies ráfystužou[74]vlniacou sa, drobiacou ni v mince —Slnce sťa by do nich zatĺkalo klince:miesto železných var’ či k nim zlaté ešte?Zdalo sa hneď mlatček[75]schytiť, hneď zas kliešte,kováľ[76]kýs’ zázračný kuť v zázračnej vyhni;iskier prsk i bzuk jak: zahrň, Ondrej, zdvihni…[77]Či škovránok toť, čo v blankyt piesňou vŕta,čajs’ tiež zaryl mu tak do pŕs, ten brat krta?Šľahol vhor, no vtáčik vŕtal v nebi, v duši —Či z brázd jarky zurkom[78]zahraly mu v uši?Alebo čos’ šípil, obadal[79]v tom čase?Ďaleko puk ruže, ďalej zrnko v klase;no vzduch jarný, len sa toku túch mu vzoprieť,všetko dá predvídať, očuť, cítiť vopred.Snáď tiež tú mal predchuť… V stráni, hľa, čos’ fľúska![80]Húska? — Žitko známo; zjastril: Ak by Zuzka!Že je ženská: zrádza letnice[81]chvej[82]letký;dievča že: na úhor behla, trhá kvietky.Vskutku, ona: poznal sokolím ju okom.Splesal, „Hej-sa“, pohnul. Bosá, rezkým krokompopri jarku práve nadol pobrala sa,motyčku na pleci. Spráskal, duril: „Sa-sa!…“Býky zochotnely, sponáhľaly síce;všetko málo. Chcel by: ani holubiceby letely — abo, keďže krôčkom malým,aspoň svojho jak by vďačne požičal im!…„Zuzka, tys’!…“ tak k nej, jak hupla k briežka spodu.„Pravda —“ „A čo si tam…?“ „Odrážala vodu.A ty priahaš? Idú…?“ „Čida, pozri zatým —“„Ďalej ešte…?“ „Oj, nie; dočkaj, len obrátim —“Pomohla i sama: bojsa[83]ich, vraj, sekne.Obdivovala ich: „Joj, aké sú pekné!…“Jazyky k nej čiahly, hladiacej ich práve.„Daj im, ejha, podbeľ!…“ „Nie, to nesiem krave —Ale nechže: prístup zastať morovisku[84]—“[85]dala im po kvietku. Omáľaly v pyskuho; s tým pohly — „Sadni, Zuzka; doska, hľaď-ľa(šuchol dlaňou), čistá celkom!…“ Slúchla. Sadla.„No len po dedinu“, riekla. „Nuž a ďalej…“v ruke žinku, on k nej v túžbe rozháralej,[86]„ďalej čo nie?“ ľavou bral ju kolo drieku —„Ale — vzpudila sa[87]— Lebo nechcem prieku —Ba“, sa pozasmiala, „veľké bys’ chcel hrabky…“[88]„Koľko?“ „Aspoň toliar, a ja nemám babky —“„Bôžtik,[89]Zuzka, len!…“ Však vtom skrútily volce.[90]„Hejk od seba!“ šupol s voza, „ľaľad, tmolce…[91]“„Vidíš!“ privolala; „len buď pri nich: vodiťich tra[92]ešte…“ „Čoby, samy vedia chodiť;žviaču toť, len zdriemly pri myšlienke kejsi —“Napravil ich v chod a „Sa!…“ zas hačnul[93]k nej si.O klanicu osnul[94]žinku. I nadpriadolvravu, smiešky. Slnko skláňalo sa nadol:od holí cez údol[95]splýval vlas mu svetlý;žiarily ním stromy jak horiace metly.Svet bol číry úsmech,[96]hoc na ceste k spánku,zlatým žmurkal svitom, dychčal chladom vánku;vedel: obudí sa včaššie, v sláve mladej —Nuž a v srdciach tých dvoch? — Až skvitala nádej…Nie jak polia, ktoré dlely ešte holo,nerozhodné, včude kvieťa: ináč bolotým na mysli! V pukoch zrieť tam krásku-lásku,i rúžatkom…[97]Ako, neboja sa mrázku?A jak popri ceste jarček v hravom žblnku,tak ich shovor stekal ľúby: vlnka vlnkustíhala; ju stihnúc, rovno hnaly bežkom,hračkou im bublinka, až im pľaskla — smieškom.[98]S tým ku mlynu došli. Šum, huk, hurt, klep zjaklýzarachotil razom. Nie čud, že sa ľaklyvolky, strhly — „Hô, hô!… Blázni; či to medveď?“zaskočil im Ondrej. „Ale, Zuzka, seď, veď…Teraz, hľa, zas pôjdu! Pôjdu pekne, tíško —“Žinku dal kol jarma. „No sa!“ čerkol[99]švižko;i šly hrdo-prudko. „Nepovieš im hanu(prisadol zas): vedľa vás tak rúče stanú…“Boly by var’ aj… jak po vôli im nechal.Ale jak ,hô!‘ skríkol: od susedov zbrechaldunčo ,hav-hav‘, zpod vrát lezúc, vztek v okáli:i volčatá[100]strachom hybaj! zutekaly —Bežaly, až frungal voz za nimi. „Šteňahlúpo!…“ Ondrej skočil. „Klaníc či oplenadrž sa, Zuzka! — Neboj, neschoď, padneš…“ volal.Chvatol oje, zdržal; avšak neodolal —Či ich schválne nechal frčať? (— V kolách spiceni nerozoznať…) Aj zvrtly do ulice,vždy trielily ešte — Nič ,hô‘, nič ,hejk-hore‘ —Zastaly, no iba: v Käcurovie dvore.Matka na podstene, poupätá, vanesložiac hurtom, divom-desom spľaskla dlane:„Ký hrom!… Čo vystrájaš, Ondro, či to kone?“„Nuž, hľa, strhly —“ syn jej. „Nebojte sa o ne!Strachoši — tým lepšie, keď tak vystrú knošky,[101]chodiť budú potom. Nedostanú vošky…[102]“zasmial sa. Znoj utrel, hodiac nazad pohľad.„A to koho vezieš? Ty si, Zuzka! no, hľaď —“Tá sa zokúňala,[103]nevedela: čo má —„Ale vzal ma z poľa; ja že sídem doma,a hľa…“ vymlúvala trasúcim sa hlasom.„Len sa nenamrzte; veru nechcela som —“„Horkýže nie! Ja už poznám: kto chce, kto nie“,odvrkla jej spurne. Dievke tvár až bronie —„Hneváte sa ešte vždy na mater…?“ hleslašeptom takmer, z rúk jej až motyka sklesla.„Hnevám-nehnevám… Nu, také na odkazy,mrcha suka, ktorá jazyk nevyplazí,vlastne neoškľabí[104]zuby, nezaštekne,neuhryzne, mrcha… Ale poviem pekne:keď tu Ondra neviem opliesť[105]— umkne hupky[106]—:[107]nedbám, nech sa vrabčí; však ho na prístupkyberte… tak, dievčička. I len budem rada;bo i ja som ešte i chcem ostať mladá!Drobné deti v dome: môž’, bych i vás tĺkla —drobné i pod…“ chvatla k srdcu, vtom i zmĺkla.„A kde otec?“ „Ja viem — Zostal kdes’ pozadku…“„Tak?… Ty, Zuzka, zhovej. Požič svoju šatkumi, dnu vezmi moju. Pomôž vypriahnuť tiež —Tak!? Joj, käcurovský oplan! Mätež-krutéž!…Iste boly s jednej strany chvály, chvasty[108]zasa s jeho — ten trúp! — Teraz na to chľasty…“Takto hartusila,[109]kým sa uberala.I naopak vzala šatku: nezbadala.„Priam ho nájdem, sputnám: dostačí i šnúrka —dovlečiem, joj!…“ Pošla ani grúňom búrka.Medzitým i deti huply z izby, na prah,na dvor — Pomoci dosť bolo: rozviesť záprah,odviesť; ba i junce nepriečily v ničom.Žiak popadol, pravda, čo chcel; pukal bičom —A tak prvý výjazd šťastne prekonali.„Vidíš, Ondrej“, riekla Zuzka temer v žiali,„čo si poparatil![110]Uhanbils’ ma, zradil…“„Nič to…“ tešil ju, tak i kus odprevadil.[1]Hoci báseňPrvý záprahpriamo dejove nesúvisí s básňamiPoludienok a Večera, predsa ju úmyselne odtláčame spolu s uvedenými dvoma básňami. Vedú nás k tomu tieto dôvody: Hoci Hviezdoslav pri prvom vydaní básnePrvý záprahnemá poznámky o súvise s predošlou ako pri básniVečera, predsa je čitateľ nevdojak náchylný spájať dej tejto básne s dejom dvoch predchádzajúcich. Zvádzajú k tomu tie isté mená vystupujúcich postáv, rovnaké charaktery osôb a obdobné dejové prostredie. A hoci báseňPrvý záprahje časove najstaršia (vznikla r. 1898), odtláčame ju ako prvú z uvedených troch básní, keďže sa čitateľovi javí dejove najmladšou.[2]járom(maď.) — jarmo, k jarmu, do jarma[3]Käcura— priezvisko[4]magnáš(maď.) — bohatý gazda, boháč[5]zhrda(básn.) — zhŕdnutie, pohŕdnutie, opovrhnutie[6]Bohatí gazdovia na dedine s opovrhnutím hľadievali na chudobnejších od nich. Psychologia drobného gazdu bola preto taká, že zakrýval a vyhováral svoju chudobu, kde ako mohol.[7]Chov statku na dedine neobišiel sa v minulosti bez povier. Jednou z nich bola povera, že cudzí človek v stajni môže privolať na statok nešťastie. Bolo sa preto treba mať na pozore pred závistlivými očami spoluobčanov a nepúšťať ich do stajne. Tým väčšiu ostražitosť bolo treba v tomto smysle vynakladať pri novozakúpenom páre.[8]zadok(náreč.) — pozadok, podradné obilie[9]včude(náreč.) — zriedka[10]zdužieť(náreč.) — zosilnieť[11]hlaď— hladkosť[12]Jozefa, 19. marca. Vtedy je na Orave čas na začatie jarných prác.[13]slepnúť— slepiť[14]brny— tmavohnedé voly[15]vôzok(demin., básn.) — vozík[16]žinka— povraz, šnúra[17]v strečky— do behu[18]okolinka— okolie, preddomie[19]nisko(náreč.) — spodná časť kúdele[20]oberučný— šikovný[21]zlota— zlosť, zloba[22]kľapčit(pejor.) — väzieť, drepieť[23]šušôrec(náreč.) — šušvor, druh hmyzu, v prenes. význame malé, drobné volky[24]šarvan(skrát.) — šarvanec[25]hotkať(dets.) — voziť sa, na kolenách sa kolísať[26]tartas(čes.) — hluk[27]chrochoť— zamrznuté blato[28]zbodrieť— vzmužiť sa[29]pošmižkávať(demin.) — pošvihávať, poplieskavať[30]domáre(ľud.) — staré voly, doma vychované[31]šmáčik(nem., demin.) — chúťka[32]žmoliť— prevaľovať v ústach, v rukách mnúť[33]kešienka— vrecko, vaček na obleku[34]sta(skrát.) — stoja[35]ťupnúť(náreč.) — skočiť, cupnúť[36]čapta(náreč.) — šmatlavá noha, šmatlavý človek[37]drnčal(náreč.) — mrmloš, hundroš, postávač[38]ponatiahly— natiahnutý, rýchly[39]chrknút— zachrčať, zamrmlať[40]prošťa— teľa; malé dieťa[41]Hviezdoslav v celej básni používa slovníka, výrazov i syntaxe ľudovej reči. Dosahuje tým dejovej bezprostrednosti a nefalšovanej typizácie dedinských postáv. I na tejto básni vidieť, ako Hviezdoslav dokonale poznal život dedinského ľudu, ako bol s ľudom intímne sžitý.[42]dýl, dýľa(nem.) — doska v dlážke, dlážka[43]Buchna— priezvisko[44]bucháč— tlčhuba[45]obďalší— obďaleč, opodiaľ bývajúci[46]kliesniť— obsekávať[47]dorvať— schmatnúť, nasilu vziať, ukradnúť[48]bobony— tučné, učarujúce zvieratá (voly)[49]prvôstky— býčky, prvý raz zapriahnuté[50]ošietka(náreč.) — opálka, ošatka[51]Už som chytil do ošietky hláča…— pokoril som hrubých gazdov; závidia mi.[52]krútnuť— pokrútiť, zakrútiť[53]Uchom všetci— všetci počúvali veľmi horlive, ako by boli jedným uchom.[54]strízniť— dohovoriť[55]hodkom— mimochodom, len tak[56]podsebný(ľud.) — ľavý vôl v záprahu[57]náručný— pravý vôl (v záprahu)[58]Rožky? Vývrať, vidly z klenca…— rožky rastú jeden od druhého, nie smerom k sebe (do venca). To je pri voloch chyba krásy.[59]chumeľ— chujavica, metelica[60]„Z toho tŕnia-mrnia priam je mäkká duchna— dá sa premeniť hana na chválu.[61]Z vody bol zas v ohni— jedno zlo (hanili mu voly, teda i jeho) vystriedalo druhé (musieť pre všetkých platiť pijatyku).[62]súš(básn.) — sucho, suchá pôda[63]Slovná hračka. Käcura podľa všetkého povedal Sovovi, že sovy nepijú z fliaš. Tu je zaznačená len odpoveď Sovova.[64]nadájať— dať cicať, platiť za niekoho pijatyku[65]nebodajný— blažený, príjemný[66]Zuza, bez remeňa, ba i bez motúza!— Zuza nenosí nohavice, ba ani gate. Je ženou, a žena podľa starých dedinských mravov do chlapských vecí (akou je i pijatyka) sa nemá miešať.[67]zápitok(náreč.) — oldomáš po kúpe, prípitok[68]zvedy(nov. význ.) — zvedavosť, záujem[69]pojeden(básn.) — niektorý, podajeden[70]omäť— otlačiť, naomínať[71]rodzaj— rod, druh[72]zdolno(neol.) — dobre, dostačujúco[73]záraz— začervenanie, zarazenie sa[74]stuž(kolekt.) — stužky, stužkovie[75]mlatček(demin.) — kladivko[76]kováľ(náreč.) — kováč[77]Hra slnečných lúčov so svetlými ráfmi kolies je spojovaná s predstavou kováčskej dielne a s úkonmi v nej (kovanie koňa).[78]zurkom— zurkotom, zurčaním[79]obadať— obhliadnuť, pocítiť, spozorovať[80]fľúskať— rozstrekovať vodu, plieskať[81]letnica— sukňa z bieleho plátna, spodnička[82]chvej(básn.) — chvenie, mihanie[83]bojsa(náreč.) — chráňboh, aby nie[84]morovisko(ľud.) — mordovisko[85]prístup zastať morovisku— aby som ich netrápila[86]rozháralý— rozhárajúci sa[87]vzpudiť sa(čes.) — vzoprieť sa[88]„veľké bys’ chcel hrabky…“— moc by si chcel[89]bôžtik(demin.) — božtek, bozk[90]volce(demin.) — volky[91]tmolec(ľud.) — tulák[92]tra(básn., skrát.) — treba[93]hačnúť(dets.) — sadnúť si[94]osnúť— osnovať, zakrútiť[95]údol(básn.) — údolie, dolina[96]úsmech(náreč.) — úsmev[97]rúžatko(básn.) — ružička[98]hračkou im bublinka, až im pľaskla smieškom— ich ľahká zábava prepukala v smiech[99]čerknúť(náreč.) — puknúť, plesnúť, prasknúť[100]volčatá(básn.) — volky[101]knošky(nem.) — nohy, kosť[102]vošky— choroba rožného statku, spôsobujúca krívanie[103]zokúňať sa— zahanbiť sa[104]ošklabiť(pejor.) — vytrčiť, ukázať[105]opliesť(ľud.) — oženiť[106]hupky(ľud.) — skokom, rýchle[107]keď tu Ondra neviem opliesť — umkne hupky— keď ho nemôžem oženiť podľa svojej vôle, zpod ktorej sa mi vymkýna…[108]chvasty(ľud.) — vystatovanie, pochvaly[109]hartusiť(ľud.) — lomoziť, vykrikovať[110]poparatiť(ľud.) — vyviesť, urobiť

Orszagh-Hviezdoslav_Prvy-zaprah.html.txt

PředmluvaHluboko zajisté vnikla doba naše u významnosť, již písně národné, pověsti, přísloví a jiné toho druhu starožitnosti pro národný život do sebe mají; byla by tudíž věc docela zbytečná, obšírně tu mluviti, jak důležité jest, pořádek a původný smysl pozůstatků svátečných obřadů Slovanů pohanských poznati.Až podnes žije v domácnosti rodin a v soukromnosti dědin slovanských mnohý obřad a obyčej, k němuž lid, původného nejsa sobě více povědom významu, pouhou lne pověrou.Také pověry, také zvyky národným životem se jevící, jsou duševnému sice na ujmu pokroku, ale vědecké jich objasnění ryzého poznati dává ducha, jenž druhdy za věku pohanského rázně byl hýbal Slovany, uvádějíc nám v pamět nejen starožitnosti Slovanův vůbec, než i bájeslovný jich názor zvláště. Jenom na zevrubné života národného známosti založiti lze jest budoucnou vědu bájeslovnou co na pevném základě zkušebném.Vydávaje juž r. 1842 ve Lvově svou „Wissenschaft des slavischen Mythus“ nestál jsem, jakby bylo slušelo, na půdě zkušebné, odkud se i sběhnouti musilo, že jsem se tenkráte žádaného nemohl doskoumati konce.Přes to přes všecko získal jsem spisem tímto mnoho. Nabyl jsem jím přesvědčení, že skoumání bájeslovná na pouhém domyslu osnovati nelze a že mně opáčnou kráčeti jest cestou, mám-li nauce o starožitnostech slovanských a bájesloví slovanskému, jež jsem nyní životu svému hlavným položil účelem, něčím podstatnějším prospěti.Za touto příčinou sbíral jsem od té doby s neunavenou pílí látky, brzy rady hledaje u svědků dávnověkých, brzy přihlížeje k zvykům samým, až podnes v národě žijícím. Sebrav takto látky dosti hojné pustil jsem se dále, abych na zkušebném svém stanovisku názoru svého u mezích skutečných porozšířil, na dráhu porovnávací, porovnávaje výrazy, zvyky, a obyčeje naše se zvyky a obyčeji nejen ostatních Slovanův než i takých národův, již se nám jednak pokrevností jednak vzděláním příbuznými býti objevují.Porovnávací mluvozpyt, jejž jsem, pokud mně lze bylo, seznati se vynasnažil, byl mým na této cestě průvodčím.Taký směr jeví se již spisy mými: „o svěcení výročných svátků starých Slovanů a o jich pozůstatcích mezi námi“ (v Koledě, r. 1852), „literatura příslovnictví slovanského a německého“ (v Praze, r. 1853), „zur slavischen Runenfrage mit besonderer Rücksicht auf die Obotritischen Runenalterthümer, sowie auf die Glagolica und Kyrilica“ (r. 1855 ve Vídni, vydání císařské akademie), „über die altertümliche sitte der angebinde bei Deutschen, Slaven und Litauern“ (Prag 1855), „Svatý Kyryl nepsal kyrilsky, než hlaholsky“ (v Praze 1857, vydání král. české společ. nauk), „der bulgarische Mönch Chrabru“ (r. 1859, ve Vídni, vydání císařské akademie).K těmto monografiím řadí se i můj kalendář bájeslovný, literatuře národů evropských v této zevrubnosti posud neobvyklý, maje svátečnou staroslovanského života stránku na základě porovnávacího skoumání vylíčiti, ale jen potud, pokud by jím pohanské obyčeje příbuznými a po celé Evropě rozšířenými se objeviti mohly.Spis tento uveřejnil jsem za dvojím účelem. První můj účel jest, dílem aby kritika, co v něm pravdivého a co mylného, uznala, dílem abych jím jiným skoumatelům starožitností slovanských a německých příčiny k doplňování látky poskytl, nebo není mne tajno, že mnohý významný mrav a obyčej až posud ve známost ani mou ani jiných ještě nebyl vešel.Druhý můj účel jest, abych na základě látky, již tento můj spis tříbí, přikročiti mohl konečně k soustavě bájesloví slovanského samé.Že jsem svátečné obřady spůsobem kalendářským, i Němcům neobvyklým, u svém spisu byl uvedl, k tomu mne přiměl ráz těchto obřadů samý. Neboť Slovanům pohanským, svátky svými přírodu samů světícím, bývaly obřady přírodným či živým takořka kalendářem; že jsem ale, obyčejného našich kalendářův pořádku se vzdav, vánocemi — a v „přehledu“ přidaném i svátky k nim pracujícími započal, omluví mne jak úvod tak i spis sám.Vydej se tedy spisku můj, jenž si po tolika letech i slastí i strastí se mnou sdílel, na cestu svou a hleď si potřebné tobě shovívavosti a laskavého uznání, jest-liže jeho vůbec hoden jsi, získati.VPrazeku konci listopadu 1859.J. J. Hanuš.

Hanus_Bajeslovny-kalendar-slovansky.txt

Zápisky zo smutného domu1Nie je to ľahká vec nájsť si dobrý byt i na Kráľovských Vinohradoch. Zvlášte začiatkom októbra, keď sa prihrnie študentstvo, bárs na Vinohradoch je bytov nových a elegantných veľmi mnoho.Vybral som sa i ja na trpkú cestu — hľadať byt, lebo nechcel som bývať na ulici. Prácu poľahčuje tá obyčaj, že na dom, kde je taká izba, vyvesia ceduľu. V takých ceduliach sa vyznať vyžaduje mnoho psychológie i veľkých praktických skúseností. „Zde jest byt pro svobodného pána neb dámu v I. patře k pronajmutí. Zvláštní vchod.“ Na takú ceduľku som sa nikdy neulakomil. Drahota nesmierna sa z nej škerí.Vošiel som náhodou do Kučkovej ulice a na rohovom dome visí ceduľka: „Zde jest pokoj pro svobodné pány k pronajmutí. K zeptání u domovníka.“ Oznam dosť skromný, ale ten dodatok vyzerá ako kosílka. Partaj nebodaj podplatila domovníka, aby izbu do neba vychválil a nedal patričnému tak ľahko sa vyšmyknúť. ,No, nie som dnešný,‘ myslím si. ,Ani domovníkovi nedám sa tak ľahko oblafnúť.‘Vošiel som bránou do malého dvorka a z dvora do domu, vlastne na chodbu. Vpravo dvere, nad nimi nápis: Domovník. Ozval sa spoza dverí buchot kladivca, ako keď sa vtĺkajú klince do podošvy. Domovník to bude iste, lebo, ako známo, na Vinohradoch domovník je buď čižmár alebo hokynár. Oni môžu vysedávať doma, preto ich domáci páni radi berú za domovníkov.„To je gusto! Pokoj jako ratejna!“[2]chválil izbu domovník, kráčajúc predo mnou schodmi. „Světla mají hromadu a ticho taky. Je to vdova s holkama a nemá dětích.“Nechcel som ho podchytávať, ako je to, že nemá detí a predsa má holky. I hovoriť prišlo ťažko, lebo ma viedol do oblačnej výšavy — na tretie poschodie. Naraz sme sa našli na chodbe, kde bola tma, že ju mohol bezpečne krájať. Skoro som sa bál, že ma tu chytí za hrdlo a skričí: ,Vezmeš si kvartieľ, či nevezmeš?‘ Ale nestalo sa to. Tma sa razom rozpŕchla. Domovník otvoril totiž dvere i obzrel sa, či idem za ním a či som snáď utiekol.„No tak. Už jsme tady. Vono je tady drobátko tma, ale jen ve dne. Vedu jim pána do bytu!“ oznamoval to už domácim.Vstúpil som do neveľkej izby, vlastne kuchyne. Stôl, kanapa, dve postele, pár stoličiek, čosi kuchynského riadu a singrovka. ,Chudoba, psota, bieda!‘ To sa mi ozývalo zo všetkých kútov.Predo mnou stojí ženská drobná, chudorľavá, čisto, ale chudobne oblečená. Jej oči dotkli sa ma zbežne a hneď zablúdili do kúta. Dve dcéry stoja za stolom, neďaleko obloka — jediného v izbe — a zvedavo si ma merajú. Jedna sa náramne ponáša na matku. Ibaže je vyššia, ale prihrbená. Je tiež taká chudá i taká čierna. Mladšia je veľmi pekná, plná, pleti sviežej a očí veselých, usmievavých. Odvrátili sa k obloku, ako zbadali, že ich prezerám.„Tak račte se podívat — to je tady vedle,“ ozvala sa stará. Ona šla popredku, ja za ňou. Domovník si stal do dverí — vari aby ma tak chytro neprepustil.Utiecť nebolo príčiny. Izba neveľká, o jednom obloku, ale čistá, čistá. Vidno, že tri ženy sa o ňu starajú. Stôl, kasňa, kanapa, šifonér, posteľ, obrazy a veľké zrkadlo proti dverám, práve nad kanapou. Obraz pod zrkadlom vábil hneď moju pozornosť. Nad rakvou devy plače otec, mať a brat. Obraz malý, jednoduchý, ale nie jarmočný. Nevynikal pestrotou farieb, naopak, všetko zachádzalo v akejsi pošmúrnej šedosti. Ale práve to, myslím, výhodne vzbudzovalo náladu. Na tvári mŕtvej devy sídli nekonečný, svätý mier i tutlaný žiaľ. Vôbec myslím, že pôvodca musí patriť k lepším maliarom. Nad posteľou visí druhý obraz, tiež deva, ale živá. V čiernom oblečená, ruky k modlitbe zložené, žiaľ v tvári i slzy na riasach. S tou čerňou živo kontrastuje žltý, bohatý vlas, rozpustený na pleciach. I z neho veje bôľ a spolu tichá rezignácia.Už toto ma vábilo vziať si túto izbičku. Vidno v nej i vkus, i trošičku pohodlia. Hľa, pri posteli neveľký stolík, prikrytý čipkovým obrúskom. Možno i v posteli čítať, keď sa zunuje večer sedieť.„Jaká jsou kamna?“ preskočil som hneď k čiernej próze života. Pec, ako známo, v zime vzácna vec, a nechcel som, aby ma z izby vykadila.„Dobré, velice dobré,“ odpovedá ona. A na pohľad nieto vskutku čo vytýkať. Sú hlinené, biele, nikde nevidno špáry, ani začadeného pásu. „Umývadlo také dostanete,“ riekla razom a hneď zatíchla.,Vziať — nevziať,‘ čítam si na gombíkoch. ,Hľa, ani som nezbadal, že dvere sú sklenené. Bude mi vidno do izby — vec nepríjemná! Sú na nich záclony, ale riedke. Hm, nemilá vec, naozaj. Hľa, prezerajú si ma spoza záclon dievčatá sťa indického slona. Šepkajú — ale hneď sa odvracajú, keď zbadali, že som pozrel na ne. ,Hm — budem ich i ja vidieť!‘ pomyslel som si. ,Uvidíme, kto koho vytrucuje.‘„A co žádáte?“ Už som bol úplne rozhodnutý. Iba cena ma mohla odstrašiť.Zacenila mi tak nízko, že pomýlený začal som znovu prezerať, či je to pravá izba, či tu nebude dáky úskok. No všetko tu je pravé, solídne. Vysvetlil som jej, že budem tu bývať samotný, a že za takúto izbu platí sa toľko a toľko.„Tak přidáte zlatku a za obsluhu zlatku!“ rozhodla ona. Suma bola ešte i takto hlboko pod normálom.„No prát se s ní nebudou, když více nechce!“ pošepkal mi domovník do ucha. „Berou, když jim ho dává. To mají ňákej pokoj!“Vrátili sme sa do kuchyne a ja vyčítal som nájom na prvý mesiac.„Já ještě neměla pány na bytě,“ podotkla akoby zahanbená, berúc peniaze.„Tak? Vy jste se teprv přistěhovala do Prahy?“„Ba ne! Ale teď v létě umrel mi muž.“„Ale — ale,“ chcel som ju tešiť. „A co se mu stalo?“„On byl u dráhy. Tak od toho.“„Neměl chuť k jídlu?“ pýtal som sa hlasom kšeftovným. Každému chorému počul som predložiť túto otázku. Vykĺzla i mne viac z obyčaje.„Inu — tak.“ Iste nevedela, čo odpovedať: moja otázka ju patrne prekvapila. I domovník si utrel fúzy päsťou. Dievčatá znezrady sa rozchichotali a odvrátili k obloku. Ja som sa zapálil. Mať pozrela na ne hnevlivo a riekla: „No — co to?“ Ale tie i ďalej tutlajú smiech.Poobede som zaujal byt a do večera cítil som sa ako doma. To môže iba človek, zvyklý sťahovavému životu ako ja. V kuchyni panuje hrobové ticho. Ani dýchnuť sa neopovážia. Len tu i tu zaklope na chvíľku singrovka. To ma trochu hnevá. „Veď sa ony rozkrákoria, keď ma poznajú bližšie,“ uspokojoval som sa. Presedel som celý večer nad knihou a v kuchyni ani slova. Iba okolo deviatej čo prišla pani postlať a doniesť vody. Keď som o desiatej líhal, v kuchyni bolo už tma; čuť len tiché, odmerané dýchanie, a tu i tu nezrozumiteľné slovo. Ktorási zo susediek hovorí zo sna.Požehnával som osud, že ma viedol do tohto domu. V izbe čistota, ticho a jednostaj teplo. Pec je priamo geniálna! Lopatka uhlia a už je teplo. S domácimi málo hovorím, len čo je najnutnejšie. Dobre zostať zapätým, aspoň človek nemá klebiet. Keď prechodím kuchyňou, vstane všetko z miesta, ako na komando a v chóre ma pozdravuje: „Má ucta.“ Bol by dal mnoho za to, keby som tak neviditeľne mohol sedieť na ich kanape. Či i vtedy tak mlčia, keď ma nieto doma! No nebude to tak. Neraz čujem hovor do tmavej chodby, idúc domov. Ale razom zatíchne, keď otvorím dvere, ani čo by sekol. Vidno, že sa mňa boja.V nedeľu z obeda som nechodil domov. Až okolo deviatej som sa vraciaval. Raz v nedeľu ma čosi zašlo, že som musel ísť domov okolo štvrtej. Našiel som celú rodinu vyobliekanú, menovite mladšie dievča. Bola veselá, líca červené. Jej smiech som začul do tmavej chodby. Postavili sa zase do gliedy[3]a privítali ma svojím: „Má ucta!“ Ale bolo ich o jedného viac. Pri Adélke sedel na kanape mladý človiečik. Videl som, ako vypustil jej ruku zo svojej, keď som vhupol do izby. Človek veľmi úhľadný, vyriadený, čistý, s usmievavou, skoro hladkou tvárou. Veľmi sympatický zjav! I on sa postavil a poklonil sa mi.,Aha — milovník Adélkin!‘ pomyslel som si, idúc izbou. Robil som, akoby ho ani nevidel, lebo Adélka bola v rozpakoch. Staršia, Mařenka, uhádla vari moju myšlienku. Pokrytecky sa usmiala.Od tých čias každý deň som ho vídal u našich. Prichádzal večierkom a doniesol i večeru: niečo od údenára, mäso alebo salámu. I poháre s pivom zjavili sa tu i tu na stole. Pani bývala v taký čas veselšia a, zdá sa, i nie tak bojazlivá. Neraz som pristihol Adélku s frajerom na chodbe, alebo na schodoch. Stáli si družne, i za ruky sa držali. Nebodaj ho šla vyprevadiť. Stretol som ich viac ráz i na ulici sa prechodiť. Vôbec prestali sa predo mnou ukrývať.Raz, v treskúcej zime, koncom novembra, okolo polnoci som šiel domov. Brána sa obyčajne o desiatej zaviera. Zacengal som energicky. Zvonec je starej sústavy: na drôte, nie elektrický. Čakám, čakám — cengám ešte tuhšie a zas čakám a chodím a cengám… V nohy ma oziabalo, čakanie ma omrzelo. Čo robiť? Domovník alebo zaspal, alebo zvonec je skazený. Nadišlo ma pokušenie chytiť zvonec a, ako istý známy urobil, vysnovať drôt na ulicu i so zvoncom.Na šťastie v prízemí domu nášho je „restaurace“, volá sa „U bílého skopa“. Ozýva sa z nej spev a klavír. Chodievajú sem najviac delníci a preto v stredtýždni býva tu mŕtvo, zato v sobotu a v nedeľu veselo. Vstúpil som dnu. Hustý, štipľavý dym búšil ma do pŕs — div ma o zem nehodilo. V jednom konci „logálu“ sedí plno ľudí, v druhom sa tancuje s animom.[4]Vypil som pohár piva, také tu volajú „patoky“,[5]to jest, zlievky. Nuž ale čo nevykoná človek, keď sa chce dostať do postele premrznutý, ustatý a ospalý? A bez tejto obete hostinský by ma nebol prepustil, ale by mi bol nadal, že som „špina“ a že tu „není žádný volný průchod“.Vyšiel som rozhorčený do dvora a z dvora do chodby a poď ku dverám domovníkovým. Čo mi ruka stačila, zabúchal som mu päsťou na dvere. V celom dome zhrmelo.„Co jsou to za lumpi!“ vykríkol domovník, vybehnúc ku mne taký, ako bol v posteli. Zapálil som sirku a zasvietil mu rovno do očú. Zažmurkal a až teraz sa spamätal, kto stojí pred ním.„Kde máte zvonec?“ kričím ja a bezohľadne odstrčil som ho nabok. Drôt, vidno, beží do izby, ale zvonec bol by nedbal vidieť. Vkročil som dnu a podivil sa. Ten zvonec predsa nemôže zvoniť — napchaté sú doň klky.[6]„Tak, vy tak!“ vykríkol som. „Tohle je pořádek? A já mám tady zvonit!“V posteliach sa vynorili z perín všakové postavy. Tam domovnica v bielom čepci a dvoje detí pri nej, tam akýsi šuhaj, ktorého vídam tmoliť sa v pantofliach a bez kabáta po dvore. Možno syn. Tamto zas Andula domovníkova, strapatá, vyvaľuje na mňa oči. Toto a domovníkova prestrašená tvár ma razom skrotilo. Sirka mi vyhasla, zostali sme v tme — a ja sa musel tajne rehotať nad jeho skvelým výmyslom.„Vážnosto — vono ten zvonek nezvoní. Dnes je jako neděle a tam v logálu je takové holoty a vědí, to pořád trhali za kliku a já si moh’ nohy uběhat. Tak já todle udělal, ať si zvoní — vědí. A slušnému lidu, jako voni, jsem nezavřel. Vážnosto — dyť je brána odevřena. Líběj se podívat!“ A chytá ma za ruku a v tej zime uteká so mnou do brány. Skutočne otvorená!Ako snadno mohol som vojsť do domu, len kľučku stisnúť! Ale kto videl kedy takéto poriadky? Bol som zahanbený nemálo, keď sme vošli do domu.„Víte, to také není v pořádku,“ hovoril som už miernejšie. „Což kdyby to zvěděla policie?“„Ale ’dou, vona se to nedozví! Kdepak; to se nebojej’!“Táto epizóda ma veľmi rozveselila! Zaspal som sladko a spal do bieleho dňa, dlhšie nežli obyčajne. Šiel som, ako obyčajne, na polhodinu sa prejsť, kým sa izba vyriadi, vykúri. V kuchyni ma pristavila pani a odprosovala pre nočnú nepríjemnosť.Schodiac do prízemia, dohonil som pani Srbovú. Vyobliekaná, s košíkom na ruke ide akiste kupovať dennú potravu. Obzrela sa na mňa a jej okrúhla, červená tvár sa mi usmiala. I na chodbe sme sa často stretávali, nikdy sa mi takto neusmiala.„To jste znamenitě proved’ v noci. Já se smála! Já mu to přeju. S klíčem od sklepu nebo od půdy jaké průtahy! Ze všeho kouká zpropitné. On ze všeho chce vytloukat zpropitné. A to holečku nejde. Hezky jste mu zahral, znamenitě.“„Má služba, vážnosti!“ začuli sme z chodby vpravo. Bol to domovník prívetivý, vľúdny. „Jak se vyspali po včerejšku? Ale to byl ruml,[7]co, pani Srbová?“Ja som sa tiež usmial a bez slova vyšiel na ulicu.2Táto dramatická udalosť pozdvihla ma v očiach všetkých partají v dome. Pán Adolf Wolf, sluha vinohradskej záložne, ktorý býval hneď v susedných dverách (vchod zo známej tmavej chodby), neodpovedal už na môj pozdrav, blahosklonným: „Má ’cta!“ ale naddvihoval čiapku striebrom obšitú, nečakal môj pozdrav, ale ostentatívne ma predišiel úctivým: „Má služba!“Celý dom tušil, že som človek „nějaké lepší třídy“. Vídali na mojom stole knihy v poetickom neporiadku, ako to býva u lepších učencov. Ale akej profesie! To nevedel nikto, ani „pán hejtman[8]ve výslužbě“, Zenon Kotýnek, ktorý býval v prvom poschodí, mal tri izby, bol blesírovaný[9]na pravej nohe a ktorý všetko vedel, i to, čo varí dnes pani Amálie Soukupová, majiteľka trafiky, bývajúca v prízemí, hneď pri domovníkovi. Vedelo sa, že študent, ale aký študent! V dome nebývalo v ostatnom čase študenta. Čo bol ostatný predo mnou, bol technik. Domovník vynašiel medzi ním a mnou akýsi súvis a pozdravoval ma: „Má služba, pane inžinýr!“ Snáď v nádeji, že ak sa mýli, ja opravím mýlku a tak sám rozlúštim záhadu.Ja som titul prijal; tak celý dom ma zval inžinýrom. Veď titul nerozhoduje, len nech je poriadny. Keby ho bol odmietol, boli by ma začali volať „pane doktore“ — titul už tak diskreditovaný,[10]že pepíci sa pozdravujú: „Doktore, tě bůh!“ A že som uzurpoval cudzí titul? Veď na titul doktora mal som práve toľko práva, ako na titul inžinýra.Ale zanedlho som obanoval, že som sa zastrel do tak prísneho inkognita. Každý mesiac odbýval „Klub Sejčků“[11]v prízemnej reštaurácii nášho domu takzvaný „přátelský večer“. Bol to „spev“, tanec a sólové výstupy, čili „vejšlapy“. Brávala na takých večeroch účasť i krásna pleť, takej i takej povesti. Nie div, že skoro každý taký „dýchánek“[12]nekončil sa sólovými vejšlapy, ale všeobecnou revolúciou. Lebo „láska není věchet slámy“ — a tu žiarlivosť mala dosť príležitosti k zblčaniu. Hostia poskákali spoza stolov a hádzali do seba najpohyblivejšími movitosťami — pohármi. Potom by boli pochytali stoličky, keby nebolo hostinského. Ale tento deus ex machina[13]zakročil obyčajne v pravý čas, bol chlapina ako buk a vypil cez deň dvadsať pohárov svojho piva — rozvadené stránky „vylial“ na ulicu, kde bolo viac priestoru pokračovať v týchto olympických hrách,[14]pri ktorých nechyboval krik, lárma[15]zo strany účastníkov samých i divákov. V taký čas ulica, inokedy tak tichá, temer mŕtva, oživla. Obloky sa pootvárali a dámy i páni vo fantastických nočných úboroch s účasťou pozerali tieto zápasy. Tomu ďakujem, že viem, aké má na košeliach krajky pani Adamcová z oproti, i slečna Kulhavá, ktorá teraz býva v Mikovcovej ulici číslo 5. Polícia prišla pozbierať ranených, dakedy ani to; prišla ako „Schlusseffekt“,[16]keď sa už obloky zavierali a bojište bolo celkom opustené.Raz po tejto scéne začul som v susednej kuchyni neobyčajný ruch. Lampa zažatá, šepot, tichý plač, naliehavé dohováranie, šuchot pantoflí, čľapotanie vody, sťa keď sa dakto umýva. Čo robiť? Pozrieť, čo sa robí? To vari nejde, vzhľadom na nočný čas. Ľahol som si teda a o chvíľu i zaspal.Ráno, prechodiac v obvyklú hodinu kuchyňou, vidím na kanape Adélkinho mladého človeka. Sviatočný, elegantný oblek, ako vždy, ale tvár bledá a okolo čela obviazaný servít.„Co je? Co se stalo?“ pýtam sa.„Ale, pane inžinýre, já tam dole seděl, zrovna u dveří do výčepu. Najednou strhla se rvačka, já jdu pryč a už jsem jí měl. Akorát do čela! Já vykřík’, a už jsem nemoh’ z místa. Krev tekla a jen mne vyvedli. Teďko půjdu na úřad. Byl to zlatník, taková holota!“„Ale-ale,“ poľutoval som ho. Viac urobiť som nemohol v akosti ,inžinýra‘. A bolo mi ozaj ľúto, že som nemohol obslúžiť milého našej Adélky, ktorá bola veľmi smutná. Nemohol som premerať ranu, „kolik cm dlouhá, široká a hluboká“, vysondovat „spodinu“; myslím, to by mu bolo veľmi poslúžilo. A konečne potešiť ho i ostatných: „Nebojte se, nebezpečný to není,“ ako to treba doložiť.Po obede som ho už u nás nezastihol. Vystal vôbec dakoľko dní. Raz, keď mi stará večer postielala, začal som ju examinovať. Mladý človek ma veľmi zaujímal.„Jak je tomu mladému člověku?“„Václavovi?“ strhla sa poľakaná, že sa jej vôbec dačo pýtam. „Už lepší. Na klinice mu to zašili. Moc to bolelo. I vlasy má pryč na té straně.“„Vida! Proč tam leze? Patří snad mezi ně?“„Ba ne! On se jen namát’.“„Tam chodí nejvíc zámečníci a truhláři,“ podchytával som ju.„Holota je to. To nejsou žádní dělníci.“ „On ale není truhlář.“„Ba ne! On je holič. Moc jemný človek! Tak si ho ta naše oblíbila, tak dochází. Kdyby byl trošinku starší. Ale co dělat!“„Vždyť se oni vemou!“ potešoval som ju.„On je moc hodný, což o to. Ale vojna!“„To se ňák spraví. Ona zatím naroste…“Pravdu riecť, že tento šuhaj je barbier, veľmi ma prekvapilo. Sortu týchto ľudí nikdy som neznal zo života privátneho. Znal som ich z tej strany, ako sa ukazujú vo svojich „ateliéroch“. Úslužných, podlízavých, dotieravých, klebetných, sladkých, protivných. Možno, keď vyjdú z ateliéru, zmývajú i tie vlastnosti zo seba, ako pozmývajú z rúk zápach všakových vodičiek a mastí, ktorými cez deň nasiakli. Možno sú v ateliéri iní a inde zasa iní. Istá vec, že Adélky bolo mi ľúto. Dievča ako malina, a holičský ateliér! Predstúpil predo mňa obraz holičskej dielne, kam som sa chodil strihávať. Z ulice vhupneš do izby vykúrenej, až vlasy dvíha, naplnenej vôňami. Na stene obraz: Prezident Grévy prijíma novoročných gratulantov. Za zrkadlom karotky pre abonentov po jednom zlatom, dvadsiatich grajciaroch. Izba, predelená plachtou v „dílnu“ a rodinnú svätyňu, z ktorej sa ozýva žalostným plačom dieťatko a mať večným: „Či-čí, či-čí!“ I ju som videl dva razy. Rozkasanú, roztrasenú.,Taká bude naša Adélka!‘ pomyslel som si nie bez účasti a doložil: ,Biedna existencia!‘Ja som si predstavoval, že môj pomer s domácimi je úplne zreteľný, správny a jasný. Ale presvedčil som sa, že svet súdi ináč.V sobotu večer šiel som do schôdzky. Na ulici som zbadal, že som zabudol v izbe zápisnicu spolkovú. (Bol som vtedy perom nášho spolku.) Letím po schodoch, vbehnem do tmavej chodby. Kuchyňa prázdna.,Budú v mojej izbe najskôr umývať, kým som preč,‘ pomyslel som si. A naozaj. Z mojej izby ohlášal sa ženský smiech. Vpálim dnu a prekvapilo ma zvláštne divadlo.Stolík celkom inde, skoro pri peci, i veľký akýsi; i posteľ inde, i zrkadlo väčšie. Deva v rakve pod zrkadlom chybí… Čo to za čary? Okolo stola asi pol tucta dievčat, mne málo známych. Je tu i pani, lenže je tučná, blondína a červená. Pozerá mi do očí smelo, ba vyzývavo akosi.,Čo tu robia tieto?‘ pýtam sa sám seba, pozdravujúc dámy. ,Čo tu hľadá pani Sommrová?‘ Ja som ju dosiaľ vídal iba na schodoch, vo dvore pri studni, kde mala prvé slovo medzi slúžkami a kuchárkami zo susedstva. Vídal i v skliepku hokynárskom, hneď pri bráne, kde tiež nedala jazyku zaháľať. Jej muž, pán Josef Sommer, je strážnikom pri polícii. Neraz, keď má službu, vbehne do domu, chlipnúť si pár lyžíc teplej rannej polievky s kutľami,[17]ktoré pani Sommrová výtečne pripravuje.„To jsou k nám hosti!“ zvolala a vstrčila stoličku k stolu, medzi dve dievčatá, ktoré sa pomkli ochotne. „Copak nám nesete, pane inžinýre?“Ja som už prehliadol situáciu. Vošiel som o poschodie nižšie, do cudzieho bytu. Na Vinohradoch nič divného. Poschodie jedno akoby z oka vypadlo druhému; tie isté chodby, to isté rozdelenie izieb.„Odpusťte, pani Sommrová,“ začal som úprimne, „já jsem se zmýlil. Zapomněl jsem něco na bytě a tak jsem vešel k vám místo nahoru.“„A to je dobrý, tohle to!“ rozosmiala sa ona i celý chór dám. „Však já vím, že jsou to vejmluvy!“ pohrozila mi prstom. „Tamdle Andulka ví, proč jste to udělal.“Andulka domovníkova, švárno dievča, sklonila hlavu nad šitie a nepozrela dohora. Priznám sa, obzrel som ju dakoľko ráz pozornejšie. Možno zverila sa dakomu a tak prišla pani Sommrová k tejto divnej kombinácii.„Ale paní — co to povídají!“ karhá ju Andulka, hľadiac do šitia. „Co si pán inžinýr pomyslí?“„’dyť von ví, že já žertuju. Bodejť bude za tebou koukat, když má tam nahoře.“„Pani Sommrová!“ pohrozil som jej ja. „Jak já k tomu přijdu?“„Bóže, ’dyť já vím, jak to chodí. Ona tam bude svadba. Ten holič Nešpor bere to zvostra. Ale to víte; takovej pán na bytě a holka má milýho!“ Rozhodila ruky a zas spustila do lona. „’dyť to víme!“Dievčatá sa rozchichotali, možno viac na mne, ako na nej. Lebo som bol ako na tŕňoch.„A Nešpor to za nich vodnese!“ doložila s ohromným smiechom.„Odpusťte, já pospícham.“ Vstal, porúčal som sa a vybehol. Z tmavého ambitu[18]začul som hlučný chichot z izby sommrovskej.Vybehol som do nás. Na kanape sedí Adélka a pri nej stará a Mařenka. Adélka je bledá, schvátená; placho, zlomeným okom hľadí na mňa. I ona, i všetky sa dívajú, kde sa ja tu tak naraz beriem. Ale len chvíľku. Adélka zastenala, oprela hlavu o stôl, ako človek, ktorému je hlava ťažká.„Co je?“ pýtam sa.Stará stojí nemo a neodpovedá. Mařenka tiež klopí oči.„Stalo se jí snad něco?“ vyzvedám ďalej. „Ono je jí trochu špatně. Má píchání,“ odpovedá stará.„A co nejdete k lekáři?“„Ono to nic není. To mívá teď často.“„Hm-hm.“ Pokrútil som doktorsky hlavou a doložil: „Ať si lehne. Bude ji lépe.“Vzal som zápisnicu a bežal do schôdzky.Na túto históriu zabudol som dosť skoro. Adélka bola síce stále bledá, iba čo sa pretmolila, ale zdá sa, nebezpečie nehrozilo. Všetci boli spokojní. Nešpor dochádzal veľmi často. Neraz som ich dostihol na schodoch, ako sa držia za ruky. Už neodskočili jeden od druhého; bol som ako domáci.Prichodili Vianoce, chcel som si dať šiť šaty. Bol som „ve stadiu přísných zkoušek“ — schudol som neobyčajne. Musel som si dať vziať nový merťuk, ak som nechcel, aby šaty viseli na mne ako na kolíku. A to bola práve najväčšia ťažkosť. Môj krajčír býval totiž na vidieku, a tak nemohol mi sám vziať mieru. A mieru vziať poriadne, to môže iba krajčír. Kde nájsť takého dobrodincu, čo by vzal druhému, neznámemu krajčírovi mieru? V takej súre obrátil som sa na starú.„Velice ráda!“ prisvedčila mi veľmi ochotne. „Můj bratr je krejčí, tak to udělá. Mařenka se staví pro něho.“Predpoludním prišiel muž nevysoký, chudorľavý, veľmi úslužný a zdvorilý. Podobal sa veľmi našej starej.„Odpusťte, pane Dolejš, že jsem vás o to prosil. Byl bych šaty jednoduše objednal u vás — ale nešlo to. Mám strýce krejčího, tak víte…“„I to nic nedělá, nic nedělá. Já bych s radostí posloužil, pane inžinýre. Já dělám také panu profesoru N. z techniky. Vždyť ho ráčíte znát. Také panu staviteli Kudrnkovi. On bydlel zrovna u nás naproti. Teď bydlí v Klicperově ulici a já mu pořád šiju.“„Jakpak bych je neznal! Slušní páni!“ A naozaj som ich znal, ale len z videnia. Či sú slušní, alebo neslušní, to som už isto nevedel. Vedel som iba to, že ich šaty nemožno vyhlásiť za vrchol krajčírskeho umenia.I vzal mi merťuk. Bohužiaľ skúsil som po nečase, že ho zbabral. Myslím predsa, že naschvál, aby môjho „strýčka“ skompromitoval. Aspoň tie šaty nemohol som obliecť. Boli by veľmi dobré bývali môjmu mladšiemu bratovi z tretej gymnaziálnej triedy — keby ho bol mal.Poďakoval som mu vrelo i ponúkol primeraný honorár.„To ne!“ zvolal urazený. „To nemohu. Když je to u sestry, a pak — byla pro mne dcera!“„A — tedy máte dceru?“„Inu, Mařenku!“„Tahle, co je u nás?“„Kterápak? Copak to nevíte?“ A rozosmial sa.„Já myslil, že ona je moji domácí.“„Ne. Ona ji přijala. Ona neměla dětí a já jich mám dost. Osm. Tak si dvě vzala — tyhlety holky.“To ma veľmi prekvapilo. Veď mohla stará vycítiť, že dievčatá považujem za jej dcéry; a nikdy ma nevyviedla z bludu. Susedstvo vedelo, ako sa vec má, jediný ja som nevedel.Večer, idúc kuchyňou, vytýkal som im to.Mařenka odpovedala celkom otvorene:„Nám je tetinka jako maminka. My ji máme tak rády. Již jsme byly u pana děkana, abychom se mohli psát po ní. Ale nám to ještě z úřadu neprišlo.“Domáca pani sa neohlásila. Hľadela smutno a či tupo do kúta. Neviem, či vedela, čo sa okolo nej robí. Iba na mňa keď pozrela, neistota, ba úzkosť zračila sa jej v očiach. Prišlo mi jej ľúto a netrápil som ju viac márnymi otázkami.Medzitým prikvačili ma starosti. Rigorózum! Dopoludnia, kým bolo ako-tak vidno, prezeral som mikroskopické preparáty. Mikroskop náramne znepokojil moje domáce. Viem, že dievčatá boli by dali po zube, keby ich tak bol raz zavolal nazrieť do tých bájnych svetov, ktoré otvára ľudskému zraku táto podivná mašina. No bol som zamyslený, snáď i nevrlý — nemali smelosti ani narážkou vyjaviť takú žiadosť.Za ten čas tretie poschodie malo pohreb, ktorý obstaral „chvalně známy ústav pana Luxe“ — ako o tom písali jedny noviny. Bolo dvanásť fiakrov pred domom a štvorka ťahala smútočný voz s truhlou. Šesť a šesť „zřízenců“ spomenutého „chvalně známého ústavu“ tvorilo špalier s fakľami okolo voza. Celý dom bol na nohách. Ja som pozeral na sprievod z tretieho poschodia a videl všetko z vtáčej perspektívy. Tak pochovali môjho suseda, ktorý sa volal: „František Srb, hospodářský správce hraběte Castaldo di Castaldi na odpočinku.“ Zanechal mladú ešte vdovu, lebo už starý sa ženil druhý raz, a dvoje dievčat. Známa pani Srbová obliekla nové čierne šaty, ktoré jej znamenite pristali.O Novom roku zavítal zas do domu bocian, a síce do domácnosti pana Václava Konvičky, „dílovedoucího v továrně pana Antonína Fialy, truhlář stavby a nábytku“. Vec zasluhuje preto spomenutia, že pani Konvičková je mladšia sestra mojej domácej. Nespomenul som ju dosiaľ, a to preto, že málo chodievala do nás, bárs bývala len o poschodie nižšie. Ostatný čas málo vychádzala z domu, pre svoj stav. Potom i preto, že bolo mnoho drobných detí, ktoré prichádzali jedno po druhom, ako sa vyjadrila pani Sommrová: „tak říkajíc podávali si kliku“. Osoba takto dobrá, veľmi driečna, dobre rozrastená. Stavím sa, že Adélka sa na ňu udá, keď bude pár rokov za svojím Nešporom vydatá. Tu som tiež banoval, že som ,inžinýrom‘. Pani Konvičková ochorela a ja by jej bol vari dačo pomohol. Preto nemohla ani kojiť najmenšieho Konvičku. Chlapec to bol ako dubec. Ja som ho síce nevidel na vlastné oči, ale myslím, že musel byť „chlap“, keď ho nesklátilo do hrobu takzvané mlieko „z první parní mlékárny knížete Furianiho“, ktorým ho napájali.Na fašiangy zas bola svadba. Andulka domovníkova vydávala sa za mladého človeka, ktorého som vídal tmoliť sa po dvore bez kabáta, v pantofliach. Bol som veľmi zvedavý na svadobný kondukt, ale žiaľ, ušiel mi. Bol som práve v ústave patologicko-anatomickom,[19]keď sa šlo na sobáš. A tak nemôžem ani povedať, ako vyzerala domovníkova Andulka a či jej „nastávajúci“ šiel i na sobáš bez kabáta a v pantofliach.3Tieto udalosti ma menej zaujímali, ako by ma boli inokedy. Rigorózum bolo pred samými dvermi. Že ma čaká, vedel som — nezabúdal som naň vo dne. Ak som šiel na prechádzku, myslel som naň. Celý svet ukazoval sa mi v nových farbách; všetko som videl cez medicínske okuliare. I na ľudí som hľadel zo stanoviska medicíny. Nesmierne som sa tešil, keď som stretol hemiplégiou,[20]alebo dačím takým navštíveného; myslel som si: „To je veľmi krásny prípad!“ Zabudol som, že patričnému ani zďaleka to nebolo „krásnym“. I pán Jozef Liška, penzionovaný účtovník banky, ma veľmi zaujímal. Mal tabes[21]a nemohol chodiť. Dal sa voziť vo vozíčku po trotoári v parku vinohradskom. Jeho chorobu som sledoval veľmi pilne a nikdy som nechybel pri tom, keď z vozíčka vystúpil a dal sa polo previesť, polo preniesť na lavičku pod košatým gaštanom. Zaujímal ma tiež pán František Dlouhý, portýr istého pivovaru, kde sa čapuje „černý kozel“.[22]Musel ich hodne vytrúbiť denne, lebo bol pivom celý preplákaný a ruky sa mu nehorázne triasli. Diagnostikoval som na ňom alcoholismus chronicus,[23]i raz som sa ho spýtal, či sa mu v noci nesníva o myšiach, potkanoch, šváboch, policajtoch, a či nevyskočí dakedy z postele a nerobí kravály. On na mňa pozrel s opovržením a riekol iba:„Ale jdou, mladej pane! Na mne s takovejma věcmi nepřijdou. Mně se nezdá rajn kór[24]nic.“ V mojich očiach málokto bol zdravý. Mal alebo tuberkulózu, alebo neurasténiu a žena skoro každá migrénu alebo hystériu.[25]Keď som náhodou stretol dakoho žltého, už som uvažoval o rôznych druhoch žltačky a jej príčinách. Dačo mi nebolo jasné, alebo sa vyšmyklo z pamäti; ja hybaj chytro domov študovať choroby pečene. Neraz som sa v knihách tak rozčúlil, že mozog nechcel a nemohol ďalej pracovať. Veda sa miešala, jedno s druhým poplietlo, práve tak, ako v skliepku pána Karla Broučka medzi múkou sa našlo čosi gypsu a medzi „pravou sekedimskou“[26]paprikou múčka z tehál, ovšem pravých, podolských tehál.[27]Tu som sa vmyslel živo, že v takomto pomiešanom stave stojím pred profesormi — a zmocnil sa ma strach a beznádejnosť.Že teda aspoň vo sne som užíval požehnanie mieru? Veru ani tým sa pochváliť nemôžem. Koľko ráz som sa prebudil vyzváraný, akoby ma bol z kúpeľa vzal, čo sa mi snívalo, že robím skúšku a padám, padám…Termín sa neúprosne blížil, nadišiel predposledný deň. Smutne som ho pozdravil, lebo som potreboval ešte aspoň dva týždne, aby bolo prebraté všetko, čo som si umienil prebrať. Čo robiť? Obliekol som sa do čierneho, natiahol biele rukavice, a šiel sa predstaviť profesorom, u ktorých som mal zajtra skladať.Aká to nemilá robota! Sliediť za jeho pohľadom, či ti nehrozí skazou. Oblažuje ťa každé slovíčko z jeho úst, ak len v ňom nie je skrytá nevôľa. Si v desiatom nebi, ak si ho našiel v dobrej nálade a usmeje sa ti, alebo ťa prívetivo obodrí. Do samého obeda trvalo toto lovenie profesorov a ja s veľkou úľavou som sa vrátil domov, sťaby bol polovicu rigoróza urobil.Po obede nové prehrabávanie kníh a hárkov,[28]doplňovanie najcitlivejších medzier, upchávanie najzjavnejších trhlín a špár. Nové rozčúlenie, nový strach. Keď slnko zasadalo, poukladal som knihy a urobil nad nimi kríž. Šiel som medzi bodrých priateľov. A medzi nimi som okrial, obveselil sa, zabudol na všetky strasti, cítil sa voľne, ako slobodný občan v slobodnej vlasti. O desiatej večer som prišiel domov, hneď som sa zobliekol a ľahol. Bál som sa, že nezaspím i snažil sa myslieť na príjemné veci. Tak som skutočne dosť skoro zaspal.Prebudil som sa, z ulice nehorázny krik, plesk, tresk. Dolu bol zase akýsi „přátelský večer“, ktorý sa skončil obvyklým spôsobom a ktorého dozvuky ma práve prebudili. Otvorím oblok — i celá ulica otvára obloky. Trvá to hodnú chvíľu, kým sa vec ako-tak skončila a hrdinovia sa rozišli. Na veži vinohradskej radnice bijú práve tri hodiny.Zavieram oblok, líham do postele v príjemnom vedomí, že mám ešte štyri hodiny odpočinku. ,A dnes máš rigorózum! O štrnásť hodín sedíš za zeleným stolom…‘Do rána som už oka nezažmúril. Probúval všakovak — čítal do sto a zas od sta po jedno; darmo! Myšlienky ma prenasledovali, burcovali zo sna. Bolo mi v posteli horúce, tesno, nevoľno. Zdá sa mi, že ma pochytila horúčka, i pulz bil rýchle. Hotová choroba! Ako sa začalo rozvídňať, zobral som sa a umyl studenou vodou. Na knihy som nepozrel, ale som šiel do kaviarne a prečítal všetky možné noviny. Čo som to tam čítal, neviem, myslím, ani vtedy som to nevedel. O jedenástej som vyšiel na Priekopy a zamiešal sa medzi elegantných zaháľačov pražských, ktorí „zmírají nudou“, lebo nechce sa im robiť, ani myslieť. Ktorí sa vo dne povaľujú v posteli, na kanape a zívajú nudou; ožívajú ako netopieri večierkom, keď sa rozžíhajú na Priekopách lampy a slúžia do svitu Bacchusovi a Venuši.[29]Tam som sa i ja strcal medzi týmito tôňami v elegantných, módnych šatách oblečenými až do obeda.Po obede som si pospal. Bol som pevnejší, i hlava akási čistejšia. O pol piatej zas vyobliekaný šiel som pomaly do ústavu, kde mala byť skúška. Ako som závidel nádenníkom, čo stáli pri hŕbe tehál a jednu po druhej vkladali ich do košíčkov elevátora, ktorý ich vynášal hore, na druhé poschodie. Iste boli šťastnejší, aspoň ani jednému z nich netrešťala tak hlava, obťažkaná múdrosťou.V ústave som našiel oboch kolegov, ktorí mali so mnou skladať. Všetkým nám bolo akosi voľnejšie, ľahšie, keď sme videli, že v utrpení máme súdruhov. Rozoberali sme ešte v náhlosti otázky, ktoré jeden-druhý úplne neporozumel. Prišla komisia, my sadli za zelený stôl do pohodlných fotelov.Nasledujúcej pol tretej hodiny minulo, sťa keby bičom pľasol. Nevedel som, čo sa dookola robí, ani čo sa so mnou robí. Bol som úplne zaujatý vecou. Zadivil som sa, že vonku je už skoro tma, keď ostatný profesor sa uklonil nám kandidátom a odišiel do bočnej miestnosti, kde sa spisoval protokol. Iba teraz som videl, že sieň je skoro plná. To všetko kandidáti, ktorí sa chystajú k tejto skúške a prišli sa presvedčiť, „jak to půjde“. Sú i daktorí známi medzi nimi, ale ja ich málo rozoznávam. I kývajú mi rukou, ale ja to nepozorujem. Divne sa cítim; nie smutno, ale ani nie veselo. Tak sa cítil barón Bačkorovič, keď mu doktor vyňal mozgy a na mise ich popremýval.[30]Spamätal som sa iba vtedy, keď „Spectabilis“,[31]to jest dekan našej fakulty postavil sa k zelenému stolu s protokolmi v ruke a usmievajúc sa vľúdne, preriekol: „Pánové prošli všichni!“V sieni nastal zvláštny ruch. Všetko sa hrnulo okolo nás a motalo sem a tam. Drgali ma, socali ma, dodievali do mňa zo všetkých strán.„Kolego, gratuluju.“„Děkuju mockrát.“„Gratuluju!“„Díky!“„Dobře to šlo. Starý X dnes byl dobře naložen.“„To ano.“„Ty, kolego, dle čeho jsi studoval farmakologii?“[32]„Z archů.“„Máš je? Půjč mi je, prosím!“„Ó, áno, jen si zajď pro ně.“Kto všetko gratuloval, kto mi stískal ruku, kto si čo vypožičiaval odo mňa — to všetko neviem dnes, ani vtedy som nevedel. Mne sa to všetko miešalo dovedna. Ale radosť bola vo mne, taká široká, prajná radosť. Bol by dal všetko, čo som mal i nemal. Bol by každého objal, vybozkával. Pedelovi, ktorý mi doniesol kabát a pomáhal mi ho obliecť, vtisol som do ruky, myslím, zlatku. Áno, zlatku — to bola moja ostatná. „Děkuju, pane doktore, a gratuluju,“ riekol tíško.„Co mu to dáváš, člověče!“ zhrozil sa ktosi pri mne. „Vždyť toho dostane dost a dost o promoci. Tak jako tak musíš mu pak dát pětku. Jak ho to vychováváš!“„Ale jdi, kamaráde. Nech to!“Vyšiel som radostne z ústavu, rozopäl som zvrchník, ukázal čierne šaty, bielu kravatu. Ostentatívne som navliekol na ruky biele rukavice. Idúc k našej bráne, zazrel som v hokynárstve pani Sommrovú, vyzerala zo dverí na ulicu. Pozdravil som s úsmevom a vehementným krokom vošiel do dvora. Topánky mi vŕzgali i tak, no ja ešte tuhšie dostúpal som na ne, idúc schodmi, len aby vrzgotali ešte lepšie. ,Čo, nech vidí celý svet, že som dnes robil rigorózum — a urobil.’ Tak kričalo čosi vo mne a srdce mocne búchalo.Dvere kuchyne roztvoril som dokorán. Vplával som dnu sťa najmenej dvorný radca s leopoldom na prsiach.[33]Pozdravil som ich ja prvý a pýtal sa ešte: „Jak se máte, co děláte?“ Boli zničené touto zriedkavou vľúdnosťou odo mňa. Ba sa mi pozdáva, že pánu Nešporovi som i ruku podal a stisol, navyknutý dnes prijímať gratulácie. Adélke som chytil briadku a podvihol tvár dohora a riekol: „Pročpak je tak smutná okrasa našeho domu?“ Na to stará nenašla hneď odpovede a zgalamutená hľadela z jedného na druhého. Adélka pozrela bokom, falošne, a riekla: „Pán inžinýr je ňák veselý!“ za čo som ju — prvý a ostatný raz — uštipol v líce.S nenávisťou som zobliekol gála,[34]pohádzal všetko na hŕbu, rukavice šmaril k peci a s úprimnou rozkošou obliekol svoje prostonárodné šaty. V kuchyni stáli všetci ako strnulí. Vidno, že kým som sa preobliekal, rokovali pilne, čo sa to so mnou porobilo a naraz môj príchod ich vyrušil. Stará stojí, nevie kam sa dieť predo mnou. Akoby sa ma väčšmi bála, než dosiaľ. Vidno, že moje šťastie ju srdečne teší. Možno, by prehovorila, vyjavila, čo má na jazyku, keby sa nebála. Bolo mi jej naozaj ľúto, a aby ju zašianal takých rozpakov, radšej som sa pretvaroval, že jej nevidím.Mařenka a Nešpor hľadia na mňa bystro, usmievavo. Možno čakali, že sa rozkrákorím s nimi a že sa ma budú môcť opýtať, čo ma to potkalo. Iba Adélka sedí už na kanape, ruky zložené do lona, trochu schýlená hľadí kamsi pod stôl. Tak mi preletela divná myšlienka, že toto dievča dáko ostarieva.„Dnes přijdu pozdě,“ riekol som im veselo.„Pán inžinýr se povyrazí!“ ozval sa Nešpor.„To víte — někdy neškodí.“Nešpor sa rozosmial nad touto výpoveďou. Ja chcel som dačo povedať, ale Adélka, stará; čo s nimi? Aká s nimi reč?Pružným krokom vystúpil som z izby a zavrel dvere.4Dosť skoro som privykol novému šťastiu. Začal som ho považovať za čosi, čo prísť muselo. Ctižiadosť si postavila métu[35]novú a starú odhodila nabok. Nuž vidno, človek nie je zariadený na stálosť šťastia. Čo dosiahol, to nemá za nič; túži za tým, čo ťažko dosiahnuť.Moja nová méta bola chirurgia, okulistika, gynekológia.[36]Predmety ďalšieho rigoróza. Mali omnoho vyššiu cenu a význam v očiach mojich i nepomerne ťažšími sa zdali, než predmety vybavené. Knihy a hárky, s ktorými tak dlho som sa zapodieval, spakoval som a roznosil po kolegoch. (Zväčša som ich rozpožičal.) S radosťou som to vykonal. Ale radosť predsa nebola taká nebotyčná, ako som pred rigorózom myslel, že bude. Prečo? Lebo miesto poodnášaných, naznášal som hŕbu kníh, zošitov a hárkov. A keď som zasadol za stôl, zas som bol plný starostí, obáv i rozčúlenia.Tak som sa vrátil k obvyklému životu a i môj pomer k domácim zvrátil sa do starých koľají. Tá istá odmeranosť, to isté obmedzenie stykov na nevyhnuteľnosť. Ale som predsa čo-to zvedel z ich zákulisového života.Znal som, že sa živia šitím. Tu i tu došla pani Kateřina Polanská, majiteľka „závodu niťařského“ — tam dodávali bielizeň rôzneho druhu. Túto obstarávala stará a Adélka. Mařenka vyznala sa v šití jemnejšom. Šila ženské šaty „pro konfekci“ pána Ignáca Wintera, ktorý má svoj veľký sklad šatstva v židovskej štvrti. Dostávala robotu pristrihnutú. Ona len zošiť a „aufpuc“[37]pripraviť. Krem toho mala hodne objednávok na svoju päsť a tie sama pristrihovala. Zdá sa, že bola veľmi šikovná robotnica.V tieto dni stala sa i tá zmena, že Adélky nebolo vidno v dome. Neviem, v ktorý deň, i v ktorý čas odišla. Zbadal som, iba keď jej vôbec nebolo vídať. Zaujímalo by ma bolo vyzvedieť bližšie, kde je — ale nebolo príležitosti sa pýtať. A potom i nápadné by bolo bývalo, a ja som sa vždy vystríhal nápadného. ,Snáď išla k rodičom — snáď do služby,’ pomyslel som si a doložil: ,a čo ťa do toho?’Naraz mi napadlo, že singrovka nápadne zaháľa. Deň, dva, tri… Celé dni sedeli bez roboty. Iba čo v pondelok a utorok šatstvo prali. Čo to znamená pri tak pilných, neúnavných ženách? Hľadeli zatajiť — ale mne neušla tieseň na ich tvárach. Keď som prechodil pred obedom kuchyňou, vidím sporák prázdny i studený. Pristihol som ich obedovať údenárske veci a to najlacnejšie. Večeru odbavovali chlebom a vodičkou. Začul som nepokojný šepot i tlmené hovory. Súdim, že veľmi živo museli rokovať, keď mňa nebolo doma. Vôbec čosi muselo sa premeniť, čosi nie je v poriadku. Možno i Adélka pre toto odišla.Či im môžem pomôcť? Ako, s mojimi roztrasenými financiami? Nemám zvyšného ani groša, skôr mi chybí osemnásť do dvadsať. Hľadel som aspoň zakryť pred nimi, že tuším, v čom sú. Ctil som si túto chudobnú rodinu, ctil u nej menovite hrdosť, že nevynáša svoju biedu na rínok, žobrajúc o súcit, vytŕčajúc rany svoje, ako robí chudoba, keď vonkoncom spustla. Ctil som ju, lebo našiel som takej hrdosti vo svete veľmi málo.Zdalo sa mi, že stará hľadí na psotu ľahostajne, chladne, nečinne. A núdza vyškierala zuby z každého kúta. Možno nemôže sa vynájsť napochytro v tomto stave. Toto je možno prvý raz, čo ju bieda privrela. Sedí celé dni so založenými rukami. Možno spolieha sa na dákusi pomoc, čaká… A či stratila duchaprítomnosť? Zato Mařenka drží sa činne. Vídam ju chodiť sem-tam s uzlami a batohmi; iste ona znáša jesť sebe i tetke sťa štebotná lastovica. Často ju stretám v meste zamyslenú, ustaranú. Raz som šiel ulicou, kde je štátna zastaváreň. Videl som ju, ako vošla do nej s batohom a vyšla bez batoha.Raz, keď som sa vrátil z večere, nevidel som v kuchyni singrovku. Bieda musí byť veľká, keď jediný prostriedok výživy odhodlali sa prejesť. Sťa sedliak, keď zomelie zrno, ktoré bol prihotovil na siatbu. Či vydržia dlho tieto slabé ženy takýto ťažký boj?Prišlo prvého a s ním kvartál, keď sa platí činža. Ja som platil mesačne a napred — nemal som starosti. Ale čo urobia moje susedy!Vošiel som do trafiky pani Soukupovej. Pani Amália Soukupová mala tu i skliepok polohokynársky, polo s koloniálnym tovarom. Predávala tam dcéra jej nebohej sestry, Julinka. Dievča staršie už, ale takto ešte šumné. Pre študentské lásky nestačila sa vydať a nebodaj sa už ani nevydá. Sem chodieva i pan hejtman Kotýnek, naša domovnica, pani Sommrová, všakové „paničky“ zo susedných domov, i pekný zoznam študentov všetkých fakúlt, na posedenie.I teraz som našiel tu domovnicu.„Jakpak, má jich domácí již tu činži?“ pýta sa ma akosi smelo.„Jakou činži? Já o ničem nevím.“„Inu, dyť je teďko činže! Můj byl u domácího a domácí se vzteká. To bylo dopuštění, jak nadával. Dal jim termín do pátku. Ale co platno, když není odkud vzít!“„A dnes je úterý!“ zvolal som ja. „Co si počnou?“„Ona je stará taková prachpodivná. Ta starší, chudák, ta všecko znese. A to je to, odkud to vzít! To je holt téžký!“„Ať se vypůjčí!“ ozvala se Julinka.„Kdopak půjčí!“ zvolala paní Soukupová. „Práce nemají, výdělek schází a na živobytí není odkud vzít!“Tu v trafike som sa dozvedel všetky podrobnosti našej biedy. Pán Winter spravil bankrot a pri „výprodeji“ vyšiel, ako obyčajne, mínus. Prišli i o zárobok i o čosi zarobeného. Pani Polanská pristavila robotu, že je „na letní sezónu dosti zásobena“.Hotová kríza! K tomu niet šikovnosti, dotieravosti, takzvanej „súcosti do sveta“: všetko vlastnosti, bez ktorých vo veľkom meste môžeš i umrieť od hladu.Bolo i mne nevoľno. Záhuba akoby i mne visela nad hlavou. Tak biednym necítil som sa ešte nikdy v svojom živote. Som očitým svedkom padania jednej rodiny, vidím každú jeho fázu — a nemôžem ničoho nič urobiť.Druhý deň predpoludním vkročil ktosi do kuchyne. Dľa kroku i hlasu musí byť chlap. Nastavil som uši, lebo všetko ma teraz neobyčajne plašilo. Neviem súvis, čo povedal, počul som iba: „zaplatit“. „Zaplatit, zaplatit, zaplatit“… Srdce mi búchalo ani kladivo, na tvár naskočil mi znoj a tiekol cícerkom dolu ňou. ,Zaplatit, zaplatit‘ — kričala vo mne každá žilka. Cez záclonu vidím trochu i chlapa, i svietia sa mu gombičky na kabáte. ,Sluha od úradu,‘ myslím si, ,domáci pán poslal úradné napomenutie.‘ Čuť tlmený hovor, stará iste prosí. Aspoň čuť od chlapa určité: „Čekat nemůžu.“ Zase hovor, buchli dvere, nastala tichosť — no chlap stojí pri dverách. Prešla takto dlhá, veľmi dlhá chvíľa, mne sa zdala večnosťou. Zase buchli dvere, čuť peniaze štrngať a chlapa nieto v kuchyni.Vydýchol som, lebo je jasné, že zaplatili. Chytil som sa zase študovať. Tu sa otvorili tichučko dvere. Do izby vošla stará, ticho, bez šumu, na prstoch. Prikročila k stolíku, odomkla ho, vytiahla šuplík a prehrebá sa tam v papieroch. Konečne našla akúsi knižku — ponáša sa veľmi na šparkasovú — a kladie do nej akýsi papierik.„Co to máte?“ opýtam sa, nemohúc sa viac opanovať.„To jsem zaplatila měsíčné za funus.“„Za jaký funus?“„Já platím na to měsíčně, a když umru, budú mít za to funus. I dříve jsme platili a mému muži vystrojili slušný pohřeb. Hnedle takový, jako panu Srbovi. Bylo šest fiakrů, hezký vůz — inu, vše bylo velice slušné. To jsme tak proto, když nemáme dětí. Třeba by nás neměl kdo slušne pochovat.“Zamyslel som sa nad plytkosťou rozumu ľudského. Človek mrie hladom a pritom sa stará, aby mal na svojom pohrebe aspoň šesť fiakrov. Hľa, aká je prirodzenosť ľudská! Pri najprirodzenejšej veci, kde bys’ myslel, že človek strasie zo seba všetku márnosť svetskú; pri smrti stará sa o svetské reči, o klebety, o to, aby druhých oklamal, zaviedol, aby sa zdal lepším, bohatším, než v skutočnosti je. Ako hlboko prenikla lož do duše ľudskej, ako ju zatemnila!Nemohol som sa zdržať, aby ju nevyhrešil. Usiloval som sa ukázať hlúposť, ba hriešnosť takého počínania. I Mařenku privábila zvedavosť, načúva za dvermi. Stará stojí skrúšene, hľadiac do zeme. Ba rád by vedieť, či naozaj počúvala!„A nyní co!“ pokračoval som. „Co uděláte? Kterak zaplatíte činži? To mělo být vaši první starostí a ne takové, takové — maličkosti! Co nyní — jako?“„Já nevím, pane inžinýre,“ odpovedala temer pošepky.„Ale nad tím se musí rozmýšlet! Nevidíte, co vám hrozí? Musíte se samy ohlížet. Samo vám to nepadne shůry!“Iba teraz vidím, že Mařenka mi stojí v izbe, pri dverách.„Tetinka je taková — ona nechce!“ ozvala sa horlivo. „Ona si vezme něco do hlavy a pak není s ní reči. Já ji dost posílám — ale co je to platno!“Starú som nechal a obrátil sa rovno k Mařenke.„Řeknete mi úpřimne: máte koho známeho, kdo by vám pomoh’?“„Právě i já povídám. Máme tady strýčka. Vlastní bratr tatínka. A je bohat — vždyť má v Holešovicích[38]tři domy a v záložne je pokladníkem. Ten by nám pomoh’.“„Nu — pročpak ho nevyhledáte!“ osopil som sa na starú. „Nejspíš proto, že je bohatý!“„Co jsem se jí namluvila!“ zvolala Mařenka, tiež rozhorlená. „A ona pořád k tatínkovi. A náš tatínek nemůže — vždyť sám je v pomerech…“ Tu jej zlyhal hlas a na oči naskočili slzy. „Vidíte sám, pane inžinýre, jako žijeme. Je to již hrozné — k nesnesení!“ Utrela si napochytre oči a doložila: „A vše by se mohlo proměnit — jedným rázem! A nic není třeba, jenom jít a něco říct…“„To já nemohu, pane inžinýre!“ ozvala sa stará tak rozhodne, ako som ju ešte nevidel. „A já vím proč… Vždyť můj tatínek byl měšťanem. My jsme měli v měste dům a v Holešovicích usedlost. To ještě se tam tehda nestavělo. A já jsem se provdala a dostala vyplacíno, ale jen z domu. Pole jsme měli všichni společně. A pak prodal svůj díl její otec,“ ukázala na Mařenku, „a můj díl prodal můj muž, a všecko zapsal na sebe. Odbyl nás několika stovkama. A pak se tam začlo stavět — prodal polovic usedlosti a za to má teďko tři domy. Tak si pomyslete, jak já mohu k němu? Ošidil sestru i bratra! Jak já mohu k němu? To raděj’ umru!“Bola červená a oči prísne spočinuli na mne. Odokryla mi jeden list svojej kroniky rodinnej, tmavý, chmúrny a žiaľ, videl som i počul dosť podobných histórií a nebodaj i budúcne počujem a uvidím. Preto nerobila na mňa tak hrozný dojem — bol som nestranný, chladný divák, a nie poškodený. Naučí človeka život nerozhorčovať sa na podvodoch a šaľbách, keď sú šikovné a figliarske, lebo by si nevychodil z večného rozhorčenia…Všakovak som jej hľadel objasniť, že to nebol „podvod“, ale obyčajný „obchod“; neprevzal od nich pole vtedy, keď ležalo v stavebnej čiare, ale vtedy, kým bolo púhym poľom. No ona to nijak nemohla pochopiť.„Já bych tak jednat nemohla. Já bych ho nemohla ošidit ani o půl novýho!“[39]húdla mi ustavične.Nuž mnoho zostalo v nej zo starej meštianskej hrdosti. A i neústupnosti.5Po tomto rozhovore zase som sa vnoril do vedy. Ale v úzadí duše, ako tmavá chmára, stál neveselý osud rodiny, do ktorej som nevdojak zapadol. I ľutoval som, že som sa votrel do jej tajín a vzal na seba čo len čiastku zodpovednosti za to, čo sa robí. Ale zas som sa i tešil, keď piatok prešiel nad nami bez pohromy. „Strýček“ sa predsa zmiloval, zaplatil činžu. Myslím i prispel čímsi na udržanie domácnosti. Aspoň kedy-tedy zjavili sa na sporáku hrnčeky a rajnice. Hneď i mne bolo akosi pohodlnejšie, príjemnejšie.Tieto dni obrátil som svedomite na štúdium. Vstával som, ako brieždilo, a vyšiel hneď do kaviarne popiť kávu a prečítať, čo-to z novín. Za ten čas mi doma vyriadili izbu, prevetrali a zakúrili. Keď som sa vracal, našiel som v nej čistý vzduch a milučké teplo.Jeden raz navrátil som sa takto domov. V kuchyni nikoho. V mojej izbe zima a plno dymu. Čo je toto? Oblok otvorený ešte, pec nezakúrená. Na zemi rozhádzané hlavne od triesok, napolo obhorené, i kusy uhlia kamenného. Z neho i hlavieň sa kudlí. A v tomto dyme stojí moja gazdiná prostovlasá v ľahkej sukničke. Díva sa na mňa pozorne, akoby chcela zvedieť, čo ja na to poviem.Naozaj, nemohol som nájsť slova: či sa diviť, či sa hnevať? Nemohol som pochopiť, čo to môže znamenať.„Co je to?“ pýtam sa mierno. „Co tady činíte?“„Nic,“ odpovedá ona.„A co znamená tohleto?“ rozkríkol som sa. „Proč jste rozházela uhlí a dříví?“Čakám, čo povie, ale ona mlčí.„Nu tak řekněte přece! Řeknete, co jste to učinila!“Poobzerala všetko, čo ležalo na zemi; ani sa neobzrela na mňa — tichým krokom odišla do kuchyne.Bolo v krčahu vody, pozalieval som hlavne, aby aspoň dosky neprehoreli, a stál takto v dyme, neznajúc, čo robiť. Dym sa pomaly vysnoval oblokom a ja sa rozhodol, že zostanem doma. Vonku bolo tiché februárové ráno a dosť veľký odmäk. Mohlo sa i v nezakúrenej izbe presedieť.Stálo ma moc premáhania neurobiť v dome škandál. I sám seba som obdivoval pre toľko chladnej rozvahy. Sadol som za stôl, že začnem robotu, ale darmo je — nešla mi od ruky. Vždy sa mi vracal obraz gazdinej, čudnovatý, i záhadný. Čo to bolo? Zlomyseľnosť? Všetko svedčilo, že to bola obyčajná nespratnosť. A vzdor — tichý síce, ale tvrdý vzdor. Ani neodpovedala, neobjasnila — odišla a nechala ma tu v dyme, ako blázna. Ba ako prišla na myšlienku, vyviesť čosi podobného! Čo chce? Chce mať v dome scénu?Nie, scény ja nejdem robiť. Protiví sa mi hádať o také nič. Veď nie som nútený. Čo ma viaže k tomu domu? Vari dáky cit? Slobodný som ako vták v lese. Zoberiem, čo mám, a za pol hodiny bývam v dome druhom. Nič mi nestojí v ceste.Utíšil som sa i začal študovať. Ale chladný vzduch ovieval mi hlavu, i dych bolo v ňom vidieť. Zima sa vdierala do kostí a začala mi lámať koleno. Ešte si zadovážim reumatizmus! Rozjedoval som sa a začapil knihu.Vtom vošla Mařenka; jediným pohľadom uhádla, čo sa stalo. Pozrela na mňa s úžasom, i triasla sa na celom tele.„To učinila teta!“ zvolala hneď. „Vyšla jsem na minutu nakupovat a již co učinila! Nehněvejte se, pane inžinýre!“Hnev mi odrazu schladol, i rozhodnutie, že odídem. Ťažko mi, ťažko odísť. Darmo je, viaže ma čosi k domu tomuto… Čo viaže, sám neviem. Láska nie, povinnosť nie, vďačnosť tiež nie. To všetko je vytvorené medzi študentom a gazdinou, kde sa za všetko platí. Čo ma viaže teda? Nešťastná mäkkosť srdca. Tá mi bráni bezohľadne vystúpiť, odrazu sa emancipovať spod všetkých nepohodlných vplyvov. Súcit je to — menovite súcit s Mařenkou. Ju by to iste mrzelo, snáď i bolelo. I starostí by jej pribudlo. Neplatím ja síce moc, ale keby im i to odpadlo, ťažko by to cítili v takejto kríze.„A co to všechno vlastně znamená?“ pýtam sa Mařenky. „Připadá mi to, nejmírněji řečeno, prapodivné. Já si to aspoň nemohu vysvětlit!“„To je teta někdy taková. Inu, já taky někdy neznám… Nejlépe, nevšímejte si ji.“„To je vše velice hezké. Ale já chci znát, proč to učinila. Proč, proč?“ To som už skoro kričal, lebo som zazrel, že stará spoza dverí počúva. „Já se vůbec nepotřebuju zlobit. Mám dosti jiných starostí. I nechci, by se mi co podobného kdy prihodilo!“Mařenka vzdychla a pribrala sa rozkladať oheň v peci.Ja som zabudol i na túto udalosť. Pozornosť moju pútala jar, ktorá sa začala otvárať. Slniečko i vymladená príroda vábili i mňa kedy-tedy vyjsť zo skrýše. Veď všetko sa ťahalo tavon. I pán hejtman Kotýnek natiahol biele šaty, silno konkurujúc s mladými pánmi. Ulice, menovite podvečer, oživli. Mládež prúdi nimi. Teraz je čas nadväzovať nové známosti a utužiť staré, o fašiangoch započaté. I parníky po Vltave sa plavia, odnášajúc Pražanov na čerstvý vidiek. Jar prihrmela odrazu, sťa lastovica na rýchlych krídlach.Musím vyznať, že vo mne nebudila takú radosť, ako by sa myslelo. Nastala s ňou nová starosť o letný oblek; a druhá starosť, že koniec roku rapídno sa blíži a hŕba skúšok nevybavených. Ale i tak nemohol som odolať jej kúzlu. Srdce okrialo, pľúca vydýchli, krv akoby sa vymenila…Bolo to v Bielu sobotu, popoludní. Na Priekopách býva veľká vojenská paráda, z príležitosti Vzkriesenia, a prehliadka vojska. V kaplici vojenskej, neďaleko Prašnej brány,[40]koná sa bohoslužba, doprevádzaná hudbou a salvami z pušiek. Celá Praha i predmestia nájdu sa na Priekopách, všetko ide oči pásť na zriedkavom divadle. My, chudáci mačkáme sa tu dolu po trotoároch, boháči a notability[41]dívajú sa z balkónov a oblokov. Tiché ináč paláce, ba pusté, ožili neobyčajným ruchom. Nielen všetci domáci stoja v oknách a na balkónoch, ale i hostí sa hemží plno, ktorí nemajú na tejto ulici paláca. Balkóny sú malebné. Na nich sa rozložila krásna pleť vo svetlých, jarných toaletách. Kaviarne na celej čiare sú preplnené, v oblokoch je hlava na hlave. To všetko denní hostia; druhý by nemohol teraz dostať pri obloku miesta. Závody krajčírske, kupecké, ktoré majú na prvom poschodí miestnosti, zaplnili sa hosťami. To sú riadni odberatelia, stáli „kundi“.[42]Sklepy v prízemí a výklady sú pozatvárané. Subjekti,[43]učni i personál z komptoáru vynáša na trotoár kisne, schodky, rebríky — aby ponad hlavy publika mohli prehliadnuť ulicu. Slávna c. kr. polícia (bez nej nemôže byť Vzkriesenie — veď ani Kristus nevstal bez nej z mŕtvych) urobila špalier a vyčistila priestor, kade vozy chodia, od diváctva. Policajti sú vymladení, ostrihaní, oholení, v čistej letnej uniforme. Sú i vľúdnejší, i zdvorilejší i prístupnejší žartu a smiechu. Slovom trotoáre sú plné, nemá kde jablko prepadnúť. Po vyprázdnenej ceste kde-tu prebehne fiaker, prekníše sa drožka a horko-ťažko prevlečie sa neborká tramvaj. Všetko je hotové — totiž diváctvo; chybujú iba herci.Ozve sa v diaľke vojenská trúba a zanedlho prechodí pluk vojenským krokom. Prvý ide plukovník, vlastne sedí si ležérne na koni; za ním vyparádený adjutant; alebo behá sem a tam, bohviečo hľadá. Ach, čo robia tí oficieri! Ako to môže byť, že tamten lajtnant sa nepretrhol v páse? Nie, on nekráča — tancuje skorej svojimi tenkými nohami. A tie pohľady hore, na balkóny! Len teraz nahliadneš, čo bolo to rytierstvo v stredoveku! Rytierstvo bez žien bolo by zaraz uvädlo ako makový kvet. Ale ženy — to bola vlaha, pod ktorou kvet rástol, rástol a dlho prekvital. A čo by bola vojenská paráda bez žien? Predstavte si, že na tento pluk nedíva sa ani duša; kvôli komu by sa chcel pretrhnúť tamten poručík? Mužstvo je viac indiferentné. Ustalo dnes pri „pucovaní“ gveru, bagančí a gombičiek. Iba jeden alebo druhý od prostých šibne okom tahore — nie na balkón, ale ešte vyššie. Na strechách, po výklenkoch a výzoroch vidíš plno tvárí: to je domáca čeliadka, slúžky, chyžné, kuchárky. V týchto vysokých sférach lieta láska prostého muža i unteroficiera.[44]„To je dvaasedmdesátý,“ učí nás jeden vlastenec, čo nám stojí za chrbtom. „Kdepak nechal hudbu?“„Uvidíš ji hnedle — zůstala pozadu.“„Ti to sekají!“ chváli ich ktosi druhý.„Což tihle! Ale osmadvacátý! To můžete koukat!“Prešiel i osemadvadsiaty, i bohzná ktorý, i kadeti, i jágri, i Landwehr, i huláni, i artiléria.[45]Ani jeden neminul bez poznámok. Darmo je, veľká tu zaujatosť o vojsko. Čech ľúbi vojsko, i rád oblieka uniformu; už či je vojenská, hasičská, veteránska, spolková alebo úradnícka. I vojsko tu nažíva priateľsky s „cibilom“. Nie je ani surové, ani naduté. Ovšem, to sa vzťahuje iba na „manšaft“.Dochodia i dôstojníci, ktorí nemajú dnes službu. Kráčajú pojedine alebo v grupách väčších-menších po vyprázdnenej ulici. Došli sa ukázať, hodiť bárs jeden papršlek slávy na sborového veliteľa a podvihnúť slávu Vzkrieseného. Daktorý vedie pod rukou svoju polovičku, vyobliekanú tiež parádne. Neborká, aspoň dnes môže sa ukázať po boku muža; aspoň dnes môže vystúpiť z temnoty zatvoreného kvartieliku a ohriať sa na slnci mužovej slávy. Ako závistive hľadia na ňu dámy z balkóna! Už za ten pohľad bolo hodno zaplatiť tridsaťtisíc zlatých kaucie.[46]Tu i tu zaznie komando, salva prvá, druhá, tretia… Po každej výkriky od dám; pohyb, šumot, hovor i smiech. To sú posudky na salvy. Dajedna je akoby ju odťal, a druhá akoby vysypal mieru hrachu.Tam od Prašnej brány čuť cisársku hymnu. Veliteľ začína prehliadku. Všetko pozerá naň, na jeho čákov, a menovite zelené pero na ňom, a ešte väčšmi na kríže a medaile, rozosiate po prsiach. On si ide popred rady a študuje každú gombičku na mundúre vojakovom. To je okamih, keď i smelému vojakovi príde na um „dunkel“ i „želiezko“.[47]Prehliadka sa skončila, nasleduje defilovať. Sbormajster stojí na chodníku, za ním celý štáb a hodnostári. Pluky kráčajú jeden za druhým, každý so svojou muzikou. Prešli huláni i artiléria, nastal nesmierny chaos. Neznáš, kde stojíš, kade kročíš. Nie si pánom jedného svojho pohybu. Pohol sa razom všetok národ — a ako hádže veľká povodeň polienko, tak i teba socia sem a tam ľubovôľa tlupy. Prvej najprísnejší poriadok, teraz najväčšia bezuzdnosť. Nevidíš vojska, nevidíš polície, všetko zmizlo. Sťaby sa voda zatvorila nad nimi. Každého posadol pud — čím skorej, čím kratšou cestou vymotať sa z tohto klbka.Jedna prudká vlna vyšmarila ma na chodník Václavského námestia. Vydýchol som si voľno, sťa novonarodený, utrel čelo i rozhliadam sa, či nevidím tu dakoho známeho. Moji spoločníci, s ktorými som stál na trotoári, stratili sa mi kdesi v tej motanici. Osamelý vracal som sa námestím na Vinohrady.Nebolo mi veselo ani najmenej. Čím viac ľudí okolo, čím viac veselosti, tým viac mi prichodí clivo. Čo si ty v tomto mori ľudstva? V akom si súvise s týmito ostatnými? V takom, sťa kvapka rosy, keď sedí na liste. Zadúchne vetrík, odroní sa, odpadne. Zahreje slnce — uschne, a nemáš po nej pamiatky. Čo ty tu hľadáš? Kde sa tu berieš? Ukáž mi jedného tu, len jedného, ktorý zaplače, keby ťa nebolo…Nuž doliehajú i také ťažké chvíle na slabú dušu človeka. Zovieme to melanchólia, nostalgia a bohvieako. Nech to má meno, aké chce — ale najlepšie sa mu vyhnúť, keď môžeš. Lebo v taký čas zdá sa ti, že nemáš prítomnosti, ani minulosti, ani budúcnosti. Neznáš, načo si na svete, neznáš svojho cieľa, ani určenia. Si vôbec nič — stratená duša na svete.A také chvíle rady dochodia vo výročné sviatky. Vtedy najhlbšie cítiš osirenosť. Najživšie cítiš rozdiel medzi teplým domácim krbom a studeným cudzím svetom. Medzi svojou malou, chudobnou chalupou a týmito jagavými palácmi. Ako je čudnovato milo, keď rodina sadne za stôl a zaspieva veľkonočnú pieseň. Keď sa ide do kostolíka a dôverne, svorne celá rodina vzýva Hospodina! A tu i to je slávnostné, ale povrchné. Tí samí kresťania, a predsa aký rozdiel! Možno len mne padal tak do očí, možno oči boli tak predpojaté…Došiel som na Vinohrady a zastavil sa na krížnych cestách. Všetko popri mne vracia sa veselo, rozjareno domov. Všetkých uspokojila dnešná slávnosť. Daktorí sa uchyľujú do údenárskych závodov, ktoré včera i zavčerom boli zatvorené a len čo sa teraz otvorili. Vlastne cez najtvrdší pôst, keď sa nepredávalo, čistilo sa v nich, farbilo i bielilo.Z takého sklepa vyšla žena akási, krokom ťarbavým, klátivým. Vzdor teplote zakrútená je do širokej šatky vlnenej. Tváre som nevidel, iba keď ju ku mne zvrátila. Poznal som ju; to bola Adélka.Postavou je celkom premenená. Nie je to už tá panna, ktorú som našiel, prisťahujúc sa k nim. Nie je treba oko medika — i každé druhé môže na prvý pohľad uhádnuť, v akom stave je biedna Adélka. Tak, hľa, sa vysvetlilo, čo znamenali všetky tie choroby, to polihovanie po kanape, tie všakové záchvaty, ťažoby i koliky. Teraz sa ukázalo, čo znamenali tie schôdzky s barbierom, i to postávanie na schodoch. Aký nečakaný výklad i — môžem povedať — žiaľny. Je mi jasné, prečo sa z domu oddialila, prečo sa neukazuje u nás. Nedivím sa ani starej, že je od istého času taká čudnovatá. Možno, toto ju celkom pomútilo.Zanevrel som na barbiera. Preto, že bol taký uhladený a taký podlý. Že sa robil prítulným, jemným — a bol vskutku surový, neviazaný.Odvrátil som sa od nej, aby ani nezbadala, že som ju videl. Nastúpil som prechádzku širokou ulicou a bol som ešte väčšmi zronený, než prvej.6Prešli veľkonočné férie,[48]študentstva sa zase nahrnulo do Prahy. Dostavili sa dni naozaj teplé a konečne horúčavy afrikánske. Slnce dopoludnia opieralo sa mi rovno do obloka, takže o desiatej stalo sa v izbe horúce ani v peci. Nebolo možno nie pracovať, ale ani dýchnuť. Preto hneď zrána odchodil som študovať alebo do bibliotéky, alebo do daktorého parku. Z obeda rovno vraciaval som sa domov, lebo vtedy bývalo v izbe dosť chladno.Raz po obede hodil som sa na kanapu a čítal čosi. Myšlienky sa zmiatli, litery zmiešali, ruka s knihou klesla. Neznám, koľko som mohol spať. Otvorím oči i dívam sa, dívam. Dvere sú otvorené dokorán, v dome tichosť. A neďaleko stola stojí gazdiná a hľadí na mňa.Vidno, že mi čosi má povedať. Oči hľadia na mňa veľmi pozorne, krotko a rozumne. Iba ústa úporne zatvorené. A to mi pripadalo nielen čudno, ale akosi strašno. Čo chce? Čo mi má povedať? A prečo mlčí?„Co si přejete?“ pýtam sa celkom nesmelo.Žiadna odpoveď.„Co to opět máte?“ dolieham na ňu už smelšie. „Co toto vše znamená? Řekněte přec jednou, co máte na srdci…“Ona sa obrátila a bez slova odišla z izby. Zas do večera nepreložil som krížom slamy. Vždy mi stála pred očima — nemá, zronená, smutná.„Nezná v trapiech, čo robí,“ utišoval som sa. „Dopadá jej na hlavu jeden úder za druhým — nie div, že sa jej pomútila.“V noci sa pustil tichý dážď a trval do poludnia. V izbe nebola taká horúčava, zostal som teda doma predpoludním.Okolo desiatej som začul, že ktosi tam do kuchyne prišiel. Bolo počuť hlboký mužský hlas. „Jak jste stará?“ Ale odpovede nebolo počuť, iba čo Mařenka čosi hovorila. „Mnoho-li máte let! Jak se vám to přihodilo? Co, nevzpomenete již? Mluvte přece, když se ptám…“Zase mi srdce zabúchalo. Vyzeralo to všetko, ako výsluch pred súdom. Čo to má byť? A ja neznám nič. Ja trpím spolu s nimi — neznám prečo, neznám začo. Vôbec, všetko skrývajú predo mnou. Dobre, ale nech mi dajú pokoj! Nech ma netrápia, nech ma neprekvapujú ako stará včera. Ja som rád, že ma nechcú zasvätiť do ničoho — len nech sú dôsledné. Nech mi nikto neprekáža v mojej izbe!Všetko darmo — bolo mi tak tesno, tak dusno, tak nepohodlno! Nie, necítil som sa tu ako doma, ale ako v temnici. Ba horšie tu, než v temnici! V temnici aspoň znáš, prečo si, začo si tam, a ja tu neznám nič, iba to, že mi je neznesiteľne.A v noci sa mi ešte horšie prihodilo. Prebudím sa na akýsi šuchot, otvorím oči — gazdiná mi stojí konča postele. Vo svetle od plynovej lampy sa mi predstavila sťa kási mátoha. Vlasy roztrasené, biela košeľa, a zas ten čudný, strnulý pohľad.„Co hledáte?“ skríkol som. „Co chcete opět?“Neodpovedá ani slova, len ustavične hľadí na mňa. Ja som sa bál, že ma napadne. Skočím a lapím ju za rameno. Celé telo, chudé a slabé, otriaslo sa pod mojou rukou.„Bolí mě!“ vraví ona a prihládza si dlaňou vlasy.Na ten krik zobudila sa Mařenka, hodila napochytre čosi na seba a vyviedla ju. Ja som zas ľahol, ale do bieleho rána som oka nezažmúril.Ako som mohol študovať? Žil som pod strašným tlakom akýmsi, ni jednej myšlienky som nemal slobodnej. Vždy som sa bál čohosi, čo prísť malo, a neznal som, čoho sa bojím. Proti svojej obyčaji ľakal som sa všetkého. I na ulici mi bolo nevoľno. Všade ma naháňal strach, že ma čosi čaká: nešťastie, strata veľká, prenasledovanie, akýsi úder osudu. Zdalo sa mi, že sa blíži moja záhuba, že je onedlho obrat, a desný obrat, a tým sa skončí všetko. Vôbec nervy boli vo mne rozihrané, choré — reagovali tuho na každý malý dojem. Videl som nezvratne, že sa ma chytá duševná choroba. Ešte sa s ňou moje nervy udatne pasujú, ale nemôže dlho potrvať — podľahnú. Začalo sa vo mne ujímať presvedčenie, že ja som človek zničený, stratený…Nemal som sa s kým poradiť, čo tu treba robiť. Myslím, i keby bolo bývalo s kým, nebol by sa dal na to. Hanbil som sa už nielen pred druhým, ale i samým sebou. Lebo čo bolo príčinou tohoto stavu môjho? Nič iné, než pomery v rodine mojej gazdinej. Duševná práca nemohla to vyvolať i väčšie námahy premohol som hrave a bez takýchto príznakov. Nech sa teda radím, každý rozumný človek bude naliehať na mňa, aby sa z tých pomerov emancipoval. A vo mne nebolo dostatok energie to urobiť.Vošla Mařenka a začala ma odprosovať. Na ňu hnevať som sa ani nemohol. Veď trpela ona najväčšmi, ale i prezradzovala najviac duševnej pevnoty. Ona ma vždy tak odzbrojila, že som nebol pánom svojich rozhodnutí.Pýtal som sa jej, čo ona myslí o tomto chovaní tetinom.„Já sama nevím, pane inžinýre. Ale myslím, že to špatně skončí. Co dále, tím hůře. Zpočátku mi to ani nepřipadlo, ale teďko je zcela špatně…“„A kdy to začalo?“„Trvá to již několik neděl. Ale tehdy to bylo zcela zřídka. Dva-třikrát za neděli. Teď musím být takřka vždy kolem ní. Vyklouznu-li třeba na okamžik z pokoje, již něco vyvede. Ona je, chudák, nyní jako dítě.“„Podle toho je vaše teta nemocná!“ zvolal som ja. A odrazu sa mi všetko zjavilo v novom svetle.„Zcela jistě, pane inžinýre. Kdepak zdráva! Podívejte se, jako kouká nyní do pokoje. Zdráva by to jistě neučinila.“„Nebyla na klinice?“„Za živý svět nedostanete ji z domu. Ona se vám nehne z bytu. Já jsem leccos zkoušela — ani na krok z bytu. Včera jsem zavolala na ni doktora. Předepsal ji medicínu, a kdyby se neumířnila, že ji dá do ústavu…“[49]Zamĺkla a slzy sa jej sperlili na očiach. Ona iba tušila, čo znamená „ústav“; ja som znal úplne. Bol som v ňom neraz, i videl tých nešťastníkov „za živa mŕtvych“. Znal som z nich nejedného, i videl, ako mnohého netlačí tak choroba sama v sebe, ako skorej vedomie, že je v blázinci. Ľúto mi prišlo túto pokojnú ženu, ktorá i v chorobe je pokorná a tichá, zatvoriť do toho domu.„Nedávejte ji do ústavu, dokud je mírna,“ radil som ja. „Mohlo by se státi, že tam se probudí, přijde k jasnému vědomí; představte si, kterak to může na ni působit.“„I já se bráním. Ale již nemohu. Ona je velice silná, když to dojde na ni. Málem by mě zabila. A což já — když jsem sama v bytě! Když jste vy doma, to se nebojím. Tehdy je vždy mírna. Vás se velice bojí. Ale když vy odejdete, celá se promění. Kolikrát jsem musela zvát na ni domovníka nebo pani Wolfovou. Nejvíce se bojím v noci — mohlo by se leccos vykonat, když zaspíme.“„A což nemůže nikdo přijít? Například Adélka?“„Adélka nemůže!“ zvolala chvatne a celá se zapálila. „A z príbuzných nechce přijít žádný. Všichni se nás štítí. Zůstala jsem já sama a já jsem příliš slaba…“„A což vy! Ni vy nejste povinna.“Ja som to prehovoril nie z presvedčenia. Ale som obanoval, že som si dovolil túto poznámku. Pozrela na mňa skoro prísne a riekla s plným presvedčením:„Já musím.“Vo mne sa vzbudil zasa medik. Chcel som sa dozvedieť, čo starú donieslo o rozum. A tu mi Mařenka vyrozprávala celý román, ale žalostný. Ako bola stará sprvu šťastná žena, ako ju začal muž pozdejšie zanedbávať a dávať sa na karty. Ako premárnil jej dedičstvo, i ako surovo s ňou nakladal, keď sa dedičstvo minulo. Ako ho ona ľúbila, i ako strašne sa ho bála.„Tehdy to nevypuklo na ní,“ poznamenal som ja. „Proč se to stalo právě nyní? Vždyť vy teď žijete dosti spokojeně. Co ji mohlo vynést z rovnováhy?“Šípil som dosť dobre pravú príčinu, ale kási všetečnosť nútila ma, aby sa presvedčil. I to som obanoval.Mařenka zvesila hlavu. Nevidel som nič, iba čelo. Najprv bolo bledé, sťa papier, a zas červené sťa najživší purpur. Neprehovorila slova; myslím, zadúša ju plač. Ľúto mi bolo, že tak surovo odvážil som sa dotknúť čerstvej rany srdca. Keď sa ako-tak zozbierala, odpovedala tichým hlasom:„Já určitě nevím, pane inžinýre.“Táto odpoveď bola mi celkom jasná. Zjavne som videl, čo dodalo mojej gazdinej.Ale čo mi to všetko pomohlo? Moje postavenie nepremenilo sa ani najmenej. Situácia sa mi rozjasnila — no to svetlo tým jasnejšie mi ukazovalo, že som zapadol. Áno, zapadol som do trasoviska, nad ktorým som chcel tancujúci prejsť. A každý pokus vybŕdnuť, ma ešte hlbšie socal do neho.Kam uletela moja sloboda? Visia na mne okovy a neznám, kto ma do nich okoval a kedy. Stalo sa mi, čoho som sa vždy vystríhal: priviazal som sa k cudzej rodine. A na smiešny spôsob — lebo iba o láske som myslel, že môže slobodu poviazať. Tu, hľa, nebolo ani lásky, ani ničoho — a bol som v zajatí. Smiešno! Priviazať sa k rodine, ktorá hynie, ktorej niet pomoci, ktorá je neúprosne zničená.Ale darmo sa budem trepať, z klepca vymáhať, keď som už v ňom. Či môžem teraz už zutekať? Bolo by i smiešno i hanebno. Slabé, chorľavé dievča vytrvá a ja by zbabele utekal!Teraz mi už bolo jasné, v akom smiešnom svetle sa ja musím javiť susedstvu. Od istého času som badal, že vážnosť v dome mi pobledla. I pani Sommrová, ba i pani Srbová čudnovato hľadeli na mňa. Patrne sa vo mne sklamali. Mívajú možno, že jamusím,že somzaviazanýostať na byte. Známo je, ako si také ženy vedia vysvetliť takúto zaviazanosť. Čo všetko sa muselo o mne hovoriť! Z čoho všetkého ma mohli potvárať!Dosiaľ aspoň mlčali. Ale dnes pani Sommrová sa ma opovážila spýtať:„Jakpak se vám líbí na bytu? Jste-li spokojenej?“„Jsem,“ odpovedal som vážno.„Vy máte zdravej spánek. Nic vás nevytrhuje ze spaní?“Hovorila to s takou silnou narážkou, že som hneď uhádol, na čo bije. Vedia teda i o nočnej scéne.„Nemá mne co vytrhovať,“ odpovedal som sucho.„Inu, vy jste holt na to zvyklej…“„Načpak?“„Na noční návštěvy…“Bolo mi ľúto, že som sa s ňou vôbec pustil do reči. Bolo by nedôstojné vysvetľovať, čistiť sa pred ženou, ktorá nikdy nemala čistej myšlienky; lebo nikdy nepoznala čistotu. Pomyslel som si, kto je v peci, myslí, že sú všetci, a odišiel som z trafiky, kde sa to stalo.Teraz aspoň som sa uspokojil. Odhodlal som sa vytrvať na svojom mieste. A to rozhodnutie ma neobyčajne posilnilo. Nič som sa neokúňal, smelým krokom kráčal som po ulici. I začal som sa pomaly vracať k obvyklej práci.Iba sna som nemal tichého. Spával som na jedno ucho, takrečeno v horúčke. Keď čo šuchlo, už som sa budil, rozhliadal po izbe, načúval. Súžila ma myšlienka, že gazdiná zmárni v noci alebo nás, alebo seba.V jedno poludnie, keď som sa vracal z obeda, začul som do tmavej chodby veľkú vravu. V kuchyni som našiel pani Wolfovú, pani Konvičkovú, i Nešpora. Stará rozzúrená, s veľkým kľúčom v ruke, vrhla sa na Nešpora. Všetci sa pasovali s ňou a nemohli ju zmôcť.„Co je to?“ okríkol som ju.Hodila na mňa pohľad, ale iba zbežný. Nepoznala ma. Oči, podliate krvou, horia nevídaným ohňom. Žily na sluchách napnuté, len puknúť.„Co tady hledáš!“ zúrila, chcejúc Nešpora udrieť po hlave.Priskočil som i ja, kľúč sme jej vykrútili a posadili ju na kanapu. I tam sa zvíjala, všetci sme ustali, lebo jej sila bola veľká. I keď sa utíšila a nevrtela na mieste, nepustila očí z Nešpora.„On nás zahubil — on nás zahubil!“ šepkala si tichučko.Bolo to tragické, keď všetko iné zabudla, iba hanba rodiny zostala jej v pamäti. V tento okamih zdalo sa mi, že je celkom zdravá na duchu i na tele. Veď jej hnev i zúrenie boli celkom prirodzené. Ba choroba vtedy dala by sa predpokladať u nej, keby to, čo sa stalo, bola znášala indiferentne.„Ať se klidí — ať jej nevidím!“ riekla tichým hlasom, upierajúc oči naňho. Na tvári bolo vidno, ako zúri v nej žiadosť pomstiť sa na ňom. I muka, že nemôže skočiť, že nemá sily rozdrviť ho.„Co se neklidíte, když ji to rozčiluje?“ riekol som Nešporovi s opovržením, ani nepozrúc naňho.„Já jsem jí nic neučinil,“ odpovedal mi chladno.„Člověče!“ I premeral som ho od hlavy do päty. „Že se nestydíte tak mluvit!“„Já jsem člověk poctivý — já si ji vemu.“Na to som nič neodpovedal.Nebolo mu pri nás príjemne. Nevedel, čo má robiť a na aký spôsob vytratiť sa z izby. Vzal svoj klobúčik a ticho odišiel.Za malú chvíľu stará sa celkom upokojila. Zase sedela ticho na kanape a pozerala tupo do zeme. Bol som sklamaný. Čakal som po takom výbuchu, že nastane jasné vedomie. Ale čím viac ju pozorujem, tým viac tratím nádeje. Vidiac, že ma viac tu netreba, odišiel som do svojej izby.Onedlho vošli Mařenka i panie Wolfová i Konvičková.„Pane inžinýre, my ji dáme do ústavu,“ začala pani Konvičková. „Mařenka půjde k panu fyziku, ať ji dá vysvědčení. Takhle to zůstat nemůže. Vždyť v domě se často nedostáva ni na stravu… A pak Bůh dá, uzdraví se ještě. Bude tam i ona bezpečnější, i vy.“Hľa, situácia rozjasnená! A ako náhlo, i smutne. Stará v blázinci, Adélka ktoviekde, Mařenka pri rodičoch. Rodina roztratená, zotretá z povrchu zeme, a ja zase slobodný. Pred pár týždňami bol by ma taký obrat uspokojil, ale dnes prišlo mi akosi ťažko. Sťa keby bol na pohrebe, tak ma to dojímalo. A nemohol som prekaziť, ani zastaviť tento vývin vecí. Čo druhé sa tu dalo robiť? Niet spôsobu, aby stará mohla tu ozdravieť; v jej záujme je najväčšmi, aby prišla pod pečlivú opateru a dozor. A konečne ani od Mařenky nemožno žiadať, aby očividome hynula pri nej.„Tedy já se opět stěhovať!“ vzdychlo sa mi. Ale vzdychlo sa mi nie pre nepríjemnosti, ktoré sťahovanie so sebou donáša, ale nad osudom rodiny, ktorá padla, rozdrobila sa na atómy pred mojimi očima.„Jak to, pane inžinýre!“ zvolala Mařenka. „Vždyť máte napřed zaplacíno! Byt my nepustíme, vždyť je vyplacen do prvního srpna. Jestli se tetinka neuzdraví, tatínek po prvním srpnu sprodá všecko. Ale do té doby můžete zde bydlit, je-li vám líbo.“„Mne by to bylo nejmilejší, kdyby se to dalo provést,“ odpovedal som ja. Vyznám, najväčšmi ma mrzelo, že zostanem tu s Mařenkou sám. Známo, aké sú v dome jazyky. Menovite som sa bál pani Sommrovej a Julinky.Mařenka musela vycítiť, čo ma hatí. Začervenala sa, keď riekla:„Já si vemu k ruce malou sestřenku od tety Konvičkové. Může zde pohodlně bydlit.“Tak sa všetko usporiadalo. Pred večerom vyobliekali moju gazdinú, oklamali, že ju povezú na Volšany[50]na „májovou slávnosť“. Posadili do drožky. Z jednej strany sedela pani Wolfová, z druhej Mařenka. Ja som sa díval, kým drožka nezmizla i s mojou gazdinou za rohom ulice.Prišlo mi akosi ľúto, sťa pri pohrebe. I naozaj, nikdy som jej viac nevidel.7Konečne sa pohli trochu i skúšky. Vybavil som dve praktiká a chystal som sa k tretiemu, z pôrodníctva.Vzal som si šesťtýždňový kurz, ktorý dával asistent pôrodníckej kliniky „pro pp. kandidáty III. rigorosa“. Chodilo nás osemnásť „učenců a učenečků“, ako nás prezývali kolegovia, ktorí bez kurzov chceli urobiť skúšku. Učenosti nebolo pri nás nazbyt, ba ani veľkej ambície. Šlo nám o vycvičenie sa v elementárnych známostiach. Chceli sme znať toľko, aby sme „preplávali“ na skúške. Všetci sme mali úmysel vybaviť skúšky do leta a vrátiť sa na vakácie s doktorátom v kufre. Znali sme určite, že nejeden z nás nedostihne svojho cieľa. Veď skúšky podobajú sa dostihom, a to dostihom s prekážkami. Nejednému sa prihodí, že nepreskočí najostatnejší jarok. Nie div, že sa nás neraz chytal „šibeničný humor“, keď sme sa o tom zhovárali. A darmo je, najviac tým sme sa bavili pred každým cvičením.Jeden deň som sa opozdil, cvičenie sa bolo začalo. Asistent už rozdelil kurzistom „materiál“, i stáli v grupách po štyroch okolo postelí. Zobliekol som i ja kabát, vyhrnul rukávy a priviazal bielu zásteru. Keď som sa umyl, ako predpis káže, pridružil som sa k svojej skupine. Bola nám pridelená mladica, ktorá dosť dobre bola obznámená s týmto ústavom: viac ráz ho už vyhľadala. Ostatne privykol som nevšímať si bližšie „materiálu“. Nie je to užitočné, lebo naštrbuje autoritu; a ani poučné, lebo román jednej nápadne sa ponáša na román druhej. A keď čítaš román, bárs i podarený, veľa ráz — zunuje sa ti, zovšednie. Naučíš sa i na tragikum pozerať chladno, menovite keď ho vidíš každý deň toľko ráz.Keď sme svoj „casus“[51]prehliadli a postavili diagnózu, išli sme k druhým posteliam. Bolo treba skontrolovať, či druhé skupiny nepochybili v diagnóze. Tak sme došli k posteli, na ktorej leží žena, ako sa zdá, celkom mladá. Nemohlo sa súdiť, ako vyzerá — tvár si zakryla rukami. Iba čelo sa vidí, i to horí živým rumencom.,Prvý raz je tu,‘ myslím si a nepríjemno mi je. Nepríjemno, nie že padla nevinnosť, ale že vyšetrovanie sa neodbaví hladko. Takáto pacientka je veľmi planý materiál pre kandidáta, menovite ak sa mu dostane k skúške. Je bojazlivá a kandidát neraz prepadne pre ňu.Jeden z kolegov sadol si k posteli a nahol sa jej nad hlavu.„Kolikrát jste byla zde?“ pýta sa jej ticho.„Prvníkrát,“ odpovedá ona.Jednu ruku odtiahla trochu, i zazrel som kus tváre. Bolo mi, akoby ma ktosi búšil do pŕs! Na posteli ležala Adélka. I ona ma zazrela; tvár jej zbledla sťa stena.O chvíľu ju pokryl rumenec, i videl som zďaleka, ako jej srdce búrne tlčie.Padla na mňa neobyčajná tieseň. Objektívnosť „učenca“ padla, v hlave sa rojilo tisíc myšlienok. A konečne vystúpila na povrch hlboká sústrasť. Aká je ponížená, aká zničená! Stratila razom všetko — krása, milota, všetko nemá ceny. A čo všetko stratila! Ako ju nosili na rukách, ako ju maznali. A tu je nič — tu je ona číslo 7425. Ba ani to — teraz je prostriedok, je materiál. Má pre nás toľko významu, ako dobre zhotovený fantóm.[52]Pozrela na mňa, a nezabudnem ľahko ten pohľad. I žiaľ, i styd, i výčitky v ňom. Ja som pozeral na ňu a musela vidieť, ako ju ľutujem. Zakryla si znovu tvár a pustila sa do usedavého plaču.„Co jí je — co dělá?“ dohovára jej kolega.„Jaká křehotinka!“ hreší ju hlavná babica.„Co se jí stalo?“ pýta sa asistent, prídúc sem od stola, kde čosi zapisoval.Kolegovia v nedorozumení hľadia jeden na druhého. Nikto netuší, čo sa tu odohralo pred malou chvíľou.Ja som zaraz odviazal zásteru a odel kabát. Odchodil som domov mocne otrasený.„Co máš, kam jdeš?“ dorážajú na mňa kolegovia.Čudno im je, že pred samou skúškou hrám takú hazardnú hru — prepúšťam materiál nevykoristený.Od toho dňa bolo mi veľmi trudno chodiť do „červeného domu“,[53]ako sa pôrodnica volá.*Sedím na „veľkom“ parníku. Veľký relatívne — z najväčších, aké plavia sa po Vltave. Vybral som sa i so šiestimi kamarátmi na výlet do Zbraslavi.[54]Zachcelo sa nám, ktorí sme boli na skoku domov, rozlúčiť sa s čarovným okolím „matičky“ Prahy. Možno už ostatný raz sme tu — veď včera na obed povýšili nás za doktorov. Nemyslím ja na nič na svete — znám iba to, že padli zo mňa okovy, i že som otriasol prach školský z obuvi svojej. Ba že zem nevyskočí z pántov! Ako sa môže takto flegmaticky točiť okolo osi svojej? Neprišla ani búrka, hrom a ľadovec, ani mor a cholera. Svetový riad v najmenšom sa nepremenil a história sveta kráča odmeraným krokom i ponad túto veľkú udalosť. Ozaj čudno. I na parníku toľko sveta a žiadna premena na nikom. Ani jeden netuší, čo sa včera na poludnie stalo.Eh čo — dostačí, že zmenu citim ja. Ako ináče sa dýcha dnes! Tisíc okov padlo mi z pleca. Tisíc starostí sa prepadlo, s ktorými roky a roky som líhal i vstával. Nálada je veselá. Na Zbraslavi vošli sme do záhrady a sadli za neveľký stôl. Nieto za ním prázdneho miesta, aspoň sa nikto nevotrie medzi nás. Od susedných stolov pozerajú na nás zvedavo, možno i závistivo. Napadla každému srdečná veselosť za naším stolom. Nás všetko uspokojilo, i všetko zabavilo. Ani chýrna hudba s bubnami a flétnami nemohla v nás otriasť dobrú vôľu. Ani rozheganý verkeľ a žalostné jeho melódie nemohli nás sotiť v melanchóliu. Z predavačov nikoho nepustili sme bez zárobku. Na našom stole leží hŕba gombičiek, nožíkov, cigarníkov, kefočiek, ihiel, kravát, pančúch, a kto by všetko vyrátal! Prišiel i známy „krotiteľ hadů“ z Podolia, a jeden z priateľov chcel nasilu kúpiť mladú zmiju od neho. Stála len tri šestáky.„Ale nech!“ napomínali sme ho. „Co si s ní počneš?“„Zmiji můžeš laciněji koupit, chceš-li ji mermomocí mít,“ riekol jeden, ukážuc na vysokú, chudorľavú ženu s vysadnutou spodnou čeľusťou a prenikavým okom. „Jen vem nejdřív onu žábu u ní.“„Opravdu hezká,“ prisviedča druhý, a všetci sme sa zadívali na mater, vlastne na peknú jej dcérku.Slovom, všetkým nám je veselo. Cítim zase, že som človek, ozajstný človek. Tento pocit mi chyboval zavčerom. Ubili ho všakové starosti; veď ho ubíjali oddávna, možno od detinstva. Po toľkých rokoch narodil sa znovu, celý, čistý. Vrátil som sa zase ta, odkiaľ som bol vyšiel, vlastne zablúdil.A koľko ich tak blúdi, sem a tam! Hľa, kolega tamto, František Červený! I on hľadá sám seba a nemôže sa nájsť. Ako ide smutno, akoby sa čohosi bál, a ako sa obzerá. Sťaby sme mu všetci boli nepriatelia! Videl i nás, ale sa pretvaruje, že nás nevidí. Neteší ho zísť sa so starými kamarátmi. Veď všetci sme sa v jednom roku s ním zapísali na fakultu. I dva-tri roky ťahali sme spoločne za jeden povraz. Ale pri prvom rigoróze padol z čohosi a to ho znechutilo. Ostatné dva roky som ho vôbec nevidel na prednáškach.Čo mu prekáža sadnúť medzi nás, ožiť znovu, ohriať sa na našej radosti? Stratil sám seba a sadá ta ďaleko, k osamelému stolu. Zabolelo ma, že sa mi tak odcudzil. Akí sme boli prvé roky úprimní priatelia!„Holečku, to se tak děje!“ vysvetľoval mi jeden z kamarátov. „Vyznejme upřimne, i my jsme byli takoví. Vzpomeneš si, jak jsi přestal pozdravovat Hrušku hned po jeho promoci?“I naozaj, prišlo mi na um, ako mi bolo ťažko stretnúť sa s týmto Hruškom. Keď som mohol, vyhol som mu zďaleka. A tiež sme boli v prvé roky tuhí priatelia. A prečo som mu vyhýbal? Lebo sa mi zdalo, že po promócii trochu spyšnel a chcel hrať predo mnou rolu akoby protektora.Ostatným parníkom vrátili sme sa do mesta. Bola teplá, tichá noc. Tichý vetrík poťahoval ulicami, chladiac spečenú atmosféru. Ulice plávajú v svetle, po nich sa hemží plno národa. Nebeží nikto, neponáhľa sa — nikoho nepoháňajú teraz povinnosti. Každý užíva tichý večer, nikomu sa nechce ešte zavrieť sa do izby.I nám ťažko sa rozlúčiť. Žiada sa nám posedieť, pozhovárať sa ešte. Tak sme se vrátili do jednej kaviarne. Bola preplnená, ako to v nedeľu večer býva. Zasadli sme za stôl, lenže vzduch tu bol proti dedinskému ťažký sťa olovo. I z duše sa vykrádala veľká spokojnosť dnešná.„Prestávaš byť žiakom. Prekročil si školský prah, si von, a čo ťa čaká?“ Čosi prísneho, čosi tvrdého, bezohľadného, čosi suchého mi kynulo oproti. Čo je to? Zase nová mátoha?„To je život!“ vykríklo vo mne čosi. I ružový oblak rozplynul sa pred očima. Zimomriavky naskočili na kožu, keď som sa prizrel bližšie tomu novému.„Život, život,“ hovorím sám sebe. „Teda toto sa zovie životom…“„Co je ti?“ pýta sa ma jeden z kolegov. „Co přemítáš?“„Nic.“„A já vím, co!“ ozval sa druhý. „Stýská se ti za nekterou hezoučkou, miloučkou… Co platno!“ vzdychol si on. „Teď se to vše musí položit stranou. Zbydou z toho takzvané „vzpomínky“ — to jest žrádlo pro špatné spisovatele. Zbydou pestré cáry ze všech těch květnatých luhů a rájů, a nevím, jako jsme ještě ty hlouposti zvali. Teďko je čas myslit na řádnou stanici — takhle fysikát[55]a solidně se oženit…“„Podívejme se,“ zvolal druhý. „Adélka opět vychází.“„Jaká Adélka?“ pýtajú sa druhí.„Inu, tamhleta. Jednou jsme se dobře bavili. To bylo loni o Silvestru. Hezká byla, i nyní je interesantní…“Bola to naša Adélka. Pekne, môže sa povedať, elegantne oblečená. Na tvári zas veselý, bezstarostný úsmev. Zastavil sa mi rozum; či je to tá istá bytosť, ktorú som pred pár týždňami v pôrodnici videl?„Brzo se sprostila porodnice. Vzpomeneš si, jak tenkrát plakala, když jsme měli kurs?“„Kdepak — já jsem to již zapomněl.“Ja som mlčal a úporne pozeral na ňu. Sedela dôverne v spoločnosti obstarného človeka. Je to všeobecne známy boháč a úžerník na Kráľovských Vinohradoch. Predkladal jej čokoládu i všakové sladké kúsky. Bol vôbec nesmierne štedrý a ona nesmierne prítulná.„Tentokrát popadla pravého!“ poznamenal kolega. „Alespoň mu vytrhne několik zlatých brk.“„A na žáru jich lásky bude se pravdepodobne ohřívat někdo tretí,“ doložil druhý kolega.„A čtvrtý a pátý et caetera ad infinitum…“[56]Chcel som i ja dačo preriecť. Čosi ma nútilo, aby ju bránil. I hľadal som v jej tvári vysvetlenie, čo si myslieť. Raz sa obzrela na náš stôl a prezrela si nás jedného po druhom. Tak si prezeráme neznáme tváre. Prezerala si i mňa, i oči sa nám stretli. V jej nebolo písano nič obzvláštneho. Čo našla v mojich, neznám. Len viem, že sa odvrátila a presadla, aby ju viac nemohol inkomodovať.[57]Čosi podivného zavialo mi prsami. Tieseň z nich spadla. Dýchal som slobodne Adélka prestala ma zaujímať.Vzal som klobúk a porúčal sa kamarátom.„Kampak spěcháš?“ pýtali sa ma.„Domů,“ odpovedám. „Zítra musím včasně vstat, neb se chystám do domova…“[2]ratejna— pôvodne miestnosť pre ratajov (oráčov), čeľaď; v prenesenom význame veľká miestnosť na bývanie.[3]glieda(z nem.) — rad, zástup[4]s animom(z tal.) — živo, bujne[5]patoky— zliate zvyšky nápoja[6]klk— chumáč[7]ruml(z nem.) — zhon[8]hejtman(z nem.) — stotník v bývalej rakúskej armáde[9]blesírovaný(z franc.) — ranený[10]diskreditovaný(z lat.) — zbavený dôvery, zneuctený[11]sejček— kuvik, v prenesenom význame pesimista, človek, ktorý veští niečo zlého[12]dýchánek— večierok, malá, dôverná zábava[13]deus ex machina(lat.) — doslovne: boh zo stroja. V starogréckom divadle boh, ktorého strojom zhora spustili na javisko, aby nečakane vyriešil — „zásahom zhora“ — zápletku hry; v prenesenom zmysle ten, kto náhle, celkom neočakávaným spôsobom vyrieši konflikt.[14]olympické hry— starogrécke ľudové hry a zápasy, ktoré sa odbavovali na Olympe na počesť najvyššieho boha — Zeusa[15]lárma— krik, vresk[16]Schlusseffekt(nem.) — záverečný, posledný dojem[17]kutle(z nem.) — droby, vnútornosti[18]ambit(lat.) — stĺpová chodba, vedúca dokola, široký trnác (pavlač)[19]ústav patologicko-anatomický— ústav pre patologickú anatómiu, ktorá skúma anatomické zmeny v tkanive a v telesných orgánoch z dôsledku choroby[20]hemiplégia(z gr.) — ochrnutie polovice tela, spôsobené obyčajne krvácaním do mozgu[21]tabes(lat.) — vysychanie miechy[22]černý kozel— pomenovanie čierneho piva podľa značky Bockbier (nem. = capie pivo)[23]alcoholizmus chronicus(lat.) — vleklá, ustavične sa opakujúca a trvalá náklonnosť piť[24]rajn kór(z nem.) — celkom nič[25]neuróza… migréna… hystéria(z gr., fr. a lat.) — nervové choroby: neuróza, choroba nervstva; migréna, nervová choroba, ktorá sa prejavuje jednostajnými prudkými bolesťami hlavy, nutkaním na vracanie, pocitom stiesnenosti; hystéria, chorobná psychická reakcia u duševne nezdravých ľudí.[26]„pravá sekedimská“paprika — správne: segedínska[27]podolské tehly— z Podolia, pražskej štvrte pri Vltave, ktorá sa začala budovať na mesto na rozhraní 19. a 20. storočia[28]hárky, archy— skriptá, učebné pomôcky, rozmnožené prednášky na vysokej škole[29]slúžia od svitu Bacchusovi a Venuši— to jest zabávajú sa: Bacchus v rímskej mytológii boh vína a zábavy; Venuša bola bohyňou lásky a krásy[30]barón Bačkorovič, keď mu doktor vyňal mozgy a na mise ich popremýval— narážka na príbeh humoristickej postavy slovenskej literatúry. Podivné a skutočné príhody baróna Bačkoroviča, vyprávané od neho samého. Zobral a vydal roku 1871 Monte Čerigo, vl. m. Andrej Černiansky (1841 — 1923), redaktor humoristických časopisov. Príbeh je na str. 10 — 11.[31]Spectabilis(lat.) — vážený, vzácny; titul dekana, voleného úradného predstaviteľa učiteľského sboru na univerzitnej fakulte.[32]farmakológia(gr.) — náuka o pôsobení liečivých látok na organizmus[33]s leopoldom na prsiach— vyznamenaný Leopoldovým radom, ktorý v rakúskej monarchii zaviedol cisár František I. (1768 — 1835) cisár rímsko-nemecký, od r. 1892 kráľ uhorský a český, na pamäť svojho otca, cisára Leopolda II. (1747 — 1792), rímsko-nemeckého cisára, kráľa českého a uhorsko-chorvátskeho.[34]gál(zo špan.) — slávnostné, sviatočné oblečenie[35]méta(z lat.) — cieľ[36]chirurgia, okulistika, gynekológia(gr., lat.) — predmety posledného rigoróza: chirurgia, odvetvie lekárskej vedy, ktoré lieči choroby operatívnymi a manuálnymi zákrokmi; okulistika, očné lekárstvo; gynekológia, pôrodníctvo, ženské lekárstvo[37]„aufpuc“(z nem.) — ozdoba[38]Holešovice— pôvodne obec za Vltavou pri Prahe, ktorá sa začala neskôr postupne zveľaďovať, najmä po roku 1884, keď bola pripojená k Prahe ako mestská štvrť. Na obytnú štvrť sa začala prudko meniť koncom 19. storočia, keď vybudovali provizórne mosty.[39]za pol nového— za nič; nový (šajn) veľmi stratil na cene proti pôvodnému šajnu, staršej rakúskej mene v r. 1822 — 1858.[40]V kaplici vojenskej, neďaleko Prašnej brány— pri Prašnej bráne stál do roku 1902 vojenský farský kostol sv. Vojtecha, založený arcibiskupom Jánom z Valdšteina roku 1694, vysvätený roku 1697. V rokoch 1777 — 1811 ho používali za sklad, od r. 1811 slúžil zase pôvodnému účelu.[41]notabilita(lat.) — vznešená spoločnosť[42]„kund“(z nem.) — zákazník[43]subjekt(z lat.) — učeň[44]unteroficier(z nem.) — poddôstojník[45]kadeti… jágri… Landwehr… huláni… artiléria— príslušníci vojenských oddielov a vojenské oddiely: kadet (z franc), chovanec vojenského ústavu, dôstojnícky čakateľ; jáger (z nem.), príslušník poľovníckeho vojenského oddielu; Landwehr (nem.) — domobrana; huláni (z tureč.-maď. prostredníctvom) — druh vojenskej jazdy; artiléria (z franc.) — delostrelectvo[46]tridsaťtisíc zlatých kaucie— kedysi dievčatá, ktoré sa chceli vydať za dôstojníkov, museli zložiť záruku štátu, vtedy 30.000 zlatých[47]„dunkel“ i „želiezko“— temnica (z nem.) i okovy[48]férie(z lat.) — prázdniny, dni odpočinku[49]do ústavu— ústav pre choromyseľných s veľkou záhradou v budove niekdajšieho kláštora augustiniánov, stavanej v rokoch 1718 — 1730. Ľudove volajú ústav Kateřinky.[50]Volšany— Olšany, pražská štvrť[51]„casus“(z lat.) — prípad[52]fantóm(z gr.) — v lekárstve model časti tela na štúdium pôrodníckych a chirurgických zákrokov[53]do „červeného domu“— krajská pôrodnica, na Apolinárskej ulici, vystavaná z červených neomietnutých tehál; vybudovali ju v rokoch 1867 — 1875.[54]výlet do Zbraslavi— Zbraslav, výletné mestečko pri Prahe s barokovým zámkom, ktorý vybudovali v 16. storočí z pôvodného kláštora. Okolo zámku je pekný park.[55]fysikát(z gr.) — miesto úradného lekára[56]et caetera ad infinitum(lat.) — a tak ďalej do nekonečna[57]inkomodovať(z lat.) — obťažovať

Kukucin_Zapisky-zo-smutneho-domu.html.txt

Klobúk„Die Reverenz zu machen einem Hut,Das ist führwahr ein närrischer Befehl“Schiller (Wilhelm Tell)Roku 1848 diali sa podivné veci.Kalabréz a kanász-kalap viedli tuhý boj s cylindrom, a to preto, že vraj majú hlad a smäd a chcú, aby ich pripustili k žľabu, pri ktorom si posiaľ hovel cylinder sám.— Ote toi, que je m’y mette, — povedali jednohlasne cylindru diplomatickou rečou.Ale cylinder sa ani nepohol.— Páni moji, — odpovedal úprimne, — ja tu sedím veľmi dobre sám a nevidím príčiny, prečo by som vám mal ustúpiť.Dlho hovorili sem-tam, ale výsledku nebolo.Nuž, ako to obyčajne býva, keď sú dvaja, traja rozdielnej mienky, jeden neustúpi, druhý nepovolí, tretí nechce — zdravý rozum dostal dovolenku na neurčitý čas a napokon vznikla z toho bitka.Ale pri tej bitke ani jednému z nich nebolo ľahko. O krátky čas cylinder vyzeral ako harmonika, kalabréz ako handra a, kanászkalap ako sito.Kalabréz podľahol cylindru prvý, ale kanászkalap neustúpil. Bitka sa preťahovala a nevedno, ako by sa bola skončila, keby nebola priskočila na pomoc cylindru stará tetka a priateľka pickelhaubňa. Tá pochytila metlu a skúsenou rukou urobila zakrátko poriadok — tak ako to na Slovensku hovoria „od ruky“.Kanászkalap išiel za kalabrézom. Cylinder sa dal znova vyhladiť na glanc. Tie záhyby pod vlasom, pravdaže, zostali, ale inak vyzeral ako nový, sadol si zasa k žľabu a na vďačnú pamiatku udelil novozaloženej stráži bezpečnosti pickelhaubňu, podobne ako Ivan Vasilievič udelil opričnikom za odznaky striebornú psiu hlavu a metlu.Cylinder už zasa „papal“ sám, ale — pánbohvie — či už pre nedobrý žalúdok alebo pre priveľkú nervozitu, neslúžilo mu to na zdravie.Vždy sa rozčuľoval, trápil a periodicky sa ho zmocňovali úzkosti a strach, ako keby ho v noci vo sne tlačievala mora.Nechcelo sa to zmeniť. Pickelhaubne robili, čo mohli, lovili kalabrézy, dlhé vlasy, kepene s červenou podšívkou, prehodené cez ľavé plece a la Carbonari, zatvárali krčmy a hostince o ôsmej, potom o desiatej večer, posielali usilovne neposlušných do Talianska k čihí-hot korpsu, ale všetko nadarmo!Byť v tom čase študentom budilo už samo osebe podozrenie všemohúceho šišaka, a tí, čo boli na viedenskej technike, mali okrem toho ešte nad sebou silnú otcovskú päsť riaditeľstva v osobe, o ktorej pevne dúfam, že sa s ňou v raji nikdy nestretnem.Podľa príkazu tejto inštancie bolo nosenie kalabrézov a dlhých vlasov prísne zakázané. Vlasy v dĺžke jedného palca vpredu a pol palca vzadu predstavovali maximum.Pickelhaubne usilovne dozerali na plnenie tohto príkazu. Keď našli prašivú ovcu — marš s ňou ku barbierovi! Tam jej už priveľkú vlnu na štátne útraty svedomite obstrihali. No, bol tu, či nebol zdravý rozum „in absentia“?Keď sa toho času človek spýtal: „Čo ide lepšie ako najlepšie švajčiarske hodinky?“ dostal za odpoveď: „Pickelhaubňa! — Tá ide navlas.“Všetko to ukazovalo na to, že rozum, pustený na dovolenku na neurčitý čas, nechcel a nechcel sa vrátiť domov.A tak teda milý cylinder spravoval veci ďalej sám podľa známeho výroku niekdajšieho ministra Oxenstjerna. „Vurštloval“ ďalej „čihí a hot“, ako neskoršie pomenoval podobné vladárenie jeden z rozumnejších ministrov. Môj nebohý otec vtedy veľmi často hovorieval: „Len nijaké strachy, len trpezlivosť, iam se mundus expodiet!“A „mundus“ sa skutočne sám expedoval.— — —Toto je troška dlhý úvod ku krátkej rozprávke, ktorú píšem ako spomienku na tie časy.V júli roku 1857 mal som navlas dvaadvadsať rokov. Býval som vo Viedni a istého dňa prezeral som podrobne svoje úspory. Odkladal som po dlhší čas svedomite „babku k babce“ a s veľkým potešením som zistil, že stačia, aby som si už raz splnil dávnu túžbu — cestu do Triestu, Benátok a do horného Talianska.Spravil som si poriadok, vybavil som si jednomesačnú dovolenku, obstaral si vtedy potrebný pas a už som sa v duchu videl trieliť železnicou k belasému Jadranu.Práve som si ukladal veci do kufríka, keď naraz niekto zaklopal na dvere: vstúpil malý, trochu tučný pán v dobrom, čistom, ale veľmi neokrôchanom obleku, držiac v ruke mäkký, kedysi sivý starý klobúk so širokou strechou.Vo Viedni bolo teplo — ako obyčajne začiatkom augusta — a pán si utieral šatkou vysoké, hladké, končité čelo. Veľmi trpel na nedostatok vlasov, zato mal však bujnú bradu, ktorá mu odstávala na všetky strany asi tak, ako maľujeme slnko s lúčmi. Divná nedôslednosť prírody! Na jednej strane sporí, na druhej udeľuje priveľa. No inak si podobné žarty dovoľuje častejšie.Na míľu bolo z neho cítiť vidiečana. Oči nosil ako rak, len-len že mu neliezli z hlavy, ale ich výraz bol dobrý, trochu bojazlivý, ako to býva u krátkozrakých ľudí.Vstúpil mlčky do izby a zostal stáť, dívajúc sa usmievavo a priamo na mňa.„Abyže ťa!“ pomyslím si, „veď ty toho človeka poznáš!“Ale čím dlhšie sa mu prizerám, tým viac mi mizne spomienka na jeho osobu, no zato jasnejšie vystupuje známosť toho klobúka, ktorým v obidvoch rukách trochu rozpačite sem-tam krútil.I ja som bol veľmi krátkozraký, a preto som mal nepekný zvyk, že som pristúpil, keď som bol bez okuliarov, čo najbližšie ku každému, s kým som hovoril.Urobil som tak a spýtal som sa ho:— S kým mám to potešenie a čím môžem slúžiť?— Ale, ale Paľko! Nuž, či ma nepoznáš? — odpovedal zvláštnym sýtym hlasom po nemecky.Už som bol doma! Taký hlas, takú nemčinu a taký klobúk nenájdeš tak ľahko po druhý raz na svete, ak nie u „Janka“ z Bystrice.A skutočne — bol to on.A teraz som sa rozpamätal i na ten klobúk. Keď si ho kúpil, prišiel zvlášť k môjmu otcovi, aby sa ním pochválil. Pri tejto príležitosti videl som ho spolu i s klobúkom po prvý raz.Oženili ho — to jest Janka, a nie klobúk — v roku 1845 a hneď nato si zadovážil tú vzácnu strechu, ktorú som potom na banskobystrických uliciach častejšie stretával. Hovorím, že ho „oženili“, lebo on sám by sa nebol nikdy oženil. Pri svojej prirodzenej bojazlivosti sám by sa na to nikdy nebol odvážil. Ba bol taký pasívny, že by sa bol dal naraz oženiť hneď s dvoma ženami.A tak ho miernym tlakom „oženili“, v čom vlastne niet nič zvláštneho, lebo sa to stáva častejšie aj iným. Janko bol jedináčikom jednej z prednejších banskobystrických rodín a podľa toho bol vychovaný. Po Rokosovej akadémii prišiel na meštiansku školu, potom na gymnázium a napokon na právnickú akadémiu v Prešporku ako jurát. V školách ho spolužiaci nemávali radi, a to nie jeho vinou. Doma mu ustavične trúbili do uší, že on — „z takého domu“ — nemá mať veľa spoločného a vôbec nemá sa zapodievať tou „chudobnou háveďou“. Chudák, vždy poslušný, počúval túto múdru radu, čo sa mu znamenite vyplácalo. Nikto nedostal pri najmenšej príležitosti od spolužiakov toľko buchnátov alebo privatissimov či lineárom, či už remeňom ako on. Keď letel povetrím kalamár, tak sa obyčajne usadil na Jankovej hlavičke. A ten krásny „inštrument“, ktorý vynášal dočasnému majiteľovi na naučenie vždy viac alebo menej z milovaných veršov Ovídiovho Liber tristium a ktorý vyzeral ako piškôtka — ale z ocele — a mal na sebe osudný nápis „Signum linguae latinae“, nikto tak často a s takým ťažkým srdcom nehlásil a neoddával triednemu profesorovi ako on. Pritom ho doma usilovne napĺňali rozličnými „zásadami“. Od štice až po otlaky bol vždy plný „zásad“ a čím väčšmi mu prvá redla, tým väčšmi sa množili a hustli tie druhé.Výsledok bol, že milý Janko úplne stratil samostatnosť zmýšľania a správania sa. Bol nešikovný a malomocný a nevedel si rady a pomoci ani v najjednoduchších prípadoch. Keď sa ujal rodného dedičstva, čo sa stalo dosť zavčasu — bol síce boháč, ale pritom mal vždy plno strachu, že raz umrie hladom. Lipol na peniazoch ako repík vo vlasoch a za groš by si bol dal vŕtať nebožiecom dieru do kolena.Šťastie bolo, že dostal nielen dobrú, ale i veľmi rozumnú ženu. Vynasažovala sa, čo mohla, aby z neho vystrúhala súcejšieho človeka do sveta. Bola z dobrej rodiny, znamenite vychovaná a videla svet. Podľa toho pristruhovala svojho muža.Z Janka lietali triesky, ale staré príslovie „naturam expellas furca, tamen usque recurret“ osvedčilo sa i u neho. Išlo to síce, išlo, ale veľmi „festina lente“ a len čiastočne.Hlas mal dojemný, vysoký ako flauta a akoby maslom namastený.Keď sa mu podarilo vykonať dačo najnemotornejšieho, smutne krútil očami, zvesil ruky a díval sa na človeka s tvárou až komicko-smutnou — ako keby mu bol niekto vypálil rybník.A to sa mu stávalo častejšie.Do Viedne prišiel vo finančných veciach. Medzi inými peknými vecami zdedil aj hrubý balík akcií rozličných rakúskych bankových a železničných podnikov. Rozumel tomu ako hus pivu a aby nebol v Bystrici celkom stratený, tak si predplatil viedenský odborný „úplne nestranný“ časopis, na ktorý prisahal a ktorý doma každý pondelok (vychádzal raz za týždeň vo Viedni, a to v sobotu) preštudoval, počnúc od záhlavia: „erscheint jeden Samstag“ až do konca: „Druck und Verlag von Wallishauser“. Nevynechal ani slova.Ale pretože také „úplne nestranné“ odborné časopisy vždy len to písali, píšu a budú písať, čo im je po srsti a po vrecku, a rozumný človek musí vedieť čítať nie to, čo je tam tlačené, ale čo je tam zamlčané, tak milý Janko bol každý pondelok „predaný“. V Bystrici hovorievali — „lifrovaný“.Rozpajedil sa, keď mu na „jeho“ akcie náhodou vyliali ocot kritiky, a chodil po celý týždeň ako otrávený, keď „jeho“ akcie padali v cene. Chudák kupec na druhej strane ulice, ktorý inak veľmi dobre rozumel sirupu, káve a plátnu, ba so zvláštnou zručnosťou vedel predať aj haringa, nemohol sa ubrániť a voľky-nevoľky musel rozkladať svoje náhľady o pravdepodobnom vývine peňažného a bankového trhu. Janko mu nedal pokoj a pumpoval z neho náhľady a poučenia až do poslednej kvapky.Od kupca išiel „po radu“ číslo 2 do jediného peňažného ústavu v Banskej Bystrici.„Človek sa nikdy priveľa nenaučí“ — to bola jeho zásada, a chudáci úradníci, ktorých peňažný katechizmus spočíval vôbec len v tom: dávať nízky a brať vysoký úrok, vystali od neho viac, ako treba.Keď s tým prišiel k žene, tá mu celkom jednoducho povedala:— Ja tomu nerozumiem…! Ty tomu rozumieš ešte menej, a tak si dajme s tým pokoj!Z týchto rozličných rád a náhľadov Jankovi sa obyčajne zakrútila hlavička a začalo mu v nej bzučať ako muchy v prázdnej fľaške.Jediný, kto mal osoh z toho, bol trafikant. Ten predal hneď o niekoľko lótov červeného šnupavého tabaku viac, lebo to bolo Jankovým posledným útočišťom a poslednou útechou. Fajčiť nefajčil, to by bolo bývalo pridrahé, zato šnupal — a šnupal poriadne. Napchal si plný nos toho „španiólu“, a keď mu potom kýchanie začalo trhať hlavou, pevne veril, že sa mu mozog očistí a že jeho finančný intelekt obživne. Pre toto čistenie nosil miesto vreckoviek poriadne červené, belasé a hnedé plachty. Ale intelekt zostal „in tenebris“.— — —A tak Janko stál začiatkom augusta roku 1857 vo Viedni v mojej izbe — ako keby bol z neba spadol.Privítal som ho srdečne, lebo bol to inak veľmi dobrý človek, hoci mal celý batoh chýb, za ktoré ďakoval najviac svojej výchove. Mal dobrý vkus, že jednu a tú istú chybu neopakoval ustavične a nenudil tým priateľov. Bol dostatočne pekne zásobený dobrým sortimentom iných, a tak to usilovne striedal.Prišiel do Viedne s úmyslom, že speňaží vzácne papiere, ktoré mu tak často lámali hlavičku a kazili spánok. Za utŕžené peniaze chcel kúpiť hospodárstvo.Ku mne prišiel o radu, a ja som mu úprimne povedal, že veru ani papiere, ani hospodárstvo sa preňho nehodia. Veď hospodárstvu rozumel azda menej ako papierom.— Veď ty poľnému hospodárstvu práve toľko rozumieš ako ja. Vieme síce obidvaja, ako rastie tráva, ale to je všetko.— A čo mi radíš?— Predaj papiere a ulož ich na dobrú hypotéku alebo do sporiteľne.— A čože potom, ak príde štátny bankrot a za svoje bankovky nič nedostanem?Táto poznámka nebola vtedy taká čudná, ako by bola dnes.— Tak veritelia budú exekvovať, a štát, to jest medzi nimi ty a ja, musíme predávať alebo dávať, čo máme, a tak ti ani hospodárstvo nič nepomôže.— A čo, keby som uložil peniaze do Anglickej banky?— Tam ich máš dotiaľ isté, pokiaľ je banka istá. Ale úroky nedostaneš, lebo banka na depozity neplatí úroky.Janko na mňa smutne uprel oči.— To sú starosti! Žena mi naložila, aby som sa s tými papiermi domov nevrátil, a teraz človek nevie, čo si má počať! — povedal žalostne.Bolo mi ho už ľúto. Tak som si predstavoval toho Buridanovho ušiaka, ktorý medzi dvoma viazanicami sena mrel hladom, lebo nevedel sa rozhodnúť, z ktorej viazanice má začať žrať.— Tak si kúp u poisťovacieho ústavu doživotnú rentu alebo železničné obligácie.— A čo potom, ak poisťovňa a železnica skrachujú?— Potom budeš tam, kde si už dávno mal byť, lebo peniaze sú nešťastím nielen pre teba, ale i pre tvoju ženu, ktorú tým trápiš a sám nemáš pritom pokojnej chvíle. Ak si kúpiš hospodárstvo, musíš si vziať spoľahlivého šafára, lebo sám tomu nerozumieš. A keď ho nájdeš — čo nie je ľahká vec — tak poriadny u teba dlho nevydrží. Poznám ťa dobre a viem vopred, že sa mu budeš do všetkého miešať, hoci ničomu nerozumieš, a koniec bude, že ty síce zostaneš, ale on pôjde, a príde iný, ktorý ti vo všetkom povolí. Za pár rokov ty pôjdeš a on zostane a bude kupovať tvoj majetok, lebo ty budeš až po uši v dlžobách a ani si len nezbadal ako.Hovoril som ako kniha a rečnil ako Demosténes, lebo mi na tom naozaj záležalo, aby som Janka odvrátil od nerozumného kroku, ktorý sa dá veľmi ľahko urobiť, ale veľmi ťažko odčiniť.Moja reč urobila na Janka, ktorý sa pomaličky poddával, aspoň čiastočný dojem, a úprimne sa mi priznal, že by ho pri hospodárstve najväčšmi rozčuľovalo, ak by slnko pálilo a dážď padal v taký čas, keď by to malo byť obrátene.— Nuž, vidíš: ten dážď a to slniečko v nepravý čas, to je práve tak, ako to kolísanie cien tých tvojich papierov. A čože, ak ti zhorí zle poistené humno, alebo mráz ti zničí obilný kvet a dobytok ti zachváti mor? Či sa uspokojíš ako ten „Hainz“ v Šoproni s tým, že pri pohľade na spálenište nepoisteného domu povieš ako on: „Hiezt bin i schö’gfrorn“ a pri zamrznutom obilí pod nos zafufneš: „Wünsch guati Nacht, hiezt bin i schö’óbrennt“.— — —Kvôli Jankovi odložil som svoj odchod na druhý deň večer, pričom mu navidomoči odľahlo.Povečerali sme spolu a na druhý deň predpoludním vybavili sme Jankove finančné starosti. Peniaze, ktorých utŕžil viac, ako sa nazdal, uložili sme na istom mieste tak, že mohol nimi každú chvíľu disponovať.— — —V Jankovom správaní sa bolo mi už od rána niečo čudné. Jeho inak nie veľmi výrazná tvár a jeho celé držanie veštilo niečo tajomné, neočakávané, až to konečne pri obede prepuklo.Sedeli sme spolu v mojom obvyklom hostinci u „Červeného ježka“, kde som mal ako každodenný hosť vždy rezervovaný svoj útulný kútik. Janko už pri polievke významne a tajomne žmurkal na mňa očami. Pri mäse by už bol akiste niečo povedal, keby mu nebol zabehol kúštik žemličky, až napokon pri pečienke začalo sa z neho tak trochu hanblivo a bojazlivo pomaličky a trhane motať:Že čo by som na to povedal, keby sa aj on dal so mnou na cestu, to jest, ak by mi to nebolo na obtiaž a nepríjemné.— Nuž a čo na to povie tvoja žena?— Tá ma už dávno durí na cesty. Aj keď som odchádzal, povedala mi, aby som sa poobzeral po svete. Človek sa vraj nikdy nemôže dosť naučiť.„Ahá! múdra žena“ — pomyslel som si; pozná mlynček na brúsenie ľudí.Pre dobrú vec prijal som jeho návrh.— A pas máš v poriadku? — spýtal som sa ho, lebo vtedy každý človek bez pasu bol „lump“, čo však nijako nevylučovalo to, že práve preto každý skúsený naničhodník predovšetkým mal vždy v najlepšom poriadku pas, aby hneď nevideli, že je „lump“.— Pas mám, ale je vidovaný len do Viedne.Po obede sme sa hneď odobrali na políciu a dali sme vidovať pas na cestu do Triestu, Lombardsko-Benátska a tých druhých rakúskych „Kränlandov“. Potom som pustil žilu Jankovmu tučnému vrecku kúpením primeraného obleku na cestu. Vzpieral sa síce dosť, že vraj „jeho oblek je svedomite šitý a z pevnej látky“. Musel som mu dlho vykladať, že necestujeme na Sibír a že síce verím, že je pevný a dobre šitý — veď to bolo, chvalabohu, vidieť, keď si už raz odbavil dlhú službu na jednej strane (bol už obrátený) — ale na cestu že je neprimeraný. Taliani sú ľudia prefíkaní, ktorí cenia človeka podľa kabáta, a tak by nás azda považovali za „hýle“.Konečne to uznal, ale svoj klobúk z prvej polovice minulého storočia nechcel nijakým spôsobom zameniť za nový, čo som mu hocijako dohováral.— Taký klobúk nedostanem v celej Viedni, — povedal, a v tom mal pravdu.Tento klobúk bol kedysi jasnošedivý, z mäkkej plsti, ale teraz už menil všetky farby. Príhlavok mal vysoký a strecha, po stranách na dobrú piaď široká, pre vysoký vek ovisla. Vyzeral v ňom ako ten amerikánsky „Quäker“, čo ho vyobrazujú na reklamách ovsenej múky, najnovšieho to lieku „proti všetkému“ — najviac proti zdravému rozumu.— — —Naša cesta do Triestu, ktorú sme prerušili od jedného vlaku k druhému kvôli návšteve jaskyne v Postojnej, konala sa podľa programu. Cestou Janko usilovne študoval Baedekera.V Trieste nás očakával otec s bratom, vtedy námorným dôstojníkom. Obidvaja sme otvárali oči na posiaľ nevídané more, na lode, ľudí, a pri večeri sme sa rozhodli, že zajtrajší deň zostaneme v Trieste a o polnoci poplavíme sa do Benátok.Pozoroval som, že môj otec už od začiatku uprene sa díval na Jankov klobúk, ktorý nijako nechcel pristať k tej švárnej viedenskej uniforme, do ktorej som ho vstrčil. Pri večeri mu otec povedal:— Janko, v tom klobúku s tebou do Benátok nepôjdem. Vieš, aká je dnes polícia zvedavá a prísna. Na všetkých stranách dnes ňuchajú nebezpečné velezradné spolky a v Benátkach už číhajú na „karbonárov“ ako na vysokú zver. No, tvoj klobúk je nielen jednoducho kalabrézsko-karbonársky, ale už kalabresissimus.Janko vytreštil oči ako neveriaci Tomáš, sňal vzácny klobúk a láskavo sa naň podíval. Ponúkol kompromis, že si naň prišpendlíkuje čiernožltú stužku, aby sa vyhol všetkým nedorozumeniam.— Nebolo by to po prvý raz, — dodal na vysvetlenie, — veď som v revolúcii nosieval na ňom podľa potreby striedavo slovenskú, maďarskú a rakúsku kokardu. Ja som si to už zo zásady nechcel skaziť ani s jednou stranou.— Ak naň prilepíš čiernožltú kokardu, tak napred napíš svoj testament, lebo potom ťa síce žandári nezatvoria, ale karbonári o to istejšie zakolú. Všetko jedno…! V tom klobúku musíš na tejto pôde skapať, už či tak, alebo inak.Janko sa síce zarazil, ale nejavil hneď vôľu rozlúčiť sa s takým starým kamarátom. Že si to vraj „rozmyslí“.Ale stalo sa inak.Keď sme si dôkladne poprezerali mesto a pamätnosti, zostalo nám dosť času navštíviť Muju, starú osadu v zátoke rovnakého mena, kde ležala lodenica, patriaca „Stabilimento technico“ v Trieste. Janko mal od malička vštepenú zásadu vyhýbať sa všemožne každej veci, čo aj len zďaleka podobala sa nebezpečenstvu, a v tomto úsilí ďaleko prevýšil každého zajaca. Najmä pred vodou mal vždy veľký rešpekt, a podľa toho pred toľkou vodou, ako je more, ešte väčší. Vyhlásil našu plavbu v malom rybárskom člnku za náramne ľahkomyseľný podnik a len spoločným dohováraním dal sa presvedčiť, že o nebezpečenstve nemôže byť ani reči.Janko si nás zrátal, keď sme sadli do člnka, a keď videl, že nás je sedem, to jest: otec, on, brat a ja, potom starý rybár so svojím synom a konečne „mozzo“ (plavčík) — tak zbledol.Veril na nešťastné čísla ako sedem, trinásť atď., a upokojil sa len potom, keď mu starý padrone (rybár) s bratovou pomocou vysvetlil, že „siedmi“ na nijaký spôsob nepôjdeme. Má vraj vždy poruke prostriedok upraviť čísla. Starý Kadrone bol totiž práve taký poverčivý ako každý „morljak“.Potom vypustil z malej búdy na predku člnka malého pinčlíka, ktorý od samej radosti skákal po nás ako zbláznený a silou-mocou nám chcel oblizovať tváre.Boli sme teda ôsmi, a tak sme sa v mene božom vydali na plavbu.Vial ľahký severovýchodný vetrík a naša lodička pod roztiahnutou plachtou plávala bystro a veselo po priezračných belasých vlnkách Jadranu.Bol to pocit nesmierne príjemný a veselý, ale čím väčšmi sme sa vzďaľovali od brehu, tým väčšmi sme sa dostávali do vetra a tým väčšmi sa kolísal náš člnok na vlnách, takže náš Janko povážlivo bledol.Starý padrone mu dobrodušne dohováral, aby sa nebál, že bude dobré počasie:— Non ha paura, signor — fara bonazza.Ale Janko pomaličky stratil guráž. Bledý ako stena pridŕžal sa jednou rukou lavice a druhou si pritískal na hlavu vzácny kalabréz, aby mu ho vietor neuchytil.Otec síce povedal, že sa obáva, že do Muje dovezieme len mŕtvolu, ale Jankova duša bola pevne prišitá a vydržala v ňom, kým sme nevystúpili na breh pri malom prístave Stabilimento technico, kde Janko hneď ožil.Pod vedením riaditeľa lodenice všetko sme si dôkladne obzreli a potom sme sa podívali na starú Muju, ktorá leží v rozvalinách na stráni predhoria Punta grossa.Pohľad odtiaľ na severný breh Jadranu a Terstskej zátoky je utešený. Vľavo, proti Aquileji, vystupuje breh z mora a dobrým ďalekohľadom jasne vidieť pri samom brehu mora starý zámok Monfalcone — potom površie Nábrežnej, Občinej — všetko pokryté viničom, rozkošnými vilami a bielymi domčekmi. Terstský prístav je čiastočne zakrytý predhorím sv. Ondreja, ale vyššie čiastky mesta a celé severné pobrežie Mujanskej zátoky až do Servoli a k sv. Sávovi, to všetko sa pred očami ligoce v čistom priezračnom vzduchu, o ktorom my, obyvatelia severu, nemáme ani poňatia.Spustili sme sa do „novej“ Muje — čím nijako nechcem povedať, že by bola nová, lebo stojí tam už päťsto-šesťsto rokov, a to od toho času, keď Benátčania dobyli a rozborili „starú“ a prinútili Mujancov osadiť sa pri brehu mora, aby ich mali lepšie pod rukou. Išli sme do hostinca, kde brat objednal obed. Janko, ktorý na ceste nie nadarmo študoval Baedekera, s vážnou tvárou asistoval a poučený o tom, že s Talianmi človek vždy a pri všetkom musí sa jednať — čo je čiastočne pravda — nútil brata, aby obed vopred „vyjednal“.— Len si pomysli… veď by nás mohol obrať, — povedal.Brat ho síce uspokojil, ale mu nechal na vôli, aby to urobil sám, keď chce.— Akože sa mám s ním dojednať, keď neviem po taliansky?— Len sa pokús, veď si, chvalabohu, absolvoval gymnázium a akadémiu, — tak mu to povedz po latinsky. Latinsky či taliansky, to je jedna reč, lenže jedna je staršia a druhá mladšia.— A myslíš, že mi porozumie?— Akože by nie, len sprobuj.Janko si pohladil rukou to miesto, kde mu mali rásť vlasy a potom už spustil na hostinského:— Quantum stat bona coena, domine?Ale zvrhlý potomok Lucullovho kuchára s najpoctivejšou, trochu zarazenou tvárou, nechcel rozumieť sladkým zvukom svojich predkov a ľahko prihnúc hlavu na pravé plece, spýtal sa úctivo:— Commanda, signor?— Interrogo te, per qualem pretium dabis nobis bene commedere?Veď s kuchárom musel Janko hovoriť kuchynskou latinčinou!A spupný potomok starých Rimanov len ďalej krútil hlavou a nepovedal ani slova.My sme sa skoro váľali od smiechu.No Janko, ktorý vždy hovorieval po nemecky, keď bol v pomykove, povedal:— Der Kerl will mich nicht verstehen, das ist klar. Mal pravdu — bolo to „klar“.Naobedovali sme sa veľmi slušne a na Jankovo prekvapenie — veľmi lacno. Potom sme si sadli do člnka, aby sme sa zaviezli do Triestu.Vietor skoro celkom prestal, len tu i tu poslal akoby natruc dúšok, čo práve zapríčinilo katastrofu, o ktorej sa hneď zmienim.Plávali sme bez plachty a starý padrone so synom veslovali. Boli sme asi v polovici cesty — oproti dedinke Servoli — keď zasa celkom neočakávane priletel krátky, ostrý fujak a Jankovi uchytil vzácnu strechu.Plávala ako divá labuť pár krokov od nás na mori, kde sa jej akiste lepšie páčilo ako na Jankovej hlave, lebo sa na vlnách radostne hojdala.— Ecce, natat capitolium tuum, — povedal brat Jankovi, ukazujúc prstom na dezertéra.— Un’ buffo di vento, — povedal padrone a zamieril s člnkom za klobúkom.Janko sedel a holou hlavou, oči mal uprené na svoj klobúk a ustavične kričal:— Mein Hut, mein Hut!Už bol zasa v závoze!Tých niekoľko vlasov, čo mu rástlo v zátylku a ktoré obyčajne rozprestieral pozorne po tých záhonoch, kde ich bolo najväčšmi treba, lietali na všetky strany vo vetre, ako keby aj ony chceli opustiť domácu pôdu.Medzitým člnok sa priblížil ku klobúku a starý rybár zavelil synovi, stojacemu v pohotovosti s lodným hákom:— Ciappa, Cecco!Klobúk zachytil hákom, ale neviem, či pri tom zachraňovaní neobratne manipuloval, či už zostarnutá látka klobúka nevydržala zachytenie, dosť na tom, kalabréz utŕžil do priehlavku ranu, ktorou si mohol pohodlne prepchať päsť.Keď rybár podával klobúk pánovi, Janko nevedel, či sa smiať, či plakať. Prvé by bolo bývalo rozumné, no Janko len žalostne vzdychal a obracal v rukách zo všetkých strán skrz naskrz mokrého, na smrť raneného starého sluhu.— Čože si teraz počnem? Mokrý klobúk si položiť nemôžem a s holou hlavou sedieť tiež nie.Rybár mu ponúkol rybársku pletenú čiapku z červenej vlny. Vytiahol ju z tej istej búdky, odkiaľ predtým bol vypustil toho pinčlíka. Ale Jankovi sa to nejako nepáčilo.— Zaviaž si hlavu šatkou, — radil mu otec.To by bolo išlo, keby…! Ale jeho tmavomodrá šatka bola plná červeného šnupacieho tabaku, a tak sme mu obviazali hlavu čistou bielou šatkou jedného z nás. Vyzeral ako po študentskom súboji.Trvalo ešte polhodinu, kým sme sa dostali k brehu. Cestou brat radil Jankovi, aby ten vrak obetoval obyvateľom Jadranu, že v ňom ešte daktorý delfín azda môže robiť parádu.Ale až keď si dva-tri razy dožičil toho „španiólu“ a pritom náležite rozvážil vec, podaroval klobúk s ťažkým srdcom rybárovi.— Grazie tante, signor — sara bono per calafatare.V Trieste nás zaviedol brat k známemu klobučníkovi so slovanským menom, ktoré písal po taliansky. Pochádzal z Moravy, hovoril po česky, taliansky, nemecky a chorvátsky — a to súčasne z každého trochu, zato však čisto ani z jedného.— Ahá! přejete si un capello! Sara ben servito! — Eccol ein vorzüglicher Hut… Wiener façon, a laciný, boga mi!Dlho trvalo, kým si Janko vybral ten „capello“. Napokon si vybral síce lacný klobúk, ale klobučník mu ho nechcel a nechcel predať, čo nám bolo až čudné.Bol to dosť obyčajný jasnohnedý okrúhly klobúk, okrášlený stužkou, ktorá bola zviazaná zvláštnym spôsobom do uzla.Ale keď klobučník videl, že Janko vonkoncom nechce iný klobúk, tak mu ho s ťažkým srdcom predal.Janko bol celý šťastný, že sa mu stalo po vôli. Povedal:— Rád by som vedel, prečo mi ten klobúk tak nerád predával.Po večeri sme sa vybrali na parník. Bolo pochmúrno a povieval ľahký južný vetrík.Parník bol malý, kolesový, lebo vtedy ešte vrtuľové lode boli zriedkavé. Volal sa „Venezia“. Odplávali sme o dvanástej v noci. Prvá tretina cesty minula ešte obstojne, ale čím ďalej, tým väčšmi sme dostávali vietor do ľavého boku a milá „Venezia“ začala, sa po dĺžke tackať, čo budí u všetkých ľudí nepríjemný pocit a u veľmi mnohých — i najtichších občanov — vnútornú revolúciu.Tak aj u Janka.Dlho sa vzpieral, ale sotva sme vyšli na svieži vzduch na palubu, lebo v salóne to vyzeralo „auvaj“, už začal pracovať v Jankových útrobách rozputnaný vulkán. Zastrieme závojom milosrdenstva scény, keď som držal jeho „ujujúkajúcu“ hlavičku v mojich rukách, dávajúc jeho tvári smer ponad zábradlie.Nechcem tajiť, že som sa veľmi čudoval najmä tomu, odkiaľ sa to všetko v ňom berie. Ale od prírody veľmi sporiví ľudia vraj obyčajne pri tejto príležitosti stanú sa najväčšími márnotratníkmi. Nalial som doňho — silou-mocou — niekoľko kalíškov rumu, dohováral som mu, aby sa predsa trochu vzchopil: všetko nadarmo, Janko ujujúkal ďalej. Konečne som ho zakrútil ako novorodeniatko do kepeňa a položil na lavicu tvárou k vode a trpezlivo som počúval jeho elégie „ex libro tristium“.Medzi treťou a štvrtou začalo sa brieždiť a tu sme vpravo od nás zbadali parník, ktorý opustil Benátky práve vtedy, keď my Triest a konal obrátenú cestu.Len teraz som videl, ako loď skáče po vlnách. Podobne skákala i naša „Venezia“ — ak nie väčšmi — lebo my sme plávali tretinou proti vetru, avšak tá druhá, — nazývala sa „Trieste“ — išla po vetre.Lode si vzájomne zarevali parnou trúbou „dobré ráno“.Slnko z jednej strany vystupovalo a začalo pozlacovať benátske veže a kopuly, ktoré začali na náprotivnej strane pred nami pomaly vystupovať z mora akoby dvíhané čarovnou rukou. Všetko, čo sa len ako-tak mohlo hýbať, prišlo na palubu a dívalo sa na ten obraz, ktorý nikto z nich tak ľahko nezabudne. Upozornil som naň Janka, ale ten len stenajúc niečo zašomral. Bol akiste v tom stave, keď je človeku všetko na svete „Hekubou“.Konečne sme sa dostali do prístavu. Loď spustila kotvu niekoľko siah od cisárskej záhrady a o pár minút bola pri nás loďka finančnej stráže a žandárstva. Prví prezerali batožinu a druhí pasy, ktoré sme si museli na druhý deň osobne prevziať u prozreteľnej polície.Zaviezli sme sa do hostinca „U mesiačka“, kde sme my dvaja zostali. Náš otec už mal objednaný byt na Rive degli Schiavoni v súkromnom dome, kde ho už čakala matka so sestrou a mladším bratom. Podľa otcovho rozkazu radil som Jankovi, aby sa v hostinskom kúpeli hneď vykúpal a potom na chvíľu uložil. O desiatej bola všeobecná schôdzka v Café Florian na Markovom námestí — niekoľko krokov od hostinca.Preobliekol som sa a ponáhľal sa pozdraviť matku, sestru a brata. Byt mojich rodičov bol v starom, kedysi patricijskom rodinnom paláci. Ako na stá iných, i táto rodina vyšla na mizinu a palác sa dostal za lacné peniaze starej vdovici, ktorá vytĺkala z neho peniaze prenájmom zariadených súkromných bytov.V určenú hodinu sme prišli do kaviarne, ale koho tam nebolo, to bol Janko. Neľutoval som tých niekoľko krokov a išiel som ho hľadať do hostinca. Ale ani tam nebol, vraj pred chvíľou odišiel. Prebehol som napochytro susedné úzke uličky a nebyť jeho klobúka, tak by som ho nebol ani tak skoro našiel. Ale klobúčik ho prezradil — niesol sa s pánom akurát opačnou cestou.Janko bol už zasa vo svojom živle: niesol pod pazuchou knižku viazanú v pergamene v kvartovom formáte, ktorú nám v kaviarni ukázal. Mala titul: „Leitfaden zur Ansehung der preziosen Kunstschätze, Palläste, Baudenkmäler etc. etc. sammt kurzer Historie der Seestadt Venedig — gwester Republik — am mare Adriatico. Mit Kupfern; Nürnberg A. 1817. Mit privilegio.“Tú knižku vypriadol z pozostalosti po svojom otcovi a podľa nej sme mali prezerať benátske zbierky a pamätnosti. Knižka vážila viac ako pol funta a teplomer ukazoval na +30 °C.Brat, ktorý poznal Benátky ako svoje vrecko, tiež sa podíval na knihu a radil nám úprimne, aby sme si kúpili hneď vedľa u kníhkupca malý plán mesta. Inak aby sme sa držali Baedekera a knihu aby sme uložili v hostinci. Tak sa i stalo, hoci Janko tuho odporoval.— Na knihu, vydanú „mit privilegio“, môže sa človek väčšmi spoľahnúť ako na tú červenú knižtičku, ktorú vydávajú hostinskí a kaviarnici, aby vábili hostí, — povedal nám. V tom čase Janko nebol jediný, ktorí boli o Baedekerových cestovných knihách tej istej mienky; mienka o ich nestrannosti a spoľahlivosti v každom ohľade ujímala sa len pomaly.V kaviarni sme sa rozišli. Brat išiel do svojho úradu a otec sa odobral do knižnice. Janko a ja sme začali hneď v najbližšom susedstve od kraja. Nebudem podrobne opisovať, čo sme videli, ale sme veru svedomite nasledovali nášho „ciceróna“ do kniežacieho paláca, chrámu sv. Marka atď. atď., až sme celí ustatí vpadli do hostinca „U kohúta“. Bolo dosť neskoro a hostí nie veľa, takže sme si mohli zasadnúť do kúta k osobitnému stolu. Vedľa nás sedelo päť-šesť Talianov v živom rozhovore, ktorý však po našom príchode hneď utíchol.Zvedavo sa podívali na nás, najmä jeden z nich hľadel uprene na Jankov klobúk, a hoci som mal na starosti súrnejšiu vec, t. j. obed, predsa som cítil, že nás pozoruje.Ani mi neprišlo na um, že by tu mal Janko niekoho známeho. Ale pozornosť toho hosťa bola taká neobyčajná, že to aj Janko zbadal.— Poznáš ty toho pána? — spýtal sa ma.— Nie! Ak ho pán boh lepšie nezná ako ja, tak je stratený, — odpovedal som na to.Po obede sme sa previezli na Lido, pozreli sme na Giardino publico a išli sme zavčasu spať, lebo nám ešte väzela v celom tele minulá noc na tej „Venezii“.Pri vchode do hostinca som spozoroval vo vestibule toho istého Taliana, čo si nás pri obede tak zvláštne obzeral. Na druhý deň ráno sme išli na políciu pre pasy. Úradník nás prijal veľmi vľúdne. Mne hneď vydal vidovaný pas, ale u Janka poznamenal, že jemu vydať nemôže, lebo že má o jeho osobe tajné udanie, že patrí k tajnému politickému spolku „N. N.“, a preto ako člen toho spolku, že je daný pod dozor atď. atď.— Ukážte mi klobúk! — povedal.Janko, ktorý z toho celého len toľko rozumel, že je, alebo že má byť „conspiratore“ a triasol sa ako osika, hneď ho podal úradníkovi. Ten ho obracal na všetky strany a konečne sa ozval:— Stimmt.— A prosím, čože „štimuje“? — dovolil som si otázku.— Či naozaj neviete, čo znamená tento zvláštny uzlík v klobúkovej stužke? — spýtal sa nás.My, vlastne ja, lebo Janko bol taký vystrašený, že ani dobre hovoriť nevedel, vyrozprával som úradníkovi celú pravdivú historku, kde a ako sme k tomu klobúku prišli.— Šťastie, že máme na to v Benátkach svedkov, — skončil som svoj referát.Úradník, ktorý sa správal veľmi vľúdne, spýtal sa ma na mená a osoby svedkov. Pri mene môjho brata živo vykríkol:— Mám česť poznať pána dôstojníka osobne a vec hneď vybavíme, ak máte hodinku času.Aby sme sa z tejto osudnej situácie čím skôr vymotali, pristali sme na všetko. Keď potom prišiel brat a so smiechom potvrdil úradníkovi pravdivosť nášho podania, vydal hneď Jankovi pas a požiadal o prepáčenie, že nás tak dlho zdržoval.— Ráčte ma ospravedlniť, ale naše predpisy sú formálne a prísne, a povinnosť je nadovšetko.S tým nás prepustil a vyprevadil až do predsiene, kde nestál nikto iný ako ten Talian od „Kohúta“.— Bodaj si sa prepadol! — zavolal som mu v dobrej slovenčine.Janko, keď podával úradníkovi ruku na rozlúčenie, spýtal sa ho, či už teraz môže ďalej nosiť ten klobúk.Úradník mu s úsmevom odpovedal, že mu to neradí, aby si radšej kúpil iný, a rozhodne nie s takým uzlíkom.— Ach, bože, bože! — vzdychol Janko, — koľko tých klobúkov si ja ešte nakúpim, kým sa vrátim do Banskej Bystrice. Škoda môjho starého sivka!— Veru škoda! — prisvedčil mu brat.Bože môj — mal ten cylinder vtedy za starosti!

Kuzmany_Klobuk.html.txt

Divné milosrdenstvo1V kraji, kde Váh spieva svoje sladké piesne, stojí od nepamäti dedinka. Je postavená temer celá z dreva a nepálenej tehly. Keď sa na ňu pozrieš zblízka, uveríš, že sem chodí núdza spávať.Ináč je to tu taký krásny kútik zeme, že mu podobný nenájdeš. Tie utešené vrchy, tá divo letiaca voda, tie skaly medzi krovinami, tie potôčiky, ktoré pomedzi ne do doliny tečú — ach, pekne je tu, pekne. Kto sa zrodil uprostred takejto prírodnej krásy, komu už nad kolískou zneli také koncerty slávičieho spevu, kto už za detinstva plnými rukami trhával storaké, pestrofarebné kvieťa, komu Váh nad kolískou spieval a šumenie borových hájov storaké rozprávalo povesti — ten srdcom tak zrástol s tým kúskom zeme, ako tie skaly s tými horami.Ach, pekne tu bolo, pekne — ale predsa najkrajšie tam, kde stála stará, vetchá Mikulova chalúpka.On už nežil. Zostala po ňom vdova so štyrmi deťmi. Živila sa biedne, veľmi biedne.Chleba v chalúpke nebývalo, len o veľkých sviatkoch. Deň čo deň jedli deti miesto polievky buď zemiaky varené v šupách alebo v slanej vode. Kedy-tedy uvarila matka sušené ovocie alebo hrachu, a upiekla zemiakové lokše na uhlí.V zime nemali si deti čo obuť a obliecť; alebo behali bosé, alebo sedeli v nízučkej izbičke. No, keď prišla jar, otvoril sa pre ne svet. A — hoci sa to dakomu pozdá divné — boli to veľmi šťastné deti. Ony nemali nijaké nároky, a tak nepoznali nedostatok. Nevedeli, že jestvujú ešte lepšie jedlá na svete; tak keď len bolo toho dosť, čo mamička dala, to im postačilo.Priam za ich chalúpkou tiekol malý potôčik; tam stavali si mlyny. A hoci ich nik neučil staviteľstvo ani stolárčinu, narobili parádne tehly, ustrúhali väzbu i strechu.Kamarátov z dediny mali dosť, a všetko bolo k nim priateľské: susedov veľký biely kocúr, ktorý sa vyhrieval pri nich na brehu a striehol na vtáčiky; hlásnikov chlpatý veselý pes, obe ich kozičky, mamičkine kačice, gunár, húsky — ale všetko.Niekedy vyšiel ešte i kohút z chalúpky a vyviedol päť sliepok, i paprali okolo detí. Všetky zvieratá mali svoje mená: pes sa volal Cigán, aj keď nebol ani čierny, kocúr Maňo, menšia kozička Líza, väčšia Trucka atď.Najšťastnejší zo všetkých štyroch detí bol malý Adam Mikula. Všeobecne panovala mienka, že on všetkému rozumie, nielen mlyn stavať, tehly robiť, ale aj pásť už vedel, aj rýbätá loviť; neraz ich na večeru nachytal. Pekávala im ich mamička len tak na sucho, so soľou; ale niekedy dala aj vajce; to bola potom hostina!Keď bol čas hríbov, jahôd a malín, to on neprišiel s prázdnym z blízkej hory. Lenže týchto lahôdok deti málo užili; to predala mamička pánom, aby bol grajciar[1]do domácnosti.A bol Adam netaký švárny chlapec: tvárička ako mlieko a krv, pekná okrúhla; ústa ako malina, oči ako trnky; vlasy, ani ten ľan mäkučké a ako zlato žlté, viseli mu hladko začesané až na plecia. On bol najstarší. Mal už sedem rokov. A neraz sľuboval: „Nebojte sa, mamička, až ja budem veľký, potom vám bude dobre!“A hoci Mikulová musela ťažko pracovať, nemožno povedať, že by to bola bývala nešťastná žena. Mala svoje deti rada; a tieto jej tú lásku bohato odplácali. Nešťastná bola len vtedy, keď prišli z obecného domu daň pýtať; a tak nemala ako platiť, vzali jej raz podušku z postele, raz halenu[2]po mužovi, a nepýtali sa, čím bude prikrývať svoje deti.2Raz, ako sa tak deti pri potoku hrali, zašteká Cigán. Maňo zdvihol chvost, vstal a celý sa zježil; husi spustili gagot, gunár zasyčal, kozy sa dali do strečkovania, a deti obzreli sa len tak ledabolo po príčine toho kriku.Popri brehu beží pekný, biely psík. Na hrdle má stužku a na nej psiu známku; je to jeho medaila, ktorá ho oprávňuje štekať po dedine. Snáď sa Cigán na neho rozbrechal od závisti. Lebo keď si ľudia môžu závidieť, prečo by si nezávideli psy?!Našťastie vzápätí za psíkom ide jeho pán a v ruke má švižkú trstenicu, ináč by Belkov kožúšok sotva zostal celý. Pán je veľký človek, obutý v lakových topánkach; na čiernovlasej hlave biely klobúk, oči zakryté okuliarmi, v ústach cigara. Zastavil sa pri deťoch a hľadí na ne, ako sa zabávajú.Adamko ho nezbadal; pokrýva práve mlyn a je do svojej práce práve taký zabraný, ako dáky staviteľ. Zato pán zbadal jeho, ako ho slniečko osvecuje, takého švárneho, zdravého chlapčeka; — radosť na neho pozrieť.Múdrosť sedí chlapcovi na tváričke; vidíš to hneď, keď sa na neho podívaš. Z toho môže dač byť, keď vyrastie.Popravil si pán okuliare, zavolal na svojho psíka a odišiel.Menšie deti s otvorenými ústami chvíľu hľadeli za ním, či vlastne za psom, ktorému pán krútil paličku a tento ponad ňu preskakoval a štekal.„Adamko, pán notárius išiel okolo,“ hovoria chlapci malému staviteľovi.„A ja dbám!?“ pohodil chlapec plecom. Strecha na mlyne začala sa mu kriviť.Úbohý chlapček! Bárs by ťa zem bola pokryla prv než spočinuli oči tamtoho muža na tebe.Zašiel notárius na svojej prechádzke k richtárovmu domu. Na richtárovi vidno, že — ako sa hovorieva — pušný prach nevynašiel. Červený, do modra prechádzajúci nos svedčil, kde necháva i poslednú štipku rozumu. Ponížený spôsob správania oproti notárovi vraví zase, že, keď bola richtárska voľba, vrchnosť vymenovala tohto muža za richtára iste preto, aby mal kto za celú obec prisviedčať v každej veci, ktorú notárovi naložia.„Išiel som okolo Mikulov,“ hovorí notárius, „hrali sa tam deti; bol medzi nimi taký asi sedemročný chlapec, bledých vlasov a čiernych očí, zdá sa šikovný; neviete, čí je?“„To je Mikulkin najstarší.“„Tak? A ona čo, ako sa živí?“„Nuž, ako kedy,“ pokrčil richtár plecami. „Nedávno sme jej museli vziať záloh;[3]nemala čím platiť ani krajinské, ani obecné. Sotva tie deti vyživí; čo by aj jedna osoba štyri, keď nieto odkiaľ vziať!? Zašatiť, zaobuť ich tiež nemá ako.“„Dobre, že to viem; o toho chlapca bude postarané,“ spokojne narovnal sa notárius. „Práve som dostal od pána slúžneho dopyt, ak vraj sú v našej obci rodičia, ktorí by mali mnoho detí, alebo vdovy, a nemohli by ich vychovať, že jedno alebo dve sa môžu na stoličné útraty poslať na Dolnú zem. Tam sú bohatí maďarskí sedliaci, ktorí nemajú deti, a chcú odtiaľto z horného vidieka za svoje vlastné deti prijať. Tak dáte Mikulovú zavolať a poviete jej, že na druhý mesiac bude mať o jednu starosť menej.“Notárius popravil sklíčka,[4]zapísal si do zápisníka meno „Adam Mikula“, pohladil svojho psíka a berie klobúk.„Prosím,“ zakoktal richtár, „a kedy mám dať zavolať tú ženu?“„Hneď. Ja, keď prídem domov, ihneď napíšem pánu slúžnemu!“„Ale ona toho chlapca nemá ako zašatiť, a taký, aký je, nemôže ísť!“„To som zabudol povedať: dáte mu ušiť šaty a obuv. Pravdaže taký tam ísť nemôže.“„Ale,“ škriabe sa richtár za uchom, „ak by ona tak nechcela?“„Čo, nechcela?“ stiahol notárius obočie. „Sami ste povedali, že nemá ako platiť, nemá ako zaodievať a živiť tie deti. Keď sa nepostaráme, dnes-zajtra celá tá perepúť padne obci na ťarchu; to nemôžeme dovoliť. Ja mám rozkaz od pána slúžneho, rodičom, ktorí by nemohli deti vychovať, jedno odobrať; čím viac, keď je to vdova! Zostanú jej ešte tri, a z chlapca vyrastie bohatý Maďar. Keby ona nechcela, musíme to urobiť i proti jej vôli v prospech toho chlapca. Veď ako mu ona môže dať výchovu? Keď nemá šiat, nemôže ho poslať ani do školy! Vyrastie ako drevo. Pamätajte si: zákon je zákon. A keď Mikulová príde, priam jej prikážte, aby ani nenariekala; — že chlapca dať musí.“Vyšparoval si notárius zo zubov pečienku, ktorá mu tam zostala od obeda, šibol psíka, a vyšli z richtárovej chalupy.Krútil richtár hlavou. Múdrosť ho síce netrápila, citom veľmi neoplýval, — veď neraz, keď bol opitý, zbil vlastnú ženu i deti — ale vziať nasilu matke dieťa, a to takého chlapca, ktorý jej už čo-to pomohol, to sa mu predsa nevidelo.Ešte keby to bola sirota, ktorá by nemala ani otca, ani matku, alebo keby tá matka bola zlumpačená! Ale Mikulová bola statočná, poriadna osoba; mala deti rada a opatrovala ich, ako vedela.Nedávno jej dal jeden sused do opatery kozy; chlapec ich už môže pásť, a budú mať pre ten drobizg mlieka. Áno, nešlo to panské milosrdenstvo richtárovi do hlavy; ale keď musel, dal ženu zavolať. No prv, než by k veci prikročil, strhol fľašu z police; musel si dodať zmužilosti a sily.Pribehla Mikulová celá naľakaná; čo ju len zase požadujú k richtárovi?! Začal richtár, že kedy si tie zálohy vymení, že ich musia predať. Predostrela mu s plačom, že veru dnes nemá ako, ale že pôjde do roboty; a keď vyrobí, prinesie, vyplatí.Pýtal sa jej, prečo chlapec nechodil v zime do školy. Žalovala sa mu, že ho nemala ako zaobuť, a že bosé chodiť nemohlo.Posilnil sa richtár ešte jedným kalíškom; no a teraz už mal dosť sily oznámiť žene, aké veľké šťastie postretlo jej chlapca, že sa pánu notáriusovi zaľúbil, že pán notárius budú písať pánu slúžnemu, že chlapec dostane nové šaty i obuv, a stane sa raz bohatým, dolnozemským sedliakom.Vypočula žena všetko. Hľadela temer meravo na richtára práve takými peknými očami ako boli Adamkove. Potom zalomila rukami, stiahla pekné obočie a hovorí rozhorčene:„Ja že mám dať svojho Adamka, ani neviem kam, kde som sama jakživ nebola k cudzím ľuďom, ktorých nepoznám, ktorí ani našou rečou nehovoria? To nech pán notárius také dieťa tam pošle, ktoré nemá matku. Chudobná som, ale keby som si ruky po lakte, nohy po kolená zodrala, ani jedno z mojich detí nedám!“„Ale pán notárius povedal, že musíte!“ namietol richtár.„Musím?“ skríkla. „Kto to povedal? Kto by sa opovážil, nasilu mi vziať moje dieťa?“„Keď nemáte ani ako daň platiť, ani ako šatiť, zaodievať!?“„Predám chalupu i všetko; a keď po rade[5]pôjdem, predsa si ani jedno nedám!“Nahneval sa richtár, nahrešil žene, vyhnal ju; a ona, objímajúc svoje deti doma, pripadala si bohatá ako kráľovná, ktorá ochránila svoju ríšu. Pevne bola presvedčená, že niet tej moci, ktorá by ju mohla s jej synáčikom rozlúčiť.3Bol krásny letný podvečer. Slniečko strojilo sa zapadať za vysoké hory; a v týchto horách, asi hodinu cesty od domova vzdialený, sedel malý Adamko. Sedel na skalnom svahu; veď celé odpoludnie hľadal jahody; mal ich tu vedľa seba plné dva nosáky.[6]Opieralo chlapča umdlene zlatovlasú hlavičku o vyššiu omachnatenú skalu, v ruke starostlivo držalo malé mŕtve vtáčatko. Snáď vypadlo z hniezda, snáď sa priskoro pustilo lietať; padlo, umrelo. Už sa chlapec nad ním aj vyplakal. „Vezmem ho,“ myslel si; „keď prídem domov, tam ho pochováme, aj krížik mu dáme na hrob.“Nevedel chlapec, prečo mu bolo tak clivo. Hľadel po horách naproti, hľadel dolu do doliny. Tu hadila sa rieka, a po nej plynula plť. Pltníci spravili si oheň, chystali sa variť večeru, a voda niesla ich ďalej medzi horami.Neznal chlapec živého Boha, neznal Syna Božieho, Ježiša. Celá dedina bola katolícka; všetci žili vo tme, on s nimi. Mali obrady, sochy, kríže; mali Máriu, svätých, svätice; mali svätenú vodu, lampičky, ostatky, ružence, hromničky, ale nemali živého vzkrieseného Ježiša, ktorý by bol s nimi býval pod ich doškovými strechami. Ach, oni nevedeli, že On napriek tomu prichádzaval i do tejto biednej dediny.Nevedel chlapec, že i teraz spievali vtáci na počesť Jemu, ktorý bol, ktorý je, a ktorý má prísť, že skláňali sa šumiace jedle pre Ním, ako klaniavajú sa ľudia veľkým pánom. Voda hučala pri nohách hymnu chvál; kvietky vydávali vonný pozdrav a rozprávali si o Ňom, ktorý raz chválil ich krásu a bezstarostnosť.V tej tíšine bolo chlapcovi zrazu, akoby ho nečia ruka pohladila po čele a požehnala; no bol to len vetierok. Ba tak sa chlapec na tie vysoké hory, na tie omachnatené skaly — pomníky Božej slávy — zahľadel, a potom na tú vodu a na to kvieťa, akoby to videl alebo po prvý raz, alebo naposledy.Ťažko mu bolo opustiť miesto odpočinku a ísť domov. No potom sa ponáhľal; veď musel pochovať mŕtveho vtáčika.„Veď zajtra zase prídem,“ povedal sám sebe. Ach, ale neprišiel — —*Medzi dnešným a zajtrajším večerom ležalo niekoľko strašných hodín — hodín, ktoré — raz prežité — nikdy nedajú sa zabudnúť.Odobril slúžny, čo notár vybral, naznačil si medzi malých odporučencov[7]meno Adama Mikulu. Potvrdil, že chlapca Mikulovej treba vziať násilne — ak by sa bránila — pretože nemá deti ako vychovať a do školy posielať.Ach, vzali žandári[8]Mikulovej Adamka nasilu. Odtrhli dieťa — zúfalo sa brániace — od matky, bračekov a sestričky, navliekli naň cudziu šatu, dali mu na prsia tabuľku s číslom.Keď sa druhého dňa sklonil večer nad svetom, odvážal už vlak chlapca s inými pätnástimi ďaleko, ďaleko z rodného kraja. Daktoré z detí plakali, práve tak, ako Adamko, iné sa smiali, tretích tešilo nezvyklé väzenie, štvrtým bolo jedno, kam prídu. No na všetky deti zaľahla tieseň, keď — čím ďalej sa viezli — tým menej bolo počuť rodnú reč. Konečne nezaznel už ani zvuk; — deti ovanula cudzina.Nechávali deti jedlo tak. Oči sa im plnili slzami, a už i tí chlapci, ktorí sa predtým malému Adamovi smiali, začali sa k nemu približovať.No on akoby ani nežil; on vždy videl len notáriusa,[9]a ako mamička pred ním padla na kolená, a ako ju on odsotil. A zase videl, ako jeho mamička beží za vozom, v ktorom jeho odvážajú, a už ani plakať nevládze, len chrapľavo kričí: „Dieťa moje! Dieťa moje!“ a ako ju notáriusov kočiš šľahol bičom.Ó, sú rozpomienky, ktoré i najjemnejšie povahy pretvárajú na zúrivcov.Chlapec len na to myslel, že keby tu bol ten notárius, že on by ho pokúsal, že by mu oči vyškriabal.No už nielen cudzia reč začala pôsobiť; i cudzí kraj. Nikde ani stopy po vrchoch, púšť — púšť. Detí zmocnilo sa akési zmŕtvenie. Okrem toho začali už rednúť; jedny ostávali bližšie, druhé viezli ďalej; oddelili ich jedno od druhého. Boli tu, napríklad, traja z jednej osady; ale rozdelili ich tak po tej šírej dolnozemskej púšti, že sa už snáď nikdy v živote neuvidia.Začali deti znova plakať. Adam nemal za kým, veď sa cestou so žiadnym nespriatelil. Jeho viezli najďalej. No keď videl a počul, že predsa jeden z chlapcov ta ide, kam on, priľnul zrazu k tomuto.„Ako ťa volajú?“ pýta sa potichu.„Mňa Šimon. — A teba?“„Adam. — Odkiaľ si?“„Z V. — A ty?“„Ja z H. — Máš mamičku?“„Mám, aj tatíčka.“„A dali ťa? — Keby som ja bol mal ešte tatíčka, mňa by neboli dali; ale mamičku nemal kto zastať.“„Veď aj moja mamička plakala; ale je nás mnoho, a tatíčko pije; keď bol opitý, nuž sľúbil.“„A kam ťa vezú?“„Ja neviem; že pôjdeme do jednej osady. Ó, Adamko, či som rád! To ty za mnou dobehneš a ja za tebou, a budeme sa rozprávať, aby sme nezabudli po slovensky. Počul som, že tam musíme zabudnúť reč, a naučiť sa len po maďarsky. Ale ja nechcem, lebo ja tam nebudem navždy. A keby som sa odtiaľ domov dostal, ako by som sa zhováral? Bol by som ako tá nemá tvár.“„A čo tam nikto nevie po slovensky?“„Že nikto.“Ťažká starosť zaľahla na srdcia chlapcov. Adam mal sedem rokov. Šimon desať; no razom akoby zostarli o niekoľko rokov; detstvo s jeho hrami a bezstarostnosťou bolo za nimi; pred nimi ležal život a boj. Viezli ich ta nie preto, aby doma nezhynuli biedou, ale aby sa zliali s cudzím národom, aby z nich vychovali synov tomuto národu, ktorý, pretože sa nerozmnožuje, tak vymiera; a aby neumrel, musí mať príliv cudzej, zdravej krvi. Áno, na to ich ta viezli, aby sa raz stali čeľadnými[10]otcami a zakladateľmi rodín v tomže národe. Preto museli preč z rodného kraja, museli zabudnúť reč svojich otcov a matiek, aby ich už nič viac s nimi nespojilo.Ach, a chlapci akoby to tušili. Chceli si zachovať práve to, čo navždy malo byť zničené. Chceli si zachovať tento most, ktorý — i keby ich more a dve časti zeme rozdelili — ktorý by ich navždy a na veky spojoval so svojeťou, z ktorej ich nemilosrdne vytrhli…4Konečne boli pri cieli a rozdelení.Nie sú dolnozemské dediny, ako považské; kým prejdeš z jedného konca na druhý, aj zabudneš, kde si bol. A chlapci dostali sa jeden na horný, druhý na dolný koniec osady.Sedliak, ku ktorému prišiel Adamko, bol muž územčistý, širokých pliec, nažlklej tváre. Sedliačka neveľká, švárna, čiernobrvá.[11]Na oboch vidno, že sa dobre vykŕmili na dolnozemskej slanine. Oba ešte dosť mladí. On hľadel do sveta mračno-zachmúreným pohľadom utajene náruživého Maďara. Ona rapotala celý deň ako straka; hneď dobrodušne, veselo, áno rozpustilo, a zase, keď ju čeľaď nahnevala, zlostne ako mačka. Chlapec sa jej zaľúbil. Začala ho hladkať. Strhla dieťa k sebe vo vedomí, že teraz bude jej, jej! Bude sa mať s kým pobaviť.No chlapec, tam doma taký prítulný, mysliac, že táto cudzia žena — ktorej hlasitú reč nerozumel a ktorá mu pripomínala Cigánku z ich dediny — má mu byť miesto mamičky, div sa v tom objatí neudusil. Divili sa sedliaci, že dieťa nevie po maďarsky; lebo oni — ako každý Maďar — si mysleli, že ich reč je povinný poznať každý človek, že, kde panstvo tejto reči končí, tam je už svet doskami zadebnený. Dieťa pripadalo im ako nemé. Odkrojila sedliačka veľký krajec chleba, kus slaniny, dala malému „synovi“. No tento, hoci bol už značne hladný, pre udusený plač a slzy nemohol ho temer ani prehltnúť. Vyviedla ho von, nahovorila mu, aby sa poobzeral po dvore a okolo stavania, to že je všetko ich. Nerozumel síce, čo hovorí, ale si akosi domýšľal.Prešiel dlhý a široký dvor; tu bola šopa a zase šopa, potom stodola, pred ňou mlatovňa, stohy a celá veža z kukuričniska. Zašiel až za tú vežu, a tam si sadol so svojím chlebom. Ako tak naň hľadí, napadli mu jeho bračekovia, jeho mamička. Ó, ako rád by rozdelil ten chlebík medzi nich! Mamičke by dal slaninku, kožku z nej Maňovi. No oni boli ďaleko, ďaleko, ďaleko…!Otvoril chlapec oči veľké; no keby si ich i vyhľadel, nikde nič nevidí, len rovinu a rovinu, nijaké vrchy, skaly, stromy, háje, potôčiky.Pripadol na dieťa hrozný stesk po domove, po rodnej chalúpke, po mamičke, deťoch, po tom krásnom Považí; začalo divokou bolesťou kričať: „Bože môj! Mamička moja! Bože môj!“Zbehli sa konečne na ten krik sluhovia, stoja nad chlapcom a hľadia, čo to ten malý Slovák robí, ako ruky zalamuje, ako si bije zlatovlasú hlavu o zem a kričí nezrozumiteľné slová. Prehováranie nič neosoží. Zavolali gazdinú. No a ženám konečne sa podarilo zmordované chlapča natoľko utíšiť, že — keď ho uložili do postele — zaspal.Prešlo niekoľko dní; a medzitým čo sedliačka zhľadávala chlapcovi všetky možné lahôdky, sedliak naň zanevrel. To cudzie slovenské dieťa, s tou smutnou, opadnutou tváričkou, s tými očami, ktoré keď sa na človeka pozreli, vždy akoby žalovali veľkú krivdu — to dieťa sa mu stávalo odporným. Začala v ňom vrieť stará, zakorenená nenávisť proti všetkému slovenskému. Rozhodol sa sedliak, že nikdy by nemohol a nechce chlapca prijať za svoje vlastné; že si z neho vychová neplateného sluhu, po ktorom bude môcť stúpať — ale nič viac.Už na štvrtý deň nazval chlapca obligátnou maďarskou nadávkou: „slovenským psom“. Nerozumelo dieťa, ale cítilo, že muž hovorí akési zlé slovo, a že to slovo patrí jemu. Chlapcove pocity voči mužovi stávali sa práve také nepriateľské. Notárius tam doma a tento muž tu splynuli mu v duši v jednu predstavu. Boli to nepovedomé pocity bezbrannej obeti voči tyranom.5Nevedel by chlapec povedať, ako prežil ten prvý týždeň.Nedeľný večer našiel ho zase za tou kukuričnou vežou. Neplakal teraz, nekričal; všetko v ňom bolo ako mŕtve. Nemyslel na nič, nečakal nič; nepočul šuchot krokov — zato počul zrazu niečo krásne, čo ním celým zatriaslo:„Adamko, predsa som ťa našiel!“Osmahlá[12]tvár pritúlila sa k jeho tvári, detské rameno ho objalo.„Šimon!“ skríkol chlapec — a ďalej nemohli oba pre plač. V tých slzách ležala úľava; boli to slzy radosti.Konečne mohli deti prehovoriť. Nevedeli ani, ako by sa len jeden druhému dosť požalovali.„Adamko, nie mi je tam zle,“ hovorí Šimon; „najesť sa mi dajú, aj vyspať sa mám kde; nebijú ma, ale ja sa tých ľudí bojím a mne je tu tak, akoby som mal umrieť. Keď si pomyslím, žeby som tu medzi týmito cudzími ľuďmi mal ostať naveky, ktorých reči nerozumiem, radšej by sa hneď oželel. Však tam od nás chodia ľudia aj do Nemiec,[13]do Čiech, do Ruska, ba aj do Ameriky, no to nie je tak. Oni zase prídu, vrátia sa. Nuž keby som ja vedel, že tu mám byť rok, dva, ba aj desať, poručeno Bohu, už by som len zostal a na prstoch rátal, kedy tá hodina uderí, keď sa vrátim. Ale takto nikdy, nikdy, nikdy nemáš sa vrátiť. — Či spím, či bdiem, vždy mám na mysli našu dedinu a tie vrchy, tie hory, ten Váh. Tu všetko ako dlaň; za dedinou majú také veľké močidlo plné žiab, nikde vtáčika; však je tu len veľmi smutno!Doma hovorili, že si nás tu tí sedliaci poberú za svoje vlastné. Ako by som ja mohol byť komusi synom tu, keď tam doma mám rodičov? Tuto gazdiná je taká čierna, škaredá; moja mamička je taká pekná. Pravda, aj tvoja!“„Ó, aj moja je pekná!“ horlive prisviedča Adamko.Zamysleli sa chlapci; sedia vedľa seba ustaraní, ako také dve opustené kuriatka.„Ja sa už len týmto potešujem!“ vytiahol Šimon z vačku umastenú starú modlitebnú knižku, aké katolícke deti nosievajú do kostola.„Máš knižku? Ukáž! A vieš čítať?“„Neviem; slovka poznám, ale skladať neviem; no pre tento obrázok.“Na prvej strane zobrazila neumelá ruka pestrými farbami obraz dobrého pastiera Ježiša; jednu ovečku nesie na rukách, a druhá kráča pri Ňom.„To je Pán Ježiš Kristus.“„Však viem; aj my doma máme taký obrázok. Nevieš, kam On tie ovce nesie?“„Neviem; snáď do neba.“„A viac obrázkov nemáš?“„Ba, ešte jeden; ale ten je taký smutný.“Obrátil Šimon, ukázal práve taký neumelý obrázok Spasiteľovho ukrižovania.„To vieš, ako Ho stŕhajú z kríža, a potom Ho pochovali.“„Že On tak musel umrieť!“ zamyslel sa Adamko. Doma na to nikdy nemyslieval.Začal Šimon rozprávať, že bol vlani v Dubnici na púti; aká je tam kalvária a aké obrazy. Predostrel tými opismi pred myseľ kamaráta celé utrpenie Syna Božieho počnúc od Olivového vrchu až po horu Golgota.Počúval Adamko rád. Dieťa, keď samo trpí, je prístupnejšie tomu nerozlúštiteľnému tajomstvu Kristovho utrpenia.„Prečo On tak musel umrieť?“ myslelo chlapča.Šimonove rozprávanie prenášalo chlapcov do druhej domoviny. Veď kalvária stála tam vysoko nad Váhom medzi samými horami; viedlo k nej mnoho schodov. Bolo chlapcom, akoby sa sami blížili k domovu. Zabudli na dolnozemskú púšť vôkol seba; no bolo im aj, akoby sa blížili ku komusi a čomusi, čo neznali.Nevedeli úbohé slovenské deti, že keď tak rozvažovali o tom utrpení Božieho baránka a s takou láskou hľadeli na ten škaredý obrázok Jeho ukrižovania, že nebo skláňalo sa nižšie a nižšie k nim. A Ten, ktorého si neznajúc zamilovali, stál pri nich, hotový ochrániť tieto dve opustené jahniatka, ktoré nemali svetlo ani človeka, ktorý by im mohol pomôcť telesne či duševne.Našla Adamkova gazdiná oboch chlapcov spolu. Zasmiala sa, doniesla aj Šimonovi kus chleba; no potom ho poslala preč. Ťažko padlo deťom rozlúčenie, ale mali nádej, že sa zase uvidia.Schádzali sa potom za tou vežou každý druhý deň. Správy, ktoré si navzájom rozprávali, boli kamdiaľ smutnejšie. Šimon musel robiť súčasne so sluhami: a keď sa ráno o tretej nemohol zobudiť, robila mu ostatná chasa[14]zle. Vystrájali si z neho posmechy, rozkazovali mu všeličo. Keď on nerozumel a urobil naopak, bila ho hneď gazdiná, hneď gazda.Adamka ešte nebili, lebo gazdiná si ho nedala; no chlapec rozumel, že sa s mužom vadí o neho.Chlapci už začínali chápať niečo z tej cudzej reči. Privyknúť nemohli; myšlienka, žeby tu mali zostať naveky, zdala sa im kamdiaľ strašnejšou.6Tak prešli týždne a bola zase nedeľa dopoludnia. Adamko sedel pri stodole sám; domáci odišli do kostola. Zrazu vidí bežať Šimona; Šimon je celý bledý a zadychčaný. Keď ho zazrel a dobehol k nemu, musel hodnú chvíľu oddychovať, kým prišiel k slovu. Potom vypukol v hlasitý plač. Zaliali i Adamka slzy, plače s ním.„Adamko, ja tu nebudem, ja tu nebudem!“ horekuje chlapec. „Dnes mi zas tak škaredo nadali, že ,slovenský pes‘. Našli ma, modlil som sa, povedali, že to po slovensky nesmiem. Ako sa mám modliť, keď ináč neviem? A keby som aj vedel, aj tak by som sa ináč nemodlil, len ako ma učila mamička. Včera vybili Viďáza — to ako nášho psa — len im ušiel. Celú noc som na to myslel, že aj ja tak urobím, že ujdem. Nuž som sa ťa prišiel spýtať, či by si nešiel so mnou? Lebo ako by som ťa tu odišiel! — Pôjdeš?“„Domov?“ vyskočil Adamko; tvár mu obledla i sčervenela, potom rozliala sa po nej žiara nevýslovnej radosti: „Domov, za mamičkou! Pôjdem!“„Pôjdeš? To som rád! Tak ja idem k nám, zoberiem si do uzlíčka svoje veci, aj chlieb, ktorý mi dali. A ty, kde čo máš?“Vnišli chlapci do domu. Pohľadal Šimon niekoľko Adamových hábikov, (čo mu už gazdiná spravila, odložil stranou), zviazal mu to do ručníka. Priviazal i chlebík so slaninkou, ktorý mal chlapec nachystaný — lebo kostol nebol v dedine, gazdovia odišli do susednej, na poludnie neprídu. Zavreli chlapci dom, vykradli sa. Prešli bez toho, aby postretli živú dušu, až po stavanie Šimonovho gazdu. Tam tento zobral svoje veci a palicu, ktorú mal už prichystanú, prevesil oba ich uzlíky na plecia — a už kráčajú von z dediny okolo dlhého, širokého močiara. Keby ich ktosi naháňal, tuším by radšej vnišli do toho močiara, ako kedysi Židia do Červeného mora, než by sa vrátili. Bolo im okolo srdca tak divne, tak sladko, ako vtáčatku, keď mu z nepozornosti nechali otvorené dvere jeho väzenia, a ono vyletelo z klietky.Chcel sa Adamko rozbiehať, no Šimon ho krotil:„Boleli by nás nohy, máme ďalekú cestu pred sebou; vieš, koľko nás sem viezli? A mašina[15]rýchlejšie beží.“ A nevedeli pritom, chudiatka, aká ďaleká to bola cesta.Vedú sa za ruky a kráčajú tou rovinou najprv mlčky, potom už v rozhovore. Tá púšť akoby ich mala vôľu pohltiť.Keď prišli k prvej veľkej table, povie zrazu Šimon:„Schovajme sa tuto — tam idú ľudia, aby nás nevideli; — a pomodlime sa.“Čochvíľa skryla ich kukurica; poplakali si a pomodlili sa Otčenáš. Povedali, čo vedeli, oddali sa tak do Božích rúk, a veselosť vtiahla im do srdca. Zase vedú sa za ruky. Len tak idúc ujedajú najprv zo Šimonovho chlebíka. Adamko necíti ešte únavy, uteká ako také malé žriebätko, keď ide domov.Zďaleka vidno dedinu.„Ta nepôjdeme,“ hovorí Šimon, „mohli by nás poznať, vrátiť.“ Zašli si na bočnú poľnú cestu. Noc prikvačila ich vprostred poľa.Podložil Šimon svoj uzlík Adamkovi pod hlavu, ľahli si do vysokej kukurice, a než by päť napočítal, Adam už aj spí. Schúlil sa Šimon k nemu, vytiahol z vačku svoj poklad, oprel si knižku o líce a zaspal tiež.*Ráno zobudil chlapcov chlad. Vlhkí od rosy, zato občerstvení snom vzchopili sa, a že pôjdu.„Keby sme len vedeli, ktorá je najkratšia cesta do našej doliny,“ hovorí Adam.„Veď aj ja myslím! No vidíš tamtie drôty a stĺpy? Tadiaľ iste ide mašina; keď pôjdeme popri nej, iste nás zavedie, odkiaľ sme prišli. A najtiaž sa len z tohto kraja dostaneme ta, kde už vedia po slovensky, však sa potom dopýtame.“Pustili sa chlapci šírym poľom, a veľmi sa tým unavili. Už bolo — rátajúc podľa slnka — poludnie, a tiež žrde a ten drôt sa zdali ešte tak ďaleko, ako ráno. Slnce strašne pálilo. Chlapcom začali nohy vypovedať silu, trápil ich smäd, a nikde, nikde ani chýru po kvapke vody.Museli si sadnúť. Videl Šimon, že Adam už nikam nevládze. Dosiaľ vždy obišli ľudí, ktorých tu na poli bolo dosť. No teraz sa odhodlal, že pôjde k ženám, ktoré zbierali klasy, a vypýta si vody.Zadivili sa ženy, kde sa tu berie cudzí chlapec. Vyrozumeli, že pýtal vodu, dala sa mu jedna napiť; no on len ešte pýta a ukazuje ďalej. Zmocnila sa jej zvedavosť, vzala krčah s úzkym hrdlom a išla s ním. Dostal i Adamko vody. A keď nemohla z chlapcov zmúdrieť, dala im aspoň každému kus kukuričného chleba a išla po svojej práci.Dostali sa chlapci k večeru konečne k železnici, a plní radosti, že sú už na tej pravej ceste, prenocovali neďaleko v jarku.Ráno začali svoju púť. Kde nájdu sa slová na opísanie toho, čo vystáli úbohé deti? Vo dne pálilo na ne horúce dolnozemské slnce, v noci ovieval ich studený vietor. Prišli búrky, lejaky; ako na nich šaty premokli, tak museli uschnúť. Keď sa obuv zodrala, museli ísť bosí; čochvíľa mali nohy dopukané, plné mozoľov, krv im z nich tiekla. Tiekla by ešte viac, keby špina, blato a prach dovolili. Dakedy i celú noc prebdeli od zimy a od bolesti. No bola to úžasná pravda deň čo deň.Natrafili na človeka, ktorý dal im kúsok chleba. Po pár razy vypýtal Šimon v železničiarskych strážnych domčekoch i trochu variva.[16]Mnoho trápenia už deti podstúpili, cesta nebrala a nebrala konca. No ešte vždy dodávala im zmužilosti nádej, že idú domov, domov.Keď konečne zazreli prvé vrchy, nevedeli sa dosť naradovať. „Tam za tými brehmi bude už iste Váh,“ tešil sa Adamko. Ó, a on bol ešte ďaleko, veľmi ďaleko!7Raz k večeru nemohol už Adamko ani pokročiť; nohy začali mu opuchať, aj v tvári bol celý naliaty. Nevedel Šimon, čo s ním; sedeli pri ceste celí skľúčení a strápení. Aby rozveselil smutného kamaráta, dal sa mu znovu rozprávať — ó, už po koľký raz — o dubnickej kalvárii.„Vidíš, aj Jeho iste tak nohy boleli, ako teba, keď kráčal pod tým ťažkým krížom, a keď bol taký ubitý, až krv z Neho tiekla.“„Aj tá hlava Ho iste bolela,“ prisvedčil Adamko, „keď ju mal tým tŕním dopichanú.“Zmyslel si Šimon, že vie pesničku, i začal spievať:Jezu Kriste, Pane milý,Baránku Boží nevinný,vzniesols na kríž ruky svoje,pre nespravedlnosti moje.Plač Ho, človeče mizerný,pozri, jak je milosrdný;Ježiš na kríži umiera,slnko svú jasnosť zastiera.Pán riekol ostatné slová,sklonila sa Jeho hlava;matka pod Ním žalostivástojí, sotva že je živá.Naskrze Mu bok prebili,krv aj vodu vycedili.Smy sa našimi slzami,Jezu; smiluj sa nad nami!Ľúbila sa Adamkovi pesnička veľmi. Dal sa ju učiť sa a spievať i spamäti. Zabudol trochu na svoje bolesti — pre tie ukrutné bolesti Syna Božieho.Nevedeli chlapci, čo tento Ježiš pre nich vykonal, že tie muky pre nich podstúpil, a predsa začali Ho veľmi milovať, a vždy sa potešili, keď si mohli o Ňom rozprávať.„A čo je to: ,nespravedlnosť?‘“ spytuje sa Adam, keď sa naučil prvý verš.Pokrčil Šimon plecami:„Ja neviem; čosi zlé.“„Keď ja spievam: ,Vzniesols’ na kríž ruky svoje pre nespravedlnosti moje,‘ tak tá nespravedlnosť musí byť moja; no čo je to?“Nebolo nikoho, kto by dal odpoveď. Dlho sedeli chlapci bez slova. Zrazu hrkoce okolo vozík, a práve ako prišiel po nich, vypadol z kolesa záosok.[17]Zbadal to furman, zastal, obzrel sa na chlapcov; a keď opravil, čo treba, prikročí k nim. Vidí, že mladší je chorý; spytuje sa po srbsky, čo tu robia, čí sú? Rozumeli ho deti; a až tak v nich srdce zaplesalo. Všelikto im už túto otázku položil po maďarsky; ani nerozumeli, ani nemohli dať odpoveď; zato ju teraz dali. Rozpovedal Šimon, ako sa sem dostali, a že utiekli, že idú domov.Ozvala sa v Srbovi slávska[18]krv, ohnivé srdce udrelo mu prudko. Vybozkával chlapcov, spravil im dobré miesto na svojom vozíku, zakrútil Adamka do huňatého kožucha.Tešili sa deti, že ich kus odvezie. No keď sa im po tej únave tak dobre vo vozíku ležalo a viezlo, pospali. Ráno zobudili sa na mäkkom, pohodlnom lôžku; okolo nich samé prívetivé ženské a detské tváre.„Kam by ste takí biedni išli? Musíte si odpočinúť, a tento maličký vyzdravieť,“ hovorila im dobrá starenka.Nuž krv nie je voda. Slovan Slovana predsa len najskôr pritúli. Postarali sa ženy o chlapcov, umyli, obriadili ich. Starenka zhľadávala lieky, vyliečili sa Adamkove nohy. Ženy chovali chlapcov tým, čo najlepšie mali.Mala mladá Srbka, gazdova žena, svoje deti náružive rada. Keď počula, ako Adamka nasilu matke vzali, tak s ňou súcitila, že by jej ho na rukách tam doniesla.Prišli sa i susedy podívať na deti, zašatili ich; i nové srbské krpce im ušili, a koláčov na cestu nachystali. Mal gazda ísť na jarmok do mesta; vezme deti, odvezie ich pár hodín, budú mať o to kratšiu cestu.Temer celá dedina sa zbehla, a všetky ženy plakali, keď gazda odvážal malých slovenských utečencov.„Holúbky moje, nech vás Pán Boh sprevádza!“ poplakali si i chlapi.„Keby nás to k vám boli zaviezli,“ hovoril Šimon gazdovi na ceste, „od vás by sme neboli utiekli.“„Ó,“ zasmial sa srdečne Srb, „máme my Srbi, chvála Bohu, dosť detí, netreba nám cudzie matkám kradnúť.“Doviezol muž chlapcov na železnicu, mal tam brata v kancelárii. Dozvedeli sa železničiari a úradníci, aké sú to deti, a že putujú pešky až na Považie, prehovorilo v nich srdce: „Zložme sa im na cestu aspoň po Pešť,[19]tam sa už nestratia!“ Nuž zložili sa, a mladý Srb ešte aj lístok napísal, ktorý mal Šimon dávať konduktorom,[20]aby sa ujali chlapcov pri presadaní.Poďakovali sa chlapci. Každý im stisol ruku. Boli to tu všelijakí ľudia: Srbi, Rumuni, Maďari; no všetci bez rozdielu srdečne želali malým hrdinom šťastný návrat domov a rozradostení mávali rukami, keď sa deti ešte raz objavili v okne vozňa.Po Pešť si ich ľudia len tak podávali. A hoci im nerozumeli, každý s nimi dobre nakladal. No keď sa ocitli v tom veľkom meste medzi tou záplavou ľudí, pocítili deti Považia po prvý raz strach. Nebáli sa, keď nocovali v noci v jarkoch pri železnici, nebáli sa, keď hromy bili, vietor fúkal. Báli sa až teraz v tom mori ľudstva, v tom hluku, šramote, kde bežal každý, akoby horelo.Boli už i hladní. Potraviny im vystačili až posiaľ. Mali aj pár grajciarov, čo nadostávali; ale nevedeli si kde kúpiť.Nesení tým morom, ocitli sa konečne pred železničnou stanicou. Ľudstvo sa začalo rozbiehať: jedni nasadali do vozov, druhí do električky atď. Chlapci len stáli. Adam túlil sa k Šimonovi; čakali, akoby im odkiaľsi mala prísť pomoc.„Tam predávajú žemle,“ povie zrazu Šimon; „poďme si kúpiť!“ Pýta chlapec po slovensky dve žemle; a na veľkú radosť prihovorí sa i predavačka po slovensky.„Odkiaľ idete, chlapci?“„Á — z Dolnej zeme.“„Len sami? Kde máte kohosi?“„Ideme domov. Nevedeli by ste nám povedať, kade máme ísť von z mesta, ktorá hradská ide k Váhu?“Zastavil sa akýsi pansky oblečený človek pri predavačke, dal sa i on s chlapcami do rozprávky.„Keby ste mali peniaze, deti moje,“ hovorí im, „ešte dnes a najneskôr zajtra — boli by ste v Trenčíne, a odtiaľ by ste už potrafili domov; ale takto neviem, kedy a kade prídete. No poďte so mnou, moja žena musí vám dať aspoň poriadne zajesť.“ Vzal pán chlapcov, kúpil im lístky na konskú dráhu,[21]doviezli sa až temer pred dom, kde býval. Bol mäsiarom. Jeho žena, prívetivá, tučná osoba, i celá ich rodina vypočuli osudy chlapcov; a že načo by ešte dnes išli, nech si odpočinú po ceste.Hoci tí ľudia boli na chlapcov dobrí, ale chlapcov trápil stesk po domove, skoro tak, ako tam na dolnozemských pustatinách.Večer prišiel mäsiar z kaviarne a hovorí: „No, dobre je s vami, vy malí tuláci; rozprával som niektorým našim o vás, a zložili sme sa vám na cestu až po Galantu, a odtiaľ už nejako potrafíte, čo aj zase popri trati.“Tak ocitli sa úbohé, z hniezdočka nemilosrdne vyplašené vtáčatká na druhý deň v Galante. A hoci mali pred sebou ešte kus cesty, keď objal ich čo nevidieť slovenský kraj, ani čo by im krídla narástli. Nemuseli už spávať pod holým nebom; dali ľudia i nocľahu i nakŕmili. Cestou po kusoch trafili sa furmani, odviezli. Všetko tuším pracovalo na tom, aby sa Adamko čím skôr mohol vrátiť domov.8A bol zase krásny nedeľný podvečer. Pred Mikulovie chalúpkou sedí Cigán, vedľa neho preťahuje sa Maňo. Pri potoku hrajú sa deti, stavajú zase mlyn; nedarí sa im to, keď niet už majstra. Cigán každú chvíľu zdvihne hlavu, akoby čakal, že dakde v diali musia zaznieť ľahké, dobre známe kroky, kroky dávno nepočuté. A hoci je to vždy márne, on len čaká.Zrazu sa strhol, ani čo by ho dakto bol šibol; naježil uši, zdvihol nos, ňuchá — zavyl, a už aj veľkými skokmi, preskočiac potok, letí na druhú stranu, tam dá sa do štekotu. „Cigán!“ znie mu v ústrety. Začuli to deti, poskákali tiež.„Adamko! Adamko!“„Mamička! mamička!“ skríkol stredný chlapec, odchýliac dvere chalúpky, dovnútra, „Adamko prišiel!“Tam s biedou narovnala sa na posteli usužovaná žena, a ani čo bys’ jej do krehkých údov nalial nového života, beží i ona von.„Adamko!“Chlapec jej spočíva v náručí, všetci okolo nich; i plačú i smejú sa. Cigán vyje, Maňo obtiera sa o chlapcove kolená, a neďaleko stojí Šimon a radosťou plače so svojím kamarátom.*Prišiel Adamko do rodnej chalúpky, do biednej, považskej dedinky. Nikdy nebude z neho bohatý dolnozemský sedliak. Prišiel, aby so svojeťou v núdzi žil i umrel. Nepreleje sa on do cudzej krvi, nebude cudziu ženu nazývať mamičkou; nie, ach nie! Zachránil dobrý Boh úbohému národu z pätnástich aspoň dvoch synov.Ako blesk rozletela sa zvesť po dedine. Zbehli sa ľudia ako na diváky, počúvajú oboch chlapcov rozprávať svoje osudy. Aj plačú, aj sa smejú. No každý sa s Mikulovou radoval.Ozdravela žena radosťou stretnutia, tak ako žalosťou bola do nemoci upadla. Keby nemyslela na Šimonovu matku, ani by chlapca nepustila, tak mu bola vďačná, že jej dieťa doviedol.„Ale,“ povedal Stankovský, jediný to majetný sedliak v dedine, „choď, opovedz sa[22]matke; a keď ťa otec preč dal preto, že vás nemôže vychovať, pôjdeš ku mne do služby. U nás nie je Dolná zem; môžu vaši za tebou prísť, ty za nimi. Slaninu síce jesť nebudeš, ale lepšie sú doma zemiaky v šupách, ako v cudzine koláčiky; a každý nech je tam, kde ho všemohúci Boh stvoril a dal.“Zaradovali sa chlapci, že zostanú spolu.Zvedela i vrchnosť, že vrátili sa oba utečenci, že opovážili sa deti vzdorovať železnému rozkazu. No ani notárius, ani slúžny nemali viac tej smelosti, zakročiť a trestať nedospelé deti. Zahanbili sa oba mužovia za ukrutnosť, páchanú na ľudských srdciach, ó, by poznali, že nikdy nebude národom v Uhrách dobre, kým panuje tento ničiaci systém.Vrátil sa Adamko domov, vrátil. O krátky čas i Šimon vrátil sa medzi svojeť, no i do tej tmy, v ktorej pre duše nesvietilo žiadne svetlo. Či zase zhasne to svetielko v ich srdciach, zažaté v tom utrpení samým Bohom, zhasne navždy? Tmy môžu svetlo zatieniť, no ony nemôžu ho vyhasiť; a čo Boh činí, to je večné.(1904)[1]grajciar— podielová menová jednotka v bývalom Rakúsko—Uhorsku[2]halena— voľný mužský súkenný kabát v ľudovom odeve[3]záloh— niečo, čo slúži ako záruka dovtedy, kým dlžník nezaplatí dlh[4]sklíčka— tu: okuliare (obyčajne bez celkového rámu)[5]ísť po rade— chodiť z domu do domu (napr. po žobraní)[6]nosák— nádoba s uchom nad otvorom[7]odporučenec— ten, koho niekto odporúča[8]žandár— člen uniformovaných jednotiek verejnej bezpečnosti v minulosti[9]notárius— notár[10]čeľadný— rodinný[11]čiernobrvý— kto má čierne obočie[12]osmahlý— opálený, ohorený[13](do) Nemiec— (do) Nemecka[14]chasa— mládež, mladí ľudia[15]mašina— tu: vlak[16]varivo— uvarené jedlo[17]záosok (zaosek)— zákolesník; klin držiaci koleso na osi[18]slávsky— starší výraz pre „slovanský“[19]Pešť— v minulosti samostatné mesto — dnes súčasť Budapešti (Buda + Ó Buda + Pešť = Budapešť)[20]konduktor— sprievodca vo vlaku[21]konská dráha— v minulosti železničná dráha; vlak ťahali kone[22]opovedať sa— vopred sa ohlásiť

Royova_Divne-milosrdenstvo.html.txt

I.(Anno Domini 1833 v Liptovskom Sv. Mikuláši.)Tetka Aurelia z Viedne prežívala slávnostnú chvíľu svojho života.Jej dielom je, že Zuzka Levková, bratova dcéra, spraví partiu, o ktorej bude rozprávať celé mestečko v Hornom Uhorsku.Sadla si pozorne na kanapu, ponaprávala širokú sukňu; nad ohromnou kanapou viselo zrkadlo. Nevidí sa v ňom, ale my ju vidíme: na hlave vrkoč pekne skrútený — nie div, veď ho robili vo Viedni! — pripnutý veľkým hrebeňom; dnes si vzala ten, čo len na výročité sviatky nosieva, zo šildpatu. I lokne má z hodvábu. Veľká novota! Len čo povedia Mikulášianky na to? Zo surového farbeného hodvábu, skrútené vo dvoch virštliach, visely na čele okolo hlavy priviazané stužkou; na hlave parádny čepiec z čipák.Nebola to pekná móda, ale komótna. Každá ženská si mohla vybrať v sklepe také lokne, čo jej k vlasom pristaly, a bola hneď učesaná…Čože, mladým dievčaťom bolo vždy ľahko: spravily si hladký pútec, za ušami „lokne túžby“, a už boly pekné. Ale tetka Aurelia mala blízko päťdesiat — vtedy je už väčší kumšt byť peknou!Vytiahla vreckový ručníček. Príjemne zaváňal kolínskou vodou.Tetka Aurelia bola vzorom poriadnej panej: z bielizne vyvoniavaly listy ruží, lavenduly a rezedky. V zime nosila muf taký veľký, že by sa dnes malé teľa spratalo doň, a ona bola prvá, čo doniesla z Viedne „boa“. Nepredarmo bola majetná vdova po nebohom Hutschenreitrovi — mala i pekné ihly do ručníkov, retiazky okolo hrdla a ťažké zlaté náramnice.I hodinky nosila.Pravda, len na parádu. Nikdy sa na ne nepodívala, visely na zlatej retiazke, vopchaté do opaska ťažkých hodvábnych šiat.Doma vo Viedni ste ju mali vidieť, aké parádné mešteky na peniaze mala v stolíku! Vyšívané perlami všelijakých farieb, na jednom venčeky, na druhom kvety, na treťom psíček — všetko z perličiek…Tetka Aurelia si pokojne vzdychla, keď si pomyslela na to, čo jej poručil všetko nebohý Hutschenreiter — ten, čo robil najlepšie medovníky vo Viedni a čo si pred dávnym časom ju, malú Slovenku z Mikuláša, vzal za ženu. Jej sa podarilo, ona spravila partiu povestnú!Lenže čo, keď to všetko má len doživotne, po jej smrti to dostane mužovho bratov syn, a ona nemôže poručiť bratovi Levkovi, čo má kopu detí…Aké šťastie pre Zuzanku, že bola minulej zimy u nej vo Viedni, keď tetku Aureliu tak trápila reuma. Zakrúcala jej nohu do mačacej srsti a dávala jej kvapky mariacelské.Slovom, veľmi dobre ju opatrovala.Tam ju vtedy videl pán Brettschneider, sekretár u kniežaťa Fürstenberga, prvého magnáta v Rakúsku.Čože, Hutschenreiter bol len pernikár, ale Franz Brettschneider je miláčkom kniežaťa a sám žije ako knieža.Budeže to život pre Zuzku Levkovú z Mikuláša!A tetka Aurelia zas spokojne vzdychla a utrela si tvár jemným ručníčkom.Čakaly u Levkov panie z mesta „na olevrant“.Dnes sa im oznámi veľká udalosť, a už o krátky čas pôjde Zuzanka s tetkou nazad do Viedne „v ústrety šťastiu“, ako slávnostne vravievala Aurelia.Rodičia sú — no, dívajteže sa! — nie veľmi za to zaujatí. Ale Zuzka je najstaršia zpomedzi deviatich detí — a hlavná vec, že Franca tak veľmi rada vidí…Vypisujú si. Kupec Krkoš, čo má poštu, rozpráva každému, kto chce počuť, že každou poštou ide list do Viedne a príde list z Viedne pre Zuzanku Levkovie — veď je to už len veľká láska!A prichodily panie jedna za druhou. Už dávno vedely, čo je vo veci, dnes prišly len kuknúť vzorky, z akého dreva dostane Zuzanka náradie.Hja, v tie časy to bolo ešte nie tak, ako dnes; vtedy si zasnúbení spolu vybrali drevo, presvedčili sa, či je solídne, suché, či dosť odležané. Dnes idú spolu do niektorého obchodu a vyberú hotové náradie — len aby čím viacej „ukázalo“ a bolo čím lacnejšie…Tetka Aurelia chcela, aby náradie bolo solídne a jednoduché. Materiál vybrala najlepší; furnír bol pekne žilovatý, stužkovaný, intarzie poriadna ručná robota. Šaty a bielizeň tiež tak. Museli dlho vytrvať, ľudia držali na kvalitu.Panie sa vítaly. Tá príjemná úctivosť, „sedátnosť“, to „bečelovanie“ slovenské prekvitalo v tie časy. Uctili sa; ľudia boli odkázaní jeden na druhého, znali sa od detinstva…Boly tam spolu manželky honoraciorov: pani farárka, pani rechtorka, potom apatekárka, žena chirurgova — bolo ich päť-šesť spolu.Okolo okrúhleho stola s peknou mahagonovou platňou sedely pri slávnostne prikrytom stole. V súsednej izbe bolo mnoho kvetavého mušelínu — tam sedely a džavotaly Línka, Hermínka, Marienka, Žofika, priateľky Zuzankine.Matka Zuzankina bola z majetného domu. To bolo badať.Náradie masívné, na stole šálky, tácne, všetko z porcelánu, ružové venčeky, najkrajší kus: strieborná cukornica, na nej ležiaci lev…Na stole voskové sviečky; lampa bola ešte veľká zriedkavosť. Pri okne „sekretár“ s platňou na písanie, čo sa dala spustiť, aby miesta nezaujala. A v sekretári mnoho všelijakých, i tajných skríň — v ňom písma a denníky. Veď denník písalo vtedy každé dievča, každý mládenec…A — ó, najvyššia pýcha pani Levkovej, čo zdedila po bohatej matke — sklená kasňa, servanta. Tam boly veci, na ktoré sa s úctou a láskou dívala celá rodina: maľované šálky s nápisom: „Z lásky!“ „Z priateľstva!“ Brúsené poháriky, tenké strieborné veci, vázničky, na nich labuť pod smutnou vŕbou, delfíny, venčeky — samé pamiatky matky, starej matky, vnučky.Tam sa skvel i vejár, čo poslal snúbenec Zuzanke; na slonovej kosti maľovaná idyla: domček, ruže, člnok na vode, v ňom koketný mladý párik… Zuzanka nemala ani tušenia, aký skvostný dar dostala…Popri ňom pamätník Zuzankin, dózničky všelijaké, „Zur Erinnerung an Karlsbad 1830“, maľované karty, gratulácie…Pri stole sedely panie, chválily kávičku, aká výborná a aká zriedkavosť! Taká nádhera! V changeantovom hodvábe, v gingane, v gros de Naples sedely a úctive počúvaly, obzeraly, prezeraly — skoro celkom tak, ako i dnes ich pravnučky robia.Dlážky biele, na rajbanie, záclony na oknách tmavo-zelené, medzi oknami malé, špicaté kasničky; v jednej Levková opatrovala čaj, cukor, čokoládu, v druhej kasničke pamuk, hodvábiky a vzorky na vyšívanie.Za touto parádnou izbou mali ešte malú izbu, tam obedúvala rodina.V tej zabávaly sa mladé dievčatá. Malý stolíček pri obloku — tam si šila Zuzanka výbavu, tam stál jej košíček s niťami, belasý papier s ihlami, a malé hviezdičky z lakovaného dreva, na ktoré sa hodváby svíjaly, náprstky, nožničky, v kvetníku kvety staromódné…A z toho stolíka Zuzanka vytiahla silhuetu svojho snúbenca. Dievčatá zhíkly.Pekný profil, len ústa nemužské, primäkké, a brada neprezradzovala energie.„Pekný je!“ vravela Žofika, ale myslela v sebe: „Niečo sa mi na ňom nepáči; len neviem, čo…“ A bola rada, že sa nemusí vydať tak ďaleko, ale zostane v Mikuláši, a jej Jožko sa jej predsa lepšie páči, ako elegantný Franc.Dievčatá vyšly do záhrady.Bolo krásne, ticho v septembrový večer. Ó, kde sú ľalie, ruže, klinčeky? Kde sú konvalinky a bazička?… Tušenie skorého lúčenia ich naplňovalo sladkou melanchóliou: dievčatá sa chytily za ruky, tak kráčaly cez záhradku — a dívaly sa jedna druhej do očú…Zuzanka bola najväčšia z nich, kráčala ako na ružovom obláčku — veď ju tak miluje Franc…Bola najväčšia medzi nimi a mala pohyby tej nežnej krásy, ako labuť na vode; nepredarmo ich toľko maľovali a kreslili v tú dobu.Zuzanka nemala ani tušenia o divnom osude, ktorý ju očakáva, ani najmenšej predtuchy, predsa, keď sa podívala na kraj, v ktorom vyrástla a ktorý navždy má opustiť, zabolelo ju srdce.„Ó, Tatry, ó, Poludnica, zanechávam vás, opustím vás! Ó, to povetrie podtatránské, tuhé a predsa sladké, vôňa svrčín a temných smrekov, ako vás zabudnem?! Ako mi to padne, že po nemecky budem hovoriť — je to možné?! Ó, Franc…“Chúďa Zuzanka nevedela nič o budúcnosti, nevedela, ako veľmi sa ponáša na labuť pod smutnou vŕbou…Mamičky zavolajú na dcéry — už boly vystrojené na odchod. Každá mala pekný, velikánsky hodvabný ručník na sebe, ktorý vydržal na celý život. Hodváby sa jagaly pri svetle sviec v záhadných tôňach, boly pripnuté napredku zlatými ihlicami. Hja, na to držaly naše praprastaré matere!Pani apatekárka držala i dáždnik v ruke; ohromnú mašinu z bavlny, na spodku s mosadzným špicom, a stojan ťažký, masívny z kostíc — taký veľký, že celá rodina mala miesto pod ním…

Ivankova_Dobra-partia.html.txt

Na jednom brde tkaníDr. Igor Stach je krátky, tučný, behá na okrúhlych, čaptavých nohách ako veľmi pohyblivý chrobák v ohradenom kolese. Líca a tupý nos sú karmínovej farby a blyštia sa mu ani politúrovaná skriňa. Hovorí s neodbytnou rozhodnosťou, ktorej sa nikto neľaká. Myslí si, že niet inej múdrosti na svete okrem tej, ktorú on vie. Klame svet nielen röntgenovaním, do ktorého sa rozumie ako drotár do korytnačej polievky, ale i menom, lebo ho žena volá Izidorom, a hoci dobre vie po slovensky, pridá sa mu vždy, že namiesto „bol“ povie „bou“.Včera predpoludním vošiel do čakárne a našiel tam sedem pacientov. Obzrel ich, a nezložiac ani klobúk z hlavy, mykol hrubou ovisnutou perou a zamrmlal: — Háveď!Z tých siedmich odhadol piatich za krankasákov, jeden bol otrhaný žobrák a len jeden zdal sa ako dobrý, starší gazda, teda pravdepodobne platiaci pacient. Stachovi preblesklo hlavou, že ten zaplatí za všetkých.Ako prvého odbavil žobráka, známeho pod menom Kozák.— Kozák, čo mi tu tratíte vši, berte sa odtiaľto!Žobrák stál hrdo v aureole požitého denaturovaného liehu, páchnuc aj inak ako mor, takže ostatní stáli od neho na dostrel z revolvera.Krankasáci s uznaním počúvali doktorovu reč a prikyvovali mu v nádeji, že tým získajú si jeho blahovoľnosť.Kozák zafufnal bezzubými ústami, ale sebavedome:— Mám ranu na nohe!— So svojou ranou na nohe ma už sekírujete práve desať rokov. Tu máte päťdesiat halierov, choďte do pekla! — vrieskal lekár, otvoriac pred ním dvere.— Ďakujem, pán doktor, prídem sa im o pár dní ukázať.— Vyhodím vás! No, poďte, vy ostatní! — riekol lekár, pričom hľadel s opovrhnutím na krankasákov.Voviedol ich všetkých do ordinačnej izby naraz a postavil ich do radu.— Vám je čo? — pýtal sa prvého.— Mňa tu na nohe uštipla mucha, opuchlo mi to, nemôžem chodiť.— Kedy sa to stalo?— Pred tromi dňami. Nebol som v práci od tých čias a ani teraz nemôžem ísť.— Ukážte!Prvý si vyhŕňa nohavice.— Druhý, čo je vám?— Včera ma kopol kôň do zadku.— Dolu nohavice! Tretí, čo je vám?Tretí chlap ako Goliáš vyhrnul rukáv.— Tuto, hľa, sa mi urobil vred na ramene. Nemôžem robiť.Stach mrkol od stola na vred. Bol ako hrášok s bielym vŕškom. Vzal kúsok vaty, namočil ho do jódovej tinktúry a vytrel ranku. Zatým prilepil na ňu náplasť s gázou.— Kedy mám s tým prísť? — pýtal sa Goliáš.— To sa vám zahojí za deň-dva. Nepotrebujete viac s tým sem chodiť.— To sa mi nezahojí za dva dni. Ja s tým nemôžem robiť. Musia mi dať podporu.— Ak sa vám to za dva dni nezahojí, oznámim vás, že si ranu schválne kazíte. Podporu nedostanete, lebo pre také nič môžete robiť. Berte sa!— No, to by som rád videl! Ja s tým robiť nebudem. Celá ruka ma bolí. Taká mi je ako cent. Oni to neskúsili, nuž nevedia.Ostatní krankasáci tvorili súhlasiaci chór bručaním a poznámkami.Lekár hľadel s hnevným opovrhnutím na celú spoločnosť.Zatým pozrel prvému na nohu, na ktorej bolo opuchnuté červené miesto ako dlaň.— Posmech! Pre takú vec sa nehanbíte sem chodiť a kradnúť čas? Choďte doparoma!— Júj! — skríkol prvý, ani keby ho nožom pichol, a skackal na jednej nohe. — Veď ani stáť nemôžem. Bože môj, bože, takto zaobchádzajú s chudobným človekom! Budem s tým i mesiac ležať, lebo mi Drnduliačka povedala, že je to otrava krvi. To mi ani podpory nedajú?— Keď dostanete otravu krvi, umriete, a tak nepotrebujete podpory. Berte sa!— To idem žalovať!— Choďte pre mňa i do vypálenej bryndziarne. Tam môžete vyspevovať, koľko sa vám páči.— No, toto je strašná vec. Platím krankasu, a keď ochoriem, vyhodia ma ako psa. Idem na žalobu. Júj, veď sú oni ani nie človek!I odišiel, trepnúc dverami.Druhý za ten čas stál zohnutý s obnaženou primeranou čiastkou tela.— Kade vás to kopol kôň?Ranený hľadajúc macal prstami, kde ho bolí.— Tuto, ale nie, tuto tadiaľto. Veď mi musí byť vidieť. Včera, ako mi žena hovorila, som mal celú podkovu odtlačenú.Lekár a chlapi pozerali na údajný úraz. Nevideli nič.— Juro, veď vám tu ničoho nevidieť.— Nevidieť! — zakvílil Juro žalostne a macal si zasa boľavú čiastku, hľadajúc raz na jednej, raz na druhej polovici.— Tuto, — ukazoval naľavo, — ba nie, tuto, — prešiel napravo. — Hej, tu bolí.Ostatní chlapi sa zahanbili. Goliáš, aby dokázal, že je on jediný spravodlivý, poznamenal:— No nie, Juro, ničoho ti nevidieť, necigáň. To ťa len pohladil ten kôň.— Nuž, naozaj mi nevidieť? To ma žena oklamala. No, ja ju naučím. Taký posmech robiť z človeka. Obliekol sa a odišiel spokojne.Štvrtý mal horúčku, bol, ako keby mal ťažký týfus. Lekár ho posadil na stolicu a vložil mu teplomer pod pazuchu.Piaty si mlatkom bol udrel po nechte ukazováka. Necht bol začernetý.— To nemôžete robiť? — pýtal sa ho lekár.— Júj, ale s takýmto očernetým prstom! Veď sa ma brand chytá! Keby vedeli, ako to bolí, keď sa človek šibne po nechte! Všetky hviezdy som videl. Nech probujú, uvidia.— To nechcete robiť, kým vám necht nezlezie?— A akože budem robiť bez nechta?— No, dobre. To bude trvať i tri mesiace, kým vám necht zlezie a narastie nový. Za ten čas nebudete nič robiť a brať podporu!Ostatní chlapi mu závideli. Chlap s nechtom, mysliac si, že mu to lekár vážne povedal, hľadel s úctou na svoj prst.— Ty, a pri akej robote sa ti to stalo? — pýtal sa ho Goliáš.— Kul som kosu.— Doparoma! Nuž pre udretý ľavý ukazovák ty nemôžeš kosiť? Kto by ti to veril? Pán doktor majú pravdu!Stach bol nasršený ako osa. Pichol prstom Goliášovi do pŕs.— Vy tu darmo fiškálujete. Berte sa všetci von! Ani jeden z vás nie je práceneschopný, a tak darmo vydierate podpory.Chlapi odišli, hromžiac a vyhrážajúc sa, že pôjdu na žalobu.— Sú i väčší páni ako taký doktor. Pôjdem k náčelníkovi. Nedám sa ukrátiť. Ja platím už koľké roky krankasu a nikdy som grajciara nedostal!— Von, von, von! — zvolal Stach a otvoril pred ním dvere.Boli to preňho každodenné scény a hoci bol na ne privyknutý, hneval sa každý raz. Pozrel oblokom na ulicu a videl, ako sa chlapi, čo od neho vyšli, rehocú na ceste. Robili si posmech jeden z druhého. Napokon obzrel chlapa s horúčkou.— Čo vás bolí?— Hrdlo, nemôžem ani sliny prežrieť.— Ukážte hrdlo, — i pozrel ho pomocou drevenej lyžičky.Chlap mal zapálenie hrdla. I dal mu prášky a na vyplachovanie medicínu. Celá ordinácia piatich ľudí netrvala dlhšie ako štvrť hodiny.— No, poďte teraz i vy! — zavolal gazdu z čakárne podivne vľúdnym hlasom.Vošiel poriadne a čisto oblečený gazda. Bol to zo štyridsaťročný chlap zohnutej postavy, širokých pliec a očí takých malých, že mu ich skoro ani nebolo vidieť. Robil dojem hlupáka.— Pochválen Pán Ježiš Kristus!— Na veky amen, — odvetil lekár neženírovane, hoci mu do Pána Ježiša naozaj nič nebolo.Ale nestálo ho to nič, nech má ten človek radosť.— Tak, čo vám chybí?— Pán doktor, kríže ma bolia, v prsiach ma pichá, hlavu mám ako riečicu, kašeľ ma dusí, jesť nemôžem a nemám vlády, takže sa mi činí, že by ma i mucha prevalila.Stach sa usmial. V duchu si spočítal, čo sa tu dá všetko robiť. Môže sa s ním baviť i hodinu a vybije z neho najmenej sto korún. Chytil mu pulz; zdalo sa mu, že môže mať horúčku. Bude to akiste malá chrípka. Keby bol krankasákom, vtisol by mu niekoľko aspirínov do dlane a poslal ho o päť minút v čerty. Ale platiaci?Dal mu teplomer pod pazuchu a zhováral sa s ním veľmi priateľsky o jeho rodine, o žatve, o úrode. Temperatúru nemal zvýšenú. Nič to, preto kýval vážne hlavou.— Koľkože mám tej horúčavy? — pýtal sa gazda zdanlivo ustrašene.— No, máte, máte okolo tridsaťosem stupňov a niekoľko desatín.— To je zle so mnou?— Veru nie najlepšie. Dobre je len, že ste tak včas prišli ku mne. Tak sa vám ešte pomôže. Zoblečte sa.Maťo Krkvoň sa pomaly zobliekal, pričom stonal, že by bol kameň obmäkčil.— Čože tak stonete? — pýtal sa ho lekár trochu prekvapene.— Ako by som nestonal, keď som taký ukrutne chorý, a ja som myslel, že je to nič. Tridsaťosem grádov a toľko tých desiatok, veď to má iba na smrť chorý.— No, nebojte sa, pomôžem vám.Zatým na prsiach a chrbte chorého bubnoval a počúval prístrojom s gumovými cievkami, pričom hmkal a robil ukrutne vážnu tvár, krútiac vše hlavou.— A to vás nebolí? — pichal mu prstom po chrbte a prsiach. — Tu, a tu, a tu?Krkvoň, naplašený, teraz sám so sebou nebol na čistom, či ho bolí, či nie. Raz prisvedčil, raz odpieral. Pravda bola, že mal úsad, boleli ho kríže; ináč bol zdravý ako orech. Ale keď ho lekár tak naplašil, nuž sa veru zľakol.— Dobre by bolo, keby ste sa dali aj elektrikou prezrieť. — Dáte sa? Stojí to len osemdesiat korún!— Poručeno pánubohu! Len aby sa mi pritom nič nestalo… Mám ešte malé deti.— Nič sa nebojte.I postavil ho pred malý prenosný röntgenový prístroj a obracal ho, ako sa chlapovi zdalo, tak svedomite, že mu pot vystúpil od strachu na čelo.— No, lapený ste na pľúca, ale ja vás vyliečim. Musíte sem chodiť každý druhý deň, budem vás štepiť. Prídete?— Prídem, ako by nie.— No, dobre. Dnes vás zaštepím prvý raz.— Nech ma len ratujú. Veď sa im odslúžim.Lekár mu urobil akúsi injekciu s liekom, aký mal práve pri ruke. Čo bolo, to bolo, škodiť mu taká jedna injekcia nemohla.Keď sa Krkvoň obliekal, písal mu recept a povedal, ako má medicínu užívať a masťou sa mastiť. Keďže je kyjak na konci, zakončil reč takto:— A teraz mi za prácu zaplatíte stopäťdesiat korún.Krkvoň sa bol doobliekal. Zahmhmkal a vyťahujúc zamastený šlabikár, riekol:— Veru zaslúžili ste tie peniaze, lenže, — tu podával lekárovi popísané tlačivo, — ja som v krankase, a tak neplatím ani doktora, ani apatieku.Stachovi navreli žily na čele a ovisla mu pera. Malo ho poraziť. Najradšej by bol chlapa vyzauškoval. I zareval naňho:— Vy šaľbiar, čo ste hneď nepovedali, že ste v krankase? Čože, chcete vyklamať podporu a robíte sa takou kalikou! Nič vám nechybí. Nedostanete ani haliera, aby ste vedeli!— To mi tak poradili, aby som hneď nevyzradil, že som v krankase, že ma poriadne obzrú.— A kto vám to poradil?— Nuž u nás pán doktor, keď som prišiel k nemu, aby ma obzrel. Povedal mi, že on na krankasu nelieči, aby som išiel k nim, ale nepovedal popredku, že som v krankase. A keď hovoria, že mi nič nechybí, prečo ma tak revidovali?— A vy si myslíte, že pre ten hlúpy úsad budete brať mesiace podporu?— Nuž keď som taký chorý, že toľké peniaze pýtajú len za obzretie, mal by som len dostať.— Ani haliera vám nedám. Vám nič nechybí. Oznámim vás pred podvod.Krkoň hľadel naňho zohnutý, s roztvorenými ústami. Napokon sa mu mozog rozkýval.— Nuž, to mi ani nič nepredpíšu? Už čo ako, tie kríže ma len bolia. Nemôžem robiť.— Choďte do diabla! Nech vás nevidím, lebo neručím za seba! — reval dr. Stach.Krkvoň zasa hľadel naňho hodnú chvíľu.— Keď tak, nuž tak. Idem k pánu slúžnemu. Nech sa dobre majú.Stachovi sa v hlave rozležalo, že ľudia majú zlé pysky, robili by z neho len zbytočný posmech. Keď počul vrzgnutie dverí na čakárni, vybehol za chlapom a zavolá naňho:— Poďte naspäť. Dám vám recept na prášky a masť.Pri obede bol namrzený a žena sa ho spýtala, čo je taký rozpajedený. Bola to pani tiež tučná, ostrého nosa a jazyka. I vyžaloval sa jej, blázon.Pravdaže mu povedala svoju mienku.— Prečo si taký sprostý, že sa nepýtaš pacienta, kto je, čo je, keď ho nepoznáš?— Tebe je ľahko hovoriť. Keď sa poriadneho gazdu spýtaš, či je v krankase, urazíš ho.Žena, pravda, neuznala dôvod; ona by sa vyzvedela čo ako, s kým má do činenia. Ale chlapi sú takí nemotorní!Stach sa ani dobre nenajedol, šiel do spálne a ľahol si na diván, aby si popoludní trochu zdriemol. Sotva mu prišiel spánok na oči, zobudila ho žena, aby vstal, že prišiel jeden „poriadny“ chlap k nemu.— Krankasák? — pýtal sa, hoci v polosne, ale nedôverčivo.— Iste nie krankasák. Gazda, poriadny gazda.— Nuž, celkom iste gazda?— Ale áno, keď ti hovorím. Nie som taká šialená ako ty.Stach si mrzuto pretrel oči a vyšiel do čakárne. Drglo ho, bol tam Krkvoň.Chcel sa naňho osopiť, ale zazrel, že sa žena díva z dverí, i opanoval sa a spýtal sa ho jemne a milo ako matka drahého dieťaťa:— Čože chcete ešte, Maťko?Krkvoň dojatý neočakávane vľúdnym hlasom si myslel, že aj on bude úctivý.— Len ich už ponížene prosím, pán doktor, nech sa neráčia hnevať.Lekár si chcel čím skôr zasa ľahnúť, hnevalo ho, že ho pre hlúposti nič po nič búria, i jeho mrzutosť sa stupňovala na hnev daromnými rečami človeka, ktorého by bol vďačne horúcou vodou oparil. I odvrkol krátko:— Nehnevám sa, čo by sa hneval. Len hovorte chytro, čo chcete.— Nuž, naozaj sa neráčia hnevať?— Nie, no! — zvolal už hodne hlasnejšie.— Lebo by ma ukrutne bolelo, keby som ich namrzel. Veď sa toľko natrápili so mnou pre nič — za nič. Nuž, naozaj sa nehnevajú?— Ak budete ešte dlho vŕtať do mňa s tým hnevaním, nuž ma dosť ľahko porazí. Hovorte už, čo chcete?— Vidia, že sa hnevajú. Pán doktor, nech sa nehnevajú, ponížene ich prosím. Len to som sa ich chcel spýtať, v ktorej apatieke to mám tú medicínu vziať. Ale nech sa neráčia hnevať, ponížene ich prosím ešte raz.Stacha teraz modlikanie a sprostá otázka Krkvoňova vyniesli celkom z trpezlivosti. K tomu i jeho žena skočila k nemu.— Izidor, Izidor, majže rozum! Nezabúdaj sa!Stach reval, ako vládal:— Vy starý somár, koľkože je tu apatiek? Desať? Viete, že len jedna. Practe sa, dajte mi pokoj! Zmárnim vás všetkých!Krkvoň kýval smutne hlavou.— No, vedia, hovoria, že sa nehnevajú, a tu vidím, že ich skoro ide poraziť. Preboha ich prosím, nech sa uspokoja. Veď som im nechcel ublížiť.— Choďte do horúceho pekla! Môžete ma radi mať! Nohy vám polámem, ak sa neodpracete!— Fuj, hanbi sa! Taký inteligentný človek! — chlácholila ho svojím spôsobom manželka, takže by ju bol vďačne preklal.Pribehli i slúžky z kuchyne, čo sa robí. Krkvoň nie žeby bol išiel, ale zasa začal prosiť, aby sa už len nehneval.— Nikdy som nevidel takého človeka. Veď ich tak prosím, aby sa nehnevali, a oni sa len tým viac srdia.— Eh, čo vás ja tu budem počúvať! Marš von! — zakričal Stach a otvoriac dvere, vysotil Krkvoňa na schodíky, vedúce do dvora.Gazda nebol cvičený ani Sokol ani Orol, splietli sa mu nohy, i padol koncom drieka na ostrú hranu schoda. Zreval žalostne a zozbieral sa po biede, držiac sa oboma rukama za čiastku tela, ktorú už nechcem toľko spomínať.— Jój, jój, jój, ako som si ublížil, ako som si ublížil! No, ale mi dal, ale mi da-a-ál!Stach so ženou, a so slúžkami hľadel na preč krivkujúceho chlapa.— Na, teraz si si navaril pekný sós, — tešila ho jeho pani. — Bude ťa žalovať, celkom iste ťa bude žalovať. Ty srdoš!Slúžky s poľutovaním ustálili, že si musel najmenej kosti na oboch nohách polámať.Stach sa chcel na ne oboriť, ale len vzdychol a hodil rukou; videl, že proti osudu ničoho nezmôže. A urobil to dobre, lebo teraz mala jeho žena slovo, a to také do srdca ryjúce, že mu bolo do plaču. Vtom prišiel jeho kolega dr. Karas, okresný lekár, veľký spolkár, turista, ľudomil a mravokárca. Keď vošiel do izby, pani Stachová zamĺkla ako pena, urobiac tvár ako nikdy neodpočívajúca Alekto[1]na obraze — neviem od koho. Stach prežieral naprázdno, ako keby mu trčalo kus nezrelej hrušky v pažeráku.— Pane kolego, — začal svojím spôsobom, — byl teraz u mňa Matej Krkoun pre visum repertum.[2]Má poměrně dosti tažký úraz na tele. Víte, co znamená, keď budete odsouzen pre ťažký úraz na tele pacienta, pane kolego, pa-ci-enta? — I zdvihol ukazovák do povetria a vytiahol obrvy až po vlasy.— Pán kolega, ten človek ma oklamal a robil si zo mňa posmech, — obhajoval sa veľmi nešťastne Stach.— Vy, pane kolego, ste na celé čáře vinný. Zariaďte si s tým člověkem tú věc. Myslím, že mám právo to od vás požadovať v záujme vašom a v záujme našej stavovské cti. Ten člověk je tady. Pošlem vám ho. Poklona.I odišiel.Koniec bol, že sa Stach vyrovnal s Krkvoňom, a to tak, že ho uzná na mesiac práceneschopným a poukáže mu podporu. Okrem toho mu zaplatí tých stopäťdesiat korún, ktoré chcel na ňom zarobiť. Maťo Krkvoň odišiel spokojný, celkom spokojný, lebo ho pán doktor i o tom uistil, že mu nič nechýba, a nehneval sa viac ani vtedy, keď ho prosil, aby sa neráčil hnevať.Mravné poučenie počul pán dr. Stach obšírne a dôkladne od svojej milej ženy. Pri jej prednáške si pevne umienil, že sa rozsobáši.[1]Alekto,v gréckom bájosloví jedna z troch Fúrií, ktoré prísne dbajú na mravný spoločenský poriadok[2]visum repertum,(lat.) správa o vyšetrení, lekársky nález

Nadasi-Jege_Na-jednom-brde-tkani.html.txt

ÚvodVeľký význam, ktorý Ezechiel má pre históriu náboženstva národa izraelského, ospravedlňuje dostatočne pokus náš. Ezechiel je, môžeme povedať, jedna z najzaujímavejších osobností celého Starého Zákona. Je milý, sympatický i vtedy, keď sa zdá byť extravagantný. Jest niečo enigmatického (záhadného) a mystického v jeho osobe, čo sa nepodarí snáď nikdy dostatočne rozlúštiť. Žil v najkritickejšej dobe celej histórie národa izraelského, v dobe, ktorá vyžadovala muža, ozbrojeného všetkými vlastnosťami, potrebnými k premoženiu ťažkostí, ktoré okolnosti historické postavily pred neho. Historia národa izraelského svedčí dostatočne, že bol muž najsúcejší vykonať tú nesmiernu úlohu, ktorú vykonať mal prorok v dobe tak kritickej, plnej úzkostí, ako bola tá, v ktorej Ezechiel vyvinul činnosť svoju. Je tedy niečo providenciálneho v jeho osobe. Ozbrojený vôľou pevnou, rozhľadom zriedkavým, citom hlbokým, postavil sa pred ťažkosti s neslýchanou smelosťou a premohol ich víťazne.Táto osobnosť bude predmetom nášho studia biblicko-theologického.Literatúra o Ezechielovi je dosť bohatá. Máme celé množstvo znamenitých kommentárov; v monografiach theologie Starého Zákona a v dejinách národa izraelského nachodíme celé množstvo najlepších poznámok o význame Ezechielovom pre vývin náboženstva národa izraelského, ale okrem monografie Luciana Gauthiera: La Mission du Prophete Ezéchiel nemáme ešte monografie biblicko-theologickej o Ezechielovi. Niektoré otázky, týkajúce sa osoby a učenia jeho, boly už dostatočne zkúmané, ale v celosti, v rámci studia biblicko-theologického, Ezechiel nebol ešte predmetom dostatočného bádania.Potrebné je označiť stanovisko, na ktoré sme sa postavili. Už titul: „Ezechiel, jeho osoba a jeho učenie“ označuje dostatočne cieľ, ktorý máme pred sebou. Snažili sme sa vniknúť do duše proroka a pochopiť charakteristické idey jeho učenia, majúc na zreteli význam, ktorý maly pre prítomnosť a pre budúcnosť.Študium naše delí sa na tri čiastky. Prvá má za cieľ predložiť, čo sa vzťahuje na osobu jeho, to jest jeho život, jeho úlohu a jeho charakter. Myslíme, že je nevyhnuteľne potrebné zkúmať tieto tri veci, aby sme v stave boli pochopiť jeho myšlienky a ich spravedlive oceniť.V druhej čiastke rozvinieme učenie Ezechielovo. Neide tu o reprodukciu obsahu jednotlivých kapitôl. Ale ide tu o organismus, o genesis, o system jeho myšlienok. Máme tedy zkúmať, ako idey jeho vychodia jedna z druhej, aké sväzky ich spojujú. Slovom, ide tu o zkúmanie pomeru medzi jednotlivými myšlienkami. Uvidíme pozdejšie, že v tomto ohľade jest poriadok v jeho myšlienkach, že ony vyplývajú na podiv jedna z druhej.Toto stanovisko zdá sa nám byť jedine ospravedlnené. Rozdrobiť dielo Ezechielovo a zkúmať osobitne jednotlivé myšlienky, bez posvietenia na ich úzku postupnosť, ako toGauthierrobí v citovanom diele, toto nám neposkytuje možnosť pochopiť náležite učenie Ezechielovo. Dielo Luciana Gauthier má prirodzene cenu, ale v celku, pri tej methode, ktorú nasleduje, nie je v stave oceniť náležite myšlienky Ezechielove.Ezechiel je theolog. Židovská theologia nepovstala s inštitúciou synagogálnou. Ona je staršia. Ako prorok, Ezechiel rozumuje-medituje. Intuicia profetická a raisonnovanie nachodia sa v tom najužšom sväzku v jeho osobe, a v jeho diele. A toto je ten bod vážny, ktorý Ezechiela robí tak interessantným. Naše stanovisko je tedy toto: Snažíme sa Ezechiela pochopiť ako theologa; on je prvý theolog, ktorého poznáme. Jeho theologia je prirodzene ešte primitívna, nedokonalá. Ale predsa je ona theologia.Spomenuli sme prvej system jeho myšlienok. Či sme oprávnení privlastňovať system Ezechielovi? Je považovaný všeobecne ako duch systematický. Vskutku všade nachodí sa poriadok, systém v jeho kapitolách. Ale vznikne otázka, či tá disposícia, o ktorej myslíme, že ju musíme privlastňovať učeniu Ezechielovmu, je korrektná, alebo nie? Táto systematisácia je nie náš vynález, ale ani sa nenachodí taká v knihe Ezechielovej. No predsa nachodí sa v principiach. Toto je, čo máme dokázať.O čom hovorí Ezechiel v knihe svojej? Niet pochyby, že sa Ezechiel zapodieva najprv s pádom Izraela, a potom s jeho reštauráciou. Z toho tedy nasleduje, že učenie Ezechielovo delí sa na dve čiastky. Prvej predmet je pád Izraela, a druhej reštaurácia jeho.Vznikne ďalej otázka: ktorý je to ten princíp, podľa ktorého majú sa zkúmať idey Ezechielove, týkajúce sa pádu a reštaurácie Izraela. Neodtajiteľné je, že Ezechiel je človek systematický. V každej kapitole nachodíme podivu hodný poriadok. Z toho by nasledovalo, že jediná možnosť by bola rozvinúť obsah jednotlivých kapitolí: Ale čo by sa tým získalo? Naskrze nič. Myslíme tedy, že princíp, podľa ktorého máme usporiadať myšlienky Ezechielove, musí byť celkom iný. Tento princíp je vnútorný, a nie zovnútorný. Nie forma, ale obsah kázania Ezechielovho má určiť subdivisiu. O čom tedy Ezechiel hovorí v prvej čiastke učenia svojho, ktorá má za predmet pád Izraela? Tri myšlienky ho zaujímajú: l. Hriech Izraela. 2. Trest. 3. Spôsob a cieľ trestu. Kto pozorne číta knihu Ezechielovu, musí obdržať dojem tento. Šéma, ktoré nasleduje, je: Izrael poškvrnil zákon Jáhve, pre toto bude nevyhnuteľne potrestaný; každý bude trestaný podľa svojho hriechu; Izraeliti uznajú, že trest ich je zaslúžený a obrátia sa. — Všetky ostatné myšlienky, ktoré vyvinie v prvej čiastke knihy svojej, gruppujú sa okolo týchto principiálnych bodov. Myslíme, že tieto myšlienky sú natoľko dominujúce, že človek tomuto dojmu vyhnúť nemôže.Čo sa druhej čiastky týče, poznamenávame: Predmet druhej čiastky kázania je reštaurácia Izraela. Všetko, čo sa vzťahuje na toto, je pravá protiva toho, čo je predmetom prvej čiastky učenia jeho. Idey dominujúce sú nasledovné: 1. Nový národ. 2. Nový kult. 3. Nová zem.V tretej čiastke podrobíme kritike osobu a učenie Ezechielovo. Základ, na ktorom zkúmať budeme osobu Ezechielovu, je o moc širší, než obyčajne. Oceníme ho ako proroka, ako pastiera, ako kňaza, ako filosofa, a konečne ako apokalyptického spisovateľa.Čo sa učenia Ezechielovho týče, snažiť sa budeme oceniť náležite principia podstatné jeho myšlienok. Podrobíme kritike: 1. Vplyv kultúry babylonskej na jeho ducha. 2. Jeho názor na historiu Izraela. 3. Jeho pochop o Jahve. 4. Jeho pochop o obrátení a spáse. 5. Jeho nomismus, jeho ritualismus a jeho ethiku. 6. Jeho účinok na národ izraelský.Táto methoda poskytuje nám možnosť, podať o Ezechielovi obraz precisnejší, nežli sú tie, ktoré máme o jeho osobe a o jeho učení dosiaľ.

Lajciak_Ezechiel-Jeho-osoba-a-jeho-ucenie.html.txt

M. Th. M.Narodil som sa v Turčianskom Sv. Martine na grunte Thomka Daniela, ktorý nahor susedil s domom Pavla Mudroňa a naproti cez cestu mal evanjelický kostol. V cirkevnom dvore neboli ešte vtedy vyťaté pamätné lipy, pod ktorými písalo sa slovenské Memorandum, a ďalej za nimi bola budova zrušeného slovenského gymnázia, v ktorej nás učil slovenskej abecede pán rechtor Meličko, poťažne pán „profesor“ Sokolík.Môj otec bol rodený Pražan, so známym menom českých pánov, matka mala v žilách zemiansku krv „de Folkusfalva“ a často mi spievala:Ja som sa nazdala,hej, ža sa v poli blýska,a to si Milankozlatým bičom plieska.Odkedy som sa len pamätal, býval u nás ovdovený osvietený pán Ján Francisci, básnickým menom Janko Rimavský, župan Liptova na penzii. U tohto vídaval som prvý maľovaný obraz, miniatúrne vypracovaný olej od Bohúňa, ktorý predstavoval slovenských dobrovoľníkov v tábore pri ohni. Na Jána bývalo u nás mnoho hostí, ktorým sa vždy kredencovalo s božcom pripravené pezinské víno, pečienka od Balkov a čerstvé bryndzovníky domácej výroby. Bryndza bývala od Janka Čipkaja z Brezna, dohán bol domácou úrodou a fajčilo sa z dlhých historických čibukov.Prvý hlboký dojem, ako na chlapca, urobil na mňa Jaroslav Věšin. Keď sa ho otec opýtal o radu ohľadom mojej budúcnosti, povedal ukazujúc na čelo: „Len nech má chlapec tu a potom tu,“ pričom ukázal na srdce, „viac mu netreba k umeniu.“ Pri zápise na gymnázium v Banskej Bystrici nechcel ma direktor zapísať mojím „panslávskym“ krstným menom Milan, a dostal som bez odvolania otcovo meno Rezső (Rudolf).Do vyšších tried prešiel som na katolícke gymnázium do Prešporka, kde profesorom latiny bol nezabudnuteľný Krajňák. V lavici sedel som s Dohnányim (hudobný skladateľ), s bratmi Fridrichovcami z Malaciek, s Ludvigom z Blumentálu, s jedným Odescalchim a s jedným Zichym.Keď som prišiel po prvý raz do Prahy, našiel som starých rodičov v chudobinci obce pražskej a vstúpil som na maliarsku akadémiu k Maxovi Pirnerovi. Ale v jeho škole bolo veľa hrubých, úplne deklasovaných indivíduí, ktoré mi predstavu o vysokej škole umenia hneď na začiatku zničili. Len neskoršie som sa zoznámil s výborným Milošom Jiráskom, s Myslbekom mladším a Förstrom, bratom hudobného skladateľa.Na večerných schôdzkach spolku „Mánes“ mal som príležitosť poznať všetkých vtedajších koryfejov výbojnej českej mládeže v umení i v politike a starému Alešovi musel som zakaždým spievať naše slovenské piesne. V tento čas študovalo veľa slovenskej mládeže v Prahe a v spolku „Detvan“ bolo živo. Ale ich Vinohrady neboli mi nikdy sympatické, ja som býval dolu v meste, a každá nedeľa bola mi drahá prechádzkou, ktorú som riadne venoval starej Prahe. Cez Karlov most na Malú Stranu až hore na Hradčany, blízko Černinských kasární do pohostinného domu profesora Masaryka na celé popoludnie: to je moja najvzácnejšia spomienka.V Mníchove, kde som prišiel na akadémiu pod profesora Hackla, mali ešte ateliéry Věšín, Doubek a Ondrúšek. Tu som najviac priľnul k českému majstrovi E. Zamrazilovi, ktorý bol v povestnej škole Ažbeho niečo ako asistent. Patril do apoštolskej obce a bol veľkým vyznavačom Kristovým. Vo Florencii som bol tri zimy a pilne som tam študoval začiatky talianskej renesancie. Potom som sa stále zdržoval vo Viedni a po sarajevskej vražde vrátil som sa natrvalo domov. Tu, v Turčianskom Sv. Martine, som prežil celú vojnu a šťastne sa dočkal československej slobody.A dnes, čo by som mal ešte povedať? Čo a ako bude so mnou, to je u boha, ale cítim, že by mi ťažko padlo, ak by som videl, že nestačím už formulovať a vyjadriť v našom umení to, čo mi s hlbokým presvedčením leží ešte na srdci.Som síce výtvarníkom, ale literatúra ma už dávno lákala k pokusom, lebo som zbadal, aké je pero ohybné tam, kde štetec už vypovedá. Slovo je zázračný nástroj, ním sa dá všetko vyjadriť, čo v duši cítime. „Umenie je jedno,“ hovorí Carlyle, „a na tom nezáleží, aký je nástroj, ktorý majster chytí do ruky, len keď žiadúca myšlienka dostane svoje živé, materiálu zodpovedajúce stelesnenie.“Milan Mitrovský

Mitrovsky_M-Th-M.html.txt

I.Keď ideš cestou od Liptovskej do Ružomberka, ukáže sa ti z jednej strany pekná diaľ dolného vidieka liptovského; uhliadneš tam osamotený, na výšine ležiaci kostol Všechsvätých, v ktorom z výpravy oproti Turkom vracajúci sa Ján III. Sobiesky, kráľ poľský, služby božie konal, tam zas vyzerá ako z tajomnej skrýše biela veža Štiavnice a sem i tam rozosiate dedinky medzi čistým poľom, zelenými lúkami, belasými horami ako panenka vencom obtočené. Uhliadneš tam z druhej strany Váhu –ako striebristá stužka celý vidiek liptovský na dve rovné poly kálajúceho a svojimi zelenistými vodami vrchom, miláčkom svojím, zemi liptovskej čosi šeptajúceho – a tu hneď od Liskovej strmo vypínajúcu sa výšinu, ktorá teraz nad hradskou a Váhom visí, čo ale za dávnych časov bezprostredne od vĺn Váhu bola obmývaná.Tento vrch, túto výšinu nazýva ľud až podnes Mníchom a udáva tým menom dač tajomstva plného, čo stať sa tu muselo dakedy, hoc ti na otázku nič viac neodpovie, len že sa ten vrch zve Mníchom, a to od skaly neďaleko Váhu nad hradskou pozdlžmo sa vypínajúcej a docela v zemi tak zasadenej, že bys’ myslel, že to človek velikánskej podoby až do pol pŕs zakopaný. Tak ľudia mlčia o útvoroch mien, z vlastnej obrazotvornosti pošlých, a predsa zanechávajú v menách a výrazoch šľapaje starodávnych podaní.Dolu liptovským vidiekom vidieť dvoch ľudí, na koňoch uberať sa v hlbokom rozhovore za čistého júnového dňa roku 1217; podľa zovňajšej podoby sú to nie ľudia obyčajní, ani v týchto – od hlučného skvelého sveta oddialených krajoch vídavaní. Starší, zhrbenej postavy, vychudnutej, suchej, ohorenej – dlhým šedivým fúzom a bradou pokrytej tváre, bol čiernou, od prachu teraz brnasto vyzerajúcou huňou odetý, okolo pásu remennou spinkou opásaný. Hlavu mu pokrývala na huňu prišitá – tvár mu zatienujúca a ho od ihrajúceho slnca ochraňujúca čapica, spod ktorej len tu i tu bystré tmavé oko zablyslo, kedykoľvek sa obrátil jazdec k mladému spoločníkovi svojmu. Z celého výjavu jeho bolo vidno že, je mních.Spoločník jeho vyzeral docela inak. Tento bol oblečený v liskavej oceli od päty až po hrdlo; na boku silný široký, dlhý plášť čiernej farby, na ktorom od pliec dolu bol biely široký vyšívaný kríž. Oceľový Šišak visel mu na rukoväti meča dolu, hlava ale bola červenou, zlatom vyšívanou čapicou zakrytá. Teplo jarného dňa a bezpečnosť okolia primälo ho k tomu, aby ocelový šišak zložil a namiesto neho ľahkú čapicu na hlavu posadil. Voľné oko obzeralo sa dovôkola vidiekom, silný fúz dodával mužskej hrdej tvári výraz sily a tuhej vôle a čierny havraní, vo vetríku zihrávajúci si vlas bil tu i tu po širokej oceľou pokrytej šiji, i tak vzbudzoval šuchot hrmiaci, slabý síce, ale predsa dosť výrečný, takže by prísnejší pozorovateľ ľahko z toho vyrozumel, ako vlas havraní šepce: „Hlaďte sem, aký som pyšný, že som korunou hlavy pána môjho, syna ohnivej krvi, silnej vôle, mohutnej mužskej postavy!“Mladší sa ku staršiemu ozve: „Ale, pán opát, velebný otče, čím ďalej ideme, tým menej rozumiem, čo je vlastne príčinou našej výpravy do týchto pustých od sveta oddialených krajov; nerozumiem, čo za výhodu naša prítomnosť tu pre sväté dielo oslobodenia krajov po ktorých svätá noha Spasiteľa sveta kráčala, nájsť môže; nerozumiem, čo pri tom Uhorská krajina a menovite náš rád svätého Jána získať môže!“„Sú tajomstvá na zemi i na nebi,“ odpovie zhrbený starec, „a nerozumie im svet, múdrosťou svojou všetko pochopiť chcejúci; sú tajomstvá zrejmé oku nemluvňaťa a človeku neskazenému, ktoré v každodennom živote hýbajú srdcami ľudskými a rodia zápal v prsiach človeka, o svojej cene ľudskej neznajúceho. Ty pohliadaš, syn môj, zvykom svojím cudzozemským na tieto končiny oddialené od sveta, ktorému ty rozumieš, a nepomysliš, že v týchto pustých, nemých hornatých krajoch prebýva ľud plný citu, plný zbožného zápalu, ktorý – keď mu povieš, daj život za kríž Spasiteľa –nie dnes, ani zajtra, ale naveky vekov hotový je obete prinášať za svätú vieru, za oslobodenie kríža od jarma pohanského. Ja som nehodný služobník,“ pokračuje ďalej mních, „pána môjho a tak možno v úsudku mojom chybím, ale podľa mojej najlepšej známosti povedať musím, že zbožnejšieho ľudu ani u vás v zápalistej Francii, ani v umnom Nemecku, ani v opatrnom Anglicku a pyšnom Španielsku nemáš nad ľud Karpát; a tak kým nazdávate sa vy, že od vás spasenie kresťanstva závisí, zabúdate na ľud zbožnejší mysľou, úprimnejší srdcom od vás.“Mladý, ocelou odiaty muž sa usmiechal pri slovách zhrbeného, vrúcnosťou reči zachyteného starca, i bolo vidno z ťahov tváre jeho i z pohadzovania hlavy, že s dákousi útrpnosťou horlivosť starca úsmechom obraziť nechce. Starec to spozoroval a bolo mu nie ľúto na srdci, ale radšej otupno na mysli, že jeho hlboké presvedčenie za predmet úsmechu –hoc i nemému –slúžiť môže. Ale v povedomí prevahy svojej pokračoval ďalej: „Tak je, pán komtúr, tak, za jedno preto, že ak chceme hrob svätý oslobodiť, musíme mať zápal svätý za vec našu, bez tohoto nikde, lebo nevytrváme ináč v boji .a spolu zneuctíme vec samu, ktorá má byť čistá od všelijakých pobočných žiadostí; čo sa ale, po druhé, dotýka ľudu Karpát, známe my všetci, ktorí alebo teraz, alebo predtým sme medzi ním prebývali, že on, nadchnutý duchom zbožným, vytrvá v podujatiach svojich skorej ako vy, dumní na svoje činy, z ctižiadosti alebo osobných zámerov predsavzaté. K tomu vidíme, že vy všetci posiaľ, hoc ste ako horlivo začali za vec svätú kruté boje, nevykonali ste nič, bo duše vaše nemali dosť spružnosti dlhší čas vytrvať v ohni skúšania.“„Rád reči vaše počúvam, velebný otče,“ odpovie mladší z pocestných, „i radujem sa počúť z úst vážnych, že v skrytosti sa nachádzajú plemená, posiaľ nepoznaté ľuďom činu –a len dvoje poznamenania mám k tomu. Po prvé, že sama bohabojnosť v boji oproti vyučeným v zbroji neverným nič nevykoná; po druhé ale, že ľud hoc ako silný a pevný, vôľou svojou vždy od náčelníkov svojich a od ich vôle závisí. Známe dobre, že svätý hrob vinou nás samých, to jest náčelníkov, zas do rúk neverných znovu upadol, keď títo, nehľadiac na zmužilosť a bojachtivosť ľudu svojho, .len z čírej nevinnosti ponavracali sa domov.“„V prvom ohľade, pán komtúr,“ odpovedá starec, „vám dobre stojím, že sa ľud náš ľahko naučí každému možnému spôsobu bojovania, a keď sa raz odhodlal k výprave vojenskej, čo je uňho najťažšie, to sa zná podrobiť, akoby neznámym pudom nútený, predstaveným svojim a tak si vynadobudnúť za krátky čas známosti vojenské. Toto prvá výmienka dobrého bojovníka, o vodcov postaráme sa my. Čo sa ale dotýka kráľa Ondreja a jeho podujímavosti v tejto záležitosti, to dobre stojím, že on ľud svoj neopustí a ho nazad ku domov neodvolá, pokiaľ nevyplnil sľub svoj, otcovi a cirkvi daný. – Počúvajte, pán komtúr,“ pokračuje horlivejšie starec, „keď kráľ Bela III. zomieral, posvätil syna svojho, Ondreja, prísahou službe kresťanstva, dal mu prišiť kríž na plecia, zanechal mu k výprave mnoho pokladov, napomínal biskupa jágerského a pätikostolského, aby s ním išli do Svätej zeme a prtpravoval tak dielo oslobodenia hrobu svätého. Stalo sa to roku 1196. Ale čo sa nestalo? Po smrti Belu stal sa kráľom Ondrejov starší brat Imrich, ktorý mu všetky peniaze Svätej k výprave krížovej od otca určené pobral; týmto aj preto nahnevaný Ondrej, že mu otec žiadne kniežatstvo nezanechal, len. nazbieral križiakov a namiestol výpravy do Jeruzalema vtrhol do Chorvátska a Slavónska i opanoval tieto kraje. Tak dlho opan zostala nenávisť medzi dvoma bratmi. Po smrti Imricha dosadol na trón Ondrej i rozpamätal sa na sľub otcovi daný a my služobníci pána nášho zaviazaní sme podľa našej najlepšej možnosti podporovať podujatie jeho.“Dokončil starec. Mladý bujarý muž počúval slová jeho s rozvážlivosťou i poznamenal: „To všetko mi je jasné, velebný opát, ale predsa neznám, nač práve sem poslali mňa, nač práve človeka z rádu nášho, ktorý v Uhrách tak málo účasti mal. Známo nám je to, že králi predošlí i v Uhrách nemeckému rádu darúvali rozsiahle statky, kdežto my žiadnych posiaľ výhod sme v tejto vlasti – okrem v Trenčíne – navzdor ustávaniu nášmu obsiahnuť nemohli.“„To práve je mojou úlohou vám vysvetliť,“ povedá mních, „znáte, že Ondrej kráľ s bratom svojím mnohé rozbroje mal, znáte, že tento rytierov nemeckých – a to i s ich veľmajstrom Konom do krajiny povolal a ich obšírnym majetkom nadal, aby mu proti Ondrejovi pomáhali; tak teraz Ondrej na radu kňazstva, ktoré s ním i proti jeho bratovi držalo, predkladá vás, rád svätého Jána, oným –hoc nemeckých rytierov i sám predtým v Sedmohradsku majetky obdaril. Čo sa dotýka vašej osoby;“ pokračuje starec, „tu zas máte na stav krajiny pohliadnuť a vysvetlíte si všetko. Kráľ Ondrej urobil veľkú chybu. Bratov kráľovniných, cudzozemcov, postaval do úradov cirkevných i svetských, oproti čomu sa pobúrilo vyššie zemianstvo a nato kráľovnú zabiť a moc kráľovskú obmedziť chcelo. Pozostatky to Imrichových prívržencov. My sme uspokojili kraj pre ciele vyššie, chtiac kráľa ku splneniu jeho sľubov –vypraviť sa do Svätej zeme – udržať, čo by nemožným bolo, keby o udržaní svojho panovania presvedčený nebol. Čo tu hovorím, to spolu súvisí s našou terajšou návštevou v týchto hornatých krajoch. Ak má Ondrej s pokojom povolanie svoje splniť, musí kraj v pokoji a poslušnosti byť udržaný. Cieľom naším je teraz najmocnejšie hlavy z krajiny do Svätej země vypraviť a medzi najsilnejších prislúcha pán Liptovského zámku Veľmožín, ku ktorému ideme teraz; keď sa pripojí tento k výprave do Svätej země, tak sú Horné Uhry pre výpravu skoro ubezpečené. S tým sú ale ešte i druhé výhody spojené. Počujte ma len. Liptovský zámok je v Horných Uhrách najmocnejší, cesta svätopanenská ho spojuje s Oravou a Poľskou. Ondrej opanoval Halič a chtiac ju držať, mnoho mu záleží na tom, v čích rukách Liptov spočíva. Ak sa Veľmožín pridá k výprave – prečo ja osobne na svoje staré dni do Liptova cestujem –tak vy zostanete tu ,a neodídete do Trenčína, kde ste hlavne poslaný, a i Horné Uhry i Halič z Liptova na uzde držať budete. Arcibiskup ostrihomský obdrží správu celej krajiny a vy ho máte od polnoci, ale komtúr de Croix, ktorého správe Chorvátsko a Dalmátsko zverené je, odpoludnia podopierať.“„Ďakujem vám, ctihodný otče, za dôveru vo mne zloženú,“ odpovedá johanita, „a odpusťte, že som slovám vašim sprvu neveril. Teraz rozumiem, že celá cesta naša má isté ciele, ktoré, čo odo mňa záleží, dozaista celou silou podporované budú.“Takto sa rozhovárajúc, blížili sa dva pocestní k Liptovskému zámku.

Kalinciak_Mnich.txt

MottoK životu patria nielen chlieb, peniaze, zisk a úžitok, ale aj krása a radosť, vďačnosť k predkom a úcta k starožitnostiam.(Cestopis, II)

Kollar_Slovnik-slavianskych-umelcov-vsetkych-kmenov.html.txt

Cestovný denník (Itinerarium)Keď sa na národnej synode[1]evanjelických rád, zvolanej na nedeľu Laetare[2]roku 1707 a slávnostne konanej sedem dní v Ružomberku, rozhodlo, že vo veci prešovského kolégia a evanjelických cirkví treba poslať ku svätému kráľovskému veličenstvu švédskemu, pruskému[3]a k iným zahraničným mocnárom vysokourodzeného pána Mikuláša Szirmayho[4]s jedným superintendentom, a ja som pred svätou synodou nič nevykonal so svojimi trojnásobnými výhovorkami, predsa som na spoločné prosby zhromaždených ustúpil a súhlasil som s vyslaním.Ustanovilo sa tiež, aby sa listina bezpečného prechodu vyžiadala od najjasnejšieho kniežaťa konfederovaných stavov a rád[5]a výprava sama aby sa podnikala s vedomím a súhlasom jeho jasnosti, aby sa vyhlo podozreniu z prípravy prevratu, a táto úloha sa zverila vysokourodzenému pánovi Jurajovi Ottlíkovi,[6]hlavnému správcovi kniežacieho dvora. On však — pre isté príčiny na dvore neprítomný — úlohu vyzdvihnúť oné listiny dal inému, a tento konal úlohu nedbanlivejšie. Keď medzitým moskovské veľknieža, Peter Alexejevič,[7]dostalo správu, že švédsky kráľ Karol XII. vkročil do Saska, dorazilo s početným vojskom do Poľska, trpiaceho pre šľachtické sprisahania,[8]a poslalo skvelé posolstvo ku kniežaťu konfederovaných Uhrov a ponúklo mu poľskú korunu. A tak sa stalo, že najjasnejšie knieža konfederantov — iste ako sa svedčí pohnuté nečakaným priateľstvom takého panovníka — odkladalo vydať nám, majúcim odísť do Poľska, onú listinu, keď sa konečne uprostred leta o ňu žiadalo. Potom v mesiaci novembri, keď knieža malo košickú schôdzku s konfederantmi, prišiel som do Košíc aj ja, znepokojený listami niektorých konzistoriálov.[9]Na hospodu ma prijal pán Adam Bachmegyey, podplukovník kniežacieho delostrelectva a veliteľ košickej zbrojnice, a podporovaný priazňou veľkomožného pána Juraja Ottlíka, našiel som u pána Ketzera,[10]najvyššieho komisára, ako aj u pána košického richtára — inak oddaných pápežskej veci[11]— jednomyseľnú ochotu vec vybaviť. Z príležitosti schôdzok však, ktoré mali evanjelické rady v hospode veľkomožného pána Juraja Ottlíka, pripomenul som nielen vyžiadanie onej listiny od jeho jasnosti, ale predložil som aj cirkevnú agendu,[12]ktorej uverejnenie treba podľa rozhodnutia ružomberskej synody urýchliť. Posúdenie agendy zverili hlavne pánu Bohušovi,[13]ktorý so svojimi pomocníkmi prezrel nielen latinský traktát, ktorý z poverenia slovensko-pravnianskej synody z roku 1635 napísali superintendenti pán Daniel Dubravius[14]a pán Joachim Kalinka,[15]ale prezrel aj formuly krstu, úvodu, sobáša, rozhrešenia, tiež poriadok obradov nedeľných, slávnostných a každodenných, ktoré som zostavil podľa rozhodnutí ružomberskej synody, a podrobnú správu o celom diele podali na novej schôdzke v prítomnosti početných popredných evanjelikov, medzi ktorými na poctu treba tu menovať: vysokourodzeného pána baróna Štefana Petrőcziho,[16]pána Žigmunda Janokyho,[17]pána Juraja Gerharda, senátorov konfederovanych stavov, pána Juraja Ottlíka, hlavného správcu dvora, pána Michala Okolicsányiho, správcu erárnych majetkov, pána Pavla Príleského,[18]prísediaceho hospodárskej rady, pána Jána Bossányiho, košických evanjelických senátorov, vyslancov hornouhorských miest, ako aj viacerých z rozličných stolíc a tiež vyslancov zo zadunajských krajov. Na tomto zasadnutí sa uzavrelo, že treba poslať vysokourodzeného pána Juraja Gerharda s pánom Jurajom Ottlíkom k jeho jasnosti vo veci listiny bezpečného prechodu, ktorú nám treba vymôcť, a vtedy jeho jasnosť povedala, že o veci sa chce poradiť so senátom, a nech je namiesto pána Szirmayho poslaný niekto iný. Pripomenula, že nie ona má príčinu, pre ktorú nemôže súhlasiť, aby bola poslaná jeho urodzenosť.Keď sa to evanjelické stavy dozvedeli, vymenovali inšpektora prešovského kolégia pána Michala Meltzela, pretože už predtým spolu s vysokourodzeným pánom Szirmaym bol takýmto úradom poverený.[19]Nasledujúceho dňa však prostredníctvom pána Gerharda a pána Ottlíka opätovali svoju žiadosť ohľadne listiny bezpečného prechodu, a to aby ju milostivo dostali nie zo súhlasu slávneho senátu, ale z kniežacej moci, a dostali láskavú odpoveď nielen o vydaní listiny bezpečného prechodu, ale aj o tom, že k posolstvu sa má pripojiť vysokourodzený pán Gerhard, poslaný k jeho švédskemu veličenstvu v inej záležitosti, týkajúcej sa kráľovstva. Jeho jasnosť tiež povzbudzovala evanjelické stavy, aby si všetkými možnými poctivými prostriedkami a spôsobmi získavali priazeň evanjelických kráľov a kniežat, a mne povolila audienciu, pretože som jej chcel podať správu o krstnej formule, pre ktorú mi predtým písala.Vojdem s veľkomožným pánom správcom dvora, pozdravím knieža vopred pripravenými slovami, želajúc, nech boh milostivo pomáha všetkým dobrým úmyslom a skutkom jeho jasnosti, nech jej dožičí dlhý život, prekvitajúci dom a všetok úspech a blaho, nech tak prevýši slávu svojich predkov a u všetkého potomstva získa sebe primerané meno otca vlasti, potom však, nech ju po dobrom skončení života a odložení rúcha smrteľnosti ozdobí korunou spravodlivosti. Jeho jasnosť odpovedá poďakovaním a so želaním, nech boh všetko obráti na slávu svojho mena. Keď bola láskavo vypočula moju obšírnejšiu žiadosť, hovorila však povzneseným štýlom.Potom som pripomenul nariadenie jeho jasnosti o pripravovanom vyšetrovaní vo veci krstnej formuly, ktorú údajne používali niektorí evanjelickí kňazi v Liptovskej stolici proti zmyslu Kristovho ustanovenia a proti zmyslu apoštolskej praxe, zavádzajúc túto formulu: Prežehnávam ťa a udeľujem ti meno. Predložil som pod pečaťou liptovského kontubernia[20]urobené vyšetrovanie a ponížene som prosil, aby jeho jasnosť ráčila takými donášačmi a potupovačmi udatným a hrdinským duchom pohŕdať a o evanjelikoch aby ráčila prijať bezpečný sľub, že oni s pomocou božou budú svoju vec tak konať, aby z ich učenia nevzniklo nijaké pohoršenie. Knieža odvetilo, že mu je milé, že sa o ničom takom nedozvedelo, že však to nie je potupa, keď máme žiť bez urážky katolíkov. Jeho jasnosť sa však nazdávala, že hovorím o potupe utŕženej zmýšľaním politikov a zmyslom uhorského dekrétu.[21]Pri tejto príležitosti som rozpovedal, že ružomberský plebán z čírej nenávisti proti nášmu náboženstvu nanovo krstil dietky pokrstené evanjelickým kňazom proti zmyslu najstarších koncilov a napodobňujúc donatistov a Cypriána,[22]plebánov skutok však možno preskúmať na základe nie vymyslených, ale jasných svedectiev, a pokorne som prosil, nech jeho jasnosť, presvedčiac sa o pravdivosti veci, ráči tohto plebána vrátiť k poriadku, a to mi aj prisľúbila a počestne ma prepustila.Keď som tieto vecí vybavil, vracal som sa do Žiliny, z Prešova som však odbočil do Bardejova a spolu s prešovským farárom, pánom magistrom Jánom Schwartzom,[23]a aj so slovutným pánom Jánom Rezikom,[24]verejným profesorom a riaditeľom prešovského kolégia, navštívil som pána superintendenta Jakuba Zabelera[25]a poprosil som ho, aby prečítal onen latinský traktát, ktorý má byť v úvode Agendy, a aby napísal Agendu nemeckú. Vykonal oboje, aj onen traktát schválil svojím podpisom, aj nemeckú Agendu zostavil, najmä podľa prešovských agiend, v zmysle ružomberskej synody, a odovzdal mi ju na vytlačenie vo Wittenbergu, ak ta bude možno dôjsť.Na Štedrý deň som sa vrátil do Žiliny a list vysokourodzeného pána generála Štefana Petrőcziho, pána Žigmunda Jánokyho a pána Juraja Gerharda mi naložil bez ďalšieho preťahovania ísť a dostaviť sa do Prešova dňa 6. februára. Prv než som sa vydal na cestu, postaral som sa o vytlačenie NeumannovhoNucleus omnium precandi formularum,[26]ku ktorému som pripojil modlitbu raňajšiu, večernú a iné. Postaral som sa aj o tlač Aktov a uznesení konventu či synody žilinskej, spišskopodhradskej a našej nedávnej ružomberskej, chtiac sa zavďačiť nielen farárom cirkví vo vlasti, ale aj zahraničným ukázať verejný dôkaz našich aktov a zhody v ortodoxii.[27]V mene božom som sa od svojich pohol 7. februára a 12. februára som šťastne prišiel do Prešova, na hospodu ma prijali na fare, v ktorej som pri vzdychoch a rozličných starostiach musel na príchod pána Gerharda vyčkávať až do nedele Rogate.[28]Nenašiel som tu ani písomné pokyny, ani pas od kniežaťa, ani peniaze určené na cestu, ani spoločníka na cestu. Prostredníctvom rýchleho posla som napísal pánu Gerhardovi, ale ako odpoveď som dostal, že pre chorobu a smrť svojej pani matky nemôže prísť, ale že príde v najbližších dňoch. Prišiel napokon po nedeli Jubilate,[29]z Prešova odišiel do Košíc ku kniežaťu a vrátil sa stade, prinášajúc listinu slobodného prechodu, písomné pokyny a poverujúcu listinu a aj dvesto zlatých, určených na cestu. Odovzdal mi to všetko do rúk, vraviac, že teraz nemôže odísť so mnou, ale že za mnou predsa príde, až mu napíšem o zdare svojich vecí a o náklonnosti švédskych veľmožov.Mne odovzdaný otvorený list znel takto:Všetkým vospolok i jednotlivcom každého stavu, stupňa, hodnosti a postavenia, ktorí budú tento náš list vidieť, čítať, alebo počuť čítať, pozdrav a naše najponíženejšie a každému stavu, stupňu a hodnosti patričné služby.Potvrdzujeme, že sme predkladateľov tohto listu, totiž najdôstojnejšieho pána Daniela Krmana, superintendenta evanjelických cirkví augsburského vyznania istých preddunajských stolíc uhorských, a šľachtica Samuela Pohorského[30]v našom mene vyslali k rôznym augsburského a helvétskeho vyznania najjasnejším, najmocnejším a najpremocnejším kráľom, kurfirstom, kniežatám a republikám, tiež k urodzeným grófom a barónom, veľmožom a šľachticom rytierskeho radu, k cisárskym, kráľovským a slobodným mestám za tým účelom, aby tých, ktorých boh pohol ku zvláštnemu uctievaniu svojho mena a k rozširovaniu pravoverného evanjelického náboženstva — v našom Uhorsku predtým temer už potlačeného, teraz však z božej milosti ožívajúceho — aby tých všetkých ponížene vyhľadali vo veci obnovy u udržania kolégia evanjelických stavov v Prešove a vo veci založenia seminárov a konviktov,[31]a aby prosili o toľkú pomoc, koľkú myseľ a horlivosť hrdinov vo svojom srdci prechováva.O ich láskavé, milostivé a dobrožičlivé prijatie a radostné prepustenie každý stav, stupeň a hodnosť najponíženejšie a jeho vznešenosti primerane prosíme, hodlajúc sa za láskavosť, milosť a štedrosť odslúžiť svojou úctou, oddanosťou a nikdy nehynúcou pamiatkou. Vybavené 6. dňa mesiaca apríla 1707 na našej národnej synode, ohlásenej do mesta Ružomberka.Miesto pečate.Evanjelické stavy augsburského vyznania, predsedovia, seniori a prísediaci preddunajských, predtiských a zatiských konzistórií.*Pokyny však boli tohto znenia:Pokyny pre najdôstojnejšieho pána Daniela Krmana, superintendenta cirkví augsburského vyznania v istých preddunajských stoliciach slávneho Uhorského kráľovstva, a pre urodzeného pána Samuela Pohorského, ružomberskou synodou zvolených vyslancov k najjasnejším a najmocnejším kráľom Švédska, Pruska a k iným vladárom, kniežatám a republikám evanjelického náboženstva.1. Kamkoľvek pod vedením božím dôjdu, nech sa predovšetkým predstavia prvému ministrovi dotyčného kniežaťa a nech patričným spôsobom a s povinnou úctou krátko vyložia svoje poslanie, nech ukážu otvorený list, aby u týchto panovníkov obdržali audienciu, a keď ju obdržia,2. nech tieto veličenstvá, kniežatá a republiky, každému stavu primerane, ponížene pozdravia v mene uhorských evanjelických stavov augsburského vyznania — kráľom však nech podajú poverujúce listiny, ostatným nech ukážu otvorený list. Prosiac o podporu, nech pohotove opíšu prekvitajúcu mládež, aj zúbožený stav slávneho prešovského kolégia a naše zámery zreštaurovať ho na zveľadenie božej slávy a pravoverného náboženstva, vystavať aj iné kolégiá, konvikty a semináre pre tých, ktorí sa majú zvlášť vzdelávať pre kňazský stav.3. najjasnejšiemu kráľovi švédskemu nech vzdajú zvlášť pokornú vďaku za nedávnu dohodu s pánom Mikulášom Szirmaym a nech odporúčajú naše evanjelické stavy aj jeho ďalšej milosti. Či sa však nariadenie už premenilo na skutok, nech sa dozvedajú nie od kráľa, ale iba od pána Pipera,[32]jeho najvyššieho ministra.4. Keď prv obdržia odpoveď o týchto veciach (aby sa to už vopred nepomiešalo s týmto), nech sa až potom vyzvedajú, kde a ako najlepšie by bolo možné vybaviť aj onú zbierku, ktorá už pred mnohými rokmi bola prichystaná, ale po nasledujúcom znovuzriadení našich cirkví nevedno, kde ostala.5. Hoci za terajšieho stavu vecí svieti lepšia nádej trvácnosti, predsa, pamätliví na ľudské premeny, nech najjasnejších kráľov, švédskeho a pruského, prosia, aby ich veličenstvá — ak by teraz alebo v budúcnosti pre nejakú netušenú okolnosť naše veci v Uhorsku upadali, aj keby sme ich pre nejakú prekážku nemohli vyhľadať, predsa pre svoju oddanosť rozširovaniu pravej bohoslužby a podľa moci a práva napomáhať svojich, v cudzích krajinách žijúcich, príbuzných vo viere, vyhradeného v osnabrückom mieri[33]— ráčili vec uhorských evanjelikov urobiť svojou vecou a všemožne k tomu pracovať, aby sa v zmysle viedenského mieru[34]z roku 1608 v celom Uhorsku zachovávala náboženská sloboda, a čo je súhrn všetkých našich žiadostí: aby bola vložená do budúcej všeobecnej mierovej zmluvy so Svätou ríšou rímskou. Ich veličenstvá ako pestúnov a obrancov cirkvi Pánovej preboha, pre ich tisícoraké šťastie pokorne zaprisahávame, aby sa tak stalo. Do iných politických vecí nášho najjasnejšieho kniežaťa sa nevkladáme, ale ostatne skladáme na múdrosť a aj obratnosť pánov vyslancov.Ako im želáme šťastnú a požehnanú cestu, tak im želáme všetok zdar a tiež radostný návrat. Vybavené na našej generálnej národnej synode, ohlásenej do mesta Ružomberka, dňa 6. mesiaca apríla roku 1707.Miesto pečate.Predsedovia, seniori a prísediaci pred dunajských, predtiských a zátiských konzistórií evanjelických augsburského vyznania stavov Uhorského kráľovstva.*Konečne tu teda už boli aj tieto písomné doklady, aj na cestu potrebné peniaze, ale nebolo spoločníka na cestu. Pán Meltzel sa vyhováral na domáce veci, pán Ocherland, Bardejovčan, na nesúhlas svojich mešťanov, pán magister Ján Schwartz, zo začiatku ochotný, nakoniec robil ťažkosti a opieral sa o mienku bardejovského pána superintendenta Jakuba Zabelera, ktorú si získal Rezikovým listom, narýchlo napísaným v mene poprednejších prešovských evanjelikov. Predsa sa však našiel nepripravovaný spolucestovateľ, urodzený pán Samuel Pohorský, predtým mešťan trenčiansky, teraz spolu so svojím pánom bratom dozorca na sárospatackých majetkoch. Hľa, aký ťažký, skutočne zlovestný bol začiatok tejto cesty! Mnohí obdivovali moju, celé tri mesiace skúšanú trpezlivosť. Konečne som sa teda 14. mája s pánom Kornelom Hermnsohnom pohol z Prešova do Bardejova. Bezplatný povoz nám riadil prešovský mešťan pán Holegancz a dopravil nás až do Sącza.[35]Pán Pohorský, nepríduc do Bardejova toho istého dňa, ale podvečer nasledujúceho dňa, spôsobil mi nemalú starosť.Dňa 16. mája rozlúčil som sa s pánom Jakubom Zabelerom a s pánom Mikulášom Szirmaym a nasledujúceho dňa, zasväteného vstúpeniu Pána — ktorý však Rusi v poľských dedinách, cez ktoré sme šli, nesvätili — došli sme do Sącza, vzdialeného 11 míľ[36]od Bardejova, a zabočili sme k pánu Fuchsovi, krakovskému mešťanovi, evanjelikovi, ktorý pre mor v Krakove býval tu. Náš Kornel tu dal prichystať štyri plte a u kniežaťa Lubomirského,[37]pána tohto mesta a hradu, si prostredníctvom nejakého ku kniežaciemu dvoru patriaceho žida po mnohých úplatkoch a po celom týždni vyžiadal listinu, ktorá potvrdzovala, že všetky sudy vína, ktoré nakúpil v Uhorsku, patria tomuto kniežaťu a treba ich doviezť do Varšavy. Táto židovská rada prinášala potom Kornelovi i nám ustavičný strach, ba Kornelovi dokonca stratu. Lebo keď sa už-už približoval k svojmu domovu, piotrowinský gubernátor[38]vyhlásil ono svedectvo za pochybné a Kornelovi násilím odňal desať sudov, aké sa mu páčili. Aj my sme mali päť súdkov vína, najlepšieho tokajského samotoku, z ktorých jeden priniesol pán podžupan Michal Roth,[39]druhý pán Gerhard — dostal ho od pána Ketzera — tretí pán Mikuláš Szirmay, ostatné pre švédskych a brandeburských ministrov doniesli nejakí bardejovskí páni, ale tie ostali nedotknuté až do Puláw.[40]Samo mesto sa hemží židmi viac než hnilý syr červíkmi a svoju synagógu majú neďaleko hradnej brány. Hrad však leží na kopčeku nad riekou Dunajcom, rozložitý, nádherný, vtedy ho opravovali.A tak dňa 23. mája, vezúc sa po dobrej rieke, došli sme do dediny, vzdialenej od Sącza 3 míle, prenocovali sme na pltiach a skoro ráno, keď sa pltníci z tejto dediny poschádzali, prišli sme k spustnutému hradu nazývanému Melsztyn a odtiaľ k mestu Zaklyczin, kde sa na ľavej strane ukázal iný hrad, my sme však očakávali Kornela idúceho na koni. Vpravo ostalo mesto Tarnów, ktoré je vzdialené od Sącza 6 míľ a má reformovaný kostol. Odtiaľ sme prišli do mesta Opatowiec, kde sa rieka Dunajec, po ktorej sme sa doteraz plavili, vlieva do Visly, pritekajúcej od mesta Krakova. V tomto meste sme ešte mohli dostať uhorské víno za znesiteľnú cenu, potom však bolo jeho užívanie zriedkavejšie. Do rieky Dunajca však z pravej strany vteká rieka Poprad, potom rieka Biala a Wystok[41]a tie všetky robia rieku Dunajec splavnou.Dňa 26. mája, v sobotu pred Turícami, prišli sme do Nowego Miasta a na poctu toho dňa zostali sme na našich pltiach pri modlitbách a spevoch až do poludnia. Potom, keď sa naši pltníci vrátili z kostola a z jarmoku v tamto meste, odviazali sme svoje plte a došli sme do Baranówa,[42]kde sme uvideli prekrásny zámok, iste veľmi rozľahlý a pokrytý červenými škridlicami, postavený do tvaru štvoruholníka. Odtiaľ sme sa viezli do Winár,[43]stade do Dzikówa, do Kolczyna, kde na kopci nad Vislou leží hrad, rozdelený na tri samostatné, navzájom však súvisiace časti. Priviezli sme sa do mestečka Sandomierza, ktoré má na kopci postavený hrad a množstvo kláštorov a kostolov a je na pohľad krásne a opevnené a toho času malo nemeckú posádku, ktorá sa na predmestí pri Visle ponevierala okolo nášho vína. Keď sme si na hrade u veliteľa vybavili veci, ako sme si želali, pohli sme sa na mesto Zawichost,[44]ktorému práve naproti stojí zborený hrad, vystavený na podobu tokajského hradu. Z tohto na kopci ležiaceho mesta prišiel k nám jeden vtipný mních, ktorý za svoje žarty od každého z nás dostal niekoľko grošov, druhý však, ktorý prísne vymáhal víno na vykonávanie omše, nevyprosil nič a s hnevom odišiel. Tu sme zakúsili veľmi prudký lejak, ale chránili sme sa pred ním v domčeku dômyselne zhotovenom z dosák a pokrytom šindľami, postavenom kvôli nám na plti, na ktorej sme sa viezli.Podvečer sme došli k brehom mesta Kolczyn a keď sme počuli, že je v ňom veľa vojska, držali sme sa potichu a obdivovali sme krčahy a misy, ktoré tu náš Kornel veľmi lacno kúpil. Ráno sme prišli do mesta Kamien, ktorého veliteľ poslal vojakov a žiadal, aby sme mu darovali fľašu vína, a keď sme ich prepustili, dostali sme sa až do Piotrowina, kde žil gubernátor a kde bola kráľovská komora. Kornel síce vopred poslal posla k svojim bratom, ale oni, sem i tam blúdiac, bratovi neskoro pribehli na pomoc a radu. Kornel predložil list od kniežaťa Lubomirského, poslaný gubernátorovi, aby z tohto vína nič nepožadoval, ale gubernátor list vrátil s tým, že od kniežaťa Lubomirského, svojho brata, dostal opačný rozkaz. Z toho vysvitlo akési sprisahanie oboch Lubomirskovcov proti Kornelovi a lesť bola vyrovnaná ľsťou. Uvideli sme tu dievčatá i ženy príliš odvážne prevážať sa po veľmi širokej Visle ešte aj neskoro v noci. Aj predtým sme počúvali chlapcov a dievčatá, vyspevujúce na brehu tú a inú vtipnú poľskú pesničku:Flisarkowe mili,dawno ste doma nebili,my Boha będziemy prosili,bistie sie zdrawi do domu wrącili,Fliskowe z neba,daice nam chleba,jestli nedaće,to potoneće,a ty mila swęta Barborko,wynies ich kde melko.Flisowa žonaśedi sobie doma,flisar neboračekgrebie co hrobaček.[45]A aby dostali bochník chleba, často museli veľa bežať a spievať.A pretože Kornel videl, že v meste Janowiec ho očakáva tvrdšia skúška, obávajúc sa, aby mi z toho nevznišlo nejaké nebezpečenstvo, postaral sa, aby mňa a môjho spoločníka zaviezli na jeho voze do Puláw. A tak sme hodili svoje drobnosti z pltí na voz a poženúc kone, šli sme cez veľmi husté lesy a poprechodili sme cez dediny preplnené nemeckými vojakmi, ale nikto z nich nás neoslovil ani jediným slovíčkom. Prišli sme do mesta Kazimierz, kde sme uvideli zrúcaný hrad, spustnuté domy a premnohé sýpky, zvané Speicher,[46]a na blízkom vysokom kopci skvelý zámok, zvaný Janowiec.[47]Prišli sme do Puláw, kde sme uvideli Švédmi vypálené susedné dediny a nad Vislou nádherný hrad. Mnohé veci tu boli z lešteného mramoru, najmä dvere, stĺpy, dlažba, sochy. Z jednej strany boli kamenné schody, z druhej bolo utešené miesto na prechádzky od jedného paláca k druhému a smerom k Visle vysunuté striešky. Komnata pani Sieniawskej[48]mala miesto tehál a kameňa vzácne drevá, porezané do tvaru tehličiek, medzi ktoré boli povkladané iné tohože druhu, majúce šírku malíčka. Pod hradom bola záhrada, obklopujúca v prostriedku jednu dlhú cestu a niekoľko iných, pretínajúcich ju, a všetky mali z oboch strán lipy alebo buky, ktoré tvorili umelecké klenby a akoby steny, ťahané podľa olovnice. Na zemi boli záhonky, ktoré záhradníci ozdobili rozličnými kvetinami a rastlinami. Na celé toto miesto bol utešený pohľad, hoci ho Švédi ohňom tak spustošili, že z mnohých budov ostali len zrúcaniny. Boli tu aj dve pivnice, vybudované na niekoľko sto sudov vína, kvôli kupcom a na úžitok zemepánov. Odtiaľto sme odskočili do dediny Konskowola[49]k bratom pána Kornela, Fridrichovi a Kazimírovi, ktorí všetci traja mali v árende sieniawské majetky a rozprávali nám, že pani Sieniawska viacej želela nad tunajším kostolom podpálenými Švédmi, než nad svojím pulawským zámkom, musel byť natoľko nádherný a vyzdobený. Blízko bolo mesto Lublin, všade ospevované.Tretieho dňa od nášho príchodu do Puláw, totiž práve vo sviatok Kristovho tela, čiže 7. júna, keď sa najal člnok a naložilo sa naň päť súdkov, rečených „antal“,[50]pohli sme sa smerom na Varšavu a pri dedine Goląb, blízko borowanského kláštora,[51]dve míle od Puláw, upadli sme do rúk šľachticom, či radšej zlodejom, sieniawským vojakom, ktorí vypočúvali a pokutovali všetkých kupcov, dopravujúcich tovar po Visle. Keď nás uvideli, vykrikovali: Zabijaj, zabijaj, to znamená: k brehu, k brehu! Keď sme prišli k brehu, dvaja naši veslári šli vopred s listinou, ktorú sme dostali od pána pulawského polkorába,[52]že súdky vína, ktoré vezieme, patria pani Sieniawskej a majú sa zložiť vo Varšave. Títo po koristi chniapajúci vojaci oborili sa na pána Pohorského, môjho spoločníka, a keď jedného veslára uderili ťažkým kyjom a jeden z nich dal pánu Pohorskému zaucho, hneď uchvátil dva súdky vína, z člna uchytil pušku pána Pohorského pod zámienkou, že všetky naše veci sú jeho, lebo vraj my, uhorskí kupci, klamársky odvádzame tridsiatky.[53]Dá sa veriť, že sa niečo dopočuli o Kornelovom kúsku, a keď sa spytovali, kto som ja, čo sedím v člne, a pán Pohorský vo svojom ohromení povedal, že som jeho spoločník, nato aj mne rozkázali predstúpiť.Stalo sa však z prozreteľnosti nášho boha, že nejaký dominikán,[54]zvaný Hieronym, vidiac, že naslopaní vojaci začali ostrý výsluch, zbadajúc aj moje hneď zatým, zdvihnuté ruky a zároveň v mojej dvihnutej ruke zlatý peniaz, ostro hrešil vojakov, hovoriac, že na tomto území, ktoré patrí jemu a jeho kláštoru, nemajú oni nijaké právo, a nástojil, aby mňa — starčeka — neznepokojovali. Keď zlatý peniaz dostal, unúval sa onen Hieronym pre nás ešte bezočivejšie, a veriac, že sme rímskokatolíci, zastával sa nás ako svojich spoluvercov a dosiahol, že dva súdky, ktoré už boli naložené na voz, zložili. My sme však vraveli, že nám nezáleží, ak nebudú odovzdané všetky súdky, prosíme iba, aby nám dôstojný otec, až bude treba, pred vysokourodzenou paňou Sieniawskou vydal svedectvo, a to prisľúbil. Keď sme pristali na to, že z jedného súdka dáme 15 garniecov,[55]neuveriteľný hurhaj sa skončil. Povšimol som si, že Hieronym, vidiac moje zdvihnuté ruky a oči uprené na seba, príliš hlboko si vzdychnúc, pozdvihol oči k nebu, bezpochyby ma tým napomínajúc, aby som si pomoc žiadal odtiaľ, ale po onej pokonávke votrel sa mi do priateľstva, ja však zasa som mu sľúbil, že ho pozdravím svojím listom a že mu s vďakou potvrdím, aké dobrodenie mi preukázal — čo aj bez svojej vôle a keď mu môj boh naklonil srdce.Zbojníci sa čudovali, že je víno také sladké, smelo pili a už nás aj priateľsky z nášho poctili a pozývali nás k sebe do dediny, ba až nútili, ale v hlbokej už a tmavej noci radšej sme sa chceli od nich odtrhnúť a tak sme polomŕtvi došli k mestu Stężyca a pod jeho brehom sme strávili noc, velebiac božiu prozreteľnosť, že ma pomocou inak nepriateľa môjho náboženstva vyslobodila z nebezpečenstva. Lebo čo keby boli pri mne našli listovné doklady? Čo keby sa boli z písiem dozvedeli, že som superintendent? Skutočne sa domnievam, že by sa o mojom živote bolo bývalo rozhodlo, ale po celý čas tejto tragédie ma nepočastovali ani jediným hrubým slovíčkom, ba sám mních za mňa, ktorého nazval ctihodným starčekom, u opilcov zakročil, aby mňa, väziaceho v člne, neznepokojovali. Tu som skúsil ono šalamúnovské: Keď sa tvoje cesty páčia Pánovi, aj tvojich nepriateľov obracia k pokoju.[56]Pohnúc zavčas rána zo Stężyce, o pol hodiny sme prišli k novej poľskej stráži a nazdávali sme sa, že jej dôstojník ešte chrápe, ale vyšiel k nám a milo nás oslovil a keď dostal malú diškréciu, prepustil nás. Odtiaľ sme sa doplavili k nejakej dedine, v ktorej tiež bola poľská stráž, ale bojac sa jej, opustili sme člnok, nasledovali sme akéhosi človeka, ktorý sa s vojenskými strážami poznal, a nimi nezbadaní vyhli sme sa výsluchu a všetkému nebezpečenstvu. Len čo sme kúštik zašli, zavolal na nás iný vyslúchač, hovoriac, že je od folwarku,[57]čiže dvorný dozorca, ktorý vraj má vyšetrovať cudzincov, či v topánkach sem alebo tam neodnášajú falšované listiny. Keď pán Pohorský počul spomínať topánky, zhodil si jednu čižmu, zabudnúc, že má zväzok rozličných listín, ktorý sa mu skĺzol niže kolien, a vyslúchač ho ľahko mohol zbadať. Ten však, zmeniac štýl, povedal, že verí našej výpovedi, ale že si prosí diškréciu od vína, a keď dostal rýnsky zlatý, prepustil nás.Podvečer sme prišli do dediny Tarnów,[58]kde sme na brehu uvideli zástavu s rotou vojakov, uverili však výpovedi našich veslárov, a prenocovali sme na vode bez prekážky a nasledujúceho dňa sme z Čiarnikowa[59]došli do mestu Kalwaria.[60]Kalwarijského vojska sme sa síce báli, neuvideli sme však nijakého vojaka, a tak rýchlou plavbou sme sa v ustavičnom strachu blížili k Varšave. Na niektorých miestach sme na Visle uvideli lesy na ryby,[61]ktoré sa tu v určené časy chytávajú. Ryby — plávajúce, ako ich chvosty vedú, až kým sa nedostanú k lesám — narážajúc chvostmi šplechocú vodou a rybárom dávajú takto znamenie o svojej prítomností.Dňa 9. júna, tretieho dňa po odchode z Puláw, dorazili sme do Varšavy a hospodu sme dostali u pána Ondreja Trenchiniho práve naproti radnice. Súdky vína sme uložili u pána Daniela Neumanna; priviezli sme ich ta z Visly za hlbokej noci, nie bez nebezpečenstva zo strany študentov. Nasledujúceho dňa sme počuli kázeň evanjelického farára u vyslanca pruského kráľa nie bez údivu, že sa uprostred pápežencov, lipnúcich k pápežskej stránke až do zmeravenia, luteránskym kupcom dovoľuje prebývať a verejne konať sväté služby božie. Evanjelický farár sa však predsa žaloval, že keď nedávno cestoval, napadli ho poľskí vojaci, pripravili ho o drobnosti, ktoré mal so sebou, a zbili ho. Dodal, že nie mu je radno samému vykračovať v kňazskom rúchu po uliciach a že nedávno ho na návštevu pozval nejaký poddaný, pápeženec, ktorý sa však vydával za luterána, ale on, vytušiac klam spojený s nebezpečenstvom života, svoju prítomnosť oddialil. Potom sme videli mestský zámok nad Vislou a so zámkom susediaci dom, ktorý kráľ August[62]postavil pre ktorúsi ženu. Uvideli sme nádherné paláce poľských magnátov, medzi ktorými vynikal palác vojvodu plockého, veľmi veľkolepý, ozdobený troma poschodiami, maľbami, lešteným kameňom a rozľahlou záhradou. Videli sme aj miesto na rovine posvätené na voľby[63]a korunovania kráľov. Našli sme veľmi vzdelaný ľud, veľmi ľúbezný poľský jazyk, bohatých kupcov, nádhernú radnicu a krásne budovy v meste i na rozľahlých predmestiach. Dozvedeli sme sa však, že sa tu nachádzajú mnohí vrahovia, ktorých neskrotili ani nijaké edikty kráľov ani vojenské stráže a tresty. Keď mali zakázané nosiť meče, nahradili ich preostrými nožmi, skrytými v čižmách; keď im aj tie zakázali nosiť, vymysleli si zabijak, ktorý má na rukoväti pripojenú retiazku, majúcu na konci železné jablko, vhodné na rozbíjanie hláv. Ak sa po večernom súmraku niekto ukázal a kráčal sám, čo aj opatrený horiacou fakľou, nebezpečenstvom života a svojich vecí musel pykať za smelosť. Ak ho teda nezabili zaraz, predsa, vopchajúc mu do hrdla šatky, aby krikom neprivolal pomoc, odvliekli ho študenti krásnych umení alebo iní, ktorých volajú „gnojkovia“,[64]von z mesta a hodili do Visly.Vo večernom čase bolo na uliciach počuť náramný krik chlapcov, potulujúcich sa dlho do noci. Niektorí z nich domácou rečou, iní po latinsky vyspevovali túto pieseň:Ego pauper peto panem.Date nobis,dabitur vobisregnum coelorum.[65]Už vtedy pálili na uliciach mesta hnoj, aby odvrátili mor, ktorého začiatky sa už síce ukazovali, ale ich skrývali. Po našom odchode však nadobudol takú veľkú silu, že zahynulo okolo dvadsaťtisíc ľudí,[66]keď spravodlivý boh mstil krv preliatu v meste a iné hriechy obyvateľov.Svoje uhorské šaty sme zverili spoľahlivým rukám[67]pána Ondreja Trenchiniho a dajúc posledné zbohom ostatným našim krajanom, vracajúcim sa do Uhorska, totiž pánu Reissingerovi, Schifflerovi a samému pánovi Danielovi Neumannovi, banskobystrickému Uhrovi, teraz však mešťanovi varšavskému, odišli sme z Varšavy 14. júna, zjednajúc si za osem rýnskych zlatých furmana menom Sobieckeho, občania wattenburského z Varmie, ľudove Armen-Landu,[68]a najprv sme prekročili Vislu na druhú stranu, na ktorej priamo naproti Varšavy leží obec Praga.[69]Pre množstvo vozov, koní a ľudí bol prevoz veľmi nebezpečný, ale s pomocou božou prekonali sme aj túto vodnú šíravu a bez všetkej škody a idúc cez lesy, zdolali sme toho istého dňa tri míle a došli sme k rieke Bugu, veľmi čiernej, dosť širokej a hlbokej. Keď sme prekonali rieku, vstúpili sme do mesta Przasnysz, kde nášho furmana týrali vojaci, ktorí, aby dostali niekoľko grošov, uchmatli z voza, na ktorom sme sa viezli, jedno koleso, Keď však dostali niekoľko grošov, ihneď ho vrátili, najmä preto, že tu bol dôstojník, ktorého sami menovali „rotmister“, dobre známy nášmu furmanovi.V daždi sme sem prišli, v daždi sme odtiaľto ráno odišli a došli sme pri západe slnka do mesta Janów, preplneného vojakmi. Aby sme im však vyhli, namierili sme voz cez najpostrannejšiu uličku, a hoci sme sa priblížili k rybníku, v ktorom vo veľkom počte rybárili, predsa sme prešli bez výsluchu. Tu sme si, pravda, museli nakúpiť chleba, aby nám, keď vkročíme do hôr, stačil. Hoci sme totiž mali prechádzať dedinami, predsa — (ako v iných poľských dedinách, ktoré sme už videli — ani v týchto sme nemohli čakať ani chlieb, ani iný pokrm, ani nápoj a všade sme museli počúvať po celom Poľsku ošúchané a žalostné slovo: „Niemasz“. Mnohí obyvatelia, vyčerpaní osemročnou vojnou, aby sa už ďalej nevystavovali svojvôli vojakov, poskrývali sa všetci v horách. A pretože v tom istom čase schádzajúce sa vojsko, prislúchajúce kráľovskej korune a pod velením Jasnie-Wielmoznego Jego Mośći Pána Adama Mikolaja z Granowa, Pána Sieniawskiego, Wojewodi Belskiego, Hetmana Wielkiego Koronnego a Starosty Lwowskiego i Rohatynskiego,[70]bojujúc proti Karolovi, švédskemu kráľovi, a proti Stanislavovi,[71]poľskému kráľovi, Karolovmu spojencovi, obsadilo všetky dediny cez ktoré sme mali ísť, preto sme my, aby sme sa vyhli výsluchom, nechali dediny a zvolili sme si cestu nie natoľko vyvozenú, bežiacu cez samučké hory, a celú noc sme postupovali v daždi. Nasledujúceho dňa sme prešli cez akúsi vojakmi preplnenú dedinu, ale hoci sme ich zdravili, nikto z nich sa ani slovíčkom nevyzvedal, kto sme a odkiaľ sme, a tak sme sa šťastne dostali až k samému úpätiu hôr a proti zásadám múdrych cestovateľov sme prenocovali v akejsi malej dedinke. Ľahko mohli miestni obyvatelia bežať vopred a tým, ktorí by chceli vkročiť do hôr, strojiť na príhodnom mieste úklady. Tieto hory totiž, oddeľujúce Poľsko od Pruska, štyri míle široké, sú cestujúcim nebezpečné pre obyvateľov Mazovska, ktorí sa toho istého roku opovažovali zabraňovať vstup najjasnejšiemu kráľovi švédskemu, odkazujúc po istom človeku, ak si ich nebude chcieť vziať za sprievodcov, zaplatiac istú sumu peňazí, že oni chcú všetkými prostriedkami prekážať jeho prechodu cez hory, tiahnúce sa až po Vilno, ktoré ešte nijaký kráľ nezdolal. Kráľ však rozkázal tohto nešťastného vyjednávača ihneď usmrtiť[72]a ostatných v divočine hôr vyhľadávať. Uprostred hôr sme natrafili na hrob akéhosi tam zabitého a pochovaného kupca. Na jeho pamiatku tam stál kríž s nápisom. Na široko-ďaleko sme videli vojenské zákopy, vykopané tu kedysi na obranu, uvideli sme aj niekoľko od seba vzdialených pivových krčiem.Prišli sme do pruských hôr a uvideli sme na najvyšších jedliach vydlabané nesčíselné včelie úle, z ktorých pruský kráľ každoročne získava vraj veľkú sumu peňazí. Keď sme chceli prenocovať v týchto horách kvôli tráve, za ktorú v pruských dedinách treba platiť, avšak v poľských horách a na poliach je zadarmo, oborili sa na nás s veľkým krikom sedliaci, zakazujúc nám pašu. Prinútili nás takto vkročiť do dediny. Tieto dediny sú obohnané ohradami, pod nimi sedávajú žobráci, ktorí pocestným otvárajú bránu a za námahu prijímajú odmenu. Ak si však niekto otvorí sám, ale bránu nezavrie a môžu ho zistiť, pokutujú ho. Sprvu sme nachádzali dediny luteránske, potom vo Varmii sme prišli do pápeženských, vykonajúc medzi onými štyri míle.V nedeľu, t. j. 17. júna, vykonajúc za tri dni nepretržitým behom 27 míľ, došli sme do Wartburgu,[73]inak Wattenburgu, vynikajúceho murovaného mesta, vzdialeného od pruských hôr štyri míle. Vo Watttenburgu je pivo veľmi čierne, husté a na zdesenie rýchlo opíjajúce, a to pre akési opojnosť zväčšujúce prísady, primiešané do chmeľu. Obyvatelia rozprávajú po nemecky a po poľsky. Náš furman Sobiecki by nám bol povoz ochotne riadil až do Kráľovca,[74]chtiac tam z príležitosti nastávajúceho jarmoku kúpiť soľ, ale zdržalo ho čiastočne láskanie, čiastočne nadávky jeho panovačnej ženy. Taká je moc domácej republiky!Úbohý Sobiecki, aby dodržal svoje sľuby, musel miesto seba ustanoviť príbuzného, na ktorého voze, dajúc päť nemeckých zlatých, viezli sme sa 13 míľ až do Kráľovca, a to cez mesto Seeburg,[75]kde sme dostali opitú kuchárku, pripravujúcu jedlá nič nerobením, odtiaľ cez mimoriadne pekné a brandeburskému kurfirstovi poddané mesto Bartenstein, Beerstein.[76]Napokon sme prechádzali cez akési dediny v ustavičnom daždi. V týchto dedinách sme si všimli v hostincoch nad stolmi visiace železné buksy, do ktorých sa zbierajú peniaze z pokút opilcov alebo tých, čo sa pri poháriku pobili alebo povadili. Podľa nariadenia najjasnejšieho pruského kráľa má totiž každá dedina jedného prokurátora alebo advokáta chudobných, ktorého povinnosťou je bdieť nad výčinmi domácich alebo príchodzích a starať sa o chudobných.Takto sme teda vykonali z Prešova do Varšavy 70 míľ, odtiaľto však do Kráľovca 48 míľ. Prešli sme cez malopoľské vojvodstvá: krakovské, sandomierske, lublinské, čerkaské, cez Mazovsko, cez vojvodstvo plocké, cez biskupstvo varmijské do Pruska. Pretože sa Poľsko delí na 32 vojvodstiev, susedí s niektorými krajinami celkom, s niektorými čiastočne, ako s Pruskom, Samogitskom, Livoňskom, Podolím, Volyňskom, a na prvom mieste treba menovať Litvu, o ktorej sa v nasledovnom dosť mnohé povie. Poliaci majú kroj podobný ako Litovci, ako aj mníšsku tonzúru na hlave[77]na pamiatku kráľa Kazimíra, ktorého si od pápeža Benedikta IX.[78]vymohli z clugnyského kláštora,[79]posväteného rodine benediktínov, pod výslovnou podmienkou, že Poliaci si odvtedy budú strihať hlavu na mníšsky spôsob a každý z nich bude do Ríma každoročne odvádzať jeden obolus, ktorému sa hovorí groš svätého Petra, na pokánie za rozviazanie náboženského zväzku a za povolenie Kazimírovho[80]manželstva. Kozáci však namiesto mníšskej tonzúry nosia na jeden prst dlhé vlasy, splývajúce do čela temer z temena hlavy.V Litve, vo vlastnom zmysle tak menovanej,[81]majú iný jazyk, zreteľne odlišný od poľského a litovského,[82]a hovoria ním okolo Vilna a Rigy. Napríklad: „Labadia naponali!“[83]znamená: „Dobrý deň, pane!“, „Laba strites“ — „Dobré ráno“, „Laba swakaris“ — „Dobrý večer“, „Artorit alaus“? — „Nemáte pivo?“, kým Poliaci hovoria: „Dobrý dzień Waszmość, menu mości Panu!“[84]— „Dobrý wieczor Waszmość menu mości Paniu! — Macie piwo?“ Ale o tomto hovoriť bude miesto inde. Pokiaľ ide o varmijské biskupstvo: leží síce v Prusku, ale nepodlieha právomoci pruského kráľa, ale rímskeho pápeža, ktorý tam má biskupa,[85]posielajúceho do Ríma každoročne istú sumu peňazí na podporu chudobných a z ostatných dôchodkov si dobre a skvele žijúceho. Je tu totiž veľmi úrodná pôda, je tu niekoľko nádherných miest, veľký počet dedín. Pruský kráľ — mysliac na varmijské biskupstvo — nie bez príčiny vraj povedal, že má síce nádherný plášť, v ktorom však je velikánska diera.Príduc do Kráľovca, dostali sme hospodu tohože dňa, 21. júna, u Petra Preissa, pápeženca, ktorému sme za stravu a nocľah týždenne dávali 6 rýnskych zlatých. Veru, tri týždne sme tu vyčkávali v Greifswalde študujúceho pána Szirmayho,[86]ktorý vyzvaný mojimi listami, poslanými z Varšavy a Kráľovca, prišiel až do Gdanska, ale keď ho tam priatelia dlhšie zdržali, očakával môj príchod. Ja, pravda, keď som týmto vyčkávaním stratil všetky príležitosti odísť na Litvu, musel som sa napokon uspokojiť s nejakou príležitôstkou, o čom hneď bude reč.Najprv sa však treba vrátiť k mestu Kráľovcu, skutočne kráľovskému. Väčšie mesto som naozaj v Nemecku ešte nevidel. Jeho predmestia sa rozkladajú ďaleko k moru a k Litve a obmýva ho rieka Pregoľa, vlievajúca sa do mora, ktoré je odtiaľto vzdialené azda dve míle. Má hrad, ktorý práve vtedy veľkolepo nanovo budovali, a na tomto hrade je nádherný kostol. Mesto sa delí na tri časti, z ktorých jedna sa menuje die alte Stadt,[87]druhá Kniphoff,[88]tretia Lewenik.[89]Je tu luteránska akadémia, ale niektorí na nej žičia synkretizmu.[90]Rektorom magnifikom bol vtedy verejný profesor matematiky a tomu som odporúčal študenta, ktorého som priviedol z prešovského kolégia: syna dostojného pána Jonáša Bartholomaeidesa,[91]hontianskeho konseniora. Bez akéhokoľvek prijímacieho obradu dostal práva akademického občianstva, ba ani neprisahal príslušnými slovami, na prísahu iba prisvedčil. Chodil potom na prednášky niektorých profesorov, ale vrátiac sa ku mne, povedal, že na akademické štúdium je nesúci, a ja som ho odporúčal do Gdanska krajanom, tamojším profesorom. Hľa, tak je to, lietať privčas na vyššie školy a nechcieť nasledovať rady rozumnejších. Veď som i otcovi i synovi[92]radil, aby sa na akadémiu neponáhľali, ale nechceli radu počúvať.Pri tejto príležitosti sa onen profesor pustil do rozhovoru. Medziiným povedal, že reformovaní[93]nemusia veriť to, čo je proti rozumu, ale že veria to, čo je nad rozum. Rozprávali sme sa totiž o sviatostnej prítomnosti Kristovej, z čoho som vyrozumel, že on sám spolu s reformovanými nadŕža synkretizmu, a povedal som, že takto nemusia reformovaní veriť ani v narodenie Kristovo z panny, ani v stvorenie sveta z ničoho, lebo toto je nielen nad, ale aj proti všetkému ľudskému rozumu.Najjasnejší kráľ pruský dal na predmestí pietistom[94]postaviť veľmi úhľadný kostol, v ktorom si pred rokom títo luteránski pietisti spolu s reformovanými navzájom prisluhovali svätú večeru Pánovu. Keď som teda bol navštívil pána doktora von Sandeho, vyzvedal som sa na pomery na akadémii a v cirkvi, a čo sa týka onej večere Pánovej, porozumel som, že tohto synkretizmu sa nedopustilo nijaké veľké zhromaždenie, ale len niekoľko osôb, vari pätnásť z každej stránky, a viacej si cenili lásku k blížnym ako vieru. Medzitým sa vraj proti tomuto skutku postavila teologická fakulta a podchvíľou pozývala na verejné dišputy doktora teológie, mladého človeka, predstaveného onoho kostola, ale on sa vraj neukazuje, súc opatrený zvláštnym listom jeho kráľovského veličenstva pruského, aby samozrejme nemusel podliehať akadémii.Z rozprávania spomenutého doktora von Sandeho som sa tiež dozvedel, že jeho kráľovské veličenstvo pruské odporúčalo kňazom cirkví, jestvujúcich na všetkých jeho panstvách, nech viacej nehlásajú predurčenie ľudí k večnej smrti, doložiac tato kráľovské vysvetlenie: ak sa len o jednom človeku povie, že je vyvolený a predurčený na večné zatratenie, všetci ľudia sa budú musieť báť, pretože každý o sebe môže si myslieť, či azda on sám nie je určený na zatratenie. Od iných som sa potom dozvedel, že doktor Deutsch, prvý teológ tejto akadémie, súhlasil s týmto synkretistickým prisluhovaním sviatosti večere a že doktor Pesarovič pre obranu ortodoxie upadol do nenávisti u ostatných kolegov teológov a radšej odišiel inde.Akademické budovy sú tu nádherné, ale živobytie študentov je ťažšie. Pápeženci však majú na predmestí najpriestrannejšie kostoly. Aj reformovaní majú veľkolepý kostol neďaleko zámku. Na inom predmestí sa poľský národ teší slobodnému vykonávaniu evanjelického náboženstva, ba aj Poliaci rímskokatolíci konajú svoje bohoslužby v nejakom dome. Piatej nedele po Trojici[95]vošli sme do kostola reformovaných, kde kňaz najprv predčítal otčenáš a verím s desatorom, potom 11., 12. a 15. kapitolu Leviticusa,[96]potom spieval z Lobwassera a celý kostol vkladal pomedzi to 118. žalm. Zatým nasledovalo čítanie nedeľného evanjelia, konané z menšej kazateľne, postavenej pred väčšou, a keď sa skončilo čítanie evanjelia, celé zhromaždenie spievalo Wir glauben,[97]to jest krédo,[98]zložené doktorom Martinom Lutherom. Kňaz vyšiel na väčšiu kazateľňu a mal kázeň, nie však na prečítané evanjelium, ale na deviatu kapitolu Zachariáša[99]o prichádzajúcom kráľovi sionskom.[100]Napoludnie po kázni sa starostlivo vykladal katechizmus. Avšak taký bol lomoz koní a kočov, taký prepych v šatstve, že sa z tohto kostola všetko prepychové novopovýšenectvo vraj bolo utiahlo do iných kostolov.V katedrálnom kostole, ktorého predstaveným je doktor von Sande, kaplán na kazateľnici prečítal epištolu, nedeľné evanjelium a dlhú modlitbu za všetky stavy a keď kaplán zišiel, zbor zaspieval jednu pieseň a krédo, potom mal farár kázeň z evanjelia. Pred prečítaním evanjelia odriekal modlitbu Pánovu potichu a kľačiačky, po kázni však nahlas s celým kostolom. Potom kaplán pri oltári čosi predčítal a keď to skončil, spieval slová večere Pánovej a celý kostol spieval spolu s ním. Ráno však pred službami božími pristúpil k oltáru akýsi chlapec a prečítal ktorési slová z nedeľného evanjelia.Za oltárom tohto kostola je zoznam tu pochovaných majstrov krížovníckeho rádu.[101]Na kazateľnici však je nápis zlatými literami: Diligite veritatem et pacem. Anno 1595.[102]Kiežby veru všetci doktori na tento nápis pamätali, nemali by sme na tejto akadémii toľkých synkretistov, ktorých v Examen theologiae novaturientium doktor Calovius[103]menuje a karhá.Na samom vrchu oltára je vymaľovaný doktor Martin Luther. Na kazateľnici je zlatými písmenami napísaný tento verš:Laus sit honosque Deo, generi pax coelica nostro.[104]Počas každej nedeľnej a sviatočnej, raňajšej i večernej kázne pristupujú kostolníci so zvončekmi[105]ku všetkým laviciam trikrát z toho dôvodu, že tri poľské peniažky, totiž rečené šelungy, tvoria jeden cisársky grajciar, a veru keby boli poslucháči oslovení len jediný raz, väčšina by nedala na kostol viacej ako iba jeden taký šelung. Tomuto zlu by sa však dalo vyhnúť iným spôsobom, nie toľkým cenganím zvončekmi. Nie menej pohoršujúce bolo oblečenie žien, viditeľné v kostole na deň verejného pokánia. Bolo totiž vidieť matky a dcéry, ktoré mali hlavy zavinuté závojmi vyše pol druha lakťa vysokými, vyčnievajúcimi do tvaru rohov, a vyše celého lakťa širokými, zatieňujúcimi celú hlavu. Proti tejto pýche kazateľ božieho slova tak ostro kázal, že hovoril, že také osoby sú horšie než sami diabli, pretože pohrdli toľkými otcovskými výstrahami. V týchto kostoloch zaiste sú evanjelickí kazatelia božieho slova, ktorí sa mocne stavajú i proti hriechom tohto života i proti pietizmu.Neďaleko oltára vidieť obraz pána doktora Celestína Mislenteho,[106]podľa svedectva doktora Calovia muža ortodoxného. Na susednej stene je náhrobný nápis Ambróza Lobwassera,[107]doktora oboch práv, poradcu pruského kniežaťa a verejného profesora, a s ním susedí nápis magistra Jána Isrigia z rakúskeho Štajerska. Prvý znie takto:[108]Expertus mundi varias res esse, nihilque,hic quoque nunc jaceo, pulvis et umbra, nihil.Sed qui de nihilo coelum terramque creavit,me cum carne mea non sinet esse nihil.Hac spe nil mortem feci, nihili omnia feci.Nil nihili vermes posse nocere scio.Druhý je takýto:[109]Doctrinae stipulas exussit Isrigius omnes,nam fidei zelus fervidus ignis erat.Naproti kazateľnici som, pravdaže, sedával z milosti mešťanov, ktorí nie ľahko znášajú, keď im lavice zaberajú cudzinci. Sedel som však v lavici, na ktorej bolo napísané:[110]Was vor geschmerzet, jetzt frölich herzet. Domnievam sa, že majiteľ tejto lavice, prv než ju získal, neraz musel z milosti iných stáť alebo sedieť. Najbližšie som mával muža, ktorý, len čo kantor začal nejakú pieseň, vysokým hlasom spieval všetky slová veršov prv, než ich zaspieval ktokoľvek iný, a tak predbiehal až do konca. Keď však podchvíľou oči dvíhal do neba, zdalo sa, že duchom vyletel do neba. Kiež by sa aspoň pod touto nábožnosťou neskrývalo pokrytectvo; o ňom však nech súdi boh.V ktoromsi predmestí na severe bolo vidieť tento nápis: Die älteste Kirche,[111]a na jeho cintoríne na náhrobnom kameni Konráda Schmida možno čítať tento nápis: Ich lebe und weiss nicht wie lange. Ich sterbe und weiss nicht wann. Ich fahre und weiss Gott Lob wohin, mich wundert, dass ich traurig bin.[112]Na náhrobku Abrahama von Sandeho je tu nápis:Omni momento memento.[113]Na mestskej veži:[114]Christe, Tuum nomen, Tua crux fortissima, turris,Praeside Te nobis nemo nocere potest.Podobne:Sint aliis turres et inexpungnabile vallum,Nos Deus et rectum, simplicitasque tegant.[115]Sú v tomto meste domy len teraz a nádherne budované, maľované, sú veľmi mnohé ulice, sú bohatí kupci. Náš priateľ Gumisch, ktorý však ani nemá vlastný dom, ocenil si pred nami svoj nadobudnutý majetok na stotisíc. Dôchodky mesta možno posúdiť už z toho, že jediný prechod z jednej ulice do druhej, hoci jedna osoba je zaň povinná dať po jednom šelungu, predsa každoročne vynáša tisíc rýnskych zlatých.Čo povedať o jednom pivovom hostinci mimo mesta, do ktorého sa schádza viacej ľudí než do nejakého kostola? Je tu rozkošný park, v určitom čase tu vyhráva jemná hudba, je tu vymaľovaná jaternica — MeisterStück[116]— ktorú na žrdiach nesú štyri osoby. Ukazuje sa tu kostra „škorpióna“. Neďaleko je vodomet, ktorý svojím prúdom otáča zhora položené písmená FR, t. j. Fridericus Rex.[117]Najjasnejšiemu kráľovi pruskému poskytuje toto mesto každoročne osemdesiattisíc zlatých. Sú tu nádherné parky, vhodné na prechádzky a hry. Sú tu na rieke Pregoli, ktorá sa vlieva do mora, veľmi drahé, maľované, delami ozbrojené lode, ktoré odvážajú do Dánska, Švédska, Anglicka a Holandska ľan a zbožie.Videli sme tu z príležitosti mastičkárskeho jarmoku človeka, ktorý bez nejakých bolestí aj nám povyťahoval zlomené zuby. Videli sme anglickú kobylu, ktorá:1. Pred divákmi, z ktorých každý dal dva groše, sa poklonila.2. Bozkávala svojho pána.3. Dvihnutím nohy ukazovala ktorúkoľvek hodinu na ktorýchkoľvek hodinkách, ak však bola polhodina, zohla nohu.4. Keď jej rozkázali zaniesť list na poštu, zaniesla a s poklonou priniesla nazad, ale keď jej rozkázali zaniesť list tureckému cisárovi, zdráhala sa, predstierajúc, že ju bolia nohy, a krivkala. Keď pán vysadol na ňu a chcel ju donútiť bičom, hodila sa na zem, roztiahla nohy, vyplazila jazyk z papule a robila sa zdochnutá. Ale veru keď ju pán rozkázal odrať z kože, vyskočila celkom zdravá.5. Vedela rozoznať všetky litery abecedy a keď mala v papuli paličku, vedela každú presne ukázať.6. Vedela tiež rozoznať hracie karty. Pred kráľom urobila tri poklony, pred kráľovnou dve, pred sedliakom však zavrtela hlavou. Vedela rozoznať čísla ostatných karát, počnúc od jednotky až po desiatku, dupnúc toľko ráz, aký počet každá karta ukazovala.7. Vedela rozlíšiť pravú mincu od falošnej, aj jej hodnotu.8. Predviedla vojenské cviky, otáčala sa napravo a naľavo ako vojak.9. Čokoľvek pán, nesúc sa na nej, pustil na zem, zdvihla a podala mu do ruky.10. Hlavu podivne vykrútila, dvihla a pobozkala svojho pána.11. Sedí na vankúši, držiac celú váhu tela na jednej nohe.12. Rozličným buchotom si žiada, aby jej dali víno, a vypije ho na zdravie divákov z jednej sklenice a bez akéhokoľvek vyliatia.13. Robí sa, že je opitá.14. Prachom a papierom nabitú pištoľ chytí do papule, nebojácne vypáli bez akejkoľvek ujmy.15. Kto pred ňou sníme klobúk, tomu sa pokloní.Keď to všetko dokončila, poklonila sa, odchádzala od divákov, ktorí sa každého dňa schádzali ráno od deviatej do jedenástej, popoludní od druhej do siedmej auf dem Altstädtischen Juncker-Garten in der grossen Bude.[118]V inom čase sme uvideli panáky, čo skákali, tancovali, predstierali hnev a veselosť, chvíľu malé, chvíľu väčšie, hneď predstavovali chlapské postavy a mrzko sa svadbili. Tance konali podľa hudobného taktu, lebo za tenučkými stenami i hore boli poskrývaní tí, ktorí ich tenučkými strunami raz nadvihovali, raz spúšťali, raz spájali. Bolo to skutočne príjemné divadlo dovtedy, kým smrtka nevyrástla na veľkú postavu a nezrazila jedného z nich, ktorý poskakoval bez hlavy, a ostatné sa s krikom rozutekali. Nechám však už tieto zábavky.Mesto nemá nijaké bašty, ale iba plytké a do dĺžky roztiahnuté priekopy, pre množstvo obyvateľstva sa však nazýva pevnosťou. Aby kurfirst uspokojil mešťanov, na predmestí ďaleko na západ postavil násypmi a zbraňami vystrojenú citadelu.[119]Na predmestiach by si videl nespočetné domy, menované Speichery, v ktorých sa uskladňuje zbožie a ľan. Tieto sa totiž privážajú z Poľska a Litvy a odvážajú sa do rozličných čiastok sveta.Z mešťanov sme mali dobrého priateľa pána Gumischa, ktorý býval pri moste, a jeho zaťa Jána Kristiána Müllera, taktiež nášho Preissa. Farármi tu boli: pán Thebe, pán magister Dieterici — keď som tohto chcel navštíviť, jeho žena mi povedala: Er lässt sich nicht bewegen[120]— a pán magister Goldbach in der Alten Stadt.[121]Bolo však už treba odísť z mesta. A tak sme dňa 10. júla odišli z Kráľovca s jedným markytánom,[122]ktorý viezol do švédskeho tábora víno, a s istým ševcom, menom Vavrincom Teschnerom, ktorý mal voz naložený vojenskými topánkami a ktorému sme za povoz až do Vilna, vzdialeného 50 míľ, dali pätnásť rýnskych zlatých. Prvého dňa ešte v noci sme v daždi prekonali tri míle, nasledujúceho dňa sme prišli do mesta Topchau,[123]kde sme kus ďalšieho dňa strávili vyčkávaním, pretože dážď zosilnel. Keď som medzitým zašiel na cintorín, uvidel som hrobku štyroch synov tamojšieho farára M. G. Neuschillingera s lapidárnym nápisom:[124]Ach, wie elend ist unsere Zeit allhier auf dieser Erden. Okolo poludnia sme sa odtiaľto pohli a v noci sme prišli do akéhosi hostinca, kde hostinský so svojimi hosťami a manželkou vyvolal neužitočný, ale ohromný krik a bol nám všetkým odporný. V sobotu 13. júla[125]zlomil náš furman pri dedine Wippeningen[126]koleso, a tak sme celý deň museli stráviť pod holým nebom. V deň Pánov však, v šiestu nedeľu po Trojici,[127]keď sme chceli napredovať, zlomil neopatrný furman oje, ale hneď ho napravil kováč, u ktorého sme prenocovali.V deň svätého Eliáša,[128]16. júla, postupovali sme vo veľmi prudkom lejaku. Avšak boh, ktorý na Eliášove prosby, ako hovorí Jakub,[129]nebo otvoril i zatvoril, na moje nehodné k nemu — podľa príkladu Gedeona,[130]ktorý sa chcel utvrdiť vo viere a žiadal si, aby na ovčie rúno padla raz vlaha, raz zasa suchota (Judicum[131]6.), a podľa príkladu Eliezera,[132]ktorý si na ubezpečenie žiadal znak (Genesis[133]24.) — vysielané modlitby, aby pre samú božiu slávu a pre spásu mnohých duší na znak môjho šťastného návratu do opustenej vlasti zastavil dážď a aby nás nad naše sily každého dňa dažďom nepolieval, po celý onen deň dážď od nás tak odvracal, že hoci celé nebo zatiahli mraky a vôkol nás na všetky strany bolo vidieť hustý dážď, my sme predsa onoho dňa ostali pred ním uchránení a plášte nám skropilo len niekoľko nepatrných kvapôčok. Z toho som hneď poznal a prorokoval, že na tejto ceste čosi nepriaznivé pretrpíme, ale vrátime sa domov zdraví. Predpovedal som to aj svojmu spoločníkovi a karhal som jeho netrpezlivosť a aj on sa čudoval tomuto božiemu, mne danému znameniu. Vedel som síce, že v prosbách o telesné veci nemáme bohu nič predpisovať a že si nemáme vyžadovať znamenia, ale že prosby máme vylievať s výhradou. Ale pretože mi tento spoločník cesty pre svoje pochybovanie o šťastnom návrate k svojim bol občas na ťarchu, zo srdca som volal k bohu, aby ho ako všemohúci správca neba a zeme týmto znamením posilnil, čo boh aj urobil, aby nám v našej slabosti pomohol. Ani sa veľmi nestarám, čo budú ľudia súdiť o tomto mojom čine, ak azda natrafia na tieto písma, ktoré som napísal aspoň pre seba a pre svojich domácich, a túto vec, ktorá ma potom na celej tejto veľmi nebezpečnej ceste nemálo posilňovala, spomínam tu jedine preto, aby som zvestoval božiu prozreteľnosť.Do mesta Insterburgu[134]sme došli v siedmu nedeľu po Trojici,[135]keď sa z kazateľníc čítal edikt kráľovského veličenstva pruského o uzavretí všetkých priechodov do Poľska a že odteraz pod stratou života nikomu nie je dovolené pricestovať alebo vycestovať, a to pre mor, ktorý už zúril vo Varšave a inde v Poľsku. Ostali sme tu zaskočení a radu sme hľadali u akéhosi poľského veľmoža, ktorý býval v kráľovskom dome, a dostali sme prepustenie. Treba tu vložiť zmienku o interburskom pive, o ktorom sme sa z rozprávania hostiteľa a iných dozvedeli, že sa pre mimoriadny obsah liehu môže ako pálenka alebo vínovica chytiť plameňom. Keď sa teda naše štyri fľaše, nedávno v Kráľovci znova naplnené vlaňajším tokajským vínom, vždy, keď ich slnko trocha viac zahrialo, trhali, iné však vytekali, obstarali sme si toto pivo a okúsili sme jeho jemnosť i opojnosť. Je husté a tmavej farby.Gustáv, onen markytán, pomýšľal sa odtiaľto vrátiť a nasledujúceho dňa sa vrátil smerom na Kráľovec, keď svoje víno popredal za lacnejší peniaz, lebo sa bál, aby nemusel, zaviaty do švédskeho tábora, nasledovať ponáhľajúceho sa kráľa až do vnútorných moskovských krajov. My však s naším ševcom sme o tom ani počuť nechceli, vyrazili sme v ustavičnom daždi a odbočiac z kráľovskej cesty k rieke Pregoli, prenocovali sme u nejakého urodzeného, dosť pohostinného poľovníka, ktorý nás hneď prijal na hospodu a občerstvil nás chutnými rybami. Od prírody sa zdržiavam častého požívania rýb, zato ich však skromne jedávam. Tu sme však zjedli veľkú šťuku akoby hovädzinu, a predsa nikomu z nás nezaškodila. Odvtedy som túto rybu jedol smelšie, kedykoľvek som mohol mať jej hojnosť, často som ju mával v Romnách v Kozákii, bohatej na ryby.Odtiaľ sme došli do Stallupönen[136]a po celom Prusku sme na rázcestiach videli Merkúrove sochy[137]s rukami namierenými na pretínajúce sa cesty a udávajúcimi vzdialenosť obcí pre úpravu neskúsenejších cestovateľov. Tu sme už počuli evanjelického farára kázať po litovsky a obyvateľov tak sa zhovárať. Aj tu, ale najsamprv v Insterburgu sme uvideli vence na hlavách panien najmenej päť palcov vysoké a dva hrubé, obtáčajúce celú hlavu; naozaj s takými veľkými sme sa sotva inde stretli. Uvideli sme ženskú okrasu, pozostávajúcu z dvoch čiastok, popretkávaných rozličnými farbami, jedna z nich visí pred tvárou, druhá na chrbte a obe sú obvinuté opaskom, okolo bokov sa navzájom dotýkajú a visia až po členky.Pohli sme sa odtiaľto 26. júla a došli sme k pruskej hranici a napokon po mnohých prosbách a úplatkoch dostali sme povolenie vyjsť z Pruska do Litvy, ale pod tou podmienkou, že sa z Poľska do Pruska, kým morová nákaza trvá, nevrátime. Na druhom brehu riečky na území Litvy bolo mnoho vozov, ktoré už niekoľko dní vyčkávali milostivé rozhodnutie kráľovského veličenstva pruského o slobodnom vstupe do Pruska. Zväčša to však boli ženy, ktoré najjasnejší švédsky kráľ verejným nariadením vypovedal zo svojho tábora, nechtiac v ňom trpieť nijaké ženy.Pretože bola neskorá noc, prenocovali sme tam pod holým nebom. Zavčas rána sme pre pána Pohorského obstarali jeden pár pištolí a prišli sme do najbližšieho litovského mesta, Verbolové,[138]kde boli dva kostoly, ruský a pápeženský, a aj colnica, v ktorej nášho ševca židia poriadne ošacovali. Potom však, keď videli, že je zbavený peňazí a clo platí topánkami, jeden z nich ho z prílišnej útrpnosti, samozrejme židovskej, obdaril jedným grošom. Ukázala sa i pochabosť ševca, pretože si na takú cestu nevzal so sebou dostatok peňazí na zaplatenie cla a uškodil si predčasným predajom topánok, ukázala sa i štedrosť žida colníka zo ševcových vlastných peňazí.Pridal sa k nám akýsi chlapec a nedal sa odbiť nijakými hrozbami; bez klobúka, bez topánok, bez chleba sprevádzal nás veru vyše dvoch míľ a chcel nás sprevádzať až do Vilna, predstierajúc nedostatok chleba vo Verbolovom, v skutočnosti však, aby mal v nočnom čase príležitosť tým bezočivejšie sa na naše veci vrhnúť a ich uchvatnúť. Keď sme ho nakoniec odohnali, šli sme rovinou šesť míľ a v piatok alebo 27. júla sme prenocovali v nejakej dedine u žida. V Poľsku a v Litve spravujú totiž colnice židia, u kresťanov ani nie je tak ľahko obstarať niečo k jedlu ako u nich. Správne teda opísal ktosi Poľsko takto:Clarum regnum Polonorumest coelum nobiliorum,paradisus Judaeorum,purgatorium plebejorumet infernus rusticorum,causa luxus faeminarum,multis quidem dives lanis,semper tamen egens pannis,et copiam lini serit,sed externam telam quaerit,merces externas diligit,domi paratas negligit,caro emptis gloriatur,empta parvo adspernatur.[139]Z Poľska sa totiž odváža zbožie, ľan a konope aj so semenom do Kráľovca, Gdanska, Rigy a na iné miesta. Náš žid prijal nás na hospodu, okrem slamy a mizerného piva nepodal nám nič, sám však so ženou, synmi a dcérami preťahoval nie natoľko skvelú večeru niekoľko hodín, smelo pijúc temer až do polnoci. Domnievajú sa totiž tieto nešťastné duše, že sobotu správne svätia, keď hýria a napchávajú sa v sobotnú noc a celý nasledujúci sobotný deň.V sobotu skoro ráno sme vyrazili k onej zbojstvami ospievanej a vychýrenej hore, a pretože sme od mnohých, predovšetkým od tých, čo sa vracali zo švédskeho tábora, počuli o nej veľa zlého, náš strach vzrástol a rozhojnil slzami premiešané úpenlivé modlitby. Grünwald je meno tejto hory, päť míľ širokej, veľmi hustej a majúcej úzke cesty, v ktorej sa vraj niekoľko sto vidiečanov, ktorých vojaci pripravili o imanie, potulovalo v tlupách a nemilosrdne vraždili pocestných. My sme však už vopred dostali výstrahu, aby sme boli opatrní v rozhovore so židom, ktorý býva hneď na začiatku tejto hory, ale keď sa naši pochabí furmani, nedbajúc na túto výstrahu, okolo deviatej hodiny dostali k tomuto židovi, poskytli svojim koňom vyše dve hodiny na pašu, takže onen zbojnícky patrón mohol susedným dedinám medzi horami, poskytujúcim lotrom pohodlné útulky, zavčasu oznámiť náš príchod, keby boh nebol mal s nami lepšie úmysly. Žid mal krčmu v hore, vzdialenú od všetkých ostatných domov, a predsa nevediac o nebezpečenstve, dovolil svojej skvele oblečenej dcére panne prechádzať sa. Nad hlbokou riekou mal most náročky veľmi zlý, aby spolu s nejakým urodzeným Litvanom, ktorý si naň robil akési právo, mohol od cestujúcich vydierať na jeho opravu viac peňazí, alebo iste aby mohol zdržiavať ponáhľajúcich sa.Napredovali sme s pištoľami v rukách a šťasne vykročiac navečer z týchto hôr, došli sme do mesta Hanušišky,[140]kde bol zlý most. A keď jeden z našich vozov svojou váhou zlomil širokú dosku na jeho konci, naši furmani však podkladali dlhé brvná pod hlboko zapadnuté koleso a dvíhali ho, jedno brvno, skáčuc naspäť, padlo mi na nohu a ju poranilo, ale mohlo mi ju aj rozmliaždiť. Je pozoruhodné, že v Poľsku zriedka vidieť dobré mosty, takže z toho vzniklo príslovie. Poliaci totiž hovoria: Polski most,[141]niemecki post, włoskie nabožeństvo, wszistko to błazeństwo. Keď sme zdolali tieto nebezpečné hory, radovali sme sa, pijúc pivo, predtým chválené insterburské, a tu bolo na mieste iné poľské príslovie: Na frasunek dobry trunek.[142]Nasledujúceho dňa, 29. júla, bola to ôsma nedeľa trojičná, zavčas rána v daždi sme sa pohli a odišli sme do Pokašovej a došli sme až k rieke Neman a prenocovali sme pri dedine Dauše v spustnutom dome na samom brehu rieky, do ktorého nám ráno priniesli pálenku a poprichádzalo veľa prievozníkov. Táto rieka je totiž veľmi hlboká a širšia než rieka Váh aj na najširšom mieste, je veľmi čierna a do mora sa vlieva na hranici Pruska a Samogitska, a hoci je na rovine, predsa sa ukazuje veľmi rýchla. Prevoz každého voza stál jeden toliar.Odtiaľto sme cez súvislé lesy došli až do mesta Neustäde, ktoré nedávno postavili sami v ňom bývajúci židia. V našom sprievode bol zástavník, ktorý sa do švédskeho tábora ponáhľal z Hamburgu, kde sa v mene susedných kniežat a samého kráľovského veličenstva švédskeho opäť vyšetroval prípad Krumbholtza,[143]ktorý svojimi kázňami vyvolával rozbroj, a preto ho uväznili. Tomuto zástavníkovi, nocujúcemu v blízkej dedine, nejaký žid, ako sme sa nazdávali, v nočnom čase ukradol koňa a rýchlym cvalom, ktorý ktosi z našich spozoroval, zaviedol ho do najbližšej dediny. Ale keď naň zástavník ostro udrel a zapierajúcemu zločin odňal dva voly, žid spolu s nejakým zemanom koňa priviedol, keď sme už boli v Neustädli, a oznámil, že koňa našiel s veľkou námahou, bezpochyby u zemana. Ráno, keď sme sa už mali pohnúť na Neustädl, židova žena, od nedávneho pôrodu podobná napoly mŕtvej, zapierala zločin svojho manžela s veľkým krikom, jajkaním a zaklínaním. Z toho je zjavná falošnosť židov voči kresťanom.Z Neustädlu sme šli celý deň horami a 1. augusta sme šťastne došli do Vilna, hlavného mesta Litvy. Prv než sme vkročili do mesta, museli sme vyčkávať na gdanský voz, na ktorom sa do švédskeho tábora viezlo víno, ktoré sa napokon pre neschodnosť cesty a vzdialenosť tohto tábora zložilo vo Vilne. Kým však náš voz stál na kopčeku blízko mesta, hľa, zbadám v tráve jedného gnojeka, striehnúceho na príležitosť nám uškodiť, ale keď zbadal naše pištole, odkradol sa mi z dohľadu, a bol som vtedy osamelý, lebo pán Pohorský z túžby po novote odbehol na predmestie. Mesto leží medzi lesmi, ktoré ho obklopujú zo všetkých strán. Na východe slnka má hrad, na západe rozľahlé predmestia, obohnané je múrom, malo kedysi veľmi skvelé budovy, ale požiar roku 1703 ho veľmi znetvoril. Je v ňom akadémia Tovarišstva Ježišovho,[144]ku ktorej je pripojená nádherná bazilika[145]a veľmi dobre vybavená lekáreň. S touto bazilikou susedí nádherný dom litovského veľkniežaťa Sapiehu.[146]Je to veľmi slávne kupecké mesto. Evanjelici tu majú svojho farára a kostol, ale tento farár mimo kostola a svojho príbytku je menej bezpečný a po uliciach musí chodiť preoblečený, aby ho študenti akadémie Tovarišstva nezbadali.Hospodu sme dostali naproti kniežaciemu palácu u Fischera, ku ktorému sa náhodou poschádzalo dvadsaťpäť tatárskych vozov, majúcich do švédskeho tábora odviezť víno, pálenku a iné veci. Chcejúc sa k nim pripojiť, bez meškania sme sa zásobili kráľoveckým pivom, ktoré tu bolo dostať, aj pálenkou a suchármi, údené mäso sme si viezli z Kráľovca. Kiež by sa však bolo dalo na moje rady, boli by sme sa mohli lepšie zaopatriť aj chlebom aj inými potravinami, najmä keď sme mali príležitosť svoje veci viezť; ale spupnosť hlavatej múdrosti i v Kráľovci i tu hamovala moje rady a neprekážali jej výstrahy vojakov a kupcov zo švédskeho tábora, ktorí nás stretali a dôverne napomínali, aby sme si chlieb obstarali a priviezli do tábora, ale plané odvrávky sa im predsa vždy vysmiali, a cestou sme spotrebovali, čo sme si mali priviezť až do tábora. Predsa som obstaral nové fľaše a plné piva som ich doniesol až do tábora, zaopatril som si pol miery priam znamenitej okovitky,[147]predvídajúc zlé veci a nedajúc sa odstrašiť nijakými posmeškami, robiac lepšieho Serváca.[148]Okolo poludnia sme sa od Fischera pohli s onými Tatármi a idúc popri vinárni, v ktorej sa Fischer zhováral s naším zástavníkom, nasilu sme museli dnu na hlt vína. Fischer sa ukázal ochotným ponúknuť nás vínom a keď sme vypili dobrého absintu[149]za jeden rýnsky zlatý, prefíkaný Fischer vyšiel a my sme ho z ničoho takého neupodozrievali. Ale keď Fischer potajomky odišiel, vinárnik nám rozprával, že ten už aj predtým mnohých iných pozval na víno, podobne ich opustil a zaťažil ich výdavkami. Mrzelo nás, že tento muž, inak oddaný nášmu vyznaniu, bol zvyknutý na tieto kúsky. Bolo nám ľúto, že si Nemec navykol na grécku vieru,[150]ktorej členovia, Rusi, menovaní schizmatici, sa tu nachádzajú.Musím tu, pravda, doložiť, že v Litve a v iných poľských provinciách jestvujú rusínske cirkvi dvojakého druhu: jedny sa menujú uniatské, totiž tie, ktoré uznali rímskeho pápeža za viditeľnú hlavu, druhé schizmatické, ktoré ho za takého neuznávajú. Rímsky pápež totiž minulého, pred naším tretieho storočia žiadal od Rusov aspoň to, aby ho uznali za hlavu a že všetky svoje dogmy si môžu bez ujmy podržať. Vedel totiž, že formálna príčina odluky, ktorú on nazýva menom kacírstiev a schiziem, spočíva v prijatí rímskeho pápeža; keď to niektoré cirkvi urobili, nenazdajky sa dostali do jeho moci. Okolo roku 1578 sa Possevino[151]horlivo pokúšal Moskovanov nahovoriť, aby odhodiac grécku vieru, uctievali rímskych pápežov, ale veľknieža Vasilievič[152]na najvyššom zhromaždení šľachty vraj odpovedal, že on neverí v Grékov, ale v Krista, že všetci apoštolovia zvestovali Krista, ale ani jeden z nich nebol väčší, že Petra a iných pápežov uznáva za svätých, ale pretože tí, čo po nich nasledovali, žili nehodne, nevidí, ako by mohli byť Petrovými nástupcami, alebo ako by si mohli s tou istou vážnosťou sadnúť na Petrov stolec, že rímsky pápež nie je pastier, pretože si Kristov kríž kladie k nohám, dáva sa nosiť na nosidlách a vzývať ako boh. Takto vtedy ono veľknieža.Ale Šeremetev,[153]vyslanec terajšieho moskovského veľkniežaťa Petra, poslaný do Ríma k Inocentovi[154]— aby tomuto pápežovi predostrel túžbu svojho kniežaťa a celého svojho národa po uzavretí užšieho priateľstva s pápežom, aj po dojednaní spojenectva proti Turkom, spoločným nepriateľom kresťanov, a po zjednotení moskovsko-gréckej cirkvi s rímskou — keď bol k pápežovi uvedený, ak sa má veriť rímskym správam, Inocentove nohy veľmi ochotne pobozkal,[155]čoho sa Moskovania predtým hrozili; ba sám cár Peter pripustil do svojich provincií jezuitov a hovorí sa, že nie je mu cudzia myšlienka únie s rímskou cirkvou. A tak sú okolo Vilna uniatské cirkvi veľmi početné, nie tak v Kozákii a pod kijevským metropolitom, ako ešte bude reč.Okolo Vilma je aj dvetisíc krymských Tatárov,[156]ktorí všetci kedykoľvek treba a rovnako ako poľskí šľachtici sú povinní na vlastné trovy bojovať za svojho kráľa. Vo svojom pohanstve sú takí húževnatí, že keď sa nahnevajú na nejakého Tatára, majú v ústach takúto formulku nadávky: „Hej kafirim, čarna šašik!“,[157]ktorá obsahuje zo všetkých najväčšiu kliatbu, aby sa totiž taký človek zvrhol na kresťana. Hľa, títo zbojníci si myslia, že kresťania sú z dvojnohých tvorov najničomnejší! Je však vec, v ktorej si zasluhujú pochvalu. Ospevovaná je ich vernosť pri opatrovaní peňazí alebo iných im zverených vecí, ktorou prevyšujú a zahanbujú mnohých kresťanov.A tak sme sa z Vilna pohli s týmito vodcami, ktorí cesty veľmi dobre poznajú, a keď sme cez hory vykonali štyri míle, prenocovali sme v dedinke, v ktorej okrem kostola a krčmy bolo vidieť máličko židovských chalúpok. Tatári však, starajúci sa o pasenie, nocovali neďaleko nás pod šírym nebom, ráno však vstali včaššie a ľahko nás doháňali, ba keď sa niekde niektorému z nich zlámal voz, všetci kvôli jednému zastali, a keď ho opravili, hnali svoje kone ešte rýchlejšie. Vozy však majú veľmi jednoduché, veľké množstvo sme ich boli videli v Kráľovci a vyzvedeli sme, že jeden si možno zaopatriť za jediný toliar. Kolesá týchto vozov boli urobené ohnutím dlhých driev, do ktorých sa zarazili tenké lúče, podopierané hlavicou, a pretože nemali bahry ani obruče, drali sa a podchvíľou lámali. A tak obyvatelia týchto miest, chtiac konať cestu bez zdržiavania, musia so sebou voziť piate alebo šieste koleso, alebo keď sa im to nechce, zabehnúť do dediny a obstarať si nové koleso, ktoré majú obyvatelia v zásobe. Oja týchto vozov nie sú na prostriedku, ale po oboch stranách, kôň stojí medzi nimi, majúc na krku zakrivené drevo, ktoré drží obe oja. Pretože však tieto oja sotva presahujú dĺžku koni, stáva sa, že kedykoľvek sa rútia dolu nejakým kopcom, zdierajú koňom chvost až do krvi. Preto bolo u týchto Tatárov a iných Litovcov vídať konské chvosty zakrvavené a zachrastavené.Zavčas rána 3. augusta prišli sme do mesta Slobodka, kde bol karmelitánsky kláštor,[158]okolo poludnia sme prišli do mesta Soly, večer však do Smorgoňa, kde židia slávili sobotu, sediac v skupinkách na uliciach. Museli sme sa uchýliť do hostinca, v ktorom bola chorá židovka, a kým sme večerali, začal pán Pohorský rozprávať o tu vládnucej morovej nákaze a o našej nebezpečne chorej gazdinej a tým vyvolal vo mne taký hnus, že som už nič nemohol zjesť, ale vyšiel som k vozom, stojacim na smradľavom mieste a do nášho som sa uložil spať.V tomto meste bol kostol uniatských Rusov, ako som sa dozvedel od jeho kňaza, keď som prišiel na jeho večiereň, na ktorej však okrem neho a kostolníka sa nikto neukázal. Sám vyholený pristúpil k oltáru a pred namaľovaným tam svätým sa viackrát poklonil, opustiac ho, pristúpil k inému namaľovanému naľavo a tomu preukázal takú istú poctu a potichu čosi mrmlúc, bohoslužbu skončil.Deviatej trojičnej nedele[159]ráno pokročili sme cez lesy do Markova, kde sa stavia dominikánsky kláštor a za suseda má ruský kostol.Pán Pohorský, vkročiac do nejakého domu, uvidel diežu, a keď ju chcel použiť, pohol ju z miesta a tým prevrhol velikánsky hrniec s kyslým mliekom. Nad touto nečakanou škodou začala matka vykrikovať a lamentovať, jej deti však pribehli s veľkou radosťou, lízali mlieko alebo ho nalievali do úst plnými dlaňami, ale matka ich zaháňala, vraviac, že Švédi spotrebovali všetko, že jej okrem tej trochy mlieka neostalo nič, s ňou sa mali niekoľko dní uspokojiť jej vyhladované deti. Keď som škodu nahradil niekoľkými polturákmi,[160]obrátil sa jej zármutok na radosť, my sme však z matkinho kriku a z hltavosti detí, hltajúcich mlieko so špinavou hlinou, poznali veľkú biedu týchto obyvateľov, ktorú zapríčinilo švédske vojsko, majúce tu svoj zimný tábor.Z Markova sme nasledujúceho dňa, 6. augusta, prišli k Lebedevu a prenocovali sme v daždi pod holým nebom. Pretože sme sa od Tatárov oddelili, dlho do noci postupujúc a neznajúc cesty, napokon sme boli vyčerpaní a nevediac, že Lebedevo je blízko, zastali sme v horách v nádeji i strachu. Strach zväčšil akýsi krik dedinčanov a nejaká žena, prichádzajúca vo tme a prosiaca, aby sme jej blúdiacej ukázali cestu. Naši však, domnievajúc sa, že je špehúnka, odohnali ju s vyhrážkami. Takejto odmeny sa dostalo pochabému náhleniu niektorých kupcov, ktorí nechceli čakať na Tatárov, hoci som ich podchvíľou prosil, aby sa ponáhľali pomaly.[161]Okolo deviatej hodiny nasledujúceho dňa dostali sme sa do Radoškovíč, kde vojdúc do židovskej synagógy, pozoroval som jedného žida na vyvýšenom mieste dosť dlho tichým spevom recitujúceho, iného však stojaceho pri stene, klátiaceho sa počas tichého spevu celým telom, a konečne iných, pomalšie alebo rýchlejšie pristupujúcich a ustupujúcich, z ktorých každý si najprv na čelo a ruky priviazal desatoro, zatvorené v koženej schránke, a tak vylievali modlitby. Počas modlenia besedovali, ba sa aj smiali, hneď za jedným predspevujúcim spievali amen, chvíľami s nárekom, chvíľami jeden, časom dvaja ticho spievali, častejšie všetci dvíhali hlas, rovnako akoby boli pomätení alebo zúfalí. Ich synagógam Poliaci hovoria božnice. Pozostávajú zo siení, z ktorých jedna vonkajšia je pre ženy, ktoré od mužov oddeľujú steny vystrojené mriežkami alebo priehradami, druhá vnútorná má na prostriedku akési vyvýšenejšie miesto, opatrené stupňami, steny však ozdobené rozličnými listami, potlačenými hebrejskými písmenami, takže sa tieto synagógy dosť málo líšia od ruských kostolov. Aj tieto majú zo všetkých strán vonkajšie siene, vnútorné sú rozdelené na dve časti, z ktorých jedna je pre ľud, druhá, rozdelená záclonou, na význačnejších miestach má väčší a menší oltár a je prístupná kňazom a kostolníkom alebo tým, čo majú prijímať sviatosti. Ale židovské synagógy nie sú vežaté ako tieto kostoly, ktoré všade majú tri veže, jednu nad sieňou žobrákov, druhú nad sieňou ľudu, tretiu nad sieňou kňazskou. Tieto veže sú však z dreva, dosť umelecky klenuté, vypínajúce sa do výšky, vystrojené oblokmi, cez ktoré sa vlieva svetlo do vnútorných siení, nemajúcich svetlo pre okolostojacu vonkajšiu sieň, keby neprúdilo zhora.Celá vnútorná sieň je pomaľovaná rozličnými postavami zo Svätého písma. Možno tam vidieť Adama s Evou, Abraháma s Izákom, prichystaným na obeť, Mojžiša, Krista, Petra a Pavla a z Jánovho Zjavenia draka zrážajúceho svojím chvostom hviezdy, šelmu vychádzajúcu z mora, majúcu sedem hláv a desať rohov a rúhavé meno, taktiež ženu menom Babylon, matku smilstva, sediacu na šelme. Možno vidieť ku každej postave pripojené nejaké slová zo Svätého písma. Predovšetkým však možno vidieť v ruských kostoloch svatého Mikuláša, svatého Michala, blahoslavenú Pannu Máriu a Krista, majúceho vo všetkých kostoloch, ktoré som videl, na prsiach pripísané slová,[162]tieto ruské slová majú sa slovenským písmom správne písať takto:Prygdjte blahoslawéniy Otca mójeho, nasliduyte uhotowánnoje wam carstwije ot slossénija mýra, to jest: Poďte, požehnaní môjho Otca, dedičským právom zaujmite vám od založenia sveta pripravené kráľovstvo. Kdenasljduyteneznamená sequimini, tak ako u nás značínasledujte, ale: dedičským právom zaujmite, lebo Rusom наслҍдіenasljdijeznamená dedičstvo a наслҍдник znamená dediča. Tak мíрьmirznamená svet, ale мѝрьmýrznamená mier. Ale poďme ďalej.Keď sme zjedli u žida pripravený obed, vyrazili sme na tri míle do mesta Beloručie, do ktorého sme došli neskoro v noci, a prenocovali sme v krčme pri rybníku, ktorej pánom bol žid. Jeho družka hromžila na svoju dcéru, že sa vydala za kresťana, preklínajúc ju všetkými kliatbami a hroziac jej smrťou. Z tohto vysvitá πλεονεςια και φιλαργνρια[163]poľských a litovských vrchností, pre mrzký zisk postúpili židom colnice temer všade, dovolili im stavať synagógy a nestarajúc sa o nebezpečenstvo zvedenia, beztrestne povoľujú manželstvo kresťanských detí so židmi, aj keď sa to inde, totiž v ríšskom občianskom práve, pod trestom smrti zakazuje.Ráno, pretože naši furmani nechceli čakať na príchod Tatárov, nocujúcich pod holým nebom kvôli paši, slobodnej v celom poľskom kráľovstve, dva razy sme poblúdili, zabočiac najprv vpravo, potom vľavo, aj voz, na ktorom sme sa viezli, neopatrný furman na úzkom mieste prevrhol. Ani jeden z nás dvoch vtedy na ňom nesedel, inakšie by to bol býval nebezpečný pád. Furman nehamoval kone, ktoré strhli voz na kopec mimo cesty, takže keď sa dvihli kolesá ľavej strany, kolesá pravej strany nemohli udržať takúto váhu a voz sa prevrhol cez skalu, sud vína vypadol do blata a všetko sa poprevracalo čím hore tým dolu nie bez škody pre naše fľaše. Potom sme sa dostali na močaristé miesto, z ktorého náš voz vyviazol šťastne, ale voz jedného kupca len po dlhej námahe, pretože vpredu idúci spoločníci nechceli ho čakať a pomáhať mu, ale opustili ho osamelého pod strmým kopcom a trčiaceho v blate, nie bez ohromného strachu a hrôzy pred smrťou. Keď sme zdolali hrebene vrchov, prenocovali sme na nich, lebo tu bolo niekoľko opustených chatrčí a veľmi bohatá tráva. Naši kupci však, cítiac sa mimo všetkého nebezpečenstva, vystrieľali svoje pušky a oddali sa bezstarostnosti.Nasledujúceho dňa sme do deviatej hodiny rannej prekonali dve míle a zdraví sme zostúpili z horských hrebeňov do mesta Smoleviči, nakazeného morom, o čom však nevediac, vošiel som do jedného domu, v ktorom bol chlieb ešte v peci a musel som naň hodnú chvíľu čakať, a keď som už jedol, zasa ma môj pán Pohorský upovedomil, že tu zúri mor, a len čo som to slovo počul, onen chlieb mi nechcel viacej chutiť, keď chuť vystriedala hrôza. Tu by sa bolo malo zachovať ono ľudové: Nehovor všetko, čo počuješ. Ustarostenosť mnohým veľmi uškodila.Za mestom sme uvideli obeseného vojaka-zbeha. Nešťastník visel na jednom brvne zapustenom do zeme, do ktorého bol zarazený klin na zavesenie povrazu, ktorým sa zakosílilo hrdlo zbeha; zaškrtený bol podtrhnutím stolčeka, na ktorom stál, majúc nohy dvihnuté nie nad dve piade. Švédi totiž nepoužívajú tri brvná, ani šibenice zhotovené z dvoch brvien, ale iba jedno, na ktorom sa zločinci musia obesiť sami.Odtiaľto sme prišli do iného mesta, rovnako nakazeného, menom Upereviči, kde sme v hostinci, pod strechou plnučkou dier, v daždi strávili noc, a pretože som chcel nakupovať bezpečnejšie, spytoval som sa obyvateľov, či u nich nezúri mor, a dozvedel som sa, že v dome vedľa nášho hostinca všetci ležia na smrť chorí a že jeho majiteľa toho istého dňa pochovali. Hneď som sa obzeral, kdeže by bol môj spolucestovateľ, ktorý keď začul moje volanie, vyšiel práve z tohto domu. Pobral sa doň, chtiac niečo variť, a keď počul moju správu, vezmúc si svoj hrniec, zamýšľal potajomky vojsť do iného domu, ale keď som mu v tom zabránil, hrniec odhodil a ostal v hostinci pri ohni.Ráno v daždi opäť cez lesy sme postúpili viacej ako dve míle k rieke Berezine. Keď sme sa k nej priblížili, uvideli sme na kopci štvorcovú planinu, ktorá nedávno poskytovala miesto moskovanskému vojsku. Bol by si tu uvidel tisícky stromov, postínaných na prekazenie švédskeho vpádu, bol by si uvidel stanoviská pre jednu rotu a pre stotinu, ako aj búdy urobené z prútia, ktorými sa chránili pred útokom dažďov, na oboch stranách rieky zasa veľmi široké priekopy s baštami, na ktorých boli rozostavené vojnové delá, aby nepriateľovi prekazili prechod. Ale prv, než by Švédi boli tu, Rusi tieto dômyselné násypy a priekopy hanebne opustili a zhodili dvoje mostov…Keď sme chceli prejsť cez dosť hlbokú a širokú rieku,[164]museli sme svoje vozy naložiť na loďku, Rusmi dolámanú a veľmi deravú, ktorá naberala toľko vody, že prievozníci nestačili vylievať, a tak sa ponárala, že sa jej okraje sotva ukazovali. Radšej sme teda chceli svoje osoby zveriť malému člnku, než vystaviť sa takému nebezpečenstvu, ale predsa nikto z nás neutrpel nijakú škodu, lebo nás boh ochraňoval. Vkročiac do mesta Borisova, uvideli sme obyvateľov podľa cigánskeho mravu sediacich spolu pod holým nebom a pripravujúcich si z otrúb neviem aké pokrmy. Toto mesto však bolo veľmi dlhé a vystrojené dosť peknými domčekmi, čo bolo zjavné zo zrúcanín židovských domov a z niekoľkých pozostalých domov kresťanských, ktoré moskovania veľmi nepoškodili. Od našich Tatárov opäť oddelení a neznalí ciest prenocovali sme pod holým nebom neďaleko kúpeľa, v ktorom sa niektorí z našich nebáli vypotiť. Bola to chalúpka veľmi čierna, majúca malý kotlík a niekoľko kameňov, ktoré, pokropené vodou, zapríčiňovali horúčosť, ktorou sa chalúpka napĺňala, a toto bol ten chýrny parný kúpeľ.Nasledujúceho dňa zatým sme sa priblížili k mostu položenému ponad rieku, nie síce širokú, ale hlbokú. Krajné brvná tohto mosta, na ktorých spočívala ostatná váha brvien, boli napoly zlámané a starobou zničené, ba veľmi do vody ponorené, ale ani dosky položené naprieč neboli tak pospájané, aby sa koňom nohy nemohli zaboriť a uviaznuť; ale naše naložené vozy predsa poprechádzali nad naše očakávanie šťastne a spolu s mostom sa raz dvíhali, raz klesali, do istej miery sa ponárali, ale sa neponorili. Veru aj tu som prijímal božiu prozreteľnosť veľmi vďačne, obdivujúc ju.Cez lesy sme potom nasledovali našich sprievodcov Tatárov a dohonili sme ich v dedine Lošnica, kde sme u žida dostali zapáchajúce pivo a jemu podobnú pálenku a mali sme to za nektár.[165]Čím viacej sme sa totiž približovali k švédskemu táboru, tým väčší nedostatok týchto vecí sme zakúšali. Ja, vzdialený od Tatárov na dostrel pušky a nevšimnúc si, že sa odtiaľto chcú náhle pohnúť, pretože krikom som nemohol, musel som ich doháňať zrýchleným behom, kým som ich nedohonil. Ale tí, čo sa viezli so mnou na jednom voze, mysliac si, že som šiel napred, rýchlym krokom sa hnali krovinami, v ktorých ich nebolo možné zbadať. Také nebezpečné je oddeliť sa od spoločníkov cesty aj na malú chvíľu.Vo štvrtok, čiže … augusta[166]sme prenocovali v Nači, tráviac celú noc v daždi. Ja však som musel počúvať chorľavejúceho, a čo mu na jazyk prišlo hovoriaceho Burgermeistra, rižského občana, ktorému som možno pomohol, koľko som mohol, potom som v ňom poznal dobrého priateľa. Onoho nešťastníka, podobného mŕtvole, naložili niekedy aj na náš voz a jeho ľudia, ktorí sa viac starali o jeho majetok než o zdravie, ho opustili, ale napokon sa predsa uzdravil.Pohnúc skoro ráno z Nače, uviazli sme na moste, ale keď nám Tatári pomohli, vyviazli sme. Skúsili sme, že títo spoločníci, keď sa im dajú peniaze, sú pripravení k službám každého druhu. Prednedávnom dvaja z nich, nevedno z akej príležitosti rozvadení, naraz priskočili k sekerám a ohlušujúc sa navzájom krikom, dobili a doráňali sa ako zúrivé zvery.Uvideli sme tu vojakmi vypálené mlyny a švédskym vojskom do dĺžky natiahnuté mosty. Na ktorýchsi močaristých miestach sa iste vyše štvrť míle tiahli švédske mosty, z najvyšších jedlí nedávno tak zhotovené, aby sa vozy mohli najpohodlnejšie stretať. Vraj s neuveriteľnou rýchlosťou a námahou boli zhotovené mosty týchto stojatých miest s trvalou pamiatkou Karola XII. Skôr však sme došli do akejsi opustenej dediny, ale pretože sme pre dážď radšej chceli nocovať v hostinci ako moknúť s Tatármi pod šírošírym nebom, preto sme zo strachu pred dedinčanmi museli po poriadku mať stráž. A tak som aj ja od polnoci robil strážcu s nejakým švédskym zástavníkom, nosiac v rukách zbraň.Na desiatu nedeľu trojičnú sme ráno došli do mesta Krupky, kde som prvý raz videl ruské služby božie a rozprával som sa s kňazom, ktorého tu menujú pop, inde püp. Bol to človek neveľmi vzdelaný, takže ani ruské litery nevedel poriadne čítať, a žaloval sa na ťažkosť ruského čítania; latinsky nevedel ani čítať ani hovoriť, ale tešil sa odevu neodlišujúcemu sa od vidieckeho. Stojac pri oltári za záclonou, čosi vyspevoval a zbor mu odpovedal: Hospodi, pomiluj.[167]A vezmúc kadidelnicu, rozdúchaval príjemnú vôňu, nakláňajúc sa k jednotlivým obrazom svätých, napokon vyniesol paténu[168]s kalichom. Ľudia prinášali nejaké malé sviece a zapaľovali ich na počesť svätým. Aj toto však bola uniatská cirkev,[169]lebo sa v nej konala procesia s vyzváňaním zvonov, kým sa posvätený chlieb vynášal z kostola k chorému a keď sa od neho kňaz vracal do kostola.Z Krupiek sme prišli do Veľkého Bobra,[170]mesta dosť úhľadného, v ktorom sme si ťažko mohli zaopatriť chlieb, ale zaopatrili sme si hojnosť čučoriedok (slovensky: čičoretky, nemecky: die Heydelbeere) a hovädzie mäso u žida, ktorý zrejme práve vtedy zabíjal. Akýsi kapitán, ktorý doteraz vždy svojím vozom ostatné predbiehal, ani Tatárov sa nepridržiaval, vkročiac na menej správnu cestu, pol míle sa nadarmo moril a vidiac, že je osamotený, vrátil sa do mesta a nasledoval naše vozy inou cestou, pykajúc za svoju nerozvážnosť a vysmievaný všetkymi.Tri míle od Veľkého Bobra prechádzali sme cez dedinu Sloveny, v ktorej sme prvý raz uvideli litovské jablone a jablká, a hoci boli kyslé, predsa ich Tatári a naši furmani pažravo hltali. Pozoruhodné je, že odvtedy, čo sme prišli do Litvy, neuvideli sme v takých veľkých horách nijakého vtáka ani nijakého zajaca ani nijaké záhradné stromy v dedinách a mestách, z čoho možno poznať lenivosť obyvateľov. Ich domy stoja od seba dobrý kus vzdialené, nemali v tom čase nijaké ploty a strechy mali posypané pieskom, niekde pokryté dlhými doskami, niekde však slamou, povaly boli tiež klenuté, z dosák rozložených v troch radoch, z ktorých prostredný bol vyvýšený a ostatné po oboch stranách boli oveľa nižšie.Toho istého dňa sme došli k dedine Pavloviči a prenocovali sme pod holým nebom blízko cintorína, na ktorom ktosi nedávno pochovaný, ale pokrytý tenkou vrstvou navŕšenej zeme, odháňal nás svojím zápachom od briez, pod ktorými sme sa rozhodli odpočívať. Spozorovali sme v Litve, ako aj potom v Kozákii, že cintoríny sú za dedinami na nejakom vyvýšenejšom alebo oddelenom mieste, ozdobenom veľmi vysokými brezami, bezpochyby podľa vzoru židov, ktorých kedysi pochovávali v záhradách pod stromami. Uvideli sme na ktorýchsi miestach aj urodzenejšie osoby pochované v lesoch blízko verejnej cesty, v stavbičke podobnej hrobke, postavenej z trámov. Menej urodzeným sa na povrchu zeme k hlave a nohám prikladajú dva väčšie kamene, niektorým sa nad hrobľu postaví malý drevený kríž a v čase pohrebu sa ozdobí kvietkami.Nasledujúceho dňa sme prišli do Teterina cez hory naháňajúce strach svojou pustotou. Dopočuli sme sa totiž najnovšie v Slovenoch, že v týchto dňoch zajali valašského generála[171]rečeného Kanifer a priviedli ho k cárovi zo susednej dediny, v ktorej onen vykonával popravu…A už sme zazreli švédske vojsko, ktorého stanoviská a stany, urobené z tŕstia a prútia, sme boli zazreli na niekoľkých miestach. Stráže mali čulé, ale jazdou na koňoch spôsobovali veľké škody na zboží, ktoré šliapali, kosili a znášali zo všetkých strán.Náš švec, uvidiac Švédov, vyložil svoje topánky na predaj, a keď príduc raz ten, raz onen, žiadal si ukázať tieto, iné a iné topánky, neobozretný, pripravený o niekoľko párov, napokon predsa jedného zlodeja prichytil a vyhrešeného odviedol k plukovníkovi, ktorý naložil so zlodejom podľa zásluhy.Aký veľký bol môj strach, nedá sa povedať. Tatári už predtým boli odišli, vojaci nám rozprávali, že cesta je nebezpečná, nastávala noc. Prišiel však nečakane onen kapitán, sprievodca našej cesty, a keď predal lepšie súdky rýnskeho vína, chcel k nášmu prázdnemu vozu pripojiť svoj prázdny a nasledovať Tatárov. Samotný švec sa rozhodol čakať na peniaze, ktoré mu mal za topánky zaplatiť ktorýsi pluk, a ráno nás nasledovať. Spravujúc sa nepripravovaným rozhodnutím, vydali sme sa na cestu — päť osôb — a cez pusté hory vo veľmi tmavej noci sme aj došli do mesta Golovčina,[172]slávneho nedávnou porážkou Moskovanov, ležiaceho pri rieke Vabiči. Moskovania túto rieku obkolesili priekopami a násypmi zo všetkých strán, na vyvýšenejších uhloch porozostavovali vojnové delá, líniu natiahli na dĺžku pol druha míle, boli v najväčšom počte. Ale Karol XII., priberúc čo najmenej najmä zo svojej kráľovskej stráže a vydajúc rozkaz, aby sa nikto neopovážil vystreliť z pušky a nepriateľa aby napadli s vytasenými šabľami, prvý skočil do močaristej Vabiče, celý blatom zamazaný stade vyšiel, nebojazlivo napadol nepriateľa, jeho tranšeje[173]hneď obsadil, prenasledoval ho, zahnal a najslávnejšie porazil. Uvideli sme tieto veľmi dômyselné tranšeje a hodný kus od nich postúpiac, zastali sme cez noc popri ceste a ja som temer celú noc robil strážcu okolo vozov. Aj tu sme skúsili božiu otcovskú stráž. Iste keby nás boli napadli dvaja ozbrojenci, bolo by bývalo po nás. Ráno sme šli prostriedkom mŕtvol a doháňali sme našich Tatárov, ktorí sa zdržali pašou.V dnešnom sprievode boli prítomní kráľovskí židia,[174]ktorí, chtiac predbehnúť ostatné vozy, znížili sa k zvade a preklínaniu. Ale jeden z kupcov, ktorému žid ublížil rečami i rukami, veľmi dlho skrýval bolesť, v príhodnom čase sa však vrhne na žida, palicou udrie, ale tak, že sa žid hneď vystrel na zem, predstierajúc nebezpečný úder. Keď sa neprotiví, pridá onen úderov a budí polomŕtveho a tento ho hneď aj obviňuje, ale onen sa ospravedlní, ako sa patrí, a bez trestu. Príliš nebezpečné bolo na tejto ceste predstieranie prednosti, keď nikto nechcel byť nižší ako druhý. Zakrátko potom iný primúdry kupec nedovolil inému kupcovi predísť a ihneď uviazol v blate a všetci ho opustili, potom ho však kráľovský fiškus[175]pre zlorečenie a ublíženie, spôsobené blížnemu, pokutoval stratou všetkého jeho tovaru. Taká drahá bola nežičlivá a skrivodlivá svojvôľa.Kým som sa nemohol viezť na voze, musel som vkročiť do neschodných hôr a naďabil som na zabitého Rusa, majúceho nemecké červené čižmy. Nemecký odev totiž museli Moskovania nosiť ma rozkaz cárskeho veličenstva, ale nebolo im dovolené nosiť podľa starého moskovanského zvyku dlhú bradu. Bol by si tu uvidel mnohé dolámané vozy a množstvo mŕtvych koní, ktorých zápach nás ovaľoval vyše celej míle, takmer až do Mogileva. Cesta tu bolia taká široká, že na jednom a tom istom mieste sa mohlo stretať veľa vozov, a taká uvozená, že nebolo vidieť nijakú hrudku zeme.Uzrúc Mogilev, prenocovali sme pod šírym nebom bez vody, bez sena, ale nie bez najprítomnejšieho nebezpečenstva života.Kalmykovia[176]obkolesovali nás zo všetkých strán, my, nevediac o nebezpečenstvách, zastali sme na šírom, otvorenom poli, keď predsa ten istý nedostatok všetkých vecí by sme boli mohli vydržať aj na predmestí. Aj na tomto mieste za nás neobozretných bdelo božie oko. Kiežby sme len boli bývali ostali s Tatármi v susednom lese, ale pomútené hlavy v nádeji, že zaopatria pivo, leteli vpred k obci, chtiac sa — s ohrozením seba a svojich — postarať aspoň o svoje brucho.Nasledujúceho dňa, 16. augusta, sme vstúpili do mesta Mogileva, vystrojeného vysokými násypmi a baštami a majúceho veľmi rozľahlé predmestia, hoci samo nie je také rozľahlé. Mestská brána bola dostatočne pevná a mala namaľovaných dvoch tovarišov Ježišových s týmto nápisom: „Vos estis lux mundi.“[177]Zdesil som sa a vlasy sa mi postavili dupkom, keď som uvidel tento chvastavý nápis.[178]V meste je krásne jezuitské kolégium, patriace k vilnianskej akadémii. Vidieť tam nápis: Johannes Zdanowics, fundator residentiae Mohiloviensis.[179]Mestský kostol je nádherný a veľmi svetlý, pýšiaci sa trojitou vežou. U „svetiel sveta“ sme pýtali pivo, ale títo tmári nám ho odopreli, použijúc plané výhovorky.Tak veľmi sme sa veru ponáhľali do tábora, ktorý rozložil kráľ na druhej strane Dnepra, že som nemohol zaopatriť nijaké potraviny, hoci chlieb bolo možné dostať, aj keď trochu drahý. Hlúpa príroda, žiadostivá novoty, náhli so sebazáhubou. Most cez Borysthenes,[180]ľudove Dneper, postavil najjasnejší kráľ Karol XII., a pretože ho mali ešte zdolávať ktorési pluky, bol dôkladne opevnený vojnovými delami. Keď sme zdolali rieku, prišli sme okolo poludnia do kráľovského tábora, položeného na najbližšom kopci medzi zbožím. Len čo sme ta došli, hľa, stretli sme Švéda menom Magnusa, kováča kráľovského veličenstva, ktorý mal stan vedľa Malmbergovho,[181]a hneď nás odporúčal a odviedol k najslovutnejšiemu pánovi doktorovi Malmbergovi, spovedníkovi svätého kráľovského veličenstva a predsedovi vojensko-cirkevného konzistória, ktorý nás chcel zaviesť k najosvietenejšiemu pánu grófovi Piperovi, najvyššiemu kráľovskému ministrovi, tajomníkovi kancelárie, senátorovi kráľovstva a kancelárovi greifswaldskej akadémie, ale môj spoločník, neznášajúc odkladanie a mysliac, že treba sa na niečo odvážiť, nahovoril ma, aby sme predstúpili sami. Ohlásil som pánu grófovi náš príchod, ale sluha povedal, že pán gróf sa oddal obvyklému poludňajšiemu spánku a odporúčanie nášho príchodu odložil, až sa gróf prebudí. Predstúpili sme teda pred grófa, pohrúženého do najhlbších myšlienok, ktorý dva razy prerušil môj pozdravný príhovor a súril, aby som záležitosť vyložil krátko.Preľaknutý touto nečakanou pripomienkou, zanechajúc svoj vopred premyslený príhovor, krátko, asi týmto spôsobom prihovoril som sa grófovi: „Najosvietenejší pán gróf, evanjelické stavy Uhorska skrze nás najponíženejšie pozdravujú vašu osvietenosť a najponíženejšie prosia, aby sme na sprostredkovanie vašej osvietenosti dostali audienciu u svätého kráľovského veličenstva.“ „Dobre,“ hovorí gróf, „zajtra budete mať audienciu.“ A hneď s veselšou tvárou: „Čo sa robí v Uhorsku?“, hovorí. „Aký úspech majú vaše veci?“ Po mojej odpovedi, že kým sme boli v Uhorsku, boli úspešné, ale že od onoho času sme nedostali z vlasti nijaké listy, rozkázal nám ísť k pánu Hermelinovi[182]a poslal s nami svojho sluhu, ktorý nás viedol k stanu jeho osvietenosti, a rozkázal, aby sme tam vyložili naše žiadosti. Toto bol dôsledok nerozvážnosti môjho spoločníka, oľutoval som, že som súhlasil, ale už sa stalo.Najosvietenejší pán Olof Hermelin prijal nás priateľsky, odviedol do stanu, láskavo vypočul, hneď priložil svoju mienku a sľúbil všetku pomoc. Nasledujúci deň, 17. august, svätil sa v celom švédskom vojsku pôstom. Tohto kajúceho dňa[183]sme navštívili raňajšie služby božie jeho veličenstva, v prítomnosti ktorého dôstojný pán Karol Sternell,[184]kňaz kráľovskej telesnej stráže, vysvetľoval text zo Siracha[185]4,33: Až do smrti bor sa za pravdu a Pán bude bojovať za teba. Texty kajúcich dní doteraz posielaval kráľovi upsalský arcibiskup,[186]z ktorých kráľ vyberal jeden na raňajšiu, druhý na večernú kázeň.Keď sa raňajšie služby božie skončili, najjasnejšiemu kráľovi, vykročivšiemu zo stanu určeného na služby božie, pán gróf Piper oznámil náš príchod, kráľ však, obzrúc sa, ihneď ako ma zazrel, vraj zdvihol oči k nebu a hlboko vzdychol, bezpochyby pamätajúc na predloženú kázeň zo Siracha. Pán Hermelin však pristúpil ku mne a zdvorile oznámil, že audienciu dostaneme popoludní, pretože nechcú jeho sväté veličenstvo rušiť v pobožnosti.Keď sa konali nešporné služby božie, prišiel som do stanu zasväteného službám božím, a keď ma pán Hermelin zazrel stáť, s pomocou pána doktora Malmberga mi vlastnou rukou podal stolicu. Keď sa skončili služby božie, vošlo jeho veličenstvo do stanu určeného na dávanie audiencií. Onen stan bol malý, sotva sedem krokov do dĺžky, a mal jedno jasné okienko, urobené z rohoviny, ale nejavila sa v ňom nijaká nádhera. Plátno totiž bolo lacné a stĺpy, ktoré podopierali steny, boli bez zlata, hlavice boli kedysi pozlátené, ale teraz už ošúchané. Prítomný v ňom bol najjasnejší kráľ, blízko okienka, napravo pri dverách stál pán gróf Piper a pán jasnejšie knieža würtemberské[187]a kráľovský dvormajster menovaný Hofintendent.[188]Maličký stan obkolesovali mnohí generáli, celý dvor a kráľovská telesná stráž. Uviedli nás bez ceremónií, ktoré kráľovské veličenstvo vraj nemá rado, ja však použijúc príležitosť kajúceho dňa, oslovil som jeho najsvätejšie veličenstvo týmito slovami:Najjasnejší a najmocnejší kráľu, pane, pane najmilostivejší!Šťastný a večnej pamäti hoden tento deň, ktorého — medzitým čo sa vaše najsvätejšie veličenstvo s celým svojím vojskom skrze vážne pokánie približuje pánu bohu — aj mňa ráči najmilostivejšie pripustiť k bližšiemu videniu svojej najjasnejšej tvári s možnosťou príhovoru.Aby sa však nezdalo, že som, zabudnúc na túto kráľovskú milosť a na svoj cirkevný úrad a bez znaku najhlbšej úcty predstúpil pred zrak vášho veličenstva, predovšetkým vzdávam povinnú vďaku nášmu Pánovi Ježišovi Kristovi, že — chtiac svoje poklesnuté uctievanie na okršleku zemskom obnoviť — vaše veličenstvo sťaby nábožného Dávida[189]vzbudil pod osudným menom najudatnejšieho Karola, jeho kráľovskému srdcu mocne vštepil leviu veľkodušnosť a — aj medzi toľkými nepriateľmi na ich závisť a obdiv zachovanú — korunoval toľkými a takými veľkými víťazstvami. A najpokornejšie sa modlím, nech tenže náš Pán touže svojou milosťou vaše veličenstvo sťaby drahocennú zrenicu svojho oka naďalej obklopuje, nech sa otcovsky zastáva všetkých jeho nábožných zámerov a skutkov, nech vypočuje jeho dnešnú modlitbu, nech mu najhodnejšie uštedrí dlhý život, prekvitajúci dom, vznešené kraľovanie, najšťastnejšie panovanie, vždy hrdinského ducha, najpriaznivejší zdar prospešných úmyslov, verný národ, mocné vojsko, hrdinskú stráž anjelskú, neprestajné triumfy nad všetkými nepriateľmi a šťastie i blaho, aké len môže jestvovať, nech sa tak pod najšťastnejším panovaním vášho najsvätejšieho veličenstva nielen v jeho kráľovstvách a provinciách spravodlivosť a milosrdenstvo pobozkajú,[190]ale nech si aj v celom kresťanskom svete v ústrety vyjdú pokoj a pravda, nech sa kráľovstvo Kristovo rozširuje, nech sa všetko dobré prestiera na všetku budúcnosť, vaše najsvätejšie veličenstvo však nech šťastne pokračuje v diele, ku ktorému na zvláštne božie vnuknutie v Pánovom mene prikročilo, nech ho, za pravdu ustavične bojujúce, obraňuje boh pravdy, nech postupuje od víťazstva k víťazstvu, prevýši všetku slávu svojich predkov, obdrží lásky najhodnejšie meno otca vlasti, obrancu ortodoxie, klenotu celého evanjelického Siona,[191]ba celého kresťanského sveta, a napokon po skončení bojov Pánových, odložiac rúcho tejto smrteľnosti, nech je na triumfálnom voze prevezené z tejto bojujúcej cirkvi do triumfujúcej a nech ho kráľ kráľov korunuje nevädnúcim vencom spravodlivosti!Naposledy, najnepremoženejší kráľu, najmilostivejší pane, evanjelické stavy v Uhorsku vediac, že Pán Kristus predovšetkým na severe založil stánok svojho evanjelia a že tento pól aj teraz obživuje všetky strany tajuplného neba a priťahuje ich silou väčšou než magnetickou k vášmu veličenstvu, najväčší zo severských kráľov, určili posolstvo na svojej krajinskej pred rokom konanej synode a mne rozkázali ísť aj do prostriedku týchto nepriateľských krajov ako tlmočníkovi svojej nevýslovnej radosti, čerpanej zo šťastných úspechov zbraní vášho veličenstva a svojej najhlbšej úcty a vďačnosti voči vášmu kráľovskému veličenstvu, ako aj zo svojho úbohého údelu.A keď vidia, že na bezpečnú hruď vášho najsvätejšieho veličenstva sa vrhajú všetci evanjelici a že pod znamenitými politickými zámienkami doznieva znamenie svätej vojny, z toho usudzujúc, že aj im platia všetky minulé, z neba dožičené víťazstvá vášho najsvätejšieho veličenstva, z celého srdca vášmu veličenstvu blahoželajú a najžičlivejšie želajú omnoho viacej budúcich víťazstiev, nábožne ho porúčajú súkromným vzdychom i verejným modlitbám cirkví, povzbudení nielen bezúhonnosťou pohnútky, ale aj kráľovskou priazňou vášho veličenstva, ktorou ráčilo blaho našich cirkví urobiť dôverne svojím, niekoľkých mladíkov na svoje trovy vydržiavať na slávnej akadémii greifswaldskej a potrebám nášho prešovského kolégia darom svojej kráľovskej štedrosti najmilostivejšie vyjsť v ústrety.A tak ako toto všetko s povinnou vďakou veľmi pokorne a vďačne prijímajú, tak boha, darcu všetkého dobrého, ustavične vzývajú horlivými modlitbami, aby všetky i jednotlivé dôkazy tejto kráľovskej láskavosti ráčil odplatiť svojím tisícnásobným požehnaním tak, aby celému okršleku sveta bolo známe, že vaše najsvätejšie veličenstvo, mučeným údom Kristovým štedre dávajúce a ich modlitbami podporované, oplýva bohatstvami všetkého druhu.Hoci však s povinným uctievaním podivných božích súdov uznávajú — a položenie stavov tak prikazuje — že im skrze priateľskú dohodu[192]obyvateľov kráľovstva, ba aj skrze samy pápeženské stavy bola prinavrátená sloboda ich svedomia, a hoci sa preveľmi radujú z každodenného pribúdania nespočetných duší, odvedených k odpadlíctvu nedávno pretrpeným tridsaťročným prenasledovaním,[193]predsa však sú dlhotrvajúcou vojnou tureckou,[194]aj terajšou občianskou[195]a toľkým utláčaním natoľko zgniavené, že vo svojich materinských jazykoch, maďarskom a slovensko-českom, nemôžu mať ani svätú bibliu, ani uverejniť cirkevnú agendu, ani vydržiavať profesorov svojho kolégia, ani najväčšie jeho nedostatky tak rýchlo opraviť, ani si nemôžu sľubovať všestrannú bezpečnosť pred prenasledovateľmi. A preto jednomyseľne volajú o pomoc a radu vášho najsvätejšieho kráľovského veličenstva a s nekonečným nárekom a slzami zaprisahávajú a prosia, nech sa ráči otcovsky zmilovať nad týmto údelom akoby podľa práva návratu z prachu smrti k životu naspäť povolaných cirkví a nech pred budúcim príchodom Krista Pána dva národy, maďarský a slovensko-český, pozostávajúce z niekoľko stotisíc duší, majú svätú bibliu Lutherovu,[196]vidia svoje prešovské kolégium navrátené k jeho bývalému rozkvetu, a čo je vrchol našich želaní, nech sa sloboda náboženstva povolí po celom Uhorsku a nech sa vnesie do budúcej všeobecnej mierovej zmluvy svätej ríše rímskej; mocou, ktorú vaše veličenstvo prijalo od boha, pre onú slobodu nech ráči pracovať, alebo — ak sa bude bohu páčiť navštíviť nás neočakávaným prevratom našich vecí a opäť preosiať pápeženským prenasledovaním — poskytnúť nám nejaké miesto na svojich šírych územiach, chtiac urobiť vec bohu najmilšiu, evanjelickej cirkvi nanajvýš prospešnú a dokonale primeranú v osnabrückom mieri vyhradenej možnosti podporovať pokrvných svojho vyznania v cudzích krajinách a vášho kráľovského veličenstva najdôstojnejšiu, ani nie nižšiu od jeho hrdinských skutkov, pamätných pre všetku budúcnosť.Sme pevne presvedčení, že vaše veličenstvo má takého kráľovského ducha, že spolu s cisárom Augustom[197]ničomu neblahorečí viacej ako tomu, že dosiahlo onen stupeň, z ktorého má možnosť dobre robiť všetkým, predovšetkým však oddaným svojmu evanjelickému vyznaniu, s Aureliánom[198]však riadieva svoje panovanie nielen železom, ale aj zlatom, totiž udatnou i štedrou rukou, a že dobrodenia vášho veličenstva sú také bezpečné, že prijaté sa vidia už vtedy, keď sú sľubované. Pojali sme teda dôveru v dobrotu vášho veličenstva, že aspoň poznajúc naše biedy, na našu pokornú prosbu je ochotné povstať, s bohom a úsvitom urobiť nášmu nešťastiu koniec a keď doteraz nikomu, ani samým orientálcom nerozkázalo od svojho majestátneho zraku odísť smutným[199]a nenechalo uplynúť nijaký deň, v ktorom by sužovaným neurobilo dobre, ani dnešného dňa nie je ochotné od svojej majestátnej tváre smutné prepustiť evanjelické stavy Uhorska, ktoré onen svoj najväčší poklad, prešovské kolégium, a seba celých dávajú, venujú a posväcujú do ochrany vášho veličenstva, hotové svoje šťastie a svoju krv vyliať pre blaho vášho veličenstva v každej danej príležitosti, a osvedčujú sa a najsvätejšie sľubujú, že v modlitbách, službách a v úcte voči švédskemu veličenstvu nezaostanú za nijakým cudzím národom pod slnkom.Túto reč, trocha vari obšírnejšiu, počúvalo jeho kráľovské veličenstvo veľmi pozorne s očami láskavo na mňa upretými a s usmievavou tvárou. Stálo však vzdialené odo mňa sotva na jediný krok, s telom ku mne hodne nakloneným, keď však vyrozumelo, že sa moja reč chýli ku koncu, obrátilo sa k pánu Hermelinovi.Tento najosvietenejší muž, dôverný radca jeho veličenstva a tajomník kancelárie, ktorým sa stal z profesora rečníctva a rektora … akadémie,[200]odpovedal v mene jeho kráľovského veličenstva, vzdávajúc patričnú vďaku za pokorné jeho veličenstvu mnou venované želanie a aj evanjelickým stavom Uhorska za srdečný cit voči jeho veličenstvu, ktorý jeho najsvätejšie veličenstvo z takého namáhavého posolstva dostatočne poznáva a vyzdvihuje, týmže stavom svoju kráľovskú milosť láskavo venuje a keď od nás žiadosti prijme písomne, sľubuje, že na všetky chce dať svoju najmilostivejšiu rezolúciu. Toto bolo jadro inak obšírnejšej, v kráľovom mene danej odpovede.Hneď som podal jeho veličenstvu poverujúcu listinu, napísanú[201]jeho veličenstvu uhorskými evanjelickými stavmi, hovoriac, že naše stavy sa jeho veličenstvu nimi srdečne porúčajú. Prijal ich veľmi priateľsky a s tvárou rozjasnenou k samej radosti, odchádzajúceho prepustil.Vyšli sme teda radujúc sa a hneď nás oslovili kráľovskí úradníci, zapálení novosťou veci, aj oni čudujúci sa nad zdĺhavosťou cesty. Večer však sme sa prizerali na večerajúceho kráľa. Prísediaci kráľovskej komory pán Klingenstierna[202]nás pozval k tabuli, ktorú po kráľovskom odchode zaujali niekoľkí ministri. Prinajmenej raz priniesli jedlá na šiestich misách, z ktorých kráľ radom jedol, zo strieborného pohára však pil vodu, aká bola naporúdzi, lebo víno nepije, ani pivo, ani medovinu, ani pálenku. Jedlo požíva s chuťou, ale po celý čas obeda alebo večere nič nehovorí, ba mlčia všetci, koľkí len sedia pri tabuli, a každý pije zo svojho pohára. Je tu človek, ktorý krája,[203]podáva kráľovi, ale sám pri tejto tabuli nič neje. Táto večera trvala vyše štvrť hodiny. Niet tu trubačov, niet hudby. Kráľovské páža[204]odriekalo modlitby pred jedlom a po jedle. Ale ku každodenným raňajším a večerným modlitbám zvolávajú dvoranstvo kráľovskí trubači, iné pluky sa zvolávajú rachotom bubnov.Ja medzitým, nemajúc ani atrament ani stan, namiesto stolíka použijúc kolená, asi tretieho dňa spísal som túto poníženú prosbu:Najjasnejší a najnepremožiteľnejší kráľu, pane, pane nám najmilostivejší!Záchrana našich evanjelických cirkví spôsobila, že nestarajúc sa o nijaké ťažkosti zdĺhavej a nebezpečnej cesty, zaumienili sme si vaše najsvätejšie veličenstvo, teraz azda veľmi obťažené tvrdými vojnovými starosťami, obťažovať svojimi prosebnými žiadosťami, ako pokorne však prosíme o odpustenie tohto skutku, tak aj celkom dôverujeme, že dosiahneme aj z toho dôvodu, pretože vieme, že vaše najsvätejšie veličenstvo je už od narodenia božsky vyvolené na to, aby sa k nemu ako ochrannému oltáru alebo k spoločnému útočišťu zo všetkých strán mohli utiekať mučené údy Kristove.Keď teda podľa vôle nášho boha sme občanmi Uhorska, ktorého znak vraj hneď na začiatku jeho obrátenia sa ku Kristu pápežská štedrosť[205]zväčšila dvojitým krížom, preto s tým väčšou dôverou úprimne a čo najkratšie pred vaším najsvätejším veličenstvom vyložíme naše, neúnavným úsilím pápežencov zdvojnásobené kríže a terajší stav evanjelických cirkví.Teda po uzavretí mieru s Turkami[206]protivníci bezodkladne obrátili svoju myseľ na vypovedanie vojny evanjelickým radám Uhorska, zmučeným už predtým, ako je celému kresťanskému svetu známe,[207]ukrutnosťou všetkého druhu, a s akou veľkou ukrutnosťou toto splnili, poľahky možno porozumieť už z jediného procesu najjasnejšieho kniežaťa palatína, čiže uhorského miestokráľa, proti vlastným poddaným Žilinčanom,[208]ktorý sa uvádza pod písmenom A.[209]Ale zmiloval sa náš Pán Ježiš Kristus nad svojím mučeným ľudom, ktorý protivníci už aj zo zeme vypovedúvali, chtiac bohu preukázať milšiu službu, a dopustiac neočakávaný prevrat uhorských vecí, skrze samotných pápeženských veľmožov, chtiacich pred dvoma rokmi znova získať svoju politickú slobodu s pomocou evanjelikov, v kráľovstve hádam sto ráz početnejších,[210]aj slobodu svedomia akoby právom návratu prinavrátil, a to pomocou priateľskej, ihneď nasledujúcou prísahou potvrdenej dohody konfederovaných obyvateľov kráľovstva, nikdy predtým nehľadanej, ktorou sa uskutočnilo, že vo všetkých slobodných a kráľovských obciach, mestách a dedinách, uznávajúcich moc najjasnejšieho svätej ríše rímskej kniežaťa a pána Františka Rákócziho, kniežaťa konfederovaných, boli komisármi jeho kniežacej jasnosti vrátené školy a kostoly s príslušenstvom podľa výsledku sčítania osôb, pridŕžajúcich sa troch náboženstiev, uznaných v Uhorsku[211]pragmatickou sankciou[212]viedenského mieru z r. 1608, tak ako sa onen spôsob okolo prinavrátenia kostolov, fár a škôl podrobnejšie vykladá pod písmenom B.Ale pretože sa mnohí obyvatelia kráľovstva pre fígle pápežencov na sečianskom sneme konfederovaných alebo neukázali, alebo nedôverujúc šťastnému napredovaniu zbraní svojho kniežaťa už vtedy sa zdráhali vrátiť do spoločenstva evanjelikov, preto väčšina evanjelických cirkví musela utrpieť stratu svojich kostolov, ostatné však, ktoré sú pod mocou svätého veličenstva cisárskeho, nemohli znovu získať užívanie svojich kostolov, hoci boli postavené zo štedrosti zahraničných kráľov a kniežat.Prvé miesto medzi nimi zaujíma evanjelická cirkev slobodného a kráľovského mesta Prešporka,[213]ktorá si zo štedrosti svätého veličenstva švédskeho a iných zahraničných mocnárstiev v predošlom storočí postavila naozaj nádherný kostol, aj cirkev günská,[214]ležiaca v zadunajskom kraji, ktorej najsvätejšie veličenstvo švédske blahej pamäti obetovalo predošlého storočia dvadsaťtisíc toliarov, ktoré predsa do dnešného dňa nijakým spôsobom nemohli získať naspäť zo zlodejských rúk tovarišov Ježišových, hoci sa o to u jeho cisárskeho veličenstva dlho a veľa ponížene prosilo.Čo však v trinástich mestách Spišskej stolice,[215]daných kedysi skrze uhorského kráľa za určitú sumu peňazí do zálohu, vystrája najjasnejšie knieža Teodor Konštantín Lubomirski, kapitán spišský, proti vôli svojho pána otca,[216]vyjadrenej pod písmenom C, s evanjelickými kostolmi, kňazmi a obyvateľmi, bude zjavné z verného odpisu listu jeho jasnosti, predostretého pod písmenom D. Ani nespomenieme akýsi list[217]veliteľa ľubovnianskeho hradu, spísaný v prospech evanjelikov, a preto na rozkaz tohto kniežaťa katom na hranici spálený, ani už nepripomenieme dôstojného muža Samuela Plataniho,[218]pre ďalšie kázanie božieho slova na rozkaz jeho jasnosti katom vyvedeného z mesta Spiš. Podhradia a prútmi ukrutne zbitého na najväčšiu potupu evanjelických stavov.K týmto našim biedam sa pripája, že z toľkých vysokourodzených evanjelických grófskych a barónskych rodín, nepoctivými fígľami Tovarišstva Ježišovho vohnaných do nevýslovných úzkostí, sotva štyri zostali na ochranu evanjelického kňažstva; toto však, v národe maďarskom a slovensko-českom celkom zbavené biblií podľa Lutherovho znenia, musí používať alebo pápeženské alebo kalvínske.A hoci sa naše evanjelické stavy predošlého roku na svojej národnej synode, konanej v Ružomberku, aj inak doteraz dosť starali o nápravu našich vonkajších i vnútorných bied, predovšetkým však o svoje prešovské kolégium, od záchrany ktorého závisí záchrana našich cirkví, predsa však sú dvadsaťročnou vojnou tureckou a terajšou občianskou a nedávno pominuvším tridsaťročným prenasledovaním až natoľko zgniavené a vysilené, že nemôžu ani primerane pozdvihnúť tlačiareň, dostatočne súcu na biblie a cirkevné agendy, ani vydržovať profesorov kolégia, ani jeho najväčšie zboreniny dostatočne opraviť, ani žiakov dosť zaopatriť, ani si nemôžu sľubovať všestrannú bezpečnosť pred obvyklým prenasledovaním, skúsili viac než dosť, že protivníci podľa toho, aké veci im samým plynú, či priaznivé, či nepriaznivé, či ako rozmar prináša, raz voľnejšími, raz prísnejšími formulami povoľujú slobodu náboženstva, aj tú len ako z milosti danú a podľa ľubovôle odvolateľnú, a k moci, danej od boha, pripájajú ukrutnosť zo svojho, nie bez zjavného prekrútenia zákonov božích a otcovských. A preto vaše najsvätejšie veličenstvo ako spoločného pestúna a ochrancu pravoverných cirkví pre milosrdenstvo božie a kresťanskú spoluútrpnosť a pre slávne úspechy víťazných zbraní vášho veličenstva a tisícoraké šťastie zaprisahávajú, nech ráči podľa svojho vrodeného a toľko ráz preukázaného a obetovaného pocitu povinnosti pomáhať porazeným silám pokrvných svojho náboženstva, otcovsky uvažovať o lieku na odstránenie alebo určité zmenšenie týchto bied, a pri každej príhodnej, bohom poskytnutej príležitosti najmilostivejšie pracovať, nech naše prešovské kolégium pod zvláštnou ochranou a štedrosťou vášho svätého veličenstva opäť rozkvitne, greifswaldské dobrodenie nech naďalej trvá, a čo je vrchol našich želaní, nech sa sloboda nášho náboženstva v Uhorsku rozšíri aj na cirkvi podliehajúce doteraz právomoci jeho cisárskeho veličenstva, ba, podľa možnosti, napomáhať zahraničných evanjelikov, v oblasti vyhradenej svätému veličenstvu švédskemu v osnabrückom mieri, nech sa vloží do budúcej mierovej zmluvy Svätej ríše rímskej, a predstierané právo zemských pánov, na sečianskom sneme konfederovaných stavov a rád Uhorska už síce vyzdvihnuté, nech je celkom zničené a umŕtvené, okrem toho nech ono dobrodenie, obetované günskej cirkvi kráľovským veličenstvom švédskym, nech sa tejže cirkvi časom prinavráti a lubomirskovské prenasledovanie nech už ďalej nezúri.A pretože nedávnym mierom cisársko-tureckým[219]a bez Uhrov pre Uhorsko uzavretým bol z uhorského kráľovstva celkom vylúčený a na prebývanie do tureckých provincií odoslaný gróf Imrich Thököly so všetkými svojimi prívržencami a medzi nimi aj vysokourodzený barón a generál pán Štefan Petrőczi, vynikajúci zásluhami o evanjelickú cirkev a celú vlasť, vrátiac sa konečne pred troma rokmi[220]z Turecka — v ktorom po celých dvadsať rokov musel žiť a bez verejného vykonávania služieb božích — k svojej milovanej manželke a k svojim majetkom, pokorne padá k nohám vášho najsvätejšieho veličenstva, najponíženejšie prosiac, nech na jeho účinné zakročenie u svätého cisárskeho veličenstva — ak by sa mu podarilo opäť sa zmocniť vlády v Uhorsku — dostane milosť a nech je pripočítaný k ostatným občanom vlasti. Ak sa to však nedá celkom dosiahnuť, a bohu, spravodlivému sudcovi, by sa videlo naše hriechy cisárskym hnevom naďalej trestať, nech spolu s inými veľmožmi, s urodzenými i neurodzenými, s duchovnými i svetskými dostane v šírych provinciách vášho najsvätejšieho veličenstva miesto na prebývanie, ochotne pripravený spolu s nimi alebo nasledovať zástavy vášho svätého kráľovského veličenstva, alebo poskytovať iné služby. Pretože však sa ešte nedošlo k tomu bodu zúfalstva a máme najistejšiu nádej, že vaše najsvätejšie veličenstvo ono jedinečné dielo, ku ktorému je božsky vyvolené, s pomocou pána boha na závisť a obdiv protivníkov a s neuveriteľnou radosťou a ziskom utrýznených údov Kristových najšťastnejšie vykoná, preto sa aj vyhnanci českí a sliezski, ktorí sa uchýlili do Uhorska, stratiac počas českého prenasledovania otcovské majetky, rozprestierajúce sa na veľkých plochách porúčajú vášmu svätému veličenstvu a najponíženejšie prosia, ak teda pomery a časy dovolia, o napomáhanie a prinavrátenie.Uznávame, sú to veľké veci, ktoré od vášho najsvätejšieho veličenstva žiadame. Ale vediac, že sú také, ktoré ozdobujú pomazaných a veľkých božích a pre rozmnožovanie svätej biblie a obnovu kostolov i škôl robia ich živému a vidiacemu bohu najmilšími a pripočítateľnými k samému Dávidovi, Joziášovi,[221]Ezechiášovi,[222]Ptolemaiovi Filadelfskému,[223]Konštantínovi Veľkému[224]a iným kresťanským kráľom, ako aj všetkým potomstvom neprestajne zvelebovanými, preto nič nepochybujeme, že vaše najsvätejšie veličenstvo týmto preslávnym podporovaním úcty božej medzi cudzincami bude chcieť zveľadiť veľkosť svojich skutkov, za ktorú sa srdečne a jednomyseľne všetky evanjelické stavy Uhorska verejnými modlitbami všetkých svojich cirkví najpokornejšie modlia.Ježiš Kristus, ktorý z času na čas, vzdychajúc, plačúc, súc vyhnancom a žalostným hlasom žalujúc na ukrutnosť prenasledovateľov, obchodí a tiež prosí, aby údy jeho tela neboli opustené, ale radšej aby boli ošetrené radou a pomocou a ozdobené evanjeliom, prijatý ochotnou a trvácnou ochranou vášho najsvätejšieho veličenstva, zaujme sa svojou zvláštnou milosťou všetkých jeho zbožných úmyslov a skutkov, najbezpečnejšie a najhojnejšie odplatí túto láskavosť dĺžkou života, veľkosťou víťazstiev, množstvom pokladov, naše evanjelické stavy Uhorska však neúnavnými modlitbami, v každej danej príležitosti najvernejšie konanými službami a večnou úctou švédskeho veličenstva budú sa všemožne usilovať za túto kráľovskú milosť sa odslúžiť, čo najsvätejšie sľubujúvášho najsvätejšieho veličenstva najponíženejší chránenci Daniel Krman, kňaz žilinskej evanjelickej cirkvi a tiež superintendent slávnych stolíc prešporskej, nitrianskej, taktiež stolíc trenčianskej, liptovskej a oravskej,Samuel Pohorský, šľachtic,vyslanci evanjelických stavov z Uhorska.*Túto poníženú žiadosť sme zaniesli najosvietenejšiemu pánovi Olofovi Hermelinovi spolu s dodatkami, ktoré sa v poníženej žiadosti spomínajú pod písmenami A, B, C, D, a ústne sme ešte podrobnejšie informovali nábožného muža, ktorý nám sľúbil všetku svoju pomoc.Medzitým, totiž 18. augusta, sme postupovali územím Kalmykov, ktorí sa ukrývali po horách a vyrútili sa na niekoľko osôb, čo sa od iných vzdialili na dohodenie kameňom. Kráľovskí vojaci obklopovali vozy z oboch strán. Dňa 19. augusta, totiž v jedenástu nedeľu trojičnú, odpočívali sme pod šírym nebom. Mali sme už veru nie dážď, ale letnú horúčosť.*Dňa 20. augusta nás cesta doviedla cez dedinu Bogotec do mesta Stalka, päľ míľ od mesta Mogileva, a celý týždeň sme odpočívali medzi zrelým zbožím, kým vojsko zbieralo obilie z polí, na úrodu veľmi bohatých. Tu sa v hojnosti, ale za veľkú cenu predávalo ono víno, ktoré priviezli Tatári a iní naši sprievodcovia. Miera „štof“[225]za dva ríšske toliare, garnec však za štyri ríšske toliare.Stretol nás tu náš krajan, hudobník Ján Klüber, rodom zo Štiavnice, a poskytol nám víno za šesť toliarov, ktoré sme my traja bez ťažkostí vypili.Tu ma prijal na obed pán barón generálmajor Kreutz[226]a poskytol mi bezplatnú stravu. Prítomný bol pán doktor Malmberg, dvaja dvorní kňazi a dvaja baróni a pili sme tokajské víno, ale mierne. Jedál, pripravených z hovädzieho a baranieho mäsa, bola hojnosť, ale kým ostatní jedli čierny, na pohľad hrozný chlieb, v ktorom bolo vidieť celé zrná a šupiny s čiastočkami ostín, doktorovi a mne na miske predložili pšeničný chlieb, podplamenník, nesolený, hrubý ako malíček, ktorý sme brali ako marcipán končekmi prstov. Už sa totiž začínali belieť zuby[227]tohto vojska, keď boh lámal peceň chleba.Odtiaľto odišiel náš kráľovecký furman a my sme sa pridali k rižskému kupcovi Petrovi Grundovi, ktorého sme najali za tri rýnske zlaté na každý týždeň. Trvali sme ma tom, aby sa nášmu vozu vyznačilo miesto, a dostali sme ho medzi kráľovskými vozmi, inak by sme vždy boli museli zaujímať posledné. Lebo iní by nášmu vozu neboli dovolili porušovať poriadok svojich vozov. Dokonca aj keď sme už mali pevné miesto, keď furman len máličko zaostal, alebo sme si museli mnohými prosbami vymodlikať iné miesto, alebo však, poženúc kone, tak dlho bežať, kým sme svoje miesto nedostihli. V každom pluku boli vozmajstri, nie ľahko dovoľujúci rušiť poriadok vozov. Jedny kráľovské vozy viezli kuchynské veci, iné zbrane, iné šatstvo, iné liečivá, iné stany, iné mlyny, iné kováčske nástroje, iné písomné dokumenty, iné ovos atď., a zotrvávali vo svojom poriadku, ustanovenom číslicami I, II, III, IV, V, VI, ani vozy určené pre jeden druh vecí sa nemiešali s vozmi iného druhu. Jednotlivé vozy mali na prostriedku takýto znak:[228]XII, čo značilo Karola XII., okolo neho však bolo meno s číslom voza.Ja som si všimol tieto napísané názvy:[229]KÖKS W., KELL W., SKATE W., APOTHEC W., POST W., BAGAS W., TILT W., ZELT W., ARTOLLERIE W., MÜHL W., SCHMIEDE W., FUTTER W., STALL W., GEWER W., HAF: WAGEN.Zo Stalky sme dňa 27. augusta cez riečku preklenutú novým mostom pokročili cez vrch do dediny Golovenčici, vzdialenej jednu míľu; približujúc sa k nej, uvideli sme jedného Švédmi zabitého Moskovana, vyzvedača. Keď sme boli v tejto dedine, úctivo sa nás ujal dôstojný pán Michal Eneman,[230]hostil nás dobrým vínom a odviedol nás na obed svojich kolegov. Spolu obedovávali dôstojný pán Juraj Nordberg,[231]najvýrečnejší dvorný kazateľ, dôstojný pán Magnus Aurivillius[232]a pán Karol Sternell, kňazi kráľovskej telesnej stráže, a aj pán Michal Eneman, notár dvorného konzistória, a títo všetci dostávali jedlo z kráľovskej kuchyne.[233]Lebo veru keby každý z nich jedol zvlášť, každý by dostal len z jedného a toho istého jedla, radšej chceli jesť spolu, aby mohli byť účastní aj na iných jedlách, pripravených pre kráľovský stôl. Čo som už nedávno spozoroval pri stole pána generála Kreutza, to som skúsil aj tu, že totiž všetci Švédi do radu, pozvaní na obed alebo večeru, prvé poháre pijú na zdravie hostiteľa, ani jeden ma neoslovil prv, kým neochutnal prvý pohár vína. Na kráľovo zdravie venujú pohár naposledy, a to od iných omnoho väčší.Na samom brieždení akýsi zúfale smelý poľský paholok pristúpil k vozu, v ktorom som spával, ale keď ho ktosi z našich zbadal a keď sa strhol krik, dal sa na útek. Uvidel som utekajúceho a mal som dojem, že sa vznáša. Zriedkavá bola noc, v ktorú by takí Poliaci niekomu niečo potajomky neuchmatli.Dňa 18./29. augusta[234]nás cesta doviedla do mesta roztrateného po kopcoch, rečeného Čausy, v ktorom sme mali dobrú pramenitú vodu a v záhradách strukoviny. Jeho veličenstvo však, keďže bolo v dedine Vysokoje, vydalo toho istého dňa rezolúciu na našu poníženú žiadosť.Dňa 30. augusta sme cez široké lesy prišli k mestu Čerikov, plnému židov, zastali sme v daždi na úpätí hôr, ráno však sme sa radšej chceli pridružiť so svojimi troma vozmi k táboru, rozloženému na kopci, než zostať v nebezpečenstve života oddelení od iných. Bola trinásta nedeľa trojičná,[235]v ktorú, ako aj predošlého dňa, Moskovania streľbou diel zdržiavali prechod cez rieku. Kráľov stan bol rozostretý v čele, neďaleko od nepriateľov.Tu mi bola daná príležitosť zoznámiť sa s pánom generálmajorom Meijerfeltom.[236]Po raňajších službách božích pohli sme sa cez riečku,[237]preklenutú švédskym mostom, zanechajúc les osemnásť míľ široký a vopred obsadený nepriateľmi, na ktorého úzkych cestách sa domnievali, že nám budú veľmi škodiť, ale kráľ namieril pochod nie na Kozákiu, lež na Smolensk, a prišli sme do dediny Zory, vzdialenej od mesta Kričeva tri míle, a odpočívali sme medzi konopami, ktorých je v týchto krajinách ohromná hojnosť a prevyšujú svojou výškou človeka akokoľvek dlhého a nejedny dosahujú hrúbku prsta. Švédi tu podľa starého kalendára svätili sviatok Bartolomeja[238]a keď sa ich služby božie skončili, pokračovali sme v známosti s pánom generálom Meijerfeltom, ktorý nám vďačne poskytol pomoc pri príprave prístupu k pánovi Rehnsköldovi.[239]Dňa 5. septembra sme cez divé lesy šli do mesta Batvinovci, naši vojaci si sami robili cestu, postupujúc do neskorej noci, odpočívali sme na kraji mesta v záhradke pri domčeku. Nasledujúceho dňa sme navštívili pána Hermelina a dostali sme odpísanú rezolúciu najsvätejšieho veličenstva.Hodno zaznamenať, čo sa včera prihodilo. Sväté kráľovské veličenstvo, včaššie prijdúc na určené miesto, nechcelo tam odpočívať, ale ponáhľajúc sa od jedného pluku k druhému, stretlo nás, vezúcich sa na jednom voze, a keď zbadalo mňa snímajúceho klobúk, poctilo ma sňatím kráľovského klobúka, postúpiac ďalej, stretlo rižského kupca menom Deflo, a žiadalo si s ním vymeniť koňa, pretože kráľovský, vyčerpaný prílišným sem i tam behaním, zrejme nevládal napredovať. Kráľovské veličenstvo totiž obyčajne plným behom navštevovalo svoje pluky, rozmiestené neraz po niekoľkých navzájom vzdialenejších dedinách, takže veru v niektoré dni prekonalo 6, 8, 10, 12 ba i 15 míľ v sprievode dvoch-troch alebo málo početnejších svojich telesných strážcov, a tak mu boli známe cesty týchto súvislých hôr, ako keby v týchto krajoch bolo bývalo vychované, a bezpečne konalo svoju cestu s takým malým sprievodom, ako keby nemalo nijakého nepriateľa, hoci nás predsa zo všetkých strán obkolesovali Kalmykovia.Najosvietenejší pán Hermelin, chtiac nám odovzdať kráľovskú rezolúciu, najprv prosil, aby sme odpustili, že kancelária nemohla jasnejšie vyjadriť kráľovské zmýšľanie, že ona totiž má dôvody, pre ktoré musela ostať len pri všeobecných výrazoch. Potom vyzval, aby som si prečítal a ak niekde bude treba, aby som si od jeho osvietenosti vyžiadal ústne vysvetlenie. Keď som prišiel k bodu prešovského kolégia, usmejúc sa, riekol, že Uhorsko má zlaté bane, bohaté na zlato, ja však som odvetil, že my musíme používať medenú mincu, a keď si ju žiadal vidieť, predložil som z mešca jeden libertáš,[240]s ktorým oboznámil kráľovské veličenstvo.Odpoveď svätého kráľovského veličenstva švédskeho na želanie evanjelických stavov v Uhorsku, odovzdané ich vyslancami, veľadôstojnými a urodzenými mužmi, pánom Danielom Krmanom, superintendentom cirkví augsburského vyznania, a Samuelom Pohorským, daná v tábore pri dedine Vysokoje na Bielej Rusi dňa 18. aug. roku 1708.Tak ako je jeho kráľovskému veličenstvu milé rozumieť, že evanjelické stavy v Uhorsku skladajú v jeho zakročenie takú veľkú dôveru, tak jemu samotnému nič nie je želateľnejšie, než aby pomery tak vyzerali, žeby mohlo ich žiadostiam vyhovieť.Ale okrem toho, že doteraz je neistý výsledok vojny, ktorá sa vedie medzi cisárstvom s jeho spojencami a Francúzskom, stoja v ceste nemalé ťažkosti, že tým menej jeho kráľovské veličenstvo, ktoré samo zdržiava ťažká a zdĺhavá vojna, nemôže obracať myseľ k budúcemu uzavretiu mieru.Predsa preto nezamieta starosť o mučené náboženstvo, ale, nie inak ako jeho predkovia najjasnejší králi švédski, na jeho upevnenie v sile vždy bude najnáklonnejšie prispieť všetkou pomocou.A ako jeho kráľovské veličenstvo usudzuje, že toto je známe z predošlých skutkov, tak i naďalej, až sa naskytne príležitosť, nezamešká verejne vyhlásiť a prejaviť ochotnú náklonnosť voči bratom augsburského vyznania. Tak ako ani nepochybuje, že ako cisár, tak i jeho spojenci budú takí jednomyseľní, že po konečne urovnaných nepokojoch, ktoré vyčerpávajú Uhorsko, budú chcieť mať spravodlivé postavenie evanjelikov.Čo sa týka prešovského kolégia, jestvuje už predtým urobené vyhlásenie jeho kráľovského veličenstva o tejto veci. A dobrodenie, ktoré bolo študentom uhorskej národnosti povolené na greifswaldskej akadémii, nebude obťažné im udržovať.Ďalej, pretože sa tá krivda, na ktorú sa sťažujú, že ju evanjelikom spišskej stolice spôsobuje knieža Lubomirski, protiví najnovšej zmluve, ktorá bola uzavretá vo Varšave, ponecháva si jeho kráľovské veličenstvo na svoju starosť, aby sa priniesla náprava, až budú v Poľsku pokojnejšie časy.Ak sa napokon proti očakávaniu prihodí, že sa niektorí z Uhrov pre náboženstvo budú musieť vysťahovať a opustiac vlasť, hľadať si domov v cudzine, ako jeho kráľovské veličenstvo za neľudské pokladá takýmto spôsobom trýzneným odoprieť útočište, tak im vo svojom kráľovstve a provinciách nie nerado povolí slobodné prebývanie právom rovnakým s domácimi obyvateľmi.Nakoniec pánom vyslancom želá šťastný návrat a praje si, aby oni spolu s celým spoločenstvom evanjelikov boli ubezpečení o jeho milosti a kráľovskej dobroprajnosti. Dané ako hore.Na rozkaz jeho kráľovského veličenstva švédskehogróf Piper vlastnou rukou.Miesto pečate.Keď sme prijali túto rezolúciu, navštívili sme pána grófa Pipera, žiadajúc si sprievodnú listinu, ktorú nám už s veselšou tvárou sľúbil a ubezpečil nás o náklonosti jeho veličenstva. On však doteraz dával takéto listiny pod svojím menom, ale nám dal s pečaťou a podpisom jeho veličenstva, keď sme boli v dedine Zabolotie dňa 10. septembra.Pána Hermelina som však bol prosil, aby sa v tejto listine nerobila zmienka o mojom kňazskom alebo superintendentskom úrade, akže nám príde ísť cez Poľsko, aby nás protivníci nášho náboženstva azda nenapádali. Znie skutočne takto:My, Karol, z božej milosti kráľ Sveov, Götov a Vendov,[241]veľknieža Fínska,[242]vojvoda Skanie,[243]Estónska,[244]Livonska,[245]Karelie,[246]Brém, Verdy,[247]Štetína,[248]Pomoranska,[249]Kašubie a Vendie,[250]knieža Rujany,[251]pán Ingermanlandu[252]a Wismaru,[253]tiež gróf-palatín[254]rýnsky, bavorský, jülichský, klevský a vojvoda bergský[255]atď., atď.Oznamujeme a potvrdzujeme, že nakoľko si predkladatelia prítomnej listiny, Daniel Krman a Samuel Pohorský, uhorskej národnosti,[256]od nás najponíženejšie vyžiadali, aby sme ich na tým bezpečnejšie pokračovanie v ich ceste ráčili obdariť listinou bezpečnosti a slobodného sprievodu, my tomuto ich želaniu láskavo privoľujúc, žiadame od vojenských i civilných úradníkov zahraničných kráľov, kniežat a stavov, našim však vážne nakladáme, nech oným s ich batožinou nielen slobodné a bezpečné cestovanie povolia, ale aj všetky služby ľudskosti a láskavosti nech im poskytujú. Ako toto pri danej príležitosti takou istou snahou a priazňou voči cudzincom odplatíme, tak našinci, poslúchajúc náš rozkaz, urobia vec nám milú. Ktorým na väčšiu dôveru rozkázali sme toto písmo, podpísané našou rukou, potvrdiť našou kráľovskou pečaťou. Dané v našom tábore pri dedine Budišinová[257]na Bielej Rusi dňa 26. mesiaca augusta roku 1708.Karolgróf Piper vlastnou rukou.Miesto pečate.Dúfali sme aspoň, že všetko už bude vybavené; keď nás predsa sklamala príležitosť návratu a Kalmykovia robili cesty menej bezpečnými, museli sme tábor nasledovať ďalej. Z dediny Batvinovci, ktorú po našom odchode nejakí poľskí paholci zapálili, prišli sme dňa 7. septembra do dediny blízko mesta Moľatiči, a pretože naše zásoby boli zo dňa na deň skromnejšie, ja, ktorý som pred troma dňami zjedol veľa nie dosť zrelého hrachu a včerajšieho dňa v čase doručenia nám kráľovskej rezolúcie som bol veľmi rozčúlený, dnešnú večeru však, pozostávajúcu z trochy kaše, dokončil som väčším glgom vody a rozhovorom s akýmsi nepriateľom Uhrov, ráno dňa 8. septembra cítil som sa chorý, pretože hneď tohože dňa ma ukrutne vytrápila dyzentéria a zo dňa na deň mi uberala síl, vytiahla mi všetku tučnosť hladom zúriacim v útrobách tela. Ale nielen mňa samého morila táto veľká a nebezpečná choroba, lež mal som nespočetných druhov v nešťastí, ktorí hodný kus za táborom — pri jamách blízko tábora na každom stanovisku zriaďovaných a skrytých za dvoma-troma zelenými konármi — spôsobovali neznesiteľný smrad a súcitu hoden rachot… Z tejto dediny sme dňa 7. septembra došli do mesta Moľatíč, vypáleného Rusmi,[258]ktorých tu pred dvoma-troma dňami bolo množstvo, a v pondelok po štrnástej nedeli trojičnej, to jest 10. septembra, sa ich dvadsaťtisíc oborilo na štyri švédske pluky, ale nenašli Švédov ospanlivých.Ešte nebol celkom deň,[259]keď sme, vzdialení na štvrť míle, počuli ohromný, štvrť hodiny trvajúci hrmot a najprv sme si mysleli, že sa zrútili strechy niekoľkých domov, zo vzrastajúceho hneď zatým hrmotu sme poznali nepriateľský vpád a všetci sme sa čudovali, odkiaľ by tí vzali toľkú odvahu, keď doteraz obyčajne utekali. Kráľ Karol priniesol svojim pomoc dosť zavčasu. Z Rusov padlo vyše tisíc,[260]zo Švédov dvestoštyridsať. Náš kráľ sa postaral, aby sa oní i títo spočítali a pochovali. Teraz som, pravda, prvý raz začul zrážku.Za kopcom rozložilo tábor jeho cárske veličenstvo a navečer toho istého dňa mnohými, vo vzduchu lietajúcimi raketami oznamovalo Švédom svoju prítomnosť,[261]alebo skorej ústup. Pomedzi tiekla riečka[262]preklenutá Švédmi obsadeným mostom, ku ktorému pribiehali Kalmykovia a celý deň sa preháňali po poliach, ale len čo zbadali Švédov, kľučkujúc ustupovali. Priamo naproti kráľovskému stanu bol les, v ktorom boli Moskovania rozostavili delá proti stanom kráľovského dvora, ktorého sa pridržiavajúc, rozostreli sme stan na samom čele, vzdialený od vôkol sa potulujúcich Kalmykov na dostrel pušky. Ale kráľ Karol sa pomocou vyzvedačov dozvedel, že v susednom lese sú rozostavené delá, a keď sme sa začali ukladať na nočný odpočinok, rozkázal všetky stany okamžite odstrániť, kúsok ustúpiť a rozložiť ohne. Celú noc sme dlhou okľukou postupovali, ale došli sme len k dedine rečenej Zabolotie, pol míle vzdialenej od Moľatíč, v ktorej včera malo svoje stanovište cárske veličenstvo. V tejto dedine sa moja choroba zhoršila, ale zmiernila ju trocha červeného vína a pálenky, ktorú poslal pán Hermelin. Tu nám zároveň poslali sprievodnú listinu a pán Hermelin, stretnúc nás, vyslovil radosť z vydanej glosy proti Tovarišstvu Ježišovmu,[263]ktorú sme mu venovali, ako aj z ružomberských aktov a proskribovaného pietizmu, ktorú proskribciu jeho veličenstvo prečítalo a schválilo. V Kráľovci som totiž bol dal zviazať jeden exemplár Aktov žilinských,[264]spišsko-podhradských a ružomberských a ten som prostredníctvom pána doktora Malmberga venoval jeho veličenstvu spolu s glosou vydanou proti Tovarišstvu Ježišovmu.*Zo Zabolotia sme po dvoch míľach prišli do Bezvodíč[265]a tam sme odpočívali v sobotu, nedeľu a v pondelok, a či — nech hovorím podľa chvályhodnej obyčaje Poliakov a Litovcov, osvojenej dlhým používaním — sviatku siedmeho, prvého, druhého. Tu mi Krištof Haas, jeden z našej družiny, proti hladu daroval lesné hrušky, ktoré keď som predsa zjedol, zbadal som, že sa moja choroba lieči. Častejšie sme jedávali reďkovku, tiež kvôli zahnaniu hladu, ktorou sa však bez môjho vedomia liečila tá istá choroba, ako som sa potom dozvedel od doktora medicíny. Používal som pomoc kráľovského doktora menom Skraggeho,[266]ktorého recept tu pripojím. Vezmi jednu drachmu masy protidyzenterických piluliek, nech sa sformujú pilulky počtom štyri, nech sa posypú diaforetickým antimónovým práškom.[267]Doktor Skragge.[268]Z toho brať dve pilulky večer a dve zavčas rána. — Vezmi jednu drachmu[269]čaju, po troch dieloch kvetov ruže a vlčieho maku. Jednu drachmu posekaného sassafrasu.[270]Doktor medicíny Skragge. — Zelinky užívať na pitie miesto čaju.V tomto čase bolo možné u markytánov dostať mäso, ale mnohí ho museli jesť bez chleba. Šestinka prostrednej pálenky[271]sa kupovala za jeden rýnsky zlatý a desať grošov.Odišli sme odtiaľto 18. septembra a postupovali sme dedinami a poliami, z ktorých sa ešte dymilo. Cár totiž ohňom nivočil všetko, aby Švédi nemali obživu. Prišli sme do Packova, kde bol kláštor, ktorého doštené ploty, tak isto ako v Moľatičiach, boli zborené a ustúpili oprave mostov. Za Packovom sme sa zastavili na otvorených kopcoch, mnohí však spolu s kráľom mali stanovište v dedine, ostatné pluky sa rozložili zôkol-vôkol. Tu sa na dva švédske pluky, pozostávajúce zo šesťsto osôb, vyrútilo osemtisíc Moskovanov, a keď stratili päťsto svojich, stiahli sa. Moskovania totiž spozorovali, že Dückerov a Taubeho pluk[272]sú pre rozličné príčiny stenčené, a preto ich častejšie ohrozovali.Odtiaľ sme sa pohli do Milejkova 18. septembra, kde nepriateľ svoj tábor opustil. Bola to však veľmi veľká dedina a až doteraz dymiaca. Blízko nej najjasnejší kráľ Karol rozmiestil všetky svoje pluky, na ktoré nám, prechádzajúcim prostriedkom nich, bolo potešením hľadieť. Pripojím ich mená a počet.[273]Národné pluky pešiacke boli: 1. Garda, pozostávajúca z tritisíc vojakov, ktorí boli silou a po bohu poslednou ochranou kráľa. 2. Upplandský.[274]3. Dalarnský.[275]4. Västmanlandský.[276]5. Värmlandský.[277]6. Oplenský.[278]7. Västerbottenský.[279]8. Södermanlandský.[280]9. Östergötlandský.[281]10. Västergötlandský.[282]11. Kronoberský.[283]11. Jönköpinský.[284]12. Kalmarský.[285]Pluky kavalérie[286]však boli: 1. Telesní dragúni,[287]ktorých hlavou bol gróf Rehnsköld, najvyšší poľný maršal celého vojska. 2. Telesný pluk s generálmajorom Kreutzom, ktorý mi sám chválil svoj pluk, hovoriac, že ten ešte nikdy svojmu nepriateľovi neukázal chrbát. 3. Östgötlandská kavaléria. 4. Smålandská kavaléria.[288]5. Skånska kavaléria, pozostávajúca z dvoch plukov. 6. Nylandská kavaléria[289]a najmä 7. Adelsfahne.[290]Boli tu aj nemecké pluky:[291]1. Meijerfeltov, 2. Dückerov,[292]3. Taubeho,[293]4. Hjelmov,[294]5. Kruseho,[295]6. Buchwaldov,[296]7. Gyllenstiernov,[297]8. Albedilov.[298]Títo všetci boli dragúni. Ale onen pluk, ktorý sa menuje Dalarnský,[299]má svoje meno vo švédskom kráľovstve.Celé švédske vojsko má dvoch generálov: najosvietenejšieho pána grófa Rehnskölda a najosvietenejšieho pána Lewenhaupta.[300]Po nich nasledujú generálmajori: Kreutz, Sparre,[301]Roos,[302]Stackelberg,[303]Meijerfelt, Kruse a volontér[304]generálmajor Schlippenbach.[305]Kráľ sám však má telesnú stráž, rečených drabantov,[306]ktorým je sám plukovníkom a má podplukovníka pána Hårda.Mal aj jeden pluk Valachov, čiže ľudí poprichodených z Moldavska a Valašska, ľahkej zbrane, ktorých plukovníkom bol Sandul. Títo vojaci veľmi trápili Moskovanov, od prírody tiež vojakov ľahkej zbrane.A hoci ostatné pluky mali vyberané vystrojenie, predsa kráľ svojej telesnej stráži — z ktorej každý dostával od kráľa na každý mesiac tridsať hrubých ríšskych toliarov, avšak kňazom ostatných plukov sa dávala mesačná mzda päť hrubých toliarov — predpísal ešte vyberanejšie, len im samým známe vojenské pravidlá.Dňa 20. septembra sme z Milejkova po pohrebe jedného kráľovského drabanta[307]postupovali už nie cez lesy, ale po rovine, na ktorej sa jednako hodne dymilo. Tento pohreb poctilo svojou prítomnosťou jeho kráľovské veličenstvo a pozorne počúvalo pohrebnú kázeň, stojac a hlavu majúc odkrytú. Tomuto drabantovi zaobstarali truhlu z dosák, aké boli naporúdzi, a pochovali ho pod nejakou hruškou, ktorá osamele stála na šírom otvorenom poli. Ale ostatných vojakov pochovávali bez truhiel, do jám sa, pravda, hodilo niekoľko zelených konárov a k hlave a k nohám nebohého sa zasadili zelené haluze. Kňaz, pristúpiac, vzal lopatu a trikrát hodil na nebohého hlinu, potom, odložiac lopatu, odriekal z Genesis 3.[308]božie rozhodnutie: „Zem si a v zem sa navrátiš“, pridal pohrebnú modlitbu a predspieval spev.Toho istého dňa sme sa dostali až po samé hranice Moskovie, k moskovanskému mestu Mignoviči, ležiacemu medzi Smolenskom a Mstislavľom. Tu sme počuli, že cisár Mstislavľ vypochodoval. Keď sme však zišli na otvorené polia, hľa, všetko naše vojsko zastalo. Bola tu rieka,[309]prechod cez ktorú chceli Moskovania prekaziť, ale nadarmo. Kráľ Karol, pribehnúc k svojim plukom, čo najrýchlejšie si pribral z niektorej stotiny jedného, z inej dvoch vojakov a majúc po svojom boku tridsať vojakov,[310]napadol niekoľko moskovanských plukov. Ostro sa bojovalo. Kráľovho koňa postrelili, králi skočil na nohy a veľký kus zeme prebehol smelým behom, a pretože hlavný poľný sudca Hård[311]a Rosenstierna tu boli zabití, kráľ Hårdovho koňa, už bez jazdca, obratne chytil a unikol.Najjasnejšie knieža würtemberské, bodnúc koňa, dostalo sa až do prostriedku nepriateľov, odvlečené rýchlejším behom svojho koňa, aby ho však nepoznali, začalo konať úlohu veliteľa a keď riadny moskovanský veliteľ priletel a mal ho v podozrení, knieža, zraziac ho vytaseným mečom, ktorý nosilo, navrátilo sa k svojim.Bola noc, keď niektorí, majúci byť zajtra pochovaní, naložení na kone, boli zo zrážky donesení k nám. Zavčas rána boli pre pána Hårda a Rosenstiernu, ktorých mŕtvoly si kráľ obzrel, prichystané dve truhly. Aj mňa ta zaviedol kňaz Magnius Aurivillius, ktorý ma bol navštívil, a uvidel som pána baróna Hårda smrteľne raneného na hlave. Hlboké rany boli na čele a ústach, utŕžil aj viaceré na prsiach a zmytý z krvi a oblečený do bieleho, odnesený bol v truhle na najbližšie stanovište, na ktorom pripravili dva hroby, hlboké dve siahy[312]a jednu široké, a pohreb sa konal[313]v prítomnosti kráľa, ktorý sám, obďaleč od svojich ministrov, stál pri hrobe a podľa svojho zvyku pozorne počúval kázeň, ktorú predniesol pán doktor Malmberg zo 73. žalmu: „Mne však pridŕžať sa boha je dobré“ atď., kým gróf Piper sedel kráľovi za chrbtom a ostatní všetci stáli.Pre veľký nedostatok miesta museli naše vozy cez noc ostať na močaristej lúke, z ktorej mnohé kone ťažko vybŕdli, tak hlboko boli zabŕdli.Toho istého sobotného dňa, to jest 22. septembra, boli sme pozvaní na obed k majstrovi kováčovi menom Magnusovi, a keď sme sa zjavili, predložili polievočku s hovädzím mäsom a pečienkou, pripili sme dúškom vody a než sme sa nazdali, obed sa skončil. Celé vojsko sa riadi príkladom kráľa, rýchlo prijímajúceho potravu a nesediaceho dlho pri stole.Keď sa tu minul deň 16. nedele trojičnej,[314]upustiac od ďalšieho prenasledovania nepriateľov, proti všetkému očakávaniu nasledujúceho dňa už za svetla[315]na trúbou dané znamenie odviedol kráľ Karol svoje celého tohto leta vyčerpávané vojsko z územia Moskovie naspäť smerom na Mogilev. Keby bol pre nedostatok zbožia mohol, bol by síce nepriateľa chcel napádať, kdekoľvek by bol, ale radšej sa chcel od utekajúceho a všetko plameňmi nivočiaceho nepriateľa[316]odpútať, než vidieť všetko svoje a svojich zo dňa na deň biednejších.Pravdivá bola povesť, že ku grófovi Piperovi priniesli list kozáckeho vojvodu Mazepu,[317]v ktorom kráľa Karola pozývali do Kozákie, a že gróf Piper na túto cestu kráľa nahováral s dôvodom, že ak by ku kráľovi pristúpila celá Kozákia a jeho hladom zmoreným vojakom zaopatrila hojnosť potravy, poskytla by aj dostatočné vojsko, ľahko zverbovateľné za žold, po ktorom kozáci túžia. Ale gróf Rehnsköld vraj od tejto cesty odrádzal[318]závažnejšími dôvodmi a vraj navrhoval cestu na Smolensk k rieke Dvine akiste preto, že po oslobodení Dviny od moskovanských posádok kráľovské vojsko by malo dostatok zbožia zo Švédom poddaného mesta Rigy. Rozprávali, že mesto Smolensk natoľko vraj zachvátil panický strach, že by o vzdaní sa rozmýšľalo prv, než by Švédov zbadalo. Vskutku však ducha zachvátila túžba získať kozákov a Kozákiu, veľmi úrodnú a aj veľmi bojovnú, a dostať do moci. Verili, že sa ku kráľovi Karolovi pridá dvestotisíc vojakov.Ponáhľali sme sa teda celý deň a celú noc až do úmoru koní. Bol by si uvidel, že mnohé ušľachtilé kone, zmorené nevhodným behom sa zrútili na zem a urobili z jazdcov pešiakov, bol by si spozoroval, že mnohé vozy boli dolámané, a bol by si počul rozličné mienky vojakov o tomto náhlivom návrate. Naposledy sa hýbalo kráľovské delostrelectvo, kryté sprevádzajúcou ho a šíky uzatvárajúcou jazdou. Oborili sa naň Kalmykovia, viac náporom pokriku než pušiek, ale nebolo medzi nimi nikoho, kto by sa bol odvážil zadržať výstrel švédskej pušky. My sme však prešli cez Kolodžin,[319]kde bol na kopčeku kostol a susedilo s ním niekoľko Moskovanmi vypálených domov. Navrátili sme sa do Packova, a pretože pluk telesnej stráže, v ktorom mal náš voz vyznačené miesto, postupoval veľmi rýchlo, my sme však museli vyčerpaným koňom vyjsť na pomoc skromným krmom, stalo sa, že sme, odtrhnutí od tohto pluku, blúdili po horách a museli sme sa pridŕžať Mayerovho.[320]S ním sme došli do dediny Hlubiky,[321]kde som od detí nejakej matky, chorľavej azda zo strachu pred Švédmi, obstaral mnoho reďkovky za niekoľko kopejok. Je to druh moskovanskej striebornej mince, rovnajúcej sa hodnotou poľskému polturáku. Tunajšia reďkovka iste bola priamo pôžitkom a sýtili aj tie najlacnejšie jedlá, ktorých sme sa teraz i potom mohli zmocniť.Dolinami a lesmi sme sa navrátili do Moľatíč, odtiaľ cez kopce, oplývajúce hrachom a inými zrelými strukovinami, dostali sme sa až k rieke preklenutej novým mostom a pošťastilo sa nám prejsť medzi prvými. V hlbokej noci sme sa dostali až do nejakej dlhej dediny, na ktorú po našom odchode zaútočilo niekoľko moskovanských plukov, ale menej početní Švédi ich zahnali. Hovorí sa, že z Hjelmovho pluku padlo v tejto bitke dvesto a Moskovanov tisíc.Dňa 29. septembra, totiž práve na sviatok svätého Michala, došli sme až do veľmi veľkého mesta rečeného Kričev, rozdeleného na tri časti, z ktorých v jednej na vyvýšenom mieste stojí radzivilovský hrad,[322]celý drevený, je tu viacero ruských kostolov. Tu ma jeden kňaz naučil čítať ruské písmená. Prenocovali sme tu v nejakej záhrade, s ktorou susediaci dom naši paholci vyplienili, ale ráno s plačom a ujúkaním prichádzajúcim ženám museli zlodeji na moje dôrazné pobádanie všetko priniesť a vrátiť. Boli totiž obyvateľmi Rigy a vlastnej Litvy, ktorým je vlastné kradnúť a kliať a aj nenásytne žrať. Sám národ sa posmešne nazýva Undeutsch.[323]Keď jedna zo žien zbadala svoju plachtu, zmáčala ju slzami a vyňala ju s plačlivým spevom, ale jej spola prehĺtaným slovám sa nedalo rozumieť, potom predo mnou niekoľkokrát sklonila hlavu až po zem, ktorú ceremóniu som vtedy prvý raz bol spoznal.Dňa 30. septembra, totiž v 17. nedeľu trojičnú, prešli sme cez rieku Sož, preklenutú dvoma novými mostmi a tečúcu ku Kričevu, a tak sme vkročili do osemnásť míľ širokých hôr a predpoludním sme došli do malej dedinky zvanej Kosťukoviči, a hoci pluk, ktorý kráčal vopred, odišiel a iný ešte neprišiel, predsa sme, zo všetkých strán obkolesení tmavými horami, presedeli uprostred dediny vyše hodiny, nazdávajúc sa, že sme mimo všetkého nebezpečenstva. Uprostred hôr je ešte iná, od prvšej menšia dedina zvaná Kaniči, v ktorej ma pán gróf Piper, pošlúc ku mne dôstojného pána Juraja Nordberga, dvorného kazateľa, pozval, aby som často prichádzal k tabuli jeho osvietenosti. Na konci lesa bola tretia dedina, do ktorej nám kozáci z hôr, kam sa boli utiahli, priniesli chlieb, syr a jablká, dostali sme aj syr zvaný tvaroh a jeden veľký chlieb, ktorým sme sa živili veľa dní. Obstarali sme si tu hus, pri šklbaní ktorej pán Pohorský strávil mnoho hodín, napokon ju opálil podložiac oheň, a predložil ju čiernu a smradľavú, predsa nám však chutila 3. októbra.Nasledujúceho dňa sme vkročili na rašelinisko, v ktorom ostalo trčať mnoho vozov, naše sa predsa nad naše očakávanie dosť rýchlo prebrodili. Sobotného dňa, totiž 6. októbra, sme zdolali tieto hory, ktorých divokosť sa nedá vystihnúť nijakým perom. Všetky pluky sa nedržali jednej cesty, ale troma cestami vkročili do Kozákie. Na mnohých miestach museli vyhladovaní vojaci stínať stromy a na dlhom kuse robiť si cestu. Z času na čas bola cesta taká úzka, že voz nemohol pohodlne prejsť pre pováľané stromy, ktoré bolo treba odvliecť alebo prerúbať. Mnohí mali zmordované kone, ktoré sotva vládali kráčať vpred, a nie ešte aj ťahať naložené vozy. Keď uviazol jeden voz, museli ostatné zastať, lebo ak sa pokúšali obchádzať, ešte väčšmi zapadli a dlhšie sa zdržali. Jazdci však predsa hnali kone aj cez najhustejšie kroviny popri vozoch. Vznikali neprestajné kriky, zvady, preklínanie, keď jeden nechcel alebo nemohol ustúpiť druhému. Vozmajstri hromžili, kedykoľvek niekto ostatných zdržiaval. Kone častovali palicami bez všetkého milosrdenstva. Bol by si uvidel, že za tých štrnásť dní[324]podochlo niekoľko sto koní, iné by si bol uvidel zmorené niekde inde stáť, čo ani žrať nevládali. Z času na čas sme sa zhrozili nad ukrutnosťou Švédov a Litovcov, ktorej sa dopúšťali na koňoch.Z týchto hôr sa stromy odvážajú až do Rigy, lebo sú veľmi vysoké a hrubé a sú súce niesť aj najväčšie lode. Také vysoké a rovné mi doteraz nebolo dopriate vidieť. V prímorských ústiach zhotovujú z nich stožiare a jeden taký stožiar vyšiel v Rige aj na stopäťdesiat ríšskych toliarov.Vybojujúc sa z hôr, dostali sme sa k veľkej rieke, preklenutej mostom, blízko dedín Vysokoje, Simonovka a Ševerdy a prišli sme do dosť veľkej dediny Drokov, v ktorej sme pochovali majstra Magnusa, nedávno v horách ochorevšieho. Bol to muž milý, hovorný a pre svoj jazyk stal sa známy veľmožom i samému kráľovi a dopisoval si s rozličnými ľuďmi. Bol však nehanblivec a horlivý čitateľ „Šalamúnovej holubičky“, magickej, rúhavej knihy.V Drokove sme ostali štrnásť dní a my, pravda, sme rozostreli stan pod holým nebom a pretrpeli sme veľmi silný mráz. Nemalý zmätok spôsobil vo švédskych záležitostiach ganerálmajor Lagercrona,[325]keď mu kráľ rozkázal ísť priamo na mesto Starodub, na Mazepov rozkaz pripravené vzdať sa, z priamej cesty zblúdil a prišiel k nemu vyše práva neskoro, keď už mesto prijalo novú moskovanskú posádku.[326]Pridalo sa kráľovo náhlenie cez spomenuté hory, lebo keby bol kráľ na druhej strane hôr zastal aspoň na dva dni,[327]bol by sa mohol spojiť s generálom Lewenhauptom, už už prichádzajúcim s dvanásťtisíc vojakmi a s vozmi naloženými rozličným tovarom, a keďže sa to nestalo preto, aby Moskovania nevnikli do Kozákie prv ako Švédi, cár sa 18. októbra s celou svojou armádou oboril na grófa Lewenhaupta,[328]ktorý pri meste Šklove bol prešiel cez Dneper a dostal sa už až k rieke Soži. Gróf cárovmu náporu tri dni udatne odolával, ale pretože nemal všetky pluky pospolu, vari dva odrezané pluky sa vrátili do Rigy, všetko vozatajstvo, pozostávajúce zo sedemtisíc vozov, padlo do rúk Moskovanom, delá boli pohádzané do vody, väčšia časť vojakov v boji padla, sám gróf Lewenhaupt so šiestimi plukmi, zdolajúc dve hlboké a široké rieky,[329]zbavené mostov, spomenutými horami sa ponáhľal k nám, ale ani kde je kráľ so svojím vojskom nemohol sa dozvedieť prv, kým nedošiel až k nemu. Dúfali sme, že s ním príde potrava, nápoj, šatstvo, ale prišiel nešťastný, s prázdnymi rukami a veľmi zronený nečakaným obratom vecí. Rozprávali, že on sám v tejto zrážke utrpel stratu šesťdesiattisíc rýnskych zlatých. Akú však utrpeli ostatní dôstojníci, kupci, markytáni?Dňa 9. októbra, ktorého Švédi svätili sviatok svätého Michala, po službách božích povolal nás pán gróf Piper na obed, na ktorom sa zúčastnil pán Hermelin, pán generálmajor Meijerfelt, grófov príbuzný, a aj doktor Malmberg, pán Klingenstierna, hlavný poľný sudca Lilienstierna[330]a ja so spoločníkom cesty. I miestom i rozličným druhom služieb vyznačoval ma gróf, pripíjajúc mi na konci obeda dobrým tokajským vínom na norimberské zdravie, keď som, pravda, hádanke nerozumel, doktor Malmberg a Klingenstierna, sediaci pri mne, mi vysvetlili, že norimberskí kupci, keď sú na cestách, majú vo zvyku piť na zdravie svojich manželiek, a napomenuli ma, aby som na jeden dúšok vypil pohár — obsahujúci však sotva dve-tri lyžice — lebo inak by sa pán gróf domnieval, že nesprevádza svoju manželku srdečným citom, kto na jeden dúšok nevyprázdni pohár venovaný mu na zdravie jeho manželky.Budúceho dňa sme počuli, že medzi pánom Piperom a pánom Rehnsköldom bola ťažká σύῤῥαζιν,[331]pretože gróf Piper navádzal kráľa k vstupu do Kozákie, spojenému s takými veľkými útrapami vojska, ba aj so zahynutím veľmi mnohých. Kráľ medzitým priblížil vojsko k susednému mestu Mgliň a hoci sa obyvatelia zo začiatku kráľovi udatne bránili, vidiac však, že vec je vážna, ušli jednej noci všetci do hôr, kráľ tu však získal rozličné potraviny a pálené a na pamiatku dal zboriť mestské veže. Tu sme dostali do daru jeden voz riadne okutý železom a dva kone od pána Martiniho, Uhra z Modry,[332]ktorý bol u Švédov zástavníkom, a používali sme tento voz veľmi pohodlne cez celú zimu.Po ubehnutí štrnástich dní pohli sme sa v tuhom mraze v 20. nedeľu trojičnú, to jest 21. októbra, a prekonajúc pol míle, zastavili sme na akejsi rovine, obklopenej zo všetkých strán horami. Bol tu pri lese jeden dom a viacerí, čo doň vkročili, boli okolo polnoci znepokojovaní dedinčanmi, skrývajúcimi sa po lesoch, my sme však pri domčeku určenom pre vtáčnikov odpočívali pod vozmi, prikrytí roztiahnutým stanom. Ale ako nás mohlo plátno uchrániť pred takým veľkým mrazom?Ráno som chcel kúpiť fľaštičku páleného a bol som trikrát oklamaný. Bol tu rižský občan, ktorý sa sám ponúkol doniesť pálenku od ktoréhosi susedného markytána. Ten použil mieru omnoho menšiu, onen občan si pre seba zadržal aspoň tretinu a keď mi vracal zvyšok peňazí, prítomný bol jeho priateľ, ktorý si medzi prsty skryl niekoľko kopejok alebo polturákov, pozoroval som to, ale obišiel som to mlčaním. Za tri rýnske zlaté som obstaral fľaštičku, do ktorej sa nezmestilo ani pol miery, akú používajú v trenčianskej stolici.Dňa 22. októbra sme vykonali štvrť míle cez hory, ktoré si stínaním stromov schodnými museli robiť sami vojaci. Opäť sme prenocovali v hustejších horách. Bol tu nejaký kapitán rečený Gewaltiger, vtedy však zbavený svojej hodnosti, ktorý na svoj voz vzal jedného, zomrieť majúceho mládenca, hoci sám nemal paholka a niekoľko nocí ho ohrozovali zlodeji. Pre ňu bol svojím zlorečením a rúhaním nespravodlivý voči bohu, o ktorom hovoril, že vládne nespravodlivo, alebo skorej, že sa všetko nevyhnutne deje podľa absolútneho určenia osudu, lebo on vraj vždy žil nábožným životom, a predsa nemôže mať ani jediného sluhu a je odsúdený k paholskému postaveniu. Tento svätuškár, ktorého som niekoľkokrát z toho dôvodu ostro pokarhal, onomu mládencovi, zomrevšiemu neskoro v noci, postaral sa o akúsi jamu, a ja som ho preto pochválil, ale všetci ostatní hovorili, že onen kapitán preukázal chorému a mŕtvemu milosrdenstvo nie z úprimného a kresťanského citu, ale v nádeji, že sa zmocní jeho peňazí a iných drobností. Hovorili, že taký cit sa menuje švédskym vojenským milosrdenstvom.Dňa 23. októbra po zdolaní divokého trojmíľového lesa prišli sme do Kosteníč, odtiaľ do dediny Bielan,[333]kde sme zbadali okolo sto mohýľ po oboch stranách cesty, nie tak ako inde: ďaleko od kráľovskej cesty. Bezpochyby v minulých storočiach v tomto bojovnom národe boli práve tu pochované hromady v boji padlých ľudí. Podobné mohyly sme spozorovali aj okolo riek, kde býva prievoz. Pán gróf Piper riekol, že spozoroval tie isté, dodávajúc, že vojenský prechod cez tieto osemnásť míľ široké hory je nebezpečný a že ich bez ujmy nezdolali ani vojská iných kráľov, len kráľa Žigmunda,[334]Štefana Báthoryho[335]a nášho Karola.Mesto Kosteniči bolo Moskovanmi vypálené, okrem kostola, kláštora a niekoľkých domov, pri ktorých sme vo veľmi silnom mraze strávili noc, vyvolaní z lesov kráľovským rozkazom a konajúci cestu až do dvanástej hodiny nočnej. Tu sme počuli, že štetínskemu kupcovi Henrikovi Rintelnovi poľskí sluhovia v noci uniesli tristo ríšskych toliarov a ušli k nepriateľovi.Z Bielan sme rýchlo došli do dediny Jurkoviče[336]a odpočívali sme v záhrade nejakeho šľachtica, ale pre neznesiteľný mráz sme nástojili, aby nám bol vyznačený kvartír.[337]Generálkvartírmajster,[338]už predtým napomenutý pánmi dvornými kňazmi, vyznačil nám kvartír spolu s generálvozmajstrom,[339]ale nechtiac tomuto zlorečivému človeku byť na ťarchu, radšej sme chceli zaujať nejaky prázdny, ale teplý domček. Čo znamená prísť z tuhého mrazu do teplého domu sme poznali vtedy, keď sme cítili, akoby sa všetky naše údy znova dávali dokopy.Budúceho dňa sme cez dedinu Ponurovku prišli do Meženiek,[340]kde nám už bol vyznačený dobrý kvartír. Tretieho dňa sme odtiaľto postupovali na mesto Starodub, ktoré vopred obsadiť, ako bolo už povedané, bol vopred poslaný generálmajor Lagercrona, a došli sme do veľmi veľkej dediny Piatovska, v ktorej v jednej časti dostal kvartír najjasnejší kráľ, v druhej poľný maršal, v tretej iní veľmoži spolu s nami.Nám urobila miesto škola, z ktorej sme sa v 21. nedeľu trojičnú, to jest 28. októbra pohli na mesto Starodub. Ešte sme nevykonali pol míle, keď náš paholok, vezúc voz dolu strmým kopcom, prevrhol ho a ja, zakrútený do plášťa, celou váhou tela som sa rútil dolu hlavou a pri tom páde som zacítil srdce ťažko udreté rukami zloženými práve oproti srdcu a tá bolesť trvala niekoľko týždňov.Pod kopcom bolo močaristé miesto a na druhej strane bolo vidieť pobiehajúcich Kalmykov, ktorí v nastavšej hmle, pre ich zámery dosť priaznivej, sliedili po švédskych vozoch. Mesto je dlhšie ako štvrť míle, ozdobené kostolmi. Akýsi švédsky jazdec, chtiac vyskúšať udatnosť Kalmykov, vykročil im pomalým krokom oproti, ale oni pri napádaní všelijako kľučkovali a koľko ráz mieril jeden na druhého, toľko ráz onen, bodnúc koňa, ustupoval.Zanechajúc mesto vľavo, ideme cez horičku v pätách kráľovského dvora, ale len čo sme vyšli na otvorené pole, spozorovali sme, že vpredu idúce vozy sa veľmi ponáhľajú, ale za nimi nasledujúce kráľovské vozy sa na hodnú chvíľu zastavili. Postupujeme s jediným naším vozom a oddelení od idúcich vpredu i od nasledujúcich vzadu nečakane zbadáme, že priamym behom proti nám mieri okolo dvadsať Kalmykov. Čo sa dalo robiť? Dohoniť iných by sme neboli mohli, bežať naspäť k zadným bolo by bývalo nebezpečné, náš paholok nebol zvyknutý poháňať do voza zapriahnuté kone, nepriateľ nebol vzdialený na dostrel pušky. V slabosti pracoval boh. On dodal paholkovi síl, že proti nášmu očakávaniu hnal kone najrýchlejšie, ja však namiesto pušky dvihnutou palicou som sa usiloval nahnať nepriateľovi strach, povzbudený spoločníkom cesty, aby som zachoval ducha. Nepriatelia však, zbadajúc, že zavčasu prichádzajú na pomoc kráľovskí vojaci, pripojení ku kráľovským vozom, povzniesli sa nad prenasledovanie. Títo kráľovskí vojaci sa nazývajú Einspänniger zur Bedeckung[341]postavení. Vytrhnutí z nebezpečenstva života, zaspievali sme večernú pieseň: Dĕkujemeť, obránce náš, že jsi nás opatroval, v tento den mĕls péči o nás, od nepřátel zachoval atď.[342]Ale toto ešte nebol koniec denných útrap. Bolo nám treba zdolať močaristé miesto, ktoré navrch nahádzanými, starobou dolámanými a pod váhou vozov hlboko zaborenými brvnami zdŕžalo jeden voz vyše dvoch hodín a my všetci ostatní sme museli byť vystavení drsnosti vetrov, kým napokon onen voz, keď sa koňmi nedal vytiahnuť, vojaci odstránili do hlbšieho blata. Niekoľkí jazdci, nechtiac čakať, keď urobili dva alebo tri kroky mimo onej úboho dláždenej cesty, ostali trčať hlboko v blate a dlhý čas nemohli postúpiť ani dopredu ani dozadu.Okolo desiatej hodiny nočnej sme došli do nejakej dediny, v ktorej sme si obstarali dostatok slamy a od rižského kapitána menom Fedor, bochník nedopečeného a veľmi čierneho chleba, ktorý však vyhladovaným najlepšie chutil. Mne, pravda, keď som po nedávnej chorobe schudol a bol som nadmieru slabý, chutilo čokoľvek sa naskytlo na zjedenie, kým však predtým keby som bol zjedol trochu viac kapusty, hrachu, repy, reďkovky, rýb a aj bravčoviny, bol by som musel utišovať bolesť žalúdka. Naozaj som skúsil, že božia dobrota nadnáša slabosť prírody.Ráno 29. októbra sme postupovali do dlhej dediny Bielaruča,[343]v ktorej sme dostali dobrý kvartír, v dome sme našli mnoho oviec, hrach, zeleninu, múku a vôbec strukoviny, ktorými sme sa, ostanúc tu dva dni, zotavovali a čiastočku hrachu sme si vzali so sebou. Dňa 1. novembra sme museli prenocovať uprostred hôr bez ohňa pre zľadovatené drevo, ktoré sa nemohlo chytiť plameňom. Vystavení vetru nevydržali sme dlho ani stáť ani ležať, lebo nám šľahal tváre a prenikal všetky vnútornosti a chlad nedal sa zahnať ani častejším glgom pálenky. Mráz veľmi uškodil nášmu zdraviu.Za jasného dňa sme sa pohli cez horu a mostík, ktorý nás tu bol zadržal, a zdolajúc trojmíľový vrch, došli sme 2. novembra do Uhrodka,[344]rozsiahlej dediny, a prijali sme v nej kvartír s generálvozmajstrom.Večer dňa 2. novembra venovali sa moji spoločníci hre v karty, chtiac sa zapáčiť generálvozmajstrovi, ktorý im vyhadzoval na oči ubytovanie. Ku mne sa totiž pripojili viacerí, z ktorých predsa onen veľmi skúsený hráč rozličným klamárstvom vyžmýkal vyše tridsať zlatých, a potom hovorili, že nabudúce sa budú jeho spoločnosti strániť, aby nemuseli teplý odpočinok tak draho kupovať. Dňa 3. novembra sme cez dedinu Chmelinka prišli do Larinovky, kde sme v nejakom šľachtickom dome natrafili na veľký sud menej síce hodnej pálenky, a preto za dosť lacnú cenu predávanej, a naplnili sme si ňou všetky naše fľaše, neskoro v noci sme však prišili do nejakej dediny, kde dedinčania napadli švédske vozy[345]a Švédi ich doráňali a nám pripadla hospoda u jedného z nich.Najprv sa nám pred oči ukázali dve ženy a keď od nás prijali peniaze, priniesli nám niekoľko slepačích vajec, aké naše oči nevideli už päť mesiacov. A pretože sme sa už predtým naučili, že toto pokolenie smrteľníkov priveľmi ovláda túžba po striebre, vložili sme do rúk ustrašených žien a ich detí ešte viacej peňazí a prikázali sme im, aby boli dobrej mysle, a tak sa stalo, že sa nám ukázal gazda, majúci obviazanú hlavu a zakrvavenú tvár, ktorý — keď mal takým prívetivým hosťom priniesť trocha páleného — prijmúc podaný peniaz, odišiel a nasledovali ho oné dve ženy, zanechajúc nám svoje útlejšie deti, keď sme ich predtým poučili, že my s takými deťmi nemáme nič do činenia, len že ich nežne povarujeme. Nazdávali sa totiž, že budeme s nimi hrubo nakladať, alebo že aj ich odvedieme do nášho tábora. Ktorí sa ma pridŕžali, vidiac, že boli obohraní, vyplienili budúceho dňa jamu susediacu s domom, v ktorej mal onen gazda plátno, košele, jednu kozácku čiapku, ktorú potom Haasovi predal pán…,[346]chtiac mať podiel na egyptskej koristi.[347]Po východe slnka v 22. nedeľu trojičnú,[348]keď všetci ostatní postupovali, my sme ešte veľkú časť dňa ostali na našej hospode, nechtiac nič vedieť o nebezpečenstve, ktoré by nám boli mohli spôsobiť čo len dvaja ozbrojení dedinčania. Jeden z našej družiny menom Mayer, opustený svojím spoločníkom Grundom kvôli nákupu páleného — ktorého na tomto mieste bola hojnosť — sa k nám viacej nevrátil, bezpochyby ho kozáci zabili. Mal šaty lemované zlatými šnúrami a nevyhovujúce ani jeho stavu ani ceste. Bol to totiž chudobný človek, tieto šaty však s čižmami, vyzdobenými trblietavým zlatom, kúpil nie za veľkú cenu a aby jeho vznešenosť bola zjavná na jeho šatách, denne ich používal a nič mu neprekážalo ani naše odhováranie ani živé príklady švédskych veľmožov. Tí totiž, ak vyjmeš málo vyskytujúce sa prípady, ktorými chceli pamätať na počesť svojho kráľa, obliekali sa v nepriateľskej zemi, najmä majúc cestovať v najlacnejšom odeve, riadiac sa podľa príkladu svojho kráľa.Toho istého dňa sme došli k mestu Novgorod Severskij, hlavnému mestu severčinského vojvodstva. Okrem miernej šarvátky s moskovanskou posádkou nemohli sme vôkol neho nič spozorovať. Máličko sa od neho vzdialivším, ukázala sa hradská, zbiehajúca z príliš strmého kopca na dolu rozloženú rovinu. Keď sme zbadali, že vpredu idúce vozy sa na nej nedali zadržať nijakým hamovaním, s viacerými inými sme si vyvolili cesty, ktoré sa videli menej nebezpečné. Vyhýbaním Skylle upadli sme do Charybdy.[349]Keď sme totiž probovali spustiť voz hustou krovinou, strhol kone a jedného z nich, zrazeného na zem, zatisol medzi husté stromy, z ktorých sme ho s veľkou námahou nás všetkých ledva mohli vytiahnuť. Keď sme ho odtiaľ vypratali a hľadeli ovládať ho bez koní, iba ručným riadením, vrazil do svojho riadiča a napokon mu ojom poranil nohu. Niektorí furmani, zbadajúc, že sa iné vozy prudko ženú a naostatok prevrhávajú, zhadzovali veci, ktoré viezli, na zem, aby ich nestrhávala ich váha, ale ani tak neboli ušetrení pred nebezpečným prevrhnutím. Keď sa deň už skláňal, každý chcel prísť na kvartír medzi prvými.Najjasnejší kráľ, zanechajúc šarvátku s posádkou, dohonil náš voz a na hodnú chvíľu zastanúc, dlhšie na mňa uprel svoje oči, ale nebolo ho možno poznať pre čiapku, ktorú si teraz prvý raz posadil na hlavu, napokon predsa poznaný a uctený sňatím našich klobúkov, usmejúc sa, odišiel, my však, zdolajúc toto prevrhnutie, v hlbokej a tmavej noci sme sa dostali až do dediny Gorky, ale pretože sme nemohli zdolať úzku cestu, zaujatú množstvom vozov, prenocovali sme pod holým nebom na začiatku dediny, neďaleko stodoly plnej slamy. Ráno sme obsadili nám vyznačený domček a ostali sme tu od 5. do 10. novembra, každodenne počúvajúc výbuchy diel, ktorými sa Moskovania pokúšali zadržať prechod Švédov cez rieku Desnu.V tom čase prišlo vysokourodzené knieža kozákov, Ján Mazepa,[350]s malou hŕstkou svojho ľahkého vojska, bolo odvedené ku kráľovi Karolovi, malo u neho audienciu a obedovalo vo svojom kaštieli, ktorý tu vlastnilo. Bol deň 8. novembra, pamätný jeho príchodom[351]a prijatím. Vložím tu históriu, ktorú som potom prijal o ňom z podobných správ rozličných ľudí.Ján Mazepa vo svojej mladosti slúžil na dvore poľského kráľa u ktoréhosi popredného kráľovského ministra, ktorým však prichytený pri čine cudzoložstva[352]s jeho ženou, vhodený bol do veľkého suda plného tekutej smoly a odtiaľ vytiahnutého hodili do peria a keď sa mu perie na celé telo pevne prilepilo, vyložili ho na koňa s tvárou obrátenou k chvostu a s nohami zviazanými pod konským bruchom a tak, podobný ošklivej oblude, niesol sa na koni deväť míľ a bol zanesený k nejakému šľachticovi, svojmu známemu, od ktorého si vyžiadal šaty a vedený hanbou odobral sa nie do Poľska, ktorému vďačil za svoje rodisko, ale do Kozákie… A pretože v sebe nosil urodzeného ducha, urobilo ho cárske veličenstvo po smrti jeho predchodcu…[353]vojvodom kozákov.Muž je viacej ako sedemdesiatročný,[354]hroznej tváre, stvorenej podľa kozáckeho génia,[355]popritom učený v latinčine, poľštine a ruštine, majiteľ mnohého bohatstva,[356]ktoré nazhŕňal z ročných platov cárskeho a poľského veličenstva, ako aj zo svojich ohromných dôchodkov a z ročnej dane svojich poddaných. Lebo celá Kozákia patrí svojmu vojvodovi po celý jeho život. Vojvoda si však do počtu svojich dvoranov vyberá, ktorých zo svojich poddaných pokladá za súcejších, a podľa svojho vlastného rozhodnutia im do užívania prepúšťa mestá a dediny,[357]od ostatných však on sám prijíma výťažok z užívania a od každého želiara podľa možností namiesto ročnej dane dostáva jeden, dva alebo viacej poľských zlatých. Má ďalej vo všetkých mestách a významnejších dedinách svoje kúrie, hospodárstva, krčmy.Keď kozáci pred polstoročím[358]všetky svoje vrchnosti a zemských pánov, ako aj nimi privedených židov a kňazov Tovarišstva Ježišovho, ktorí im postupne odoberali kostoly, pozabíjali a seba vyhlásili za slobodných, ba keď po sťatí ich vojvodu vo Varšave[359]rukou katovou poľská republika s nimi tvrdšie nakladala, utiekali sa k cárovi a na ustanoveného vojvodu preniesli všetko právo pobitých pánov. Tento však ustanovil plukovníkov, ktorým sa hovorí „polkovnici“ a z nich jedni sú „gorodovi“,[360]nazvaní tak podľa pevností, ako: starodubský, černigovský, sumský, nežinský, achtyrský, lubniansky, perejaslavský, prilucký, haďačský, poltavský čiže ukrajinský, mirgorodský, čigirinský, umanský, torgovický, braclavský, bielocerkovský, pavoločský, kaľnický, mogilevský blízko Tatárska. Iní sú dobrovoľnícki, ako Chvedkovský, Kožuchovskij, Sinica, Tanskij a Galagan, ktorý bol predtým vojvodom záporožských kozákov, človek veľmi bohatý, ktorý sa utiahol do Čigirina, keď dostal terajšieho nástupcu, menovaného Košový.[361]Z tohto je zjavná rozloha Kozákie, začína sa totiž na Volyňsku a Podolí a prestiera sa cez obe tieto provincie až k rieke Dnepru, čiže Borysthenu, a od neho zabieha až k smolenskému vojvodstvu cez severčinské, obsahujúc v dĺžke vyše 180 poľských míľ.[362]Jej hlavou a metropolou je Kyjev, sídlo metropolitu, ktorý zápasí o prvenstvo[363]s metropolitom moskovským a býva potvrdzovaný konštantínopolským, alexandrijským a jeruzalemským.[364]Po Barlaamovi Jasinskom[365]nastúpil roku 1708 Joasaf Krokovskij,[366]metropolita kyjevský.Kozáci sa však delia na ukrajinských, na takrečených záporožských, pretože bývajú „za porogi“,[367]za tak menovanými miestami, na ktorých musia na prechod cez rieku Dneper používať svoje člny. Títo Záporožci vlastnia vyše tridsať míľ a bývajú na brehoch Dnepra, tvoriaceho tam najviacej ostrovov. Ich metropola je Seč, vydrancovaná a vypálená Moskovanmi[368]po ich odpadnutí ku kráľovi švédskemu. Delia sa aj na „boguminských“,[369]susedov rieky Bugu, na donských, bývajúcich okolo Donu, podobných Tatárom. Keďže Záporožci sami nemajú manželky, nie je im ani dovolené zdržať nejakú utečenú ženu vyše jedného alebo dvoch dní, aby, pravdaže, mohli byť tým pohotovejší a udatnejší na vedenie vojen. Toto majú od Amazoniek, ktoré kedysi mali svoje kráľovstvo neďaleko týchto krajov. Je im však dovolené navštevovať manželky, ak ich niektorí majú mimo Záporožia, ale doň priviesť nie je dovolené. Ani pre nedostatok manželiek nehrozí tomuto rodu nebezpečenstvo, pretože prítok všetkých možných pocestných zo susedných krajov ustavične vzrastá. Tí, ktorí pre rôzne príčiny nemôžu užívať otcovskú zem, tých Záporožie prijíma s otvoreným náručím. Ich jazykom si títo bratia hovoria: „Kozaki ukráinsči, zapórosči, boguminsči, dünski“, ktorých vojvoda sa menuje Nekrasov.[370]Kozácki vojaci sa však menujú „serďuki“.[371]Ale vráťme sa k Mazepovi. Prišiel ku kráľovi s málo vojakmi, čo miesto zástavy niesli dlhú žrď,[372]ktorej vrch bol ozdobený pozlátenou hlavicou a obrovskou konskou hrivou. Toto bola vojvodská zástava, ostatné boli menšie, sčasti s hlavicami, sčasti z hodvábu, ktorý bol poznačený znakom kríža, ale títo hrivy nemali. Po audiencii sedel pri stole s najjasnejším kráľom,[373]ktorý sám zaujal jednu stranu podlhovastého stola, na druhej strane stola, od kráľa vpravo sedel Mazepa so svojimi veľmožmi, asi desiatimi, medzi ktorými Mazepov sestrenec poľný maršal Vojnarovskyj[374]zaujímal ľavú stranu naproti Mazepovi. Počas sotva hodinu trvajúceho obeda kráľovské veličenstvo neprehovorilo ani slovíčko, oni však medzi sebou raz i druhý raz spôsobili slabý hluk. Prítomné bolo množstvo švédskych ministrov, ktorým sa žiadalo vidieť Mazepu.Keď sa obed skončil, kráľ, zlákaný novinkou, dal si priniesť tú mazepovskú zástavu.[375]Mazepa však odišiel ku svojim oddielom do susedných Švédmi preplnených miest. Lebo s veľkým nebezpečenstvom vyviazol z rúk Moskovanov, hoci túto prefíkanú líšku nebolo možné ľahko chytiť do pasce. Nosiac v sebe poľského ducha, viacej žičil Poliakom a Švédom než Moskovanom, ale to čo najlepšie zakrýval. Po nedávnom víťazstve dobytom nad grófom Lewenhauptom, predstierajúc radosť, dal na počesť cárskeho veličenstva svojim delám strieľať, koľko ráz vyprázdnil pohár vína na zdravie cárskeho domu. Mal však medzi svojimi domácimi jedného Švéda, ktorého skúšal mnohými žartmi, a keď potom zistil, že je svojmu kráľovi verný, veľmi ho poctil pohárom na zdravie švédskeho kráľa, vyšetril, či mu chce verne slúžiť, a zaviazaného prísahou vystrojil ku kráľovi Karolovi.Aby však cára zbavil všetkého podozrenia proti sebe — ktoré sa už bolo roztrúsilo medzi ľud — predoslal na cársky dvor svojho sestrenca, poľného maršala Vojnarovského, ktorý, ohlásený u Šeremeteva,[376]prijatý bol ostrejšie a z jeho úst počul, že preňho samého a pre vojvodu Mazepu a jeho prívržencov sú už prichystané putá, a ten, len čo mu odišiel z očí, pustil sa v hlbokej noci na útek a šťastne dorazil do švédskeho tábora. Mazepa, ospravedlňujúc tento mladícky skutok svojho sestrenca, ihneď poslal cárovi list. Mazepa medzitým zvolaným asi tridsiatim polkovníkom, ktorých pokladal za spoľahlivejších, predložil: čo vraj treba urobiť a ku komu sa chcú pripojiť? Cár vraj viaceré ich slobody porušil: umiestením moskovanského vojska v pevnostiach na Kozákii, každoročným vymáhaním určitého počtu koní, odopieraním zvyčajného kozákom dávaného platu, pred troma rokmi odtrhnutím troch polkov, ktoré bol ku Kozákii pripojil z vojvodstva vorotinského.[377]Naopak, od švédskeho kráľa, ako od veľmi ďaleko bývajúceho, nehrozí ich slobodám nijaké nebezpečenstvo, možno vraj dúfať v ich rozšírenie, Karol prísne trvá na svojom kráľovskom slove, ani ich nebude chcieť opustiť, ak sa odovzdajú do jeho moci, doteraz víťazí a pre spravodlivosť veci a pre božiu pomoc získava ustavičné víťazstvá, že on, Mazepa, je už blízky smrti, medzitým chce svoje sily i svoju krv obetovať na záchranu svojej Kozákie. Po tomto všetci s veľkou jednomyseľnosťou pristúpili na vôľu svojho vojvodu a zložiac prísahu mlčanlivosti, odišli.Bol však medzi nimi jeden,[378]ktorý bez všetkého meškania potajomky odchádza k cárovi, chtiac odhaliť vec, ako sa stala. Mazepa, chtiac predísť jeho prvú správu, píše cárovi list plný úslužnosti, prosí, aby dostal príkaz, či ďalej vyčkávať, alebo či sa má proti Švédom hýbať, a tento list odovzdáva ktorémusi vernému sluhovi s príkazom, nech sa zo všetkých síl usiluje zradcu predísť. A tak kým zradca horlivo pracuje na spísaní mazepovských aktov, predstihnú ho a keď ho posotia pred cárovu tvár, je po odhalení na rozkaz palicovaný a keď po skončení palicovania tvrdil, že zrada sa stala, druhý raz ho podrobili palicovaniu a veru prv, než by sa jeho pravda bola vyskúšala tretím palicovaním, zapiera a popiera všetko, čo prv tvrdil, podozrivý samému cárovi, ktorý o ňom už predtým vedel, že je rozhnevaný na svojho vojvodu Mazepu pre manželku, s ktorou sa vojvoda dôvernejšie stýkal.A tak nešťastného zradcu posielajú naspäť k vojvodovi a na jeho rozkaz ho pripravia o hlavu. Ale keď sa po Mazepovom odpadnutí poznala nevina, prijíma cárske veličenstvo udavačovu manželku s jeho dietkami na milosť, Mazepovo sídlo však rozkáže cár vyplieniť a aj iné mestá vojskom obkľúčiť, najmä Bielu Cerkev, v ktorej boli opatrované poklady Mazepove[379]a mnohých kozákov. Rozkaz sa splnil rýchlejšie, než sa čakalo, a Mazepove mestá pripadli cárskej moci. Jeho samého nahradil cár starodubským polkovníkom Skoropadským[380]a Mazepovo meno, katom pribité na šibenice,[381]bolo zbavené cti v celej Moskovii a Kozákii, ak možno veriť verejnému chýru.My sme sa medzitým 10. novembra pohli z dediny Gorky cez dedinu Ignatovku,[382]v ktorej sme zbadali množstvo mazepovských vojakov, majúcich oči upreté na Švédov, prechádzajúcich prostriedkom, zbadali sme na susednom kopčeku drevený kostol a kláštor, ozdobený niekoľkými krásnymi vežami, ktorému podobný, ak hľadíš na zovňajší vzhľad, sme v týchto krajoch ešte nevideli. Toho istého dňa sme cez močariny a hory došli do nejakej dediny, kde sme museli ostať celých šesť dní. Ale pretože švédske kráľovské veličenstvo sem stiahlo svoje oddiely, nemohli sme sa dožadovať kvartíru, a tak sme si podľa vojenského zvyku urobili slamené búdky, podobné svinským.Tu sme vyhľadali pána Siltmana,[383]vyslanca pruského kráľovského veličenstva pri švédskom tábore, ktorý, súc pokrvný vysokourodzeného pána grófa Rehnskölda, poľného maršala, zaviedol nás k tomuto najosvietenejšiemu mužovi, s ktorým sme doteraz ešte nestretli. Čudoval sa a pripisoval zvláštnej božej prozreteľnosti, že v takom nedostatku všetkých vecí a v takej tuhej zime a nebezpečenstvách boli sme zachovaní zdraví a celí, a vediac, že zaopatrenie našej kuchyne je nepatrné, pozval nás ku svojej tabuli.Do tejto dediny prišiel utečenec od Moskovanov, Hoffmann, rižský mešťan, nedávno zajatý a ktorýmsi ruským generálom postavený na čelo kuchyne, rozprával, že do mesta Starodub prišlo cárske veličenstvo. Kráľa medzitým zamestnával prechod cez rieku Desnu a odrážanie nepriateľov, brániacich jej druhý breh.Ak veru kde, tak iste tu sa zaskvela Karolova vojenská zmužilosť. Kopec sa k Desne silne zvažoval, bolo treba pustiť sa do stavania mosta cez rieku. Na kopci sa zjavil kráľ so svojimi veľmožmi, skúmajúc polohu miesta. Tu, hľa, priletela ohnivá delostrelecká guľa z mažiara vyslaná moskovanským delostrelcom, a dopadla pred samého kráľa,[384]ale keď sa všetci ostatní hodili na zem, kráľ sa nepohnuto pozrel na guľu, nič sa nebojac o svoj život pred jej výbuchom, ktorý ani nenasledoval, keď boh kráľa ochraňoval.Kráľ potom určil niekoľkých Švédov, ktorí sa spustili do rieky stavať most, a to so šťastným výsledkom vykonali, podporovaní kráľovskými delostrelcami, bijúcimi nepriateľa z mažiarov rozostavených na kopci za opevňovacími košmi.[385]Tak za málo hodín postavili cez rieku most, kráľ však s malou hŕstkou svojich napadol a zahnal prestrašeného nepriateľa, keď na samom brehu ich prekvapil a dvesto zabil.My sme sa však 15. novembra z oných slamených búd pohli a cez kopce sme sa dostali do dediny Mezin, susediacej so spomenutou riekou. Cestou sme uvideli kráľovské ručné mlyny, ktorých kolesá, uložené medzi osami, poháňajú z každej strany voza dvaja chlapi a múka vychádza trasákom umiesteným na zadku voza. A tak, kedykoľvek sa vozy museli zastaviť, mohli vojaci začať mlieť.V dedine Mezin sme temer do polnoci museli ostať pod holým nebom, potom keď nejaké stotiny poodchádzali, obsadili sme domček, zanechajúc pred domom naše vozy so skromným imaním, z ktorého niečo potajomky uchmatli paholci našich rižských kupcov, dokonca aj uhorskú fľašu, v ktorej bolo trocha uhorského octu, sucháre a soľ, ktorá až do dnešného dňa bola v tábore najvzácnejšia.Za jasného rána sme prekročili rieku a uvidiac mŕtvoly Moskovanov, prišli sme na roviny, široko otvorené a pozoruhodné nespočetnými kopami sena. Naše vojsko používalo seno miesto dreva, zapaľujúc veľké kopy. Vojvoda Mazepa, ktorému všetko toto seno patrilo, postupoval za kráľom s tritisíc kozákmi, nápadný svojou zástavou, vystrojenou konskou hrivou, a obklopený Švédmi, ktorých dostal ako telesnú stráž.Toho istého dňa, prejdúc tri míle, došli sme v hlbokej noci do dediny dlhej pol míle, menovanej Čeplejevka,[386]v ktorej kráľovskí Valasi zapaľovali nespočetné slamené ohne, takže nám, približujúcim sa, poskytovali zábavné divadlo.Mali sme síce vyznačený kvartír, ale náš človek, ktorý kvôli vymáhaniu kvartíra chodieval vopred,[387]zabudol nám prísť v ústrety, my sme ho však nemohli v tme hľadať. A tak sme vkročili do jednej stodoly, bohatej na úrodu, a pohodlne sme si odpočinuli. V tých končinách bolo veľmi veľké bohatstvo slamy, ktorú však neopatrní vojaci, ponevierajúci sa po humnách, často zapaľovali a keď tu nebol nikto z dedinčanov, kto by tomu zabránil, chytali sa aj susedné domy. Ráno sme sa dopočuli, že 13. novembra bol obsadený Baturin a že Moskovania, ktorí sa odtiaľ vracali, obťažení korisťou, strávili predošlú noc v tej istej dedine.Po východe slnka sme postupovali ďalej, sprevádzaní Mazepom, a došli sme do dediny Rajgorod, odtiaľ otvorenými rovinami do veľmi dlhej dediny, menovanej Luknov. Na území tejto dediny predložili miestni obyvatelia svojmu vojvodovi, ako aj kráľovi jeden chlieb[388]a na ňom položenú soľ s priloženou rybou, medom a syrom. Kráľ Karol, obdivujúc národný zvyk, vľúdne prijal tieto dary a pred očami tých, čo to priniesli, odlomil chlieb a jedol, ochutnajúc aj ostatné lahôdky tejto krajiny.Bol deň 17. novembra, v ktorého hlbokej noci sme vkročili do dediny Luknov, a pretože sa náš kvartírmajster Haas zasa urobil neviditeľný, po rýchlej porade, prinútení najväčšou nevyhnutnosťou, zaujali sme jeden prázdny dom, chcejúc ustúpiť vojakom, o ktorých sme si mysleli, že ešte pribehnú.Našli sme tu však jedného túlajúceho sa vola, aj ovce, múku, kohúty a chlieb. Temer celú noc sme piekli chlieb, vypekali sme ovčie a hovädzie mäso a pripravovali sme si na cestu potrebnú potravu. Predošlého dňa sme si za ríšsky toliar obstarali aj hrniec medu, z ktorého rižský kupec pripravil medovinu. Tak včerajší omyl, ktorý nás sem zaniesol, ustúpil šťastiu. Postúpili sme totiž ďalej, do inej dediny, vzdialenej pol míle, ale počujúc, že kvartír máme vyznačený tu, vrátili sme sa, túžiac zotaviť sa v teplom dome.Ráno dňa 18. novembra, na ktorý pripadla 24. nedeľa trojičná, pohli sme sa z našej hospody a vkročili sme do dediny Krasnopolie, v ktorej hodili do voza jedného pálenkou opitého Mazepovho dvorana, poskytujúceho žalostné divadlo. Postihnutého záchvatom padúcnice viezli kone cvalom, jeho hlava sa dotĺkla až do krvi, ústa pľuli krv. Aj samo toto dotlčenie tela mohlo stačiť na chorobu a na smrť. Či prišiel k sebe a či podstúpil smrť, sme sa nedozvedeli. Neskoro v noci sme sa dostali do akejsi dediny, kde nášho Grunda, rižského kupca, keď chcel spať, vyhnali o polnoci prichádzajúci Švédi a spolu s nami sa musel uchýliť do stodoly a platiť pokutu za svoju nerozvážnosť, že sa oddelil od iných, ktorých sme sa držali. Cestovali sme totiž s kráľovskými dvoranmi, čiže s plukom menovaným Hof-Staat,[389]a medzi jeho kvartírmi sme dostávali náš.*Nasledujúceho dňa sme daždivou a zablatenou cestou predpoludním došli do veľmi roztiahnutej dediny menom Aťuša a po mnohom zhone sme prijali kvartír, ktorý obsadil tajomník pána grófa Rehnskölda, ale keď som stretol samého grófa a poprosil som ho o kvartír, onen tajomník dostal rozkaz vyjsť a nám ustúpiť.Tu však sme už uvideli obyvateľov, ktorí sa domáhali pláce nielen za všetky veci, čo sme žiadali, ale aj za svoje najmenšie služby a nemali v ústach nič iné len samé kopejky. Je to druh najdrobnejšej podlhovastej moskovanskej mince, majúcej hodnotu jedného poľského polturáka. Moskovania majú aj mincu menovanú rubeľ, hodnoty nášho hrubého ríšskeho toliara a ešte oveľa viac. Majú pol rubľa, čiže pol ríšskeho toliara, ktorého jedna strana predstavuje cára s týmto nápisom: ЦРЬ ПЕТРЪ АЛЕѮІЕВИЧЪ:В.Р.П. to je: Car Petr Alexievič vsja Rosii povelitel, kráľ Peter Alexievič, celého Ruska pán, alebo lepšie: veliteľ. Druhá strana predstavuje dvojhlavého orla s týmto nápisom: ПОЛТИННИКЪ МОСКОВСКИІ, to jest: Poltinnik[390]moskovský. Majú mincu i od tejto o polovicu menšiu, ktorej jedna strana obsahuje to isté cárovo meno, druhá má nad dvojhlavým orlom tento nápis: ВСЕА РОСІИ ПОВЕЛІТЕЛЬ vsea Rosii povelitel. Majú mincu ešte menšiu, ktorá obsahuje na jednej strane písmená: Ц.П.А.В.Р.П. znamenajúce to isté, čo už bolo povedané: na druhej strane je: АѰЕ ГРИВНА, to je: 1705 — hrivna.[391]Majú aj od tejto menšiu v hodnote troch kopejok s nápisom: АѰД АЛТЫН to je: 1704 — altyn.[392]Sama dostala také meno.Stráviac tu dva dni,[393]pohli sme sa na Baturin a došli sme doň pri západe slnka. Toto mesto má hrad na nepatrnom kopci, obkolesený valmi, násypmi. Založil ho Štefan Báthory, najbojovnejší poľský kráľ, od ktorého dostalo aj meno. Bolo sídlom vojvodu Mazepu, ktorý mal v ňom zakopané poklady, ale podvodom svojho sluhu ich stratil.[394]Ten mal prázdne listiny, potvrdené rukou a pečaťou svojho pána. Vyhotovil teda list, ktorý mu rozkazoval vstúpiť do mestečka a vykonať rozkazy svojho pána. Vpustený dnu útočil na hrad, dobyl ho, poklady uniesol, mestečko mečom a ohňom spustošil. Asi tristo ľudí síce utieklo cez prielom hradu, ale väčšina bola pobitá. Uvideli sme tu dymiace mlyny, rozborené domy, ľudské mŕtvoly spálené, napoly zhorené, dokrvavené.Opustiac Baturin, museli sme postupovať až do dediny Gorodišče, kde sme u miestneho pastiera oviec dostali pohodlný kvartír a na deň Kataríny, čiže v 25. nedeľu trojičnú,[395]sme pili víno, aké sme ešte v živote nepili. Nebola to voda, ani medovina, ani víno, ani víno rozriedené vodou, ale nazdávali sme sa, že do šťavy vytlačenej z jabĺk bolo priliate trošičku najobyčajnejšieho vína, lebo oná tekutina mala veľmi slabunkú vínovú chuť a bola svieža. Tu sa nám dva razy dostala príležitosť rozprávať sa s najosvietenejším pánom Olofom Hermelinom.Dňa 27. novembra sme sa odtiaľto odobrali a došli sme do dediny Golenky, kde sa neprihodilo nič iné, ibaže tu sme si už mohli obstarať husi za znesiteľnú cenu a načerpali sme nádej na lepšie časy.Dňa 28. (novembra) sme sa odtiaľto odobral a v mraze sme sa rovinami doviezli do dediny Rubanka, neďaleko mesta Krasnyj Koľadin, v ktorej, dostanúc dobrý kvartír, dali sme si gazdom z tohto mesta doniesť pivo, lebo veľa dní sme nijaké nevideli.Za bieleho rána dňa 29. (novembra) sme sa pohli a ustavičným behom po rovinách, prekonajúc päť míľ, prišli sme do nejakej dediny, v ktorej sme tiež mali vyznačený kvartír. Ale kým si tu blahoželáme, že sme premohli ukrutnosť mrazu a cesty a že máme aj pohostinného gazdu a pritom teraz prvý raz jeme husacinu a kapustu pripravenú na uhorský spôsob, priletí zvesť, že sa kráľ s celým dvorom pohol na mesto Romny[396]a že sú tu iní kvartírmajstri, ktorí náš kvartír vyznačil kapitánovi. Od tohto kapitána sme nijakými prosbami nemohli vymôcť jedno prenocovanie v tomto dome. Najmúc si teda gazdu, človeka veľmi úslužného, museli sme v tuhom mraze otvorenými rovinami nasledovať iné pluky a uvideli sme nemálo vojakov pre priveľkú vyčerpanosť dobytka drepieť pod šírym nebom bez ohňa, iných vystretých na zemi polomŕtvych a mŕtvych, iných žalostne nariekajúcich pre vozy dolámané takou veľkou rýchlosťou, iných postupujúcich pomalým krokom.Prekonajúc ustavičným behom koní dve míle, prišli sme na romnianske predmestie, a pretože brána mestečka bola zatvorená a nádej na oslovenie kvartírmajstrov zhasla, na radu nášho sprievodcu sme teda zaujali opustenú školu a s jeho pričinením sme si zazaopatrili krm pre kone, slamu na spanie a pivo. Nasledujúceho dňa, 30. novembra, boli nám blízko valu vyznačené dva domčeky, pre ktoré mi toho istého dňa a 2. decembra mnohí spôsobili protiveň.Najprv pribehol pán doktor Below,[397]kráľovský lekár, hovoriac, že jeden z týchto domčekov bol vyznačený jemu, ja však že môžem zaujať iný, do ktorého, zdalo sa, že chce vojsť. Ochotne som mužovi ustúpil a obsadil som dva susedné domy. Rižský kupec Grund, ktorému na znak vďaky, že nám poskytol povoz z mesta Mogileva až do Drokova, boli doteraz moje kvartíry otvorené, chcel si sám podržať dom, do ktorého som vkročil; lebo dajúc pánu Lilienstiernovi, generálnemu sudcovi, sto ríšskych toliarov, vymohol si povolenie čapovať medovinu, pivo a pálenku, ale predvídal, že nebudem pokojne znášať kriky popíjajúcich a hrajúcich vojakov; pobádal teda kvartírmajstra, aby ma nahováral nasťahovať sa do iného domu; pretože však bolo povážlivé, opustiac už raz vyznačený kvartír, potajomky prejsť do iného, nechcel som súhlasiť, obávajúc sa, aby ma potom z nového nevyhnali a z prvšieho by som vypadol.Prvej nedele adventnej[398]boli tu nejakí vojaci, ktorí hovorili, že oni majú mať susediace domy na úspešnejšie vykonávanie kráľových rozkazov, bol tu aj mazepovský kapitán, ktorý na Grundov popud chcel vojsť do tohto domu, mne však ukazoval iný, ale protivný; ale pán generálkvartírmajster Gyllenkrook, ku ktorému som sa odvolal, mi odkázal, že mám ostať vo vyznačených kvartíroch, ak ma však niektorí naďalej budú znepokojovať škriepkou, môžem schytiť palicu a krivdu trestať.A tak som ostal pokojne používať svoj kvartír. Mali sme úslužnú gazdinú, ktorá nám dosť dobre pripravovala ryby a mäsá. Kone však museli ostať pod holým nebom. Starali sme sa, aby im krm prinášali zo susedných polí. Rýb, najmä šťúk bola tu hojnosť. Červená pálenka sa zo začiatku dala zaopatriť za lacnú cenu, po troch týždňoch sme ju však neobstarali ani za vysokú cenu. Spôsob výroby je vraj takýto: Na čerešne sa naleje pálenka a keď nasiakne ich chuťou a farbou, pije sa; čerešne však, zbavené svojej prirodzenej dobroty, idú do jedla.Chleba a soli sme mali dostatok, ale nemohli sme dostať kožušiny potrebné na podloženie našich letných šiat. S veľkou ťažkosťou sme si obstarali ovčie, ale nemajúc kožušníka, museli sme si sami zhotoviť náprsníky, sáry a rukavice obávajúc sa ďalšej zimy. Núdza nás naučila remeselníckej robote. A iste by nás bol býval skántril mráz, keby sme si neboli týmto spôsobom zavčasu poradili. Zotrvajúc tu štyri týždne, pokrmom a nápojom sme sa hodne zotavili, zabudnúť však na pretrpený hlad sme nemohli.Ja som tu našiel cirkevného kantora, ktorý sa tu nazýva diak, a za dva dni ma naučil po rusky čítať. Od romnianskeho kňaza Teodora Janovského som si zaobstaral žaltár, Novú zmluvu a cirkevný rituál[399]v jednom zväzku za sedem rýnskych zlatých a jeho čítaniu som venoval noci a dni a spozoroval som, že dcéry slovenskej reči, reč poľská a ruská, ani navzájom nie sú si ďaleké, ani matke-rodičke nie sú neužitočné.Vsuniem tu, čo som, týkajúce sa náboženstva Rusov, spozoroval z rozhovoru. Oznámil mi Janovský, ako aj haďačský mešťan Teodor Chominský a mnohí iní, že kyjevský metropolita prijíma potvrdenie[400]a požehnanie od patriarchov konštantinopolského, jeruzalemského a antiochijského; že v Kyjeve patriarcha každoročne exkomunikuje[401]rímskeho pápeža; že do ruského jazyka sú preložení a tlačou vydaní grécki otcovia: Chrysostomus,…[402]Theofylaktus,[403]bulharský biskup, taktiež historici: Eusebius,[404]Theodoretus[405]a iní: že v ruskom jazyku majú celú bibliu a môžu ju čítať všetci napospol; majú aj veľký zväzok kázní na všetky nedele a sviatky celého roka; kázne sú u nich len na Vianoce, Veľkú noc a na Turíce, aby kňazi nepoužili príležitosť hromžiť na svojich poslucháčov a aby sa neoddávali citom. V nedeľné dni sa najprv spievajú litánie,[406]potom sa prečíta epištola a evanjelium, slúži sa omša, sviatosť večere Pánovej sa vykonáva pod obojím; omša sa slúži každý deň; deti sa na prijímanie pripúšťajú; ustanovuje sa počet siedmich sviatostí; verí sa v potrebu dobrých skutkov na ospravedlnenie pred bohom; svätí, predovšetkým blahoslavená Panna Mária, svätý Michal archanjel a Mikuláš sa sväte uctievajú pre zázraky, ktoré konali a konajú; uznesenia ekumenických koncilov[407]sa majú vo veľkej úcte, ako aj vierovyznanie athanaziovské;[408]ustanovujú sa dve miesta pre duše zomrelých,[409]totiž najvyššie a najnižšie a aj toľko prostredných; nepripúšťa sa očistec, vysvetľovaný v rímskom zmysle; kňazom sa povoľuje manželstvo, ale nie druhá ženba, pretože svätý Pavel učí, že biskup má byť jednej manželky muž. Kňazstvo sa môže získať úplatkami a peniazmi danými svetskej vrchnosti; kňazi sú z privolenia kyjevského metropolitu podriadení občianskym právam; farské domy a polia nemajú; živnosť a odev sa musí obstarávať nielen zo skromných štolárnych vedľajších príjmov, ale aj z vlastných polí a kupčenia. Štvortýždňové pôsty v Kristovom advente,[410]v kvadragézime[411]a v lete sa sväto zachovávajú a dodržiavajú jedením rýb, kapusty, chleba a oleja, ale užívanie mäsa, mlieka, syra a masla je v tie časy zakázané; katechizmus sa vyučuje v školách a v kostoloch sa vysvetľuje; vo zvyku je osobné vyznávanie hriechov spolu s uložením zadosťučinenia; niektorí kňazi nevedia čítať ani ruský jazyk, a predsa u vrchnosti dostali kňazské úrady. Sám romniansky hlavný kňaz, ktorého nazývajú „protopüp“,[412]je taký a kňazský úrad takto dostal, keď predtým bol iba občanom, aj to nie z poprednejších, ale bol veľmi bohatý; ak niekto z ktoréhokoľvek iného náboženstva prechádza do ich cirkvi, treba ho znovu pokrstiť podľa ich obradu; v nedeľné dni sa rozdávajú proskury,[413]ktoré musí piecť sám kňaz, používajúc na to riečnu, v isté časy a na istých miestach čerpanú vodu, múku však prinášajú obyvatelia, ktorí chcú mať takéto koláčiky, a často bijú kňaza palicami, ak ich nepodáva tak často, ako oni sami chcú. Tieto proskury niektorí zjedia v kostole, iní si ich odnášajú domov a pred jedlom ich po kúsku rozdávajú domácim; na večerných modlitbách isté čiastky zo Svätého písma odspieva kňaz, raz ten, raz onen, ba aj sám kantor, s povkladanými významnejšími a dôležitejšími výrokmi svätých otcov, ktoré prenáša chlapec od jedného kňaza k druhému a aj k samému zboru. Pri speve textov Svätého písma sa zachováva vo všetkých kostoloch jednotný nápev. V Moskovii[414]sa deti v čase krstu ponárajú, u Rusov sa kropia alebo polievajú, preto tamtí týchto menujú polievancami a naopak títo tamtých nazývajú pohrúžencami.Tieto veci som tu chcel zaznačiť tak, ako mi pri písaní prichádzali na myseľ, nedbajúc na poriadok…*Vyššie rečený Teodor, keď som ho ktorýsi raz zastihol okolo druhej hodiny popoludňajšej v čase adventného pôstu obedujúceho, takto ma prijal: Čas jedla chce byť v pokoji. Zatým zmeneným štýlom:[415]„пρεвέлεбній ώчε, сѣдѣтε ό дέсную мεнὲ, velebný otče, sadnite sa mi po pravici, prosím vás, sadnite si k môjmu stolu a jedzte môj pôst.“ Odpovedal som, že sa dnes postím. „Aj my dnes zachovávame pôst,“ vraví on, „a predsa jeme.“ Odvetil som, že môj súkromný pôst pozostáva z modlitieb a zdržania sa všetkého jedla a nápoja na povzbudenie vrúcnejšej nábožnosti. „My však,“ vraví on, „držíme pôst všetci po štyri adventné nedele, pretože tak nariadila naša grécka cirkev.“ Odpovedal som, že aj naša cirkev zachováva verejné pôsty, ale ich neviaže na určité dni, obrady a výber jedál. „Ale vy,“ vravel on, „večer veľa jete a pijete, my však lačnieme o chlebe, rybe, kapuste a vode, a preto náš pán Ježiš nám všetkým dá sedieť na pravici božej.“ Odpovedal som, že my sa postíme nie výberom jedál ani zaväzovaním ľudského svedomia cirkevnými zákonmi na isté časy, lebo taký pôst sa nám v Písme svätom nikde neprikazuje, ale svätý Pavel ho skôr výslovne odsudzuje[416]ako prehnaný. Najlepší že je pôst duchovný, keď sa každý postí zároveň od hriechov, podľa svedectva Izaiáša… Že sú síce v našej cirkvi vojaci, ktorí azda niekedy výdatnejšie večerajú, ako sú aj medzi Rusmi veľmi mnohí práve v samé dni verejného pôstu, a že aj kňazi na verejnom námestí pijú pálenku až do opilosti, potom kupčia, prisahajú, kľajú sebe a iným, to sa predsa deje de facto a nie de jure.[417]Ak sa však niekto z našich na podporenie nábožnosti premáhaním svojho tela celý deň postí od všetkého pokrmu a nápoja, aby bol duch vrúcnejší, o tom iste treba povedať, že po svojom celodennom pôste od hriechov nedosiahol cieľ pravého pôstu, ak sa večer vedome a chtiac nažerie. Ostatne, že aj my pevne veríme, že — nie síce pre pôst alebo pre inú našu zásluhu, ale pre najdokonalejšiu zásluhu Krista Pána, dosiahnutú konečnou vierou — zastaneme raz nie síce na pravici božej, ktorú zaujal sám Kristus, ale na pravici Krista Pána, sľúbenej všetkým veriacim.Na toto rozpajedený Teodor: „Čo,“ vraví, „na pravici Kristovej? My nebudeme na pravici Kristovej, ale v nebeskom kráľovstve, v domoch nášho Otca a budeme bývať v mnohých, mnohých domoch, nie však na pravici Kristovej, lebo Kristus nám takto hovorí: Poďte, požehnaní môjho Otca,[418]zaujmite kráľovstvo nebeské, vám od večnosti pripravené. A toto kráľovstvo dá len nám, ktorí sme sa postili po štyri ročné pôsty, ktorí držíme sedem sviatostí našej pravoslávnej cirkvi, ktorí sme vzývali a modlili sa k blahoslavenej Panne Márii a svätým, kacírske knihy sme nečítali, ani sme kacírov nepočúvali, lebo kacírov dá do pekla, pretože toto všetko nechceli zachovávať.“ Odpovedal som, že na pravici božej sedí iba Kristus, podľa žalmu 110., kde miesto „sedieť“ sa podľa svätého Pavla 1. Kor. 15. vykladá pomocou „kráľovať“, podľa Efez. 4. pomocou „napĺňať všetko“, podľa Efez. 1. pomocou panovníctva nad všetkým kniežatstvom, panstvom a nad všetkým stvorením, a tak pod pravicou božou sa rozumie velebnosť rovná velebnosti Otcovej, ku ktorej pobožní, ktorých raz Kristus postaví na svoju pravicu, nebudú povýšení, lebo nedosiahnu velebnosť rovnú bohu Otcu. Ďalej, že sa na teológii zo Svätého písma učí, v akom význame treba ponímať slová kráľovstvo božie, Otcove domy a prebývanie v nich, a že sa istotne učí, že objektívnym cieľom teológie je boh, v podstate jeden, v osobách trojitý, a tak aj Kristus ϑεάνϑρωπος[419]až po samú ľudskú prirodzenosť; formálnym cieľom však je sama blaženosť, čo do umu a vôle, a jej radosť z poznania a milovania boha v druhom živote, ktorý sa prirovnáva kráľovstvu a veľkému domu, nie však v zmysle svetskom, tým menej v hmotnom, akoby snáď v ňom boli hmotné, nejaké veľké a početné príbytky.*Kým som toto hovoril, prv než by som pokračoval a aplikoval, môj Teodor podchvíľu mocným hlasom vykríkol: „Ja nechcem, nechcem, nechcem vaše vysvetľovanie, ja mám vysvetľovania svätých otcov, ja som nikdy nepočúval teológiu, dosť mám katechizmu,“ a prstami si zapchával uši, opakujúc slová: „Ja nechcem, nechcem, nechcem vaše vysvetľovania, vy ste veľmi učení teológovia, ale ja nechcem počúvať vaše učenie.“ Ja, vidiac zvrátenosť tohto človeka, vstávam, ďakujem, že tak zdvorile prijal mňa a môjho sprievodcu, a dodávam, že som už skúsil a že budem iným rozprávať, akí učení a zdvorilí sú ruskí kňazi, predovšetkým romniansky Teodor, ktorý sa priznal, že nemá bibliu, ale že si ju, ak treba, požičiava od svojich poslucháčov, že v školách nepočúval nijaké články teológie, že o sebe vysoko zmýšľa, že iných zatracuje do pekla, že sa zatiaľ celý deň potuluje po verejnom námestí, so svojimi poslucháčmi hýri, vyvoláva kriky, pestuje kupčenie, nemá nijaké knihy, ani len samú bibliu, že však iných počúva so zapchatými ušami a takou obrovskou opovážlivosťou napodobňuje správanie pokorného Krista. Mal však strach, aby nevyšli na svetlo akési jeho slová, ktorými urazil švédske kráľovské veličenstvo, kráľovské úradníctvo a evanjelickú cirkev, a preto nás začal zdŕžať a aj prosiť, aby sme o tom s vojakmi, ktorí ho nedávno dobre zbili, nehovorili; my však, súdiac, že nie je hoden ďalšieho rozhovoru, sme odišli a viac sme sa k nemu ani nevrátili.*Druhý raz som sa o vzývaní svätých zhováral s mníchom, mazepovským dvorným kňazom, ktorý ma po mnohých neslaných slovách prepustil s týmto záverom: „Aj keď vzývanie svätých nič neosoží, predsa nám nemôže ani škodiť.“ Odpovedal som, že škodí aj ich spáse aj božej sláve.Pripojím drobnosti o pobožnosti našej gazdinej. Každé ráno, keď vstávala, alebo večer, keď chcela ísť na lôžko, vždy zastala pri dverách oproti obrázkom svätého Michala a svätého Mikuláša a skloniac hlavu až ku kolenám, potom ju dvihnúc, pravou rukou robila znamenie kríža, dotýkajúc sa najprv čela, potom pravej strany brucha, zatým pravej strany srdca, nakoniec ľavej strany žalúdka a také posunky opakovala niekedy trikrát, niekedy deväťkrát, mrmlúc pritom potichu zvyčajnú modlitbu svojho národa: Стый Бжε, стый крѣпкїй, стый бεсмртный, помилуй насъ to je: Sviatýj bóže, sviatýj kripkij, sviatýj bezsmertnyj, pomiluj nás. Svätý bože, svätý mocný, svätý nesmrteľný, zmiluj sa nad nami. Keď túto modlitbu trikrát opakovala, trikrát sa križovala. Kým hovorila: V mene Otca, Syna i Ducha svätého, robila jeden kríž. Keď používala publikánov vzdych:[420]Bože, milostiv búdi mnie hrišnomu, trikrát sa poklonila a prekrižovala. Potom tri razy hovorila: Hospodi, pomiluj. Pridávala: Sláva bohu jedínomu vo Tróici sviatoj slavímomu, Otcu i Synu i sviatomu Duchu, nyni i prísno i vo viky vikov. Amiň. Taktiež: Molítov rády, prečistia ty mátre, i všich sviatych tvojích, Hospodi Isuse Christe, bože náš, pomíluj nás. Amiň. To je: Pre prosby prečistej Matky a všetkých tvojich svätých, Pane Ježišu Kriste, bože náš, zmiluj sa nad nami. Amen. Pridávala otčenáš, raňajšiu modlitbu a dvanásťkrát opakovala Hospodi, pomiluj medzi tiež toľkými poklonami a krížmi. Keď sa však klaňajú, odriekavajú zo žalmu[421]95. 6: Prijdite, poklonim sia Carévi, nášomu bohu. Prijdite, poklonim sia Christu Carévi i bohu nášomu. Prijdite, poklonim sia i pripadim samómu Hospodu Isusu Christu, Carévi i bohu nášomu. To je: Poďte, pokloňme sa nášmu kráľovi. Poďte, pokloňme sa Kristovi, kráľovi a bohu nášmu, poďte a pokloňme sa a padnime na tvár pred samým Pánom Ježišom Kristom, kráľom a bohom naším.Odstupujúcu matku nasledovali po poriadku deti s tými istými posunkami, jedny sa modlia viac, druhé menej. Jedlo so znamením kríža začínali, so znamením kríža pokračovali, pridávajúc nejaký vzdych.Keď vošli do kostola, niektorí stojačky urobili niekoľko znamení kríža, iní, padnúc na kolená, dotýkali sa hlavou zeme, hneď sa dvihli na rovné nohy, opäť padali na kolená a dotkli sa zeme hlavou a niekoľkokrát to opakovali.Na sviatok svätého Mikuláša po vyzváňaní všetkých zvonov schádzali sa do kostolov, ktoré ozdobovali čím väčším počtom horiacich sviec. Vyložený bol obraz svätého Mikuláša, ktorý oni, zachovávajúc poriadok medzi mužmi a ženami, bozkávali; keď sa skončila omša, jedli svoje proskury, alebo si ich odnášali domov. Na tejto pobožnosti sa zúčastnilo sväté kráľovské veličenstvo so svojimi ministrami.Pravdu zaznačili dejepisci, ktorí napísali, že je málo prostých Rusov a Moskovanov,[422]ktorí by vedeli otčenáš, lebo vedieť ho treba pánom a kňazom, ktorí nie sú zaujatí nijakými prácami, im však že stačí jednoducho veriť v boha a jeho syna Ježiša Krista a v Ducha svätého, taktiež sväté vyznanie svedčí kniežatám a najlepšie že sa týka veľmožov a šľachticov.V Romnách sme počuli o nečistom živote kňazov, o ich pijatikách v pivových krčmách, o škriepkach a bitkách, aj nimi aj im nadelených. Uvideli sme tu, keď nedávno pokrstené dieťa, avšak choré, priniesli k prijímaniu svätej večere, ktorému chlieb s posvatným vínom dával kňaz do úst z kalicha striebornou lyžičkou.Uvideli sme tu pohreb jedného Mazepovho ministra, ktorý — vystretý pred oltárom — mal na truhle meč a na prsiach odpustky a list, odoslaný kyjevským metropolitom svätému Michalovi archanjelovi a Petrovi,[423]aby ho vpustili do neba. Hoci kňaz mi povedal, že je to svedectvo vydané jeho pobožnosti. Kňazi obklopovali truhlu a jeden po druhom, berúc kadidelnicu, obchádzali truhlu, zalievajúc ľúbeznou vôňou všetky kúty kostola, okolie samej truhly a aj vznešenejšie osoby a odriekajúc veľa výrokov zo Svätého písma o ľudskej smrteľnosti a rozličné modlitby. Ich kostoly sa na všetky sviatočné a robotné dni napĺňajú takým kadením, kňaz však koná službu za oponou, raz jeden prikročí k čítaniu, raz dvaja i viacerí naraz odriekajú iné a iné texty, jeden vysokým, druhý basovým hlasom, kantori k tomu nespočetnekrát spievajú ono zvyčajné Hospodi, pomíluj, a to raz bez modulácie, raz s nejakou moduláciou, častejšie trikrát, niekedy dvanásťkrát i viackrát. Tí však, ktorí odriekajú žalmy a iné sväté písma, odriekajú ich tak rýchlo, že rýchlejšie nemôžu,[424]ukazujúc tak, ako bezchybne vedia čítať. Naozaj som počul jedného, ktorý odriekal 51. žalm sotva na tri vdychy, aj to temer nebadateľné, a keď sa odriekajúcemu míňal všetok dych, naberal dych s mohutným prednesom poslednej slabiky.Niektorí, uvidiac podobizeň cárskeho veličenstva, spustiac hlavu až po zem a križujúc sa, niekoľkokrát sa poklonia a vkročia do domu. Nieto domu bez obrazu. Vznešenejšie domy sú ozdobené rozličnými obrazmi. Taktiež dišputy, konané v Kyjeve[425]a inde, ozdobujú sa rozličnými obrazmi rozličných svätých. Často sme uvideli Tézy panického tovarišstva,[426]ktorými sa ustanovuje, že Duch svätý pochádza iba od Otca a nie od jeho Syna. Ale napokon Romny zanechám.Dúfali sme, že zimné kvartíry tu budeme mať dlhší čas, ale pretože sa Moskovania vrútili do zimných kvartírov našich, kráľ Karol sa odtiaľto pohol na mesto Haďač,[427]chtiac svojim priniesť pomoc, a keď Moskovanov premohol, za najtuhšieho mrazu prikročil k dobývaniu mesta Veprik.[428]Prvý útok Švédov bol nešťastný, lebo padlo z nich okolo päťsto, medzi nimi istý gróf Lewenhaupt[429]a iní preslávni plukovníci a dôstojníci. Pri druhom útoku však kráľ vystúpil na rebríky, mesto zaujal a v ňom dvetisíc moskovanských vojakov[430]a aj toľko kozáckych obyvateľov. Kráľ všetkým udelil milosť,[431]ale vojvoda Mazepa niekoľkých svojich poddaných, uvrhnutých do jám,[432]usmrtil hladom. Aj na ženy, ktoré liali na nabiehajúcich Švédov vriacu vodu[433]a kamene, ktorísi víťazi útočili mečmi.Kráľ Karol postupoval za víťazstvom vyše pätnásť míľ do diaľky a aj toľko do šírky, nivočiac Moskoviu.[434]So štyristo vojakmi napadol pri meste Zeňkove[435]tisíc, pri meste Opošni[436]s tristo vojakmi napadol päťtisíc a šťastne ich zahnal. Dediny a mestá nariadil páliť[437]a domy rúcať až do základov, kde natrafili na obyvateľov, zabíjali ich; tým, ktorí sa ta boli utiahli z Kozákie, darovali život a pod stratou hrdla prikázali, aby sa vrátili k svojim a aby proti Švédom nepodnikali viacej nič nepriateľské. Mnoho tisíc kusov dobytka a lichvy zhorelo.Ale prv než sa Karol vrátil[438]k svojim do Kozákie, ľad sa roztopil a ktorási rieka zatopila veľa víťazných Švédov, potopili sa aj s peniazmi naložené vozy vojvodu Mazepu,[439]ktorý bol s kráľom. Na druhom brehu rieky museli spolu s delami v najtuhšom mraze pod holým nebom ostať mnohí, ktorých by bol nepriateľ mohol zničiť s malou námahou, keby bol vyzvedel, že nemohli postupovať. Keď sa voda zmenšila, šťastne rieku prekonali a niekoľko vozov povyťahovali.Keď tam bol kráľ Karol, nemecký pluk…, vidiac množstvo nepriateľa, začal nepriateľovi obracať chrbát[440]a ani svojmu kráľovi neposkytol pomoc, a preto ho kráľov rozkaz na istý čas s veľkou potupou zbavil zástav a bubnov. Kráľ Karol totiž, bodnúc koňa, bežal napred a napadol nepriateľa sám, domnievajúc sa, že ho jeho drabanti nasledujú, oni však boli oveľa vzdialenejší. A hoci na kráľa z pušiek vystrelilo niekoľko stotín, predsa vyviazol zdravý. Potom, keď poprichádzali jeho drabanti, zahnal nepriateľa na útek a keď nepriateľ, vchádzajúc do svojich miest, opevňoval ich vozovou hradbou, kráľ, zastúpiac z koňa, vlastnými rukami začal vozy rozhadzovať a pripravovať cestu do tých miest, podporovaný svojimi, robiacimi to isté. Ale počujúc, že blízko je Šeremetev so zálohou 50 tisíc vojakov, vrátil sa kráľ so svojimi drabantmi,[441]ale ani taký početný nepriateľ si netrúfal vracajúceho sa prenasledovať.Toto nám rozprával pán Hermelin, hovoriac, že rozpráva svätú pravdu a obdivuje božiu prozreteľnosť, ochraňujúcu jeho kráľa. Kráľ, vracajúc sa do Haďača zdravý, dáva rozkazy, nech sa jeho romnianske vojsko hýbe[442]na Haďač, a tak 28. decembra, na sviatok Neviniatok, sme sa pohli. Nepriateľ vyzvedel náš odchod a niektorých, ktorí tam jednu alebo dve hodiny ostali sami, po vtrhnutí zajal, my však sme otvorenými rovinami postupovali spolu s vojvodom Mazepom, obklopeným dvoma plukmi kozákov, lebo všetci ostatní nedávno ušli od neho k Moskovanom.Premerajúc tri míle, došli sme v hlbokej a tmavej noci do dediny Lipové,[443]a pretože sme na jej konci zbadali väčší oddiel vojska vchádzať do dediny, pomysleli sme si, že tam prenocuje náš dvorný pluk, a opustiac cestu, ktorá nás mala priviesť k nemu, zahli sme naľavo k lipovskému kostolu, a pretože nám nikto nevedel nič povedať o kvartíre, ktorý nám obstarával Haas, ostali sme celú noc pod holým nebom pri ohni, rozloženom z plotov. Ukrutná zima však tak veľmi zúrila, že hoci časť tela odvrátenú od ohňa chránil na šaty prehodený plášť, predsa nemohol celkom udržať teplo, ale nedalo sa pri ohni ani jesť, ani žalúdok zahriať pálenkou. Ja, dobre poukrývaný do povoza nahádzanou slamou, som si ľahol, ale keby ma bol premohol hlbší spánok, iste by som bol musel zmrznúť; o dve hodiny som sa skutočne prebudil a vystreté nohy som si už sotva cítil a vládal skrčiť.Keď sa pominula noc, skoro ráno sme sa pohli cez kopce, prikryté hlbokým snehom, raziac si cestu a každú chvíľu sa obávajúc stretnutia s nepriateľom, lebo kráľ Karol sa tu zrazil s Moskovanmi a pobil ich okolo tristo a my, vykročiac z Lipového, museli sme ísť pomedzi ich mŕtvoly,[444]ale s pomocou božou sme šťastne došli ku kráľovskému dvoru, odpočívajúcemu v dedine Rusanovka,[445]kde ustarostene hľadajúc kvartírmajstra, nenazdajky sme vošli do domčeka vyznačeného pre pána poštmajstra a pre nás, skúsiac aj tu otcovskú starostlivosť božiu, oslobodzujúcu nás v pravý čas od zúriacej zimy.Tu sme zakľúčili starý rok, slávili sme nový — podľa gregoriánskeho kalendára — a stráviac v teplom kvartíre štyri dni, museli sme sa dňa 2. januára roku 1709 nečakane pohnúť na mesto „Hadiač“, nenávidené nami pre samo meno, ak sme verili, že meno je odvodené od hadov, a už sme sa dopočuli, že Moskovania jeho predmestia zničili požiarom[446]a že trpí nedostatkom chleba a iných potravín. Naše šťastie bolo, že akýsi priateľ kráľovského poštmajstra, príduc z Haďača, podľa úpravy spomenutého poštmajstra, už vtedy zdržujúceho sa v Haďači, obohatil naše raňajky dobrou pálenkou a ja som vložil do povoza jednu vyhriatu tehlu na zahriatie rúk a nôh; tak totiž, majúc teplo zdnu i zvonku, mohol som vykonať vyše pol cesty. Prekonať síce bolo treba len dve míle, ale cez širokánske polia, ktorými fúkal barbarský, najdivší a najľadovejší vietor tak prenikavo, že niektorí z našich furmanov zmrzli, nesúc sa na koni, iných, najmä tých, čo od nemiernych dúškov pálenky zaspali, našli vo vozoch a povozoch nebohých, iným za nechty zašlý vražedný mráz pomaly prišiel do pŕs a uzavrel životné cesty, iným ľadový mráz napadol mihalnice, iným postihol prsty na rukách a na nohách, ktorýmsi od dotyku so železom, obťahujúcim a spevňujúcim sedlo, opálil pohlavie. Povšimnutiahodné bolo, že nejaký muž, vezúci sa spolu so ženou na jednom a tom istom voze a dlho sa s ňou zhovárajúci, vypustil dušu prv, než by to bola zbadala, keď mu mráz prenikol do vnútorností.Keď však ani plášť tvári, ani teplá tehla nohám, ani rukavice prstom pomôcť nevládali, budil som prirodzené teplo dlhým a častým behom, ale náš sluha, vystrojený poľským letným odevom a už osinutý a podobný mŕtvole, ale na mráz zvyknutý, viedol kone, hneď sa nesúc na koni, hneď bežiac, a hoci sa podľa ľudského úsudku dalo povedať, že je obeťou smrti, predsa ostal nažive.Za takého veľkého a ukrutného mrazu došli sme popoludní do Haďača a hoci ohromný priestor pred bránou bol preplnený vozmi a saňami, predsa sme vnikli do mesta, nadarmo však márniac dve hodiny hľadaním kvartírmajstra, vojdeme do nejakého domu bez vojakov a zotavujeme sa skromným pokrmom a teplom. Ale hľa, pribehne jazdec, oznamujúci príchod jedného plukovníka do tohto domu jemu vyznačeného, a my že musíme vyjsť. Zveriac sa na plukovníkovu milosť a nemilosť, rozhodli sme sa vyčkať jeho príchod a ťažko sme si vyprosili nočný odpočinok v druhej chyži, určenej jeho stráži. Tak medzi strážnymi, ktorým boli zverení veľmi mnohí zajatci a pre rozličné priestupky uväznení, dokonali sme noc temer bez spánku, ale zato mierne teplú.Nasledujúceho dňa, zasväteného v gregoriánskom kalendári menu Daniela,[447]privedie nás kvartírmajster, menom Mörling,[448]do nejakého domu, vyznačeného dvom kapitánom, ale naša radosť netrvala dlho, lebo sotva sme tam strávili dve hodiny, Mörling sa vrátil, oznamujúc kapitánom prechod do iného domu, pretože tento má zaujať kráľovská kancelária. Oni si zbierali svoje batohy, ja však som Mörlinga pre Ježišove rany prosil, sľubujúc mu slušnú odmenu, aby ma dlhšie nenechával trčať na mraze bez kvartíra. Napokon ma zaviedol do domčeka, položeného pod haďačským hradom, vystaveného zlobám vetrov, a ženúc z neho vojakov, napísal na stenu moje meno, kážuc, aby sme, ak by nás ktokoľvek obťažoval, prosili o pomoc kapitána, ktorý je v najbližšom domčeku.Zložiac v tomto kvartíre plášť, vyjdem naproti nášmu vozu, ale vracajúc sa, nájdem dvoch kňazov, ako aj toľkých ránhojičov vnášajúcich si veci do môjho kvartíra. Po mnohých rokovačkách súhlasím, aby tu kňazi ostali, ale ránhojiči nechcú odísť nijakým činom a poprichádzajú sluhovia oných ránhojičov a kňazov a domček, desať stôp dlhý a šesť stôp široký, musí pojať dvadsaťjeden osôb, rátajúc v to aj gazdovu rodinu.Nasledujúceho dňa začali naši ránhojiči ktorýmsi vojakom, prichádzajúcim do tohto nášho kvartírika, z prstov na rukách a nohách zmrznuté a zahnívajúce mäso odrezávať[449]svojimi nožíkmi a medzi sebou sa hádať o kvartír. Smutné boli moje meniny včerajšieho dňa, smutný bol aj pohľad na prsty, ktoré bolo treba odrezať, aby sa nenakazila zdravá časť.Sviatok narodenia Pána[450]slávili Švédi toho istého dňa, ktorý naši ránhojiči tráviac bez pobožnosti zakľúčili zvadou a bitkou. Predmetom zvady bolo miesto nočného odpočinku. Ránhojiči Adam Jacobi, Vilhelm Kaltenbach a Budenburgh[451]s dôstojným mužom Jánom Biurbäckom[452]včerajšej noci zaujali niekoľko dosák pripevnených na stenu, ktorá susedila s pecou, ja a pán Samuel Pohorský sme sa utiahli na obe lavice pri stole a potom sme si ich držali. Dnes si dôstojný Karol Strandbeck[453]zavčasu poukladal svoje veci na onú lavicu a oddal sa odpočinku, lebo keď včerajšej noci ležal na zemi, drvil ho ukrutný mráz. Dvere totiž mali veľkú škáru, čo vpúšťala vietor a rozháňala teplo.Drevo tu nebolo nijaké, iba to, čo sa strhávalo zo strechy. Preto sa okienka domu z oboch strán pokryli ľadom a snehom a voda, koľko jej len v chyži bolo, premieňala sa na ľad. Pec na istý čas teplo udržala, ale pretože bola úzka, nemohla poskytnúť miesto na odpočinok domácim i príchodzím. Domáci, odtiaľ zahnaní, museli potom líhať sčiastky pod doskami, susediacimi s pecou, sčiastky mimo domu v komôrke, zriadenej podľa obyčaje ľudu kozáckej zeme na kapustu a iné potraviny a čadiacej. Ostatok podlahy v chyži pripadal prichádzajúcim vojakom.Kaltenbach, vytisnutý zo včerajšej lavice a obávajúc sa odpočinku na zemi, pustil sa do sporu so Strandbeckom, hovoriac, že v pluku sú si ránhojiči a kňazi rovni, čo Strandbeck popieral, unížiac sa od ostrejších slov k bitke, keď sa mu dostalo rozličných nadávok a keď bol pomenovaný somárom, zbojníkom a hundsfutom.[454]Kým si tí dvaja bystro skákali do vlasov a získavali menlivé víťazstvo a nikto neprichádzal ani jedinému na pomoc, ja som im skromne vyčítal, že vidím kňaza tak pohaneného a sviatok Narodenia tak znesvätený. Hurhaj utíchol a Kaltenbach musel ísť na zem a prenocoval na nej, stráviac celú noc v triaške údov a drkotaní zubov a nariekajúc, ak niekto, chtiac vyjsť kvôli potrebe, otvoril dvere, lebo vpustený vietor zväčšoval a zdvojnásoboval jeho nepohodu.Namrzený na svoj údel odišiel zakrátko do teplých domčekov pre chorých,[455]ale aj tu pre zápach údov a nárek chorých užil málo slasti. Odišiel aj Adam Jacobi, pridelený za ránhojiča inému pluku. A pretože naše kone museli stáť bez krmu pod holým nebom, preto sa aj kňazskí paholci s koňmi museli pobrať do susednej dediny. A tak sme ostali s dôstojným Jánom Biurbäckom sami, ktorý, pretože sedával pri našom stole, usiloval sa u počestného muža, svojho kapitána pána Ljungfelta,[456]aby sa náš kvartír vyprázdnil.Na miesto odchádzajúcich nastúpil gazda so svojou rodinou, ale všetkých jeho domácich, jedného po druhom, postihla tá istá choroba, obsadili pec, cítili bolenie hlavy, nič nemohli jesť, celú noc a deň pili. Všetci spolu sme mali jediný hrnček, obsahujúci jednu šestinku, a tento ponárajúc do kanvy, museli sme zdraví i chorí používať na svoje každodenné potreby.Voda sa prinášala z rieky Psiola, ktorá tiekla pod hradným kopcom naproti nášmu kvartíru. Vysekávali sa na nej diery na čerpanie vody na kuchynskú potrebu a na napájanie koní. Ľad na rieke bol hrubý a dlho vládal udržať ohromnú váhu mŕtvol privlečených sem z mesta. Ležalo tu okolo dvesto zdochlín koní, oviec, kráv, volov, umorených čiastočne cestami, čiastočne hladom, ale riečna voda niekoľko týždňov nenasiakla smradom, napokon však, keď sa sneh a ľad rozpustil, ostávala smradľavá. Chceli sme vodu napraviť, variac v nej aníz, ale ani tak nebolo možné jej smrad odstrániť. Zriedka sme si mohli obstarať pivo, medovinu častejšie, a to za vysokú cenu, pálené nám však nechýbalo a slúžilo nám ako univerzálny liek.Na nedávnej ceste a v tomto kvartíre sme skúsili mráz pamätný na celý život. Z úst vypustená slina stuhla na ľad prv, než dopadla na zem, zamrznuté vrabce padali zo striech[457]na zem. Bol by si tu uvidel jedných okyptených na rukách,[458]druhých na rukách i nohách, ktorýchsi pozbavených prstov, tu zmrznuté uši, nosy, tvár, veľmi mnohých plaziť sa štvornožky, druhých ťažko našľapujúcich pre pohlavie postihnuté mrazom. Všetky domy boli nakazené, pomrelo vyše tristo domorodých, postihnutých rozličnými chorobami.Ale ani kráľ Karol, naučený inak prestáť všetku protiveň, nebol vyňatý z nebezpečenstva mrazu.[459]Tvár mu od mrazu začínala belieť, ale keď ju pán gróf Rehnsköld vyšúchal snehom, získala predošlú čerstvosť.Hovorilo sa, že v najbližšom lese zamrzlo sedemtisíc Moskovanov, strojacich úklady kráľovi Karolovi. Zistilo sa, že od takého silného mrazu vysychajú stromy od koreňa. Čo Tomáš Lansius[460]tvrdí o Podolí, omnoho viacej je pravda o Kozákii. Tento veľký muž hovorí: Sila mrazu je tam niekedy taká veľká, že stromy vysychajú od koreňa a voda, vyliata z vyššieho miesta, tuhne na ľad prv, než sa dotkne zeme.Predsa však táto nemiernosť podnebia bola raz Poliakom k dobru. Keď totiž roku 1418[461]do Ruska vniklo sedemdesiat tisíc Turkov, nenazdajky udrel na nich nesmierny mráz so záľahou snehu s takou veľkou prudkosťou, že ich pomrzlo vyše štyridsaťtisíc a mnohých našli skrytých v ešte teplých útrobách zabitých koní. Táto vec vnukla Turkom nábožnosť, takže si nahovárali, že Rusov a Poliakov chráni boh.Hodno spomenúť, že narodenie Kristovo sme oslávili tri razy, prvý raz dňa 25. decembra, podľa gregoriánskeho, opraveného kalendára, prijatého v Uhorsku; druhý raz podľa švédskeho zvyku o desať dní, to jest 4. januára roku 1709; tretí raz podľa zvyku Rusov a gréckej cirkvi jedenásteho dňa od vyššie udaného dňa 25. decembra gregoriánskeho rátania, čiže 5. januára roku 1709. Základ rozdielu medzi Švédmi a Grékmi[462]spočíva v tom, že Gréci neopravili jedenásť dní, ktoré od čias nicejského koncilu vznikli z opomenutia minút[463]patriacich k 365 dňom a 6 hodinám; švédsky kráľ Karol však neprijal kalendár ríšskych evanjelikov, reformovaný roku 1700; aby sa však oných jedenásť dní vypúšťalo nebadateľne — nie hneď a naraz, ako sa stalo vo februári roku 1700 — aby sa kalendár mohol presne zladiť s nebeskými pohybmi, nariadil, aby sa jeden deň, pozostávajúci zo štyrikrát za sebou idúcich šiestich hodín, vynechal každého štvrtého roku okolo sviatku svätého Mateja, a tak sa za štyridsať rokov odstránia všetky tie dni. A tak vynechaný už jeden deň spôsobil rozdiel vo svätení pamiatky narodenia Pána.Trikrát sme aj oslávili Nový rok, čiže Prvý január. Tu sme sa dopočuli, že kráľ Karol priblížil svoje vojsko k mestu Vepriku a keď stratil okolo päťsto svojich — ako sme vyššie uviedli — v druhom útoku podriadil svojej moci polohou i opevnením vynikajúce mesto okolo 15. januára, keď dymilo vari najviacej, avšak pešie vojsko švédske, posunujúc svoj tábor, donútilo Lebedin a Zeňkov, aby sa ihneď podrobili kráľovi Karolovi.V meste Haďači, skúsiac, že krátka je radosť sveta, dňa 20. januára odišiel zo života rižský kapitán Fedor, ktorý kráľovi Karolovi — čo padol blízko Varšavy do vody — bez ohľadu na nebezpečenstvo života skočiac do vody, pomohol a bol mu veľmi milý,[464]opustila ho unavená Fortúna a keď nevedel pomôcť ani svojej veľmi zadĺženej a šialenej manželke, ani sebe samému, od nej vzdialenému a zápasiacemu s najväčším nedostatkom všetkého, vysokourodzený pán Hård, plukovník telesnej stráže kráľovskej, ho neočakávane ustanovil za správcu dvora s poskytnutým ročným platom sto zlatých. Ale sotvaže vystúpil na tento stupeň šťastia, ku ktorému si nesmierne blahoželal, už musel zostúpiť až do hrobu, pochovaný dňa 20. januára.Na tomto mieste aj mäsiar Hans Jacob, ktorý sa držiaval s nami, keď sa kedysi opil, stratil všetky peniaze, ktoré si v Kozákii, vykonávajúc mäsiarstvo, nadobudol dovoleným i nedovoleným spôsobom, a pre nedávne omrznutie okyptený o obe nohy, vydýchol dušu v hlade a smrade. Niektorí rozprávali o jeho nepoctivom živote v Rige a možno preto musel okúsiť boží hnev. Hovorí sa, že aj Fedor, zdržujúc sa v Rige, niekedy za jednu noc hrou v karty utratil bez nejakého značného znepokojenia mysle sto zlatých, a to dokonca v zlate, ale keď mal umrieť, bol majiteľom sotva sto grajciarov.V tomto meste bol na popravné miesto vyvedený a sám sa musel obesiť jeden Mazepov Moskovanmi najatý sluha, ktorého prichytili, že strojil úklady o Mazepov život.V Haďači bol muž, v latinčine prostredné učený, Teodor Chominský, o ktorom jeho svokor, haďačský protopop Štefan Tiškovič, hovoril, že má titul doktora teológie, ale on v našej prítomnosti odmietal prijať titul doktora, keď sme predtým viedli rozličné rozhovory o hlavných veciach náboženstva a sám videl, že nestačí na obranu vzývania svätých a ospravedlnenie z dobrých skutkov. Ján Borzovský však opustil kostol blahoslavenej Panny Márie pred príchodom Švédov, ktorí preto zabrali klenoty tohto kostola, knihy, kalichy a všetok kňazský výstroj. Zástupcom v tomto kostole bol Juraj Jerostasovič, ktorý keď bol zamestnaný pochovávaním dieťaťa nášho gazdu a vykonával obrady čítaním a spievaním, vmiešal sa do hlúčiku žien obklopujúcich truhlu a pred zrakom mojím a všetkých prítomných objímal akúsi ženu. Domáci muži a ženy sa usmievali, nás však zachvátil úžas, že sa tohto činu odvážil pri pohrebnom smútku, a to bez odvracania sa, rovno pred očami. Povahu ostatných prezradila opovážlivosť jedného.Olearius[465]v tretej kniheCestopisua z neho Andrej Carolus[466]vMemorabilia ecclesiastica seculi decimi septimina 106. strane rozpráva, že sa nejaká panna zahraničnej národnosti a dotiaľ cudzej, nie ruskej viery dala nahovoriť, aby prešla do moskovanskej cirkvi. Keď si teda, znova podľa národného zvyku pokrstená, žiadala požehnanie od ekleziarchu,[467]ktorý sa menoval Nikon,[468]moskovský patriarcha, veľmi krásny, pozrúc sa na krásne dievča, vraví: „Som v rozpakoch, či ťa mám prv bozkať, a či ti mám prv udeliť požehnanie.“ U Moskovanov je totiž taký zvyk, že majúc prijať prestúpencov, želajú im všetko dobré a dávajú im lahodné bozky.V hlavnom kostole sme tu uvideli ku svätej večeri prinesené a pripustené dieťa. Kňaz striebornou lyžičkou z kalicha nabral posvätené víno, do ktorého bol nadrobený chlieb, toto všetko vložil do úst[469]chorého dieťaťa. Zo správ kňazov som sa potom dozvedel, že deti prijímajú ojedinele, ale sedemroční chlapci aj dievčatá, čo vedia hrešiť, riadne. Modlitby za zomrelých, či sú dospelí, či maloletí, sa konajú.Deťom sa dávajú rozličné mená, z nich významnejšie sú tieto: Fteodor, to jest Teodor, Fteodos, to jest Teodosius, Vasil, to jest Basilius, Marko, Teresko, Demian, Fedor, Ivan, Michail, taktiež ženské: Chviestka, Teodora, Harazdka, to jest Pulcheria, Motre, to jest Matrona, Nasčia, to jest Anastázia, Holena, Mária, Žinka, Habka, Palastka, Prüstka, Dokija, a kto by vypočítal všetky ostatné, drsné samým zvukom?Kňaz, chtiac prečítať evanjelium, spevavo volá: Premudrost, čo majú od Grékov, ktorí, chtiac prečítať evanjelium, hovoria: σοφία ορθοι,[470]to jest „Múdrosťou praví“. Grécki Rusi však, chtiac počuť evanjelium, stoja, a zriedka sedia; času však, v ktorom sedia, sa hovorí καθισμαλος, ktorý Rusi menujú кȃоȋсма. Toto καθισμα[471]je však veršík, ktorý sa má spievať po sediačky. Evanjelium na omši vykladá diakon, na raňajšej kňaz. Nočné modlitby Εν τῶ μεσονυκτῶ menujú Gréci μεσονυκτοì òρθοι, ktoré sa rovnajú našim Laudes, po rusky sa im hovorí полǒношница. Прокииень dvojveršie, predchádzajúce pred čítaním svätého biblického alebo iného textu alebo legendy, sa po grécky menuje προκείμενον διστιχον a τὰ στιχιρὰ sa menujú Dávidove verše, alebo dlhšie citáty zo Svätého písma, spojené do jedného celku; preto by si v ruských knihách často čítal tento nadpis: Nă стйχώвнăχъ стиχӣριь προκειμενα, sa tiež menujú dva verše, uvádzajúce celé služby božie, vzaté z Dávidových žalmov a z iných svätých kníh, ktoré sa čítavajú hneď po uvedených veršoch. Po grécky sa hovorí ὰκολονθία, po latinsky sequentia, čiže celé služby, na ktorých po poriadku za sebou nasledujú modlitby, spevy, žalmy a iné. Ďalej Sláva na výsostiach Bohu sa po grécky menuje Δοξολογία. Chrámový štvornohý stolček sa volá: Τετραπόδιον, Ἂнтιфῶнъ antifóna, Литӧρгιа liturgia, Ψаλόмъ žalm, Исповҍданïε гρҍχοвъ vyznanie hriechov, aké možno vidieť všade vo všetkých rusínskych kostoloch. Z gréckeho τροπαριον[472]si Rusi utvorili slovo тροπăρъ, čo je spoločný názov všetkých kostolných spevov a označuje akýkoľvek veršík a je podobný našim antifónam. Tak slovo кондăкъ kondak, z gréckeho κοντακιον,[473]pochádzajúceho od slova κοντός, čo znamená krátku vec, alebo ἀπὀ τοῠ κοντου, čo znamená oštep, akoby si povedal: krátky modlitebný vzdych, podobný našim antifónam; naopak, grécke συναπτη značí modlitby za rozličné osoby alebo veci, zhrnuté do jedného celku, ktorým sa u nás hovorí kolekty. Grécke ειρμόι však, po rusky Іρмосъ sa menujú ťahy, pretože nasledujúce veršíky ťahajú do svojej hudobnej tóniny podľa rozličnosti ôsmich tónov, používanej v rusínskych kostoloch. Kostolná kniha sa však menuje ειρμολογιον. Grécke ήχος po rusínsky глảсъ znamená hlas. Nápev ôsmich hlasov sa menuje Οκτωηχον. Rad viacerých τροπαρίων Gréci menujú κανωνα po rusky sa menuje кӑнонъ. Ale ὁ οïκος po rusínsky ίкосъ je druh hymnu, zostrojeného a vystavaného ako fontanž na chválu boha alebo niektorého svätého a je protivou ku κονταρίω. Naopak, ἡ ἡπακοη sú nemnohé hymny, po rusky menované Νпӑкон. A tak už bude jasné, čo znamená стихъ, поклóнъ, междочӑсїс, пѣснь, сѣдаленъ, глӑсъ. Majú aj druh služieb božích свѣтйлень tiež параклисъ. ἀχίαδῶρα sa však hovorí svätej večeri, a ἀντίδωρον,[474]eulogicus,[475]čiže požehnaný svätý chlieb, náhrada svätej večere, ktorý sa dáva tým, ktorí nie sú pripravení prijať sväté tajomstvo, a dáva sa im po omši a je kvasený. Súkromný však kedysi posielal biskup veriacim súkromne. Onen sa nazýva menom προσφορας[476]po rusky proskury, o ktorých inde. Кӑтӑвӑсїд znamená opakovanie, Акӑѳсъ.[477]Zomrelých svätých vzývajú, ich obrazy nábožne uctievajú. Popierajú, že by duše pobožných požívali blažené videnie pred vzkriesením. Na Zelený štvrtok skrze moskovského patriarchu v cárovej prítomnosti vyobcúvajú všetkých ľudí ostatných cirkví. Očistec popierajú. Veria, že ospravedlnenie sa dostáva z Kristovej zásluhy pre vieru, ale podporované a odiate dobrými skutkami. Schopnostiam vôle pripisujú veľa. Mníšsky život oslavujú ako dokonalý a anjelský. Mnohými spôsobmi dokazujú, že život v bezženstve je vznešenejší ako manželstvo, dovoľujúc rozvody pre nepatrné príčiny.Výroky otcov a uznesenia siedmich koncilov stavajú temer naroveň Písmu svätému, ba v praxi ich uprednostňujú. Pred kázňami utekajú, domnievajúc sa, že stačí holé čítanie božieho slova a že takto sa dá uniknúť pred kacírstvom a rozličnými mienkami o viere.Všetkých ich náboženstvu cudzích pokladajú za barbarov, k nim však prestupujúcich krstia znovu. Pri svatej večeri neprisluhujú telo a krv Pánovu oddelenými výkonmi; do vína v kalichu vhadzujú lámaný chlieb a takto rozmočený súčasne podávajú, používajúc lyžičku. Chcejúc v kostoloch čítať prorocké knihy, nedotknú sa ich rukami prv, kým veľa ráz skláňajúc hlavu, neposilnia sa krížom. Synkretizmus zavrhujú, hovoria, že mimo ich cirkvi nieto spásy. Rímsky pápež že nie je hlava cirkvi, ani že rímska cirkev nemá nijaké prvenstvo pred ostatnými. Vyžadujú pokánie; cirkevnú službu majú za svätú a stupne medzi služobníkmi pripúšťajú.[478]Vrchnosť, predovšetkým cára Moskovie, najvyššie uctievajú a vidiac jeho obraz, hlboko sa klaňajú a prežehnávajú.Rusi a Moskovania[479]patrili kedysi pod konštantinopolského patriarchu, teraz majú vlastného patriarchu, ktorého vyvolí cár, potvrdzujú ho svätiaci biskupi, čo začal knieža Vasilievič Veľký,[480]ktorý konštantinopolským predstaveným poslaného metropolitu, ostro karhajúceho jeho neresti, uvrhol do väzenia a držal ho v ňom až do smrti, odložiac stranou zakročenie samého tureckého cisára. Odvtedy počnúc aj iné moskovanské kniežatá ustanovili predstaveného svojich cirkví, ktorého biskupi ordinovali a potvrdili. Moskovanské veľknieža však na znak dávneho zvyku a podriadenosti posiela konštantinopolskému patriarchovi každoročne odmenu päťsto zlatých…Haďač má drevený, valmi opevnený hrad, aj samo mesto je celé obkolesené valmi a násypmi a nemálo opevnené Švédmi, aby boli pred nepriateľským vpádom bezpečnejší. Švédi, chcejúc z neho odísť, zborili opevnenejšie miesta[481]a zapálili niektoré domy, ktorých páni držali s moskovanskými stranami. Pod hradom mal vojvoda Mazepa ohromne veľké pivnice, vhodné na uloženie medoviny, piva a vosku, na hrade však, položenom na vyššom mieste, opatrenom baštami, strážnymi vežami a delami, mal ohromnú zásobu železa, zbožia a iných vecí.Švédska garda sa odtiaľto pohla 21. februára,[482]my však sme sa pohli 18. marca a o hodinu sme došli ku kláštoru obkolesenému priekopami a valmi, odtiaľ sme však vo veľmi tuhom mraze po dvoch míľach zišli do mesta Ľuteňky, vystrojeného priekopami a valmi, a od miestneho veliteľa pána Sparreho sme dostali pohodlný kvartír.Tu sme uvideli najnádhernejší, nie dávno z kameňa postavený kostol,[483]ktorého oltár vraj stál dvadsaťtisíc, celá stavba však stotisíc kozáckych zlatých, z ktorých každý obsahuje desať cisárskych grošov. V živote som podobný oltár ešte nevidel a nebol by som sa tak čudoval, keby som bol v Kozákii mohol uvidieť aspoň niekoľko kameňov. Rozprestieral sa od jednej steny až po druhú, dvíhal sa ku klenbe a mal rozličné sochy ozdobené zlatom a pestrými farbami. Blízko oltára ukazovali mŕtvolu akéhosi staručkého, pred storočím pochovaného kňaza, ktorý — ako sa verilo — pre veľkú svätosť až doteraz si uchoval tvár a vlasy. Večer nás traja mužovia uctili trojhlasným spevom, to jest basom a dvaja diskantom,[484]hovoriac, že k verejnému spevu zriedka priberajú chlapcov.Dňa 20. marca sme prišli do mesta Borky a našli sme tam dvoch našich krajanov, pána Martiniho a pána Matthaeidesa. Skoro ráno dňa 21. marca prebehli sme otvorenými rovinami v mraze, nie bez strachu pred nepriateľmi, držiacimi všetky susedné miesta, štyri míle do Opošne a odtiaľ jednu míľu do Budíšč.[485]V Opošni bola početná švédska posádka, aj dvetisíc Moskovanov, ktorí sa pri nedávnom dobývaní mesta Veprika podrobili kráľovi Karolovi. Opošnianske predmestia sa ťahajú viac ako na pol míle. V Budiščiach mal stanovište kráľ Karol, vojvoda Mazepa a celý kráľovský a vojvodský dvor. Boli nám tu vyznačené dva domčeky, z ktorých pohodlnejší som venoval nášmu Grundovi, rižskému kupcovi, dbajúcemu o zväčšenie svojho pohodlia. Mesto samo síce uzatváral malý obvod, ale malo rozľahlé predmestia.Využili sme v ňom príležitosť na návrat do Nemecka. Vyhľadali sme tu pána grófa Lewenhaupta, ktorý poctu návštevy prijal s vďačnou mysľou a obetoval svoju službu na podporenie vecí našej otcovskej cirkvi i nás. Častejšie sme navštívili pána Hermelina, nám zvlášť oddaného, ktorý s našou žiadosťou oboznámil pána grófa Pipera. Mienil však, že sa bez urážky kráľovského dvora môžeme utiekať k cárskemu veličenstvu v záležitosti obstarania slobodného prechodu, ale predsa prv chcel počuť mienku pána grófa Pipera a konať podľa súhlasu kráľovského veličenstva. Oslovili sme aj vojvodu Mazepu, ktorý nám v Romnách sľúbil nielen listinu na prechod, ale aj sprievod a pomoc svojich kozákov.V deň svätého Pavla,[486]na kázni konanej u pána Rehnskölda v Haďači, zoznámil som sa s pánom generálmajorom Schlippenbachom, s kráľovským komisárom Soldanom,[487]s pánom Neugebauerom,[488]ktorý pred niekoľkými rokmi bol vychovávateľom cároviča, to jest cárovho dediča, potom bol volontérom vo švédskom tábore a dopisoval si aj s doktorom medicíny Kortholdom,[489]žijúcim v Gdansku a starajúcim sa o podporenie záležitosti kniežaťa konfederovaných Uhrov za ročný plat sto zlatých.V Haďači som sa zoznámil s pánom Gyllenkrookom, generálkvartírmajstrom, ktorý sa vyznal v obojom staviteľstve, a podplukovníkom kráľovskej gardy; aj s haďačským veliteľom pánom Fockom,[490]ako aj s pánom Borre, ktorý bol kráľovským „šprachmajstrom“,[491]s pánom Dübenom, ktorý bol dvorným intendantom, čiže hlavným majstrom kráľovského dvora, s pánom Cederhjelmom,[492]tajomníkom kráľovskej kancelárie, a s inými, o ktorých sme dúfali, že ich služba nás tu napomôže.Zo susedných miest sa sem schádzali[493]mnohí kráľovskí služobníci, aj mňa vyhľadávali veľmi mnohí dôstojníci a kupci, chcejúci, aby boli prijatí na spoločnú cestu do cudziny, ktorých som však podľa rady pána Hermelina upravoval na kráľovskú kanceláriu kvôli žiadosti o prepustenie. Pán Harder, Lewenhauptov tajomník, muž učený a vystrojený znalosťou geometrie, dúfal, že ho s pánom generálom Lewenhauptom pošlú na súpis vojska v Livonsku.Z mazepovcov zoznámil som sa s pánom Vojnarovským, sestrencom vojvodu Mazepu, ktorý bol s paňou Obydovskou, Mazepovou neterou,[494]u generálneho jesaula Mazepovho menom Maximoviča,[495]keď sme si žiadali listinu prechodu, a preukázal sa voči nám dosť vľúdny, sám Maximovič však úslužný a pohostinný. Manžel tejto ženy, rečený Ján Obydovskyj, muž veľmi vážený, bol kedysi stolníkom jeho cárskeho veličenstva.Vojvoda Mazepa, ktorý nám v Romnách venoval svoje city,[496]hovoriac, že priateľstvo s naším kniežaťom sväte zachová, už ich menil, tvrdiac, že nám nemôže vydať listinu bezpečného prechodu prv, kým si nevyžiadame prepustenie od najjasnejšieho kráľa Karola, pána jeho zemí, a keď sme predkladali jeho veličenstvom nám predtým milostivo vydanú listinu prechodu, hovoril, že v tomto bode ho musí poučiť kráľovský dvor. V tej istej chvíli prišiel pán Hermelin, ktorý vojvodu o našom prepustení podrobnejšie poučil a odstránil všetko podozrenie obozretného muža.Keď sa pri pohároch vína spomenuli záporožskí kozáci, už — už prichádzajúcich na pomoc kráľovi a svojmu vojvodovi, ja som natešený povedal, že z ich príchodu nám vyplynie mnoho dobrého, ale vojvoda Mazepa, mysliac, že hovorím o švédskom vojsku, opravil moju reč týmito slovami: „Najosvietenejší pane, jeho kráľovské veličenstvo prv, než malo tieto pomocné vojská, vždy bolo šťastlivé, pretože má spravodlivú príčinu vojny a ponechávalo ju jedine na boha, správcu vojen a podporovateľa spravodlivej veci, a boh ho neopustí, hoci by nikto zo Záporožcov neprišiel na pomoc.“ Obdivovali sme túto jeho dôveru. Ten istý, keď ho prvý raz navštívil gróf Lewenhaupt, vraj povedal, že jemu, váhajúcemu, hrdinská udatnosť tohto grófa — ktorá tak veľmi vynikla v nedávnej bitke medzi riekami Dneper a Sož pri dedine Lesnej — dodala podnet urýchliť prechod ku švédskemu kráľovskému veličenstvu, pretože tento gróf s takou malou hŕstkou svojich vedel celú váhu nepriateľa udatne vydržať až do tretieho dňa a s väčšou časťou svojho vojska prejsť prostriedkom nepriateľov a na koňoch sa preplaviť cez nebezpečné rieky, ba že vedel samého nepriateľa, pristúpivšieho so všetkými silami k rozhodnej bitke, tak veľmi ničiť. Uverili sme, že pán Hermelin zasiahol do nášho rozhovoru, konaného dňa 27. marca, zo zvláštnej božej prozreteľnosti. Najbližšie predchádzajúceho dňa, 26. marca, Moskovania znenazdania prepadli Albedilov pluk[497]a spôsobili mu značnú porážku, zajmúc samého plukovníka, ktorý vzdorujúc nepriateľovi s veľkou udatnosťou, keď ďalej odbiehal, bol odrezaný od telesa svojho vojska.Dňa 6. apríla sa približoval vojvoda záporožských kozákov Košový.[498]Keď som aj ja, zamiešajúc sa medzi kráľovských ministrov, vyčkával jeho príchod, mal som príležitosť hovoriť s mojím pánom Hermelinom, ktorý sa o mne už bol zhováral s najjasnejším kráľom a s grófom Piperom, a odviedol ma k oknu, ktoré zaujali kráľ s pánom Piperom, a to urobil s tým úmyslom, aby som im, ukážuc sa obom na oči, mohol priviesť na myseľ svoju žiadosť o listinu bezpečného prechodu.Že som sa im ukázal, malo veľký účinok. Lebo od kráľovského veličenstva hneď vyšiel pán gróf Piper, hovoriac mi do ucha: „Najjasnejší kráľ mi dal poverenie, aby som vo veci listiny bezpečného prechodu hovoril s pánom Mazepom, a ja to bez všetkého odkladu ochotne urobím.“ Keď sa gróf odo mňa vzdialil, nadišiel gróf Lewenhaupt, vyjdúc od kráľa, a mňa, pánom Hermelinom vyzvaného, aby som nasledoval pána Pipera, odviedol inou stranou na obed pána grófa, ktorý povedal, že mu je moja prítomnosť milá. Vyše hodiny sme sa rozprávali sami traja, prv než prichystali obed. Najosvietenejší gróf okrem iného hovoril, že najjasnejší kráľ už od samého začiatku panovania verne napomáha evanjelickú vec. Keď bol v Sasku,[499]raz vraj celé tri dni bol pohrúžený do hlbokých starostí a zrejme sa odťahoval od rozhovoru s ministrami, nakoniec po predchádzajúcich modlitbách a úvahách vzal papier a vlastnou rukou nakrátko vyznačil niekoľko bodov a poslal do Viedne v Rakúsku, doložiac výzvu, nech dostane do troch dní na všetko priamu odpoveď. Okrem iného bol vraj bod o vrátení všetkých kostolov v Sliezsku, odňatých proti zneniu osnabrückého mieru, ktorého záruku ako obranca náboženstva na seba vzalo švédske kráľovské veličenstvo. Cisárske veličenstvo vraj odpovedalo, sľubujúc peniaze a kniežatstvo N.[500]Jeho kráľovské veličenstvo však svojmu na cisárskom dvore sa zdržujúcemu rezidentovi vraj hneď odpísalo, že osnabrückou dohodou povolenú slobodu náboženstva nechce predávať, ani že sa nechce pripraviť o peniaze, že sa chce prieť, komu väčším právom patrí. A tak poslali ku kráľovi pána Kolovrata,[501]ktorý prichádzajúc ku grófovi Piperovi, sa spytoval, prečo sa švédske veličenstvo, nespokojné so svojimi víťazstvami, vydobytými nad kráľom Augustom a moskovanským veľkniežaťom, chce zapliesť do novej vojny cisárskej. Ale pán gróf Piper vraj odpovedal, že švédske veličenstvo nehľadá príčinu novej vojny, ale zachovanie osnabrückej mnohým spôsobom ohrozenej dohody.Potom pán Piper rozprával, ako sa uzavrela dohoda o záruke osnabrückého mieru a o podpise pána Kolovrata v mene jeho cisárskeho veličenstva, aj o záruke Angličanov, Holanďanov a kráľovského veličenstva pruského, a o tom, že nie je ani uveriteľné, že sa uzavreté dohody, ako sa povráva, nezachovávajú.Pán Gróf Piper sa zmienil aj o litovskom kniežatstve, ktoré by si cárske veličenstvo bolo chcelo podržať, keby ho neboli zdržali Karolove víťazné zbrane. Preto si kráľ Karol zasluhuje veľa vďaky, že s pomocou božou pokoril také mocné knieža. Rozprával tiež, že by si nebol myslel, že sa kráľ tak vyzná vo Svätých písmach, ako sa presvedčil. Knieža Lubomirski[502]sa totiž skrze kráľovo poučenie a získanie stal luteránom, teraz však žije v Štokholme; starší Sapieha[503]však, litovské veľknieža, sa po rozhovore s kráľom stalo úplne iným človekom a lepšie zmýšľa o evanjelickom náboženstve. Medzitým nám dva razy priniesli niekoľko jedál, každý z nás vypil tri poháre krymského vína a než sa obed skončil, odvolali pána grófa Pipera ku kráľovskému veličenstvu, aby sa zúčastnil na audiencii, ktorú mali poskytnúť Záporožcom. Kráľa z jednej strany obklopovali: gróf Piper, knieža würtemberské a iní ministri, z druhej strany: pán Hermelin, Cederhjelm a iní vo veľkom počte. Záporožský vojvoda bol so svojimi privedený pred kráľa, oslovil ho a vykonal prísahu vernosti. Kráľ odpovedal prostredníctvom svojho komisára Soldana,[504]znalého kozáckeho jazyka, z nich však každý po poriadku sa pred kráľovským veličenstvom hlboko klaňal a akoby padali k jeho nohám a po hodine odchádzali spred kráľovho zraku k vojvodovi Mazepovi, ktorého žičlivosť až do tretieho dňa zaopatrovala dôstojníkov, ostatných však kráľovská štedrosť.Keď Záporožci odchádzali, vyšiel pán Hermelin a upovedomil ma o cestovnom, milostivo mi venovanom kráľovským veličenstvom. Tak, potešený touto novinkou, osviežený jedlom a nápojom, rozhovormi s veľkými mužmi a nečakane venovanou kráľovskou priazňou, vrátil som sa na svoju hospodu a pánu Sumelovi Pohorskému som rozprával, čo som toho dňa videl a zažil. Dňa 7. apríla, na ktorý pripadla nedeľa Quasimodogeniti,[505]po skončených službách božích — na ktorých som s údivom spozoroval oči jeho kráľovského veličenstva niekoľkokrát príliš dlho upreté na mňa, stojaceho oproti — prišiel na moju hospodu najosvietenejší pán Hermelin, oznamujúc, že s nami budú vyslaní kráľovskí Valasi s dostatočným sprievodom a cestu treba podnikať cez pusté roviny a bude treba plávať cez hlboké rieky, ale pretože vyrozumel, že budem hotový a pripravený na všetko, čo bude treba cestovateľom vystáť, želajúc šťastie, odišiel.Dňa 10. apríla popoludní odkazuje pán Hermelin, že podľa rozkazov kráľovského veličenstva máme cestu začať tejto noci a chce vedieť, či som si vyhliadol na takú veľkú cestu súce kone. Za hlbokého nočného súmraku priniesli mi od pána grófa poslaných sto hrubých ríšskych toliarov s veľkým zväzkom listov, ktoré som mal odniesť ku…[506]Prílišné náhlenie zabraňovalo privolať tých, ktorí túžili byť prijatí na spoločnú cestu. Sotva sme mohli povedať posledné zbohom pánu Hermelinovi a od Mazepovho tajomníka[507]priniesť listinu, zaručujúcu bezpečný prechod cez Kozákiu.Popoludní sme navštívili vojvodu Mazepu, oznamujúc mu, že je už známa najmilostivejšia rezolúcia kráľovského veličenstva vo veci listiny prechodu, ktorá nám má byť vydaná jeho jasnosťou. Ležal celý chorý od trojdňového hodovania so Záporožcami a keď počul zmienku o listine slobodného prechodu, podľa zvyku kozákov strašne zazerajúc, vraví: „Či som ja boh, aby som vám sľuboval slobodný prechod? Treba vám ísť cez pusté miesta, cez veľké vody a cez prostriedok nepriateľov, ako vás však ja môžem ubezpečiť o slobodnom napredovaní, ktoré je v rukách samého boha?“ — Ja, ohromený novou výhovorkou, som odpovedal, že my si od jeho osvietenosti nežiadame taký prechod, ktorý môže dať sám boh, vzývaný našimi oddanými modlitbami, ale my žiadame nám už dávno sľúbenú listinu slobodného prechodu cez zeme jeho osvietenosti. — „Dám,“ vraví on, „dám vám takú listinu,“ a dvíhajúc svoje ruky k nebu: „Budem,“ vraví, „prosiť boha, nech vás cez všetky nebezpečenstvá sprevádza bezpečných.“ Zaďakoval som vojvodovi, pripájajúc modlitby o jeho blaho, a odišiel som.Znenie tejto listiny,[508]obdržanej s takou mnohou námahou a bolesťou, slovo za slovom bolo toto:Dobre je toto, zaznačené písmenom a vlastnou rečou moskovansko-ruskou,[509]verne vyjadriť písmenami slovenského jazyka,[510]podržaným ruským nárečím, nech je na mnohých slovách zjavná zhoda reči matky-rodičky. Znelo by to naozaj takto:[511]Joann Mazepa, Hetman Voysk Zaporošských s oboych storon Dnepra, Slavnoho [čina] Sviatoho Apostola Andreja y bjloho orla Kavaler.Oznaýmujem sým podorossnym Lystom Nassym, koždomu komu kólvek o tom vjdatý nalessyt, a osoblýve v Panstvj Najasnjssoý Porty Ottomanskoý, Ych Mylostem Panom Vlastelynom y vsjakoy kondycyý y Dostoýnestva Ljudem; Tursse y Panom Starostýnam y vsemu Starssomu y menssomu Voýsk Zaporosskych, Horodovoho y Nyzovoho Reýmentu Násseho Tovarýstvu: Yš Ych Mylost, Pan Danjel Kermann y Samuyl Pohorskyý s prosiýmý svoýmy liudmý, poslannýmy z Panstva Vengerskoho, ot Naiasnjýssoho Xionssencja Jeho Mylósty Sedmyhrodskoho, bily v pevnych tohoš Panstva Vengerskoho Interesach u dvoru Najasnjýssoho Korolja, Jeho Mylosty Ssvedskoho, kotoriý teper z naslessitoju otpravoju, čerez Panstva Najasnjýssoý Po ty Ottomanskoý vo svojasý povoročajut. Začym aby vsjuda onych z Panstva Vengerskoho Poslannykov dobrovolne bez zaderssanija propussčáno y yakoýbi potrebovalý učinnostý toěy visvjdcátý nečotmovljáno, velce Ich Milosty, Panov Vlastelýnov v Panstvj Najasnjýssoy Porty Ottomanskoý, ssadajem, y prosým, obecugucý susjdstvennoju prijazniju toě vzajemstvovatý. Starssýnam zas Reýmentu Nasseho Voýsk Zaporosskych, Horodovoho y Nyzovoho, pýlno prykazujem. Dan v Hlavnich Kvaterach v Budysscy, Marta 30-ho Roku 1709.Ivan Mennovan Hetman a Kavaler O…ov lasny mpErb pečate predstavuje človeka opásaného mečom a vystrojeného šípmi, znázorňujúceho pravého kozáka, s týmto nápisom: Peča Maloý Rossiý Vovska Pecerskoho Presvjtloho — to jest Pečať Malej Rusie,[515]vojska pečerského Najjasnejšieho.Prijmúc túto listinu a aj tie listy,[516]ktoré pán de Siltman, generáladjutant kráľovského veličenstva pruského a podplukovník, toho času vyslanec pri švédskej armáde atď., poslal kráľovi a aj pánu Fehrovi, prvému ministrovi a iným, majúce sa zaniesť do Berlína, pohli sme sa z mesta Budíšč v hlbokej noci, ale pre tmu sme museli ostať na predmestí až do tretej hodiny pred svitaním, okolo ktorej plukovník kráľovských Valachov, zvaný Sandul[517]— pre svoje hrdinské skutky a najnovšiu šťastne vykonanú výpravu k tatárskemu chánovi a kráľovi Stanislavovi muž veľkého mena — vyspiac sa zo včerajšej opilosti, vychystal sa na túto cestu. Vo svojom sprievode mal pätnásť kozákov a medzi nimi jedného Mazepovho plukovníka, vyslaného k chánovi, aj nás spolu so sluhami bolo pätnásť.V mene božom sme sa pohli a 11. apríla sme napredovali veľmi rýchlo a chvíľami plným cvalom. Cez dediny Rybcy a Ivančicy sme prišli do dediny Petrovka,[518]kde Sandul odbočil k pánu Hamiltonovi,[519]generálovi, a keď som sa od tohto vyzvedal, ktože je ten, ktorý má s nami podľa rozkazu jeho kráľovského veličenstva cestovať, zaprel, že ním je on, a stratil sa prv, než sme spozorovali. Ledva sme ho mohli vypátrať a dobehnúť. Potom zastal v dedine Chvederky u pána Trautwettera, majora Hjelmovho pluku, v prítomnosti ktorého som mu ukázal listiny slávnej kancelárie, ktoré vidiac, priznal, že o nich vedel.Do Nových Senžiar sme došli okolo tretej popoludňajšej, letiac podľa tatárskeho a kozáckeho zvyku cez kopce, cez doliny, cez priekopy a cez rieky plným cvalom, a to mi bolo namáhavé, ale láskou k návratu do vlasti sme s pomocou božou prekonali i ťažkosť.Záporožci nás prijali veľmi úctivo. Náš plukovník Sandul navštívil ich vojvodu, menovaného Košový, a vrátiac sa od neho, oznamoval mi, že so mnou a s mojimi spoločníkmi nemôže napredovať, a hoci by sme mu boli darovali sto zlatých, predsa zotrval na svojej mienke, vyhovárajúc sa na veľké roviny, hlboké rieky, množstvo nepriateľov a na naše kone, nesúce prestáť takú veľkú jazdu. Zmienil som sa o kráľovskej pošte, ktorú má zaniesť kráľovi Stanislavovi, ale ani tú nechcel prijať a keď, dohnaný mojimi slovami, ju prijal, predsa sa pokúšal vrátiť ju, namietajúc, že pre prenášku takých listín sa ľahko môže vbehnúť do hrdelného nebezpečenstva. Ak by sme sa však tvrdohlavo chceli jeho pridŕžať, uisťoval, že sa stratí pri prvom nebezpečenstve, alebo len čo uvidí, že sú naše kone vyčerpané.Radšej sme sa chceli od neho odlúčiť, než byť s ním v nebezpečenstve. Po jeho odchode sme 12. apríla vyhľadali vojvodu Košového,[520]prosiac, aby aj nám pridelil niekoľkých sprievodcov na cestu. Sľúbil sprievodcov naspäť ku kráľovskému veličenstvu švédskemu, od ktorého vraj už má rozkazy, nech z tábora jeho veličenstva nikomu nedovoľuje odísť poza Dneper. Predložili sme listinu slobodného prechodu od jeho veličenstva, aj od vojvodu Mazepu; tamtú pre neznalosť latinčiny čítať nevedel, túto dal prečítať v prítomnosti starších ľudu. Keď jeho tajomník túto listinu preberal, uvidiac jej pečať, prijal ju s bozkom a hlasne prečítal. Museli sme predložiť aj náš uhorský pas, aj pruský. Napokon po mnohom uvažovaní uveril našej poctivej priepustke, o sprievodcoch však, majúcich sa k nám pripojiť na naše trovy, sľúbil, že pouvažuje so svojou obcou. Tento vojvoda nemôže totiž nič robiť bez vedomia a súhlasu celej obce.Záporožskí kozáci tvoria vlastnú republiku, sú však závislí od vojvodu Mazepu a ich vojvoda sa v Mazepovej prítomnosti neodvažuje používať titul vojvodu, ale len vo svojej záporožskej krajine. Mazepa však nosí titul vojvodu vojsk záporožských a obývajúcich oba brehy Dnepra. Viacej som o nich uviedol inde.Keď v tomto nebezpečnom čase — v prvom rade pre potulujúce sa vojská čigirinského veliteľa Galagana pustými rovinami, povestného nedávnym zničením Košového sídla, menovaného Seč[521]— nebol nikto, kto by nám chcel robiť sprievodcu, museli sme sa 13. apríla vrátiť. Nevrátili sme sa však až na náš budiščiansky kvartír, ale zastali sme v dedine Chvederky,[522]v ktorej nám pán Trautwetter ochotne vyznačil tri prázdne domčeky. Ďakovali sme bohu, všetko otcovsky riadiacemu, že sme boli vyslobodení z takej dlhej cesty, nedúfali sme ani, že by sily naše, či koní, stačili ma každodenné zdolanie pätnástich alebo dvadsiatich míľ, na čo však — počúvali sme — plukovník Sandul a kozáci i Valasi sú zvyknutí. Naozaj sme nedávno premeranými ôsmimi veľkými míľami z Budíšč do Nových Senžiar boli natoľko vyčerpaní, že sme nevládali stáť, sedieť, ani jesť.Vo Chvederkách sme ostali preto, lebo neustával chýr, že Mazepa s kráľom príde obliehať Poltavu, vzdialenú odtiaľto slabú míľu, a tak sme dúfali, že po obľahnutí a zaujatí Poltavy bude švédske vojsko robiť svoje vojenské operácie pred Dneprom i za Dneprom a otvorí nám cestu.Pán major Trautwetter ma po celý čas tohto spoločného pobytu sprevádzal zvláštnou priazňou. Veľa ráz ma pozval na obed a veľmi prosil, aby som prišiel na stravu každodenne bez všetkého pozývania. To isté urobil jeho brat kapitán.[523]Mal som tu dobrých priateľov. Plukovník Hjelm okrem slov neposkytol nič, ale jeho kapitán, pán Waldau,[524]človek bohatý — neskoršie, chtiac utiecť pred Moskovanmi, utopil sa aj s koňom vo vodách Dnepra — aj mi venoval svoj stôl, aj ma niekoľkokrát prijal na obed. Aj pán plukovník Gyllenstierna ma opätovne prijal na obed. Náš krajan však, pán Ján Karol Carlowitz, uhorský Sas, spriatelil ma so svojím kapitánom, niekoľkokrát nás navštívil a obdaril ma párom výborných pištolí. Zvláštnu priazeň mi prejavil pán kapitán Gotfrid Ján Salmis. Zoznámil som sa tu s pánom Lewenhauptom, podplukovníkom,[525]aj s pánom barónom Falkenbergom,[526]ktorý bol našu najjasnejšiu kňažnú vyslobodil z väzenia, a preto ho švédske kráľovské veličenstvo dlho držalo vo väzení, pred mnou sa mnohými slovami žaloval, že si neodniesol nijakú vďaku.Dňa 23. apríla vtrhli do novosenžiarskych predmestí Maskovania a po márne skúšanom útoku sa vrátili, zapáliac predmestia, ktorých dymom prestrašení dôstojníci Hjelmovho pluku ustupovali k Poltave a my sme spolu s nimi utiekli do dediny Suprunovky, ale nasledujúceho dňa sme sa vrátili do nášho chvederčianskeho kvartíru a počúvali sme o kozáckej akcii pri Senžaroch.Dňa 28. a 29. apríla a 1. mája sme oslávili švédsku Veľkú noc a vyrozumeli sme, že vo Švédsku sa tretí veľkonočný deň neslávi, ale prekladá sa na štvrtý deň. Keď sa teda tretí veľkonočný sviatok neoslavoval, pán kapitán Waldau dňa 30. apríla prijal na vyberanú hostinu dvoch plukovníkov, Hjelma a Gyllenstiernu, a viacerých iných dôstojníkov, aj mňa a medzi nimi, pokrmom, nápojom a hudbou nás rozveselil. Nadviazal som tu mnohú známosť, keďže nebolo nikoho, kto by neprejavil priateľskú náklonnosť.V nedeľu Exaudi,[527]keď sa skončili služby božie a obed u pána plukovníka Gyllenstiernu, dôstojný farár tohto pluku, Ján Stappenbeck,[528]nám vysvetlil bitku švédsko-kozácko-moskovanskú,[529]ktorá sa odohrala pri kobeľackom moste, lebo Švédi tu mali vo svojich rukách uzavretých Moskovanov, ale keď veliteľ, generál Kruse, neveľmi plnil úlohy a Košového kozáci na nepriateľa bezstarostne pozerali, nepriateľ s hrozným rachotom zbraní prerazil prostriedkom Švédov, zabijúc šesť kapitánov Gyllenstiernovho pluku a zajmúc podplukovníka, alebo skorej ten sám prebehol. Biedy Švédov totiž boli také veľké, že dosť mnohí si želali radšej byť zajatí nepriateľom, než dlhšie ich znášať. Najjasnejší kráľ, počujúc, že tohto podplukovníka zajali, dopytoval sa vraj na jeho rany a keď počul, že nebol ranený, ale zajatý, vraj povedal: „Už vieme, akým spôsobom ho zajali.“Dňa 29. apríla, čiže na druhý sviatok švédskej Veľkej noci, vtrhli Moskovania do mesta Opošne, blízko Budíšč, a pobili celú stráž, pozostávajúcu z dvesto osôb, hodili do mesta oheň, ale bez jeho ujmy. Vidiac však približovať sa kráľa s niekoľkými plukmi, utiahli sa za rieku. Jeden utekajúci Švéd tu spadol do jamy prikrytej slamou a skrývajúc sa v nej, začul tieto slová najvyššieho moskovanského generála: „Generálmarš,[530]marš,“ a prichádzajúcim svojim Švédom ich oznámil, oni však za most nepostupovali.Najjasnejší kráľ, vyvedúc vojakov z Opošne a Budíšč, vrátil sa k Poltave, ktorú pred týždňom, čiže okolo 22. apríla, na Mazepovo súrenie obľahol,[531]ale pretože za kráľovej neprítomnosti pušný prach, vložený do podkopov, odstránili[532]obľahnutí práve v tej chvíli, v ktorej dúfali, že do povetria vyletí brána s baštou, začal rozhorčený kráľ Karol 30. apríla večer spoza najbližších opevňovacích košov biť mesto delovými guľami, ani neprestal prv, kým nesvitol deň 1. mája. Mestu spôsobili veľké škody, bolo zapálených niekoľko domov a posádka zahnaná do vnútornejšej časti.Odvtedy uplynulo niekoľko dní bez pozoruhodnej vojnovej operácie. Mazepovskí kozáci totiž prosili, aby kráľ neničil ohňom mestečko,[533]v ktorom vraj Mazepa má rodnú sestru, oni však domy a svojich domácich, a uložené je tam bohatstvo zo všetkých najväčšieho „polka“, že môže mestskú posádku hladom nútiť, aby stratiac nádej na pomoc a vidiac, že jej zo dňa na deň hrozia horšie veci, musela sa podriadiť kráľovi.Dňa 3. mája som odbehol s pánom Pohorským pozrieť obľahnutie Poltavy. Uvideli sme nepatrné mestečko, stojace na kopci a z oboch strán obklopené nepatrnými vŕškami, opevnené dvoma násypmi[534]aj toľkými valmi. Pod bližším kopcom dal kráľ Karol urobiť opevňovacie koše — (:aproše z košín:),[535]z protiľahlého kopca, na ktorom bol vybudovaný nádherný kláštor, bil nepriateľa hrubšími delovými guľami.Cárske veličenstvo totiž už prišlo[536]s celým svojím vojskom a dalo s neuveriteľnou námahou urobiť veľmi dlhé tranšeje, opevnilo ich veľmi početnými delami, naplniac vôkol rozložené roviny a priľahlé lesy stanmi a rozličným vojskom. Nepatrná riečka oddeľovala kláštor a Poltavu, to jest švédsky tábor od moskovanského. Naproti moskovanskému táboru mali mešťania dôkladne opevnenú bránu[537]a tak chránený vchod. Kráľ Karol dal urobiť opevňovacie koše, položené oproti moskovanským, obsadil vojskom a na najnebezpečnejšom mieste zriadil stráže, aby sa obľahnutým nijakým spôsobom nedovážali potraviny. Na protiľahlej strane bola iná brána, majúca pred sebou stráže a okolo nich valy zabezpečené švédskou posádkou. Zábavné bolo vidieť nepriateľa,[538]rozkladajúceho tábor na jeden dostrel guľky od Švédov, a všetko toto vyzvedieť.Potom nastal švédsky kajúci deň,[539]ktorý sme my oslávili vo Chvederkách. Pretože však upsalský arcibiskup, doteraz zvyknutý predpisovať biblické texty, pre znemožnený beh pošty to urobiť nemohol, najjasnejší kráľ, chcejúc ho zastúpiť, sám predpísal štyri kajúce dni, pripojac texty Svätého písma, ktoré mali roku 1709 vykladať u všetkých plukov. Sú teda tieto:[540]Roku 1709. Prvý kajúci deň, dňa 14./24. mája starého/nového kalendára. Prvý text: zo žalmu 143, 2: Nevchádzaj, Pane, do súdu so svojím služobníkom, lebo pred tvojím zrakom nebude ospravedlnený nikto živý. — Druhý text: z Jeremiáša 4., 4: Obrežte sa Pánu a odstráňte predkožky vášho srdca, laby nevyšiel jeho hnev ako oheň a nebolo by toho, kto by ho uhasil, pre zlobu vašich skutkov. — Tretí text: z Daniela 9, 8: Tebe, Pane, prislúcha spravodlivosť, ale kráľom, kniežatám a otcom našim začervenanie tvári, lebo sme zhrešili proti tebe.Druhý deň kajúci, 11./21. júna starého/nového kalendára. Prvý text: žalm 143, 9: Vytrhni ma, Pane, spomedzi mojich nepriateľov, lebo som sa utiekal k tebe. — Druhý text: II. kniha kronická 16, 9: Oči Pánove pozorujú a prebiehajú celú zem, aby sa ukázal silným voči tým, ktorých duch je voči nemu nepoškvrnený. — Tretí text: II. kniha kronická 32, 7, 8: Posilnite sa a zmužilo konajte, nebojte sa, ani sa neľakajte tváre kráľa Asýrie a jeho množstva, s ním totiž je sila človeka, s nami však je náš boh, aby nás podporoval a bojoval za nás.Tretí deň kajúci, 29. júna starého kalendára/9. júla nového kalendára. Prvý text; Jeremiáš 18, 7, 8: Ľahko by som povedal proti národu a proti kráľovstvu, že ho sklátim, znivočím a skazím, ale ak sa onen národ odvráti od svojho zla, oľutujem zlo, ktoré som bol vyslovil proti onomu ľudu a kráľovstvu. — Druhý text: Ozeáš 7, 15, 16: Keď som ich potrestal, posilnil som ich ramená, vtedy myslia proti mne zlé. Vracajú sa nie k Najvyššiemu, sú ako zradný luk. Padajú mečom ich kniežatá od pohoršenia ich jazyka, čo im slúži na posmech v zemi Egypťanov. — Tretí text: Izaiáš 5, verš 3, 4: Teraz, obyvatelia Jeruzalema a mužovia Judey, všetci súďte medzi mnou a mojou vinicou. Čo ešte bolo treba urobiť na mojej vinici, čo som na nej neurobil? Ale keď som očakával jej hrozno, priniesla divý vinič.Štvrtý deň kajúci, 6./16. augusta starého/nového kalendára. Prvý text: Jeremiáša 50, 18, 19: Ja učiním, že sa navráti Izrael ku svojmu košiaru a spasie Karmel a Bazan, a ma vrchu Efraim a Galad sa nasýti jeho duša. Skáram kráľa Babylónie a jeho zem, ako som skáral kráľa Asýrie. —Druhý text: žalm 80, 18 — 20: Nech je prítomná tvoja ruka mužovi tvojej pravice, synovi človeka, ktorého si si urobil mocným, a neodstúpime od teba. Zachovaj nás nažive, aby sme tvoje meno vzývali. Jehova, boh zástupov, obnov nás, urob, aby svietila tvár, tak budeme zachovaní. — Tretí text: zo Siracha 51, 15, 16, 17: Ustavične budem chváliť tvoje meno a budem ťa ospevovať oslavou, že bola vypočutá moja modlitba. Lebo uchoval si ma pred záhubou a sprostil si ma zlého času. Preto ťa budem oslavovať a chváliť ťa a dobrorečiť menu tvojmu, Pane.Koľko tajomstva sa veru skrýva v týchto vybraných textoch, ukáže sa z nasledujúcich udalostí. Treba, pravda, sa domnievať, že jeho kráľovské veličenstvo zvláštnym božím vnuknutím vybralo tieto a nie iné texty, predovšetkým však Jeremiáša 18, Ozeáša 7, Jeremiáša 50, 80. žalm a Siracha 51, a predpovedalo pád svojich kniežat a návrat zvyšného ľudu do košiara.Pohľad na Švédov bol čoraz smutnejší a zo dňa na deň sme zakúšali horšie veci. Kozáci, švédski spojenci, kde len mohli, oberali Švédov o peniaze a neraz aj o život. Po horách sa ukrývajúci vidiečania využívali každú príležitosť na zbíjanie, Švédov však, chcejúcich Poltavu pokoriť hladom, umáral pomalý hlad.[541]Z Nových a Starých Senžiar a z niekoľkých susedných dedín sa síce privážali chlieb, pivo, braha,[542]medovina,[543]iné potraviny, ale veru naozaj čo to bolo pre toľkých, a či všetci radoví vojaci mali čím zaplatiť? Rozprávalo sa, že v kráľovskom kvartíre sa garniec pálenky predával za šestnásť toliarov.Najosvietenejší pán generálmajor Meijerfelt vydal za jeden garniec pálenky dvanásť tvrdých toliarov, čo mi neskôr sám povedal. Jeden pár čižiem súcich pre jazdca za dvadsať rýnskych zlatých, jeden široký nemecký klobúk ozdobený tenkými striebornými strapcami za tridsať zlatých, jeden sud piva obsahujúci sedem a pol vedra za štyridsať rýnskych zlatých.[544]Jeden garniec obsahuje skoro tri pôlky uhorské, nie však budínske, ale ktoré používajú na pohraničí Rakúska, Moravy, Sliezska a Poľska uhorskí obyvatelia. Ďalej 20 garniecov tvorí jednu deviatku a 150 garniecov tvorí jeden kozácky sud. Jedno sedlo sa predávalo za dvanásť hrubých ríšskych toliarov, ba aj za dvadsať.Náš Haas kupoval jedno vedro páleného za osem hrubých zlatých, ktorých hodnota bola šesť rýnskych zlatých, spolu za 48 zlatých, zdražil ho o 22 rýnskych zlatých a tak zarobil za jedno vedro obyčajného páleného 70 rýnskych zlatých, a to na začiatku poltavského obľahnutia, keď samozrejme všetkého bol väčší dostatok. Na nejakej dražbe sa päť košieľ vydražilo za 60 hrubých toliarov. Trvaním obľahnutia vzrástla aj cena chleba. Kozáci okrem zlatých a hrubých toliarov iné peniaze odmietali, Švédi cenu zlatých a toliarov dvíhali, saská minca sa zamietala, kopejky bolo možno získať veľmi zriedka. Mäso síce občas bolo možno dostať, ale pre veľkú horúčavu nebolo možné udržať ho bez zápachu viac ako dva dni.Boh poslal také veľké množstvo múch, že lietali v rojoch, podobné vojskám zamorili všetky domy a hory preplnené zdochlinami, i sám tábor. Keď som navštívil svoju starú hospodu v dedine Chvederkách, sám som uvidel všetky steny, povalu, pec a samú zem a všetko náčinie tak husto pokryté muchami, že na dĺžku jedného prsta voľné miesto sotva by si bol uvidel. Chorľavejúci obyvatelia domu si proti náporu múch všetky údy dôkladne chránili plachtami. Uprostred domu bolo vidieť niekoľko rojov múch, visiacich od povaly až po zem, držiacich sa spolu podobne ako včely. Kto vkročil do domu, musel sa prebíjať prostriedkom rojov múch, ale pokryli ho naskrz celého a sotva mohol otvoriť ústa, aby mu nebolo potrebné dnu sa rútiace muchy odháňať. Ja, zdržujúc sa v inom dome, dôkladne som pozapchával všetky škáry a vezmúc konáriky líp — ktoré tam rastú v hojnosti — muchy som zaháňal, ale s márnym úsilím. Niekedy sme skúsili jesť vonku pod stromami, ale ani tam sa taniere, hrnce, ani naše ústa nemohli zbaviť ich veľmi dotieravých rojov. Obsadili okraje tanierov, valili sa na lyžice dvihnuté z taniera a vlietali do úst, čo len máličko otvorených.Keď malo pršať, vždy sa zhŕcili dnu do budov a obsadzovali ich pitvory hustými rojmi. Uvidel som, keď ktorýsi nám priaznivo naklonený markytán, v tábore, ležiacom pri Poltave, pripravoval medovinu, že jeho náčinie, ktoré obsahovalo med alebo aj medovú vodu, napadlo také veľké množstvo múch, že sa to sotva dá povedať, a veriť, a pretože fľaše, do ktorých bolo treba ponalievať onú nešťastnú, za pár hodín pripravenú medovinu, stáli pod holým nebom v najväčšom slnečnom úpale, obsahovali roje múch, ku ktorým pribudli tie, ktoré sa dnu vlievali spolu s medovou vodou a ktoré naliezli dnu otvoreným hrdlom. A predsa táto napoly uvarená medová voda, v ktorej zahynuli toľké tisíce múch, dobre chutnala, dobre platili. Miera „štof“ prišla na päť cisárskych grošov.Pre dlhý zvyk sa mnohí o muchy ani nestarali, hoci si ich lyžicou spúšťali do hrdla, alebo plávajúce v tanieroch mohli vyvolať dávenie. U majora Trautwettera som však uvidel muchy obkľúčené obľahnutím. Naprostred stola tento dobrý a pekný muž nalial hodne medoviny alebo aj mlieka, a keď sa protivní hostia, muchy, v kŕdľoch zleteli zahasiť smäd, on, vytiahnuc z prachovnice pušný prach, nasypal ho do skrúteného papiera a zapáliac konce papiera, neobsahujúceho pušný prach, na mieste, ktoré sa videlo naj príhodnejšie, muchy prepadol a porazil, nie bez smiechu divákov.Naozaj sa tieto muchy dobre mohli nazvať predzvesťou pohromy od vôkol rozloženého nepriateľa, ktorým však temer všetci pohŕdali.Dňa 21. mája viedli z Opošne a Budíšč veprických zajatých Moskovanov do mesta Starých Senžiar, potom boli tieto Švédmi opustené mestá podpálené,[545]aby nepriateľom nemohli byť útočišťom. Blízko nášho kvartíra viedli ich odzbrojený zástup, pozostávajúci z deväťsto osôb, a keď v Starých Senžaroch niečo vyše jedného mesiaca ostal, bol stade ľsťou svojich dňa 25. júna nového kalendára vyslobodený.[546]Svital deň, keď sme na pol míle vzdialení počuli hukot diel a vyše dvoch hodín trvajúce vojenské salvy. Na toto mesto, v ktorom mal pre nedávnu kobeľackú bitku nešťastný generálmajor Kruse rozmiestený pluk svoj aj iný, sa oborilo osemtisíc Moskovanov.Z rozličných správ iste počul, že mu hrozí nepriateľ, a predsa ani vozy a batožinu nedal odviezť na bezpečnejšie miesta.Nepriatelia, oboriac sa, pohŕdnuc hrôzou smrti, na vhodnom mieste zrúbu múr zo surovej tehly, Moskovania, (ktorých tu strážili majúc dovolené slobodnejšie chodiť vôkol,[547]napadnú Švédov puškami, ktoré si všelijakým spôsobom obstarali, mnohí zahynú, ale keď Švédi z mesta ustupujú, odchádzajú nie bez straty.Aj tu Švédom uškodila na spojencov zložená bezpečnosť[548]a dôverčivosť, o ktorých neostražití predsa vedeli, že sa ich prefíkanosť stala príslovečná.Akýsi klamár, nastrojený poľskými Tovarišmi Ježišovými, sa minulého storočia vydával za Dimitrija,[549]Vasilievičovho syna, ktorého však už v detstve zabili, a onen klamár túto bájku podával s takým veľkým majstrovstvom, že ho urobili moskovanským veľkniežaťom, podporovali ho tiež poľské vojská a za manželku si vzal dcéru sandomierskeho palatína. Keď sa však ukázal menej znalý mravov a náboženstva Moskovanov, keď sa odkryl podvod, ono divadelné knieža, potupené všetkou potupou, dobodali. Thuanus[550]rozpráva, že tento Dimitrij pred bitkou, ktorú bojoval o získanie Moskovie, roztiahnuc ramená, oči uprúc k nebu, boha takto oslovil: „Najspravodlivejší sudca, prv mňa bleskami zahub, mňa prvého znič, krv týchto kresťanských vojakov šetri, ak to, čo vidíš, podnikám nespravodlivo alebo lakomo alebo bezbožne; ty vidíš moju nevinu, podporuj spravodlivú vec. Tebe, kráľovná nebies, porúčam seba a toto svoje vojsko. — Ak sa toto pravdivo podáva, onen skutočne nebol Dimitrijom; alebo by to bol musel byť ťažko nehanebný podvodník, že s takou pokojnou tvárou klamal, keď vedel, že nie je pravda, čo hovorí; alebo ak zle zvedený veril, že je tým, ktorým nebol, potom skutočne osud, ako iným nadieľal, tak jemu — ako jedinečnému príkladu sprvu šťastného, potom smutného napredovania a napokon tragického konca — podivne nadelil,“ ako vraví Thuanus.Keď senžiarsky hukot utíchol, skočili sme na kone a bodnúc ich, prileteli sme do mesta. Dymilo na niekoľkých miestach, v ňom i mimo neho ležalo nemálo moskovanských mŕtvol. Zbadali sme, že jeden Moskovan, chcejúc odísť s veľkým vrecom ku bráne z miesta, na ktorom ostatní boli strážení, zatvorení v slamených chatrčiach, klesol na kolená, držiac vrece na pleciach. Bezduchý ležal bývalý plukovník týchto zajatcov,[551]ktorý, vkročiac ku švédskemu generálovi, ktorého dôveru požíval, obliekol si dvoje jeho šiat a svoje si natiahol navrch a odnesúc aj iné veci, vytratil sa. Uvideli sme tu švédske vozy dolámané, truhlice vyprázdnené. Stratilo sa dvadsaťtisíc toliarov, tvoriacich pokladnicu kruseovského pluku.Odvedených bolo deväťsto Moskovanov, z ktorých však okolo osemdesiat padlo. Hovorilo sa, že to sa nestalo bez skrytej súhry s Moskovanmi. Kruse bol totiž dostatočne poučený o príchode Moskovanov, a predsa neodpravil batožinu inam, ani nepožiadal zo susedných miest švédsku pomoc, ani uväzneným nevenoval väčšiu pozornosť. Z našej dediny potom poprichodilo niekoľko stotín vojakov, ale nepriateľ už postúpil za rieku susediacu s mestom. To bola naozaj nie malá strata. Lebo hoci zo Švédov padli sotva traja-štyria,[552]predsa odvedení boli Moskovania, kvôli ktorým kráľ Karol, chtiac pod svoju moc podriadiť mesto Veprik, ako sme vyššie uviedli, stratil okolo päťsto svojich.Dňa 26. mája vošlo vraj do Poltavy okolo tisíc Moskovanov, stratili však dvesto svojich. Aj iného dňa sa Moskovania pokúšali o to isté,[553]ale boli udatne odrazení, stratiac šesťsto svojich, a Švédi zajali brigadíra,[554]ktorý bol príbuzný Menšikova,[555]hlavného ministra cárskeho veličenstva.Dňa 15. júna vyrazili poltavskí obrancovia a vezmúc nádoby namazané smolou, podpálili švédske aproše.Dňa 21. júna nového kalendára sme v dedine Chvederky oslávili druhý deň kajúci a počuli sme farára Hjelmovho pluku,[556]kážúceho z II. knihy kronickej, 16, o povinne a s úžitkom uzavrieť sa majúcom spojenectve s bohom. Príležitosť mu dal príchod Tatárov ku kráľovi a Mazepovi[557]vo veci spojenectva proti Moskovanom. Tatársky chán[558]poslal istého murzu,[559]to jest kapitána, s ktorým sme sa potom aj my po maďarsky zhovárali. Bol totiž kedysi jágerským kapitánom,[560]ale v nedávnej turecko-cisárskej vojne bol odvedený do Viedne, odkiaľ však utiekol. S pánom grófom Piperom sa zhováral po nemecky a nakoľko sme vyrozumeli, nástojil, aby boli Tatári pripustení do zväzku so Švédmi a kozákmi s tou podmienkou, že švédske kráľovské veličenstvo neuzavrie raz mier s Moskovanmi, ich vylúčiac, nech však dovolí Tatárom, chcejúcim vkročiť do Moskovie, odvádzať ľudí, odháňať dobytok, oni že budú spokojní s týmto žoldom a že budú pripravení vykonávať vojenské rozkazy, ktoré im má dať kráľ Karol. Prepustenie týchto vyslancov sa odkladalo na tretí týždeň azda preto, že kráľ Karol nechcel pristúpiť k rozhodujúcemu boju s podporou tatárskych vojsk.Murza však — keď sme si žiadali byť prijatí na spoločnú cestu, chcejúc s ním navštíviť Krym — sa pred nami žaloval, že odkladanie jeho návratu k chánovi môže byť obom stranám škodlivé, Tatári však budú pripravení vpadnúť do Moskovie, len čo sa dozvedia, že kráľ Karol na ich požiadavky privolil.Tatári sa tiež čudovali, že kráľ Karol dobýva Poltavu,[561]pretože cárske veličenstvo im prostredníctvom svojho zvláštneho posla oznámilo, že vojna moskovansko-švédska sa už skončila s početnými podmienkami a daním jeho sestry za manželku kráľovi Karolovi. Týmito výmyslami chcelo Tatárov odvrátiť od zväzku mazepovsko-švédskeho, na ktorého uzavretie vojvoda Mazepa celkom nedávno vypravil na Krym svojho človeka s valašským plukovníkom. Kozáci totiž majú nejakú starú dohodu, ktorú sami ctia menom bratstva, na základe ktorej sa jedna stránka zaväzuje poskytnúť druhej, zápasiacej s ťažkosťami, pomoc.Celé dni sa šírili chýry o príchode Tatárov a do švédskeho tábora sa už aj dovážali krymské vína, hrozienka, mandle, figy a iné veci.Náš kajúci kazateľ dôrazne napomínal, aby sa nedôverovalo tatárskemu spojenectvu, ale treba sa opierať o božie prostredníctvom pokračovania vážneho pokánia.Treba sa však vrátiť k našim súkromným veciam. V dedine Chvederky sme dostali hospodu v posledných domčekoch medzi mazepovskými kozákmi veľmi vzdialených od švédskych stráží. Museli sme sa báť nielen nepriateľa, ale aj samých kozákov, ktorých duch sa proti nám rozpaľoval, dráždený nami samými.V mojej družine totiž bol doktor medicíny Ján Faber, chcejúci sa vrátiť do Rigy, ľubovniansky občan Šalang,[562]ktorý pred rokom priviezol do švédskeho tábora uhorské vína, bol tu jeho priateľ, rodom Angličan, a nejaký krajčír, ktorý, prepustený pánom Siltmanom, chcel sa držať pri mne, aby nemusel vstúpiť do vojska.Títo neopatrní ľudia nielenže pred prizerajúcimi sa kozákmi každodenne až do polnoci hrávali karty a niekedy niektorý z nich na jeden raz utrpel stratu 20, 30, 50 i viacerých ríšskych toliarov, ale aj, vyjdúc von z domu, na verejnej ceste vykopanú jamku triafali z čiary, vzdialenej sedem alebo osem krokov, hádzaním hrubých zlatých a toliarov kvôli telesnému pohybu, či skôr kvôli rozhadzovaniu peňazí a strate zlatého času.A tak, bojac sa vonkajšieho i vnútorného nepriateľa, zaujali sme iné domčeky, bližšie k švédskym strážam. Zakúsil som tu neslýchanú lesť od prijatých za spoločníkov cesty. Lebo Šalang spolu s Angličanom, svojím priateľom, nepamätliví, že som ich prijal na hospodu, vopred obsadili pohodlnejší dom, mne však s doktorom zanechali rozborený a začadený domček, o ktorom sme sa potom od Švédov dopočuli, že v ňom pre vystrájanie strašidiel nemohol bývať nijaký vojak. Z nás však v ňom nikto nespozoroval nič, čo by bolo mohlo nahnať strach. Keď však Šalangov sluha pred domom, ktorý mi predchytili, našiel jamu a v nej lúpaný hrach, dva hrnce masla, pšenicu a rozličné strukoviny a nám poslal aspoň malú čiastku masla, tí, čo sa držali pri mne, postavili sa proti nemu a keď som ich odrádzal, poslali mu maslo naspäť, pridajúc jeho cenu, a hoci túto neprijal, maslo však poslal späť, predsa doktor Faber zaniesol ho Trautwetterovi, ktorý maslo zhabal, akoby patrilo jeho pluku.Keď sa zistilo, že Šalang na plné ústa viacej žičí strane cárskeho veličenstva a švédske veci haní a zjavne napáda, vzrastalo aj skryté nepriateľstvo. Odišli sme od tohto človeka a zaujali sme v samej dedine pohodlný dom blízko pána plukovníka Hjelma, aj blízko pána Trautwettera, pána kapitána Waldaua a pána Carlowitza, ale keď nevedel, kam sa má obrátiť, nasledoval nás a bez hanby obsadil pitvor nášho domu. Mali sme už síce pohodlný kvartír, ale krutá a tvrdá nevyhnutnosť nás naučila skoro každého dňa opakovať smutné a Kristom zavrhnuté slovo pohanov a veľmi ustarostených kresťanov. Nemáme, čo jesť ani piť.[563]Dokiaľ sme nepredali voz, mohli sme si údené mäso a fľaše, vhodné na uchovanie piva a páleného, aj taniere a iné kuchynské veci voziť z miesta na miesto; pretože však spolucestovateľ proti môjmu odporu voz predal, domnievajúc sa, že s valašským plukovníkom, ktorého som spomenul vyššie, budeme cestovať koňmo, preto sa stalo, že po tom, čo nás opustil, neponechali sme si okrem koní a šatstva nič. K tomuto zlu sa ešte pridala strata všetkých koní. Keď totiž 29. mája pán Pohorský chcel odbehnúť do Senžiar zaopatriť si čižmy, svojho koňa o plot zle priviazal, tento, uvoľniac si opraty, vybehnúc na zvyčajné miesto paše, všetky ostatné kone odviedol so sebou, stratil sa nám spred očí a na sebe priviazaným a sem i tam poletujúcim plášťom splašil všetky kone, ani sa ho nepodarilo nájsť. Utrpeli sme stratu prinajmenej šesťdesiatich toliarov. A pretože v tom istom čase Kalmykovia ukradli kone celého švédskeho dvora,[564]cena koní príliš vzrástla.Nijakým perom nemôžem vystihnúť našu núdzu, ktorú sme pretrpeli mimo tejto dediny za šesť týždňov a práve toľko v nej. Štyri týždne, kým trval kozácky pôst, mohli sme si obstarať jahnence a mlieko. Zdŕžajú sa totiž aj mlieka, spokojní s rybami, kapustou, repou, jablkami, kašou a so stravou tohto druhu; ale keď sa čas verejného pôstu skončil, nechávali si mäso, mlieko, syr pre seba. Bolo aj mnoho Švédov, čo celý deň skupovali jahňatá, mlieko a iné potraviny. Ak sme si niekedy obstarali mäso, viacej ako dva dni sa nemohlo uchovať, lebo v rojoch poletujúce muchy ho znečisťovali a ostávalo plné červíkov a smradľavé. Ak sa však malo čerstvé mäso variť, nebolo petržlenu, soli, cibule, múky, masla a iných vecí tohto druhu, všetko museli nahrádzať jednomesačné lesné jabĺčka, ktoré, dlhšie varené, nadobudli akúsi chuť, od ktorej mohli dostať horúčky. Mlieko dostávali temer každý deň, ale podľa spôsobu kozákov, lačných na peniaze, zriedené vodou a veľmi drahé, keď predsa celá táto zem mliekom oplýva. Syr sotva bolo možno uvidieť a bol tekutý, alebo keď trošku vyschol, ostával ako rezina. Pálené vôbec nebolo možné dostať, hoci tu by bolo bývalo iste veľmi potrebné pre neprestajné pitie vody. O jeho cene sa povedalo vyššie.Ak som si niekedy niečo obstaral, chlieb alebo nápoj, bol tu nejeden, čo dychtil po mojich veciach, len čo som nohu vytiahol z domu. Ak sme niekedy tu alebo inde v predošlých časoch nášho pobytu v tábore poctili pozvaním niekoho, kto prišiel v čase obeda, aby jedol s nami, nič neváhal; ba ani ďalej nezvaní vrhali sa do mís. Akísi ľudia, keď mi chceli dobre urobiť, pohostili ma k sebe pozvaného sladkým mliekom, do ktorého boli vhodené jahody. Pán Trautwetter a Waldau mávali však stôl vystrojený niekoľkými dobre pripravenými jedlami a medovinou alebo pivom a hocikedy ma k sebe pozývali. Ja, vyčerpaný hladom a starosťami, sotva som vládal kráčať, iným však som nechcel byť často na ťarchu.Že som však unikol chorobám, to prijímam ako príjemné celkom zvláštnej božskej prozreteľnosti. V záhrade pri dome, ktorú môžem volať záhradou môjho potýkania sa s bohom, som sa utešoval čítaním rozličných knižočiek, modlitbami a spevmi vysielanými k bohu. Moja bieda — silne rozmnožená posmechmi mojich rúhavo hrešiacich spoločníkov z božskej prozreteľnosti a z mojich každodenných útech, vyberaných z Písma svätého — mi hromadila so slzami zmiešané žaloby, ktorými som unúval najdobrotivejšieho boha. Na roveň všetkým útechám mi bolo moje povolanie, učinené v mene celej evanjelickej cirkvi na ružomberskej synode, a môj — najlepšie samému bohu známy — zámer pomáhať mučenej cirkvi, ktorú som postavil nad vlasť, priateľov, deti, ženu a čokoľvek, čo mohlo byť drahé.Tu som sa naučil veľmi ťažké čítanie francúzskeho jazyka od nášho doktora Fabera, ktorého som zasa naučil šesťdesiatkovej aritmetike[565]a medikom nie neužitočnej astrológii. Uvideli sme tu jedného vojaka, zbeha, rodom Nemca, ktorý mal byť na rozkaz kráľovského veličenstva obesený, ale pre výdavky požadované pre kata, na ktoré pokutovaný pluk nemal, bol prestrelený guľami jednej roty.Dopočuli sme sa tu, že nejaký núdzny vojak v nočnom čase uchytil z čižiem obeseného kozáckeho lotra trčiaci ručníček, v ktorom bolo zaviazaných niekoľko peňazí. Tak veľmi sa opovážila vyhladovaná chudoba.Dňa 27. júna sme s dvoma plukmi utekali k Poltave, lebo chýr prinášal, že na svitaní chce do našej dediny vpadnúť početný nepriateľ. Navečer predchádzajúceho dňa sme počúvali ohromný rachot švédskych diel,[566]ktoré zaháňali nepriateľa od vstupu do mesta. Horlivosť nepriateľa bola taká veľká, že zahádzal premnohými delovými guľami nielen Švédov, ktorých mohol vidieť, ale aj dolinu obklopenú kopcami, chtiac škodiť tam ležiacemu kráľovi Karolovi, jeho však aj tu ustrážila božská prozreteľnosť. Na tejto ceste sme uvideli jedného dedinčana, vyskočivšieho z lesa, oboriť sa na Švéda sediaceho s mnohými vojakmi na voze, ale keď tohto vojaka udrel, na strhnuvší sa krik ho chytili, dobre zbili a odviedli. Už z tohto skutku sa mohlo odhadnúť nebezpečenstvo pre Švédov. Toho istého dňa, súc v akejsi chalúpke, stojacej temer na vrchole kopca ležiaceho pri meste, počuli sme celú štvrť hodinu výstrely z pušiek. Mešťania totiž urobili výpad, ale Švédi a kozáci, ktorí boli v aprošiach a v lese, ich chlapsky zahnali.Najjasnejší kráľ mal tento deň nešťastný.[567]Keď totiž počul, že niekoľko Kalmykov prešlo za vodu, priberúc niekoľkých drabantov, vyšiel im naproti, niekoľkých nepriateľov zrazil, ostatných zahnal na útek a keď sa už vracal ku svojmu táboru, nečakaným výstrelom moskovanskej pušky ho zasiahli do nohy, ktorú si v Poľsku zlomil.[568]Guľka vniknuvšia cez šľapu, zaviazla pod prstami. Zvolali poradu ránhojičov a ustanovili prehliadku rany a vyhľadanie guľky. Po celú hodinu trvalo toto rezanie, pretiahnuté preto, aby sa hádam neporanili nervy a žily prstov, ale kráľ nedal ani najmenší znak bolesti a súc veselej tváre, každú chvíľu napomenul ránhojičov, žeby vzali nožíky a nebojácne rezali,[569]a aj dobre a dostatočne rezali mäso ranenej nohy. To isté vraj robil, keď si v Poľsku zlomil holennú kosť. Lebo bez strachu sa ránhojiča spýtal, za koľko dní dúfa, že sa môže tá holenná kosť zrásť? A keď od neho počul, že sa noha môže uzdraviť za šesť týždňov, starostlivo počítal dni a keď nastal posledný deň šiesteho týždňa, rozkázal si priviesť koňa na jazdenie, ministrom však, odrádzajúcim ho od tejto jazdy, odpovedal, že ránhojič sľúbil uzdravenie za šesť týždov, že naozaj už šesť týždňov celkom vypršalo, a tak chce skúsiť, ako vládze jazdiť.My sme sa medzitým toho istého dňa vrátili do svojho kvartíru a zostali sme v ňom nie bez strachu pred nepriateľmi a obyvateľmi až do 1. júla. Lebo v dedine ostalo veľmi málo vojakov a náš dom bol pri samom vchode do dediny.Moskovania medzitým rozkladali tábor[570]pri dedine, v ktorej bol kráľovský dvor s Mazepom, a našli sa Kalmykovia, ktorí odhodiac strach pred smrťou, vbehli až do domu obývaného Mazepom[571]a chceli ho odviesť, ale Švédi, strážcovia Mazepovho tela, ich udatne zahnali a toho istého dňa, 29. júna, sa kráľovský dvor s pripojenými plukmi odtiaľ pohol a prišiel za kráľom, ale naše chvederčianske vojsko odtiahlo k Poltave 1. júla. Po tom, čo sa kôň pána Pohorského u kapitána Funcka[572]v Gyllenstiernovom pluku našiel a bez ospravedlnenia prinavrátil, mali sme už dva kone. Tento povedal, že keď nemal koňa, daroval mu nášho koňa zástavník Hjelmovho pluku, menom Eck,[573]ktorý však zapieral, že by o iných našich koňoch niečo vedel.Toho istého dňa cárske veličenstvo, o ktorom sa myslelo, že nás chce napadnúť, pomýšľalo na útek[574]a opustiac svoje tranšeje, ustúpilo v hlbokej noci, Švédi však, vrútiac sa do oných tranšejí, zmocnili sa delových gúľ, pušného prachu, múky, masla a niekoľkých sudov pálenky a tranšeje zapálil a tie horeli celé dva dni. Ale v najbližšom lese zabili číhajúci Moskovania neopatrných markytánov, poľských sluhov a niekoľkých pálenkou omámených švédskych vojakov, spolu asi šesťdesiat osôb.Nasledujúceho dňa, 2. júla, kráľ Karol, vyzvaný cárskym veličenstvom, vyviedol všetko svoje vojsko do poľa,[575]batožinu nechajúc blízko Poltavy. Roztiahla sa jedna línia o dĺžke nemeckej míle, ktorej stred držal kráľ so svojou gardou a delami, záporožskí kozáci zaujali konce krídel. Jazdci boli rozmiestení po stotinách a mali pripojených pešiakov, rozložených do stotín, každý pluk však od chrbta dopĺňal menší počet vojakov. Medzi všetkými plukmi a stotinami boli vynechané prázdne priestranstvá. Nebolo možno vidieť nikoho, kto by nevyzeral nepriateľa s radosťou, domnievajúc sa, že tento deň bude rozhodujúci a že sa Švédi už konečne oslobodia od hladu a iných bied, ktoré ich morili ako pomalá smrť. Ja s pánom Pohorským sme na koňoch prešli od jedného konca tejto línie po druhý a uvideli sme, s akým hrdinským duchom sa chcú Švédi chopiť zbrane.Zazreli sme aj mračno vtákov, poletujúcich nad moskovanským táborom, a mnohí starí vojaci, rozpomínajúc sa, že to isté pozorovali pred minulými bitkami, mali to za priaznivé znamenie. A naozaj, cárske veličenstvo, ktoré včera vyzvalo k rozhodnému boju, keď vyskúmalo švédske sily postavené pred oči, odrieklo rozhodný boj, a švédske pešie i jazdecké vojsko muselo sa vrátiť na svoje stanovištia, nevykonajúc nič. Rozchýrilo sa, že Šeremetev vraj neradil, aby cárske veličenstvo v dnešnej bitke vyskúšalo všetky švédske sily. Aj my sme sa vrátili k vozatajstvu, postavenému na otvorených poliach pred severnou poltavskou bránou[576]a viditeľnému očiam vlastného vojska, a tam sme našli vojvodu Mazepu, ktorý sa ráno nádherne oblečený niesol na najčistokrvnejšom koni do vojny, ale kráľ Karol ho pochválil a rozkázal mu ísť k vozatajstvu kvôli zachovaniu života, pretože aj tak bol slabého zdravia.Ja som sa dostal do rozhovoru s mníchom, Mazepovým kňazom, o pravosti náboženstiev a dopytovaný na povinnosti evanjelických farárov, poučil som človeka, ktoré, aké a aké veľké sú. On, zdržiac ma hltom medoviny, začal rozprávať o pokuse zjednotiť ruské cirkvi s luteránskymi a predložil nejaký rukopisný spisok, odoslaný kráľoveckým teológom, napísaný otcom Feofanom Prokopovičom,[577]keď predtým mních, otec Michal Polčin, schizmatik,[578]napísal Ernestovi,[579]a keď tento nebol prítomný, odpovedali kráľoveckí teológovia sami. Vtedy teda napísal Prokopovič túto apológiu,[580]z ktorej možno vyrozumieť, že túto svätú úniu si viacej možno želať, než sa dá v ňu dúfať, najmä keď luteránski kňazi nechcú okrem dvoch sviatostí a častého zvestovania božieho slova konať v kostoloch nič a hrozia sa omšovej obete, vzývania svätých a obrazov a nádhernejších obradov. K nám takto besedujúcim prišiel šľachtic, príslušník rusínskeho bratstva,[581]ktorý dozvediac sa od kňaza, že som švédskeho náboženstva — tak totiž oni nazývali evanjelikov — mňa, úctivo hovoriaceho o svätých, hodnú chvíľu trpezlivo počúval, potom však, bodnúc koňa, obrátený ku mne vraví: „Ja nechcem vaše akokoľvek chvályhodné náboženstvo, ale radšej chcem s ostatnými, čo nábožne vzývajú najblahoslavenejšiu Pannu Máriu, našu veľkú bohyňu, umrieť, umrieť, umrieť!“Nasledujúceho dňa, 4. júla, som sa prihovoril Klinckowströmovi,[582]vyslancovi kráľa Stanislava, prosiac, aby ma prijal do svojej cestovnej družiny. Ten odpovedal, že bude v tejto veci povoľný, ak mu to pán gróf Piper rozkáže; hneď som teda navštívil pána grófa, úpenlivo prosiac, aby ráčil tomuto vyslancovi vydať rozkaz vzhľadom na môj návrat, gróf mi to zasa veľmi výrečnými slovami prisľúbil, neznajúc budúce osudy.Dňa 5. júla sa blízko samého stanu kráľa Karola potýkali eskadróny Kalmykov s niekoľkými kráľovskými Valachmi, ale boli udatne zahnaní. Kým sa diali takéto každodenné šarvátky, aj ja som zatúžil byť ich pozorovateľom, a tak dňa 6. júla som s pánom Pohorským vyšiel von zo švédskeho tábora. Sotva však sme pokročili na dostrel guľky, keď sme zbadali z každej strany proti nám letieť dvoch Kalmykov, a tak sme boli nútení uskočiť do najbližšieho lesa.Nasledujúceho dňa, na ktorý pripadla šiesta trojičná nedeľa,[583]po raňajších službách božích sme s pánom Pohorským a niekoľkými radovými švédskymi vojakmi opäť vyšli pozrieť moskovanské stráže. Oba tábory boli od seba na malú štvrť míle,[584]Švédi však blízko stanu svojho kráľa rozmiestili vojnové delá, rozložili malé stany,[585]z ktorých každý pojal štyri alebo päť osôb pešiackeho stavu, a predsa kráľovský tábor ani tu ani inde nebol obohnaný priekopou, že by si sa bol mohol čudovať nad bezpečnosťou vojakov vyskúšanej udatnosti, aj kvôli obstaraniu pokrmu niekedy ďaleko vybiehajúcich. Posledné stráže mali pod najbližším kopčekom, ktorý Moskovania opevnili troma násypimi, a to dôkladnými.[586]Z ľavej strany sa ukázal kopec[587]zaplavený moskovanskými šíkmi, ale deliaci nás od nich hlbokou dolinou a potôčikom. Sem i tam pobiehajúc, vyzývali našich, sľubovali pálenku a pivo, ak k nim prídu, a keď len dvaja pešiaci s toľkými jazdcami vychádzali od seba navzájom vzdialení na kopec, ktorý zaberali, hľa, smelí vyzývači, zazrúc Švédov, plným cvalom sa rozutekali. My, vyše hodiny obveseľovaní rýchlym pobiehaním na vzdialenosť bojujúcich nepriateľov a aj Švédmi — ktorých rota tu bola na posilu najkrajnejšej stráže — veľmi obozretne pozorujúcimi nepriateľské snahy, vrátili sme sa na švédske večerné služby božie, počas ktorých sme spozorovali kŕdle havranov a kaviek, napĺňajúce pustým škrekom a hlasitým krákanim naše uši a lietajúce vôkol nášho tábora, ba nad kráľovským stanom, v ktorom sme boli zhromaždení. Dopočuli sme sa tiež, že sväté kráľovské veličenstvo švédske ustanovilo na budúci deň útok na nepriateľské násypy a dávno vytúženú bitku.Toto kráľovské ustanovenie mnohí rozlične vysvetľovali, a najmä cudzinci až doteraz vysvetľujú. Väčšina obviňuje najvíťaznejšieho kráľa z veľkej odvážnosti, nech nepoviem: z mladíckej pochabosti, iní zo spupnosti voči pohŕdaným takým veľkým nepriateľským silám, niektorí z netrpezlivosti, ktorá vznikla z bolesti nedávno ranenej nohy; nechcem byť pôvodcom ničoho, čo by poškvrňovalo majestát takého veľkého kráľa týmto alebo iným podobným osočovaním. Radšej tvrdím, že kráľ Karol sa musel chopiť tejto rady pre samú tvrdú a krutú nevyhnutnosť.[588]Lebo videl, že nepriateľ vo svojej zemi na výživu potrebnými vecami oplýva, ale jeho Švédi majú zo dňa na deň o všetko väčšiu biedu, že tie nepočetné dediny, ktoré až doteraz dodávali proviant za veľké peniaze, sú už vyčerpané a ani samy sebe nestačia, že sa míňa chlieb, čo si jednotlivé pluky zo všetkých strán samy obstarali, a sklad už ďalej nemožno zabezpečovať. Dospelo k tomu, že po vyčerpaní potravín dlhým obliehaním Poltavy a po zoslabení síl radových vojakov barbarským mrazom minulej zimy, jarnou neschodnosťou ciest a letným hladom, mnohí, aj keď sa utvrdzujú nádejou, že sa osud na lepšie obráti, dajú prednosť čestnej smrti pred biednym životom; a predsa, keď si v mysli opakujú všetko nešťastie, ktorým sa vidia zaskočení, preklínajú zaplakaniahodné úspechy svojich zbraní, rozmýšľajú o prebehnutí k nepriateľom a v krajnom nedostatku potravín a v nastávajúcej núdzi o všetky veci sotva možno pochybovať o vojenskej vzbure, najmä keď pre tento nedostatok vojaci, vyučení rozličným strojníckym umeniam, sú nútení vyrábať vojenské mlyny, okúvať vozy železom, opravovať vozové kolesá, jedni namáhavo obstarávať krmivo, druhí však konať veľmi prísne stráže, a sotva majú za celý deň jednu zvyšnú hodinu, potrebnú na vyčistenie stajní, opatrenie koní alebo naplnenie žalúdka. Naopak, cárske veličenstvo otvorene hovorí, že chce Švédov oslabovať odďaľovaním spravodlivej bitky, vyčerpávať Švédov častejšími výpadmi kozáckej a kalmyckej ľahkej jazdy a prekazením zásobovania vohnať do hladu a k myšlienkam mieru. Myslím si, že kráľovi Karolovi bolo ľúto údelu svojich vojakov a že chcel na otvorenom bojisku brániť svoju spravodlivú vec. Predsa však vnútorná rozhodujúca príčina tohto dňa najlepšie bola známa bohu a Karolovi.A tak v hlbokej noci boli na kráľov rozkaz všetky kráľovské vozy, vozy kráľovského dvora a susedných plukov odvezené[589]z kráľovského tábora k hore pol míle vzdialenej, medzi vozmi aj nám bolo rozkázané ustúpiť, a keď sme sa niesli na koňoch, stretli sme sa s niekoľkými švédskymi eskadrónami, ktoré sa schádzali ku kráľovi bez akéhokoľvek hluku.Túto noc sme strávili pod holým nebom, bez ohňa, bez slamy, bez sena, bez jedla a nápoja, nevediac, že vozov z bitevného poľa — aby niektoré neboli azda vydané napospas opovážlivej lúpeživosti Kalmykov — je tu také veľké množstvo, ktoré však proti nepriateľským nájazdom od chrbta chránili hory, od čela vojnové delá spolu s dvoma alebo troma tisícmi vojakov.Keď potom svitol deň 8. júl, na nosidlá upútaný kráľ Karol postavil na čelo svojho vojska dvoch najvyšších generálov, grófa Rehnskölda a grófa Lewenhaupta, a keď sa prišlo potiaľ, odkiaľ sa nesmelo bez víťazstva ani ustúpiť späť ani postúpiť vpred, rozkázal im potýkať sa s udatnou mysľou a do posledných síl, porúčajúc výsledok bitky najvyššiemu vládcovi, bohu, a dôverujúc v spravodlivosť zbraní, v osvedčenú obratnosť svojich generálov a v udatnosť vojakov, prikázal im postaviť bitevné postavenie a na svojich miestach urobiť poriadok. Generál Rehnsköld zaujal pravé krídlo,[590]rozložené smerom k riečke, Lewenhaupt však ľavé, kráľ na spoločnú podporu oboch držal stred. Pomedzi jazdcov pomiešali pešiakov, zhromaždiac kozákov a Valachov na koncoch oboch krídel a na protiľahlom vozovom postavení, zanechanom za chrbtom, ktorým by sa v prípade nečakaného nebezpečenstva všetci chránili.Potom títo generáli povzbudzovali každý svojich vojakov, aby sa pustili do bitky za blaho kráľovo a svoje s väčšou odvahou ako kedykoľvek doteraz, aby sa nebáli množstva nepriateľov viacej ako treba, lebo už dávno sa menej početní naučili bojovať proti veľmi mnohým a vždy podporovaní ochrancom spravodlivej veci, bohom, pomstili vierolomnosť. Vec je vraj na dobrej ceste a nech sa stane akokoľvek, im sa dobre stane. Ak zvíťazia, čoskoro bude nasledovať mier, ak padnú, zomrú pre blaho vlasti. Treba teda tak bojovať, aby zvíťazili, alebo, ak sa bude bohu inak páčiť, aby čestne zomreli. Aj svojich najochablejších vojakov môže dostatočne povzbudiť sám kráľ, nesený do boja chorý na tele.Z oboch strán bolo veľa hôr, ktoré pretínala k mestu tečúca rieka. Moskovania však boli šťastnejší ako Švédi, lebo svoje valy upevnili na vyvýšenejšom mieste a mohli na približujúcich sa Švédov posielať mračná gúľ. Okrem toho počtom prevyšovali Švédov šesťnásobne a keby bolo bývalo treba, mohli sa utiahnuť na bezpečnejšie miesta, posilnené ich posádkami. Švédi však, majúc už dávno vyskúšanú, božskú múdrosť svojho kráľa, vysokosť predsavzatia, nábožnosť a nerozlučného druha nábožnosti: šťastie, okrem toho dôverujúc dobru veci a svojej vojenskej udatnosti, nadobudnutej za toľké roky pod vedením neporazeného kráľa, a dosť vyzbrojení na duchu i na tele, boli povzbudzovaní rečou svojich vodcov a rozkazy boli hotoví vykonať prv, než budú vyslovené, nemajúc život za nič, kým by konali rozkázané. Svedok je celý svet,[591]že nikde na zemi by si nebol mohol uvidieť vojakov lepšie znášajúcich horúčosť i mráz, námahu i hlad, ktorí by horlivejšie boli vykonávali rozkazy, ochotnejšie boli šli na daný znak do boja, pripravenejšie sa vystavovali smrti, aj ktorí by sa boli viacej stránili vojenskej vzbury, pokojnejšie žili v tábore, nábožnejšie si počínali, ktorí by sa, meniac bojové postavenie, obratnejšie vedeli obracať v klin, hneď v kruh, hneď do trojuholníka a štvoruholníka alebo do nožníc a píly.Kráľ Karol mal také veľké množstvo vynikajúcich mužov, že hoci celé jeho vojsko, ktoré priviedol na Ukrajinu, pozostávalo z osemnástich tisícov, predsa by si bol mohol — ako v gréckom vojsku pred Trójou — vidieť v Rehnsköldovi Odysea, v Lewenhauptovi Aianta, v Kreutzovi Nestora, v Meijerfeltovi Agamemnona, v Sparrem Dioméda, v Hamiltonovi Palaméda, v kráľovi Karolovi Achilla,[592]ktorý teraz pre svoju veľkodušnosť neukázal všetko svoje vojsko, ale dosť mal s hŕstkou dvanástich plukov napadnúť stotisíc[593]riadneho vojska a päťdesiattisíc ľahkej nepriateľskej zbroje, zanechajúc dvetisíc mužov v poltavských aprošiach a Meijerfeltov pluk, pozostávajúci z dvetisíc mužov, v senžiarskych ubytovniach a toľkých pri vozatajstve. Dva delové výstrely dajú nastúpenému počtu vojsk znamenie do boja.[594]Nevie sa však, akým nešťastným osudom sa stalo, že sa opomenuli modlitby,[595]ktorým veľmi nábožný kráľ vždy dával prvé miesto, či už nimi otváral počiatok dní či bitiek.Keď dali znamenie bitky, odviezli kráľovské delá k vozatajstvu, gróf Lewenhaupt, rozvinúc kráľovské zástavy, z ľavého rohu zaútočil na nepriateľské tranšeje a bez akejkoľvek značnejšej straty svojich ich obsadil, do moci svojho kráľa dostal vojnové delá, počtom dvadsať, rozostavené na dvoch násypoch.[596]Aj Rehnsköld z pravého rohu veľmi úspešne dorážal na nepriateľa, kráľ Karol, sediac vo svojich nosidlách, celú moskovanskú jazdu, rozohnanú na útek, prenasledoval na pol míle,[597]zanechajúc tristo svojich na obranu dvoch násypov, dobytých Lewenhauptovým útokom.Na osudné nešťastie Švédov sa prihodilo, že generálmajor…,[598]odrezaný od ostatného telesa švédskeho vojska, prešiel s pätnástimi zástavami do moci nepriateľov. O ňom teda kráľ Karol nemohol vedieť nič bezpečné, cár však uňho našiel zoznam všetkých plukov,[599]aj do boja vyvedených, aj inde rozložených, a viacej posmelený počtom nastúpených švédskych vojsk pustil na tristo Švédov, postavených na obranu násypov, dvadsaťtisíc Moskovanov a do jedného ich pobil, svoje tranšeje a delá dobyl naspäť a potom kráľovi, vracajúcemu sa z prenasledovania moskovskej jazdy, tak mocne vzdoroval, že cestu k svojim si kráľ musel otvoriť krvavým mečom.Ja s pánom Pohorským a s naším sluhom, keď sme počuli rachot diel a aj streľbu z pušiek menovanú „salve“,[600]častejšie trvajúcu celú štvrťhodinu, povzbudení novosťou veci, spolu s mnohými inými, opustiac vozatajstvo, bodnúc kone, ponáhľal som sa vidieť švédsku akciu; a túžiac dôjsť k pechote a práve k tomu vojenskému telesu, ktoré obklopovalo kráľa Karola — a ktoré mi zvlášť odporúčali starí dôstojníci, moji dobrí priatelia, keď som sa s ním radil — bol som zanesený na koniec ľavého krídla, ktoré zatvárali záporožskí kozáci a ktoré bolo skutočne najnebezpečnejšie, lebo ho ohrozovali nepriatelia v ľahkej zbroji. Sotva sme k nemu dorazili, keď tu mnoho tisíc Kalmykov, pozdvihnúc k nebu strašný krik, tak ho preľakalo, že začalo ukazovať chrbát, ale niekoľkí s vytasenými mečmi a utekajúcim smrťou hroziaci nadbehnuvší Švédi ho privolali naspäť a znovu uviedli do poriadku.Pán Pohorský, ktorý keď sa ponáhľal na miesto bitky, dal si na klobúk slamené znamenie, aby ho bolo od Moskovanov rozoznať, a prišiel so zámerom získať korisť, to jest lapať kone, vidiac zmätok spôsobený Záporožcami a čujúc onen ohavný krik Kalmykov — okrem ustavičného i, i, i sa však nedalo počuť nič — pozorujúc aj nad našimi hlavami letiace guľky, zahodil všetku odvahu a nijakým mojím zaprisahávaním sa nedal naviesť, aby aspoň na chvíľu v tábore zotrval. Skutočne zvláštna prozreteľnosť božia spôsobila, že sme odišli hneď, len čo nastal medzi Záporožcami nový zmätok a útek, lebo inak by sme boli natrafili na nepriateľské eskadróny, ktoré vyrazili z mesta, chtiac pomôcť svojim z tiesne, a ani naše už hodne vyčerpané kone neboli by mohli utiecť rýchlym kozáckym koňom a neboli by mohli stačiť zaniesť nás ku vzdialenejšiemu vozatajstvu.Kým trvala zrážka, vypočuli sme taký veľký treskot pušiek a hukot diel, aký si sotva v duši predstavia, ktorí ho vlastnými ušami nevnímali. Prvé salve bolo počuť pri útoku,[601]druhé na začiatku zrážky ostatných, tretie pri znovudobytí tranšejí, štvrté pri kráľovom návrate, piate, zo všetkých najväčšie, pri popoludňajšom obnovení zrážky, šieste pri vyhnaní Švédov z aprôš, každé z nich trvalo celú štvrťhodinu.Medzitým sa pri vozatajstve našli šialene smelí a bezbožní zbojníci, poľskí paholci, ktorí, nedbajúc na taký veľký a toľko ráz opakovaný hukot zbraní a na nepriateľský vpád — ktorý hrozil vozatajstvu — a za ohromného úžasu všetkých, čo strážili batožinu, skrytí v hustejších horách, hrali karty.Kráľ Karol, majúc až do poludnia v rukách úplné víťazstvo, keď mu jeho generáli pripomínali, aby sa s dosiahnutým víťazstvom uspokojil, vraj povedal: Marš![602]Potom, keď si obe príliš vyčerpané vojská na hodinu odpočinuli, kráľ Karol bitku obnovil,[603]ale zaskočila ho ani nie tak nepriateľská udatnosť vojakov, ako skôr neočakávaná lesť. Jeho nepriatelia totiž roztiahli krídla do tvaru polkruhu a nielen v tranšejach, ale aj na koncoch krídel rozostavili delá, väčšie i menšie, mnohé z nich boli prenosné, zhotovené z koží, natiahnutých na tenké železo,[604]vyrobené francúzskym inžinierom Le Maitrom[605]podľa nového spôsobu, vynájdeného, ako rozprával, ním samým. A tak týmito a inými väčšími, ktorých spolu bolo vraj sto, ustavične nabíjanými už nie guľami, ale mnohými kúskami železa, ľudove menovanými…[606]a vystrelenými na Švédov päťdesiat ráz, náhle zrazil celú gardu kráľa Karola, ktorá bola srdcom a dušou celého švédskeho vojska, takže títo starí a najlepšie vycvičení vojaci, akoby zasypaní železným krupobitím, ležali prv, než sa chopili zbrane, ostatní však, najpočetnejší, tak udatne zdŕžali nápor nepriateľa, že nebojujúc už o česť, ale o život, keď im bola vyrazená zbraň, zápasili holými rukami, napokon však aj títo sčiastky padli do moci víťazov, sčiastky boli ukrutne pobití, sčiastky sa dali na útek.Kráľ Karol bol v takom veľkom nebezpečenstve života,[607]že nielen z nosidiel, rozlámaných väčšou guľou, padol na zem, ale aj keď ho preniesli na koňa, keď bol tento kôň zabitý, na druhého keď bol opäť aj ten zrazený, odnesený bol na tretieho dvoma svojimi drabantmi, ktorí obaja, pri prenášaní trafení guľami, zrútili sa na zem, kráľ však — keď mu tiekla krv z nedávno ranenej a teraz nejaký úraz utrpevšej nohy — zo všetkých strán obkľúčený nepriateľom už-už temer bol v nepriateľských rukách spolu s nespočetnými drabantmi, ktorí stáli vôkol neho, keby ho pomoc samého boha a ktorýchsi kapitánov, rútiacich sa prostriedkom nepriateľov, nebola bývala vytrhla.Hrdina, doteraz nevediaci ustupovať, súdiac, že pred takouto veľkou nevyhnutnosťou treba ustúpiť, uchýlil sa k vozatajstvu, teraz prvý raz sa priúčajúc, že nevyhnutnosť — nemilosrdný šíp — nedopúšťa mať niekedy rozum cnostného človeka. Veru keby bol mohol ako vždy predtým sám vykonávať úlohu najvyššieho veliteľa, švédske veci by iste boli — podľa tvrdenia jeho pozostalých vojakov a iných rozumných — zastali na lepšom mieste!Keď cárske veličenstvo zmietlo Švédov z poľa, vpustilo niekoľko plukov na dvetisíc Švédov, ktorí boli v poltavských aprošiach a z ktorých, hoci sa každý udatné bránil, predsa všetci do jedného zahynuli opustení svojimi, zasypaní mešťanmi z násypu a ostatným množstvom nepriateľov, napĺňajúcich kopce a doliny. Už len zo samého dlhšieho treskotu pušiek sa dalo domnievať, s akým duchom vzdorovali svojmu nepriateľovi. Keď sa moskovanská záľaha obrátila ku koristi a lúpeži, získala také veľké množstvo zlatých, že veľmi mnohí vojaci zamieňali zlaté mince za niekoľko kopejok, to jest polturákov, veľmi mnohí rozpredali za niekoľko kozáckych zlatých, platiacich desať cisárskych grošov, najmajstrovskejšími rukami anglických a holandských hodinárov zhotovené hodinky.Cárske veličenstvo, dosiahnuc nečakané víťazstvo, s nádherným sprievodom vkročilo do Poltavy,[608]Poltavania však, vyslobodení z obľahnutia, vyložili na znak oddanosti z vyššej veže bielu zástavu a dali nespočetné znaky svojej nevýslovnej radosti.Niekoľkí síce vypátrali polohu nášho vozatajstva, ale keď počuli výstrel našich väčších diel a keď videli vhodnosť miesta na obranu a množstvo vozov a ľudí, obávali sa napadnúť nás, ktorým sa už okrem smrtiek v takomto zmätku vecí neukazovalo nič. Koľkokrát sa k nám približovali z bitky odbiehajúci kozáci alebo sem i tam roztrúsení Švédi, a pre veľký prach, zahaľujúci povetrie, ich naši nemohli rozoznať, toľkokrát sme zmeravení očakávali nepriateľský útok a konečný zánik. Ale keď sme sa potom dozvedeli o kráľovom príchode, boli sme ako naspäť zavolaní zo smrti do života. Pušný prach však tak hlboko vnikol do tvárí predovšetkým kráľovským drabantom a iným, kráľovi v zrážke najbližším, a od vetra, čo vial od moskovanského tábora ku švédskemu, tak pevne na nich nasadal strelný dym a zemský prach, rozvírený z prašnej zeme v najväčšej horúčave takým veľkým množstvom vojska, že ani mnohých najznámejších, akoby sadzami pokrytých, sme nemohli poznať a po niekoľko nasledujúcich dní si ho nedokázali zotrieť nijakým umývaním.Kráľ Karol, oddychujúc za hodinku pri vozatajstve, predoslal generála Poniatowského[609]k benderskému bašovi,[610]aby vyžiadal kráľovi priechod cez otomanské zeme, a to aj vykonal, prekonajúc denné i nočné cesty. Poniatowski bol rezident litovského veľkniežaťa Sapiehu, kráľovi Karolovi verne oddaného, muž skvelého umu a plynnej výrečnosti, znalý rečí a podľa úsudku všetkých najvyššie súci na vyslanecký úrad. Lebo aj jeho vzhľad bol taký príjemný, že divákov si získaval na prvý pohľad, a odporúčala ho aj akási vrodená úprimnosť, spojená s neuveriteľnou ľudskosťou, ktorou alebo neochotných vábil k láske a obdivu, alebo neúprosných zmieroval, okrem toho najlepšie poznal cesty, ktorými bolo treba ísť. Ku kráľovi sa vrátil o osem dní, keď kráľ pri rieke Bugu vyčkával bašovu odpoveď. Poniatowski však preputoval z Poltavy do Bendier osemdesiat, potom z Bendier k Bugu štyridsať, spolu stodvadsať míľ, ktoré rozdelené na osem dní, pridelili každému dňu pätnásť. Taká veľká bola jeho vernosť pri vykonávaní zvereného úradu.Ďalej kráľ Karol, na duchu sotva nejako zdesený, v takom veľkom nebezpečenstve poradil sa so ľsťou, pošlúc k cárskemu veličenstvu generála Meijerfelta,[611]ktorý by v mene svojho kráľa chválil cárovu mužnosť, že priviedol myseľ kráľovu k začatiu bitky a že zaujal bojisko, a zároveň by prosil o smutné dobrodenie pohrebu v boji padlých, ako aj o zoznam zajatých a zabitých, v skutočnosti však za tým cieľom, aby víťaza zmiatol a aby ho, uchváteného nečakaným víťazstvom, od prenasledovania porazených veľmi zdržal. Ani Karola jeho lesť nesklamala, lebo cár, rozplývajúc sa samou radosťou a spokojný s dosiahnutým víťazstvom, prijal generála Meijerfelta[612]s výstrelmi niekoľkých diel a pripusteného pred svoj zrak oslovil: „Čo sa deje,“ vraviac, „že predtým chtiac vstúpiť do Poltavy, ste nemohli, dnes však nechtiac vstupujete?“ — „Deje sa to,“ vraví tento, „nevyhnutnosťou osudu a hrou nestáleho šťastia, predovšetkým z vôle všetko spravujúceho boha“. Potom pohostil Meijerfelta veľkolepou hostinou a žiadostiam vyhovel, ale zadržal ho pri sebe nad očakávanie veľa dní a prepustil ho od seba iba na daný reverz[613]— že alebo sa sám vráti do väzenia, alebo že miesto seba pošle iného generála — predstierajúc dôvod, že aj kráľ Karol, ktorého vždy menúval svojím bratom, u seba zadržal nejakých Švédov,[614]vyslaných k nemu s vyslanstvom. Meijerfelt kvôli liečbe svojej minulej zimy zlomenej nohy v niektorých kúpeľoch žiadal od cárskeho veličenstva slobodný prechod cez panstvá jeho veličenstva a keď ho dostal, došiel s náležitým sprievodom, ktorý mu ustanovilo cárske veličenstvo, na turecké panstvá a k samému kráľovi, keď už bol na benderskom území.Inak, keby cárske veličenstvo bolo vedelo vo svojom víťazstve pokračovať, nie je nijaká pochybnosť, že by bolo zväčšilo biedy na útek rozohnatých Švédov. Ale inak sa páčilo bohu, majúcemu vo svojej ruke srdcia kráľov.A tak Karol ihneď vydal rozkazy odviezť všetky vozy smerom k Dnepru, s ktorými sme sa aj my rútili kade ľahšie a premerajúc dve míle, strávili sme noc na senžiarskych poliach, ktoré goltviansky plukovník[615]častejšími výpadmi urobil nebezpečnými, zástup utekajúcich však uzatváral kráľ s hŕstkou svojich jazdcov, pozbiehavších sa k nemu z hôr, do ktorých ušli, ale pretože chceli neblahý útek utajiť, z polí dotýkajúcich sa Poltavy sa pohol, až keď sa slnko skláňalo a do Nových Senžiar k Meijerfeltovmu pluku došiel v hlbokej noci.Toto bola poltavská bitka a onen deň ôsmeho júla Švédom osudný, iným po všetky pokolenia pamätihodný, na ktorý, pravdaže, keď si spomeniem, vždy sa mi vlasy dupkom postavia a celá myseľ sa predesí. Vidí sa, že švédske kráľovské veličenstvo začiatkom tohto roku tento pád predvídalo, predpisuje na deň 9. júla na vysvetľovanie kajúci text Ozeáša 7, 16: Padajú mečom ich kniežatá od pohoršenia ich jazyka, čo im slúži na posmech v zemi Egypťanov. Skutočne totiž padol kvet švédskeho vojska. Zajatý bol gróf Piper, prvý minister a tajomník stavov, zajatý Olof Hermelin, tajomník stavov, kráľov najdôvernejší, muž nábožný, povýšený na túto hodnosť z rektora dorpatskej akadémie, priaznivec môj a môjho evanjelického rodu, ktorého treba rátať medzi prvých, zajatý tajomník Cederhjelm, zajatý pán gróf Rehnsköld, najvyšší poľný maršal, zajatí boli generáli Hamilton, Stackelberg, Schlippenbach, zajatí boli veľmi mnohí dôstojníci vyšší a nižší, zajatí boli aj veľmi mnohí farári a medzi nimi najvýrečnejší Nordberg, dvorný kazateľ, zajatá bola rota vybraných radových vojakov, na mieste bitky však padli oveľa početnejší muži rozličného stavu. Spolu okolo desaťtisíc sčasti bolo pobitých, sčasti zajatých.[616]Túto porážku vraj predpovedala nejaká žena-veštica,[617]ktorá, nedlho pred zrážkou smelo predstúpiac pred zrak svojho vojvodu Mazepu, vraj povedala, že ani vojvoda ani kráľ neobsadí Poltavu, naopak, blízko obkľúčenej Poltavy bude nasledovať veľké krviprelievanie. Keď v tejto hodine navštívil Mazepu kráľ a toto od neho počul, ale odmietnuc takéto veštecké predpovede, povedal, že on dôveruje svojmu bohu a spravodlivej veci; ona vraj na Mazepovu otázku, akýže koniec očakáva ju samu, smelo odpovedala, že v pitvore domu je ten, ktorý ju čoskoro skráti o hlavu; pochválená, že povedala pravdu, bola vraj pripravená o hlavu.Kráľ však vraj s takou mrzutou mysľou znášal tú porážku, že vrátiac sa z bitky k vozatajstvu, povedal, že sa chce vrátiť až do Švédska a keď čo najrýchlejšie posťahuje vojská, pohne sa do Moskovie a všetko znivočí ohňom a mečom. Ukázala sa tu však zmužilosť kráľa Karola, napadnuvšieho s takou malou hŕstkou také veľké množstvo a bojujúceho z nosidiel. Ukázala sa vernosť Švédov, udatne bojujúcich za blaho svojho kráľa a prinášajúcich kráľovi pomoc v prostriedku nepriateľov. Ukázala sa nestálosť Fortúny, keď sa z víťazov stali porazení, takže utekajúcim neostávalo ani miesto na útek, a pripomenula sa im ľudská krehkosť, na ktorú sa v úspechoch príliš zabúda. Vedel to uhorský kráľ Matej,[618]lebo keď cisár Fridrich porazil jeho vojsko, svojich vojakov, žiadajúcich si od veľkej hanby zahynúť, takto potešil: Toto je najlepšia veštba budúceho víťazstva. Šťastné knieža, ktorému sa na začiatku dostane mrzutej Fortúny, lebo tá je nestála a vrtkavá, ak prinesie priaznivý začiatok, koniec donesie najtrpkejší, ak bude od začiatku nepriaznivá, pre svoju nestálosť prinesie bezpochyby šťastné skončenie. Alexander Veľký[619]v nepretržitom rade víťazstiev vraj bohov vždy prosil, aby doň vložili nejaký nezdar, aby ho po skončení reťaze šťastia nemuselo zgniaviť hrozivé bremeno bied. Polykrates,[620]od začiatku dlho najšťastnejší, predsa vraj mal najbiednejší koniec. Preto kráľ Matej prosil všetkých svojich, aby pre tento útek nič nepopustili z bývalej udatnosti a smelosti, lebo nepriateľ ich prevyšoval počtom i silou. O to sa vraj treba v budúcnosti usilovať, aby sa usilovali túto hanbu zmyť slávnym víťazstvom. Iste aj nášmu Karolovi táto panovačná, teraz už zmorená pani ľudských osudov pripomenula nestálosť a skúsením zlých vecí ho naučila znášať dobré. Ukázala sa aj božia otcovská prozreteľnosť v ochrane kráľa Karola, ktorého symbol bol na minciach vyjadrený týmito slovami: Pán môj ochranca.Tento ochranca vopred oznámil kráľovo nešťastie na nebeskej oblohe vkročením Marsa dňa 14. mája do znamenia Leva a 10. júla prešiel do Panny, kedy vchádzali do znamenia Leva Venuša a Merkúr, ale iné, priaznivejšie postavenia potlačili zloprajnosť Marsa.Karolov príklad svedčí, že králi sú skutočne pod božou ochranou. Často preputoval neznáme a nebezpečné miesta s dvoma-troma vojakmi, často sa sám rozbehol na zhŕknutých nepriateľov, niekoľkokrát prešiel prostriedkom nepriateľov; skúmajúc Toruň, stratil veľkou guľou zasiahnutého sprievodcu,[621]ktorému sa opieral o rameno, niekoľkokrát si našiel v šatách guľky bez zranenia tela, teraz však unikol, zachovaný v najväčšej prítomnosti smrti. Vedel to uhorský kráľ Imrich,[622]prechádzajúci medzi vojakmi svojho nepriateľa Ondreja a takto ich smele oslovil: „Pod ochranou,“ vraví, „všemohúceho boha sú králi. Aj ja bez zbrane kráčam medzi nepriateľskou zbrojou, lebo medzi snahami zúrivcov ma dostatočne bezpečným robí táto koruna, bohom mi daná, a toto žezlo, ktoré nosím.“Ukázala sa konečne aj priaznivejšia Fortúna cárskeho veličenstva, kráľom Karolom doteraz dosť utláčaného a sotvaže nie potlačeného. Samo cárske veličenstvo vyjadrilo túto sebe prajnejšiu Fortúnu, bohom povolenú, listom pánu vojvodovi belzskému,[623]veľkniežaťu poľskej koruny, písaným z tábora pri Poltave 29. júna starého juliánsko-rusínskeho kalendára, to jest 10. júla nového kalendára, tohto znenia:Oznamujeme vášmu panstvu[624]veľké a neočakávané víťazstvo, ktoré nám boh udelil pre nevýslovnú udatnosť našich vojakov, a to s malým preliatím krvi našich. Včera totiž za včasného rána[625]spurný a najohnivejší nepriateľ so všetkým svojím peším a jazdeckým vojskom napadol našu jazdu, ktorá, hoci tak zastala, akoby sa oň bola opierala, predsa musela ustúpiť, a to s veľkou svojou stratou. Potom sa nepriateľ opäť položil oproti čelu nášho tábora. My, vyvedúc mu ihneď v ústrety z tranšeje všetky naše pešiacke zbory, zoradili sme sa pred ich očami. Naša jazda však zastala na oboch krídlach. Keď to nepriateľ uvidel, tým činom sa pohol a položil sa pod horou. Ktorého sme my, prikročiac mu v ústrety, ihneď zahnali z bojiska a ukoristili sme mnoho zástav a diel, pritom sme do zajatia odviedli pána generálplukovníka, poľného maršala-poručíka Rehnskölda, okrem toho štyroch iných generálov, menovite: Schlippenbacha, Stackelberga, Hamiltona a Roosa, taktiež najvyššieho ministra, grófa de Pipera s dvoma tajomníkmi stavov, Hermelinom a Cederhjelmom, okrem toho niekoľko tisíc dôstojníkov a radových vojakov, o čom v krátkom čase napíšeme podrobnejšie, čo teraz pre krátkosť času nespomíname. Jedným slovom predsa hovoriac, všetky nepriateľské zbory boli zničené a to bol ich koniec. O kráľovi doteraz nevieme nič isté,[626]či sa tu nájde medzi živými, alebo medzi mŕtvymi. Pozostalých rozprášených nepriateľov však prenasleduje knieža generálporučík Golicyn a generál Baur.[627]Týmto listom a novinkou o veľkom víťazstve vaše panstvo pozdravujem.P. S. Priviedli okrem toho zajatca, knieža würtemberské, pokrvného príbuzného švédskeho kráľa.Potiaľto list, pri ktorom treba poznamenať, že cárske veličenstvo nebolo dobre informované o celom švédskom jazdeckom i pešom vojsku,[628]vyvedenom do bitky, opak totiž vysvitá z povedaného hore. Ďalej, že jeho cárske veličenstvo priznáva, že jeho jazda utrpela veľkú stratu, že krvavá obeť jeho vojakov bola malá, udáva sa totiž, že padlo aspoň štyri alebo päťtisíc moskovanskýoh vojakov.[629]Ďalej keď sa udáva, že zajatých bolo niekoľko tisíc Švédov,[630]prirodzene nasleduje, že v bitke ich padlo málo. Všetky zbory však nemohli byť zničené, lebo cez Dneper uniklo dvetisíc Švédov a práve toľko záporožských kozákov, niekoľko nemeckých plukov sa však vzdalo až 30. júna juliánskeho kalendára, to jest 11. júla nášho kalendára.Cárske veličenstvo oznámilo toto svoje víťazstvo aj cisárskemu veličenstvu[631]viedenskému, dánskemu, saskému, pruskému a iným kniežacím dvorom, na ktorých sa prostredníctvom moskovanských rezidentov dávali rozličné znaky radosti, stavali sa víťazné oblúky, slávili sa hostiny.[632]Moskovanský rezident na pruskom dvore postavil víťaznú bránu medziiným s takýmito nápismi: Šetriť pokorených a zrážať pyšných. — Jeden deň nahradil všetky roky. — V noci predvádzal z vôd a zeme vyletujúce rakety a aj písmená P. A., znamenajúce Peter Alexejevič a horiace vo vzduchu s mnohonásobným rachotom. Nech sa však toto rozprávanie vráti, odkiaľ odbočilo.Keď sa pominula noc na senžiarskych lúkach, pohli sme sa na svite dňa 9. júla — na ktorý pripadol deň všeobecného pokánia s oným pamätným textom Ozeáša 7, 16, ale keď náhly útek postihol verejné pokánie, ponáhľali sme sa do dediny Beliky, odtiaľ dve míle do mesta Kobeľaky, odtiaľ ďalej do Sokolky,[633]vzdialenej druhé dve míle a položenej na kopci pri rieke Vorskle a význačnej opevneným kaštieľom, za večerného súmraku však sme sa dostali až k rieke Dnepru, preputujúc toho dňa zväčša poľami osem míľ.Medzi Belikami a Kobeľakmi sme zazreli lietajúce zlovestné kŕdle havranov, kaviek a vrán a v nás, utekajúcich, budiace rozličným krikom obdiv zmiešaný s hrôzou. V rozľahlom meste Kobeľakoch trošičku sa zabaviac, naspäť sme získali jedného z našich koní, stratených nedávno vo Chvederkách. Namrzel som sa však, pretože pán Pohorský bez náhrady za tohto koňa vydaných peňazí, chtiac použiť prísne vojenské právo — pravdaže, neznajúc osudy, ktoré mali očakávať tohto a iné naše kone po troch dňoch — nám menej potrebného koňa odňal dobrému človeku, ktorý nám prednedávnom prisľúbil svoju pomoc, majúc nás zaviesť až do Bendier, teraz však, keby bol mal koňa, opustiac svoj dom, bol by chcel ísť so Švédmi.Keď sa minula noc pod holým nebom, dňa 10. júla sme vkročili do dediny Perevoločna, vypálenej pred málo dňami Moskovanmi, a domnievajúc sa, že na tomto mieste, známom podľa prievozu, nájdeme nejaký most alebo loď alebo čln, okrem jednej-dvoch rybárskych čajok nenašli sme nič.[634]Celý tento deň sme premárnili nádejou, že sa predsa bez meškania bude chystať most.Šalang, náš spoločník, miesto páleného — v Kobeľakoch bez nášho vedomia obstaraného, mne však prisľúbeného — mne, dosť inak zmätenému, dal vypiť zveličenie mojej márnej, v boha a švédskeho kráľa zloženej dôvery;[635]keď som nemohol znášať jeho nadávky, vzdialil som sa, predpovedajúc, že ja z moskovanských rúk vyviaznem, on sa však pre túto nedôverčivosť a pre rúhanie sa stvoriteľovi, predtým i teraz vydávané, spolu so svojimi druhmi do nich dostane. Povedané, nasledujúceho dňa uskutočnené. Lebo hoci za veľké peniaze hľadal prevoz cez rieku, predsa ho nemohol nájsť.Keby sme toho dňa boli chceli zveriť život oným rybárskym čajkám, do ktorých sa zmestili dve osoby, boli by nás na protiľahlý breh zaviezli, ale báli sme sa nielen deravých čajok, veru aj kozákov pobiehajúcich na protiľahlom brehu,[636]a obávali sme sa byť medzi nimi prví.Rieka Dneper, veľmi dobre známa najstarším dejepiscom a zemepiscom, pramení nad Smolenskom v končinách Čiernej Rusi, menovanej teraz Moskoviou, bohatá na počiatočné pramene, potom vzrastajúc mnohými vtekajúcimi riekami, pri Očakove sa valí do Čierneho mora. Samu severskú drsnosť niektorí vysvetľujú tým, že veď stade priteká, obmýva Smolensk, Mogilev, Rogačev, Kyjev a Kodak, je spôsobilý na plavbu a obdarený sladkou vodou a dobrými rybami, a keď sa roztápajú snehy, alebo keď dažde trvajú niekoľko dní, zaplavuje polia pri Perevoločnej. A hoci v našom júli nemal nijaké prírastky od dažďov, predsa bol svojou šírkou strašný a vytváral akýsi polostrov; keď sme ten šťastne prekonali, stratili sme všetku nádej na prekonanie rieky. Jediné plavidlo, schopné pojať okolo päťdesiat osôb, mazepovskí kozáci síce toho dňa obstarali, ale dostať sa naň by sme neboli mohli ani za sto zlatých, pretože bolo určené pre významnejších kráľovských a mazepovských vojakov. Medzitým sme videli kozákov zostrojovať dve siahy dlhé loďky a hoci sme niekoľké z nich videli šťastne napredovať, predsa sme nevideli ani jednu vracať sa.A tak dňa 11. júla zavčas rána dodali sme si odvahy vytvoriť takú loďku, privezúc zo zničeného perevoločnianskeho kostola preťažké štvorhranné drevá[637]a dovedúc robotníkov, ktorí ju za dve hodiny zhotovili, ale proti reči zdravého rozumu. Veď kto by veril, že taká veľká hromada najťažších driev môže plávať na povrchu? Ako základ položili dve drevá, tri siahy dlhé, naprieč nimi pripevnili iné tri, presahujúce trošičku cez dve siahy, na tieto však popribíjali najmenej prst hrubé latky z dolámaných švédskych vozov. Na takú veľkú ťarchu sa naložil voz[638]s rozličnou batožinou po samý vrch, ktorý, len čo sa dostal na hlbinu, ponáral sa celý, ako bol. Naši štyria veslári, opatrení práve toľkými, sotva na päť palcov širokými veslami, len čo uvideli loďku roztvárajúcu sa pod bremenom, na náš rozkaz prevrhli voz so všetkou batožinou do vody a dvaja z nich sa vrátili na breh.Ja s pánom Pohorským a rižským kupcom Burgermeistrom aj s dvoma veslármi sme zotrvali na loďke, veľmi sa vynárajúcej, a odhodiac okrem môjho plášťa a koša, naplneného ruskými knižkami i bielizňou a bochníkom chleba, všetky veci, pokúšali sme sa prekonať rieku. A pretože Švédi, priložiac všetko umenie, svoje čistokrvnejšie kone nútili preplávať rieku, aj my sme rozkázali Haasovi, aby naše kone bez všetkého meškania zveril vode.Keď sme sa od brehu odviezli na dohodenie kameňom, hľadiac nazad, uvideli sme, že početný nepriateľ obsadzuje kopce[639]vzdialené od rieky štvrť míle, a sotva sme našich veslárov mnohým naším prehováraním vedeli zdržať od návratu. Pán Pohorský, vidiac záchranu v plávaní, zaujal zadnejšiu časť loďky, pohrúžený do vody až po krk, jeden z veslárov držal prednejšiu pravú, druhý ľavú stranu, kým ja som sa postavil na prostriedok. Koľkokrát sa však niektorý z nás váhou svojho tela zo svojho miesta len máličko odkláňal, toľkokrát sa on síce trošku ponáral do vody a klesal, protiľahlá strana sa však s krikom všetkých dvíhala.Zakiaľ sme sa však viezli na stojatých alebo pokojne tečúcich vodách, zatiaľ sme sa od brehu vzďaľovali, ale keď sme zišli k prostriedku rieky, kde beží plným korytom a tým rýchlejšie, hľa, naša loďka sa navaľovala naprieč, takže sme, priložiac všetku silu až do vyčerpania, nemohli ani postupovať, ani ustupovať, ani plávať dolu. Zápasíme dlhší čas uprostred vĺn nie tak s loďkou, ale s okamžitou smrťou, s nárekmi a slzami prosebne voláme jeden o pomoc druhého, všetci spomoženie božie, pána Pohorského začala chytať zima a začal sa žalovať, že mu od zimy meravejú ruky, my sme sa chvíľami ponárali po kolená, chvíľami po bedrá a vyššie, čím viacej sme loďku hýbali, tým menej sme sa pohýňali vpred, rovno najhlúpejší na riadenie lodí, lebo čo chvíľami tento pohol vpred, to druhý svojím veslom pohol späť. Nikto z nás si nemyslel, že sa s nami dobre vodí, pretože sa nehýbeme vpred k rýchlym vodám, ktoré by nás všetkých boli iste strhli.Kým tak zápasíme s naším zúfalým položením, prozreteľný otec nebeský zakročuje, pohýňajúc k zľutovaniu dvoch kozákov, bežiacich nám naproti v rybárskych čajkách, ktorých sme sa predtým ľakali. Pre nekonečné milosrdenstvo božie a pre Ježišove rany plačlivým krikom všetkých pozývaní a dvoma zlatými peniazmi, ktoré sme držali v rukách, privábení, sa k nám síce priblížili, ale zapochybujúc o našom šťastnom prechode z loďky do čajok, ktorých okraje ani polovičku palca nevyčnievali z veľmi hlbokej vody, hneď sa od nás vzďaľovali, napokon predsa pohnutí prosbami, ustavičným krikom a našimi slzami, pridružili sa k nám v našom nebezpečenstve a prijmúc k sebe môj plášť a vyše hodiny zatopený kôš, vzali — jeden z nich len mňa, druhý pána Pohorského a onoho rižského kupca — šťastne do svojich čajok a zaviezli nás k brehu.Zavčas rána som za dva hrubé ríšske toliare nie bez námahy a prosieb obstaral fľašku páleného, ktorá však neprevyšovala ani mieru našej alebo nemeckej pôlky, a pána Pohorského som naliehavo prosil, aby ju vzal so sebou do čajky, ale on — či chtiac, či nechtiac — zanechal ju na loďke, tak sa stalo, že niekoľko za sebou nasledujúcich dní sme boli zbavení všetkých životných prostriedkov.Z brehu sme uvideli mnohých, ktorých niesli podobné loďky,[640]žalostným hlasom úpenlivo prosiacich pomoc iných, chvíľami ponorených po plecia a samú hlavu, chvíľami vodou úplne prikrytých, zatým vydvihujúcich hlavy z vody, uvideli sme niekoľkých potopených, uvideli sme aj kone, jedny bez jazdcov plávajúce a preplávavšie, iné pohltené vírom spolu s jazdcami, medzi ktorými bol kapitán z Hjelmovho pluku menom Waldau, človek bohatý na zlato a pohostinný, ako sa povedalo vyššie. Aký však údel zakúsili naši naspäť plávajúci veslári, je známe samému bohu.My, hoci sme sa videli pripravení o päť koní s paholkom a o veľa vecí, predsa sme poďakovali bohu, nášmu ochrancovi, za podivné vyslobodenie.Najsmutnejšie divadlo to bolo, keď mnohí, chtiac si spasiť život, boli nútení všetky svoje veci okrem peňazí alebo popáliť,[641]alebo potopiť do vody, alebo zahodiť. Bol by si tu uvidel tisíce vozov, stá kočov a drahých hintovov, naložených rozličnými truhlicami alebo lámať na kusy, alebo zahadzovať, alebo podloženým ohňom obracať sa na popol. Každý si pocvičil svoj dôvtip, ako má prepraviť svoje veci,[642]niektorí vyhľadávali dlhé povrazy na prevezenie prázdnych kočov, iní na zahodených kočov. Zmocňovali a premýšľali na čo ich použijú. Nejaká žena, rodom Sedmohradčianka, majúca manžela menom Borell a dieťa pri prsiach, ukazovala dvetisíc ríšskych toliarov s vrecom, v ktorom boli zatvorené, že ich daruje tomu, kto ju s dieťaťom a s jej manželom prevezie na protiľahlý breh. Veliteľ kráľovského jednosťažníka, zamiešajúc medzi kráľovských vojakov jedného i druhého kupca, zozbieral si na daroch nie malé peniaze. Švédski dôstojníci totiž vedia, každý podľa svojej hodnosti, pestovať vojenské hospodárstvo a z každej príležitosti vyťažiť pre seba čo najviac. Väčšia časť kráľovského delostrelectva vraj je pochovaná medzi Kobeľakmi a Sokolkou. Kráľovská kancelária, vyjmúc akési protokoly, sa zverila ohňu. Taký istý osud podstúpili kráľovské vozy.Generál Lewenhaupt, dostanúc rozkaz prejsť s kráľom, ustavične prosil kráľa, aby mu dovolil vrátiť sa[643]k niekoľkým nemeckým plukom, sľubujúc, že ich chce odviesť do Tatárska; kráľ zbavený iných generálov, nerád ho od seba prepúšťal, ale predsa premožený prosbami napokon súhlasil s jeho návratom. Ale keď tento generál došiel k oným plukom a vyložil kráľove rozkazy, oni, prestrašení nielen pohľadom na nepriateľov, ale aj veľkosťou rieky, ktorú by mali prejsť, keď sa rozpomenuli aj na toľké a také veľké útrapy minulej zimy a samej jari, a uvažujúc, že ktorí ušli nepriateľovi, alebo ich odniesli prúdy rieky, alebo zamotali víry, alebo pozbavení všetkej batožiny na tureckej a tatárskej pôde budú žiť biedny život, odmietli odísť s Lewenhauptom a vyvolili si kapituláciu pred nepriateľmi, samými nepriateľmi ponúknutú, s ktorou voľky-nevoľky musel Lewenhaupt súhlasiť, pozbavený možnosti prejsť cez rieku a bojac sa útoku takého veľkého nepriateľa, ak by nesúhlasil. Dôverčivcom sa sľubovalo mnoho, dodržalo sa potom málo, s dôstojníkmi zaobchádzali ako s radovými vojakmi, keď im odňali zbrane a cennejšiu batožinu. Ktorí sa však pripájali do služieb cárskeho veličenstva, boli odosielaní do posádok najvzdialenejších provincií, aby v budúcich vojnách nezapríčinili zmätok.Boli však v nemeckých plukoch (inak kráľovi Karolovi pre toľké vyššie vyrozprávané útrapy nie rovnako oddaných) takí, ktorí — zvážiac vojenskú skúsenosť, čo čerpali u najvíťaznejšieho Karola, a budúce natoľko veľké uznanie u kresťanských kniežat, že predtým veľmi mnohí, ktorí boli u Karola kapitánmi a zástavníkmi, boli povyšovaní na hodnosť plukovníkov, podplukovníkov a iných dôstojníkov najvyššieho radu — sa zapaľovali za pohŕdanie všetkým nebezpečenstvom a význační veľkou smelosťou v toľkých rozhodovaniach radšej chceli nasledovať kráľa. A keby samého prvého a nasledujúceho dňa nášho príchodu nebol prechodu prekážal protivný vietor, budiaci najprudšie vlnobitie, do moci nepriateľa by bolo prešlo menej tých, ktorí nasledovali karolovské zástavy. Lebo veru ako predtým všetky živly, tak aj teraz proti nám sprisahané vetry bojovali s božím dopustením.Významnejší, ktorí s kráľom prešli cez rieku, sú títo: vojvoda Mazepa, Vojnarovskyj, jeho sestrenec, najvyšší kozácky poľný maršal, Mazepov tajomník[644]spolu s manželkou, ktorý ponúkal tristo hrubých ríšskych toliarov, ak niekto prepraví jeho voz na protiľahlý breh; zo zajatcov Menšikovov príbuzný a moskovanský brigadír,[645]zo Švédov generálmajor Lagercrona, o ktorom Švédi hovorili, že po odňatí všetkých ostatných generálov boh zanechal tohto jediného pozostalého zo všetkých najhoršieho. Býval predtým u kráľa Karola v takej veľkej vážnosti, že ak niekto chcel svoju žiadosť u kráľa priaznivo vybaviť, kázalo sa mu ísť k Lagercronovi, ale po strate príležitosti dobyť Starodub kráľovskú priazeň stratil; taktiež generál Sparre, barón Falckenberg, vysloboditeľ našej kňažnej z cisárskych rúk, a preto dlho väznený; taktiež Klingenstierna, prísediaci kráľovskej komory, Müller,[646]povýšený potom na tajomníka, Dűben, dvorný intendant, čiže najvyšší veliteľ dvora, Neugebauer, celé kráľovské drabantstvo, doktor Malmberg, biskup, Magnus Aurivillius, Eneman, kňazi kráľovského drabantstva, aj Wűrffel,[647]kazateľ niektorého nemeckého pluku, keď ostatných vynechám. Švédov bolo okolo dvetisíc a práve toľko mazepovcov a Záporožcov, ktorých vojvoda bol tiež prítomný, totiž Košový.[648]Náš spolubývajúci Peter Grund rieku síce prešiel, ale odoprúc ísť s nami smerom vľavo, padol medzi kozákov a zbavený všetkého svojho majetku radšej sa chcel vrátiť k nemeckým plukom, vtedy úplne nakláňajúcim sa ku kapitulácii. Veľmi nestálemu človeku, okrem toho veľmi hnevlivému, veľmi nadávajúcemu a veľmi hašterivému — ktorý nám často spôsoboval veľa ťažkostí, hneď chtiac vstúpiť do spoločenstva pred štvrťrokom podniknutej cesty, hneď od nej odstrašujúc a iných odvracajúc — som predpovedal tento osud v dedine Chvederky, keď sa pred mojimi priateľmi pokúšal mnohými výhovorkami zmyť žlč vyliatu na mňa a mojich spoločníkov. „Ak sa ty,“ vravel som, „zdravý, bez pohromy a bez straty — ako si sľubuješ — s toľkými krivými prísahami a kliatbami vrátiš k svojim domácim a neurobíš zavčasu vážne pokánie zo svojich ohromných zločinov, ktoré si pred mnohými sám vyznal, nože povedz, že som znamenite luhal. Vyzývam ťa, aby si na túto moju predpoveď pamätal.“Tatársky vyslanec, murza, z nešťastnej bitky zavčasu odišiel a potom, keď prekonal Dneper, dostal od kráľa Karola odpoveď a bol prepustený k svojim.Kým trvala moskovansko-nemecká kapitulácia,[649]Kalmykovia niekoľkokrát zaútočili na Švédov a Nemcov a čo mohli vzdávajúcim sa odoberali, odporujúcim pridávali údery i slová, hrozili smrťou.My sme na kopci nad brehom vyše dvoch hodín vystavovali naše zmáčané šaty a drobnosti pripekajúcemu slnku, ktorého nemiernym a sotva znesiteľným teplom šaty a mnohé papiere síce vysychali, ale moje obnažené nohy dostávali račiu farbu a hneď väčšmi a väčšmi zapuchali, toto zlo postretlo aj veľmi mnohých iných. Nedávno do koša vložené dva bochníky chleba sa vo vodách Dnepra tak zlepili, že by si bol povedal, že je to nasilu zmiesené cesto, ktoré sme pre akúsi horkosť ani my nezjedli, ani kone sa ho nechceli dotknúť.Kým so vzdychmi ďakujeme bohu, spomožiteľovi, a uvažujeme o biednom a poľutovaniahodnom stave Švédov, hľa, rozkríkne sa, že nám Kalmykovia pomocou svojich tatárskych koní, zvyknutých plávať cez rieky, hrozia prechodom cez Dneper, a počujeme švédskou trúbou daný znak nastávajúcej cesty. Chytro zbierame svoje batôžky a na záchranu trpkého života pokúšame sa kráčať vpred poľnou cestou. Náhle však pribehne náš Burgermeister, hovoriac, že za znesiteľnú cenu obstaral dva kone, z ktorých jedného určil pre moju potrebu. Bola to najmilšia zvesť najmä pre naloženie šatstva a drobností na koňa. Postupujeme kúsok okolo brehu Dnepra, ja však pre vzrastajúce opuchnutie nôh už krívajúc. Doháňajú nás dvaja kráľovskí trubači a vypytujú sa, ako sa mám, a pochopiac a uvidiac náš kríž, požičajú môjmu spoločníkovi veľkého koňa, krívajúceho síce, ale výborného kročiaka,[650]a kážu nám ísť s nimi. Kráčame vpred, ale ani nevieme, ktorou cestou máme nasledovať kráľa. Práve keď sme sa dostali k niekoľkým sedlám, vystrojeným priviazanými plášťami a zahodeným o kone prišlými Švédmi, opäť nás doháňa jeden plukovník. Káže mi vziať si a dať si na koňa, čokoľvek sa mi zapáči.Ako veľmi sa táto božia prozreteľnosť časom mne a spoločníkovi mojej cesty — svojou neuváženou rečou predtým častejšie hrešiacemu proti zvláštnej božej prozreteľnosti — naozaj stala povzbudzujúcou a povznášajúcou, nemôžem vystihnúť nijakými slovami. A keď teraz vravel, že kone a sedlá sú už síce tu, ale chýba nám chlieb, ozaj ani počuť som nemohol človeka, ktorého nepriviedli ešte toľké najjasnejšie dôkazy k uznaniu a vďačnému prijímaniu otcovskej prozreteľnosti božej, rozkázal som však dúfať v dobro a kríž niesť udatnejšie.Aj zo zemepisnej mapy poľského kráľovstva, ktorú som nosil so sebou, aj zo správ dosť mnohých som vedel, že vstupujeme na tridsaťmíľové polia,[651]menované pusté, po poľsky Dzike pole, to jest slovensky Divé pole, kde sme zdesení pozorovali všetko pusté a bez všetkej stopy ľudského obrábania a ľakala nás nehostinnosť miest a pustatín bez ciest. Pohorský, keby nebol inak poučený, bol by veril, že vidí koniec sveta.Držali sme sa cesty, ktorá našim zrakom poskytovala dve hlbšie, ale trávou zarastené brázdy a obklopovala ju hojná, a to rozličná a vysoká tráva. Bojazliví a na všetky strany dvíhajúc hlavy, preputujeme zo dve míle, keď z ľavej strany uvidíme malú hŕstku vojakov, prichádzajúcich na pohnaných koňoch oproti nám, a domnievajúc sa, že sú to Kalmykovia, trasieme sa, ale keď nás spoznali, rovnako ako my sme ich poznali podľa odevu, opustiac svoju cestu, ponáhľame sa k nim prostriedkom tráv a v hlbokej noci doháňame kráľa, ktorý zastal pri stojatých vodách. Keď sme prešli pomimo stanovísk kozákov, prejdeme ku bezpečnejším švédskym, ale vediac, že kozáci sú zvyknutí na krádeže a že sa celú noc budú potulovať medzi švédskymi stanovišťami, starostlivo si naše kone strážime.Keď dávno pred svitaním bolo dané znamenie cesty,[652]vysadáme na kone a napredujeme rovinami nie síce behom, ale bez všetkého oddychu koní až do druhej hodiny popoludňajšej; tak dlho sme veru museli ísť, aby sa mohlo dôjsť k vode. Keď sa kone občerstvili trávou a vodou, opäť pokračujeme v ceste cez pusté roviny až do neskorej noci, kým sa nedošlo k podobným vodám, ktoré nám vopred vytyčovali a určovali naše stanovištia.Na samom úsvite dňa 13. júla na obvyklé znamenie trúby vstaneme a obvyklým spôsobom pokračujeme v ceste. Nohy mi tak zapuchli až po kolená, že sa vrchné sáry už nedali obuť. Na nasledujúci deň pripadla siedma nedeľa po Trojici[653]s evanjeliom o Kristovi, sýtiacom štyritisíc svojich poslucháčov na púšti siedmimi chlebmi a niekoľkými rybami.Ja, pamätlivý na toto evanjelium na našich pustatinách, povzbudzoval som seba a svojich útechou, že tenže Pán Kristus aj naše, už tri dni hlad znášajúce štyri tisíce ľudí nachová svojou všemohúcou a ešte neskrátenou pravicou. A iste aj mňa tak choval — už od jedenásteho júlového dňa, ktorého sme sa vrhli do týchto pustatín, až do 16. júla, ktorého sme si obstarali Turkami privezený chlieb — že za tých najdlhších letných dní, hoci ma nepretržité cestovanie dosť vyčerpávalo, predsa som nikdy po jedle nezatúžil, ani sme my dvaja celý ten čas nemali nič okrem štyroch kúštikov, dĺžkou i šírkou rovnajúcich sa palcu, darovaných nejakým mne oddaným židom a rovnako toľkých nejakým Valachom podaných, ktorého sme ktorýsi raz prijali na hospodu a večeru; k nim sa pripájalo baranie pliecko, poslané mi Sirmannom, ktorý bol majstrom kráľovskej kuchyne, čiže „contuleurom“,[654]také však slané, že sa nijakým spôsobom nedalo pre prílišnú slanosť ochutnať, pre tvrdosť však hrýzť a skoro celé, ktoré sa však spolu s kosťami svojou váhou nerovnalo jednej libre,[655]sme museli rozdať medzi priateľov a zahodiť. Toto bolo naše jedlo, ktorého miesto v nesmiernej horúčave zastávalo nesmierne pitie vody z močiara, zaopatrené však nie koľkokrát by sme boli chceli, ale len počas našich zastávok.Prichádzali sme, pravda, k nejakým močiarom, predstavujúcim tvar dlhých rybníkov, raz veľmi skoro pred, raz veľmi neskoro po poludní, okolo i po západe slnka. A pretože sme nemohli so sebou vziať, ani cestou si zaobstarať nejaký riad, v ktorom by sme boli mohli nosiť vodu so sebou, preto sa stalo, že sme hneď a jedenkrát museli načerpať takú veľkú zásobu vody, aká veľká sa pokladala za postačujúcu na preputovanie cesty. Môj žalúdok od týchto vôd, bohato čerpaných, krátko potom napuchol a táto opuchlina sa okolo 24. júla mohutne zväčšovala.[656]Ku siedmej nedeli trojičnej môj kôň váhou sedla a tela na chrbte opuchol a tak veľmi sa vyčerpal, že nasledujúceho dňa ostal vo vojsku temer posledný.A pretože kozáci, naši spojenci a spolucestovatelia, okrádali Švédov, ktorí boli medzi poslednými, kedykoľvek bola príležitosť, jedných o imanie, druhých aj o život, preto som sa musel postarať o iného koňa. Dozvedel sa to jeden zo židov, mne oddaný, a keď priviedol dobrého koňa, vyzval ma, aby som ho kúpil za päť dukátov, ktoré som človeku na mieste dal, keď ma ubezpečil, že tohto koňa nikomu neukradol. Len čo som sa začal niesť na koni, videl som sa nie kráčať vpred, ale letieť.Ale krátka bola moja radosť, lebo pri rieke Bug som ho stratil, pretože nemohol preplávať, keď nepriateľ napádal Švédov. Kráľ Karol urobil z pešiakov čo najviac jazdcov, predsa nie málo bolo takých, ktorí boli nútení cestu od Dnepra až po Bug robiť na vlastných nohách,[657]a keď sa rozodrali topánky, kráčať bosí. Kráľ zaujal nosidlá, vystrojené hrubšou plachtou, a opierajúc sa o podloženú skvostnejšiu podhlavnicu, bol dvoma mocnými koňmi, z ktorých jeden kráčal pred nimi, druhý ich nasledoval, nesený až k rieke Bugu a niekoľkokrát som ho zazrel. Mazepa sa vozil na koči s päť miliónmi v zlatej minci a s väčšími striebornými nádobami, ktoré sme tu a predtým inde uvideli.Konečne dňa 16. júla sme naše pusté polia prekonali,[658]kde boli kratšie a k Tatársku bližšie, ktorých podobu najkratšie pripojím. Sú položené medzi Dneprom, kde nám poskytol priechod, na severe majú slávne mesto Čigirin a vyššie Kyjev, na západe Čierny les, poľsky Czarny las, na východe Kodak a zem záporožskú, na juhu Bug a Očakov a od nášho Dnepra po Bug ich delí vzdialenosť tridsaťtri míľ, od zeme Záporožcov k Čiernemu lesu a Čigirinu omnoho početnejších míľ. Meno „pusté“ dostali preto,[659]že keď pred storočím boli obrábané a obývané kozákmi, tých však trápili ustavičné nájazdy Tatárov a naopak, ani Tatárom neposkytovali bezpečné prebývanie, po dohode oboch národov boli zanechané pusté a zbavené všetkého obrábania, aby pre nárokované na ne právo tohto alebo onoho národa nemuseli sa obyvatelia vystaviť toľkým biedam a nebezpečenstvám.Keď sa od Dnepra odišlo na vzdialenosť dvoch míľ, uprostred ktorých vidieť mierne kopce a doliny, ukázali sa zrakom najširšie otvorené polia, na všetky strany spravodlivým poriadkom kopčekmi podelené, opustené obyvateľmi, vyhľadávajúcimi sanitru, a nejedny z týchto kopčekov, od iných omnoho vyššie, ukazujú zrúcaniny starých bášt, ktoré terajší Záporožci používajú ako pozorovateľne, z ktorých starostlivo pozorujú cestovateľov a neopatrných napádajú, potom však, dosiahnuc korisť, uťahujú sa k rybníkom, či radšej k jazerám zavlažujúcim tieto polia, kde sú dosť prehĺbené.Majú totiž zvyk, opustiac svoje tesnejšie hlavné sídlo, zvané Seč, a zanechajúc svoje polostrovy, ktorých tu Dneper tvorí veľa, v zimnom čase prebývať pri týchto rybníkoch kvôli poľovačke na zvery, po ktorých sliedia, vychádzajúc, rovní zverom, zo svojich dier, urobených okolo vôd pod zemou. Sami sme uvideli dve srnčatá, najrýchlejším behom dlho unavujúce kone Švédov, nakoniec predsa zabité. Dopočuli sme sa, že je tu hojnosť zajacov, sŕn, byvolov, ba aj divých oslov, líšok, vlkov a iných zverov, ku ktorým by si nie neprávom pripočítali záporožských lovcov, divokejších než samé zvery.Ich kňaz zo Seče, keď sa so mnou zoznámil práve na týchto poliach, vytrúbil ich nábožnosť, že totižto veľmi mnohí vo dne v noci majú čas na službu božiu, dlhými pôstmi si nad všetkých ostatných kozákov a Rusov márnia svoje sily, veľkým návalom sa zúčastňujú na každodenných službách božích, všetci do jedného postrádajú manželky; synov, zrodených mimo územia svojej vlasti, od útlej mladosti privykajú vojenskému umeniu a disciplíne, k tomu hladu, horúčave i chladu, miernosti a čistote, a tak preto sa stáva, že hoci za treskúceho mrazu mnohým neraz omrznú údy, predsa všetko napospol znášajú s nezlomenou mysľou, ani na prísnosť sa nežalujú; okrem toho, kedykoľvek treba, berúc spravodlivú odmenu, vojenčia na suchu i na vode, Turkom, Poliakom, Moskovanom a svojimi nájazdmi niekoľko ráz aj samému Konštantinopolu nahnali panický strach a spôsobili ohromné škody, spojené s porážkami.Je pravdepodobné, že títo Záporožci majú nejedno od Amazoniek,[660]ktoré neslýchane udatné a šialene smelé ženy, sláve mužov sa rovnajúce, ba ju prevyšujúce, obývali údajne Skýtiu, susediacu s Dneprom. Ale o tom všetkom sa viacej povedalo vyššie, nech sa teda rozprávanie vráti k našej ceste.Približujúc sa k rieke Bug, od ktorého sa obyvateľom hovorí „boguminskí kozáci“, uvideli sme najťažšiu kobylkovú pliagu,[661]zatemňujúcu celé povetrie a napádajúcu naše telá, zo zbožia a trávy nenechávajúcu temer nič a proti mienke mnohých zvestujúcu príchod nám hroziacich Moskovanov, ktorá potom, pokročivšia ponad a poza Bug, s rovnakou divosťou plienila polia a lúky.Keď kráľ Karol obsadil vyvýšenejšie brehy Bugu a keď od samého času svojho príchodu, ktorý pripadol na 15. júl, prostredníctvom vyzvedačov, znalých ciest a týchto miest, starostlivo vyzvedal príchod nepriateľov, prišiel od benderského bašu sa vracajúci Poniatowski[662]a popleteného kráľa upovedomil o povolení prechodu.Toho istého dňa, 16. júla, prišli Turci, obdariac kráľa konštantinopolským vínom a na nádhernom koberci uloženými suchármi; baša, obklopený šiestimi agmi,[663]tak sa prihováral kráľovi, odpočívajúcemu v koči: „Veľký kráľu,“ vraví, „keď sa náš nepremožiteľný cisár dozvedel o poltavskej porážke tvojho vojska, z úprimného srdca poľutoval, že ty, ktorý si doteraz bol najvíťaznejší a slávou svojho mena si naplnil aj náš Orient, týmto nečakaným pádom musel si ustúpiť víťazovi. Naostatok, ó kráľu, nech ťa toto tvoje nešťastie neznepokojuje, radšej pamätaj, že aj ty si človek podriadený ľudským premenám. Aj my sme často museli podstúpiť podobný osud, ale vždy sme opäť nadobudli sily. Ty, pretože si taký veľký kráľ; vojsko vždy budeš mať. Náš cisár však ti sväte sľubuje všetku svoju moc.“Toto, prednesené tureckou rečou, kráľovi vysvetľoval Klingenstierna a jeho menom vzdal povinnú vďaku cisárovi a jeho tlmočníkovi, bašovi, za sústrasť a za ponúknutú pomoc, sľubujúc opätované služby. Kráľ, pretože u bašu videl umelecké hodinky, rozdelené na dvadsaťštyri hodín, požiadal si ich ukázať a všetku bolesť svojej nohy a porážky zakrývajúc svojou veselou tvárou, pochválil ich, prepustil od svojej tváre bašu, obdareného dvoma tisícmi ríšskych toliarov, a každého agu taktiež päťsto ríšskymi toliarmi. Krčah vína však rozkázal najvyššiemu majstrovi svojho dvora odniesť, ktorý ma, stojaceho pri voze, pozval a obveselil dobrým pohárom vína.[664]Medzitým sa priviezli sucháre[665]s melónmi, hrozienkami a inými plodmi zeme a potravinami, ku ktorým keď sa Švédi zbiehali, pribehol som aj ja. A pretože pán Dűben prisľúbil, že ja budem medzi prvými, ktorí budú mať prístup k suchárom, švédski dôstojníci — daní Turkom na pomoc, aby ich valiaci sa hladní Švédi nezhodili do vody — mne pribiehajúcemu ihneď urobili prístup; a podajúc jeden hrubý ríšsky toliar, prijal som z tureckej ruky šesť kusov suchárov, z ktorých každý sa svojou váhou rovnal jednej libre, zo Švédov však mnohí, strápení sedemdňovým hladom, za zlaté peniaze a hrubé toliare, dobrovoľne hádzané na turecké plavidlo, dostávali sotva dva či tri kusy suchárov, dávajúc prednosť tejto strate zlata a striebra[666]na nasýtenie svojich škvrčiacich žalúdkov. Tak sa míňa deň 17. júl.Nasledujúceho 18. júla kráľ, uvedomený o približujúcom sa početnom nepriateľovi, konečne podvečer káže dať znamenie na zrýchlenie prechodu.[667]Ja, ktorý som už bol o tomto prechode upovedomený, napomenutý nedávnym nebezpečenstvom a nemajúc nádej na ochotu švédskych dôstojníkov,[668]navštívil som kráľa, nakrátko pred jeho veličenstvom vyrozprávajúc, v akom veľkom nebezpečenstve smrti som bol, chtiac prekročiť Dneper, a najponíženejšie prosiac, aby jeho najposvätenejšie veličenstvo ráčilo dať mi miesto medzi svojimi vojakmi, majúcimi prejsť cez rieku. Odpovedalo s najochotnejšou tvárou, že to prikáže, a silnejším svojím hlasom privolanému pánovi dvormajstrovi menom Dűbenovi prísne prikázalo, že mi treba vyznačiť miesto medzi prvými. Vzdajúc vďaky, odstúpil som k pánu Dűbenovi, ktorý, obrátený ku mne, povedal, že toto je veľká milosť jeho veličenstva voči mne.Veselí sa teda ponáhľame z kopca,[669]na ktorom sme blízko kráľovského voza pod šírym nebom bez všetkej tône odpočívali už tretí deň. Ešte totiž nebolo vidieť stromy alebo nejaké drevá, okrem drobných, zo všetkých strán znášaných pre potrebu kráľovskej kuchyne. Ani celou našou cestou cez pusté polia sme nemohli zazrieť stromy, iba ak na dvoch miestach tri-štyri vŕby, stojace pri močaristých miestach, o ktorých sa už hovorilo. Tadiaľto cestujúci musia drevo voziť so sebou, alebo na uvarenie vody potrebný oheň rozkladať z vysušeného tŕstia, hojne rastúceho pri vodách často spomenutých.Keď sme zostupovali k vodám rieky Bug, stretli sme takých, ktorí oznamovali, že sa za malú cenu dáva dobré víno. Ním osviežení do sýtosti bez meškania máme dovolené vkročiť na plavidlo riadené asi pätnástimi osobami a berúce tridsať alebo štyridsať našich vojakov, a na ňom sa vezieme najmenej celú hodinu, až sa dovezieme k protiľahlému brehu. V čase hlbokej a temnej noci sme prijali radu vystúpiť na kopec, aby sme pri vode pohrúžení do spánku neutrpeli nejakú nehodu. A tak na pomoc privolanými rukami a nohami sa napokon dostávame až na hrebeň kopca a oddávame sa odpočinku.Zavčas rána rozhliadajúc sa z nášho kopca na švédsky tábor a vojsko, zaberajúce miesto prievozu, okrem akejsi čierňavy sme nemohli ostrosťou našich očí v takej veľkej šírke rieky nič zreteľne poznať. Svoj počiatok má rieka Bug v susednom Podolí, ktorého aj nejakou časťou preteká, ale bystrinami a inými veľmi mnohými vtekajúcimi a rovinu kraja husto rozdeľujúcimi potokmi sa tak veľmi zväčšuje, že ak sa inde ukazuje, že je taký veľký, aký veľký bol v tomto morskom vchode, treba ho hodnotiť, že svojou šírkou ďaleko prevyšuje Dunaj a Dneper, zmiešaný však s koncom Dnepra vteká do Čierneho mora.My, zbavení koní, z ktorých jedného, požičaného, sme vrátili, druhého však, nedávno pre mňa zaopatreného, sme zverili verným rukám osvedčeného priateľa Burgermeistra, kráčame na vlastných nohách a máličko pokročivší dostávame od nejakého tureckého jazdca rozkaz vrátiť sa; keď sme veru nechceli, chytal šípy a hrozil násilím. Len čo sa od nás dozvedel, že aj kráľ prekonal vodu, prepustil nás síce, ale s ťažkou vyhrážkou, ak sa dozvie, že sa vec má inak.Nesúc naše bremená, zazreli sme neďaleko stáť voz, ktorý sa po rozpredaní potravín mal z nášho prístavu vrátiť do mesta Očakova, a keď sme od janičiara vyrozumeli, že toto mesto je od prístavu vzdialené tri míle,[670]zaplatiac po jednom hrubom ríšskom toliari od každej osoby, prudkým cvalom sa dovezieme na určené miesto. Hovoriť sme s človekom nemohli, ten však, keď uvidel jeden hrubý nemecký zlatý, po spočítaní na prstoch ukázal, koľko podobných musíme dať my traja, a zo svojho slova raz vysloveného nič nespustil.Približujúcich sa k mestu stretol nás zjavom úctyhodný mestský baša s niekoľkými sprevádzajúcimi poprednejšími vojakmi a zdraviacich sňatím našich klobúkov, naspäť pozdravil sklonenou hlavou, prikrytou červeným — najbelším plátnom obvinutým — turbanom a pravou rukou priloženou na srdce, potom však ukazujúcou cestu do mesta. Podobné posunky použil deň predtým, zdraviac kráľa,[671]to jest sklonenou hlavou a pravicou niekoľkokrát ladne priloženou na srdcovú krajinu.Príduc do Očakova, zaviedli nás do domu, v ktorom bolo na predaj jedlo a pitie, a ochotne prijatí kážeme úslužnému hostinskému priniesť niečo na jedenie. On hneď prináša dobre uvarenú hovädzinu a iné jedlá a moldavské víno, taktiež zákusky.Jedlom a nápojom a obojím dobre a chutne občerstvení hľadáme voz a kone. Lebo kôň, ktorého sme zverili Burgermeistrovi, keď nemohol preplávať rieku, ani sme ho nemohli predať pre nebezpečenstvo pochádzajúce od Moskovanov, vraj zdochol. Hoci Burgermeister podľa svojej povinnosti chcel mi dať päť dukátov, predsa som ich — použijúc jeho koňa cestou cez pusté polia až do vyčerpania a zničenia — nechcel prijať, ale dva zlaté, dané za sedlo, som prijal. Nový voz, podobný poštovému koču, nie však okutý železom, sme obstarali za šesť rýnskych zlatých a jednu tatársku kobylu ohromnej veľkosti za jeden pár pištolí, venovaných mi, združujúcemu sa v Kozákii, pánom Carlowitzom, Uhrom, hodných desať toliarov, ku ktorým sme museli pridať šesť rýnskych zlatých.Majúc voz, začali sme bezpečnejšie konať a zaujmúc lavice, oddali sme sa spánku. Nedali sme sa vyrušovať ani naším hostinským, ktorý predsa, keby bol chcel, bol by nás mohol pripraviť aj o naše imanie aj o život, alebo bezpečne zatvoriť do robotárne domu a potajomky zaviesť na susedné lode a predať Konštantinopolitáncom, ako by boli vraj iní urobili našim neopatrným kozákom, ktorých správou napomenutí, zanechajúc turecký hostinec,[672]prešli sme k nejakému Valachovi.Tento nás prijal v jedálni svojho domu, vyloženej kobercami, keď sme sa ho spýtali, akého bol vyznania, ukázal, tepúc si znamením dlhšieho kríža svoje čelo a prsia. Ostatne, toto valašské ľudské plemeno jazyk má spoločný s Valachmi, náboženstvo s Rusmi a Grékmi, mravy však s pohanmi. Hovoria, že sú kresťania, ale svoje kresťanstvo vôbec nepoznajú, spokojní sú so znalosťou kupectva, ktoré podvodne vykonávajú na zemi i na mori.V Očakove mali nápoj zvaný nardenky,[673]ktorý som veru vypil žiadostivejšie než víno, víno totiž bolo ohnivo červené a lepkavé, tento nápoj však — mierne riediaci stolicu — bol urobený z trochy vína, rozriedenej vodou, a z nejakého primiešaného výťažku. Ja, neznajúc túto zmiešaninu, častejšie som ju pijával a potom aj proti dyzentérii, čiže hnačke, ktorú nesmierna horúčava a požívanie zákuskov tak zväčšovali, že ma morila šesť týždňov, to jest celou touto cestou odtiaľto až do Uhorska. Tak, kým som sa vyhladovaný nazdal, že si rozličným pokrmom a nápojom obnovím sily, a chcel som si v neznesiteľnej horúčave osrdie ochladiť nejakým občerstvením, svojmu zdraviu, aké veľké mi len ostávalo, som nastrojil nástrahy a potom som hnačku mohol veľmi ťažko zastaviť. Kiež by som sa veru hneď od začiatku bol zdržal tohto tureckého nápoja a najchutnejších melónov a kiež by sa nebola častejšie vyskytovala príležitosť dráždiť si žlč!Nasledujúceho dňa, 21. júla, na ktorý pripadla ôsma nedeľa trojičná, ponáhľali sme sa z mesta do tábora, ktorý kráľ Karol rozložil na morskom brehu na jeden míľový kameň odtiaľto, a pri prvom priblížení sme sa dopočuli, že kráľ Karol, ktorý sa doteraz zveroval strážcovi svojho zdravia Skragemu, doktorovi medicíny — podľa tajného posudku pykajúc za silu choroby, zväčšenú nedávnou nevyhnutnou jazdou na koni pri Poltave a prechádzajúcu do horúčkového záchvatu — sa už pripravoval na smrť[674]prijatím sviatosti svätej večere na spásu duše a útechu svojho svedomia.A naozaj okrem telesnej choroby mohla kráľovskú myseľ ťažiť spomienka na poltavskú porážku, a taktiež pochybná vernosť Turkov a za žold kúpiť sa dajúca zrada. Očakovský baša totiž, uctený darmi kráľa Karola a všetkou poctou, bol udaný, že ho peniazmi podplatil nepriateľ, ohrozujúci karolovcov zboku, aby Švédom na čas nepovoľoval prechod. Preto títo až do tretieho večeria očakávajúc loď, keď nemohli všetci počas jednej noci a polovice dňa prejsť Bug, na štvrtý deň po svojom príchode k prievozu, to jest 19. júla, boli zničení prichádzajúcimi moskovanskými zbormi,[675]stanúc sa sčasti obeťou smrti, sčasti korisťou nepriateľov. Hovorí sa, že ich tu zahynulo asi päťsto, medzi ktorými kozáci, najlepšie vediac, že nedostanú nijakú milosť, odporovali všetkým umením a bránili sa až do povraždenia. Zradného očakovského bašu nasledovala pokuta nie krívajúcou nohou, lebo benderský baša, menovaný seraskier,[676]zistiac a do Konštantinopola písomne oznámiac túto zradu, dal onoho zradného bašu s piatimi agmi, spoločníkmi, zaškrtiť.[677]Kráľ Karol, prevaľujúc v mysli sem i tam bolesť oboch porážok, dopočul sa o smrti svojej najmilšej sestry,[678]vdovy kniežaťa Holsteinského, zabitého v poľskej bitke pri…, ktorej osudy ho tak zaboleli, že hovoril, viacej bolesti že mu vyplýva zo smrti jeho sestry než z nedávnej porážky jeho vojska, pretože strata tamtej je nenapraviteľná, strata tohto však s pomocou božou môže sa napraviť.Švédi a kozáci touto porážkou slávnejšou urobili rieku Limon,[679]ktorá sa spolu so svojím druhom Vieprom vlieva do Bugu blízko prievozu.My, keď sme už mali voz — ktorý by sme boli mohli hneď predať za dvojnásobne viacej peňazí v najväčšom nedostatku dreva, ktoré sa sem priváža po mori — aj súdky vína a páleného, vystrojení aj chlebom a syrom, po uplynutí prvej noci v tábore stratili sme našu kobylu. Keď totiž — ako sme už od Dnepra pokračovali v striedavých nočných strážach — pán Pohorský, robiac strážcu od polnoci, nad ránom hrdo zaspal, Tatári alebo kozáci, potulujúci sa celú noc, kobylu odviedli, ani sme ju viac nemohli nájsť. Vynaložili sme všetku starosť, aby nás znamenie, dávané obyčajne trúbou, nenašlo na cestu nepripravených a zbavených koňa.Konečne 25. júla, keď slnko vyšlo, pokročili sme smerom na Očakov, ťažší už o hŕbu kupcov a batožiny. Očakov leží pri Čiernom mori a iným menom sa nazýva Džiar a od severu má hrad, opevnený násypom, obklopený vypínajúcimi sa vežami, práve v tom čase však opevňovaný novým valom, urobeným zo surovej tehly. Priekopu má naplnenú z mora vedenou vodou, kam sa schádzajú obyvatelia, chtiac si vyprázdniť črevá, nemajúci iné miesta, ktoré by poslúžili tejto potrebe.Mesto obývajú Valasi, Tatári, Gréci a najmä Turci, predávajúci rozličný tovar, hlavne však zázvor, korenie, figy, jemné hrozienka, gaštany, vyberané lieskovce, tabak a turecké ľanové plátna. Uvideli sme tu Turkov zarábajúcich cesto, pečúcich chlieb a vykonávajúcich iné domáce práce. Klobúky majú červené, spevnené vloženou bavlnou, ktoré temer až po samý vrch obtáča najbelšia stuha. Vznešenejší nosia tuniky,[680]siahajúce až po päty, a poldruhastopové čižmy, nad ktorými visia pásikmi obtočené krivé šable. Janičiari[681]však nosia krátke odevy, niektorí majú celé ruky holé až po plecia, niektorí až po lakte, ako aj nohy majú holé až po kolená, používajúc pri jazde čižmy, na prechádzku sandále alebo črievice, vystrojené podošvou a remencom a dajúce sa zhodiť z nôh bez všetkej námahy, kedykoľvek sa zapáči. Uvideli sme aj jedných nahých na celom tele, druhých, zakrývajúcich si aspoň ohanbie podviazaním, ale aj títo aj tamtí boli podobní Abesínčanom.Kráľ Karol, obíduc mesto, podnikol cestu smerom na Bendery[682]a po siedmich táboroch sa dostal až na benderské územie, totiž 31. júla, preputujúc štyridsať míľ. Táto cesta sa konala cez najvlastnejšiu pustatinu, na ktorej sa najprv ukazoval morský záliv, široko rozliaty, nie však hlboký, a po jeho prekonaní bolo treba priblížiť sa k moru zalievajúcemu rovinu a takému slanému, že ani ľudia ani ťažný dobytok nevládali jeho slanosť jazykom zdržať, okrem toho tu bez prílivov a najpokojnejšiemu, ktorého okraja sme sa museli držať vyše míle. Dvadsať alebo tridsať krokov od neho ustúpiac nazad, robili jamy, v ktorých sa opäť vyskytovala sladká voda. Morské dno však bolo pri brehoch podobné piesku, zrastenému v jeden celok.Kráľovo vojsko nasledovalo nespočetné vozy, jedny naložené vínom, ktoré oni menujú čerep,[683]iné nardenkami, iné jablkami, hruškami, melónmi, iné páleným a inými vecami, ktoré, keď sa rozložil tábor, Turci, potom však obyvatelia týchto pustatín, Tatári, rozvážali s ohromným huriavkom, lebo jeden kričal: „Čerep, čerep, čerep!“, druhý: „Horilka dóbro, horilka dóbro!“,[684]to jest: dobrá pálenka, iný, chtiac predávať mlieko, pozdvihoval ozývajúci sa hlas: „Moloko, moloko, moloko!“, iný: „Nardenky dóbro, dóbro!“, a tak napospol.Aj cesty, na ktoré sme chceli vkročiť, obklopovali z oboch strán a uši okoloidúcich zavaľovali rozličným krikom. Privádzali aj najčistokrvnejšie tatárske kone, z ktorých niektoré vydražovali na sto zlatých, iné predávali za menšiu cenu a pridelili viacej sľubujúcemu.Pramene tu boli veľmi zriedkavé. Len na jednom mieste sme natrafili na žriedlo pramenistej vody, na inom mieste však pod malým kopcom sme videli predávať vodu čerpanú z hlbšej studne. Blízko Očakova sme prešli cez jednu dedinu,[685]druhú sme našli pod nejakým kopcom pri rybníku, pozostávajúcu z domov urobených pod zemou, tretiu, Žaómrzu, sme uvideli kúsok vyššie, totiž blízko Bendier, určenú kráľovským drabantom a ozdobenú lesom, po sedemdesiatich míľach teraz prvý raz s radosťou zazreným. Tatársky národ totiž až doteraz má za domy vozy a stáda lichvy, koní a volov tak dlho pasie na svojich najpustejších rovinách blízko vodnatých miest, kým sa tráva nespasie alebo voda neminie, potom prechádza spolu so svojou lichvou a dobytkom na iné vodnaté miesta.Pre zmienku o Tatároch podám tu stručné dejiny národa. Tatári, skýtsky národ, vykročiac zo svojich sídiel, obsadili Arménsko, spustošili Áziu, prekonavší Ural, spustošili Sarmatsko[686]a dosiahli kraj Getov a Dákov.[687]Zavraždiac kráľa, podmanili si Indiu; Saladinom[688]povolaní temer zničili kresťanov, zaujatých svätou vojnou, a Jeruzalem vydobyli naspäť; za kráľa Belu IV. po tri roky za nevýslovných strát obyvateľov držali Uhorsko. Niektorí myslia, že sú to Mongoli, iní ich menujú nomádmi, potomkami Roxolanov.[689]V zime pred mrazom zostupujú k Azovskému moru, v lete putujú vnútrozemskými rovinami, majú stany utkané zo srsti, život trávia vo vozoch, dobytok vodia so sebou, aby z neho mali potravu, lebo sa živia aj konským mliekom a takým istým syrom a podobne aj konským mäsom.Obývajú Veľké Tatársko[690]i toto Malé,[691]čiže Perekopské. Pánom onoho je Veľký Mogul,[692]pán najbohatší na zlato a dobytok. Toto drží chán,[693]obývajúci Krym, a je zaprisahaný nepriateľ Moskovanov, ktorých časom napáda cestou, ktorá sa menuje Muravský šľach.[694]Tento chán, ako som oznámil vyššie, hľadel dosiahnuť zväzok so zbraňami švédsko-kozáckymi.Toto krymské Tatársko má z väčšej časti ľudí nevľúdneho vzhľadu, nízkej postavy, vyčnievajúcich a hrubých očí, plochého nosa a širokej tváre, hlavy okrem temena oholenej do tvaru konskej podkovy. Od chlapčenstva sa učia jazdiť na koni, zriedka chodia pešo, aj na voly vysadajú ako na kone, vozy majú prikryté kožušinami a používajú ich za domy, postupujú alebo pomaly, alebo najrýchlejšie, letujú na vrchoch, zimujú však na vodnatých rovinách. Chlapcov učia zasiahnuť šípmi cieľ, inak kým ho netrafia, nedovolia im jesť. Chovajú síce čriedy lichvy a dobytka, ale z nich nepripravujú — len ak v tábore, alebo dohnaní hroznou potrebou — na jedlo nič živé alebo zdravé, ale mŕtve, alebo umrieť majúce, alebo dokaličené.Misky a hrnce nečistia nikdy, špinu však a nečistotu vyhľadávajú viacej, než sa jej stránia. Kone majú čistokrvné, nie také vysoké, ale podlhovasté a veľmi rýchle. Manželky, prv než neporodia, manželia ani za manželky neuznávajú, ani im rodičia nedávajú veno. Ich ženy sú veľmi mrzké, podobné cigánkam. Tieto si hlavy prikrývajú vysokým okrúhlym klobúkom, na vrchu širším, na podobu koša. Urodzenejšie z tamtých si klobúky obvíňajú nie obyčajným, ale jemným plátnom a ozdobujú cennejšími kamienkami a pávími okami.Okrem krymských Tatárov jestvujú Čerkesovia,[695]aj Čeremisovia,[696]aj Kalmykovia, o ktorých rozprával pán generálmajor Meijerfelt, s ktorým som putoval z Bendier do Uhorska, že keď bol u cárskeho veličenstva, uvidel ich dvetisíc, práve vtedy prichádzajúcich zo svojich krajín, ktorí vraj mali jednu a tú istú tvár, takže sa sotva mohli jeden od druhého rozoznať. Že majú vieru v jedného boha, ale vzývajú z rozličných látok zhotovené a napredku vozov upevnené sošky, ba aj slnko, mesiac, hviezdy a rozličné tvory a živly a pred jedlom im obetujú prvotiny pokrmu a nápoja, okolo východu slnka sa schádzajú, sediac na zemi strávia temer dve hodiny a divými slovami tvorenými v hrdle vykonávajú svoju bohoslužbu, spevom vyjadrujú bučanie turov alebo zavýjanie vlkov a dýcha z nich také veľké barbarstvo, že cárske veličenstvo nechcelo použiť ich pomoc proti Švédom a iným kresťanom.Pravdaže aj Kalmykovia, ktorých som uvidel, boli si podobní, malej postavy, hrubí a širokej tváre a nosa, ale malých očí. Bol by si sa nazdal, že pochodia z jednej matere. Ale Tatári, ktorých zeme sme precestovali, používajú po kolená dlhé rúcho, a to tmavé a hrubé, ktorým si však nezakrývajú ani plecia, ani prsia, ani boky, pretože je priviazané na krku a pri jazde na koni sa hádže sem i tam. Majú alebo bosé nohy, alebo kožou dosť obvinuté. Nosia luk a šípy, bitkám sa vraj vyhýbajú a bojujú viacej ľsťou než silou, predsa sú obdarení zatrateniahodnou smelosťou.Uvideli sme niekoľko žien, predávajúcich kobylie mlieko a tekuté maslo i mäkký, nechutný syr. Nič sme medzi týmito Tatármi nepočuli tak často ako obvyklú formulu kliatby: Hana sana siti[697]— ako aj slovo hajde, aj hajdite,[698]ktoré používali, či už niekoho k sebe volali, či kázali od seba odstúpiť, či prikazovali vystúpiť na koňa, alebo ho odviesť, alebo aj utekať.Kým sme prechádzali krajinami týchto barbarov, nepostupovali sme rýchlejšie, zachovávajúc poriadok švédskych vojakov, ale podľa tatárskeho zvyku, a tak sa stalo, že kráľ Karol vkročil na jednu, vojvoda Mazepa však na druhú cestu a kráľ so svojimi dohonil vojvodu až nasledujúceho dňa; my však, pridŕžajúc sa vojvodu postupujúceho pred kráľom, nepostupovali sme rovnakou rýchlosťou, ani sme nemohli rozoznať, ktorej cesty sa držal, ale hľa, stretneme tatárskeho jazdca, ktorý nás ochotne napravil, aby sme odbočili naľavo, pretože tam je vraj hojnosť vody, pri ktorej musel Mazepa s kozákmi určiť stanovište.Opustiac vyvozenú cestu, vrhneme sa do trávnatých polí a preputujúc pol míle, došli sme k malému močiaru a keď sme nevideli nasledovať ani Švédov ani kozákov, ale naopak, schádzať sa niekoľkých Tatárov, bez ďalšieho meškania sme sa vracali ku kozákom smerom napravo, a pravdaže, nemajúc nijakú cestu ani vedomosť o stanovišti a slnko už na západe. Jeden markytán so svojou manželkou a dvoma paholkami začal smelo kupovať kone od oných Tatárov, schádzajúcich sa z rozličných miest, a bezpečne im ukazovať striebornú i zlatú mincu. Či však odtiaľ vyviazol zdravý, nemohli sme potom vypátrať, ale my sme ho iste nikdy viacej neuvideli, mnohými naliehavými prosbami sme nemohli odviesť ho odtiaľ a od zamýšľaného kupovania koní.Kráľ Karol sa z dediny Žaómrza konečne priblížil 3. augusta Benderom a prijal ho baša a jeho skvelý sprievod aj salvou tridsiatich stredných diel, ani však do mesta nevkročil, ale ani cez rieku Dnester nepostúpil. Tábor mal na brehoch Dnestru, vzdialený jedinú štvrť míle od mesta. Nielen však onú dedinu, ale aj tieto brehy Turci a Tatári svojimi naloženými vozmi rozdelili do tvaru ulíc a z príchodu Švédov si zriadili nie zavrhnuteľný výhradný obchod.[699]Benderský baša dal švédskemu kráľovskému veličenstvu nádherný stan, okolo ktorého stáli viaceré iné, sčasti tureckých dôstojníkov, sčasti kupcov. Ostatní prichádzajúci vojaci si proti nepriazni povetria pripravovali príbytky vo vozoch, pozvážajúc sem trávu zo všetkých strán, nemohli sa však zbaviť slnečnej páľavy, už od začiatku júna ustavične pražiacej zeme a obyvateľov týchto zemí.Touto nepríjemnosťou donútený, keď som videl, že niektorí, najmä chorí Švédi, dostanúc od kráľovskej kancelárie odporúčanie, púšťajú sa do mesta, aj ja, domnievajúc sa, že v meste sa lepšie môže liečiť dlhotrvajúca dyzentéria, vyžiadal som si od kráľovskej kancelárie písmo pre benderských dôstojníkov, ktorí velili prievozu, a keď som ho predostrel, zložiac však najprv jeden toliar, ihneď som dostal prechod cez Dnester a v meste bezplatnú hospodu u nejakého žida, ku ktorému ma zaviedli na rozkaz tureckých dôstojníkov, veliteľov prievozu, keď som predtým celý týždeň trčal pod holým nebom a každej noci počúval spev tureckých strážcov,[700]trvajúci vyše štvrť hodiny a sprevádzaný akýmisi zvuk vydávajúcimi vojenskými nástrojmi, do ktorého udierali oboma rukami.Bol v meste nejaký lekár, z kresťana urobený muzulman,[701]ktorý chcel liečiť moju dyzentériu, pošlúc po svojom synovi buksičku, rovnajúcu sa tretine jednej šestinky, do ktorej vložil výťažok, ktorého tri čiastky pozostávali z čistého medu a štvrtá z puškvorca, cicvára a iných prísad, ktoré sa chuťou nedali rozoznať, a chcel, aby som mu hneď poslal tri ríšske toliare. Čudoval som sa nehanebnosti tohto človeka a platenie som odložil do príchodu jeho samého, ktorý sa však viacej neukázal. Rozprávali, že pre preceňovanie najlacnejších liekov bol udaný u bašu a zatvorený do väzenia.Medzi tým časom kráľ Karol, keď prepravil svoje zbory cez rieku Dnester,[702]rozložil tábor pri samom vchode do predmestia a 6. augusta švédskeho kalendára, 16. augusta nášho kalendára oslávil kajúci deň počúvajúc vo svojom stane dôstojného muža Michala Enemana, kazateľa kráľovského drabantstva, kážúceho z 51. kapitoly Siracha. Keď vysvetlil text, prikročiac k aplikácii, poukázal, že treba chváliť boha, pretože v nedávnej poltavskej bitke zachoval kráľa s pozostalým vojskom, potom pátral po príčinách utrpenej porážky a ponechajúc politické a vojenské politickým a vojenským mužom, predniesol podľa svojho chápania tieto nasledujúce:1. Neviazaný život Švédov v Sasku, luteránov u luteránov, radujúcich sa z príchodu Švédov, a takú veľkú svojvôľu, aká sa nemôže hodiť ani na Turkov a Tatárov. 2. Bezočivú spupnosť Švédov, pretože nechceli s cárom, pripraveným na všetky požiadavky, uzavrieť mier, uzavrúc ho s kráľom Augustom, ba čo viac, vykonajúc jedno zosadenie z trónu, pomýšľali na druhé. 3. Ukrutnosť Švédov v Poľsku, ich sa pridŕžajúcom, ktorá bola taká veľká, že mnohí — o ktorých sa súdilo, že pri vyšetrovaní vyzradia niečo o svojom inde ukrytom majetku, a predsa nevyzradili nič, hádam preto, že už nič viacej nemali — museli podstúpiť posledné chvíle života alebo ujmu na zdraví pre údery, vykrúcanie hláv až do vyvrátenia očí z prirodzenej polohy. 4. Nesmiernu povýšenosť Švédov, pretože radšej chceli bojovať bez spojencov, Poliakov a Litovcov, aby nejaká maličká sláva víťazstva neodplávala k iným, ktorých všetky činy obyčajne znevažovali. 5. Starodávny zvyk Švédov podceňovať, čo aj najmocnejšieho nepriateľa. 6. Nesmiernu dôveru Švédov vo svoje sily, ktorá mnoho odňala bohu, darcovi víťazstiev. 7. Nesmierne, božej sláve uberajúce dôverovanie veľmi mnohých cudzincov vo švédske sily. 8. Obrovské hriechy niektorých Švédov, vykonané v tábore, ktorým nebolo možné zamedziť nijakými kráľovskými nariadeniami a medzi ktorými boli rúhania, kliatby, smilstvá, čarovania, spolky s diablom konané na zmeravenie tela, ako aj sodomitstvo niektorých, priznavších sa v smrteľnom zápase. 9. Nesmiernu snahu podporovať politickú slobodu Poliakov, dožadovanú pomocou rozširovania hraníc kráľovstva, čiže prinavrátenia Ukrajiny. 10. Zvrátenú starosť, aby sa Slezanom obnovila náboženská sloboda, čo podľa osnabrückého mieru prislúchalo Švédom, ale títo, zabudnúc, že na jej navrátenie ich vzbudil a mnohými víťazstvami obdaril boh, predložili si iný cieľ, a tak boli potrestaní spravodlivým božím súdom. Spomenutý kazateľ potom nadhodil, že iné príčiny ponecháva bohu, vševedúcemu a spravodlivému sudcovi, Švédov však povzbudzuje k uznaniu hriechov a k polepšeniu života, taktiež k dôvere v boha, ktorý, uvidiac pokánie švédskeho národa, bude hotový prejaviť mu svoju milosť.*Keď sa skončila svätá kázeň, spýtal sa kráľ Karol okolostojacich ministrov, ako sa im táto kázeň páčila, keď mlčali, kráľ pochválil kazateľa, hovoriac, že on povedal pravdu, inak ani robiť nemohol, ba čo viac, že musel karhať hriechy malých i veľkých, podobný múdremu drevorubačovi, ktorý, keď sekerou stína nejaký veľký strom, spôsobuje, že sa z neho odsekávajú nielen prekážajúce konáre, ale dolu na zem padajú aj väčšie i menšie triesky a rezina, tak aj tento kazateľ tohto kajúceho dňa musel vyzdvihnúť hriechy svojich nielen menších, ale aj väčších poslucháčov, sami že sa musia rozpamätať na jeho kráľovskú výstrahu a predpoveď božej pomsty v príhodný čas, ktorá raz bude musieť byť vykonaná, že však boh, spravodlivý sudca, mieniac vyliať svoj hnev na bezbožných, predsa uprostred svojho hnevu pobožných a svojich verných, ktokoľvek oni budú, zázračne zachová a vytrhne z okamžitých nebezpečenstiev tak, ako už urobil. Toto vraj bola ὲπίκρισις[703]kráľovského veličenstva o kajúcej kázni.Treba priznať, že švédske vojsko, ak by si hľadel na vojenskú disciplínu a kresťanský život, porovnané s inými vojskami iných mocnárov, bolo by mohlo mať prvenstvo; ale diabol bol predsa zasial v takom nábožnom, vojsku takú veľkú bezbožnosť, že niektorí boli uznaní vinnými najťažšími a krikľavými hriechmi a ich dôstojníci proti výslovným božím slovám a ediktom svojho kráľa nechali ich žiť medzi sebou, a tak privolali hnev boží na celé vojsko; čo, prosím, bude treba súdiť o iných vojakoch iných kniežat, beztrestne hrešiacich a svojimi hriechmi sa vystatujúcich? Preto sa stáva, že sa počuje, že veľkú porážku utrpelo zajačieho srdca a vždy utekajúce vojsko onoho kniežaťa, tamtoho zasa od nevyzbrojeného alebo sebe nerovného nepriateľa, konečne tohto muselo trpieť hlad, smäd, mráz, horúčavu, stratu svojich posádok a majetku. Lebo keď teda podľa svedectva Deuteronomia[704]23, 12 — 14 nemohol Jehova prechodiť uprostred izraelského tábora, poškvrneného zápachom výkalov, ale sa pre mrzkosť vecí odvrátil od tábora svojho národa, ktorý tábor chcel mať svätý, tým menej bude prechodiť prostriedkom tábora, znesväteného ťažšími hriechmi. Ale treba pokročiť k iným veciam.Keď kráľ nábožne vykonal tieto služby božie, nečakane prišiel pán generálmajor Meijerfelt[705]a priniesol od cárskeho veličenstva body želaného mieru, prišli aj poslovia cárskeho veličenstva a medzi nimi Skoropadskyj, starodubský polkovník, nástupca vojvodu Mazepu, odpadnuvšieho k Švédom. Tamten sa vraj u Mazepu ospravedlňoval, že prijal cárskym veličenstvom mu ponúknutý titul vojvodu, a vraj prisľúbil, že Mazepovi, svojmu vojvodovi bude verný a že privedie vzbúrencov kozákov, len čo sa naskytne vhodná príležitosť. Švédske kráľovské veličenstvo však vraj odpovedalo, že teraz je premožené, že s cárom nechce o mieri rokovať porazený, ale víťaz.V tom čase kráľ Karol počítal vojsko švédsko-kozácke a dával žold, vidiac dosť mnohých vohnaných do šachmatu,[706]niektorých aj vyvolil na miesta tajomníkov a iných ministrov, stratených pri Poltave.[707]My sme sa medzitým prechádzali v meste Benderoch a obzerali sme si hrad, turecký chrám, kupecké domy a mravy obyvateľov. Toto mesto je položené na vyššom brehu rieky Dnester. Ten však pramení v haličskej zemi, priamo z karpatských vrchov, tečie dolu blízko Kamenca[708]a Jampoľa a zväčšuje sa veľmi mnohými a aj veľkými riekami Podolia. Je veľmi hlboký a medzi svojimi vysokými brehmi pomaly tečie k Benderom, svojou šírkou neprevyšuje vrhnutie kameňa vyslaného z praku, a napokon sa pri meste Akiermane, inak Belgorode,[709]niekoľkými ústiami vlieva do Čierneho mora. Od východu slnka sa nad riekou týči hrad, slávny vežami a budovami, na západ má mestečko vystrojené skvelejšími domčekmi, dvoma dobre opevnenými bránami a múrom. Na jeho prostriedku je vežatý chrám, ktorého arkiere obchádza kňaz, zvolávajúc zmäteným krikom ľud na svoje pobožnosti. Majúc vkročiť do chrámu, zhadzujú si v jeho predsieni zo svojich nôh obuv, potom si bosí posadajú na zem pokrytú kobercami, mrmlú nejaké modlitby, častejšie sa klaňajú a počúvajú predčítanie kapitol alkoránu,[710]ktorého výťah, najkrajšie písaný a za veľkú cenu zaopatrený, údajne majú v každom tureckom dome a ctia s obdivuhodnou nábožnosťou.Pod hradom sú murované kúpele, ktoré majú dlhú šatňu a sú vystrojené dlažbou z červených štvorhranných kameňov a kanálmi, cez ktoré na hlavy a telá kúpajúcich sa príjemne vyteká teplá voda. V šatni dávajú čiapočky a zásterky, šaty však tam odložené sväto strážia. Kúpeľník veľmi starostlivo vydrhne telá mydlom a prikrývkou zo srsti. Každý týždeň raz alebo dva razy navštevujú tieto kúpele mužovia a ženy, usilovne pestujúc čistotu tela. Holiči preostrými britvami holia nielen hlavy Turkov, ale aj krky, prsia a priehlbiny tela pod pazuchami, fúzy však a bradu šetria, lebo tie má turecký národ v najväčšej úcte. Muzulmani koľkokrát vyprázdňujú mechúr alebo uľahčujú črevám, toľkokrát si umývajú ohanbie a ruky, za tým cieľom sa uberajú k vodám, hodlajúc vykonať tieto prirodzené veci, ale ani sa nečistého nedotýkajú, že by si potom neumyli ruky. V rozhovore zachovávajú dôstojnosť, hovoria málo, i to premyslene a s vážnosťou. Turecké ženy sa neukazujú na verejnosti, alebo ak sa musia ukázať, idú so zahalenými hlavami. Majú aj tu školu, v ktorej sa mládež učí čítať a písať. Prepustím však Turkov s celou ich zovňajšou svätosťou a pristúpim k našej ceste.Kým sme sa zotavovali na našej hospode,[711]jeho kráľovské veličenstvo, hodlajúc vyslať pána Meijerfelta do Švédska cez Uhorsko a susedné provincie, rozpomenulo sa na mňa a vyzvedalo sa od ministrov, akéhože druhu blahosklonnosť prejavili voči mne, kým som sa zdržoval v tábore. A keď oni odpovedali, že som pre zlobu oných čias nebol obdarovaný nijakou blahosklonnosťou zvláštneho druhu, kráľovské veličenstvo nadhodilo, že to nie je dobre urobené, že totiž ja — ktorého nazývalo nábožným, učeným, skromným a všetku protiveň radšej trpezlivo nesúcim, než spôsobujúcim dakomu nejakú ťažkosť — som hoden väčších služieb. Tento úsudok jeho veličenstva o mne mi práve toľkými slovami vyjavil — stretnúc ma tej istej hodiny — pán Klingenstierna, prísediaci kráľovskej komory a pre znalosť tureckého jazyka kráľovi vtedy iste veľmi cenný, a prikázal mi byť dobrej mysle.Nasledujúceho dňa, 19. augusta, dal ma pán Meijerfelt hľadať a keď ma našli, pozval ma k sebe. Len čo som sa k mužovi dostanovil, vraví: „Azda šťastne prišla vaša urodzenosť, je mi najvzácnejším hosťom.“ Prítomný tu bol aj pán Klingenstierna a obaja ma oboznamujú s nastávajúcou cestou do Uhorska, kážu mi, aby som bol na zajtra pripravený, a napomínajú, nech neodídem, nepozdraviac kráľa, lebo jeho veličenstvu bude moja odobierka milá. Pán Meijerfelt však prerušil, že on o tom, že sa k nemu ja mám pripojiť, už s kráľom hovoril a že hneď navštívi kráľa a bude mi žiadať audienciu. Vstávame od stola a nasledujem pána Meijerfelta, krívajúc pre napuchlinu nôh, od ktorej som ešte nebol celkom oslobodený.Kým sa pán Meijerfelt vyše hodiny zhovára s kráľom, ja som u pána Dűbena, veliteľa kráľovského dvora, a zhováram sa s ním o rozličných veciach, poctený rozličnými prejavmi blahovôle. Potom keď pán Meijerfelt vyjde od kráľa, som zavolaný a vovedený ku kráľovi, v tureckom stane odpočívajúcemu, ku ktorému som asi na tento spôsob prehovoril:Najjasnejší a najmocnejší kráľu, pane, pane najmilostivejší! Bude známe vášmu najposvätenejšiemu veličenstvu, že teraz bol uplynul práve celý rok, počas ktorého som sa zdržoval v tábore vášho posväteného veličenstva. A hoci ma dôverní ministri vášho veličenstva napomenuli, aby som sa odobral k Moskovanom, hodlajúc si vyžiadať listinu bezpečného prechodu, to som predsa nechcel urobiť len preto, aby som ukázal stálu úctu a najpokornejšiu úctivosť svoju a uhorského národa voči vášmu veličenstvu.Pretože však som dnes vyrozumel, že najmilostivejšia vôľa vášho najposvätenejšieho veličenstva je táto: nech sprevádzam pána generála Meijerfelta až do Uhorska, nechcel som sa vzdialiť, nepozdraviac vaše veličenstvo. Preto vzdávam najpokornejšie vďaky vášmu veličenstvu za najmilostivejšie rozhodnutie našich žiadostí, za poskytnutie tejto príležitosti navrátenia sa k mojim predstaveným a aj za sto toliarov, nedávno mne, pripravujúcemu návrat do vlasti, udelených pánom grófom Piperom.[712]Nech najdobrotivejší boh ráči najštedrejšie odplatiť túto takú veľkú milosť vášho kráľovského veličenstva, prinavrátiť vášmu veličenstvu bývalé zdravie a urobiť takým šťastným, aby mohlo svoju terajšiu nehodu znášať svojím udatným a hrdinským duchom, spočívať v milostivej vôli božej, ktorá všetko nepriaznivé obracia na dobro, a pevne súdiť, že táto nehoda, vsunutá po nepretržitej následnosti víťazstiev, bude tým slávnejšou príležitosťou na rozvinutie hrdinskej cnosti, že aj všetkých najväčších biedny osud robí tým slávnejšími, čím viacej sú trýznení, čo aby vaše veličenstvo zakrátko spoznalo, ja s našimi evanjelickými stavmi neomeškám nábožnými modlitbami žiadať.Teraz vaše veličenstvo porúčam božej milosti, opäť a opäť prosiac, nech sa vaše veličenstvo ráči milostivo rozpomenúť na naše zmučené evanjelické stavy a ak je niečo, čo by im mohlo byť odkázané, milostivo odkázať; iste tak sú oduševnené za vaše veličenstvo, že viem, že si budú pokladať za úlohy svojho najväčšieho šťastia, ak by pri každej príležitosti, ktorá sa naskytne, mohli vášmu veličenstvu prejaviť vďačnosť ducha.Jeho kráľovské veličenstvo na to odpovedalo, že ďakuje za moje nábožné želanie a preukázané služby, nie je vraj nič, čo viacej by mohlo našim stavom odkázať, svoju milosť im však sľubuje.Keď som toto vypočul, začal som predkladať svoju žiadosť o urýchlenie vyslobodenia pána Hermelina a chcel som pre jeho záchranu padnúť k nohám jeho veličenstva. Keď jeho veličenstvo počulo spomenúť žiadosť, opýtalo sa, za kohože zakročujem. A keď počulo spomenúť Hermelina, chcelo vedieť, prečo zaňho ponížene prosím.Odpovedal som, že preto zakročujem za tohto muža, lebo bezpečne viem, že je nábožný a horlivý za zabezpečenie evanjelického náboženstva, a nielen jeho najposvätenejšiemu veličenstvu zvlášť potrebný, ale aj nám, cudzincom, srdečne oddaný. Jeho veličenstvo odvetilo: „Ak žije, ak žije, bezpečne ho čo najrýchlejšie vyslobodíme.“ Keď som potom zaďakoval aj za túto milosť, jeho veličenstvo, podopreté svojimi rukami, dvíhajúc telo, prepustilo ma od svojej k veselosti naladenej tváre.Vrátil som sa na hospodu s pánom Pohorským — ktorý, neviem pre akú príčinu, nevystúpil z predsiene pred kráľov zrak — a s akou veľkou rýchlosťou sa mohlo vykonať, zaopatrili sme potreby na cestu a žid nám nečakane priviedol tatársku kobylu, nášmu vozu zvlášť užitočnú, ktorú sme získali, zaplatiac dvanásť toliarov a bez dlhých a planých slov.Okolo polnoci sa dostavil tajomník pána Meijerfelta, zvaný Bardili a odkazujúc mi od pána Dűbena, majstra kráľovského dvora, veľmi veľa zdravia, vložil do mojich rúk meštek peňazí, určených na moju cestu z rozkazu kráľovského veličenstva. Užasol som nad poslom neočakávanej veci, ani som v hustej tme človeka nemohol poznať, ten však, keď vypočul poďakovanie, ihneď odišiel.Len čo svitol deň, začal som pánu Pohorskému, zamestnanému okolo voza a koní, rozprávať o božej prozreteľnosti, ktorá sa dokonale zjavila mne, teraz spiacemu a predtým častejšie ju zvestujúcemu nedôverčivcom i jemu s jeho filozofujúcim rozumom, a kým sa nazdával, že rozprávam sny, predložil som meštek naplnený hrubými toliarmi a dal som ho ohmatať; keď ho uvidel, užasnutý začal veštiť, ako mnoho v sebe obsahuje, ale vrátil som ho naspäť k povinnému uváženiu božej prozreteľnosti a vzdaniu vďaky. Uvidiac sluhov pána Meijerfelta, dávajúcich sa na cestu, bez meškania aj my v mene Pánovom s nekonečnou radosťou podnikáme cestu do sladkej vlasti, podobní židom navracajúcim sa z babylonského zajatia[713]s takou veľkou radosťou, že sa im samým zdalo, že svoju radosť len snívajú.Bol deň 20. augusta, na úsvite ktorého sme odišli,[714]a 22. augusta sme došli okolo štvrtej popoludňajšej do mesta Jasy, minúc počas putovania dvadsaťpäť hodín a vykonajúc práve toľko míľ. Také veľké bolo náhlenie pána generála Meijerfelta. Temer vyše dve míle od mesta Jasy vzdialenú splavnú rieku, nazvanú Prut, sme museli prekonať pomocou loďky. Pramení z karpatských vrchov priamo naproti Marmarošskej stolici, prechádza cez zem haličskú a zväčšuje sa riekou Čeremoš a Moldava,[715]hĺbkou prevyšuje oštep, medzi brehmi plynie rýchlo a zavlažuje Moldavsko.Jasy je mesto položené medzi kopcami, na susednom kopci má neobyčajný a dobre opevnený kláštor,[716]ktorý predstavuje podobu hradu, mesto samo však je podlhovasté, obsahuje malé drevené domy, medzi ktorými sa ukazuje sídlo vojvodu, neodlišujúce sa krásou od ostatných. Moldavský vojvoda, obyvateľmi zvaný „hospodár“, mal meno Michal Voda Rakovica,[717]ktorý keď dostal list benderského bašu, poslal pánu Meijerfeltovi súdok vína a veci osožné kuchyni a na sprievod ustanovil dvoch kapitánov s dvadsiatimi štyrmi vojakmi[718]a odkázal, že už sa neskrýva nijaké nebezpečenstvo, pretože nedávno očistil moldavské vrchy od zbojníkov. Okrem týchto dvadsaťšesť osôb sme v Benderoch kvôli bezpečnosti dostali jedného tureckého kapitána, zvaného aga, ktorý celou touto cestou obstarával po dedinách pokrm, nápoj a čerstvé kone.Dňa 23. augusta sme sa odtiaľto pohli a dňa 25. sme došli do Sučavy, vzdialenej okolo pätnásť míľ. Na celej tejto ceste sme uvideli dve alebo tri dediny, naopak najpustejšie pustatiny, zbavené kameňov a dreva. Obce a dediny Poľska, Litovska a Ukrajiny, čiže Kozákie, sú totiž temer všetky z dreva a od mála ľahko môžu zhorieť všetky vybudované miesta a taká veľká je núdza všetkých týchto zemí aj o kamene, že v severčianskom kniežatstve ani za niekoľko zlatých sa nedostane ani jedna skalka, ani vtedy, ak preputuješ dvadsať alebo tridsať míľ. Aj pálené tehly sme tam veľmi zriedka zazreli. V Moldavsku však, ktoré je vrchom bližšie, nie bez obdivu sme zazreli kamenné mosty, ktorými boli podľa nariadenia Turkov preklenuté aj tie najmenšie riečky.Z Jasov je Sučava vzdialená pätnásť míľ, od východu má hrad, ktorý bol kedysi dobre opevnený, ale keď potom padol pod turecké právo, bol zo všetkých strán rozborený. Tešila sa aj kostolom, vari pätnástim, z najväčšej časti spustnutým a zboreným, ako aj kaštieľu postavenému z kameňa. Temer všetky ostatné domy sú drevené, alebo ktoré boli kedysi kamenné, ležia v rozvalinách. Turci totiž zo strachu pred vzburou nechcú mať v tomto kraji nijaké hrady. Postavenie samého moldavského vojvodu však je biedne, lebo nijaký deň nemá bezpečný pred spolunápadníkmi. Ak ktorýkoľvek z nich prisľúbi Jasnej Otomanskej Porte oveľa viac nad stanovený poplatok, dosiahne hodnosť a práva vojvodu a keď v prítomnosti svojho predchodcu predloží písmo, dané mu od Jasnej Porty, vyženie ho a zaberie všetok jeho majetok.Zo Sučavy sme sa pohli do Kimpulungu a došli sme tam nasledujúceho dňa, 26. augusta.[719]Je to mesto položené na úpätí Moldavských vrchov, ktoré sa začínajú v Uhorsku a rozkladajú sa k Čiernemu moru, ale tam nie sú rovnako vysoké ako tu. Nám však, prechádzajúcim moldavskou pustatinou, zďaleka sa ukázali pozoruhodné a podŕžajú si meno Karpát. Čím sme boli k Sučave bližšie, tým početnejšie sa ukazovali, a pretože sa rozkladajú aj do šírky, mohli sme k nim prísť vari dvoma smermi, a poskytovali nám nocľahy trávnaté, a tomu sa čuduj: bezpečné. Medzi vrchmi sa nachádzajú aj niekoľké hostince, kvôli cestujúcim postavené blízko hradskej cesty, v ktorých sa našlo víno, pálenka, chlieb, syr a stromové ovocie. Kimpulung však má veľa domov, umelecky zhotovených z jedlí, a aj kupcov Rusínov, dovážajúcich sem rozličný tovar z Poľska a Sedmohradska.Pán Meijerfelt sa doteraz veľa radil,[720]či by mal svoju cestu pohnúť cez Sedmohradsko, alebo či cez Moldavské vrchy; bojac sa však, aby ho cisárski, ktorí držali Sedmohradsko svojimi posádkami, nezadržali, kým z Viedne nedostane povolenie slobodného prechodu, vyvolil si cestu cez vrchy. V tom samom čase sem prišiel nejaký študent, Samuel Meiss, Sedmohradčan z Hermanštadtu,[721]vracajúci sa z akadémií do vlasti cez Poľsko, a bol pôvodcom a radcom, aby sme sa nepúšťali veľmi úzkymi a strmými cestami, vedúcimi do Sedmohradska, ktoré by jazdci ťažko mohli prekonať. Hoci ani cez Moldavské vrchy sa ďalej už nedalo postupovať na vozoch a museli sme tu naše vozy sčiastky za nepatrnú cenu predať, sčiastky zahodiť. Za náš, obstaraný za šesť rýnskych zlatých, sme sotva mohli dosiahnuť viac ako len jedno sedlo, a to drevené a holé a pravda, s mnohými prosbami.Keď sa teraz konečne poschádzalo všetkých dvadsaťšesť osôb,[722]ustanovených nám na sprievod, a onen turecký aga nariadil priviesť z kimpulunských pašienkov čerstvé kone, prepustiac prvšie, odvedené veliteľskou mocou kdekoľvek sa mohli chytiť, nastupujeme našu cestu a rieku Moldavu musíme prechádzať o veľa ráz viacej než deň predtým, nachádzajú sa medzi Sučavou a Kimpulungom, kde sa nám desaťkrát ponúkala na prejdenie. A aby sme častejšie nemuseli bojovať proti bystrine,[723]museli sme si vyvoliť chodníky a prte, vyšliapané cez strmý kopec viacej kozami než koňmi.Čoskoro sme vystúpili na vysoký vrch, z ktorého sa začínal iný, vyšší, ktorého hrebeň keď sme prekonávali, môj kôň, inak veľmi silný, dva alebo tri razy sa sám od seba dokola zatočiac, pre veľkú vyčerpanosť padol. Keď sme našim koňom dali za hodinu odpočinok, škriabeme sa na najvyšší vrch a po západe slnka odpočívame pod jedľovými konármi,[724]ktoré sme proti sile najprudkejších, celé dva dni trvajúcich lejakov opevnili plášťami a kobercami, ale márna snaha, lebo všetky naše odevy sa týmito dennými a nočnými lejakmi premočili a vyčerpané kone ťažili oveľa viac.S prvým úsvitom pristupujeme k vrchu vyššiemu od všetkých ostatných a kým sa nazdávame, že po jeho prekonaní neostáva už nijaký, hľa, zazrieme iný, od prvšieho strmší, a už sme sa nazdali, že sa dotkneme hranice oblakov.Okrem nepretržitého lejaku pristupovali iné ťažkosti. Kde boli naše kopce najvyššie, báli sme sa zbojníkov,[725]o ktorých sme však verili, že boli odstrašení množstvom cestovateľov a že sa vzdialili do tienistých hôr, keď sa na ktoromsi mieste ukázali, aby ich prední strážcovia, naši sprievodcovia videli. Na týchto vysokých vrchoch bol náš chodník zahataný[726]postínanými najvyššími stromami, aby sa zdržoval útok nepriateľov; nohy koní, ktoré chodili na jednú i druhú stranu vyhĺbili jamy, vtedy naplnené vodou, a kone, niekde inde do nich až po kolená zaborené, boli vedené, aby stúpali do nich, lebo veru ak tieto jamy, vyhĺbené v rovnakej vzdialenosti, prekračovali, alebo ich chceli obchádzať, museli preskakovať naprieč zvalené a hrubé stromy, alebo vchádzali do tienistých krovín. Kde však nebola ani jama, ani zvalený strom, tam iste bol nejaký najťažšie prekonateľný balvan. Keď sa naši sprievodcovia nemohli vyškriabať, nesúc sa na koni, boli viacej vlečení, než kráčali, používajúc na pomoc konské chvosty; ale ani bez ohrozenia života nebolo bezpečné vzdialiť sa od ostatných na dlhšiu vzdialenosť.Na hrebeňoch týchto hôr sme stretli niekoľkých kurucov,[727]vyslaných k moldavskému hospodárovi, ktorí nás poučili o stave vecí vo vlasti.Kde sme však museli zostupovať do marmarošských dolín,[728]tieto tak strmo klesali ako sotva niektoré strechy domov; aby sme to prekonali, museli sme ísť sem i tam a keď sa v takom veľkom náhlení nesmelo zosadať z koní, ja veru, zoslabený dlhšie trvajúcou dyzentériou a príkrosťou cesty, by som bez vonkajšej pomoci zriedka mohol sám vysadnúť na koňa, niekoľkokrát som sa aj so svojím švédskym sedlom, postrádajúcim chvostový remeň, zviezol až celkom ku konskej hlave, hoci som mal sedlo opaskom dobre opásané. Pomáhali mi však niekoľkí mužovia, povzbudení vopred odčítanými grošmi.Keď sme prekonali všetky tieto ťažkosti, bežala nám v ústrety do šírky rozliata a dosť hlboká bystrina,[729]ktorú keď sme veľmi často prešli, dostali sme sa až na marmarošskú pôdu, kde sme našli stráž rákócziovských vojakov,[730]z ktorých jeden jazdec vopred oznamoval náš príchod, ponáhľajúc sa do dediny Borše, v ktorej som s Pohorským a našimi štyrmi Valachmi musel robiť prednú stráž.A tak toto sú Moldavské vrchy, oddeľujúce Poľsko od Sedmohradska, uzavretého súvislými veľmi vysokými a veľmi príkrymi hrebeňmi, ktoré sa dvíhajú temer od samého Čierneho mora a ohnuté rozličnými ohybmi zabiehajú až do Uhorska, medzitým čo ich doliny obživujú početnejšie bystriny, ktoré sú pamätné nielen chladnejšou vodou, ale aj tokom vôd, vlečúcich so sebou väčšie kamene a stromy a bežiacich medzi veľmi vysokými kopcami — a tie sú pamätné cestami, príkrymi a obsiatymi hustejšou krovinou, a preto, kde sú priechody vôd, nie ľahko padnúcimi do očí.Udáva sa, že hrebene týchto hôr sú až natoľko studené, že niektorého roku sotva počas dvoch mesiacov dovoľujú, prosté snehu, pastierom oviec na sebe letovať. Nemôžem ich dostatočne vykresliť nijakým perom a nijakým jazykom, a na ich prekonanie, želám si, nech sú radšej než kresťanskí ľudia určené kozy, ale divé kozy alebo psi, Turci a Tatári, alebo na potupnú smrť odsúdení; svojmu bohu veru vzdávam vďaky, lebo s pomocou jeho samého som ich prekonal za dva celé dni, a to samého dňa svojich telesných narodenín, 28. augusta,[731]ktorého som zakľúčil štyridsiaty šiesty rok svojho veku, štyridsiaty siedmy som však začal. Iste tak ako deň onoho môjho narodenia bol pre tatársky výpad r. 1663[732]a pustošenie Trenčianskej stolice ohňom a mečom mne, narodenému na samom úteku, veľmi nebezpečný a temer osudný, tak aj tento deň bol pre toľké nehody nebezpečný a na celý život pamätihodný.V dedine Borši nám kapitán miesta pridelil niekoľko domov, v ktorých sme vyčkávali ďalšie nariadenia pána podžupana,[733]ku ktorému bol zatým poslaný pán Pohorský. Nasledujúceho dňa priletel slúžny,[734]prinášajúc dve fľaše dobrého vína, ktorého hlt, spojený s uhorskými jedlami a so zdravším vzduchom, ma úplne sprostil a oslobodil od mojej dyzentérie na mimoriadny údiv pána generála Meijerfelta, lebo kyslejšie jedlá, potom syr varený v mlieku a uhorská bryndza zahnali silu choroby, o ktorej sa on nazdával, že sa dá zahnať opačnou metódou, priberajúc vždy, podľa svojho benderského sľubu, mňa s mojím spoločníkom k svojmu stolu, vystrojenému sladkou omáčkou, cukrom a hrozienkami, a nútiac aj odporujúceho brať si sladšie veci.Dňa 30. augusta podľa nariadenia pána podžupana, zdržujúceho sa vtedy v slúžnovskom sídle, a preto ospravedlňujúceho svoju neprítomnosť, bol naším sprievodcom onen slúžny[735]po prepustení prvších vodcov, z ktorých benderský aga ako náhradu za svoje ustávanie a verné služby dostal dvadsať dukátov,[736]jeden pár pištolí a jedny umelecky urobené anglické hodinky, moldavský murza však dostal od toho istého pána Meijerfelta desať dukátov, žid, pre znalosť jazykov sprevádzajúci benderského agu, dostal osem zlatých mincí,[737]ostatní dvadsiati štyria muži[738]dostali každý po tri hrubé toliare a tak všetci dostali okolo tristo rýnskych zlatých okrem hodiniek, ktoré stáli najmenej štyridsať toliarov, a pištolí, ktoré by sa sotva mohli obstarať za desať toliarov. Slúžny, keď nás sprevádzal pol dňa, dostal dva zlaté, na svoje miesto však ustanovil jedného zo sprisahaných prísediacich slávnej stolice Marmarošskej, ktorý nás doviedol k vysokourodzenému pánovi podžupanovi, vyčkávajúcemu na príchod pána Meijerfelta v meste Siget, vzdialenom od Borše päť míľ.Také veľké boli tieto míle,[739]že hoci sme sa dňa 31. augusta pohli za skorého úsvitu a postupovali do hlbokej noci,[740]predsa sme, bodajúc kone, nemohli vykonať tri míle a do Sigeta sme došli až nasledujúceho dňa, 1. septembra, okolo deviatej hodiny predpoludňajšej. Pán podžupan František Darvay nás tam veľmi počestne prijal a tento deň sme strávili tu. Pripadla naň štrnásta nedeľa trojičná, v ktorú mládež reformovaného náboženstva uctila obedujúceho pána Meijerfelta spevom a krátkym vinšom a dostala od neho šesť toliarov. V maďarskej reči predniesla len dva veršíky z Dávidovho žaltára, zvýšenejším a pomalším hlasom, u reformovaných obvyklým, s pridaním niekoľkých latinských slov, na ktoré pán Meijerfelt odpovedal mojím tlmočením.Dňa 2. septembra[741]vzal pán podžupan pána Meijerfelta na svoj koč a doviezol ho do svojej šľachtickej kúrie, ktorú má v dedine Vajnag,[742]keď sme pomocou kompy prešli najslávnejšiu uhorskú rieku Tisu, po latinsky Tibiscus. V tejto dedine sme boli pohostení obedom podžupana najdôstojnejším, na ktorého odslúženie venoval pán Meijerfelt pani Darvayčke zlatý prstienok, puncovaný podobizňou[743]svojho kráľa Karola.Prítomní tu boli niekoľkí sedmohradskí vyhnanci,[744]medzi ktorými bol pán Ján Areltt, sedmohradský Sas, mešťan bystrický,[745]dôverný poradca najjasnejšieho kniežaťa sedmohradského, pána Františka Rákócziho. S pánom Meijerfeltom sme pozdravili aj pána grófa Michala Mikeša de Záboľa, rodom Sikula[746]a generála, a zoznámil som sa s pánom grófom Jánom Bethlenom, ktorý pochádzal zo starodávneho bethlenovského rodu a rovnako ako Areltt je muž vážny, učený a jeho starecký vek ozdobuje cnosť. Areltt sa môjmu príchodu a správe nadmieru tešil a prosil, aby som v začatom priateľstve pokračoval listami.Dňa 3. septembra, keď sme dostali komisára,[747]odišli sme od pána podžupana a obedovali sme v meste Chust, ktoré má na vyššom kopci mestu vládnuci hrad a je spolu s celou Marmarošskou stolicou pod sedmohradským právom, lebo sadmohradské kniežatá túto a iné stolice odtrhli od Uhorska[748]právom zbrane a až do tohto dňa sa tešia titulu: páni čiastok uhorského kráľovstva.Dejepisci nazývajú túto stolicu Marmatiou, poskytujúcou počiatok Tise a tešiacou sa soľným baniam, v ktorých sa doluje soľ[749]podobná mramoru, a to v takom množstve, že by stačilo celej Skýtii.[750]Hovorí sa aj, že v týchto baniach soľ tvrdne na najumeleckejší tvar amfor, misiek, soľničiek a iných užitočných nádob. Dnes sa po Tise odváža marmarošská soľ do Tokaja a do krajov uznávajúcich tureckú správu, odváža sa aj do rôznych častí Uhorska, z čoho si možno urobiť úsudok o ročných príjmoch, plynúcich z týchto baní sedmohradskému kniežaťu.V tom istom čase cisárski vtrhli do sedmohradského mesta rečeného Nagy Bánya,[751]tešiaceho sa baniam na najvýbornejšie zlato, a keď odviedli miestneho richtára a farára reformovaného náboženstva, vrátili sa k svojim do Bystrice, a keď potom z mešťanov vyžmýkali niekoľko tisíc na vykúpenie zajatých, prepustili ich, nám však, vzdialeným od Bánye sotva štyri míle, nahnali strach.Došli sme však dňa 3. septembra do nejakej dediny,[752]vzdialenej od Chustu dve míle, obyvateľmi opustenej pre každodenné výdavky na ochabujúce vojsko. Dňa 4. septembra sme nečakali na pokročilý deň a prišli sme najprv do Királyházy,[753]kde sme zazreli spustnutý hrad Nyaláb,[754]odtiaľ sme prišli do mesta Nagy Szölös,[755]ktorého obyvatelia, domnievajúc sa, že sme cisárski vojaci, držiaci Sedmohradsko, zbierali svoje batohy a usilovali sa utiecť do susedných hôr. Tu sme sa naobedovali so stoličným notárom a občerstvili sme sa od nejakej vdovy Perényičky[756]poslanými dvoma fľašami jemného vína, aj najsladším hroznom, taktiež malinami a broskyňami, aké náš pán Meijerfelt ešte nikdy nevidel.V tomto meste sú vzácne kaštiele veľkomožných pánov Perényiovcov, potomkov onoho Petra Perényiho,[757]ktorý bol prvým patronom evanjelikov v Uhorsku a svojou palatínskou vážnosťou v prvých začiatkoch Lutherovej reformácie veľmi hojne podporoval evanjelickú záležitosť na svojich panstvách, ktoré mal veľmi rozľahlé.Už na pôde Nagy Szölösu sme uvideli mnohé vinice, ktorým však mráz pominulej zimy tak veľmi uškodil, že mnohé viniče vyschli a na mnohých miestach sa nemohlo urodiť alebo nič, alebo málo hrozna. Okolo západu slnka sme došli do nejakej dediny,[758]položenej pod kopcom, a keď sa minula noc na úsvite dňa 5. septembra bol som ja s pánom Pohorským a Meijerfeltovým tajomníkom, zvanými Bardili, poslaný vopred do Mukačeva ku kniežaťu, majúc žiadať od jeho jasnosti listinu bezpečného [prechodu].*PrekladOlofom Hermelinom vlastnoručne písaného listu, adresovaného Danielovi Krmanovi, zaviazaného medzi 412. a 413. stranu Itineraria.*Najdôstojnejší a najurodzenejší pane!Nie ľahko nachádzam príčinu, prečo by Vás, pripravených a ochotných všetko zároveň znášať, do cestovnej družiny náš plukovník[759]nebol pripustil. Podozrievam, že sa skrýva niečo, čo sa doteraz nedalo zavetriť. Zatiaľ ľutujem Váš údel: a kiež by som ho mohol zmierniť! Tu Vám totiž bude ťažko dostať sprievod prv, než sa plukovník vráti. Domnievajú sa, že keď sa takto vyskúma, Vy nastúpite cestu bezpečnejšie. Pravda, bude mrzuté vyčkávať onen čas: ale vidím, že sotva ostáva iná rada. Pokým budú breh Dnepra svojimi posádkami držať Záporožci, dúfam, prechod bude vždy voľný; ale pustiť sa do pustatiny rovín bez náležitého sprievodu bude silne neobozretné. Tieto sa totiž prestierajú na tridsať míľ okolo, kým sa dôjde k rieke Bugu, odtiaľ do Moldavska je cesta troch dní. Iste obrovská vzdialenosť, aj ak sa ide priamou cestou. Od ktorej keď sa bude treba častejšie odkloniť, aby sa vyhlo neistým alebo menej spoľahlivým miestam, námaha sa zdvojnásobí. Chcel by som Vás však ubezpečiť, že poskytnem všetku pomoc, aby sa Vašim želaniam stalo zadosť; hoci ešte nevidím, čo by som v tejto veci mohol vykonať. Buďte zdravý.Najdôstojnejšieho Vášho mena najúctivejší služobník Olof HermelinV Budišíne dňa 17. apríla roku 1709.Adresa na rube listu:Najdôstojnejšiemu a najurodzenejšiemu mužovi pánovi Danielovi Kermannovi, superintendentovi evanjelických cirkví v Uhorsku najváženejšiemu.[1]synoda— cirkevný snem; rokovanie ružomberskej synody trvalo od 3. do 9. apríla 1707[2]nedeľa Laetare— 4. nedeľa pôstna, roku 1707 bola 3. apríla[3]kráľovské veličenstvo švédske, pruské— t. j. švédsky kráľ Karol XII. (1682 — 1718) a pruský kráľ Fridrich I. (1657 — 1713)[4]Mikuláš Szirmay— správca majetkov Rákócziho spoločníka Mikuláša Bercsényiho[5]knieža konfederovaných stavov a rád— František Rákóczi II. (1676 — 1735). Pretože sa národný snem v Sečanoch r. 1705, ktorý zvolal Rákóczi, nemohol pokladať za celouhorský, prisvojili si prítomní predstavitelia stavov názov „konfederované stavy“. Ako Rákócziho poradné zbory boli zriadené rady, t. j. 24-členný senát a 16-členná hospodárska rada. Ich členov vymenoval Rákóczi.[6]Juraj Ottlík(1663 — 1711) — zemepán ozorovský a kochanovský, správca thurzovských a thökölyovských majetkov[7]Peter Alexejevič— ruský cár Peter I. (Veľký, 1672 — 1725)[8]šľachtické sprisahania— poľská šľachta sa v tom čase delila na tri tábory, jedni boli na strane zosadeného kráľa Augusta II., druhí na strane kráľa Stanislava Lesczynského, dosadeného Karolom XII., tretí si žiadali novú voľbu[9]konzistoriál— člen konzistória, cirkevného administratívneho telesa[11]inak oddaných pápežskej veci— t. j. rímskokatolíkov[12]cirkevná agenda— bohoslužobná kniha[13]pánu Bohušovi— pravdepodobne to bol František Bohuš, zvolenský podžupan, ktorý r. 1677 študoval v Jene a r. 1705 pôsobil ako komisár pri preberaní kostolov[14]Daniel Dubravius(1595 — 1655) — farár v Senici a superintendent[15]Joachim Kalinka(1602 — 1678) — farár v Ilave a superintendent[16]Štefan Petrőczi(1659 — 1717) — generál Imricha Thökölyho a Rákócziho[17]Žigmund Jánoky(zomr. 1721) — hontiansky podžupan[18]Pavel Príleský(zomr. 1743) — vynikajúci právnik[19]pretože už predtým… bol takýmto úradom poverený— Meltzel a Szirmay boli ako vyslanci evanjelických stavov u Karola XII. v Raviči r. 1705 a na ich žiadosť venoval kráľ pre štyroch študentov z prešovského kolégia štipendium na univerzite v Greifswalde.[20]kontubernium— fraternita seniorát, pôvodne spoločenstvo ev. farárov na území približne jednej stolice, neskôr sa tým názvom označovalo administratívne teleso cirkevných zborov na tomže území[21]o potupe utŕženej… zmyslom uhorského dekrétu— akiste osobitný dekrét Rudolfa II. z 24. sept. 1606, ktorým cisár „evanjelickým občanom uhorského kráľovstva“ potvrdil prvý článok viedenského mieru, dávajúci im náboženskú slobodu „absque tamen praejudicio catholicae romanae religionis“, ale bez ujmy rím.-kat. náboženstva. Táto klauzula nebola evanjelikom príjemná a arciknieža Matej pripojil k nej 25. 9. 1606 zmierlivé vysvetlenie.[22]napodobňujúc donatistov a Cypriána— podľa biskupa Donáta sa vo 4. stor. n. l. nazývala schizmatická skupina v Severnej Afrike. Cyprián, biskup v Kartágu, sťatý r. 258, popieral platnosť krstu, ktorý vykonal kacírsky kňaz.[23]Ján Schwartz(1641 — 1728) — prešovský profesor, farár, od r. 1709 superintendent[24]Ján Rezik— profesor v Košiciach, Toruni a v Prešove, kde zomrel r. 1710[25]Jakub Zabeler(1639 — 1709) — superintendent a farár v Bardejove[26]Nucleus omnium precandi formularum— Jadro všetkých modlitieb od Gašpara Neumanna vyšlo tlačou v Žiline s dátumom 1707. Je pravdepodobnejšie, že Nucleus vyšiel až začiatkom r. 1708.[27]ortodoxia— tu teologický smer, zdôrazňujúci pridŕžanie sa vierovyznávacích kníh evanjelickej cirkvi[28]do nedele Rogate— t. j. do piatej nedele po Veľkej noci, ktorá r. 1708 bola 13. mája[29]po nedeli Jubilate— t. j. po 3. nedeli po Veľkej noci, ktorá r. 1708 bola 29. apríla[30]Samuel Pohorský— pochádza zo zemianskej rodiny v trenčianskej stolici. Podľa Krmanovho Tisovského denníka zomrel v Kurime v júli 1710.[31]konvikt— bezplatné stravovanie študentov, tiež budova, v ktorej sa také stravovanie poskytuje[32]Karol Piper(1647 — 1716) — štátny radca, šéf poľnej kancelárie Karola XII. V bitke pri Poltave bol zajatý a zomrel v zajatí.[33]osnabrücký mier— tridsaťročná vojna (1618 — 1648) sa skončila mierom uzavretým v Münsteri a Osnabrücku; dnes bežnejšie westfalský mier[34]v zmysle viedenského mieru— povstanie Štefana Bocskayho r. 1604 proti cisárovi Rudolfovi II. sa skončilo mierom uzavretým vo Viedni r. 1606 a r. 1608 uzákoneným na sneme v Bratislave. Tento mier zabezpečoval náboženskú slobodu šľachte a meštianstvu.[35]až do Sącza— dnes Nowy Sącz v Poľsku[36]vzdialeného 11 míľ— vzdialenosti udáva Krman v tzv. nemeckých geografických míľach. Jedna míľa sa rovná 7,42 km.[37]Konštantín Teodor Lubomirski— poľské knieža, v tom čase pán trinástich spišských miest[38]piotrowinský gubernátor— miestodržiteľ v Piotrowine[39]pán Michal Roth— prešovský richtár, od r. 1706 šarišský podžupan[40]až do Puláw— dnes Pulawy[41]Wystok— ide tu zrejme o zámenu alebo s Wislokom, ktorý sa vlieva do Sanu, alebo s Wislokou, ktorá sa vlieva do Visly[42]Baranów— zámok postavený v rokoch 1579 — 1602, dodnes patrí k najkrajším ukážkam poľskej renesancie[43]Wináry— dnešné znenie tohto mena sa nepodarilo zistiť[44]Zawichost— tu spomenutý hrad bol čiastočne zborený už v 17. stor.[45]Flisarkowe mili…— v súčasnej poľštine znie text tejto piesne takto: Flisaczkowie mili, / dawno ście w domu nie byli, / my Boga będziemy prosili, / byście się; zdrowi do domu wrócili. / Flisaczkowie z nieba, / dajcie nam chleba / jeśli nie dacie, / to potoniecie, / a ty, miła święta Barburko, / wynieś ich, gdzie jest płytko. / Flisowa żona / siedzi sobie w domu, / flisak nieboraczek / grziebie jak robaczek. — Doslovný preklad: Pltníci milí, dávno ste doma neboli, my budeme prosiť boha, aby ste sa domov vrátili zdraví. Pltníci z neba, dajte nám chleba, ak nedáte, utoniete, a ty milá svätá Barborka, vynes ich, kde je plytko. Pltníkova žena sedí si doma, pltník úbožiačik hrabe ako chrobáčik.[46]Speicher— nemecky sýpka, poľsky spicherz. Mohutné stavby týchto sýpok sú dodnes pýchou Kazimierza a poľského renesančného stavebníctva.[47]skvelý zámok, zvaný Janowiec— 5 km od Kazimierza, jeden z najväčších v Poľsku. Začiatkom 16. stor. ho dal postaviť vojvoda Peter Firlej.[48]pani Sieniawska— manželka korunného vojvodu poľského kráľovstva, Mikuláša Adama Sieniawského, Elena Alžbeta Lubomirská.[49]Konskowola— wola znamená lehota[50]„antal“— hornouhorská miera na víno, obsahujúca 73,35 l[51]borowanský kláštor— dedina Borowa, podľa ktorej Krman nazýva tento kláštor, leží až pri ústí rieky Wieprz do Visly.[52]polkoráb— z nemeckého Burggraf, sudca a veliteľ hradnej posádky[53]klamársky odvádzame tridsiatky— tridsiatkom, t. j. tridsiatou čiastkou celkovej hodnoty sa nazýval colný poplatok[54]dominikán— člen mníšskej rehole, založenej r. 1215 Dominikom de Guzman[55]dáme 15 garniecov— garniec je poľská dutá miera, obsahujúca 4 l[56]Keď sa tvoje cesty…— parafráza citátu z knihy Prísloví, ktorej autorom podľa tradície bol kráľ Šalamún[57]folwark— poľsky znamená hospodárstvo, majer[58]Tarnów— dedina pri Visle, 50 km od Dęblina[59]Čiarnikow— dnešné meno tohto miesta sa nepodarilo zistiť[60]Kalwaria— dnes mesto Góra Kalwaria[61]lesy na ryby— z prútia upletené priehrady, spustené do vody[62]August II.(1670 — 1733) — kurfirst saský, poľským kráľom bol v rokoch 1697 — 1704 a 1709 — 1733[63]miesto na rovine posvätené na voľby— r. 1573 si Poliaci prvý raz volili kráľa, a to na poli pri dedine Wola, neďaleko Varšavy. Odvtedy sa temer všetky volebné snemy konali na tom mieste.[64]„gnojkovia“— poľské slovo gnojek znamená zlosyn („smrad“)[65]Ego pauper…— Ja chudobný žiadam o chlieb. Dajte nám, dostane sa vám kráľovstvo nebeské.[66]zahynulo okolo dvadsaťtisíc ľudí— Jöran Nordberg, historiograf Karola XII. uvádza, že v lete 1708 za niekoľko týždňov napočítali vo Varšave 16 tisíc mŕtvych (Nordberg,Konung Carl den XII: tes historiaI, 860).[67]Svoje uhorské šaty sme zverili spoľahlivým rukám— z Varšavy cestoval Krman s Pohorským asi v poľskom obleku[68]z Varmie, ľudove Armen-Landu— Varmia (Ermeland, Ermland) je starý názov územia pod Kráľovcom, dnešným Kaliningradom[69]Praga— do r. 1791 samostatná obec, odvtedy časť Varšavy[70]Jasnie-Wielmoznego Jego Mośći Pana…— po slovensky: Osvieteného veľkomožného jeho milosti pána Adama Mikuláša z Granowa, pána Sieniawského, vojvodu belského, veľkého korunného hetmana a starostu ľvovského a rohatýnskeho[71]Stanislav Lesczynski(1677 — 1766) — vojvoda poznanský, v severnej vojne sa pridal na stranu Karola XII., ktorý r. 1704 presadil jeho zvolenie za poľského kráľa. Po porážke Karola XII. pri Poltave r. 1709 Lesczynski z Poľska ušiel a žil vo Švédsku a Francúzsku.[72]rozkázal tohto nešťastného vyjednávača ihneď usmrtiť— cez mazovské pralesy postupoval Karol XII. v druhej polovici januára 1708. Naproti tomu Nordberg píše, že vyjednávača zastrelil strelec grófa Rehnskölda a kráľa sa to nemilo dotklo.[73]Wartburg, inak Wattenburg— dnešné Barczewo[74]Kráľovec— dnes Kaliningrad[75]Seeburg— dnešné Jeziorany[76]Bartenstein, Beerstein— dnešné Bartoszyce[77]mníšsku tonzúru na hlave— tonzúra je kruhovité, väčšie-menšie vystrihanie vlasov na temene hlavy[78]pápež Benedikt IX.— dosiahol pápežský stolec údajne simoniou už ako 12-ročný, umrel r. 1055[79]z clugnyského kláštora— benediktínsky kláštor vo francúzskom meste Clugny bol založený r. 910[80]Kazimír I.(1016 — 1058) — knieža poľské od r. 1038[81]V Litve vo vlastnom zmysle— veľkokniežatstvo Litva, ktoré bolo r. 1386 pričlenené k Poľsku, pozostávalo z troch častí: z Litvy vo vlastnom zmysle, ktorá mala dve vojvodstvá s hlavnými mestami Vilno a Troki, ďalej z kniežatstva Samogitského a napokon z litovského Ruska, t. j. z Čiernej a Bielej Rusi, zo starého Polesia a z poľského Livonska[82]majú iný jazyk, zreteľne odlišný— ide tu o litovčinu v užšom zmysle, ktorá je najstaršou indogermánskou živou rečou v Európe, hovorí sa ňou na okolí Klajpedy, Tilsitu, Kovna a Vilna[83]„Labadia naponali!“— správne znenie: „Laba diena, ponaitis!“, „Labas rytas!“, „Labas vakaras!“, „Ar torit alaus?“[84]Waszmość— z pôvodného wasza milość = vaša milosť[85]tam má biskupa— biskupom vo Varmii bol v rokoch 1696 — 1711 Andrej Chrysostomus Zaluski[86]pána Szirmayho— syn Mikuláša Szirmayho, Tomáš (1688 — 1743) — jeden z prvých prešovských študentov, ktorí požívali štipendium Karola XII. v Greifswalde[87]die alte Stadt— staré mesto[88]Kniphoff— neskôr Kneiphof[89]Lewenik— neskôr Löbenicht[90]synkretizmus— teologický smer, usilujúci sa o odstránenie vieroučných rozdielov medzi Lutherovým a Kalvínovým učením[91]Jonáš Bartholomaeides(1660 — 1719) — farár v Kameňanoch a v Klenovci[92]Ján Bartholomaeides(1690 — 1753) — syn predošlého, farár v Pokoradzi a Klenovci. Ladislav Bartholomaeides, vnuk Jánov, uvádza, že Ján odišiel do Gdanska, pretože v Kráľovci vládol pietizmus, a preto Krman rozkázal študentovi odísť (Memoria, str. 36).[93]reformovaní— evanjelici helvétskeho vyznania, kalvíni[94]pietisti— prívrženci teologického smeru, ktorý okrem iného menšiu váhu kládol na učenie cirkvi a viacej zdôrazňoval osobnú nábožnosť[95]Piatej nedele po Trojici— t. j. 8. júla 1708[96]Leviticus— 3. kniha Mojžišova[97]Wir glauben— veríme, začiatočné slová Lutherom zveršovaného vyznania viery[98]to jest krédo— názvom krédo (z lat. credo = verím) sa označujú piesne, ktoré sú zveršovaním vyznania viery[99]Zachariáš— izraelský prorok[100]kráľ sionský— prorocké označenie Krista (Sion je vrch v Jeruzaleme, na ktorom stál kráľovský hrad)[101]krížovnícky rád— duchovný rytiersky rád, potvrdený pápežom r. 1238[102]Diligite…— po slovensky: Milujte pravdu a pokoj. Roku 1595.[103]Abraham Calovius(1612 — 1686) — profesor teológie v Kráľovci a Wittenbergu, klasický predstaviteľ ortodoxie[104]Laus sit…— po slovensky. Bohu buď chvála a česť, nášmu pokoleniu nebeský pokoj.[105]kostolníci so zvončekmi— zvonček je tu prenesený názov na žrdi upevneného mešteka na vyberanie milodarov, ktorý má na spodku upevnený zvonec[106]Celestín Mislente(Myslenta; 1588 — 1653) — profesor teológie a farár v Kráľovci, rodom Poliak[107]Ambrosius Lobwasser(1515 — 1585) — profesor v Kráľovci, náboženský básnik[108]Prvý znie takto:Skúsil som, že veci sveta sú rôznosť a nič, / a teraz tu ležím, prach, tôňa a nič. / Ten však, ktorý nebo a zem stvoril z ničoho, / nenechá mňa a moje telo byť ničím. / Touto nádejou som smrť urobil ničím, všetko som urobil ničím. / Viem že červ nemôže nič škodiť tomu, čo samo je nič.[109]Druhý je takýto:Isrigius spálil všetku slamu učenosti, / lebo pre horlivosť viery bol žeravým ohňom.[110]na ktorej bolo napísané:— Čo predtým bolelo, teraz radostne teší.[111]Die älteste Kirche— najstarší kostol[112]Ich lebe und weiss nicht— Žijem a neviem, ako dlho. Umriem a neviem kedy. Uberám sa a chvála bohu, viem kam, čudujem sa, že som zarmútený.[113]Omni momento memento— Každej chvíle buď pamätlivý.[114]Na mestskej veži:Kriste, Tvoje meno, Tvoj kríž je najmocnejšou vežou, / keď Ty si ochrancom, nikto nám nemôže škodiť.[115]Sint aliis turres— Nech si iní majú veže a nedobytný val, / nás nech ochraňuje Boh, poctivosť a úprimnosť.[116]Meister-Stück— doslovne majsterský kus, t. j. odborná remeselnícka práca, ktorú musel vykonať tovariš, ak sa chcel stať majstrom[117]Fridericus Rex— kráľ Fridrich[118]auf dem Altstädtischen…— v staromestskej junkerskej záhrade vo veľkej búde[119]citadela— pevnosť postavená mimo mestských hradieb[120]Er lässt…— Nechce sa dať pohnúť.[121]in der alten Stadt— v starom meste[122]s jedným markytánom— Markytánmi sa nazývali dobrovoľní sprievodcovia vojska, ktorí zaopatrovali vojsko potravinami, nápojmi a iným tovarom.[123]Topchau— novší názov mesta je Tapiau, dnešný Gvardejsk[124]s lapidárnym nápisom— lapidaris (lat.) v pôvodnom zmysle znamená kamenný, t. j. na náhrobnom kameni, v prenesenom pádny, výstižný. Uvedený nápis po slovensky znie: Ach, aký biedny je náš čas tu na tejto zemi.[125]V sobotu 13. júla— r. 1708 bolo 13. júla v piatok[126]Wippeningen— dnešné meno tejto dediny sa nepodarilo zistiť, jej novší názov bol Wiepeningken[127]v šiestu nedeľu po Trojici— r. 1708 to bolo 15. júla[128]Eliáš— starozákonný prorok[129]ako hovorí Jakub— parafráza slov listu apoštola Jakuba 5, 17[130]Gedeon— jeden zo starozákonných sudcov[131]Judicum— (lat.) názov knihy Sudcov zo Starej zmluvy. Citované slová sú parafrázou veršov 36 — 40 zo 6. kap.[132]Eliezer— najstarší sluha Abraháma, izraelského patriarchu[133]Genesis— prvá kniha Mojžišova[134]Insterburg— dnešný Čerňachovsk[135]v siedmu nedeľu po Trojici— t. j. 22. júla 1708[136]Stallupönen— skomolené Stapelhayen, dnešný Nesterov[137]Merkúrove sochy— stĺpy ozdobené hlavou Merkúra, rímskeho boha obchodu a dopravy, stávali na rázcestiach[138]prišli sme do… Verbolového— dnešný Virbalis[139]Clarum regnum Polonorum…— Slávne kráľovstvo Poliakov / nebom ono pre šľachticov, / rajom je ono pre židov, / očistcom je pre plebejcov / a peklom je pre sedliakov — / prepych žien je toho vina — / hoc bohatstvom jeho vlna, / vždy má nedostatok súkna, / seje sa aj hojnosť ľanu, / chce však látku vonku tkanú, / miluje tovar z cudziny, / nedbá o doma schystaný, / draho kúpeným sa chvasce, / za málo kúpené nechce.[140]Hanušišky— dnešný Onuškis. Krmanovo podanie cesty z Verbolova do Vilna je zrejme chybné, pretože Hanušišky — Onuškis, jediné miesto z tejto cesty, ktoré možno bezpečne lokalizovať, je od rieky Neman vzdušnou čiarou vyše 30 km na východ.[141]Polski most…— Poľský most, nemecký pôst, talianska pobožnosť, to všetko je pochabosť.[142]Na frasunek…— Na trápenie je dobrý trúnok.[143]prípad Krumbholtza— Kázne a spisy hamburského farára Kristiána Krumbholtza (1662 — 1725), ktorý sa postavil na stranu meštianstva, búriaceho sa proti magistrátu, na jar 1708 spôsobil, že mešťania zosadili niekoľkých členov magistrátu a na obranu pred vojskom zatopili okolie Hamburgu. Po potlačení vzbury bol Krumbholtz uväznený a vo väzení aj zomrel. Krumbholtz bol v rokoch 1690 — 1696 farárom v Bratislave, odkiaľ ho vykázal kardinál Kollonich pre nemilosrdnú kritiku bratislavských patrijcov.[144]Tovarišstvo Ježišovo— jezuitský rád[145]bazilika— kostol obdĺžnikového pôdorysu, rozdelený dvoma radmi stĺpov na hlavnú a dve vedľajšie lode[146]Kazimír Sapieha(zomrel r. 1720), litovské veľknieža, r. 1701 spolu so svojím bratom Benediktom požiadal Karola XII. o ochranu proti poľskému kráľovi Augustovi II. a to bola zámienka pre vkročenie Karola XII. do Poľska r. 1702[147]okovitka— z lat. aqua vitae — voda života, pálenka[148]predvídajúc zlé veci a… robiac lepšieho Serváca— Servatius, biskup v Tongern (Belgicko), podľa tradície predvídal vpád Hunov a ustarostený o osud Galie podnikol púť do Ríma (umrel r. 384)[149]absint— horké víno, vermut[150]navykol na grécku vieru— podľa vetnej súvislosti gréckokatolícke náboženstvo, prenesene vernosť, poctivosť Grékov v ironickom zmysle, prefíkanosť, klamárstvo[151]Antonio Possevino(1534 — 1611), jezuita, pápežský legát, s úlohou pričiniť sa o splynutie pravoslávia s Rímom prišiel do Ruska r. 1581[152]veľknieža Vasilievič— je to Ivan IV. Vasilievič, (1534 — 1584), známejší pod menom cár Ivan Hrozný[153]Boris Petrovič Šeremetev(1652 — 1719) — generál poľný maršal, jeden z najvýznamnejších tvorcov a veliteľov armády Petra I. Cestu do Ríma a na Maltu podnikol v rokoch 1697 — 1698.[154]Inocent XII.— pápež v rokoch 1691 — 1700[155]Inocentove nohy veľmi ochotne pobozkal— Fridrich Dukmeyer udáva, že v ruských prameňoch je správa, že Šeremetev na audiencii 6. 4. 1698 bozkal pápežovi ruku (Korbs Diarium I, 173)[156]Okolo Vilna je aj dvetisíc krymských Tatárov— potomci Tatárov, s ktorými sa začiatkom 14. stor. spojilo litovské knieža Giedymin proti nemeckému rádu rytierov križiakov. Po vojne r. 1319 sa Tatári usadili v Litve na pozemkoch, ktoré dostali ako odmenu, a neveľké skupiny ich potomkov žijú dodnes v Gorzowe, Bialystoku a Gdansku.[157]„Hej kafirim…“— Hej, neveriaci, čierna viera![158]karmelitánsky kláštor— mníšska rehoľa karmelitánov založená v Palestíne na vrchu Karmel r. 1156[159]Deviatej trojičnej nedele— bolo to 5. augusta 1708[160]niekoľkými polturákmi— polturák, uhorská strieborná minca v hodnote pol cisárskeho groša, 30 takých grošov tvorilo toliar, imperiál[161]aby sa ponáhľali pomaly— narážka na lat. príslovie: Festina lente! ponáhľaj sa pomaly (opatrne).[162]pripísané tieto slová— Na tomto mieste uvedený citát z evanjelia podľa Matúša 25, 34 je napísaný v cirkevnej slovančine s použitím skratiek bežných v biblických textoch. Krman tento text prepisuje ukrajinskou výslovnosťou.[163]πλεονεξια καὶ φιλαργυρία— pleonexia kai filargyria gr. hrabivosť a lakomosť[164]Keď sme chceli prejsť…— cez rieku Berezinu prechádzal Krman približne na tých miestach, na ktorých Napoleon na ústupe z Moskvy utrpel r. 1812 pamätnú porážku[165]mali sme to za nektár— nápoj bohov, dávajúci nesmrteľnosť[166]Vo štvrtok, čiže… augusta— Krmanom vynechané miesto by sa malo zaplniť dátumom 9. augusta, ale podľa predchádzajúcich nocľahov vychádza, že vo štvrtok nocoval Krman v Upereviči, a tak nocľah v Nači pripadá na noc zo soboty na nedeľu.[167]Hospodi pomiluj— Hospodine, zmiluj sa[168]… vyniesol paténu…— kovový tanierik na chlieb, prípadne oblátky pri Večeri Pánovej[169]uniatská cirkev— cirkev gréckokatolícka[170]do Veľkého Bobra— dnes Bobr[171]v týchto dňoch zajali valašského generála— Gabriel Kanifer (von Kanefehr, v rkp. Canifer), generál adjutant, plukovník žoldnierskeho vojska, pozostávajúceho hlavne z obyvateľov Valašska, časti dnešného Rumunska[172]do mesta Golovčina— bitka pri Golovčine 14. júla 1708 bola skutočne posledným významnejším úspechom Karola XII. proti Petrovi I.[173]tranšeje— z franc. tranchée, zákop na ochranu pred nepriateľskými strelami[174]kráľovskí židia— išlo o židov-kupcov, ktorým Karol XII. povolil pobyt a pochod s vojskom[175]kráľovský fiškus— úradník, ktorého úlohou bolo vymáhať do kráľovskej pokladnice plynúce pokuty a poplatky[176]Kalmykovia— nomádsky mongolský národ zo Sibírie[177]Vos estis lux mundi— Vy ste svetlo sveta, citát z evanjelia podľa Matúša 5, 14[178]Zdesil som sa— citát z Vergiliovej Aeneidy 2, 774[179]Johannes Zdanowics, fundator…— Ján Zdanovič, zakladateľ mohilovského sídla[180]Borysthenes— staroveký názov Dnepra[181]Peter Malmberg(1653 — 1710) — doktor teológie, hlavný dvorný kazateľ Karola XII., umrel v Benderoch[182]Olof Hermelin— nar. r. 1658, profesor v Dorpate (dnes Tartu v Estónskej SSR), tajomník kráľovskej kancelárie, historiograf Karola XII. Pri Poltave padol do zajatia, jeho ďalšie osudy nie sú dodnes objasnené.[183]Tohto kajúceho dňa— takéto dni sa svätili vo Švédsku už od 13. stor., od r. 1676 sa svätili štyri do roka, a to vždy v piatok[184]Karol Nilsson Sternell(1670 — 1719) — dvorný kazateľ pri pluku telesnej stráže, od r. 1717 superintendent v Carlskrone[185]Sirach— jedna z tzv. apokryfických kníh Starého zákona[186]upsalský arcibiskup— Erik Benzelius starší (1632 — 1709)[187]knieža würtemberské— princ Maximilián Emanuel (1689 — 1709), ku Karolovi XII. sa pridal ešte v chlapčenskom veku r. 1703, pri Poltave padol do zajatia a prepustený umrel na ceste domov[188]kráľovský dvormajster, menovaný Hofintendent— úradník poverený riadením všetkého, čo sa týka kráľovského dvora ako domácnosti. Bol ním Gustáv von Düben (1659 — 1726).[189]… sťaby nábožného Dávida— Dávid, kráľ judský (asi 1011 — 972 pred n. l.)[190]… nech sa… spravodlivosť a milosrdenstvo pobozkajú— parafráza 11. verša 85. žalmu Starého zákona[191]… evanjelického Siona— t. j. celej evanjelickej cirkvi[192]… skrze priateľskú dohodu— ide tu o dohodu v náboženských otázkach, uzavretú na sneme v Sečanoch r. 1705 medzi evanjelickými a katolíckymi stavmi[193]… nedávno pretrpeným tridsaťročným prenasledovaním— toto prenasledovanie sa začalo r. 1673 tzv. prešporskými súdmi nad evanjelickými kňazmi a učiteľmi[194]… dlhotrvajúcou vojnou tureckou— za panovania Leopolda I. boli dve turecké vojny, a to r. 1662 — 1664 a r. 1665 — 1699[195]… aj terajšou občianskou(vojnou) — t. j. povstaním Františka Rákócziho II.[196]… svätú bibliu Lutherovu— ide o vydanie biblie, ktoré by sa pridŕžalo nie kralického, ale Lutherovho prekladu[197]… spolu s cisárom Augustom— ide o dobré vlastnosti, ktoré sa pripisovali rímskemu cisárovi Júliovi Caesarovi Octavianovi Augustoví (63 pred n. l. — 14 po n. l.) po jeho zmocnení sa samovlády r. 29 pred n. l.[198]s Aureliánom však— ide o cisára Domitia Aureliana (r. 270 — 275 po n. l.), ktorý zaviedol prísne zákony proti nemravnostiam a ktorého pomenovali „obnoviteľ ríše“[199]… ani samým orientálcom nerozkázalo… odísť smutným…— je to pripomienka návštevy silistrijským bašom Jusufom r. 1707 vyslaného agu u kráľa Stanislava a u Karola XII. Hoci táto návšteva sledovala politické ciele, ostala iba aktom priateľstva, ktoré sa začalo r. 1704 vzájomným prepustením zajatcov.[200]z profesora rečníctva a rektora… akadémie— vynechané miesto treba vyplniť slovom: dorpatskej[201]poverujúcu listinu, napísanú— tri štvrtiny tejto stránky, vynechané pre text listiny, sú prázdne[202]Kasten Klingenstierna(vyslov — šerna) (1651 — 1713), komorník Karola XII[203]Je tu človek, ktorý krája— bol ním čašník Johan Hultman alebo Johan Lichtenberg[204]Kráľovské páža— Johan Anders Shreiterfelt, po zajatí pri Poltave žil v Moskve, r. 1712 sa vrátil do Livonska[205]… pápežská štedrosť— po založení arcibiskupstva v Ostrihome daroval pápež Silvester II. (999 — 1003) uhorskému kráľovi Štefanovi I. (995 — 1038) zlatú korunu a zlatý kríž. Symbolom arcibiskupstva je kríž s dvoma vodorovnými ramenami.[206]po uzavretí mieru s Turkami— t. j. po uzavretí mieru vo Vašvári 10. 8. 1664[207]ako je celému kresťanskému svetu známe— súdne procesy proti ev. učiteľom a kňazom, ktoré sa konali v Bratislave r. 1673 a 1674, a tzv. galejné otroctvo stalo sa v Európe známe nielen z memoárov galejných otrokov, vydaných v Nemecku, ale aj z publikácií cudzích autorov už pred r. 1680.[208]proti vlastným poddaným Žilinčanom— žilinským zemepánom bol Pavel Eszterházy, uhorským palatínom bol v rokoch 1681 — 1713[209]ktorý sa uvádza pod písmenom A— znenie tohto dokladu, ako ani ďalších Krman neuvádza[210]s pomocou evanjelikov, v kráľovstve hádam sto ráz početnejších— tento údaj je prehnaný. Krman tu omylom napísal „centies“ miesto správnejšieho azda „decies“, t. j. desať ráz.[211]troch náboženstiev, uznaných v Uhorsku— t. j. rímskokatolíckeho, evanjelického augsburského a evanjelického helvétskeho vyznania[212]pragmatickou sankciou— t. j. panovníkom vydaným zákonom, ktorý má ostať v platnosti navždy[213]evanjelická cirkev… mesta Prešporka— jej spomínaný kostol, dnešný jezuitský pri Starej radnici, postavili evanjelici v rokoch 1636 — 1638, odobrali im ho r. 1672[214]tiež cirkev günská— mestečko Güns, dnes Köszeg na hranici rakúsko-maďarskej. Nemeckým evanjelikom tu odobrali kostol r. 1671, maďarským r. 1673.[215]v trinástich mestách, Spišskej stolice— ide o obce: Ľubica, Matejovce, Poprad, Ruskinovce, Spišská Belá, Spišská Nová Ves, Spišské Podhradie, Spišská Sobota, Spišské Vlachy, Stráža, Tvarožná, Veľká, Vrbov, ktoré r. 1412 cisár Žigmund dal do zálohu svojmu švagrovi, poľskému kráľovi Vladislavovi, a ktoré ostali v zálohu až do r. 1772[216]proti vôli svojho pána otca— bol to Stanislav Heraklius Lubomirski (1636 — 1702), veľký korunný maršálek, talentovaný básnik, obyvateľom spišských miest povolil náboženskú slobodu r. 1682 a 1685, ale na nátlak kléru musel svoje rozhodnutie obmedziť.[217]Ani nespomenieme akýsi list…— Teodor K. Lubomirski ediktom zo 7. 4. 1702 nariadil, aby kat vo všetkých trinástich mestách na hranici spálil kópie univerzálu, vydaného r. 1701 veliteľom ľubovnianskeho hradu Ondrejom Strachanom, ktorý povolil ev. kňazom pobyt v spomenutých mestách[218]Samuel Platani— farár v Petrovciach, uväznený pre prenocovanie v Spiš. Podhradí a 26. 8. 1703 ho vypalicoval a z mesta vyhnal kežmarský kat[219]nedávnym mierom cisársko-tureckým— mier uzavretý v Karlovaci 26. 1. 1699[220]vrátiac sa konečne pred troma rokmi— správne pred štyrmi, t. j. r. 1704, ako to vyplýva aj z Krmanovej oslavnej básne na Petröcziho návrat Laetitiam, quam Argo… attulit anno DIffICILLIMO[221]Joziáš(637 — 607 pred n. l.) — judský kráľ[222]Ezechiáš(728 — 697 pred n. l.) — judský kráľ[223]Ptolemaios Filadelfos(285 — 247 pred n. l.) — makedónskogrécky vládca Egypta[224]Konštantín Veľký(274 — 337) — cisár rímskej ríše[225]miera „štof“— stará dutá miera, používaná v niektorých krajoch severnej Európy, obsahovala približne 1,2 l[226]Karol Gustáv Kreutz(1660 — 1728) — generálmajor jazdy, zajatý pri Poltave[227]Už sa totiž začínali belieť zuby— obrazné vyjadrenie začínajúceho hladovania[228]vozy mali na prostriedku takýto znak— rímsku dvanástku uprostred dvoch proti sebe obrátených C[229]Ja som si všimol tieto… názvy— nápisy na vozoch, skratka W. znamená alebo švédske vagn, alebo nemecké Wagen, t. j. voz; niektoré názvy sú švédske, niektoré nemecké; ich význam je tento: kőksvagn — kuchynský voz, källervagn — pivničný voz, skattenvagn — pokladničný voz, apotekvagn — lekárenský voz, postvagn — poštový voz, bagagevagn — batožinový voz, tältvagn — stanový voz, Zeltwagen — stanový voz, artillerivagn — delostrelecký voz, Mühlwagen — mlynský voz, Schmiedewagen — kováčsky voz, Futterwagen — krmivový voz, Stallwagen — stajňový voz, Gewehrwagen — zbrojný, puškový voz, hafrevagn — ovosný voz[230]Michal Eneman(1676 — 1714) — učený orientalista, z Bendier r. 1709 vyslaný za legačného kazateľa v Konštantínopoli, profesor v Upsale[231]Juraj (Jöran) Nordberg(1677 — 1747) — zajatý pri Poltave, po návrate farár v Štokholme, autor diela Konung Carl den XII-tes historia[232]Magnus Aurivillius(1673 — 1740) — v Benderoch sa stal hlavným dvorným kazateľom, umrel ako superintendent v Karlstade[233]títo všetci dostávali jedlo z kráľovskej kuchyne— švédsky lekárnik Ján Lambert uvádza: „Biskup Malmberg a dvorní kňazi si dávali do svojich stanov prinášať dve-tri jedlá z kráľovskej kuchyne“ (KKD III, str. IX).[234]18./29. augusta— takéto označovanie dátumu bolo bežné pred všeobecným zavedením gregoriánskeho kalendára. Horné číslo udávalo dátum podľa starého, juliánskeho kalendára, spodné číslo podľa nového, gregoriánskeho kalendára a v 18. stor. bol to vždy o 11 dní vyšší dátum než príslušný juliánsky. Švédi však od r. 1700 mali svoj vlastný kalendár, ktorý sa oproti gregoriánskemu oneskoroval iba o desať dní.[235]Bola trinásta nedeľa trojičná— tento údaj je začiatkom opisu ďalšieho dňa. Táto nedeľa totiž pripadla na 2. sept. 1708.[236]Johan August Meijerfelt(1664 — 1749) — veliteľ dragúnskeho pluku, r. 1710 povýšený na generálporučíka, v rokoch 1713 — 1748 generálny guvernér v Pomoransku[237]pohli sme sa cez riečku— bola to riečka Udoha a cestu cez ňu do dediny Zory a na sever do Batvinoviec si museli Švédi zvoliť preto, že ruské vojská im tu nedovolili prekročiť rieku Sož[238]sviatok Bartolomeja— v gregoriánskom kalendári pripadá na 24. augusta, roku 1708 ho Švédi svätili v deň, ktorý podľa tohto kalendára pripadol až na 3. septembra[239]Karol Gustáv Rehnsköld(vysl. Rénšöld 1651 — 1722) — generálporučík, neskôr kráľovský radca a poľný maršal, pri Poltave zajatý, zo zajatia vymenený roku 1718[240]libertáš— Rákóczim razený medený peniaz s nápisom Pro libertate (za slobodu)[241]kráľ Sveov, Götov a Vendov— prirodzená hranica, ktorá rozdeľuje územie Švédska približne na čiare Norrköping — Motala — Laxa — Vänernské jazero, umožnilo tu vývoj dvoch oddelených národov: Sveov na sever a Götov (vyslov Jötov) na juh od tejto čiary. Sveovia a ich ríša Svearike tvoria historické jadro Švédska. Zavedenie mena germánskych Gótov a Vandalov spočíva na mylnom stotožňovaní Gótov s Götami a Vandalov s Vendami, slovanským to kmeňom na pobreží Baltského mora.[242]veľknieža Fínska— Fínsko odstúpili Švédi Rusku až roku 1809[243]Skania— juhošvédsky kraj Skane (a vyslov ó), ktorý až do roku 1658 patril k Dánsku[244]Estónsko— vtedy severná časť dnešnej Estónskej SSR[245]Livonsko— vtedy južná časť dnešnej Estónskej a severná časť dnešnej Lotyšskej SSR[246]Karelia— kraj v juhovýchodnom Fínsku, hraničiaci s Ladožským jazerom a Fínskym zálivom[247]Brémy a Verda— boli švédskym vlastníctvom v rokoch 1648 — 1719[248]Štetín— hlavné mesto pomoranskej provincie, ku Švédsku patrilo v rokoch 1648 — 1720[249]Pomoransko— staré kniežatstvo na brehu Baltského mora, Odrou rozdelené na Predné (západne od Odry) a Zadné. Predné bolo švédskou provinciou do r. 1814.[250]Kašubia a Vendia— kniežatstvá severne a západne od Gdanska, obývané slovanskými kmeňmi, Kašubmi a Vendami (Slovincami)[251]Rujana— ostrov pri pomoranskom pobreží, k Pomoransku pričlenený roku 1325[252]Ingermanland— územie medzi Ladožským a Čudským jazerom, švédske od roku 1617, od roku 1703 v ruských rukách[253]Wismar— mesto na pobreží Lübeckého zálivu, švédske v rokoch 1648 — 1803[254]gróf—palatín— titul najvyššieho úradníka nemeckých cisárov na ich dvorných hradoch, tu ide o grófstva Rheinpfalz a Rheinbayern na ľavom brehu Rýna[255]mestá Julich, Kleve a vojvodstvo Berg— patrili pfalzskému rodu, z ktorého v rokoch 1654 — 1751 pochádzali aj švédski králi[256]Daniel Krman a Samuel Pohorský, uhorskej národnosti— ide o vtedajší spôsob označovania štátnej, občianskej príslušnosti, bez ohľadu na národnosť v dnešnom zmysle. Takto treba rozumieť aj Krmanovej skratke na jeho osobnej pečati: DKTH, ktorú sám Krman rozpisuje takto: Daniel Kermann, Trenchinio Hungarus, t. j. Daniel Krman, Uhor z Trenčína — občan Uhorska z Trenčianskej stolice.[257]pri dedine Budišinová— správne má byť Batvinovci, kam Karol XII. i Krman prišli 26. augusta (5. septembra 1708). Z tohto dátumu vysvitá, keď Krman 6. sept. túto listinu od Pipera žiadal, že listina už bola napísaná. Podpisy kráľa Karola a grófa Pipera Krman v rukopise Cestopisu veľmi verne napodobnil.[258]do mesta Moľatíč, vypáleného Rusmi— Siltman, ktorý tam prišiel tiež 7. sept., udáva, že Moľatiči boli vypálené pred ôsmimi dňami[259]Ešte nebol celkom deň— nasledujúci Krmanov opis sa vzťahuje na bitku 10. sept. 1708 pri dedine Dobroje a rieke Černaja Napa, ktorá sa skončila nesporným úspechom ruského vojska[260]Z Rusov padlo vyše tisíc— chybné, na švédskej strane vyše 300, na ruskej vyše 500 vojakov. Podľa ruských prameňov bolo na švédskej strane tritisíc mŕtvych.[261]raketami oznamovalo Švédom svoju prítomnosť— vystrelenie rakiet bolo oslavou víťazstva. Aj v Moskve boli ďakovné služby božie a oslavné delové salvy. Peter I., presvedčiac sa o zvýšenej bojaschopnosti svojich vojsk, opustil opevnený tábor a tiahol smerom na Smolensk.[262]Pomedzi tiekla riečka— týmito slovami sa Krman vracia k udalostiam zo 7. a 8. sept.[263]z vydanej glosy proti Tovarišstvu Ježišovmu— tu pravdepodobne báseň zvláštnej skladby[264]exemplár Aktov žilinských…— Krmanom roku 708 v Žiline vydaných aktov a uzavretí synód v Žiline roku 1610, v Spiš. Podhradí roku 1614 a v Ružomberku roku 1707. Za touto vetou vynechal Krman v rukopise pätinu stránky.[265]Zo Zabolotia sme prišli do Bezvodíč— podľa súhlasných údajov švédskych prameňov bolo to 14. septembra a odpočinok pripadol na dni od 15. do 17. septembra[266]menom Skraggeho— Samuel Elavi Skragge, po povýšení do šľachtického stavu Skraggensköld (1650 — 1718), osobný lekár Karola XII. do roku 1715, zomrel v Hamburgu[267]diaforetický antimónový prášok— na posýpanie piluliek, aby sa nelepili[268]menom Skraggeho— Samuel Elavi Skragge, po povýšení do šľachtického stavu Skraggensköld (1650 — 1718), osobný lekár Karola XII. do roku 1715, zomrel v Hamburgu[269]drachma— až do zavedenia metrického systému roku 1875 lekárnická váhová jednotka, rovnajúca sa 3,73 gramu[270]sassafras— vavrínovitý strom alebo ker, ktorého drevo obsahuje éterický olej[271]Šestinka prostrednej pálenky— trochu menej ako pol litra[272]Dückerov a Taubeho pluk— na rozdiel od Krmana Posse i Nordberg píšu, že išlo o útok na pluky Albedilov a Hjelmov. Posse udáva, že Rusi stratili vyše sto, Švédi iba dvanásť vojakov. Nordberg uvádza, že útočníkov bolo sedemtisíc, z nich padlo 250 Rusov, 500 Kalmykov a kozákov.[273]Pripojím ich mená a počet— Krmanove priveľmi skomolené názvy v preklade radšej podávame v správnom znení[274]Upplandský— Uppland je švédsky kraj s hlavným mestom Uppsalou[275]Dalarnský— Dalarna, kraj v strednom Švédsku[276]Västmanlandský— Västmanland, kraj v strednom Švédsku[277]Värmlandský— Värmland, kraj nad Vänernským jazerom[278]Oplenský— vo švédskych dialektoch sa upp- (hore, v zloženinách: horný) vyslovuje aj ako op-, Uppland — horná zem[279]Västerbottenský— Västerbotten, kraj v severnom Švédsku s hlavným mestom Umea[280]Södermanlandský— Södermanland, v strednom Švédsku s hlavným mestom Nyköping[281]Östergötlandský— Östergötland, kraj medzi Vätternským jazerom a Baltským morom[282]Västergotlandský— Västergötland, kraj na západ od Vätternského jazera[283]Kronoberský— Kronoberg, kraj v južnom Švédsku s hlav. mestom Växjö[284]Jönköpinský— kraj nad Kronobergom po Vätternské jazero[285]Kalmarský— Kalmar, kraj v južnom Švédsku na brehu Baltského mora[286]Pluky kavalérie— kavaléria je vlastné ťažké jazdectvo[287]telesní dragúni— dragúni, ľahké jazdectvo, sa počítavali aj k pechote, lebo ich úlohou bol peší boj[288]Smalandská kavaléria— Smaland, provincia v južnom Švédsku, tvoria ju kraje jönköpinský, kalmarský a kronoberský[289]Nylandská kavaléria— Nyland, bývalá švédska provincia vo Fínsku[290]Adelsfahne— šľachtický prápor, lebo tento útvar tvorilo 800 rižských Nemcov[291]Boli tu aj nemecké pluky— žoldnierske, verbované pluky, niektoré z nich mali veliteľov Švédov[292]Karol Gustáv Dücker(1663 — 1732), ríšsky radca, poľný maršal, zajatý pri Poltave[293]Gustáv Adam Taube(1673 — 1732), gróf, ríšsky radca, poľný maršal[294]Nils Hjelm(čítaj Jelm), plukovník, zajatý pri Poltave[295]Karol Gustáv Kruse— generálmajor, zajatý pri Poltave, po návrate zo zajatia povýšený na generála[296]Juraj Buchwald(umrel 1709), podľa Bardiliho a Adlerfelda bol veliteľom tzv. prästdragoner, kňazských dragúnov[297]Nils Gyllenstierna(čítaj Jüllenšerna 1670 — 1731) — generálporučík, ríšsky radca, zajatý pri Poltave[298]Henrik Otto Albedil(Alfendel, Alfentheil 1666 — 1738) — po návrate zo zajatia generálporučík, po prepustení zo švédskych služieb hlavný veliteľ v Hamburgu[299]Dalarnský, má svoje meno— obyvatelia Dalarny boli od starodávna vlastenci a bojovníci; hlavne ich pomocou oslobodil kráľ Gustáv Vasa (1523 — 1560) Švédsko od dánskej nadvlády[300]Adam Ludvik Lewenhaupt(1659 — 1719) — generál od roku 1706, umrel v ruskom zajatí[301]Axel Sparre(1652 — 1728) — veliteľ Västmanlandského pluku, gróf, poľný maršal[302]Karol Gustáv Roos(1655 — 1722) — slobodný pán, veliteľ Värmlandského pluku[303]Berndt Otto Stackelberg(1662 — 1734) — od roku 1706 generálmajor[304]volontér— dobrovoľník slúžiaci pri vojsku na vlastné trovy[305]Wolmar Anton von Schlippenbach(1650 — 1739) — generálmajor, prešiel do ruských služieb[306]telesná stráž, drabanti— vojenské teleso, počítajúce iba 150 členov (pri Poltave iba 100), do ktorého vyberali len zvlášť udatných dôstojníkov, jeho veliteľom bol kráľ, a to v hodnosti kapitána, nie plukovníka, ako udáva Krman; druhá najvyššia hodnosť bola kapitánporučík, a tým mohol byť len ten, kto v ostatnom vojsku mal hodnosť generálmajora[307]po pohrebe jedného kráľovského drabanta— Ennes neudáva meno nijakého príslušníka drabantov, ktorý by bol padol v tomto čase[308]Genesis 3— t. j. 3. kap. prvej knihy Mojžišovej, citované slová sú parafrázou 19. verša[309]Bola tu rieka— ide o rieku Vechru pri dedine Rajevke[310]majúc po svojom boku tridsať vojakov— Krmanov údaj je neuveriteľne malý, podľa švédskych prameňov mal kráľ pri sebe niekoľko plukov, Nordberg spomína Östgötlandskú kavalériu[311]poľný sudca Hård— Thure Hard af Segerstad, generáladjutant[312]hroby hlboké dve siahy— pretože jedna siaha, lat. orgyia, má približne 180 cm, sú Krmanove údaje o týchto rozmeroch ak nie nepravdepodobné, iste veľmi zvláštne[313]pohreb sa konal— 22. sept. v dedine Krivili[314]deň 16. nedele trojičnej— t. j. 23. septembra[315]nasledujúceho dňa už za svetla— podľa predchádzajúceho Krmanovho údaja to bolo 24. sept, podľa súhlasného svedectva niekoľkých švédskych prameňov nástup švédskeho vojska na spiatočnú cestu bol až 25. sept.[316]všetko plameňmi nivočiaceho nepriateľa— podľa Carlsona bola v ohni celá rovina v okolí Tatarska a spustošenie siahalo až po Smolensk[317]list kozáckeho vojvodu Mazepu— podľa Solovieva poslal Mazepa už v polovici októbra 1708 Piperovi list, v ktorom prejavil radosť nad príchodom Karola XII., a prosil o ochranu pre seba a celý maloruský národ[318]Ale gróf Rehnsköld vraj od tej cesty odrádzal— Nordberg tvrdí, že od cesty na juh odhováral kráľa Piper a podľa Carlsona Piper, Rehnsköld a Gyllenkrook radili kráľovi počkať na mieste príchod posily s generálom Lewenhauptom na čele. Naproti tomu B. S. Teľpuchovskij a Šutoj hovoria rovnako ako Krman o Piperovom dôvode za spojenectvo s Mazepom.[319]Kolodžin— Krmanov údaj, domnievame sa však, že by mohlo ísť o obec Koltovo[320]museli sme sa pridŕžať Mayerovho— zmienku o pluku tohto mena nenašli ani v jednom z použitých švédskych prameňov. Je možné, že Krman toto meno omylom napísal miesto Meijerfeltovho.[321]Hlubiky— ponechávame Krmanov údaj, obec tohto mena sa nám nepodarilo lokalizovať. Možno ide o skomoleninu mena obce Volovniki, medzi Bezvodičmi a Moľatičmi, o ktorej sa zmieňujú švédske pramene.[322]radzivilovský hrad— kniežací rod Radzivilovcov mal svoje sídla a majetky v Poľsku a na Litve[323]národ sa posmešne nazýva Undeutsch— názvom Undeutschen, t. j. nie Nemci označovali najmä v Rige domácich obyvateľov Lotyši, na rozdiel od nemeckého meštianstva[324]za tých štrnásť dní— tento údaj sa nevzťahuje, ako je zjavné, iba na obťažný pochod za riekou Sož, ale platí o celom pochode po jeho obrate na juh z tábora pri ruskej hranici[325]Anders Lagercrona— barón, generálmajor, pred neúspechom pri Starodube obľúbenec Karola XII, pre škriepku s novým obľúbencom, drabantským poručíkom Grothusenom, roku 1710 prepustený, zomrel roku 1739[326]mesto prijalo novú moskovanskú posádku— podľa Nordberga zviedol Lagercronu z pravej cesty nejaký sedliak. Rusi prišli k Starodubu o 4-5 hodín neskôr, ale kým Lagercrona táboril vonku na jednej strane, vošli Rusi do mesta z druhej strany.[327]keby bol kráľ… zastal aspoň na dva dni— Nordberg ráta, že kráľ by sa bol s Lewenhauptovou armádou spojil, keby bol počkal päť dní.[328]18. októbra oboril na Lewenhaupta— dodatočné Krmanovo doplnenie zapríčinilo chybu v datovaní. Lewenhauptov prechod cez Dneper datuje Teľpuchovskij na 19. — 20. september podľa juliánskeho kalendára, t. j. na 30. sept. — 1. okt. gregoriánskeho kalendára. Cárov útok na Lewenhaupta, t. j. bitka pri Lesnej bola 9. a 10. októbra gregoriánskeho kalendára, teda Krmanom udaný dátum 18. októbra je nesprávny.[329]so šiestimi plukmi, zdolajúc dve… rieky— t. j. rieky Sož a Ipuť; údaj o šiestich plukoch zhruba súhlasí s údajmi švédskych i ruských prameňov.[330]Henrik Gerhard Lilienstierna(1669 — 1711) — zajatý pri Poltave, umrel v Moskve[331]σύρραξις(syrraxis, gréc.) — zrážka[332]od pána Martiniho, Uhra z Modry— v rukopise vynechal Krman volné miesto pre krstné meno Martiniho, ale miesto ostalo nevyplnené. S Martinim a s iným krajanom, Mattheidesom, Krman sa stretol ešte raz, 20. marca 1709, ale pri vtedajšej zmienke o nich nespomína vojenskú hodnosť ani jedného. Je možné, že pred poltavskou bitkou boli obaja poručíkmi, čo bola o stupeň vyššia hodnosť od zástavníka, a že Ennesov údaj o dvoch poručíkoch z Meijerfeltovho pluku, Danielovi Mathaeim a Michalovi Martinim, ktorí ako zajatci žili v Toboľsku, vzťahuje sa na nich. Ennes spomína aj poručíka Henrika Martiniho, ktorý ako zajatec bol učiteľom na škole, ktorú si švédski zajatci zriadili v Toboľsku.[333]do dediny Bielan— domnievame sa, že tu ide o Bielogoršč[334]Žigmund III.— poľský kráľ (1587 — 1632)[335]Štefan Báthory— poľský kráľ (1575 — 1587)[336]Jurkoviče— obec tohto názvu sa nepodarilo zistiť. Siöman na tomto mieste udáva meno Jaskevitze a meno Gurkovitze udáva až 21./31. októbra.[337]aby nám bol vyznačený kvartír— quartirium — kvartír pôvodne znamenal výlučne ubytovanie vojenských osôb a Krman ho používal v takomto výlučnom zmysle. Kým si ubytovanie obstarával ako súkromná osoba, používal výraz hospitium — hospoda.[338]Generálkvartírmajster— určoval miesta pre vojenský tábor, zriaďoval delostrelecké batérie, zákopy, predkladal plány obliehaní, rozkazy prijímal od generálporučíka alebo od generála poľného maršala. Pri švédskom vojsku ním bol Axel Gyllenkrook (1665 — 1730), zajatý pri vojenskej akcii z Bendier proti Rusom.[339]generálvozmajster— veliteľ vozatajstva celej armády, patril ku generálnemu štábu. Ennes v tejto funkcii menuje Gerta Friska, ktorý po zajatí pri Poltave žil v Moskve.[340]cez dedinu Ponurovku prišli do Meženiek— tu Krman umiestňuje omylom, v skutočnosti do Ponurovky prišiel až 29. októbra, ako udáva aj Siltman[341]Einspänniger zur Bedeckung— t. j. jednozápražník na krytie, nemecký názov sedliaka, ktorý má len jedného koňa; tiež jazdec najatý za žold. Švédska enspennare-kompaniet bola ľahké teleso, ktoré sa častejšie používalo na krytie generálkvartírmajstra pri prieskume terénu.[342]Děkujemeť, obránce náš— prvý verš piesne č. 738 z Tranovského zbierkyPísně duchovní[343]Bielaruča— správny názov tohto miesta je Ponurovka[344]došli sme 2. novembra do Uhrodka— obec takéhoto mena sme nevedeli lokalizovať. Správne meno dediny, do ktorej prišiel Krman 2. nov., je podľa Siltmana Maševskaja.[345]dedinčania napadli švédske vozy— Šutoj udáva, že na okolí Staroduba žilo vtedy okolo tritisíc raskoľníkov, utečencov z Ruska, ktorí akciami proti Švédom podali prvý dôkaz vernosti otčine[346]Haasovi predal pán…— pre meno tohto pána v rukopise vynechané miesto ostalo nezaplnené[347]podiel na egyptskej koristi— nepoctivo nadobudnuté veci; narážka na drahocennosti, ktoré si Židia na Mojžišov pokyn požičali od Egypťanov krátko pred útekom z Egypta a potom ich nevrátili[348]v 22. nedeľu trojičnú— t. j. 4. novembra 1708[349]Skylla a Charybda— podľa starogréckych bájí dve obludné ženské bytosti, ktoré žili v Sicílskej úžine a ohrozovali lode. Navzájom boli tak blízko, že loď, ktorá sa vyhla jednej z nich, stala sa obeťou druhej.[350]Ján (Ivan) Stefanovič Mazepa— nar. okolo roku 1644 ako potomok starodávneho rodu ukrajinskej šľachty v dedine Mazepinci, neďaleko Bielej Cerkvi v kijevskom vojvodstve, ktoré patrilo k poľskej korune. Po niekoľkoročnom štúdiu v zahraničí stal sa pážaťom poľského kráľa Kazimíra (1648 — 1668) a vykonával vážne úlohy politického a diplomatického charakteru.[351]Bol deň 8. novembra, pamätný jeho príchodom— na ten istý deň ako Krman kladie Mazepov príchod Weihe. Teľpuchovskij udáva, že prvý raz sa stretol Mazepa s Karlom XII. v Gorkách 29. okt./9. nov. Na Krmanov údaj, že Mazepa prišiel s malou hŕstkou kozákov, odvoláva sa Šutoj ako na údaj očitého svedka.[352]prichytený pri čine cudzoložstva…— Mazepovo dobrodružstvo údajne z r. 1663 podáva Soloviev takto: Mazepa mal vo Volyňsku majetok v susedstve pána Falbovského, s ktorého ženou mal intímny pomer. Falbovský zachytil list, ktorým si milenci dohovorili schôdzku, a Mazepu zastihol práve na ceste. Dal Mazepu vyzliecť donaha, priviazať ho na koňa tvárou k chvostu a výstrelom poplašený kôň zaniesol Mazepu nazad do jeho sídla.[353]po smrti jeho predchodcu…— Krmanov údaj, že Mazepa sa stal vojvodom kozákov po smrti svojho predchodcu, pre ktorého meno vynechal Krman v rukopise voľné miesto, je mylný. Keď sa r. 1687 vracali ruské vojská z neúspešnej výpravy na Krym, zorganizoval Mazepa spiknutie kozáckej staršiny proti hetmanovi Ivanovi Samojlovičovi a kozácka rada vyvolila za hetmana Mazepu. Samojloviča, obvineného z neúspechu výpravy, vypovedali na Sibír, kde zomrel r. 1690.[354]Muž je viacej ako sedemdesiatročný— r. 1708 mal Mazepa okolo 64 rokov, 70 rokov mu hádal aj Nordberg[355]podľa kozáckeho génia— slovo génius je tu použité v pôvodnom zmysle, t. j. duch rodu[356]majiteľ mnohého bohatstva— Mazepa bol najväčším feudálom na Ukrajine, mal okolo stotisíc poddaných a jeho ročné príjmy vynášali vyše 200 tisíc rubľov[357]do užívania prepúšťa mestá a dediny— počas svojho dvadsaťročného hetmanovania rozdal Mazepa predstaviteľom kozáckej staršiny z fondu voľných vojenských zemí 142 dedín, kým jeho predchodca Samojlovič iba 29[358]Keď kozáci pred polstoročím— ide o všeobecné povstania ukrajinského ľudu proti poľskej šľachte, na ktoré signál dalo víťazstvo Bohdana Chmelnického pri Korsuni v máji 1648.[359]po sťatí ich vojvodu vo Varšave— Krman tu omylom spája Chmelnického oslobodzovacie boje s udalosťou z poľského ťaženia Stanislava Chodkieviča proti ukrajinským kozákom. Chodkievič ich hetmana Severina Nalivajku zajal a r. 1597 dal vo Varšave popraviť.[360]„gorodovi“— t. j. v opevnených miestach[361]dostal terajšieho nástupcu, menovaného Košový— Krman zrejme pokladal názov košový, koševoj za priezvisko. Píše ho totiž vždy s veľkým písmenom a meno Konštantína Gordejenka, ktorý týmto koševým bol, nikdy neuvádza. Názov koševoj je skrátením celého názvu koševoj ataman.[362]180 poľských míľ— poľská míľa merala 5,955 m[363]metropolita kyjevský zápasí o prvenstvo— Kyjev sa stal sídlom metropolitu, biskupa v hlavnom meste krajiny, r. 988. — Roku 1326 presídlil kyjevský metropolita do Moskvy a titul „kyjevský“ si podržal až do r. 1589, v ktorom bol povýšený na patriarchu moskovského. Medzitým sa však Kyjev dostal pod vplyv Ríma a r. 1459 pápež Pius II. vymenoval za kyjevského metropolitu Gregora, takže boli dvaja kyjevskí metropoliti súčasne. Spor sa skončil po zániku únie s Rímom, keď moskovský patriarcha r. 1685 vysvätil nového kyjevského metropolitu.[364]býva potvrdzovaný… a jeruzalemským— za týmto posledným slovom vynechal Krman voľné miesto, ktoré by bol mal správne vyplniť slovami: „et Antiocheno patriarcha“, t. j. a antiochijským patriarchom.[365]Barlaam Jasinskij— bol kyjevským metropolitom v rokoch 1690 — 1707[366]Joasaf Krokovskij— bol kyjevským metropolitom v rokoch 1707 — 1718[367]bývajú „za porogi“— ruské porog, slovenské prah, v prenesenom zmysle znamená skalnaté zvýšenie riečneho dna[368]Seč, vydrancovaná a vypálená Moskovanmi— ide o tzv. čortomlickú Seč na ostrove v Dnepri pri vtoku riečky Čortomlik. Záporožci mali postupne päť Sečí, táto bola najslávnejšia a stála najdlhšie, od r. 1652 do 14./25. mája 1709. Vtedy ju zničili plukovníci Galagan a Jakovlev.[369]Delia sa aj na „boguminských“— domnievame sa, že Krmanovo „boguminskí“ je v súvise s menom Ivana Boguna, ukrajinského národného hrdinu z čias oslobodzovacej vojny proti šľachtickému Poľsku v rokoch 1648 — 1654. Bogun bod polkovníkom v dvoch mestách ležiacich na Bugu: vo Vinici a v Braclavi, a keď bol postavený na čelo vojsk pravobrežného hetmana Teteru, spojil sa s ruskými vojskami a s veliteľmi na ľavobrežnej Ukrajine, za čo ho poľské velenie dalo popraviť zastrelením 17. 2. 1664. Nie je vylúčené, že bužskí kozáci sa na pamäť svojho hrdinu menovali aj bogunskými kozákmi, bogunskije kazaki, a tak by tu miesto Krmanovho „boguminskí“ malo byť „bogunskí“.[370]Ignat Nekrasov— jeden z účastníkov povstania proti cárovi na Done a Záporoží, ktoré r. 1707 zorganizoval K. A. Bulavin. Keď Bulavin v auguste 1708 padol, zvyškom jeho oddielov velili niekoľkí velitelia a z nich iba Nekrasovovi a jeho dvetisíc kozákom sa podarilo ujsť na Kubáň.[371]„serďuki“— ukrajinský názov žoldnierskeho pešieho vojska, ktoré si držal Mazepa a pred ním aj iní hetmani[372]miesto zástavy niesli dlhú žrď— bol to tzv. kozácky bunčuk[373]sedel pri stole s najjasnejším kráľom— Siltman udáva tak isto ako Krman, že Mazepa sedel kráľovi po pravici, avšak Mazepových sprievodcov bolo podľa Siltmana sedem.[374]Stanislav Andrej Vojnarovskyj— Tomašivskyj sa pozastavuje nad titulom poľný maršal, ktorý mu dáva Krman, pripúšťa však, že je možné, že Vojnarovskyj tento titul vo švédskom tábore používal.[375]dal si priniesť tú mazepovskú zástavu— Tomašivskyj, hoci si Krmanovo podanie Mazepovej audiencie cení, pretože obsahuje švédskym prameňom neznáme podrobnosti, pokladá v tejto veci za pravdepodobnejšie Adlerfeldovo, podľa ktorého priniesol kráľovi bunčuk sám Mazepa na znak poddanosti.[376]ohlásený u Šeremeteva— Vojnarovskyj prišiel nie k Šeremetevovi, ale ku kniežaťu Menšikovovi. Krmanove mylné údaje v tomto podaní treba opraviť takto: Keď Menšikov márne súril Mazepu, aby pochodoval na Starodub proti Švédom, Mazepa poslal k nemu Vojnarovského s výhovorkou, že sám je na smrť chorý. Vojnarovskyj sa vrátil k Mazepovi s odkazom, že Menšikov navštívi Mazepu, a s chýrom, že sa chystá Mazepovo uväznenie. Nato Mazepa opustil Baturin, prešiel cez Desnu a v noci 4. novembra dostihol prvý švédsky pluk. V dedine Bachmači prisahal pred staršinou, že záštitu Karola XII. chce prijať nie pre osobné výhody, ale pre dobro celej Ukrajiny a Záporožia. Soloviev o Mazepovom liste cárovi nevie, ale Šutoj cituje Mazepov list Menšikovovi zo 16./27. októbra, v ktorom Mazepa oznamuje, že všetkým svojim plukom rozkázal pochodovať proti Švédom.[377]z vojvodstva vorotinského— toto vojvodstvo ležalo medzi Novgorodom Severným, Smolenskom, Riazaňou, Ukrajinou a Malým Tatárskom[378]Bol však medzi nimi jeden— podľa Krmanovho podania sa zdá, akoby sa celá nasledujúca udalosť bola stala bezprostredne pred Mazepovým príchodom ku Karolovi XII. Skutočný priebeh udalosti bol však tento: Dcéra generáljesaula Vasila Kočubeja, Motria, najmä proti vôli svojej matky ušla za ovdoveným Mazepom. Ale pretože bol jej krstným otcom, ich manželstvo by sa bolo pokladalo za nezákonné. Mazepa ju musel vrátiť jej rodičom. Na popud svojej ženy, túžiacej po pomste za dcérinu potupu, obnovil Kočubej spolu s poltavským plukovníkom Iskrom začiatkom r. 1708 žalobu, že Mazepa strojí úklady o cárov život. Cár ako aj predtým nebral žalobu vážne a Mazepovi odporúčal žalobníkov zlapať. Kočubeja a Iskru skutočne chytili a dopravili do Vitebska ku kancelárovi Golovkinovi na výsluch. Kočubeja a Iskru pri výsluchu začiatkom apríla 1708 palicovali a Kočubej žalobu odvolal a odvolal ju aj druhý raz, keď ho palicovali na cárov rozkaz. Oboch potom odsúdili na smrť a 24. 7. 1708 ich sťali v Borščagovke pri Bielej Cerkvi, kde mal vtedy Mazepa tábor. Začiatkom r. 1709 obdaril cár Kočubejovho syna a vdovu a Iskrovu vdovu s deťmi novými majetkami.[379]poklady Mazepove— Šutoj uvádza, že zhabanie Mazepových pokladov, ukrytých v Bielej Cerkvi, v Kyjeve v Lavre Pečorskej a inde prispelo na podrytie ekonomickej základne zradcov.[380]Ivan Iljic Skoropadskyj— plukovník poltavský, zomrel r. 1722[381]Mazepovo meno, katom pribité na šibenice— zbrojmajster Björck uvádza: „V meste Lebedine sme videli na námestí v rade ležať štyroch sťatých Mazepových plukovníkov a na doske namaľovaný Mazepov obraz visel nad nimi na šibenici.“ Carlson udáva, že Mazepovo meno pripojili k menu Lžidimitrija a Stenku Razina, nad ktorými sa až do r. 1869 pri bohoslužobných obradoch každoročne vyslovovala kliatba.[382]cez dedinu Ignatovku— drevený kostol v Ignatovke si všimol aj inak veľmi stručný Siöman[383]David Natanael von Siltman— barón, pruský tajný radca, do švédskeho tábora prišiel r. 1708 s nejakými propozíciami pruského kráľa. Karol XII. povolil Siltmanovi ako volontérovi ostať vo švédskom vojsku.[384]dopadla pred samého kráľa— túto udalosť nespomína ani jeden švédsky autor. Nordberg uvádza dva podobné príbehy z r. 1703: „Raz stálo jeho veličenstvo v spojovacích zákopoch a držalo v rukách kus zeme s trávou, vtom priletela guľa a vzala mu ho z ruky, ale jemu samému neublížila. Inokedy stálo jeho veličenstvo pri násypovom koši, dopoly naplnenom zemou. Tu priletela delová guľa a prevrhla kôš i kráľa, takže zem z koša kráľa úplne zasypala, ale inak sa kráľovi ani tentoraz nestalo nič.“[385]za opevňovacími košmi— z prútia upletené vysoké koše, naplnené hlinou alebo pieskom, chránili vojakov pri delách alebo pri rozličných opevňovacích prácach pred strelami ťažkých zbraní[386]došli sme… do dediny… menovanej Čeplejevka— podľa súvislosti i podľa Siltmanovho údaja to bolo 16. novembra[387]náš človek, ktorý kvôli vymáhaniu kvartíra chodieval vopred— bol to Krištof Haas, ktorého Krman nazýva naším kvartírmajstrom[388]predložili miestni obyvatelia svojmu vojvodovi, ako aj kráľovi jeden chlieb— Siltman, Bardili a Tomašivskyj, citujúc Kostomarova, umiestňujú toto privítanie do Aťuše[389]s plukom menovaným Hof-Staat— nebol to pluk, vojenský útvar, ale bol to zbor rozličných funkcionárov kráľovského dvora. K nemu patrili: komorník, dvorný kazateľ, hospodársky správca, dvorný tajomník, lekárnik, páža, kvartírmajster, kníhvedúci, čašník, furír, trubači, krajčír, stanmajster, dvorný poľovník, lokaji a sluhovia.[390]Poltinnik— ruský názov mince, používanej od r. 1654. V ZSSR jestvovala minca tohto mena v rokoch 1924 — 1927.[391]hrivna— oba letopočty razenia mincí, písané podľa starého zvyku písmenami cyriliky, Krman udáva správne[392]altyn— medená minca, údaj o jej hodnote je správny[393]Stráviac tu dva dni— t. j. 19. a 20. novembra. Do Baturina, založeného Báthorym r. 1575, prišli podľa súhlasného svedectva viacerých švédskych autorov 21. novembra.[394]podvodom svojho sluhu ich stratil— podľa Arkasa Baturin zradil Ivan Nos, ktorý Menšikovovi prezradil tajný vchod do mesta. Menšikov fingoval útok na opačnej strane a medzitým časť jeho vojska vošla do mesta tajným vchodom. No jednako sa zdá, že na Krmanovom podaní je čosi pravdy, lebo Šutoj udáva, že od Mazepu cestou k Švédom ušiel služobník jeho kancelárie Semjon Borovskij, ktorý bol počas dobývania Baturina po boku Menšikova.[395]v 25. nedeľu trojičnú— t. j. 25. novembra 1708[396]zvesť, že sa kráľ… pohol na mesto Romny— Petré, Posse a Siltman udávajú, že kráľ s hlavným stanom, gardou a drabantmi prišiel do Romnien už 28. novembra[397]Jakub Fredrik Below(1669 — 1716) — profesor medicíny v Lunde, kráľov poľný lekár, zajatý pri Poltave, zomrel v Moskve[398]Prvej nedele adventnej— t. j. 1. decembra 1708[399]cirkevný rituál— zbierka bohoslužobných obradov[400]kyjevský metropolita prijíma potvrdenie— spomedzi potvrdzujúcich patriarchov vynechal Krman patriarchu alexandrijského[401]v Kyjeve patriarcha každoročne exkomunikuje— správne má byt nie patriarcha, ale metropolita[402]Ján Chrysostomus(Zlatoústy, 346 — 407) — konštantínopolský patriarcha, významný cirkevný otec a kazateľ. Za jeho menom vynechal Krman tretinu riadka.[403]Theofylaktus— grécky kazateľ a exegét, okolo r. 1078 sa stal arcibiskupom v Achride v Bulharsku, zomrel po r. 1107[404]Eusebius z Cézarey— biskupom v Cézarei sa stal okolo r. 313, zomrel okolo r. 340, všeobecne sa nazýva otcom cirkevných dejín[405]Theodoretus z Kýru— okolo r. 420 sa stal biskupom v Kýre, umrel r. 547. — Kým Eusebiove cirkevné dejiny siahajú po rok 324, Theodoretove opisujú dejiny cirkvi od r. 324 do r. 428.[406]litánie— prosebné modlitby[407]ekumenické koncily— v starovekej kresťanskej cirkvi snemy, na ktorých sa zúčastňovali predstavitelia celého kresťanstva. Pravoslávna cirkev pripisuje zvláštnu autoritu koncilom, ktoré sa konali od r. 325 do r. 680.[408]vierovyznanie athanaziovské— prijaté na koncile v Chalkedone r. 451, nesprávne pomenované po alexandrijskom biskupovi Athanaziovi, ktorý umrel r. 373[409]dve miesta pre duše zomrelých— neteologicky nebo a peklo; podobne dve miesta prostredné: predpeklie a predsieň neba[410]v Kristovom advente— t. j. 4 týždne pred 25. decembrom[411]v kvadragézime— t. j. v štyridsaťdňovom pôste pred Veľkou nocou[412]„protopüp“— ukrajinský protopip, hlavný kňaz v mieste, kde je viacej kňazov[413]proskury— pravoslávna obdoba oblátok, hostií používaných pri bohoslužobných obradoch[414]V Moskovii… u Rusov— príklad Krmanovho spôsobu rozlišovania vlastných Rusov — v Moskovii, od Ukrajincov — u Rusov[415]Zatým zmeneným štýlom— z týchto slov možno usudzovať, že predchádzajúcu priamu reč povedal pop Teodor latinsky, potom hovoril ukrajinsky[416]svätý Pavel ho skôr výslovne odsudzuje— za týmito slovami, ako aj za slovami „podľa svedectva Izaiáša“ vynecháva Krman voľné miesto pravdepodobne na udanie kapitoly a verša[417]de facto a nie de jure— podľa skutku a nie podľa práva[418]Poďte, požehnaní môjho Otca— parafráza citátu z evanjelia podľa Matúša 25, 34[419]ϑεάνϑρωπος— theanthrópos (gr.) bohočlovek[420]publikánov vzdych— citát z evanjelia podľa Lukáša 18, 13[421]odriekavajú zo žalmu 95, 6— ide nie o citát, ale o aplikáciu jeho znenia na Krista[422]je málo prostých Rusov a Moskovanov— podľa Krmanovho spôsobu rozlišovania treba tu rozumieť: je málo prostých Ukrajincov a Rusov[423]list… svätému Michalovi archanjelovi a Petrovi— Anglický učenec King, ktorý žil v 18. stor. v Petrohrade, rozhodne vyvracia povesti rozšírené medzi cudzincami o takýchto „pasoch“ a uvádza text za takýto pas pokladanej modlitby, v ktorej sa udáva meno mŕtveho a nebohý sa vyznáva z hriechov. Domnienku, že ide o pas adresovaný svätému Petrovi, zastával napr. Bardili.[424]odriekajú tak rýchlo, že rýchlejšie nemôžu— King hovorí, že sú to predriekači nábožných piesní, ktorí predriekajú text zboru spevákov a ponáhľajú sa s neuveriteľnou rýchlosťou, v jednom tóne a bez prestávky.[425]dišputy, konané v Kyjeve— dišputami sa menovali písomné práce, predkladané pri skončení štúdia na vysokej škole. V Kyjeve bola akadémia, ktorej rektorom bol Krmanov súčasník Feofan Prokopovič.[426]Tézy panického tovarišstva— základné články učenia. Tu podľa súvislosti ide o Krmanov spomenutý článok viery, ktorým sa pravoslávna cirkev odlišuje od ostatných kresťanských cirkví. Pod panickým tovarišstvom možno azda rozumieť niektoré z tzv. bratstiev, nábožensko-národných meštianskych organizácií v Bielorusku a na Ukrajine, ktoré dbali o mravný život a prehĺbenie pravoslávnej viery a v 15. — 17. stor. boli strediskami odporu proti národnému útlaku zo strany poľskej šľachty a proti náboženskému útlaku zo strany katolíckej cirkvi.[427]kráľ Karol sa odtiaľto pohol na mesto Haďač— na tieto slová nadväzuje Krmanovo rozprávanie ďalej vetou: „Kráľ, vracajúc sa od Haďača zdravý, dáva rozkazy, nech sa jeho romnianske vojsko hýbe na Haďač, a tak 28. decembra… sme sa pohli.“ Všetok ostatný text medzi týmito vetami opisuje udalosti z januára — februára 1709, na čo poukazuje Krman v časti, kde sa znovu zmieňuje o dobytí Veprika, a na postup udalostí znovu nadväzuje až poslednou vetou tohto opisu.[428]prikročil k dobývaniu mesta Veprik— bolo to 2. januára 1709 a 17. januára Veprik kapituloval. Dátum dobytia Veprika udáva Krman iba dosť neurčitým údajom: okolo 15. januára. Z Krmanovho podania nevysvitá, či pod spomínanými dvoma nábehmi rozumie prvý a posledný deň dobývania, alebo dva nábehy zo 17. januára. Podľa Šutého boli v ten deň tri švédske útoky.[429]medzi nimi istý gróf Lewenhaupt— to bol Axel Lewenhaupt, podľa Weiheho mal hodnosť kapitána[430]mesto zaujal a v ňom dvetisíc moskovanských vojakov— Siltman udáva 1100 vojakov, čo je bližšie aj ku vlastnému Krmanovmu údaju z 21. mája, v ktorý deň Krman na vlastné oči videl kolónu 900 veprických zajatcov.[431]Kráľ všetkým udelil milosť— Siltman a Weihe hovoria o milosti, ktorú prejavil kráľ posádke tým, že jej po zložení zbrane ponechal všetku batožinu.[432]Mazepa niekoľkých svojich poddaných, uvrhnutých do jám— podľa Petrého zajatých veprických obyvateľov zatvorili do veľkých pivníc v Zeňkove[433]ženy, ktoré liali na nabiehajúcich Švédov vriacu vodu— taký istý údaj má Nordberg a Siöman. Šutoj píše: „Vo Vepriku sa dnes zachovalo podanie, že Švédov oblievali nie vriacou vodou, ktorá na mraze rýchlo chladne, ale ,kulešou‘ — riedkou kašou, polievkou, ktorá si dlho udržuje vysokú teplotu.“ O polievaní násypu vodou, ktorá zamrzla a znemožňovala Švédom výstup na hradby, hovorí Posse a Gyllenstierna.[434]postupoval… nivočiac Moskoviu— Siltman si 24. 2. 1709 zaznačil: „Kraľ na sedem míľ dokola až po tatárske hranice všetko plieni a páli.“[435]pri meste Zeňkove— v ktorom sa podľa Šutého zhromaždilo 4 tisíc sedliakov z okolia[436]pri meste Opošni— Gyllenstierna udáva, že tam bolo 4 tisíc jazdcov a kráľ ich napadol s dvoma dragúnskymi plukmi.[437]Dediny a mestá nariadil páliť— keď musel Karol XII. ustúpiť od Achtyrky, z pomsty spálil a zboril všetky mestá i dediny na pohraničnej čiare medzi slobodskou a ľavobrežnou Ukrajinou[438]Ale prv, než sa Karol vrátil— celý odstavec, počnúc týmito slovami, podľa časového poradia patrí na tej istej strane pred slová: „Toto nám rozprával pán Hermelin…“[439]potopili sa aj s peniazmi naložené vozy vojvodu Mazepu— Weihe udáva, že to bolo pri prechode cez rieku Psiol, asi míľu od Ľuteňky, a Mazepovu stratu odhaduje na stotisíc ríšskych toliarov.[440]nemecký pluk… vidiac množstvo nepriateľa, začal nepriateľovi obracať chrbát— pre meno pluku vynechané voľné miesto možno podľa Carlsonovho údaja vyplniť menom nemeckého dragúnskeho pluku Taubeho, ktorý začal ustupovať v bitke pri Krasnom Kute 21. 2. 1709. Siltman zasa zaznamenal, že Smalandský pluk stratil v tejto bitke bubny a tri štandardy. Pretože okrem Krmana nikto nespomína potrestanie tohto pluku, je možné, že Krman omylom spojil stratu Smalandského pluku s trestom pluku Taubeho.[441]vrátil sa kráľ so svojimi drabantmi— po bitke pri Krasnom Kute postupoval kráľ na juhovýchod k rieke Kolomaku, ale pre odmäk sa musel 24. februára vrátiť[442]Kráľ, vracajúc sa… dáva rozkazy, nech sa jeho romnianske vojsko hýbe— vyprázdnenie Romnien sa uskutočnilo podľa strategického plánu Petra I., čo Soloviev a Šutoj podávajú takto: na vojenskej porade v Lebedine začiatkom decembra 1708 sa rozhodlo, že väčšia časť armády bude postupovať na Haďač a menšia s generálom Allartom pôjde na Romny. Ak Karol XII. pôjde na pomoc Haďaču, hlavné ruské sily od Haďača odstúpia a Allart obsadí Romny. — Plán sa aj podaril a ako uvádza Krman a potvrdzuje Petré, ruské vojsko obsadilo Romny dve hodiny po odchode Švédov.[443]do dediny Lipové— dnes Lipovaja Dolina[444]museli sme ísť pomedzi ich mŕtvoly— Krmanov údaj o 300 padlých Rusoch je prehnaný, podľa Weiheho ich mohlo byť 60 — 80.[445]ku kráľovskému dvoru, odpočívajúcemu v dedine Rusanovka— podľa Siltmanovho denníka sa tu kráľovský dvor zdržiaval od 28. dec. 1708 do 2. jan. 1709[446]Moskovania jeho predmestia zničili požiarom— správu o tom podáva aj Posse a Siltman. Siöman, ktorý bol v Haďači už od 29. novembra, si 28. decembra zaznamenal: „Na svitaní opäť prišiel pred Haďač nepriateľ s mnohými oddielmi a zamýšľal nás napadnúť, ale dozvedel sa o príchode jeho kráľovského veličenstva, odišiel a vypálil kus predmestia, kde bolo trochu krmu.“[447]Nasledujúceho dňa, zasväteného… menu Daniela— t. j. 3. januára 1709[448]Lars Mörling(1673 — 1709) — kapitán, inžinier pri opevňovacích prácach, padol pri obliehaní Poltavy[449]Nasledujúceho dňa začali ránhojiči… zahnívajúce mäso odrezávať— t. j. 4. januára; záznam poručíka Lytha z 3. januára hovorí: „Prezerali sme kompánie a pri každej sa našlo nie menej ako 25 — 26 omrznutých, ktorým na žalosť boli odpílené a odrezané ruky, šľapy a nohy, až bolo žiaľ a nárek sa na to dívať.“ Pisár Norsbergh si zapísal: „Pri meste Haďači pri vozatajstve mnohí zamrzli, okrem toho mnohí omrzli a bolo im treba odrezať ruky, nohy a všeličo iné.“ Nils Bonde si v súvislosti s príchodom do Haďača zaznačil: „Hovorí sa, že za tri noci počas tohto pochodu stratila armáda 6000 mužov, a na uliciach menovaného mesta ležalo množstvo rúk, prstov a nôh, ktoré museli felčiari odrezať, aby sa predišlo studenému zápalu.“[450]Sviatok narodenia Pána— t. j. Vianoce svätené podľa švédskeho kalendára pripadli na 4. januára 1709 gregoriánskeho kalendára[451]Ránhojiči Adam Jacobi, Vilhelm Kaltenbach a Budenburgh— v použitých prameňoch sme sa nestretli ani s jedným z týchto mien[452]Ján Biurbäck— bataliónový kňaz v Jönköpingskom pluku, zajatý pri Perevoločnej, k pluku sa vrátil r. 1722, umrel r. 1746[453]Karol Strandbeck— bataliónový kňaz v Skaraborgskom pluku, ako zajatec žil v Toboľsku, kde r. 1720 prijal pravoslávne vyznanie a vstúpil do ruských služieb[454]bol pomenovaný… hundsfutom— tento výraz tu nemožno preložiť zrejme z neho vzniknuvším slovom „huncút“, pretože táto od 16. stor. používaná nadávka mala podľa opísaného výjavu ešte aj začiatkom 18. stor. svoj pôvodný, hrubý význam (Hundsfutt znamená sukin pohlavný orgán)[455]odišiel zakrátko do teplých domčekov pre chorých— o jestvovaní takýchto domov a o hroznom stave v nich sa zmieňuje aj magister Westerman[456]Gabriel Ljungfelt(vyslov: Jungfelt) — kapitán v Jönköpingskom pluku, zajatý pri Perevoločnej, po návrate major, umrel r. 1755[457]zamrznuté vrabce padali zo striech— to isté tvrdí aj Smepust a Lyth a Gyllenstierna uvádza, že sám kráľ chytil ďatľa do ruky[458]Bol by si tu uvidel jedných, okyptených na rukách— opis hroznej zimy a jej následkov majú všetky denníky a životopisy švédskych účastníkov pochodu na Ukrajinu v rokoch 1708 — 1709. Krmanovmu podaniu je v tomto blízky záznam Petrého: „Náš pochod pokračoval celú noc za neopísateľného mrazu, ktorý postihol niekoľko sto mužov z týchto plukov; čiastke odmrzli „tajné veci“, aj nohy, ruky, nosy, aj čiastka, vyše 90 osôb, zmrzla. Na vlastné oči som videl dragúnov a kavaleristov sedieť na koňoch mŕtvych ako kameň, uzdy mali v rukách a tak pevne ich držali, že im ich bolo možno vyňať až po odrezaní prstov“.[459]ani kráľ… nebol vyňatý z nebezpečenstva mrazu— kráľovo omrznutie vcelku súhlasne s Krmanom spomína aj Petré a Siltman[460]Tomáš Lansius(1577 — 1657) — profesor v Tübingene, precestoval južnú a západnú Európu. Krman zrejme poznal jeho dieloDe Suecorum, Slavorum, Dalmatorum et Batavorum regionibus, successibus et virtutibus.[461]Keď totiž r. 1418…— Krmanom uvedený rok je iste chybný, pozastavil sa nad ním aj Tomašivskyj. Pravdepodobné je, že by tu mohlo ísť o bitku pri Chotíne 10. novembra 1673, v ktorej poľské vojská s pomocou Dorošenkových kozákov v hustej fujavici zvíťazili nad tureckou armádou bašu Huseina.[462]Základ rozdielu medzi Švédmi a Grékmi— Grékmi tu treba rozumieť grécku, t. j. pravoslávnu cirkev vôbec, ktorá si podržala juliánsky kalendár až do r. 1923. Reformu kalendára, zavedenú pápežom Gregorom XIII. r. 1582 prijali v Uhorsku r. 1587, nemecké evanjelické kniežatá ju prijali až 1. 3. 1700. Krmanom spomenuté nariadenie, aby sa vo Švédsku za štyridsať rokov odstránil rozdiel medzi starým a novým kalendárom, sa neuskutočnilo podľa pôvodného plánu. Roku 1712 mal február vo Švédsku 30 dní a gregoriánsky kalendár sa zaviedol až r. 1753.[463]z opomenutia minút— Krmanovo vysvetlenie je správne, možno ho iba spresniť tým, že do tých 6 hodín chýba každý rok 11 minút a 12 sekúnd[464]kapitán Fedor, ktorý kráľovi Karolovi… pomohol a bol…— možno tu ide o kráľovu nehodu z 18. 10. 1704, keď sa roztrhol ponton cez Vislu, kráľ padol do vody a okolo 50 vojakov sa utopilo. Nordberg, ktorý toto spomína, meno záchrancu tu neudáva. V iných dvoch podobných prípadoch nebol záchrancom Fedor a nestali sa pri Varšave.[465]Adam Olearius(Ölschlager, 1603 — 1671) — konrektor v Lipsku, v službách kniežaťa Fridricha III. sa zúčastnil na dvoch obchodných cestách, na jednej prišiel do Moskvy, na druhej do Perzie. Jeho dieloBeschreibung der moskowitischen und persischen Reise(1647) je jedným z najcennejších kultúrnohistorických prameňov, týkajúcich sa Ruska a Perzie. Do r. 1696 vyšlo tlačou osemkrát.[466]Andrej Carolus(1632 — 1704) — opát kláštora sv. Juraja vo Würtembergu, vydal tri historické diela. Najdôležitejšie sú Krmanom citovanéMemorabilia— Pamätihodnosti sedemnásteho storočia.[467]ekleziarcha— hlavný predstaviteľ cirkvi[468]Nikon(1605 — 1681) — moskovským patriarchom bol v rokoch 1652 — 1666[469]toto všetko vložil do úst— t. j. chlieb i víno; prijímanie pod obojím spôsobom[470]σοφία ὀρθοί(gr.) — sofia orthoi, správne preložené: „Múdrosť, vstaňte!“ Toto zvolanie je výzvou, aby prítomní stojačky vypočuli biblický text ako prejav božej múdrosti.[471]kathismalos, kafisma, kathisma, en tó mesonyktó(o polnoci),mesonyktoi orthoi, sa rovnajú našim Laudes(chvály, evanjelické nočné služby božie pred Veľkou nocou a pred Vianocami, ktoré zrušila ružomberská synoda r. 1707),polunoščnica, prokimen, prokeimenon distichon, ta stichira, na stichovnach stichiry, Prokeimna, akoluthia, sequentia(sprievod, nasledovanie, druh piesne, často neveršovanej, ktorá vznikla ako sprevádzanie melódie poslednej slabiky slova haleluja pri liturgii).[472]troparion, tropar, kondak, kontaktion, kontos, apo tú kontú(znamená vlastne: z oštepa),synapté, eirmoi, irmos, eirmologion, échos, hlas(glas),októéchon, troparión, kanóna, ho oikos, ikos, fontanž(z franc.) znamená aj druh vysokej ozdoby na hlavu[473]kontaktion, hé hépakoé, ipakon, stich, poklon, meždočasije, pisň, sidalen, hlas, svitilen, paraklis, hagia dóra(doslova: sväté dary)[474]antidóron(doslova: dar, opätovný dar)[475]eulogicus(latinizovaná forma gréckeho eulogikos: blahorečený, požehnaný)[476]prosforas, katavasie(je to vlastne pieseň irmos, avšak pri nej dva zbory zostúpia do stredu kostola a tam ju spievajú spoločne)[477]akafis(správne akafist, oslavná pieseň, spievaná stojačky) — bohoslužobné výrazy, ktoré vysvetľuje Krman v texte[478]stupne medzi služobníkmi pripúšťajú— hierarchické zriadenie, odstupňovanie cirkevných hodností[479]Rusi a Moskovania— t. j. Ukrajinci a Rusi[480]knieža Vasilievič Veľký— t. j. cár Ivan Hrozný. Krmanovo podanie treba opraviť v tom zmysle, že moskovský patriarchát bol zriadený až za Borisa Godunova, ktorý zosadil metropolitu Dionýza, pretože sa usiloval o zvrhnutie jeho vlády. S privolením konštantinopolského patriarchu Jeremiáša II. zvolil ruský koncil v Moskve v januári 1589 za prvého moskovského patriarchu metropolitu Jóba (1589 — 1605).[481]Švédi… zborili opevnenejšie miesta— Siltman potvrdzuje, že švédska posádka pri odchode z Haďača mesto vyplienila a spálila mestské brány.[482]Švédska garda sa odtiaľto pohla 21. februára— Siltman udáva, že ostatok gardy a vozatajstvo niektorých plukov odišlo 22. februára, odchod dvorného vozatajstva udáva tak isto ako Krman na 18. marec.[483]Tu sme uvideli najnádhernejší… kostol— Kostol stojí dodnes a je vzácnou pamiatkou staviteľského umenia.[484]basom a dvaja diskantom— diskant je najvyšší ženský alebo chlapčenský, prípadne kastrátsky hlas — soprán. Skladby pre soprán spievali aj tzv. falzetisti, takými pravdepodobne boli dvaja zo spomenutých spevákov.[485]do Budíšč— dnešné Velikije Budišča[486]V deň svätého Pavla— t. j. 25. januára 1709[487]Gustáv von Soldan— vojnový komisár, predtým tlmočník na švédskom vyslanectve v Moskve, po poltavskej porážke šiel s kráľom do Bendier, zomrel r. 1739[488]Martin von Neugebauer(1670 — 1758) — dvormajster ruského princa Alexeja, prešiel k Švédom, z Bendier poslaný ako vyslanec do Konštantinopola, kancelár v Pomoransku[489]doktor medicíny Korthold— diplomat-agent, v zbierke Archivum Rákóczianum sa jeho meno píše: Gortholdt, Kortholt.[490]Gideon Fock(1668 — 1723) — podplukovník Västerbottenského, potom plukovník Hälsinglandského pluku, zajatý pri Poltave, vrátil sa r. 1722[491]s pánom Borre, ktorý bol kráľovským „šprachmajstrom“— ani v jednom z použitých švédskych prameňov sa mi nepodarilo zistiť ani osobu tohto mena, ani spomenutú funkciu[492]Josias Cederhjelm(1673 — 1729) — po návrate z ruského zajatia ríšsky radca, v rokoch 1726 — 1727 švédsky vyslanec v Moskve[493]Zo susedných miest sa sem schádzali— t. j. do Budíšč[494]s paňou Obydovskou, Mazepovou neterou— Anna Obydovská, rodom Kočubejevna, nebola Mazepovou neterou, ale jej muž, Ján Obydovskyj, veliteľ kozáckeho oddielu, bol Mazepovým sestrencom[495]u generálneho jesaula… Maximoviča— Tomašivskyj udáva, že tu môže ísť iba o generálneho jesaula Dmitra Maximoviča; pôvodne turecký názov jesaul znamená člena telesnej gardy alebo atamanovho pobočníka[496]Vojvoda Mazepa, ktorý nám…— Krman sa vracia k udalostiam v Budiščiach, a to ku dňu 27. marca[497]Moskovania znenazdania prepadli Albedilov pluk— uvádzanie Albedilovho mena v tej súvislosti je chybné, lebo plukovník Albedil padol do zajatia už v januári 1709[498]Dňa 6. apríla sa približoval… Košový— ide o koševého Gordejenku. Šutoj udáva dátum 27. marca/7. apríla.[499]Keď bol v Sasku— nasledujúci dej sa vzťahuje na udalosti pred uzavretím altranstádtskej konvencie s cisárom Jozefom I. r. 1707[500]kniežatstvo N.— ide o lybecko-eutinské biskupstvo, na ktoré si robil nároky rod holsteinsko-gottorpský, spriaznený s Karolom XII.; Dánsko toto územie obsadilo, ale v spomenutej konvencii ho Jozef I. prisúdil Karolovmu príbuzenstvu[501]pán Kolovrat— správne meno tohto diplomata Jozefa I. je Ján Václav Vratislav (1669 — 1712)[502]Knieža Lubomirski… sa stal luteránom— Ján Albert Lubomirski, ktorý predtým dvanásť rokov pôsobil ako katolícky misionár v Číne; evanjelické vyznanie prijal vo švédskom tábore pri Radoškovičiach 25. 4. 1708, potom odišiel do Švédska, kde žil z kráľovskej penzie, zomrel r. 1732[503]starší Sapieha— Kazimír[504]Kráľ odpovedal prostredníctvom svojho komisára Soldana— Nordberg udáva, že na Gordejenkovu reč odpovedal Hermelin a jeho slová tlmočil Soldan „pa Sclavonska — po slovansky“[505]nedeľa Quasimodogeniti— prvá nedeľa po Veľkej noci[506]ktoré som mal odniesť ku…— za predložkou ku (ad) malo nasledovať asi meno osoby a nie miesta[507]od Mazepovho tajomníka— bol ním generálny pisár Filip Orlík. Po Mazepovej smrti v Benderoch potvrdil ho Karol XII. ako Mazepovho nástupcu. Spolu s dvorom Karola XII. prišiel Orlík r. 1715 do Švédska, kde žil päť rokov, potom ako emigrant pochodil celú Európu.[508]Znenie tejto listiny— cyrilikou písaný text Mazepom vydanej listiny podávame podľa Krmanovho rukopisu. Ponechávame v ňom i dve Krmanove chyby, a to v poslednom riadku tejto strany miesto просчїйми Krman píše прочїйми a v prepise latinkou má „prosiými“; v závere listu miesto въ Панствѣ píše Панстѣ a správne prepisuje: „v Panstvj“. Veľmi ťažko čitateľné slová pod Mazepovým podpisom len s výhradou čítame ako „рукою власною mp“, lebo tu sú pomerne zreteľné iba písmená руко власн — vlastnou rukou.[509]Dobre je toto, zaznačené písmenom a vlastnou rečou moskovansko-ruskou— text Mazepom vydanej listiny je písaný kurzívnou cyrilikou, s ktorou sa tu Krman stretol prvý raz, a preto ju pokladal za „moskovské“ písmo. Aj reč tejto listiny bola Krmanovi nová a pokladal ju za reč „moskovsko-ruskú“, za vlastnú ruštinu, hoci reč tejto listiny má viac neruských znakov. Viaceré z nich ukazujú, že reč tejto listiny je rečiam južnejších a západnejších slovanských krajov bližšia než vlastnej ruštine.[510]písmenami slovenského jazyka— pod slovenským písmom rozumie Krman fraktúru, tzv. švabach, ktorým boli tlačené napr. náboženské knihy[511]Znelo by to naozaj takto— Preklad tejto listiny znie: Ján Mazepa, hetman záporožských vojsk z oboch strán Dnepra, rytier slávneho radu svätého apoštola Andreja[511]a Bieleho orla.[512]Oznamujeme týmto naším cestovným listom každému, komukoľvek náleží o tom vedieť, a zvlášť v panstve najjasnejšej porty otomanskej[513]ich milostiam pánom šľachticom i ľuďom všetkej hodnosti a postavenia, tu tiež i pánom dôstojníkom i všetkej staršej i mladšej družine záporožských vojsk nášho mestského i poriečneho regimentu, že ich milosť, pán Daniel Krman a Samuel Pohorský, so svojimi prostejšími ľuďmi, poslanými z uhorského panstva od najjasnejšeho kniežaťa jeho milosti sedmohradského, boli v istých záujmoch tohože uhorského panstva na dvore najjasnejšieho kráľa jeho milosti švédskeho, ktorí sa teraz s náležitým odoslaním vracajú do vlasti cez panstvá najjasnejšej porty otomanskej. Preto aby všade boli oní vyslanci z uhorského panstva dobrovoľne bez zdŕžania prepúšťaní a aby sa im neodopieralo preukazovať tú pomoc, akú by potrebovali, veľmi ich milosti pánov šľachticov v panstve najjasnejšej porty otomanskej žiadame a prosíme, sľubujúc tú susedskou priazňou odplácať. Dôstojníkom však nášho mestského i poriečneho regimentu vojsk záporožských naliehavo prikazujeme. Dané v hlavných stanoch v Budiščiach 30. marca 1709.Ivan, ustanovený hetman a rytier, rukou vlastnou.[511511]Rad sv. Andreja— najstarší a najvyšší ruský rad, zriadený Petrom I. r. 1698; je to kríž s obrazom apoštola[511512]Rad Bieleho orla— poľský rad, zavedený údajne Vladislavom Lokietkom r. 1325, obnovený Vladislavom IV. r. 1637 a Augustom II. r. 1705; je to biely poľský orol na zlatom, červeno emailovanom kríži[511513]porta otomanská— turecká ríša; pod portou sa pôvodne rozumel cisársky palác v Konštantinopoli, otomanský alebo osmanský je odvodené od mena zakladateľa ríše Osmana (okolo r. 1300)[515]to jest Pečať Malej Rusie— Krmanov údaj o nápise na Mazepovej pečati je chybný. Tomašivskyj sa pozastavuje už nad označením Peča Maloj Rosii a Krmanovo „Pečerkoho“ má za nesprávne čítanie slov „Ych carskoho“, za ktorými by správne malo nasledovať: „presvitloho veličenstva“. O tom, že Tomašivskyj má pravdu, svedčí okolnosť že Krman za slovom „Presvjtloho“ vynechal voľné miesto pre slovo, ktoré možno z poškodenej pečate už nevedel prečítať.[516]Prijmúc túto listinu a aj tie listy— Siltman v zázname z 10. apríla píše: „Po uhorskom biskupovi Danielovi Krmanovi som odoslal balík listov v obálke na pána radcu Negeleina cez Kráľovec prostredníctvom pána Ultina do Berlína“. Pošta, ktorú niesli Krman a Sandul, znamenala obnovenie poštového styku so Švédskom, prerušeného vyše pol roka. Medzi listami bol aj list Karola XII. sestre Ulrike Eleonóre z 31. marca/10. apríla, stručne spomínajúci pominulú zimu a vojenské akcie a Cederhjelmov list bratovi Germundovi, toho istého dátumu ako predchádzajúci.[517]Kolka Sandul— vo švédskych službách od roku 1706, zajatý pri Poltave[518]Cez dediny Rybcy a Ivančicy sme prišli do dediny Petrovka— Správne poradie týchto dedín na ceste z Budíšč do Senžiar je: Petrovka, Ivančicy, Rybcy.[519]Hugo Hamilton— generálmajor, veliteľ Östgötského pluku, zajatý pri Perevoločnej, po návrate generál a poľný maršal, zomrel r. 1748[520]vyhľadali vojvodu Košového— ide o nové stretnutie s Gordejenkom. Potvrdzuje to aj Šutého údaj, že po oficiálnych návštevách u Mazepu v Dikaňke a u Karola XII. v Budiščiach sa Gordejenko s oddielom Záporožcov pohol do Nových Senžiar, kde i táboril.[521]povestného nedávnym zničením Košového sídla, menovaného Seč— údaj o zničení Seče predbieha udalosti. Sídlo bolo zničené až 25. mája 1709. Obavy pred Galaganovými vojskami však neboli neoprávnené, lebo Galagan prešiel k cárovi začiatkom decembra 1708 a v marci 1709 sa stal polkovníkom čigirinským.[522]zastali sme v dedine Chvederky— bolo to azda 19. apríla. Siltman si totiž 20. apríla zapísal: „Uhorský biskup sa predošlého dňa vrátil k Hjelmovmu pluku, pretože nemohol postupovať s plukovníkom Sandulom, ktorý silne napredoval vo dne v noci a o ktorom máme aj správu, že už prešiel cez Dneper.“[523]to isté urobil jeho brat kapitán— Ennes udáva, že v Hjelmovom dragúnskom pluku bol kapitánom Karol von Trautwetter.[524]kapitán, pán Waldau— bol veliteľom popravy livonského vlastenca Jána Reinholda Patkula 30. 9. 1707 v Slupci v Poľsku[525]s pánom Lewenhauptom, podplukovníkom— bol to podplukovník Hjelmovho pluku Karol Lewenhaupt, zomrel v zajatí v Moskve r. 1711[526]s pánom barónom Falkenbergom— mal hodnosť kapitána, s Karolom XII. prišiel do Bendier. Pre vyslobodenie Rákócziho manželky Charlotty Amálie von Hessen-Rheinfels, ktorú Jozef I. držal do r. 1706 v domácom väzení v Karlových Varoch, bol Falkenberg r. 1707 v Prahe „in effigie“ obesený, t. j. jeho obraz bol zavesený na šibenicu.[527]V nedeľu Exaudi— v šiestu nedeľu po Veľkej noci, r. 1709 to bolo 12. mája. Krman sa teda až tohto dňa dozvedel podrobnosti o udalostiach 23. apríla.[528]Ján Stappenbeck— kňaz Gyllenstiernovho pluku, zajatý pri Poltave, r. 1710 sa stal farárom nemeckého cirkevného zboru v Moskve, z neznámej príčiny poslaný do Toboľska, kde zomrel r. 1715[529]bitku švédsko-kozácko-moskovanskú— švédske pramene označujú túto bitku ako bitku pri Sokolke (dnes Pravoberežnaja Sokolka). Podľa Gyllenstiernovho podania zaskočili Švédi 13./23. apríla ruského generálporučíka Rönneho, ktorý pre močiare mal voľký priechod len na jednom mieste. Tam poslal Kruse Gyllenstiernu a sám mal ísť za ním. Rusi sa však prebili a hoci mohli, Švédov neobkľúčili. Záporožci stáli od unikajúcich Rusov niekoľko sto krokov, mohli ich napadnúť, ale ich velitelia im to zakázali. Podľa Gyllenstierna vydal Kruse dobré rozkazy, ale tie nevykonali správne. Prebehnutie svojho podplukovníka Gyllenstierna nespomína a Krmanova správa ostáva nepodložená aj preto, lebo tento podplukovník, Johan Christofer Isendorff, bol po návrate zo zajatia r. 1721 povýšený na plukovníka.[530]Generálmarš— povel alebo znamenie, aby vyrazilo všetko vojsko; na tomto mieste pravdepodobne všeobecný ústup[531]k Poltave, ktorú pred týždňom, čiže okolo 22. apríla… obľahol— začiatok obľahnutia Poltavy udáva Carlson a Kostomarov na 11. mája gregoriánskeho kalendára. A. M. Harkuša však poukazuje na to, že prvé priblíženie a útoky Švédov boli už dávnejšie predtým, t. j. v prvej dekáde apríla podľa gregoriánskeho kalendára. Vážnejšie útoky podnikli v dňoch 12. — 14. apríla a po neúspechoch Karol XII. poznal, že mesto nemožno dobyť priamym útokom; Poltavu preto obľahol 12. mája gregoriánskeho kalendára.[532]pušný prach, vložený do podkopov, odstránili— o prelom poltavského opevnenia sa Švédi pokúšali z juhozápadnej strany pomocou systému približovacích zákopov; spomenuté podmínovanie datujú pramene veľmi rozdielne, podľa Krmana to bolo krátko pred 30. aprílom, podľa Norsbergha, Nordberga a Siltmana okolo 21. mája, podľa Bardiliho po 21. máji, podľa Ohloblina 23. mája, podľa Harkušu 3. júna a Šutoj hovorí o dvoch podmínovaniach: 3. mája a 2. júla[533]prosili, aby kráľ neničil ohňom mestečko— zbrojmajster Björck píše: „Keby sme boli smeli páliť na Poltavu ihneď, iste by to bolo účinkovalo. Ale Mazepa prosil kráľa, aby sa tak nestalo, lebo on má v meste sestru a všetok svoj majetok a jeho kozáci taktiež“. Podľa Nordberga Piper s Mazepom dôvodili tým, „že nikto nemôže napadnúť mesto, aby pri tom nepodráždil všetkých Záporožcov, pretože ich navzájom spája úzke priateľstvo“. Ohloblin zasa vidí situáciu z druhej strany a upozorňuje, že na ruskej strane zo začiatku pokladali náladu medzi poltavským obyvateľstvom za dosť nebezpečnú, a citujúc list achtyrského polkovníka Osipova z konca r. 1708 kancelárovi Golovkinovi, píše: „Poltava je oddávna nespoľahlivá, dobré sa od nej nedá čakať ani teraz, bývajú tam mazepinci a Orlíkovi priatelia“.[534]Uvideli sme nepatrné mestečko… opevnené dvoma násypmi— Šutoj uvádza, že Poltavu chránil iba jeden násyp, hlboká priekopa, palisády a päť bášt. Siltman síce neudáva počet násypov, ale 22. júna píše, že bol pri Poltave a v aprošiach prišiel až k prvému násypu.[535]Pod bližším kopcom dal kráľ Karol urobiť opevňovacie koše (aproše z košín)— výrazom aproše (z franc. approches) sa označovali kľukaté zákopy, ktoré umožňovali obliehateľom priblížiť sa k obliehanému objektu. Obliehacími košmi sa nahrádzali v zemi kopané aproše vtedy, keď kopanie nedovoľovala nevhodnosť terénu alebo čas. Opevňovacie koše sa používali na ochranu delostreleckých batérií, ktoré v tomto prípade stáli severovýchodne od Poltavy na kopci s kláštorom, asi kilometer od mesta. Medzi vyvýšeninou, na ktorej stálo mesto, a medzi kopcom s kláštorom bola dolina, otvorená k rieke Vorskle, do ktorej touto dolinou pritekala riečka Poltavka. Naprieč touto dolinou počnúc od Poltavy na severovýchod, pozdĺž Vorskly popod kopec s kláštorom sa tiahlo švédske opevnenie, pozostávajúce možno z opevňovacích košov, možno zo zákopu zabezpečeného košinami.[536]Cárske Veličenstvo totiž už prišlo— začiatkom mája bolo ruské vojsko v tábore na ľavom brehu Vorskly naproti Poltave pri dedine Krutoj Bereg pod velením Menšikova. Cár sem prišiel až 15. júna.[537]Naproti moskovanskému táboru mali meštania dôkladne opevnenú bránu— podľa tohto a ďalšieho Krmanovho podania sa zdá, akoby Poltava bola mala iba dve brány. Šutoj vymenúva pätoro vrát alebo vjazdov do mesta Poltavy.[538]Zábavné bolo vidieť nepriateľa— Krman stotožňuje vysunuté ruské pozície, umiestené priamo na ľavom i pravom brehu Vorskly a vzdialené od švédskych iba 200-300 metrov, s vlastným táborom ruského vojska, ktorý bol vo vzdialenosti 1-2 km.[539]Potom nastal švédsky kajúci deň— t. j. 24. mája 1709[540]Sú teda tieto— Menčíkovo a Kluchovo vydanieHistorie ablegationispočnúc týmito slovami vynecháva Krmanov text a pokračuje slovami: „Koľko tajomstva sa veru skrýva v týchto vybraných textoch…“[541]Švédov však… umáral pomalý hlad— Gyllenstierna opisuje biedu švédskeho vojska takto: „Zákopy kopali kozáci, lebo švédski vojaci boli takí zoslabnutí, že sotva vládali kryť kopajúcich a obsadzovať stráže. Potravín bolo málo, lebo dovoz nestačil, sud piva stál 14 ríšskych toliarov a konvica pálenky 8 až 10 toliarov a bolo ju zriedka dostať.“[542]braha— u Rusov a Tatárov nápoj varený z ovsenej múky a chmeľu, kvasený, má vínovokyselkavú chuť, v lete je veľmi občerstvujúci a zdravý[543]medovina— v Rusku z medu robený nápoj, varený i nevarený. Nevarený patrí medzi silné nápoje na obveselenie. Varený sa používa len na zahasenie smädu, zvlášť dobrý je pre ženy. Vôňu mu pridáva koriander, klinčeky a iné voňavé veci.[544]jeden sud piva… za štyridsaťpäť rýnskych zlatých— Siltman udáva, že v júni stál sud piva 40 ríšskych toliarov.[545]potom boli tieto Švédmi opustené mestá podpálené— Weihe potvrdzuje tento údaj takto: „Keď 9./19. mája nepriateľ svoje mosty za sebou celkom strhol, vydal kráľ osobne rozkaz Opošňu podpáliť. Ruskí zajatci boli poslaní do Starých Senžiar ku generálmajorovi Krusemu“.[546]bol stade… dňa 25. júna… vyslobodený— Krmanov dátum vyslobodenia ruských zajatcov zo Starých Senžiar súhlasí s údajmi švédskych prameňov.[547]Moskovania, ktorých tu strážili majúc dovolené— Šutoj uvádza, že ruskí zajatci na čele s podplukovníkom Jurlovom poslali Petrovi I. potajomky list, v ktorom mu oznamovali, že švédska posádka v Starých Senžaroch nie je početná, a prosili, aby ta poslal vojsko, a sľubovali pomôcť pri zaujatí mesta.[548]Aj tu Švédom uškodila na spojencov zložená bezpečnosť— nie je celkom jasné, koho Krman obviňuje zo zradnosti, ktorú ilustruje príbehom falošného Dimitrija. Švédskymi spojencami boli Mazepovi a Gordejenkovi kozáci, lenže ich účasť na oslobodení ruských zajatcov sa nikde nespomína.[549]Akýsi klamár… sa… vydával za Dimitrija— Krmanovu zmienku o prvom zo štyroch podvodníkov, ktorí sa v 17. stor. vydávali za Dimitrija, druhého syna Ivana Hrozného, treba doplniť takto: ide o podvodníka, ktorý vystúpil ako Dimitrij r. 1603 a podporovaný poľskou šľachtou vtiahol do Moskvy v júni 1605 v sprievode početných jezuitov a v Kremli ihneď zaviedol katolícku omšu. Moskovský ľud ešte viacej pobúril príchod jeho nevesty, katolíčky Mariny Mniškovej, dcéry sandomierskeho vojvodu. Počas svadobnej slávnosti 17. mája 1606 vtrhol ľud do Kremľa, pobil mnohých Poliakov i samého Dimitrija. Jeho telo potom údajne spálili a vystrelili z dela.[550]Thuanus— latinizovaná forma mena francúzskeho štátnika a historika Jacqua Augusta de Thou (1553 — 1617). Krman cituje z Thuanovho dielaHistoria mei temporis, vydaného r. 1620.[551]Bezduchý ležal bývalý plukovník týchto zajatcov— Krmanov údaj je v rozpore s tvrdením Šutého, že na čele zajatcov bol podplukovník Jurlov, ktorý zo zajatia vyšiel živý a Peter I. ho povýšil na plukovníka. Krmanovu správu o mŕtvom plukovníkovi však nemožno celkom odmietnuť, lebo Krman nielenže sám videl miesto starosenžiarskej udalosti, ale veľmi dobré informácie mohol mať aj od samého plukovníka Gyllenstiernu.[552]zo Švédov padli sotva traja-štyria— táto Krmanova správa je veľmi nepravdepodobná. Šutoj udáva, že na švédskej strane bolo 800 padlých.[553]Aj iného dňa sa Moskovania pokúšali o to isté— podľa súhlasného svedectva švédskych i ruských prameňov bolo to 28. mája. Toho dňa urobil brigadír Alexej Alexejevič Golovin (26. mája on priviedol do Poltavy spomenutú posilu) z Poltavy výpad, pri ktorom sám padol do švédskeho zajatia. Soloviev udáva, že Rusi stratili okrem Golovina sto vojakov.[554]brigadír— vojenská hodnosť, zavedená cárom Petrom, vyššia od plukovníckej a nižšia od generálskej[555]Alexej Danilovič Menšikov(1672 — 1729) — od r. 1699 najvplyvnejší dôverník Petra I., r. 1705 dostal kniežací titul, r. 1706 porazil Švédov pri Kališi, od r. 1707 poľný maršal, r. 1709 kapitulovali pred ním zvyšky švédskeho vojska pri Perevoločnej, r. 1727 aj s rodinou vypovedaný na Sibír.[556]počuli sme farára Hjelmovho pluku— Ennes udáva, že sa menoval Schmidt, zo zajatia v Moskve prepustený do Pomoranska.[557]príchod Tatárov ku kráľovi a Mazepovi— podľa Siltmana prišli 26. mája dvaja tatárski plukovníci k Mazepovi, ktorý ich hneď zaviedol k Poltave ku kráľovi. Žiadali vraj, aby kráľ neuzavrel s cárom mier prv, kým oni nedosiahnu bývalú slobodu. Švédske pramene ponechávajú toto posolstvo temer bez povšimnutia.[558]Tatársky chán— Devlet Geraj, v rokoch 1706 — 1710 krymský chán…[559]istého murzu— z perzského mirza — kniežací syn; u Tatárov názov kniežaťa alebo vojenského veliteľa[560]Bol totiž jágerským kapitánom— v meste Jáger (dnešný Eger v Maďarsku)[561]Tatári sa tiež čudovali, že kráľ Karol dobýva Poltavu— ani v jednom z použitých švédskych a ruských prameňov nie je zmienka o cárovom posolstve, ktoré malo nesprávne informovať Tatárov o skutočnom stave. Jednako niet pochýb, že Krman mal možnosť počuť takú správu od samého murzu. Odhalenie cieľa cárovho posolstva môže byť Krmanovým alebo murzovým postrehom.[562]ľubovniansky občan Šalang— ťažko zistiť, či ide o občana Ľubovne, mestečka na Spiši, a či Lubovny pri Krakove[563]Nemáme čo jesť ani piť— parafráza citátu z evanjelia podľa Matúša 6, 31, 32[564]Kalmykovia ukradli kone celého švédskeho dvora— 24. mája si Siltman zaznačil: „Potulujúci sa nepriateľskí kozáci a Kalmykovia v blízkosti hlavného stanu vzali veľa na pašu idúcich koní kráľovského dvora, kancelárie, drabantov a čiastočne i plukov“. Podobné udalosti si Siltman zaznamenal aj 28. mája a 6. júna. Podľa údaja Šutého vzali kozáci v čase od 26. do 28. mája Švédom 1100 koní.[565]šesťdesiatková aritmetika— rátanie so zlomkami, ktoré majú v menovateli číslicu 60, vyskytuje sa najmä pri rátaní s hodinami a s geometrickými uhlami. Možno išlo o rátanie s tzv. sexagenálnymi paličkami, ktoré v 17. stor. vynašiel Reiher a ktoré veľmi uľahčovali násobenie a delenie šesťdesiatkových zlomkov.[566]sme počúvali ohromný rachot švédskych diel— naproti tomu Siltmanov denník 27. júna udáva: „Tejto noci aj Moskovania z Poltavy, ako aj spoza vody delami silne pálili a pritom sa pokúšali prejsť“. S týmto údajom súhlasí Krmanova nasledujúca veta.[567]Najjasnejší kráľ mal tento deň nešťastný— dátum kráľovho zranenia udávajú švédske pramene súhlasne na deň 27. narodenín — 27. júna. Podľa Nordberga nešli s kráľom drabanti, ale jedna stráž dragúnov. Kráľ bol poranenený tak, ako udáva aj Krman, až pri návrate z akcie.[568]ho zasiahli do nohy, ktorú si v Poľsku zlomil— zlomeninu ľavej nohy nad kolenom utrpel kráľ 30. 9. 1702 pri Krakove[569]napomenul ránhojičov, žeby vzali nožíky a nebojácne rezali— fáma o kráľovej srdnatosti vznikla už mesiac-dva po kráľovom zranení. Krmanovo rukopisné podanie tejto epizódy možno zatiaľ pokladať za najstaršie.[570]Moskovania medzitým rozkladali tábor— dňa 26. júna prešla časť ruského vojska z tábora pri dedine Krutoj Bereg pri Petrovke cez Vorsklu a opevnila táborisko v blízkosti dediny Semionovka, 6 km východne od Žukov, v ktorých vtedy ešte bol švédsky hlavný stan. Dňa 27. júna mal Rehnsköld rozkaz zabrániť prechodu ruských vojsk cez Vorsklu, ale po prijatí správy o kráľovom zranení od akcie ustúpil a keďže aj zranený kráľ ostal v tábore pri Poltave, opustil Žuky 29. júna aj hlavný stan. Dňa 30. júna v noci celá ruská armáda opustila tábor pri Krutom Beregu a 1. júla pri Petrovke prešla do nového táboriska asi 8 km severne od Poltavy.[571]Kalmykovia vbehli až do domu obývaného Mazepom— dátum tejto udalosti kladie Bardili na 16. jún a Weihe na 23. jún[572]u kapitána Funcka— Karol Funck, ktorého Rusi zajali pri Sokolke 27. apríla 1709. To isté meno uvádza aj Ennes, ktorý v Gyllenstiernovom pluku ani nepozná iného dôstojníka toho mena. Ostáva teda otázka, či je chybný dátum Funckovho zajatia a či dátum straty koní, ktoré Krman udáva dňom 29. mája.[573]zástavník Hjelmovho pluku, menom Eck— z Hjelmovho pluku uvádza Ennes korneta Jána Eka, ktorý zomrel v zajatí v Haliči[574]Toho istého dňa cárske veličenstvo… pomýšľalo na útek— Krman nevedel o súvislosti medzi odchodom z tábora pri Krutom Beregu a medzi prechodom cez Vorsklu. Datovanie udalosti na ten istý deň, v ktorý chvederčianske vojsko odtiahlo k Poltave, je mylné. Cár opustil Krutoj Bereg v noci 30. júna.[575]kráľ Karol… vyviedol všetko svoje vojsko do poľa— tento planý nástup sa uskutočnil preto, lebo Karol XII. predpokladal, že ruské vojská, sústredené na pravom brehu Vorskly, môžu bezprostredne prejsť do útoku. Keď 21. júna/2. júla začali ku švédskemu táboru prichádzať ruské rozviedky, vydal Karol XII. rozkaz prihotoviť sa na boj. Siltman však ako príčinu planého nástupu udáva, že večer 1. júla prišli do švédskeho tábora traja prebehlíci od Moskovčanov, ktorí slúžili ako komorníci a lokaji u generálkvartírmajstra Golca, a vypovedali, že nasledujúceho dňa chystá cár Švédom boj.[576]Aj my sme sa vrátili k vozatajstvu… pred severnou poltavskou bránou— Po planom nástupe rozložil Karol XII. hlavné sily pešieho vojska pri kláštore, Rehnsköldova kavaléria zastala na vyvýšenine severne od Poltavy. Medzi stanovišťom kavalérie a medzi Poltavou stálo vozatajstvo, v ktorom mal miesto Krman a Mazepa.[577]Feofan Prokopovič(1681 — 1736) — pomocník cára Petra I. pri kultúrnych a cirkevných reformách, rektor kyjevskomogilevskej akadémie, arcibiskup novgorodský, autor okolo 60 historických a teologických diel[578]Michal Polčin, schizmatik— O Michalovi Polčinovi a jeho stykoch s nemeckými evanjelikmi sa nám nepodarilo nič zistiť, ale nič nevylučuje možnosť, že pre tieto styky skutočne dostal biľag schizmatika, alebo možno patril k raskoľnikom.[579]napísal Ernestovi— kto by mal ním byť, nepodarilo sa zistiť. V spomínanom čase žil v Kráľovci profesor teológie, orientalista Hieronym Ernesti, ktorý sa potom stal superintendentom v Bartoszyciach, zomrel 8. 4. 1657.[580]napísal Prokopovič túto apológiu— o stykoch Feofana Prokopoviča s luteránskymi teológmi sa nám nič nepodarilo zistiť, ale o jeho kontakte s reformovanou cirkvou svedčí, že mu Štefan Javorskij, Petrom I. vymenovaný zástupca moskovského patriarchátu, vyčítal kalvínske bludy[581]príslušník rusínskeho bratstva— v tomto prípade ide o príslušníka niektorého ukrajinského bratstva. Tieto bratstvá, hoci boli meštianskymi organizáciami, prijímali do svojich kruhov aj šľachticov — vlastencov.[582]Otto Vilhelm Klinckowström(1683 — 1731) — tajomník na poľskom dvore, kancelársky radca, ako posol vykonal nebezpečné cesty medzi Švédskom a táborom Karola XII. v Rusku a Turecku, od r. 1726 mimoriadny vyslanec na pruskom dvore v Berlíne. Podľa súhlasného svedectva Petrého, Siltmana a Weiheho prišiel do švédskeho tábora pri Poltave 2. júla spolu s plukovníkom Sandulom.[583]šiesta trojičná nedeľa— 7. júla[584]Oba tábory boli od seba na malú štvrť míle— Peter I. prešiel 6. júla z tábora pri Semionovke do nového tábora pri dedine Jakovcy, asi 5 km od Poltavy. Takto sa vzdialenosti štvrť míle, stotožňuje vzdialenosť medzi vlastnými pol míle, t. j. na necelé 4 km. Krman hovoriac o vzdialenosti štvrť míle, stotožňuje vzdialenosť medzi vlastnými tábormi so vzdialenosťou medzi vysunutými pozíciami.[585]Švédi však blízko stanu svojho kráľa… rozložili malé stany— Krmanov údaj svedčí o novom umiestení tábora dňa 2. júla[586]Moskovania opevnili troma násypmi, a to dôkladnými— ide tu o tri z desiatich redút, ktoré Rusi zriadili asi v polovičnej vzdialenosti medzi svojím a švédskym táborom (redutami sa nazývali poľné pevnosti štvoruholníkového pôdorysu, obohnané asi tri metre širokou a hlbokou priekopou a rovnako širokou predprsňou). V čiare približne východozápadnej bolo šesť redút, štyri boli na kolmici k tejto čiare, na oboch čiarach boli reduty navzájom vzdialené okolo 200 m. Krmanovi boli viditeľné pravdepodobne len prvé tri na východnom krídle. Najprednejšie dva na kolmici neboli dohotovené a boli to tie, o ktorých hovorí, že ich dobyl Lewenhaupt.[587]Z ľavej strany sa ukázal kopec— niektorý kopec v bezprostrednej blízkosti spomenutých redút[588]Karol sa musel chopiť tejto rady… pre krutú nevyhnutnosť— príčinou iste boli jednak všeobecné žaloby v armáde, že potraviny sú stále drahšie, a preto je ich tým menej, jednak, že nepriateľ, ktorý stál na okolí s trojnásobne silnejšou vojenskou mocou, vo dne v noci ich znepokojoval[589]A tak v hlbokej noci boli všetky kráľovské vozy… odvezené— vozatajstvo prešlo k dedine Puškarovke, západne od Poltavy. Generálmajor Piper vo svojom životopise píše: „Večer dostalo všetko vozatajstvo s chorými rozkaz ustúpiť o pol míle a im na ochranu sa ponechalo 6 slabých plukov, ktoré nepočítali ani tisíc mužov, a tiež 2-3 tisíc záporožských kozákov. Vozatajstvo utvorilo vozovú hradbu.“[590]Generál Rehnsköld zaujal pravé krídlo— Rehnsköld mal hodnosť poľného maršala, miesto raneného kráľa prevzal hlavné velenie nad celou armádou. Na čele bojového postavenia pod velením Lewenhaupta stála pechota v štyroch kolónach, ktorým velil, počnúc od prava: plukovník Posse a generálmajori Roos, Stackelberg a Sparre. Za pechotou pod velením generálmajora Kreutza stála v šiestich kolónach jazda, jej pravé krídlo viedli Kreutz a Schlippenbach, ľavé krídlo Kruse a Hamilton. Podľa Fryxella sa kráľ s Rehnsköldom zdržiavali zväčša pri Kreutzovom krídle a to vysvetľuje, ako prišiel Krman k mylnému údaju o Rehnsköldovi.[591]Svedok je celý svet— Krmanovu chválu švédskeho vojska cituje zHistorie ablegationsErnst Carlson vo svojom dieleSveriges historiaIII, 271.[592]Odyseus, Aiás, Nestor, Agamemnón, Diomédes, Achilleus— hrdinovia eposu Ilias, v ktorom sa opisuje dobývanie Tróje v Malej Ázii. Za autora tohto eposu sa pokladá Homér. Hrdina Palamédés vystupuje až v pohomérovskej básnickej tvorbe.[593]ale dosť mal s hŕstkou dvanástich plukov napadnúť stotisíc— počet švédskeho vojska udáva Carlson číslom 12-13 tisíc. Naproti tomu V. A. Ďadyčenko udáva približne 27 tisíc, v druhej etape bitky iba 18 tisíc. Podľa Šutého počet švédskych vojakov neprevyšoval 30 tisíc, z ktorých sa na bitke zúčastnilo len 24 tisíc. Počet ruskej armády číslom 100 tisíc udáva okrem Krmana poručík Lyth. Carlson okrem neurčiteľného množstva kozákov a Kalmykov udáva 46 tisíc pešiakov a 10 tisíc jazdcov regulárneho vojska. Šutoj počet ruských vojsk, pripravených na boj, udáva číslicou 42 tisíc. Krmanov údaj o troch skupinách švédskeho vojska, každá o dvetisíc vojakoch, ktorí sa nezúčastnili na poltavskej bitke, vcelku súhlasí s údajom Ďadyčenku o približne 6 tisícoch, z ktorých polovicu tvorili Mazepovi a Gordejenkovi kozáci, s údajom Šutého, ktorý udáva to isté číslo, a s údajom Carlsonovým, ktorému vychádza číslica 5-6 tisíc. Rozchádzajú sa iba údaje o počte švédskych vojakov na jednotlivých miestach zálohy.[594]Dva delové výstrely dajú… znamenie do boja— podľa Lytha na švédskej strane výstrel z dvoch diel, na ktorý odpovedali Rusi výstrelom z troch[595]sa stalo, že sa opomenuli modlitby— bez chóra, čo sa predtým nikdy neopomenulo, napadli nepriateľa, práve keď začalo vychádzať slnko (chórum — švédske označenie poľných služieb božích)[596]rozostavené na dvoch násypoch— pod násypmi treba rozumieť reduty. Poručík Lyth udáva, že Švédi dobyli štyri reduty.[597]kráľ Karol… moskovanskú jazdu, rozohnanú na útek, prenasledoval na pol míle— o kráľovej osobnej účasti na prenasledovaní ruskej jazdy nemožno hovoriť. Carlson hovorí, že po zaujatí dvoch redút švédskou pechotou vnikla medzi čelné reduty ruská jazda a napadla pechotu zboku. Vtom medzerami medzi pechotou vyrazila švédska jazda, ruskú zatlačila a prenasledovala ju 4-5 km otvoreným poľom až pred ruský tábor.[598]sa prihodilo, že generálmajor…— voľné miesto pre jeho meno ostalo v rukopise prázdne. Bol to Karol Gustáv Roos.[599]cár však uňho našiel zoznam všetkých plukov— Krmanov údaj je pravdepodobný, lebo pravidlom bolo, že generálmajor mal úplný zoznam generality a dôstojníkov štábu.[600]streľbu z pušiek menovanú „salve“— latinské „salve“ znamená: „buď zdravý“. Pôvodne hromadný výstrel z pušiek alebo diel na počesť a pozdrav niekoho. Krman pod „salve“ rozumie streľbu pechoty, pozostávajúcu zo sálv. Pechota postupovala v peletónoch a pálila tak, že podľa povelov najprv nepárne predbehli o 3 kroky a vypálili salvu, potom zasa párne a vypálili atď.[601]Prvé salve bolo počuť pri útoku— generálmajor Piper, ktorý sa počas bitky zdržiaval pri vozatajstve, píše: „Už ráno o tretej sme zo sálv počuli, že armáda bojuje s nepriateľom, potom sme počuli salvy čoraz vzdialenejšie a vzdialenejšie a pokladali sme to za dobré znamenie. Ale okolo druhej hodiny popoludní sme počuli dve neporovnateľne dlhé salvy a hneď zatým sa na poli pri vozatajstve ukázal roj nepriateľských útvarov, ale keď naša obrana proti nim vyrazila, stiahli sa naspäť a krátko potom prišli utečenci, ktorí nám rozprávali o porážke armády“.[602]vraj povedal: Marš!— slovo marš tu znamená povel k nástupu[603]kráľ Karol bitku obnovil— kým Krman, Lyth, Norsbergh a Piper hovoria, že druhá etapa poltavskej bitky sa začala až popoludní, Šutoj, Ďadyčenko a tiež Carlson udávajú, že druhá etapa sa začala o 9. hodine[604]delá… zhotovené z koží, natiahnutých na tenké železo— správnejšie vari: delá zhotovené z tenkého železa, potiahnutého kožou[605]inžinierom Le Maitrom— Polonska-Vasylenková uvádza, že Petra I. veľmi zaujímal vynález Le Maitra de Seau, ktorý zostrojil prototyp guľometu. Jeho zdokonalenie navrhol sám Peter, takže ho bolo možno použiť na streľbu delostreleckými nábojmi. Kochen ako tajomník kráľovskej kancelárie v Benderoch uvádza, že 2./12. apríla 1711 predviedol Francúz Le Maitre svoj vynález rýchlopalnej zbrane Karolovi XII., ktorý si ho povolal zo Stambula.[606]kúskami železa, ľudove menovanými…— v rukopise prázdne miesto, na ktorom by malo byť slovo šrot alebo kartuše. Oba výrazy boli v tom čase známe a znamenali väčšie-menšie olovené alebo vôbec kovové guľky, ktorými sa plnili duté delové náboje.[607]Kráľ Karol bol v takom veľkom nebezpečenstve— počas poltavskej bitky ležal na nosidlách, ktoré mali po stranách dve dlhé žrde, medzi žrďami boli zapriahnuté kone, jeden vpredu, druhý vzadu. Nordberg bol pritom, keď po zabití troch drabantov a predného koňa chlapi z gardy zadného koňa vypriahli a nosidlá niesli sami. Ďalšia strela potom zlomila ľavú žrď nosidiel a kráľa preložili na koňa, ktorého zatým usmrtila guľka z ruských redút. „Tu by bol kráľ pri najmenšom útoku býval stratený. Ale plukovník Gierta, ktorý bol sám zle ranený, dal si ihneď pomôcť z koňa a prenechal ho jeho veličenstvu. Giertovi, ktorý nevládal urobiť veľa krokov, neostávalo nič, iba ostať pri akomsi plote, kde podľa všetkého by bol mal vyčkať svoj posledný osud. Ale po nejakej chvíli prišiel kráľov paholok a priviedol kráľovho osobného koňa, menovaného Brandklippare, na ktorom sa Gierta zachránil a našiel kráľa už pri plukoch pri vozatajstve“.[608]cárske veličenstvo… vkročilo do Poltavy— Ďadyčenko udáva, že to bolo až nasledujúceho dňa, 28. júna/9, júla. — Na doplnenie a korigovanie Krmanovho opisu poltavskej bitky skrátene podávame Šutého opis bitky, a to podľa jeho diel Národná vijna (219 — 221) a Borba (424 — 428): Karol XII. sa rozhodol využiť moment prekvapenia a začať generálny boj dva dni pred termínom určeným Rusmi. Švédske velenie vyviedlo svoje vojská do bojového postavenia o 2. hod. ráno 27. júna/8. júla, zanechajúc na obranu tábora asi 6 tisíc vojakov. V ruskom tábore však zavčasu spozorovali nepriateľský ruch, Menšikov vyviedol svoju jazdu a v tuhom boji vedel udržať predné pozície a dať hlavným silám možnosť nastúpiť v bojovom poriadku. O 5. hodine ráno sa Švédom po značných stratách podarilo zaujať dve nedokončené reduty. Naproti tomu pokus zaujať iné dve bol neúspešný. Preto sa švédska jazda pokúsila obísť frontálne reduty zo severu, ale Menšikov, zaujmúc svojou jazdou priechod medzi redutami a budiščianskym neďalekým lesom, nedovolil jej preniknúť za prednú líniu redút. Švédska jazda sa dostala do silnej paľby čelných i kolmých redút. Kolóny Roosa a Schlippenbacha nevydržali silnú paľbu ruskej artilérie, oddelili sa od hlavných síl a skryli sa v najbližšom lese. Peter I. dal Menšikovovi rozkaz s 5 jazdeckými plukmi a s 5 pešiackými bataliónmi zničiť Roosovu kolónu. Odrezaná kolóna bola rozbitá a pritom bol zajatý generál Schlippenbach. Zvyšky Roosovej kolóny, ktoré sa prebili k Poltave, zničili pod múrmi obrancovia mesta. Poltavania zajali aj prvého švédskeho ministra Pipera, tajomníka Cederhjelma a Dübena. Medzitým sa hlavné sily Švédov prebili medzi prednými redutami a postupovali za ruskou jazdou, ktorá na rozkaz Petra I. odchádzala na pravé krídlo opevneného tábora. Ústupom časti švédskej pechoty z pravého krídla, ktorá sa približovala k ruskému táboru, do budiščianskeho lesa sa zakončila prvá etapa bitky a nastala dvojhodinová prestávka. Peter I. zanechal v tábore pomerne neveľkú rezervu a zvyšok postavil do bojového postavenia čelom k budiščianskemu lesu. V prostriedku stála pechota pod velením Šeremeteva, na krídlach jazda s Menšikovom vľavo a Baurom vpravo. Pred frontom do dvoch línií rozostaveného vojska stálo delostrelectvo. Celkový počet tu postavených vojsk bol 32 tisíc, pričom v prvej línii, ktorá jediná zasiahla do boja, bolo len okolo 10 tisíc vojakov. Karol XII. postavil svoje vojská do jednej línie s jazdou na krídlach. V tom čase časť švédskych síl zamestnávali Skoropadského kozáci, ktorí stáli neďaleko dediny Žuky. Druhá etapa poltavskej bitky sa začala o 9. hodine ráno (Borba na str. 427 udáva o 8. hod.). Nástup začali Švédi. Neustupujúc pred silnou paľbou delostrelectva, priblížili sa k ruskej pechote. Podarilo sa im zatisnúť batalión novgorodského pluku a hrozilo nebezpečie prelomu. Vtedy sa Peter I. ujal velenia nad druhým bataliónom toho istého pluku, rýchlo obnovil postavenie a protiútok Novgorodcov. Švédi nápor nevydržali a začali ustupovať. Na zabezpečenie úspechu dostali ruské vojská signál prejsť do všeobecného útoku. Silný tlak pechoty a obchvatný krídelný manéver jazdy vniesli paniku do radov protivníka a rozrušil ich. Do 11. hodiny bolo o výsledku boja už rozhodnuté. Švédi nevydržali tlak, obrátili chrbát a utekali k Dnepru.[609]Stanislav Poniatowski— (1677 — 1762), polský generálmajor, otec posledného poľského kráľa Stanislava. Počas Karolovho pobytu v Turecku a Stralsunde preukázal kráľovi významné služby[610]predoslal generála Poniatowského k benderskému bašovi— údaj o vyslaní Poniatowského už 8. júla od Poltavy je mylný. Stalo sa tak až 15. júla, v deň príchodu Karola XII. k Bugu, a vtedy bol Poniatowski poslaný k očakovskému bašovi, od ktorého sa vrátil 17. júla.[611]pošlúc k cárskemu veličenstvu generála Meijerfelta— údaj o vyslaní Meijerfelta už 8. júla je mylný. Sám Meijerfelt udáva, že kráľ ho poslal k cárovi 29. júna/9. júla o 6. hod. ráno a okolo 7. hodiny nastúpil Meijerfelt z Nových Senžiar cestu do Poltavy. Meijerfelt výslovne uvádza, že cieľom jeho cesty k cárovi bolo: prekaziť skoré prenasledovanie kráľa. Naopak, švédsky historik Einar Carlsson sa domnieva, že Krmanova správa je mylná, „hoci odzrkadľuje medzi Švédmi rozšírený názor, že Meijerfeltovo poslanie taký účel a účinok skutočne malo“.[612]cár… prijal generála Meijerfelta— opis tohto prijatia sa nevyskytuje ani v jednom z použitých prameňov. Priama reč pri podaní rozhovoru cára s Meijerfeltom naznačuje, že Krman mohol mať túto správu od Meijerfelta, s ktorým potom spoločne cestoval z Bendier do Uhorska.[613]prepustil ho od seba iba na daný reverz— podľa cárovho želania bol za Meijerfelta zo zajatia prepustený generálmajor Ivan Ivanovič Buturlin[614]aj kráľ Karol… u seba zadržal nejakých Švédov— podľa logickej súvislosti sa tu Krman mýli a miesto slova „Švédov“ mal napísať „Rusov“. V nijakom použitom prameni sa nevyskytuje údaj, že by bol Peter poslal ako svojich poslov ku Karolovi nejakých Švédov, ktorých by bol Karol zadržal.[615]goltviansky plukovník— mestečko Goltva je na sútoku riek Psiol a Chorol; údaj, že by toto mestečko bolo sídlom polkovníka, sme v použitých prameňoch nenašli. Goltva bola vo švédskych rukách až do 27. júna, vtedy z nej ustúpil plukovník Kruse a vypálil ju. Výpady na okolie Senžiar podnikalo cárske vojsko, ktoré Goltvu obsadilo.[616]okolo desaťtisíc sčasti bolo pobitých, sčasti zajatých— Weihe udáva, že pri prvom útoku padlo 2 tisíc, pri druhom 2400 vojakov a okrem dôstojníkov do zajatia padlo 2528 radových vojakov. Carlson udáva, že padlých i zajatých bolo okolo päťtisíc. Krmanov údaj je veľmi blízky údaju Šutého, ktorý uvádza, že straty Švédov v poltavskej bitke boli vyše deväťtisíc padlých a 2977 zajatých.[617]Túto porážku vraj predpovedala nejaká žena-veštica— epizódu o veštici, Mazepovi a kráľovi, ktorej zrejme ani Krman nedôveruje, nespomína ani jeden z použitých prameňov[618]uhorský kráľ Matej(1458 — 1490) — uhorskú korunu mu odopieral vydať nemecký cisár Fridrich III. (1440 — 1493)[619]Alexander Veľký(356 — 323 pred n. l.) — kráľ macedónsky[620]Polykrates(537 — 524 pred n. l.) — tyran na ostrove Samos, pre nedôveru v jeho nepretržité šťastie vypovedal mu spojenectvo egyptský vládca Amasis. Perzský satrapa Oroites vylákal Polykrata do Magnesie a tam ho dal pribiť na kríž.[621]skúmajúc Toruň, stratil veľkou guľou zasiahnutého sprievodcu— v máji r. 1703 na predmestí Torune delová guľa zabila pri kráľovi stojaceho generálporučíka Liewena[622]uhorský kráľ Imrich(1196 — 1204) — Krmanom spomínaný Ondrej, Imrichov nepriateľ, bol jeho mladší brat, ktorý sa chcel sám zmocniť trónu.[623]pánu vojvodovi belzskému— t. j. Adamovi Mikulášovi Sieniawskému, ktorý bol korunným veľkniežaťom v rokoch 1706 — 1726[624]Oznamujeme Vášmu panstvu— prvé listy cára Petra o poltavskom víťazstve, adresované rozličným osobám, boli datované a odoslané už 27. júna/8. júla 1709; ich odpisy kolovali v Nemecku už koncom júla toho istého roku[625]Včera totiž za včasného rána— údaj nesúhlasí s datovaním 29. júna/10. júla, podľa tohto dátumu správne by malo byť „predvčerom“[626]O kráľovi doteraz nevieme nič isté— táto zmienka nasvedčuje, že list bol písaný skutočne skôr ako 10. júla, a to ešte pred Meijerfeltovým príchodom k cárovi[627]Rudolf Felix Baur— (1667 — 1719)[628]cárske veličenstvo nebolo dobre informované o celom švédskom jazdeckom i pešom vojsku— Krman tu pripomína svoj predchádzajúci údaj, podľa ktorého sa na poltavskej bitke nezúčastnilo šesťtisíc švédskych vojakov.[629]udáva sa totiž, že padlo aspoň štyri alebo päťtisíc moskovanských vojakov— Fryxell udáva 1300 padlých, Weihe 52 dôstojníkov a 1293 poddôstojníkov a vojakov, Ďadyčenko udáva 1344 padlých, podľa Šutého mŕtvych a ranených bolo 2529.[630]cez Dneper uniklo dvetisíc Švédov— Fryxell udáva 1500 Švédov a 1500 kozákov. Meijerfelt a Hultman neuvádzajú, koľko bolo ktorých, ale obaja hovoria, že cez Dneper prešlo 3000 mužov. Carlson udáva, že Švédov bolo okolo 900 a kozákov 1500.[631]Cárske veličenstvo oznámilo toto svoje víťazstvo aj cisárskemu veličenstvu— údaje o týchto oznámeniach prevzal Krman z niektorého nemeckého časopisu[632]stavali sa víťazné oblúky, slávili sa hostiny— podľa Nordberga boli také oslavy v Kodani, v Berlíne a v Holandsku, kým cisár Jozef I. vo Viedni ich nepovolil a Ľudovít XIV. nedovolil ani tlačou uverejniť o poltavskej bitke niečo, čo by ponižovalo Karola XII. V Berlíne boli oslavy 2. a 3. sept. 1709.[633]do Sokolky— dnes Pravoberežnaja Sokolka[634]okrem jednej-dvoch rybárskych čajok nenašli sme nič— všetky lode boli sústredené v Perevoločnej a pripravené pre Karola XII. a ktorých údajne bolo toľko, že by bol mohli naraz prepraviť tritisíc ľudí, spálil ešte 18./29. apríla plukovník Peter Jakovlev. Gyllenkrook, ktorý organizoval prechod cez Dneper, našiel na Vorskle pri dedine Kišeňke osem veľkých pltí, ktoré dal sem dopraviť.[635]dal vypiť zveličenie mojej márnej… dôvery— myslené ironicky, t. j. moju dôveru obrátil na posmech[636]báli sme sa… kozákov, pobiehajúcich na protiľahlom brehu— také obavy neboli plané; Weihe si 10. júla zapísal: „Konečne aj na druhom brehu Dnepra stál silný oddiel kozákov a striehol, na čiu stranu sa víťazstvo nakloní. Pretože šťastie teraz žičilo Rusom, pochytali 70 zajatcov… a zaviedli ich do Poltavy.“[637]privezúc zo zničeného perevoločnianskeho kostola preťažké… drevá— drevený kostol v Perevoločnej dal strhnúť podplukovník Silverhjelm[638]Na takú… sa naložil voz— podobne sa cez Dneper prepravilo niekoľko karôs pre kráľa, pre Mazepu a pre ženské z jeho sprievodu; karosy sa prevážali po jednej na dvoch zviazaných člnoch[639]uvideli sme, že početný nepriateľ obsadzuje kopce— Lyth zaznamenáva, že už 10. júla neskoro večer sa na piesčitom kopci nad Dneprom ukazovali oddiely Kalmykov a kozákov. Nasledujúceho dňa, 11. júla, okolo poludnia, „keď už náš milostivý kráľ prešiel, ukazoval sa nepriateľ stále viacej a viacej a o slabú hodinku sa hore na piesčitom kopci zoradila celá nepriateľská armáda“.[640]Z brehu sme uvideli mnohých, nesených podobnými loďkami— zbrojmajster Björck o svojom prechode píše: „Prišiel som k Dnepru s viacerými a prešli sme na pltiach, urobených z domov, ktoré sme zborili.“ O zúfalých pokusoch Siöman píše: „Bolo tu síce niekoľko malých člnov, ale čo to bolo pre toľký ľud. Nebolo ich viacej, než bolo treba pre veľkých a vznešených pánov, ktorí dostali miesto aby prešli. Preplávať s koňmi bolo tu nemožné, hoci sa o to mnohí pokúšali, ale rieka ich pohltila. Vo vode zahynulo veľmi veľa koní. Keď sme videli, s akou biedou sa prepravovali na druhú stranu, rozhodol som sa a spolu so mnou aj iní radšej ostať pohromade, nech sa stane čokoľvek, predsa to bude lepšie, ako pripraviť sa vo vode o život.“[641]Najsmutnejšie divadlo bolo, keď mnohí… boli nútení… všetky svoje veci popáliť— podľa Gyllenstiernu rozkaz spáliť batožinu bol vydaný popoludní 10. júla[642]Každý si pocvičil svoj dôvtip, ako má prepraviť svoje veci— Fryxell píše: „Utekajúci, odkázaní sami na seba, boli vo svojich prostriedkoch veľmi vynaliezaví. S pomocou Záporožcov sa vrchnáky, kolesá a pod. z dolámaných vozov menili na plavidlá a plávajúci ich ťahali povrazmi alebo miesto povrazov vŕbovými prútmi a samozrejme sa pri týchto smelých pokusoch veľká väčšina utopila“.[643]Generál Lewenhaupt… prosil kráľa, aby mu dovolil vrátiť sa— súhlasne s Krmanom hovorí Gyllenstierna: „Z generálmajorov šiel s kráľom Sparre a Lagercrona a kráľ chcel mať so sebou generála Lewenhaupta, ale ten sám žiadal, aby smel ostať tu, mysliac si, že azda ešte je na svete nejaké východisko k záchrane armády“.[644]Mazepov tajomník— už spomínaný Filip Orlík[645]Menšíkovov príbuzný a moskovanský brigadír— ide o spomínaného už Golovina[646]Gustáv Henrik Müller(1664 — 1719) — rodom z Livonska, v júni 1708 vymenovaný za štátneho tajomníka pre zahraničné veci, po prechode cez Dneper prevzal vedenie poľnej kancelárie a prakticky bol zahraničným ministrom[647]Johan Ludvig Wűrffel— plukovný kňaz pri Dückerovom dragúnskom pluku, r. 1712 menovaný za profesora teológie v Greifswalde, kam sa vrátil r. 1715[648]totiž Košový— ide o spomenutého už Gordejenka[649]Kým trvala moskovansko-nemecká kapitulácia— ku kapitulácii švédskych vojsk pri Perevoločnej prišlo 11. júla po kráľovom odchode od pravého brehu Dnepra[650]požičajú môjmu spoločníkovi… výborného kročiaka— zväčša dámsky jazdecký kôň. Jazda na ňom bola pohodlnejšia, lebo kráčal nacvičeným krokom, t. j. prednou i zadnou nohou jednej strany tela súčasne.[651]vstupujeme na tridsaťmíľové polia— územie medzi Dneprom a Čiernym morom bolo v tých časoch neobývané[652]Keď dávno pred svitaním bolo dané znamenie cesty— podľa Kochena a Agrella 12. júla nastúpili na pochod o dve-tri hodiny neskôr, než udáva Krman[653]Na nasledujúci deň pripadla siedma nedeľa po Trojici— t. j. 14. júla 1709; Podľa Agrellovho údaja celý tento deň postupovali dolu tokom rieky Ingula[654]poslané mi Sirmannom… „contuleurom“— majster kuchyne pri Hof-Staate sa podľa Floderusa menoval Zierman. Ide teda zrejme o tú istú osobu. Floderus ako „contraleura“ označuje istého Wallera. Krmanova i Floderusova skomolenina francúzskeho slova pochádza pravdepodobne zo slova „contrehâtier“, čo znamená stojan na ražne, a príbuzné je so slovom „hâteur“, ktoré označuje majstra kuchára, ktorý mal na starosti pečenie mäsa.[655]libra— stará váhová jednotka, niečo vyše 30 dkg[656]táto opuchlina sa okolo 24. júla mohutne zväčšovala— v udanom čase bol Krman už v tábore pri Očakove a pri opise tamojšieho pobytu sa o tejto chorobe už nezmieňuje[657]predsa nie málo bolo takých, ktorí boli nútení cestu… robiť na vlastných nohách— Kochen má opačný údaj: „Aj keď bol Dneper na mieste prechodu príliš široký, predsa sa dostalo na druhú stranu dosť koní, ktoré všetky preplávali, takže bolo málo Švédov, ktorí museli ísť peši. Kozáci dostali na druhý breh viacej koní ako mužov.“[658]Konečne dňa 16. júla sme naše pusté polia prekonali— podľa údajov Kochena a Agrella kráľ s malým sprievodom drabantov zišiel k Bugu už 15. júla okolo poludnia, kým ostatná časť vojska zastala asi míľu pred riekou a priblížila sa k nej až nasledujúceho dňa. Predtým, 14. júla, prekročil prítok Bugu, rieku Ingul, ktorej tok dovtedy sledovali a ktorú Krman vôbec nespomína.[659]Meno „pusté“ dostali preto…— v rokoch 1655 — 1685 bola pravobrežná Ukrajina dejiskom početných vojen a následkom tureckých a poľských vojenských výprav a nájazdov tatárskych hôrd bola v značnej miere zničená. V čase uzavretia „večného mieru“ medzi Ruskom a Poľskom (r. 1686) boli na tomto území len tri väčšie miesta: Bielaja Cerkov, Pavoloč a Nemirov.[660]majú nejedno od Amazoniek— v starovekých bájach národ bojových žien; podľa starovekého gréckeho historika Herodota presídlili z maloázijského polostrova do Skýtie, krajiny na brehoch Azovského mora a rieky Donu[661]uvideli sme najťažšiu kobylkovú pliagu— účastníci pochodu sa stretli s kobylkami dva razy, hoci to ani jeden z pisateľov denníkov priamo neuvádza. Prvý raz to bolo na ceste k Bugu 4./14. júla, druhý raz 25. júla, v deň odchodu z tábora pri Očakove.[662]od benderského bašu sa vracajúci Poniatowski— Poniatowski neprišiel 16. júla od benderského bašu Jusufa, ale 17. júla od očakovského bašu Abdura Ramana.[663]baša, obklopený šiestimi agmi— podľa údaja tajomníka kráľovskej kancelárie J. H. Kochena navečer 16. júla po predchádzajúcej návšteve dvoch poslov od tureckej stráže spoza Bugu prišiel ku kráľovi aga s rozličným občerstvením pre kráľa a dostal odmenu 200 dukátov a každý jeho sprievodca dostal podľa svojej hodnosti. Baša Abdur Raman toho dňa rokoval v Očakove s Poniatowskim a len po prijatí úplatku sa podvolil vyžiadať si sultánov súhlas k prechodu Švédov na turecké územie. Sám povolil iba dovoz potravín cez Bug.[664]pozval a obveselil dobrým pohárom vína— je možné, že táto epizóda sa nestala 16. júla, ale až 23. júla. Toho dňa priblížil Karol XII. svoj pôvodný tábor pri Očakove o pol míle bližšie k mestu. Navečer 16. júla sotva bol dôvod, aby kráľ sedel v koči, kým 23. júla pri premiesťovaní tábora to bolo nevyhnutné. Krman svoj voz, pri ktorom mal stáť, 16. júla ešte nemal, ale kúpil si ho až v Očakove.[665]Medzitým sa priviezli sucháre— tu Krman opisuje už udalosti nasledujúceho dňa, t. j. 17. júla, lebo už v ten deň, niekoľko hodín popoludní, po Poniatowského návrate prišlo celé množstvo lodí s rozličným proviantom[666]dávajúc prednosť tejto strate zlata a striebra— rotmajster Crafoord píše: „Vtedy sme od Turkov kupovali chlieb veľmi draho, lebo 1/4 marky stál jeden dukát.“ Jedna marka vážila okolo 1/4 kg a jeden dukát mal hodnotu okolo 6 rýnskych zlatých a práve toľko platili Krman a Pohorský v Kráľovci za byt a stravu týždenne.[667]Nasledujúceho 18. júla kráľ… konečne podvečer káže dať znamenie na zrýchlenie prechodu— podľa súhlasných údajov Hultmana, Kochena a Agrella prešiel kráľ cez Bug už ráno 18. júla. Krman teda musel navštíviť kráľa ešte ráno a cez Bug prešiel podľa všetkého ešte v prvej polovici dňa.[668]nemajúc nádej na ochotu švédskych dôstojníkov— o ich správaní pri prechode cez Bug Crafoord píše: „Tí, čo dostali rozkaz prevážať mužstvo na pltiach, boli takí nemilosrdní, že neprevážali nikoho iného okrem markytánov a iných, ktorí im mohli dať tri alebo štyri dukáty.“[669]Zavčas rána rozhliadajúc sa z nášho kopca— počnúc od týchto slov až po uloženie sa k spánku v tureckom hostinci v Očakove opisujú sa udalosti 19. júla. O šírke Bugu na mieste prechodu švédskeho vojska aj Bardili hovorí, že tu sotva bolo dovidieť na druhý breh. Podľa Arkasa cez Bug sa prechádzalo blízko miesta, na ktorom neskôr vznikla dedina Parutyn.[670]toto mesto je od prístavu vzdialené tri míle— približne 50 km, teda prinajmenej šesť míl[671]Podobné posunky použil deň predtým, zdraviac kráľa— tento Krmanov údaj je v niečom chybný alebo neúplný. Ak má tu Krman na mysli návštevu domnelého bašu u kráľa 16. júla, vtedy je údaj „deň predtým“ nesprávny, lebo toto stretnutie sa uskutočnilo 19. júla. Alebo ten istý aga, ktorý bol u kráľa 16. júla a ktorého Krman znovu stretol 19. júla, bol tým tureckým poslom, o ktorom hovorí Kochen, že vyhľadal kráľa už na pravom brehu Bugu podvečer 18. júla. Je celkom možné, že Krman bol svedkom aj tejto návštevy, a potom by bol údaj „deň predtým“ správny, aj keď Krman celú udalosť bližšie neobjasňuje.[672]zanechajúc turecký hostinec— týmito slovami sa začína opis udalostí 20. júla[673]nápoj zvaný nardenky— šťava uvarená z vodných melónov[674]kráľ Karol… sa už pripravoval na smrť— Krmanov údaj o zhoršení kráľovho zdravotného stavu nepotvrdzuje ani jeden švédsky prameň. Karol XII. práve 11./21. júla napísal vládnej rade v Štokholme list, v ktorom hovorí o poltavskej porážke ako o nešťastnej náhode a nariaďuje regrutovať domáce pluky.[675]boli zničení… moskovanskými zbormi— na prenasledovanie Karola XII. vyslal cár knieža Volkonského a brigadíra Kropotova. Ďadyčenko udáva, že Volkonského jazda zastihla 8./19. júla pri preprave cez Bug 800 — 900 Švédov. „Zo 500 ľudí padlo do zajatia, zvyšok ušiel alebo sa utopil.“ Podľa Kochena bol 20. júla zvyšok Švédov a Záporožcov, asi 250 mužov, obkľúčený a zajatý. Záporožci boli zväčša pobití. Podľa Crafoorda všetci Švédi dostali milosť, ale Záporožci boli všetci dorúbaní.[676]seraskier— turecký názov armádneho generála, hlavného veliteľa, neskôr sa stal všeobecným označením veliteľa miestnej posádky alebo menšieho vojenského útvaru[677]dal onoho zradného bašu… zaškrtiť— Norsbergh i Nordberg uvádza, že benderský baša udal očakovského sultána Achmedovi III. a ten poslal očakovskému bašovi hodvábny povraz ako rozsudok smrti. Floderus zasa uverejňuje podanie, podľa ktorého požiadal očakovský baša Meijerfelta, vracajúceho sa od cára, aby ho ospravedlnil u Karola XII. a na kráľov príhovor sultán bašu omilostil.[678]Kráľ Karol… dopočul sa o smrti svojej najmilšej sestry— bola to jeho staršia sestra Hedviga Sofia (umrela 11. dec. 1708), vdova po holsteinskom kniežati Fridrichovi IV., ktorý padol v bitke pri Klišove v Poľsku 19. 7. 1702[679]Švédi a kozáci… slávnejšou urobili rieku Limon— táto veta by správne mala znieť takto: „Švédi a kozáci touto svojou porážkou urobili slávnejšou rieku Bug, ktorá sa spolu so svojím druhom Dneprom vlieva blízko prístavu do Dneprovského limanu.“ Odborný názov „liman“ — ktorým sa označuje široké, pieskovou kosou napoly uzavreté vyústenie riek do mora — pokladal Krman za vlastné meno rieky.[680]Vznešenejší nosia tuniky— tunika je dlhé ľanové rúcho s krátkymi rukávmi, prepásané pásom[681]Janičiari— príslušníci žoldnierskeho vojska; v 17. stor. boli janičiari kresťanského európskeho pôvodu[682]podnikol cestu smerom na Bendery— odchod z Očakova na 15./25. júl a príchod k Benderom na 21./31. júl kladie aj Norsbergh a Agrell, Kochen však na 16./26. júl odchod a príchod tak isto ako predchádzajúci. Carlson datuje odchod dňom 14./24. júla a príchod k Benderom dňom 22. júla/1. augusta. Údaj, že vzdialenosť z Očakova do Bendier bola 40 míľ, je chybný; bolo to 30 míľ, okolo 225 km, takúto vzdialenosť udáva aj Norsbergh, t. j. 22 švédskych míľ.[683]Čerep— čerbet, šerbet, sorbet je turecký nápoj z ovocia, cukru, citrónovej šťavy, ružovej vody a ambry[684]horilka— ukrajinsky: pálenka[685]Blízko Očakova sme prešli cez jednu dedinu— túto dedinu švédske pramene nespomínajú. Podľa opisu okolia a podľa dňa príchodu a kráľovho pobytu, ide o tú istú dedinu, ktorú Kochen nazýva „Sukolit“ a Norsbergh „Swacklie“ a ktorá sa na starších ruských mapách nazýva Sukleja.[686]Sarmatsko— staroveké pomenovanie územia, rozkladajúceho sa od Donu po Vislu[687]Getovia a Dákovia— obe mená označujú vlastne jeden národ starovekého thráckeho pôvodu, ktorý obýval oba brehy dolného Dunaja[688]Saladin— turecký sultán, r. 1187 dobyl Jeruzalem, pravda, ešte bez pomoci Mongolov Džingischána a Timura, ktorých nájazdy Krman spomína ako nájazdy Tatárov. Uhorské vojská kráľa Belu IV. porazil r. 1241 Džingischánov nástupca Oktaj. Delhi, hlavné mesto indickej ríše, dobyl r. 1398 Timur.[689]Roxolanovia— mocný sarmatský národ pri Azovskom mori, medzi Dneprom a Donom; ako silná vojenská mocnosť vystúpil už v 2. stor. pred n. l.[690]Veľké Tatársko— územie susediace na západe s ruskou ríšou a Kaspickým jazerom, na juhu s Perziou, Indiou a Čínou, na severe s časťou Severného ľadového oceánu, ktorá sa nazývala Tatárskym morom[691]Malé Tatársko— nazývané aj Krymské alebo Perekopské Tatársko, rozkladalo sa na Kryme, na severe susedilo s ruskou ríšou a na západ siahalo až po Volyňsko[692]Veľký Mogul— vládca mongolskej ríše vo východnej Indii[693]chán— vládca Malého Tatárska, v tom čase Devlet Geraj[694]Muravský šľach— názov obchodnej a strategicky dôležitej cesty, vedúcej z Perekopu cez Poltavu až k Moskve. Touto cestou napádali krymskí Tatári Ukrajinu a severné časti Ruska.[695]Čerkesovia— patria k rodine kaukazských národov[696]Čeremisovia— patria ku skupine ugrofínskych národov, sídlili na ľavom brehu Volgy[697]Hana sana siti— „Kašlať na teba a na tvoj dom.“[698]hajde, hajdite— Krman slovo „hajde“ nepoznal. Zdá sa, že toto slovo prešlo do slovenčiny, predovšetkým na území, na ktorom boli Turci a Tatári v 17. stor. trvalo osadení.[699]Turci a Tatári… si zriadili nie zavrhnuteľný výhradný obchod— Kochen o tom píše: „Turci toho istého dňa priviezli do tábora všetko, čo treba, a to jedlá a nápoje, ako aj iné potreby: stany, šatstvo a podobné veci, takže Švédom nič nechýbalo. Baša taktiež zakázal Turkom zvyšovať ceny tovaru a oni to tak presne poslúchali, že v tábore bolo možno všetko kúpiť temer lepšie ako v meste.“[700]každej noci počúval spev tureckých strážcov— V európskych pevnostiach sa v minulých storočiach museli stráže na stojkách na znamenie zvona zo strážnice ohlásiť bitím na zvony, ktoré mali vo svojich strážnych búdkach. Podľa Krmanovho podania turecké stráže sprevádzali takéto bitie na akési nástroje spevom a opakovali ho v pravidelných intervaloch. Zmienkou o tomto speve sa Krman vlastne žaluje na zlé nocľahy a podľa údaja, že „celý týždeň trčal pod holým nebom“, možno usudzovať, že do Bendier prišiel okolo 8. augusta.[701]muzulman— staré označenie prívrženca islamu, mohamedánskeho náboženstva[702]Medzi tým časom kráľ Karol, keď prepravil svoje zbory cez rieku Dnester— podľa Kochenovho údaja stalo sa tak 5./15. augusta, podľa Agrella pechota prešla za Dnester 4./14. a kráľ 5./15. augusta[703]επίκρισις— epikrisis, grécky: posudok[704]Deuteronomium— druhá kniha Mojžišova[705]nečakane prišiel pán generálmajor Meijerfelt— podľa Kochenovho a Agrellovho údaja prišiel Meijerfelt už 3./13. augusta. Príčinou Krmanovho chybného datovania je, že asi od 8. augusta býval v Benderoch a Meijerfelta po jeho návrate pravdepodobne prvý raz uvidel práve až 16. augusta.[706]vidiac dosť mnohých vohnaných do šachmatu— azda použitie tohto výrazu je jediným, z Cestopisu čerpaným dôvodom, pre ktorý Štefan Krčméry v novele Poltava dáva Krmanovi hrať šachy (Výber z diela I)[707]niektorých aj vyvolil na miesta tajomníkov, stratených pri Poltave— to platí najmä o Müllerovi, ktorý sa stal pravou rukou Karola XII. Klinckowström a Neugebauer sa uplatnil v diplomatických stykoch s chánom Devlet Gerajom a so sultánom Achmedom III.[708]Kamenec— dnešný Kamenec Podoľskij[709]Belgorod— dnešný Bolgorod Dnestrovskij[710]alkorán— korán, svätá kniha mohamedánov[711]Kým sme sa zotavovali na našej hospode— podľa začiatku nasledujúceho odstavca: „Nasledujúceho dňa, 19. augusta“ pripadá tu nasledujúci deň na 18. august[712]za sto toliarov, nedávno mne… udelených pánom grófom Piperom— ide tu o dar, ktorý dostal Krman 10. apríla 1709[713]podobní židom, navracajúcim sa z babylonského zajatia— narážka na 1. a 2. verš 126. žalmu, v ktorom sa vyjadruje radosť židovského národa nad návratom, ktorý im z babylonského zajatia r. 538 pred n. l. povolil perzský panovník Kýros[714]Bol deň 20. augusta, na úsvite ktorého sme odišli— touto vetou sa začína Krmanovo podanie desaťdňového pochodu (20. — 29. augusta), na ktorom Meijerfeltov konvoj prešiel vyše 400 km. Priebeh cesty z Bendier do Jasov podľa Bardiliho je v krátkosti tento: 20. augusta prešli cez dve dediny, v tretej nocovali na tráve pod holým nebom; 21. augusta vyrazili o 4. hod. ráno, nenatrafili na nijakú dedinu, popoludní odpočívali v osamelom hostinci, potom pokračovali v ceste do 7. hod. večer, nocovali v hore pri potoku; 22. augusta vyrazili zavčas rána, okolo poludnia prišli k Prutu, popoludní došli do Jasov, kde prenocovali.[715]zväčšuje sa riekou Čeremoš a Moldava— rieka Čeremoš tvorila hranicu medzi Bukovinou a Haličou; Moldava nie je prítokom Prutu, ale Seretu[716]na susednom kopci má neobyčajný a dobre opevnený kláštor— je to kláštor-pevnosť Cetăţuia, postavená r. 1672, bohatá na výtvarné a stavebné pamiatky[717]Moldavský vojvoda… mal meno Michal Voda Rakovica— Voda je titul vojvodu; Rakovica pre podozrenie, že mal styky s Rusmi, bol zbavený hodnosti už r. 1709[718]na sprievod ustanovil dvoch kapitánov s dvadsiatimi štyrmi vojakmi— tento Krmanov údaj je chybný. Krman tu spočítava 20 švédskych vojakov a ich kapitána, ktorí patrili do konvoja už z Bendier, so 4 Valachmi a ich kapitánom, ktorí doplnili konvoj až v Jasoch, a tak vzniká chybný údaj, akoby celý tento sprievod bol ustanovil až Rakovica v Jasoch. Jadrom konvoja bol trinásťčlenný zbor dôstojníkov, ktorý tvorili: 1. generálmajor Meijerfelt, 2. Johan Löwenheim, generálny sudca, 3. Kristian Binnet, kapitán gardy, 4. J. W. Bardili, Meijerfeltov tajomník, 5. Jakub Vallrave, kráľovský drabant, 6. Kristian Oxhufvud, kráľovský drabant, 7. Robert Gustáv Frahser, dragúnsky kapitán z Hjelmovho pluku, 8. Fridrich Arnkiel, rotmajster Örnstedtovho pluku, 9. Peter Rydell, dvorný kazateľ, 10. Peterson, kapitán kráľovských dragúnov, 11. Karol Piper, kapitán Västmanlandského pluku, 12. Johan de Gerten, plukovník Smalandského pluku, 13. Aron Holm, sudca toho istého pluku. Tento zbor sprevádzalo 20 radových vojakov na čele s kapitánom, ako sprievodcu pripojil benderský baša agu s tlmočníkom a napokon spolucestujúci boli Krman s Pohorským, teda spolu 38 osôb. K tomuto sprievodu pripojil Rakovica kapitána.[719]Zo Sučavy sme pohli do Kimpulungu a došli sme ta nasledujúceho dňa, 26. augusta— dnes: Câmpulung Moldovenesc. Konvoj 25. augusta cez Sučavu precestoval a nocoval len za ňou.[720]Pán Meijerfelt sa doteraz veľa radil— v Kimpulungu bola porada, kadiaľ majú ďalej cestovať. Z Kimpulungu bolo možné prejsť do Sedmohradska priesmykom Borgoprundským, konvoj si však vybral cestu cez priesmyk Stiolský, ležiaci vo výške 1418 m n. m.[721]študent… z Hermanštadtu— dnešný Sibiu[722]Keď sa teraz konečne poschádzalo všetkých dvadsaťšesť osôb— týmito slovami sa začínajú udalosti 27. augusta[723]A aby sme častejšie nemuseli bojovať proti bystrine— týmito slovami sa začína opis deja 28. augusta, hoci prvý úsvit tohto dňa spomína Krman až na nasledujúcej strane[724]po západe slnka odpočívame pod jedľovými konármi— príchod na sedlo Stiolského priesmyku[725]Kde boli naše kopce najvyššie, báli sme sa zbojníkov— celá táto veta, ako aj predchádzajúci odstavec, začínajú sa slovami „S prvým úsvitom“, neopisuje udalosti dňa, nasledujúceho za nocľahom pod jedľovými konármi, ale je príkladom Krmanovho dodatočného vracania sa k udalostiam už opísaným[726]Na týchto vysokých vrchoch bol náš chodník zahataný— prekážky na ceste, najmä balvany a koňmi vyšliapané jamy spomína Bardili až po noci na sedle priesmyku pri zostupe z hôr. Podľa toho by táto Krmanova veta patrila už k opisu deja 29. augusta, kým nasledujúca veta hovorí o strmom výstupe, teda o deji z 28. augusta. Avšak pretože 28. augusta musel konvoj prekonávať výstupy i zostupy, je rovnako dobre možné, že tentoraz nie Krman, ale Bardili prenáša pozorovanie predchádzajúceho dňa na deň nasledujúci.[727]Na hrebeňoch týchto hôr sme stretli niekoľkých kurucov— stretnutie s nimi v deň výstupu (28. aug.) kladie Bardili na začiatok dňa, a to na prvom hrebeni, na ktorý sa dostali z údolia rieky Bistriţa a na ktorom sa otvárala hora, a píše: „Stretli sme niekoľkých Uhrov, ktorých sme nepokladali za najlepších, ale na naše otázky, odkiaľ sú a kam idú, dali nám dobrú odpoveď, že totiž idú z Uhorska do Moldavska.“ Hneď zatým píše Bardili o salaši, ktorý tam uvidel, a vysvetľuje, prečo obyvatelia vyháňajú ovce až sem. Krmanovi nebol salaš nijakou zvláštnosťou, preto sa o ňom ani nezmieňuje.[728]Kde sme však museli zostupovať do marmarošských dolín— touto vetou sa začína opis deja 29. augusta[729]bežala nám v ústrety… dosť hlboká bystrina— je to riečka Vişaul[730]kde sme našli stráž rákócziovských vojakov— podľa Krmanovho podania sa dá uzatvárať, že po stretnutí s rákócziovskou strážou celý konvoj zastal na ceste do Borše pokračoval až potom, keď kapitán v Borši po prijatí Krmanovho predvoja vrátil posla s povolením vstupu do Borše[731]samého dňa svojich telesných narodenín, 28. augusta— tieto slová sú najspoľahlivejším Krmanovým údajom dňa jeho narodenia; pod telesnými narodeninami treba rozumieť rodný deň na rozdiel od „duchovných narodenín“, t. j. od dňa krstu, ktorým bol 2. sept. 1663[732]tatársky výpad r. 1663— podrobnejšie o tom v životopise Daniela Krmana[733]sme vyčkávali ďalšie nariadenia pána podžupana— týmto podžupanom bol František Darvay, ktorý sa ako prívrženec Rákócziho stal podžupanom Marmarošskej stolice r. 1706. Možno predpokladať, že Krman s Pohorským a s Valachmi prišli do Borše skoro popoludní, tam sa dozvedeli, že podžupan je práve v slúžnovskom, t. j. v okresnom sídle, a pretože príchod švédskeho konvoja bol vážnou udalosťou, Pohorský hneď pokračoval v ceste za podžupanom. Týmto údajom sa v Krmanovom podaní končí opis udalostí 29. augusta.[734]Nasledujúceho dňa priletel slúžny— t. j. administratívny úradník v starom stoličnom a okresnom zriadení[735]Dňa 30. augusta… bol naším sprievodcom onen slúžny— v tejto vete slovo „sprievodca“ nemožno chápať doslovne, ale v zmysle „opatrovník“, ktorý „preukázal cudzincom všetku zdvorilosť, oznámil ich príchod podžupanovi a rozkázal, aby im vo všetkých obciach preukazovali všemožnú podporu a obstarali bezpečný a slobodný sprievod“. Odmena, ktorú slúžny dostal, platila za pol dňa týchto služieb a nie za pol dňa cestovného sprievodu.[736]moldavský murza však dostal… desať dukátov— ak je tento Krmanov údaj správny, dá sa podľa výšky odmeny uzatvárať, že tento murza šiel s konvojom už z Jasov a že Bardilim spomínané výmeny sprievodcu v Sučave a Kimpulungu sa týkali iba spomínaných štyroch Valachov[737]žid… dostal osem zlatých mincí— t. j. dukátov; poľná kancelária Karola XII. na tureckom území zamestnávala viacerých tlmočníkov — židov[738]ostatní dvadsiati štyria muži…— Krman sa tu pridŕža svojho predošlého údaja, ktorý pokladáme za súčet počtu Valachov s počtom švédskych radových vojakov[739]Také veľké boli tieto míle— nad veľkosťou týchto míľ sa pozastavuje aj Bardili a podobne ako Krman udáva, že toho dňa neprešli viacej ako tri míle. Táto vzdialenosť bola označovaná míľovými kameňmi podľa starej uhorskej miery, v ktorej sa jedna uhorská míľa rovnala dvom nemeckým.[740]postupovali do hlbokej noci— Bardili udáva, že cestovali desať hodín, a to cez Targumen (rum.: Dragomireşti), nocovali v nemenovanej dedine[741]Dňa 2. septembra— Krmanovo podanie vyvoláva dojem, akoby sa všetky udalosti, opísané v dvoch odstavcoch až po slová „Dňa 3. septembra…“ boli odohrali vo Vajnagu. Podľa Bardiliho podania sa však zdá, že návšteva generála Mikeša a zoznámenie s grófom Bethlenom sa stali pred popoludňajším prevozom cez Tisu, a to cestou zo Sigeta ku kompe v Ťačeve, vzdialenom od Sigeta vyše 25 km.[742]v dedine Vajnag— dnešný názov tejto dediny, ležiacej asi 4 km severovýchodne od obce Buštino v Zakarpatskej oblasti Ukrajinskej SSR, sa nepodarilo zistiť. Cestou do Vajnagu prešli cez Tisu podľa Ballagiho pri Ťačeve.[743]prstienok, puncovaný podobizňou— do ktorého bola vyrazená podobizeň[744]sedmohradskí vyhnanci— Rákócziho prívrženci, ktorí ušli zo Sedmohradska pred cisárskym vojskom[745]meštan bystrický— mešťan z mesta Bistriţa v dnešnom Rumunsku[746]Sikul— Sikulovia, ktorí žijú hlavne v hornatých krajoch východného Sedmohradska, boli r. 1691 uznaní popri Maďaroch a Nemcoch za tretí hlavný národ Sedmohradska; ako štvrtá národnosť boli r. 1863 uznaní Rumuni[747]keď sme dostali komisára— slovo komisár tu treba rozumieť v prvotnom zmysle, t. j. spolu poslaný, sprievodca[748]túto a iné stolice odtrhli od Uhorska— Ján Zápoľský ako protikráľ Ferdinanda I. vydobyl r. 1530 Sedmohradsko až po Sibiu, a tak bolo oddelené Sedmohradsko, ktoré trvalo až do r. 1690[749]v ktorých sa doluje soľ— dodnes sa dobýva soľ najmä v Uioara de-Sus v Sedmohradskom rudohorí[750]že by stačilo celej Skýtii— názov Skýtia tu Krman používa ako spoločné označenie celej východnej Európy. V staroveku sa tzv. európska Skýtia rozprestierala od Donu až po Vislu a Karpaty.[751]Nagy Bánya— dnes rumunské mesto Baia Mare[752]Došli sme však… do nejakej dediny— Meijerfeltov konvoj v tejto nemenovanej dedine prenocoval. Ballagi predpokladá, že to bola „ruská dedina Verecze“.[753]prišli sme najprv do Királyházy— dnešné Korolevo na území Zakarpatskej oblasti Ukrajinskej SSR[754]hrad Nyaláb— podľa údaja Ballagiho bol Nayalábvár v čase Krmanovej cesty už 40 rokov pustý; dnešný názov zrúcaniny sa nám nepodarilo zistiť[755]Nagy Szölös— dnešné mesto Vinogradov. Názov Sevľuš, ktorý malo toto mesto pred druhou svetovou vojnou si dodnes podržala jedna jeho štvrť.[756]od nejakej vdovy Perényičky— nevedno o ktorú vdovu išlo. Koncom 17. stor. bol nadžupanom ugočskej stolice Gabriel Perényi a r. 1707 bol Rákócziho plukovníkom Mikuláš Perényi.[757]Peter Perényi(1502 — 1548) — sedmohradské knieža, strážca uhorskej koruny, kancelár Ferdinanda I., jeden z prvých šľachtických prívržencov Lutherovej reformácie v Uhorsku[758]Okolo západu slnka sme došli do nejakej dediny— Bardili udáva, že to bola dedina Bene; leží v blízkosti Beregova, jej dnešný názov sa nepodarilo zistiťNa doplnenie obrazu ďalšej cesty švédskeho konvoja, s ktorým pravdepodobne až do Prešova šiel aj Krman, podávame v preklade dokončenie Bardiliho podania voSchwedische Reis-Beschreibung. Nasledujúci Bardiliho text nadväzuje bezprostredne na jeho vyššie spomenutú správu, že konvoj prišiel do Mukačeva až v noci. Bardiliho text dopĺňame datovaním v zátvorkách a do nich kladieme Bardiliho znenie zemepisných názvov.„Knieža, ktoré tu skutočne bolo prítomné, malo nasledujúceho dňa (6. sept.) svoj pôstny a sviatočný deň a nemohli sme teda tak skoro, ako sme si želali, obdržať pasy, ktoré sme veľmi potrebovali pre jeho posádky, a zväčša cez ne sme museli prechádzať. Kým sme tu boli, prišiel od Moskovanov z Poľska posol, preto sme boli potichu, aby sme sa neprezradili. Kým sme dostali pasy, zadržali nás tu štyri dni (6. až 9. sept. popoludní), ale mali sme tu medzitým dobré dni a čas dostať do seba zasa to, čo sme predtým stratili. Bývali sme v mestečku, mrchavom a neúhľadnom mieste, podobnom skorej dedine. Predsa však je tu jeden dom, v ktorom môže knieža ešte dosť dobre bývať. Asi pol štvrťhodinky odtiaľto leží chýrny zámok rovnakého mena a aj sme dostali povolenie prezrieť si ho.Len čo sme od kniežaťa dostali pas a sprievod, opäť sme pokračovali vo svojej ceste do Nemecka a prešli sme cez rieku Latoricu (Latorza). Ale pretože sme neskoro vyrazili, vládali sme tohto dňa (9. sept.) uraziť iba dve míle a dostať sa do Stredného (Seredine), kde sme aj prenocovali. Nasledujúceho dňa (10. sept.) cez mesto Užhorod (Ungwar), ktoré má opevnený zámok a meno od rieky Uh (Ung), tečúcej pod zámkom, prešli sme do Michaloviec (Neigmitier) a tak sme (11. sept.) prišli cez Vranov (Wranau) a vrchmi odtiaľ do Prešova (Eperies). Tu sme od vznešených i prostých požívali veľkú zdvorilosť a priateľskosť a hostili nás dva dni (12. a 13. sept.) aj dvaja Rákócziho ministri, ktorí tam bývali. Odtiaľ sme cez Sabinov (Zelin) a Levoču (Leutschau), veľké to banské mesto, šli do Kežmarku (Kesmarck). Až potiaľto siahal náš Rákócziho pas a sprievod. Lebo míľu od tohto mesta boli cisárske stráže. Museli sme tu stráviť dva dni, lebo od cisárskych sme nijaký pas dostať nemohli a pas od švédskeho kráľa zasa oni prijať nechceli, ale najprv sa o tom chceli spýtať na cisárskom dvore. A my sme si mysleli, že nás oni prichýlia ako priateľov. Boli sme preto prinútení rozdeliť sa a riskovať, totiž jedni odvážiť sa na cestu do Sliezska (Schlesien) cez Spiš (Zipser-Land), ktorý až dovtedy patril jednému z Lubomirských z Poľska, druhí poručiť sa milosti a nemilosti cisárskych a hľadať si ďalšiu cestu cez Uhorsko.Už som sa zmienil, že až po sliezske hranice sa Karpatské pohorie pomaly stráca, ale v tomto kraji Uhorska, najmä v Kežmarku a ešte ďalej na sever je vo svojej výške ešte také veľké, že skutočne možno povedať, že jeho končiare siahajú nad oblaky, čo pri jasnom slnečnom svetle celkom zreteľne vidieť, lebo tie končiare vidno trčať ponad tmavé oblaky a nad nimi modré nebo. Pri zamračenom počasí to však vôbec nepoznať, pretože za mračného počasia z údolia nevidieť na jeho hrebene. Keď sme sa tu niektorí už vyše mesiaca zdržali a až na niečo spotrebovali všetky svoje prostriedky a šatstvo a tu nebolo dostať vôbec nič a všetci sme pred sebou mali ešte stomíľovú cestu, nechcelo sa nám mrhať tu čas a zunovať sa tým, voči ktorým sme predsa prechovávali najbezpečnejšiu a najistejšiu dôveru a ktorým sme boli na ťarchu. Poddala sa však aj táto ťažkosť, takže sme — pravda, s veľkým nebezpečenstvom, čo nám hrozilo od potulujúcich sa — zo Svätého Petra (St. Peter) cez Svätý Mikuláš (St. Nicolai), Liptovskú Teplú (Deplo) atď. prišli do Ružomberka (Rosenberg) a tam sme kvôli väčšej bezpečnosti aj s koňmi sadli na vodu a tak sme po Váhu (Wag) na pltiach prešli popri Sučanoch (Susan) do Budatína (Budiezin), kde sme zakúpené plte museli zanechať a pokračovať v ďalšej ceste po suchej zemi cez Kysucké Nové Mesto (Neustättel).Takto sme konečne, pravdaže, nie bez veľkých prekážok a nebezpečných ciest, dosiahli koniec Uhorska, totiž Jablunkovský priesmyk (Schantze Jablunka), ktorý rozdeľuje Sliezsko, Uhorsko a Poľsko, a tým sme dosiahli aj koniec všetkého nebezpečenstva. Potom, hoci sme pred sebou mali ešte hodný kus cesty, neobávali sme sa už nijakej pohromy a šli sme teda spokojne na Tešín v Sliezsku a ďakovali sme bohu, že nám šťastne až potiaľto pomohol.[759]… náš plukovník— valašský plukovník Sandul, ktorý 11. apríla 1709 v Nových Senžaroch odmietol vziať Krmana na ďalšiu cestu. Dátum 17. apríla udal Hermelin iste podľa švédskeho kalendára, teda list bol písaný 27. apríla podľa gregoriánskeho kalendára, čo bolo v sobotu pred švédskymi veľkonočnými sviatkami, ktoré trávil Krman vo Chvederkách.

Krman_Itinerarium-Cestovny-dennik-z-rokov-1708-1709.html.txt

Keď nikde nebolo pomoci…Zdedil sedliak Petrovič pekný majetok po otcovi. Domček ako zo škatuľky, maštaľ i stodola plná, role, lúky, sady; jedny okolo stavania, iné blízko na dostrelenie.Prišlo mu dvom sestrám vyplatiť čiastky; sadol si a premýšľal:„Mal by som im dať každej kravu a po kúsku junčoviny; radšej im to dám v peniazoch. A z rolí i lúk nerád by som odtrhoval; im by bolo ďaleko chodiť sem obrábať, a mne by chýbalo. Je pravda, sused chce kúpiť lúku v Mokrom, je priam pri jeho lúke, a aj roľu v Rovnom by dobre zaplatil; nemá na svoju prístup, keď sa s horným hnevá; — ale čo by povedal svet, že sotva starý Petrovič oči zavrel, už mladý predáva! Nevídali, — pár sto zlatých dlhu ľahko zaplatím, a zostane mojím deťom celý majetok!“Rozpovedal vec žene; ľúbilo sa jej to, že bude vo všetkom gazdinou.„Požičaj si v banke,“ hovorí, „však na náš majetok radi požičajú, je veľký.“„Ach, čo keď tam hneď vyklebetia, koho majú v knihách! Pôjdem radšej k Áronovi; neraz požičal tatíčkovi, čo nikto nevedel; splatili sme, a bolo dobre!“„Ale ľudia vravia, že Židia klamú!“„Kto je sprostý, toho môžu oklamať; mňa nesmú.“Nuž išiel Petrovič ku krčmárovi Grünovi, či, ako ho v dedine volali, Áronovi, a Áron vďačne i požičal i mlčal. Vyplatil sedliak sestry; ale začali sa pritom súdiť, lebo švagrovia neboli spokojní. Áron poradil Petrovičovi svojho švagra za advokáta; vyhrali Petrovičovci. Nedostali sestry sad, ktorý ešte pýtali; — bol hoden asi 180 korún,[1]— museli zaplatiť súdne trovy, rozhnevali sa na brata, že ich ukrivdil. Povadili sa so švagrinou, a začali si jeden druhému robiť naprotiveň, čo len mohli.Petroviča to hneď trocha mrzelo, lebo pravota ho stála 100 korún, a čo zmeškal času sem-tam chodením, to by ani 20 korunami nezaplatil.Okrem toho bol on človek pokojamilovný; posiaľ ešte nikdy s nikým hriechu nemal. A teraz z neho ani nevychádzal. Deň čo deň žalovala sa mu žena, čo jej tá alebo tá švagriná naodkazovala.Stretol sa raz ten, raz druhý zo švagrov; už ako by sa jakživ neboli ani radi mali; ani nepozdravil, len tak prešiel. To bolo Petrovičovi veľmi zle; on rád s človekom postál, stratil slovo-dve, a ešte za mládencov oni traja vždy spolu chodievali. On ich doviedol za svojimi sestrami, on prehovoril otca, aby im dcéry dal. Pri vojsku tiež spolu slúžili, a mladší švagor Lacko neraz mu vo všeličom pomohol; — a teraz o taký zdrap zeme toľké hnevy! Neraz sa mu zdalo, že pôjde za sestrami a dá im tú zem — aj im po kmotre také čosi odkázal, — no ony mu zase naspäť, žeby sa s tým súdom zadrhol.Nuž tak odchádzal mesiac za mesiacom; Petroviča trápilo srdce, trápila žena, trápili ľudia, ktorí sa do toho miešali. Všetkého sa mu odnechcelo. Kde mal hľadať potechu a zabudnutie, ak nie u Árona? Tam, keď sa trochu podnapil bolo mu ľahšie.Jeho otec čítaval Bibliu; už aj on ju spočiatku čítal; ale keď na také punkty[2]prišiel, ktoré akoby ho súdili, vyložil knihu na policu na rošt, a už viac po nej nesiahal.Napred sedával u Árona len večer a po nedeliach; potom už aj vo dne. Cez zimu sa na to naučil.„Načo by ste sa tak trápili, susedko?“ hovorievala mu prívetivá Áronka. „Však vy máte krásny majetok, môžete aj niečo užiť.“Uveril jej; má pravdu! Predal ďatelinové semeno neomlátené dolnému susedovi. Nech sa ten trápi s ním; on veru nebude. Veď žena mu nepomôže — mala maličké dieťa; a obe druhé deti sú ešte drobné. Myslel, že si za to vyplatí dač z dlhu, ale nevyplatil; mal už u Árona aj on aj žena čo-to nabrané, sotva sa to tým vyrovnalo, a úroky za požičaný kapitál. Keď prišla jarná práca, taký bol mladý gazda do nej akýsi nesúci. Predtým si vždy so švagrami jeden druhému pomáhali; teraz si musel najať svojich kamarátov z krčmy. Robili mu kadejako, zato ale v jedle si netak prevádzali, a pili, že sotva stačil dávať.Žena, keď nemala žiadnej pomoci od neho, nestačila opatrovať toľký dobytok. Okrem toho začali kravy chorieť; jednu, tú najlepšiu, museli dať zabiť. Husi požrali na potoku čosi jedovaté, podochli. Išla škoda za škodou. Petrovič každú zapíjal u Árona.Nuž neodtekáva len voda dolu potokom, preleje sa dolu hrdlom nejedna roľa, lúka, dom. Tak za päť rokov stal sa Petrovič opilcom a žobrákom, lebo na majetku mal už toľko dlhu, že keď mu ho — ako Áron vyhrážal — na bubon udrú, sotva mu čo ostane.Petrovič nebol už schopný ani úroky splácať, nie to kapitál; ba on na to ani nedbal. — No tak sa všetko len ku kapitálu pripisovalo, až zrástlo už nad jeho hlavu.Žena, keď muž sa spúšťal, spúšťala sa tiež. On pil v krčme s kamarátnmi, ona doma so susedami; obzvlášť, keď urodilo sa im ovocia, to len do sudov na pálenku predávali a prepíjali; ani sa deťom neraz neušlo zajesť si Božieho daru.Raz leží Petrovič v tom sade, o ktorý sa to súdili. Priam len čo sa prebral zo sna; pil od soboty do nedele rána; teraz bolo odpoludnie. Počuje, že komusi zvonia; napadlo mu, že včera u Árona hovorili, že Lackovie zomiera. Tak ho tá myšlienka teraz prenikla: „Iste zvonia jemu, umrel; hnevali sme sa, nezmierili; už mi neodpustí.“Myslí ďalej, ako to kedysi bolo, keď ešte oni dvaja spolu chodili. Pozrel pred seba; v diaľke vidno jeho dom; — no je to tá pekná chalúpka, ako zo škatuľky?Steny orúcané, strecha otrhaná, dvor rozhádzaný, ploty okolo polámané, sady zapustené; a tak zapustené sú aj role a lúky — aj on sám!Pozrie po sebe — je nedeľa, a on aký! Košeľa špinavá, roztrhaná, nohavice nie lepšie; bosý, nečesaný.„Čo sa to zo mňa stalo?“ povie sám sebe. „Som žobrák; veď dom už čochvíľa nie je môj, ani statok; všeto patrí tomu, komu som dlžen. Ó, tatíčko môj, mamička moja! Keby ste vy to videli, čo sa zo mňa stalo, na aký som to vyšiel posmech! A to všetko nemuselo byť, keby som si nebol celý majetok nechal, keby som sa nebol s nimi súdil! Mohli sme byť priatelmi, pomôcť jeden druhému. Nebol by som do tej nešťastnej krčmy išiel, nebol by som sa zadĺžil. Ach, keby som nikdy nebol vzal ten pekelný nápoj do úst! No teraz je už všetko stratené! A on, Jurko, umrel, obžaloval ma u Boha, lebo som sa s ním nezmieril!“ Taká hrôza prišla na Petroviča, až mu studený pot vystúpil na čelo. „Ach, veď to nie je možné, aby švagor umrel; musím sa presvedčiť, musím!“Vyskočil a beží poza humná k domu mladšej sestry; počuje, že tam dnu plačú; pretlačil sa cez zástup žien do izby.Na posteli leží švagor, ale nie je ešte vystretý; žije, hoci ťažko dýcha, žena kľačí pri ňom a plače.„Jurko, odpusti mi, nechoď v hneve odo mňa!“ skríkol v úzkosti Petrovič.„Čos’ prišiel?“ narovnala sa sestra, okríkla ho surovo. „Búriť ho ideš ešte pri smrti? Kde si sa napil, tam si krič!“„Nie som opitý, Evka; nehnevaj sa!“ zaplakal Petrovič.„Nechaj ho!“ otvoril chorý oči, pohol slabo rukou, podáva ju švagrovi.„Jurko, odpustíš mi?“„Odpúšťam, aj ty mne odpusť; nebolo príčiny, tak veľmi sa hnevať. Ty nič z toho už nemáš a ja by som aj tak so sebou nevzal. Hneval sa Boh svätý, na nás oboch, preto bez Jeho požehnania niet ničoho.“„Veru hneval!“ prisvedčil plačúci Petrovič, sadol na posteľ; sestra spravila mu miesto, vidí už, že nie je opitý.„Keby som si vás nebol rozhneval, mohli sme spolu žiť; takto, keď som nikoho nemal, spustil som sa, a čo je dnes zo mňa i z mojich detí? Žobráci! Keby ste vtedy boli prijali, keď som vám ponúkal, mohlo ináč byť!“„Mohlo, Pavle; tak už si odpusťme; aj ty Evka, zmier sa s Pavlom; budeš i ty raz umierať. Mňa len hnev tlačil; veľmi sa mi uľavilo, že si predsa prišiel, že som ťa darmo nevolal.“„Mňa?“ zadivil sa Petrovič. „Ja som len tak prišiel, keď zvonili.“ Pozrel na sestru.„Poslala som; bol si opitý.“„Ó, sestra, odpusť mi!“Podala mu ruku; zaplakali všetci, a ani oko v izbe, dosť i plnej, nezostalo suché. Prestali až, keď sa začali ženy rozstupovať:„Doktor ide!“Spravil lekár poriadok; vyhnal všetkých okrem rodiny, pozrel chorého.„Neplačte,“ hovorí Evke; „je mu ľahšie, snáď ho vytrhneme, neumrie vám.“Nemýlil sa lekár; neumrel švagor Jurko, len si ešte poležal; za ten čas zmieril sa Petrovič s oboma sestrami, vyprosil na nich, že si ten sad vezmú.„Keď mi všetko predajú, nech aspoň to vám zostane.“Prestal chodiť k Áronovi, ale do domu si tej pekelnej otravy musel dať doniesť. Skorej mohol obstáť bez jedla, ako bez pijatiky.Videl, kam ho to ženie, že je už aj s celou rodinou zničený; sľuboval sebe, žene, deťom, že už nebude; no nemohol prestať. Bolo to opilstvo, ako keby za ním reťaze rinčali; on bol s ním dovedna skutý.Ach, kto opíše, ako mu bolo, keď prehliadal z toho roky trvajúceho omámenia! Prvé časy vo dne v noci len plakal a plakal.Chytil by sa naprávať zanedbané škody, ale z ktorého konca začať? U ľudí nebolo ani rady, ani pomoci. Áron pýtal svoje; keď bude musieť zaplatiť, spredajú mu naozaj všetko.Žena chodila utrápená. Odkeky sa zmierila so švagrinami, len už ta behala žalovať na neho, a dobre jej padlo, keď jej čo-to deťom dali.Na deti nemohol Petrovič ani pozrieť. Aký krásny majetok nechal mu jeho tatíčko, a on čo im nechá? Žobrácku palicu!Už ani nevedel, čo od žalosti a trápenia robiť, no tak si strhol raz Bibliu — veď bola zase nedeľa, — a začal čítať. Vedel už, že mala tá svätá Kniha právo, odsúdiť ho, vedel, že je veľký hriešnik; cítil, že Boha celým životom hneval; no ako tak čítal o tej stratenej ovci, a o tom groši a o tom márnotratnom synovi, poznal pravdu, že„neposlal Boh Syna svojho na svet, aby odsúdil svet, ale aby bol svet spasený, skrze neho.“ „Prišiel Syn človeka, aby hľadal a spasil, čo bolo zahynulo,“— teda aj jeho, nuž obrátil sa s plačom k Nemu o pomoc. Vyznal svoju vinu, prosil za odpustenie, a prosil, aby Ježiš Kristus, Syn Boží, vyprostil ho z toho opilstva, že nechce piť, a nemôže nijako prestať.Ach, a bola to pravda, čo tam stálo o Kristu písané:„On zaiste vyslobodí ľud svoj od ich hriechov!“V tom okamihu, keď tomu uveril, bolo mu odpustené, a on bol vyprostený. Padlo z neho to opilstvo ako reťaze, a tá ťarcha viny, ako keby kameň odvalil.Tej noci po prvý raz pokojne sa vyspal. Ráno bolo mu ako dieťaťu, keď našlo si otca; taký pokoj, taká istota sa ho zmocnila, že dobrý Boh pomôže mu začať nový život.Nuž a Boh nikdy nesklame toho, kto v Neho nádej zloží; tak nesklamal ani Petroviča. Požičali Petrovičovi v banke; oba švagrovia ochotne zaručili sa za neho, aby Žida vyplatil. Pomohli mu aj so ženami pooprávať stavanie.Dal Pán Boh úrodný rok, dal požehnanie v ňom na dobytku i na hydine, urodilo sa ovocia, ale nešla z neho už ani kôstočka na pálenku.Ťažko to vždy padne, platiť dlhy; nebolo to ani Petrovičovi ľahko. Naplakala sa žena, že predal sestrám skoro polovicu rolí a lúk, no on bol rád, že si odrazil kus dlhu.Trvalo to temer desať rokov, než sa celkom z neho vymotal; ale dal to Boh svätý, že potom na neveľkom síce, ale príkladne poriadnom svojom majetku smel hospodáriť.Deti mu už pomáhali; že ich v bázni Božej vychovával a od mala viedol ku Kristu — ktorý mu takú veľkú milosť bol učinil — obrátili i ony svoje srdcia k Bohu. Vyrástli z nich hodní, statoční ľudia; dožil sa z nich radosti a potešenia.Lebo svätý Boh nikdy nesklame toho, kto sa k Nemu s plačom o milosť a pomoc obráti. Ach, keď už u ľudí nikde neni pomoci v akomkoľvek hriechu alebo súžení u Boha sa ona ešte vždy nájde, lebo:„Tak Boh miloval svet, že Syna svojho jednorodeného dal, aby nikto, kto verí v Neho, nezahynul, ale mal život večný.“(1910)[1]Údaje sú z roku 1910[2]punkty— body

Royova_Ked-nikde-nebolo-pomoci.html.txt

Kýčerskému[1]Nôtili sme s dušou vrelou, slávikom Ty a ja včelou — o úsvite, o hviezd svite piesne v srdca strunách zvité. Ty o svojej šumnej milej, ja o láske pošetilej, čo nad naším tichým dvorom preletela meteorom. Spievali sme s bôľom v duši o národe — Popoluši, i jej nádej, i jej žiale, verní oba — verní stále, v žitia spechu, na úchytku cez porobu, do úsvitku. Ty už stojíš na úvratí, klas za Tebou ťažký, zlatý, kvet a perla každá brázda — dobre sial si, Poet-gazda! A ja ešte, žiaľ, ach, Bohu! na počiatku, na prielohu po úsilí všetkom, po tom, s rýmom hrám sa, so životom… A čas letí… Múza v chvate v inom dnes si dvorí šate, verš Tvoj čistý, verš Tvoj mladý kde-tu iba dušu sladí, a mlaď naša preľúbezná nás už nezná — nás už nezná… Ničevo, hej! S citom vrelým nôtili sme žitím celým — a keď vyschne piesní prameň, s dobrou vôľou ešte azda ja a i Ty, Poet-gazda, zaspievame: „Amen — amen!“[1]Kýčerský— Pavol Kokeš-Kýčerský (1856 — 1933), „sedliacky“ básnik z Lazov pod Makytou, príslušník pohviezdoslavovskej básnickej generácie, autor na svoju dobu viacerých sviežich a neraz aj osobitých lyrických veršov

Podjavorinska_Lyricky-epilog.html.txt

Tí naši učiteliaITí naši učitelia! Ach, to vám je riad! Vážnosť mať, plné žalúdky, offery, kantácie, mastný vokátor, to by pristali! Ale učiť? Ach, Bože môj, posledný šuster vedel by lepšie! Za mojich čias bývalo to ináč! Detí mávali aj vyše dvesto, učilo sa, jedny sa prestaly, druhé sa začaly, tak to šlo ustavične, ani čoby hrachom sypal. Na Vianoce sa pekávaly oplátky, každému prednejšiemu občanovi vinš na mena, pri pohrabe krásne verše…Ach, to boli inakší ľudia! Ale títo novší, jedno sprostejšie, lenivejšie, ako druhé. Ale zato nafúkaní, aby ich človek na desať krokov pozdravoval. Bývanie chcelo by to mať, ako v kaštieli. A už potom to učenie len tak odbaviť, medzi učením deti každú chvíľu von vyháňať, že vraj na čerstvé povetrie. Ako by ho tie detváky aj tak dosť nemaly! Ba aj primoc, veď každú každučičkú zimu prekašľú.A v tej škole, tam sú vraj skoro vždy obloky otvorené, akože už nebude tie deti, chúdence, v ušiach trhať! A veď sa aj len naučia v tej škole! Vari vokabule, titule, ako my predtým! Len by to vždy nezbedy robilo, nestatky vyčínalo, po stromoch sa driapalo. A že by ich ten učiteľ za to potrestal, to už božechráň — —— Ach, čo to len z tých detí bude? Veď budú akoby v hore vyrástly! Nebudú sa báť ani otca, matere, keď sa teraz učiteľa neboja. Bože môj, ako sa ten svet mení, a vždy to ide len k horšiemu! — —Takto a podobne božekávala moja stará mať nad terajšou pochybenou výchovou školskej mládeže.II— Zase máš celú písanku zababranú! A ty čo za koly mažeš! Ach, deti, deti, kedyže si už raz dáte povedať?!— Cti otca svojho i matku svoju, abys dlho živý bol na zemi. — Čo to znamená? — obrátil sa učiteľ Chabadza, starec síce len 58-ročný, ale už šedivý ako holub, ku treťoročným žiakom.— Máme sa Pána Boha báť a ho milovať, aby sme — aby sme — — viazol žiak.— rodičov a pánov svojich nepotupovali, ani nehnevali, ale ich —?— v poctivosti mali, milovali, jim slúžili — —— poslušní boli, a jich velice si vážili! — dokončí učiteľ miesto žiaka. — A prečo si sa to, Ďurko, nenaučil, veď ty bývaš inokedy vždy pilný žiak?!— Prosím, pán učiteľ — odpovedalo chlapča plačlivým hlasom — sadili sme zemiaky, nuž som sa nestihol naučiť.Učiteľ sa zamyslel.Jedno prvoročné dieťa vylialo černidlo.— A ty, Mišo, čože tam zase vystrájaš, nikdy nemáš pokoja, ani pri písaní, ani pri čítaní. Ký čert to v tebe väzí! — rozčuľoval sa učiteľ. — Ak to ešte raz urobíš, ty naničhodník…— … potvory voľáke, jeden deň neminie, žeby ste ma nenahnevaly, ešte človeka o zdravie pripravia! — bolo počuť z druhej učebnej siene zvučný hlas mladého učiteľa.— Mňa už o zdravie pripravili! — poznamenal starý učiteľ sucho odkašľávajúc. — Veru tak, jeden prestane, druhý začína.Otvoria sa dvere. Vstúpi pani rychtárka Mudrajka.— Dobrý deň vinšujem! — pozdravovala odmerane, blížiac sa ráznym krokom k učiteľovi.— Ďakujem. Čože pani rychtárku sem doviedlo? — spýtal sa učiteľ podráždeným hlasom, sotva tešiac sa jej príchodu. Už pár razy bola si dovolila učenie prerušovať a hádať sa s ním pred deťmi.— Ale prišla som vám, pán učiteľ, povedať, že nerobíte tak, ako máte robiť.— Nuž, a prečo? — spytoval sa učiteľ, nie súc ešte celkom privyknurý na rychtárkin ostrý jazyk.— Nuž, Jano zase veľmi dostal od otca, a to len pre vás. Nuž ktože to slýchal dávať takému chlapcovi po päť riadkov nazpamäť! Raz si to prečíta, už to vie. Potom z dlhej chvíle dotiaľ sa liepal na stromky, kýmkoľvek nám jeden mladý štep nezlomil. Takú bitku dostalo chúďa, že sa mi išlo srdce nad ním puknúť, a to všetko len pre Vás. Ak mu ešte otec dakedy ublíži, budete mať na svedomí!— Ale, veď ja, pani rychtárka, nemôžem za to, že váš Janko má takú dobrú hlavu. Veď sa mi to druhí tak chytro nenaučia, čo by som sa hneď na hlavu postavil. A potom k vôli jednomu nemôžem predbehovať.— No, už som vám len prišla povedať, aby ste vedeli, čo a ako máte robiť, lebo ja si deti pre vás biť nedám. Veď ktože to kedy slýchal, len vždy…— A ja si to vyprosím, aby ste ma vy tuná poučovali! — ohradil sa učiteľ proti rychtárkinmu tónu, vyjdúc konečne z trpezlivosti.— A či si to vyprosíte a či nie, ja viem, ako to s deťmi treba. Veď ja som rechtorská dcéra. Môj otecko, — Pán Boh im tam daj slávu večnú, — ten vedeli učiť, to bola radosť! Mali trirazy toľko detí a každé im predsa dvarazy cez deň prešlo popod ruky. Ale ten nedával po päť riadkov. Vždy maly deti čo robiť. Formule, počty domov rátať, vokabule. To boli učiteľ! A jednostajne tie deti v škole držali a nepúšťali ich pod chvíľou von sháňať. Ale teraz tí učitelia nevedia nič. Len každý si to hľadí tú školu čím skôr odbaviť, aby si už potom mohol ísť po svojom.— Ale, veď ja som nie vina, že je váš Jano nezbedník. Môžete si ho doma držať, a keď vie lekciu, môže vám trochu pomôcť — premáhal sa učiteľ.— Ale chlapec a doma pomáhať! Veď je vari nie dievča! A potom môj syn môže byť múdrejší, ako vaše. Keby ste…— A už mám toho dosť! zvrelo to v učiteľovi. — Keby ste si šli radšej domov zápražku zamiešať!— No, však vy ešte obanujete, aj vy obanujete! Veď vám ja podkúrim, aj vám podkúrim! — zastrájala sa rychtárka tresnúc dvermi za sebou.Rychtárkin Janko a Marka podívali sa víťazoslávne na ostatných žiakov.— Že si radšej deti doma neopatrí! Ešte sa mi sem príde vadiť, kto to len kedy slýchal! — neprestávalo to vreť v učiteľovi.III— Nie a just nepôjdete viac do tej školy! — hovorila po obede rychtárka svojim deťom. — Aby vedel ten — ten lepkár!— Lepkár, lepkár, veru taký lepkár! — opakovaly deti vytešené za matkou narážku, že učiteľov otec bol len šuster a nie rechtor, ako pani rychtárkin.— Veď by ste sa tam u neho aj mnoho naučili, veď on sám toho skoro nič nevie, — odôvodňovala pani rychtárka svoje rozhodnutie.— Lepkár ide, lepkár! — zvolaly zrazu deti, tisnúc sa k obloku a tľapkajúc rúčkama. — Dedinou totiž kráčal ich učiteľ.— A veď vás otec naučí toho dosť, keď bude mať čas, — tíšila rychtárka svedomie.Po škole prišly sa učiteľove deti baviť do rychtárov.— My sa veru neideme s vami hrať, lepkárenče! — odbil ich Janko na krátko.Rychtárove deti zostaly už potom stále doma. Poneváč ich však otecko učiť nestihli, pásavaly dobytok, husy atď. Poneváč boly veľmi živé a rozpustilé, zapričinily rodičom mrzutosti a škody toľko, že ich nestačili ani trestať. Deti zdively, ale boly rady, že už nemusia chodiť do školy k tomu „lepkárovi“. Pani rychtárka si neraz nevedela s nimi rady.— Ach, vy potvory, budete vy poslúchať! — kričiavala na ne bijúc ich po hlave. — Aleže vás naučil v tej škole, nezbedníkov voľákych, veď je toto hrôza s vami! No, ale od takého učiteľa sa dieťa len huncútstva naučí! A čo by to len bolo z vás, keby sme vás neboli vzali od toho lepkára! — — — —

Kompis_Ti-nasi-ucitelia.html.txt

AsekuráciaUjček Škutina podíval sa znovu uprene na mňa, tvár sa mu svraštila, husté, chlpaté obočie naježilo ešte väčšmi, drobné, jako trnky oči zasršaly zlostným, sebavedomým ohňom. Pohnieždil sa na stoličke, odkašľal, utrel si ústa veľkou červenou šatkou, potom pokračoval vážne, zdĺhave:— Ani nie zle! To by bol pekný poriadok! Veď to mám preca čierné na bielom. Písmo nepustí.Ujček počal žmoliť v prstoch kúsok zamasteného papieru, patrne, aby dodal váhy svojim slovám. Ale ja som si toho počal všímať až neskoršie. Do týchto čias počúval som ujčeka veľmi málo. Neviem, či zo strachu, že mu nebudem vedeť pomôcť, či tušiac, že bude hovoriť ešte dlho, hodne dlho. Vyrozumel som iba toľko, že ujčekovi zdochol kanec. Mne to bolo ostatne celkom prirodzené. Každý boží ďeň umiera preca na celom svete toľko ľudí, prečo by teda nemohol raz za čas zdochnúť nejaký ten kanec, a čo by to bol hneď ujčekov.— Ale ty, syn môj, tak sa mi vidí, veru skoro dogazduješ, ak sa budeš svojho tak domáhať, ako dosiaľ. Ja nechcem nič, iba čo mi patrí. Ale čo mi patrí, chcem aj dostať. Veď som sa preca nelopotil toľko rokov, aby som teraz o všetko prišiel na staré kolená. Ale takí ste vy mladí. Všetko si dopriať, nič nezgazdovať, dobre žiť, dobre jesť, dobre piť, a keby to zo svojho, ale keď to všetko ide z otcovského. A potom sa vám nepáči, keď starší človek, skúsenejší chce zachrániť, čo sa dá. Pre vás, to verím, by mohol všetko parom pobrať.Ujček prestal a zamyslel sa. Bol to bohatý gazda v blízkej dedinke Móťovej. V gazdovstve bolo vždy plné ruky práce, starostí. Voľáky čas bol ujček aj rychtárom a tak chodieval v úradnej povinnosti do nášho mesta. Prežil mnoho, vychoval pätoro detí, pochoval dve ženy. Často prichádzal k nám celý ustarostený, ale som ho nikdy nevidel takého utrápeného jako teraz. Chcel som ujčekovi niečo poradiť, ale nevedel som. Cítil som, že ujček chce už raz počuť aj moju mienku, nuž som aspoň začal, trebárs nesmelo, ale preca s vážnou tvárou:— Kedy sa vám to stalo s tým kancom, ujček?Ujček si zavzdychol zhlboka, boľastne. Nechcem mu krivdiť, ale nedal by som na to krk, že za svojimi nebožkami ženami — Pán Boh ich tam osláv! — žialil väčšmi.— Taký krásny kanec! Prezimuješ ho, peľcháš, a teraz, keď by to malo doniesť užitok, ti zdochne. Neviem, ký čert to naň prišiel. Veď teraz ani nepočuť o dákej nákaze.— Už len muselo naň niečo prísť — hľadel som ujčeka uspokojiť.Ujček sa podíval na mňa skúmave, jakosi neiste, jako by sa mu zdalo, že som uhádol nejaké jeho tajomstvo. Ale mne sa ozaj počalo o tom kancovi niečo mariť. Sesternica, ujčekova nevesta, keď bola u nás, hovorila, tak sa aspoň pamätám, o tom kancovi. Že mu vraj ujček nechce dopriať ani len poriadnych pomýj, že kanec, chudáčisko vyschol na triesku, lebo ho vraj i červy žraly. Nesmie sa mu ani postlať, a k tomu všetkému má chliev deravý. — No, reku, ty si, chudák, nepotreboval ani nákazy. — Len mi nijak nešlo do hlavy, že by bol ujček tak zanedbával práve kanca. Keby to človeka, nedivil by som sa, ale o statku som preca vedel, že sa mal u ujčeka vždy dobre.— Do takej škody prísť a to všetko pre tú nešťastnú obec! To mi vari sám čert zatemnil rozum, aby som to vzal na seba! — neprestával ujček božekať.— Tak to bol teda obecný, nie váš, ujček? — zvolal som prekvapený.— Obecný, syn môj, obecný, od ministerstva,… vysvetľoval ujček — ale obci som ho iba ja vybehal. Sedem rokov som ho choval.— Nuž, keď je tak, či by vám obec nemohla dať zaň nejakú náhradu? — vyrukoval som teraz už so svojím nápadom.— Ale mohla, mohla, beztak mi platila od neho na posmech málo: dvacať zlatých na rok — odpovedal ujček, jako by nebárs dúfal v tú náhradu od obce.— Len ste to mali, ujček, prv oznámiť a zverolekára zavolať.— Veď som ho zavolal, ako by som ho nezavolal — ponáhľal sa ujček ospravedlniť, akoby urazený, že predpokladám o ňom takú nedbalosť. — Aj asekuráciu mám tu. Hneď, keď sa kúpil, dala si to obec skrze mňa vykonať — podával mi ujček kartičku, ktorú bol mädlil v prstoch. — Ale je to po maďarsky. Neviem, čo mám s tým robiť, nuž mi to syn môj, vysvetli.Roztvoril som kartičku a prekladal ujčekovi, ktorý pokojne očakával výrok, vlastne svedectvo svojej opatrnosti.— „Jozef Škutina,“ — čítal som slávnostne — „obyvateľ obce Jazora, pokutuje sa pre nedostatočnú opateru obecného kanca na 50, slovom pädesiat zlatých.

Kompis_Asekuracia.html.txt

AmerikánI„Pán Boh ma predsa len neopustí!“ zavzdychla si za každým prestátym nešťastím pobožná Vŕbková. A táto pevná dôvera v Boha, najlepšieho, najláskavejšieho Pána, dodávala jej voždy novej sily k novým bojom života.Vŕbková pretrpela mnoho. Rodičia ju odumreli malú. Ako sirota, odkázaná na milosť cudzích ľudí, trápila sa po službách až sa konečne vydala. Ale ani vtedy sa jej veľmi dobre neviedlo; jedno dieťa stíhalo druhé, bieda sa množila a keď sa s deťmi už dobre natrápila, keď ich už tak ďaleko vypeľhala, že boly k práci schopné a mohly pomáhať chlieb zarábať, pomrely jej jedno po druhom. — Jej muž, statočný, dobrý človek, chcejúc jej i sebe na staré dni lepší život pripraviť, pobral sa do Ameriky, ale na ceste biedne zahynul; našiel hrob svoj v mori.Vŕbková ostala sama. Všetci ju opustili, ale Pán Boh ju predsa neopustil, lebo o päť mesiacov po smrti mužovej obdaril ju novým potešením, zdravým, silným dieťaťom, ktoré pokrstili po otcovi Pavlom.Palko bol jedinou radosťou nešťastím stíhanej matky. Opatrovala si ho sťa oko v hlave, považujúc ho vo svojej biede a chudobe za vzácny poklad, za Bohom jej na staré dni poslanú oporu.Chovala, opatrovala si ho s opravdivou láskou materskou tak, ako to Boh prikazuje, aby vychovala z neho statočného, poriadneho človeka.Nebolo tichšieho a lepšieho žiaka v škole, kam ho matka v zimnej nepohode na chrbte nosievala, a nebolo poriadnejšieho šuhaja v celých Drieňovciach od Palka, keď ho matka k Malinovi, prvému gazdovi v dedine, do služby doviedla.„Bože večný, či to tak musí byť na tom svete, že jeden človek je bohatý a druhý chudobný? — Čo sa moja úbohá matka narobí, natrápi a nič z toho nemá. Za mokrú tmavú komôrku, v ktorej býva, a za polmeričný kúsok štrkovitej, planej role pod zemiaky robí Židovi skoro celý rok. — No, však až ja budem paholkom, musí to byť ináč. Možno, že si ešte raz sám dajakú chalúpku kúpim. Ach, malaže by mamička radosť!“Takýmito myšlienkami zaoberal sa mladý Vŕbka, pasúc kravy na Kráľovom Hone pod Javorniskom, zkade bol rozkošný výhľad na celú dedinu. — On, chudák, nepoznal ešte život, on nevedel, že šťastie od nešťastia asi tak ďaleko leží, ako breh od mora.Palko poslúchal Boha i ľudí, pracoval, sporil, aby len mohol celú službu, čo dostal, 20, neskôr 30-40 korún ročne, matke odovzdať.Matka však bola by to srdce s Palkom rozdelila a preto službu tú neupotrebila pre seba, ale kúpila za ňu jemu oblek na zimu. A keď dostal Palko čižmy od gazdu, ako odmenu za vzornú poslušnosť a usilovnosť, vtedy radosť šťastia zajasala pod krovom tmavej mokrej komôrky starej Vŕbkovej.Ako málo je treba k šťastiu mnohých ľudí!IIČas beží ani voda. — Prešlo niekoľko rokov a Palko prácou i dobrou stravou zosilnel a vyrástol v najkrajšieho mládenca v Drieňovciach, súc vzorom nielen dobrého syna, ale i poriadneho, statočného paholka a svedomitého robotníka.Zakladala si na ňom matka, ktorej sa aspoň jedon sen vyplnil, že stal sa Palko paholkom u koní, a zakladal si na ňom i sám gazda, hospodár, majúc ho rád, ako svojho vlastného syna.I Palkovi splnila sa túžba jeho dobrého srdca, že mohol matke najať malú jasnú izbietku v susedstve svojho gazdu, v ktorej ju už teraz nielen každú nedeľu, ale každý večer, keď prácu svoju skončil, navštevoval.Vŕbková žila šťastne a spokojne, ale nie dlho, lebo Palka odobrali na tri roky k vojsku. Bola to veľká rana pre ňu.„Tri roky prejdú, ani čo by dlaňou plesnul,“ tešil Palko matku, „a ja sa vrátim. Zkúsim aspoň kus sveta. Nežiaľte, mamička moja! — Árendu za izbu si zaplaťte za tie tri roky, kým sa vrátim, z peňazí, ktoré som si v službe zgazdoval, však sporiteľnú knižku máte v truhle. Nuž a na živobytie si už len s pomocou Božou akosi čosi vytlčiete.“„Nenie mi tak o živobytie, ako o teba,“ riekla smutne matka. „Bojím sa tej vojenčiny. Pri všetkej prísnosti a pri všetkom peknom poriadku, ktorý tam panuje, odvyká mladý šuhaj od práce a zvyká sa na záhalku, ktorá je matkou mnohých veľkých hriechov a macochou všetkých cností. Ona umára telo a zabíja dušu toho, kto sa jej oddá.“„No, nech Boh chráni, aby to tak malo byť,“ tešil ju Palko.„Aj je, syn môj, veru je. Vídavam to tak na mnohých, čo sa s vojenčiny navrátili. Mnohý z nich narieka a žaluje sa, čo pretrpel, čo prekonal a jak si často na dom rodičovský spomínal, ale navrátiac sa doň, nehľadí si toho domu, tej otcovizne, aby ju prácou zveľadil, ale hrajúc si i doma obvyklým spôsobom na pána, leňoší, až sa konečne stane z pána povaľač, žobrák, ťarcha ľudom.“„Mamička drahá, nesmiete si tú vojenčinu tak čierno maľovať, v každej pšenici najde sa kúkoľ, mnohý pravda navykne pri vojenčine lenivosti, z dlhého času a zo záhalky klesne do hriechov, z ktorých viac snáď nepovstane; ale mnohým zase vojenčina bola dobrou školou pre celý život. Ja, navyknutý od malička pracovať, nezabudnem robotu a môžem sa tam i niečomu dobrému priučiť. Tam sa sídu všakoví ľudia z rozličných krajov a všade vedia dačo iného, z čoho sa i mne môže niečo hodiť. Počujem, uvidím a zkúsim mnoho, čo mi môže byť na osoh. Na vás, mamička drahá nezabudnem, budem vám často písavať.“„No, poručeno Pánu Bohu, ostaň mi len takým, akým si dosiaľ býval,“ riekla žiaľna mať, utierajúc si slzami zvlhlé oči.IIIPrešly tri roky. Palko sa vrátil s vojenčiny.Matka radosťou plakala, veď stal sa ešte krajším a záľubnejším, než bol predtým. I gazda naň čakal, ako na svojho bývalého a statočného sluhu s otvoreným náručím a potešil sa, keď Palko, odpočinúc si s cesty, vstúpil nanovo do služby k Malinovi.Prvé dni na ňom nikto zmeny nebadal, iba jeho matka. Oko materinské má divotvornú moc; ono hľadí dieťaťu rovno na dno duše.Tak prezrela i stará Vŕbková svojho jedináčka a presvedčila sa, že je Palko celkom iný, ako býval predtým. Jej bystrému oku neušlo, že Palko stal sa viac bezbožným než pobožným; že často kľaje; že za veselými dievčaty lipne, ktorých si predtým ani nevšimnul; že teraz dosť často i do krčmy zajde, kam predtým nikedy nechodieval; že sa kamaráti s mládenci, ktorí veru v zlom chýre stáli a ktorých by on predtým ani len nebol obzrel. — Toto všetko obťažilo jej šedivú hlavu krušnou starosťou, ktorá sa v deň hodov drienovských ešte zdvojnásobnila. Celá dedina bola na nohách, všetko občianstvo sviatočne poobliekané hrnulo sa k muzike do krčmy, kde rozjarená mládež obojeho pohlavia veselo tancovala.Stará Vŕbková, modliac sa pri okne, zavrela modlitebnú knihu, složila okuliare s nosa a pozerajúc na veselý shon mládeže, rozmýšľala, či je aj Palko v kole.V tom sa otvoria dvere a tancom rozparený Palko rezko vkročil do izby.„Mamička moja, prišiel som pre vás, aby ste sa aj vy išli kuknúť na muziku. Je tam ľudí, že ani izby, ani dvor nestačí. Poďte, soberte sa aj vy.“„Ach, syn môj drahý, ja som jakživ, nikdy, ani čo som mladá bola, na muziku nešla, nuž čože by som sa na starosť bláznila!“„Aké bláznenie; sú tam ešte aj starší ľudia od vás. Stará Nosička tak tancuje, až jej papuče plieskajú,“ povie Palko.„Nuž tak to býva, že jeden blázon sto bláznov spraví, ale mňa na sobáš nedostane. Stará Nosička bola odjakživa pochabá, nuž aké srdce, také skutky.“„Ale, mamko, veď vy nemusíte tancovať; len sa poďte trochu kuknúť na ten veselý svet,“ doliehal Palko.„Na to ma ty, syn môj, nenahovoríš, čo by si ma za tri dni prehováral; však jestli ti je vôľa, nuž len choď a zabav sa, ale len pri poriadku, aby si do nejakej mrzutosti, aké sa často pri muzikách stávajú, nezabŕdol. Ja sa už len svojím spôsobom, modlitebnou knižkou a pátričkami, zabavím,“ riekla matka.„Ej, mamička, máte vy tvrdý klinec v hlave. Ostaňte s Bohom!“ zavolal a odišiel.Matka pozerala za ním cez okno a ani očiam nechcela veriť, že by bol Palko podpitý, až keď sa pár ráz potackal, uverila a — zaplakala: „Ach, nie je to ten môj Palko, ako býval; zmenil sa veľmi!“Horké slzy srdca materského padaly na modlitebnú knihu do lona Vŕbkovej dlho do noci.Na druhý deň boly podhodky. Práca nikomu nechutila a málokto aj pracoval.Chlapi besedovali v krčme, dopíjajúc hriate, ktoré krčmárovi od muziky ostalo; ženy, obkľudiac dom a deti, išly jedna k druhej na posedenie a mládež skupštila sa menším i väčším počtom na ulici, spomínajúc živo včerajšiu tanečnú zábavu, na ktorej zo všetkých mládencov najviac Palko tancoval.Nebolo v celých Drieňovciach človeka, ktorý by nebol uznal, že je Palko najkrajší mládenec v celej dedine a že aj najlepšie tancuje.Každé dievča, ktoré do tanca pojal, cítilo sa byť šťastné, lenže toho šťastia sa najviac len Jurcovie Bete ušlo, lebo s tou najviac tancoval.„Či mu porobila, či čo, tá stará rebrina?“ pýtaly sa medzi sebou gazdovské i služobné dievčatá.„Čo má na nej? Však pekná je veru nie, vyzerá ani cvikla, keď ju mráz opáli,“ povie jedna.„Vlasy má riedke ani vymrznutá ozimina, pútec široký ani panská cesta, oči prižmúrené ani sysel, nos čapatý, ústa ani vráta a v nich zuby ani štrbavé brdo,“ dodala druhá posmešne.„Ale zato jazyk, ten má na mieste; keď ho pustí, ženie ani mlynské koleso,“ riekla tretia.„Nuž možno, že práve ten jazyk sa mu na nej ľúbi,“ posmeškuje štvrtá.„Ach, ha, jemu sa ľúbi chalupa na vyšnom konci dediny a pár stovôček v sirotskej kasse. To mu dodávalo kurážu aj k včerajšiemu tancu.“„No, ja keby som bola mládencom, nechcela by som ju, ani čo by kaštieľ a celú sirotskú kassu mala. — Však keby bola na čo súca, bola by sa už dávno vydala a nemusela čakať, až jej na chrbát tri kríže zasadnú,“ vykladala rychtárovie Zuzka, ktorá si Palka za istého držala.„Čo vravíš, tri kríže? Tá zaiste aj kuruckú vojnu pamätá, však má čelo samé vrásky,“ dovŕšila hájnikova Katka, nahnevaná na Betu, že sa Palkovi predstrčila, keď išiel ju, Katku, do tanca volať.„Ale čo nás po ledačom; keď sa mu páči, nech si ju vezme a nech si ju bárs aj do koča posadí, ak ho má; nám tým z maštale neodbudne. Viete vy, čo, dievčence, poďte vy k nám na podhodky; k bratovi sa kamaráti sídu, zabavíme sa.“Návrh bol prijatý a odišly do hájovne. O tom istom predmete rokovali však aj chlapi v krčme, i ženy po celej dedine. Ký div teda, že sa to aj starej Vŕbkovej do uší dostalo. Nehovorila nikomu nič, ale si pevne pred seba vzala, že Palka od nej odhovorí, že si ju vziať nesmie, trebárs má aj chalupu a pár stovôček. „Čo je bohatstvo bez cnosti? A Beta Jurcovie jej veru v ničom nemá. Tá nenie ani do koča, ani do voza. Robota jej nevonia, lebo ju ani nezná. Nuž čo by mal z nej? — Pekná je nie a tých pár zlatých sa ľahko minie, potom čo? Nie, nesmie si ju vziať. Lepšie je na jednu nohu kuľhať, ako na obe.“ Tak rozmýšľala starostlivá matka, ktorá by, bola najradšej svojmu synáčikovi už na zemi nebo pripravila.*Darmo proti vode plávať! Palko sa vzdor prosbám, výstrahám a napomínaniam matkiným predsa len oženil. Oženil sa proti vôli matkinej, pojmúc Betu Jurcovie za ženu.Ani čo by mu bola porobila, od tých hodov sa musel každý deň s ňou sísť, a všetko odhováranie nepomohlo, ba práve naopak účinkovalo.Chalupu vyše dediny znova omazali, obielili, okolo dverí a okien kvetisto omaľovali, vnútri obielili, namiesto ohnišťa sporák s kachlovým prípeckom postavili, dymom očmudenú povalu bielymi ružami vápenou štetkou spravenými okrášlili, aby sa len v nej novomanželia: Palko s Betkou dobre cítili.Novými obývateľní oživla stará, zapustlá chalupa vyše dediny. Mladý gazda s celou horlivosťou počal svoje nové povolanie. K opravenej chalupe pristavil murovanú komôrku a konca tejto drevenú maštaľ. Oproti tejto posbíjal z pozostalých od stavby kusov dreva chlievec pre ošípané; dvor obhradil z brezového prútia pleteným plotom tak, že to vyzeralo pekné, milé ani na obrázku.A čo ešte, keď mladomanželia kúpili na verejnej dražbe pod päť-šesť meríc role, v pôstne trhy dve červené kravy a na veľkonočný jarmok prasa, nuž im nejeden človek v obci závidel.Stará Vŕbková s radosťou počúvala pochvalné zprávy o novom gazdovstve synovom a bárs ju Palko viac ráz k sebe volal, ona, bojac sa zlého jazyka nevestinho, nešla.Až keď Pán Boh novomanželom do roka požehnal proroka a Palko ju znova prosil, aby len išla k nim, že nemá kto ženu a dieťa opatriť, išla, pohnutá láskou materskou, vybaviť túto kresťanskú povinnosť. Ale keď raz už bola v dome, nechcel ju Palko viac pustiť. A ona, zaľúbiac si malého Štefka a vidiac, koľko práce pribudlo s novým malým obyvateľom v dome, dala sa prehovoriť a ostala.Zpočiatku to len išlo ani hodiny u mladých Vŕbkov, kým stará mať stačila všetko v dome porobiť a Palko mohol sa oddať práci poľnej a chodiť ešte aj na zárobky. Neskôr však, keď každým rokom dieťa pribudlo a žena jeho stávala sa s roka na rok nejapnejšou, lenivšou, ba zvyknúc pri toľkých kršteniach i na to čertovo pokušenie, vždy viac a viac pila, začalo byť u mladých Vŕbkov smutne, ba biedne.Stará matka mala zlý odpočinok vo svojej starobe. Od svitu do mraku musela robiť, a to o hlade a o smäde, bo čo mala zjesť, dala obyčajne hladným deťom. A za jej prácu, za láskavosť utŕžila od opilej nevesty hriechu, nadávania, koľko len zniesť mohla.Palko si toho ani nevšímal; býval mrzutý, nahnevaný, vidiac, ako sa naň bieda so všetkých strán rúti.„Chleba, chleba,“ volaly plačúce deti a chleba nebolo. Hladné líhaly a hladné vstávaly s plačom. Beta si z toho plaču málo robila; čo mala dať deťom zjesť, zaniesla Židovi za pálenku, ba ešte i z hrnca vybrala zemiakov alebo strovy a prepila. Obleku poriadneho tiež nebolo v dome. Čo mohla uchytiť, popredala, za čo sa len dalo, aby mala na tú čertovu posilu. Neporiadna gazdina ťahá celý dom do záhuby. Veľké nešťastie pre rodinu je, keď muž pije, ale sto ráz ešte väčšie, keď je žena korheľkyňou.A toto nešťastie bolo u Vŕbkov. Ešte kým stará Vŕbková mohla pracovať, nebolo to tak hrozné; rozumná, zkúsená žena vedela veľa i s málom zariadiť, ale keď chudera, vysilená ťažkou prácou, zmorená hladom a trápením, sklesla a nezdravá obľahla, nebolo nikoho, kto by deti obriadil a nasýtil.Beta, súc opitá celý deň, sotva sama seba okľudila a Pavel nestačil. — Deň čo deň hlušil, robil, okolo svojho i na zárobku, ale jedny ruky pre desať ľudí výživu zaopatriť nestačily, zvlášte pri takom poriadku, aký opilá Beta v dome udržovala. On chudák robil pri lahodnej strave celý deň a keď večer prišiel, bol doma hriech, svada, zlosť a plač. Aby tomuto vyhnul a aby nemusel každý večer rychtára robiť, neprišiel neraz domov a išiel si radšej posedeť do krčmy.To bol začiatok i jeho zkazy, jeho neprávosti, a tu sa zrejme dokázala pravda príslovia, že neprávosť muža pochádza od zlej ženy.*Prešlo spevné leto a nastala pochmúrna, studená, sychravá jaseň. — Od drieňovských hôr fučal studený vietor a akonáhle sa utíšil, začalo pršať a pršalo i vyše týždňa. Keď však prestalo pršať, zase hustá, dusivá hmla zaľahla na Drieňovce, že súsed súseda nevidel.Boly to zlé časy pre zádušlivých a starých ľudí.Ani stará Vŕbková nemohla sa v tomto špatnom, studenom počasí dobre cítiť. Chvíľku ležala, chvíľku sedela na prípecku a bárs nikde mnoho miesta nezaujala, jedlivej neveste predsa všade zavadzala.Zlá, jedlivá žena ani rohatá krava, čo kole, do každého zavadí a rohami štúra.„Chovať ju človek musí a ona krížom slamy v dome nepreloží,“ dovrávala škamravá Beta, zlostne pozerajúc na biednu starenku, ktorá sa za pecou v kútiku ruženec modlila. A keď ju deti vyhováraly, že nemôže, že je nezdravá, tu zlostná Beta kričala: „Kto je nezdravý, ten neje, a ona by aj vlka zhltla.“Ubohá starenka, počujúc to, žalostne zaplakala. Dva-tri zemiačky a trochu mlieka na obed bola jej celá strava. Ráno a večer, čo by aj bola mala čo jesť, nemohla pre kašeľ.Zlostná Beta neustala vo svojom škamraní, dorážajúc na nezdravú starenku, aby išla po dobrých ľuďoch žobrať, že však aj iní starí ľudia sa tak živia. Štefko, najstarší z detí, ju môže sprevádzať a almužnu nosiť. — V duchu si však pomyslela, že by mala aspoň čo k Židovi zaniesť a prepiť. A keď ju stará Vŕbková neposlúchala, robila s ňou krik, naštvala muža proti nej, nacigánila všeličo na ňu, že ako ich oboch pred svetom ohovára, ako im obom i deťom špatne nadáva a preklína. Plakala a sľubovala, že mu tú hanbu urobí a odíde raz z domu, ani sa nenazdá kedy, jestli s tým starým diablom poriadok neurobí.Pavel prišiel práve z krčmy a rozpálený tou čertovou besnicou, ako i podráždený ošemetnými luhaninami svojej ženy, pobral sa k matke s ostrou výčitkou a hrozbou.Neoprávnené počínanie a nespravedlivé osočovanie synovo urazilo cit lásky materskej. Podráždená spravedlivým hnevom, zaumienila si použiť túto príležitosť a vyložiť synovi príčinu jeho hmotného úpadku; povedať mu, že jeho zlá žena, neporiadna, lenivá, opitá gazdina je príčinou všetkej biedy v dome jeho, lebo ona viac vo fertuche Židovi odnosí, než on na voze nasváža.Povedala všetko, čo jej na srdci ťažilo, nie po strane, nie za chrbtom, ale zoči-voči.On ju vypočul, divým pohľadom merajúc raz ju, raz ženu. Keď mu ale konečne matka riekla: „Ostatné vie Boh, — to sa hanbím ti povedať. Ale ťa upozorňujem na to, že opitá žena je rabkyňou diabla, ktorý, majúc ju v úplnej moci, svádza ju k najväčším hriechom, ktoré otravujú stud ľudský. A bez studu žena je jedlo bez soli a smilná, cudzoložná žena je horšia od lajna na ceste,“ riekla dôrazne stará Vŕbková, opovržlivý pohľad hodiac na Betu.„Čože?“ skríkne jedom a kvitom rozpálený muž.„Viac ti nepoviem; máš toho dosť, daj si pozor…“ doložila matka.„Kto je smilná, cudzoložná žena, kto? O kom to rozprávaš, ty stará striga, hovor,“ rozvrieskla sa zlostná Beta, ženúc sa metlou oproti starenke.„Ty, ty, vie to Boh i ja, lebo som ťa vystriehla a dolapila pri hriešnom výčine, ktorým svetskú hanbu a Božiu kliatbu kydáš na náš dom a na muža, na deti i na celú rodinu. Dlho som to tajila, ale konečne, aby sa horšiemu vyhlo, treba mi to bolo vyjaviť,“ horlila mať.„Palko, čuješ, tá stará blázni a takto ma pred svetom za moje dobré ohovára. Ale ak poriadok neurobíš, nechám deti i teba a pôjdem, kam ma oči povedú a nohy ponesú,“ rozplakala sa Beta, hodiac sa mužovi na prsia.A Palko, čo by mal vec vyšetriť a hriešnicu pokarhať, oboril sa zlostne na matku, uderiac ju pravicou po hlave, že sa na lavicu svalila. Potom zaklial a odišiel.Stará Vŕbková nehovorila viac ani slova, sobrala si svoje veci, sviazala do nošky a išla bez výčitky v najtuhšej zime preč, z domu synovho, vyprevádzaná Štefkom, ktorý jej nošku niesol, plačúc celou cestou za dobrou babkou. Išli sňahom po kolená do obecnej pastierne. Príduc predo dvere, rozlúčila sa starenka so svojím miláčkom a prežehnajúc ho, volala za plačúcim srdečne: „S Bohom!“*V pastierni s radosťou privítali starú Vŕbkovú.Statočná pastierova žena Mariša privinula ju, ako svoju drahú krstnú matku, k sebe, pripravila jej hneď dobrú, mäkkú posteľ, uvarila mlieka s medom proti kašľu a posnášala, čo najlepšie v dome mala, aby ju len náležite uhostila, Podobne sa k nej choval i pastier Ondro.Pri dobrej, láskavej opatere zotavila sa, ožila stará Vŕbková veľmi skoro. Netrvalo dlho a pracovitá starenka zase perie driapala, priadla, tkala, zarábajúc si na výživu.Bola šťastná, že môže zase pracovať a spokojne žila v obecnej pastierni, len chýry, tie špatné chýry o nesriadenej domácnosti synovej ju znepokojovaly a zarmucovaly.Svada, kriky, bitka a kadejaké pohoršlivé výtržnosti boly u mladých Vŕbkov každý deň v kalendári.„Mariška, Mariška, pamätaj, že sa to tam zle skončí,“ hovorievala stará Vŕbková svojej krstnej za každým novým škandálom, ktorý sa v dome synovom odohral. „Ešte kým ona pila a on robil, statočne sa starajúc o potreby domáce i o výživu, bolo ako-tak; ale teraz aj on z mrzutosti a zo zúfalstva oddal sa trunku. Hoj, a prenešťastná taká rodina, v ktorej otec i mať svojmu hrdlu žičí a viac Židovi než deťom vlastným dopraje. A beda tomu domu, v ktorom gazda za kvit robí a gazdina kvitom zasmáža. — A preto, počkaj len, počkaj, Mariška moja, čoho sa my u mladých Vŕbkov ešte dožijeme.“A dožili sa, ale ničoho dobrého Bolo to na jar, keď rozniesla sa Drieňovcami povesť, že opitá Beta odbehla muža i deti a išla do sveta s akýmsi šlajfiarom.Keď to stará Vŕbková počula, stŕpla na tele i na duši a nechcela to ani veriť, ačpráve si v duchu myslela: „Voda hasí oheň a pálené rozum. Jedom sa otravuje telo, kvitom duša. Opilstvo strhne človeka i do temnej priepasti ohavného smilstva atď.“, ale predsa tomu celkom veriť nechcela. No uverila, keď o pár dní prišiel sám Pavel, prosiac ju, aby mu išla deti opatriť, lebo že Beta ich odišla.„Komu niet rady, tomu niet pomoci. Ja som ťa zavčasu varovala pred nešťastím, do ktorého si slepo išiel, ale ty vo svojej náruživosti neposlúchal si rady vlastnej matky, ktorá ťa na srdci vychovala. Varovala som ťa i druhý raz, keď som videla, že opitá žena tvoja za pekelnú lakotu kvitu zapredáva posledný majetok, svoju česť, svoje svedomie, ba samého Boha, uvaľujúc na teba i na deti tvoje biedu a hanbu. — Varovala som ťa pred ňou samou, jej zoči-voči, a ty, čo by si jej bol dal naučenie a hľadel ju napraviť na cestu pravú, osopil si sa na mňa a za všetko moje dobré odplatil si sa mi — zauchom,“ zaplakala a utrúc si slzy, pokračovala: „Hoj, rana tá podnes páli a bolí, lež nie na tom mieste, na ktoré padla, ale na srdci, na tom srdci materskom, ktoré ťa tak úprimne milovalo a s takou vrelou láskou k sebe túlilo. — No Pán Boh zaplať i za to! — Ty ma len vtedy poznáš a za matku uznáš, keď ma potrebuješ, čo je veľký nevďak, a nevďak ten podporovať bolo by hriešne počínanie. A preto, Palko, pomáhaj si sám, ako vieš, a pomôže ti Pán Boh. Ja už len tých pár dní života tu pri dobrých ľuďoch strávim, tu ako žobráčka v obecnej pastierni.“ Posledné predniesla významne, dôrazne, očakávajúc, že ju Pavel odpýta a ona mu odpustí a pôjde k nemu a k jeho úbohým, opusteným deťom. — Srdce matky je chrám plný súcitu a lásky, z ktorej odpúšťa dieťaťu i ťažké previnenie.Pavel neporozumel jej pokynutiu. Jeho srdce, otrávené kvitom, nebolo schopné ozveny lásky, súcitu a ľútosti. Miesto toho, že by bol vinu svoju oľutoval a matku odpýtal, stiahnul vzdorovite klobúk na čelo a zlostne šomrajúc, obrátil sa na zpiatočnú cestu.„Palko! Palko!“ volala za ním starostlivá, dobrá matka, ale on sa neobzrel, nevrátil.Stará Vŕbková ešte dlho hľadela za svojím synom s trápnym povedomím: „Nie je to viac ten môj dobrý syn, môj dobrý Palko. Kam sa podel? Ztratil Boha, ztratil srdce, česť i svedomie.“ Horké slzy padaly na jej vráskovitú tvár.*V Drieňovciach bolo živo. Obecný sluha plieskal na rozštiepený bubon, oznamujúc chrapľavým hlasom, že sa bude živnosť Pavla Vŕbku a Bety, rodenej Jurec, dom s intravilánom a k nemu patriacimi pozemkami cestou verejnej licitácie predávať.Ľud sa hrnul na označené miesto, nie tak zo zvedavosti, ako z obyčaje, bo veď to každý popredku vedel, že to iný nekúpi, ako krčmár Abrahám, ktorý má na tom najväčšiu požiadavku.Tak sa aj stalo. Abrahám sa stal majiteľom Vŕbkovej živnosti a Pavel Vŕbka hofierom Abrahámovým. — No nebol ním dlho. — Na tretí deň po verejnej dražbe (licitácii) pribehly večierkom deti Vŕbkove s plačom do pastierne k babke, že ich tata odišiel do Ameriky a Žid ich vyhnal z domu.„Čože? Kamže išiel tata?“ skríkla stará Vŕbková preľaknuto.„Do Ameriky,“ znelo ťažkou obžalobou z piatich detských úst.„Ach, Matko Kristova, čo ten človek rozum potratil? Nuž a vás komu nechal?“ pýtala sa starostlivá starenka.„Nikomu, kázali nám, v aby sme išli k vám,“ odvetil najstarší, Štefko.„Ku mne? Kriste ukrižovaný! Keď som ja sama len na milosti dobrých ľudí, akože vás, úbohé sirôtky, k sebe pritúlim?“ Zaplakala dobrá starenka a opustené deti plakaly s ňou.„No, čože už toľko vyplakávate?“ zvolala dobrosrdečná Mariša, počujúc celý rozhovor. „Pán Boh, ktorý kŕmi vtáčkov v povetrí a odieva ľalie poľné, postará sa aj o vás, deti moje. Poďte len do izby, dám vám na večeru mliečka, uložím vás do sena a keď príde gazda, poshovárame sa, čo bude s vami ďalej. Zaveďte ich, babka, do vnútra, ja idem pre mlieko do komory.“Deti sa pohostily na sladkom mlieku a zaspaly na vonnom sene v sladký sen.Už bola tma, keď Ondro došiel domov. Mariša mu išla v ústrety s radostnou novinou, že mu Pán Boh v starobe požehnal päť detí. Nepovedala mu nič nového, on sa to už v dedine dozvedel a, spokojný s nadelením rodinného prírastku, riekol dobrosrdečne: „I tak je dobre. Čo nám Pán Boh nedal za mladi, dal nám na starosť. Čo Boh činí, dobre činí, nech je jeho sväté meno pochválené na všetky veky vekov. Amen.“„Ja som dobre vedela, že sa on mrzeť nebude,“ riekla spokojne Mariša.„Čo by som sa mal mrzeť. Tie chúdence nič nezavinily. Len ich opatrite však sa Pán Boh o ne postará,“ dodal Ondro.A mal pravdu, Pán Boh sa o ne postaral. Najstaršieho chlapca, Štefka, vzali na faru za mendíka; najstaršie z dievčeniec, Mariška, išla do školy za varovkyňu, tretieho, Palka, ktorý bol na otca tak podatý, ani čo by mu bol z oka vypadol, pojala si rychtárovie Zuzka, vdova po bohatom Hamalovi, s ktorým nijakých detí nemala, ako za svojho vlastného syna, tak že už len dvoje najmenších, Anička a Janko, ostaly v pastierni. A tie by si už Mariša nedala, ani čo by vraj sama pani grófka z kaštieľa pre ne prišla. Mala ich rada, ani svoje vlastné, opatrovala si ich ani oči v hlave, tešiac sa, že so dňa na deň lepšie a krajšie vyzeraly. A starý Ondro, keď večer domov prišiel, nevedel, ktoré prv na ruky vziať, pohladkať a vybozkávať, aby ani jednému z nich krivda nebola. Ráno, odchádzajúc predo dňom do poľa, každému krížik na čelo urobil a spiace neraz bozkal.Stará Vŕbková ďakovala v duchu Pánu Bohu, že sa tak láskave o opustené deti postaral, modlila sa za syna svojho, ľútajúc si len to, že sa od nej ani neodobral.*Prešly tri roky. V pastierni žili v tichej spokojnosti svorne jeden s druhým, majúc radosť z podarených detí Pavlových. Štefka si pán farár veľmi obľúbil a poneváč býval najlepším žiakom, sľuboval mu, že ho dá ďalej študovať, na čo bude mať vôľu. Marišku pani rechtorka nevedela dosť vynachváliť a mala ju ako vlastnú dcéru rada. Zuzka chodila s Palkom takmer každý deň do pastierne k starej Vŕbkovej, donesúc jej i menším dvom deťom voždy niečo lepšieho na pochúťku.Mnohí sa tomu divili, že bohatá vdova po Hamalovi chodí na posedenie do obecnej pastierne. Stará Vŕbková tomu však rozumela, dobre vediac, že Zuzka jej syna už vtedy, keď u jej otca pri koňoch za paholka slúžil, rada mala. To by bola bývala nevesta po jej chuti, ale nešťastná Beta ho omámila a do záhuby uvrhla. — A teraz o nej ani nepočuť, ako by ju zem bola prehltla. Pavel písal z Ameriky, odprosil matku, zvedal sa na deti a poslal razom osemsto korún zárobku. To narobilo v Drieňovciach mnoho kriku. Jedni závistlivci hovorili: „Až príde ožratá Beta, bude mať aspoň za čo piť. Abrahám sa môže tešiť.“ Druhí zase mysleli, že pastier Ondro zbohatne a kúpi si živnosť.Statočný pastier Ondro so ženou Marišou však dokázali teraz svoju kresťanskú lásku a šlechetnosť, neprijmúc ani haliera z poslaných peňazí za opateru a výživu starej Vŕbkovej a detí, i riekli, že jestli čo dobrého urobili, tak robili to z lásky k bližnému, ku cti a chvále Božej, ale nie za peniaze.Stará Vŕbková uložila peniaze dľa rady pána farára do sporiteľne.Začiatkom štvrtého roku po odchode Betinom rozniesol sa chýr po Drieňovciach, že Betu vytiahli utopenú z Váhu pri Trenčíne.Stará Vŕbková prosila pána farára, aby sa hľadel istoty dozvedieť, a že či by mohla dať za nešťastnicu aspoň svätú omšu odslúžiť.Pán farár sa viac dozvedieť nemohol, ako že pri Trenčíne z Váhu vytiahli vskutku ženskú mŕtvolu, ale od rýb tak obžratú, že nebolo poznať jej pravú podobu.V Drieňovciach však zostali toho presvedčenia, že to iste bola opitá Beta, a keď sa konečne šatmi utopenej dokázala smutná istota, dala Vŕbková za nešťastnicu zádušnú sv. omšu odslúžiť, pomodliac sa s deťmi za jej ľahké odpočinutie.V Drieňovciach ešte dlho Betu spomínali, hovoriac: „Za živa radšej pila pálené, ako vodu, nuž musela sa jej po smrti do vôle napiť. Každý hriech má svoju pokutu!“*Prišly Vianoce, najradostnejšie sviatky v roku. Toto sú už šieste Vianoce, ktoré Vŕbková v pastierni strávila. Poneváč sa tohto roku akosi nie dobre cíti, so dňa na deň slabne, chradne, obávajúc sa, že už viac vianočné piesne s deťmi spievať nebude, zaumienila si tento raz vnukom svojim náležitú radosť spraviť. Prichystala im pekný vianočný stromček, plný chutných lahôdok a darčekov. Ondro naučil deti pastiersku vianočnú hru, ktorú pri zažatých sviečičkách na stromčeku k radosti babke a k obveseleniu domácich milo predniesly.Boly to krásne, veselé sviatky vianočné, akých ešte pastiereň nikdy neslávila. Najradostnejší okamih v nich bol ten, keď deti po odbavenej hre, kľačiac okolo stromčeka, modlily sa za vzdialeného otca, ktorý v tom otvoril dvere a s radostným pozdravom vstúpil dnu.Bolo to radostné prekvapenie a ešte radostnejšie uvítanie. Stará Vŕbková div radosťou nezošalela a deti s láskou túlily sa k otcovi, v ktorého v panskom obleku ťažko i sám Štefko poznal.V radostnej nálade nik nezbadal, že má Pavel pravú ruku čiernym ručníkom poviazanú, až keď vyrozprával svoje príhody, zažité v novom svete, a spomenul, že keby sa mu nešťastie nebolo pridalo, nebol by ešte prišiel, skríkla prestrašeno stará Vŕbková: „A na tú ruku čo ti je?“„To mám pamiatku zaslúženého trestu za ohavný hriech, ktorým som sa proti vám, drahá mamička, prehrešil. Ruka tá vás udrela a za to ochromela. Padnul som raz v dielni, v ktorej som bol zamestnaný, cez železnú taligu a zlomil som si ruku. Bolesť som mal hroznú, ale trpelive som ju znášal v povedomí, že to zaslúžená pokuta za prestúpenie štvrtého prikázania Božieho. Teraz je už ruka vyhojená, ale do ťažkej práce viac neschopná, som krchňavý, robím všetko ľavou rukou,“ riekol Pavel.„No, dobre len, že si sa sám navrátil, a ako vidím, vrátil si sa o veľa poriadnejší a statočnejší, než aký si odchádzal,“ nadhodila natešená matka.„Svet mi bol školou, mamička moja, a práca učiteľkou k zošľachteniu duše. Sto ráz som už oľutoval, že som vám ublížil a Pána Boha tak ťažko obrazil, i chcem vám v posledné dni života nahradiť láskou a dobrou opaterou všetko, čo ste pre mňa vytrpeli, len mi, prosím vás, odpustite moje previnenie.“„Nech ti len Boh odpustí; ty si nebol vina, ale — Beta,“ riekla starenka, utierajúc si zvlhlé oči.„I tej nech Boh odpustí. Aký život, taká smrť, mamka moja,“ odvetil Pavel.„Ale ako budeš ďalej? Ja som už slabá, dni môjho života sú spočítané a tebe treba žena a deťom matka,“ starala sa Vŕbková.„Nestarajte sa, mamička, o to sa sám Pán Boh postará. Ešte sa len najde žena, čo má dobré, kresťanské srdce, cit lásky a svedomia. Nemusíme ísť ani ďaleko, možno, že keď hen Zuzku pekne poprosíme, urobí skutok milosrdenstva a smiluje sa nad vdovcom s piatimi deťmi, keď si jedno z nich už i tak osvojila. Čo, Zuzička?“Oslovená zahorela v tvári plamom studu i radosti, a sklopiac oči k zemi, riekla skromne: „Bude-li to vôľa Božia, protiviť sa jej nebudem.“Radosť zajasala v oku starej Vŕbkovej, Pavla i deti, ba všetkých prítomných, a tichým zasľúbením zavŕšili v pastierni slávnosť radostného svätvečera.*Vo fašiangy toho istého roku odbavili u rychtárov parádne veselie, berúc Zuzke prístupníka do domu, Pavla Vŕbku, Amerikána, ako ho všetci v Drieňovciach volali, vdovca s piatimi deťmi.Ako pri každom inom veselí, tak i pri tomto nahovorilo sa mnoho všelijakých rečí. Jedni to schvaľovali, iní to hanili. Ale to mladoženíchov nevyrušovalo v ich obapolnom šťastí a stará Vŕbková spokojne dosviedčala: „Čo komu súdené, to ho ver’ neminie.“

Urbanek_Amerikan.html.txt

Múdra holubičkaRaz pozoroval učenec lietajúcu holubičku. Odrážala sa krásna, taká čistučká, bielučká od modrého neba. Zrazu zbadal pri nej rastúci nepokoj — začala úzkostne dokola lietať. Čo sa jej robí? Pozrel učenec vyššie a uzrel tam ďaleko, vysoko ešte len malý, čierny bod, bol to skalný orol. Jeho veliké krídla niesly ho nižšie. Úbohá, bezbranná, naľakaná holubička, čo ty učiníš? Naraz roztiahla holubička krídelká a šuch dolu hlavou; ako vystrelený šíp jediným rozmachom preletela k vysokej skale a skryla sa v rozsadline tejže skaly.Úbohá, satanom stíhaná, bezbranná duša! Tá holubička, to si ty; tá skala je Kristus. Otvor oči, uč sa od vtáčatok, skry sa v Jeho ranách; On privoláva: „Poďte ku mne všetci, ktorí pracujete (bez výsledku, jako tá fŕkajúca holubička) a obťažení ste (úzkosťou, hrôzami), já vám odpočinutie dám.“Lietala holubička, lietala až sa ona neba, zeme týkala. „Nebojíš sa, holubička, biely vták, že ťa uzrie nepriateľa ostrý zrak?“ „Nebojím sa, veď ja miesto isté mám, ukryje ma v pevnej skale Pán Bôh sám.“ „Nemáš sily, drápov; čím sa obrániš? Čím si život, biele perie zachrániš?“ „Bôh je mocný, pozrem k nebu, poprosím; On ma vidí, nikdy sa báť nemusím.“

Royova_Mudra-holubicka.html.txt

Kapitola prváČo to znamená ten šuhaj ako z iskry?Na tom som si lámal hlavu, ako by sa štyri letory ľudské tak po našsky najlepšie dali pokrstiť? Začal som prekladať: sangvinik — krvnatý; to mi však bolo neľubozvukom. Rozmýšľal som o flegmatikovi: sadnuté mlieko, mledzivo, huspenina, — to všetko zdalo sa mi priprostonárodné, nevedecké. Išiel som ďalej, ale ani so žlčnikárom alebo svalnáčom namiesto cholerika ani s pokútnym alebo citlivkárom namiesto melancholika som naskrze spokojný nebol.Namrzený nad nezdarom svojich jazykospytných bádaní zavreštím na chyžnú z plného hrdla, až sa mi celý dom hnevným hlasom ozval: „Julča, vody!“Julišku našu ani najmenej z promptnosti vo výsluhe vychvaľovať nemôžem. Teraz ale snáď pohnutá mohutnosťou neobyčajnou môjho volania, pripáli naskutku do mojej chyže sťaby hromom podšitá. Až ma zarazil jej skorý príchod. Opätujem ešte raz prízvukom cézarským: „Julča, vody!“ — a pridám konca-kraja nemajúci prúd filipiky,[1]ktorej i začiatok i koniec v ten zmysel vychádzal, že prečo dá na seba toľko razy kričať? — Takmer som sám vidieť mohol iskriaci hnev na konci malých bajúzikov svojich, ako keď pohoniči iskriť vidia v čiernej noci mlunné blesky z uší konských.Julka, lapiac krčah do ruky, s úplnou rezignáciou vypočula prostosrdečnú moju mienku. V idylickej pozitúre[2]celkom ľahostajne hľadela do sršiacich mojich očú.Keď sa všetci diabli a ich kumpáni mojimi snáď i primalými ústočkami šťastlivo premleli, opätoval som ešte raz žiadosť svoju a začal som sa ďalej, akoby som závet Rotchildovcov držal vo vrecku, pyšne po izbe preháňať.Juliška, ktorú k najvyššiemu môjmu hnevu všetok lomoz, krik a hromovanie ani za mak nevynieslo z koľaje, otvorí konečne dvere (blízo ktorých bezpochyby nie z obozretnosti alebo zo strachu, ale len z tej jednoduchej príčiny zaujala pozíciu, že krčah náhodne pri dverách stál) a polohlasne rečie: „Čože ich vodí?“ — i chtiac i nechtiac, aby som jej poznámku dopočul — a v tom okamihu ako svižná laňka zmizne.Vo mne vrelo.„Máš čas, že si sa odpratala!“ myslel som si.Po kratučkej chvíli vstúpi Juliška s krčahom dnu.„No veď už konečne!“ privítal som ju a začal som zase nespokojnosť svoju nad jedným-druhým jej sluchu vzorne trpezlivému predostierať.„Jaj, mladý pán, taký sú ako z iskry, nemám času ďalej sa baviť a ich naslúchať,“ dopovie už v pitvore a driev než som zbadal, bola tá tam.Haha! — rozosmial som sa zrazu, akoby ma v tom istom okamihu šaľba bola napadla. Nad čím som si ja za pár hodín na daromnicu lámal hlavu, ona to bez všetkého rozmýšľania vie! Ako z iskry! Tu, hľa, máš slovo slovenské namiesto latinského sangvinik, tu výraz nielen povahu dotyčnú výborne označujúci, ale k tomu i básnický. A radoval, smial som sa zase, behajúc po izbe, akoby som nejaký drahocenný poklad bol našiel.*Výjav tento zaznačený mám v zápiskoch svojich ešte z tých ružových časov študentstva. Na dôkaz jeho pravdivosti len to pripomínam, že som ho z úst samého priateľa svojho Rarášťoka Smejku ako od osoby v ňom dejstvovavšej počul a, nakoľko možné bolo, prísne podľa počutia napísal.[1]filipika— útočná reč, prudká reč.[2]pozitúra— (lat.) postoj.

Bansell_Suhaj-ako-z-iskry.html.txt

1Boli sme na hradách. Ženy trhali rané konope a kládli v brázdach do snopov. Moja mať vzala si okuliare. Robotu okolo konopí a ľanu považuje za najprvšiu v celom gazdovstve. Ja som sa hanbil pomáhať materi. Postával som po úvratiach. Nuž, chcel som už byť chlapom.Na hradskej od mesta zahučalo, ako keď letí kočiar. Pozriem v tú stranu, i mať prestala konope trhať. Zjavil sa ľahký kočiarik ťahaný dvoma pejkami. Pred nimi beží veľký psisko, obzerá sa na pána a prská od radosti. Pán sedí na vysokom kozlíku a tríma liace. Bič sa kníše sem-tam, zatknutý do pošvy. Pán ešte nie starý, oholený, červenej tváre. Klobúk hodený na stranu a kosy tetrovca za ním trepotajú vo vetre. Slnko sa tuho odráža od bielej vesty a tiež bielych nohavíc. Na zadnom sedisku rozložil sa kočiš v šnurovanom dolománe, malom klobúčku — nuž ako panskí kočiši. Nemajúc roboty, zložil ruky na prsia a hľadí ospalým okom na tento svet, vyhriaty letným slniečkom.Koč prefrkol konča nášho konopiska, kone pohádzali hlavami. Pán a kočiš ani nepozreli na nás.„Kto je to?“ pýtam sa matere. Znal som okolitých pánov takto z videnia. Tohoto som ešte nikdy nevidel.„Ja — to je veľký pán,“ odpovedá výsmešne. Aspoň práve tým tónom vravieva otcovi, keď chudák dačo vyvedie, čo nemal: ,Ty si veľký majster!‘„A kto?“„Nuž exekútor, Martin Hudis.“„Martin Hudis?“ zahíkal som udivený.Znal som ho oddávna, bárs nie z videnia. Brat Mišo mi veľa rozprával o ňom. Hudis sa bol zatúlal do našej dediny a pritrel sa akosi v škole. Bol sirota, mať mu kdesi v svete umrela, potulujúc sa s dieťaťom. Otca neznal a nemal. Aspoň jeho mať nemohla udať celkom hodnoverne, ktorý bol jeho otec: či pán „osvícený“, či pán „veľkomožný“, či konečne pán „urodzený“. Medzi nižšími nemala ho čo hľadať, ako sa sama pýšila. Ale medzi tými bol iste ktorýsi on.Prischol teda našej dedine, vlastne škole. Pán rechtor Andreas Gregáň bol jeho materi strýk, či ujec, neviem už v ktorom kolene. Nemal detí, tak ujal sa malého Martina. Stáť ho to veľa nákladkov nestálo: čo chlapec zjedol a podral, to odmendíčil.[1]Z toho času pochádzajú styky nášho Miša s Martinom. Otec totiž vzal si do hlavy, že bázeň božia je počiatok múdrosti. Múdrosti bolo u Miša málo, i bázeň pred otcom pomaly padala — otec ho dal k pánu rechtoru Gregáňovi do rezu, azda mu jej ten dačo naženie. Tak mendíčili spolu s Martinom. Chodievali po gregoráciách a blažeáciách,[2]koledách, svadbách i kršteniach s piesňou i vinšmi, ktoré pán rechtor „z príkladu“ vlastnoručne skladával. Všade ich uctili, takže chlapci z takýchto výprav vraciavali sa obyčajne posilnení na duchu i na tele.Ale najväčšmi spomínal brat jednu udalosť. Niesol s Martinom košík hrušiek a hrniec medu, čo pán rechtor poslal pastorkyni svojej, vydatej v Plačanoch. Kým do Plačian prišli, vyzobkali z hrušiek čo lepšie a med vylízali nadobro. Vrátili sa s lístkom od pastorkyne, v ktorom nevedieť, čo stálo. Iba feruľa v ten deň s Mišom i Martinom známosť veľmi citeľne obnovila.I mať sa naspomínala, ako Martin neraz prišiel do nás, prisadol k druhým, keď sa jedlo, a zmietol za pol opálky pečených zemiakov. Veľmi sa žalúval, že ho strynká hladom moria. Dosť možno, strynká ani netušila, koľko jej chovanec zvládze.Ja som už Martina neznal. I sestra ho spomínala a zle sa žalovala naň, koľko hrachu, šošovice, hrušiek a jabĺk navláčila sa mu do školy. Martin bol za jej časov už kustosom, pozdejšie preceptorom.[3]Čo sestre chýbalo v hlave, musela nahrádzať takými potravnými článkami, ktoré nikto nevie, kam sa u preceptora dievali. Boli i takí, čo sa chceli vytiahnuť spod tejto kontribúcie.[4]Ale nikomu sa to nevydarilo. Pán rechtor bol už starý, spravodlivosť prisluhoval výlučne preceptor. A tu vždy buričom dokázal, že švih nemusí byť jeden ako druhý. Na dakoho sa tuho zahnal, ale švihol slabo, na druhého sa tuho zahnal a švihol tiež, aby „dôjšlo“. Dakedy spozoroval, že veľmi ľupká — i našiel tam podstrčenú otcovu čapicu alebo materin kožuštek, na ktorom toľme ľupkalo. Inokedy zas nepobadal i keď ľupkalo a nepreviedol patričnú „visitacio personae ad faciem loci“.[5]Vyšvihol sa v dedine na stupeň, aký len možno dosiahnuť. Pred ním boli už iba pán rechtor sám, richtár obce a bača. Naša obec, súc farou do Podkobylian, nemá farára. A postavenie svoje vykorisťoval ukrutne, ako svedčí moja sestra.Po smrti pána rechtora stal sa v obci ohromný prevrat. Úrady sa presypali, z organa vypadli dve najhlavnejšie píšťaly a mechom sám kurátor[6]pani kurátorke kožuch poplátal. Martin Hudis vykvapol tiež z pomocníctva, lebo nový pán rechtor bol mladý a feruľou narábal vlastnoručne. Tak sa stratil kamsi, nikto nevedel kam. Len pamäť jeho žila medzi vrstovníkmi, recte[7]„vekodruhmi“, a vďačným potomstvom.„Pán Boh pomáhaj!“Pri mne stojí krstný otec Jano Koreň. Ten, čo ma to vysadil na koňa a potom ho pošibal popod kolená. Od tých čias mám ho rád, lebo nosím šev na čele.„Akože sa vám, kmotra? A ty si tu, belko?“ Vložil mi dlaň na hlavu a ja som vykríkol. Moje vlasy zamotali sa mu medzi prsty a on ich naťahoval sťa dáke klky. „A ste videli, kmotra, toho ľapitkára[8]na tej truhlici? Keby to bol aspoň koč, ako Pán Boh prikázal! Ale truhlica o štyroch kolesách a hrmoce ako všetci čerti. Ale sa vám prihovoril, kmotra?“„Ale taký pán?“ usmiala sa mať zas tým svojím spôsobom.„Veď pán, veď pán!“ pohadzuje krstný otec hlavou. „Taký, čo sa v kaštieli narodí, nuž aspoň sa na to narodí. Ale toto nevieš, odkiaľ vyšlo, spoza ktorého plota. Tiež ste sa nenazdali, čo z neho vykvitne, keď tú švábočku tak sádzal z tej opálky. Ja, tak sa robia páni — nuž tak!“„A ako?“ pýtam sa ho chtive. Oddávna som si lámal hlavu nad tou témou. Od tých čias, čo som videl Ištvána Krúpu v belasej mentieke so žltými šnúrami šabľu držať pred vidieckym domom. Nemal som inej myšlienky okrem tej: ako sa stať takým veľkým pánom.„Ľaľa, čo by chcel vedieť!“ smeje sa krstný otec a šibol mi do nosa frčku. V očiach sa mi zaiskrilo a potočil som sa nabok. „Ale už vieš hvízdať, krstný?“„Ešte nie!“ zreval som, utierajúc slzy.„No len zbieraj za tými ovcami; prvej sa nenaučíš, syn môj.“ A obrátil sa zas k materi. „Vedie si ani hlavnýšpán,[9]a ľaľa, nevieme, ako k tomu prišiel.“„Z chudoby nabral,“ zvolala mať. „Pamätám, keď mal iba tú košieľku, i to samá diera.“„Rozprával mi vegmajster[10]z Podkobylian, ako tento, tento veľkomožný hľadal službu. Len si povážte, ako sa chytil rozumu!“„Nuž?“„Pochodil pánov rad-radom, pýtal od nich dáku službu. Ale ani jeden veru sa nešiel pretrhnúť, že by mu službu vykonal. Tu on každému povedal čosi, čosi…“ A krstný otec sa usmieval a jedným okom žmúril náramne figliarsky na mater.„A čo?“„Nuž to, že mu je syn.“„Kto?“„Martin tomu pánovi.“ Rozosmial sa chutne, že kŕdeľ poľných vrabcov sa splašil a letel za hradskú, kde sadol do tŕnia v medzi. I mladá Máčanka hen zo susednej ralej obzrela sa spomedzi konopí a riekla svojej testinej: „Čože tára zas ten bláznivý Ďukýr, že sa tak rehoce?“ Ďukýrom ho volali preto, že na jednom krštení, keď si vypil, honosil sa vokabulami,[11]ktoré sa kedysi učil: pap knez, kuťa pes, hamu popel, takoň sopel; derťa svíce, teb je více, fóka tuleň, ďukýr koreň. I mať sa musela zasmiať. Riekla konečne: „Veď vy len viete vymýšľať, kmotre! Bodaj vás čert vzal.“„No pravda je, tak urobil. A páni sa naľakali, že im stúpi do gazdovstva. Ani jeden by nebol chcel odprisahať, že je nie tak. Veď vieme, ľaľa, ako sa k nej rad-radom pritierali, k Mariene Hudisovie.“ Vytriasol popol zo zapekačky, ustavične sa smejúc, a doložil: „Nuž každý mu len sľúbil: ,no, syn môj, netráp sa, už ti len nájdem dáku službu.‘ A vidíte, pekne mu našli. Pomyslel si každý: krv je nie voda.“Pokýval hlavou, pozerajúc na mater. Tá mlčala a hľadela kamsi do diaľky. Naraz obrátil sa ku mne a chytiac ma pod bradu, riekol: „Povedz materi, čo i ona nie tak, ako tá Hudisovie. Mohol si byť pánom — a takto budeš iba švábočku lúpiť!“„Ba keby ste mali rozum, kmotre!“„A je nie tak? Nikdy ten pánom nebude!“Ovesil som nos. Zborila sa vo mne stavba, ktorú som tak dlho staval horko-ťažko. Jeho výrok rozmetal všetky túžby za cifrovanou mentiekou a šabľou. S výčitkou som pozrel na mater.„Nemusí ten byť pánom,“ riekla ona. „Môže ísť na remeslo, alebo za kotlára.“[1]odmendíčil— bol mendíkom, pomocníkom učiteľa a farára v ev. cirkvi[2]gregorácie a blažeácie— koledovanie, vyberanie darov pre učiteľa a farára na Gregora (12. marca) a Blažeja (3. februára)[3]kustos… praeceptor(z lat.) — dozorca… učiteľ[4]kontribúcia(z lat.) — daň, príspevok[5]visitatio personae ad faciem loci(lat.) — prehliadka osoby na tvári miesta[6]kurátor— člen predstavenstva evanjelickej cirkvi[7]recte— správne[8]ľapitkár— človek bez groša[9]hlavnýšpán— župan, správca administratívneho územia[10]vegmajster(z nem.) — cestmajster, cestár[11]vokabulami… pap knez, kuťa pes, hamu popel, takoň sopel, derťa — svíce, teb je více, fóka tulen, dukýr koreň(z lat., maď.) — slovíčkami…: žartovná veršovačka z maďarských a slovenských slov (pap = kňaz; kutya = pes; hamu = popol; takony = sopeľ; gyertya = svieca; több = viac; fóka = tuleň; gyökér = koreň)

Kukucin_Zo-stupna-na-stupen.html.txt

Nord & sud expres[1]Tak řečené mezinárodní expresy nabyly za našich časů velikého komunikačního významu jednak z praktických příčin, které nás zajímají méně, jednak z důvodů básnických. Co chvíli se na vás v moderní poezii vyřítí transkontinentálni expres a tajemný portýr vyvolává štace, Paříž, Moskva, Honolulu, Kairo; sleeping-cary skandují dynamický rytmus Rychlostí a letící pullman[2]připomíná veškeré kouzlo dálek; neboť vězte, že básnická fantazie si libuje jenom v prvotřídních spojích. Přátelé poeti, dovolte, abych vám podal svědectví o pullmanech a sleepingách; vězte, že nekonečně dobrodružněji vypadají zvenčí, když záříce proletí ospalou staničkou, nežli zvnitřku. Je sice pravda, že si to hasí nádhernou rychlostí; ale je neméně pravda, že přesto jste nuceni v nich vysedět nějakých čtrnáct nebo třiadvacet zatracených hodin, což obyčejně stačí na agónii nudy. Lokálka z Prahy do Řep ovšem uhání rychlostí méně impozantní; ale aspoň víte, že za půl hodiny z ní vylezete a můžete se ubírat za nějakým jiným dobrodružstvím. Člověk v pullmanu se neřítí rychlostí devadesáti šesti kilometrů za hodinu; člověk v pullmanu sedí a zívá; omrzí-li ho pravá tvář, sedne si na levou. Jediná polehčující okolnost je, že sedí pohodlně. Někdy se netečně podívá oknem; tam ubíhá stanička, jejíhož jména nemůže přečíst, mihne se městečko, ve kterém nemůže vystoupit; nikdy nepůjde po této cestě vroubené platany, nezastaví se tam na tom mostě, aby plivnul do řeky, a nezví ani, jak se ta řeka jmenuje; k čertu s tím vším, myslí si člověk v pullmanu. Kde to jsme? Hrome, teprve Bordeaux? Kristepane, to se to vleče!Pročež chcete-li cestovat aspoň trochu exoticky, vsedněte do lokálky, která si to funí od staničky k staničce. Tiskněte nos k okenní tabuli, aby vám nic neušlo: tady nastupuje modrý vojáček, tady malé dítě mává za vámi ručkou; francouzský sedlák v černé hazuce vám dává zunknout svého vlastního vínečka, mladá maminka podává děcku prs, bledý jako světlo měsíční, chlapi hlučně povídají, pokuřujíce štiplavý tabák, ušňupaný páter si říká v breviáři; země se rozvíjí, stanice po stanici, jako kuličky na růženci. A pak přijde večer, kdy lidé, smutní únavou, usínají pod blikajícími světly, podobni emigrantům. V tu chvíli zarachotí po druhé koleji zářící mezinárodní expres se svým nákladem unylé nudy, se svými sleepingy a diningy —Jakže, teprve Dax? Pane na nebi, to to trvá!*Četl jsem nedávno chválu Kufru; ovšem nikoli kufru obyčejného, nýbrž Kufru Mezinárodního, polepeného hotelovými vinětami z Cařihradu a Lisabonu, Tetuanu[3]a Rigy, Saint Moritze a Sofie; kufru, který je pýchou a cestopisem svého pána. Prozradím vám strašné tajemství: ty viněty se prodávají v cestovních kancelářích. Za mírnou diškereci dostanete na svůj kufr Kairo, Vlissingen,[4]Bucarest, Palermo, Athenes i Ostende. Kterýmžto prozrazením, jak doufám, jsem zasadil smrtelnou ránu Mezinárodnímu Kufru.Možná že by jiný na mém místě při tolika tisících kilometrech zažil onačejší dobrodružství; třeba by potkal Mezinárodní Venuši[5]nebo Madonu spacích vagónů.[6]Nic takového se nestalo; stala se jen srážka vlaků, ale za tu jsem opravdu nemohl. V jedné staničce se náš expres vrhl na nákladní vlak; byl to nerovný zápas, dopadlo to, jako by si pan Oskar Nedbal[7]sedl na něčí cylindr. Nákladní vlak si to odnesl ukrutně, zatímco na naší straně bylo jen pět raněných; bylo to naprosté vítězství. Když se v takovém pádě pasažér vyhrabe zpod kufrů, které mu spadly na hlavu, běží se nejdřív podívat, co se vlastně stalo; teprve když ukojil svou zvědavost, počne se ohmatávat, je-li celý. Zjistiv, že je v hrubých rysech nepoškozen, ohledává s jistou technickou rozkoší, jak se ty dvě lokomotivy do sebe zaberanily a jak mohutně jsme zdrtili ten nákladní vlak: inu, neměl si s námi začínat. Jen ranění jsou bledí a jaksi roztrpčeni, jako by se jim dostalo osobního a nespravedlivého příkoří. Pak se do toho vloží úřady a my jdeme zapít své vítězství do trosek jídelního vozu. Na celé další jízdě nám všude dělají volnou cestu; patrně z nás dostali strach.Jiné a složitější dobrodružství je, jak se dostat ve spacím voze do hořejšího lůžka, zejména když v dolením už někdo spí. Je poněkud nepříjemné šlápnout na hlavu nebo na břicho člověku, kterého neznáte ani co do národnosti, ani co do povahy. Jsou různé pracné metody, jak se dostat nahoru: vzpěrem nebo švihem, nadskokem, roznožem, po dobrém nebo násilím. Když pak už jste nahoře, hleďte, abyste nedostali žízeň aniž co podobného, abyste nemuseli slízat; odevzdejte se do rukou božích a pokuste se spát jako nebožtík v rakvičce, zatímco venku ubíhají neznámé a podivné kraje a doma básníci píší o mezinárodních expresech.[1]Nord & Sud Expres— expres sever-jih[2]pullman— přepychový železniční lůžkový(sleeping-car), jídelní(dining-car)a salonní vůz[3]Tetuan— severoafrické město, bývalé hlavní město Španělského Maroka (v l. 1912 — 1956)[4]Vlissingen— přístav a lázeňské město v jihozápadním Nizozemí[5]Mezinárodní Venuše— franc. konverzační román od Pierra Mac Orlana (nar. 1883)[6]Madona spacích vagónů— román franc. spisovatele Maurice Dekobry (nar. 1882)[7]Oskar Nedbal(1874—1930); byl hřmotné postavy

Capek_Vylet-do-Spanel.html.txt

1„Hanka, Hana!“ volala z dvier stará Korduľa. „Nože sa ponáhľaj! Ešte ani izbu nemáme zametenú, ani sneh si neodmietla. Čo tam, dievčička, robíš? Nájde nás i poludnie a roboty nič.“„Už idem, tetuška; teliatko sa mi zakosílilo, neviem si s ním rady. Poďte pomôcť!“Korduľa zakrútila si ruky do zástery, prihrbila sa a išla do maštale. O chvíľu obe, nesúc džber vody, vracali sa do chalupy. Pri ohni varili sa už raňajky. V izbe voňalo zelinami. V malých hrnčekoch vrelo a z každého zaváňalo ináč. Hanka oprela v pitvore džber o stenu a vošla do izby. Ruky mala celé premrazené a hriala si ich na sporáku. Stará sadla si na lavicu a zadívala sa do kúta, kde na klinci visela lampička, slabo osvetľujúca izbu. Zdalo sa, že o dačom premýšľa, potom vstala a povedala Hanke:„Dievčička, ja pôjdem do Starej Dediny[1]a ty daj pozor doma. Keď prídu od Zvarov, tak vidíš tento hrnček. Preceď, zlej do fľašky a povedz, aby to Zvarová pila v mlieku na ráno a večer. A ak prídu z Radôstky od Šimáčkov, daj im túto masť. Oni už budú vedieť, čo s tým počať. Len potom daj pozor na všetko, ja prídem popoludní.“„Čo tam budete, tetuška?“„No, všetko chceš vedieť, čo ťa do toho! Vieš, že sa veru starému človeku ta nechce. Ale mus je veľký pán. Zo vzduchu nevyžiješ a zarobiť je dobre.“„No, veď je dobre, ale keď je tu potom tak smutno,“ povedalo dievča…„Mátať ťa nebude, neboj sa. A ak sa bojíš, zamkni sa a daj pozor, kto príde. Veď sa ja poponáhľam.“Dievča sa uspokojilo, prikývlo hlavou a prikladalo do sporáka. Po raňajkách Korduľa odišla do komory, zobrala tam, čo jej bolo treba, odobrala sa a dievča zostalo samotné.Hej, pekné sú to kraje, tie kraje môjho rodiska! Ani im neviem z lásky v duši miesta dať. Tak mi je ako sviatok, keď si pomyslím na ne. Hľa, tam tá Poľana! Ponad Radôstku, ako sa prevaľuje reťaz hôr pri Krasotíne na Vadičov, pri samej hore bývala stará Korduľa. Dolu, niže domca, pár roličiek, pasienok a hore vyššie tajomná hora so spevavým vtáctvom, s tichým okolím a s ďalekým výhľadom z jednej strany k Zborovu, k Novej Bystrici a z druhej až po Lutiše. Po Poľanách vidíš roztratené domce, dovôkol osenie, lúky a v doline potok, kde-tu domy, stromovie a malé rovinky, obsiate zbožím alebo nechané na lúku. Ale ako je tu príjemne v lete, tak ťažko je tu v zime. Prídu mrazy, metelice, chujavy, záveje. Zavejú chodníky, cesty a niet prístupu k osamelej chalupe odnikiaľ. Tupo, pusto tu, až človeku teskno v duši.Korduľa už dávne roky bývala tam v horách. Ľudia už ani nemysleli na to, kedy prišla ta. Nedbali ani o to; málo sa schádzala so svetom, málo sa starali o ňu. Išiel o nej chýr, že je veštica, že je v spojení so zlým. Kto mohol, obišiel ju. Samotárska povaha stareny odpudzovala ľudí a jej prísny, tvrdý hlas znel tak pánovite. Ale zato povesť Kordule ako veštice a pomáhačky bola veľká. Vedela ona lieky proti všetkému; proti suchej nemoci, hostcu, ostudám, vredom, výsypom, kašľu, boleniu v prsiach, polámaninám. A pomáhala i statku. Ľudia sa jej báli. Sprvu síce, keď prišla bývať na radôstskú Poľanu, počali sa jej i vysmievať, keď ju videli behať po horách a poľanách za zelinami, machmi a nazvali ju preto i „kozou“, tak šikovne sa škriabala po skalách za koreňmi; ale smiechy skoro prestali. Od tých čias, ako nebohého richtárov syn, mladý Zubaj, okrivel, nikto sa jej už neposmieva, radšej jej vyhne. Raz sa stalo, že na Kýčere, idúc s batôžkom hore ňou domov, stretla sa s mladým šuhajom, richtárovým synom. Rozpustenec pozrel jej do očí, zastal a pýtal sa jej:„Hej, Koza, odkiaľ idete?“Korduľa postála, zložila batoh na zem a pýtala sa: „A ty, naničhodné chlapčisko, čo štúraš do ľudí, čo majú s tebou pokoj?“„Veď ja nič, tetuška,“ hovoril šuhaj, „ale vás vídam po skalách sa trepať a to vám tak šikovne ide, že to ani koza nevie. Nuž mi to nejako z úst vyšlo.“„Ak ťa otec neučil ľuďom dať statočnosť, tak ťa svet naučí, ty darebák. Dočkaj, obanuješ ty to, kedy si starú Korduľu pohanil…“ a zdvihla proti nemu dve suché ruky, že šuhaja strach pojal. Potom sa svet čudoval, čo sa to s mladým šuhajom robí. Asi o mesiac počalo mu koleno puchnúť, skrivilo mu nohu, a až dodnes chodí o barle.A čím diaľ, tým viac šíril sa chýr o Kordule a svet sa jej bál, aby mu neuškodila. Akási tajomná sila premáhala ľudí, keď s ňou prišli do reči, a obava ich naplňovala, aby im neuškodila, nedoniesla nešťastie na ich rodiny a majetky. Vyhýbali sa jej, keď ju nepotrebovali, hľadali a platili jej, keď im bola treba. A tých, čo ju potrebovali, bolo vždy viac a viac. Zďaleka chodil svet k nej. Horské chodníky z Terchovej, Lysice, Belej, Vadičova, Poviny, Lieskovca, Lodna schádzali sa do jej chalúpky.„Kam, dobrí ľudia, idete?“ pýtal sa svet, vidiaci spoza hôr chodiť k nej ľudí.„Ale otec nám ochorel, bolí ho v prsiach, nuž hľadáme Korduľu, aby mu pomohla!“A druhý, tretí vyhľadal ju pre iné. Tomu kravička ochorela, tam tomu v noci z paše stratil sa kôň, deva chcela zas milého privolať, a Korduľa na všetko vedela odpomôcť. I voľky-nevoľky počali k nej prichádzať ľudia i zblízka a jeden ju žehnal, druhého strach prechádzal pred ňou, ale každý k nej išiel, keď bola potreba a núdza. A nemohol sa nikto požalovať, že by nesvedomite zachádzala s chorým. Keby nie jej ostrého hlasu, prísnych očí, zhrbenej postavy a zvraštenej tváre, na ktorú úsmev nevysadol, ľudia by ju boli mali i radi; ale ona, akoby sa sama vyhýbala dôvernejším stykom, nenadpriadala reči a utekala do svojej samoty. Hanka odbavila si prácu, precedila zelinky a sadla si ku kolovrátku. Deň bol pekný, čistý. Ani obláčika nebolo na oblohe. Iba štipľavý, ostrý vetrík previeval od severu a sneh sa svietil, akoby ho nesčiselnými iskrivými hviezdami posýpal. Zamkla dvere a priadla. Čierny kocúr sadol jej k nohám a priadol tiež. Čas sa míňal; dievča znovu založilo oheň a chytalo sa variť obed. Kocúr vyskočil na prípecok a v teple spokojne žmurkal očami. Hanka práve strojila sa do komory, keď ktosi zabúchal na vráta. Pozrie oblokom von. Predo dvermi stál muž so ženou. Volali, aby otvorila.„Kto ste, čo chcete?“ pýtala sa nesmelo.„Vpusťte nás, ideme z Vadičova a hľadáme starú Korduľku. Matka nám prechorela.“Dievča otvorilo dvere. Do izby vošli dve osoby, ukrútené až po samé uši. Šaty mali srieňom zájdené. Prišli a rozprávali, že pochodili všetkých „dochtorov“ od Varína až po Kysucké Nové Mesto a pomoci nikde. Matku trápi záduch, nedá jej dýchať a lomí ju v nohách. I sadli si, čakajúc na starenu. Hanka ponúkla ich chlebom, sadla si k nim a vypytovala sa ich na všetko možné. Tetka jej mnoho ráz rozprávala o Vadičove. Ona pochodila odtiaľ, i matka Hankina tam leží pochovaná, i rodiny má tam dosť. Ale málokoho zná; veď nechodí nikam, iba ak do kostola na Starú Bystricu, i to nie ako by si žiadala; musí bývať zväčša doma, lebo tetka obyčajne v nedeľu odchádza a vracia sa iba neskorým večerom domov.Ešte ani nezmrklo, keď Korduľka vrátila sa domov. Vypočula pokojne, čo jej o chorobe vyrozprávali, vyspýtala sa na príznaky a potom dala im zelín i masti.„Tento odvar jej dojte na lačné srdce. Potom ju dobre zakrúťte, natrite na handru tejto masti, dajte jej k nohám vrecúško s teplým popolom, aby sa jej zahriali a musí sa potiť až cícerkom potečie z nej pot. A ak bude treba, pošlite dakoho, prídem ju pozrieť.“Už sa mrkalo, keď sa návštevníci brali domov. Korduľka zahľadela sa von a povedala:„Dobrí ľudia, nebude vám už neskoro? Stmie sa čochvíľa a cez hory je teraz ťažko ísť. Ak chcete, zostaňte do rána tu.“„Ale my už len pôjdeme v mene božom. Bohvie čo nás doma čaká. Zdraví tu zostávajte.“Zatým sa začalo už zotmievať. Na oblohe povyskakovali hviezdy a jagali sa ako drahokamy; na západe červeneli sa v dlhom pásme zore, hora sa černela a biely pokrov snehu ako široká, nedohľadná plachta, spočíval na zemi. V dolinách rástla tma, iba kde-tu mihlo sa svetielko. To ľudia zapaľovali svetlá.Stará sa povypytovala dievčaťa na všetko, čo sa v dome prihodilo. Potom išla i s Hankou odbaviť statok. V sporáku veselo blčal oheň, keď sa vrátili. Hanka doniesla na stôl váru, aby povečerali. Nestačila však zložiť zo steny lampičku. Vonku bolo počuť rýchly rozhovor, potom búchanie na dvere. Otvorili. Dnu vošli dvaja chlapi a niesli na čečine mladého muža bledého ako smrť, málo živého. Korduľka vzala lampičku, prizrela sa mu do očí a zvolala:„Veď je to mladý Fojtík! Čo sa mu stalo?“[1]Starou Dedinou volajú v okolí obec Starú Bystricu.

Bielek_Rozpravka-z-Polany.html.txt

První kapitolaNa březích řeky Limpopo. — Podzemní vězňové. — Smečka divokých psů. — Zbloudilí lovci.Na březích řeky Limpopo, která dělí republiku Transvaalskou od země Bečuanů, plápolal oheň.Cestovatelé shromáždění kol plápolajícího ohně byli vesměs mladí lidé. Abych seznámil čtenáře s mladými účastníky výpravy, o které vypravovati chci, uvedu jména jejich: Jan a Jindřich Bloom, Vilém Groot a Arnold Wyk.Neměli všichni stejné touhy a stejné naděje. Klidný a učený Jan Bloom chtěl jako mnoho jiných mladých osadníků navštíviti vlast předků svých, Evropu, aby využitkoval vědomosti, jichž nabyl na vykonaných cestách, a sbírky rostlin, jež nashromáždil v krajině Boerů.Dříve však chtěl prohloubiti své vědomosti přírodopisné cestami po jižní Africe, věda, že země tato chová hojnost různých vzácných druhů rostlin, zvláště mezi toky řek Limpopo a Zambesi.Zvláště toužil po pustinách afrických Vilém Groot, náruživý lovec, který od návratu svého z poslední výpravy puzen byl mocí neodolatelnou k lovu na neznámá zvířata v cizích končinách.Jindřich Bloom a Arnold Wyk se snažili napodobiti zkušené bojovníky. Ačkoliv byli oba zaujati pro život lovecký, nechtěl se nikdo dříve vyjádřiti o prospěchu z výpravy té. Obávajíce se výsměchu, kdyby zůstali doma, a očekávajíce od výpravy mnohé znamenitosti, rozhodli se, že následovati budou slavného lovce Groota a velikého přírodopisce Blooma.Mladé velitele provázeli na cestách těchto jejich věrní sluhové, Kongo a Facetannée; jim uloženo opatrovati šest koní sloužících k jízdě a šest jiných, kteří nosili zavazadla. Tentokráte jim nebylo říditi spřežení volů, neboť bylo nutno se pohybovati rychleji, aby co nejdříve dostihli krajiny, kterou Vilém již dávno pojmenoval „Zaslíbenou zemí“.Vřelé tužby Vilémovy se vyplnily; domnívalť se, že mu výprava tato poskytne příležitost, aby se mohl vyznamenati.Konsul nizozemský obdržel od vlády rozkaz, aby opatřil a do Evropy zaslal dvě živé žirafy, samečka a samičku, a nabízel částku 12.500 franků za tento pár žiraf, které v dobrém stavu odevzdány býti měly do Kapského Města neb do Port-Natalu. Více lovců se pokusilo o tuto cenu; nepodařilo se jim však uloviti dvě živé žirafy, a toliko tato zvířata zbytečně hubili.Vilém opustil Graaf-Reinet za tím účelem, aby šťastnějším byl tam, kde mnoho jiných špatně pochodilo. Nabídnutá cena a zuby hrochů, jež si na cestě této opatřiti může a prodati, nahradí mu výlohy s cestou spojené.Již první noci, kterou ztráviti bylo mladým dobrodruhům na březích řeky Limpopo, seznali, že jsou na blízku zvířat, která hledali. Spánek jejich byl rušen divokými zvuky, jimiž si lev a slon vzájemně odpovídali a mezi něž se mísily z dáli pronikavé hlasy lovcům úplně neznámé.Téměř celý následující den ztrávili hledáním příhodného místa, kde by mohli přes řeku přejíti. Když je nalezli, bylo již slunce nízko nad obzorem, a nikdo nejevil valné chuti odvážiti se dále v neznámé kraje. Jediný Kongo dal návrh, aby aspoň ještě půl míle postoupili, ať vzhůru neb dolů, a návrh ten přijat, aniž by se kdo snažil jej odůvodniti.„Víte, proč nás Kongo zavedl až sem?“ pravil v noci Vilém svým soudruhům, kteří se probudili podobně jako on řvaním divoké zvěře.„Nevíme!“ zněla jednohlasně odpověď, různící se toliko podle nálady a povahy jednotlivců.„Snad proto, že brod, kde jsme řeku přešli, jest místem, kam se divoká zvěř z okolí chodí napájet.“„Neušli bychom byli zajisté ani tisíc mil, abychom hlasy těchto zvířat neslyšeli, není-liž pravda?“ zvolal Jindřich.„Přišli jsme, abychom stopu jejich vyhledali, nikoliv, aby zvířata vyslídila nás,“ vesele odpověděl Vilém. „Naši koně potřebují dnešní noci k odpočinku.“Konečně ustali v hovoru, a jeden po druhém usnuli, přivyknuvše znenáhla divokým zvukům zvěře.Dříve, než se některý ze soudruhů probudil, vykonal Vilém, provázen jsa Kongem, výzkumnou cestu po řece. Na místě, kde včera řeku přebrodili, spatřil výjev, poskytující trapný pohled samému lovci.Pět mrtvých antilop leželo zde na zemi, a o maso jejich se hltavě dělilo několik hyen. Spatřivše lovce, daly se hyeny na útěk, vyrážejíce z hrdla zvuky, podobné smíchu blázna. Stopy zůstavené v písku na břehu svědčily, že lvi a sloni na místě tomto žízeň svou ukájeli. Vilém přemýšlel, kterak by je vystopoval. Vtom se tu objevil Jan, který se již sbíráním rostlin zabýval.„Myslím, že místo, na kterém jsme přenocovali, jest velmi výhodné,“ pravil Vilém vraceje se do ležení. „Měli bychom si zde zbudovati pravidelný kraal (vesnici černochů) a zdržeti se tu několik dní. Pastvy pro naše koně jest zde dosti, a doufám, že o dobrodružství nebudeme také míti nouzi.“„To myslím také,“ odpověděl Jindřich, „ač se mi zdá, že tábor náš jest příliš blízko řeky.“Mínil tedy, aby si raději vhodnější místo pro tábor vyhledali.Po snídaní vsedli Vilém, Jan i Jindřich na koně, aby se vydali na výzkumnou cestu podél řeky, psi jejich je následovali. Arnold a oba sluhové zůstali v táboře, střežíce zavazadla.Mladí lovci ujeli téměř tři míle cesty a nenalezli místa, na kterém by přístup k řece byl možný. Srázné břehy nedovolovaly, aby se mohla zvířata, jež loviti chtěli, k vodě dostati. Konečně se jim podařilo příhodnější místo vyhledati. Řeka byla přístupnější, a na březích jejích vyrůstalo stromoví dřeva lehkého, výborně ke stavbě stanu se hodící.Zatím co se takto podél břehu ubírali, jiné příhody potkaly druhy v táboře pozůstalé. Brzy po odchodu soudruhů na výzkumné cesty ozval se v táboře výkřik překvapení. Facetannée zvolal: „Vidíte tamto, pane Arnolde, našeho koně, který nám z tábora utíká?“„Není dosud dále než půl míle. Pokračuj jen dále v úkole kuchařském, Facetannée. Já vsednu na koně a přivedu jej.“Arnold se ihned pustil za utíkajícím koněm. Oba sluhové, jsouce nyní sami, potřebovali nutně vody, aby mohli jídlo upraviti. Opatřeni soudky vydali se k řece. Musili se ubírati po příkrém svahu.Kongo, jenž kráčel napřed, spadl náhle do hluboké propasti. Dostal se do jámy na slony.Jáma tato byla pečlivě nasekanými větvemi pokryta; hluboká byla asi tři metry. Pádem tímto byl Kafr zprvu jako omráčen; zvláště mu učiněným otvorem písek, větvičky a jiné věci padaly do očí. Brzy však se Kongo vzpamatoval, dobře znaje tento způsob lapání velikých zvířat, a ohmatával se jen, aby se přesvědčil, nikde-li si neublížil, a očekával, brzy-li mu Facetannée přispěje na pomoc.Křovák však nespěchal, chtěje si prodloužiti vyražení, které mu celá příhoda poskytovala. Radost jeho však netrvala dlouho; dříve než se nadál, zmizel rovněž pod zemí.Mají totiž domorodci zdejší krajiny ve zvyku vykopati vždy jámy dvě, jednu vedle druhé, aby slon spadl do jámy druhé, kdyby se mu podařilo první šťastně uniknouti.Jáma, do níž spadl Kongo, pokryta byla na dně vrstvou bláta na 60 cm tlustou. Stěny její z mastného jílu byly hladké jako mýdlo, takže veškeré pokusy dostati se ven byly marny. Nemile nesl ke všemu ještě smích, kterým Facetannée nehodu jeho doprovázel.Náhle však nastalo úplné ticho. Uplynulo několik minut, které se zdály Kafrovi věčností. —Křovákovi nebylo podobného výsměchu zakoušeti. Neutrpěv poranění, pomýšlel nejprve na to, jak by se dostal z tohoto zajetí bez pomoci Kafra, jemuž se dříve posmíval. Jaké by to bylo pokoření pro něho, kdyby se Kongo z jámy dostal a nalezl jeho v podobné pasti! Snažil se tedy vší mocí vylézti ven. Chtěje se bez cizí pomoci vysvoboditi, chopil se špičatého kolu, který stál uprostřed jámy, aby se po něm dostal nahoru. Síly jeho však k tomu nestačily. Musil pomýšleti na jiný prostředek záchranný.Nicméně neměl mnoho strachu, že ponechán bude v této pasti. S úplným klidem se jal přemýšleti o svém postavení. Arnold by se mohl vrátiti do tábora s koněm; nemálo se zajisté podiví, když žádného sluhu zde nenalezne, a nemůže mu ujíti, že tam není soudku na vodu; proto se vydá k řece za námi. Může snadno spatřiti tyto pasti, které nejsou již úplně chvojím zakryty, a mne zde nalézti.Naděje jeho se však nesplnila a zdálo se mu, jako by v temném tomto zajetí již dlouhou dobu uvězněn byl mezi ohyzdnými plazy, a uvažoval, co by se s ním stalo, kdyby pana Arnolda nějaká nehoda potkala a kdyby druzí jeho velitelé snad zbloudili a nemohli dva neb tři dni tábor nalézti, nebo kdyby dokonce snad domorodými divochy byli zajati.Tyto a podobné hrozné myšlenky vedly jej k úsudku, že by musil zahynouti hladem v této propasti, a podobným osudem zemříti by musil i Kongo. Z nepříjemných myšlenek těchto byl náhle vyrušen štěkotem psa. Facetannée pozvedl oči a spatřil u jámy divokého psa.Po druhé pes zaštěkal, ale způsobem jiným než prve, a štěkot podobný se za ním ještě opakoval. Facetannée uhodl hned, že divoký pes provázen jest celou tlupou jiných psů; bylo jich ke stu.Divocí psi se před jamou zastavili; puzeni jsouce hladem, nebáli se odporu zajatců. Znenáhla se přibližovali k jamám a nahlédnuvše dolů se zalíbením se jali pozorovati svou kořist, která jim již uniknouti nemohla.Zuby i drápy se ihned jali odklízeti příkrov jam, metajíce na dno spousty prachu, kusy větví a travin, soužíce tak zajatce. Brzy zaslechl Facetannée vytí psa, který zcela určitě spěchal k sousední jámě.Štěstími bylo pro Kongo, že se divoké toto zvíře padajíc nabodlo na špičatý kůl uprostřed jámy stojící.Facetannée rozeznal dobře hlas tohoto psa od vytí ostatních. Vtom seznal, že se celá smečka divokých těchto zvířat znenadání dala na útěk. Zatajil dech a nastavil uši, aby seznal, co se děje. Blížilo by se snad jeho vysvobození?*Když se Jindřich, Jan a Vilém vrátili po poledni do tábora, nemálo se podivili, nenalezše tu nikoho. Rozhlédnuvše se po okolí spatřili své koně rozběhlé po pláni; Jindřich a Vilém se je jali sháněti. Celá hodina uplynula, než se jim podařilo sehnati je do tábora. Zpáteční cestou se ubírali nedaleko brodu po pravém břehu řeky, aby tu mohli koně napojiti. Když se blížili k jamám ve stráni, celá smečka divokých psů silně vyjíc se rozutíkala po okolí.Jezdci nepřikládajíce důležitosti celé této příhodě brali se dále k řece, aby tu koně napojili. Jindřichovi se zdálo, že slyší podivné hlasy.„Jaký to podivný křik!“ zvolal Vilém.„To divoký pes.“„Ale kde jest?“Vilém se ohlížel kolem sebe a konečně spatřil jednu jámu.„Do pasti na slony upadla tato ničemná šelma. Jsou to ošklivá zvířata; bylo by to však ukrutné, nechati jej takto se trápiti. Pošlu mu kuli, abych rázem bídnému životu jeho učinil konec.“Vilém přistoupil blíže k jámě. Spatřiv tam pouze nabodnutého psa namířil a střelil.Výstřel dlouhé jeho karabiny měl za následek dvojí zoufalý výkřik. Oba zajatci ohlašovali tak svou přítomnost, aby tak zamezili poslání druhé kule.„To jsi ty, Arnolde? Probůh, snad jsem tě neporanil!“ zvolal Vilém.„To jsem já, Kongo, bez úrazu a šťasten, že vás sem náhoda přinesla, pane Viléme.“Vilém spustil do jámy pažbu své dlouhé karabiny, kterou držel pevně za hlaveň. Kafr ji uchopil a díky síle svého velitele vyvázl šťastně z podzemního vězení. Ihned nato byl podobně vysvobozen Facetannée.„Kde jest Arnold?“ tázal se Vilém, obávaje se o svého druha.„Nevím,“ odvětil Kongo. „Byl jsem dlouho uvězněn v tomto sklepě.“Více nemohl Kongo mluviti. Byl všecek bez sebe, jako by byl několik dní v útrobách země vězel. Facetannée konečně ze sebe mohl vypraviti, že se Arnold vydal za uprchlým koněm.Slunce se již klonilo k západu; nemohli déle planými řečmi čas mařiti. Jindřich a Vilém se dali rychle směrem za Arnoldem. Dostali se až ke kraji lesa asi míli cesty. Poněvadž nevěděli, kterou stranou by se dále měli dáti, Vilém vystřelil. Výstřel se opakoval jako ozvěna, odpovědí bylo však toliko houkání supů, jekot paviánů a řvaní lvů.„Co učiníme, Viléme?“ tázal se sklíčeně Jindřich.„Vrátíme se do tábora, vezmeme s sebou Rolfa a budeme hledati dále.“Rolf byl veliký španělský pes, nehodící se k pravidelnému výcviku, ale vrozených jeho vloh chtěl Vilém využitkovati při této noční hlídce. Slunce již zapadlo, když se Vilém a Jindřich vydali na cestu. Napřed šel Kongo s pochodní a Rolf.Dali se po stopě Arnoldova koně do lesa, podél stezky, kterou vyšlapala nejspíše divoká zvířata, ubírajíce se tudy k řece. Když urazili asi půl míle, dostali se na paseku, z které vedly cesty různými směry.Vyhledali opět stopy koně, a Rolf, veden stále na provázku, ukazoval jim dále cestu.Proti obyčeji podobných psů neběžel Rolf napřed, nýbrž vedle svých pánů, kteří jej stále měli na očích.Lovci pojednou zaslechli hašteřivé zvuky, pocházející od divokých hostí lesních. Nemohli se mýliti: lev a tlupa hyen se hádali o nějakou kořist.Právě vycházející měsíc osvětlil Boerům hašteřící se skupinu. Dvanáct hyen obíhalo vyjíc kolem lva, který ležel na nějakém zvířeti a trhal maso jeho silnými zuby.„Není to mrtvola koně?“ pravil tiše Jindřich. Hyeny se daly zatím na útěk.„Zajisté, již poznávám sedlo,“ odpověděl Vilém. „Je to kůň Arnoldův. Co se jen stalo s mým bratrem!“Rolf se zastavil velmi opatrně několik kroků před lvem a hrozivě zaštěkal, jako by mu chtěl veleti, aby kořist opustil. Lev jen zachrochtal.„Co učiníme?“ otázal se Vilém. „Zastřelíme ho aneb ho máme zahnati?“„Bezpečnější bude zastřeliti ho, abychom se zbavili podobného nepřítele,“ odpověděl Jindřich. Odevzdavše koně své Kafrovi odebrali se s Rolfem, aby číhali na lva.Lev zpozorovav je zanechal svých hodů a chystal se k útoku.Dvě rány zazněly současně, a oba mladí lovci uskočili stranou. Dobře mířili; lev učiniv skok na půldruhého metru padl mrtev mezi oba lovce.„Kdybychom jen věděli,“ pravil Jindřich, „padl-li kůň na tomto místě, neb byl-li sem lvem donesen.“Kongo zkoumal okolí a rozhodl se pro první domněnku.„Vše se nám daří co nejlépe,“ pravil Vilém. „Arnold sem nepřišel se svým koněm. Musíme nyní vypátrati, kudy se ubíral. Vraťme se k stopě a stopujme ji bedlivě.“„Pane Viléme,“ pravil Kongo, „nechme Rolfa ještě zde trochu pátrati.“Vyhověli jeho návrhu, a Rolf našel novou stopu, po níž se ubírali Kongo i oba jezdci.

Mayne-Reid_Lovci-ziraf.html.txt

Vypadly z hniezdaKonečne je tu máj! Všetko chvatom ožíva. Pre opozdenú jar s noci na ráno rozväzuje sa mladý, nový život prírody… Iba s našej strechy, pod ktorou cez dlhú, bárs chladnú zimu oddúvaly sa vrabce, vypadol z hniezda práve včera mladý vrabčík a do rána skrahnul…Tak mi ho bolo ľúto, že už teraz, keď by mu tak ľahko, veselo bolo žiť — skonal. Chudák.Je podvečer. Čítam si knihu Oskára Jásziho;[1]knihu silných, v ktorej niet umierania, niet smrti malých, ak sa len veľkým dobrovoľne nepoddávajú… Krásna, poučná kniha, dľa ktorej i ja úfam sa životu celého slovenského národa…!Šerí sa, odkladám knihu, dumám a hľadím do okna. Vrznú vrátka. „Ktosi ma ide vyrušiť z nálady.“Popred okno pretiahne sa ženská… Známa, s tým istým tkaným, červeným batôžkom, čo v jeseni… Pobelená, ako vápno, tvár… Ona je. Akože to bolo? Hej. Bola púť na kalvárii, ale nevydarila sa cele. Razom sa schladilo, spadol prudký dážď a pútnikov rozohnalo. Pobežali domov na dediny. Z týchto pútnikov uchýlila sa pod moju strechu dievčička bledej tváre, zaprášených šiat, s červeným batôžkom…„Poď dnu, kým dážď prestane. Poď,“ — volá ju moja žena.„Danke,[2]“ odpovie šepmo a — nemecky.„Zkadeže si?“ zarazí sa žena, vidiac kroj slovenský a reč — nemecká.„Z Korytoviec.“„My máme odtiaľ slúžku. Poď si oddýchnuť. Naša Marča bude ti rada…“„Ešte ďaleko domov…“„A na nohách si tu, či na voze?“„Na nohách.“„To nedôjdeš dnes domov. Veď sú to dve hodiny. Poď dnu,“ a šla jej v ústrety. Nechutne vošla. Hanblivá, ponížená dievčička, asi osemnásť-dvadsaťročná, nemluvná, ostýchavá, bledá…Posadili sme ju. „Marča! Poď sem, tu máš krajanku.“Svítaly sa dievčatá tichým, smutným úsmevom a vošly do kuchyne… I nepočuť nijakých rečí… Po večeri vošli sme aj my, lebo ma žena upozornila, že je to nejaké choré dievčatko, a čo zvláštne, doniesla mi od Marči chýr, že dievča bolo už aj mníškou vo Viedni a — sa vrátilo.Dievča prenocovalo a ráno odišlo. Niečo o svojom živote mi povedalo a za ostatným šiel som sám.Na Slovensku sú dediny, z ktorých rodičia najradšej dávajú učiť svojich synov za kňazov a vynaložia na nich celé majetky. Dievčatá radi posielajú za mníšky.Toto chytilo aj Haničku Kovalovie, našu bledú dievčičku. Má strýčka veľmi pobožného pútničkára, ktorý pomohol už vari šiestim devám z rodiny do kláštorov — za mníšky. Haničke sa to tiež zapáčilo, keď prišla s púťou do Trnavy a svítala sa tam s mníškami z rodinky. Doma videla, ako sa mať s toľkými deťmi trápi, biedi, „aby som sa to aj ja tak mala, radšej nežiť…“ pomyslela a iba keď povie, že ona by rada za nehodnú nevestu Krista, a prosila sa, pýtala peniažky, ktoré tam doniesť musí. Vari dve stovky. Drhla, robila, sporila, a čo chýbalo, požičali si a dali jej rodičia, a tak pošla za mníšku…Bola tam za jedenásť mesiacov a vrátila sa. Nie že by sa jej to bolo tam znevidelo, ale ochorela, bola v špitáli a aj odtiaľ poslali ju domov.Ako jej tam bolo dobre! Mohla sa modliť celý deň i noc, nemusela sa starať, čo bude jesť, kde spať, čo oblečie… „Ale aj tam lepšie predsa len tej učenej a takej, ktorá od mala tam rastie a zostane…“ vyrozumela Hanička. „Takáto si to musí hrdo zaslúžiť…“I tak, ako jej, bože, ľúto bolo za tou mníšskou šatou, ako plakala za ňou! Jej práca bola: prať, hladiť, dlážky, okná umývať, slovom, slúžiť. Robila vďačne. Veď to ako doma. Ešte i v kláštorskej záhrade tak kopaly mníšky ako ona, sťa by len doma s materou… „Tam kdesi som ochorela, prechladla. Tam vo dne v noci sú pootvárané okná, cúg, z toho som sa pochorela.“Dali ju do špitála a keď jej nebolo lepšie, poslali ju domov, aby šla „na luft“, a potom, aby prišla zas, prijmú ju vďačne. Lebo ju tam „bárs radi mali“, chválila si.Doma otec sa nazlostil, dievčaťu nakričal, že šla peniaze, zdravie zmárniť a teraz mu prišla na krk a detí ešte štvoro doma, i malé sú. Mať zaplakala, ale len potajne, lebo otec nemohol obmäknúť, keďže dievča by sa bolo dobre aj doma zišlo a len sa driapalo „tam“, a teraz hneď, cestou zmorené, obľahlo a za pár týždňov nemohlo do roboty, ba zdržovalo aj iných. „A šlo tam ako ruža pekné, zdravé…“„Tam mi dieťa zjedli. Ja, že už čo tam! A ono robota horšia ako doma,“ dudral vše.Dievča sa zviechalo a pošlo robiť. Bola jar. Teraz rok práve. V poli robota. Hanka vzala motyku, ale akási je ťažká… rýľ, takže… „Čo je to s tebou, Hanička moja biela…? Nechaj, nevládzeš,“ povoľovala mať. „Inšie, inšiu, ľahšiu robotu ti nájsť…“U mníšok naučila sa Hanka voľačo na mašine šiť. Kúpila jej teda mať na splátky mašinu. Dievča šilo cez leto pekné, novotné kabátiky, háby dedinským dievkam, ženám. Zarobí deň po deň a otec je lepší, keď peniaze nasilu mu tisne mať do ruky, ale keď na dcéru pozrie, zájde mu dušu žiaľ: „Za drahé peniaze si sa tomu naučila, keď si pritom o zdravie prišla,“ a prijme z Hankiných, len keď iných niet…„Otec, aj doma môžeš prechorieť,“ bráni sa Hanka.„Hej, ale suchoty… ktože to u nás chyruje? Za desať rokov jeden-dvaja ľudia, ak na ne zomrú… To je isté, že si ich tam dostala. Veď sama vravíš. Ale len ty,“ — obracia sa k žene — „ty… teba som nemal počúvať… Ale modlikala za ňu: Pusť ju, keď má povolanie, daj jej, budeme mať väčšiu milosť u boha…“Haničke bolo rovnako cez leto; bola slabá, ale šila, zarobila. V dedine mala chýr a úctu. Za čas, kým mala ešte mocnejší hlas a ju nezadúšalo, predspevovala aj ruženec v kostole. Tak ju poctily ženy. „Ona bola mníška, ona ešte bude mníška, jej to patrí prvej.“ Petráňovie nevesta sa aj hnevala, že jej úrad bez viny odobraly; ale potom Haničku zadúšal kašeľ, začala pľuť krv a teraz od jesene už zase Petráňka sa predmodlieva, a ešte horlivejšie, ako driev, lebo sa naučila od Haničky — mníšky.Hanka vybrala sa v jeseni do mesta na púť na kalváriu. S ostatnými. Ale nevládala ani so starými ženami, zaostala a prišla sama. Nocovala na kalvárskych schodoch, pod deviatou kapličkou. Na batôžku, ako ostatného sveta na stá. Ráno vyšla ešte päť štácií. Na Hore bola vše kázeň, vše omša, zase kázeň, zase omša, medzitým spoveď a potom zase veľká omša, pod ktorou Hanička zamdlela; ale nič to, prebrali ju, iba trocha sa svet pohýbal, kým ju vyniesli. Vydýchla si, občerstvila sa svätenou vodou a potom aj akési pečivo mala z domu. Odpoludnia boly litánie, potom prišiel víchor, chladný dážď a pútnikov rozduril, ako to vše býva. Tak sa dostala pod moju strechu a k našej slúžke na noc…*Včera podvečer štrkla kľučka na vrátkach. Popred okno mihol sa mi červený batôžtek… Ten istý tkaný červený. Tá istá vleklá chôdza, biela tvár. Poznal som ju hneď, biednu mníšku, Haničku Kovalovie.Hľadala kohosi iného v meste, ale nebolo ho doma, prišla k nám, k našej Marči.Nevošiel som do kuchyne schválne. Bolo mi jej ľúto a ožila mi história jej mníšskeho života, a bál som sa, že i keď nepoviem: načo tam šla, že mi to vidí na očiach. A to jej vraví dosť otec, ktorému, ba i celej rodine — ako mi slúžka moja teraz hovorí — je už zunovaná; lebo už nevládze ani tú „mašinku“ zatočiť. Už len v rukách štopká a nezarobí ani piatu časť ako ešte vlani…„Môžem ju prenocovať?“ prišla sa spýtať slúžka veselá, bez strachu, rada, že má krajanku, ktorá jej vyrozpráva do rána všetko, čo sa v dedine od fašiangov, ako doma bola, stalo.„A sa jej nebojíš, Mariška?“„Veď sa to nie každému lapí…“ a vidím, že trnie, či ozaj dovolíme.Dovolili sme, lebo kdeže biedna pôjde? Slúžka nevedela od vďačnosti čo povedať. Sebe postlala na zem a Hanku uložila do svojej postieľky. Celú noc vraj nespaly; Hanička že kašľala, pľula krv a ráno o štvrtej vstala a pošla na kalváriu na spoveď. Večer prijala za pohárik mlieka, ráno nesmela…„A čože ste sa už shováraly? Vie, že má suchoty? Bola pri doktorovi?“„Vie. Bola, aj jej nejakú vôdku predpísal, že bárs planú, ale jej je nie lepšie. A nekázal jej doktor nič robiť, len chodiť po poli, po lese huby sbierať… Ale, akože? Doma robota… I nechala prechádzky a trápi sa tým šitím; lenže už ľudia nedávajú, že sa vraj boja… ,Teraz ma už len vraj do hrobu položiť.‘ Tak povedala. Nedbá, hoci hneď zomrie… Boh zná,“ dumá slúžka, „čo sa jej tak zunovalo žiť na svete… a už že je vraj aj otec lepší k nej… a ona nedbá, hoci hneď zomrieť… Taká je už na smrť pripravená. Ona bárs pobožná. Kým som ja nezačúchla, ona sa nemodlila, len keď mala pokoj…“„Tak sa už celá neúfa životu?“ trápi ma otázka, „ako tak spokojne zomierať, keď sa tam ešte dosť naležíme…“„Ešte… Vari ešte sa úfa predsa len,“ domýšľa sa slúžka. „Videla som, mala v batôžku skleníčku… Načo ti je? Že vraj u mníšok tu v meste majú zkadesi veľmi zázračnú, zdravú vodu, že jej ktosi ešte poradil… Že si tej ešte pôjde pýtať, ak by pomohla… Modlila sa, biedna, že keby jej boh dal zdravia, že by mu len zase šla za tú mníšku… Však tá tam už nikdy nebude, nikdy Viedeň neuvidí… Biedna…“ a slúžke chrípne hlas. Dojaly ju vlastné slová.„Biedna,“ myslím si v duši i ja… „Je máj! Tak krásne sa všetko rozvíja, berie do života, len tu ten vrabčík zpod strechy, a tam v Korytovciach tá bledá Hanička…“Ach, prečo, prečo si len vypadla z hniezda, ako ten vrabčík, neborák. Jeho sme už zahrabali… či na teba, Hanička Kovalovie, tiež iba to čaká? Kiež by ti tá zázračná voda vrátila zdravie, aby si mohla obetovať svoj život svojmu snu, hoci — službe iných…[1]Čítam si knihu Oskára Jásziho, maďarského sociológa, ktorý nepatril medzi národných šovinistov. Keďže táto Tajovského novela vyšla r. 1912, mohlo ísť o dve Jásziho knihy, ktoré obidve sa týkaly uhorských „národností“, rozumej Nemaďarov. Prvá Jásziho kniha mala názov A nemzetiségi kérdés és Magyarország jövője (Národnostná otázka a budúcnosť Uhorska, Budapešť, 1911), druhá bola A nemzeti államok kialakulása és a nemzetiségi kérdés (Utvorenie národných štátov a národnostná otázka, Budapešť, 1912). Ktorú z týchto dvoch kníh konkrétne študoval Tajovský, nedá sa určite povedať. Zdá sa však skôr, že išlo o prvú knihu.[2]Danke(nem.), ďakujem

Tajovsky_Vypadly-z-hniezda.html.txt

ListIStarí Kreškovci mali dvoch synov a jednu dcéru, a keď tieto deti boly už skoro odrástly, po pätnástich rokoch narodil sa im ešte poškrabok-chlapec. Krešková — načo tajiť? — sa veru i hanbila a zlostila, že nevesta mala už dievča, mladší syn mal teraz na jeseň z vojny prísť a tiež sa oženiť, a dievka — na vydaj… Iba sa bude svet zamýšľať, či dať dievku Kreškov alebo brať Kreškovie z domu, keď takto, ktože sa zakľaje, že nebude ešte piate, šieste — a čím viac, tým menej majetku na jedno. Ale zbytočné boly strachy, Kreškovcom sa už viac detí nenarodilo a malý Miško kublal sa[1]medzi strýčnymi, a totčenými deťmi tak, ako by ani nebol štvrté dieťa starých, ale mladých niektorého. Chlapča bolo útle, slabé, ale múdre, ani nejaký nedorastený ostarok. Nuž iné deti maly každé len jednu mater, jedného otca, a o Miška dbali starí: mať, otec a oba bratia a obe nevesty, lebo videli, že čím viac lásky oni preukazujú Miškovi, tým viac vďačnosti dostávajú od matere a hlavne od otca, ktorému bol chlapec miláčikom, lebo mu už ako trojročný doniesol zo sklepu „pakjík“ dohánu a čochvíľa „nepomýlil“ ani fľašky, do ktorej mal židák-krčmár namerať „starému otcovi“ špiritusu za dva groše[2]a do druhej „starej materi“ octu pol litra. (To len pozdejšie zvedeli, že žid fľašku ovoňal.) Chlapec bol múdry a keď vychodil dedinskú školu, pomyslel si otec, že dá chlapca do školy, nech sa vyučí, ako sa bude chcieť, hoci za farára, a čo len za rechtora. Farár, notár pomohli, napísali svedectvo chudoby a chlapec sa ozaj tak chytil, že len radosť! I seba, i druhých učil, i ho prechovali v alumniách, a ešte od piatej latinskej[3]každé leto doniesol dvadsať-tridsať i štyridsať zlatých štipendií. Bolo mu na háby.Pravda, keď maturoval, otec mal už blízo sedemdesiatich rokov a matku robota už tiež bola shrbila, ostarievaly i deti a vnúčatá dorastaly; dievčatá sa vydávaly, chlapci, ktorý doma, ktorý na remesle, ktorý v škole, lebo teraz už bedlil Miško na to, aby sa chlapci vyučili, keďže toho majetku nie ľahká vec nashŕňať, a len je veľa na všetky strany u synov, u dcéry tých detí. Starý otec ich už ani nepoznal, ktoré je čie, a mien im už vôbec nevedel. Na starosť i pamäť slabne. A on mal svojho Miška, ktorého už nevedel prenačúvať a ktorý bol taký dobrý a poslušný chlapec, že už ani vinšovať si nemohol poriadnejšieho. Na Vianoce, keď prišiel na pár dní domov zo školy, ukázal sa vo fare, v škole, na pošte, ale potom preobliekol staré háby, obul krpce, pripäl podkovice, a poď s ostatnými do hory, a otcovi vytiahol sane, že si ten mohol chrbát vystrieť, fajčiť a iba ak sa klanice držal. Cez vakácie, ako na Jána zo škôl došiel, tak do septembra bol v robote: kosbe, žatve, pri dreve… Ešte i v nedeľu šiel s otcom na lúky vodu narážať alebo odrážať, koscov hľadať, a keď nebolo inšie, tak na huby alebo ryby. Starý Kreško bol z tých čias, keď ešte všetko bolo dovolené: pušku mať, a strieľať kedykoľvek a čokoľvek, sídla, chlopce stavať, ryby chytať, dohán sadiť, a teraz všetko zakázané… A keď zavše ani celé odpoludnie nechytili jedného-dvoch pstrúžikov, nezabili veverice, orešnice, sojky, starý vyriekol súd: odobrali páni chudobnému ľudu, odobral im i pánboh. Nemáš nič, ani srsti ani peria. „I tie vody vyschnú,“ zveličoval od žiaľu. Ináč po ceste mal Miškovi vždy čo rozprávať, či zo svojej mladosti, či práve o tom, čo videli alebo počuli. Nepisklo vtáča, aby mu nebol mena vedel; neprešli diery, skaly, vŕšku, doliny, o ktorej by nebol vedel povesti o Jánošíkovi, zakliatych pokladoch, o nešťastí, keď otec ustal jemu rozprávať, rozprával on otcovi, a čo sa pridalo, furmanom, rubačom a svetu vôbec. Miško bol vnímavý šuhaj, rád čítal také príhody, histórie, a chudák starý vše sa potom i splietol a rozprával, motal to, čo od Miška počul ako svoje. Ale celé leto boli nerozluční kamaráti. Otec kúpil rovnaké dve fajočky a dal jednu Miškovi, a hoci Miško šúľal cigarety, musel si do fajôčky zapáliť, a hnusil mu „handry“, papier. Ak mal za štyri v skleníčke a upiekli si slaninky v hore, Miško musel aspoň obliznúť pálenky a len potom sa smel vody napiť. Rovnaké kosy, krátke, vybral otec. „Ja som už starý a ty si ešte primladý.“Miško si obliekol do poľa hrubú otcovu košeľu s motúzom na hrdle a tak si jeden druhému narážali, hoveli, a čo oni v dome, proti tomu božechráň sa ozvať. Iba poslúchať. Všetko to už žiarlilo na Miška, a nech nejaký čert povzbudí, ešte bude hriech, že Miško vari preto tak všetko otcovi robí po vôli, lebo pôjde na vysoké školy, aby mu neľutoval, a „my aby sme robili a utiahli ešte hádam i našim deťom“. Ale mať tíšila a všetci usilovali sa pochopiť otcovu prítulnosť k učenému synovi, ktorý otcovi nikdy napriek nepovedal, nespravil, ako schválne i neschválne ostatní, a ktorý ide na vysoké školy a chce sa vyučiť za doktora, a otec už veru slabne i ho zadúša. A v tom klíči nové semä otcovej lásky k synovi, budúcemu doktorovi.IIPrvý rok skončil Miško dobre. Stálo to veľa peňazí, ale otec ho už ledva dočkal, lebo z Pešti neprišiel Miško domov, iba na leto.Pribrali si i z vnúčat dvoch chlapcov, čo „probovali“ tiež v meste do školy, a tak v dome žili dvojakí ľudia: starý otec s učeným synom a vnukmi, ktorí nemusia „tak tuho“ robiť, a ostatní všetci so starou materou, ktorým sa tým viac treba obháňať, aby bolo všetkým všetkého dosť. A toho jedla sa ešte len nájde, ale tvrdšie sa robia v gazdovskom dome peniaze, a tých treba a riadne, mesačne a načas. Ale sa potrápia a čo sebe utiahnu, čo by sa hneď i zadĺžilo niečo, ale keď sa deti učia, netreba šanovať: rozum je hoden viacej, ako kus lúčky alebo role. A Miško je už celý doktor! Má tých knižiek, len kukne, a už píše lieky alebo poradí i z hlavy a pomôže, najmä otcovi, materi, deťom a všetkým, svojim i cudzím. Celé leto nevolali z mesta doktora do dediny. Veď bola robota, a keď kto prechorel, zašli do Kreškov a Miško alebo podľa ucha i domáci poradili, čoho sa držať, čo užívať. Celý dom zmúdrel od neho.Len to bolo čudné domácim — ale nikto sa neozval — že Miško v poli už menej pomáhal; ak vyšiel, doniesol si ,štuc‘ (flobertku), alebo knižku a šiel, ľahol si pod kríček. A v nedeľu zahral sa kolky a v týždni kedykoľvek sobral sa do mesta a tam bol u „kamaráta“ i dva-tri dni a od otca, matere vše pýtal peniaze. Dali bez pomyslu na niečo zbytočného, zlého. Mrzelo ich iba, že mu dochodí veľa novín („ktoré ani čítať nestačí“), listov, a mnohé akousi ženskou rukou písané. Preomáľali, preomáľali listy, počítali noviny, ale mať, božechráň, otvoriť niektorý; zamykala do truhly.V druhý rok pýtal Miško mesačne vše raz toľko, ako v prvý. Ale nič sa nenaprotivíš, keď si list prečítaš a do haliera nájdeš vyrátané, na čo na všetko mu peňazí treba. Vzdychali a posielali.Na leto už Miško neprišiel domov, že bude chodiť v Pešti do špitála a tam pomáhať a tam učiť sa na mŕtvych choroby poznávať. „Strašné, čo všetko musí taký doktor vedieť!“ mysleli Kreškovci. Mysleli si, že keď už bude pomáhať, že ho za to aspoň prechovajú. Ale veru nie. Len pošlite, pošlite! Počali sa trápiť, lebo už museli na zmenky požičiavať. A keď preto počal byť v dome nepokoj, vystúpila z úzadia mať, prešla k notárovi a ako, nikto nevedel, požičiavala na svoju čiastku a posielala. Popri peniazoch však Miško počal dostávať i listy, plné prosieb, plaču, žeby sa utiahol, že nemajú toľko, že už toľko a toľko dlhujú do banky a že ak to i takto pôjde, vyjdú na mizinu a potom bratia, švagrovia i spolu i osve začali sa vyhrážať i grobianske listy mu písať, lebo nedalo sa utajiť o Miškovom živote v Pešti došly všelijaké nepekné chýry. Lumpuje, pije — krátke, ale stručné dve slová pre rodiča, ktorým ani veriť nechce. Dusí v mysli, v srdci, sotrie tajnú slzu, vzdychá, spať, jesť nemôže, a len dusí, len ukrýva. Celý svet bude hovoriť o planom decku, a ty predsa odpovieš: „Ešte ta… dobre. Učí sa. Bude z neho človek…“ Tak i Kreškovci. Doma plačú, zúfajú, a pred svetom sa len držia a svet, čo sa už dopočul o živote Miškovom, obviňujú ho zo závisti, neprajnosti, a hotové sú hnevy… Miškovi to všetko napíšu, a on sa vyhovára a v čom môže, do čoho sa na dedine nikto nerozumie, o učení a skúškach, klame.Potom už jeden z bratov mu nenapíše do listu: „Milý bratku,“ lež hneď začne, že ich na mizinu nesie; druhý ho tituluje: „Ty lump!“ Chlapci píšu strýcovi, čo mať v žiali nadiktuje. Konečne priprú otca, aby mu ešte on napísal. Akože písať, keď on už tridsať rokov nepísal, iba ak svoje meno, ako, toť, na tie zmenky… Musí. Sídu sa v nedeľu popoludní všetci starí, chlapi, prichystajú papier, atrament a pero. Založia okuliare s motúzom vôkol šedivej hlavy starého otca a podávajú mu pero, len aby písal, že oni budú diktovať. Každý si už premýšľal, čo citného zadiktuje, čím ovalí. Starému sa ruka trasie, na široké fúzy tečú slzy a rovno na papier. Utrie sa rukávom a chce písať: „Milý synu,“ ale okrem matere všetci sa ozvú, že tak nebude nič, tak si k srdcu nepripustí. Podajú druhý papier. Starý dumá, akože nenapísať „milý“, keď mu za dvadsať rokov planého slova nedal… I sane vytiahol… i pokosil za neho… Rodina dopustí napísať: „Syn môj!“ Akože ďalej? „Napísať mu, koľko tisíc už stojí, že nás na žobrotu nesie, a ak má ešte svedomie…“ „Nemá ten už,“ pochybuje druhý. A otec, uvážiac všetko, píše trasľavým švabachom a chlapci čítajú zpod pera: „Čože si tak splanel, syn môj milý?“ Nesúhlasí nik a počínajú otcovi dohovárať, papier zpod ruky ťahať. Otec teda pokračuje: „Či ťa nátura prenasleduje, a či kamarátstvo hubí?“ „Má rozum, nie je chlapec, sám je oplan!“ začne jeden i druhý a všetci si vylejú zlosť svoju podľa Miška i na otcovi, materi, ktorá už iba tíško plače. Otec počuje vzlyk a ďalej nemôže… No musí ešte dopísať: „Príď robiť, ak sa učiť nevládzeš,“ a myslí si, ožije mu celá mladosť Miškova, keď bol takým dobrým, robotným chlapcom. A dopisuje zo svojej vôle: „Veď ti ja, kým sa chytíš, ťažkej roboty nedám. Ešte sme tu, ešte i ja, čo vyvládzeme i za teba. Len už poď domov.“To sa nepáčilo. Načo ho volať? Robiť nebude a bolvana chovať nebudú. Netreba mu poslať, nech tam väzy láme, keď sa zopsil…Otec nechcel viacej ani čiarky. Vzali teda papier iní, a Miškovi nakládli, ako planému koňovi šariny za rebrinu, a všetci sa popodpisujúc, list na druhý deň poslali. „Nech sa hanbí, ak sa vie,“ uspokojovali sa navzájom.*Zhumpľovaný, o zdravie donesený Miško prečítal list od kraja do konca. Dostal už takých dosť. Ale tie prvé riadky, tú ruku poznáva. „Čože si tak splanel, syn môj milý… Ešte sme tu, ešte i ja…“ a Miško váži riadky od rodiny a riadky od otca. Spomienky detstva budia sa v duši, jasné, radostné. Ide na prechádzku, vojde do kaviarne, berie noviny, a nerozumie, čo číta. Myseľ inde letí. Vráti sa v noci na byt a vyťahuje list. Hľadí na otcove slová, azda i tú roztretú slzu vidí, a myslí, čo teraz. Dvadsať rokov ako sklo, ale tri posledné nechvalné… „Ale ešte je otec tu…“ A Miško napísal mu list, že príde domov, zreparovať pokazené zdravie, a potom sa ukáže, čoho sa chytiť…[1]Miško kublal sa,bavil sa, vyrástol so staršími deťmi, ani nevedeli rodičia ako.[2]Špiritusu za dva groše, teda za 6 krajciarov, čiže 12 halierov. (Do groša išly tri krajciare a krajciar bol hoden dva haliere.)[3]Ešte od piatej latinskej, od piatej triedy gymnázia.

Tajovsky_List.html.txt

List ku přálelské rodině, o domnělém „konci světa“ dne 13. jun. 1857Ve Vídni, dne 31. máje 1857Drahý příteli!Tak jsme se tedy po dlouhotrvanlivém mlčení opět shlédali, ač i jen listovně a to ukonce světa. Nu „lépe pozdě jako nikdy“ hovoří známé přísloví; — pročež i Tvé přihlášení se k dávnověkým svazkům přátelským ze srdce vítam v té naději, že„si fractus illabatur orbis“— aneb, aby tomu i Tvá milá společnice života rozuměla, slovenský: — že kdyby snad i dne 13. jun. země naše rozbořena býti měla, budeme moci k potěšení svému osudnou hodinu vítati v povědomí, že naše přátelství byloopravdové, jelikož „do konce světa“ setrvalo.Ale bez odkladu k věci samé, Tvými dotazy vyznačené. Píšeš mi, bratře milý! abych Tobě „prosto a bez okolků“ dal na vědomí: cojá myslímo pověstech strany domnělého konce světa, vražením jakési kométy do zemi naší povstati majícího, abys Tvou „řebřinku“ náležitě uspokojiti mohel, která prý starostlivě tvrdí, že „listí bez větříka nešumí“ a žeby předce naposledy něco ve věci býti mohlo; — Ty mi vstupuješ do svědomí co někdejšímu professoru věd přírodných, má milá neznámá pani přítelkyně ale (a prosím za odpuštění, že jsem podle Tvého láskyplného názvu i já nevinné jméno „řebřinky“ přátelským péřem užil) drží se prý kalendářnické povinnosti mé, nebo že my „ex offo“ máme věděť, budeli ještě„Časníka“a všech společníků jeho k roku 1858. potřebí čili nic. — Nu, staniž se Vám oboum po vůli a vězte, že nie podstatného nezamlčím, ačkoli se ovšem krátkých slov držeti budu, dobře znaje, že „dlouhá klobáska a krátké poučení“ jsou a zůstanou všem lidem nejmilejší.Dovolte pak, drazí moji! abych Vám nejprve krátičký dějepis podobných proroctví sdělil. Starobylí Řeci a Římané málo se sužovali myšlénkami o možném konci světa a těch věcech, jenžpotomnásledovati mají, co sobě z pohanského jejich života snadně vysvětlíme; oni asi tak smýšleli, jako rozumkáři pominulého století: „dnes žijem a —za mnou potopa-I#!“ Nejdávnější znaky domnění o nastávajícím konci světa nalezáme v první křesťanské době, a jmenovitě po čas krutých pronásledování, kdež mezi mnohými křesťany povstala naděje plná víra, že zkažené pokolení tehdejšího světa zahyne, potom pak že nastane na obnovené zemitisícletéšťastné království, v němžto všickni věrní křesťané podílu bráti budou. K tomuto „tisícletému království Páně“ připravovali se ale naši křesťanští předkovéjináče, jako jsme to nyní o přípravách ke dni 13. jun. slyšeli, a to sice přísným, všeliké poškvrny pohanské prázdným životem, aby tak hrozící proměnu světa šťastně přežiti a nastávající slávy hodnými se stati mohly.Z doby středověku málo známe o podobných pověstech; jen když se ve 14-tém století strašnáčerná smrť— choleře podobná nemoc — ukázala a když celé krajiny vymíraly, zachvátilo pozůstalé lidstvo hrůzyplné tušení, že se snadkonec světasbližuje; a však ani za oné staré doby, ani přičerné smrtinikomu nenapadloden záhuby předpovídati; takovéto výbuchy půvřrčivosti bylypozdějšímčasům zanechány. Bouřlivá doba první čtvrti 16—ho století byla takovýmto pověstěm obzvláště příznivá, kteréž ani dlouho na se čekati nedaly. Učitel totiž matematiky a pověstný astrolog,Jan Stöfflerv Tubingu, dal roku 1518. na veřejnou známosť, že na počátku měsíce febr. r. 1524. všeobecnápotopanastane, kteráž i pokolení lidské i všechno jiné stvoření země zahladí.Stöfflerproroctví své odváděl ze zvláštního postavení planét Perouna, Saturnusa a Marsa, kteréžto se udaného měsíce a roku „ve znamení ryb“ spojiti měly; ryba pak žije vevoděa tak i toto spojení planét že záhubnoupotopupředzvěstuje.Stöfflertak byl o pravdivosti proroctví svého přesvědčen, že se opovážil svůj veřejný list ke španělskému králi a později německému císařiKarloviV. upraviti, což v řádech dvořeninstva jeho nemálo strachu spůsobilo. K uspokojení přestrašeného světa naložilKarelV. slovútnému italianskému hvězdářiNiphus-ovi, aby proroctvíStöfflerovodůvodně podvrátil, což on i spisem veřejným učinil; jen že pravda rozumné slovoNiphusovoméně víry našlo, jako nerozumné bájky astrologa tubingského. Strach a hrůza panovala po celé Europě a rozmáhala se na vše strany tím snadněji, že mysle i tehdejšími náboženskými roztržitostmi byly mimořádně pohnuté. I dělaly se k domnělé záhubě světa asi takové přípravy, o jakových jsme i letos častěji slyšeli; nerozumní lidé mrhali své jmění, aby předce „svoje užili“ před zahynutím světa; jiní prodávali své pozemky, u moře a větších řek ležící, aby na vysokých brdách vrchů hledali útočiště; jiní naplnili své komory všemi potřebami, ke sdržování života náležitými, a vylezli pod střechu domu svého; jiní sobě stavěli šajky a koráby, chtějíce drahé osoby své způsobem otce Noacha zachovati. Tak učinil jmenovitě president krajské vlády francouzské v městě ToulousiAuriol, dav sobě vystavěti na 4 velikánských zděných sloupech koráb, všemi dobrými věcmi světa naplněný, do kterého se již v polovici měsíce jan. utáhnul; na vysoké pak sloupy dal proto své útočiště postaviti, aby se z vysoka na zkázu světa pohodelně dívati mohel, očekávaje dobu, až záhubná potopa i koráb jeho ze sloupů pozdvihne a odnese. Co presidentAuriolve velkém, to dělali tisíce v malém; a však přemnoho lidí ze strachu o rozum přišlo, zvláště ve Francouzsku, co se tam i nyní opakuje, ze strachu příštího 13. junia. Tak došel osudný měsíc febr. 1524; tři výše spomenuté planéty ukázaly se sice ve znamení ryb, jako toStöffler, jináče v účtech hvězdářských sběhlý, vypočítal; na vyplnění aledruhéčástky proroctví svého, na všeobecnou potopu, iStöffleri svět omámený darmo čekal. — K ospravedelnění nezdařeného proroctví uveřejnili přivrženciStöfflerovyspisek, dosvědčujíce: „že potopa světa dle pranostiky nebeských znamení přijítimusela, že ale podle zaslíbení Božího[1]povstatinemohla.“ — Pravda žeby nejlépe bylo bývalo, kdybyStöfflera přivrženci jeho bylipřed svým proroctvímtakto mluvili, ačkoli tomu málo kdo pochopí, jako něco „přijítimusí, a předce povstatinemůže.“Později pokročili proroci domnělého „konce světa“ ještě dále,udávajíceden a hodinuzáhuby. Nejznámější mezi nimi jest mistrStiefl, kněz v obci Holzdorfu u Vittenbergu, který na vzdor nepodařenému věštěníStöfflerovu(od r. 1518.) „neomylný“ konec světa ke dni 3. okt. roku 1553., a sice k 8-mé hodině ráno předpověděl. Vidíme, že to naše chlapina „ostře nabila“; a předce i to na prázdno vypálilo. Sám mistrStiefltak pevně svému proroctví věřil, že ačkoli den 3. okt. byl všední, k obyčejným prácem určený, předce sobě svěřené stádečko již k 3. hod. ráno do chrámu povolal, aby tak společně konec světa očekávali. Na toto nedělní ohlášení shromáždilo se do Holzdorfu také ze sousedních obcí mnoho lidí, chtějících v sousedství proroka zahynouti. Na štěstí či na neštěstí mistrovo došla o 7. hod. ráno těžká, z počátku oktobra ovšem neobyčejná bouřka, tak že omámení lidé v opravdové hrůze smrti vězeli, aniž se opovážili, když po bouřce již slunéčko připekalo, do svých příbytků se ubírati. Když se ale dobře nastrachovali a když ani pod večer zkáza světa počínati nechtěla, povolali oklamaní proroka ven z chrámu, kdež mu na památku nedošlé záhuby aspoň náležitý „vyprask“ dali a tak se rozešli, co se pravda zoněchveků vysvětliti musí. — A takovíto přepiatí, odvážliví proroci nalezli i později, na vzdor všem dosavadním zkušenostem, víru; obzvláště pak po čas těžkých bojů 30-leté vojny mnoho na vše strany, a vždy s podobným prospěchem, o záhubě světa prorokováno.Jedno z nejrozšířenějšich podobných proroctví tohoto druhu vztahovalo se k minulému století a jmenovitě k roku 1734. Byly se totiž málo před tím roznesly po světě následující latinské veršíky:Quando Marcus Pascha dabit, Antonius pentecostabit, Joannes Christum adorabit: Totus mundus, vae! clamabit.Anebo slovensky: „Když veliká noc na den sv. Marka připadne, když sv. Anton slavnosti sv. Ducha přinese, když sv. Jan (Křestitel) Tělo Páně vzívati bude (t. j. když slavnosť Božího Těla na Jána připadne): — celý svět, auveh! volati bude.“ Takto připádaly spomenuté svátky roku 1734.; že se pak tomu latinskému proroctví, — ačkoli nikdo udati nemohel, odkud pošlo — vysoký věk připisoval, i náramné strachy po světě panovaly, tak že mnoho lidí ještě před velikonocí o rozum přišlo. A však i to proroctví zůstalo marné!Za našeho věku opakuje se proroctví o domnělém „konci světa“ aspoň každých 20 roků; kdo se tedy podobných řečí strachuje anebo velmimladýjest, anebo velmi; — prosím, nech to slovíčko Tvá ženička doplní. Poslední takovéto marné hluky byly roku 1836-ho, a povstaly právě tím spůsobem, jako letos. I tenkráte měla kométa do země naší vrazili a toto „údolí plače“ na trosky rozmrviti. Kométa došla, a sice na den od hvězdářů vypočítaný — nebo již běh 10 komét na tolik poznáme, že se příchod jejich předpovídati může; — a však ona ani zemi naší, ani měsíci, ani jinému tělesu nebeskému neublížila, jakož ani ublížitinemůže.„Nemůže?“ lak slyším otázku ze stránky Tvé milé — „hore tedy rukávy a dosvědčte nám, že kométa zemi naší záhubu přinesti nemůže.“ Jsem sice ke službě mé milé paní sestry hotov; a však se musím odvolati zvláště na to, co jsem o možnosti vrazení kométy do země naší v „Časníku“ na rok 1856. str. 67. a násl. pověděl. Vrazení kométy do země naší jest sicemožné; nechať mi ale milá paní sestra na mou „kalendářskou čest“ věří, že když se komár v letu svém o rukáv oděvu jejího urazí, tělo paní sestry tisíc a tisíckráte větší zatřesení pocítilo, jako kdyby kterákoli kométa (— toto„světlé nic“, jako známý jeden hvězdář kométy pojmenoval) do země naší, ve svém kamení věrupevné kostimající, vrazila. Ba co více, vražení kométy do země naší nejen možné jest, ale my jsme se již skutečně ve světlém ocasu kométy nalezali, aniž to kdo spozoroval z těch lidí, kterí se kométy obávají. Žáden zajísté hvězdář a jiný rozumný; o povaze komét dobře poučený člověk, nebude se těchto těles báti, jako se ani měsíce, k nám nepochybněnejbližšíhotělesa nebeského, nebojí. Toto naše přeletení přes ocas kométy stalo se, jako světoznámý hvězdářMaedlervypočítal, dne 26. jul. roku 1819.; a kdo ví kolikrát se již podobné výjevy opakovaly, nebo zajisté mnoho komét prochází přes naši sluneční soustavu po čas dlouhotrvanlivé pochmourné chvíle, tak že se spozorovati nemohou. Tak na př. i pověstná kométa roku 1843. razem se o Josefe objevila v úplné slávě předlouhého ocasu, jelikož se sbližování její pro dlouhotrvanlivé mračné noci spozorovati nemohlo.Ještě bych měl drahé paní sestře něco o našichvelkoměstskýchhloupostech, ke dni 13. jun. náležejících podotknouti; avšak bych obzvláštní k tomu knižečku potřeboval. Jednomu ale apotekáři nemohu odpustiti a musím jej u drahé paní sestry obžalovati. Apotekář totiž V. v polském městysi Vroclavku chtěl se také k nastávajícímu 13-mu juniu tak připraviti, jako presidentAuriolv městě Toulousi; dal si totiž udělati hodnou, dobře poukrývanou, potravou na 2 měsíce opatřenou loďku, do kteréž i několikcizích osobza náležitou odměnu přijati chce; ale — svouvlastní „řebřinku“z obmýšlené potopné plavby vytevřel. No, nech sama paní sestra rozsoudí, co tento apotekář zasloužíl; já myslím, žeby dva funty rhabarbary „na lačné srdce“ nebylo přímnoho; snadby se nejen žaludek, ale i mozek jeho náležitě „vyšramoval.“ — Ještě čosi na konec. Jeden prozřetelný žid pod Tatrami udělal testament a potom nashromáždil též na pár týdnů potravy do komory. Janko přišel k němu „na skleničku“, a když se o kométě mluvilo, dodával žid Jankovi chuti, aby též udělal testament. „Pre koho, ak všetci máme zahynúť?“ — odvětí chladně Janko — „nech psom tráva rastie, keď koně podochnú!“ Dobře tak, Janko náš! V té odpovědi bylo více zdravé filosofie, jako jest v těch žvachtaninách, kteréž strany domnělé „zkázy světa“ i od tak zvaných „vzdělaných“ slyšíme.Nu, měj se dobře, drahý příteli! spolu i se všemi milými. Dojduli ještě za mého živobytí na Slovensko, vyprosím si od drahé paní sestry na odměnu „halušek s brinzou“, a to sice s březňanskou, anebo s klenovským syrcem.Až dotuď s Bohem!D. Lichard.[1]I. Mojž. 9. kap. v. 11.: „Nebude vyhlazeno více všeliké tělo vodami potopy, aniž bude více potopa ke zkažení země.“

Lichard_List-ku-pratelske-rodine-o-domnelem-konci-sveta.html.txt

6. lipeň 1861[1][2]Preletela tri vrchy blahozvesť.Kŕdeľ orlov v let sa dáva;v tichom údolí siedmich svätých miestzahučalo: Sláva, sláva!Aj, národ! — On to mladý syn Slávy —pomaly sa zbiera hore.Na rukách, nohách ešte síňavy,no na tvári jasné zore.Pozri ho, pozri, matka Otčina,k tebe on ruky vystiera.Priviňže k prsiam materským syna:on ťa v starobe podpiera!Otcovia slávni, Bohom mu daní,pozrite — to vaše dieťa!Skloňte sa k nemu, zhojte mu rany:v ňoms’ mená vaše osvieťa!Pozri ho, pozri, nerodný ty brat!Ucti, miluj národ mladý!Však on dakedy ešte nastokrátto bratstvo ti vynahradí!Keď ťa samotnosť, žiaľ clivý skľúčiv tej šírej sveta cudzine,po prajnom túžiť budeš náručí:kto ťa, ak nie on, privinie?!Oj, pozrite ho, bratia národy!On k srdcu vás všetkých vinie,pozdravuje vás slovom slobody —on s vami žije i hynie!Zaleťte, orly, vo štyri strany:„Dobrý deň!“ povedzte ľudu —zašumej spevom vetríček ranný:„Boli časy, ešte budú!“[1]Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Spevy 3.[2]I táto báseň vyšla prvý raz v Dobšinského Sokole II, 1861, str. 148 v Štiavnici súčasne s predošlou. Botto si ju zapísal do obidvoch rukopisných zošitov. Rukopis z 1879 má k titulu básne poznámku „Národné zhromaždenie“. Obidva rukopisy majú poznámku, ktorá znie v Spevoch (str. 223) takto: „V tichom údolí siedmich svätých miest. Keď pýtajú sa Turčanov, kupčiacich po Rusku, zkade sú? odpovedajú obyčajne, že od siedmych svätých miest. Bo v Turci je skutočne sedem obcí pomenovaných dľa rozličných svätých. Sv. Martin, Sv. Michal, Sv. Peter, Sv. Ďur, Sv. Mara, Sv. Helena a Sv. Ondrej (tiež Sebeslavce zvaný).“

Botto_6-lipen-1861.html.txt

DenníkÚvod k denníku odo dňa 27. novembra 1848 napísaný na Rusave dňa 4. a nasledujúceho mája 1849.Listy moje odo dňa 10. mája do 27. novembra mojej žene písané zastupujú miesto úplného denníka. Len z mesiaca septembra dva chýbajúce listy robia medzeru dôležitú. Bo september je pre môj denník, tak ako pre môj život, pamätný. V septembri sa robila naša slovenská výprava, v septembri po prvý raz po deväťsto rokoch Slováci stáli v radoch proti maďarstvu, v septembri po prvý raz si Slováci obnovovali slobodné vrchnosti na Myjave, Brezovej atď., v septembri víťazne sa bili s nepriateľmi svojej národnosti a svojho života. Na tieto dni večne spomínať budem.Od 31. októbra do 16. novembra sme boli vo Viedni u kniežaťa Windischgrätza, Bána Jelačiča s generálom Zeisbergom, Nobilim, obrst. Pottom. Ja som potom na ceste do Prahy dva dni — 17. a 18. — bol na Rusave u mojich. Od toho času ale v Prahe, v Hodoníne u fdm. (podmaršala) Šimuniča, potom zas v Hodoníne — na Vrbke, na Vrbovciach a s dobrovoľníkmi som po železnici dňa 26. novembra až do Ostravy prišiel. Od ktorého času denník som si viedol.Dňa 27. novembra som vstal — a hluk môjho vojska už bol zrejmý. Včera som do Ostravy odprevadil 76 Slovákov od Vrboviec a Myjavy. Na železnici v Přerove som sa zišiel s Bloudkom, ktorý viedol dobrovoľníkov pražských. Málo chlapov, ale hodných. Večer som išiel na železnici cez Hulín — kam po mojom odchode v ústrety mne volá žena moja milá, lež darmo — nevidel som ju. Zbohom, dobrá bytnosť! Na ceste som vzal Polesňákovcov. Nocou sme dorazili do Ostravy. Na poludnie sme vyšli stadiaľ na fiakroch s Ľudovítom Š. a Lew.(artovským). Na ceste nič nového. Vojsko naše viedol Bedrich, ktorý ho zorganizoval v Ostrave už zmiešanô. Desiati ideme k oberstlietantovi a oberstliet. nás už ledvaj čakal — a tak nás veľmi úprimne prijal. Na tom sme sa uzniesli, aj s ním, čo sme vo Viedni najvyšším vojenským mociam predniesli. Plán sa urobil a kuriér do Viedne odoslal. Dňa 28. sme boli nanovo u obstl. a protokol zo všetkého napísal. Dnes sme mali príležitosť výborne sa oboznámiť s oficiermi, ktorí nás ako kamarátov v rade považujú. Včera sme daktorých uhostili u seba — a strojíme sa im dať aj traktu. Všetci majú dobrú chuť na Maďarov. Naši ľudia, ktorých sme hneď medzi vojsko rozdelili — boli dobre od vojska prijatí, oficieri vojenskí našich oficierov dobre poprijímali a ich porád traktujú. Mesto ale je plné obdivovania nás a hľadenia na nás. Najprv nevedelo, kto sme, ale zvedelo; a jedni nás majú radi, iní nie.Na Čadci 6. decembra. Nemohol som na ceste denník svoj viesť, zato v krátkosti tuná dačo pre zachovanie pamiatky si značím. Dňa 29. sme boli u jedného baróna za Těšínom. Jeho pani, koketka, pekná ináč žena, sa zabavovala s Bloudkom dobre, švihák to hodný. Ja som bol (nečitateľné). Obyčajné hovory. V ten istý deň sme dali traktu oficierom. Veselo — toasty, dobrý duch. Ja som pripil cisárovi, na to Frischeisen Oberstleutnant, švagor Neubergov, nám a nášmu predsavzatiu, potom Zach Windischgrätzovi. Štúr bánovi Jelačičovi, Bloudek Brischeisenovi — a tak ďalej. 1. a 2. decembra sa nič zvláštneho nestalo, dňa 3. sme sa pohli z Těšína a v Rapičí sme boli zídení všetci. Vojsko celô obstalo našich povstalcov — a tam bolo harangírovanie. Najprú oberstliet. držal reč k vojsku a uviedol nás: Štúra, Zacha, Bloudka, Borika a mňa menovite a ostatné naše vojsko napospol vojakom a vyznal, že ideme za slobodu národa slovenského bojovať. Potom som ja držal reč k ľudu nášmu a vzala sa prísaha od neho. Nato sme sa pohli k Jablunkovu. My sme s našimi ostali v Návsí, ostatnô vojsko tajšlo do Jablunkova, len jedna kompánia pod stotníkom ta išla až do šancov jablunkovských. V Návsí sme sa spoznali s Winklerom, ktorý nás i s mladou žienkou dobre prijal, opatril všeličím a potrebným na cestu dňa 4. decembra.Dňa 4. decembra sme o siedmej ráno z Jablunkova sa hýbali a pasom jablunkovským tajšli na Čadcu. Na ceste sme videli gardy maďarské, ktoré ale čím sme my hlbšie do pasu išli, oni vždy pred nami utekali. My sme pekne len išli, až na konci doliny, kde krčma osamelá na vŕšku a v dolinke dakoľko domkov stálo, sa nám do boja postavili Maďari. Ako sme ale na tisíc krokov sa zblížili — a dve naše kriela ich obchádzať namerovali — fujas matias, Maďari zmizli. Nato sa obsadila krčma a žid o dohán a cigará pripravil. Žid bol hodný šibenice — ale nič sa mu nestalo: bol pokorný a poddaný. V krčme sme si trochu odpočinuli a za chvíľu tajšli k Čadci. Zjavovali sa po vrchách Maďari — ale vždy sa uhýbali. Naposledy pred Čadcou sme ale na tisíc krokov zastali. Plenkleri naši sa v dlhých reťaziach ťahali po oboch vrchoch a rakétle si zastali na ceste. Ale tisícštyristo chlapov stálo pred nami — teda sila taká ako naša. Z vrchov ale sa pomaly sťahovali dole a my sme mysleli, že nám chcú v meste odpor postaviť. Ale ako sme sa presvedčili skoro, bol to len hrozný útek. Ani sa neopovážili dočkať nás na jedno strelenie. Zutekali hanobno. Ponechávali ale päť centov munície, zbroje, súkna, papierov, bagančí atď., áno, ani len zástavu bataliónsku, 17. totiž bataliónuhonvédovnestihli obrániť, ale ju nechali nám. O jednom oficierovi nám rozprávali ľudia, že aj vari išiel na záchod, aj vari svoju potrebu odbaviť nemohol. Utekali, kadiaľ mohli — a my sme Čadcu vzali bez jednoho strelenia. V Čadci sme harangíruvali ľud — a do nášho povstania prinímali. Ľud je ale biedny. Tunajší poštár a richtár Mády bol v podozrení, že drží s Maďarmi — toho sme chytili, ale potom sa ukázalo, že bol (chýba časť textu).… maďarské sme uderili pri Brodne. Lenže tieto utekali nazad. Tak sme dolinou sa ťahali, až sme nad Kysucou zhliadli krížom cez dosť širokú dolinu sa tiahnúce prekopy, pozahadzované spredu stromami. Blízke palisády zo stromov sa nám zdali forpostami alebo plenklermi. Cez ďalekohľad ale som videl, že to koly, pne zo zrúbaných stromov. Vtom sme ale spozorovali, že tam v jamách sila Maďarov. Lewartovski komandíroval kavalériu a táto letela, pred ňou (galopník) nášho štábu — Vencel. Na osemdesiat krokov bol od Maďarov, ostatná kavaléria na sto krokov! Na Vencela už kričali Maďari: „Éljen, poď sem!“ mysliac, že chce i s kavalériou utiecť od nás. Tu teprv vidiac kavaléria, že ju Lewartovski na jatku posiela — obrátila sa nazad. Potom až kedy a čosi — strelili Maďari. Nato prišli naši zboku a zakrádali sa vrchom za kanóny. Nato Maďari utekali a postavili sa s kanónmi na návrší na ceste do Budatína. Lež Bloudek s povstanci našimi brehmi len ďalej kráčal, takže po pár výbuchoch z kanóna reterírovali Maďari nanovo. Tak šťastne popredku šiel, že maďarských plenklerov všetkých z vrchov pozháňal, až sa celá masa do Budatína vrhla. Vojsko stálo za našimi aspoň dvetisíc krokov a žiaden nekomandoval kupredu. Lewartovski popíjal rum z kapsy a motal sa. Keď nevedel inšie — nuž — zvolal: „Rakettenbaterie und Kavallerie vor!“ Tak raz stáli Maďari na vrchu a Lewartovski komandíroval: „Kavallerie vor!.“ Na breh sa mali ťažkí švalieri driapať a peších po jamách hnať! Tak šťastne by boli bývali Maďari celkom pobití. Budatín by sa nemohol vyprázdniť. Naši plenkleri tak ďaleko priviedli vec, že z Budatína utekali už Maďari a z mosta ako hrušky padali od guliek slovenských. Až potom kedysi-čosi vojsko sa pohlo. Na dlhô nejdenia poslal Bloudek Zacha, aby mašírovali vojaci a rakétne za nimi na vrch, aby prešli. Zach letel do Budatína, čo myslel, že už vojaci tam budú, až tu utekajúci Maďari vystrelili naňho. Tu sa spamätal a dlho bežal nazad. Táto strata času oslobodila Maďarov z Budatína. Neskoro prišlo vojsko, Budatín bol prázdny — iba ešte dajedni — čo sa spozdili, boli zabití, ako aj jedna maďarská dáma, ktorá na Vencla vystrelila z dupľovky a potom bodákmi zranená zgebla. Vojaci rabovali. Naši ale zišli až na breh Váhu a stadiaľ strieľali po utekajúcich. Maďari už k Žiline sa brali a most nechávali. Ale tu videli, že len tí naši plenkleri ich ženú a za nimi že nikto nejde: vrátili sa, obsadili most delami a rozpostavili sa na brehu. Tu ich kartáče rakétovie hrozne kosili: ale od brehu a mosta kanóny odohnať predsa vstave neboli. Tak sa strieľalo až do samej čiernej noci.Oberstleutnant prišiel peši, Lewartovski tiež peši (ožratý k tomu), potom Oberleutnant od Kavalérie, Jaroslav Borik a adjutant Novotný a zastali sme si do radu vojenského. Tu ako stojíme, odfrnkne mi na sluchách ležiaci svíb vlasov za ucho — kartáč a hvizd jeho tak zatriasol prítomnými, že komandant sa až k zemi zohol a prvô, čo zvolal, bolo: „Wer ist tot? Wen hať’s getroffen?“. Ale my všetci veselo skríkli: „Keinen!“. Potom sme si stúpili za stodolu. Lewartovského nebolo vidieť v celom ohni. Komandant ho vždy chcel mať, ale nijako nemohol k nemu prísť. Až jedno desať Slovákov, stojacich za vŕbami a strieľajúcich, ho dovábilo a tu sa dopustil práve hriechu chabosti. Počal ich odhovárať, aby nestrieľali, že to veru všetko darmo, že nemáme kanónov, Maďari, že majú kanóny, nepopustia atď. atď. Bloudek ho priďabil in flagranti! V rade vojenskom prujší bol Lewartovski, ktorý radil utekať: my sme hovorili, či by reku nebolo dobre tu v Budatíne sa položiť táborom a čakať tu na pomoc. Hja — ale čože, keď tu bolo strachu hneď plné nohavice! Neboli k privedeniu k smelosti. Hneď stiahli všetky svoje kompánie dohromady, takže naši sami jediní tvrdošijne strieľali do tmy za Váh — a Maďari do tmy kanonírovali do Budatínskeho zámku. Už aj rakétne umĺkli — a celý ťah náš i s vozmi obrátený bol naspiatok — a ešte strieľali junáci od Vrboviec! Celý deň bol krásny, večer krásny — a smutný. Keď sme dochádzali k zásekom prujším, stálo slnce nad Maďarmi a tak slepilo nás, že my s ťažkou núdzou len sme mohli rozoznať predmety, oni proti tomu mali nás pred sebou ožiarených čistým svetlom slnečným. Ako bitka trvala k večeru, rozostrel sa dym z rakétní, kanónov a pušiek nad milým Považím. Slnce zapadalo za oblaky prachové — a večer nastupoval. Rachot a hrmot diel rozliehajúcim sa široko-ďaleko po Kysuciach a dolinách susedných nechcel nijako prestať. Delá blýskali a hrmeli, rakétne fičali a s ohnivou hlávkou ako had povetrie rozrážajúc, roztŕhali sa v radoch honvédov a kanonierov maďarských. Hrmot trval do šiestej od jednej, teda úplných päť hodín!My sme pri tom všetkom nič nestratili, iba čo piati zranení, jeden smrteľne, ostatní štyria ľahko, odvedení boli z bojišťa. Sám bych neveril, keby mi to iný hovoril, ale že som pri všetkom tom bol, všetko videl, v generálštábe všetko aj zvedel, vozy videl — ranených videl, verím si, ale predsa pochopiť neviem, ako päťhodinová kanonáda tak bez účinku bola. Maďari dali aspoň dvesto rán zo šiestich svojich kanónov. My sme ale pustili tridsaťpäť rakétní.Po všetkom tomto zapalili naši jeden dom v Budatíne, aby tak oklamali trochu nepriateľa. Obohacení všeličím, odtiahli sme preč — až na Čadcu. Pred bitkou budatínskou mysleli ešte Maďari, že si budú dobre obedovať v Čákyho paláci, lebo si pre päťdesiat osôb prestreli. Lež naši im chuť pokazili — a strieborné lyžice, vidličky a nože do kapsí svojich pobrali. Veľa pekných pištolí, štucov, dvojek, bund(í), halien vyšívaných atď. napakovali a odišli s tým. Bolo ale v zámku ešte viacej všeličoho — to sa tam nechalo, lebo naši vojenskí oficieri okrem dvoch, Chevitza (?) a komandanta kavalérie, len na cúfanie mysleli. Tak sme skutočne celú noc — to jest od pol siedmej do štvrtej po polnoci — na Čadcu dorazili. Tak dlho sme išli zato, že sme si v rade mosty stavať museli, čo nám ich za chrbtom postŕhali ľudia košútovskí. Chytili sme viacej ľudí — najhlavnejšieho agitátora z Varína Šimoníka, katolíckeho farára varínskeho. Ten spoznal, že nás mali prepadnúť z varínskej a bytčianskej strany. A že oni vo Varíne očuli, že sme my už reterírovali a že z tejto kysuckej strany Budatína nieto iní ako gardy maďarské. Šimoník teda vyšiel so svojimi — hore vrchmi do ľavej flanky nám (v)padol, ale my sme mali na vrchu dva cúgy i s lajtnantom jedným a tí rozprášili jeho obranu a Šimoníka milého vzali pod pušky. Teraz je tuná. Dňa trinásteho sme dorazili do Jablunkova. My sme mrzutí nad tým. Vojaci vzdávajú veľké chvály našim — a čakáme všetci pomoc na vojsku i kanónoch. V N. Meste sme prisahali novému cisárovi vernosť a publikovali všetky proklamácie sem sa vzťahujúce.Ja tu bývam u duchovného p. Filipa, ktorého pohostinnosť a priateľstvo ku mne je veľkô. Jeho pani je veľmi vzdelaná. Má dve dcéry veľké, jedno dievča.S našimi dobrovoľníkmi sa doteraz nedobre nakladalo. Ranených zanedbávali — chleba celému nášmu vojsku nedali. Áno, včera ho z Mostov do rancov chceli dať — kde nič pripraveného ujsť. Ale Bloudek sa zaprel — a nestalo sa to. Dnes (14. 12.) idem ku komandantovi, ktorý je veľmi dobrý priateľ náš, a prednesieme mu žaloby. Lewartovski je naše nešťastie. Ale už sú aj dôstojníci veľmi pohnutí a vzbúrení proti nemu.V Žiline dňa 6. januára 1849. Moje prebývanie v Jablunkove nemalo nič zvláštneho na sebe, zato aj v denníku som nepokračoval. Býval som u p. Filipa, duchovného arcivojvodu Albrechta. Toto je dom veľmi príkladný, pani je pán domu a svedčí jej to: pán je dobrotisko a veci cisárskej a našej celým srdcom prajúci. Tu som mal veľkô pohodlie. Raz som si bol vyletel do Těšína a po viacej razy na vedety náš, ostatne s dôstojníkmi sme viedli život veselý a spoločenský. Na Nový rok sme sa poberali pod generálom Götzom z Čadce do Nového Mesta. Silvestrovský večer som strávil u Daniša (?), farára čadčianskeho. Hrali sme sa na tarok a o dvanástej dľa starého obyčaja priali sme si šťastie k novému roku. Dňa 2. teda sme urobili výpravu starým spôsobom na Budatín. Povstanci naši, ktorí z Mostov mašírovali cez Turzovku na N. Mesto, vystáli veľa, lebo bola treskúca zima. Druhého boli pod komandantom Bloudkom a Zachom s dvoma čerstvými kompániami vojska vypravení na Stredný Vadičov, aby tak vpadli do boku nepriateľa postaveného pri Budatíne. Títo odišli len ale polhodinu pred hlavnou silou. Z tejto príčiny sme my pri samom priesmyku nad Kysucou, za ktorým už Maďari stáli, lebo tamtá obchádzajúca naša kolóna na žiaden spôsob tak chytro na svoje miesto prísť nemohla. Do 3/4 na jedenásť sa čakalo, potom sa marš započal. Plenkleri tlačili plenklerov nepriateľských nazad, až sme sa my na samom priesmyku rozpostaviť mohli. O jedenástej hodine strelil prujší kanón náš — a jednu maďarskú kolónu rozdelil na dve. Nikdy nezabudnem na to okamženia svätô. Vo mne sa vzňala plameňom duša moja a uspokojenie tieklo na srdce! Prujší kanón to bol, čo za môj národ slovenský hrmel na Kysuciach. Za týmto heslom sa počala silná kanonáda. Maďari ale bár strieľali teraz oveľa lepšie ako 11. decembra, predsa neurobili nám žiadnej škody. Jejich granáty padali medzi nás, menovite jedna guľa letiaca zrovna na nás, ale na desať krokov sa stratila pred nami — a hrmotom hrozným sa rozpukla, takže granáty nám ponad hlavy ako kŕdeľ jarabíc frčali. Ako takto sa z oboch strán silne pálilo, zjavili sa naši povstanci na vrchu a počali oheň puškový. Nato sa neraz Maďari uťahovať počali, až naši zas dopredku sa ženúci a daktorých dohonených skoliac, skočili hneď na most, z ktorého už pätnásť dasiek zhodených bolo. Tieto sa hneď pohádzali na most a osem šuhajov pálilo za celú kompániu Maďarov. Asi traja sa z nepriateľskej strany skotili do Váhu. Najprú sa počali postavovať na brehu, aj delá už obrátili na Budatín, ale vidiac, že naši tlačia na predok, zaberali sa v divom úteku k Žiline a za Žilinu k Solárni a za Soláreň na nábrežia jedno, kde ešte na nás štyri rany z diel dali a potom ale tak utekali, že ich nebolo možnô dohoniť. Zas aj teraz bola chyba na vojsku, totiž tá hrozná chyba, že po prvô nekomandírovala sa kavaléria prvá na most, od našich už popravení a po druhô nechala sa artiléria hodinu stáť nad Budatínom. Až neskoro dohrmel Zach na generála a tento mu dal artilériu pod moc, takže delá tieto, bár iného už nemohli mať účinku, predsa svojou prítomnosťou nastrašili Maďarov, takže sa rozpostavovať do poriadku báli a utekali. Prví, čo za Žilinu hnali Maďarov, boli naši povstanci, ktorí sa v Žiline nič nebavili, iba čo zasadili svoju zástavu národnú naprostred pľacu a nechali jednu kompániu svoju na stráži mesta. Oni a dva stolíky raketové prskali za Maďarmi, neskôr potom sa aj vojsko aj delá poberali na hodinu cesty vyše Žiliny a k večeru sa vrátili. Na ceste sa vyrabovalMadári, prvej Vogl, najväčší nástroj terorizmu Košútovho. V Žiline sme ešte dnes, aj zajtra a snáď aj pozajtra, t. j. ôsmeho budeme. V bitke tejto sa dostalo veľa — ale darobnej zbrane. Piky, pušky, kosy, munícia, pár vozov mäsa, múky, chleba, jedno osemdesiat funtov broku, hrach, fazuľa, ale 500 širákov atď. Mŕtvych sme my sami našli piatich a videli troch padať do Váhu. My sme mali dvoch ľahko ranených vojakov. Teraz stáli proti nám samí Maďari, lebo dňa 11. decembraSlovácivraj zrádzali vlasť, poslali teda proti nám samých Maďarov! Ale po pravde sa vyznať musí, že Slováci vtedy zmužilejšie bojovali proti nám ako teraz Maďari. Lebo vtedy aspoň puškový oheň dočkali, most strhli a do noci sa trímali na mieste bitky. Teraz ale len kanónom nechali vojnu Maďari, a pred puškami našimi utekali. Slovom, bitka táto proti tej jedenásteho bola len tôňa. Dňa 2. januára sa Maďari dokázali ako zberba podlá, ako chabí a slabí blázni, ktorí veľa škreku robia, ale vydržať nemôžu.V Mošovciach dňa 12. januára. Včera večer sme dorazili až z Prievidze sem. Desiateho sme došli na poludnie do Prievidze; 9. sme došli boli do (prečiarknuté — nad tým: 8. do Rajca). O Žiline bych písal, kebych len mohol slovo dobrô o tých bedároch povedať. Hrúza ma pojíma. Ľud otrocký, nech nevravím o zradcoch. Budatín vypľundrovali vojaci. V Žiline rabuvali najviac Bianchiho regimentu. V Rajci sme najšli lepšieho trochu ducha. K boju ale aj tu nespôsobnosť panuje. Židia dali daň vojanskú. Tu sme zedli jedlá, ktoré boli na rozkaz Maďarov pripravené. Z Rajca sme urobili veľký marš cez úzke doliny do Nemeckého Pravna. Nemci mali o nás hrozné myšlienky. Najmä mňa si ako diabla predstavovali. Nemci títo ale sa dali skoro napraviť — a radi nás mali. Vskutku pohodlnosť nám pripravili.Malý marš do Prievidze nás posilnil. Prievidžania boli tiež zmútení — pozakopávali imania a s trasením čakali na zbojníka luteránskeho Hurbana. Potom sme sa ale uhniezdili — a ľud nás skoro za svojich uznal. Na mestskom dome sme agitovali. Oberster Frischeisen sa zas svojím zápalom a výrečnosťou vyznačil. Mešťania nám veľmi prisviedčali. Vrbovčania naši si ponavštevovali tých, ktorí boli proti nám na Myjave a Vrbovciach. Títo sa najprú triasli, potom ale oboznámiac sa s nimi — hostili ich veľmi dobre. Nato večer a noc boli spevom strávené. Ja som u zhovädilých kláštornikov večeral a videl ten chýrečný katolicizmus. Veľa ráz som myslel, že univerzálnosť idey katolizmu je živel tejto cirkvi: ale teraz vidím, že katolicizmus zhovädil najprú tých prostredníkov — a potom ten ľud. Ľud je hlúpy a nespôsobný, hladný a otrhaný, kňazia sú hlúpi — ale bachratí a ošatení. Tuná v Turci sme videli ľud hneď v lepšom duchu. Z Prievidze sme mašírovali až do Mošoviec. V Slovenskom Pravne sme poldruhej hodiny odpočívali a agitovali. Ľud nás dobre prijal. Deputácie nás menom stolice pod Žiarom privítali. Smrečáni bol prézes deputácie — ale sme pochytali listy a vidíme, že to všetko je len pretvárenosť. Stoliční úradníci skoro všetci poutekali. Dajedni, čo ostali — sú tiež oplani. V Mošovciach nás ľud prijal znamenite. Zo všetkých strán nám dovážajú mäso, chlieb, víno atď. Aby sa ale ľud prílišne neoblažoval, robia sa rekvizície u povstalých maďaromanov ako Šimona Révayho, Prónaiho atď.Ako sme včera večer do Mošoviec nocou celí utrmácaní dorazili, kričali Slováci tunajší „Sláva Hurbanovi!“ a vítali našich povstalcov s bratským srdcom. Napospol pozorovali sme, že nás tuná ľud s netrpezlivosťou očakáva, lebo všade sa za nami hrnul a z dediny na dedinu za nami po hromadách išiel. Dnes dňa 12. sme tu v Mošovciach držali na rínku národniu schôdzku, kde sme ľud do povstani(a) za slobodu národa slovenského, za dom panujúci a za velikô federatívnô Rakúsko povzbudiť hľadeli. Každô slovo padalo do sŕdc čulých a čerstvých, bo nás množstvo so „sláva“ a s ustavičným prisviedčaním pretrhovalo. Dôstojníctvo obdivovalo túto živosť národa a mne veľmi pochlebovalo ako rečníkovi. (Bár moje rečníctvo nie je v rečníctve hľadaní a v kvetnatých frázach, ale len v jadrnom myšlienok predložení záleží. Ja nehľadám kvetov ako Ľudovít, ale som si viac sebeprítomný a hľadím predmet svoj dotiaľ vysvetľovať, až ho ľud má, čo poznávam po očiach. Keď vidím, že ľud moju myšlienku ako svoju pozdravuje a prijíma, to ma rozohní a vtedy myšlienky moje dostanú blesk a skvelosť.)Dňa 13. januára sme jazdili do Sv. Martina. Plukovník Frischeisen, Bloudek, Štúr, Borik, adjutant Novotný a šesť švališerov. Na ceste nás dievčence a panie vítali so zástavami a vencami. Pred Martinom nám v ústrety prišla deputácia mesta so zástavami a vítaním, peši i na koňoch. Pred stoličným domom nás volala deputácia do takrečenej kongregácie, ale obster jej povedal, že my neznáme žiadnej stoličnej kongregácie, ani že invitáciu neprijímame, ale že oni všetci počujú dačo inšieho od slovenských patriotov Štúra a Hurbana. Deputati spectabiles zavrteli nosmi — a obrátili sa naspäť, my ale sme vnišli k majorovi Trenkovi a trochu sa pozohrievali, bo bola zima sibírska a my na koňoch sme poprechládali. Potom sme išli do ev. kostola a tam sme vsadili Horváta do cirkvi nanovo, ktorého Maďari 23. okt. do väzenia do Bystrice viedli, ale ktorý im vtedy utiekol a od toho času sa v Turci ukrýval, až teraz nami cirkvi naspiatok vrátený bol. Obrt. ho uviedol — Štúr to istô po slovensky predniesol, Horvát od oltára v ornáte reč peknú, ale slabú a plačlivú držal a ja k sile a zmužilosti som národ napomínal! Bol tu aj jedon mladý kňaz katolícky a ten taký bol pohnutý rečou tou, ktorou som ja vyvolával do boja kňazov i ľud, mladších i starších atď., že zhodil reverendu a pristal za dobrovoľníka! Ľud sa pri Horvátovej reči rozplakal, pri mojej sa (v)zmužil, bo som povedal, že je teraz nie čas plakať, ale bojovať o svoje práva a slobody. A vy, diovčence krásne, reku, či myslíte, načo vám je teraz krása? Len na to, aby ste ňou získali si mládencov a každá svojho hnala do boja za slovenstvo. To dobre účinkovalo. Ľudstva bolo aspoň dvetisíc v kostole. Potom sme išli na stoličný dom a tam pred množstvom ľudstva i zemianstva zložila sa doterajšia vrchnosť stoličná a postavila národná spravujúca. Reč k tomu držal dobrú sám obrst po nemecky a Štúr držal reč slovenskú. Ja som čítal register hriechov zemianstva slovenského a dokazoval, ako malo zemianstvo naše prú a ako môže ešte teraz rytierskemu svojmu povolaniu zadosť urobiť. Dokazoval som im, že nie teraz, ale už vtody hneď utratilo svoje práva, keď si dovolilo maďarčinu za reč úradnú do svojich schôdzok a behu práv vojsť. Potom som volal zemianstvo k obetiam, k zabudnutiu na rany utrpené a k činnosti tej, ktorá rytierov v časoch búrnych pristojí a ktorá im získa národa lásku. S hrmeným „Živio, sláva, vivat!“ ma pozdravili.Vo Veľkej Vsi som hovoril pred zhromaždeným národom. Dobre prijímali všetko, ale nie je Orava Turiec. U Brozika som býval. Aj tento muž prespal svoj vek. Aj on je ako druhí, ktorí vždy myslia, že nie je tu čas naozajstný pre národnosť našu. Len si pohovoriť a pritom ostať stáť. Ďalej účinkovať, ďalej robiť, to nenapadá len dajedným. Do Kubína sme sa v nedeľu dňa 4. februára vybrali. Ja som s majorom Trenkom jazdil na koni. Na moste nás Kubín mesto s množstvom ľudstva pod krásnymi slovenskými zástavami a s nápisy našimi vítali. Na reč som ja odpoviedal a tak sme cez most s ľudstvom prešli a hudba hrala. Pred stoličným domom som zas z koňa vravel k národu zhromaždenému. Odrazu, ako sme sa ubytovali, rozpisoval som pre celú Oravu schôdzu na 7. februára. Tohto a nasledujúceho dňa sme mali veľa milých i nemilých vizít. Pánov ostalo veľa doma — len tí najväčší sa oddialili — oplani. Zachádzali sme s ostatnými dobre. Štvrtého som bol navštíviť Mórica Zmeškala a hovoril som s ním o myšlienkach tých, ktoré teraz majú poctivého Slováka zaneprázdňovať a on bol veľmi rád a presvedčený o všetkom tom. Ujímať sa Slovákov sväte mi prisľúbil. Videl som v ňom skutočne ducha veľmi výborného. On je jediný v Orave, ktorý má charakter silný…Nato som sa spýtal obecenstva (v Liptovskom Mikuláši), či pristane na punkty naše, na ktoré Turiec a Orava už pristala a vysvetľoval som jeden za druhým. Množstvo s hlučným „sláva“ prijalo všetko a privolilo nato, aby sme vyslali vyslanstvo do Holomúca: hovoril som aspoň poltretej hodiny — a vypadlo všetko dobre. Tohto dňa sa úplne ozbrojili a zorganizovali štyri kompánie povstalcov. Tieto idú s nami hore za Görgeim, a piata ostane tu ako rezerva. Ľud sa tu hrnul ku mne. Potom bolo nekonečne veľa deputácií, žalôb, procesov, malicherností síce dosť, ale predsa nie toľko ako inde; ľud je tu hodný, ale šľachta nikde planšia ako tuná. Sotva sa človek v nej nachodí, ktorý by len trochu lepší bol a trochu len národu príchylnejší.Dňa 13. zase bol dobrý. Zo Štiavnice prišiel za mnou, ako hovoril sám Radlinský a volal ma do Štiavnice. Chodilo veľa ešte deputantov ku mne a Borik si organizoval kompánie — a poriadky sa robili na odchod, inštrukcie dávali pre posádku. Panie chodili jedna za druhou — jedna s poklonou, druhá s chválami mňa, tretia hádam pre stisknutie ruky, štvrtá s vyhováraním svojich pánov, ktorí vraj si ma ináč predstavovali a zato odbehli (!) a piata a desiata pánboh vie prečo. No dnes večer ale zasa si vystrojili schôdzku do sály stoličnej. Nenazdali sa ale, že sa toľko ľudstva zíde — lebo dlho bolo treba pracovať, až sa trochu možnosť urobila zábave. Všetko krásne pohlavie sa zišlo, dievčence vo sviatočných šatách poobliekané, panské, meštianske, sedliacke šaty sa hádali o prednosť tváre: všetko krásne. Dievčence teda začali piesňou — rečou a oddaním druhého venca zas mne s tým, že som včera nechcel prijať veniec — ale som ho na cisára a vodcov vojanských odkázal, teraz vrbické dievčence mi s tou nádejou tento podávajú, že ho menovito ja vďačne od nich prijmem. Odpovedal som primerane a potom pri tej príležitosti som sa rozlial vo fantázii o budúcnosti slovenskej, ktorú som vylíčil podľa fantázií našich bývalých o týchto časoch. Naše básne, naše úvahy, naše výlety a výhľady do budúcnosti len pred rokom také boli, že ich uskutočnenie sme ak prú na päťdesiat, lebo sto rokov vyramovali do budúcnosti. Teraz vidíme, že za rok sa veľa z toho naplnilo a uskutočnilo. Je to ako sen — dievčatá — o budúcom milencovi, milenca i junáka horúceho o jeho budúcej milenke! Snívalo sa dievčaťu, dumalo o tom — a milenec sa zjavil tam, kde ho nečakalo dievča. Tak to ide s národom mladým — do slávy budúcnosti hľadiacim, vidí temno slávu budúcu, a keď najviac rokov a sto rokov číta, v ktorých sa má naplniť duma slávy, vtody mu prichodí! Šťastný zo synov a dcér jeho ten a tá, ktorý a ktorá sen slávy svojho národa mal, lebo mala. Vy dievčence ste šťastné, že snívate o sláve svojho, starého v otroctve, mladého ale v slobode národa nášho slovenského. Potom sme spievali — veľa piesní. A ja som ešte k celému zhromaždeniu držal (reč) o príčinách pádu kráľovstva veľkomoravského. Polstoročie som vypravil — potom sedemstoročné mlčanie ako čas našej smrti nakreslil, nakoniec ale k sláve a cti národ vyvolával. Tri štvrte hodinu trvala reč moja a bola prijatá so zaľúbením a „Sláva“.V ten deň (22. 2. 1849) som bol na obede u Jankovej mamky v Hnúšti, kde som sa na obrázkoch krásnej slovenskej domácnosti kochal. Mamka, stará mať, starý otec, bratovia, sesternica, známi Jankovi rozprávali mi o Jankovi. Mať jeho vyrozprávala mi obšírne, sediac vedľa mňa, ako Janka lapali, ako ho ona posilňovala a ako Janko sa rozveselil, keď mu mať povedala, aby sa už len na boha spoliehal, veď že trpí za dobrú vec, ako mať išla za Jankom, ako chcela svojho Janka až pod šibenicu sprevádzať, ako mala v úmysle, že si vyprosí telá tých mučeníkov a ako ich sama do matky zeme pochová! Ako len potom, chvalabohu, odviedli ich (Janka, Daxnera a Bakulíniho) a ako ona sa stretla, idúc do Soboty so svojím Jankom. Ako starý otec, keď som ja s malým kúskom vosku pečatil list na Vozára a Straku-Godora, povedal: „Hej, nieto vosku dosť, akože by bolo, keď mi vnukovia zlapaní boli, nepísal nikto listov!“ Slovom, videl som obrázky a očul myšlienky celkom slovenskej domácnosti. Mať Rimavského je jedna výborná žena. Písal som Strakovi a Vozárovi, títo ľudia, ktorí hubou mreli za národ, teraz dve hodiny vzdialení, na Hrachove, ani sa len nehlásia, že sú tuná. Hanba! Ako naša mládež omráčená je. Dňa 23. bola reštaurácia úradu Prosby o zavrených. Na Tisovci sme si skutočne dobre počínali. Najprú sme istú odpornosť skusovali — ale šetrné si počínanie zlomilo myseľ odporníkov. Už lapenie Demiana, fiškáľa a bývalého gardy maďarskej kapitána Fábryho mešťanostu, Fašku notára, Gálika z Klenovca, Králika z Kokavy (a či naopak z Kokavy Gálika) — Gálik chcel dedinu dať zbubnovať, keď ho patrola brať prišla. Ale Lališ, Jozefák a ešte jeden Vrbovčan boli na patrole a Lališ mu pištoľ na prse oprel, no, vraj bubnuj teraz! Aj z Hnúšte organistu som dal lapiť, lebo tento Janka zradil.Dňa 25. sme sa pobrali z Tisovca. Kompánie sa mali s Borikom k Jelšave do Košíc poberať a ja s Jaroslavom na Levoču do Košíc. Sadli sme na voz a deväť chlapov za nami, cez Telgárt do Hranovnice na noc. Z Hranovnice do Levoče nasledujúceho dňa. Potiaľto sem už chodil aj driev — za Levoču už ďalej som nebol. V Levoči som sa na stoličnom dome ubytoval. Žaloby mi prišli na Bloudka mnohé. Mrzutá práca to, že sa ľudia nevedia krotiť v ich osobných veciach. Bloudek je len vojak, človečenstvo mu chýba…Vo velikej dvorane, kam aspoň päťtisíc ľudu vníde a ktorá preplnená bola, bolo zhromaždenie. Ja som hovoril o potrebe kráľa a líčil anarchie následky u nás za Košútovho panstva rany; o potrebe národov — lebo v tých jest sláva človečenstva! O národnosti, potom aj ako nemali Slováci cti národnej! A čo je česť národná. Hovoril som ďalej obšírne o povahe slovenského národa. Národ náš reku je veľmi schopný a spôsobný, dôkazov nám o tom podáva história uhorská, lenže tie pôsobnosti nechcú nám ku cti, ale vždy k chvále Maďarov slúžili. Slováci môžu vždy ako národ pred Maďarmi obstáť, bo ich je na počet tri milióny, teda skoro toľko ako Maďarov, i spôsobnosti ich prevyšujú tamtých. Ale Slovák si nedržal svoju česť národnú, dal sa až posmievať, tupiť a haniť, či od Nemca, či od Maďara. Šľachta je odrodilá, hanbila sa za národ! Prečo? Preto, že videla vo svojom národe iba večnú slabosť. Slabosť odpudzuje večne, a len moc a sila vábi a priťahuje k sebe ľudí a duchov. Tak spali Slováci, že ešte teraz, keď už Košút zrovna vám povedal, že sú len zberba a luza, tiahli a s ním proti svojmu cisárovi. Dal si špintať ešte vtedy na celý svoj národ, keď vlastnú krv za Maďarov vylievali. Keď francúzsky fiakrista vedel v cudzom Londýne šibnúť aj tvár lorda anglického zato, že pred ním pohanil francúzsky národ, Slovák si nechá hanu kydať na seba, tam na tomto fiakristovi sa naučme svoju národnosť ctiť a vysoko vážiť. Hovoril som o veľkom nešťastí pochádzajúcom z nedostatku národného vzdelania, práva, národnosti. Spoločenský život inde a u nás. Naše dejiny. Šľachta nás opustila — pretože ju národ podporovať nechcel, nemohol, pretože národ bol sám sebou zavrhnutý, spiaci a šľachta sa cítila byť silným vystupovaním maďarského národa k nemu pritiahnutá. Košút nešťastie konečnô národa — ale v rukách božích a kráľových a našich za nástroj k napomoženiu šťastia nášho urobený, Košút preklínaný chcel nám jazyk vyrvať z hrdla. To by národ žiaden nebol chcel urobiť, to len bláznivých streštencov maďarských liga a frakcia mohla chcieť. Boh ju stresce. Šľachta v Šariši. A k šumným šarišankám. Rekapitulácia hlavných myšlienok tohto pohnutia a história udalostí — s napomínaniami dľa lokálností mne poznatých. Štúr hovoril za mnou o desiatkoch, dežmách atď., že to cisár daroval, a že im to nechce odňať, ako Maďari vravia atď. Ledvaj sme sa dostali von zo sálu — čo tak bola natlačená ľudstvom. Bol som aj u vicišpána Berzeviciho. Šľachta tu zmýšľa kráľovsky a drží s kráľom. Sympatiami národnými nebola vidná doteraz, ale sa ona neodtrhne od národa. Veľa osvedčení máme, že tutejšia šľachta chce držať s národom.S večierkom (6. 3. 1849) sme prišli do Mikuláša. Ľud so zápalom nás prijal. Vrbičania vítali — mikulášske ulice plné ľudstva i večerná reč k ľudstvu. Janko Kráľ — tu! Milô zhľadania sa. Borik Karol, onezdravelý v Tisovci — šťastne vyviaznutý i z rúk maďarských tiež. Radosť, veselie. Janko Kráľ o Janečkovi vyprával! Tam sa náš ľud trápi — Hodža chce faru mikulášsku s brachiumom dostať… Janko Kráľ odzbrojil Janečkových dajedných vychovancov! Tu v Mikuláši bol včera celý Liptov zídený, a polovica až dodnes na nás čakala. Major Trenk a Rada sa mrzeli, že sa ľud zvolal bez vedomia Rady alebo majora, a mysleli, že sme to my rozkázali. Ale my o tom nič nevedeli — to urobil Janko Kráľ a dobre to bolo. Ľud je veľmi rozčúlený a rozdrážený — a my ho len upokojovať museli. Páni zaraz, ako sme my odišli z Liptova, vrazili dnu a robili svoje kunšty — aj ľudí bili už! Ľud na nás čakal — a žaloval. My len ukojiť museli, aby sme k dačomu prišli; páni ale hneď odleteli, ako sme my oznámili, že ideme s deputáciou cez Liptov. Títo ľudia si sami hrob kopú, lebo ak ľud bude vidieť, že ho len klamú — teda si sám vezme satisfakciu. Ja som aj teraz vravel pánom dajedným, aby pre večného boha prišli už raz k tej rozumnej politike, ktorú my sledujeme.Cisárska strana konzervatívna, ktorá prv s nami koketovala, sa teraz maďarizmu lapá, kr. komisári starý stav s maďarskou rečou uvádzať sa usilujú. Klebety sa kujú, oficieri vojenskí slovenských vojakov upodozrievajú. Révny klebietky doniesol, že nás vraj Windischgrätz nechce mať, že vláda a cisár chcú starú Hungáriu, že-že-že! Pánbohvie, čo všetko. Zo všetkých rečí som mohol Révayho poznať ako hlavy obmedzenej človeka! Turčiansky klebietkár! Navravel nám Zmeškala a veľa iných. Zmeškal vyslovoval svoju pochybnosť, následkom reči Révayho strany slobodného Slovenska, a nerád by išiel s deputáciou, ak by pravda bola, že cisár nechce to, ale že žiada starú Hungáriu. My sme mu povedali, čo a ako sa vládne noviny viedenské vyslovili a ako kr. komisári nemajú žiadne určité inštrukcie strany národnosti. Uvidíme, čo zajtra povie, lebo sme k obedu zavolaní k nemu. Demian doktor je celý premenený. Nepáči sa mu trhať Uhorsko. Rozpriadol sa teda hovor o trhaní a netrhaní krajiny a o oslobodení národov doteraz v Hungárii potláčaných. Bola reč aj o Bunde nemeckom — o Slovanstve v Austrii, o intervencii francúzskej v Itálii atď. Tak sa deň a večer skončil. Zajtra pri obede u Zmeškala sa bude hádam pokračovať v rozprávkach politických. Ostatne, poznamenanie moje poslednô dnes je, že naša šľachta nebude tak skoro obrátená, lebo sa nevie nad svoje famílie a familiárne interesy povýšiť. Boh nedaj — ale tuším, že ideme masakrám hrozným v ústrety! Národ sa dlho klamať nedá!…Prijal (František Jozef) náš všetkých. Kozáček zo Zvolena, farár a vicediakon a dvorný kaplán držal reč, ktorá sa už prv cisárovi bola dala. Povedal dobre — a s citom. Cisár vyčítal svoju odpoveď, ktorú sme dali tlačiť. Potom prišiel ku mne a vyspytoval sa obšírne na povstalcov našich — a ja mu vyrozprával, kade naši stoja. Potom, či sú dobre ozbrojení — a pochvaľoval si, že tak ochotne idú do boja. Poklonil sa — a tašiel, my tiež a tiež sme tašli. Ja som pri prvom hlbokom komplimente sa mal od slabosti vrátiť. Potom som si už ľahol — a nevstávam viac. Teraz bývam u dra. Becka — brata, stotníka v Novej kasárni, lebo mi na hostinci už veru zle bolo bývať, a najmä teraz, keď odišli naši — bolo by mi celkom otupno bývalo. Hneď ako sa dozvedel kabinet cisársky, že som chorý, poslali mi svojho dvorského lekára, ktorý ma od dvadsiateho kuruje. Vôbec dvor nás prijal dobre — jedni odišli k ministerstvu do Viedne — iní domov už, Kozáček, Zach a Kuzmány boli pozvaní k cisárskej tabuli. Tu sa ešte bavia aj rumunskí vyslanci. Navštívili ma a sťažovali sa, že obete doniesli už veliké a nič ešte nedostali.Dňa 27. marca prišli moji z Prahy. Špatné chýry, smutná správa. Včera som bol u grófa Grüne, oberhofmajstra Jeho Jasnosti. Doktor cisárov Seeburger ma v nemoci pilne navštevoval, dr. a prof. Hammer podobne. Bože, pomáhaj mi niesť ťarchy, aké mi sám nakladáš. Utrhni z pochybností. Smutná — trúchla je duša moja až k smrti. Srdce plnô — perom už nevládzem. Kto ma vyvedie z mojich bôľov? Píšem nevediaci tieto riadky krvou srdca, pomôž, bože, pretrpieť a preniesť jeden čas dlhý, v ktorom tonúť budem v neistote. Napozajtra sa strojím do Viedne.Myšlienky moje opustite ma,bo ste mi v hlave ako v horách tma!Anjel môj večný, vyveď ma ty sám,nech v neistote sa nekolísam!Roztrhnite sa mračná v mysli mej,lebo uhaste plameň hrozný v nej!Idem spať. Mdlý sen. Snáď ma sen obživí — nešťastného. V snách je tôňa smrti — objím ma tôňa sladká. A ak ma máš v ranách nových pustiť ráno — zadrž, ach, zadrž ma radšej v lone sladkom zapomenutia naveky. Dobrú noc, anjel pokoja!Vo Viedni dňa, či večer 7. apríla.Nech je to, čo ma bolelo vtedy tajnosťou, ak je možné aj predo mnou samým. — V prácach som bol zdravý, po prácach som onezdravel. Ťažká myseľ — úloha života veliká. Srdce citu plnô, národ sám v sebe biedny a ešte do väčšej biedy skrz iných uvaľovaný, láska k žene a deťom veliká, čistá, svet zmámený, sila opúšťa, nepokoj v duchu hrozný: kto by nezúfal a neplakal v chvíli slabej? Dnes som pokojný: odpočíval som duchovne, bo som celý deň len pomedzi ľudí chodil a študoval psychológiu na tisíc tvárach cudzích, neznámych a dajedných známych. Večer si píšem trochu tento denník — zmierim (sa) so sebou.Nebude teda škodiť od 27. marca pokračovať. Dňa 28. sme ponavštevovali s Aničkou tunajších vlastencov, to jest Helceleta a Hammera. Hammer je muž výborný, vysoko učený, prívetivý, statočný. Helcelet hodný človek a dobrý. Oboch domácností som videl poriadne zriadenie. Svetozár môj mi veľa radosti robil. S deťmi tamtých sa dobre zabával a dobrý bol. „Jak sa vy menujete?“, pýtal sa ho Helcelet a on: „Slovák Hurban!“, povedal môj syn. Smiali sa všetci a verili mu, že je Slovák… U Stadiona sme boli so Štúrom. Po prvej návšteve sa mi zapáčil, lebo dosť pekne hovoril, pri druhej nie tak, bo málo vravel, a to práve vtedy, keď nás pozval k dlhej rozhovorke. Prijal dáta proti komisárom a poďakoval sa, spytujúc sa ešte za daktorý čas (sa) tu zabavíme. Na odpoveď, že hej, sa poklonil. Včera sme boli aj s Hodžom uňho. Prišiel Kráľ Janko z Liptova a doniesol špatné správy o komisárovi Vietoriszovi a o vpadaní Maďarov do banských miest. Toto sme mu teda všetko večer ešte toho dňa na písme dali a s ním o tom hovorili. Krátky zmysel dlhej rozprávky sa na to dá vniesť: „Nemôžeme vám pomôcť!“ Pýtali sme zbraň: „Nemáme“; komisári nás humpľujú: „Tomu sme nemohli doteraz pomôcť, bo sme o tom nevedeli, mysliac, že Windischgrätz dobre riadi zem uhorskú, a teraz len sa dozvedáme, že ju zle, veľmi zle spravuje. Strany pomoci vám musím povedať, že sme sami mysleli, že sme silnejší, ako sme, a teraz sa hlavne musíme starať o našu armádu“. Keď sme mu predostreli, že nás Maďari budú páliť zato, že sme sa lapili strany cisárskej, povedal, že nám on nemôže pomôcť, keď nám vypália pár dedín a miest našich. Hodžovi vyčítal, že je Čechom, že sa dal skrze Čechov jemu predstaviť v Kromeříži, že v Prahe bol, že on, Zach i Janeček s Čechami drží, že chcú Čechov za komisárov: že, že, že, ja som sa díval ako zjavený na ministra i na Hodžu. Dlho sme hovorili — a nič nezvedeli, to jest, zvedeli, že vláda, aspoň Stadion, nič nemieni robiť za verný národ slovenský. Nádeje moje, ktoré som si robil — sa mi celkom vymkli z mysle. — Rumunom povedal Schwarzenberg včera, že nedostanú nič, bo že už všetko majú v oktrojovanej konštitúcii Punctum! Toľko teda dostaneme bezmála aj my. A to skôr ako nie, to jest nič! Panstvo maďarskô na hlavu a na krk. Roztrhať slovanské kmene na tisíc kusov, aristokraciu maďarskú dať za kontrolu — to a nič inšie som vyrozumel z doterajších audiencií. Rumunov štvú na Srbov, nás na Čechov, Čechov na Maďarov, týchto na ostatných dľa toho: divide et impera!…Dňa 8. apríla. Boli sme pošli k Stadionovi „k študovaniu tej mapy“. Ale sme stretli komorníka, ktorý bol na ceste k nám, aby nám vypovedal, bo sa vraj zas „plötzlich“ ministerská rada musela zísť. Tých plötzlichátov je teraz toľko vo Viedni a najmä u ministerstva, že niet istej hodiny, aby sa človek o takom plötzlicháte nedozvedel. Teda sme zas zavesení — nevediac, kedy by sme na plötzlichát nenatrafili…Teraz už sú Rusovia tuná. Tým sa do náručia hodila vláda, s nami sa jej nechcelo vstupovať vo zväzok. Rusi nechcú veriť, v západnom Slovanstve tak neskúsení ľudia veci vedú, že tým do vždy väčšieho podozrenia nás uvádzajú. Takže už zjavne bez obalov za Košúta sa ľud vyslovuje. V Čechách rozhorčenosť nad oktrojovanou Ústavou sa vždy viac a viac vzmáha. Boh zná, kam to všetko povedie. Ja aspoň nevidím tak skoro konca zmätkom, teraz sa množiť majúcim. Austria tiež darmo neintervenuje. Srbi sami volali Rusov na pomoc; Česi sa spojujú s frankfurtizmom. Slovania majú teraz vstúpiť do novej doby. Istô je, že ruská intervencia má veľký význam pre Slovanstvo. Aspoň sa nebudú Maďari tak po nás voziť ako doteraz. My sme zas načas do nečinnosti uvedení, bo len zbraňou chce vláda boj maďarský dokonať, a tak nebude apelovať na sympatie národné.Ja som sa uzdravil tu na čerstvej vode a v tichosti života domáceho. Môj Svetozár mi veľa radostí robí: dievčatko malinké sa na mňa krásne usmieva a v brade sa mi neraz hrabe! Len už abych mohol aj rodinu svoju opatriť!Odpočinok v Denníku od 4. mája, dodnes 4. júla.Práce viacej diplomatické — ani času nedopúšťali k písaniu denníkov. Veľa horkých kalichov som vypil za svoj národ. Ale predsa sa vykonalo dačo. Boh pomáhaj aj ďalej! — vo Vrbovciach dňa 4. júla ráno.Na Vrbovciach 4. júla 1849.V Prešporku som bol s Ľudevítom, Hodžom, Kozáčkom a Jaroslavom a vykonali sme si plnomocenstvá u Hlavného komanda. Tie sú dobré, k nim ešte je adresovaný na mňa list pre všetkých nás od Haynaua, kde sa nám činnosť naša vymeruje a my zodpovednými robíme za skutky naše. Stálo nás dosť práce, peňazí, času a ustávania, kým sme dačo istého pre náš národ vypracovali. Cis. inštrukcie pre komisárov nás celkom uspokojili.Dňa 29. 6. som sa pohol z Rusavy a na Veľkú do Vrboviec chcel ísť, ale nepustený stadiaľto, musel som sa na Hodonín obrátiť, kde som 30. júna cez hranicu prešiel a v Holiči sa u komisára grófa Apponyiho a vicišpáno Thuróczyho Lacka vystavil. Pamätná zhovorka medzi mnou a ním bola. Tu ju zväčša poznačím.Zhovárka bola nemecká. Prichádzam, reku do svojej vlasti, a očujúc, že sa ráčite tu baviť, držal som si za svoju povinnosť Vám, pane kráľovský komisár, poklonu svoju urobiť! Gróf: Už viem úradne od baróna Haynaua, že ráčite prísť, teší ma, posadnite sa! No, už teraz budete zas činným, len Vás prosím, povážte, že je už teraz koniec všetkým agitáciám, že teraz musí všetko do svojho poriadku byť uvedené! Lebo… Ja: Dovoľte, pane hrabe — ja myslím, že agitáciám nie je koniec, bo je národ zlými ľuďmi dosť zagitovaný proti Jeho Jasnosti, proti domu panovníckemu a proti sebe samému! Ja mám plnomocenstvá agitovať práve v tomto zmysle, to jest ľud osvietiť o pravých úmysloch vlády a pohnúť ho k zbrani za…Gróf: Á-to, áno, áno! Pravda! To uverím! Len ale, prosím Vás, nesnažte sa viac komunizmus rozvirovať, lebo ja viem, čo ste si priali predtým. Teraz sú už iné časy! zberba je náchylná —!Ja: Ad vocem komunizmus, pane kráľovský komisár! Ja viem, že komunizmus bol ten šibolet, pod ktorým maďarská strana mňa a mojich priateľov prenasledovala a prenasleduje. Ja viem, že ako u najvyššieho miesta, tak u ministerstva, tak po všetkých vyšších vrstvách vládnej hierarchie, a tak bezpochyby aj u Vás som ako komunista známy. Ja som od troch mesiacov s týmto strašidlom vymysleným sa pred očami ministrov a iných vysokých štátnych úradníkov potýkal, a nebál som sa o tom hovoriť. Poviem aj pred Vami. Že máte moje proklamácie, teší ma, lebo viem, že ak ste ich čítať a rozumieť ráčili, presvedčený ste, že ja som nie komunista. Ja som vzdelaný v škole najlepších filozofov nemeckých, v lepších oveľa rukách bolo moje srdce a duch môj, než abych sa komunizmu do náručia bol kedy mohol hodiť. Komunizmus je zborenie zväzkov spoločenských a ja som syn národa slovenského verný, ktorý sny proletariátu nemá, bár chudobu má, ale je predsa uviazaný na majetok a zväzky spoločenské a žiada si len spravodlivosť a pokoj a zákonný poriadok, aby sa mohol vyliečil z rán tisícročných. Odpusťte, že som prinútený pohnutlive hovoriť, ale boh mi je svedok, že so zápalom mojím, s ktorým som pracoval na spasení národa môjho tak potlačeného a tak stupeného…Na toto sa zdal Apponyi byť trochu prekvapený! Naprával sa na diváne a zdal sa byť presvedčený o tom, čo hovorím, aspoň komunizmu sa viac nedotkol…Dňa 6. ráno prišiel Hroš. Štúr mu vyčítal malý lajster hriechov. On sa vyhováral nemotorne. Ja som už nemohol očúvať biedne reči. „Mlč, rek! Uveď si do pamäti tú epochu od posledného septembra, čo my sme odtiahli. Do príchodu Paskieviča, to sám si uznáš, že si zradil svoj národ. Kebych za hodnô mal hovoriť, hovoril bych ti do duše tak, že by každé slovo ohnivá strela bola a dušu tvoju hriešnu by spálilo. Tak len mlč a poprav sa“. A odišiel som von. Biedny človek, ukázal celú svoju nahotu a holotu. O 13. sa otvorila schôdzka a ja vystúpil na stôl a rečnil k ľudu. Čo mi toto okamženie na srdce a do pamäti uviedlo — vyslovil som všetko v pohnutlivej aj silnej reči. Hlavne som v krátkosti historicky prehliadol činnosť moju na Brezovej a potom koncu tejto činnosti, naše povstanie septembrovô maďarstvu skvelému vystavil. Brezovej som dal, čo jej patrilo a patrí a potom vyzval ľud k zbrani. Ľudevít ukazoval ľudu, ako už skrze inštrukcie komisárom vydané naša národnosť je zabezpečená.Tu sme si hlavné osoby skrze svedectvá hodnoverne zapísali, a menovite tých, čo sa hlavne zrady dopustili, hneď komisárovi oznámili. Brezovania si uzavreli deputáciu so svokrom, ako notárom, ísť majúcu ku komisárovi Apponyimu.Brezovský ľud je skazený nielen tými hore podotknutými, ale tiež daktorými oplanmi, ako Gavorom a jeho synmi, Janíkom, Tolarom, Fajnorom krčmárom, Ondrisom a ešte inými daktorými. Ľud je kupecký, ziskovný, väčších obetí za vyššie ciele neschopný. Ja som z výšky mojich ideálov, aké som mal o ľude vôbec a o ľude brezovskom zvlášť, náramnou bolesťou zronený bol, keď som videl tuná tú hroznú prózu života. Len mladé pokolenie sa mi pozdávalo. A ľud sa bezmála tiež sklamal, bo teraz videl, že on ako židia čakal vo mne mesiáša svojho zemského spasenia, a to hneď a hneď. Teraz ale vidí, že ešte vždy je treba práce, namáhania a náramných obetí, do čoho všetkému sa mu ťaží zahryznúť. Zisk bol hýbač i dvíhač hlavný pri úmysloch i skutkoch jeho. Ja vidím teraz, že som ja v ľude a ľud vo mne sklamal. Ja som privysoko, ľud prinízko zmýšľal; skutočnosť nás oboch naučila hľadať striedku sveta. Ja vidím, že ľud je už predsa pripravenejší teraz k obetiam vznešenejším, ako bol prvej. A ja tiež už teraz praktickejšie zmýšľam, ako som zmýšľal pred šiestimi rokmi. Ľud je materiálny veľmi. Bohatstvo je najhoršie; títo ľudia, čo majú statky a peniaze, sú zápreka všetkých vznešenejších cieľov a úmyslov…Medzi tým časom, čo som písal Denníka posledné slová, a terajšou hodinou, je maďarská rebélia ukončená. 13. pri Világosi Paskievič, 7. a nasl. augusta Haynau pri Temešvári vyprali a pokorili maďarských vodcov, a tak je už teraz celkom inakšie stanovisko, ako bolo prv. Ak prv tí úradníci boli ustanovení, ktorí Maďarom priali, budú oni teraz dvojnásobne, a my budeme vždy nedostatkom honení a trápení.Na Brezovej dňa 23. októbra 1849 na pokoji.Už je teda koniec zas jednej túry môjho života. Teraz som to, čo som ešte nikdy nebol: som súkromný človek, aký som nebol sedem rokov, ale spolu taký súkromník, akým je nie každý súkromník. Ľud sa zas ku mne hrnie a odo mňa pomoc hľadá a pýta. Ale hlúpy ľud nemohol vytvoriť zo mňa muža, ktorý by mu teraz pomáhať bol vstave. Bol čas, kde som národu mohol pomôcť veľa, ako som aj pomáhal, kde som pomôcť mohol a vláde som naozaj pomohol dosť. Teraz vláda mojej pomoci nepotrebuje a národu ju dať zas ja nemôžem, bo som už teraz iba súkromný človek, ktorý nadto ustatý a unavený je pohľadom na nízkosť ľudskú. Pasoval som sa s ideami, s náruživosťou som bol hnaný k cieľom vznešeným, ľudským, človečenským; ale vyhorela nadlho duša moja, bo nemal oheň duchovnú potravu na výjavoch životno-duchovnejších človečenstva. Potrebujem pokoja ako každodenného pokrmu telo potrebuje…Ale kým nezabudnem na všetky scény života môjho, ešte si tuná značím jednu scénu, či vtedy, či na druhý deň u Geringera.Geringer napajedený na denunciácie o Štúrových rečiach v Trenčíne, Bánovciach etc. držaných, prijal nás chladno a dotieral na Štúra. Ten sa trochu ľakavo a poníženo vyhováral!…„No ale,“ povedá, „čos’ tak nešetrne utiekol!“ „Ale ja ostať u toho hlupáka na také reči? Ba sa ti čudujem, že si len okamih tam mohol ostať a dívať sa na toho vazala maďarských tyranov!“Štúr sa zamyslel a — po chvíli hrešil tak ako ja na grobianstvo, ktorô hlavne jemu urobil Geringer. „Zlá nám budúcnosť nastáva,“ povedal som, idúc z paláca ministerstva, „uvidíš, že budú všade vývodiť, povyťahujú sa z kúpeľov a skrýší svojich a budú očierňovať nás.“„Ej,“ odvetí Ľudevít, „nedáme sa, počúvaj, ja zasa idem písať Memoriál a odkryjem všetky hunivatenia našej maďaromanskej šľachty.“„No a či sme jeden Memoriál už podali, a odpoveď na všetky Ti dal Geringer…“„Bolže by mi to za pekný deň, Lajko, keby tak pro fidelibus servitus Geringer aufgeboval,“ odvetil som ja a išli sme do Triestu, hostinca an der Wieden! Február 1850.

Hurban_Dennik.html.txt

- 1 -Prvý pohárik korytnickej vody tak mi udrel do nosa, do očí a do uší, do všetkých mojich zmyslov, že som sa zaraz cítil byť preložený pán boh sám vie do koľkorakých situácií života. Zakrútilo sa mi v hlave a ja som sa videl ako na tátošovi prenesený do iných svetov, kde ale tak vyzeralo — ako tu dolu na našej zemi.Bože môj — čo mi to vtedy na myseľ prišlo!Nuž ale reku, keď je tak, že je táto korytnická voda taká, musím ju osláviť, totiž musím ju po celom svete rozchýriť a roztrúbiť ako veľmi chýrnu, dobrú — čarovnú vodu korytnickú!Chvála a sláva teda korytnickej doline a ešte väčšia aj chvála a sláva korytnickej vode!— Nuž ale čože nám to tu zas píše? Čo je to za nová paráda tá Korytnica? — ozve sa dakto hen od Trnavy zo Šelpíc a od Trenčína z Trebiena.[1]— Nuž ale sa nám, — pokračuje dáky prerozumný Šelpičan, — vždycky také veci spomínať budú, o ktorých nič nevieme?— No len no, braček zo Šelpíc, len že sa neťukaj popredku, veď ti človek nemôže hneď všetko na tanieriku pod nos položiť. Oddýchni si trochu a zaraz očuješ, čo je to tá Korytnica. A pokým si budeš oddychovať, ja musím pár slovami o spôsobe, akým chcem písať, sa ohlásiť, pravdaže, toto bude nielen múdre, ale aj slané a mastné, ináč by som to ani nepustil z úst.Najprv sa osvedčujem, že len veľmi krátko a málo budem písať, aby som tak nepochodil, ako daktorí spisovatelia Novín a Orla,[2]ktorí — neboráci — pre svoje dlhšie články dobreže neboli ukameňovaní! Ačak — to bude dobre?— Hľaďže ti ho, hľa, hľa! Už chce pichať, ešte nič nepovedal. No veď ti ja dám! — Takto vrtiac nosom, hen od Trebiena sa ktosi zaiká.Len také malé poháričky vám budem dávať spočiatku, aby ste mi moju zlatú Korytnicu veľmi neohovorili!— No veď už len dávaj skôr, nech vidím, čo je to za voda, čo za Korytnica, čo za poháriky: postea addemus nos opinionem nostram![3]— Takto sa zvedavý čitateľ Nitry[4]domáha!Hovorím vám, že chcem byť stručný. A teraz už dosť na tomto prvom poháriku, z ktorého vidieť, že od neho dajedným v nose zavrtelo. Veď aj mne sa zakrútilo v nose, keď som prvý v Korytnici vypil.[1]od Trnavy zo Šelpíc a od Trenčína z Trebiena— Podľa obyvateľských prezývok v Šelpiciach merajú rozum (aj Rozumkovo). O Trebieni (teraz súčasť obce Adamovské Kochanovce v okr. Trenčín), kde pred päťdesiatimi rokmi stáli už iba 4 domy, sa nám nepodarilo nájsť obyvateľskú prezývku. Hurban obidva názvy používa na označenie zaostalosti, nedôverčivosti voči novotám.[2]spisovatelia Novín a Orla— ide o Slovenskie národnie noviny a ich literárnu prílohu Orol tatranský; vychádzali dvakrát týždenne v r. 1845 — 1848.[3]postea addemus nos opinionem nostram— (lat.) potom povieme svoju mienku.[4]Nitra— almanach Nitra, ktorý začal Hurban vydávať r. 1842

Hurban_Korytnicke-pohariky-alebo-Vesele-chvile-nezdraveho-cloveka.txt

ITomanova nahovárali vstúpiť do komunistickej strany. Jeho osud podobal sa osudu človeka, ktorý ozaj nemá čo stratiť, len putá, nuž nedal sa dlho prosiť.V duši síce s tými ľuďmi nesúhlasil, navonok bolo mu všetko jedno. Mala to byť akási pomsta na ľudskej spoločnosti, ktorá svojou nedbanlivosťou a nevšímavosťou hnala ľudí rovno do pažeráka biedy.Toman mal ženu a šestoro detí. Prežil vojnu. Počas nej núdza i z jeho domu povynášala mnoho nábytku, bielizne, šatstva a nechala len to, na čom bolo už veľa záplat a čo bolo už veľmi rozhegané. Mať ukradomky dostala kde-tu trochu múky, piekla z nej buchty a chlebíky a nosila ich do kasární. Z utržených groší spolu živorila celá rodina a spomínala na otca, trpiaceho kdesi v ruskom zajatí.Z plienu vrátil sa Toman ešte na jar, pred prevratom. Z Karpát doniesol si pamiatku na celý život: zamrznuté nohy. Od tých čias len tak sa vlečie životom, je i dosť melancholický, raz myslel už i na samovraždu, ale myšlienka, čo bude potom, chytro odvrátila jeho pozornosť od podobného úmyslu.Nemôžem to urobiť… Čo som i chorý, musím sa dajak starať o ženu a deti. Ja od života už ničoho nečakám, žena a deti majú právo žiadať odo mňa, aby sa o nich staral…Pod pecou ležali ešte dve polená. Udivene hľadel na ne, hodil ich na oheň.Prídu deti zo školy, nech sa zohrejú, kým jesto pri čom.Potom odel roztrhnutý zimník a šiel — do mesta.Z periférie veľkých Košiaroviec na radnicu bola cesta skoro polhodinová.— Idem k tomu psovi, — povedal žene, a žena už vedela, že muž pôjde prosiť pána radcu Sasa, aby im dal povolenie na zbieranie zhnitého raždia v mestskom lese.— Zájdi i o podporu sa interesovať, v dome niet už ani groša. Sviatky sú predo dvermi, čo si len počneme.Toman pokývol hlavou a šiel.Sociálne oddelenie na radnici bolo na prvom poschodí. Tam pracoval Sas so svojimi úradníkmi. Čakal vari na vznešenú návštevu. Už druhý raz zastal pred zrkadlom, kefou prihladil si striebornasté vlasy, nemal ich už veľa, zlosť mu ich zožrala, a prstami vykrútil vypomádené fúziky.Sas bol človek strednej postavy, tvár jeho pripomínala zle chovaného buldoga. Často bol nervózny, vtedy obhrýzal si nechty, alebo — búchal päsťou o stôl.Po krátkom, iste nepríjemnom telefonickom rozhovore zasekol za sebou dvere a šiel rovno k Harčárovi, vyžiadať si v úrade zopár mesiacov ponevierajúci sa spis.V tom vošiel do kancelárie ubiedený Toman. Ešte len dvere otváral, už kričal naň:— Vyhoďte ho, vyhoďte ho…Pisár Harčár bál sa svojho principála ako čert svätenej vody. Chytil Tomana bojazlivo za ruku a vyviedol ho na chodbu. Takto to bolo najsprávnejšie, lebo Sas vo svojej zlosti nedbal na nič, keď počal zúriť, všetko mu bolo egál, kričal, lámal, driapal a penilo sa mu z úst. Lebo, kto bol dôstojníkom, ten myslí si, že je zvrchovaným pánom svojho okolia a každá maličkosť vie ho rozhnevať až k puknutiu žlče.— Človeče, dnes i tak nič nevybavíte… Príďte vari zajtra. Videli ste, aký je pán radca nahnevaný, ešte sa mu dačo stane… Viem už vašu vec, dám mu ju nejak podpísať.Takí ľudia, ktorí tiež v chalupe, pričupenej k zemi, uzreli prvý raz svetlo božie, lepšie vedia cítiť než svet pošlý z palácov a zámožných domov.Sas zúril ďalej, so zaťatými päsťami chodil hore-dolu po kancelárii a mrmľal:— Táto banda… nikdy mi nedajú pokoja. Mne dať moc, eh, ja by vedel, čo spraviť… Otrávil by ich ako psov… Všetko to má po desiatich deťoch, chodia sem v handrách a zavšivavení, smrdia stuchlinou, sú nečistí a — —— Vy, vy, — obrátil sa k Harčárovi, — ak mi ešte pustíte niektorého dnu, ja vás, ja vás roz — izé, rozmrvím… roz-mr-vím.Nato zasekol za sebou dvere a stratil sa v svojej rezidencii. Pisárom ako keby kameň spadol zo srdca, vydýchli a zadívali sa jeden na druhého. Nikto neodvážil sa povedať ani slova, len Harčár, cítiac sa byť urazeným, šepkal susedovi:— Prečo práve mňa chce tu rozmrviť? Na moj’ hriešnu, radšej by sa videl v pekle než v tomto úrade. Poďme, chlapci naň mešťanostovi…— Daj si pokoj, poletíš z úradu…O chvíľku Sasa prešla zlosť a s tvárou, ako by bol práve niekomu urobil najväčšiu dobrotu, vrátil sa medzi svojich úradníkov a počal im lichotiť:— Darmo, tu človek musí byť prísny, nemyslíte? Čo, Harčár? Čo sa vám nepáči? Keby sme ku každému boli láskaví, rozkradli by nám celé lesy. Vy musíte poznať mentalitu ľudí. Predsa predávame palivo, nech si kúpia. A kto nemá za čo žiť, nech sa obesí, nie?A počal sa smiať, až to bolo každému odporné a on tváril sa, ako by bol objavil svetskú pravdu.V tejto povahe dobre sa skrývalo Sasovo poslanie. Naoko bol urasteným surovcom, no vedel byť i pánom svojich citov, vo vznešenejších spoločnostiach chovaním a podlizovaním platil za znamenitého človeka. Nik v celom meste netušil, čo má tento človek za lubom. Samozrejme, nechvastal sa tým.Aby odvrátil pozornosť od svojej minulosti, často sa exkuzoval:— Môj otec je Slovák, nič nevie po maďarsky. A ja už celkom som sa odnárodnil. Lebo, darmo, škola je škola, stále som žil v rýdzich maďarských spoločnostiach a nemal mi kto povedať: „Slovák si ty, a nezapredávaj sa…“ Nič mi nebolo známo ani o československých légiách. Čože som ja vedel? A dnes mi je takým potešením, že som sa našiel, že som sa mohol naučiť materinskú reč a že sa môžem hlásiť za Čechoslováka… Áno, páni, musel som trhnúť s celou minulosťou, trhnúť i so známymi… Lebo mne tu nastal nový život, ja som sa akoby obrodil… Žena síce nevie slovensky, dcéru už učíme… Nuž, nemyslím, že by to bolo také zlo, — až sa naučí, nikdy nepadne u nás iné slovo, len slovenské.Takýmto dôvodením spravil si prístup do všetkých spoločností a na najvplyvnejších činiteľoch vynútil o sebe veľmi dobrú mienku.Ešte ho chválili, a povedali, že je charakterný človek, lebo priznáva sa k minulosti a dnes spravil pokánie.Sas šikovne nazrel do karát verejnej mienky a prešiel cez hlavu všetkým faktorom nového štátu.— Bolo by hlúpo vravieť o sebe, že som Slovákom a ošmietať sa v opozičných spoločnostiach. Čechoslovácka národnosť a legitimácia dobrej politickej strany je u týchto naivných ľudí viac hodná ako desať slovenských minulostí i so segedínskym väzením.— Nemá zmyslu, aby sa ja miešal do ich vnútorných vecí. Ja zatiaľ ťažím, kým sa oni bijú. Nech sa len bijú, pre nás je to znamenité. Ešte by neškodilo priostriť boj. Slováci budú hľadieť na Prahu nepriateľsky… To stačí.Šibalsky sa usmieval a spomínal na svoj rozhovor počas prevratu v kancelárii ministra zahraničia v Pešti.Pýtali sa ho:— Čo máme robiť, aby sme vyhnali Čechov z Horniakov, Rumunov zo Sedmohradska a Srbov z Banátu?— Mám znamenitý plán.— Môžete sa stať zaň ministrom alebo čím chcete. Vy veľmi dobre viete, Maďarsko vždy vedelo gavaliersky odmeniť zaslúžilých ľudí. Dostanete, čo len chcete, ak sa vyznamenáte nevšedným spôsobom.Sas natešený sľubom odpovedal:— Pôjdem ta, usadím sa hoci v Košiarovciach, skade je môj otec a budem si zahrávať na veľkého ich vlastenctva. Čert by na tom sedel, aby si nezískal najprednejšie osobnosti. Potom budem vám zbierať potrebné správy. Myslím, budem mať možnosť paralizovať ich činnosť a som presvedčený, takou metódou, ako to ja myslím, v krátkom čase bude možno vyraziť im zbraň z ruky.— A aká je tá vaša metóda?— Ja prosím, v úrade budem odcudzovať ľudí, a tak rozvraty robiť. My nesmieme dopustiť, aby ľud pristal na ich štát a spriatelil sa s nimi!Takto prišiel pán radca Sas na to, že Maďari v Československu majú mnoho práv, že dobre bude trochu sa „pomstiť za minulosť“. Zase nahováral ľudí v jemnejších kreslách posadených, že by neškodilo dať Maďarom menej slobody, lebo vraj prerastú štátu cez hlavu, keď sa im bude dobre vodiť. Chcel natĺkať do ľudí šovinizmus. Niekde sa mu to podarilo a usilovne si zaznamenával všetky podobné prípady a posielal ich po Pešti, ktorá z blchy nafúkala — volov.Vtedy Sas cestoval do Viedne, tam sa stretol s niekoľko vodcami iredenty a radili sa s nimi.Znamenite sa rozumel svojmu poslaniu, konal ho prvotriedne a pracoval tak šikovne, že nikdy nevzbudil na seba podozrenie. Ešte mali ho i radi.Jediný človek na radnici, jediný doktor Starín neveril Sasovi. Ale so svojou mienkou stál každým opustený. Ľudia pripustili, že protištátnu prácu koná ktokoľvek iný, no do Sasovej statočnosti nikto nechcel si dovoliť zasiahnuť.— Čítali ste jeho články v novinách? Veď to číry nacionalizmus a nemôže sa tváriť tak dvojako. Predstavte si, doktore, Maďari pozorujú naše snahy a iste im neujde ani Sas. Myslíte azda, keby bol neprajníkom našej republiky, že by reskíroval písať o našich národných povinnostiach a úlohách? Všimnite si len, koľko šovinizmu je v jeho náradách.Starína ani toto preináčiť nevedelo, on mal fixnú ideu, že Sas pracuje proti štátu a nikým sa nedal presvedčiť o opaku.— Hlavu dám na toho človeka.Síce nemal proti nemu nič konkrétneho, tak diktoval iba inštinkt.Verejnosť hájila Sasa a on sa tešil na — sľúbené ministerské kreslo.

Pridavok_Rozbite-ministerstvo.html.txt

Piesne vojenské[1][2]I.Stojí koník pri javore,pri javore v bielom dvore.A v tom dvore smutno stojí,na vojnu sa šuhaj strojí.Janík, Janík, biely Janík!Nač ti šabľa, vraný koník?Šabľa britká, koník divý —ver’ mi, budeš nešťastlivý!Hej, šablička vybrúsená,to je moja mladá žena!A koníček divý, vraný —to je môj svet maľovaný!Janík, Janík, biely Janík!Do tábora úzky chodník —úzky chodník, šíra voda:ver’ ťa bude, šuhaj, škoda!Šabľa moja rúbe vzteklo,prerúbe ma i cez pekloa koník môj kľatá stvora,prepluje i šíre morá!Janík, Janík, biely Janík!Tenký ten tvoj dolománik;v tom tábore smutne hrajú,veru ťa tam dostrieľajú!Hrajú guľky olovené —zastrelia ma alebo nie!Hraj, muzika, hraj len ešte —že sprobujem dobré šťastie!Janík, Janík, biely Janík!Nebudeš tam kapitánik,nebudeš tam v striebre, zlate,ale budeš v prachu, blate.A čože mne striebro, zlato?Ani ja ta nejdem zato,ale idem v boj biť sa jaza slobodu svojho kraja!Janík, Janík, biely Janík!Tam zvädne môj tulipánik;ponad horou čierna zora:nechoď, milý, do tábora!Nič sa neboj, moja drahá!Veď ho skropím krvou vraha;tou krvou i zlé znamenie —čierna zora — orumenie!Janík, Janík, biely Janík!Márna šabľa, márny koník;v tom tábore vyzváňajú —tam mi teba pochovajú!Nedbám, keď ma pochovajú,nech si ma len spomínajú;nedbám, nedbám, nebanujem,len si voľnosť vybojujem.II.Keď odchodil milý z dvora,vyťal krížik do javoraa pod krížik štyri slová:Milá moja, ostaň zdravá!V prvý deň ten kríž belavý:kdeže sa môj milý baví?Baví sa on v dlhom rade,sprobúva tam rúčky mladé.Na druhý deň kríž krvavý:kdeže sa môj milý baví?Baví sa on na bojiskuv daždi guliek, v šabieľ blysku.Na tretí deň kríž ten tmavý:kdeže sa môj milý baví?V šírom poli dorúbaný,chránia ti ho straky, vrany!Vrany, vrany, čierne vrany!Kde môj milý pochovaný?Či na holi, či na doli,či na šírom, pustom poli?I na holi i na doli —i na šírom, pustom poli;jeden palček za horami,druhý palček za morami.Jaj, Bože môj, Bože milý!Čo ťa mi tak zachránili —bez truhličky, bez jamičkyroznosili na kúštičky?!„Nač mi truhla, milá moja!Veď som padol vprostred boja;nač mi jamka úzka, tmavá:môj hrob veľký jak má sláva!“III.Letí sokol v šírom kole,letí, letí od Budína:Hej, sokole, môj sokole!čis’ videl tam môjho syna?„Videl, videl včera, vloni —včera, vloni v šírom poli;tam on zostal pri pokoni,tam ho biela hlávka bolí.“Syn môj, syn môj, keď ťa bolí,kto ťa chová, kto ťa pojí —kto ťa chová v šírom poli,keď sú nie tam rodní tvoji?Netráp sa ty, mati moja!veď sú pri mne moji známi:dobre mňa tu kŕmia, pojabujné vetry s obláčkami!Syn môj, syn môj, keď ťa bolí,kto pri tebe deň, noc stojí,kto pri tebe v šírom poli,keď sú nie tam rodní tvoji?Netráp sa ty, mati moja!mám tu sluhov po svej vôli,vo dne, v noci pri mne stojahladní vlci i sokoli!Syn môj, syn môj, keď ťa bolí,kto ťa lieči, kto ťa hojí,kto ťa hojí v šírom poli,keď sú nie tam rodní tvoji?Netráp sa ty, mati moja!dobre ja tu obstaraný —mňa tu liečia, mňa tu hojasestry moje: straky, vrany!A keď zomrieš, syn môj milý,ktože ťa tam v hrob pristrojí,kto sprevodí do mohyly,keď sú nie tam rodní tvoji?Netráp sa ty, mati moja!mám tu družstva na tisíce:hviezdy, mesiac mňa pristroja,vyprevodia fujavice.Syn môj, syn môj — moje dieťa!čo si počne tvoja mati?!Povedz aspoň, kde mám kvieťana hrobček tvoj zasievati?Netráp sa ty, mati milá!obzri sa len kolo sebä:ten svet celý — má mohyla,mramor kameň — sivé nebe!IV.Vrany, vrany, čierne vrany!Skiaď letíte, z ktorej strany?Letíme my od Budína:bolaže tam za hostina!Bolože tam jedla, pitia —bolože tam za kus žitia!Ten tvoj Janík, to chlapina!Nacedil nám hnedky vína,nasekal nám sčerstva mäsa:Najedzte sa! napite sa!Už sme chceli nasýtenéďakovať mu za uctenie,a on nám len kladie, kladienových jedál rad po rade.Až na konfekt,[3]smačnú stravu —predloží nám — svoju hlavu —R. 1848/50[1]Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Spevy 4.[2]O vzniku a prvých odtlačeniach pozri našu poznámku pri Vojenských piesňach (Piesne). Tu už máme ostatnú úpravu Piesní vojenských, ako ju Botto urobil v oboch rukopisných zošitoch Sobraných spevov (1873 i 1879). Z doteraz spomínaných a v prvom oddiele tohto súboru odtlačených piesní dostala sa až do Spevov z Holubice I, 1846/47 ba jedna, a to Stojí koník pri javore; z prvého súborného odtlačenia v Lipe III, 1864 tr. a to Stojí koník pri javore, Letí sokol v šírom kole a Vrany, vrany, čierne vrany. Úpravu možno si porovnať. V Spevoch pridal v poradí II. pieseň Keď odchodil milý z dvora.[3]konfekt— pochúťka na zakončenie jedla

Botto_Piesne-vojenske.html.txt

Povesť bez konca[1][2]Už sa šuhajcom driemať začína,priadkam vretienka padajú:no, na moj hriešnu — pekná hodina!Či to takto noc merajú?!Keď mi sľúbite, že nepospítepekne-krásne do pokoňa,poviem vám jednu, jakúsi biednu,ešte kým na deň zazvonia!Zablúdil som vám, sám neznám, ako,neznám, či dole, či hore;len to jedno viem, že ver’ deľako —hen ta, za to sklenô more.Aký to tam svet — Bože, prebože!Temno, pusto jak v cmiteri.Kto to nevidel, chápať nemôže,kto tam nebol, neuverí.To ani slnka, ani mesiačka,jak v tej podzemnej mohyle —to ani vtáčka, ani letáčka,jedno: hluché, dlhé chvíle.Ponad priepasťou zámok na skalena husej labke sa točí;múry hrkajú ako koštiale,okná mihajú jak oči.Idem na zámok ticho, nesmelo, —prejdem na prstoch dvanásť chýž:tu sa v trinástej dač’ zabelelo —ja v strachu zrobím tri ráz kríž.Za stolom starec vprostred veľkých kníhčíta si pri lampe malej.To bude, myslím, iste dáky mních,tak, reku, ďalej, len ďalej!Prejdem, kuknem mu zboku do tvári:tvár jak otvorené nebe —pamodaj šťastia, apko môj starý!„Pamodaj, syn môj, aj tebe!Kde si sa tu vzal? ty prvší z ľudí, —veď sem slnko nedosvieti,veď ľudská myseľ sem nedoblúdi,vetor, víchor nedoletí!“Ach! idem, idem, sám neznám, kade,hľadám potechu jedinú;či si nepočul, apko, voľadeo Zlatej panne novinu?„O Zlatej panne? — ba hej! — dakedy.pokým boli letá mladé.Ale čo s tým chceš, nač tie výzvedy?Kto si ty, synku, a skade?“Počuj, len počuj — asnáď sa doviešz poviestky tejto, môj tato!Bo kto som, skade? ak ty nepovieš,ja odvetiť neznám na to.Našiel som sa ja v malej kolískesám, ako palec, jediný:a okolo mňa len steny nízke —domček pustý bez rodiny.Neznal som otca, neznal matičky;nič mi po nich nezostalo,len na hrdielci zlaté pátričkya na nich jabĺčko malô.Kde rodní moji? darmo sa pýtam —privravieť sa nemáš komu.Tak to jabĺčko guľkám sem i tams plačom kol pustého domu.Len s ním sa bavím, len s ním jedinecelé hodiny, dni, letá;neznal svet o mne, o mej otčine,ja nestaral sa do sveta.Na tenkom vlásku môj poklad malý,vlások raz pukne cez poly:ach, a tie moje drobné kryštályrozsejú sa mi po poli.Tie sa rozsiali jak božie bleskya jabko, poď! — dolu stráním:čože tu robiť? — Bože nebeský! —Tie zbierať, či letieť za ním?Stojím, postávam — to sa obzerámna svet i na domček pustý;už-už do sveta nohu vystieram —ale ma dačo nepustí.Vtom to jabĺčko, sladko-sladúšky,„Poď, poď za mnou, poď!“ hovorí:a ja, chceš-nechceš, ako na stužky,poberám za ním cez hory.Počkaj, jabĺčko, počkaj len málo!už moje nôžky krv samá, —slniečko z neba dávno skapalo,priepasti čierne pred nama!Stoj, stoj, preboha! — to lávka hniláakože už tu za tebou?Hľaď len, tá voda jak sa zjažila!Jakže ta ísť, kde nik nebou?!A to jabĺčko na druhej stranetri ráz sa v kolo zatočía z neho, jak to slniečko ranné,panička Zlatá vyskočí.Ku zemi božské spustí zrenice:„Šaty! — zašepce — daj šaty!“a ja naprostried úzkej lavicestojím jak v kameň zakliaty.Druhý raz zvolá, moja veleba,tretí raz zalká: „Daj šaty!“a jak tak blízko — tak blízko nebastojím, jak v kameň zakliaty!Vtom rúčkou kývne i smutne hyniejak slniečko za vrch lesa:„V sedemdesiatej siedmej krajine,milený môj, zídeme sa!“Vtedy sa schytím, akoby zo sna,letím voslep bez oddychu;ale — tam je už panna milostná,niet viac o nej chýru, slychu!I prídem na púšť — temnú, širokú —hľadám, volám svoju Zlatú:len zrazu na tom mŕtvom homoku[3]vidím — Jej stopku zaviatu.Pamodaj šťastia, stopčička malá!„Bože daj! — môj milovaný!“Či dávno Ona sťato bežkala?„Dávno, dávno; včera, vlani!“Nad čiernym vrchom čosi tam blýska,to iste Jej žiara zlatá.I letím za ňou, sťa keď vetriskálístok maličký uchváťa.Za vrchom — svieťa večerné zore,zožaté si driemu poliaa lístie suché po pustej horeticho mi šušká: tu bola!Napred! — Tak v mene božom si idemhore starými cestami —tu zrazu v kýsi čudný kraj prídem,až ma celého omámi.Hej, je to za kraj, Bože môj milý!od krásy dobre nezletí;mestá — strieborné plesá obvili,jak hlávka panien trbliety.Zlatisté hory, zlatisté poliav slnkovom blesku sa menia;a srdce moje hlasito volá:to svet môjho potešenia!Hľa! tu Jej stupaj — trávka sa kriesi,rosa ešte sprchá z kvetu:oj, kvet môj zlatý! — vzdychnem — kdeže si?a vetrík šepce: tu je, tu!I vidím, vidím tu pásik zlatý,tam vlásky blysli slnkové:milená moja! — stanem volati —ale mi nik neodpovie.K strieborným dolu zbehnem jazerám —vidím: Jej šaty tam plynú;už k nej ramená v túžbe vystieram:vtom vidím — prysnúť[4]— bublinu.Tam šuchlo čosi — a mňa drobí mráz —slúcham: šepot v bujnom kvietí:tu si mi, moja, tu predsa už raz!Vtom z ruží preč — motýľ — letí.Jaj, Bože! zvolám, čo sa to robí?Či si mi tu, či si mi kde?Či to tu svet Tvoj, či Tvoje hroby?Vidím Ťa všade a — nikde!I lietam, behám jak obarený,prejdem sto ráz krajnu celú;každučký šuch ma vo víchor zmenía každý svit v jasnú strelu.A kde nič, tu nič! — niet mej dievčiny.Darmo rúčky, nôžky zdreté:sedemdesiatej siedmej krajinynenašiel som v šírom svete!A teraz kamže? — dedko môj drahý!Povedz, keď máš o tom vedu,bo ináč idem, bez cesty, dráhy,kam ma dve oči zavedú!„Pozri sem, synku! tu nová kniha;v nej nájdeš dač napísanô.Ale — dobrú noc! — už svetlo mihá,ostatok dozvieš sa ráno!“A svetlo hasne v nádobke malej,svetielko bledo dohára;ešte mních zvolá! „Oleja nalej!“a slabé oči zatvára.Zhaslo. Tma, ticho ako v kostnici —len čo tie múry hŕkajú.A mne pot zimný tečie po lícia vlasy dupkom vstávajú.Chcem volať; ale márna robota,hlas v zmŕtvelom hrdle hynie;len srdce kedy-tedy strepotá,ako muška v pavučine.A dušu biednu tá tma zastierajak plachta z hrobu pohnitá —už hasne nádej, už hasne viera:vtom zdvihnem oko, tu — svitá!Oj, vitaj, zora! moja nádeja,spása ty môjho srdiečka!Hej, apko, apko! — nač nám oleja?Máme mať už dosť slniečka!Pozri na východ, ako jasneje —svitajú svety zživené —vstaň hore! volám, — ľaľa! kdeže je?veď ho tu nikde už nenie.Iba tá kniha, tá kniha nováskvie sa jak sneh v novom roku.Nakuknem do nej — tu ani slova!Čo si s tým chcel, môj proroku?Prevrátim stranu — pre Hospodina!Nápis, jak zora blýskavá:„Sedemdesiata siedma krajina.“A pod ním stojí: „Všeslava“.Prevraciam ďalej — tu strany biele;rozmýšľam, čo to znamená?Vtom čuť spev, jak by v nebi anjelespievali pieseň vzkriesenia.Hľadím dokola celý zmámený:divy nad divy vstávajú;zámok z krištáľu len sa tak mení,hory, doly prekvitajú.A na zelenej lúke oltáreuž-už hotové k obeti,kolo oltárov v ružovej žiareprespevujú biele deti.A pred oltármi stojí vedúch tens rozžatou fakľou, i volá:„Sem sa, sem! dietky, svitá tretí deň —sem sa ho svätiť dokola!“A deti v pekný vienok sa pletú,jak biele ruže, ľalie;a veštec volá celému svetu:„Zakliata hodina bije!“„Napnite zraky, vy neviňatá,ta, odkiaľ slnko vychodí:odtiaľ prísť musí tá panna Zlatáa s ňou deň slávy, slobody!“Hej, — apko, apko! — pozriže hore,čo to tamto za zlatý dym!„Či Ju vidíte — v tej jasnej zore —vidíte, deti? — ja vidím!“Vtom — — bim bim! ľaľa! čože to značí?Ach, to už ranný hlas zvonca!Tak tedy koniec, milí sluchači,povesť tá bude bez konca.R. 1850[1]Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Spevy 2.[2]Skálnik 1850. V rukop. Sobraných spevoch z r. 1873 má podtitul Slovenská romanca, z r. 1879 Slovenská ronanca z 1850. Prvý raz odtlačená v Dobšinského Sokole I, 1860, str. 157 — 159, 5. novembra. Oba rukopisy i tento text pomerne zhodné, i pre Spevy len drobné úpravy.Uviedli sme tieto Bottove zmeny (Dobšinský, Slov. pohľady III, 1883, str. 475):Niet o nej viac chýru slychu!Nietviac o nejchýru slychu!V túžbe ramená ku nej vystieram:užk nej ramená v túžbevystieram:Tam čosi šuchlo! — mňa prechodí mráz —Tamšuchlo čosi!— a mňadrobímráz —Vtom z ruží — motýľ — preč letí.Vtom zruží preč— motýľ — letíJaj, Bože ty môj! čo sa to robí?Jaj, Bože,zvolám!čo sa to robí?[3]homok(maď.) — piesok[4]prysnúť— prsknúť, rozprasknúť

Botto_Povest-bez-konca.html.txt

Vlastný životopisNarodil som sa vHornom Záturčív Turčianskej stolici dňa 10. augusta 1822, kde bol môj otec kňazom evanjelickým; otec sa menujeJán[1]a matkaTerézia Ruttkay. Podľa otca pochádzam z Oravy, a to z Párnice, podľa matky z Turca, z Vrútok, veľkej to zemianskej dediny turčianskej. Orava bola koncom predošlého a začiatkom tohto storočia, kde štúdium obzvlášť na evanjelických školách pre chudobných šuhajcov skoro zhola nič nestálo — čoho dôvodom je môj starý otec a otec sám — krajom venujúcim sa štúdiu a umeniu. Starý otec, syn sedliacky z Párnice, vydal sa bez grajciara do škôl a odbaviac filozofiu,[2]stal sa učiteľom najprv v Paludzi v Liptove, potom v Svätom Martine v Turci, kde, ako Rusi od Slavkova[3]nazad sa uberajúci horúčku zanechali, zomrel, zanechajúc otca, devätročnú sirotu. Siroba a chudoba zrobili môjho dobrého otca človekom ubitým, celému svetu vôľu hľadajúcim. Toto pôsobilo i na moje vychovanie, len, pravda, v odpornom spôsobe. — Matka zas pochádzala zo starej zemianskej rodiny a rada rozprávala o rodinných pomeroch svojich a o pomeroch zemianstva vôbec; ba čo viac, prechovávala u seba až do smrti rodiny svojej listiny, s ktorými sa rozlúčiť nikdy nechcela; a keď sa kto zo slávnej familie chcel dozvedieť o bližšej svojej príbuznosti, to sa často obracal k nej, a ona potom písavala celé genealógie, bo bola celý advokát a rozumela dobre i po latinsky.Za chlapectva som sa u starej matky na Vrútkach, od Záturčia neďaleko, mnoho zdržiaval, a cvičil som sa v cnostiach kortešských i vpil som do seba spôsob zmýšľania nášho zemianstva. Asi pred piatimi rokmi (toto je písané roku 1861) bol som zas na Vrútkach a istý starký, asi osemdesiatročný zeman mi povedal: „Jaj, pán krstný, pán brat (lebo krstným otcom je mi tam každý, kto po mojom narodení asi pol roka u môjho otca skleničku páleného alebo hriateho na moje budúce zdravie vypil; taký to bol zvyk dobrý starozemiansky, kde sa až do desiateho kolena rodinnosť zachovávala), to boli časy! Ale teraz — jaj!“ i hodil rukou a zmraštil sa, ďalej pokračujúc: „Predtým sme platili subsídie, teraz kontribúciu;[4]predtým sme mali dilektora,[5]teraz richtára; predtým bol zeman pánom, teraz mu už aj žid vyká.“ (Zemania rovní medzi sebou si vykali vždy, ale božechráň, aby mu to bol sedliak alebo žid predtým urobil.)Na takýchto postavách som pásol v detinstve oči svoje a ucho moje načúvalo slová hrdosti a povedomosti zemianskej so zaľúbením, keď pán krstný alebo pán sváčik hodil hlavou, zatlačil si klobúk na pravé ucho, napravil si kurtku[6]na prsiach, tľapol prítomnému vyprávajúcemu pánu bratovi na plece i povedal: „Sto striel sa mu v materi! Nebude to tak, keď to naša família nechce.“ Dobrý to ten náš ľud zemiansky! I pohnevá sa, i zmieri sa, i zaveselí sa a je vždy dobrý kamarát.Matka podaniami o rodinách zemianskych celej Turčianskej stolice od nepamäti sveta a povesťami národnými ustavične zošľachťovala detinstvo moje. Čítavala veľmi rada, a to hlboko do noci, a prečítané vypravovala dietkam svojim. K tomu bola žena zbožná a osudy svoje i detí svojich vždy do moci božskej porúčajúca. V zlých časoch rada spievala tú pesničku Blahoslavovu:[7]„V den soužení, když odnikud neni spomožení“ atď., z ktorej pred mnoho-mnoho rokmi, hádam tiež „v den soužení“ vyryla do skla na obloku nasledujúci verš:Doufej v Pána od noci do rána,tak zas vstana,věda, že bez jeho vůle,jak na nebi tak zde důlenic se neděje;i v zlý čas nespadneť z hlavy ani vlas,jakž k nám zní pravdy jeho hlas.Tieto verše ma sprevádzali celým životom a myslím, že som sa vždy na ne rozpamätoval.Otec mal zas tú zásadu, synka svojho brávať, kdekoľvek išiel v privátnych veciach. A boli to často i hostiny, t. j. karmeše v Dražkovciach, Záborí, Jasene, Vrútkach, Lipovci, samých čírych, nám spriatelených zemianskych dedinách, kde i Spectabiles i Perillustres[8]prebývali. — Okrem toho ale mal otec na mňa i tým veľký vplyv, že mi ustavične rozprával o veľkých mužoch v histórii sa vyznamenavších. Koľkokoľvek ráz sa ho synáčik pýtal, kto bol najväčším človekom na svete, to mu vždy odpovedal: „Kristus Ježiš bol najväčšie zjavisko, ale ten nepatrí medzi obecných ľudí; lež Alexander a Napoleon boli najväčší na svete.“ Vôbec otec pôsobil na synáčika, predkladajúc mu najväčšie ideály, odkiaľ to povstalo, že tento opýtaný súc, čím chce byť, odpovedal: „Vojak! Ale nie na zemi, lež na moli (mori), lebo tam utekať nemožno.“ Pritom synáčik, ačkoľvek malý a temer vždy chorľavý, veľmi rád sa bíjal s chlapcami, hoc znal, že ho iste premôžu. Tak raz došiel domov skrvavený, a keď sa skormútený otec prepánaboha pýtal, kto ho tak doriadil, odpovedal: „Bil šom ša!“ — „A s kým?“ „S pastielikom!“ — „No, počkaj, však mu ja dám!“ — „Ej, nie, šak šom mu ja tiež škalu do hlavy hodil!“ Bola to už v chlapčenstve mojom vlastnosť nikdy nedopustiť, aby sa komu krivda stala; a čo by som k tomu ešte povedať mohol, je to, že čítajúc Krameriusovu[9]Trojanskú kroniku s veľkým zaľúbením, vždy som stával po strane Hektora oproti Achillovi; a s nekonečným súcitom čítaval som Komenského históriu „O protivenstvích cirkvě české“ a „Vita Mathiae Bahil“.[10]Pudom hnaný som sa už v chlapectve na takýto spôsob vždy pridržiaval stránky slabšej, akoby som bol cítil, čo som si v mužskom veku abstrahoval: že nie je žiadne majstrovstvo s behom rieky napred pokračovať, ale že väčšia sila požaduje sa oproti mocnému vplyvu času, a to, čo sa všeobecne zatracuje a odsudzuje, zastávať. U nás Slovákov tiež nikde prítulky, a práve preto je každý človek, čo sa Slovenstva pridŕža, hrdinom, bo obsypaný z každej, ale z každej strany nepriateľstvom, nepriazňou, prenasledovaním, ukazuje dušu nie obecnú, každodennú.Pri všetkom tom ale mal som vždy osobne zvláštne šťastie, a to dedičstvo po skromnom otcovi mojom. Otec bol chudobný farár evanjelický, majúci ročných 80 zl. šajnových[11]dôchodku v hotových peniazoch, bolo teda v dome vždy biedy dost, ktorej bol koniec, keď začas cholery r. 1831, lepšiu faru obdržiac, do Svätého Jána v Liptove prešiel, kde sa ale tiež mnohého nedostávalo, zvlášť prostriedkov k vychovávaniu dietok. Tu, pravda, začal otec i mať smútiť, ale vždy sa našli dobrí ľudia, ktorí spomohli. Otec mi v takých nesnádzach hovorieval: „Syn môj, ja som v nešťastí veľký — a boh ma nikdy neopustil.“ Už neviem, ako to na tom božom svete ide, ale mne sa tiež tak v živote vodilo. Keď mi kedy čo bolo treba, vždy to prišlo v príhodný čas, a to koľko ráz i proti vôli mojej. To som skusoval až podnes, a to i vo veciach najmalichernejších; preto som nikdy nemyslieval na to alebo na to, ale som sa vždy oddával do rúk prozreteľnosti.Prvý môj učiteľ bol Puchor[12]v Záturčí, chýrny v Turci vychovávateľ, chýrny smrkaním, chýrny veľkým nosom, chýrny pohrebnými veršami; druhý Hulej[13]v Necpaloch; tretí Chalupka vo Svätom Jáne, ktorého chýrečnosť odtiaľ pochádzala, že chlapcov mastil, ale nie maslom, lež palicou, až to bola radosť; a potom zvláštnou metódou vychovávania obdarený súc, chlapcov so somárom na tabuli vymaľovaným domov posielal, alebo ich nútil so zodratou metlou pred školou na ulici, ako granatierov, šilboch držať. Učili sme sa Rheniusovu gramatiku[14]latinskú; pán rechtor naznačil červenou kriedou, pokiaľ bude lekcia, ale nepovedal, čo tam v tej latinsky písanej gramatike stojí, ani slova. Chlapci sme všetko odriekavali od slova do slova, neznajúc ani najmenej, čo to značí. Ja som ale pri tom všetkom bol eminentium eminentissimus, hoc som sa koľko ráz vyplakal a v lete i o tretej hodine, t. j. pokiaľ ešte pastier na kravy netrúbil, vstával, chcejúc sa naučiť:Fama, salus, soboles, proles, lux, gloria, tellus;[15]alebo:Liberi et annales, natales atque sodales, atď.[16]Keď ktorý lekciu z nás neznal, zahrmelo: „Líhaj!“ Keď sa stojačky úlohu naučil a sa oznámil, že chce odriekať, zavolal pán rechtor: „Privítaj ho!“ t. j. daj mu šesť palíc; že sa potom dobitý, uplakaný chlapec pomútil, nebolo divu, ale beda mu, keď sa pomútil. Pán rechtor zahodil gramatiku na zem, zavolal: „Žer!“ t. j. zostaň cez poludnie v škole, a dal ho drviť, chudáka, až to do susedov bolo počuť. Naša škola bola hotová jatka. Raz nebolo pána rechtora doma — bol išiel do Sielnice k Jackovi na návštevu — i prevrátili sme v škole tabuľu na zem a hrali sme sa na nej na kocky, t. j. zo šindľa porobené tľapkavé figúrky, z ktorých jedna stála 25 (dáma), druhá 10 (capko) atď. Na nešťastie ale sa nám tabuľa nadvoje rozštiepila. Na druhý deň nastala inkvizícia i našlo sa takých kociek asi za pol filpasa. Tu sa každá kocka hore brala a po poriadku dostal každý z hravších sa chlapcov toľko palíc, koľko stála. Takéto vyrábanie koží ľudských ešte za živa trvalo, pravda, skoro celé predpoludnie. — Takto, hľa, nám dodávali chuti k učeniu za našej mladosti! A pán rechtor bol hrozne vzácna, vychýrená osoba po celej stolici, lebo „hej, ten dobre chlapcov cvičí!“ I cvičil nás, chudák, ba čo viac, otvoril v nás i básnickú žilu, bo sme si často o ňom odriekavali veršík nami samými zložený:Náš Janko Chalupkarád paličkou lupká.Takto teda v gramatike dobre pripravení a telesne ešte lepšie znamenitou gymnastikou otužení, šli sme do turčiansko-liptovskej akadémie, toho časuGemera, aby sme sa i tej maďarskej reči trocha podučili. Ja som sa síce nazdával, že ja veru túto reč už dobre znám, bo som chodil ešte v Turci roku 1830 i do necpalského tak nazvaného inštitútu do školy, z ktorého — ako jeden z mojich švagrov roku 1856 vyznal — toľko chýrečných mužov vyšlo; a môj otec ma naučil pri klavíriku spievať:Nincs becse a hazafinak,csak a csapodár úrfinak,atď.[17]U nás sa vôbec nazdávalo — ako je to aj podnes — že vo formulkách vychovanie dietok záleží; tak som sa obyčajne i Otčenáš v piatich rečiach modlieval: po grécky, latinsky, nemecky, maďarsky a — slovensky. Bola to ale známost reči taká, ako ju jeden z našich dobrých národovcov[18]opisuje, totižto Bendeguz opýtal sa pastiera: „Ez a falu van Gemer?“[19]Čo sa mu pritom stalo, je známe.Gemer je mestečko rovné dedine a ľud v ňom dobrý. Žilo sa tu žiactvu ako v raji. Lacnota tiahla sem žiactvo slovenské, bo za obed platil do roka šuhaj 15 zl. šajnových, alebo menej, alebo v alumneu nič a za hospodu 12 zl. kde mu gazdinka dala zo dňa na deň večeru darmo, ak bol prívetivý. Ja som platil 80 zl. šajnových do roka za hospodu a celý stôl, keď ale štyria kamaráti alumnisti ku mne došli, to ich moja starká nachovala tiež akokoľvek nás, čo sme u nej bývali. — Za môjho dvojročného pobytu v Gemeri, kde som tretiu a štvrtú gymnaziálnu klasu odbavil, zažíval som skoro priateľskú dobrotu učiteľa môjho Jozefa Dlhányiho,[20]teraz na ev. gymnáziu v Kežmarku profesora. Je to dobrák od národa a najväčšiu radosť za mojich časov mával v dobrom rozmare mládeže sebe zverenej. Dlhányi bol učiteľ, ktorého žiactvo práve pre jeho lásku k sebe rado malo; a čo mne iste po ňom za môjho učiteľského účinkovania zostalo, je nevinný žart v škole i okrem školy so šuhajcami. Dlhányi býval učiteľ, ktorý sa nikdy nebál, že mu panstvo odpadne, alebo ako sa to po školsky vraví, že autoritu stratí, keď chlapcovi prívetivú tvár ukáže. Ja som býval vždy to isté a viem, že to mám od Dlhányiho, ktorý so mnou hádam zo všetkých žiakov najviac žartúval a so mnou sa zabával. Neraz som mu, chlapcom súc, vyprával všelijaké poviedky a on sa smial na mojich nápadoch. Boli totiž v Gemerskej stolici roku 1836 medzi iným i chýrne kortešácie, Draskóczyho a Almásyho strana zápasila na život a na smrť; každý deň sme čosi nového počuli a ja som chodil to Dlhányimu, ako i o rozličných podujatiach žiackych, vyprávať. Scéna v Reštavrácii, kde sa bešeňovskovci s potockovci zbili, je z toho času.V jeseni roku 1836 zaviezol ma otec do Levoče do školy, aby som sa i tej nemčine podučil, ačpráve to skoro toľko bolo ako nič. Bol som tam tri roky, študujúc klasy humanitné a prvý beh filozofický.V Levoči sa vo mne začalo povedomie národné rozvíjať. Známe je svetu, ako bol profesor Hlaváček[21]po uhorských novinách napádaný, ako i generálny inšpektor evanjelictva uhorského v liste svojom oproti učiteľstvu levočskému vystúpil preto, že sa mládež v slovenčine vzdelávala; a preto tu reč o tom nešírim, dosť na tom, učiteľstvo levočské nezabraňovalo žiactvu vývin národný v žiadnom ohľade. — Boli to časy, keď sa národné trenice začínali; ako obyčajne, tiež nazad nezostávalo. Žiaci, predtým „amici“,[22]začali sa deliť na Maďarov a Slovákov a bočiť jeden od druhého. Učiteľstvo, ako to v samej veci leží, obmedzovalo sa na prednášky rečí, žiactvo ale tvorilo si svoj život vlastný; tak to bolo po celej uhorskej krajine. — Podľa prešporského slovenského Ústavu ustálil sa i v Levoči Ústav slovenský, a ja som bol od príchodu údom jeho. Boli to prvé počiatky zmýšľania národného ako u iných, tak i u mňa; hovorím, počiatky, lebo stará podujímavosť, staré žiacke dobrodružstvo ešte neboli vymizli. Rozpamätám sa ešte teraz na jedno podujatie v Levoči prevedené, ktoré u mňa nie nezvedenosť, ale radšej pohyblivosť mysle a žiacka, za podujatiami osobnými prahnúca samopaš chlapčenská previedla. A dobre to bolo, že som i to skúsil; učiteľom sa pozdejšie stanúc, znal som z vlastnej skúsenosti všetky spády žiackeho žitia, a nedal som sa nikdy jalovými výhovorkami žiactva oklamať. Že som i pri reštavrácii tam držanej nechýbal, samo sebou sa rozumie. „Medziborskovcov“ som od komédie sám za guby do stoličného domu ťahal.Z Levoče, ako vravím, mám národné zmýšľanie, ktoré mi síce veľmi trpko padlo, ale práve preto sa i upevnilo. O moju „budúcnosť“ starostlivému, na mienku s ním žijúcich ľudí dbajúcemu otcovi sa to neveľmi páčilo, i neraz mi na oči vyhadzoval, že zo mňa nebude ani len hajdúch. Tým viac, už neznám prečo, som stál na svojom oproti mienke otcovej, ktorý pritom len dobre chcel, totiž šťastie synovi usnadniť; bo v Uhrách v tom čase i oproti žiačikom, akonáhle sa za slovenskosť prehlásili, krížové ťaženia nič nového nebolo. Učil som sa po poľsky, prvé to slovanské nárečie v mojom živote okrem češtiny.Po trojročnom behu školskom poslal ma otec do Prešporka, aby som fyziku slávneho v svojom čase profesora Martiniho[23]mohol počuť.Prešporok mi je z trojeho ohľadu pamätný. Zajedno, že som tu dostal chuť k stavu učiteľskému. Skončil som v Prešporku druhý filozofický a prvý juridický, potom ale dvojročný teologický kurz za štyri roky. V škole sme obyčajne robievali hrozné pletky, a vskutku naša vtedajšia disciplína nemohla dať chuti nikomu k učiteľstvu, bo učiteľ bol, okrem málo čestných výnimiek, mučeníkom žiactva. Pod prednáškami som často písaval humoristické povesti do „Bubna“. Bol to časopis, dvoj-trojhárkový týždenník, ktorý sme sami písali a čítali, podarenejšie básničky alebo inakšie práce doňho vpisovali; pozbierané piesne národné a povesti ľudu boli tu ale hlavným predmetom. Rozpamätám sa, že som do neho písal: „Stratená vekla“ a „Prechádzka na kniežacie pole“.Píšem toto, malý nákres nášho učenia v Prešporku dať chcejúc, aby bolo odtiaľ vidieť, ako teplo muselo byť asi učiteľom pri takomto im protivne robiacom žiactve. Čo ma k učiteľskému stavu pohlo, bolo ale práve s touto našou nezbednosťou spojené. Môjho učiteľa, potom kolegu, v posledných časoch ale školského radcu Schröera[24]nikdy nezabudnem. Bol to najčistejší humanista, čo som kedy v živote poznal, zhromažďujúci okolo seba lepšiu mládež rozličných kmeňov a upozorňujúci ju na pekné stránky každého národa, a návody jej dávajúci, ako by z bohatstva ducha národného mala ťažiť. Schröer bol Nemec, preslávený spismi svojimi, vychoval ale práve tak šľachetných Maďarov ako i Slovákov. Tento pre mňa veľmi pamätný a na môj vývin vplývavší muž bol ale veľmi slabého tela, takže dakedy celé mesiace školské povinnosti musel zanedbať. V takýchto prípadoch posielal starších žiakov, menovite teológov, do gymnaziálnych tried. Tak som roku 1842/43 od neho prevzal v humanitných klasách[25]grécko-rímsku históriu, starožitnosti a reč latinskú, i prednášal som to skoro celý rok s dobrým prospechom. Skúšky som s mládežou dával sám; gróf Zay[26]generálny a barón Jeszenák[27]dištriktuálny inšpektori boli pri nich. Zay išiel po skúške sám k Schröerovi so slovami: „Ich gratulire Ihnen zu der Wahl Ihres Supplenten, er ist ein tüchtiger Bunsche, Schade nur, dass er einen Fehler hat — er ist ein Attaché von Štur.“[28]S učiteľstvom evanjelického lýcea povolal Zay i mňa k sebe — čo mi veľmi pochlebovalo — a ako zvláštné vyznačenie od generálneho inšpektora pre mladého žiaka považovať sa musí dlhšia mne obetovaná rozprava. A hádam práve toto zachádzanie grófa Zayho k môjmu odhodlaniu k stavu učiteľskému mnoho dopomohlo. Po skončených štúdiách v Prešporku osvedčil som sa za učiteľstvo, pýtajúc Lišoviňovské štipendium, výlučne pre budúcich gymnaziálnych učiteľov založené.Po druhé je mi Prešporok pamätný z ohľadu národného. V žiackom živote boli už za môjho času „die schönen Tage von Aranjuez“[29]tam; žiactvo sa už podľa národnosti rozdeľovalo, maďarsky zmýšľajúca mládež so slovenskou a naopak, nič nemala. Slovo „fratres“ a „amici“[30]bolo už prestalo. Z Levoče dojdúc, som sa, pravda, pripojil k strane slovenskej.Boli to časy, keď mládež slovenská svojou mravnosťou a vedeckým snažením hľadala si na školách prvostenstvo a vskutku to boli okamženia krásne. Ústav slovenský v Prešporku bol strediskom slovenského žitia a i najprvší výtečník slovanský sa najmenej na tom nezastavoval, keď mu mládež Ústavu prešporského prípisy posielala, alebo keď do jej cvičení išiel, s ňou výlet na Kozí vrch podujal, s ňou sa v spevokoloch zabával a jej čitárňu navštívil. Z „Histórie povstania slovenského“ od M. Dohnányho možno poznať, čo bol Ústav tento pre národ. Mládež ako panenky, mravná, za vyšším životom túžiaca, i oproti návalu času a jeho zmýšľaniu sa postavujúca. Škoda, že sa z nej v živote mnohí potratili!Nech je tomu ale akokoľvek, mládež táto túžila a usilovala sa za dačím. Každý týždeň sme dva razy po poriadku donášali práce, oddávajúc ich druhým na posúdenie. I práce i ich posudzovania čítavali sa verejne a každý úd Ústavu mal právo i prácu i posudok prečítaný posudzovať, odkiaľ obyčajne povstávala revnivosť i trenica, mládež k napredovaniu podpaľujúca. Každý chcel i v prácach i v posudkoch prevýšiť druhého a tak prehŕňal knihy, aby zásady a mienky vyslovené mohol podoprieť. Tak čítanie práce daktorej s posudzovaním a poznamenaniami druhých trvalo dakedy i cez štyri zasadnutia. Že sa pritom i mnoho len na slová, na dlhosť práce a úsudkov hľadelo, rozumie sa samo sebou. Rozpamätám sa na moje šesťhárkové, husto písané posúdenie Petra Hostinského[31]„Komentáru Mickiewiczowej Ody do młodości“. Čo som tam všetko popísal, neviem, len to znám, že moje náhľady všeobecného uznania došli.Vždy rád počúvajúc od matky vypravované povesti o zemianskych rodinách, o kuruckých vojnách, ba čo viac, v chlapectve ženám na priadky k nám chodiacim obrázky vlastnou rukou maľované za každú rozprávku dávajúc, v Prešporku som si obzvlášť povesti Čajkovského,[32]ako: „Powieści Kozackie“ — „Kirdźali“ — „Wernyhora“ — a v „Tydzieniku literackim“ vydané, v knihe ale „Ukrainki“ zobrané povesti zamiloval tak, že som sa sám odvážil dač podobného zo života nášho vlastného písať. V Tatranke Palkovičovej,[33]myslím z roku 1842, keď ju Ľ. Štúr redigoval, vyšiel môj preklad Čajkovského povesti „Výprava na Carihrad“ a báseň „Králův stůl“; v tom istom roku v Nitre podľa diela Šemberovho[34]„Pani z Bozkovíc“ napísaná a v Ústave čítaná povesť „Bozkovci“. Z tohto času sa mi tri povesti stratili. Nikdy som totiž nezvykol práce podobného obsahu odpisovať; a ako boli povesti: „Matúš Trenčiansky“ — „Lenka Turzovna“ a „Stará matka“ hotové, poslal som ich do Nitry Hurbanovi, a len asi o tri roky, keď som už bol zabudol, po kom som ich poslal, a vždy sa nazdávajúc, že rukopisy u redakcie Nitry ležia, dozvedel som sa, že ich Hurban nikdy nedostal. Aký bol ich obsah, už sám neviem, možno sa ho ale dočítať v zápisnici Ústavu prešporského, kde som ich všetky tri čítal. Banujem menovite za „Matúšom Trenčianskym“, bo to bol v tých časoch ideál obrazotvornosti mládeže slovenskej.Píšuc v Prešporku povesti a čítajúc ich ako práce, keď poriadok na mňa prišiel, v Ústave slovenskom, obyčajne som sa ohliadal, ako sa mi to teraz vidí, čo som ale vtedy neznal, na Čajkovského dobré i zlé stránky. Čajkovski líči život ľudu svojho živo, človek s prírodou je to isté, ale má veľkú chybu — je básnik tendencie. On predstavuje život kozácky ako s najväčšou horlivosťou oddaný „świętej ojczyznie polskej“, kdežto z histórie známe, že kozáctvo bolo zo strany poľskej nielen hrozne potlačované, ale že i ľud ukrajinský nikdy sa za „Majowských“ atď. neoduševňoval. — Tak som ja z mojej strany nikdy nechcel, líčiac život uhorský, preháňať vec podľa vlastného kopyta, ani anglizovat ako Jósika,[35]ani francúzovať ako Jókai, ale som sa vynasnažoval líčiť život taký, aký je a aký bol, t. j. ako my v Uhrách dýchame a myslíme. Krivda sa mi teda robila, keď mi Uhri na oči vyhadzovali, že som v Bozkovcoch češtil na ujmu Uhorska a v „Milkovom hrobe“ český živel odsudzoval. Ja som chcel vždy líčiť uhorské pomery tak, ako sú alebo ako boli, bez ohliadania sa na tú alebo tú tendenciu; keď ale v diele také alebo také osobnosti vystupovali, tak som ich líčil z ich vlastného stanoviska. V Bozkovcoch a v Milkovom hrobe redakcie popremieňali niektoré scény a tak za všetko stát nemôžem. Mimochodom hovorím tu, že obsah Milkovho hrobu bol mi — pravda, len ako jednoduché podanie — od Ľ. Štúra zdelený, a tomuto ho bývalý kanonik kapituly prešporskej Štvrtecký zdelil. Štúr ma vyzval, abych to v povesti vypracoval, čo sa stalo, a v Ústave bolo prečítané.Ale zle som obstál v Prešporku za moje snahy. Roku 1843, v poslednom to roku môjho učenia v Prešporku, ustanovil generálny konvent evanjelický pod predsedníctvom už spomenutého generálneho inšpektora svojho grófa Zayho vyslať inkvizionálny výbor do Prešporka oproti slovenským žiakom a ich učiteľom. Starý Palkovič, jeho námestník Ľ. Štúr, Francisci a ja boli sme pred tribunál z Prónayho,[36]Kossutha, Bajcsiho,[37]Perlakyho,[38]Pulszkyho[39]atď. v bibliotéke ev. lýcea predvolaní, aby sme sa, už bohzná z čoho, čo slovenčinou vonia, zodpovedali. To nás a celú slovenskú mládež rozdráždilo náramne. Šli sme teda pred inkvizíciu, neznám ktorého dňa v júni roku 1843, bo to bolo koncom roku školského, prvej ale zišli sme sa u Ľ. Štúra alebo u mňa, bo sme spolu bývali; prítomní boli dospelejší mladíci slovenskí, zaspievali sme si pieseň našu zo žalmu 125:Všickni jenž skládají v Pánu své doufání,stáli zůstávají vždycky bez přestání:Jako Sion stály jest vždycky, věky po všecky.A skončili sme slovami piesne:Ale lid jeho v svém pokoji vždy pevně stojí.A tento pokoj bol ma tvárach našich, hoc z každého oka slzy tiekli. Podali sme si nemo ruky a šli sme ďalej. Priatelia naši sa so zvesenými hlavami prechádzali po chodbách lýcea, kým jeden alebo druhý von nevyšiel vypravujúc, o čom sa dnu hovorilo. Palkovič, Štúr, Francisci boli vyslyšaní; naostatok predvolali mňa a inšpektor cirkvi a škôl prešporakých Bajcsi zahrmel, ako som sa opovážil povesť „Bozkovci“ vydať, keď je žiakom školskými zákonmi zakázané každé vydávanie kníh? Nato som odpovedal, že knihu vydal druhý a mne že pracovať voľno; na predvržku ale, že som tam v zmysle krajine odpornom písal, bránil som sa tým, že to z pánov pri stole sediacich nikto nečítal. Prepustili ma, na druhý deň mi ortieľ oznámiť chcejúc. Tu znovu k vyšetrovaniu predpusteného zastal ma pred celým výborom Pulszky udávajúc, že čítal cez noc povesť moju a vyslovil sa, že literárne snahy mladého šuhaja len chválu zasluhujú; ostatne mi dal naučenie, slovami ale láskavými, abych zotrval na ceste nastúpenej a hľadel vždy písmom v podobných prácach budiť lásku k vlasti uhorskej. I budil som ju, nie síce a priori, ale píšuc tak, ako ľudia v krajine uhorskej zmýšľajú. — Lež čo sa zas nestalo? Bol to posledný rok môjho učenia v Prešporku, a tak s celou bagážiou som sa uberal domov. Priatelia, známi sa skopili, hoc pršalo ako z cievok, okolo mňa na ulici; v tom príde pedel s rozkazom slávnej inkvizície, aby som odovzdal zbierku národných povestí, zhromaždených od nás mládeže a u mňa práve v tom okamžení prechovávaných. Chýrečný vozka Hudec z Badína musel u „Beránka“ zhadzovať truhlice, periny, bagážiu žiakov, idúcich s ním až do Bystrice; ja som otvoril truhlu, vzal kopu povestí, išiel som pred slávnu inkvizíciu, hodil som docela nešetrne písma na zelený stôl a odišiel som bez slova preč —Tretí hlavný moment žitia môjho v Prešporku je snaha za vedou. Spomenul som, že Schröer budil každú lepšiu iskričku, obzvlášť u mládeže dač sľubujúcej, bez ohľadu národnosti, k tomu ale pridať musím, že v tomto ohľade hlavný vplyv mal na mňa môj pozdejší, skoro v mojich rukách posledný dych žitia vypustivší priateľ Ľudovít Štúr. Starý Palkovič, profesor reči a literatúry česko-slovenskej na ev. lýceu v Prešporku, bol už slabý a neučil viacej, preto mal obyčajne námestníkov od viac rokov. Takým bol najprv Ľudovít Štúr, potom Červenák, August Škultéty, až došiel Štúr z Nemecka nazad a prevzal nové námestníctvo. — S jeho príchodom začal nový život medzi žiactvom slovenským, bo nielen že hľadel ducha národného budiť u mládeže, ale ju i v škole, i v súkromnom živote za vedeckosť oduševňoval. On nielen viedol učenie Ústavu, ale spolu prednášal gramatiku slovanskú podľa vzorov Boppovských,[40]t. j. gramatiku porovnávajúcu a to najprv jazykov európsko-indických so slovančinou, potom ale i nárečí slovanských medzi sebou. Tak sme dostali prvý pochop o vedeckom, rozumnom a u vzdelaných európskych národov prijatom spôsobe zachádzania s látkou jazyka. Prednášal ďalej Štúr históriu jazyka česko-slovenského, ale pravdu hovoriac, nebola to história literatúry, lež filozofický návod k zachádzaniu s históriou vôbec. Okrem toho hľadel Štúr v mládeži vzbudiť cit pre antickú krásu v umení a literatúre, a vidiac, že sa v škole menovite gréčtina zanedbáva, prekladal nám týždenne dva razy Homéra a iných gréckych klasikov. Tak sme sa prvý raz zapálili za svet starodávny, zapadlý a že to u mládeže pôsobilo, bolo vidieť z toho, že nastal ruch za vedeckým vzdelaním predtým nám neznámy. Štúr ale hľadel spolu i náboženský cit a náboženský život u mládeže obživiť; vystúpil teda obzvlášť oproti racionalistickému smeru a snažil sa v mládeži vzbudiť vedecké spytovanie a zošľachtenie srdca na poli náboženskom a teológie protestantskej: Hľadel vzbudiť a obživiť vieru.Koncom júna roku 1843 dokončil som v Prešporku filozoficko-juristické a teologické štúdiá a v októbri som sa odobral ma univerzitu nemeckú do Hally. Peniaze požičal ujec a naši dobrí páni vo Svätom Jáne a v Potúrni, každý po troške bez úrokov. Na ceste som sa obznámil s Prahou a jej výtečníkmi.V Halle som zostal až do konca marca 1845, kde som, najstarším tam z Uhrov súc, zastával úrad bibliotekára knihovne uhorskej, Štúrom mi do srdca vštepené zásady dopomohli k tomu, že som čas tam strávený dobre vynaložil. Učil som sa usilovne, čo som mohol, tak ako to i moji priatelia zo Štúrovej školy robili. Za môjho času bolo najvyššie zaneprázdnenie na školách našich, nemajúc univerzity, profesorstvo filozofie, k tomuto som sa teda hlavne pripravoval; potom som počúval štúdia o reči sanskritskej, staronemeckej, gótskej, okrem daktorých predmetov teologických a histórie veku stredného.So založením novín Štúrových mal som zostať pri nich spolupracovníkom, ale, neznám prečo, upadol som odrazu do neľúbosti Štúrovi i prepustil ma a nechcel ma viacej.Keď som prišiel z Nemiec domov, podávalo sa mi jedenásť miest vychovávateľských; ale superintendent Seberini mi, medzi nimi tiež dve navrhujúc, písal, aby som prijal miesto na Vindšachte pri Štiavnici u horského radcu Ferdinanda Landerera,[41]že by sa, majúc ma poruke, mohol lepšie o moju budúcnosť starať: bo i Seberini[42]bol z Oravy ako môj starý otec, a Oravci sa vždy radi mali. U Landerera som strávil celý rok od októbra 1845 — 1846, keď chlapci odišli do verejnej školy. Môj tamojší pobyt zrobil epochu v žití mojom. Žil som tam nie ako cudzí, ale ako úd rodiny a priosvojil som si tón spoločenský. Predtým úd prešporského Ústavu, odťahujúc sa od sveta, ako to vtedy medzi nami vôbec obyčaj bola, venujúc sa jedine povolaniu školskému, potom v Nemecku tou istou cestou kráčajúc — znal som o svete málo alebo nič; tam ale v rodine dobrej a z každého ohľadu úctyhodnej žijúc, musel som sa pohybovať tak, ako to každodenné obcovanie požadovalo. Zažil som v tom dome dobré, priateľské časy; Landerer často prichádzal ku mne do učenia a keď sa mu môj spôsob nepáčil, prevzal vyučovanie sám, tak mi návod dávajúc bez toho, že by mi len slovo bol pritom povedal. To som ja ale porozumel dobre, ako i dobrote jeho z druhého ohľadu, že totiž nikdy nič nepovedal, keď som sa s jeho deťmi toľko nezaoberal, koľko by moja vychovávateľská povinnosť bola požadovala. Ja som mu bol nekonečne vďačný, že robil rozdiel medzi mechanickým plnením povinnosti vychovávateľa a medzi snahou mladého šuhaja, ktorý čas jemu inak odňatý vynakladal jedine k svojmu vzdelaniu a k snahám literárnym. Písal som v tom dome povesti: „Bratova ruka“, „Serbianka“, „Svätý Duch“ a „Mládenec slovenský“.Po ročnom pobudnutí na Vindšachte, nemajúc tam ďalej čo robiť, odišiel som k otcovi. Pred rokom jedenásť pedagógií[43]a teraz ani jednej; musel som teda otcovi byť na krku, čo ma náramne mrzelo. Dobrý otec ma tešil, a hoc ho, podľa pozdejšieho vyznania, mráz obchádzal nad mojou budúcnosťou, bol taký veselý v mojej blízkosti, ako som ho predtým nikdy nevidel, i tešil ma, že chvalabohu, od detinstva svojho synáčka jedináčka po prvý raz bude mať cez zimu vo svojom dome, a potom že sa pán boh oňho postará.“ Povedal som už, že vždy v takých nesnádzach výraz otcov býval: „V nešťastí som veľký!“ Mať mi zas dala ušiť atilu novučičkú novú, aby aspoň tým moje trápne myšlienky rozohnala, a išla so mnou do Turca na návštevu k rodine.Práve to bolo na dvore fary záturčianskej, kde som sa narodil a práve vtedy som tam na návšteve bol, keď prišiel k otcovi zvláštny posol s listom od Ľudovíta Štúra, aby som sa pripravoval na profesúru v Modre, bo že tam skoro na miesto jeho brata Karola budem vyvolený. Mat, počujúc to, zdvihla dohora zložené ruky, pozrela k nebesiam i vyriekla: „Buď meno tvoje pochválené až naveky. Amen!“ a padla mi so slzami v očiach okolo krku. Šli sme pravda hneď domov —6. novembra 1846 bol som v Modre vyvolený za profesora filozofie a rektora gymnaziálneho i skoro som ta musel dojsť. Pri mojej voľbe sa dve cirkvi gymnázium zdržujúce veľmi rozkmotrili, každá svojho kandidáta majúc; ja som mal o tri hlasy viacej; jedna stránka jasala, druhá sa dula nad mojím príchodom, a to tým viac, že roku 1848 jednotlivé národnosti a ich mienky ešte väčšmi rozchádzať sa začali. Vyučoval som prvý rok po latinsky, tri roky potom po maďarsky a osem rokov v nemeckej i slovenskej reči a zacítil som, čo je to zachádzať nielen s tak mnohými predmetmi ale i s toľkými jazykami.Žitie moje v Modre bolo najšťastlivejšie. V kole dobrých, opravdivých priateľov som sa pohyboval ustavične, takže jednozmýšľajúcich Slovákov hádam nikde toľko pospolu nebolo ako v Modre; vymreli, pravda, mnohí a naše kolo sa značne zmenšilo, my pozostalí sme ale predsa vždy boli pospolu a nikdy nezabúdali na naše povolanie národné. Ľudovít Štúr, u ktorého som po druhé bol padol do nemilosti, že som vraj nešiel roku 1848 za národ bojovať, bol mi potom ustavičným priateľom; neraz hľadal útulok u mňa: „Janko môj, duša moja je smutná až k smrti,“ slovami evanjelia hovoriac. I nazhovárali sme sa, kým tma z duše jeho nezišla. Ja som ho opatroval v nemoci, ja som bol jeho dôverníkom, ja som ho pochoval — pri pomoci našich priateľov. Pomáhal som mu často v jeho prácach; tak sme spolu prešli národné spievanky slovanské cyrilikou písané, keď on ich sám v zime pre slabosť očí prejsť nemohol; ba ja som prepracoval dielo jeho „O národních písních a pověstech plemen slovanských“ do češtiny, ktoré na môj návod česky bolo vydané.Pôsobenie moje z ohľadu národného bolo obyčajne v Modre s priateľmi spoločné; tak sme založili s ústnym povolením generála Gerstnera, komandanta dištriktu prešporského, kasíno slovenské, ktoré nám ale jeho nástupca generál Alemann zakázal.Roku 1849 a 1850 som písaval mnoho do rozličných nemeckých novín, čo som pozdejšie zanechal. Moje práce: „Bratova ruka“ a „Srbianka“ vyšli tuším tiež v preklade srbskom, kde, neviem; „Reštavrácia“ ale roku 1861 v tešínskom týždenníku „Gwiazdka Cieszyńska“[44]v preklade poľskom vychádzať počala.Okrem toho som z Modry pôsobil i ďalej, a to na poli cirkevnom a školskom. Od roku 1847, keď som prvý raz v maďarskej reči vystúpil na dištriktuálnom konvente ev. superintendencie preddunajskej, až do roku 1858, keď som Uhry zanechal, býval som ustavične vyslancom liptovského seniorátu pri dištriktuálnych zhromaždeniach; ako taký som bol od roku 1852 substitovaným a od roku 1856 skutočným dištriktuálnym notárom[45]tejže superintendancie. Že sa tu mnoho bojúvalo o školstve a cirkvi, rozumie sa samo sebou; ja som vždy vystupoval dôsledne a odhodlane za usporiadanie škôl podľa nového spôsobu, a to nielen slovom v zhromaždeniach ale i okrem nich —Koniec môjho pobytu v Modre bol pre mňa veľmi pekný. Povedal som, s akými predsudkami som tam bol prijatý; po dvanástročnom prebývaní v Modre prekonal som všetku nevrlosť, takže sa mi každý človek stal z nepriateľa priateľom bez rozdielu stavu, národnosti a náboženstva. Spojené cirkvi mi celý dôchodok i v peniazoch i v deputáte na polroka vydať uzavreli; pri pochode s kahanmi rečnili po slovensky i nemecky; večer sa zišlo meštianstvo spolu, ľudia dávno rozkmotrení sa tam zmierili a pred polnocou bolo mi oddané lúčenie latinským a slovenským písmom. Pripomínam toto len preto, že mi vždy ľahko na duši, kedykoľvek si na tieto scény pomyslím.Dekrétom ministerstva vyučovania z 19. apríla 1858 za dočasného direktora evan. štátneho gymnázia v Sliezskom Tešíne vyvolený, som sa s Modrou 11. augusta tohože roku rozlúčil a sa na miesto nového pôsobenia odobral.*V Tešíne počiatkom roku 1861[1]Ján Kalinčiakst. — autorov otec, bol od r. 1816 farárom v Záturčí. Umrel r. 1862 v Lipt. Sv. Jáne.[2]Odbaviac filozofiu— najvyššiu triedu na lýceu[3]Rusi od Slavkova— dediny na Morave, kde bola 2. decembra 1805 bitka medzi Francúzmi na jednej, Rakúšanmi a Rusmi na druhej strane[4]Subsídie, teraz kontribúciu(lat.) — prvé bolo daň, pravidelne vyberaná od r. 1342, druhé pozemková daň, ktorú museli platiť (miesto pôvodnej kontribúcie) aj bývalí zemania[5]Dilektorm. direktor (lat.) — bol náčelníkom obce, ale len pre zemanov. Richtár proti tomu bol po r. 1848 hoci aj jednoduchý, rozumnejší sedliak, a to „páni bratia“ — zemania veľmi ťažko niesli, že musia počúvať niekdajšieho poddaného.[6]Kurtka(z maď.) — krátky kabátik[7]Jan Blahoslav(1523 — 1571) — český teológ a náboženský spisovateľ. Nie je bezpečne dokázané, že by Kalinčiakom citovaná pieseň pochádzala od Blahoslava.[8]Spectabiles i perillustres(lat.) — ctihodní a vysokoslovutní páni. Tieto tituly boli odstupňované podľa majetkov a významu ich nositeľov.[9]Václav Matěj Kramerius(1759 — 1808) — český buditeľ, spisovateľ a vydavateľ[10]„Vita Mathiae Bahil“(lat.) — Život Mateja Bahila (1706 — 1761), ev. farára a slovenského spisovateľa (pre náboženstvo musel emigrovať do Nemecka)[11]80 zl. šajnových— papierových, ktoré mali veľmi nízky kurz proti strieborným. (1 strieb. zlatý bol až 2 a pol papierových, čiže šajnových zlatých)[12]Samuel Puchor— učil v Záturčí do r. 1833[13]Ondrej Hulej— nebol učiteľom v Necpaloch, ale profesorom na tamojšom malom ev. gymnáziu[14]Rheniusovu gramatiku— vtedy už veľmi zastaralú. Nemec Johann Rhenius podpísal úvod k tej gramatike 3. októbra 1611, čiže ešte pred Komenského pedagogickou reformou.[15]Fama, salusatď. (lat.) — Povesť, zdravie, potomci, deti, svetlo, sláva, zem.[16]Liberi et annalesatď. (lat.) — Knihy a letopisy, deti a druhovia.[17]Nincs becse a hazafinakatď. (maď.) — Nemá úctu (dobrý) vlastenec, ale iba vetroplašský mladý pán.[18]Jeden z našich dobrých národovcov— totiž Ján Chalupka v satirickom románe Bendeguz (1841)[19]Ez a falu van Gemer?(maď. hovor.) — Je táto dedina Gemer? Bendeguzovi sa pre túto otázku len to stalo, že ho svinský pastier, ktorého sa spytoval, vyhrešil. (Ani nie pre zlú maďarčinu, ale preto, že sa mestečko Gemer odvážil degradovať na dedinu.)[20]Jozef Dlhányi(1799 — 1881) — bol v Kežmarku profesorom až do r. 1874[21]Michal Hlaváček(1803 — 1885) — rodom zo Skalice, od r. 1832 profesor na levočskom ev. lýceu[22]„Amici“(lat.) — priatelia[23]Gabriel Kováts-Martini(1782 — 1845) — dobrý odborník a pedagóg, ktorého mládež mala veľmi rada[24]Tobias Godofredus Schröer(1791 — 1850) — nemecký spisovateľ, buditeľ uhorských Nemcov a priaznivec Ľudovíta Štúra, bol tiež dobrým pedagógom[25]V humanitných klasách— najvyšších triedach lýcea (neskoršia 7. a 8. trieda gymnázia)[26]Karol Zay(1797 — 1871) — fanatický maďarizátor, od r. 1840 generálny dozorca uhorskej evanjelickej cirkvi[27]Ján Jeszenák(1800 — 1849) — maďarský politik, popravený pre účasť na maďarskej revolúcii, bol dozorcom v preddunajskom ev. dištrikte[28]„Ich gratulire Ihnen“atď. (nem.) — Blahoželám vám k voľbe vášho zástupcu, je to schopný chlapec; škoda len, že má jednu chybu — je to Štúrov pobočník.[29]„Die schönen Tage von Aranjuez“(nem.) — krásne dni aranjuezské sa už skončili. Je to citát zo Schillerovej drámy Don Carlos (1,1).[30]Fratres(lat.) — bratia,amici(lat.) — priatelia[31]Peter Kellner(pseud. Hostinský, 1823 — 1873) — buditeľ a spisovateľ, neskorší slovenský romantický filozof[32]Michal Czajkowski(1808 — 1886) — poľský spisovateľ, ktorý zaujímal sympatické stanovisko k Ukrajine a jej pamiatkam[33]Jiří Palkovič(1769 — 1850) — profesor slovenskej reči a literatúry na bratislavskom lýceu, buditeľ, spisovateľ a vydavateľ. Pod jeho záštitou sa vzdelávali štúrovci.[34]Alois Vojtěch Šembera(1807 — 1882) — profesor, český historik a jazykovedec[35]Mikuláš Jósika(1796 — 1865) — sedmohradský aristokrat, plodný maďarský románopisec, kedysi zveličene nazývaný „maďarský Walter Scott“[36]Gabriel Prónay(1812 — 1875) — vyslanec Turčianskej stolice na uhorskom sneme[37]Jozef Bajcsy— bratislavský mestský richtár, seniorálny dozorca, bol inšpektorom lýcea, takže bol z úradu členom „tribunálu“[38]Dávid Perlaky— ev. farár v Bezi a senior rábskeho seniorátu, povahove surový človek a divoký šovinista[39]František Pulszky(1814 — 1897) — maďarský publicista, archeológ a politik. Nadaný človek, ale krajný šovinista.[40]Franz Bopp(1791 — 1861) — nemecký vedec, jeden zo zakladateľov modernej jazykovedy[41]Ferdinand Landererbol začas aj dištriktuálnym dozorcom prešporskej ev. patentálnej superintendencie. Jeho manželka hrávala v Banskej Štiavnici slovenské divadlá.[42]Ján Seberini(1780 — 1857) — ev. farár v Banskej Štiavnici, od r. 1834 superintendent banského dištriktu, významný cirkevný činiteľ a literát[43]Jedenásť pedagogií(z gréc.) — vychovávateľských miest[44]„Gwiazdka Cieszyńska“(poľ.) — Tešínska hviezda[45]Substitovaným… notárom(lat.] — námestným

Kalinciak_Vlastny-zivotopis.txt

IPán Edo Drkota, — a či ako sa on sám menoval a podpisoval: Drkotay Ödön, — bol tu notárom. Bol to vyziablý, prihrbený a od nočných potulok až chorobne zblädnutý človek. Vo tváry bolo vidno štempel pijana a zbabelosti. Za to ale jeho manželka Gabriša, rodená Ribay de genere Omodé, bola pravý obor oproti mužovi. Vysoká, pritlstá, so širokými pleciami a mohútnými rukámi, podobala sa viacej dobre vyvinutej sedliačke, ako zemanke de genere Omodé. Len ten panský úbor svedčil o jejím postavení. Stred medzi manželmi tvorila jediná, asi 18ročná dcéra Anna. Útla, však pravidelne vyvinutá, pekných a príjemných ťahov vo tváry, tmavých vlasov a očí, vždy veselá, prívetivá a uprimná. Chodila vždy, k najväčšiej zlosti matkynej, jednoducho odiatá a skromno si počínala. Matka, ktorá vždy na parádu držala, jednostajne sa s ňou vadila.Bolo to raz po obede. Pán notár rozvalil sa na diván, aby sa trochu prespal, avšak jeho drahá polovička mu toho odpočinku nedopriala. Žobrala na ňom peniaze. I domrzel sa Drkotay a rečie:„Ani si človek po obede pospať nemôže! Bože, taký som utrápený a ty nemáš žiadného ohľadu!“„A čo mám ja povedať,“ — odvetí podráždeno a hrdopyšne pani Gabriša, — „asnáď nechceš, aby som ja išla hladať peniaze? Ale od teba i to vystane!“„Ale, kdeže vziať ťie peniaze? Mám ísť krasť, alebo žobrať?“ Pýta sa muž.„Skutočne škandál! Potrebujem nový úbor, a on sa pýta, kde vziať peniaze. Ako by to bolo Boh vie čo, taký bagateľ, stovka! Veď azdaj nebudem chodiť, ako dajaká remeselnička, alebo podobná bagáž?“„Bagateľ! Stovka, bagateľ!?“ — vyskočí s pohovky muž; — „vieš, že som už načal aj cudzie peniaze?“„A to je dačo nového?“ s úsmeškom rečie ona.„Oj, Bože! Práve teraz má priísť Dr. Horniak urgovať vydanie účtov a peniazí svojej sestry,“ zavzdychne notár.„Tej hlúpej Žofky,“ — a notárka sa uškliabne, — „tej hlúpej husy? Neviem, na čo takým osobám peniaze. Veď to ani žiť nevie! Neni to ani žiadná intelligencia. Das ist ja ein Pöbel!“„Ale, ženo! už 2000 zlatých som z jej peniazí — zdefraudoval!“ Pri tom prechodí izbou a na jeho notárskej tváry opäť zreť strach a smútnu bojácnosť.„Pfuj, nemôžeš si odvyknúť ten sedliacky spôsob!“ rečie ona; — „snaď požičial a nie defraudoval?“„Veru požičial, ale na večnú oplátku!“„Naše čestné meno ručí za všetko! Ja som rodená Ribay z pokolenia slávnych Omodejovcov! K takým ľuďom hocktorý pansláv a la Horniak nemôže ani pristúpiť, to si pamätaj! Môj otec dal takých ľudí korbáčom vyšlahať, ak sa mu protivili!“„Veď dva tisíc zlatých! — Dva tisice sú fuč. A mimo toho toľké malversácie!“ vzdychne notár.Žena si stanula pred neho. „V ceľku nemáš žiadnej logiky. Tak úzkoprsého, bojácného človeka som ešte nikdy nevidela. Keď si už toľko vydal, o stovku viac, lebo menej, je úplne jedno!“„Ale drahá Gabriška, majže už rozum! Veď je to priepasť, kam sa ženeme; veď ma zavrú! Čo že je to za tútor, ktorý sirotské peniaze kradne?“„Eh, to už patrí k tomu postaveniu. Predsa nemôžeš zadarmo spravovať ten majetok. Ostatne už dosť! Ty vieš peniaze prepiť, prekartovať, cigáňovi hodiť, — ale pre domácnosť nechceš dať. — Potreba mi sto zlatých, počul si?“ pri tom dupne nohou, — „počul si?“Umučený notár hodí jej ve zlosti svoju tobolku. „Tu máš! Ber si treba všetko! Nedbám, nech ma zavrú, no nech!“Ona drapiac tobolku, otvorí ju a vyberá bankovky. „Vezmem si radšiej stopätdesiať, aby som pre každý grajciar nemusela k tebe chodiť.“ Potom mu tobolku vrátila.On nazre do nej, počíta. „Veď si si 160 zlatých vzala! A ja som ích mal do kassy dať!“„Ale duša moja, neboj sa nič, veď sa to všetko spraví, keď mi tetka zomre.“„Len na to čakaj!“ odvrkne on. „Tá má dušu z juchty!“„Pfuj! Nemôžeš to jemnejšie povedať? Priam ako chrapúň.“„Čert jak diabol. Takto to dlho trvať nemôže!“ — to hovoriac, odíšol do kancellárie a buchnul dvermi. —Drkotay mal pisára, — pomocného notára, — menom Árpáda Faludyho (jeho otec menoval sa ešte do nedávna Feigelstock), ničomného to človeka. Bol to relegovaný poslucháč práva, ktorý za peniaze bol hotový ku všetkému, čo si len človek žiadal. Na sto krokov bolo na ňom poznať žida — čachléra. Všade mal šňupák strčený; o všetkom všade chcel vedeť a všetko chcel použiť ve svoj prospech. Občanov huckal proti notárovi, notára proti občanom a v mútnom lovil. Nemohli mu ostať tajné malversacie notárové, vyňúral všetko a na tomto zakladal svoj plán ohľadom budúcnosti. Zamiloval sa totiž do slečny Anny, dcéry principálovej a táto mu mala dopomôcť k bezstarostnému živobití. Ako zať notára bol by sa stal pánom kancellárie a bol by mohol drať ľudí, ani nie šintár.Keď Drkotay po výstupe s manželkou bol prišiel do kancellárie, bol už Faludy tam a prezeral písma.Drkotay hodil vyprázdnenú tobolku do svojho stolíka a pozrúc na kalendár, povie:„Amice, dnes odpoludňa o 3. hodine majú Hrabovci stanie ohľadom pozustalosti po rodičoch; vybavte to. Túto žiadosť ale pošlite nazpäť, nech ju podajú v maďarskej reči. A nota bene, ak príjde sem Dr. Horniak, povedzte mu, že som nie doma; nech ma inokedy navštiví.“Toto hovoriac, notár odíšol.Faludy vyškliabil sa za ním a spravil mu dlhý nos; potom hundral pre seba: „Nikdy som neslýchal takého farizea. Veď keďby takto bol!… Ty starý cigáň! No a ona? Ach, aký roztomilý párik! A tá její hlavička maková; celé mesto by sa splašilo, keďby ju dakde videli stáť v konopách!“Po tomto monologu vybavil poštu a poslal dopisy po obecnom sluhovi na poštovný úrad.Keď sluhu odbavil, zamyslel sa. „Čo to schoval ten starý do stolíka? Akýsi buďelár; to pozreme!“ A už aj otvoril stolík. Dlho nehľadal, tobolka bola v zadu zastrčená. Otvoril ju a vytiahne jakési písma. Prezerá a číta: „Zo Žofiných 26. marca 160 zl., 18. mája 200 zl., 30. mája 75 zl. — — Jaj, bodaj že ťa! No, krásne matematické cvičenia, kto by si bol myslel, že má takú záľubu v počtovede.“ — Číta ďalej, konečne zahundre: „Hm, hm! Tak je predsa súcejší človek, ako bych bol myslel. No, no, to musíme previzitirovať.“V tom očuť vonku blížiacé sa kroky. Faludy rýchlo strčí tobolku do vnútornajšieho vačku svojho kabáta a odskočiac na svoje miesto, čaká. Dvere sa otvorily a dnu vstúpila Anna, dcéra notárova.„To je už k zlosti s tým apom. Splaší celý dom pre tú nešťastnú tabatierku!“„Ruky bozkávam, slečna Anna!“ zvolal Faludy a vyseknul hlbokú poklonu.„Dobrý deň, pane Faludy! Pomyslite si, zase sa stratila tá nešťastná tabatierka.“Faludy sa zasmial. „Zase bude zamotaná v šatke vo vrecku.“ Potom dodal rozpačite: „Snáď bude na stolíku!“ a pomáhal hladať.Avšak už ju Anna najšla. „Sláva, tu je!“Faludy zamrmľal ale pre seba: „To by bol skutočný špás, keby ja tú tobolku nemohol nazpäť položiť!“Slečna Anna majúc tabatierku, chcela odísť. Ale Faludy tak sa zahľadel na ňu, že to bolo až nápadné.Anna stanula: „Čo na mňa hľadíte? Čo Vás dnes tak zaujímam?“„Dnes, iba dnes to badáte, slečno?“ odvetí Faludy a prosebne díva sa na ňu. „Ó, ja nešťastný a ja by som dal neviem čo za to, keď by ste to už dávno bola zbadala. Veď Váš obraz obživuje dušu moju; korím sa mu, zbožnujem ho, slečinko!“„Ohó, to ste Vy ďaleko zašli pár slovami!“ odpovedala posmešno.„Nemožno mi viac tľumiť city srdca svojho, keď pomyslím na na Váš šľachetný cit, na dobrotu a bohaté srdce Vaše; verím, že vzbudím súcitnú ozvenu v duši Vašej.“Anna sa zasmiala na celé kolo. „Na, tak je to už pekné! Šľachetný cit, bohaté srdce, rytier, gytara, a tak ďalej. Hahaha!“Faludy sa zarazil; cítil sa byť urazeným; potom sípavým hlasom odvetil: „Vidím, slečno, domnieváte sa, že máte pred sebou pisára. No nemyslite, že som z každodenných. I ja mám bohatý rod, i môj zástoj nebude menší než Vášho otca.“„Aj apa hovorí, že ste svedomitý, usilovný a poctivý človek,“ odvetila ironicky, — „že je s Vami úplne spokojný a že sa môžete ešte i pekného postavenia dočakať.“„Ach, čo je mi po všetkom, keď srdce moje v neistote sa zmietá!“ — odvetil s neistotou Faludy, a položiac ruku na srdce, padnul na kolena. Avšak ďalej hovoriť nemohol. Dvere sa otvorily a Dr. Horniak vstúpil. Zadiveno hľadí na skupinu.„Moja úcta, slečno! Jak malebná to skupina! — Ináčej odpusťte, úplnou náhodou stal som sa svedkom tohoto romantického výstupu pána Faludyho.“ A obrátiac sa k tomuto, pýta sa: „Prosím, je doma pán Drkotay?“To sa rozumie, Faludy skočil ihneď na nohy, vzal klobúk, popadnul akési písma a hľadel zmiznúť. Avšak predsa odpovedal: „Nie; príjďte indy!“„Ba je doma!“ skočí do reči Anna. „Račte ďalej! Hneď ho zavolám!“ — V tom už aj odbehla. —„Nepochopiteľný výjav!“ hundral pre seba ironicky Dr. Horniak. — „Netušene odvážlivý krok toho soka! A ona odíšla! — Prečo sa tak zapýrila? — Mám ísť? Nie, počkám. Však vie, že som tu sám, uvidím, či moja Annica príjde. — Dúfam, že je nevinná v tomto výstupe. Ak ma ráda má, vráti sa.“ —Dr. Staňo Horniak bol okresným lekárom. Mladý ešte muž, ani nie 30 ročný, štíhlej postavy, plnej zdravej tváry, plavovlasý s modrými očiami, činil na každého príjemný dojem. Ľud ho zbožňoval, len panstvo mu vyhýbalo. Bol horlivým národovcom a preto za pansláva vykričaný, čo mu ale ani najmenej neuškodilo. Obzvláštne rôzne slečinky, na vzdor otcom-maďaronom túžobne pozeraly za ním. Avšak žiadná ho nemohla uloviť, lebo miloval už notárovie Anničku a vedel, že i ona opätuje jeho lásku. Preto ten monolog, ktorý tu samotný v kancellárii viedol.Dr. Horniak mal sestru, ktorej po smrti rodičov, za tútora bol vymenuvaný notárius Drkotay; Staňo bol už vtedy plnoletý a pomocným lekárom v ktorejsi nemocnici. Táto sestra však stala sa už plnoletou, lebo vydala sa v tejže obci za staviteľa Felnera a tak požadoval Dr. Horniak a jeho švagor staviteľ od Drkotayho tútorské účty a deponované peniaze, ktoré on mal spravovať. Ako gazdoval Drkotay s majetkom Žofky, sestry Dra. Horniaka, už sme videli. Na naléhanie Horniakové, ustanovil dneskajší deň na rozhovor v tejto veci, ale bojác sa dajakého výstupu, chcel zmiznúť, ako Faludymu hovoril, ale dcéra Anna, ktorá o tom nič nevedela, prozradila ho, že je doma. A Dr. Horniak čakal. No, nečakal tak túžobne Drkotayho, ako Annicu, či sa ozaj vráti.A vrátila sa.Horniak pozrel na ňu zkúmavo a neisto. „Čo to bol tu za výjav, Annica?“Anna sa zarazila, však ihned odpovedela: „Ten hlupák, dívaj sa, vyznával mi lásku.“„A ty?“ pýtal sa netrpelivo Horniak.„A ty — — a Vy sa pýtate?“ odpovedela Anna upreno hladiac mu do očí.„Nie, Annica, odpusť, chybil som,“ — potešeno odpovedal Horniak, chytiac ju za ruku. „Ty si moja dobrá Annica. — A príjde pán otec?“„Už som ho volala; keď je ti na súrno, prináhlim mu,“ — a už chcela aj ísť.„Veď-že neutekaj! Či máš zas predčitovať mame dajaký nemecký román?“„Ba že áno; je ti to len za pôžitok. Tie scény, tí železní hrdinovia! Každý chodí jakoby ražeň prehltnul, láme skaly, hrozí mečom! A tie jejích milé! Pijú kávičku sladkú ako mäd, vzdychajú a opierajú sa o svojích hrdinov ako fazoľa o palicu a dívajú sa do mesiačka, že radosť si jích predstaviť,“ — rozkládala s pathosom Annica.„A tebe sa nepáči takový pútavý román?“„Tie paličky na fazoľu?“„Tí hrdinovia. — A jaký sa ti teda páči?“Anna pozre šelmovsky Horniakovi do očí a ukazujúc rad radom jeho atributy, s úsmevom deklamuje: „Taký, ktorý má plavé vlasy, chrpavé oči, riedké fúzy, dlhé ruky a nožičky jako slámkahusár. Tak asi, jako si ty.“„Ale má tá Annica dobré gusto!“ odvetí so smiechom Horniak. „No uznaj len!“„Čo mám robiť?“ smeje sa Anna.„A daj mi na to ruku,“ — rečie Horniak a chytiac ju, vrelo ju pobozkal. — „Moja ruka?“„Tvoja!“ odvetí a milo sa mu díva do očí.„Aj Annica?“Táto sa mu vymkne, odskočí a šeptmo povie: „Apa ide!“A v skutku, dvere sa otvorily a dnu vstúpil notár Drkotay.„Pán doktor bol už veľmi netrpezlivý, už ťa dávno čaká,“ — prehodila Anna a poberala sa von. Nechcela byť pri rozhovore prítomná, bo cítila, že nepríjemné veci prídu na pretras.„Sluha váš, pane Drkotay!“„Vítajte pane Horniak! Čo dobrého Vas priviedlo? Neslýchaná horúčosť!“Takto sa pozdravili, ale Drkotay si pri tom myslel: „Čert ho priniesol sem.“„Odpusťte,“ — prerečie Horniak, — „prichádzam trochu unovať. Známo Vám, že sestra Žofia sa vydala za pána Felnera, ktorý naliehá každu chvíľu, aby její obnos vyzdvihnutý bol. Znáte ho, že je v podobných veciach neprístupný žiadnému dôvodu a že je nanajvýš nedôverčivý; prichodím tedy so žiadosťou, aby ste bol tak dobrý určiť dobu, kedy mám priísť, alebo pán Felner, záježitosť tú vyrovnať. Najlepšie by ovšem bolo, keby sa to stalo čím najskôrej.“„Ako keby to len tak išlo,“ — odvetil so smiechom Drkotay; — „myslíte, že je to tak ľahko, ako pacientovi zaopatriť slávu nebeskú? To predsa neide tak ľahko, ako si Vy myslíte! Musíte dočkať, kým si ja uvediem záležitosť tú do poriadku.“„Viem, ale výkaz o stave majetku môžete previesť ihneď. Celú záležitosť vybavíme za pár minut.“Jakú odpoveď chcel na to dať Drkotay, nevedno, lebo ozvalo sa klopanie na dvere, ktoré prerušilo ďalšie vytáčky.„Voľno!“ zvolal Drkotay. Avšak nemalo sa zľaknúl, keď sa dvere otvorily a vstúpil núter sám Felner. Teraz sa dostal medzi dva ohne.„Dobré odpoludnia prajem, pane Drkotay! Servus Stášo!“Drkotay nemilo prekvapený, podáva stoličku Felnerovi: „Račte sa posadiť. Pokladám si za česť, že tak vzácny hosť — — —“„O prosím, prosím! Abych nebol zdlhavým, označím krátko účeľ svojej návštevy. To je — — áno, to je jasné,“ — prerušil Felner nemiestné komplimenty.„Zajiste dajaké milé prekvapenie?“ vytáčal ešte raz Drkotay. Felner sa naňho zahľadel a chladným hlasom odvetil: „To práve nie, ale — —“V tom sa smiešal do reči Horniak: „Bez pochyby v tej záležitosti, za ktorou som i ja prišiel?“„Asi, asi;“ — odvetil Felner, — „Žofiu Horniakovú vzal som si za manželku. To je jasné! O pozostalosť po jej rodičoch nikto sa nestaral. Chcem vedeť, jako hlavne interessovaná osoba, v jakom stave nachádzajú sa tie záležitosti? Poneváč stáva sa všeličo: každu chvíľu čítať v novinách o defraudaciach, o bankrotoch, o nesprávnych manipuláciách, a t. ď. To je jasné!“„Račte sa určite vysloviť, čo tým mienite?“ — podráždeno hovoril Drkotay, — „že som ja snaď tiež nesvedomite manipuloval s peniazmi Vašej — — —“„To je jasné! Ani mi nenapadá!“ skočil do reči Felner. — „Chcem jednoducho dostať peniaze svojej ženy. Podujatia, do ktorých som sa pustil, vyžiadujú peniaze a ospravedlnia moje jednanie. Ráčte mi tedy vyplatiť, alebo tuná pánu Horniakovi 15 tisíc zlatých a 5 % úroky za šesť rokov. Robí to dohromady 19 tisíc 500 zlatých. To je jasné!“Drkotay a Horniak smejú sa nad týmto výbuchom.„Nuž, čo sa smejete?“ pýtal sa Felner.„Odpusťte, pane Felner, ale to neide tak rýchlo,“ odvetil Drkotay — „peniaze môžete dostať, no nie hneď, lebo to trvá dlho, kým ich dostanem ja sám!“„Ale to musí byť hneď; opakujem: hneď!“ nervósně zvolá Felner.„Peniaze dostanete, lebo sú skutočne — vlastne budú v mojích rukách, ale nie toľko, ako si myslíte!“ chlácholil Drkotay.„Čo sú to, pane, za táraniny? Máte či nemáte?“ — hlasno a s hnevom rečie Felner. — „Dáte či nedáte? A menéj? A koľko? — A kedy, a jako sa dozviem, koľko dostanem? Veď je to jasné!“„Nekrič, milý brachu!“ chlácholil Horniak. „Pán Drkotay vydá účty, bez otázky, do grajciara; až po posledný halier, ktorý upotrebil na výchovu Žofky.“„Aha, — účty!“ zamrmle Felner. „To je jasné! Teda účty! Sem účty! Soll und haben! Všetko bude v poriadku.“Drkotaymu napadla myšlienka, s ktorou dúfal vec zakončiť, aspoň pro dnešek. „Ale pravda, veď som Vám ešte ani negratuloval k takej žene! Radosť, aké stvorenie! — Na to si zapijeme. Nech sa páči ďalej! I svojej panej Vás predstavím, bude veľmi rada! Ráčte prosím!“To ale neúčinkovalo na Felnera; tak ako by ani neočul. „Účty chcem, to je jasné. Prosím Vás, účty, pane Drkotay!“„Účty! Čo za účty? Ja som žiadnych neviedol.“„Ahá, tu je!“ zkríkne huronským hlasom Felner. „To je jasné! To je prípad pre noviny! To je jasné!“„Prosím ťa, chovaj sa tichšie a slušnejšie,“ — chlácholil Horniak.Tu sa Felner naklonil k uchu Horniakovmu a pošeptal mu: „Ale veď ho to chcem len nastrašiť. Vidno, že nevieš s ľudmi zaobchodiť.“Drkotay prechádzal sa po kancellárii. Potom stanul pred Felnerom: „Ale drahý pane Felner! Veď nehovorím, že bych účtov naskrze nebol viedol, len ích musím posbierať. Račte poshoveť aspoň — dva mesiace!“ —„No to je predsa snáď mnoho! Dva mesiace!“ vložil sa do toho Horniak.„No áno, dajme tomu 6 týžďnov; potom Vám ích predložím,“ — licitoval Drkotay.„Nerobte si z nás bláznov!“ volá Felner; — „hneď… na mieste chcem! To je jasné!“„Holá nemožnosť! Ľutujem veľmi! Musím predsa potrebné dáta sosbierať. To dlhšie potrvá. Ináče rád by som sa zbavil tej povinnosti, ale nemôžem, dobrý pane môj.“„Teda zajtrá! To je jasné! Museli ste predsa zapisovať, čo ste vydali. Na doklady počkám. Teda zajtrá!“„Zajtrá už? Bože môj! No dobre, nech že sa Vám stane po vôli!“ resignovane odvetí Drkotay.„Tak, pane Drkotay, zajtrá prídeme zase, jestli je Vám to príhodné. A odpusťte, jestli sme vytrhovali!“ — teraz už zdvorile prehovoril Felner, vzal klobúk a paličku a ukloniac sa, odíšol.Čo mal robiť Horniak? Tiež nasledoval Felnera.

Dubravsky_Pijavice.html.txt

Tri kapitole o biedach krčmáraŽiadon obchodník nemá toľko mrzutostí a neokusí toľko nevďačnosti, ako jeden hostinský alebo krčmár. Preto ja aj nedržím za také zlaté a až nazbyt veľké šťastie to, keď nejaký kresťanský občan môže za krčmára avanžírovať.Prečo?Lebo tí kresťanskí krčmári už po žatve prišli a tak nie zlaté, lež len niklové klásky na strniskách sbierajú.Na mnohých vidiekoch židáci-krčmári jeden za druhým zanechávajú svoje štácie, lebo štát počal dôchodky a budiláre krčmárom prešovať, aby do štátnej pokladnice tiež niečo vpadlo, bo kde jesto luxus vo výdavkoch, tam sú treba aj dôchodky. Štát zbadal, že mnohí krčmári z tej vody, ktorú v špirituse predávali, zbohatli a celé ulice si vystavili po mestách. Preto tie zlaté kšefty poobstrihoval. Ktorý krčmár stihol, odletel preč s nagazdovaným kapitálom; ktorý ale nemohol zavčasu odleteť, tomu obstrihali krýdla pri kšefte.Jeden krčmár na penzii toto povedal jednému gazdovi, čo som aj ja sám počul:— Verte mi, môj dobrý človek, krčmár je teraz vo štáte to najbiednejšie stvorenie! Štát ho všade utiskuje; utláča a hatí v kšefte a dôchodkoch všeliakými zákonami a nariadeniami — a v poplatkoch ho zase vždy hore šraufuje.Že je krčmár ozaj poľutovaniahodný obchodník, to ja tebe objasním nie so sklienkou, ale zkúsenosťou a to v troch vážnych kapitolách.Po 1. je on veľmi ubiedený zo stránky štátu; po 2. zo stránky obecenstva; po 3. zo stránky samého Pána Boha, čo najviac padá na váhu.Kapitola I.1. Štát už teraz pekné dôchodky berie z krčiem. Proti tomu ani ja, ani ty nič nemôžeme mať, bo keď liberálny štát toľko výdavkov navymýšľal, je naturálna vec, že aj primerané dôchodky vymyslel, ktoré z väčšej čiastky v liberálnych krčmách našiel. Známo ti je, že krčmy vždy boly liberálne a liberálnym zásadám aj vždy verné; preto aj za zásluhy dostaly prednosť vo väčšej miere účasť brať v poplatkoch — ktoré konsumentné publikum platí síce — ale pri tom väčšmi trpia dôchodky krčmára, ako predtým. Štát dáva mnohým veľkoobchodníkom výhody, privilegia v dani; krčmár ale chudák také nepožíva.Práve opačne.Páni financi na každý špund (riečaj, zátok) pivového súdku prilepia štempel, aby krčmár dľa chuti a vôle nemohol zatiaľ vraziť točku do piva, zakiaľ nezaplatí regál od špunda, za ktorý krčmárovi žiaden nič nedá; najviac keď ho vrazí s točkou do piva, publikum ho môže zdarma v pive pooblizovať, lebo zato žiaden neplatí. Páni financi mu tiež tak svedomite odmerajú, preskúmajú špiritus, koľko stupňov má, že chudák krčmár, keď ide s nim vodu sošľachtiť a ju križovať, aj štvornásobne musí potom ten špiritus s tou vodou spláknuť a kopulirovať, by mohol ten regál do štajeranta (berný úrad) vyplatiť. A jemu zostane len behačka — do pivnice, miesto dôchodku.2. Štát hatí krčmárové dôchodky v tom, že každému konsumentovi odmerá smäd a cení ho len na dve zlatky, tak, že ak by sa našiel taký hosť, ktorého smäd má požiadavku vyše dvoch zlatých, dovoľuje hosťovi ten jeho vyšší smäd sebe za darmo zahasiť; a krčmár, keď mu z priateľstva a lásky kresťanskej vyše dvoch zlatiek tej pijatiky dal, musí mu to zdarma spraviť. Za toto sa hosť obyčajne nikdy nepoďakuje, ale hostinského vysmeje a takto ho zákonitou cestou previedol a zadarmo sa napil. A jestli by taký hosť s tým vyše dvoch zlatých povýšeným smädom a ochlastanou hlavou k nemu sa dotackal, hneď má krčmár mrzutosť pre takého hosťa, ktorý u neho ani nepil a od ktorého už málo čo utŕži, ak ho len hneď pred dvere nevysadí.Mnohí nebohí krčmári zbohatli z pomýj pančovaného vína a likérov; a keď sa na tých pomyjách vykrmili, odošli do veľkých miest, aby ešte viac sadla nabral ich budilár. Teraz sa už panče a pomyje zakazujú, teda sa tlstnúť nedá. K tomu aj ľudia už nemajú sadla a z ních sa už len po kúsku dá odrezávať, prečo aj dôchodky klesajú. A z rodeného vína sa nedá gazdovať, bo je drahé.3. Chce-li krčmár uspokojiť berný úrad, aby mu už toľko neodkazovali, že má zaostalosti, dá doviesť muzikantov, aby títo do veselšej mysli doniesli publikum skrz husle, trúby, cimbal a fanfary alebo gajdy, a dráždili smäd hosťov. Z takto utŕženého osohu na čas zavre hubu berného úradu, pričom ale musí behať k úradom za dovolenie a štempel, by sa smelo publikum do lepšej vôle doniesť. Tu dostane krčmár odpoveď: „Nedovolí sa, bo ľudia nemajú na daň peniaze, je všeobecná bieda, pri ktorej sa plakať áno, ale tancovať nedá. Potom, keď ich tie baranie črievka ponaťahované na husliach rozihrajú, hostia bijú sa a váľajú po uliciach ako psi, z čoho sú len samé žaloby.“ Krčmár ide preč bez výsledku, muzikanti tiež a za ním i trasoritky. Len štajerant nejde od krčmára, ktorého sa ani nezpýta, koľko utŕžil bez muziky.4. Ty po sebe dobre vieš, že keď piješ, chce sa ti aj zafajčiť, či už močku zo zapekačky, či cigaru s chlpami a špagátom vyfutrovanú.Krčmárovi zakázali trafiku; a publikum, ak chce kúriť, môže si prsty cuclať. Vieš, že mnohý radšej nepije, ak by nemal fajčiť; a tu zase trpí len krčmár. Lebo publikum, ktoré nefajčí, to ani nepije; a ktoré by dalo za cigare utŕžiť, nedostanúc jich, ide radšej preč. O to sa ale v štajerante zase nestarajú, že krčmár mal dvojnásobnú škodu. Príroda v úzkostiach pomáha ako vie; nuž aj krčmári si pomohli a oklamali financov. Vystavili si vedľa dvier krčmy búdky, na ktoré vyvesili tabulky, že tam, u súseda dostať tabak. Tabak a cigary mali ale v krčme schované a v búdočkách bola soľ, slanina atď. a postielka pre sluhu. A obišli zákon tak, ako sa ku príkladu aj volebné zákony obchádzajú.Financi sa uspokojili s tabulkou a bolo dobre. Krčmár si oddýchol, keď si každý hosť z tej budky od toho suseda doniesol tabak, pri ktorom si potom mohol u krčmára už aj do chuti vypiť.A tak sa to má aj s kartámi.Keď ktorý nechce pri kvarterke, poháriku ohovárať kňaza, notárovi a kántorovi nadávať, nuž si miesto toho karty zahrá. Tu zase robia krčmárom prekážky žandári a policajti, lebo o peniaze sa nesmie hrať — a na gombíky alebo orechy sa zase starším ľuďom nechce hrať — a tak zase len krčmár je utiskovaný. Keď sa karty nesmú hrať, hostia sa porozchádzajú.5. Hostinského a krčmára najviac mrzí a trápi to, že mu do kšeftu a náradia môže nos vopchať kedykoľvek: rychtár, notár, žandár, financ, slúžny, okresný lekár, či nemá na pivových pohároch, krigloch muchami pozlátené kraje, či sa nenachádza v nápoji pavúk, mucha, alebo čosi jedovatého. A všetci smú bez peňazí nápoje probovať, či vodu a iný panč nenájdu v ních v prevahe; a za to probovanie mu pri štajerante náhradu nedajú, teda len škodu má.Jestli ktorý z úradu vyhľadáva jedovaté bacille v nápoji, môže zatiaľ probovať, dokiaľ ich nenájde. A toto hladanie ani len nemá určitý čas; čím dlhší ten čas, tým väčšiu škodu má skrze vyšetrovanie bacillov a mnohému z vyšetrujúcich sa potom bacille v hlave vyliahnu. Môže taký úradník i to povedať, že musel až do rána striehnuť, či sa u krčmára policajná hodina zadržiava. Keď ale nenašiel bacille, nuž ľahko sa nájde iná sekatúra; ku pr. že flašky majú štempel na pravom a nie na ľavom boku a to je szabálytalanság. Naposledy čo krčmár a hostinský vytrpí, až sa k „licencii“ dostane? Koľkej behačky, sebazaprenia, koľké trovy; a zvlášť kresťanský krčmár! Koľký strach on podstúpi! No a o politike ti ani vyprávať nejdem. Mnohý sa bojí noviny držať, ktoré je dovolené tlačiť a čítať — nuž ale to len tí sprostejší. Židák, ako múdrejší, ten sa veru nebojí; bo keď daň platí, o to sa nestará, či na neho sprostí ľudia kukajú, čo on číta, akú knihu, aké noviny. A dobre má! On sa veru nedá do vreca vohnať, ako dáky naplašený zajac, pre iného hlúposti.Kapitola II.Aj zo stránky obecenstva, teda aj z tvojej stránky je poľutovaniahodný krčmár.Každý surový, aj cvičený grobian a odroň, žobrák, cigáň a lapaj myslí sebe, že keď prijde do krčmy, má tam hneď právo nielen močkou a pľuvaním izbu zanečistiť, ale že má tam privilégium hrešiť, zlorečiť, nadávať a krčmárovi grobianiť za svoje tri krajciare, ktoré tam prepije.Ty by si pravda takýto hmyz z tvojho domu von vyhodil; a chudák krčmár musí mlčať, grobianstvo do vrecka vstrčiť a sa premáhať.Alebo jestli má kellnerky, snáď dcérušky, hostia si myslia, že ich môžu ako mačience stískať, čo ani ku kšeftu nepatrí. Ty by si takýchto rytierov vyoflinkoval, keby sa to u teba stalo. Krčmár chudák ale to ztrpí za ten hosťov groš, lebo ho do štajeramtu potrebuje.A čo len i od teba vytrpí ten chudák krčmár! Doma ti decko vreští a žena tvoja nemá času ho pokolísať, lebo chlieb pečie, šaty perie a tebe ho káže. Ty to ale nechceš a žena ti začne šomrať za ušama. Zutekáš z domu rovno ku krčmárovi, aby si mal pokoj. Pred krčmárom lamentuješ, na koľko ťa trápi detský vresk, šomranie ženy, skrze čoho pokoja nemáš. Krčmár toto všetko musí poslúchať, bárs ho to nezaujíma a má s tebou veľkú trpezlivosť. Ty by si doma veru iných nepočúval, keď by sa tak tebe žalovali! A ty mu ešte potom z tvojej fajky smradľavý tabak pod nos dýmiš, čo on musí hltať, a tak trápiš jeho nos, oči, hrdlo s dymom tabákovým.Mnohoráz piješ vo spusť sveta. Rozkážeš doniesť aj pre druhých, ale nezaplatíš, lež povieš, že za toľko ešte stojíš. A on ťa ochotne obslúži. A keď ti dobrá vôľa z hlavy vyfúkala a chceš si podĺžnosti o rok vyplatiť, škriepiš a dožúvaš sa s krčmárom, že si toľko ani nepil, aj mu nadáš, na cti utrhneš a pravda má byť na tvojej a nie na krčmárovej stránke. A krčmár ti to musí potrpeť, čo mu tam natrepeš, ako ošípanému do válovca. Keď ti nosí, sa ti ľúbi, máš s ním pokoj; keby ti nechcel dať, vadil by si sa s ním, že si nie trhan a žobrák, toľko že máš ešte. Keď ale pýta, bo aj od neho pýtajú, ty mu potom nadávaš! Je to slušné a spravodlivé? Ako by ti vypadla svatba syna a dcéry, keby krčmár povedal: „Ja vám nedám nič, pite vodu!“? Pravda, snáď by si radšej bez kňaza, ako bez krčmára odbavil svatbu? Teda si na neho odkázaný! Ani len družbov by si nedostal, keď by si im vodu predložil. V Kanaane galilejskej na svatbe sám Spasiteľ poľutoval mladoženichov, keď im hostia vypili celú zásobu vína a ešte pýtali. (Krčmár snáď nechcel dať, keď nemali ako zaplatiť.) Spasiteľ sa smiloval a premenil dvanásť veľkých džbánov vody na dobré staré víno ako olej, aby hostia boli veselí.Je síce pravda, že niektorý krčmár tiež napodobňuje Spasiteľa, alenaopak: on zase víno premení na vodu. Nuž ale vždycky lepšie niečo, ako nič. Lebo veru len k potoku nepovedieš tvojich hostí, starejšieho, širokú, družbov, aby si tam vodu zapili. Bez krčmára pri smrti tvojej ženy ani zvonár by poriadne nevyzváňal. Poviem ti jednu udalosť.Stalo sa v jednej dedine, že istému dobre majúcemu sa, ale ešte viac skúpemu gazdovi žena zomrela. Gazda odkázal kostolníkovi, by len dobre dlho zvonil, že však mu dá to a to. Gazda ale veru nedal zvonárovi nič vypiť, by mu lepšie šlo to svonenie, i preto len na jednom zvone báchal a síce na jeden bok, tak, ako keď horí. Ľudia naplašení povybiehali a kričia zvonárom: kde horí? Tí z väže odpovedali, že v pekle tej nebohej gazdinej a že nemajú čím hasiť. (Rozumeli svoj smäd.) Gazda sa hanbil, chytro poslal na väžu hodný džbán vína, s ktorým zvonári nie len svoje hrdlá, ale aj zvony namastili a zahasili v pekle oheň. Potom jej už pekne vyzváňali.Kapitola III.Zo stránky Pána Boha býva krčmár najviac ubiedený, teda poľutovaniahodný medzi ostatnými obchodníkmi!Ale prosím ťa! čo by si na to povedal, keď by si si vypýtal čerstvého piva, aké každý poriadny človek pije a keď toľko platíš za to pivo, ako bársktorý pán — a za tvojim chrbtom by tebe poslieval krčmár všetky pozostatky z pohárov, čo od zabrízdganých fúzov všeliakých špinavých ľudí pozostávalo?! A k tomu by krčmár ešte aj to dolial, čo od točky celý deň do misy nakvapkalo, a aby to malo aj peny pekné, s klistírovým strekáčom by to pivo dobre nedúchal a tebe ho za čisté podal? Ty by si ho aj s chuťou vypil a keby až neskorej sa dozvedel o takej špatnej manipulácii toho krčmára, čo by si povedal? Hneval by si sa a klistírové pozostatky by si tam upíjať viac nešiel.O tom sa ty ale vždy nedozvieš, lebo to ani iný, ani ty nevidíš. Ale je tu všadeprítomný a vševedúci Boh, ktorý sa díva na také manipulácie, snáď nad tým aj hlavou krúti a krčmárovi hneď do svedomia skríkne a odvoláva sa na siedmy paragraf: „Nepokradneš“, nezfalšuješ, neoklameš! Vidím ťa! Naznačím si to k súdu!To je veru žiaden špás, Boha mať za svedka a porád aj za sudcu. Vidíš, a svedomitý krčmár to nespraví, lebo tvoj šesták má práve tak 10 kr. hodnoty a nič menej, ako aj šesták pána slúžneho.Alebo keď by si vypil osem pohárov piva a krčmár by mal zle zastruhanú olovku, alebo by bol škulavý na svedomí a napísal by, že si vypil desať aj pol pohára! Tu je zase Boh, ktorý vie lepšie rátať ako krčmár a ten mu za teba iste povie dľa toho siedmeho paragrafu, že osem a desať a pol neni jedno. A to, čo je vyše pripísané, v hodinu smrti padne na vážky sv. Michala.Alebo keď by si bol už opitý a nerozoznal by si už pivo od koňského moču, víno od kapustnice a by tebe v takom stave, v ktorom si už ztratil chuť jazyka, ozaj podal kapustnicu s vínom zatrepanú a ty by si za takéto víno toľko zaplatil, ako za badačoňské, tokajské? Pravda, by si sa hneval, keď by si to na druhý deň počul? A pán Boh sa na to ešte viac hnevá a sebe aj naznačí do veľkej knihy ten rozdiel ceny medzi kapustnicou a vínom a prísne bude požadovať z toho počty. A ak zle vypadnú, kapustnicu do neba neprijmu, ani toho, ktorý by ju tebe predal.Ty si ale presvedčený, že poriadny a svedomitý krčmár to nespraví — a aj ja som tak presvedčený — ináčej by on sebe zle narobil a to by nebol múdry.Krčmári majú zvonku vyvesené tabulky, na ktorých stojí, že sa tu nesmie kŕmiť, teda špiniť, pod pokutou dvoch zlatých. Dnuká ale má zase vyvesený sv. kríž, ak je kresťanom, a na tom kríži visí podoba Spasiteľa. Spasiteľov kríž tiež volá: tu vnútri sa nesmie hrešiť, vadiť, ohovárať, špatné reči kydať, cigániť, utŕhať, nadarmo sa prísahať, meno Božie zneuctiť, svätým nadávať atď.Ten kríž alebo obraz svätého on ku výstrahe tam zavesil, by si šetril dom jeho a považoval miestnosť za príbytok kresťanský. A keď ty vzdor tejto výstrahe začneš v izbe krčmárovej ako divý pohan zlorečiť Spasiteľovi a jeho svätému krížu, pred ktorým ešte aj diabli sa trasú, akéže požehnanie môže potom očakávať taký dom, v ktorom toho obrážaš, od ktorého všetko požehnanie vychodí: zdravie a iné telesné a duševné milosti? Ako-že ti môže ten nápoj k úžitku slúžiť, keď ho takými jedovatými ústami prijímaš?Vidíš, to ty nerob v jeho dome a vôbec nikde. Nemysli si, že sú krčmy pľuvátka, alebo hnojné jamy, do ktorých sa má špina z celej dediny vylievať. Oh, nie! Aj ten dom má byť čestný a svätý, ako aj iné domy kresťanské.Preto sa veru ani nečuduj, že všetci obchodníci majú v nebi sv. patróna a chudáci krčmári takého nemôžu dostať. Pravda síce, že krčmy bývaly obyčajne len v rukách židovských a títo sebe veru patróna v nebi nehľadali. Teraz už aj kresťania zaostávajú. Dosiaľ sa ešte žiadon svätý nehlásil krčmárovi za patróna, bo pravdepodobne nedôverujú kresťanským krčmárom. Musia to teda najprv preskúmať! Túto nedôveru zapríčiňujú hostia so svojim nekresťanským sa držaním a špatnou svojou papuľou. Až keď hostia sa budú pekne držať, vtedy sa nakloní nejaký ten patrón v nebi a prijme pod ochranu aj krčmára a jeho obchod — rozumie sa, jestli sám krčmár nebude medzi hosťami ten najhorší so svojou hubou.Poneváč ale krčmári majú licenciu, t. j. dovolenie len na vymeriavanie nápojov a nie na iné zlé veci a hriechy, preto aj Pán Boh najviac chytí krčmára za šticu v hodinu smrti pri revidovaní tej licencie. Strašlivá vec je ale do rúk živého Boha upadnúť! Ja ale prajem všetkým krčmárom a hosťom, by natrafili na milosrdného sudcu a prosím o jeden malý trinkgeld — nie dva krajciare, ale aspoň aj za mňa sa pomodliť dva „Zdravas Maria“, čo prijmem s povďačnosťou. Nadávanie ale vôbec neprijímam, to vám nechám na stole pre vašu haňbu.

Gaspar-Zaosek_Tri-kapitole-o-biedach-krcmara.txt

Kapitola I— v ktorej sa čitateľ zoznámi so zástancom „ľudskosti“Bolo to v predvečer chladného februárového dňa. V meste P., ktoré leží v americkom štáte Kentucky, sedeli v útulnom salóne dvaja páni pri fľaši vína. Sluhov v izbe nebolo; páni, uvelebení blízko seba, rozprávali sa zrejme o čomsi veľmi dôležitom.Aby sme boli struční, hovorili sme o dvoch „pánoch“. Ale jednému z nich, keď sa naňho človek bližšie podíval, toto pomenovanie nijako nepristalo. Bol to pomenší zavalitý chlap so surovým, drsným výrazom v obličaji. Pri rozhovore sa tváril naduto ako človek, ktorý silou mocou chce vyzerať niečím viac, než je. Oblečený bol nevkusne. Mal na sebe pestrofarebnú vestu, okolo hrdla modrú šatku so žltými bodkami a krikľavú kravatu. Ale toto všetko sa zhodovalo s jeho celkovým výzorom. Drsné, veľké ruky mal vyzdobené prsteňmi. Na ťažkej zlatej retiazke od hodiniek bola navešaná hromada všelijakých pestrých príveskov. V zápale rozhovoru stále sa s nimi pohrával a vystavoval ich na obdiv. Hovoril nevyberanou a gramaticky nesprávnou rečou a každú chvíľu miešal do nej neokrôchané výrazy, ktorým sa tu musíme vyhnúť, čo ako by sme chceli byť presní v našom opise.Jeho spoločník, pán Shelby, vyzeral ozaj ako pán. Zariadenie salónu svedčilo o zámožnosti a blahobyte. Ako sme už povedali, obaja boli zahrúžení do vážneho rozhovoru.— Nuž takto by som ja vybavil celú vec, — vravel pán Shelby.— Na takýto obchod nepristanem, rozhodne nie, pán Shelby, — povedal hosť. Pritom zdvihol kalíšok a díval sa cezeň oproti svetlu.— Ale, Haley, musíte si uvedomiť, že Tom nie je obyčajný černoch. Za tie peniaze sa ozaj oplatí kúpiť ho. Je spoľahlivý, čestný a usilovný. Moju farmu spravuje tak, že všetko ide ako po šnúrke.— Čestný, ale tak po negersky, čo? — povedal Haley, nalievajúc si pohárik.— Nie! Tom je naozaj spoľahlivý, rozumný a pobožný chlapík. Pred štyrmi rokmi prijal kresťanstvo a od tých čias mohol som mu zveriť peniaze, domácnosť, kone — no, všetko. Posielam ho na obchôdzky po kraji. Vždy sa osvedčil ako verný a poriadny človek.— Niektorí ľudia neveria, že by negri mohli byť pobožní, — poznamenal Haley, nedbalo mávnuc rukou. — No ja tomu verím. V poslednom transporte, ktorý som odvážal do Orleansu, mal som znamenitého černocha. Keď sa modlil, všetci pri ňom mali dojem, že sú v kostole. Bol taký poddajný, tichý až radosť. Veď som na ňom aj dobre zarobil. Kúpil som ho od človeka, ktorý bol práve v núdzi a mal som z toho obchodu šesťsto dolárov čistého zisku. Veru tak! Pobožnosť, ak je pravá, veľmi zvyšuje cenu negra, len čo je pravda.— Ubezpečujem vás, že Tomova pobožnosť je naozaj pravá, bez pretvárky, — odpovedal pán Shelby. — Len uvážte! Minulú jeseň som ho poslal samého do Cincinnati, aby mi vybavil istú vec. Mal mi doniesť nazad päťsto dolárov. „Tom,“ vravím mu, „dôverujem ti, lebo si kresťan. Viem, že by si svojho pána neoklamal.“ A Tom sa aj vrátil, ako som predpokladal. Akísi loptoši ho vraj prehovárali: „Vidíš, teraz by si mohol ujsť do Kanady.“[1]„Môj pán mi dôveruje, nemôžem,“ odpovedal im. Len neskoršie som sa o tom dozvedel. Musím povedať, že sa Toma nevzdávam s ľahkým srdcom. Myslím, že by vám mohol stačiť na vyrovnanie celého môjho dlhu. Keby ste mali svedomie, Haley, pristali by ste na to!— Svedomia mám práve toľko, koľko ho človek potrebuje do obchodu. Totiž iba trošku, len aby som mal na čo prisahať, — odpovedal žartovne otrokár. — A potom, som vždy ochotný poslúžiť priateľovi, ale tentoraz žiadate priveľa, naozaj priveľa. — Skrúšene si vzdychol a nalial si zase kalištek koňaku.— Čo teda navrhujete, Haley? — spýtal sa pán Shelby po chvíľke trápneho ticha.— Nemáte ešte nejakého chlapca alebo dievča, čo by ste dali k Tomovi na prídavok?— Hm… nemám ich veru nazbyt. Aby som vám pravdu povedal, aj Toma predávam iba preto, že sa tomu nemôžem vyhnúť. Nerád predávam svojich černochov.Vtom sa otvorili dvere a do izby vstúpil štyri až päťročný kvadrónsky[2]chlapček. V jeho zjave bol akýsi nevšedný pôvab a príťažlivosť. Čierne, jemné vlásky ako z hodvábu, s lesklými kučerami, vlnili sa mu okolo okrúhleho obličaja. Na lícach mal dve chutné jamôčky. Veľké tmavé oči, bystré aj plaché, hľadeli zvedavo spod dlhých, hustých mihalníc, keď nakukol do izby. Pestré, pekne ušité šaty z červenožltej kockovanej látky mu veľmi pristali a dávali vhodne vyniknúť počernej, krásnej tváričke. Šibalský výraz sebaistoty, zmiešaný trochu s hanblivosťou, prezrádzal, že chlapček si zvykol na pozornosť i blahosklonnosť svojho pána.— Hej, murínček! — zvolal pán Shelby hvizdnúc a chytiac strapec hrozna. — Na, lapni ho!Dieťa sa šikovne vrhlo za darčekom, až sa jeho pán schuti zasmial.— Poď sem, murínča! — zvolal potom. A keď dieťa podišlo k nemu, potľapkal ho po kučeravej hlave a uštipol ho na bradičke.— Tak, a teraz ukáž tomuto pánovi, ako vieš tancovať a spievať.Chlapec zanôtil zvučným hlasom jednu z tých zvláštnych rezkých černošských piesní a pri tom smiešne natriasal ručičkami, nôžkami a celým tielkom, v dokonalom rytme s nápevom.— Bravó! — pochválil ho Haley a hodil mu štvrťku pomaranča.— Teraz nám, murínča, ukáž, ako chodí strýčko Cudjoe, keď má záchvat reumy, — prikazoval mu pán Shelby.Ohybné údy chlapčaťa sa naraz skrútili a pokrivili. Dieťa, opierajúc sa o palicu svojho pána, začalo zhrbené skackať po izbe. Tváričku malo skrivenú do bolestnej grimasy a pľuvalo na všetky strany, napodobňujúc starého človeka.Obaja páni sa rozosmiali.— Teraz nám ukáž, — vravel pán, — ako starý Elder Robbins predspevuje žalmy!Chlapček úžasne pretiahol dlhú tváričku a začal s náramnou vážnosťou nosovým hlasom ťahať akýsi žalm.— Výborne, bravó! To je figliar! — zvolal Haley. — Veruže sa mi páči! Počujte! — obrátil sa zrazu na pána Shelbyho a udrel ho po pleci, — pridajte mi toto chlapča a sme vyrovnaní. Bude to tak správne.V tej chvíli sa dvere tíško otvorili a do izby vstúpila mladá, asi dvadsaťpäťročná kvadrónka. Už z pohľadu na ňu a na dieťa bolo zrejmé, že je to jeho matka. Mala také isté čierne oči s hustými dlhými mihalnicami a také isté kučery hodvábnych čiernych vlasov.— No čo je, Eliza? — obrátil sa k nej pán Shelby, keď vstúpila do izby a nesmelo naňho pozerala.— Prepáčte, pane, hľadala som Harryho. — Chlapec sa rozbehol k nej a ukazoval jej svoju korisť, ukrytú v záhybe šiat.— Tu ho máš, vezmi si ho, — povedal jej pán Shelby. Žena rýchlo odišla, nesúc si dieťa v náručí.— Do čerta! — uľavil si otrokár a obrátil sa s obdivom k Shelbymu.— Toto je naozaj slušný tovar! Za takú ženu by ste v Orleanse hocikedy dostali celý majetok. Na vlastné oči som raz videl, že za menej peknú, ako je táto, vyplatili vyše tisíc dolárov.— Nechcem za ňu nijaký majetok, — odpovedal Shelby sucho. Aby obrátil rozhovor iným smerom, odzátkoval ďalšiu fľašu, nalial z nej svojmu spoločníkovi a spýtal sa ho, čo o tom víne súdi.— Výborné, prvotriedne! — povedal otrokár; potom sa znovu obrátil k Shelbymu, dôverne ho potľapkal po pleci a dodal: — No tak, koľko chcete za tú ženskú? Dohovoríme sa. Čo je vaša cena?— Pán Haley, nepredám ju, — odpovedal Shelby. — Moja manželka by ju nedala, ani keby ste ju vyvážili zlatom.— Ale, ale, ženy vždy vravia také veci, lebo nevedia rátať. Len im povedzte, koľko hodiniek, koľko pštrosích pier a čačiek možno kúpiť za toľko zlata, a hneď budú inakšie húsť, za to vám ručím.— Počujte, Haley, o tom škoda reči! Povedal som nie a trvám na tom, — ohradzoval sa Shelby rozhodne.— Tak teda mi necháte chlapca! — povedal otrokár. — Musíte uznať, že vám zaňho ponúkam veľa.— A čo si s tým deckom počnete?— Nuž, mám istého priateľa, ktorý sa zaujíma práve o takýto tovar. Kupuje pre trh pekných, malých chlapcov a potom ich predáva za čašníkov a na podobné služby bohatým ľuďom, ktorí majú dosť peňazí na takýto prepychový tovar. Vyzerá to veľmi pekne, keď taký milý chlapec vo vznešenom dome otvára dvere, obsluhuje pri stole, podáva nápoje. Nie div, že za takéhoto šuhajčeka možno dostať pekný peniaz. A tento váš čertík je taký zábavný, a ešte k tomu aký spevák! Slovom, dobrý tovar.— Nerád by som ho predal, — povedal Shelby zamyslene. — Viete, ja som tiež človek a nerád by som chlapca odtrhol od jeho matky.— Ach, či tak! Hm, to sa rozumie. Celkom vás chápem. So ženskými má človek neraz patáliu. Ja tiež neznesiem to ich vrieskanie a brekot. Je to nepríjemná vec. A pri takomto obchode obyčajne sa viem tomu vyhnúť. Povedzme, že by ste tú ženu poslali na pár dní niekde preč. Kým sa vráti, vec sa v tichosti vybaví! Vaša žena by jej potom mohla dať nejaké náušnice alebo novú košeľu či nejakú čačku a bolo by po paráde.— Obávam sa, že by nebolo.— Na moj hriešnu, bolo by. To sú vám nie takí ľudia ako belosi. Žiaľ ich raz-dva pominie. Len treba vedieť zaobchádzať s nimi. Vraví sa, — Haley mal na tvári nevinný a dôverčivý výraz, — že takéto obchodovanie s černochmi je ukrutné. Mne sa však takým nikdy nezdalo. Je pravda, že ja by som nebol schopný robiť také veci, akých sa dopúšťajú niektorí kolegovia. Neraz vytrhnú decko z náručia ženskej, ako som to často aj sám videl, a rovno ho aj pred ňou predávajú. Baba sa potom rozreve, akoby ju na nože brali. Je to veľmi nešikovné, poškodzuje to tovar a neraz ho aj úplne znehodnotí. Raz v Orleanse bol som svedkom, ako istú veľmi peknú černošku takýmto zaobchádzaním načisto zahubili. Chlapík, ktorý ju kupoval, nechcel ju vziať aj s deckom. A bola vám to naozaj prvotriedna sorta, krv samý oheň. Stískala si decko v náručí, skuvíňala a zúrila. Človeku pritom až krv stydla v žilách. A keď jej dieťa odniesli a ju kdesi zavreli, načisto vám zošalela a do týždňa zgegla. Čiže, tisíc dolárov bolo v ťahu, a to len preto, že nesprávne zaobchádzali s tovarom. Z vlastnej skúsenosti vám môžem povedať, že vždy sa lepšie vyplatí robiť také veci po ľudsky. — Pán Haley sa na stoličke pohodlne oprel, zložil si ruky na prsiach a tváril sa ako najhorlivejší ochranca všetkých otrokov na svete.Táto otázka Haleyho navidomoči nesmierne zaujímala. Kým si pán Shelby, hlboko zamyslený, lúpal pomaranč, otrokár len tak mimochodom spustil znovu, akoby ho sila jeho presvedčenia nútila dodať ešte niekoľko slov.— Nepatrí sa, aby človek vychvaľoval sám seba, ale čo je pravda, to je pravda. Ako obchodník s negrami mám tú najlepšiu povesť! Vravia, že privážam na trh vždy len tých najvyberanejších. Všetci sú v dobrom stave, svalnatí a silní. Aj úmrtnosť je u mňa menšia ako u druhých. A to všetko, pán môj, iba preto, že správne zaobchádzam s nimi. Ľudskosť, môžem povedať, je základným pilierom môjho obchodovania s negrami.Pán Shelby nevedel, čo má na to povedať, preto riekol iba toľko:— Naozaj?— Vysmievali sa mi pre moje zásady a dohovárali mi. Viem, že sú neobvyklé a málo príťažlivé, ale ja sa ich pridŕžam. Vždy som sa ich pridŕžal a dobre sa mi to vyplatilo. Veru tak, aj z názorov môže mať človek zisk. — Otrokár sa rozchechtal nad vlastným dôvtipom.Ani pán Shelby sa nemohol zdržať smiechu, keď počul takýto svojrázny a neobyčajný výklad o ľudskosti. To otrokára len posmelilo, aby vo svojej úvahe pokračoval.— A predsa sa vám našli ľudia, ktorým som to nemohol nijako vtĺcť do hlavy. Napríklad, Tom Loker, môj bývalý spoločník dolu v Natcheze. Bol to inak šikovný obchodník, ale na negrov bol ako diabol. Ináč zlatý človek, dobrák, iba systém mal nesprávny. Neraz som mu vravel, reku, Tom, keď ti tvoje ženské rumádzgajú, čo máš z toho, že nad nimi práskaš bičom a šľaháš ich? Je to smiešne a nepomôže ti to. Čo ťa po tom, že grúlia — to je ich nátura, proti ktorej sa nič nedá robiť. A potom, veď ti to tie dievky iba znivočí — zblbnú ti od revania. Mal by si sa im radšej akosi líškať a slušne sa s nimi pozhovárať. Štipkou ľudskosti dosiahneš viac ako bičom a vypláca sa to, za to ti ručím. Ale Tom si nedal povedať a pokazil mi hromadu tovaru, takže som sa musel s ním rozísť, hoci inak bol dobráčisko a veľmi slušný spoločník.— A myslíte si, že váš spôsob obchodovania je slušnejší ako Tomov? — spýtal sa pán Shelby.— Áno, trúfam si to povedať. Ako som vám už spomenul, keď ide o nejaký nepríjemný obchod, ja si viem vždy poradiť. Napríklad to predávanie mláďat. Snažím sa najprv odstrániť matku kdesi preč. Veď viete — zíde z očí, zíde z mysle — a keď už je po všetkom a niet pomoci, ženská sa voľky-nevoľky upokojí. To veru nie je tak ako s bielymi, ktorí už vyrástli v presvedčení, že ich deti a žena budú stále s nimi. Negri, ak ich správne vychovávali, na nič takého nepočítajú — a preto to s nimi ide ľahšie.— Bojím sa, že v tomto ohľade moji černosi nie sú správne vychovávaní, — poznamenal pán Shelby.— To je možné. U vás, v Kentucky, negrov iba kazia. Vy to s nimi dobre myslíte, ale im to iba škodí. Treba uvážiť, že taký neger sa poneviera po svete, ide z ruky do ruky, predajú ho kadejakému Tomovi, Dickovi a ktovie komu, a tí veru s ním nebudú zaobchádzať v rukavičkách. Ak nebol vopred navyknutý na taký tvrdý život, bude s ním zle. Ba aj to vám môžem povedať, že na takých plantážach, kde si iní negri vyspevujú a výskajú, tí vaši sú ako podťatí. Ostatne, pán Shelby, každý sa domnieva, že jeho spôsoby sú správne. Ja si myslím, že zaobchádzam s negrami tak, ako si zaslúžia.— To je veru na závidenie, taká spokojnosť so sebou, — povedal pán Shelby a pokrčil plecom so zrejme nepríjemným pocitom.— No tak, — nadviazal Haley rozhovor po dlhej chvíli, za ktorej si lúskali oriešky, — čo poviete na môj návrh?— Porozmýšľam o tom a porozprávam sa so svojou ženou, — odpovedal pán Shelby. — Avšak, Haley, ak chcete vec vybaviť pokojne, ako vravíte, radím vám, aby ste v okolí nikomu neprezradili nič o vašom obchodovaní. Moja čeliadka by sa to dozvedela a to vám vravím, že predaj ani jedného z mojich černochov by neprešiel hladko.— To sa rozumie, budem čušať. Ale, hovorím vám, mám veľmi naponáhle a chcel by som čím najskôr vedieť, na čom som, — poznamenal Haley. Vstal a obliekol si kabát.— Tak teda príďte dnes večer medzi šiestou a siedmou, dám vám odpoveď, — uistil ho Shelby.Otrokár sa poklonil a odišiel.„Najradšej by som toho bezočivého nafúkanca zhodil dole schodmi,“ povedal si v duchu pán Shelby, keď sa zatvorili za Haleym dvere. „Bohužiaľ, vie dobre, že ma drží v hrsti. Keby mi bol predtým niekto riekol, že predám Toma na Juh takému podliakovi, bol by som mu odpovedal: ,Čo myslíš, že považujem svojho sluhu za psa?‘ A teraz predsa ho predám. A k tomu ešte aj to Elizino dieťa! So ženou iste budem mať nepríjemnosti. Aj pre toho chlapčeka, aj pre Toma. Ale čo robiť, keď je človek po krky v dlhoch! Ten chlap vidí, že ma má v rukách a chce to využiť.“V štáte Kentucky je otroctvo azda najmiernejšie. Človek, ktorý navštívi v tomto štáte niektoré farmy, spozoruje, že páni aj ich ženy na mnohých miestach sú k černochom láskaví a zhovievaví a otroci sú im preto oddaní a vďační. Taký človek by ľahko mohol uveriť aj bájke o „patriarchálnom spoločenstve“ na týchto miestach, a podobným rozprávkam. No nad týmto všetkým sa vznáša ťažká chmúrazákona. A zákon považuje všetky tieto ľudské bytosti s dušou a citmi ibaza vecipatriace istému pánovi. Nejaké dlhy, nešťastná náhoda, nerozvážnosť alebo smrť láskavého majiteľa môžu spôsobiť, že znesiteľný život černochov sa zmení zrazu v beznádejnú biedu a krutú porobu. Preto do tých čias, kým sa toto všetko nezruší, otroctvo ani v tej najmiernejšej forme nemôže byť pekné alebo žiadúce.Pán Shelby bol v jadre človek dobrosrdečný, láskavý a zhovievavý k ľuďom okolo seba a jeho černosi sa nemohli žalovať na ťažký život. No pustil sa do rozsiahlych a nebezpečných špekulácií. Veľmi sa zadĺžil a jeho zmenky, podpísané na vysoké sumy, dostali sa do rúk Haleymu. Teraz už milý čitateľ môže oveľa ľahšie pochopiť celý predchádzajúci rozhovor.Eliza, ktorá náhodou išla po dieťa do salónu, zachytila pri dverách z tohto rozhovoru niekoľko slov. Stihla vyrozumieť, že hosť je otrokár a chce od jej pána kohosi kúpiť.Keď vyšla z izby, rada by bola ostala za dverami, aby mohla vypočuť, o kom to bola reč. Práve vtedy ju však zavolala pani, a tak musela hneď odísť.Predsa však podľa všetkého tušila, že otrokár má záujem o jej chlapca. Či by sa azda mýlila? Srdce jej prudko búchalo. Pritisla chlapčeka tak silno k sebe, že na ňu pozrel celý začudovaný.— Eliza, čo je to dnes s tebou? — pýtala sa pani, keď Eliza vyliala lavór vody, prevrhla košík na šitie a napokon akoby neprítomná duchom, podávala panej župan miesto hodvábnych šiat, ktoré mala doniesť zo skrine.Eliza sa zachvela.— Och, pani, moja drahá pani, — zavzdychala a v očiach, obrátených dohora, zaligotali sa jej slzy. Potom si sadla na stoličku a vypukla v plač.— Ale, Eliza, čo ťa trápi? — pýtala sa pani.— Och, pani, pani! Dolu v jedálni bol otrokár, rozprával sa s pánom! Počula som ich…— No a čo je na tom, ty hlupáčik, že sa spolu rozprávali?— Ach, pani… veríte, že by… že by pán mohol predať môjho Harryho? — Nešťastnica sa hodila na stoličku a kŕčovite plakala.— Predať Harryho? To sú ale hlúposti! Veď dobre vieš, že tvoj pán sa nikdy nerozpráva s otrokármi z Juhu a nikdy nepredá ani jedného zo svojich sluhov, ak sa dobre správajú. Vidíš, aká si nerozumná! Ktože by si chcel kúpiť tvojho Harryho? Myslíš si, že každý ho tak ľúbi ako ty? Och, ty blázonko! Tak už prestaň plakať a zapni mi šaty. No tak, vidíš, a teraz mi vzadu zapleť vlasy do pekného uzla, ako si sa to nedávno naučila. A druhý raz nepočúvaj za dverami.— Áno, pani… Ale vy nikdy nedáte dovolenie, aby… aby…— Čo to táraš! Pravdaže nedám… Načo toľko hovoríš o tom? To by som sa tak cítila, akoby som predávala vlastné dieťa. Ale počuj, Eliza, mne sa zdá, že si až príliš namyslená na toho svojho chlapčeka. O každom človeku, čo k nám strčí nos, si myslíš, že ho ide kúpiť.Eliza, uspokojená rozhodným tónom svojej panej, rezko a šikovne jej upravovala šaty a už aj sama sa usmievala nad svojimi obavami.Pani Shelbyová bola rozumná a ušľachtilá žena. Ku vrodenej dobrosrdečnosti, ktorou sa ženy v Kentucky často vyznačujú, pridružoval sa i hlboký náboženský cit a mravné zásady, ktorých sa vždy rozhodne pridŕžala. Jej manžel bol nábožensky vlažný, ale vážil si jej dôslednosť a presvedčenie vo veciach viery a dal sa tým často aj sám ovplyvniť. Neprekážal jej v dobroprajnom úsilí zabezpečiť otrokom slušný život, výchovu a isté vzdelanie, hoci on sa na tom nezúčastňoval. Zrejme si myslel, že nábožnosť a šľachetnosť jeho manželky vystačí pre nich oboch.Po rozhovore s otrokárom najviac ho sužovalo pomyslenie na to, ako oznámiť manželke výsledok svojho obchodného dojednania. Bol si istý, že narazí u nej na silné námietky a odpor.Pani Shelbyová nevedela o ťažkostiach svojho manžela, poznala len jeho láskavú povahu a preto celkom pokojne a úprimne vyvracala Elizine obavy. Ba čo viac, ani nerozmýšľala o veci a v prípravách na návštevu, na ktorú sa toho večera hotovali, celkom na to zabudla.[1]V čase, v ktorom sa dej tohto rozprávania odohrával, v anglickej Kanade už nebolo otroctvo. Z Cincinnati sa dalo do Kanady ľahko ujsť.[2]Kvadrón — Človek černošského pôvodu po starom otcovi alebo starej matke. Pozn. prekl.

BeecherStowe_Chalupka-strycka-Toma.html.txt

Na Demitra[1][2]Sto bohov, prabohov, či to vždy tak bude?!Tak smutno, tak clivo — len čo vietor hudie.Chodníčky zaviate — junač kdesi drieme:hej, ktože nám zahrá tú našu „od zeme“?Jozefe, kdeže je tá tvoja píšťala?Zapískaj! nech to hne tie karpatské bralá.Kde tvoje, Ondrejko, husličky z javora?Zahraj nám! nech to znie i zhora i zdola.A kde je, Samo náš, tvoj huk zlatorohý?[3]Zadudaj! nech detva skočí hor’ na nohy.Hore hu! nič preto, že sme my chudobní:hoci sme chudobní, ale chlapci hodní!Hore hu! nič preto, že sa biedne máme:naša dobrá vôľa i tú biedu zláme! —Tak smutno, tak clivo — len čo vietor hudie:sto bohov, prabohov, či to vždy tak bude?!R. 1869[1]Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Spevy 4.[2]V Banskej Štiavnici 1869. Odtlačená v Tábore I, 1870, str. 273. Rukopis v oboch zošitoch. Rozdielu v textoch niet.[3]menáJozef,OndrejaSamov básni označujú Jozefa Hurbana, Ondreja Sládkoviča a Sama Chalupku.

Botto_Na-Demitra.html.txt

Dva orly(Praktiká tohto života)[1]Hučno, rezko trúby, bubny,husle, basy hučia, hrajú,v radoch na koňoch šuhajciak’ výskajú, tak plieskajú.Rezko, trúby, vytrubujte,rezko, kone, vyskakujte,hej, koníky moje vrané,vycibrené, učesané.V kraj ten leťte so zápalom,hupy-cupy, letom, cvalom,v kraj, kde naše duše vreli,aby raz ta poleteli,kde duch myslí so zápalom,hej, koníky, letom, cvalom.Lós na nás zďaleka kýva,biela náruč z diaľ sa smejeako sniežik mäkučičký —hlas anjelský, vôňa božiavopred ešte ľúbosť seje.Vôňa božia — hlas anjelskýduch objíma so zápalom,len už tam dôjsť — a nič viacej —hej, koníky, letom, cvalom.. . . . . . . . . . . . . . .Hučno, rezko trúby, bubny,husle, basy hučia, hrajú,v radoch na koňoch šuhajciak’ výskajú, tak plieskajú:Nech na hrude nepohnutežijú, hnijú neboráci —nie sme hnileť, máme kriela,leťme svetom ako vtáci!Nech pod pecou vyvalenýbruchaj, kým nezdochne, leží,náš sbor ničím nenasýti,ak’ z Kriváňa Váh pobeží.Bude bežať a lomcovať,že sa z bridy rody zmyjú,cupy-lupy, lupy-cupy —nech živí Boh kompániu!. . . . . . . . . . . . .Hučno, rezko trúby, bubny,husle, basy hučia, hrajú,v radoch na koňoch šuhajciak’ výskajú, tak plieskajú.Cesty všetky rozmetali,more, Dunaj zahatali,svety všetky do pút dali —povetrie ale nevzali.Dunaj neznal vypomôcť si,zem a more smutne stoja —keď bude všetko mrieť, kapať,my poletíme do boja.Na zem môžu pečať dati,more môžu preč vyliati,čo hneď aj Dunaj vysušia,nás ale s tým nerozrušia.Čo nás do mora, do zeme,nám sú treba iné svety —kto má ducha, kto má vôľu,ten nad tým len tak poletí.Nám sú treba iné svetyako hruda, ako more —hej, koníky, cupy-lupy,lupy-cupy cvalom hore!. . . . . . . . . . . . .Nad širokým poľom z tých ďalekých krajovletí plno bystrých na koňoch šuhajov.Na širokom poli stojí veľká brána,striebrom vakovaná, zlatom pobíjaná,ponad ňu holúbky biele poletujú —šuhajci zďaleka na to sa čudujú.Pod ňou sedem starcov vedie pieseň smutnú,gajdujú gajdičky zo skoku do smútku,gajdujte, gajdičky — vetríček, povievaj,čo čuješ, po horách, po dolách vyspievaj.Po horách, po dolách až ta hor’ do neba —nech každý za mladi dá pozor na seba.Smutný spev sa lunou valnou rozprestiera —nejeden šuhajček do zeme pozerá.Voda mútna briežok kvetastý podmýva —nejeden sa s žiaľom na koníka díva.Za bránou muzika, veselo tam hrajú,koníčky rihocú, dobré miesto čujú.Chlapci zavýskajú: hujú, heja, hujú!Zahraj nám, muzika, trúby vyzváňajte,bubny sa ohláste, hrdý rachot dajte!Za bránou ak’ jasno, aký to boží svet!Hojže, len by skorej v tie strany zaletieť!Hojže, len čím skorej byť v tých rajských krajach —pásť naše koníčky po hodvábnych pašiach,zlatou rosou pojiť, zlaté retiazky mať,hojže, len čím skorej v tie strany sa dostať.Trúby nám zatrúbte, bubny zabubnujte,už, koníčky, len tak po vetre tancujte,vo vetre tancujte ako pávy zlaté —hahajh! — cupy-lupy v tamtie kraje svaté.. . . . . . . . . . . . . . . . . . . .Chlapci zrazu skríknu, strašne zavýskajúa rukami všetci ak’ deti splieskajú.Ale Jankov koník ticho podskakuje,druhí lupy-cupy — on len mašíruje,Jankov koník hlávku dolu má oprenú —Janík sa zamyslí na bránu sklepenú,na starcov šedivých, pod bránou stojacich,smutne, vážne, ticho ako zvon hučiacich.Janík sa zamyslí na tie zlaté vráta,na tie zlaté vráta od číreho zlata,Janík sa zamyslí na plesk-tresk šuhajov:Nepôjdem ja s vami do tých zlatých krajov.Zlaté kraje, zlaté, v sebe podvod taja,smelšie budem stúpať v peklo ak’ do raja.Zlaté kraje, zlaté naoko sa zdajú,keď koho dopadnú, ťažko ho púšťajú.Zlaté kraje svietia — po nich letí dieťa,keď sa ich dotýkne, od bôľu vykríkne.Hopsa, koník, hopsa, dolu briežkom hoď sa,hoď sa v cestu inú, zanechaj družinu,hoď sa v cestu inú, zhoď sa dolu briežkom,keď zbehneš, poletíš hore tamtým vŕškom.Kamaráti moji, šťastlive cestujte,keď si navaríte, potom nebanujte.Nechcem sa ligotať ja vo vašom venci,Bohu vás porúčam, blesku obľúbenci.. . . . . . . . . . . . . . . . . . .Plesk, zvoľa, vysk do popuku —šuhaj takoj v raji pláva,čo zamyslí, to má všade,schodí, čo nikde nestáva.Upojený veľkou mierou,vo zvoli je roztečený,lieta ak’ vetrík ponad háj,ponad hájiček zelený.Nad všetkým len tak preletí,na ničom sa nezastaví,a v tom letu ľahkom, voľnom,ak’ dieťa sa v sníčkoch baví.Ak’ dieťa sa v sníčkoch baví,v tak voľnom a ľahkom letu,keď v kolíske na perinkemá hlávku svoju opretú.Ale príde povetrica,doženie búrku velikú,všetko zbije, všetko zmláti,všetko zdávi až do zniku.Šťastná včielka, čo ju peknéneoslepia nikdá kvety,ale keď búrka nadchádza,fundž — zberie sa a preč letí.Šuhaj čakal dažď a búrku,čakal obtočený snami,prišiel čas — zmlátený ležíak’ mlynárik pod lístkami.Slnce vyjde spoza čiernychchmár, nanovo kraj osvieti,ako predtým, tak aj terazvšetko sa vo svet rozletí.Mlynáriček, čo za lístkomčušal v búrke utúlený,pobral sa a zas ak’ predtýmlieta ponad háj zelený.Ale šuhaj neožíva,nemá sily viacej k letu,žijúc s hmyzom, nežije viacani sebe, ani svetu.Hmyz sú jeho tovarišiamiesto sníčkov utešených,pusto žijúc, nepoletíviacej po hájoch zelených.. . . . . . . . . . . . . . .Chlapče, čo myslíš, kde lietaš v nádeji?Hľaďže, hľaď na ten svet, daromné nádeje —kto žil, dobre zná, never nikdy túžbam,tie tam lietajú a dolu horko je.Túžby lietajú, vo vetre sa tratia,ani z tisíca jedny sa nevrátia.V mysli prekvitá, inakšie je v svete,mladú krv svet ten nikdy nerozumie;skúsenosť učí, skúsenosti verte,nezblúdi žiaden, idúc po rozume.Nad sily nikdá v svete nepáľ, nehas,motaj sa v svete, by sa ti míňal čas.Rúť, potrhaj sa, rúbaj, vylej, nalej —svet ako býval, tak aj pôjde ďalej!Nádeja! blúdi — lepšie, kto nebaží,aspoň sa večne sám seba neklame.Ty nezavážiš, národ nezaváži,čo sa na kúsky potrhá, poláme.Nádeji never! Ona mnoho žiada,nie mnoho, ale v tomto svete všetko:rodinu, život, slobodu, priateľstvo;a pri tom všetkom potešenie riedko,a pri tom žiadne úroky nespláca,ani istinu samu nenavracia.Nádeji never! Ona nemá očú,nemá ľútosti, ani máčik citu,naštváva ľudí bláznivým mámením,kým nenapojí vôľu nenasytú.Vystrčí srdce šípom nepriateľským,v nesnádze dušu privádza pokojnú —bez diel, kanónov, bez vojska, bez mužovsvetu celému vypovedá vojnu.Vypovie vojnu bez vojska, bez mužov,vydrie ostatnú kvapôčku obetí,a keď zúfalstvo umy, vôle zláme,s chichotom, smiechom od bláznov uletí.. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .Nehľadím hore, ako si ty myslíš,čože by hľadel, pozeral horeká,nevábi sláva, nevábi ma hodnosť,nech sa hocikto za ňu rúba, seká.Studená hruda na mojom je srdci,čo svety, nebo ani mak necíti —srdce sa trasie či z žiaľu, či z bôľu,tŕň má veliký v hlbine zarytý.Tŕň ten vždy ďalej bára do hlbiny,človeka celkom vynáša z pamäti,srdce by chcelo pečať tíši udrieť,ale čo za mať, čo sa znuje detí!čo ich od srdca strčí na cudzinu,že po smetiskách cudzích sa túlajú,a ona výska, keď tie dakde hynú,keď kričia, plačú, že matky nemajú.Kameň sa tvrdý na slzy rozleje,túžba na bolesť sa horkú rozletí:svetov budúcich semä na ulici —naň prší, padá, duje, páli, svieti…Rozprávať nezná, ani prehovoriť,na zime, vetre trápi sa a kape,ľudia prechodia skvostne oblečení,nik sa neozrie, po ňom každý šliape.Kameň sa tvrdý na slzy roztečie,pekelný hriešnik k Bohu sa obráti,zdvihne ho hore a akou len môžemierou, zo srdca dlh človečí platí.Dieťatko plače, krvou zabrýzgané,ostatný padol. Čo sa teraz stane?Nechcel si dosiaľ dlh človečí platiť,teraz ho musíš, hnusný bolegane!. . . . . . . . . . . . . . . .Strepotal orol a plesol krielami,plesol krielami a vzdychol hlboko,známe mu výšky po belasom nebi,známe mu výšky nad svetom vysoko.Čože mi po nich, keď sú mi i známe,keď sa zbudíme, za sny nič nedáme!Snívalo sa mi predtým o anjeloch,ešte v pamäti kus sa mojej budí.Hľadal som nebo, hľadal som anjelov -teraz nemôžem nájsť ani len ľudí.Vzdychol hlboko, ak’ stená, tak stená,že sa mu ani tá zem nezelená.Keby sa zbudil, keby sa len zbudil,modlil by som sa, prosil by od Boha,ale jaj, orle, tam je po podobe:po zemi vlečie sa suchá mátoha,svetom sa vlečie, vzdychá len a stená,že sa mu ani tá zem nezelená.Odpadla hviezda z vysokého neba,sláva sa vtiahla ta do tmavej chmáry,česť je nečesťou — slnce bude plakať,keď raz tú lúku, tú lúku ožiari.Ak’ by to slnce nad tým neplakalo,keď hrob uvidí, kde dačo hľadalo.Divil sa jeden, že deň noc zastihlaa svet ten v tajnej vyzvala podobe,zaplesol orol nad svetom vysoko:Čo sa ty divíš vo svete na hrobe?Pozri na vrchy, na kopce, doliny!Čo sú to inšie ak’ svetov mohyly?Keby sa ešte raz zo sna zbudili,divné by veci tebe hovorili!Nehovoril by žiaden ti povesti,ani nespieval svojho sveta drámu,ale by zmrzle zubami zaškrípal:Čo ja som si tu sám vykopal jamu?Sám kryptu spravil, kamene zhľadával,v búrkach, súženiach strávil môj vek celý,aby, keď som už kus pokoja žiadal,mňa rozvaliny stavenia zastreli!Predivný osud, predivný poriadok —či svet, keď stavia, samého sa váľa?Nuž teda koniec a pokoj všetkému,nech každý hlivie, živorí, zaháľa —alebo ktorý kus čistejšie myslí,nech si o prvší stĺp hlavu roztrepe,aspoň utečúc posmechu, potupe,nebude vtáčik, chytený na lepe.Čo sa ty dívaš vo svete na hrobe?Nespravíš kroku, aby nevolalo:Nech je prekliaty prvší krok ku skutku,i tu dakedy, čoho viac niet, stálo.Na tej rovine, chrastím zarastenej,národ si staval života základy,nádejou, vierou čistou naplnený,z celého sveta naznášal pokladybôžaťu svojmu, svojej budúcnosti,nadával hrúzu všeliakych obetí.Časom i národ i bôža skapalo,ani pamiatky viac v našom století.Divil sa jeden, že noc deň zastihlaa svet v tajomnej vyzvala podobe,zaplesol orol nad svetom vysoko:Čo sa ty divíš vo svete na hrobe!Miesto života jedno neukážeš,kde nieto hrobov, tam len ešte budú.Vidíš doliny, tie vrchy prevýšia,keď časy prídu na rozkaz osudu.Kto bude držať medzi svetmi výbor?Jedna je jama pre čierno, pre bielo,tam všetko jedno, smrť všetko zrovnáva,či sa černelo, alebo belelo.Plať, neplať — každý sa tam ustanoví,nik sa nespýta: čos’ v svete podstúpil?Každému vezmú zrak, ako mu dali,nieto peňazí, aby sa odkúpil.Kto zná popredku, čo sa naň dovalí,už mu viac oko slza nepokalí,nešťastie stroví, kým ešte nepríde,a potom smelo hocikadiaľ ide.Ale kde zájde a kde druhí zájdu,čo sa na svete nabiedia, nasúžia,či aspoň tôňa korunuje skutkyvenca, za ktorým bedujú a túžia!Svet schytí, čokoľvek to bude,ale ak’ schytí, tak aj všetko rúti,listy opadnú, strom holý ostáva,svet v ranách potom beduje a smúti.Svet holý ostal, veliká príčina,svet svoje bôža predošlé preklína.Vôľa zlomená viac sa hýbať nechce,ani nemôže, čo by práve chcela,medzi túžbami vidí priepasť veľkú,možnosť preletieť už celkom zmizela.Vôľa zlomená — človek bez nádeje —vidí nemožnosť — sám seba vysmeje.. . . . . . . . . . . . . . . . .Na človeku kliatba leží,žiadno slovo o pomoci:Človek zradil spolok boží,darmo bedovať mu v noci.A že on zradil ten spolok,nebude mati spočinkuani na jednu hodinku,bude na posmech, na hanbu,rodina hmyzy mu budú,rásť, mrieť, rodiť sa vždy budepod trpkým jarmom osudu.Nezhodí nikda to jarmo,na život smrť sa bude drať,životu smrť, smrti životbude sa večne porúhať.Stratil si Boha a večnosť,hľadal si Ho tisíce liet,svet, peklo si poprerýval,ale nikde, nikde Ho niet.Vypovedals’ slovo smrtiBoha večne strateného,no, povedz, čis’ len raz hľadalna nebi Boha živého![1]R, zoš. V, str. 2—8, Ps, str. 102—111, Sokol 1866, str. 241 (len počiatočných 60 veršov), V-1, str. 113—112. — Nadpis Dva orli sa vyskytuje až v Ps. Názov Praktiká tohto života v R nás upozorňuje, že téma básne je priamou narážkou na skutočnosť, ktorú J. K. prežíval a premýšľal. Prvý nadpis zodpovedá obsahu textu, druhý je symbolický. Táto báseň je jedna z najdlhších lyricko-reflexívnych básní J. K. Rozpadá sa na dve časti: Prvá časť je obraz mládeže, radostne sa pripravujúcej vstúpiť do života. Je to mládež, zapálená ideálmi, ktoré opustí, keď jej život ponúkne kariéry a bohatstvo. Len jeden z nej sa nedá zlákať a dá sa svojou cestou, „na vysoký let.“ Príde však búrka a zrazí ho k zemi. Druhá časť je „dumou“, reflexiou vyslovene skeptickou a pesimistickou oproti idealizmu mládenca-orla, je teda súčasne sebakritikou básnikovou a kritikou celej jeho generácie, ba celej spoločnosti. Jeho kritika prechádza až v nihilizmus a mravný skepticizmus („Stratil si Boha a večnosť…“). Symbolický význam „dvoch orlov“ môže byť teda len v tom, že J. K. má na mysli jednak orla skutočného, symbol voľnosti a smelosti, a jednak orla-človeka, ktorého sociálna skutočnosť zráža k zemi za každým pokusom o vzlet. („Vôľa zlomená — človek bez nádeje — vidí nemožnosť — sám seba vysmeje.“) Máme tu jedinečnú sebaanalýzu romantika a súčasne analýzu „praktík tohto života“. Prvú časť textu máme v R, kým v Ps okrem prvej skrátenej časti máme novú, druhú časť. Musel ju J. K. písať tesne po prvej, lebo s ňou náladove a myšlienkove priamo súvisí, preto obe časti odtláčame súčasne, ale tak, že prvú prepisujeme podľa R s malými opravami podľa Ps. Obšírnejší a úplnejší text objasňuje okolnosti, v ktorých báseň vznikla. Je v ňom nálada a uvažovanie mládeže po suspenzii Ľ. Štúra z katedry na lýceu, keď si kládla otázku: Čo robiť? Tu sú prvé metafory J. K. o „zahataní Dunaja“, ktoré nachádzame v Dume bratislavskej. Pretože v R o pár zošitov ďalej nachádzame dátum „28. januára,“ môžeme temer presne datovať vznik tejto básne na začiatok januára 1844, t. j. krátko po suspenzii Ľ. Štúra z profesúry na lýceu.

Kral_Dva-orly.html.txt

Krakoviaky[1][2]Sedelo pár sivých holúbkov v úbočí:nazdal som sa, že to boli, milá, tvoje oči.Horelo, svietilo pár ohníčkov v poli:či to ozaj tvoje očká, milý, tam neboli?— — —Povedzže mi, milý, či ma ľúbiš verne?či mi pravdu povedajú tvoje oči čierne?Povedzže mi, milý, povedz už raz jasne,či tá tvoja verná láska nikdy nevyhasne?Spýtaj sa ty, milá, božieho slniečka —a potom sa spýtaj ešte svojeho srdiečka:To božie slniečko povie ti to, čo vie,a to tvoje veštie srdce to druhé dopovie!— — —Letela, zletela dolu nebom hviezda —prečo sa ti, milý, moja láska nezdá?Letela, zletela na zem dolu z neba:nevidím už viacej v tvojich očkách seba.[1]Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Spevy 4.[2]V Banskej Bystrici, nedatované. V oboch rukop. Sobr. spevov. Do vyjdenia Spevov nevyšli, potom v Slovenskom kalendári na rok 1881, str. 73, už zo Spevov.

Botto_Krakoviaky.html.txt

Ctibor(Ponáška na Bürgera.)[1][2][3]Na hon zatrúbil Beckova pán.„Pane! — predstúpi mních jeden —čuješ tie zvony zo všetkých strán?Dnes je svätej nedele deň!Dnes čo duša v chrám sa pohýna:spomni i ty na Hospodina.“„Na hon, na hon! kým duša mladá;nedeľa, Boh? čože ma doň!Komu treba, nech si ho hľadá:na hon, hurrá! na hon, na hon!“A pán letí, družina za ním;ľud stretáva ho so vzdychaním:„Pane, zmiluj sa! — beda s nami.Už sa prevrátil svet celý,časy dobré s lastovičkamidávno od nás odleteli.Krivda krivdu a hriech hriech honí,jakby tu bol už deň pokonný!“„Na hon, na hon! kým krv horúca!Svet, ľud? haha! čože ma doň!Čo stáť nevládze, nech sa rúca:na hon, hurrá! — na hon, na hon!“Tak loví on, loví bez ustaniacelý deň boží do mrkania.„Pane! postoj, už, hľa, mrká sa.My ustatí i vraník tvoj.Čuj, jak celému svetu hlásazvonček večerný — mier, pokoj.Dosť krvi už za dňa natieklo,v noci poľúva iba peklo!“„Na hon, na hon! kým para stačí.Noc — i peklo? — čože ma doň!Po smrti všetko zem zatlačí:na hon, hurrá! — na hon, na hon!“A laň letí lesom neschodným;on za ňou — až kôň padne pod ním.A blesk čudný šibne mu v oči,pred ním duch kýsi zhrmí: „Stoj!Kruh môj smrteľník neprekročí:v zvieratníku zverstvu pokoj!Páč! jak tu snie všaký tvor zeme;tu len hriech jeden nezadrieme!“ —A lovec: bums, hallou! — no ozvenynaspäť doň udrú — bums, hallou!I skočí sám sťa postrelený —a za ním hiv, hav! svorka psov.Hiv, hav! psi kolia svojho pánacez hory, doly až do rána.Ráno hľadá pána družina;ale ani chýru o ňom.Len keď mrkať sa vraj začína,čuť horou hiv, hav, tresk i lom.A tak každú noc až do ránapsi vlastní kolia svojho pána.R. 1879[1]Bürger, Gottfried August(1718 — 1794) — známy nemecký básnik. Vynikol najmä baladami, z ktorých najvyššie sa cenia Lenore (1773) a Der wilde Jäger (Divý lovec) (1775), podľa ktorej napísal Botto túto báseň.[2]Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Spevy 2.[3]Vznik udáva Botto v Sobraných spevoch 1873 (písal doň i neskôr) rokom 1878, v Sobraných spevoch 1879 a vo vydaní Spevov rokom 1879. Pôv. má titulCtibor(1430 — 1434). Pozdejšie pripísal Botto nový názovDivý lovec, ponáška na Bürgera, a dal toto motto:Jako bolo, tak i bude,ale to ľudia nechcú znať:rodias v blude a mrú v blude,otec ich Adam, Eva mať.Roku 1879 dáva básnik zase titul Divý lovec do zátvorky a nadpisujeCtibor. Tak i vyšla v Spevoch, kde bola vytlačená prvý raz.

Botto_Ctibor.txt

TrestBol jasný, studený májový mrak. Vietor ostro hvižďal a v svojej bezuzdnosti bezohľadne vial na človeka svoju mrazivosť. Na ulici ledva že bolo vidieť človiečika a keď sa aj kde-tu objavil dakto, uháňal metrovým krokom sťa prenasledovaný, až kým nedošiel svojho cieľa v niektorých dverách.Stojac na preddomí, mrzel som sa na zriedkavý chlad mája, ktorý mi natoľko prekážal v predpokladanej večernej prechádzke. Už ma začínala ponechávať trpezlivosť a mal som vôľu vrátiť sa do teplej izby, keď mi vietor priniesol k ušiam slová:„Oh, ja som ti tak verila, vždy, vždy ako… A teraz… Bože môj, bože!“Obrátil som sa v smer, odkiaľ bol unášaný hlas. V tmavom šere zbadal som dve ticho kráčajúce postavy: mužskú a ženskú. Mužská bola pomerne vyššia od ženskej, táto ale zabalená vo veľký zimný ručník.Trochu som cúval do kútika brány, aby ma blížiaci sa nezbadali a s postupnou zvedavosťou načúval som každý šuch a pozorne sledoval každý ich pohyb.„Len sama si snuješ takéto predpokladania o mne. Ja som vždy ten istý, aký som býval…“„Nie,“ pretrhla ho v nepravom uisťovaní. „Predtým si tak nezabočoval, nechodieval si nikam, len ku mne; sám si nechcel ísť; vždy si hovorieval, že blaženosť srdce tvoje nachodí len vtedy, keď si pri mne; pri iných že sa musíš len nudiť. Teraz to už nehovorievaš, — ani nemusíš, veď pravdivosť toho podvracia úplne niekoľko priestupkov. — Oh, keby som to bola vedela!…“„Aké ste vy ženské nesmierne úzkoprsé, sebecké v tomto ohľade,“ všeobecne zaokrúhľoval on. „Nič nedbáte o zdvorilosť; chceli by ste, aby bol človek trpaslíkom… A takýto zase nevyhovie verejnosti (ženskej); je považovaný za pyšníka, nevľúdnika, mameluka. A tu, keď sa usiluje von s naivnosťou, hneď zabočuje, je neverný.“ Takýmto spôsobom obhajoval muž svoj priestupok. Avšak z hlasu, akým hovoril, človek vybadal do očí bijúcu povrchnosť, ktorou sa snažil len aspoň koľko-toľko učankať, lepšie, zavádzať prezieravé dievča.Prešli okolo mňa nebadane. Hlas, vetrom unášaný teraz v opačný smer, začínal mi byť nezrozumiteľný a chcel som sa už prikrádať za nimi, keď medzitým zamierili svoje kroky k bráne susedného domu, pred ktorou zastali. Ja, vidiac toto, nesmierne som sa zaradoval.„Je pravda,“ prerušila ona chvíľkové mlčanie, „takých dievčat je dosť. Ale ja nenáležím vonkoncom medzi ne; ja ťa nehatím vo zdvorilosti ani najmenej, avšak… s ňou si tancoval šesť tancov, medzi nimi dve štvorylky, so mnou tri, štvorylku ani jednu,“ bôľne poznamenala, „a ešte s niekoľkými dievčencami po jednom; k tomu ešte ten rozhovor, plný prúdu a to ustavičné usmievanie sa na ňu!… Nuž ktože vystihne z takejto rovnomernosti len číru zdvorilosť?“„Ale, veď už človek nemôže zadržať v hlave takú tanečnú a diškurznú presnosť. — To je nemožnosť!“„Môže, keď chce. Keby to nebolo bývalo hranie srdca, dozaista by bola bývala tá absolútnosť na mojej stránke tak, ako bývala predošle; ale — ty ma už… Oh, bože! To je to splnenie sľubov?!“ — vzdychla s hlbokým žiaľom a hneď nato bolo počuť tichučký, avšak srdcelomný plač.Muž, na moje pohoršenie, stál bezcitne a hľadel dohora na trblietavé hviezdy, ktorým sa tá plačúca tak veľmi podobala svojou krásou, ale — prenešťastná deva — nie nimbusom[1]svätosti; zašpinil, pošliapal jej ho tento beťársky zlosyn, hodný len odvisnúť, ktorého by ja ani nekopol, nieto ešte vrúcne, ako ona, miloval. Neviem ako, stisol som päste a zubami zakontroval do monotónneho hvižďania vetra a tisíce myšlienok, nešľachetníkom do prachu blata opovrhovaných preletelo mi hlavou. Ale uzdil som náruživosť a — lepšie napäl sluch.„Neučiň ma nešťastnou, Janko, preboha! Rozpomeň sa, čo si mi na svoju dušu sľuboval… ináč ťa boh potrestá.“ Prosila ho po utíšení hlasom, na aký by sa bola skala pohla.„Nemá začo.“ Šibol jej do tvári bez všetkých okolkov a úzadných uvážení.„Ako?! Ty by si to, Janko… mohol už takto hovoriť?!“ riekla zničená s prekvapením; neborká, ona predsa nemyslela ešte, že skutočnosť je taká.„Áno, ja. Hovorím oprávnene; veď som nie vari zaviazaný…“Nedopovedal. Z devy vydralo sa zúfalé: „Ježišmária!“ a hneď zatým začul som tupý pád a rýchle kroky utekajúceho nezbedníka.Pochopil som všetko a ponáhľal sa nešťastnej deve na pomoc. Tam ležala na chladnej zemi — zamdletá. — Márne bolo moje namáhanie, že ju privediem k sebe; musel som si privolať pomoc. — Akú pomoc? — Otca a matku nešťastnej, ktorých, zvlášte ale poslednú, pri zbadaní svojej jedinej dcéry, málo chýbalo, že tiež nezastihol podobný osud. Takto potom sme ju vzali na ruky a vniesli do izby, kde horko-ťažko, s veľkou námahou podarilo sa nám ju asi o pol hodiny vzkriesiť.„Kde som? Ako som sem prišla?“ pološeptom, polonahlas spýtala sa deva, keď otvorila oči a rukami chytala si hlavu. „Aha, myslím — — bože!… sen, či skutočnosť?“„Upokoj sa, dieťa moje, treba ti oddýchnuť, si mi slabá.“ S materskou nežnosťou hovorila jej matka a nežne pobozkala ju na biele čielko.Po chvíľke, keď na chorú prišiel spánok, odišiel som. Pri odchode na prosbu utrápených rodičov prisľúbil som, že ich častejšie navštívim.Druhého dňa navštívil som nemocnú. Lež aký som bol prekvapený, keď namiesto voľačo zotavenej, našiel som ju ležať vo veľkej horúčke, ktorá si náhodnú obeť do tretieho dňa ešte silnejšie podržala, takže počínala fantazírovať.Štvrtého dňa našiel som u susedov ešte väčšiu zmenu. Matka sedela pri stole v ustavičnom plači a otec prechodil sa trápne izbou. Nemocná ležala celkom bez vedomia. Lekár bol pri nej neprestajne a držal jej ruku, aby vystihol pulz krvi, pričom ukazovala jeho tvár zrejmú nespokojnosť, z ktorej som vyčítal to, čo by bol nerád. Aby som však bol lepšie uistený, neomeškal som spýtavo pohliadnuť na lekára, načo on pokrčil plecami a nebadane mi pošepol:„Stav nemocnej je už i teraz povážlivý, no a horúčka ešte vždy stúpa.“Sedel som tu dlhšie a tešil v obave o svoju dcéru smutných rodičov. Nemocná za ten čas zhusta viedla rozhovor so svojím Jankom (rozumie sa vo fantázii), niekedy sa smiala a zhovárala veselo s nadšením, no hneď — sťa holubica, v hrkútaní lovcom zastrelená a dolu do priepasti padnuvšia — skríkla zúfale a jej rozpálená tvár v okamihu bola na smrť bledá a horúčkou spálené gamby triasli sa neobľahčujúcim plačom.Bol to nadmieru tragický obraz, pri ktorom by sa bol málokto zdržal sĺz. I ja sám, nechcejúc podľahnúť slabosti s predsavzatím, že budúceho dňa zase prídem pozrieť chorú, som sa vzdialil. Že dovtedy nastane katastrofa, ktorá sa skončí pohrebom, o tom som nemal ešte len ani potuchy. Teda v piaty deň zdriemla v sen večný. Boh vytrhol ju z obavy o nimbus panenský.*Asi tri-štyri mesiace po osudnom pohrebe sedel som pri písacom stole a čítal akúsi zábavnú knihu. Vonku bolo sparno, až dusno a darmo by bol človek čakal občerstvujúci vánok; povetrie stálo akoby priklincované. Na oblohe sa zo všetkých strán zháňali hustejšie a hustejšie mrákavy a od severozápadu bolo počuť ťažké dunenie hromu, pravda, ešte ďaleké.Stmievalo sa vždy väčšmi a väčšmi a konečne len s napínaním zraku bol som vstave čítať. Odložil som knižku a šiel k oknu — akoby ma čosi pobádalo: Choď, teraz niečo vidíš!Popred obloky, cestou uberal sa do kostola svadobný sprievod. Mladý zať bol známy Janko. Vykračoval si so zdvihnutou hlavou a jasným čelom, ktoré len niekedy, keď pozrel na oblohu búrkou zastrašujúcu, zvraštil; pravdepodobne obával sa dôkladného kúpania pri návrate z kostola.Povetrie chladlo, ťažké prívalové oblaky, po ktorých križovali blesky sťa ohnivé hady, prichádzali vždy bližšie, silné, nepretržité dunenie hromu zatriaslo zemou a strhávať sa počal aj vietor, so sebou donášajúc hrubé dažďové kvapky.Citmi preplnený načúval som toto povstanie prírodných živlov, ktoré — sťa v hute plávajúca rozohnená železná masa — razom vyrútia sa a oboria na našu trpezlivú zemičku.Hoci nie som bojazlivý, netrasie sa vo mne duša, bárs akokoľvek sa blýska a rachotí hrom, ale teraz — úprimne vyznajúc — odrazu ustrnul som, až mi prestalo biť srdce: hrom, hoci nebolo tak tma, silne osvietil prírodu a plieskavo zarachotil, takže obloky zhrkotali a celé stavanie sa zatriaslo. Víchor zúril a ľadovec s lejakom spustil sa sťa dajaký roj včiel.Ľudia povybehúvali pod brány rad-radom zo dvorov a skúmavo obzerali sa nahor i nadol, konečne všetci, ženičky zalamujúc rukami, bežali teraz už len v lejaku hore mestom.Aj ja som vybehol. Na veži kostola spozoroval som nepatrné porúchaniny; no tým viacej mi svedčil sem-tam popred kostol behajúci a do vnútra sa tisnúci ľud, že do kostola udrel hrom.Bolo mi treba urobiť len niekoľko sto krokov a ešte menej skokov, preto som neľutoval ísť ani v lejaku.V kostole, na moje podivenie, hrom nespôsobil ani viac, ani menej, ako: pred očami chlapov usmrtil Janka pred nimi už skoro von dvermi vychodiaceho od vádzky svojej družky.Pohrozenie úbohej devy, že ho boh potresce — sa teda splnilo.Božie mlyny melú pomaly, ale — naisto.[1]nimbus— vznešenosť, sláva, lesk

Cambel_Trest.html.txt

Pieseň vysťahovalcaVeď som ja, Bože môj,vyrástol na hore;ach, a predsa musímvandrovať za more;vandrovať za morejak vtáčik ten malý,čo zimné vetry muhniezdo rozbúraly.Veselšie ako mnevtáčatku je tomu:keď prijde jarný časvráti sa do domu;vráti sa do domu,z velikej hoc dialy,ak sa mu nad moromkriedla nezlámaly.I mňa čo tam čaká,ktože mi to povie?Či domov vrátim sa…?To iba Pán Boh vie!To iba Pán Boh vie,čo vtáčkom let riadi:azda i mňa eštek Tatrám doprevadí!(1896)

BellaHoral_Piesne-zdaleka.txt

Na deň 24. apríla 1854[1]Na podpecí tlkavica[2]hneď blčí a hneď len žmúri,starká vedľa podriemkáva, starký za stolom si kúri;a tu sused, tam susedka, tu kmotrička a tam kmotor,z pece kukajú dve hlávky — jeden anjel, druhý lotor.Mamička pod nimi mladá kúdeľôčku nadieva si,otec na podnožke sedí a choduľku[3]ohliada si;i vyklepe pipku po nej: „To bol život, už nebude,nikto viacej na tom svete takú nôtu nezahudie!V hrade stáli sme na stráži, tu pán cisár k nám priskočil,hej, susedko, rád by umrel, keby raz ho ešte zočil.,Zajtra, chlapci, do paloša; kráľ mi nechce kňažnu dati;vezmeme, čo nám nedali, tu víno a tu dukáty!‘A nad hradom orol jarý parí kolom ďo kolesa,šťastie veští, výše, výše — blesknul a zmizol v nebesá.Tu zahrmí delo z hradu, skáče husár maľovaný,znejú bubny, surmí trúba, spredu cisár milovaný.Hory za nami sa skryli, desať riek sme preplávali,zajali sme tri krajiny, pod zámkom sme zlatým stáli.A zo zámku kňažná hľadí, líca jej sú ako zore,šatkou kýva, zhúkli trúby, a my ako len to more.Tu vám bolo hlávkam padať — ako lístiu v čas jesenný;potokom tiekla krvička, ako Dunaj rozvlnený.Tu vám bolo sekanice! Ja pres valy, brány bežím:buchlo delo — včerty noha, ja v prachu bez duše ležím.Hej, no či tak? Ale s perom mojím nik sa nepodperí:skočím, sekám z celej duše, len tak fŕkajú ívery.Tým som podstlal v pokoj svätý; potom do taršule[4]nohu;napred! Hurrah! Hej, pán cisár, náš je zámok, sláva bohu!No kto prvý bol na zámku? Kto vzal kňažnu za ručičku?Kto ju vsadil vedľa seba a letí s ňou na koníčku?Nič neviete, môj susedko; to bol cisár, jasná strela,kňažná pri ňom jasné slnce, ako blesk s ním odletela.Len sa ozrel a zavolal: ,Ber si, čo chceš, môj Martinko!‘A ja vidím švarné dievča: ,Na koníka, poď, Katinko!‘Hory za nami sa skryli, desať riek sme preplávali,s cisárovnou a s Katinkou vo Viedni sme v hrade stáli.Z hradu delá zahrmeli, všetky veže zahučali,cisára a cisárovnu ku oltáru sprevádzali.A nad hradom orol jarý parí kolom do kolesa,šťastie veští, výše, výše — blesknul a zmizol v nebesá.To bol orol od Kriváňa, Katinka, my tam pôjdeme,tam dedinka je malinká, tam si i my žiť budeme.Zaslzím: ,Pane cisáru, porúčam vás pánu bohu,ja už zase domov musím, keď nemám len jednu nohu.Žite šťastne s cisárovnou, žite šťastne mnohé letá,[5]aby nikto v svete tomto nad vás oba nemal sveta.‘Tak si cisár cisarovnu — ja doniesol som Katinku.“,A mamička čo doniesla?‘„Aj ty si čo? Teba, synku!“[1]Na deň 24. apríla 1854— R, B 197, 2s.; Kuzmány báseň publikoval po česky vo viedenských Slovenských novinách, 6, 1854, č. 48, s. 1 s názvom Ku slavnému dni 24. apríle, jakožto dni sňatku jeho cís. kr. apoštolského veličenstva Františka Jozefa I. a její kr. výsostí vojvodkyní Alžbětou z Bavor. Ve Vídni dne 24. apr. 1854. — Karel Kuzmány, c. kr. prof. — Ako podtitul gratulácie je v zátvorke uvedené: Sen vojenského vysloužilce slovenského (akoby sa autorovi pri tomto „jednonohom vyslúžilcovi“ — rozprávačovi reminiscenčne ozvala postava „zmužilého“ Revína z preromantickej Běly. — „co u Lipska v stěhno raněn jsa o dřevené noze, ač veselý, šak herdě se kulhal“). — Text je tu uverejnený v českom prepise — z originálu vypadlo len posledné dvojveršie (zrejme sa nehodilo pre rojalistickú gratuláciu!).[2]tlkavica— fakľa, svietidlo[3]choduľka— chodúľ, drevená noha[4]taršula— torba, tanistra[5]Alžbeta(1837 — 1898) — bavorská princezná, manželka Františka Jozefa I., rakúska cisárovná; v parku Bardejovských kúpeľov dodnes stojí jej socha; v zbierkach Matice slovenskej sa zachoval jej portrét od Petra Bohúňa.

Kuzmany_Basne-z-50-tych-rokov.html.txt

Moc pověryDrama o VI dílech. Zpracováno z Jacobsenovy novely Dva světyOsobyNemocná ženaBaba kořenářkaJednookýSnoubenkaSnoubenecLékař

Capek_Moc-povery.txt

BetlémSnad také stával o vánocích Betlém v kostele vašeho dětství; i byli tam tři králové, Jezule, pastevci s ovečkami a kravami, takové malé domečky těch pastevců, kudrnaté stromy a všechno, co si kdo může představit; a vy jste na té kráse mohli oči nechat. Vzpomínám-li nyní, co se nám na věci tak líbilo, myslím, že to hlavně byla kouzelná okolnost, že to všechno bylo tak maličké. Tajemná poezie Betlému je v tom, že je drobný; jeho pohádková krása je ve zmenšení všech rozměrů. Představte si, že by byl Betlém udělán z pětimetrových panáků; myslím, že by budil spíše hrůzu než nadšení.Často tvrdíme, že jsou u nás malé poměry; jsme nepochybně malá země s malými prostředky, ale to se nám, ku podivu, nezdá být něčím kouzelně krásným a poetickým. Vrací-li se člověk z ciziny, shledává najednou, že se Stvořitel u nás příliš nerozmáchl a nevyhrnul si rukávy do práce: spíše pracoval v drobném, trpělivě robě chlumy a rovinky, mírné řeky a zavřené obzory; a že člověk, který po něm přišel, se rovněž nerozmáchl a neprovolal s velikým gestem „toto všechno je mé“, nýbrž rozkrájel zemi na drobné čtverečky polí a místo tvrzí si postavil domečky mezi drobnými jablůňkami a slívami; a tu člověk, který, vraceje se domů, vidí toto vše, vydechne s nadšením, že je to jako Betlém.Ano, je tomu tak: jsme malá země, ale nejsme okouzleni tím, že jsme malá země. Jsou u nás malé poměry, ale všemožně se zdráháme vidět v tom poetickou přednost, hodnou zvláštní chvály a lásky. Naše prostředky jsou skromné a maličké, ale nám se nezdá být pohádkovým úkolem zařídit z nich maličký a čistý Betlém; spíše si myslíme, že se musíme rozmáchnout a zařídit nejprve pětimetrové nebo stomiliónové Centrální nebo Reprezentační Úřady, Ústavy, Instituce a Veřejné Budovy. Všemu, co jsme začali nebo projektovali od památného dne, kdy jsme se stali nezávislým Betlémem, snažíme se vtisknout ráz pětimetrové nebo stomiliónové ohromnosti; čeho jsme tím dosáhli, není velikost, nýbrž jakýsi zmatek; shledáváme najednou, že Betlém je příliš malý.Chce-li Čech něco pomilovat slovem a myšlenkou, nazve to zdrobnělinou; milované ženě neřekne Obryně ani Veležena, nýbrž spíše holčička, hlupáček nebo nějak podobně; má-li rád svou zahradu, nazve ji zahrádkou, a má-li rád svou sklenici, řekne jí sklenička. Chce-li Angličan něco pomazlit slovem, řekne, že je to „dear old“, že je to staré; proto jsou v Anglii staré věci ve vážnosti. My polaskáme věc tím, že řekneme, že je malá; kdybychom chtěli polaskat ministerstvo, nazvali bychom je něžně a nadšeně „naše ministerstvíčko“, a kdybychom mu chtěli tuto lásku projevit důvěrně a co nejsrdečněji, zřídili bychom pro ně určitě domeček se dvěma okny a stolečkem, jako pro panenku. Ale ježto náš poměr k úřadům je pochmurný a nelibý, projektujeme pro ně budovy ponuré a strašné velikosti. Jelikož nemáme srdečně rádi Prahu s jejími obyvateli, mluvíme pořád o Velké Praze. Jelikož nemáme dost něžně rádi svou zem, nemluvíme o chudé drahé zemičce, nýbrž o prestiži, reprezentaci před cizinou a jiných nejméně pětimetrových veličinách.I Betlém se reprezentuje před cizinou; ale reprezentuje se tím, že je malý, ač „nikoli nejmenší mezi knížaty Judskými“; dokonce nereprezentuje se nějakou novou radnicí, nýbrž starým chlévem. Nereprezentuje se před cizinou nějakou padesátičlennou vítací delegací, placenou z peněz chudých ovčáků, nýbrž padesáti chudými ovčáky, kteří zadarmo projevují svou radost a účast s událostí ve chlévě. Reprezentuje se vhodně tím, že tam na novorozeně dýchá vůl a osel, zvířata skromná a užitečná, místo aby na to dítě dýchali dva slavnostní řečníci. Je to zkrátka Betlém spokojený s tím, že je malý, a pravící světu: Pojďte se podívat, jak je to hezké, když dovedeme být malí a chudí. A svět se dívá a může na tom oči nechat.Zařizujeme se špatně ve velkém, místo abychom se zařizovali dobře v malém. Zařizujeme-li se ve velkém, říkáme, že to děláme pro budoucnost. Ale dělat něco jen tak pro budoucnost je jako chystat něco pro strejce Příhodu; lepší a prozíravější je chystat budoucnost samotnou. Nikdy zajisté nevyrosteme na velmoc; ale je velmi pravděpodobno, že budeme malým kouskem velkého řádu evropského nebo světového. Pak nám nebude nic platná žádná lokální a národní megalomanie, žádná mocenská okázalost; ale bude nám mnoho platno všechno, co budeme umět. Čili pro budoucnost se nemají chystat monumentální rámce; pro budoucnost se mají připravovat lidé.Není těžko žít jako chudí a malí, přiznáme-li si upřímně, že jsme chudí a malí; dobrá, nejsme-li Babylonem, buďme chutě a hrdě Betlémem. Nějaký ten spasitel se narodí i dnes spíše ve chlévě než v mramorovém paláci nějaké velkopojišťovny; pohříchu pro samé paláce se nemůžeme dostat k stavění betlémských chlévů.A netlačiž nás, že Betlém je snad příliš malý pro nějaké ty tři krále od východu; horší je, je-li malý pro betlémské pastevce tím, že pro ně nemá krovu ani výživy. A tu jasnou hvězdu nahoře nikdy nezažehnete na státní útraty.

Capek_O-vecech-obecnych-cili-zoon-politikon.txt

Vyhodení študentiSeptembrové slnko žiarilo ako deťom úsmev matky na staroslávné banské mesto, rozkypené po strmých brehoch a kopcoch, čo čnely ta kamsi hore až k bielym oblakom. Maškrtné osy rozletely sa po zlatožltom hrozne a veľkých žltočervených voňavých hruškách, žiariacich ako zápalná obeť jesene z plátených šiatrov štebotavých predavačiek. Čosi sladkého a preca tklivého šírilo sa vzduchom, keď Jožo Lisko kráčal hore trotoárom popri šedých a žltých starých domoch a tlmene osvetlených barokných, kostoloch, vdychujúc do seba plnými pľúcami kúzlo nových, nebývalých dojmov.Bolo to všetko tak neobyčajné, čo zažil cestou. S hlavnej trati odbočil malý vláček s akýmsi miniatúrnym, zúrivo funiacim rušňom po úzkych koľajniciach obrovskými okľukami do hlbokej lesnatej doliny. Zapadli v more hôr, hustých a zamĺklych. Mládenca ovial tuhý ozón. Cesta zdala sa mu byť akousi púťou do poviestkovej krajiny, kde na každej zákrute čakajú naň nové divy. Študenti pustili sa do veselého spevu. Niektorí z nich posadali si na schodíky vagónu, opálajúc nohy nad železničným násypom alebo šúchajúc nimi, keď vláček spomalil tempo, suchý piesočnatý chodník vedúci popri koľajniciach. Konduktori dívali sa na to s bezstarostným úsmevom. A s ľavej strany sa blížila čo raz väčšmi čerstvá rúbaň, ktorej dali na oslavu kráľovnej podobu veľkého E, čo žiarilo červenými klátmi do modravej diaľavy.Po hlbokom horskom tichu Joža Lisku až zarazil staničný ruch a bujný pouličný huriavok, čo ho v meste obklopil. Pod stanicou revaly stroje, a do povetria chŕlily hustý čierny dym vysoké komíny rozľahlého hámru. Poháňal ho divoký potok, rútiaci sa s ohlušujúcim hukotom dolu drevenými žlebmi. A so strán okiadzaly mesto vysokánske komíny ponurých šachiet, ktorými ako by sa boly valily pary a plyny zo samého lávovitého stredu navŕtanej Zeme.Čo skryl sa až sem, do lona zamĺklych pustých hôr, čo utiekol až sem tento rušný, čudný svet so svojimi mosty, bránami, vežami a hradmi, zapadajúcimi tak zvláštne do tohoto starobylého mesta? A či mu to šumí a hučí v ústrety odkliata minulosť, zapudená pred vekmi duchom novej doby v tieto čarokrásne zapadlé kúty?Bolo to všetko ako opojný krásny sen. Jožo Lisko kráčal za svojím čiernym dreveným kufrom, naloženým na bedrá černovlasého rapavého nosiča, vydláždeným zázerom medzi dvoma brehami, do ktorých viedly z každej priečnej uličky a úzučkej trávnatej medzierky nové a nové kamenné či drevené schody. Cesta viedla ho popri akýchsi sklených zámkoch, obtočených nádhernými parky, hladiacich sliepňavými čiernymi očami do kraja, plného hlbín a priepastí. Zastavil sa až proti baroknej soche sv. Trojice pred šedou gymnaziálnou budovou, oprenou do kopca posiateho domcami. Vyplatil nosiča, ktorý mu zaniesol kufor až na dlžiznú tmavú chodbu, a pustil sa hore schodmi do direktorskej, v ústrety svojmu osudu.Postavy, čo ho tam prijaly, hľadely naň veselo a vľúdne. Červenolíci bucľatý drobný direktor s ovislou spodnou gambou bol by so svojou uživačnosťou pristal niekam na plátna Rubensove, kdežto chudý černobradáč s dlhými tenkými fúzikami, v akomsi šnurovanom šedom župane a pohodlných plátených pantofľach, hľadel vpadlými očami na prítomných, ako nejaký na chvíľu vzkriesený umrlec, čo, keď na veži odbijú hodiny a kohút zakikiríka, zas má sa vrátiť v tmavý chladný hrob. Veľký zavalitý pupkáň s odulou tvárou rozliatych čŕt hľadel zapálenými očami kamsi ponad svet do diaľky. A šedivovlasý dlhý muž v čiernom kňazskom odeve vyzeral vo svojom strnulom postoji, s ostrými črtami, končitým kostnatým nosom a zelenými sovími očami, ako zmeravený symbol prísnej učenosti a či sudcovskej necitnosti, čo kedysi vládla vo vysokých múroch tohoto hrdého, právom meča obdareného starého mesta.Z gymnázia šlo sa točitou kamenitou cestou hore brehom popri čiernych bazách a žihľavách, ponad domy a záhrady popri slabom drevenom zábradlí, chrániacom pred skĺznutím do číhajúcej hlbiny. Až tretí rad nad gymnáziom bola ulica, ktorú hľadal. Nad ňou strmel vo výšave tmavý borový háj, pod ňou sbiehalo s brehov do dolín rázovité starobylé mesto so svojimi prečetnými domami a domci. Až dolu hlbokou dolinou vinula sa hlavná ulica, z ktorej vyčnieval hore k nebesiam ako zúfalý výkrik bôľu i vzdychot usmierenia rad vysokých kostolných veží. Tuhý korenistý vzduch vial mládencovi do rozpálenej tvári.Tento prvý svetlý dojem vryl sa hlboko do žíznivej duše študentovej, aby ho sprevádzal na jeho pútiach po romantickom baníckom sídle až do konca. Čosi mladistvého, sviežeho bolo v tých prvých dojmoch a pocitoch, čosi hojivého, uspokojivého.Nie, nesklamalo Joža Lisku toto vľúdne mesto, skrývajúce sa v hlbokých horách so svojím nevädnúcim šťastím. Všetko mu išlo v ňom ako po masle. Báči Menzel, zavalitý strojník s mohutným podhrdlím a večne usmiatou tvárou, privítal ho, keď sa odvolal na spoločných známych, ako starého priateľa a zaviedol hneď do útulnej študenskej izby, hľadiacej s dôverou na mesto, rozprestierajúce sa jej pod nohami. I šálka chutného nerozriedeného mlieka s čerstvou žemľou objavila sa hneď na lacnom nefarbenom stole. O cenu bytu s raňajkami sa hravo dohodli. A ešte toho dňa spriatelil sa nový nájomník poľahky aj s ostatnými domácimi.Večer zahorely doliny a brehy tisícami svetiel. Jožovi Liskovi bolo, keď šiel sa prejsť popred dom a súsedov, ako by sa mu bola pod nohami rozžiarila hviezdnatá obloha, zatiaľ čo na vzdušnej stemnelej nebeskej báni javil sa iba jej matný odraz. Z blízkych i vzdialených študentských bytov ozvaly sa husle a flauty, guitary a krídlovky, doliny a stráne zahlaholily bezstarostne veselým mladíckym spevom, odrážajúcim sa o brehy naproti. A mladý šuhaj rozcítil sa a snil. Bolo mu ľúto, že osud nezavial ho v tieto útulné končiny už dávno.*Ale najväčším prekvapením bola pre Joža Lisku škola. Sotva sa trieda sišla, zvolila si zpomedzi seba na školský rok „predsedu“. Zvolili ho s veľkým oduševnením aklamáciou. Bol to, vysoký, ramenatý počerný šuhaj s podpereným zeleným poľovníckym klobúkom. Bol samý žart a smiech, keď rozprával o svojich minuloročných kúskoch. Rozhliadal sa sebavedome po triede, súc si vedomý svojej popularity. Jeho privrženci argumentovali za neho i tým, že v krčme znesie najviac vína. Zvoleného zodvihli oduševnení spolužiaci radostne na plecia a niesli po triede radostne hulákajúc.Ešte sympatickejší boli profesori. Krátkozraký podkŕmený blondýn so šviháckym cvikrom na nose, s vyžehlenými nohavicami a zelenými topánkami vstúpil do triedy neraz s dohorievajúcou cigarou. Zbadajúc, že ktorýsi študent podriemuje, spustil hneď mravokárnu kázeň (súsedia uisťovali Lisku, že ju počúvajú aspoň po desiaty raz):— Vidíte tú mátohu? — ukázal na spáča. — Akiste vyspáva tu včerajšiu lumpačku. Ten to ďaleko dopracuje! Keby som ho tak z milosti prepustil, mohol by ho ešte voľakedy predstavený v úrade posielať, aby si šiel od nás vypýtať nazad školský plat, keďže je také teľa.Nehorázny smiech bol profesorovi odpoveďou. Povzbudený lacným úspechom pokračoval:— Mňa priviedol sem, vlastne nie sem, ale do prvej triedy, môj nebohý otec (Pán Boh mu daj slávu večnú!) v gätiach. Áno, v gätiach som prišiel, ako sa u nás na dedine v Gemeri nosia. Nemal som inakších šiat. A podívajte sa na mňa dnes! — vypäl sebavedome hruď. — Chodím v salónnych šatoch, v cylindri… Terajšia mládež robí to naopak. Prichádza sem v salónnych šatoch, lumpuje, zadlží sa, čo má lepšieho, pozakladá, a na prázdniny pôjde nejeden domov v gätiach.Ešte originálnejšia figúra bol bradatý, fúzatý šedivec, profesor dejepisu. — V čom skrývala sa sila starých Rimanov?! — zvolal patheticky ako nejaký herec, zastaviac sa na svojej prechádzke po triede. — Azda v mohutných ramenách? — roztiahol ramená prudkým pohybom, ako by bol na povel rozpažil, a rozkročil sa sťa nejaký atlét. — Ó, nie, junoši! — ozval sa afektovane. A poklepúc si ukazovákom pravej ruky na čelo, dodal: — Tu skrývala sa sila starých Rimanov — nemálo prekvapiac touto svojou učebnou metódou všetkých, čo počuli ho po prvý raz.Ináče bol to starý podivín, mrzút, životom zlomený človek. Hovorilo sa o ňom, že dal prepadnúť zo svojich predmetov vlastnému synovi, výbornému žiakovi, ktorý si to naskrze nezaslúžil. Márne prosil ctižiadostivý mladík otca, aby ho bez príčiny netrestal, nerobil mu takú hanbu. Podivínsky chlap vzal si do hlavy, že tým najlepšie dokáže svoju nestrannosť k žiakom, a nedal sa obmäkčiť. Prepadnutý syn sa potom v zúfalstve zastrelil.Mŕtvolne bledý či voskove žltý zeman v šnurovanej šedej attile prednášal mdlo o prenasledovaní prvých kresťanov, ktorí sa vrhali v rímskom cirku so spevom nábožných piesní na rtoch do pažerákov rozľútených šeliem. Márne sa ich snažili „prenasledovatelia“ prehovoriť, aby sa zachránili obetovaním na oltári cisárskej modly. Tvrdošijní blúznivci nedali si povedať. V profesorových poslucháčoch skrsly už vtedy, dávno predtým, než napísal G. Bernard Shaw svoju komediu „Androkles a lev“, oprávnené pochybnosti o mučeníckej gloriole tých fanatikov. „Oživlá mŕtvola“ opisovala im totiž túžbu tých nešťastníkov za mučeníckou korunou tak živo, až sa im videlo, že tie samovoľné obete pohanskej ukrutnosti pociťovaly pri svojej smrti vo svojom fanatizme skôr nejaké neprirodzené tajné záchvaty rozkoše a slasti, než ozajstné muky.Dobromyseľný brucháň, červenolíci mladý profesor matematiky so širokou tvárou cítil sa zrejme akýmsi starším druhom svojich sverencov. Korektný počerný profesor klasickej filologie snažil sa spríjemniť všemožne svoje predmety žiakom a nepozastavil sa ani nad najväčším ignorantstvom. A zdvorilý profesor nemčiny s ostrými výraznými črtami, chodiaci stále v akomsi zelenom turistickom obleku, bol vzorom gentlemana, chovajúceho sa i k svojim žiakom úplne podľa pravidiel etikety. Klasické balady nemeckej literatúry vykladal s neobyčajným oduševnením, deklamujúc ich s vervou a virtuozitou profesionálneho recitátora. Vôbec zdalo sa, že jeho jediným cieľom je upútať žiakov, príjemne vyplniť im hodiny svojho predmetu.Z tohoto rámca vybočoval jedine malý suchý učiteľ telocviku svojimi kočišskými spôsobami, vodiaci študentov v dvojstupoch cez ulicu hore drevenými schodmi baštou do niekdajšej zbrojnice stredovekého starého hradu. Tam i obliekli si študenti akési červené katovské košele a rozbehli sa po telocvičnom náradí.A čo literárne a deklamačné hodiny v študentskom samovzdelávacom krúžku, ktoré shromažďovaly raz do týždňa študentov vyšších tried?! Bolo to pre Joža Lisku hotové kuriózum. Viedol ich malý krvnatý veľkohlavý profesorík maďarčiny s pekným slovenským menom, takto veľký štréber a namyslenec, vytýkajúci Liskovi znovu a znovu nedostatočnú maďarskú výslovnosť. Žiaci prednášali v krúžku cudzie i vlastné balady a vlastenecké verše. Prihlásení kritici rozoberali nemilosrdne ich výkony. Krúžok bol akousi mimovoľnou parodiou na literárne spoločnosti. Študentské literárne výplody a deklamačné výkony s prehnanými divokými gesty a nevhodnými vyrevanými hlasmi vyvolávaly u mnohých prudké nutkania k smiechu. Jožo Lisko bránil sa im, vopchávajúc si šatôčku do úst. Ešte komickejšia bývala mimika deklamátorov, skonfundovaných užaslými a grimasovitými pohľadmi poslucháčstva.Ale výsmešné pohľady a zdrcujúce kritiky nevedely tomu zabrániť, aby sa rodily aj naďalej nové básnické a deklamátorské talenty ani huby po daždi.*Na obedy a večere chodil aj s ostatnými chudobnejšími kamarátmi do študentskej jedálne, alumnea, umiesteného na samom spodku gymnaziálnej budovy, kde vyvárala školníkova žena so slúžkami pre stoosemdesiat hladných študentských žalúdkov. Jedlo sa vo dvoch túrach. Sedeli za dlžiznými stoly. Pred nosom parila sa im už chutná polievka, keď na povel malého zavalitého „seniora“ vstali a so složenými rukami vypočuli stručnú modlitbu:„Bože, požehnaj jedlu nášmu, amen!“a po jedle:„Od koho jedlá a nápoje sú dané, toho meno budiž požehnané“.Jedlo v alumneu nebolo zlé. Najmä tvarohové a lekvárové rezance robila pedelová s pomocnicami znamenité. A pre zmenu zašiel si Jožo Lisko zavše na makové halušky k príbuznému-pekárovi, čo mal na dome nápis hlásajúci hrdo, že tri razy do dňa dostať u neho čerstvé pečivo. Alebo navštívili s bratrancom Ľudom jeho známych, zlatníkovcov, rapavého veselého chlapa s pekným mladým stvorením, kde sa papaly výborné pečienky, štrudle, delikatesné ovocie a zapíjaly lahodným vínom.A boly ešte aj iné radosti. Stalo sa, že Jožo Lisko zobudil sa na klopanie na okno. Zobudila ho tlupa spolužiakov, vybraných v čele s predsedom na nočný výlet. Musel pohádzať na seba šaty, schytiť z kufra šuplík, kus slaniny, chleba a bryndzy, čo mu poslali z domu po jarmočníkoch, a tiahnuť s kamarátmi do nočnej tmy. Pochodovali až do vzdialenej hory, kde rozbalili na čistinke panve, kotlík a zásoby potravín, dali sa sbierať raždie a klásť oheň. Varil sa guláš a po ňom hádzané halušky, uvaľkané na jeho šuplíku. Predseda triedy produkoval sa so zdarom so svojím kuchárskym umením. Domov vrátili sa až o tretej po polnoci.V škole na druhý deň nejedna hlava ospalo kľuckala. Švihácky profesor s cvikrom na nose — hovorilo sa o ňom, že chodí školníkovi za ženou — mal aspoň znovu príležitosť otrepávať svoju obľúbenú mravoučnú rozprávku o gätiach a salónnych šatoch.Ale zato čoskoro špekulovalo sa na nových kúskoch. Javišťom novej dobrodružnej výpravy mal sa stať veľký ovocný sad pod kalváriou. Patril bohatému mešťanovi Maulerovi. Aspoň nemali študenti výčitiek svedomia, že robia škodu chuďasovi. K tomu bol sad dosť osamelý, stranou od ľudských príbytkov.Vyzvedači vyslaní predsedom zistili však, že sad je strážený. Sú v ňom, vraj, vo dne v noci dvaja mocní chlapi, majú tam i búdu a, jako sa dá mysleť, iste aj palice, ba ktovie, či nie aj dáke pištole, flinty.K útoku vybral predseda iba päťčlennú partiu. Najmlčanlivejších, najnebojácnejších. Ako dostal sa medzi nich aj on, nevedel Jožko Lisko pochopiť. Iba jak za zásluhy, čo získal si šuplíkom a slaninou. Vyšlo sa večer po deviatej. Mesiac svietil ako rybie oko. Pod kalváriou bolo vidno skulinami vysokých plotov v sadoch ešte i ovocie na stromoch. V Maulerovom sade stáli pred drevenou búdou dvaja chlapi v dlhých, tmavých mantľoch, s poriadnymi palicami v rukách. Na kroky výpravy zabrechal pes, uviazaný kdesi za búdou.Keď sa študenti presvedčili o tejto nebárs potešiteľnej skutočnosti, prešla ich čoskoro prvotná hrdinská nálada.— Chlapci, dajme my Maulerovým drábom pokoj — rozhodol rozvážny predseda. — Vyfasovali by síce škarede, to je istá vec, ale strhol by sa krik, mohol by sa sbehnúť svet, pribehnúť policia.Ostatní štyria schválili jednomyseľne vodcovu opatrnosť. Utiahli sa do zákutia a vyčkali trpelive, kým sa mesiac schoval za mraky. Potom v polotme vpadli pozorne a ostražite do odľahlého nestráženého sadu, vyškriabali sa dvaja na jablone, traja strážili, a naplniac si vrecká i košele, spúšťali sa po biede dolu. Popreskakoval sa plot, pri čom druh pomáhal druhovi. Museli sa zasa schovať do zákutia, lebo mesiac počal vyliezať zpoza oblakov. Až keď schoval sa znovu, vyšli milí viťúzi zo svojho úkrytu a rozbehli sa domov.Z odľahlej ulice ozvaly sa rázne chlapské kroky.— Policia! — zašeptal Lisko celý zdesený. Vodca však nestratil duchaprítomnosť. Rozkázal druhom, aby pochytili zpomedzi seba tučného Nemlahu za nohy a ruky a niesli ulicou. Ak ich pristavia policajti a spýtajú sa ich, čo to robia, povedia, že nesú domov kamaráta, ktorému prišlo zle. Za Nemlahu rozhodol sa prozreteľný vodca najmä preto, že mal košeľu až nápadne vypchanú jablkami. Nedajbože, aby ho tak niektorý z policajtov ohmatal. Rázne chlapské kroky však zanikly v diaľke. Z dobrodružného stretnutia s policajti nebolo nič. Hrdinovia pustili ťažkého druha na nohy. Korisť dopratali do bezpečia bez prekážky.Zato na druhý deň žasla nad ich hrdinstvom celá trieda. Nabulíkali jej totiž, že sviedli s nočnými strážcami sadu zúrivý boj. Zastrelili huňatého hnedého psa, a vartášov zlúpali palicami, poviazali motúzmi a vopchali im šatky do úst. Musia sa ísť večer presvedčiť, či tí nešťastníci ešte žijú. Síce, niet ich čo ľutovať. Lebo veď otrčili na nich, študentov, nabité pištole a priložili im so pár na chrbát, kým neboli premožení. Zvíťazili a košele napchali si ovocím. Ale čo, keď na ulici len-len že nepadli do rúk policajtom. Naháňali ich potom po meste vyše dvoch hodín. Červené telocvičné košele, čo si poobliekali na výpravu, celé prepotili, tak museli utekať, i polovicu koristi pozahadzovali, aby sa im lepšie bežalo. Ale ušli im preca.*Bolo to pre plachého, zamĺkleho Joža Lisku všetko také zvláštne, nové a neuveriteľné, tie neobyčajné dojmy v staroslávnom banskom meste, tá neslýchaná študentská voľnosť a romantika. Nestihol to všetko ani dobre stráviť, chvíľami pociťoval nad tým akýsi sladký závrat, kráčajúc popri rampe ponad priepastné údolie ako námesačný.*Cítil sa ako v inom svete po šedom pošmúrnom roku strávenom v hrdom pohronskom meste.Tam nevedel ani vydýchnuť. Bolo mu, ako by mu sedela ustavične mura na prsiach.Už z domova odchádzal nerád. Mama bola ťažko chorá, práve narodil sa mu najmladší brat. A otec bol v tie časy akýsi neobyčajne smutný.Bolo mu, ako by niekto násilne trhal ich rodinné sväzky, ako by rodičovský dom nemal už nikdy, nikdy uvideť, akým ho opúšťa.Do školy viedol ho otec. Zomdlená rodička ledva vládala mu vtisnúť na pery materinský bozk. I príroda ako by bola cítila s ním; nebo bolo zamračené, a od samého svitu pršal hustý chladný dážď.Bol by si prial, aby aspoň cesta vlakom, uháňajúcim ponad hlboké doliny a tmavé lesy trvala hodne, hodne dlho. Ale už o krátkych pár hodín oviala ho nešetrne triezva skutočnosť: vystúpili a úzkou uličkou poberali sa k zápisu. Gymnaziálna budova bola stará a tmavá. V parku nad ňou opadávalo so stromov suché hnedé listie. Direktor bol prísny, zasmušilý. A prísne, prenikavé oči mala i stará, šedivá telnatá zádušlivá pani, kam ho otec zaviedol na byt. Spávali štyria študenti, dvaja v posteliach, dvaja v šubládňach, čo sa zpod postiel vyťahovaly, v neveľkej tmavej alkovni.Učenia bolo mnoho. A plachý, rozpačitý Lisko nemal u profesorov šťastia. V októbri prišiel do hrdého pohronského mesta Liskov otec i so svojimi druhmi. Študentík odprevádzal rodiča so slzami v očiach do sedriálneho väzenia, kde za ním zavrely dvere.Potom vrátil sa k svojim knihám. Ale každý štvrtok putoval na koniec mesta do sedrie žiadať si od fiškusa povolenie otca navštívíť. Ešte, že tam našiel slovenského básnika Somolického, pisára u advokáta. Poet bol starý mládenec a tak trochu pijarista, so sedriálnymi úradníkmi dokonale sbratrený. Sotva sa vo dverách objavil a mrkol na pisárov, pribehli mu hneď i dvaja v ústrety. Pozdravili: — Vitaj, kamarát! Čo sa ti bude páčiť?Básnik osopil sa na nich slovensky: — Čo robíte, psie duše voľáke?! Zaháľate, ako vždycky, vidím. Ale teraz aló marš! Skočte niektorý pre povolenie k fiškusovi tu pre môjho mladého priateľa Joža Lisku — ukázal na študenta. — Chce tu vo vašom väzení navštíviť svojho otca. Ale už aby to bolo! — zahnal sa na kamarátov z mokrej štvrti žartovne bakuľou. Fiškus zavolal si aj študenta. Podíval sa naň však celkom ľudsky a povolenie vydal bez odkladu. Svítanie s otcom v návštevnej izbe väznice bolo dojemné. Joža prehradilo až do hlbín duše, že smie s rodičom prehovoriť iba v prítomnosti uniformovaného prísneho inšpektora, i to len dovtedy, kým ten dovolí. Inšpektor prezeral list za listom modlitebnú knihu, čo študent doniesol otcovi. Otec bol zasmmužilý; celá tá návšteva bola akási nezvyčajne trúchlivá.Inšpektor upozornil, že o päť minút bude návštevnej hodine koniec. Nastalo lúčenie. Študent odchádzal zo sedriálnej budovy zronený.— Á, vy ste to, Lisko? Kdeže ste to boli? — ozval sa neďaleko chladný odmeraný hlas. Skľúčený študent zodvihol hlavu o zazrel pred sebou ryšavého triedneho. Povedal mu úprimne všetko.— Vyzeráme! — svraštil profesor čelo. — Žiak maďarského gymnázia navštevuje otca uväzneného pre panslavizmus! To neide dohromady…Čo mám s vami robiť?! — ozval sa po chvíli. — Musím sa poradiť s pánom direktorom — profesora zrejme upokojilo trochu, že o pár týždňov bude tým väzenským návštevám beztak koniec. Liskov otec bude mať trest odpykaný.Na tretí deň vyvolal si Lisku triedny v škole na chodbu. Sdelil mu, že v ústave ho síce ponechávajú. Ale prideľujú mu za spoločníkov dvoch spolužiakov. S iným, než s nimi, nesmie chodiť na prechádzku.Prechádzky boly pre citlivého Lisku iba tortúrou. Spoločníci, šikmooký Kumán odniekaľ od Karcagu a miestny maďarón, panské dieťa, tárali po celú prechádzku protislovenské reči. Keď sa šlo popred dom niektorého nášho národovca, posielali ho do horúceho pekla, surove mu nadávajúc.Triedny dohodol sa zrejme i s dospelým synom-úradníkom Liskovej domácej. Ten dostal za úkol zmaďarizovať Joža čítaním. Ale táto „duchovná kúra“ Emila báčiho bola omnoho príjemnejšia. Dobromyseľný starý mládenec strkal totiž „ohroženému“ študentovi preklady pikantných francúzskych diel, počínajúc Moliérovým „Georges Dandinom“ a mal nešerednú radosť, keď sa chlapča ťažko vžívalo do rozličných šteklivých situácií.*Minulý rok ozýval sa v duši Joža Lisku už iba chvíľami, ako ťažký, nepokojný sen, z ktorého precítal zakaždým k radostnej skutočnosti. Tu nevie nikto, čo prežíval vlani, tu je rovnocenným kompanom, svojim najobľúbenejším spolužiakom, ktorých schvátily zplna do svojej moci romantické mladícke túžby. Tu blúdilo sa po horách a dolinách za mesačných nocí. Na byte sa zúrive činkovalo, a každý týždeň meraly a zapisovaly sa svaly. Dolu pod brehom šlo sa po schodíkoch do starého zeleného domu ku spolužiakovi z Dolnej zeme, kde hrávala domáca slečna tak krásne na klavír a s jej roztomilou počernou sestričkou dalo sa shovárať celkom naivne a úprimne.Boly to ešte posledné dni babieho leta, keď sa mesto rozvlnilo volebným ruchom s hudbami, zástavami, spevom i nočným hulákaním. Študentstvo držalo s oddávnym poslancom mesta, vysokým dôstojným akademickým profesorom a porozhadzovalo šusterské a krajčírske dielne voličom, čo opovážili sa vystrčiť zástavu profesorovho protivníka. Bolo to však všetko marné, lebo zvíťazil preca len neveľký kuľhavý, papuľnatý advokát. Jeho oslavovala potom podgurážená masa, obklopiac jeho dom na hlavnej ulici a revúc mu na slávu. Musel im zarečniť z obloka.Pri výrečnom advokátovi objavila sa však naraz vysmiata tmavovlasá slečinka. Oči tmavé, ako trnky jej len žiarily, keď počala koketne kývať voličom a z dievčenskej rozpustilosti hádzať im bozky.Zástup počal jasať a volať jej na slávu.Aké bolo prekvapenie zamĺkleho Joža Lisku, keď sa bola trieda dať fotografovať. Fotograf sostavil zo študentov horko-ťažko vhodnú skupinu a chystal sa odhaliť objektív, keď v poslednej chvíli pribehlo rozpustilé dievča, známe Liskovi z volebnej obločnej scény, a oprelo sa dvom fešným, veľkým žiakom v popredí o ramená.Až potom sa dozvedel, že je to ich privátna spolužiačka. Jej otec pozýva na konci školského roku profesorský sbor k sebe do záhrady na veľký olovrant, ktorý je súčasne aj skúškou jeho dcéry. Páni profesori, vediaci už sotva o sebe, uznajú na konci bohatého olevrantu či večere, že slečna Giza je vo všetkých predmetoch výborná.O tri týždne zahrali sa na voľby akademici. Napodobnili vo všetkom voľby poslancov, pochodovali s pochodňami v rukách, rečnili, spievali, rozvešali zástavy, ba usporiadali aj komickú srážku dvoch protivných táborov.Gymnazisti sledovali ich počínanie so závistlivým obdivom. Ale zato našli si aj oni zábavku. Jožo Lisko zazrel plný úžasu a rozochvenia, ako schytili so traja osmotriednici v ktorýsi mrazivý podvečer pištiace plavovlasé červenolíce slúžťa, ťahajúce z verejnej pumpy v ulici vo svahu vodu do plechového krčahu a zavliekli ju do domu, iste na byt niektorého z nich. A minúta míňala sa za minútou, a tmavošedý poschodný dom nevracal svoju korisť.A keď napadol sneh a Lisko sostupoval klzkými chodníkmi do školy, zazrel, ako shora i zdola, s prava i s ľava lietajú do štíhleho dievčaťa, zakrúteného do veľkého hnedého vlniaka, snehové gule. Tak mu ho prišlo ľúto. Ozvaly sa výkriky:— Štefi, Štefi! K…a!Nešťastnica nestačila utekať pred novou snehovou záplavou.Až od doháňajúcich študentov dozvedel sa niektoré podrobnosti o spoločnej študentskej milenke, bývajúcej u matky. Jej prečetní ctitelia postávajú u nich v pitvore, vraj, i do druhej po polnoci.A od hornej brány spúšťali sa s indiánskym revom na veľkých sánkach dolu hlavnou ulicou akademici. Vybočili však z koľaje a vrazili do skleného výkladu ktoréhosi miešaného obchodníka.Bol pred ním ľudí hneď celý zástup, iba policia sháňala sa jakosi náramne pomaly.Komíny domov, ktorými boly posiate kopce, vytrvale fajčily. Študenti, bývajúci hore, keď nemali čím kúriť, vyliezali za noci oblokmi a vracali sa o chvíľu s nalámanými kúskami ktoréhosi vzdialenejšieho plotu. Zo súsedovho kradnúť sa nepatrilo.A o vycivenom, bezfúzom, zakrslom krajčírovi s voskovožltou tvárou a gnómsky znetvorenými črtami, bývajúcom v malom starom kamennom domčeku povyše mesta, bájili si študenti, že je to bergajst.*Bolo to ako v povesti, tak to bolo krásne, ten veselý, bezstarostný študentský život v staroslávnom banskom meste v stráni pod borovým hájom. Bolo to ako sladký sen nad ránom, čo tak lahodí, hreje a ktorý snažíme sa zachytiť mysľou aspoň v troskách, keď zrazu prchol do nenávratna.Tým trpkejšie bolo pre Joža Lisku precítnutie.Bolo to ktorúsi stredu okolo olovrantu, keď na dverách študentskej izby, kde býval Lisko samotretí, ozvalo sa rázne klopanie. Do prostej priestrannej izby vybielenej chyže vrazily tri tmavé postavy, za nimi špionský pedel, potuteľne sa usmievajúc.Traja študenti vstali zháčení so svojich miest. Čo prilákalo sem, do strmého kopca, do chudobnej študentskej izby troch vyobliekaných, ináč tak pohodlných profesorov?! Lebo oni to boli: suchý, ružovolíci Natáliš, s hlavou ako chrt, krátkozraký, vždy elegantný Jankó a mŕtvolne bledý zeman Répassy, vyzerajúci tak čudne v šedom zimníku s čiernym kožušinovým golierom a mokrými hnedými kapcami.Poobzerali sa po izbe placho, ako by chceli zistiť, či im nehrozí nejaké nebezpečenstvo.Chrtovitý Natáliš postúpil dopredku.— Obvinení ste, že smýšľate nevlastenecky, píšete protinárodné verše, prekrývate u seba nevlastenecké knihy, dopisujete si s nevlasteneckými elementy na iných ústavoch, že máte tajný krúžok — vychŕlil profesor dlhý rad žalôb ako kúzelník z úst dlžizný ohnivý kotúč.Obvinení neuznali za vhodné ozvať sa. Lisko bol ako vo snách. Celý ten výjav zdal sa mu tak strašideľne neskutočným. Len fúknuť vietor, a hrozivé postavy rozplynú sa jako ľahká hmla.— Otvorte kufry! — ozval sa žltý Répássy hrobovým hlasom. Ochotný pedel priskočil k najbližšiemu.Osmotriednici Valtíni a Žurko zaváhali. Iba prestrašený šestotriednik Lisko poslúchol akosi automaticky. Odomkol. Veľký okovaný čierny kufor, balený matkou s toľkou láskou, odhalil zbabele svoje vnútro: vrchnák s hŕbou listov, kefami, kusom chleba a bryndze, škarnícľou cukru, pár perami a čistými listovými papiermi. Pod ním žltly sa pančuchy, zabelela sa bielizeň a zaleskly škróbené goliere a manžety. Pedel počal to ochotne vykladať na stoličku.Répássymu padol zrak na dve obálky. Boly adresované maďarsky, ale listy v nich slovenské. Potom počal sa prehrabávať v študentových učebniciach a sošitoch.— Podívajte sa do postiel! — rozkázal Natáliš pedelovi. Ten počal vyťahovať nočné košele. Iného nič neobjavil.Valtíni a Žurko smierili sa tiež so svojím osudom. Keď Natáliš pohrozil, že kufry dá otvoriť zámočníkovi, otvorili ich sami.Tam bola korisť už trochu hojnejšia. Pod učebnicami Valtíniho našiel Répássy starú, hrubú viazanú knihu „Walasská sskola mrawů stodola od Hugoljna Gawlowiča“. Roztvorila sa mu asi v prostriedku. Počal čítať:„Wtáka po perj a zpewu poznáwagj, ženy dlauhé wlasy, krátký rozum magj“.— Ani nie zlé — usmievali sa druhí dvaja profesori.Zrazu Valtíni zbledol, ale hneď zaliala tvár mu červeň rozhorčenia. Natáliš vylovil mu so dna kufru sošit veršov… Nazrúc do neho, zhrozil sa a strkal pod nos i kolegom. Krútili hlavami pohoršení. Našli ešte so dve knižky a pár listov. S korisťou poberali sa preč. Ale Répássy zastavil sa hneď vo dverách.— Najlepšie bude, keď pôjdete všetci traja s nami — navrhol.Študenti poslúchli. Sedemčlenový sprievod sa pohol; všetci podopierali sa v snehu a ľade o končité palice. Kráčali nemo, každý pohrúžený do svojich myšlienok.Na námestí pustil Natáliš kolegov s dvoma osmoklasníkmi popredku, sám chytil Lisku pod pazuchu a trochu s ním zaostal… Naraz obrátil sa k nemu vľúdne, skoro priateľsky:— Počujte, Lisko, ale dajte dobrý pozor. Ja by som vás rád zachránil. Ste môj najlepší žiak, je mi vás ľúto. Netajte nič predo mnou, neobanujete… Povedzte mi úprimne, nemáte vy niektorí Slováci tuná tajný krúžok?Lisko zavrtel hlavou.— Možno nemá ani stanov, ale krúžok je to preca — dorážal profesor. — Máme o ňom spoľahlivé dôkazy, škoda vám tajiť. Nehľaďte na svojich kamarátov, tí sú beztak stratení. Hľaďte iba na seba. Ja vám chcem pomáhať.Tak vľúdne, tak priateľsky znely profesorove slová! Len ten sliedivý, chrtí výraz sa k nim naskrze nehodil. Lisko pozoroval na Natálišovi už predtým, že je štréber. Spôsobmi, prednáškami, ktoré dával hektografovať, hľadel zatieniť svojich kolegov. Hovorilo sa o ňom, že sa uchádza o profesorské miesto na akademii. I teraz hľadel byť z vyšetrujúcich sudcov najschopnejším.— Nemali sme krúžku — obrátil sa k profesorovi.— Škoda, že ste nie úprimnejší! — poznamenal profesor. Nedal však videť na sebe rozmrzelosť, tváril sa i naďalej vľúdne.Oba pohli sa za ostatnými.*Toho dňa nechali si ich profesori v škole do pol ôsmej večer. Vyšetrovanie trvalo celých päť dní. Vyšetrovancov bolo so desať. Porozstŕkali ich po jednotlivých triedach a kabinetoch, patrne aby sa nemohli medzi sebou dorozumeť. Na chodbe strážil verný Cerberus — uškŕňajúci sa pedel, klamaný manžel-paroháč.Trieda, v ktorej čakal Lisko, kým príde rad na neho, bola nekúrená. A vonku bola treskutá zima januárová. Ešte, že smel sa prechádzať v mantli od okna k dverám, hrejúc si ruky vo vreckách. Zvony na veži blízkeho kostola hlaholily tak tlivo, tak vážne. Popred školu ponáhľaly sa postavy s vyhrnutými goliermi a čiapkami vrazenými do čela, vyfukujúc pred seba obláčky bielej pary. A vyšetrovancovi nad hlavou ozýval sa dupot a tlmený hluk ktorejsi triedy.Tak cudzím a preca zaujímavo novým zdalo sa mu odrazu všetko, čo vnímal. Ako by sa bol zázrakom vrátil stredovek a on čakal dolu v temnici niektorého hradu na rozsudok súdu rozhodujúceho nad živorom a smrťou a okolo okien chodili katovskí paholci a hrobári, ňuchajúci skorú korisť.Striasol sa zimou a vzrušením. Tieň minulosti pŕchol, a okny valily sa prúdy bieleho denného svetla. Jožo Lisko pocítil zrazu divnú slasť pri pomyslení, že je zdravý, mladý, život má pred sebou. Dvere sa otvorily. Potuteľná tvár pedelova sa objavila.— Máte ísť pred pánov profesorov — zašemotil dákosi zbabelo.Vstupoval do sborovne so zimničným rozochvením. Naposledy kochal sa vedomím, že deje sa niečo neobyčajného, vzrušujúceho. Ovialo ho príjemné teplo.Uklonil sa nemo a zodvihol zrak.S oboch strán dlhého stola sedeli vážni, zasmušilí inkvizítori. Iba drobný červenolíci bucľatý direktor s ovislou spodnou gambou za vrchstolom usmieval sa ironicky.Výsluch viedol dlhý šedivohlavý kňaz v luteráku s bielymi tabličkami pod krkom, ktorého Lisko sotva poznal z videnia.— No, tak čo bude s tým krúžkom? — Však ste ho mali? — Dvoje veľkých pátravých očí zavŕtalo sa cez sklo cvikra do neho. A otázku tú čítal na očiach deviatim červeným i bledým, zvädlým i sviežolícim profesorom.— Nemali — zavrtel študent hlavou.— Netajte, veď ste mávali v noci tajné schôdzky, sú na to svedkovia! — rozhodil sa obstarný kňaz, zahľadiac sa na šuhajca ešte pátravejšie.— V noci?! Kedy v noci? — začudoval sa Lisko úprimne. — Iba ak nás zazrel niekto, keď sme boli v noci na dreve — rozjasnievalo sa mu v hlave, a líca poliala červeň studu.Temperamentný mladý profesorík zapálil sa tiež až po uši. Tučný mladý kolega mu voľačo pošepol. Tváre oboch priateľov oblažil na okamih blažený úsmev. Vedeli iste oba, ako sa v treskutej zime ploty lámu.Potom počalo sa hovoriť o Liskovej korešpondencii s rodičmi, o Valtíniho knihách a veršoch. V študentovi skrsla nádej, že z toho ľahko vyviazne. Samá lapália, a on je do všetkého ešte najmenej namočený. Počal zapierať, i keď o niečom vedel. Nie, kamaráti, Valtíni, Žurko, ja s vami nevyletím, nemôžete to odo mňa žiadať.Vychrtlý Natáliš s čiernymi, až do modra prechádzajúcimi vlasmi počal rozmarne čítať akúsi nepodarenú parodiu na ľúbostné verše, vo forme dosť živého dialogu. Študent vyznáva lásku starej panne, ktorá ho odmieta.Študent:Vyslyšia ma preca, ak majú kus srdca, poľúbia ma vrelo na to bledé čelo a položia hlavu na mú stranu ľavú.Panna Fanny: Ale nech idú, oni šmajchliar!V teplej izbe rozhostila sa na chvíľu akási voľnejšia, ľudskejšia nálada. Unudené a zasmušilé tváre profesorov sa rozjasnily, okolo fúzatých i obholených rtov počal pohrávať úsmev.Natáliš čítal s chuťou:Študent:Ak ma nevyslyšia, smrť moju uspíšia. Neviem, čo sa stane; hodím sa do bane.Panna Fanny: Keby radšej netárali také bezbožné reči!A po ďalších podobných veršoch, v ktorých študent prenasleduje svojou láskou nešťastnú obeť, odmieta ho Fanny čím diaľ ráznejšie. Vtedy rozhorčený počne jej vyhrážať, že ju príde i po smrti strašiť.Študent:A keď polnoc príde, tu ich strach obíde, priskočím, ich kdesi schytím za pačesy: keď ich počnem stískať, ach, to budú výskať!Elegantný Jankó sa rozrehotal, až sa mu tučná lesklá brada triasla. Strhol so sebou ešte poniektorých mladších.Iba Jožo Lisko díval sa, nechápajúc, čo to má vlastne znamenať.Zpod cvikra zablyslo sa dvoje prenikavých očí. — Poznáte tie verše, čo?! — obrátil sa prísny senior k študentovi.— Nepoznám, nikdy som ich nepočul — svedčil Lisko úprimne.— Hm, hm, — zamiešal sa do veci direktor. — Spolu ste bývali, a ani jeho verše nepoznáte? Ani tie protimaďarské vám Valtíni nikdy neukázal?!— Neukázal.— Keby sme vám len verili, môj milý — obstarný chlap v luteráku zadíval sa pred seba jako sova. — Ale čo poviete na toto? — sobral so stola list a počal čítať:„A na toho Manigu si dajte pozor, aby vás dakam do šajtľavy nezaviedol.“— Ani toto nepoznáte, čo?! — ozval sa generálny inkvizítor pichľavo.Lisko pochopil, že profesori sobrali Valtínimu list Mišianku, jeho, Liskovho bratranca. Mišianka totiž ochorel a vystal zo školy. Valtíni mu bol písal domov, ako sa k nim, Slovákom hlásia ďalší a ďalší študenti. Mišianka odpovedal a nabádal k opatrnosti. Jeho list dostali však nešikovne zalepený s podozrivým švíkom. Bolo zrejmé, že správa gymnázia si ho prečítala. Odhodlal sa však zapierať a svaľovať vec na kamarátov.— Nepoznám — odvetil v rozpakoch. — Ja za Valtíniho ani za Žurka nemôžem, ani za nikoho iného. Tí neboli ku mne, sextánovi takí dôverní. — Hlúposti, môj milý — zamiešali sa do reči viacerí profesori. — Nuž, a prečo ste šli k nim bývať? Lisko sa vyhovoril na otca, ktorý sa sišiel s Valtínim na jeho suplikačke a dozvedel sa od neho o lacnom kvartieli.Profesori namietali síce jedno-druhé. Ale bolo vidno, že svoj hlavný trumf už vyhodili. A hlavný trumf solhal. Bol ním Mišiankov list. Hej, už je dobre. Už je zpolovice von z kaluže.Obed v alumneu síce prepásol. Ale popoludní sobral si knižky a šiel do školy. V triede bolo ako v úle. Celý roj spolužiakov sosypal sa naň s otázkami a výčitkami.Odhrýzal sa, ako vedel. Veľmi ho prekvapilo, že so dvaja spolužiaci sa ho zastávali. Strhla sa hádka. Až vtedy si všimol, že ozdobení sú do chlapa trojfarebnými kokardami. Iba on nemal žiadnej. Vyzerá to trochu hlúpe. Nuž, ale veď si môže zajtra i on kúpiť. Azda sa medzi nimi len udrží.Až večer na byte akosi ochabol. Valtíni a Žurko celí horeli od vzrušenia. Keď chceli vojsť do triedy, stáli pri dverách dvaja spolužiaci prichystaní vykopnúť ich. Ani do alumnea ich nepustili. Kým je kto vyšetrovaný, nesmie tam jesť. A ešte niečo. Miesto modlitby pred jedlom spievajú národnú hymnu.Potom rozprávali o výsluchu a spovedali Lisku. Priznal sa im so sklopenými očami, ako sa ich odriekal. — Dobre si urobil — schvaľovali. — Len sa hľaď ty z toho vysekať. Čo máš leteť i ty s nami?!Ich veselosť kontrastovala čudne s Liskovým smútkom, zavineným výčitkami svedomia. Vyšetrovanie javilo sa v ich vylíčení akousi rozpustilou fraškou s množstvom komických momentov. Obvinili ich, vraj, medzi iným, že spievali u šustra Korduľu pesničku s refrénom „zabili sme Maďara“. Vysvitlo, že boli síce raz večer u Korduľov (jeho syn je ich spolužiakom). A, veru, aj vína si poriadne prihli a rozjarení pustili sa do spevu. Ale takej pesničky nespievali, ani jej neznajú.Ktorýsi profesor, dívajúc sa do akýchsi lajstrov — akiste boly to udania nejakého špióna — hľadel podopreť ich pamäť. „Zabili sme ho v noci“ bolo v tej pesničke.Študenti museli sa rozosmiať. Ach, áno, spievali o zabití aj o noci, lenže znelo to trochu inak:„Zabili sme jeleňa, zabili sme ho v no — zabili sme ho v no — zabili sme ho v noci.“Veselá jágerská pesnička vykúzlila úsmev i na zasmušilých tvárach profesorov. Iba veliký inkvizítor v luteráku krútil hlavou. — Nie, nie, neverím. Tá pesnička nebola taká nevinná.Bol to čudný život. Kamaráti boli plní zápalu, i zaspievali si, zažartovali. Iba jemu bolo čo raz otupnejšie. Zdalo sa mu, že druhov zbabele zradil, že sa zadržal podle. Zdôveril sa im s výčitkami svedomia. Vysmiali ho. Blázonko, ratuj sa, ako vieš; čo by sme sa na teba hnevali!Nevedel ani spať. Udrží sa, či neudrží?! A čo, ak mu dajú profesori nejaký reverz podpísať? A jaký to bude preň život, ak sa i udrží? Spolužiaci nebudú mať už k nemu predošlej dôvery, a profesori, hm, — tí ho budú skoro celkom iste prenasledovať. Kde bude jeho hrdosť najlepšieho žiaka v triede?! Konečne, veď v druhom trimestri ani neodpovedal nejak výborne. Áno, bude sa museť učupiť, krčiť, mlčať, dávať sa urážať, ešte väčšmi sa pretvarovať, spriahnuť sa s fanatikmi, zúrivcami, aby odvrátil od seba podozrenie. Bude sa vliecť ako tieň, zapierať zbabele všetko, čo mu je drahé, živoriť biedne, v strachu so dňa na deň, s mesiaca na mesiac ešte celé roky?!Mráz ho obišiel. Cítil, že by dostal odpor k sebe samému.Keď bol na štvrtý deň predvolaný zasa pred profesorov, bol už pevne odhodlaný.Odhodlal sa k vzbure. Na otázky odpovedal smelo, úprimne, až vyzývavo. Na tvárach profesorov zjavil sa úžas. Podivínsky profesor dejepisu počal s ním politizovať. Keď došli tak ďaleko, že Lisko mienil: tu na gymnáziu v slovenskom kraji by sa nemalo maďarsky vyučovať, spraskli profesori ruky nad zimnične horiacim študentom. Osud jeho bol spečatený. Zato však zamyslel sa nevdojak, keď na chodbe počul jedného zo starších študentov rozkladať svojim druhom: „Lisku by nemali vyhodiť, ten si to nezaslúži, je to dobrý chlapec. Urobia chybu, ak toho chlapca vyhodia. Toho by ešte šlo prerobiť.“ Druhovia prijali ho večer s výčitkami. — Vinovatý človek, čo ťa to napadlo? Sám si to kazíš. — Ale jemu bolo po toľkých dňoch zas tak dobre, tak ľahko na duši!A nadišlo posledné dejstvo tragédie. Pustili ich štyroch do jednej triedy. Znamenalo to, že ostatní siedmi vyšetrovaní s omáčky vybŕdli. Tušili už, že vyhadzov ich neminie, nuž, upokojili sa. Dívali sa skôr von okny na mesto a zasnežené kopce, lúčiac sa s nimi v duchu. Žurko vzal kriedu, postavil sa pred tabuľu, nakreslil na ňu veľký kruh a vpísal doň:„Toto je ten tajný panslávsky krúžok, na ktorý sa páni profesori toľko dopytovali.“Bolo už neskoro večer, keď ich pedel volal do sborovne.Mestský farár-katecheta prečítal im tam pred profesorským sborom slávnostne ortiel: Valtíni a Žurko vylučujú sa pre nevlastenecké smýšľanie z ústavu, Lisko a Walner opúšťajú na radu riaditeľstva ústav. Direktor pozval ich na druhý deň na jedenástu, aby si prišli pre vysvedčenia.Opúšťali sborovňu ako nejakú špiritistickú seancu. Nikto neprehovoril ani slova.Vyšli von. Bola krásna zimná noc, sneh chrapšťal im pod nohami. Na vyjasnenej modravej oblohe nad bielymi horami trblietaly hviezdy.Na byte čakal ich Liskov rodák, kupecký učeň Maxo Wachsberger. — Je to pravda, že vás, pädesiatich Slovákov vyhodili?!— Kto ťa to tak nabáchal?!— Hovorí sa to v meste. Zajtra vás, vraj, odovzdajú policii.Vyšlo, že Maxo prišiel sa ponúknuť, že im donesie niečo zo sklepa, aby ich snáď študenti cestou neprepadli. Ale bolo už neskoro. Síce, zásobení od včerajška, beztak nič nepotrebovali.*Na druhý deň spustila moldánky domáca. Aká, vraj, hanba pre ich dom! Akože teraz dostanú na byt nových študentov? Rozkričia ich, nikoho k nim bývať nepustia. Bolo im tých dobrých chudobných ľudí úprimne ľúto. Mať tak peňazí, boli by ich iste aspoň trochu odškodnili.Direktor odovzdával im vysvedčenia s potupnými klauzulami, otcovsky ich napomínajúc. Potom sa ponúkol, že im napíše odporúčanie na iný ústav. Naivných šuhajcov pobúrilo však do duše také „farizejstvo“.Direktorovu nábidku s rozhorčením odmietli. Odchádzali z gymnázia, opľúvaní sfanatizovanými žiakmi z oblokov.— Preč s vlastizradci! — ozýval sa za nimi divoký rev.Popoludní poberali sa s kuframi na železnicu. Cestou stavili sa vo vinárni u Hoška. Zajedli si, zapili, zaspievali. A potom vyšli von, aby sa ešte raz porozhliadli po šachtových komínoch, vežiach, zaviatych uličkách pod hrebeňami vŕškov, podívali sa naposledy na široký starý zámok i na jeho mladšieho štihlejšieho druha, spjatého tak nerozlučne s veselým hýrivým životom a trúchlivým koncom svojej krásnej majiteľky. Lúčili sa ešte naposled s bezstarostnou mladosťou a veselou študentskou voľnosťou. Potom vrazili si čiapky do čela a pustili sa proti nevľúdnemu severáku, v ústrety novému životu.

Kompis_Vyhodeni-studenti.html.txt

SmútokNad Tatrou sa nebo kalí,kalí mraky hromovými;mútny sa Váh i Hron valíkrajmi žiaľom uvädlými.Váh i Hron Slovensko rosí,Slováci doň slzy ronia;Matka Tatra smútok nosí,jej deťom do hrobu zvonia.Hrob ten pre nás zrada čiernado tej zeme vykopala,ktorej krv slovenská vernáneraz v obeť už sa liala.Nesmúť, Tatro, milá mati!Zlož zo seba šat ten tmavý;hoj, — Boh zradu tú prevrátizradcom na ich podlé hlavy.A náš kraj sa zas osviežia vykvitne kvetom novým:Jasný Váh i Hron pobežíspevným poľom Slovákovým.

Chalupka_Smutok.html.txt

Chlapská rečTo som vtedy viezol buky zo Svídova do Východnej. Buky pre nebohého farára Orfanidesa.Bol by som došiel domov za vidna, ale na Drahom dreve zlomila sa mi klanica. Kým som osadil novú, zvečerilo sa. A kým som došiel na krížne cesty, bolo už celkom tma.A čo nechceš — stojí tu krčma Dunnerova, kone samy od seba zastali a náručný významne zaerdžal. Aby ťa, reku, boh skarhal… Kúpil som tie kone od Jana Melicha, kotloša, on ich naučil postávať pred každou krčmou.Skočil som z fúry, zavesil liace na klanicu a vošiel do krčmy.Čo mám povedať? Netrvalo to ani päť minút. Ani bič som neodložil, ani klobúk nesňal. Prevrátil som iba pohárik, utrel si fúzy a pobral sa von. Vo dverách búšil som sa so Zuzou Búgerkou, čo tu slúžila u žida; vyškerila na mňa zuby, i som ju vari potľapkal, ale nezdržala ma. Ako vravím, netrvalo to ani päť minút.Chytal som už liace (židovka vyšla s lampášom na priedomie), vtom… vtom vystúpil z tmy na druhej strane fúry človek s uzlíkom pod pazuchou. Váhavo sa zastavil naproti mne a stál tak chvíľu v zrejmej neistote. Sliepňal proti svetlu zo židovkinho lampáša. V jeho tvári… Dodnes sa veľmi určite pamätám na jeho tvár: v jeho tvári bol vtedy čudný výraz uštvaného zvera. Hlboko v očiach ligotalo sa nemé, skúmavé svetielko. Akoby striehlo vaše pohyby a bolo pripravené vzplanúť každú chvíľu vražedným leskom.Poznal som ho naskutku. No práve to svetielko v jeho očiach zabránilo mi prihovoriť sa mu. Stáli sme proti sebe v nemom a napätom zápase. Nie dlho. Azda ani nie toľko, čo by človek narátal do desať. No cítil som odprvoti, že podľahnem v tom zápase, že nakoniec vztiahnem proti nemu ruku a vyslovím jeho meno. Ale práve v tú chvíľku, keď som už chcel tak spraviť, práve v tú chvíľu prišlo mi na um, že ma on možno ešte nepoznal, pretože svetlo zo židovkinho lampáša svietilo mu rovno do očí a oslepilo mu zrak. A tu vošla do mňa zbabelosť; chytro som sa zohol ku kolesám a tváril sa, že naprávam lônik na osi. Prsty sa mi pritom chveli a srdce sa mi rozbúšilo ako voľakedy, keď som išiel po prvý raz na zálety.Bol som tak skrčený dlho. Dlhšie, ako bolo treba, aby som napravil lônik. Pomaly som sa upokojil, zahanbil som sa za svoju zbabelosť, chcel som už vstať, odhodlával som sa už, ale vtom sa on na druhej strane fúry pohol a pomaly, váhavo odchádzal do tmy. Načúval som učupený za kolesom, ako sa vzďaľoval, a horúca vlna hanby obliala ma od hlavy až po päty.Keď som sa spamätal, cmukol som potichu na kone, sadol som si na oje pred fúru a začal som rozmýšľať o Ondrejovi Madlušovi, ktorého volali Drakom. Neviem ani, kedy začalo pršať; chvíľami som azda driemal, chvíľami sa strhával, švihol bezradne bičom, a znova ma oblievala horúca vlna hanby. Pole po oboch stranách cesty hrdo mlčalo a mesiac, keď vyšiel spoza chmár, odvrátil svoju upätú tvár a dôstojne ako biskup prijal deputáciu drobných obláčkov, ktoré sa oddelili od čiernej chmáry a natešene, s vyjasnenou tvárou ponáhľali sa mu v ústrety.To všetko bolo vzdialené, odohrávalo sa bezo mňa a rozžiaľovalo ma.*Žena už spala. Ale spala tak, aby som videl, keď vojdem do dverí, že ma dlho čakala. Postlala si v kuchyni na lavicu a na stole, konča hlavy, horel jej lampáš, s ktorým chodíme ráno a večer do stajne. Keď som vošiel do dverí… (Predtým dlho som sa očistom motal po dvore a hľadal slová, ktorými jej oznámim, že Ondrej Madluš sa vrátil. „Musím jej to oznámiť,“ myslel som si, „a to ešte dnes, lebo svieti a čaká ma…“) Keď som vošiel do dverí a videl, ako spí a čaká ma, aké široké sú jej bedrá, keď tak leží a čaká ma, zostal som stáť na prahu a držal sa kľučky, lebo som si uvedomil, že je to moja žena, čo ma tu čaká. Potom som sa potichu na prstoch priblížil k nej, nahol som sa nad ňu a znova som si uvedomil: „Toto je moja žena.“ A uvedomil som si to s úzkosťou, s náhlym strachom, akoby to nebolo pravda. Akoby to až dosiaľ bolo bývalo pravda, ale práve od tejto chvíle, keď som si to po prvý raz uvedomil, akoby to nebolo viac pravda. Nachýlil som sa nad svoju ženu a opakoval som si šeptom a čoraz s väčšou úzkosťou, čoraz s väčšou nedôverou: „Toto je moja žena.“V očiach sa mi zahmlilo a hlava sa mi zakrútila, akoby som bol celý večer pil. Sadol som si na stoličku konča jej nôh, díval som sa dlho na ňu a potom som sa potichu zobul, potichu zobliekol a potichu si ľahol v izbe do postele.A jej posteľ, vedľa mojej postele, zostala prázdna až do rána…*Ráno som vstal zavčasu. Tak zavčasu, že svätý Florián, čo visí na stene medzi oblokmi, prekvapene zažmurkal, keď ma videl stokýnať si nohavice. Vyšiel som zo zvyku na priedomie podívať sa, aká sa strojí chvíľa.Ulica bola pustá. Domy s batohmi striech nad hlavou stáli schúlené pozdĺž cesty. Akoby sa chystali opustiť tento prekliaty kraj, akoby ich bol v noci navštívil posol na spenenom koni a oznámil im zlú novinu. Nebo na východe bolo krvavočervené. Stačilo sa podívať na také nebo, aby ti prešli všetky veselé myšlienky. Nič dobré nemôže sa stať v kraji, nad ktorým nebo za rána má takú nešťastnú farbu.Vrátil som sa do izby a obul som si kapce. Žena dosiaľ spala. Pohla sa trochu, keď som vychádzal zo dverí, a spýtala sa ma rozospatým hlasom, čo už mátam tak zavčasu.— So soľou idem… teľcom, — vravím jej očistom.Zahniezdila sa spokojne a usmiala sa zľahka. Nie však na mňa, ale v ústrety príjemnému snu, z ktorého som ju svojím príchodom vytrhol. Aj som to hneď pochopil a vytratil sa potichu na dvor. Prešiel som krížom cez cestu, potom cez potok a cez jarmočné miesto. Zo záhumnia videl som na Drakov dom. Opiera sa o kopec, ktorý sa dvíha nad dedinou. Stojí prostred poľa na úzkom prielohu. Chodník, čo k nemu vedie z cesty od vyžihárne, zarastený je trávou. Domec je nízky, drevený, pokrytý šindľom. Šindeľ je na jednom mieste obtrhaný. To od tých čias, ako sa parobci chceli presvedčiť, či v Drakovom dome naozaj straší.Ďakujem pekne! Nezdá sa to tu práve prívetivé!Nie že by som bol bojko. Nie väčší ako iní. Ale nebolo tu všetko akosi s kostolným riadom. Dom stál uprostred poľa, stranou všetkých domov. Nič dobré netrčalo z toho tŕnia a hložia, čo bujne vyhúklo okolo neho. Každý veru radšej odvracal hlavu, keď mal prejsť popri Drakovom dome. A ja tu teraz stojím a dívam sa naň pozorne, akoby som nemal lepšiu robotu.Slnko začína prihrievať, dvíha sa vetrík, nadúva mi košeľu a šteklí ma popod pazuchy. A náhle sa zaligotala rosa na obilí, všetko sa nečakane zachvelo a rozbehlo sa bystrým trapom naproti slnku. Vykročil som k Drakovmu domu s náhlym rozhodnutím skončiť naraz celú parádu. Podivuhodne pokojne prešiel som cez prieloh. Usmieval som sa dokonca trochu pod fúz a tešil sa, ako ho prekvapím, keď začnem sčista-jasna…Zastavil som sa, aby som si ujasnil, ako začnem sčista-jasna.„Prepáč, reku, Ondrej; tak a tak… Lepšie bude, keď sa dohodneme. Zavreli ťa na päť rokov za to, že si trochu tuhšie klkol po hlave toho maznáka sopľavého. Hej, viem, nič mi nemusíš vysvetľovať; mal si pravdu. Dráždil ťa, vláčil sa ti za Evou a toho večera v krčme pchal ti pod nos pierko, že vraj od nej. Luhal, sopľoš. Eva mala rada teba. Chodila ako bez ducha, keď ťa vzali žandári. Čakala na teba celé dva roky. Ale ty si musel čakať päť. A to je rozdiel. Hej… A raz… Ako by som ti to povedal? Uvidel som ju raz… To som vtedy kosil kúty pri Váhu. Bral som si práve vodu do oselníka. A tu som ju uvidel, ako prechádza cez rieku trochu povyše mňa. Stála prostred prúdu. Jednou rukou držala hrable na pleci, druhou si pridŕžala sukne. Vykasala si sukne vyše kolien a celé stehná mala holé. Čo ti mám ďalej vravieť? Trvalo to chvíľu, kým sa prebrodila cez rieku…“„Znamenitý si ty chlap, Peter,“ čujem už jeho hlas a cítim, ako ma zatrpknuto a trochu posmešne tľapká po pleci: darmo, vidieť na ňom, že árešt ho zmoril. Skrotol, a možno by sa už so všetkým zmieril. No usmejem sa veľkodušne a mávnem rukou:„Vôbec nie znamenitý. Neprišiel som si po poklony; chcem sa s tebou zmerať. Chcem… No, áno, čo sa tak dívaš?… Chcem sa s tebou biť. Nebudeme sa jednať: Eva patrí tebe, ty si ju mal prvý. Ale ja budem mať s ňou dieťa…“Nie, toto mu nepoviem. Toto mu nesmiem povedať.„Ty si ju mal prvý. Ale ani ja sa jej nechcem vzdať. A nechcem ani, aby povedali, že som ti ju predchytil. Musíme sa sprobovať…“Takto som si to vyhútal.Ty, kamarát môj, si iste myslíš:„Pekný si ty vták, Peter; poznám ja takých viťúzov; chceš robiť zo seba hrdinu. Chceš sa lacno zbaviť ženy, ktorú si za tri roky nemohol získať pre seba.“No, ako sa ti páči. Nepoviem už ani slova. Môžeš si hoci myslieť, že robím z núdze cnosť a že sa chvascem tovarom, ktorý mi nepatrí.Ale načo darmo reči šíriť? Takto som si vyhútal, kým som tam stál neďaleko Drakovho domu a kým sa rosa sperlila na zboží. To treba povedať (ale ako to povedať?), že kým som tam stál, sperlila sa rosa na zboží. A premena, ktorá tým nastala v nálade kraja (matná a popolavá zeleň obilia náhle ožila ligotavým leskom), zasiahla i moju náladu. Nebyť toho, bol by som sa možno vrátil zo záhumnia a šiel na Púchalky teľcom so soľou. Ale takto… Pokojne som vyčkal, kým Drak vyšiel so sklonenou hlavou spomedzi dverí, pokojne som sledoval jeho pohyby, ako obchádzal dom, dívajúc sa na lastovičie hniezda pod ústreším, ako potom vzal žŕdku a jedno za druhým zrážal hniezda spod ústrešia. Potom nazbieral na dvore trochu dreva, čo sa tam povaľovalo, a vniesol ho v náručí do pitvora.Všetko je teda tak, ako som si myslel. Je to ten istý Ondrej Madluš, čo raz tak pokojne klkol Sama Jariabka po kotrbe a čo teraz práve tak pokojne zráža lastovičie hniezda spod ústrešia.No, poručeno bohu! Karta leží, karta hrá. Trochu mi to stislo srdce, ale vkročil som odhodlane. Nič sa nezmení, či začnem tak alebo onak. Zastal som iba pred schodíkmi, čo viedli do Drakových dverí. Potom som pomaly vstúpil i hore schodíkmi. Pokojne, s rukami vo vreckách, akoby som išiel večer po kŕmení zapiecť si fajku do susedov.— Dobré ráno, Ondrej!Celkom akoby som si išiel zapiecť fajku do susedov.Kľačal pred ohniskom a sústredene rozduchoval oheň pod panvičkou.— Idem ťa, reku, pozrieť, keď si sa vrátil.Podíval sa na mňa skúmavo spod obočia. Myslel som, že ho uvediem do rozpakov; nemohol ma predsa čakať, nemohol nikoho čakať tak zavčas ráno, deň po svojom návrate. Ale on počkal, kým sa oheň rozhorel, nechal ma čakať, kým sa oheň rozhorel, len potom vstal a ide mi v ústrety. Usmievam sa naň rozpačite.Divná vec, i on sa usmieva a ukazuje mi na stoličku.— Sadni si, keď si prišiel.— Nepoznal som ťa, bratku, — vraví ďalej a neprestáva sa usmievať.A ja sa cítim ako žiak pred učiteľom.— To si ty kŕmil včera pred Dunnerovou krčmou?— Nekŕmil; iba na pohárik som vošiel. A čo?Klopím zrak a krv mi udiera do tváre. Celkom ako žiak pred učiteľom.— Len tak. Myslel som, že si to ty. No…Nedokončil. Hodil rukou, akoby to bola vybavená vec.— Musím tu trochu vyvetrať.Otvoril oblok. Prievan zdvihol prach zo zeme a pruh svetla, ktorý sa rinul dvermi, stal sa naraz hmotným, žiarivým hranolom. Predmety v pitvore sa máličko pohli, trochu sa pomkli na svojich miestach a začali pozorne načúvať šumotu života, čo prúdil za dvermi nad dozrievajúcim obilím. Zreteľne bolo badať netrpezlivý rozruch vo všetkých kútoch izby. Ako keď priložíme ucho na úľ, z ktorého sa chystá vyletieť roj. I mňa sa zmocnil čudný nepokoj, akoby som i ja bol býval tu zavretý dlhých päť rokov a zadúšal sa teraz v prívale svetla a vzduchu. Zľakol som sa čohosi, čo urobím v nasledujúcej chvíli. Roztvoril som naširoko oči a ustrnul v napätom očakávaní.Ondrej Madluš stál rozkročený prostred pitvora a díval sa starostlivo po stenách. Bol to ešte stále pekný chlap, ako tam stál s rukami vo vreckách, v bielej košeli, ktorú pred chvíľou vytiahol z truhly, s hlavou zľahka pozdvihnutou, s vážnou a bledou tvárou.— Musí sa tu trochu vyvetrať, — opakoval ešte raz a znova sa obzeral po stenách.Neviem, či mu mám prikývnuť, či čaká, aby som sa s ním pustil do reči, či je zvedavý na Evu.— Ako myslíš, — vravím a vrtím rozpačite klobúk medzi kolenami.— Aj vybieliť si musím, — dokladá po chvíli a pozrie na mňa s výrazom bezpečnej istoty.Popudzuje ma tá jeho bezstarostná istota.— Priam zajtra vybielim.„A či ja dbám.“ Uráža ma, že sa tu tak pokojne rozkročil. Či azda nevie, že Eva, pre ktorú zabil Sama Jariabka, je teraz mojou ženou? A že mám na ňu právo ako na svoju ženu? To mi ešte chýbalo, aby si sa mi tu vyťahoval popred nos ako najaký pán veľkomožný!— A či ja dbám, vybieľ si hoc aj dnes, — dudrem si popod nos.Stojí teraz vo dverách, tvárou do poľa, opiera sa o zárub a díva sa ponad pole do dediny. Akoby ma tu ani nebolo. Obzrel sa na mňa nedbalo cez plece.— Vravím, aby si si vybielil hoci aj dnes.Celkom ma napajedil jeho veľkopanský móres.Nazdá sa vari, že ho budem prosiť, aby si ma ráčil všimnúť.— No a?Hodil som plecom.Vstávam, že je všetko skončené. Pokojne ma púšťa vedľa seba cez dvere.— Idem teraz teľcom so soľou. Nemáš tam nič?Dobre viem, že nemá na paši ani srsť.Krúti hlavou ako že nie a neprestáva sa dívať ponad pole na dedinu. Viem, kam smeruje jeho pohľad, ale nezaujímajú ma už jeho plány. Prišiel som sem za chlapom, za seberovným, nie za pánom veľkomožným. Bol som už za plotom, keď tu mi prišla na rozum zlomyseľná myšlienka. Obraciam sa k nemu a vravím mu:— Pošlem ti zajtra Evu, ak chceš; pomôže ti vybieliť.To sa mi teda podarilo! Brada mu odkväcla, zaknísal sa, akoby ho niekto búšil do pŕs. S rozkošou pasiem sa zrakom na jeho bledej tvári. Chladne a vypočítavo ako mäsiar, keď prikladá nôž na hrdlo bezmocnému prasaťu, dokladám:— Ale sa musí šanovať; je v druhom stave.Usmievam sa mu bezočivo rovno do tváre. Prichodí mi na myseľ, že možno práve takýmto úsmevom vydráždil ho Jariabek toho večera v krčme. A táto spomienka sťahuje mi tvár ešte v bezočivejšiu grimasu.— Tak zbohom, Ondrej; zajtra ti ju pošlem; bielenie nie je práca pre chlapa.Nemusím vám vravieť, že Ondrej Madluš nikdy chalupu nevybielil. Nikto sa ani nedozvedel, že sa na to chystal, že sa vrátil z áreštu a že tej noci prenocoval doma. Večer, keď som sa vracal z Púchalôk od teliec, videl som zďaleka, že obloky na jeho domci sú znova zavreté. Odišiel a nikto ho viac u nás nevidel.

Chrobak_Chlapska-rec.html.txt

Pelikán— Čože ste mali dnes v škole? — pýtam sa raz svojho decka, sadajúc s ním za stôl k obedu.— Prírodopis, o vodnom vtáctve, — bola roztržitá odpoveď, lebo dobré jedlo lákave sa už parilo pred nami na stole.— O vodnom vtáctve? A ktoréže ste dnes preberali? — vyzvedám sa ďalej, aby som ukázal záujem o učenie dcérkino.— Nuž o pelikánovi sme sa učili, potom…— O pelikánovi? — nadväzujem živo. — No, Sulinka, to je zaujímavý vtáčik, čo?— Ach, veru, jest mi tu, — opačí žiačka, — je taký nekaľavný, s mrzkým zobákom; iné vtáky sú veru tisíckráť krajšie.— Dobre, dobre, Sulinka, ale ja myslím na to, čo pekného vám pán učiteľ o ňom povedal, hm?— Čo? Nič zvláštneho, len že je ešte väčší, ako labuď, že sa živí rybami a že má rád len plytkú vodu…— Nuž ale predsa či si nepočula niečo o jeho krásnej vlastnosti?— Nič.— No, vidíš, Sulinka, tento vták, pelikán, je najkrajším symbolom žertvy a sebaobetivosti, lebo rozpráva sa o ňom, že si rozzobe hruď, keď nemá čím nachovať svoje mláďatá, a že vlastnou krvou ich kŕmieva. Starí kresťania na príklad videli v ňom vhodný odznak nášho Pána, ktorý tiež vlastnú krv vylieval, aby nám pripravil život večný. Prizri sa dobre, keď pôjdeme raz do horného kostola, tam to máš na oltári na dvierkach tabernákula vymaľované.— Ach, veru, otecko, to je nie tak, — vpadá mi malá žiačka so svojou múdrosťou do reči, — to si len starí ľudia tak vymysleli. Pelikán trhá si len páperie, ktorého má moc na prsiach, a ním vystiela si potom hniezdo. My sme sa to tak učili, kdeže krv… Môžem si vziať ešte kúštiček mäska?— Počkaj, počkaj, — hovorím celý zarazený, — dám ti. Ale keď si sa to tak učila, nuž, moja drahá, ja to zo starej školy krajšie viem. Prírodovedci vravia len o vystielaní hniezda páperím, dobre, ale zato zapamätaj si, dieťa moje, i to, čo som ti ja teraz o pelikánovi rozprával. Možno, že je to len vybásnené a že sa vec podľa pozorovania vedy nemá tak, ale, Sulinka, skutočnosť máš všade a vždy tak, akoby na dlani, tú môže poznať každý, ale krásu… Povedz, dieťa, nie je tá rozprávka o krvi pelikánovej sto ráz krajšia, ako skutočnosť s tým páperím? Povedz… No, vidíš, máš slzičky v očiach.Chytil som ju a pretiahol si na lono.— Ja som už dávno pozabúdal, čo som sa o vtákoch kedysi v škole učil, ale toho pelikána nezabudnem nikdy, lebo to, čo mi bolo o ňom povedané, prijal som do seba nie rozumom, lež srdcom. Čo je skutočná mašineria sveta, toho sa naučíš v potu tvári viac, ako ti treba, ale len v kráse najdeš plný život, ktorý vysoko-vysoko stojí nad suchou, holou pravdou. No, o tom potom, keď budeš väčšia.Bozkal som ju na zamyslené čielko a vstal som od stola. A dlho som ešte hútal o tom, čo je lepšie vedieť svetu a čo vy bolo osožnejšie pre dorastajúce nám pokolenie.

Mitrovsky_Pelikan.html.txt

OsobyŠIPUČIN, ANDREJ ANDREJEVIČ, direktor „Banky vzájomného úveru“, nestarý, s monoklom.TATIANA ALEXEJEVNA, jeho žena, 25-ročná.CHIRIN, KUZMA NIKOLAJEVIČ, účtovník banky, starec.MERČUTKINOVÁ, NASTAZIA FEDOROVNA, starena v dlhom kabáte.ÚČASTINÁRI BANKY.ÚRADNÍCI BANKY.Dej odohráva sa v „Banke vzájomného úveru“.

Cechov_Jubileum.txt

Remeslá„Dass die Slawen so leicht Fuss fassen, wird durch manche liebenswürdige Eigenschaft der Einwanderer erklärt, hauptsächlich durch das Talent derselben für Gesang und Musik, die sie beständig begleiten, und durch den regen Sinn für die Künste des Friedens, der sie beseelt.“K CH. F. v. Lutzow(Okolnosť, že sa Slovania tak ľahko zakoreňovali, vysvetľuje sa rozličnými príjemnými vlastnosťami týchto prisťahovalcov, najmä ich nadaním pre spev a hudbu, čo ich stále sprevádza, a živým smyslom pre umenie žiť v pokoji, ktoré ich cele preniká.K CH. F. v. Lutzow)„Illud in laude gentis Slavicae memorandum jure est, quod praeter rusticationem, qua pars anni maxima distinetur, operas sectentur, alibi non facile in agrestium laboribus refendas. Nempe, sicuti locorum oportunitas est, ita illi opificiis vacant.“Matthias Belius(Právom si treba zapamätať na chválu slovanského národa, že okrem roľníctva, ktorým sa zaoberajú väčšiu čiastku roka, pracujú aj na dielach, ktoré sa inde dajú ťažko zladiť s poľnými prácami. Pravdaže, ak je úrodná pôda, vtedy nie sú remeselníkmi.Matthias Belius)

Kollar_Narodnie-spievanky-1-Remesla.html.txt

Sv. Method a UhorskoZ tej príležitosti, že mimo Uhorska, robia sa v Slovanstve prípravy k slávnosti, ktorou roku 1885 oslávilo by sa tisícročie smrti sv. Methoda, právom nadhodila sa otázka: A Slováci čo? to jest, jako zachovajú sa k tejto pamätnej slávnosti? Keby bola doba Mojžišov a Zábojských, dalo by sa tušiť, že i Slovensko oblečie sa do sviatočného rúcha a s vrúcnym srdcom Leva XIII. pridruží sa k vďačným Slovanom, aby náležite a podlžne zasvätilo pamiatku sv. Apoštola svojeho: ale teraz nedá sa viac očakávať, leda že slavnosť odbaví sa v kruhoch domácich, a kde tupropria diligentiai v chráme takom, kde slúži kňaz, verný cirkvi i národu.Hore uvedená otázka zdá sa mi však byť položenou na úzku postať. Ja tú otázku poťahujem na celé Uhorsko, pred i za Dunajom, a premieňam ju na túto kategorickú výpoveď:Celé Uhorsko je povinné vďačne zasvätiť tisícročnú pamiatku smrti sv. Methoda!Túto výpoveď uverejnil som po prvýkráť v pražskom „Pozore“ r. 1862, a vtedy povšímnul si jej i „Hirnök“, ale ostatné maďarské časopisy ju zamlčaly, a tak Uhorsko, vynímajúc baňskobystrické a spišské biskupstvo, zostalo r. 1863 nemé k oslave tisícročnej slavnosti príchodu ss. Cyrilla a Methoda. Obávam sa, že nemým ostane ešte viac k nastávajúcej tisícročnej pamiatke smrti sv. Methoda, lebo keď predošlá uhorská politika zapečatila hrob histórie, terajšia uhorská politika, postavila k nemu strážnikov a janičiarov, aby historická pravda nemohla a nesmela dôjsť vzkriesenia.Kamkoľvek sa človek podíva do uhorských dejepisných kníh o počiatkoch kráľovstva uhorského, vidí samý mam a klam temer počas celej arpádskej doby, a to jako v politickom tak i v cirkevnom ohľade. Uhorských dejezpytcov viedla politická tendencia a protislovanská zášť: nuž a náruživosťou pokalené oko ani nehľadá pravdu, ani ju videť nechce. Čo viac: i tí, čo nahliadajú tmu uhorského dejepisu, nechcú z nej von, aby nemuseli prisúdiť pravdu tam, kde maďarskú minulosť do iného svetla stavajú. Odtiaľ dá sa vysvetliť, že jeden z prvých dejezpytcov maďarských, F. Romer, pri mojom dotaze na istú historickú starožitnosť, už pred dvadsiatimi rokami odvetil mi:„Az eldöntött kérdéseket nem kell bolygatni.“(Rozhodnutými otázkami netreba hýbať). Takú zásadu historického bádania som neočakával. Ona však neutlumila ducha môjho, ale povzbudila ma k tým bedlivejším historickým studiam. Keď dejezpytectvo vôbec pri odkrytí nových a nových prameňov zmenilo mnohé chybné predošlé náhľady: prečo by ono malo nechať vo tme práve dejepis Uhorska? Nuž ale u nás v Uhorsku„lingua fallax non amat veritatem.“(Prov. 26, 28). K vôli politickým chúťkam zpotvoruje sa statistika, ethnografia a skutočná povaha polyglottného Uhorska: prečo nie i historia? Beda tomu, kto hľadá objektivnu pravdu historie! Protiví-li sa výzkum nestranného historika politickej tendencii, hneď ho posadia medzi vlastizradcov. No ale ani toto nespravodlivé, buď z nevedomosti, alebo zo zášti protislovanskej pochádzajúce priliepanie zradcovstva na pravdumilovnosť neodstrašilo ma od ďalšieho bádania. Ja som toho presvedčenia, že opravdivé vlastenectvo nemusí sa opierať o mam a klam; tým menej kresťanstvo.Kto chce studovať dejepis Uhorska IX. — XIV. storočia, musí sa vžiť do tej doby, a názory terajšej doby nesmie prenášať na dávnovekú minulosť, a to ani zo stanoviska politického ani zo stanoviska cirkevného. Podstatnosť cirkve záleží hlavne v článkoch viery, nie ale v reči liturgickej. V Ríme samom o veriacich nelatinského obradu vyslovená bola zásada:„ut fiant catholici, non latini.“A teraz slavne cirkev spravujúci pápež Lev XIII. s tým istým milostivým okom hľadí na katolíkov slovanského, jako na katolíkov latinského obradu. Je to teda buď nevedomosť, alebo zlomyselnosť hľadeť opovržlivým okom na dávny slovanský obrad v Uhorsku. Keby aj sem i tam v cirkevnom pomethodejskom dejepise drievneho Uhorska vedľa katolickeho slovanského obradu vyskytly sa stopy pravoslavného slovanského obradu,[1]má to latinsko-cirkevný historik zamlčať? Aby kto oslávil účinkovanie hierarchie latinskej v Uhorsku, je k tomu treba vnútiť na drievne slovansko-cirkevné Uhorsko pohanské tmy? Pravda nech je pravdou. Uvedenie veriacich slovanského obradu v Uhorsku, Poľsku a Čechách do latinského obradu nesvobodno dľa stredoveku stotožňovať s uvedením do kresťanstva,[2]a hierarchii latinského obradu treba prisúdiť len to, čo jej dľa historických svedoctví náleží.Po tomto úvode pristupujem bližše k veci, ktorú vytknul som si za predmet tohoto historického pojednania.Aby sme dôkladne nahliadli oprávnenosť tej výpovede, že celé Uhorsko je povinné vďačne zasvätiť tisícročnú pamiatku smrti sv. Methoda, musíme roztriediť jej obyvateľov, žeby sme poznali, u ktorých je to nebeské dedictvo, ktoré zanechali po sebe ss. Cyrill a Method. Nemci ho nemajú, lebo sú pozdejšími prisťahovalci. Je ono u Rumunov, Rusov a Srbov vo svojej slovanskej forme, u Slovenov a Slovákov vo forme latinskej, u Maďarov vo forme slovanskej i latinskej.Že uhorskí Rusi a Srbi, ba i Rumuni povinní sú vďačne rozpamätať sa r. 1885 na tisícročie smrti sv. Methoda, o tom nemôže byť ani otázky; lebo pridržujú sa toho slovanského obradu, ktorého pôvodcom bol sv. Cyrill, pestovateľom a rozširovateľom ale sv. Method. Predpokladám tiež o nich, že nebudú nemými, aby jich kresťanský svet nevinil a viniť nemusel z nevďačnosti.Že zadunajskí Sloveni podobne povinní sú zasvätiť ono tisícročie, tiež netrpí pochybnosti; lebo sú potomkami tých otcov, ktorých arcibiskupom bol sv. Method. Ačkoľvek sú teraz latinského obradu, predsa sú potomkami otcov slovanského obradu, buď kyrillského, ktorý bol snaď aj za Dunaj uvedený, alebo glagolského, ktorý bol tam pred zánikom ochránený skrze sv. Methoda.[3]Či rozpomenie sa tam kto, že sv. Method práve za jich otcov trpel potupu a muky vo väzení bavorskom?Čo týče sa nás Slovákov, kto — majúc rozum a srdce na svojom mieste — pochybovalby o tom, že sme povinní zasvätiť tisícročie smrti sv. Methoda? Povinní sme to učiniť i z politického i z cirkevného stanoviska. Z politického preto, lebo keby nebolo bývalo sv. Methoda, bolaby nemecká hierarchia vohnala už vtedy otcov našich do jarma nemeckého a bola by uvalila na nich osud polabských Slovanov. Stredovekých tehdajších biskupov nemeckých netreba si predstavovať čo dákych svätých apoštolov, ktorí boli by v pluviali, pod infulou a s pastorálom hlásali sv. evanjelium Ježiša Krista, ale väčším dielom čo obrnených sluhov nemeckého cisára, ktorí tiahli s vojskom podmaňovať cisárstvu Slovanov; jích apoštolovanie záležalo hlavne v otročení ľudu a sháňaní desiatkov. Uznávajú to i sami výteční nemeckí učenci, Hefele a Giesebrecht. — Poznať ľud a jeho reč, postarať sa o jeho školu a literatúru, to jim ani neprišlo na um. Nie o pastvu sa starali, ale o mlieko a vlnu.Darmo volal Alkuin:„sis praedicator evangelii, et non exactor decimarum!“Nemeckí tehdajší biskupi svojho pyšného politického ducha najjadrnejšie vyslovili, keď r. 900 písali hrubým perom i samému pápežovi, zastavateľovi diela sv. Methoda, o naších otcoch:„Sive velint, sive nolint, Francorum jugo colla submittent.“A Ditmar meziborský (Merseburgensis) neostýchal sa napísať: „Má-li Slovan poslúchať, treba mu dať žrať seno jako volovi, a biť ho jako osla!“Z cirkevného stanoviska preto máme zasvätiť tisícročie smrti svätého Methoda, lebo to sv. evanjelium, ktoré on hlásal a opatroval v chráme i škole na Slovensku, čo nebeské dedictvo prešlo i na nás. Je pravda, že katolíci slovenskí sú teraz obradu latinského, avšak odstúpenie od slovanského a pristúpenie k latinskému obradu neznamená ešte premenu vo viere. Rusi, s Rímom spojení, pri svojom slovanskom obrade nie sú menej katolíkami, nežli my pri latinskom.Nastáva nám teraz hlavná stránka tohoto pojednania, a síce, že i Maďari povinní sú zasvätiť tisícročie smrti sv. Methoda. Pri tomto odseku musíme sa však dlhšie pobaviť, lebo do dejepisu Maďarov nanieslo sa mnoho egyptskej tmy, a jej strážnici sú pri nej až príliš argusovskí, aby sa do nej nedostalo trochu svetla.Posvieťme si na dejepis Maďarov najprv z ethnografického stanoviska, aby sme v ních rozoznali Maďarov od Nemaďarov.Bedlivým a mnoholetým zkúmaním dejepisu prišiel som k tomu základnému poznaniu áno i opraveniu svojeho predošlého náhľadu, že ten národ, ktorý prišiel s Arpádom do Uhorska, nenie totožný s tým národom heegemonným, ktorý v našej dobe nazývame maďarským. Tá mluva, ktorú my nazývame maďarskou, je vlastne (o čom pozdejšie) mluvou Polovcov (Palóczok = Kúnok.)Národu, ktorý doviedol Arpád do Uhorska, prikladajú staré dejepisy dvojaké mená, náboženské a ethnografické. Nazývajú jích Agarenami, Hagarenami, Hagrimami, Saracenami, Ismaelitami, Turkami: teda čo do náboženstva boli Mahomedánmi, a v tomto náboženskom smysle boli Magarmi čili Mahomedánmi.[4]Druhé meno, ktoré jim dejepisy prikladajú, je Ugri. Nestor, aby jich, čo poduralských Uhrov[5]rozoznal od podkarpatských Uhrov (λχρβατι), nazýva jích „čiernymi Uhrami.“ Dľa toho ešte r. 1002 Sedmohradsko (?), kde sa boli zástupy Arpádove prvotne osadily, menovalo sa „čiernym Uhorskom.“ Preto i sám Hunfalvi v „Magyarország statistikája“ má ľud Arpádov za kmeň ugorský (ugor faj). Na otázku: jakej národnosti boli títo „čierni Uhri?“ smele odpovedám, že slovanskej; Maďarmi (Magarmi) boli dľa náboženstva, nie ale dľa národnosti. Proti tomu možné sú ovšem úsmešky, nie však staré historické svedoctvá. Tí, ktorým terajší Maďari sú potomkami zástupov Arpádových, nemajú nič iného, načoby svoju mienku položili, leda problematickú kontinuitu: avšak táto problematická kontinuita maďarstva má svoju pečať doteraz len na Polovcoch (Kúnok = Palóczok), ktorí boli a sú národnosti tej, jakú nazývame maďarskou. Zástupy Arpádove boly Slovania a z čiastky vykrvácaly na bojišti, z čiastky ale splynuli v jedno so starými slovanskými domorodcami Uhorska.Už najstaršia zpráva o tých čiernych Uhroch predstavuje nám jích čo Slovanov; lebo keď pri Chersone napadli sv. Cyrilla,slyšavše poučné slová z úst jeho, prepustili ho so všetkou družinou.[6]Podobne starožitný, keď nie súčasný „Život sv. Methoda“ rozpráva:„Keď prišiel do zemí Dunajských(nekde v terajšom Rumunsku),kráľ uhorský(Arpád),chcel ho(sv. Methoda o. r. 884.)videť. A ačkoľvek niektorí mluvili a domnievali sa, že nezbude jeho bez muky, šiel k nemu. On ale, jako sa sluší na pána, tak ho prijal úctive a slavne, s veselím; a pobesedoval s ním jako sa slušalo obom takovým mužom mať rozmluvy, prepustil ho, obľúbiv si ho a zľúbav, s dary velikými, a riekol mu: Pomni na mňa, ctihodný otče, vo svätých modlitbách svojích povždy.“[7]Pauler síce v „Századok“ prijíma pravdivosť tejto zprávy a domnieva sa, že sv. Method konal vtedy politickú missiu od kráľa Svätopluka k Arpádovi: to mu však nenapadlo, podotknúť i tú jazykovú otázku: v jakej mluve hovoril sv. Method s Arpádom, a to bez tlumača? Ja na túto otázku neznám prirodzenejšej odpovede, nežli tú, že sv. Method hovoril s Arpádom po slovansky. Tak podobne sv. Cyrill tam pri Chersone rečnil k čiernym Uhrom slovansky. Potvrdzuje ma v tom i Regino a Nestor, keď jích tiež nazývajú Uhrami (t. j.u hôruralských bydlivšími), i Konštantín Porph., keď svedčí, že zástupy Arpádove maly svojích vojevodcov, a že Arpád bol povýšený na štíte za knieža dľa zákona. Jako povýšenie kniežaťa na štíte bol obyčaj slovanský: tak tým viac slovávojevodazákonpoukazujú na slovanskosť zástupov Arpádových. Nech proti tomuto preukážu maďarskí dejezpytci jediné slovo maďarské z tej doby! Darmo pri slovách γλα a χαρχα myslia na gyülés a kárt itélő biró: γλα pochádza z γλι (kôš na chlieb, kenyér kosár), a χαρχα z χαρχσιν (čaša, csésze) a vyznamenávajú orientálne hodnosti u kráľovského dvoru: stolníka a čašníka,[8]latinský magisterdapiferorum a magister pincernarum.[9]Na slovanskosť tých čiernych Uhrov poukazuje tuším i pridruženie sa k ním jednej čiastky Kozarov, ktorá pre svoju udatnosť menovala sa Cabarmi;[10]jako i pridruženie a prišvagrovanie sa tých čiernych Uhrov k tunajším Slovanom.[11]K tomuto možno dodať i to, že jim Svätopluk (dľa Thurócziho) popustil Potisie za bydlište. Také pomery nezdajú sa ukazovať na rôznosť národnosti, len na rôznosť nárečia. Je pravda, že jích cisár Arnulf najal proti Svatoplukovi: ale potom vidíme jích uzavierať smluvu so Slovanmi,[12]ale bojovať len proti Nemcom:[13]a jích spojencom.Nuž ale,dato non concesso, povedzme, že „čierni Uhri“ neboli slovanskej národnosti, nastáva otázka: či mohli sa udržať do teraz potomci zástupov Arpádových? Dľa domácich kroník prišlo kabarského a čierno-uhorského ozbrojeného ľudu 216.000 mužov. Dajme každému ženu a štyri dietky, dostaneme 1,080.000 hláv, ale nie nesmrtelných, ba potom zväčša mečom potrených. Keď čierni Uhri r. 892, najatí od cisára Arnulfa, uderili na Svatopluka, Pečenci uderili na jích doma pozostalých strážcov, starcov, ženy a dietky, zhubivše jím tak zárodok potomstva, a boli radi, že Svatopluk popustil jím Potisie. Jakokoľvek potom od r. 900 válečným strachom naplňovali „rímsku ríšu“: hynuli na tisíce a tisíce, až r. 955. boli temer zničení. Taký ustavičný válečný život neslúži veru k rozplodeniu potomstva, a tak čo je prirodzenejšie, nežli mysleť, že zástupy Arpádove z čiastky zahynuly v ustavičných krvavých válkach, z čiastky ale splynuly so slovanskými praobyvateľmi Uhorska, nezanechajúc po sebe ani stopy maďarskej národnosti. Tak ku pr. panstvo čiernych Uhrov v X. storočí siahalo od Rábu až po Orlavu (Erlaff v Dolňom Rakúsku), a na tomto celom území nebolo a niet ani stopy dákej drievnej maďarskosti: kdežto tamejší praobyvatelia Slovenci, navzdor všetkým nátiskom a odnárodňovaniu, dosiaľ sa udržali. Len zo slovanskosti, alebo — keďsa tak páči — z poslovančenia čiernych Uhrov dá sa vysvetliť i to, že opustiac mahomedánstvo, prijali kresťanstvo obradu slovansko-kyrillského. Zákony a napomenutia sv. Štefana pre sv. Imricha neznajú viac domorodých Magarov čili Mahomedánov; znajú len kresťanstvo slovanského a latinského obradu,[14]ktorý od príchodu sv. Vojtecha do Uhorska (r. 996.) začal sa ujímať i na slovanskej pôde Uhorska. Táto okolnosť jasne hovorí, že magarskí čierni Uhri, keď aj docela nezanikli, utratili svoju moc a uvedení boli do poddanstva.Pravda že maďarskému, s politickou tendenciou písanému, dejepisu odporné je priznať, že v kráľoch uhorských, počnúc od Arpáda, prúdi sa nie takrečená maďarská krev, ale slovanská: dejepisec však nesmie tancovať dľa píšťale politických musikantov, ale držať sa historických svedoctví, a len, kde tieto mlčia, aspoň základných a súčasnej dobe zodpovedajúcich kombinácií. V Uhorsku hatila[15]a hatí sa svoboda v bádaní historickom, a veru je div, že sme už aspoň tak ďaleko strhli z neho náličnicu maďarsko-politickú a latinsko-strannícku, ktorá zastieňovala pravdu. Dá Boh, že vyzujeme sa z rozličných predsudkov a dosiahneme ešte viac svetla. Ja aspoň celú dobu arpádovskú mám za slovanskú v ohľade ethnografickom i cirkevnom; ačkoľvek tie pomery už v XII. storočí začaly mať inú tvárnosť s prisťahovaním sa Polovcov (Kúnok = Palóczok), a s tichým postupovaním latinského obradu.Ovšem málo je ethnografických a náboženských svedoctví o slovanskosti Uhorska; avšak ktoré máme predsa sú veľmi vážne, a to tým viac, poneváč protivná mienka nemá (krem nejapnej etymologie) žiadnych. Tak Gesa (Jesse, Jesajáš, Jesa — slav), otec sv. Štefana, nazýva sa Devirom (švagrom poľského Mečislava I.) a manželka jeho Athleida velekňahynou (Beleknegina). Ďalej vo sv. Štefanovi vidí dejepis takého kráľa znázorneného, jakého nám predstavujú tehdajšie letopisy v Čechách a Poľsku. Už ten názov ραλϛ, v jednej gréckej listine zachovaný, a název jehoU dvornikov (V duornici), v jeho zákonoch spomínaný, dosť jasne hovorí. Pridajme k tomu prítomnosť českého sv. Vojtecha a Radlu na dvore kráľovskom, slovanské krstné meno Vác, (Vácslav, Venceslav = Stephanus), slovanský nápis na jeho almužnovom mešci: a môžeme dosť patrne poznať Slovana vo sv. Štefanovi. Nápis„Jesa,kráľ(ραλϛ) Turcie“na korune uhorskej čo jiného dosvedčuje, nežli to, že Carihrad počítal alebo aspoň počítať ho chcel ku kráľom slovanským, Carihradu podriadeným? Sv. Vladislav, ktorého kráľ poľský Boleslav nazýva svojím odchovancom, je nielen dľa svojeho mena, ale i dľa mluvy a obyčajov Slovanom.[16]Konečne, abych nebol zdĺhavým, pripomínam ešte len dve svedoctvá, ktoré predstavujú nám Uhorsko XII. a XIII. stoletia čo zem i ethnograficky i cirkevne slovanskú. Tak Helmold († 1172.) píše:„Quod si adjeceris Ungariam ad partem Slavoniae, ut quidam volunt, quia nec habitu nec lingua discrepat, eousque latitudo Slavicae linguae succrescit, ut pene careat aestimatione,“t. j. pridáš-li Uhorsko k časti Slovanska, jako niektorí chcú,poneváč ani povahou ani mluvou sa nelíši:tak ďaleko zrastie rozšírenie slovanskej mluvy, že nedá sa ani oceniť. Pápež Innocent ale r. 1204. píše kr. Imrichovi:„Nenie to ani novotou ani nesmyslom, že v kráľovstve tvojom sbory rozličných národov v mníšskom rúchu jednomu Pánu slúža;bár tamže jeden je kláštor latinský, kdežto predsa tamže je mnoho gréckych.“[17]Tieto kláštory potom buď Tatarmi boly zpustošené, alebo latinskou hierarchiou potlačené; zostaly po ních len „čestné infuly“, ktorými uhorskí králi vyznačujú kňazov latinských.[18]„Jako ale — počujem namietať — mohol pápež napísať to slovo o jednom latinskom kláštore v Uhorsku, keď tu boli toľkí Benediktíni?“ Áno boli v drievnom Uhorsku glagolsko-slovanskí mnísi(monachi nigri), ktorých už od počiatku XII. storočia k tomu mali, aby prijali stanovy sv. Benedika.[19]Z toho už jasne vysvytá, že Uhorsko, počnúc od Arpáda, do XIII. storočia, bolo slovanskou zemou, sriadenou politicky dľa slovanskej ústavy, cirkevne ale dľa obradu slovanského, ktorého rozširovateľom a pestovateľom bol sv. Method, teda Uhorsko povinné je vďačne rozpomenúť sa na tisícročie jeho umretia.Ale i ten národ, ktorý teraz, ovšem chybne, menujeme maďarským, je povinný brať účasť na slávení tisícročia smrti sv. Methoda, lebo otcovia jeho stali sa účastnými toho kresťanstva, ktoré hlásal a pestoval sv. Method.Prv, nežli bližšie prikročím k dokázaniu toho, musím vyložiť pôvod toho národa, lebo politicko — tendenčný dejepis stotožňuje Uhrov s Maďarmi, a týchto činí potomkami zástupov Arpádových. Keď ale — jako som dokázal — tí „čierni Uhri“ boli Slovania, a Uhorsko ešte v XIII. storočí zemou slovanskou: Ungaria nenie Magyarországom, nenie maďarskou krajinou. Maďari sú len natoľko Uhrami, nakoľko s inými národami spolu bývajú v Uhorsku.Stopujme dejepis Polovcov (Kúnok = Palóczok), a nájdeme tých otcov, z ktorých pochádzajú terajší Maďari.Že Kumáni a Polovci(Kunok és Palóczok)sú jedným národom, to dosvedčuje Nestor, keď na r. 1096. píše:„Kumáni, to jest Polovci.“[20]Dosvedčuje to i sama mluva maďarská, ktorá doteraz je spoločná Kumánom a Polovcom.Po dobe sv. Štefana opäť nalezáme stopy Magarov čili Mahomedánov v Uhorsku; lebo proti ním vydali dekrety sv. Vladislav a Koloman. Títo boli bezpochyby oní Bulhari, ktorí buď s Arpádom prišli do Uhorska (čo je veľmi pravdepodobné), alebo už za doby sv. Štefana vodierali sa do Uhorska a ešte v XIII. storočí obývali v Uhorsku 30 dedín.[21]Vyhynuli však, a poslednú bezpečnú zprávu o ních čítam v dekrete, ktorým r. 1232. vyslovené je interdictum nad Uhorskom.[22]Väčšiu pozornosť obracajú na seba Polovci, ktorí podobne s magarismom vodierali sa do Uhorska. Prvýkráť r. 1086 na pomoc povolaní od zhodeného kráľa Salamona, pod vedením Kuteska, uderili na Sedmohradsko, ale od sv. Vladislava boli odrazení. Podobnú porážku utrpeli r. 1090. Nie tak učinil Štefan II. Keď Polovci, od Grékov v Thracii porazení, okolo r. 1142. utiekli do Uhorska, Štefan nielen jích prijal, no mal jich vo veľkej milosti, ba dával jim i prednosť pred Uhrami. Pamätná je jedna výpoveď, ktorú dáva mu do úst dejepis a v ktorej o roztržkách medzi Uhrami a Polovcami vyslovil sa, že za jednoho Polovca dá obesiť desať Uhrov. Oni boli bezpochyby tí Chalisii,[23]s ktorými potom kráľ Vladislav r. 1151. bojoval proti cisárovi Manuelovi. Panovanie Mahomedánov, pod ktorými bezpochyby rozumejú sa zvlášte Polovci, tak sa rozmohlo, že konečne domorodí Uhri r. 1222. prinútili kráľa k vydaniu „zlatej bully“, v ktorej vyslovuje sa, že mahomedáni a židia nemajú byť nad mincou, soľou a berňou. Avšak „zlatá bulla“, neodpomohla veci; tak pápež r. 1230 v liste svojom boľastne sťažuje si, že v Uhorsku už i mnohí kresťania pristupujú k mahomedánstvu, majúcemu veľké predpráva v Uhorsku.[24]Nadto r. 1238. usadilo sa v Uhorsku 40.000, v Bulharsku 10.000 poloveckých rodín. Tamtým vykázané boly miesta v Potisí: Kuthen, jejích vodca, a poloveckí pohlavári pridelení boli ku kráľovskému dvoru. Prílišne milostivé oko, ktoré kráľ mal k Polovcom, zapríčinilo žiarlivosť a nenávisť medzi domorodcami proti ním; a keď na to Tatari hrozili už Uhorsku, verejne sa hovorilo proti nim že sú vyzvedačmi Tatarov, pred tymito prišlí sem, ahy naučili sa mluvu krajiny. Z toho povstala zbura, v ktorej i sám Kuthen zahynul. Zbura šírila sa ďalej tak, že miesto toho, žeby uhorské a polovecké sily boly sa spojily proti Tatarom, ničili sa Uhri a Polovci na vzájom, áno niektoré čaty polovecké spojili sa i so samými Tatarmi.Tatari, pod vedením Batuchána, preraziac Karpaty, plieňac župy Užhorod, Breg, Zemlín a jiné, spiechali k Pešti. Konečne uhorské vojsko dalo sa na pochod. Batuchan ustupoval, aby prilákal Uhrov na nebezpečné bojište nad Šajavou. Porážka naších bola neslýchaná, a Tatari valili sa jako povodeň po krajine, vraždiac ozbrojených i neozbrojených. Na vianoce r. 1242. po zamrznutom Dunaji prešli za Dunaj a zpustošili celú zem medzi Rábou a Drávou. Konečne koncom marca dostali zprávu, že jích veľký chán, otrávený jedom, zahynul, a následkom toho odtiahli z Uhorska.Prvá starosť kráľova bola, shromaždiť rozptýlených Uhrov a zaplňovať vyľudnatenú krajinu i cudzozemcami. Z tatarskej záhuby mali potiskí Polovci najväčšiu výhodu, lebo nielen že mečom tatarským neboli dotknutí, ale od kráľa obdržali rozličné opustené majetky po krajine a tvorili hlavnú časť vojska krajinského;[25]áno i sám syn Bélov, Štefan, oženil sa Polovčiankou a pyšný bol na to, že sa mohol písať aspoň„Donminus Cumanorum“, keď sa otec písal „Rex Cumanie“.Medzitým, poneváč mohamedánski Polovci ohrozovali i samé kresťanské náboženstvo, pápež neprestával napomínať kráľa a biskupov, aby učinili poriadok s Polovcami. Podobné hlasy ozývaly sa i v krajine — na darmo, zvlášte pod Vladislavom IV., takrečeným Kumanským, buď preto, že matka jeho bola Polovčankou, alebo preto, že bol až príliš oddaný Polovcom. On nielen že s príslušnou prísnosťou nezakročil proti ním, ale i odpraviac od seba manželku viedol bujný život s Polovčankami. Konečne predsa pápež Mikuláš III. doviedol vec ta, že 14. júla 1279 vydržiaval sa snem na ktorý povolaní boli i Polovci. Na sneme ustanoveno, že stanú sa kresťanmi a vynímajúc holenie brady, strihanie vlasov a kroj, prýmu obyčaje kresťanské; že opustia kočovný život a budú bývať nie v šiatroch, ale v pevných domoch; a to na tom území, ktoré jím kedysi od kráľa Bélu IV. vykázané bolo medzi Tisou a Dunajom, a nad riekami Krížom, Marušou a Temešom; že budú mať vlastného župana, podriadeného kráľ. nádvorníkovi. Uskutočňovanie snemového usnesenia vyvolalo odboj Polovcov, ktorý len zbraňou zlomený a ústupkami utíšený bol; áno stály sa veci ešte horšími. Pápež Honor IV. ešte raz zakročil, karhajúc Vladislava pre prílišné obcovanie s pohanskými Neuhrami, totižto s Tatarmi a Polovcami(Tartaris, Saracenis, Neugeriis, paganis). Navzdor tomu veci sa nezlepšily, áno Polovci v tej nádeji, že po bezdetnom Vladislavovi stane sa jejich pohlavár Arbus kráľom uhorským, kráľa 10. júla 1290 zabili. Po jeho smrti nastaly také prevraty, v ktorých sa Polovci temer ani nespomínajú. Bola to doba, ktorú pomenovať môžeme rímsko-hierarchickou a oligarchickou, bez všetkej národnostnej idey. Až konečne kr. Sigmund r. 1407. potvrdil potisským Kumánom a Jasom[26]výsady temer rovné zemanským. V Sedmohradsku nazvaní boli Siculi,[27]z čoho povstalo maďarské Székelyek.Národnostnú mrtvosť prebudilo husítstvo a po ňom protestantismus. Tento roztrhol sa na dvoje: Slováci a Nemci, ktorí za doby Sigmunda veľmi hlavu pozdvihli, chopili sa Luthera, Polovci ale Kalvína, učenie tohoto pomenujúc „maďarskou vierou“. Z tohoto poznať, že drievne náboženské meno Magari (= Mahomedáni) podržali i po prijatom kresťanstve, podstrčiac mu význam národnostný. S kalvinismom šírila sa aj idea maďarskej národnosti.Keď po moháčskej katastrofe povstaly vojny proti Habsburgom, Kalvíni pridŕžali Jána Zapoľu, a aj tým — jako to býva pri podobných zburách — agitovali, že Ferdinand chce jich pozbaviť i mluvy maďarskej. Následkom toho Ferdinand ubezpečoval jich patentom od r. 1527 a 1531, že nechce potlačiť maďarčinu. Odpor proti Ferdinandovi síce bol potlačený, ale obnovoval sa proti jeho nástupcom, a maďarismus stal sa odznakom tých, ktorí horlili za „svobodu“. Tak stalo sa, že Maďari považovali seba za opravdivých synov Uhorska a stotožňovať sa začali s Uhrami. Oni boli Hungari, a prívrženci Habsburgov boli Germani. Tieto výrazy dostaly sa i do snemovných zákoníkov i do školských slovníkov.[28]A tak prišlo, že šlechta, oduševňujúc sa za „svobodu“, spolu sa i maďarisovala. Značný, ačkoľvek netušený pohyb maďarčiny zapríčinil Josef II., ktorý chtiac živú mluvu uviesť do krajiny, r. 1778 tak rozumoval:Hungarica neutiquam pro communi haberi queat. Nullum itaque idioma aliud pro gerendis negotiis aptius deligi potest, quam Germanicum.“Natískanie nemčiny zapríčinilo odpor. Maďari tým viac počali sa ujímať maďarčiny, a od r. 1791. vydobytej kathedry na universite peštianskej, podporovaní tehdajším palatínom.Podal som obšírnejšie tento vývin maďarčiny, aby sme videli, jako sa slovanské Uhorsko stalo Magyarországom, a splnil sa ten prorokov nárek:„Haerediatas nostra versa est ad alienos.“[29]Darmo volali opravdoví uhorskí vlastenci, že hnanie maďarčinv na výšku diplomatickú je nebezpečné, lebo (aspoň vtedy) že je v menšine a nevzdelaná i neschopná k diplomatickému sväzku so susednými štátami.[30]Polovci, otcovia terajších Maďarov, jako celú civilisáciu prijali od slovanských praobyvateľov Uhorska,[31]tak i kresťanstvo; buď bezprostredne, alebo prostredne. Prostredne tí, ktorí boli od mahomedánstva pristúpili ku kresťanstvu slovanského obradu, a ešte dosiaľ sú pri ňom, a preto i starovercami (ó hitüek) sa nazývajú.[32]Sem patria i Polovci v Sedmohradsku (Székelyek), ktorí pôvodne tiež boli kresťanmi ohradu slovanského.[33]Ale i ostatní Maďari, jako to preukazujú od nich do maďarčiny prevzaté kresťanské výrazy (szent, malaszt, pokol, keresztség, pap, alamizsnaatď.), prijali kresťanstvo vlivom slovančiny: teda berú tiež účasť na tom dedictve, ktoré Slovanom zanechal sv. Method.Konečne zahrňme dovedna všetky národy Uhorska a povedzme jim: bývate na území uhorskom pred i za Dunajom, ktoré bolo nekdy arcibiskupstvom sv. Methoda, a tak mali by ste zostať nemými k tisícročnej pamiatke smrti sv. Methoda?*Systematičnosť požadovala, abych neodchýlil sa ďaleko od predmetu pojednávania tohto: preto som sem odložil ďalšie doklady, že Polovci (= Palóczok, Kúnok, Ijászok, Böszörmények[34], Székelyek) sú otcovia terajších Maďarov. Tvrdenie svoje podporujem nasledujúcimi dôvodmi:1. Terajší Polovci a Kumáni, jako i jejích ich súkmenovci(Ijászok, Böszörmények, Székelyek)hovoria mluvu maďarskú, a tak buď ju mluvili i jejich otcovia, alebo nemluvili; jestli mluvili, sú otcami terajších Maďarov: jestli nemluvili, pýtam sa: jakú mali mluvu? kedy opustili svoju otcovskú mluvu a prijali maďarčinu? Našli sa ovšem i takí, čo jakýsi „Otčenáš“ pokladali za pozostatok zaniklej mluvy kumanskej: ale Rössler vo svojich „Romänische Studien“ uviedol ten „Otčenáš“ doslovne a poukázal na to, že je to vlastne „Otčenáš“ v tureckej mluve. Ani niet medzi maďarskými spisovateľmi človeka, ktorý by tvrdil, že Polovci neboli vždycky mluvy maďarskej,[35]lebo nielen že niet svedoctva o tom v dejepise, ale ani neboli v takých okoľnosťach, kdeby boli nútení bývali k zámene mluvy otcovskej; áno na sneme r. 1279, sľubujúc prijatie kresťanstva, vyhradili si podržanie svojích národných obyčajov, k čomu zajiste náleží na prvom mieste mluva národnia.2. Roger, opisujúc plen tatarský r. 1242, podotýka, že Uhri proti Kumánom, r. 1238 prisťahovavším sa do Uhorska, reptali, že prišli čo predchodcovia Tatarov, aby sa obznámili s mluvou Uhrov(linguam facerent sibi notam.)Tejto výpovedi maďarskí dejepisci (Szabó Károly a Szilágyi Sándor) nevedia rozumeť. Oni mala sa teprv obznámiť s cudzou mluvou Uhrov:„holott a kún és magyar közt a legrégibb időtől fogva különbség nem létezett, külön kún nyelv soha nem volt, s a kúnok beszéde, mint máig is utódaiké, a székelyek és palóczoké, csak szójárásilag különbözött a magyarokétől“(kdežto medzi kunskou a maďarskou od najstarších čias nebolo žiadneho rozdielu, osobytnej kunskej mluvy nikdy nebolo, a reč Kúnov, ako podnes jích potomkov, Sikulov a Palócov, len ako dialekt rozoznávala sa od maďarskej)? Pravda, kto v Uhroch, počnúc od Arpáda až do prisťahovania sa Polovcov nevidí tuná slovanských Uhrov (Ugorov), ale Maďarov, ten Rogerovi nemôže, no povedzme zrovna, nechce rozumeť. Kto súdi dľa pravidiel hermeneutických, ten nemôže tej výpovedi jináč rozumeť, leda tak, že mluva tehdajších Uhrov nebola totožná s mluvou Polovcov, ale rozdielna. Táto od polovčiny rozdielna mluva ale ktorá bola? Zajiste tá, z ktorej do polovčiny čili maďarčiny preišly tie prepočetné slová:széna, szalma, gereblye, rozs, borona, borotva, kád, kulcs, kovács, asztal, abrosz, szalona, szalonka, abroncs, donga, gomba, akó, akol, polyva, gerenda, kapa, lapát, kalapács, patkó, szelencze, szerda, csötörtök, péntek, pap, apát, szombat, vesárnap(vecseranap),csónak, ladika, deszka, molnár, komornyík, udvarnok, szolga, uzbeh, zaskodník, verice (dverice, portulaCorp. Jur. Hung.),udvar, nad(u)orispan, ispán, pálca, palojta, köpenyek, unoka, barát, déd, bába-aszony, társ, ablak, lócza, medve, patkányatď. atď., to jest mluva slovanská.[36]3. Predložme si zemevid národnostný Šafárikov z r. 1842 a uvidíme, že (ačkoľvek do r. 1842 mnoho slovanských osád pomaďarčeno) jadro maďarstva je doteraz pri Tise, Kőrösi, Maruši a Temeši, kde jim r. 1238 od kráľa Belu IV. a r. 1279 od snemu vykázané boly sídla. Vidíme jich v Sedmohradsku okolo Rudohoria, medzi Sedmohradskom, Bukovinou a Multanskom, jako boli vtedy, keď sa Štefan, syn tohož Belu IV., nazýval„Dux Transilvaniae et Dominus Cumanorum.“Títo buď sú potomkovia oných 10,000 Polovcov, ktorí r. 1238 osadili sa — vraj — v Bulharsku,[37]alebo ta čo dýkami (lat. sica) ozbrojení strážcovia hraníc uvedení boli, abv zaľudneno bolo územie, ktoré Tatari r. 1242 pod velením Kadana boli zpustošili.[38]— Vidíme jich za Dunajom, kam bezpochyby uvedení boli, keď to územie podobne Tatarmi r. 1242 vyhubené bolo. Vidíme jich tiahnuť sa od Užgorodu (Ungváru) k Budínpešti, práve na tej čiare, ktorú Tatari r. 1242 najviac vyplienili. Možno, že Palóci na tejto čiare, jako i zadunajskí a sedmohradskí, ktorých nárečie rozoznávajú maďarskí spisovatelia čo palócske od kúnskeho, sú potomkami tých Polovcov, ktorí už pred r. 1238 boli sa prisťahovali do Uhorska, a r. 1242 Tatarmi preriedení (?), nie ale vonkoncom vyhubení boli. Všetko toto ukazuje, že Polovci vrazení boli do tela nemaďarského čili slovanského Uhorska, jako jich doteraz spatrujeme.[39]4. Jestli terajší maďarskí Polovci nie sú potomkami tých Polovcov, ktorí do r. 1238 sťahovali sa do Uhorska, vtedy lebo tí drievni Polovci zahynuli, alebo pomaďarčili sa až tu v Uhorsku. Nezahynuli, lebo:a)keď nezahynuli jiné slabšie národy, tým menej zahynuli Polovci, ktorí temer krajinou vládli;b)keď Slováci v Uhorsku následkom tatarského plenu, ktorý jich tuná strašne vykántril, nezahynuli: tým menej vyhynuli potiskí Polovci, ktorí Tatarmi dotknutí neboli;c)keby boli Polovci zahynuli, bolo by zahynulo i meno jejich, ktoré dosial nosia. — Nepomaďarčili sa až tuna, lebo:a)keby sa boli pomaďarčili, museli by mať všetci jednakú mluvu, kdežto nárečová rôznosť medzi nimi povstala tým, že jedni (Palóczok) skorej, druhí (Kúnok) pozdejšie prišli do Uhorska. Na prvých slovančina mala väčší vplyv,[40]na posledných menší, poneváč tito boli v masse kompaktnejšej a v svobode rozsiahlejšej;b)jakonáhle rodina, obec alebo kraj sa odnárodní a zmaďarčí, zanechá i svoje predošlé meno: tak by to boli urobili i Kumáni;c)keby Kumáni, pred r. 1238 boli sa prisťahovali do maďarského Uhorska, boli by dostali dáke meno maďarské, nie ale slovanské Polovci (Nomades);d)dejepis svedčí, že Kumáni mnohých odnárodňovali: nie ale žeby sa boli oni odnárodnili.5. Chronicon Dubnicense o sedmohradskej vojne r. 1345 píše:„Siculi cum paucis Hungaris, qui tunc in medio eorum existebant.“Keby Siculi a Hungari boli bývali jednej mluvy, jedným národom, nerobil by sa tuná taký patrný rozdiel medzi Siculi a Hungari.6. Ratolesť Kumánov boli i Bisermini, ktorí mluvili mluvou kumánskou.[41]Keby boli Kumani mluvili reč domorodých obyvateľov Uhorska, bolo by toto objasňovanie mluvy Biseraminov zbytočné bývalo; zajiste tým prídavkom chce diplom povedať, že i Bisermini mluvia jazykom od domorodého obyvateľstva uhorského odchodným, kumanským.7. Ustavičná zášť, ktorá medzi Polovcami a Uhrami panovala, neukazuje na spoločnú mluvu a splynutie Polovcov s Ugorami v jednu národnosť maďarskú.8. O kráľovi Sigmundovi († 1437) svedčí dejepis, že znal latinsky, nemecky, česky, slovensky, vlasky, francúzky, áno ikumansky.[42]Z čoho patrné je, že pod kumanským jazykom rozumie sa tuná maďarský.Z tohoto všetkého teda nasleduje patrne:a)Mluva obyvateľov Uhorska pred príchodom Polovcov nebola mluva Polovcov, to jest maďarská.b)Mluva obyvateľov Uhorska pred príchodom Polovcov bola slovanská.c)Název Ungarus bol geografický, zahrňujúci do seba všetkých obyvateľov Uhorska bez rozdielu národností.[43]Konečne na otázku:„jako sa stalo stotožnenie (slovanskej) národnosti národnosti čiernych Uhrov arpádovských s maďarskou národnosťou pozdejších Polovcov“?Odpovedám, že tento humbug zapríčinilAnonymus Belae regis notarius. Tento bájkár, buď z nevedomosti, buď schválne zamlčal sťahovanie sa Polovcov do Uhorska v XI. — XIII. storočí. JemuHungarisú tí Polovci (Palóczok), ktorí pred Belom IV. priťahovali sa do Uhorska:Cumani, ale tí Polovci, ktorí pod Belom IV. osadili sa v Potisí (Kúnság). Týchto prisťahovalcov preniesol do IX. storočia a postavil pod prápor Arpáda. Na tomto osnovaný bol a snuje sa úradný dejopis Uhorska, a maďarská politická tendencia vyhlasuje kumánsku, bájkami Anonymusa na drievne slovanské Uhorsko vtlačenú pečať, s hrdým a plným hrdlom za arpádsku, za maďarskú. Tak — jako sa bol Hamuljak vyslovil — Maďari a pomaďarčenci objímajú mhlu miesto Joviša.[1]Nos Bela… eos, qui Romanae ecclesiae in terra nostra sunt inobedientes, iuxta ritum unius cuiusque nationis, qui non sit contra fidem catholicam, compellemus obedire Romanae Ecclesiae. Theiner: Monum. Hung. Hist. I., 124. an. 1234.[2]Christianitas = jurisdictio episcopalis. Lex. Du-Cangii.[3]Sborník Velehradský. J. Vykydal. V Praze, 1883. III, 66. Slovenský Letopis. V, 40.[4]Magarita, magarites, magarizare: Saracenicam impietatem non modo profiteri, ut quidam volunt, sed etiam post abdicatam et desertam religionem Christianam, a qua qui transibant ad musulmanismum, μαγαριζιν dicebantur. Lex. Du-Cangii. Slovenský Letopis, I. 96 atď.[5]Brevis tractatus, quo disquiritur: an nomina Vngaricum et Magyaricum propria vel appellativa. Script. & impresum anno 1810. pag. 4.[6]Fontes Rer. Bohem. I, 13.[7]Fontes Rer. Boh. I, 51.[8]I. kn. Mojž. 40, 1.[9]Buchariorum, Puchariorum, Pohárnik, Pohárnok.[10]Snáď: Chrabari, chrabri.[11]Ipsi Ungarorum non modicam multitudinem ad se sumpserunt. Tak biskupi nemeckí žalujú pápežovi na Slovanov r. 900. — (Albi Chrobati = Slováci) affinitatem cum Turcis et amicitiam contrahunt. Const. Porph. de adm. imp. c. 30.[12]Postquam… Hungari descenderunt in Pannoniam,… anno septimo (899 + 7 = 906)… treugis cum duce Vratislav ordinatis, redierunt. Luitprandus. Antapod. L. II. c. 11. J. Thurocii Chron. P. II. c. 63.[13]Ipsi Ungarorum non modicam multitudinem ad se sumpserunt… et super nos Christianos immiserunt. Ep. Epp. Bavar. an. 900.[14]Grave enim tibi es huius climatis tenere regnum, nisi imitator consuetudinis ante regnantium exstiteris Regum. Quis Graecus regeret Latinos graecis moribus? aut quis Latinus Graecos latinis regeret moribus? Nullus.[15]Nos vidimus MSS. Gothica ut vocant scriptura librum, in quo ritus et caeremoniae veteres ecclesiae Ungaricae fuere descriptae, volumen majus ac in folio. Sed nescio an ex zelo vel praejudicio opus illico acceptum a nobis est, alioque portatum, neque permissum nobis, complura ejusmodi visitare. Kerčelič: Not. Prael. p. 83.[16]Vladislaus ab infantia nutritus in Polonia fuerat, et quasi moribus et vita Polonus factus fuerat. Chron. Galli. I, 27.[17]Fejér: Cod. dipl. II, 446 — 448. Slovesnosť r. 1864. č. 8. atď. Sborník Velehradský. V Prahe, 1884. IV. čl. Cirkev cyrillo-method.[18]Časopis katolíckeho duchovenstva. V Prahe 1882. III, 129 atď.[19]Podobných glagolitov uviedol cisár Karoľ IV. do Emausu v Prahe.[20]Bielovski: Mon. Pol. Hist. I, 782.[21]Slovenský Letopis. I, 107.[22]Sarracenos, sive sint Ungari, sive Bulgari sive Cumani. Theiner: Mon. Hist. Hung. ill. I, 107. Terajší sem i tam po Uhorsku roztratení Bulhari prisťahovali sa až v minulom storočí.[23]Mahomedáni = Magari. Slovenský Letopis. I, 106; 109.[24]O Polovcoch pred r. 1238. srovn. Die ursprüngliche Statsverfassung Ungarns. E. v. Krajner. Wien, 1872. 68 —, 397 —. Fejér: Cod. dipl. Daniel, episcopus Pragensis, in legationem ed Regem Ungariae Deucam (Geusam, Gesam II.) dirigitur… impetratis videlicet quingentis Sarracenis, cum multis muneribus in Bohemiam reuertitur. Letopis Vinc. k r. 1157. Prameny dejín českých II. 425. Fejér: Cod. dipl. III. 2, 153. an. 1229. etc. Theiner: Monum. Hist. Hung. I. an. 1221, 1231, 1232, 1233, 1234.[25]Multitudo Cumanorum de finibus Ungariae prorumpens. Cont. Cosmas ad an. 1252. Cum maximo exercitu Ungarorum et Gumanorum. Ann. Salisb. ad an. 1252. (Stephanus) exercitum infidelium, inhumanurum scilicet hominum Comanorum, producens. Cont. Cosmae ad an. 1260. Rudolphus… circa aquam, que vocatur Morawa, ubi in vicino aqua Tya alias Dyge conjungitur ipsi Morave, ducens in comitatu suo Ungaros et Comanos. Fontes Ker. Boh. III, 316. ad an. 1278. Insonuit rumor (Pragae) de adventu Cumanorum et infidelium Tartarorum. Ib. pag 565. ad an. 1253. Innumeram multitudinem inhumanorum hominum Cumanorum, Vugarorum et diversorum Sclavorum, Siculorum et Vualaorum, Vezzerminorum et Ysmahelitarum; scismaticorum eciam, utpote Grecorum, Fulgarorum, Rusciensium, Bosnensium hereticorum- Ib. p. 569. ad an. 1260. Fejér: Cod. dipl. IV. 2, 179. an. 1253.[26]Iasones, Jazyges, t. j. časť Polovcov, ktorá ozbrojená bola lučišťami, maď. íj.[27]Lat. sica, slov. dýka: teda dýkou ozbrojení Polovci. — Cum Siculis Nobilibus et valida gente. Chron. Bud. Siculi cum paucis Hungaris, qui tunc in medio eorum existebant. Chron. Dubnicense, ad an. 1345.[28]Pravdepodobné je, že kalvíni i luteranských a vôbec Slovákov, ktorí držali s Habsburgami, menovali Germanmi a Teutami čili Tótami.[29]Abych sa mohol vrátiť k vytknutému predmetu, ostatné dôklady o totožnosti Polovcov a Maďarov podám dolunižšie.[30]Brevis tractatus pag. 16.[31]Slovenský Letopis. IV, 199.[32]Dosiaľ asi 80.000 Maďarov v brežskej, satmárskej, sabolčskej, marmaroškej atď. župe k tomu obradu náleží.[33]Simon de Keza: Zaculi… Blackis commixti literis ipsorum uti perhibentur. Keď Sikuli r. 1290 užívali písmo, ktoré Rumuni, t. j. kyrillské, boli zajíste tiež obradu kyrillského jako Rumuni.[34]Terram Biserminorum: hii erant Saraceni et Comanicum loquebantur. Fejér: Cod. Dipl. IV. 1. 426; 433.[35]Magyar történelmi tár. Pesten, 1856. I, 3 — 68.[36]Srov. Brevis tractatus pag. 13.[37]Fessler, II, 488.[38]Rudanam — argentifodinam. Roger. c. 20.[39]Cod. Dipl. IV, 1, 213. III, 1, 264. 2, 151. IV, 3, 183 atď.[40]Slovesnosť r. 1865, č. 21, str. 367.[41]Terram Biserminorum: hii erant Saraceni, et Comanicum loquebantur. Fejér: Cod. dipl. IV. 1, 426; 433.[42]Horváth. 32. 33. I.[43]Srov. Brevis Tractatus pag. 14.

Sasinek_Svaty-Method-a-Uhorsko.html.txt

OndrejOndrej je Cigán a môj spoluväzeň.Ačkoľvek už piate leto neoprelo naň slnce vyše hodiny denne, predsa je ešte vždy čierny, ba so dňa na deň černejší, ako by mu krv vyschýnala. A v tých plátenných, áreštantských hábach vyzerá ako za mlynára preoblečený mladý čert: smiešny a predsa strašný. Chudý ako tá trieska, trčia z neho všetky kosti. Hlboko v hlave sedia mu nehybné oči, jedno slepé, zatiahnuté beľmom a obe podbehnuté belasými žilkami. Zuby ako koly hrubé, sinavé pery, na hrdle červená šatka, vraj „od ždravia“, ruky skľavené, nohy veľké, široké, ako má hus, a k tomu vyvrátené ako krtičie rylá.Takto vyzerá môj Ondro.Robiť nevládze, lebo ho kole a sa znojí, uznali ho za chorého, a z nariadenia lekárovho mal by sa prechádzať s nami „panskými“ áreštantmi dve hodiny denne, ale strážnici, aby nemuseli dva razy dvere zatvárať, vezmú mu z prechádzky týždenne čo len tri-štyri hodiny, lebo je „len Cigán“, rád sedáva na posteli (čo mu je vždy zima), a tak sa hnevajú naň, že vždy musia s ním krik robiť.Ale neradi ho vidia aj ostatní Cigáni, s ním v cárku zavretí, lebo je málomluvný, nesadá s nimi do kola, nenávidí smiech, je zlostný, rád sa bije a každý týždeň je v „čiernej“ na holej zemi a bez jedla. Tam potom zmäkne, poplače si a na druhý deň je tam tým „krotším“, mne sdielnejším, keď sa mu na prechádzke prihovorím, poľutujem ho a mu dačo podám.Ondro je chorý, suchotár; ale to ešte z áreštu nevyslobodzuje. Tu ti pred časom nepomôže iba — smrť.História Ondrova je veľmi krátka, kratšia ako sa on sám nazdáva, lebo nepríde už k nej iba jeden punkt.Má dvadsaťtri rokov, ale vojakom nebol. No vyslúžil si on svoju „kapituláciu“[1]v árešte. Ženatý je tak po cigánsky, ale z čistej lásky, už sedem rokov. A keby jeho Róza bola taká verná ako on, nebolo by krajšieho manželstva.On vlastne ani nemôže jej byť neverným, o to dbajú žandári, ktorí ho už štyri razy odovzdali súdu, a tento zas áreštu, kde Ondrej vysedal už spolu pol piata roka a teraz mal by ešte pol štvrta. To by ho tak netrápilo ako to, že Róza už dávno má druhého muža, a jemu ako z áreštu vyšla, ani nepísala.Ondro rozprával mi, zpočiatku si myslel, že pán veľkomožný fiškál neposiela Róze jeho listy, že je ako nie sobášený s ňou, preto jej písal potom ako „sestre“, ale ani tak nič, až mu noví áreštanti Cigáni povedali, že Róza naň viac ani nepomyslí… Preto jej už teraz odkazuje, aby ho nečakala v dedine, lebo ju zabije, ak sa k nemu nevráti. On jej uzná, odpustí, ale len ak bude zase jeho ženou, ináč čaká ju smrť! Lebo on vlastne viac pre ňu ako pre seba dostal sa už po štvrté do áreštu. Pre ňu ukradol plátna, čižmy a ak aj čo na zjedenie vzal, vždy prvô na ňu myslel.Hriechy jeho počínajú sa s jednou „hnušnou hušou“, za ňu aj Róza odsedela osem týždňov. Aj tie dostala iba náhodou, lebo už aj vtedy bola „prešibaná“, posielala iba jeho kradnúť. Ale raz išli v noci cez voľáku dedinu, ohlásila sa na nešťastie hus zo dvora, do Ondra ako by strelil, nezdržal sa, Róza ho ešte podvihla cez plot a Ondro šťastlive zapchal husi gágor, že sa viac neohlásila, iba ak krídlom trepla, nôžkou trhla. Psa na dvore nebolo, gazdiná nezbadala. Vzala Róza hus pod sukňu a ponáhľali sa behom preč. Prišlo im cez horu. Tu im napadlo, že ak pôjdu do koliby, bude pýtať aj otec (mať bola v Nostre)[2], aj sestra, švegeriná s deťmi — nedostane sa im nič. Vošli do hory (noc bola jasná), Ondro rozložil ohňa. Róza zatiaľ prešklbala hus, rozrezali na dvoje a poď na ražeň. Perie spálili, aby nebolo ani znaku po husi. Nebolo im treba ani soli, ani chleba, a húsku spoločne strovili, keď — tuliby! — horár. Poľoval, prišiel za nosom čiže dymom.Ondro s Rózou sa rozbehli, ale horár, že ak nestoja — strelí. Nedbali, len v nohy! Strelil, len tak lístie nad nimi sprašťalo, ako sám Ondro rozprával.„Ten nešpašuje,“ myslí si Ondro. „Róza, štoj! Máš len jeden život, ak ti ten vežme, čože už potom bude ž toho šveta? Ja vežmem na šeba“ — a zastali.Horár zaviedol ich na obecný dom, odtiaľ k žandárom. Tí ich vzali natvrdo. Ale keby Róza nie, Ondro by bol tajil, čo by ho boli „žabili“. Čím mu viac kládli poza uši, tým bol tichším. On len tvrdil, že hus našli v priekope zdochnutú. Ale Róza sa priznala, lebo hneď ráno zvedelo sa, čia bola hus, a ju nalakomili, že sa jej nič nestane, ak zradí, ako čo bolo, kto ukradol a ako?Už hneď tu sa začína jej nestálosť k Ondrovi, aby seba vytiahla, zamočila jeho.Ondro teda vzal všetko na seba, ba ešte zastával Rózu, že ona je celkom nevinná; „tú nech hneď puštia domov“.Keď im súd vyšiel, Róza musela odsedieť osem týždňov, Ondro šesť mesiacov.Vo väzení sa aspoň vídali, usmiali jeden druhému, a Róza keď vše dlážky po kanceláriách umývala, nasbierala Ondrovi močky a povedala po cigánsky, kde ju „na lufte“ (prechádzka vo dvore) položí, a ľahko niesli pokutu. Ale Róza odišla domov a hneď si našla druhého muža, doniesli chýr noví áreštanti-Cigáni.Ondro keď sa vyslobodil, aby si Rózu nazpät získal, chcel spraviť dáke príchodnô — hostinu. Slaninu už bol z komory cez oblok vyložil, ešte chcel trocha múky zo suda načrieť. Ale bola tam kdesi sliepka na vajciach, drgnul nohou trocha do koša, sliepka zavrešťala, gazdiná vybehla z izby, že tchor, porobila krik, gazda bežal na dvor, ledvy stačil Ondro z komory vyskočiť — gazdovi do náručia.Dostal rok.Po roku zase len Róze odpustil a už na ceste domov idúc hútal, čím by sa jej zafatingoval. Akémusi pláteníkovi z voza šťastlive pojal tri rífy plátna, ale pri čižmách s krásnymi žltými podkovičkami ho dochytili a našli v uzlíku aj plátno.Nebol ani doma, a dostal sa znova na pol treťa roka do Leopoldova, kde ho naučili aj trochu čítať a písať. A robil tam pri kováčoch, vrátil sa teda po železnici, riadne oblečený, aj ešte sedem korún vo vačku. Tie dá všetky Róze, len aby ho chcela.Róza trocha ho aj, kým trvaly peniaze a hostiny. Po hostine ale strhla sa medzi ním a Róziným frajerom zvada, bitka a Ondro tak trafil mlatkom zaraziť po hlave Fera, že hneď ohluchol. Ondro sa naľakal, odišiel na lúku do senníka nocovať, opitý rozkladal oheň a podpálil senník.Dostal štyri roky. Dosť sa on pri pojednávaní bránil „pani veľkomožnej šedrii“,[3]že bol opitý, že len náhodou podpálil senník, že bol prázdny; potom aj tak proboval, že veď on v tej dedine, kde sa narodil, aj kde za mladi býval, neukradol ani pod necht, ale nič mu to nepomohlo, ako ani tajenie, že nebol ešte len raz trestaný. V súde majú jeho životopis na papieri, a kdejaký významnejší punkt, všetko vypísané, lepšie, ako by sa na to on chcel pamätať; len to mu nejde do hlavy, že ako to tí páni všetko o ňom vedia.Apeloval (ako každý Cigán vždy), pri tabuli[4]zarátali mu vyšetrovacie väzenie, a teraz je už na kúrii[5]jeho záležitosť. Sedí už pol roka a strojí sa zase do Lepoldu.Jednu vec by on rád povedal ešte kúrii. Že totiž hoci aj nebol sobášený s Rózou, ale bol s ňou ako muž so ženou, prečo mu ju Fero odviedol? Že keby nie Fero, nebol by šiel do senníka, nebol by podpálil. (Lebo že sa s Ferom pobili, to pri súde neprišlo ani do reči, keď Fero ani nežaloval.)Rózu, pravda, vyhlási tým za nestatočnú, ale len mu je predsa zunované sedieť bez nádeje, že dakedy ešte predsa Róza bude jeho.Aby som mu dal dáku radu.„Pýtaj sa pred fiškála[6]a rozpovedz mu, uvidíš, čo ti povie.“ — Keby on len Rózu nemusel do toho zapliesť.Proboval už aj päť ráz, ale pre tú Rózinu „statočnošť“, kým sa priberie k veci, začnúc strážnikovi veľmi okúňavo, prívetive a pomaly: „Pán vachman,[7]pán N., ja by šom váš prošil ponižene pekne krášne, keby šte ma pred veľkomožného pána fiškála predviedli…“„A čože chceš, čo?“ už je strážnik netrpelivý, lebo má inú robotu, a Cigána ktože počuje, kto poľutuje keď sú medzi nimi aj oplani, čo sa postavia aj do očí, že je jemu už všetko jedno, či ho zastrelia alebo obesia…„Já by šom ša rád š nimi pošhovárať…“ A nie žeby chytro doložil: svedčiť, alebo — apelovať, ako mu ja radím.„Nuž akože, pán fiškál nemá inej roboty, iba sa s tebou shovárkať —“ posmešne odbaví ho strážnik, a už je Ondro zapretý. Krúti hlavou, pretiera si oči, čelo a pustí sa do plaču, len tak hučí. Taký žiaľ ho nadíde. Vše sa mu zase za to „revanie“ dostane, a musí byť ticho. A tu si rozmyslí, že neurobí Róze tú „hanbu“, že ešte má muža živého a už s druhým žije atď.„Probuj písať tvojim domov, otcovi, materi…“„Mati už zomreli, a otec nedbajú o nás deti. Majú druhú ženu.“Ach, cigánsky svete! — „Nuž píš na obec, kde si zrodený alebo kde si býval, aby tá prosila za teba milosť kráľovskú,[8]keď si takýto chorý —“ potešujem ho, ako viem.Rozhodnul sa. Svedčiť na Rózu už nepôjde, ale že ozaj ak by „milosť dostal“. A môj Ondro plakal od radosti nad dobrou radou, a jednu nedeľu (kedy smieme písať) pýtal si aj on papier. Zavolal si aj mňa na pomoc, a tak sme spoločne vysokoctenému pánu richtárovi a slávnym výborom pekne, úctive napísali a ich pre všetko drahé a sväté prosili, že on je nehodný, hriešny človek, ale aby slávna obec poslala pred svätú milosť kráľovskú písmo, aby jej verný syn a obyvateľ Ondro Baláž dostal milosť.Nasľuboval im, že sa bude za nich modliť, zdravia od Boha prosiť, len aby si ho vymáhali, lebo že je chorý a že škoda ešte v takom mladom veku atď., že sa odslúži a nakoniec niekoľko stotisíckrát dal pozdraviť celú obec a čo nezabudol, voľaktorých gazdov aj podľa mena.Celá strážnica sa smiala na Ondrovom liste, a poslali ho na obec, aby sa snáď aj tam zabavili na mojom Ondrovi, neborákovi.Voľaktorú noc sa mu snívalo, že ho len na hodinu pustili domov sa odobrať a potom že do Lepoldu. Róze chcel prvé slovo povedať, ale tá že ho už nechcela poznať. Počal sa s ňou vadiť a sa — zobudil.„Ej škoda, bol by ja tej vyviedol! Bol by ja tú ždriapal…“„A či je pekná?“„Veru pekná, akých málo na švete!…“ Rastie Róza so dňa na deň v Ondrových očiach, a rád by ju vraj na špatu spraviť, aby si taká skorej aj naňho spomenula…Na list ktože vie, čo príde za odpoveď, a či vôbec aj príde; lebo je už šesť týždňov, ako list šiel. Ale Ondro úfa sa tomu najlepšiemu (od svätej „pani kúrii“ veľa nečaká), a keď príde nový áreštant, vyzvedá sa, či nepočul. Keď idú ľudia do súdu, driape sa na oblok a vyzerá richtára…Nejde, len nejde. Ale on sa úfa, a ja ho teším, že to potrvá aj tri-štyri mesiace, aby bol trpezlivý, a to drží v ňom dušu.„Oj, boženko môj, ja vari škorej žomrem, ako to dožijem —“ narieka Ondrej a nevedomky cíti svoje položenie, svoj blízky koniec.Ja mu v duchu prisviedčam, že zomrie iste za tie tri-štyri mesiace, ale naoko ho teším a spomínam mu „spravodlivosť“, že nemožno, aby jemu pre jeho „statočnosť“ a „otrhaný senník“ dali šmutne (ako si on vraví) žahynúť…“A veru tak, môj Ondro, tvoja história so dňa na deň blíži sa viac k poslednému punktu. Bez svetla, povetria a v tých vlhkých studených múroch, bez slobody vädne, schne. Zlomili aj jeho tvrdú prírodu. Už je po ňom. On to, ačkoľvek si zaopatril kúštik zrkadla a prizerá sa doň každú chvíľu, nepozoruje predsa na sebe, ako rýchle hasne. Boh s ním!Potom ťa už, Ondro môj, vytrú hádam aj v súde z lajstrov, v nichž máš zapísané, že si ukradol: hus, tri rífy plátna, čižmy, že vlámal si sa do komory, ublížil Ferovi a nechtiac podpálil senník v poli. Ošacované to bolo všetko spolu na tridsaťsedem korún štyridsať halierov a krome senníka všetko sa navrátilo, ale štát stál si štyristo — päťsto zlatých.Dal si im za to dvadsaťtriročný, od rodu biedny, od sveta zanedbaný cigánsky svoj život.Neveľa! Ani celý árešt nedozvie sa, že si už pod zemou, a nebude človeka, kto by ťa poľutoval. Ani tí tvoji kamaráti väzni, ani tá, za ktorú si trpel a ktorú si na svoj spôsob tak vysoko postavil…Sbohom![1]Vyslúžil si on svoju „kapituláciu“.Tak sa nazývalo 10 — 12-ročné obdobie, cez ktoré kedysi vojaci slúžili vojenčinu. Bolo to vtedy, keď ešte nebývaly odvody, ale keď sa mužstvo na vojenčinu získavalo „verbovaním“.[2]Mať bola v Nostre.Márianosztra, v maďarskej čiastke Novohradu. Tam bola veľká trestnica pre ženy.[3]„Pani veľkomožnej šedrii".Sédria (skrátenina z lat. sedes judiciaria, súdna stolica), krajský súd vo výslovnosti Cigánov[4]Pri tabuli.Rozumie sa ňou súdna tabula (neskôr hlavný súd), nadriadené sédrii (krajskému súdu).[5]Už na kúrii,uhorskom najvyššom súde.[6]Pýtaj sa pred fiškála(z lat.), vlastne fiškusa, štátneho zástupcu (neskorší názov: prokurátor)[7]Pán vachman(nem.), strážnik (dozorca väzňov)[8]Milosť kráľovskú,to isté, čo teraz udelenie milosti prezidentom republiky ako hlavou štátu

Tajovsky_Ondrej.html.txt

Tetka„Kdo zná, co byla dřív a co je teď; zplakal by nad ní sám.“V. Hálek. Muzikantská LiduškaBolo to v jednu nedeľu v nešpore, keď sme si traja priatelia urobili výlet do jednej podkriváňskej dedinky, strojac sa odtiaľ na pár dní vybrať do dolín Tatry. Z ďaleka sme už videli väžičku s drevenným chrámom božím vypínať sa nad ostatnie nízke, slamou pokryté chalupy; zblížiac sa k nej, zočili sme pod ňou na trávničku veniec pekných devíc a kolo bystrých šuhajcov hemžiacích sa a obskakujúcich okolo diev. V blízkosti mládeže zbadali sme priam kolo druhé, kolo malých dietok napodobňujúcich vo všetkom mládež vätšiu, dospelejšiu, za týmito zas niektorí starší, mužovia pípkajúc, nevesty zas v pestrobarevných čepcoch všeličo štebotajúc ako diváci sa vyskytujú.Spev mladuškých devíc zneje vesele, lobda skáče junákom z ruky do ruky; veď je to ten čas, na ktorý sa mládež dedinská celý týdeň teší. —Protivu akoby všetkého tohoto zapríčiňuje jedna čiernoodená ženská, peknej tváre, utešeného zrastu; ktorá hneď medzi šuhajmi, hneď medzi dievčatkami sa otáča, spievajúc:„Mladosť moja, mladosťVeď si sa minula,Jakoby do vodyTen kameň hodila.Ešte sa ten kameňV tej vode obráti:Ale moja mladosťSa viac nenavráti!“A dievčatká jej podávajú ruky, nevesty sa jej prihovárajú, detičky ju trhajú za šaty a ona sa milo túli ku všetkým; detičky bozkáva, dievčatká objíma, mužským dáva ruky. Všetci ju zovú „tetka!“I k nám sa zblížila, ukiazala nám tobolku a otvoriac ju prosila nás, aby sme dali niečo do „pokladničky chudobných“ a zase druhú „do pokladničky na vychovávanie Elenky“. My sme to urobili a ona nám srdečne ďakovala; ukryla tobolku a zase sa zatočila v kole, spievajúc:„Ešte sa ten kameň…“Dojala ma táto nesčastná osoba, pýtali sme sa jej starenky: „či je to bláznivá?“ ona odvetila: „áno!“ a rozprávala nám jej smutnú udalosť; ba v druhý deň nám aj denník tej bláznivej, kým bola zdravá písaný, ukiazala — bola to vraj jej strážkyňa Madlena.Madlena s tým začala i dokončila, plačúc: „že kto poznal prv nesčastnú túto a vidí ju teraz, sám by plakal nad ňou.“I nám hráli slzy v očiach.Mne zvlašť vtedy, keď som sa dozvedel o jej skonaní.A cítiac nesčastie tak zvanej „Tetky“ chcem, aby aj iné pekné oči zaslzily nad ňou; preto rozprávam tu jej príhody. —Pred 15 rokamiV utešenej Tatranskej úboči, v blízkosti už hore vyššie spomínanej dedinky, čo po jednom svätom svoje meno mala — stály i stojá až po dnes osamelé dva domky s prislúchajucími k ním hospodárskými stavami. Jeden bol pekný, múraný s utešeným dvorom a zahradou, otočený lipami a štihlými smrekami; druhý bol drevený, na dvoje rozdelený; na prvý pohľad každý poznať mohol, že je to byt pre dve rodiny určený. A v skutku bolo tak. V drevenom domku bývaly dve rodiny horárské, v múranom ale býval v celom okolí milovaný, na ďaleko a na široko známy pán Lipnický, polesný. Ľud polesných zväčša nenávidí; lebo, a zvlášte v Tatrách, ľubuje si on vo výstupkách horních a svedomití kráľovskí horní úradníci sú mu za to prísným kazárom; — ale tu bolo to naopak. Lipnického všetok ľud rád videl, dôverou úctyplnou a neobmedzenou k nemu sa klonil a to preto: že on, ač svedomitý kráľovský polesný, mal ohľad na potreby ľudu, nekrivdil mu; ale radšej vystríhal ho od zlého a velice rád s ním obcoval.Starý Lipnický bol človek vzdelaný a dobrý, úprimný — opravdový to priateľ ubohého ľudu slovenského. Starý Lipnický bol už 15 rokov vdovcom, milená manželka jeho porodila mu hneď v prvý rok blaženého jích manželstva utešenú dcérečku — ktorá pri sv. krstu meno „Eleny“ dostala — ale ktorej narodenie-sa matku o život prinieslo. Starý Lipnický sa viacej neženil, vidiac v dcérečke milenej odblesk zosnulej drahej manželky svojej: výchove bedlivej, tejto milej dcérečky sa obetoval, v tom jedinú radosť života svojho nachodil. A to sa mu aj dobre poviedlo a náležite podarilo. —Dnes stojí už 15-ročnia panna, pekný to kvietok podtatranský v úplnom rozvitku pred nami — a my prizerajúc sa jej, nemožno, aby sme si hlbokým vzdýchnutím sovrené vnútornosti krásou jej neobľahčili; aby sme oči, ako do slnka pozerajúci zvykli, náhle nezklopili.Tak spanilá, tak čarovná, ale i nicmenej dobrá a milá je Elenka Lipnických. A práve tak, ako jej otca, tak milujú a ctia si ľudia i ju v celom okolí; práve tak ako je on, aj ona milá a prívetivá k ľudu obecnému; ale aj na dvadsať krokov snímajú pred ňou klobúky šuhajci, a dievčatká blížia sa úctyplne ku nej, kde ju vidia. —Elenka dostala tú najvzácnejšiu, najlepšiu výchovu. Zná ona mnoho rečí plynne hovoriť, ale s tým sa nepýši; najradšej beseduje si len v tej milej — slovenčine. Hrá ona krásne znion a spievá ľúbezne pri ňom; ale ešte radšej si zaspievá s devami dedinskými tie domorodé, tie nežné pieseňky. Zbehlá je v rozličných prácach ženských, má vkusne upravenú knižnicu, v ktorej si pilne čitávala; ale pri tom rada robí všetky domáce práce, obstaráva všetky potreby otcové, slovom, vedie a spravuje celý dom. Spoločnosti tej najvzdelanejšej je ona voždy ozdobou prvou, na každom bále býva kráľovnou plesu, a na povestných soaré nadlesného v blízkom mestečku nikdy chybieť nesmie.Vzdor všetkému tomu ale, rada sa Elenka pobaví aj v kole mládeže roľníckej a nestýska si na samotu v osamelom domku otcovom, kde ani za mesiac nevídáva niekdy inej tváre, mimo roľníkov obecných. Ona je opravdivým aňjelom strážnym celého okolia. V nemociach radí a dáva lieky ženičkám, zošlechťuje srdce panien a krášlí jich aj zovnútorne, poskytujúc jim každú nedeľu množstvo tých najutešenejších kvetín zo svojej zahrádky. Elenka je i dievča pobožné, čo nikdy služby božie ani modlitbu nezamešká, preto ju starý, šedivý, ctihodný pán farár za vzor kladie paničkám, neznajúc ju nikdy prenachváliť, a keď prijde do domu pána polesného vždy srdečne ľutuje: že matka Elenkyná leží tak prívčas v hrobe a nemôže sa tešiť z tak hodnej, z tak podarenej dcérečky svojej.Ale na podiv je to s tou našou Elenkou, že keď ju všetko chváli a zbožňuje; iba mládenci, rozumej panskí, mladí pánovia tedy, ju hania a akoby sa na ňu hnevali. Jedni ju nazývajú svatou Elenkou; druhý zlostne jej nadávajú do „landpomarančov“; tretí vytýkajú jej necitedlnosť a kamenné srdce, ktoré žiadno, bárby i sebä krajšie dvorenie nepohne; ktoré žiadna, bárby i sebe ušlächtilejšia postava šuhajová neočarí. A čiby to ozaj možná vec bola, žeby tak krásné dievča bolo chladné, bolo ľadového srdca naproti pocitom a výlevom lásky? Veď mladosť je radosť!Elenka, pravda je, nerada vidí daromné dvorenie, nenachádza radosti v rečiach prázdnych, nádherných; ale preto nemá srdiečko ľadové; jej očko rado pozerá za dakým, jej srdiečko rýchlejšie bije, keď zočí niekoho a cit ľúbosti nevinnej opanoval už mohútne jej zlaté srdiečko. — Je to síce veliké tajomstvo našej Elenky, o ktorom ani len jej otec nič nevie; ba ona sa to aj sama sebe vyznať bojí — že ľúbi, vrelo a verne ľúbi dobrého, šumného Ivana.Ivan je asi dvadsať-ročný šuhaj lesného Rybnického, z dreveného domku, stojaceho pod mocou a veliteľstvom polesného Lipnického. Ivan spolu zrástnúl s Elenkou, spolu sa nevinne na detských hrách nerozlučne bavili, spolu do blízkej dedinky za rúčky sa vodiac do školy chodili; ba aj v blízkom mestečku spolu viac rokov potom školu navštevovali. A keď Ivan šiel do gymnasiuma a Elena do vychovávaceho ústavu, nebolo žialu, plaču a nariekaniu konca kraja; lúčily sa tyto dve detské srdcia vtedy, ako by sa už nikdy viacej videť nemaly. —Ivan je teraz už na baňskej Akademii Štiavnickej a Elenka o dva tri rôčky súca bude na vydaj. Ale ona na to nemyslí, ona je blažená, keď cez leto vidí každodenne okol seba milého Ivana, s ktorým obcuje ako s bratom; ktorý ju s otcom do spoločnosti, do zábav a všade sprevádza. Ona je spokojná, keď od Ivanka každý mesiac v zime a kým trvá semester akademický, jeden lístok obdrží, ktorý číta dakedy aj otec jej rád; lebo v nich nieto nič tajného, sú to listy tak nežné, tak úprimné a k tomu nevinné, jakoby jich písal bol vlastní brat vlastnej milej sestričke.Ó keby zlatorezé a ružové lístky naších mladých ľudí tak nevinnou vôňou dýchali; ale tyto voňavé ružové karotky dýchajú často jedom otravným neblahej civilisátie pre mladé srdcia naše! Nie div že mnohá kišasoňka, nosiaca za niadrami v skrytosti ľubolístky svoje, vychová si na vlastňom srdci svojom hada jedovatého.Ale nekalme si my radosť našu, ktorú z pozeranie na milý slovenský jeden párik cítime, takýmito neblahými reflexiami.Naša Elenka neskrývala lístky svoje pred otcom, nemala k tomu žiadnej príčiny — ani ľúbosť svoju nebola by ukryla pred ním; ale oni si s Ivanom nikdy ešte ľúbosť svoju nevyjavili, oni si žiadné vetrné zámky, žiadné marné výhľady do budúcnosti nerobili; zabávali sa nevinne, prekárali sa, žartovali, čítavali spolu — ale o ľúbosti nikdy ani slova si nerekli. Elenka bola docela bezstarostná, jej nikdy na um nezišlo dač smutného; bola blažená v osamelom úkrytu domku lesného a túžila po ňom z hlučných spoločností. Ale Ivan často mal smutné hodiny; jemu prišlo to na um, že keby mal utratiť Elenku, že by to bola jeho smrť. —*Z poza starého Kriváňa vyšlo slnko v novej kráse a pozlátiac vrchol až hen na druhej strane vypínajúceho sa Choča, nezabudlo ono, hneď prvými lúčami osvietiť okienko Elenkino. Elenka bola už na nohách. Ona síce každodenne včas postielku svoju zanechávala; ale dnes to ešte skoršie urobila, nežli inokedy. Dnes mali hostí a tí sa spolu s nimi vyberali k utešenému výletu do hôr Tatranských. Otec Elenkín dávno čakal už hostí vítaných, boli to totiž: jeden mladý polesný a k vôli tomu viacej mladíkov dostavilo sa z mestečka blízkeho k výletu horskému. Páni hotovili sa k polovke; panie a devy, Elenke k vôli, zažiť čistého vozduchu Tatranského.Elenka dala raniny a celá spoločnosť sa posadila k stolu. Obznámme sa s ňou.Pani Kontrollórka — tučná pani — s dvoma dcérami, ani oči z nich nezpustiaca a ustavične jich muštrujúca ako sa držať majú. Dcérky sú dosť šumné; jedna síce už dozrelá, druhá mladušká barnuška.Pani Einnehmerka s manželom a s veľmi rozpustilým synom, ktorého ustavične napominať musí a vraveť mu: „das ist unartig“.Šuhaji a páni sú veselí horníci a úradníci berní; medzi nimi najväčší gavalier je ten mladý polesný. V kole tomto nechybuje ani náš známy Ivan Ribnický.Po raninách všecko sa to schystalo na výlet veselý. Páni pobrali pušky na plecia, porúčali sa paniam i pannám a hajde horou zapustili si polovných psov, chtiac i po ceste polovať. — Panie ale posadily sa do vozíkov čakajúc máličko na Elenku, kým všetko potrebné prihotovila a naložiť dala na vôz, pri čom jej od otca splnomocnený Ivan ochotne a usilovne pomáhal.Ivan bol dnes velice blažený, on mohol sprevádzať Elenku do hory; bol tym blaženejší, lebo ho bola trochu žiarlivosť páliť počala, keď videl, ako mladý polesný ani oči nezpúšťa z Elenky, len jej venuje pozornosť celú, jej dvorí a ustavične sa ako najhľadanejšie a najgalantnejšie okolo nej obšmietá a krútí. Preto bol Ivan blažený, že môže sám s Elenkou byť; ale aj preto bol tak velice zamyslený, že ten mladý polesný raniť mu môže dnes srdiečko ľúbosťou k Elenke prekypujúce.Na vozíku však nesedeli dlho naše panie a devy. Pani Kontrollórka vyvolala jich, aby šli peší krásným „allee-om“ jedličím, že je to „äusserst schön“ a Ivan náš bol zbavený zase Elenky, milej spoločnice.Čo všetko pani Kontrollórka aj s pani Einehmerkou štebotaly, opisať sa nedá: lebo jím šly tie jazýčky jako blesk, — ani Ivan sa o to veľmy netrápil, iba to ho pozorným urobilo na reči jejich mnohé, keď čul spomínať od nich to meno „Emil“.Emil Bilský menoval sa ten mladý polesný, ktorý u pána polesného Lipnického bol návštevou a jemuž k pocte aj dnešní výlet bol usporiadaný.„Ein charmanter Jiingling!“ tvrdila pani Kotrollórka.„Und sehr gebildet!“ secundovala pani Einnehmerka.„Vär er uns nicht verwandt, möcht’ ich ihn selbst lieben!“„Ich auch!“ dodala mladšia.V tom štípnul mladý Žiga Einnehmerkín mladšiu dcérečku pani Kontrollórky, Janiku, do tváre tak citlive, že táto vykríkla; pani Einnehmerka, pána synáčka koncom slnečníka udrela po hlave so slovami: „Bist wiedr unartig?“ Pán synáček Žiga ale vzdorovite odpoviedal: „Was soll sie andere, Mama! sie si musz mich lieben; denn ich liebe sie auch.“Všetci sa zasmiali — iba Elenka s Ivanom vypozreli na seba. Pani Kontrollórka sa konečne usmiala a poklonila pani Einnehmerke: „ich gratuliere Frau Schwieger Mama“, a k Žigovi, „ich gratulier Herr Schwigersohn“, čo pani Einnehmerka opätovala, až sa obe od smiechu ani uspokojiť neznali.Elenka sa dosť namáhala na iný predmet obrátiť rozmluvu, ale nešlo to. Naše milé panie i devy neznaly o inom hovoriť, len o peknom, príjemnom, vzdelanom, charmantnom Emilovi.„Fräulein Helene“ — obrátiac sa k Elenke tvrdila pani Einnehmerka — „sie werden mit dem Emil, so ein paar.“ —„Noch nie dagewesen!“ sekundovala pani Kontrollórka.Elenka sa začervenala po uši, pozrela na Ivana, Ivan sa zapálil, menil farby — nastalo mlčanie.Staršia dcéra pani Kontrollórky riekla polohlasne k Elenke: „Já ti závidím.“Elenka prišla k slovu a riekla: „Prosím, nežartovať so mnou tak velice, ja o tom všetkom nič neviem.“V tom pomerkoval Ivan, že sú už na mieste určenia, pri kolibe totiž, kde stolovať budú. Pani Einnehmerka pomerkuvala: „Wenn mir die Herren kommen wolten — besonders der Herr Emil! Das Fräulein wird uns untröstlich.“Elenka nerekla na prekáranie toto nejapné nič; Ivan sa hryzol v pery a šiel veci zobrať dolu z vozíka — panie a panny sa rozložily do kola vyberajúc všelijaké zákusky na sniedanie. Po malej chvíly shrnuli sa páni všetci po sčastlive pokonanej polovačke aj so zastrelenou utešenou srnkou na miesto určené k obedu. Bolo tu jasania a radosti. Srnku bol zastrelil Emil. — Chvalospevy na Emila pani Einnehmerky u pani kontrollórky nemali koncu kraja. Emil galantne ďakoval obom.Medzi obedom nič zvláštnejšieho sa nestalo. Všetci chválili „die Köchin“ našu Elenku; pani Einnehmerka pár rázy upozorňovala svojho synáčka, keď si prv bral ako druhý, alebo si šaty jedlom zakvápal: „Schon wieder unartig, Zsigám!“ Staršia dcérka pani Kotrollórky bola neunavená prez celý obed v hádzaní chlebových guliek do jednoho pána praktikanta, mladého to chasníka; Emil bol nevyčerpatelný s rozličnými anekdotkami cez celý obed; páni Kontrollóri a Einnehmer dali si chutnať i jiedlu i nápoju a málo hovorili, mimo: „jo, jo, so ist das“ alebo: „is es möglich?“ a niekoľko pomerkovaní: „trefflicher Kuljás! guter Wein!“ Elenka pilne obsluhovala všetkých, pri čom jej aj Ribnický pomáhal. Ale na podiv bol náš Ivan zmenený, a keď Emil k Elenke sa blížil, už viac ráz mu tanier alebo pohár z ruky na zem vypadnúl — a nič jiesť ani piť nechcel. —Po obede sa naša spoločnosť rozlične zabavala: páni strielať chceli do terču, ženské sa zabávať. Pán Einnehmer a Kontrollór tvrdili, že oni musia teraz svoj „Nachmitagsschläfchen schlummern“. Kým si tedy títo dvaja páni odfukovali, zabávali sa ostatní s paniami na rozličné hry sa bavili. Zábava šla chutne, iba na Elenke bolo pozoruvať, že sa jej nepáči a Ivana nebolo vídať medzi baviacimi sa, on sa v bolästi srdca utiahnul do hory.Medzi zábavou prišlo na um výmyslivej pani Kontrollórke, že by pán Emil na zastrelenie srny odmenu zasluhoval a tá, žeby bola mu zajiste najvítanejšia od Elenky, ako hostiteľky. Všetci sa v tom usrozumeli, ale teraz bola otázka jaká má byť tá odmena?Keď si panie i panny na tom hlavu lámaly, vyreklo sa podarenému synáčkovi pani Einnehmerky Žigovi: „die Tante Helene soll den Onkel Emil — küssen.“Pani kontrollórka a všetcí zatlieskaly rukama, a volali že tak má byť; pani Einnehmerka ale bozkávala milýho synáčka vrelo za tak vtipný nápad. —Všetci stáli na tom aby sa odmena prisúdená vyplatila. — Elenka bola bez sebä. Pán Emil ukradnúl jej veľmy šikovne ten bozk. Elenka ztratila smysly; Ivan vycbodiac z hory vidiac to — zkamenel.Až do samého mraku sa naši výletníci znamenite zabávali mimo Ivana kdesi horou blúdiaceho a Elenky často zmätenej, sebe neprítomnej.Málo cítil ten, kto nezná o boji tom vnútornom, ktorý zúri v srdci zaľúbených keď neistý jeden o smýšľaní druhého predsa musí veselú tvár ukiazať vo spoločnosti; musí tváriti sa veselým, musí staväť sa na oko pokojným; ako to musela robiť tá pekná Elenka naša, súc nielen údom spoločnosti, ale aj jej hostiteľkou.So spevom veselým pri hluku strielania navrátila sa naša spoločnosť samým večerom do domu pána polesného a tam bola už veselá muzika, ktorá navrátivšiu sa spoločnosť vítala. Všetci boli prekvapení, ale Elenka najvätšmi, lebo ona naskrze to pochopiť neznala, čoby muzika v dome otca jej robiť mala.Po krátkom odpočinku a po dlhšej večeri radili sa naše páry do tanca. Nasledovala prvá francúzska štvorilka, na ktorú si pán Emil vybral Elenku súc vis à vis s pánom Einnehmerom a s pani Einnehmerkou. Tančilo sa neprestajne, tančilo veselo, jiedlo, pilo chutne; všetci boli vo vytržení, len Elenka nemohla sa do veselosti tejto vžiť — a Ivana nebolo vídať. Nik sa naň nepýtal a Elenku to bolelo. Elenka vypravila slúžku po Ivana, aby na jej žiadosť hneď prišiel do spoločnosti. Ivan, mysliací že Elenka naňho docela zabudla v hluku spoločnosti, a pri dvorní Emilovom, bol milo dojatý, a vyplnil žiadosť milenky zbožňovanej.Ivan tančil s Elenkou, tančil dlho, tančil utešene — oba boli veselí. —Bola už polnoc. Muzika bola zatíchla a pani Kontrollórka prejala slovo, oznámiac spoločnosti, že cieľ tak peknej dnešnej zábavy, je cieľ utešený, je — oddávanie fräule Elenky s pánom polesným Emilom Bilským.Na to zhučali všetci vo tri vrhy: vívat!Pán Kontrollór v úradnej nemčine pýtal ruku Elenkinú dodávajúc: aby, keď už otcovo privolenie majú ani ona neoslyšala prosbu jejich.Polesný Lipnický vravel ku Elenke zkamenelej, že mu bola vždy jediným pokladom a dobrým dieťatom jeho; že sa ufá, že mu i teraz k vôli učiní.Elenka čosi chcela hovoriť, ale v tom padly jej oči na bez sebä von dvermi sa potackajúceho Ivana, a ona neonemela, padla a — omdlela.Paničky sa zľakly, páni horekovali; ale pani Konrollórka a Einhemerka, zkusené to panie, jich tešili: „dasz das vergeht“ a že je to len „von freude“.Bola utešená mesačná noc, konáre líp a smrekov, vôkol domu pána polesného Lipnického tajomným šumotom vzdychaly a objímaly sa tvoriac v blesku mesačnom podivné skupeniny stínov na zemi i na stenách pod nimi ukrytého domku polesného. A tie stíny hýbu sa na stene i na zemi keď vietor vetve stromu kolíše akoby boly živé; — A medzi nimi vídať tam stín jeden jakoby to bol živý človek, pohybujúci sa pod jedným okienkom osvetleným. Potôčik lesný tak tajomne žblnkajúc zdá sa spievať pieseň žalostnú ľúbosti a ten stín pod tým oblokom stojí tak skľúčený, akoby mu v skutku rozumel.A ten stín klope, počuť to, na okno osvetlené; lebo ten stín živý je náš stínu skutočne sa podobajúci utrápený — Ivan.Okno sa otvorilo a dva hlasy bolo čuť:„Ivan!“„Elenka!“„Už mesiac minul od onoho osudného večera“ — žalovala Elenka — „a ja ťa po prvý raz vidím od tedy.“„A ľakáš sa ma“ — káral ju trpko Ivan — „a rada by si bola, keby si ma nevidela viacej. Ale nie, ty sa chceš ako v onen večer kochať na mojích rozpakoch, na mojom trápení. O Elenka, či ozaj môžeš byť tak ukrutnou a tak necitne trápiť milujúceho ťa Ivana?“„lvane! pre Boha, prečo myslíš tak zle o mne?“„Prečo zle? Či si ma nedala zavolať v ten večer aby som bol prítomným pri tvojom zasnúbení? Aby som videl tvoju slávu a ty aby si sa kochala na mojích rozpakoch — preto si to urobila, však? Či nebudeš tak dobrotivá a nedáš ma zavolať o týden i na tvoju svadbu?“„Ivane!“ zvolala Elena a vybehla ako zjašená von k nemu.„Prišiel som sa rozlúčiť s tebou Elenka, rozlúčiť na veky. Ak chceš, keď ti dobre bude, spomeň si na nešťastného Ivana; spomeň si naňho, ako na takého, ktorý vtedy, keď tebe otvoria sa dvere raja manželského naveky vyhnaný bude z raja svojeho: ktorý —“„Pre Boha Ivanko“ — vrhla sa mu Elenka do náručia a objala ho silne — „ja ťa ľúbim večne, smrtedlne; nikdy som ti to nevyznala, dnes ti to vyznávam.“ —V tom treskly dvere a pred objímajúcími sa stál Elenkín otec hriemajúc rozzlobene: „Ha, ty svodca! neukiaž sa mi viacej na oči! Ty i tvoj otec musíte zťato preč. Elena je nevesta Bilského! Ak ťa ešte raz vidím na moje oči, nestojím za sebä!“ V tom chcel Lipnický odísť, ale Ivan chytil ho za ruku, ďakoval mu za všetko jeho dobrodenie; prosil ho za odpuštenie a s plačom rozlúčil sa s ním i s omdlievajúcou Elenou so sľubom, že ho tu viac nik nevidí.*Ivan držal slovo. V čas ráno odcestoval a otec jeho prosil pána polesného, aby podporoval jeho žiadosť u lesného úradu o jeho na iné miesto preloženie. —Ivana tedy v skutku nik viacej nevidel; ale ani Elenka nikde viacej vídeť sa nedala, ani len v chráme božom, kde predsa nikdy chybovať nesmela. Dedinským pannám bolo clivo za ňou a to tým viac, že jím už od pár týdňov žiadné kvietky v nedeľu nedala.Ľudia sa všeličoho domýšlali, ale dômyslní hneď vedeli nájsť dostatočné umluvy divného sa zmenenia Elenkínho. Že sa nikde neukiaže, toho príčina je tá, že má mnoho teraz práce pred svadbou; že do kostola nechodí, ohlášky sa jej vraj volajú, hanbí sa; že pannám dedinským kvietky nedáva: sama mnoho bude potrebovať ku sobášu, na čo by si jich rozdala?A v skutku nastával už na nedeľu sobáš Elenkín; celá dedina sa na tú nedeľu tešila, celá dedina mladej neveste dobrého, zaslúženého muža a s ním všetko dobré vynšovala. Dievčatá sa tešily, že niečo pekného vidia; šuhajci sa hotuvali reťazou zastaviť mladým manželom cestu tešiac sa na bohatú výmenu; babky si všeličo predkladaly o tej svadbe — ale všetkým divno bolo, že je v svadobnom dome tak ticho, tak tajomno. Nedeľa božia zasvitla. V dome pána polesného bolo od svitu hlučno a živo. Rannie a nešporné služby Božie sa skončily; podvečer mal byť sobáš.Muzika zavznela a mažiare zhrmely keď z horárne dlhý rad kočov a vozíkov sa uberal do dediny rovno ku chrámu božiemu.Nepočetný zástup bol shromaždený okolo kostola, a všetko sa to chcelo dostať dnu, a videť sväté obrady.Keď nevesta pred chrámom božím vystúpila z koča, jedno „ach“-knutie preletelo cez celý zástup, tak bola utešená — ale aj do nepoznania ztrápená a blädá.Obrady sa započaly. Kňaz pýtal sa mladoženicha: „Či dobrovoľne berie si pannu prístojacu, — ženich odpovie: „áno“; — „Či nemal sľub s druhou?“ Odpoveď „nie!“ Pýta sa nevesty: „Či nemala sľub s druhým!“ A odpoveď že „áno“. Kňaz sa zarazí; pýta sa ďalej: „Či dobrovoľne ide za prístojaceho.“ A Elenka odpovie hlasne a zretedelne: „nie!“ Kňaz neveriac sluchu pýta sa druhý i tretíraz; ale vždy dostane určitú odpoveď: „nie!“Kňaz vzdialil sa od oltára. Zmätok na to povstalý na čo opisovať?Ľud sa rozutekal akoby roj včiel vysypal, družina svadobná opustila dom svadobný. Povesť o nezdarenom sobáši pod pol hodinou porážkou polesného usmrtila; Elenka padla do ťažkej horúčky.Po 10 rokochV hore vyše opísanej dedinke podkriváňskej belie sa pri bystrotokom potôčku jeden drevený čisto-obielený domok, pred ním kvetinová záhradka a na dvore hrba dievčat maličkých sa hrá a veselo si poskakuje.Čí je to domok, kto to býva v ňom?Keď by si sa pýtal tých detičiek na dvore; odpoviedali by ti, že tam býva: „naša dobrá Tetka“; a v celej dedine odpoviedal by ti ten jeden hlas: „tam býva nevyrovnaná, milá Tetka Elena.“My ale nebudeme sa pýtať detí, ale poctivých súsedov v dedine o „Tetke Elene“; my vstúpime rovno k nej, veď do jej domu voľný je prístup každému.Elena Lipnická, známa naša, tá čo ľúbiac vrelo a verne Ivana, od oltára samého odstúpila od Emila Bilského; tá obľúbená v celom okolí panna — trávi tu v čistom, jednoduchom drevenom domku, v tichom, jednotvárnom živote dedinskom život svoj. —Po 10 rokoch málo sa zmenila jej tvár — tým viacej ale jej srdce, jej duch.To nám však najlepšie rozpovie jej „denník“, jej jedinný dôverný spoločník a svedok jej utrpenia.Z denníka ElenkinhoV … 185…Dlhý a ťažký to bol sen v ktorom som väzela. Vraveli mi, že za štvrť roka bola som ťažko chorá a že som často bývala bez vedomia. Sama neviem, čo sa to so mnou porobilo; len stará naša Madlena, tá verná služka a bývalá pestúnka moja mi tu i tu rozpráva, čo sa to so mnou porobilo.Či jest nesčastnejšej stvory nado mňa v tom svete?Ja usmrtila som matku, ja usmrtila som si aj otca; ja vyhnala som si milého z domova do ďalekej niekde, sama neviem ktorej cudziny aj… milenca dobrého!Či som sa na to narodiť musela, aby som roditeľku svoju priviedla do hrobu? Či som na to mala v srdci nevinnou… ľúbosťou k Ivanovi zahorieť, aby som zoprela sa vôli otcovej a skrze to odobrala mu život; či som na to mala tajiť vernú ľúbosť srdca svojho až k oltáru, aby som nesčastným učinila šuhaja dobrého, aby som zaviedla a u sveta zneuctila Bilského i celú jeho rodinu, aby som učinila nesčastnou sama sebä — na celý život?Hrozný to stav, trudný to život! Neopúšťaj ma, Bože!“V … 185… v májiNa Tatrách sňah, ale po lúčinách už vykukávajú včasné jarienky na svetlo a príroda ožíva pomaly. Cítim blaženosť prevratu tohoto v prírode; ale cit je to bolästný viac nežli príjemný a ľahodný. Čo mne z mája, keď máj mladosti mojej už zašiel; keď v jare mladosti mojej tie najkrajšie kvetiny, city srdca môjho mráz tuhý, mráz osudu zlého opálil až zvädly a zhynuly?„Mladosť, moja mladosť,Vyšlas’ mi na márnosť!Vyšlas’ mi na márnosť:“Či ozaj„Pre moju nedbalosť?“V prírode je teplo, v srdci mojom chladno ustavične; v prírode veselo, v duši mojej trudno a bolno; v prírode živo, u mňa mrtvo…„Mladosť, moja mladosť,Veď si sa minula,Jakoby ten kameňDo vodi hodila.Ešte sa ten kameň,V tej vode obrátí;Ale moja mladosťSa viac nenavrátí.“Ale čo banujem za mladosťou svojou? Čože je mladosť?… dvadsať päť rokovRužových tvár hladkosť jará?Či údov sila? Či bystrosť krokov? —Toto sa všecko sostará!Ale kto kráse a sláve žije,Ten večne ostane mladý!V … 185… ešte v májiKráse a sláve žiť?Áno to chcem i ja: lebo čomu že by som mohla, čomu že by som mala žiť na svete? Ivan ma opustil, ani chýru, ani slychu o ňom. On má o mne zlé domnenie — a já úplne nevinná.Či vráti sa on ku mne? Preč, preč klamlivé nádeje! On sa nevráti — a ja?Ja neschopná som lásky viacej, moje srdce mrtvo!*V krásnych pravzorov krásy a slávy slovenskej, vo velebných Tatrách budem i ja v krásnej prírode, duchovnej kráse žiť, k sláve národa dejstvovať.Čo môžem ja úbohá deva?„Často tichá pastouchová chyžka,Více může pro vlast dělati;Nežli Tábor z něhož válčil Žižka!“Otec, mať, milenec ma odomreli, ma opustili: čo mi zostalo? Verná a pilná Madlenka.Sčastie, že tá verná stvora bola pri mne po smrti otcovej; ona zachránila mi pekný majätok. Mnoho ja síce nepotrebujem; ale milé mi je to predsa, že môžem odmeniť sa vernej služobnici osladiac jej dni staroby.Keď ma všetko opustilo zostal mi ľud môjho drahého národu — s tým a jeho blahu budem žiť!V … 185… v OktobriBože môj! jak rýchle ubehlo to leto! Jak mile a pokojne sa to žije medzi týmto ľudom! Zpozoruvala som síce mnohé chyby, ktoré mu trávia život; mnohé zvyky, mnohé predsúdky a bludy, ktoré mu ho ztrpčujú. Ale pracovitosť jeho neúnavná, srdce dobré, vôľa k dobrému hotová. Len vodcov mu dobrých — a pôjde to. Ja musím niečo robiť v prospech ľudu tohoto. Už som si aj rozmyslela, ako by to najlepšie šlo.V tejto obci založím, veď chvala Bohu mám prostriedky k tomu, základinu takú, odkiaľ sa chudobné dietky budú môcť zaopatriť knižkami, šatstvom, aby mohli navštevovať školu; sypáreň je nevyhnutná obci tejto, dáka nemocnica a základina pre žobrákov okaličených takže.Velebný pán ma pochválil včera v tomto úmysle, učiteľ sľúbil mi ku tomu pomocnú ruku, a oba vraveli: že ja sa stanem dobrým duchom a anjelom strážnym tejto obce.Knižnicu obecniu tiež musím napomáhať.A dievčence? Priadky budú u mňa, menšie i vätšie dievčence si zýskam, aby ma navštevovaly; budem jich učiť prácam ženským i čítať užitočné veci.Tak, tak to pôjde.Teším sa na nastávajúcu zimu.V … 185… v decembriKto to nezkúsil, nezná čo je život. Život je najlepšia škola. Nebanujem, že som sa osadila do tichej dedinky. Život veľkomestský nemôže byť životom opravdivým. Tam človek žije síce vesele, nenudí sa; lebo má vyraženia mnohé, ustavičné: ale zdá sa mi, že nemá času mysleť: nemá času prerobiť to v duši svojej, čo zažil. Dny mu síce plynú rýchle, ale tak rýchle, že nenechajú žiadnej stopy po sebe — a človek na konci takého života len zbadá: že požíval síce, ale nežil; že trávil život — ale že ho aj zmrhal a ztratil.V samote mojej ale, kde každý objem zostane na dlhý čas v duši; kde tak každodenne mám príležitosť vstúpiť na dno srdca svojho, kde môžem neprerušene počtovať sama so sebou; — tu stáva sa mi život môj osožným a pravým.Áno môj život je osožný aj spolubližním mojím. Ale človek človeku nepreje. Súdom som bola stíhaná za účinky moje, bola som obžalovaná, že búrim tichý ľud; v obci zas vysmievali zlí tie najblahonosnejšie moje úmysly.No, dobrý duchovní otec i tu i tam ma zastal a obránil.Náš ľud je ešte velice zotročený — tým viacej však povinní sme pracovať na zveľadku jeho, čím viacej vidíme, že mnohonásobné sú jeho potreby.Jeho predsúdky a nevďačnosť či majú od neho odraziť, či majú nečinnými urobiť rodu synov i dcéry jeho? Uchovaj Bôh!Náš ľud je ešte len dieťa, dieťa slabé, neumelé, nezkúsené; on nevie čo mu je dobré, nenávidí dobrodincov svojích, má si za nepriateľov vodcov svojích: lebo nechápe to dobré, ku ktorému ho oni vedú, dobré nechápe; ale to zlé, čo nesčastím jeho a k čomu ho vodievajú svodcovia bezoctní a klamliví, — to mu chutí.Buďme na tom, aby to dieťa v dobrej výchove vyrástlo — a všetky útrapy, všetko namáhanie naše odváži skvelá — sláva našeho národa.V … 185… na boží hodNieto toho panovníka, nieto tej kňahyne na svete s ktorou by som bola čarala ten včerajší, krásný — štedrý večer. Oj jak pobožný, jak utešený je to spôsob, akým slávia sa hodi božie na milom Slovensku v tichých dedinôčkách. Sú to chvíle rajské, okamženia nebeské; o tom veľkomeštiaci nevedia.Jaká to bola večera s tými dietkami u mňa; jaké to utešené radovánky v každom dome, v každej kresťanskej rodine! Kým nábožnosť nevyhynie z ľudu, do tedy nie je on stratený!„Len v Kristu spasenie!“ Kázal dnes velebný pán. Jak milo je to rozmyšľovať o tom, k čomu dámy veľkých miest nikdy dosť času nemajú o tých potešitedlných pravdách života i spasenia!Boží hod — krásny to sviatok rodinný. Niet nadoň milšieho, utešenejšieho v rodinách!Ale ja nemám rodiny! Čo mi to zišlo na um? Ja som mohla tiež sláviť deň tento v rodine. Ivan bol by tak vďačný, keďby som mu bola ako niekdy pri Otcovi vozíčok zlatý, ukiazala pri mädovení opekancov malému synkovi… alebo dcére jeho!Bože! čo sa mi to zdalo? Čo som to napísala? Pretreť, vyškrábať to musím. O čom som písala? Áno, o náboženstve.Oj jak by sa bol modlil otec môj so mnou u jäsličiek božích, jako teraz štyri roky, keď sme to boli pozrieť krásne jäsličky v chráme božom v meste, kam nás aj Ivan doprevádzal. A Ivan bol tak nábožný a veselý, dostal dar od otca, i odo — mňa.A teraz?…Ale kam to zase zabieham?Hod boží je hod rodinný, ale ja nemám rodiny; mne smutno znie!„Čas radosti!“Z dennika Emila Bilského!V Sedmohradsku 185…Merkwürdik! Jak podivné je srdce človeka!Na smrť urazený od milovanej panny Eleny Lipnických vo V… po dlhšej chorosti sehnte ich mich po ďalekej cudzine. Túžba moja sa vyplnila, bol som preložený z rodného kraju — sem: a tu nevýslovnou túžbou brenne ich za rodiskom v Uhorsku.Oženil som sa. Mám na Amálii driečnú a bohatú ženičku; ale to mňa všetko neblaží tak, jako keď som si smyslel na Elenku jakoby ma bola oblažila ona.„Oh, die Erste Liebe ist nur allein und einzig die Wahre; und die wahre Liebe ist nur — Eine!“Dnes som zadal prosbu o presadenie moje do rodinného kraja, obdržím-li ho, ožijem; nie-li, nebude nado mňa nešťastnejšieho človeka na svete!Ale ja ho obdržím.Und dann? Dann vidím ešte Elenu! Len chcem vedieť, či sa vydala a kto by bol ten šťastlivý?Ale čo interessuje ma viacej — ona? Veď ja mám ženu, ktorú ľúbim — ľúbim? To neviem; ja ju ctím, ja ju rád vidím: ale ona nenie — Elena!“Z denníka Ivana RybnickéhoV … 185…Kde jest liek na puknuté srdce? Nešťastnú ľúbosť vraj len čas vyhojí. Osem rokov je tomu, ako puklo srdce moje, ale vyhojiť ho — nedaj bože! Mne ani čas nespomáha.Vyhnancom opravdivým stal som sa, keď som z milého mi miesta a domu rodičovského vzdialiť sa musel; — nikde na šírom svete nebolo miesta pre mňa. Vyštudoval som, zkúšky výborne pozkladal, dostal som službu tak náhlo, že sa všetko divilo — ale mňa to nič netešilo. Tešil sa na tom otec, tešila mať — ale čo mi je z toho, keď sa z toho netešila moja — Elenka.Ako ma deva táto tak aňjelskou byť sa zdajúca zklamala, ničomu som viacej neveril na svete; ako mi ona raz šťastie zničila, nebolo ho pre mňa v ničom a nikde viacej; ako ona mne viacej nepatrí, tak nepatrí mi ani lúč na svete, nepatrím ale ani ja nikomu.Nikomu?Veď mám ženu — dcéru. Na doliehanie matkyné oženil som sa — mám dcéru — Elenu.Ženu rád vidím; ale tejto dcére žiť budem. Či bude ona tak driečná ako bola moja milená Elena?V … 185…Podivno to, o čom mnohí hovorievajú, že za mládenectva svojho aj desiatím pannám dvorili a predsa všetky zabudli naraz a jednej manželke svojej vernými zostali. Ja len jednu jedinnú pannu ľúbil, zbožňoval som — a nemožno, nemožno mi ju zabudnúť.Bola to aj ľúbosť vrelá, nesmierná. Keď som sa dozvedel, že Elena druhému patriť má, bolo mi akoby mi niekto bol srdce vyrval z prsú mojích; keď lúčil som sa s tým drahým miestom mojích radostí i s miestom umučenia srdca mojeho — bolo mi, akoby som bol zomrel a nocou potuloval sa po svete. Veliká tma ležala na duši mojej.Či ozaj Elena niečo cítila v tom okamžení, keď zvedela, že ja tak nemilobohu musel som sa vzdáliť od nej? Ona bola tomu rada? Veď jej bol sobáš o pár dní po odchode mojom. Ó divné, prievratné srdce ženské! Či možno si pohrávať tak s tým najsvätejším citom šuhajovým dievčaťu?…Ale dosť! Elena je iného a ja inej! Čo sa stalo už sa viacej neodstane.Teraz, čo by bol kto, ľúbiť by som nemohol tak, ako som ľúbil vtedy — no, nemohol by som — ani samú Elenu nie!V … 185… v januáriS deviatym rokom dozvedám sa istoty. Som roztržitý a pobúrený — trasiem sa na celom tele.Včera sišiel som sa v pisárni pána nadlesného so známym sokom mojím Emilom Bilským. Bolo to trapné okamženie. Rozprával mi, že je preložený zo Sedmohradskej do Uhorska zas a prosil ma, aby som šiel s ním, že ma predstaví svojej panej.Ja som zkamenel. Tak blízký som, myslel som si, Elenke.Prišli sme do hostinca. Pán Bilský mi predstavil svoju paniu — ale to nebola Elenka.Až keď mi potom dôverne vyrozprával, čo sa stalo.Elena mi zostala verná, od oltára odišla. Ten aňjel, ja viem, že ona predo mnou len k vôli otcovi bola tak tajomná. Jej otec zchybel; ale ja nie menej.Pán Emil bol dôverný; potykali sme si. On bude mne na blízku, i ja som preložený — budeme dobrí priatelia.Rozlúčil som sa s Emilom — a pil som. Následkom toho, čo mi zjavil, bol môj žiaľ veliký — tuším som sa bol opil; hlava ma bolí ešte i dnes.V … 185… O deň neskôrPreložený som na to isté miesto, kde Elenkín otec, kde som ja býval, ľúbil, trpel. Divná náhoda. Či Elena nie tam? Ach! kto vie, kde sa vydala. Miesto bôľov mojích, ako ťa uvítať? —Z denníka ElenkinhoV … 185… vo febr.„Vůli pevné, mysli ušlechtiléNerozdílne srdce žádosti:Rado dáva nebe dojít cíle.“To dosvedčilo sa i na mne. Túto obec premenila som na raj, hovoril dnes velebný pán, učiniac z nej stánok pokoja a radosti.Pán Bôh je dobrotivý, on i to najmenšie stvorenie svoje chce oblažiť; on blaží i mne život, prítulnosťou týchto dobrých ľudí. Oj ako mi je dobre a milo medzi nimi a jako sú mi všetci naklonení volajúc ma dôverne „tetkou“ svojou.Nemám rodiny žiadnej, no, mám tu v obci tejto rodinu početnú, velikú. I to najmenšie dieťa ma zná, rado má a ku mne sa túlí.Teší ma táto príchylnosť a uznalosť týchto ľudí velice, ktorú mi dokazujú v tak hojnej miere za namáhanie moje k jejich blahu smerujúce; ale ešte viacej teší to Madlenku moju; ačpráve, dokladá ona, by ju to ono o mnoho viacej ešte tešilo bolo, keby bola mohla dožiť sa môjho vydaju a potom slúžiť v mojej rodine.Preč už raz s marnými zpomienkami tymito! Rodina moja je dobrý ľud môjho národu: ja vyplním moju povinnosť na ňom ako dcéra jeho. A život nezáleží v tom, čo sme zažili, ale čo dobrého a užitočného vykonali.Užitočným a bohumilým životom svojím rada by som si zotrieť pred Bohom tú vinu, ktorej som sa, neposlušnosťou vôle otcovej dopustila, čo jeho život stálo. To moja každodenná modlitba.Kladiem pero… od plaču nemôžem písať ďalej…V … 185… konc. febr.Bola som si umienila, že so svetom týmto nič mať nechcem — a to som nedržala, zastíhnúl ma preto hneď trest boží.Evinka nadlesných je velice dobré dievča, ona jediná má smysel pre môj stav, ona jediná vie pochopiť moje položenie. Nemožno bolo sa jej vyhovoriť, nemožno bolo tak vrelú prosbu jej odoprieť.Povolala ma na zábavu a ja som bola, včera na nej; ale ach! z tej zábavy navrátila som sa s veľmy ťažkým, zarmúteným srdcom.Na tej zábave stretla som sa so všetkými mojími známými. Prijali ma síce vľúdne, srdečne; ale ja čítala som v jích zrakoch, že sa hnevajú na mňa.Pani kontrollórka merala ma opovrženým zrakom — nemohla som zniesť tento potupný zrak. Vypravovala, že jej staršia dcéra urobila dobrú parthiu, a jej mladšia šla skutočne za Žigu, za nádejného vtedy synáčka pani Einnehmerky.Pani Einnehmerka nevedela si prenachváliť toho svojho synáčka, jaký je to jurista, jaký Weltmann a tá zlostná pani, ktorejsi panej pološeptom o mne poznamenala, ale ja som to veľmi dobre počula, že vraj: „Sie ist nur ein Tölpel; eine einfache Bauerndirne geworden!“Škoda že nebolo tam ešte toho jej weltmanského synáčka; ten by mi bol istotne najmenej do „alte Jungferov“ nadal.Je to ozaj bieda s tými našími civilisovanými společnosťami a zábavami. Len ženiť a vydávať sa, len posudzovať jeden druhého, aprehensie — ale potešiť, vzdelať sa — na to ani len pomysleť.Náhodou prišiel jeden cudzí pán k pánu nadlesnému — a ten cudzí pán tak vľúdne sa mi uklonil, a priateľsky mi ruku podal a tak vrelo ju stisknúl; ale i tak sa začervenal a zase zbľadnúl — že som sa ledvaj zpamätať mohla zo svojích rozpakov, a ten cudzí pán bol — pán Emil Bilský.Pani Kontrollórka aj s pani Einnehmerkou ma akosi potupne mu „aufführovaly“, ja som to nepočula; iba na úšklebkoch iných tam prítomných, a na tom že sa pán Bilský nahnevaný odvrátil od nich som to zpozorovala.Pán Bilský mi zdelil tú novinu, že dnes zajtra príjde môj Ivan… na môjho otca miesto… Pán Bilský mi odpustil, lebo i pri rozlúčke mi ruku tisnúl a slúbil mi, že sa vraj o nedlho sídeme, najskôr u Ivana… u Ivana?… a že mi bude mať česť svoju paniu predstaviť.Zdálo sa mi, že mi chcel obšírnejšie o Ivanovy vyprávať, ale ja som mu naschvál vyhýbala…Ivan príjde sem… On sa vráti, on sa dozvedel o mojom pobytu; on naschvál žiadal sa bezpochyby preložiť sem… on ma ešte nezabudnúl… A ja?S ťažkým srdcom vrátila som sa z tej zábavy.Po desiatich pokojných rokoch búrí sa zase srdce moje; po desiatich rokoch sídem sa zase s dávnými známými… a Ivan má mi zase byť na blízku!Bodaj som nebola šla na tú zábavu!Bilský okrásnel, je to pekný muž; aký asi bude Ivan… Pozerala som dnes ráno do zrkadla, moja tvár je ešte dosť pe… kná… ba ako asi bude vyzerať Ivan?…V … 185… v marciIvan je tu. Ľudia si vravia, že pána Rybnického syn, ten dobrý Ivan prišiel jím za polesného, a rádi sú tomu. Madlena mi tiež o tom hovorila, a zpomínala, že sa už teraz dá Bôh vyplnia jej starodavné a ustavičné túžby: dočkať sa môjho vydaju. Ivan že je tu — a že stará láska nezahynie.V … 185… ešte v marciNeviem čo to je, že mi už neidú od istého času tak ty detinské zábavy: deti ma netešia ani staršie panny, najradšej si dumám s tymto mojím denníkom v ruke.Ivan je už týdeň tu — a ja som ho ešte nevidela. Ja sa ho, úprimne rečeno, bojím videť. —Dnes mám ísť pri samom bytu jeho na dedinu… len ako tam preísť, aby ma nezbadal? —V … 185… v ten istý deňIvan ženatý!…Jak mnoho obsahuje v sebe to jedno slovo!…*Šla som mimo jeho, šla som mimo bývalého nášho bytu a pred zahradkou domovou zabávala sa služobná dievka s pekným dievčatkom.Dievčatko ako ma videlo, bežalo ku mne. Ja som ho vzala za rúčku a pozerala som mu do tváre.Bolo to dievčatko, ako by z oka vypadlo bolo Ivanovi. Tak sa ponášalo naňho.A čia si ty moja panna? pýtala som sa ju.Rybnických, tetuško! odpovedalo dievča.Nech ráča odpustiť, pani neznamá! — slovila dievka — ona je taká smelá, každej panej hovorí tetuška.„To je dobre“ — odvetila som ja — „mňa bez toho všade tak volajú.“„A ako ti je meno?“ — pýtala som sa ďalej dievčatka.„Elenka“ — slovilo mi ono. Vybozkávala som si to dievčatko pekné — docela sa ponášalo na Ivana, akoby mu bolo z oka vypadlo.V tom som počula z domu ženský hlas volať:„Elena!“Obzrela som sa a videla som hodnú paniu, bezpochyby matku dieťaťa, a že… nu — I… vano… vú…*Ivan tedy ženatý, a jeho dcérečka volá sa mojím menom: „Elena!“V … 185… o tri dni neskôrVidela som Ivana v chráme Božom. Bol aj so že… nou… svojou aj s dcérečkou Elenou prítomný. Po kostole som chcela utekať rýchle domov — ale on vyndúc prv zastúpil mi cestu, dával sa mi do známosti, a predstavil mi svoju paniu… aj mňa jej; dcérečka Elenka bozkala mi ruku a volala na mňa: „tetuška, tetuška!“Mimoidúci občania ukazovali si na Ivana a šepotali medzi sebou, že je to rodák jích, ten pán polesný; ženičky divily sa na dievčatku, že i to vie, ako ma oni a po celej obci volajú: „tetuškou, tetkou!“Boli i u mňa. Madlena mala radosť z Ivana, ale zarmútila sa, keď počula od neho, že je to jeho pani aj jeho dcérečka — a pustila sa do plaču, ani ju od tedy viacej uspokojiť nemôžem.Dobrá a verná starenka moja! Ona plače pre mňa. Dobrá pani Ivanova priniesla ma do velikých rozpakov, keď sa ma pýtala: jakého som zamestknania a či som tu za niekým vydaná? Aj Ivan nebol v stave na túto otázku jej odpoviedať.Ja som čosi odvetila, sama neviem čo — zapálila som sa pri tom, Ivan tiež — len to viem, že pani Ivanová to veľmy dobre pozoruvala, áno že ona naskrze nebola mojou odpoveďou uspokojená. —Dali sa mi do známosti, odporúčali sa a prosili ma; aby mali často sčastie jích navštíviť; lebo že tu nemajú žiadnej spoločnosti a zvlášte Ivanová… pa… ni… ma velice o to prosila.Ja som sa sľúbila často jích navštevovať… Ivan ženatý — a má dcérečku ktorá nosí moje meno…V … 185… o štvrť roka neskôrJulia je dobrá, drahá duša. Našla som si v nej priateľku… sestru; ona si ma zaľúbila tiež, a Elena sa ma, „tetky“, ani zpustiti nechce. Ivan je tomu velice rád, len že býva často smutný a zádumčivý. —Ani deň nemôže Julia bezo mňa byť: ak nepríjdem ja ta, prichodí ona ku mne.Hovorila som Madlene ako mi je veselo s Rybnickovci; ale ona krútila hlavou: že to malo ináč byť, že sa Ivan nemal ženiť. Je to podivná starena.V … 186… o rok neskôrUž rok, a môj denník ležal zanedbaný.Tento rok mi bol ten najmilší celého života, ani mladosť moju nevynímajúc.Život priateľský žili sme si s Rybnickovci; často sme aj štyri hodiny vzdialených Bilskovcov navštevovali a oni nás.Cez tento rok som málo obcovala s mojimi dedinskými priateľmi; oni sa žalujú, že som vari zpyšnela — a Madlenka mi bola i je smutná na veky. Neviem pochopiť tú starenu!Elenka — to ľubé dievča nariastlo ako z vody. Ja som ho vychovávať začala, na rok pôjde už do ústavu. Ivan je veselší ako býval prv; len Julia chorľavá ustavične, lekári hovoria, že sú to súchoty.V … 186… o mesiac za tímJa som predsa len to najnesčastnejšie stvorenie na svete. Čo mi milé — to mi hyne.Julia tej noci v náručí mojom zomrela. Daromné boly všetky lieky — nič nespomáhalo.Poslednie jej slová boli: „Sľub mi že budeš matkou môjmu dieťaťu.“Ja som jej to sľúbila, prisahala a ona s ľubým úsmechom podala mi ruku a v mojom — náručí umrela. —Ivan je hrozne smutný, Elenka plače na srdci mojom — len mňa nemá kto potešiť. Čo mi milé — to mi hyne!Ešte 5 rokov neskôrJuliu sprevodili do hrobu; nikto tak neželel za ňou ako Elena Lipnická. Jej jedinné potešenie bola panička Elenka; bola jej ona potešenie jedinné a všetko v sebe obsahujúce, nič na svete ju neviazalo, nič na svete celom ju nezanímalo; no, v Elenke zosústrednená bola všetká blaženosť jej života, ona jej a v nej žila.A jak krásne, jak utešene kvitne tá Elenka mladá pod opaterou „tetky Eleny“ druhej to matky svojej!A čo Ivan?Ivan, ktorý dozvedel sa po návrate svojom, čo sa stalo bolo po jeho odchode z domu v ten čas domnelej svadby Elenkynej — obvyňoval sám seba, že bol tak schytralý a neopatrný. Žial mu bolo Elenky milej; kedykoľvek pozrel na ňu, prišla mu na um smrť jej otca, prišla mu na um tá jemu dokiazaná vernosť, to celé jej tajomné a vytrvalé chovanie sa — a terajší jej otupný stav, a nevedel si to odpustiť tým menej, že to čo by ako bol chcel napraviť nemohol.Madlenka vyprávala mladej Elenke, že či rada má „tetušku“ a či by ju prijala za novotnú maminku?Dievča dosvedčilo s najvätšou radosťou že: áno.Madlenka to myslela docela prirodzene, chudina!*Jeden deň, dva roky po smrti Juliinej prišiel Ivan aj s Emilom Bilským navštíviť Elenu aj mladšiu Elenku, ktorá u tamtej bývala. Elenka s radosťou vybehla otcovi v ústrety, Elena bola v rozpakoch, lebo od smrti Juliinej nebola s Ivanom na slove. Malá Elenka sama len navštevovala otca, staršia Elena nešla viac do jeho domu, lebo by to bolo proti slušnosti bývalo; z tej istej príčiny nenavštívil Ivan Elenu, preto bola ona dnes v rozpakoch nad neobyčajnou návštevou touto.Pán Emil Bilský vyprosil si od Eleny trochu času k dôvernému rozhovoru, pri čom Elenku vypravili do záhradky s Madlenkou a táto poslednia sa usmievala a šepotala si čosi dosť tíško po pod nos.Pán Emil Bilský hovoril k Elenke dôverne: že je on najvätšia príčina jej nesčastia sám a preto, že ďakuje Bohu, keď čo aj po rokoch len môže koľko toľko dobrým sa odslúžiť slečne za to, že takto ztrpčil jej život celý.Elena bola v nesnádzi lebo neznala — čo s tým chce?Ivan nevedel sa dosť navyhovoriť Elenke, ako on zaslepený bol proti nej a ako si ju ctí teraz, ba zbožňuje ju, keď nielen že mu odpustila, ale práve stala sa mu, nebohej manželke jeho a nado všetko drahej dcére priateľkou, sestrou, matkou a preto že ufá, že mu bude i na zatým úprimnou…Emil Bilský pretrhnúl reč Ivanovú a slovil: „Čo teraz nasleduje, to je moja povinnosť. Vyznal som už, že sa za sčastného pokladám z tej príčiny, že môžem za to tak mnohonásobné utrpenie, ktoré som slečne spôsobil aspoň len jednu kvapku radostnejšiu naliať do toho kalicha horkosti — keď rídzením božím tak sa stalo, ako sa stalo s nami; teraz zase týmže dobrotivým rídzením a správou božou stala sa zmena nám k radosti v živote. Ivan, môj bývalý sok, je dnes môj najlepší priateľ; tento Ivan, ktorého som ja o ruku slečny Eleny pred toľkými rokmi pripravil, skrze mňa žiadá si túto drahocennú ruku, skrže mňa žiadá si ju obdržať. Ja tedy žiadám o ňu a za najsčastnejšieho človeka by som sa pokladal na svete, keby som mohol s privolením slečny ruku túto vložiť do ruky priateľa môjho.“Elena počúvala roztržite a akosi nepokojne reči tieto; dĺho potom, dĺho mlčala.Ivan hodil sa k nohám Eleny a prosil: „Čo nám ľudia vzali, to nám vracia Bôh; Elenka! Budeš mojou.“ —„Priateľkou!“ — vpadla mu Elena do reči — „iné odo mňa nežiadaj. Tvojej dcére budem žiť — ale tvojou že… nou byť nemôžem!“Daromné boly všetky reči — Elena nezvolila. — Madlena bola to rozniesla už po celej dedine, že sú u ních pytači — a celá dedina tešila sa z toho, že sa „tetka Elena“ bude vydávať.Najvätšiu radosť ale z toho mal starý velebný pán (ktorý ešte žil, ale už soslabený kaplána držať musel), že Elenku s tým pravým vyvolencom srdca jejího spojiť môcť bude.Dievčatká, nevesty a ženičky sa radily, aké dary dajú ku svadbe „tetke Elenke“, lebo ona jim všetkým, keď sa vydávaly, hojné dary poskytovala.*Za pol roku Elenku nahovárali, aby neodoprela ruku Ivanovi. Prosil ju o to velice pán Emil Bilský aj so svojou paňou; prosil ju o to sám starký velebníček; Ivan sám; prosila ju o to Elenka šumná s plačom; nie len nahovárala, ale nútila ju k tomu verná Madlenka: — to všetko neosožilo, Elenka nezvolila.Ona vraj nemôže to urobiť; jej srdce je mrtvé. Priateľkou Ivanovou chce byť — ale ženou nie. Elenke ale pri tom všetkom bude matkou, lebo to sľúbila, to prisahala zosnulej Julii. —Ivan musel upustiť od žiadosti svojej — a oženil sa o nedlho s druhou.Elena vychovávala šumnú Elenku.Kto pochopí to srdce ľudské?*Ivan sa tedy oženil — a dcéra Elenka kvitla u „tetky Eleny“ utešene. Ale novotná manželka Ivanová nechcela to trpeť, že dcérka z prvého manželstva má byť u cudzej osoby a o matku novotnú nedbá nič: najprv prosila, potom hrozila Ivanovi aby dcéru do domu vzal, ináče že nebude manželská svornosť a pokoj medzi nimi.Ivan poslal po Elenku. Panička sa rozplakala a nechcela isť; Elena ani len počuť nechcela o tom. Ivan prišiel na dotieranie ženy sám pre dcéru svoju.Elenka prosila otca, aby jej to neurobil; že ona bez tetky Eleny naskrze žiť nemôže; objímala mu kolená, plakala, ruky bozkávala — ale zatvrdilý otec nedbal na náreky dcéryné.Elena zase upomínala ho na vôľu posledniu, a umierajúcich vôľa má nám byť svätá, nebožkej ženy jeho Julie; spomínala mu svoju prísahu.Madlena stará sa k tomu tiež pripojila a skryla slečinku Elenku za seba; — ale necitlivý otec násilne, vzdor tomu že hlasite, všetky tri ženské plakaly, že dcéra jeho tak ľútostive ho prosila, žeby to i skalu bolo pohlo, a že „tetka Elena“ do mdloby padla odviedol dcéru — k macoche.O krátky čas bolo počuť, že macocha po macošsky zachodí s Elenkou, tak že to dobré dieťa je už docela vycivené od trápenia a viacej nie ku poznaniu.Elena pobrala sa sama k Ivanovi, ale ho nenašla doma, Elenku našla robiť obecné práce s dievkou. Zhrozila sa toho, ako vyzerala Elenka.Elenka vidiac „tetku Elenu“ pustila sa do plaču a vrhla sa jej na srdce, objímajúc ju a bozkávajúc jej ruky.Na to ale vbehla macocha rozpajedená do chyže, roztrhla jich, zavrela Elenku do bočnej izby a Elenu vyhnala von s hroznými nádavkami a urážlivými rečami.Elena písala Ivanovi list plný výčitiek pre Elenku. Ivan na list tento odviezol Elenku do mesta, aby ju vyslobodil od ukrutenstva macochy, lebo táto ako bolo počuť, že ju aj bíjala.V meste sa naše dve Elenky častejšie schodily a potajomne sa navštevovaly. Macocha sa ale o tom dozvedela, kričiavala na muža, že si dcéru nesčastnou urobí, keď jej s takou „pobehlicou ako je Elena“ obcuvať dovolí. —Ivan nemal pokoja, kýmkoľvek nedoviedol dcéru nazpäť do domu.Ale macocha ešte len teraz tryznila ubohé dievča, až ono docela vyschlo a povážlive ochorelo.V chorobe žiadala si videť tetku Elenu; zakročením otcovým stalo sa. — Jaké to bolo shlädanie!Ten útly, krásny kvet Elenkín bol zlomený, on uvädnúl, z tej krásnej paničky nevidela teraz „tetka Elena“ len kostru. Ešte jeden objem, jeden bozk, bozk chladnúcich per, bozk poslední a tak ako jej matka, skonala i Elenka v náručí Eleninom.Elena bola bez seba. Ťažké výčitky robila Ivanovi, ťažšie jeho žene, ktorá ale opätne ju z domu vyhnala. —Elena bola celá preč. Zaplakala poslední raz, ostatnú vyliala slzu a so strašným smiechom v ňomž ohromná jävila sa boläsť zvolala: „Čo mi milé, všetko hyne!“Madlenka nevedela si s Elenou rady. Elena zúrila, smiala sa hrozne a ukazovala Madlene mŕtvolu otca, matky svojej, Julie i Eleny dodala: že jej život stál život matku, jej neposlušnosť usmrtila otca, jej nezadržaná Julii prísaha zahubila Elenu.Bolo to hrozné!Na druhý deň šla tá strašná povesť po dedine; že sa dobrá „tetka Elena“ zbláznila.Pochovávali Elenu. Na cinteri, keď kňaz sa modlil, tancovala bláznivá Elena po hroboch a v hroznom smiechu kričala: „Čo mi milé, to mi hyne!“ až ľudia trnuli. A zase keď ľud spieval: „Rozžehnajme sa s tým telom“, ona tancujúc po hroboch nôtila:„Mladosť moja mladosť,Tak si sa minulaJakoby ten kameňDo vody hodila!Ešte sa ten kameňV tej vode obrátí;Ale mladosť mojaSa viac nenavrátí!“Vracajúcu sa z cintera ženu Ivanovú na to bláznivá tak ztrhala, zbila, ranila; že ju omdletú len s veľkou ťažkosťou vyslobodili z rúk jej.Ivan s Bilským zaviedli ju do Viedeňského blázinca; ale na ceste jim utiekla domov. —Teraz málo zúrí; je pokojná, chodievá medzi dievčatká pekne čiernoodená, iné šaty nechce, a tancuje a spieva. Ľudia sa jej nebojá, ale plačú nad ňou. Chodievá na hrob Elenín — ale neplače nikdy, len spievá. — Chodievá ta i v noci. — Keď vidí cudzích ľudí, blíži sa k ním s dvoma tobolkami a prosí „do pokladničky chudobných“ i do „pokladničky pre vychovanie Elenky“. Čím sa zamestknávala zdravá, to jej utkvelo i teraz na mysli.Len keď sa zasmeje, vtedy všetko uteká od nej, lebo je to smiech hrozný. Vtedy volá: „Čo mi milé — to mi hynie!“ a spomína otca mať, Juliu, Elenu a každého, koho stretne bije, domnievajúc sa, že je to zlá macocha Elenkiná.Ivan bol zase preložený, ale slýchať, že sa oddal nápoju a zle žije s mrcha ženou. Madlenka zomrela a na jej pohrebe zase tancovala „bláznivá tetka“ po hroboch. —Jednoho rána za včasu v zime našli hrobári na hrobe Elenkinom „bláznivú tetku Elenu“ zmeravenú, zamrznutú.

Bachat_Tetka.html.txt

Vrstovníkom a bratom slovenským od roku 1844Pamätáte, bratia, na tie pekné dni mládeneckého života nášho, ktoré sme nad slovanským Dunajom v „národnej svätyni“ spojení najsrdečnejšími zväzkami pobratimstva a priateľstva slovenského trávili? — O tom nepochybujem. Často vy mysľou i srdcom zaletujete do tých posvätných krajov prvého zápalu na miesta drahé, kade ste chodievali, na kopce pekné, na ktorých ste o národe dumávali, do tichých hájov, po ktorých sa spevy naše slovenské rozliehali. Sväté zostanú takéto miesta mládeneckých zábav, rozkoší, bolestí a vyšších mysle letov pre muža k bojom pripraveného a všetkým návalom sveta vzdorujúceho.Od Dunaja nás vlny búrne zaniesli pod večnoveké velebné Tatry naše! I tu sme v diele započatom pokračovali, upevňujúc sa v láske k národu a chystajúc sa k nastávajúcim búrkam života pozemského.Od toho času sa v svete mnohé prevraty porobili. Nenazdali sme sa, že v zápalistých dobách nás nadletujúce túžby, spevy, ideály — trebárs sme presvedčení boli, že sú sväté, pravdivé, a preto semeno budúcnosti v sebe nesúce — tak skoro do života a skutočnosti sa predierať a všetky spoločnosti a okresy ľudské zaujímať budú. — Čas nás skoro nepripravených zastihol; ale ďakovať Bohu, že aspoň vyšších géniov národa nášho schytil na kriela, hodiac ich do nezmeraného oceánu zbúrených vĺn najnovšieho veku. Títo schytili národ so sebou a plávali s ním k prístavu šíreho Slovanstva! Národ náš v zbúrených vlnách nezahynul, lebo mal vodcov zmužilých, správcov múdrych, ktorí vyhnuli sa náramným prúdom a obišli besné, ich pohltiť sa hroziace skaliská. Národ z mora vyplával rezkejší, živší a odvážnejší; poznal svoju silu a seba ako rovného druhým národom; a jeho synovia budú vedieť zastať práva svoje i posvätiť sa za dobro celku i umrieť za bratov svojich.Pozorujúc toto vrhnutie sa národa do vĺn zbúreného mora a obdivujúc odvážnosť vodcov a posvätnosť junákov slovenských, vzbudila sa v duši mojej túžba naznačiť toto na pamiatku pre Vás, drahí vrstovníci moji! Lebo viem, že Vy dejom týmto najlepšie rozumieť, najväčšiu útechu v nich nachádzať budete.Na Vás som teda myslel, spoločníci skutku mládeneckého, keď som tieto riadky Povstania slovenského spisoval. Prijmite a pozdravte prvopočiatočnú prácu moju srdcom úprimným, pohľadom vďačným. Zbohom!Upozornenie[1]História slovenská sa nedá podľa vzoru nemecko-francúzsko-anglických historikov písať;[2]napísal som ju teda duchom a spôsobom čisto slovenským.Viem, že mojej práci k dokonalosti, aká sotva viacročným prerábaním docieliť sa môže — aby sa Horáciovo „nonum prematur in annum“ vyplnilo — mnoho chybuje; a preto ale pokutkárskych kritikov, čo namiesto toho, aby sa k dačomu pribrali, iba druhých rečami „to mal inakšie“, „toto nemal napísať“, „to by som ja takto myslel“ — posudzovať a posmeškovať vedia, ani ako mak si nevšímam. Z takých my ani škody, ani osohu nemáme; môžu odísť — spánombohom!Nedokonalosť prednášania môjho vynahradia výťahy z „Obrazov povstania slovenského v roku 1848“ veľacteným p. Hurbanom — na žiadosť daktorých moravských a českých vlastencov — nakreslených a spisovateľovi prítomných dejov spolu i s dôležitými listami súkromnými na „najhodnejšiu spoločnicu jeho hrozných, ale i slávnych osudov“ písanými, k upotrebeniu priateľsky doručených.Úprimných rodákov a priateľov pravdy úctivo žiadam, aby ma o vynechaniach, asnáď dôležitých udalostiach, upovedomili. Vítané mi budú také oznámky; jednotlivec nemôže všetko vedieť a všetko všade vidieť. Spolu aj keď by chybu alebo (čo nemyslím) nepravdu našli v spisku prítomnom, nech ma upozornia: aby nepriatelia naši vedeli, že my nielen ich hriechy nezveličujeme, ale ani najmenšejnepravdyo nich nehovoríme; ba dosť často blednú farby opisovania nášho pred ich skutočným so Slovákmi zachádzaním a ukrutnosťami, akých sa na národe slovenskom dopustili. Maďari o nás samé lži písali — my si dovoľujeme aspoň svedectvo pravdy o nich a ich skutkoch vydávať.Kto chce mať „Úvod“ do mojej histórie a všetkému dokonale rozumieť, nech si prečíta v Slovenských pohľadoch Slovensko a jeho život literárny od Jozefa Miloslava Hurbana.O pravopise takom lebo takom šíriť sa pôvodca prítomného spisku nebude; lebo jemu nalitere, ktorá sa vždy premeniť môže, mnoho nezáleží, alejedinenaduchu, ktorý obživuje, jehožto zákony sú večné a nezmeniteľné. Načo sa „abecedou“ zapodievať, ktorá je dnes latinská, zajtra môže byť cyrilská a napozajtrok zas inakšia?Pôvodca so zápalom číta vznešené básne a spevy Homéra slovenského Jána Hollého — v bernoláčtine; vítané sú mu srdce i ducha roznecujúce znelky nesmrteľného Jána Kollára — a kocháva sa i v druhých bezpočetných dielach klasických, v českej reči písaných; ale rád berie do ruky aj — zápalom, životom a nadšením dýchajúce — knihy mladej literatúry slovenskej vslovenčine, z čistého tatranského žriedla čerpanej, spísané a uverejnené.On teda hádky z ohľadu reči zaveľké nešťastie nedržía držať nemôže, filológovia sa vždy hádali a hádať sa neprestanú. Len aby u nás akési diktátorstvo a škrupulantstvo prestalo, ktoré hneď druhému do zradcov nadáva, ak on snáď ypsilon nepíše. A tu zas tá tisícorakými farbami maľovaná nesvornosť slovenská sa z hrobu vycituje, ktorou prestrašený, slabý duch kričí: beda, beda, beda vám, vy nesvorní Slováci, nepomysliac, že on práve „staré hriechy“ začína.Dajteže tomu pokoj a nerobte darobné mrzutosti.Bojesú potrebné k vyvinutiu sa národnému. Či by sme ozaj od „bibličtiny“ ďalej ísť nemali?Nemci a Francúzi — že tí sú vraj svornejší! — Ale prosím vás, páni moji, ak ich literatúru skúmate, či nenájdete, že sa literatúra u týchto národov skoro každým desaťročím mení; a že pred Napoleonom Francúzi veru inakšie písali ako teraz? A Nemci? Títo iba od Goetheho čias majú istejšie pravidlá písania. Takým spôsobom sa to ani u násnešťastímmenovať nemôže; — a daj, Bože večný, aby leninšej nesvornostimedzi nami nikdy nebolo! Pôvodca v tom napríklad žiadnenešťastienevidí, že Michal Miloslav Hodža Dobruo slovo inakšie, Větín zas inakšie, Epigenes Slovenicus a Der Slowak tiež inakšie písal. Len abyduch božíviacej ľudí povzbudil k vydávaniu podobných spisov! Jeden génius vždy viac stojí ako tisíce nad nesvornosťou bedákajúcich a lamentujúcich nesvorných škrupulantov!Kým nebudeme mať akadémie, učené spoločnosti, školy a stolice reči slovenskej a dokiaľ nedosiahneme život verejný, občiansky, ani reč naša nebude a nemôže mať ustálené a skryštalizované formy a zákony.Čo sa pôvodcu týka, on deje prítomné v reči inšej písať nemohol, iba v tej, ktorá deje tieto takrečenostvorila.Písané sú onyv reči tej, ktorá vystúpením svojím ako blesky jarného slnka celé Slovensko občerstvila a k životu prebudila, ktorá prvý raz samostatnosť a život národný Slovákom zvestovala; k bojom srdcia i duchov slovenských proti nespravodlivým Maďarom podpálila a meče za najjasnejšieho kráľa a za práva národa slovenského tisícom mládencov a mužov slovenských do rúk podala; v reči tej, v ktorej sa rozkazy a zákony (v prítomných dejoch) vydávali; pred ktorou sa odrodilci slovenskí triasli a polepšenie sľubovali; ktorej piesňami kojení a povzbudení bojovníci slovenskí do ohňa proti nepriateľovi smelo stúpali; v ktorej, dokiaľ sa terajšie okolnosti nepremenia, najskôr a najlepšieživot politickýna Slovensku založiť, vyvinúť a vyviesť sa dá; a naposledy reči tej,ktorá si mečom život vydobudnula. A to je našanová — a najstaršia — Slovenčina!Komu by ona uši obrážala, nech odloží spisok tento na stranu; nikomu sa nevtíska. Bohdá, že on aj svojich priateľov nájde; a tí, ktorým v rukách meče a bodáky sa blýskali, ho vďačne prijmú a s potešením čítať budú.Ostatným posmievačným Thersitom odpovedám slovami Jozefa Miloslava Hurbana (Slovenských pohľadov diel I., zv. 1, str. 34, riadok 7): „My by sme nedbali, čoby tí terajší naši učení pokutkári už bárs poanglickypísali, keby len písali o veciach národa sa týkajúcich a tak boli dákymi stĺpmi vyviňujúcej sa z národa nášho sily! Ale samá nečinnosť — iba ak činnosťou pomenuješ to therzítsko sa z tých, čo dač pracujú, vysmievania.“V Ovčiarsku na Považí dňa 2. brezna 1850.M. D.[1]K dokonalému pochopeniu vyviňovania sa sveto-myšlienky, mimo slovanských spisov, najdôležitejšie sú francúzske, najmä spisy slávneho Thiersa, Louisa Blanca, Micheleta, Lamartina, Montholona atď.Prišlo mi na um, že takíto ľudia, trebárs sú Slováci, všetko radšej vidia v cudzej reči napísané, ako vich vlastnej slovenskej; aby sa im zadosť urobilo, nech im Shakespearova Portia to isté poanglickyvysvetlí: „It is a good divine that follows his own instructions: I can easier teach twenty, what were good to be done, than be one of the twenty, to follow mine own teaching. (T. j. Dobrý je to kňaz, ktorý svoje vlastné reči (vyučovanie) zachováva. Ľahko (ľahšie) ja naučím dvadsiatichčo by bolo dobre robiť, ale ťažko sa nájde jeden spomedzi tých dvadsiatich, ktorý by moje učenie nasledoval.) Vzťahuje sa to na Slovákov takých, o ktorých by tá istá Portia ako Faulconbrigdeovi povedala: „He is man’s picture; But alas! — — — How oddly he is suited! I think he bought doublet in Italy, his round in France, his bonnet in Germany, and his behaviour every where.“ (Dosť pekná figúrka z človeka; ale čože je z toho!… A tenoblek, aký divný na ňom! Kamizolu tuším v Itálii kúpil, nohavice vo Francúzsku, čiapku v Nemecku, a jeho držanie — ktovie v ktorom kúte sveta!)[2]Ako o tom okrem nemeckých i francúzske a druhé časopisy svedčia.

Dohnany_Historia-povstania-slovenskeho-z-roku-1848.html.txt

ÚvodemSeznámil jsem se se Štefánikem v září 1916 v Kijevě, kam jsem byl jako důvěrník Čechů-důstojníků druhé divise jihoslovanského dobrovolnického sboru vyslán z Oděssy s bratrem drem B. Boučkem, abychom informovali poslance Düricha jako člena Národní rady československé o účasti Čechů a Slováků v jihoslovanském dobrovolnickém sboru, neboť byly obavy, že tato účast naše nebude uvedena na kontu našeho zahraničního odboje.Nemám zápisků z prvních týdnů svých styků se Štefánikem, neboť jsem nechal svoje deníky od srpna 1914 do konce září 1916 v Rusku, když jsem odjížděl na jaře roku 1917 se Štefánikem a zástupcem Slovenské ligy G. Košíkem z Petrohradu do Anglie, odkud jsem byl poslán do Spojených států.Uvedu tudíž z těchto prvních styků jen to, nač se pamatuji. Další poznámky budou citovány přímo z mých deníků. Zapisoval jsem vše skoro vždy bezprostředně a zvláště výroky Štefánikovy jsou zapsány skoro doslova. Kde bude zmínka o mně, prosím, aby nebyla vykládána jako neskromnost. Uveřejňuji ji ne proto, že se týká mne, ale že je to výrok Štefánikův, který zajisté netřeba zatajovati proto, že se týká mne. Jde mi o to, aby tyto moje zápisky přispěly k nakreslení živé lidské podoby toho, jenž tolik vykonal pro osvobození národa a důstojné uvedení jeho do společnosti ostatních národů.Jako tisíce našich lidí neznal jsem ani já Štefánika a slyšel jsem jeho jméno po prvé z úst Dürichových a Štaflových[1]v Kijevě. Štafl mi řekl, abych se Štefánika varoval: „Je to člověk, který se ti do očí bude stavěti jako nejlepší přítel a při tom se bude snažiti bodnouti té od zadu.“Tento úvod k mému setkání se Štefánikem vzbudil moji opatrnost, jež hraničila se zaujatostí.Štefánika jsem spatřil poprvé v hotelu Praha v pokoji Dürichově, kde jsem byl přítomen rozmluvě obou, v níž Štefánik ujišťoval Düricha svojí podporou, neboť Dürich byl příchodem Štefánikovým velmi podrážděn.Pokládaje sám příchod Štefánikův do Ruska při nejmenším za zbytečný, řekl jsem Štefánikovi: „Je to ale vskutku podivné, že ze čtyřčlenné Národní rady hned dva jedou do Ruska a to jeden za druhým, jako by ho šel hlídat.“ Štefánik zbledl a tázal se ostře: „Chcete říci, že jsem přišel jako špion?“ „Skoro tak to vypadá,“ odpověděl jsem v krajním napětí.Vstali jsme prudce proti sobě. Náhle Štefánikův obličej změkl, rty se usmály. Štefánik pokročil ke mně, vzal mne za ruku a políbil mne: „Nebudeme přece nepřáteli. Oba chceme totéž.“Potom se usmál na Düricha a řekl: „Nepřišel jsem vám škoditi, ale pomáhati vám.“Měl opravdu nejlepší vůli upraviti poměry v Rusku tak, aby se Dürichovi co nejlépe pracovalo, neboť věděl velmi dobře, že není možno plýtvati silami, tvoří-li předsednictvo Národní rady pouze čtyři osoby. Ale ovšem, že mu šlo o to, aby všechno, co se bude konati, bylo v souhlase s celkovou programovou linií Národní rady, aby to, co se bude námi konati zvlášť politicky a vojensky v Rusku, zapadalo harmonicky do rámu všeho podnikání na západě — v Paříži, Londýně a Římě.Poněvadž však lidé seskupení okolo Düricha (Crkal, Štafl, Král, Štěpánek) a konečně ani on sám, nebudili a nemohli buditi nijaké důvěry ani svými schopnostmi, ani povahami, vyvolal Štefánik tak zvaný kijevský zápis, jímž vytčeny byly vůdčí zásady našeho revolučního hnutí za hranicemi (jednota československá, důvěra k Rusku i k ostatním spojencům, nutnost odboje, vůdčí vedení Čsl. nár. rady i v organisaci armády československé, prohlášení Josefa Düricha za representanta Národní rady v Rusku, opírajícího se o skupinu odborných pracovníků, vybraných za jeho souhlasu Čsl. národní radou, závazek organisací československých, že budou loyálně pomáhati Čsl. národní radě, přidělení finanční stránky celé akce zvláštní finanční komisi, podléhající vrchnímu dozoru Čsl. národní rady).Zápis tento zůstal sice na papíře, nebol Dürich bral se svými zvláštními cestami, ale svědčí o prozíravosti Štefánikově i o jeho smyslu pro přesnou formulaci myšlenek.Když se Štefánik přes všecko úsilí marně domáhal toho, aby rozhodující ruské kruhy uznaly Čsl. nár. radu za vedoucí orgán československého revolučního hnutí za hranicemi, z čehož by byla nutně vyplynula nezávislost tohoto orgánu na vládě ruské, odešel náhle z Ruska do Rumunska, odkud se vrátil až počátkem ledna 1917.Za jeho nepřítomnosti v Petrohradě, když již bylo jasno, že bude utvořena Dürichem za součinnosti ruských vládních kruhů (zvl. Priklonského) zvláštní Národní rada československá, která bude státi proti Národní radě pařížské jako protiváha, a když bylo jisto, že tato Národní rada bude financována ruskou vládou, čímž hrozilo celému našemu revolučnímu hnutí nejtěžší kompromitování před Spojenci, byl jsem vyslán na samém počátku roku 1917 skupinou našich lidí soustředěných okolo petrohradského „Čechoslováka“ (Pavlů, Markovič, Hurban, Čermák, Klecanda, Špaček) do Londýna, abych informoval Masaryka o těžké situaci v Rusku a abych ho rozhodně přivezl s sebou.Avšak vrátil jsem se se vzkazem, že Masaryk přijeti nemůže pro nutné práce. Kdyby se však přece ukázala nutnost jeho přítomnosti v Rusku, ať mu petrohradští telegrafují.Již, již měl býti telegram odeslán, když se náhle vrátil Štefánik z Rumunska, několik jen hodin po mém příjezdu.Dozvěděv se, oč jde, postavil se co nejrozhodněji proti odeslání telegramu řka, že autorita Masarykova musí nám býti příliš drahá, než abychom ji snižovali zatahováním Masaryka do bojů tak nepěkných. Až bude vše urovnáno, potom ať přijede „dáti své požehnání“, dodal s úsměvem Štefánik. Masaryk tedy nepřijel.A zas nastala dlouhá, únavná vyjednávání s kijevskými, petrohradskými, vládou ruskou i zástupci vlád spojeneckých. Byly to dny plné horečného ruchu a neviditelného nebezpečí.Štefánik musil snésti mnoho nepříjemností i od našich lidí, což ho roztrpčovalo nejvíce.[1]Štafl, důstojník cizinecké legie, jenž přijel s D. do Ruska.

Pisecky_M-R-Stefanik-v-mem-deniku.html.txt

PredmluvaUž z predhistorických dôb známo je, že človek, tento „án prírody“, hneď z prvopočiatku dľa svojho určenia odkázaný bol skrz hlad a zaodev, hľadať prameň, ktorý by mu všetky potreby podával, a na vždy vyhovel. Prameň ten našiel v dobytku. Bo čím že by dobytok človeku nevyhovel? čím že by ho nezaopatril? On je druhým divotvorným džbánom olejovým, známej vdovy vo starom Zákone.V chudobnom hospodárstve je krava živiteľkou celej rodiny. Z tej príčiny vidíme byť dobytok najvernejším rodinným sprievodcom. Dobytok prilnul k človeku a tento k dobytku. Dobytok zostal hlavným prameňom životným. Z toho ohľadu nutno mu venovať všetku pečlivosť a starosť, k zdarnému chovaniu a sošľachteniu.Keď chceme vedeť spôsob, ktorým sa dobytok najlepším prospechom vychováva; nazrieme do krajín, v ktorých sa najkrajší dobytok nachádza a darí. Arabi majú najvybornejšie kone. Vo Švajčiarsku nachádzame najkrajší hovädzí dobytok. Prečo? Oni si váža svoj dobytok, jakožto nevyčerpateľnú baňu dôchodku.Sťažujeme si na nevďačnosť sveta. Človek, tento rozumný tvor, zostáva v mnohom páde k svojmu dobrodincovi nevďačným; — hovädo nikdy, bo každé dobrodenie odpláca prítuľnosťou. Mučenie dobytku prezradzuje nie len surovosť, divokosť, ale aj hlúposť. Kto si dobytok mučí, zostáva svojím vlastným nepriateľom, bo najviac škodí sebe.Jestliže chce kto svoje telo zdrave udržať, musí ústroje svojho tela poznať, a len na základe tejto vedemosti vyhne mnohým neduhom a nemociam. Tak je to i so zvieratmi.Každý si praje zdravý dobytok mať. Povinnosťou teda bude, odstrániť od neho všetko, čo jeho zdarnému vývinu škodí.Ztratí-li hospodár lichvu, stratí s ňou všetko; bo čože počne bez nej? Prežijúc medzi obecným ľuďom mnohé roky, prišiel som bohužiaľ k tomu presvedčeniu, že nohý hospodár nezasluhuje meno: chovateľa, len trýzniteľa lichvy. Poohliadnime sa po mnohých stajňách! V úzkej, vlhkotmavej stajni vidíme stáť miesto 4 — 5 kusov i do 8; môžeme-li v takomto páde najsť zdravý stav dobytka?Vieme, že hlavné podmienky žitia všetkého živočíšstva sú: Povetrie, svetlo a teplo. Stajňa má sa denne bárs len na toľko prevetrieť, čo sa lichva napojí, bo aj to malé pohybovanie nezostane bez osohu.Svetlo je životná potreb všetkých domácich zvierat. Z toho ohladu má byť každá stajňa dobrými okny opatrená a tak aby boly oči dobytka k svetlu obrátené. Okná sa majú vysoko vystavať, žeby bol dobytok chránený proti prievanu (cúgu), a tiež preto, aby na svobodu vidieť nemohol, žeby ho mnohé veci nenaľakaly a nepobúrily.Stajňa musí byť čistá. Zvlášť čistý musí byť válov (hrant), do ktorého v mnohých hospodárstvach dobytku rozličnú krmu, ku kysnutiu náchylnú predkladajú. v stajni a nad ňou neukladajme nikdy kŕmu, bo skrz výpar maštalný stuchne a dostáva nepríjemný, zdraviu škodlivý zápach.Konečne, stajňa má byť teplá. Príroda žiada pri dobytku jedon diel pokrmu k to mu cieľu, aby sa skrz dýchanie teplo vyvinulo. Preto v studenej stajni potrebuje dobytok viacej krmy, nežli v teplej. Teplá stajňa shospodári polovicu krmy a pri tom chráni dobytok od mnohých nemocí, ktoré by od zachladenia povstať mohli. Prievan škodí nielen ľuďom, lež aj dobytku. Zima, ktorá na všetky čiastky tela jednako účinkuje, škodí málo, prievan ale, pri ktorom len jedna čiastka vychládne, je vždy škodlivý. Ruší sa tým rovnováha a všeobecný obeh štiavy, z čoho povstávajú boľasti a nemoce na nastydnutých čiastkach tela.Opatrovateľ dobytka nesmie zabudnúť, že priechod z teplého tela do studena, hneď z počiatku teľaťu smrteľne nebezpečným byť môže. V zime stáva sa často, že telce bez patrnej príčiny v nekoľko dňoch zahynú. Zima učinila ich na smrť nemocnými, tiež aj krava potrebuje po svojom otelení mnoho tepla; a každé nastydnutie, zvlášte nápojom, nech je odstránené!Keď by sme mali príležitosť, prehliadnuť len nektoré stajne v našich obciach, právom by sme sa diviť museli, že pri tak opustenej opatere nachádzame tak zdravú lichvu. Mnohokrát stáva sa, že na vzdor všetkej dobrej opatere, dobytok nemocnie, nie chovateľovou vinou; — tu príroda v hojnosti ponúka opatrovníkovi pomocnú ruku v podobe liečivých síl svojich, ktoré na dostač v prírode nachádzame. Tu je opatrovníkovou povinnosťou s nimi sa oboznámiť, a dľa v tejto knihe udaných nárad a pravidiel ku svojej potrebe užívať, a všetkým nezkuseným mastičkárom pri liečení ubohej lichvy vyhybať, ktorí so svojou skromnou zkúsenosťou, nie len nič nepomôžu, lež dvojakú škodu nám okúsiť dajú.Bolo by na čase, aby sa naši páni lekári od liečenia ubohej lichvy neodťahovali, lež v mnohých, aspoň nebezpečných pádoch, našim hospodárom pomocnú ruku podali; v čom by ích úcta nijako ujmu neutrpela.Sostawil som tieto nárady len z toho ohľadu, bo som úfal, že zavdám podnet, prospešnejšie dielo vydať — povolanejšiemu péru.Ku všetkému sošľachteniu a zdravému chovaniu milého dobytku, želá Božie požehnanie všetkým hospodáromspisovateľ.

Kovacik_Prostonarodny-domaci-lekar-Liecenie-zvierat.html.txt

Drotárik„Pochválen buď! dobrý deň, pani kuchárčička. Dajte hrnce drotovať!“S týmito slovami otvoril mladý drotárik, Ďurko Veselý, dvere na obydlí pána Voľného, bohatého mešťana v Prahe. Ale na volanie neohlasoval sa nikto nášmu Ďurkovi. Asi pätnásťročný šuhaj opakoval ešte raz hlasno svoje „dajte hrnce drotovať“, a keď ani potom neozval sa mu nikto, zastal si ku dverom, rieknúc:„Nieto pánov doma a majú otvorenú chyžu. Počkám tu, kým niekto príde, aby nevkradol sa im dáky zlodej do chyže.“A milý náš drotárik, rodom z Rovného v trenčianskej stolici, sadol si pokojne na prahu dverí, složil so seba malú zásobu drôtu a kapsičku, odložil palicu do kúta a klobúčik na zem; z opaska však vyňal si malé klieštiky a dal sa do práce, lebo Ďurko nerád zaháľal. Začal pliesť zo žltého drôtu malú retiazku. Keď potom ešte za dlhší čas nebolo nikoho badať v dome, začal si mladý drotárik hvízdať a nôtiť tú známu pieseň trenčianskych drotárov: „Ja som dobrý remeselník z tej trenčianskej stolice“ — a mladistvý hlas jeho rozliehal sa príjemne po chodbe domu.Práve v ten čas, keď náš veselý drotárik nôtil si svoju pieseň a plietol retiazku, vkradol sa do bytu pána Voľného nevolaný hosť, známy po pražských uliciach, ničomník Honza Poberta, ktorý rád kupoval veci za päť prstov a šiestu dlaň. Pokazený tento asi päťnástročný chlapec vlúdil sa nepozorovane bočnými dvermi do izby pána Voľného, a poneváč vedel, že niet nikoho doma, počal gazdovať tam voľne. Ako by vedel, kde má domáci pán peňažnú skriňu, pobral sa rovno k nej, otvoril ju násilne a vzal z nej 500 zlatých. Skryjúc bankovky za košeľu, tou istou cestou, ktorou prišiel, ufrknul z domu.Náš drotárik nôtil si ešte svoju pieseňku, keď konečne stúpal hore schodmi do svojho príbytku domáci pán.„Čo tu robíš, drotárik?“ pýtal sa Ďurka pán Voľný.„Panáčku, pletiem retiazku a čakám, až prijde moja známa pani kuchárčička,“ vetil Ďurko.„Ustúp sa mi, chcem dnu!“ velel pán Voľný.„Ej nie, panáčku, to neurobím; najprv musím vedeť, kto ste. Ja vás neznám. Keď povie mi kuchárka, že ste tu vy pánom, tak vás pustím.“„Ale ja ti rozkazujem, aby si ma pustil do môjho bytu!“ počal sa hnevať pán.„Nie ja veru, nepustím vás. Ale počkajte troška; práve tu ide pani kuchárka. Ak tá povie, že ste…“„Ďurko, Ďurko!“ volala hore schodmi stúpajúca kuchárka, „veď sú to náš pán veľkomožný!“„Tak vás už pustím,“ riekol drotárik a odstúpil odo dverí.S úsmevom vstúpil pán Voľný do svojho bytu. Drotárika ale pojala kuchárka do kuchyne a začala snášať pobité hrnce a rajničky, ktoré mladý drotár mal odrotovať. Šuhaj dal sa rezko do práce. Ale sotva počal s klieštikami okolo hrncov narábäť, pribehnul celý zdesený do kuchyne pán Voľný a volal:„Kto bol v mojej izbe, kým nebolo ma doma? Som okradený! Akýsi zlodej vlámal sa do škrine a odcudzil mi z nej 500 zlatých. Ha! tento mladý drotárik…“Kuchárka, ktorá bola pred chvíľou odskočila do záhrady a zabudla zavreť chyžu, ostala pri slovách pána svojho ako zkamenelá. Zalomiac rukama, skúmave pozrela na mladého Ďurka, ktorý tiež ostal zarazený.“„Ty, mladý drotárku, bol si tam!“ zvolal pán Voľný. „Teba našiel som u dverí môjho bytu!“„Vari sa nazdávate, drahý panáčku, že som ja zlodej! Veru sa mýlite!“„A kto by iný?“„To zle myslíte o nás drotároch. My živíme sa statočne po svete a netýkame sa cudzích vecí. Ja neviem kradnúť, pán môj, a môžete mi veriť, že nebol som vo vašej chyži.“Ale darmo sa vyhováral statočný šuhaj, že on nie je účastný krádeže, že on neukradol ešte nikdy ničoho, a krádež že si oškliví; darmo volal za svedka nevinnosti svojej Pána Boha, pán Voľný mu neveril. Na jeho zavolanie prišli sluhovia, ktorí poslušní rozkazu pánovmu, odviedli podozrivého kmína na úrad. Kuchárka, ktorá už od viac rokov poznala chlapca a otca jeho Štefana ako statočných ľudí, bola pravda presvedčená o jeho nevinnosti, ale spomôcť mu nemohla.Pri prehliadnutí Ďurkovej kapsičky na úrade našli v nej len niekoľko krajciarov, statočne vyrobený groš. Po ztratených bankovkách nenašli ani stopy. Ale zato ho predsa uväznili. —Práve sa sberal pán Voľný ku výsluchu Ďurkovmu na úrad, keď zastúpil mu v domových dveroch cestu svalovitý starý drotár Štefan.„Bodaj ste zdravý boli, pán urodzený! Dobre, že vás nachodím doma. Tu vám donášam lístok od vášho pána otca z Vitkovíc. Prečítajte si ho!“Rozlomiť pečať a obznámiť sa s obsahom listu bolo dielom pár okamžení. Po prečítaní stál pán Voľný za chvíľu bez slova, dojatý obsahom listu. Potom podal ruku starému Štefanovi a riekol: „Poshovejte trochu, statočný človeče, a počkajte ma tuná. Mám pilnú prácu na radnici. Práve dal som odviesť do vyšetrovania jednoho mladého drotárika, ktorý je v podozrení, že mi ukradol 500 zlatých. Vrátim sa skoro!“ S tým pobral sa pán Voľný ďalej.„Malý drotárik? Drotári nemajú do činenia s takým remeslom. To je nie pravda!“ vravel sám k sebe Štefan a vnišiel do domu, kde hneď vyrozprávala mu v kuchyni kuchárka, čo sa stalo pred chvíľou. Môžete si myslieť, ako zarmútil sa ten statočný drotár, keď počul, že ten upodozrievaný drotárik nie je nikto iný, ako jeho syn Ďurko.Skoro potom vrátil sa pán Voľný domov. Hneď vyhľadal drotára a riekol mu:„Nuž ďakujem vám, statočný drotárko, že ochránili ste môjho staručkého otca pred lúpežníkmi. Rozpovedzte sám, ako sa to stalo!“A drotár, sadnúc si na drevenú lavicu, rozprával:„Nocľahoval som predošlej noci na statku vášho pána otca vo Vítkoviciach, ale nemohol som akosi zaspať. A nebolo to bez riadenia Božieho. V noci prišli zlodeji a ja pobadal som ich prvý. Hneď pobudil som sluhov, a touto mojou sukovicou dostačil som ešte začiahnuť jednoho lúpežníka práve vtedy, keď chcel pichnúť vášho pána otca nožom, na čo, vidiac nás pripravených k odporu, rozutekali sa. Vášmu pánu otcovi nestalo sa teda nič zlého. Ráno potom napísal vám starý pán tento lístok a upravil ma k vám. Prečítali ste si ho.“„Vďaka vám, statočný Slovák,“ riekol pán Voľný, stískajúc drotárovi ruku. „Váš čin nenechám bez odmeny!“„A ja hľadám tu po meste môjho chlapca Ďurka,“ pokračoval drotár, „a hľa, dovedám sa tu od vašej kuchárky, že poslali ste mi ho pre krádež do temnice!“Pán Voľný pokrčil ramenama.„Ale môj syn Ďurko veru vám tie peniaze neukradol,“ riekol drotár dôrazne.„Rád verím, že statoční ste vy, slovenskí drotári, ale vidíte, vášho chlapca zastihnul som práve vtedy v mojom dome.“„Nuž, ale keď je to chlapča celkom nevinné!“„To je slabý dôkaz jeho nevinnosti.“„Ale keď vás presvedčím, že je tak, ako hovorím.“„Rád by som počul!“ riekol pán Voľný.„Teda počúvajte!“ začal rozprávať Štefan. „Idúc z Vitkovíc chodníkom cez vrchy, oddychoval som si na samom vrchu v chládku pod košatým bukom. Ako tak sedím, vidím obďaleč ponáhľať sa hore vrchom jednoho na poly otrhaného chlapca. Zadychčaný pribehnul pod strom, v jehož blízkosti som ja ležal v tôni, a sadnul si tiež. Poznal som ho. Bol to známy uličník Honza Poberta. Nezbadajúc ma, vytiahnul zpoza košele v papieri zakrútené bankovky a počítal ich. Bolo ich päť stovák. Priskočiac k nemu, spýtal som sa ho: „chlapče, čie sú to peniaze?“ Na čo on, zľaknúc sa, hybaj v nohy. Ale zachytil som ho predsa a peniaze som mu odobral. Chcel som ho pojať so sebou na úrad, ale pobehaj ufrknul mi do húštiny.“V tom vytiahol drotár Štefan zpoza opaska peniaze, päť nových bankoviek po sto zlatých. Po papieri, v ktorom boly zakrútené, poznal pán Voľný, že sú to jeho peniaze.„No, chvála Bohu!“ zvolal Štefan radostne, „tak je môj Ďurko predsa nevinný!“Všetci radovali sa, že statočnosť mladého drotárika vyšla na javo. Ešte v tú hodinu prepustený bol Ďurko na svobodu a chvály sypaly sa zo všetkých strán na neho. Zaslúžil si veru pochvalu!O niekoľko dní pozdejšie chytili žandári Honzu Pobertu, ktorý po dlhšom tajení konečne priznal sa ku krádeži. Či napravil sa odtedy, nevieme. Drotár Štefan, ktorému pán Voľný za ochránenie svojho otca chcel sa odmeniť peniazmi, neprijal ani haliera; no malý Ďurko dostal za svoje utrpenie sto zlatých odmeny, vyrástol od tých čias na hodného šuhaja a je podnes statočným človekom.Zapamätajte si, milé dietky, z tejto rozprávočky, že cnosť a statočnosť trvá na večnosť.

Timko_Drotarik.html.txt

List č. 1„Neboť povstanou falešní proroci a budou činiti divy i zázraky.“Myslel som, že je vec už dávno zabudnutá, a hľa, znova to začína mátať.Tido hodil za hrsť vonného dreva do hasnúcej Vatry a ona vzbĺkla novým ohňom.Škoda! Nič tak ďaleko neleží od slovenskej psychy ako podobné šarlatánske produkty. Mňa by to len natoľko mohlo zaujímať, že sa nezmysel, ináč v takej prostej otázke, len hromadí a neubúda, či sa niekto nenájde, kto by na to náležite posvietil a gordonský ten uzol preťal, aby si úbohé mystifikované obecenstvo už raz spokojne mohlo vydýchnuť.Mne samému sa do toho nechce a len to ma trápi, že keď poniektorá reverenda konzervatívnosť, najkrajšiu to cnosť katolíckosti, i odhodila a pod rúškom modernosti ochutnávala a propaguje lascívnosť a infámny cynizmus proti dôstojnosti na obraz boží stvoreného človeka, prečo sa náš najmilší učedník a comilitátor dal tak nešeredne zaslepiť a nepoznal pakfón a prevrátenosť takýchto umeleckých programov.„Dělání mnoho knih zajisté žádného konce není.“Keď biblický kazateľ už v tých dávnych primitívnych dobách takto musel si vzdychnúť, ako by zjajkol, keď z mŕtvych by vstal a zočil terajšiu papierovú fabrikáciu!Prvotne vraj sám Pán písal zákony na kamenné dosky, ktoré potom horkokrvný Mojžiš, dolu schodiac z hory, tak nerozmyslene rozmlátil. Potom vieme, že Gréci na voskované doštičky zaznamenávali svoje myšlienky a že súry Mohamedove boli vyškrabané na lopatkovité kosti kôz. Rimania epigončili na egyptskom papyruse a stredovek značil ľudské slovo na pergamen.Dnes mašiny chrlia celé lavíny potlačeného dreveného papieru a je šťastím pre ľudstvo, že medzi fabrikáciou tlačeného slova a medzi jeho prečítaním zostane večný nepomer — „slovo sa tlačí a chlieb sa je“.U nás keď sa svedomitý človek len trochu zamyslí nad ozajstnou žízňou svojho národa, príde na celkom opačný výsledok, než si to myslí ľudomilný priemer.Nedá sa odškriepiť, že Slovensko nevyžije z pekných veršíkov a že dnes musíme vyhľadávať medzi naším dorastom celkom opačné nadanie, pestovať ho, nabádať. „Hľaďte zbohatnúť,“ radil nám starý Rieger, „a len potom píšte verše,“ dalo by sa k tomu pripojiť.Teoretické výklady felibra Petra Juliusa o našom nešťastní a nepriateľských fantómoch, ktoré nás dusia: o slobodomurárstve, semitizme, materializme a pokrokárstve, sú síce plné dôvtipu a počúvajú sa príjemne, ale neexistujú — aspoň nie ako proti nám rovno namierený nepriateľský front.Naozaj nebezpečný fakt pre nás je jedine prevaha „chochmesu“ u našich neprajníkov! Tak ako za minulé veky poroby, i dnes by sme si najradšej ďaleko od skutočného toku života prespevovali a tancovali okolo truhličky zmluvy — u nás okolo „papierového zdrapu“, a leda že by sme si tu i tu o nesplnených túžbach a sľuboch v nejakej elégii zažialili. Necháme bratov Čechov pre nás vyberať gaštany z ohňa a nevieme si dostatočne uvedomiť, že k tej našej slobode netreba už teraz nič viacej a nič menej, len hodný kus práve spomenutého praktického „chochmesu“ a reálneho činu.Zabúdame, že predovšetkým treba nám talentovaných a školených diplomatov, politikov, peňažníkov, inžinierov, učencov a národohospodárstva a zdravotníctva, zabúdame sa modliť a volať po slovenskom Bismarckovi, po slovenskom Moltkeovi, po slovenskom Széchényim, a keď sa národ pričinením takýchto géniov zmôže, udrží, uchráni, rozkvitne a dosiahne svojho zenitu, potom si dovolíme luxus vyšších duševných pôžitkov, potom príde zlatá doba poézie a veľkého umenia!A hoci je to i na ujmu celého nášho cechu, nedovolí mi svedomie netešiť sa z toho, že Matica, odhodiac všetku sentimentálnosť, pochopila tieto najpálčivejšie potreby národa a že spolu s Červeným krížom sanovať ide telo i dušu ľudu. Aký veľký čin bude napríklad len odalkoholizovanie Slovenska! Koľko ozajstného dobra urobí sa porovnaním, vydávaním a propagovaním odborných spisov o zlepšení úrodnosti pôdy, o poľahčení a zjednodušení mozoľnatej práce, o mravnom živote a hygiene, o výnosnom hospodárení zaostalého ľudu.Vás však, mladé kapacity, ktorí pre absint Montmartru a pre černošky z Tahity nemáte zmyslu pre tepnu svojeti a štepíte k nám cudzie city vo formách požičaných z cudzích smetísk, vás by najlepšie bolo vyložiť na Tajgetos, kým nenarobíte národu ešte horších galíb a žiaľu.„Rozmnožím te jak hvezdy na nebi a nepřátele tvé dám ti za podnož.“Čože, milí priatelia, píšete, že sa stmieva? Že ideály miznú?? Že vás už svet i život začína omŕzať?Tak skoro? Som prekvapený, hoci sa dalo predvídať, že to tak príde, nuž, ale jednako…Dosť ste sa, štence drahé, nalízali mydla, kým ste sa presvedčili, že je to strava nie pre Vás. No, ničevo, skúsenosť je nadovšetko! A teraz poradím vám niečo nové, čo bude pre Vás bundášov s veľkými dlapami tou pravou stravou a na čom sa vypľagáte, podľa božej vôle, v ozruty. Hovorím vám, je to niečo, za čo bude hodné žiť. Všetko, všetko zmizne, čo vás toľké časy hnieti, celá tá olovená tiaž spadne z vašej mysle, keď si pretriete oči a keď zbadáte na horizonte znova sa rozžíhajúcu hviezdu, hviezdu veľkej slovanskej vzájomnosti.Verte, prosím, drahí priatelia, nieto ničoho, čo by bolo také krásne pre vás, čo by bolo také hodné grandiózneho činu, ako bude v najbližšej budúcnosti zápas o formu zjednotenia celého slovanského sveta.Skúste to, bratia, v pálčivej žízni vašej. Prikročte k tomuto novému magnetu, nech sa pričapí vaše srdce a vaša myseľ k tejto ligotavej idei: razom pocítite, že sa začína brieždiť, že ožívate. Duša vaša pocíti neodolateľnú túhu skúpať sa v tomto novom nevídanom jase a každá vaša životná bunka vzpruží sa i napne sa na novú intenzívnu energiu.Váš obraz, vaša pieseň i celá vaša tvorba naplní sa vznešeným zlatom, len sa dajte sfanatizovať ideou slovanskosti.Nuž, hore sa, drahí felibrovia, sedlajte, slovenskí rytieri, lebo cez kúrňavu a cez hmliská badať už tú novú veľkú métu vašich budúcich túžob.M. Th. M.

Mitrovsky_Z-listov-bratislavskym-felibrom.html.txt

Bez robotyAko nezamestnaný upadol do tuláctva…Na začiatku, vzdorujúc, zadržal spôsoby rozdielu, ktorý povyšuje nezamestnanosť nad tuláctvo. Len robotu hľadal. Keď nedostal robotu a bol prinútený prosiť a prijať almužnu, nikdy nezameškal dodať k prosiacim a ďakujúcim slovám, že je len nezamestnaný, aby to všetci vedeli a uznali, rešpektovali v ňom ten rozdiel. Na každú prácu sa podujal, hoci bola nižšieho druhu ako jeho bývalé zamestnanie, pudovo pocítiac, že ho môže zachrániť jedine to položenie od konečného spustnutia a zaviesť ho k stálemu zamestnaniu. A hoci ťažko znášal horkosti a uponíženia svojho nestáleho stavu, nevzdal sa nádeje na lepšiu budúcnosť.*Čas sa míňal a on sa ešte vždy túlal ako nezamestnaný. Zhasla nádej polepšenia, stratil vôľu a vždy viac ochabol. Už ani nehľadal, neprosil robotu. Robota nie je požiadavkou bezúčelného tuláctva. Zbytočné je, aby sa namáhal. Veď ho obdaria, keď sa poddá spôsobom žobráctva.Vždy viac sa vžíval do nečinného, práci sa vyhýbajúceho života a do žobrania. Už nehlásal, že je len nezamestnaný. Neohradzoval sa už, keď ho pokladali za tuláka a ponižujúco sa chovali voči nemu. S apatiou malomocnosti prijímal všetky prejavy a udalosti tuláckeho života. Dostal sa na šikmú plochu, ktorá vedie z nezamestnanosti k tuláctvu.Ale ešte nebol nezachrániteľný. Stratil len chuť do roboty a oslabla mu vzdorujúca sila. Ale túžba po poriadnom živote ešte v plnej miere žila v ňom a chránila ho od rapídneho úpadku. Poddal sa len tým prejavom tuláctva, ku ktorým ho prinútili potreby telesného organizmu. A z poníženia a z horkosti si tak uľavoval, že sníval o možnostiach obratu. Ale len o tých, ktoré by sa boli dali dosiahnuť dobrým, dovoleným spôsobom.Vžijúc sa do nečinnosti tuláctva, už netúžil po stálom zamestnaní, len po šťastnej náhode, ktorá by ho nielen späť uviedla do poriadneho života, ale urobila by ho aj bohatým. A oslobodiac ho od prinútenosti práce, zachránila by ho navždy od poníženia, neistoty a rozháranosti.Keď osamote vandroval po hradskej, alebo odpočívajúc ohrieval sa na slnci, veľmi rád sníval o tom, ako by sa vrátil do poriadneho života, ako by sa zariadil tam a nahradil si radosťou všetky zlá, ktoré ho zastihli počas úpadku, keby našiel náhodou zlatý poklad. Robotu už skoro nenávidel. Všetko zlo valilo sa na neho len kvôli robote, že bol k nej prinútený a nedostal ju. A rozhodol sa, že by potom robotu navždy vylúčil zo svojho života.*Raz sa zišiel na hradskej s tulákom, ktorý mal veľmi zaujímavé skúsenosti. Ten sa už nebúril, nečakal na oslobodenie, staral sa len o to, aby si urobil život čím príjemnejším. A nevyberal v prostriedkoch. Prežil veľa dobrodružstiev. A medzi inými mu rozprával, že raz, keď už nemal ani haliera, opitý boháč, ako sa vracal domov zavčas rána z baru, v opojení nočného hýrenia dal mu päťsto korún.Dychtivo ho počúval. Skoro mu závidel, že sa už mohol úplne poddať a neznepokojovali ho márne túžby po oslobodení. Dychtivo sal do seba jeho slová, akoby spolu s nimi chcel vsať do seba i jeho životnú praktickosť. Ale pri rozprávaní prípadu vymanil sa spod jeho účinku a naraz, zmeniac prípad podľa svojho spôsobu a svojej potreby, zažiadal si ho do svojho života.Keď sa rozišli a osamote vandroval ďalej, túžobne si vybájil, ako by to bolo, keby sa náhodou stretol s opitým milionárom, ktorý by mu v šialenosti opilstva toľko daroval, že by bol zaopatrený na celý život. Veď on by toľko potreboval. Tuláka, ktorý sa už úplne poddal, urobilo šťastným i niekoľko sto korún. Ale aby sa on, ktorý sa navždy žiada zabezpečiť, stal šťastným, potreboval by istý doživotný príjem…A vybral sa do najbližšieho veľkého mesta, kde by sa mu mohlo naskytnúť také šialené šťastie.Celý život potĺkal sa okolo barov, ale nik nestratil rozum natoľko, aby ho zachránil. A začal žobrať na uliciach. Potom sa zastavil pred predajňou žrebov, kde boli vyložené s výhrou vytiahnuté čísla.Celý zástup postával pred predajňou. Túžobné pohľady sa upierali na šťastné čísla. Zrazu jeden zo zástupu s radostným zvolaním bežal do predajne, aby si vyzdvihol hlavnú výhru.Tulák elektrizovaný udalosťou, díval sa za šťastným človekom, ktorý pred jeho očami získal to, po čom on túži. Zmení sa mu život. Ale nedosiahol to nečinným snívaním a čakaním. Kúpiac si žreb, aktívnym pokusom vynútil to od šťastia.Jeho úspech vnukol mu myšlienku, aby aj on takými skutkami proboval zasiahnuť do svojvoľného behu svojho života. Prišiel do pokušenia, aby si aj on kúpil žreb.A začal sporiť. Peniaze, čo nažobral, vždy odložil. Len vtedy jedol, keď sa zdarma k tomu dostal. Zriekol sa aj pálenky, hoci tá bola jeho jedinou, omamujúcou, rozveseľujúcou potechou. Nazhŕňal potrebnú sumu po halieri a kúpil si žreb. S napnutou dušou čakal deň ťahu. Ale nevyhral…*Zúfalo vandroval ďalej. Keď sa chcel zachrániť robotou, nenašiel ju. Keď to úfal od šťastia, šťastie ho nechalo v blate. Cítil sa stratený.Vždy viac divel. Vždy viditeľnejšie boli badať na ňom vonkajšie a vnútorné príznaky tuláka. Ľudia zaobchádzali s ním už ako s trvalo spustnutým. Ale on ešte vždy nevedel trvalo ostať dolu. Ešte vždy sa túžil pozdvihnúť. Tulácky život zaplietaval ho so svojimi vlastnosťami a vychovával ho už aj k zakázaným spôsobom! A nevzpieral sa, keď zúfalá túžba po sebazáchrane ho popudzovala, aby sa proboval oslobodiť, keď to nejde dobrým, tak zakázaným spôsobom. Tuláctvo by ho beztak zaviedlo do úplnej skazy. Nebude teda podlejší a špinavší, keď sa vytrhne z neho nejakým zločinom, kým by postupne spustol.Spočiatku uvažoval len nesmelo a len o jemnejších, menej nebezpečných zločinoch. Nechcel trvalo padnúť do hriechu, túžil sa ešte povzniesť.Najviac ho lákala falošná hra v karty. Zdala sa mu najmožnejšou a najvýslednejšou. Potreboval by k tomu len slušný oblek a na začiatok potrebnú sumu. Keby mu niekto daroval slušný oblek a nazhŕňal by potrebnú sumu, mohol by sa vmiešať medzi kartárov a falošnou hrou získať si bohatstvo.Potom by sa mohol triumfálne vrátiť so svojím nečestným skutkom do poriadneho života, medzi poriadnych ľudí. Keby bol bohatý, nečestné skutky by mu neškodili. Nik by ho neupodozrieval. A ak áno, nedali by mu to pocítiť. Kým teraz, hoci ešte nespáchal zločin, každý zaobchádza s ním ako s pochybnou a podozrivou bytosťou.Keď si slušný oblek nemohol zadovážiť v dohľadnom čase, stal sa veľmi netrpezlivým. Pocítil, že sa musí ponáhľať, lebo je už v nebezpečenstve trvalého spustnutia.A začala ho už pokúšať aj krádež. Najprv len krotká, beznásilná, sama od seba sa ponúkajúca krádež, pre ktorú by sa ani nemusel vlámať. Ale keď sa mu nenaskytla možnosť takej krádeže a ťažkosti, strádania, zlá tuláctva ho už skoro neznesiteľne tlačili, spriatelil sa s myšlienkou, že sa vláme do domu niektorého boháča.Krádež ako zločin nebude horšia, keď sa vláme pre ňu do nejakej miestnosti, ako keď ju spácha, použijúc dobrovoľne sa núkajúcu príležitosť, a hoci jej nebezpečenstvo bude väčšie, nebude osudné. Veď by len kradol. Zlepšenie jeho živobytia potrebuje len krádež. Nespáchal by zbytočné zločiny. Nevraždil by. Keby sa mu nepodarilo kradnúť nebadane a bez vraždy, radšej by sa vrátil a zutekal…*Nižšie už nechcel klesnúť, ale keď bol raz veľmi hladný a márne prosil chlieb na viacerých miestach, ba bohatý pán ho aj vyhnal zo svojho domu a nahuckal na neho psa, bol by býval hotový už aj vraždiť. Ale nie pre svoj osoh. Len zo zúfalej nenávisti a pomsty voči tým, ktorí sú tak bezohľadne nemilosrdní k nemu v jeho zúfalstve.S vražednými citmi a úmyslami sa vzďaľoval z dediny. Čo ho dovtedy naplňovalo len bôľnou horkosťou, celý jeho prenasledovaný, rozháraný, ukrivdením a uponížením plný život, teraz ho už rozpajedil a napäl mu dušu tak, že stratiac rozum a sebaovládanie, mohol aj vraždiť.Kráčal bez seba. Mučil ho aj hlad a ešte viac sa nazlostil. A jednako nežobral ďalej. Natoľko bol pobúrený voči ľudstvu, že v tej chvíli nechcel dar od človeka. Len si ich žiadal ozbíjať. A zamieril do polí, aby si aspoň mrkvou utíšil muky hladu.Zabočil na kapustnisko ležiace vedľa rieky. Musel sa zastaviť. Na kapustnisku schýlene pracovala žena. Pri nej stál kôš napolo naplnený zeleninou, znak, že prišla len po zeleninu a nebude tam dlho. Skryl sa do vrbiny, tiahnúcej sa na brehu rieky, aby tam počkal, kým sa žena vzdiali.Keď odišla, pohol sa. Ale znovu zastal. Zbadal, že pán, ktorý ho vyhnal a nahuckal na neho psa, vošiel do vrbiny. Skryl sa za vŕbu a keď sa pán priblížil k nemu, postavil sa mu do cesty.Pán sa viditeľne zľakol. Tulák sa usmial nebezpečným úsmevom, ale potom len s posmešnou poníženosťou prosil almužnu.Pán trasúcimi sa rukami vybral z vrecka peňaženku. Bola hrubá od bankoviek. Dal tulákovi korunu. A hoci ten neprezradil násilné úmysly, pudovo pocítil, že tulák je pre neho nebezpečný, preto by bolo žiadúce, aby sa stade stratil. Aby jednako len on ostal v prevahe po uponížení, keď, trasúc sa od strachu, musel sa skrčiť pred tulákom a ho aj obdarovať, osmeliac sa, okričal ho, aby sa netúlal ustavične po okolí, lebo ho dá vyšupovať.Tulákovi zovrela krv. Keby sa pán nebol vyhrážal, bol by sa uspokojil tým, že ho nastraší, ale vyhrážky vzbudili v jeho zúfalej, do krvi urazenej duši vášeň, ktorá mu dodala schopnosť vraždiť. Chytil kyjak, udrel pána po hlave. A keď ten padol, vybral mu z vrecka peňaženku a skryl ju. Hoci preto nevraždil, kradol pod vplyvom. Potom stiahol pána na breh rieky a hodil ho do vody…So smrteľnou námahou sa narovnal ako ten, kto vykonal skutok nad svoje sily. Horúci pot ho zalial a takmer hlúpo sa díval na topiaceho sa. Vášeň, ktorá ho pobúrila a dala mu odvahu a zbavila ho milosrdenstva, zviedol mu z duše jeho násilný skutok. Nebola to vášeň úplnej zvrhlosti, bohaprázdnoty, len zúfalosti. A nemohli sa miesto nej hlásiť radosť a uspokojenie, ktoré mal mať z toho, že ten, kto by ho mohol obviniť, svedčiť proti nemu a dať si späť prisúdiť ukradnuté peniaze, zápasí so smrťou. Len nesmierny bôľ a strach sa ho zmocňoval.Utekal preč z toho miesta. Necítil ani radosť oslobodenia, čo mal cítiť po skutku, ktorým sa zachránil od konečného úpadku. Hoci ukradnuté peniaze mu nestačili na celý život, mohli mu dopomôcť k novému životu. A jeho city jednako nemohli prejsť do radostného stavu. Len ďalej ho mučil nesmierny bôľ a strach.Pocit sebastraty a neporiadny život tuláctva pripravili a naladili mu dušu k zločinu. Ale nebol ešte úplne skazený, aby sa mohol po hriechu spokojne, bez ozveny svedomia, vrátiť do poriadneho života a spokojne požívať za cenu zločinu získaný nový život. V tej chvíli ani netúžil po tom. Mal jednu túžbu: utekať, ustavične utekať čím ďalej. Vzdialiť sa z miesta a času svojho hriechu, aby ho prestal mučiť prenasledujúci strach a bôľ.Trápil ho i hlad a smäd, bol ukonaný, ale preto len utekal ďalej, až kým vysilený neklesol na pažiť poľného prameňa.Dychtivo sa zohol, aby sa napil. Ale keď pozrel do vody, pred jeho duševným zrakom zjavil sa obraz topiaceho sa. Premohol ho hnus, zdesene vyskočil a trasúc sa, utekal od prameňa.Tá hnusu plná hrôza ho pri každej vode zachytila. Strašný obraz žil v ňom ešte veľmi jasne a každá voda ho predvolala. Striasol sa, keď videl studne v dedinách, kade utekal. Triasol sa, keď prešiel cez dedinský potok, ktorý mu bol v ceste. A keď sa našiel pri ďalšej zákrute rieky, v ktorej utopil pána, skoro spadol od strachu. Nevedel ani len vstúpiť na jej most, musel sa vrátiť.Duša sa mu hrozila vody, ale telesný organizmus ju žiadal tým dychtivejšie. Mal peniaze, bol by si mohol kúpiť iný, smäd uhášajúci nápoj, ale v duši desil sa aj toho, čo by si bol kúpil za tie peniaze. A hrôza duše premohla želanie tela. Ani si netrúfal dotknúť sa peňazí. Ako dôkazy viny naplňovali ho strachom.Začal sa báť aj ľudí, utekal i pred nimi. Chápal, že sa im nesmie ukazovať veľmi vzrušený. Rieka vyhodí na povrch mŕtvolu. Budú hľadať príčiny nehody. A vidiac jeho nadmierne rozčúlenie, ľahko by ho mohli upodozrievať. Ešte by ho chytili a našli by u neho peniaze.A utekal aj od ľudí. Bál sa vkročiť do ich domu, aby si prosil kúsok chleba a mlieka. Cítil, že musí zhynúť pod ťarchou následkov svojho zločinu.A náhle schytila ho horúca túžba: oslobodiť sa od peňazí, hodiť ich do rieky za ich skutočným majiteľom, aby ho neviazali viditeľne k jeho hriechu a nemohli ho prezradiť. Aby mohol voľnejšie dýchať, pohybovať sa a pokračovať v živote tak, ako to robieval v čase pred svojimi zlými myšlienkami a úmyslami. Byť znovu len nezamestnaný a trpezlivým znášaním čakať na polepšenie, ktoré umožní milosrdenstvo.Ponáhľal sa k rieke. Povznesený kajúcnou túžbou, mohol ísť už na jej breh. Strach, ktorý ho prenasledoval a hnal pomätene, bez výhľadu východiska, sa zmiernil. A bez strachu stal sa bôľ znesiteľnejším. Vytiahol z vrecka peniaze a hodil ich do vody.Potom zabočil s ľahším svedomím do dediny, aby milodarmi uhasil svoj hlad a smäd.

Cirbusova_Bez-roboty.html.txt

Zvolenské rozpomienkyNad mestom Zvolenom zavisli snehové mraky. Silueta starého zámku na miernom návrší prezerá cez drobný sniežik ako veľká kamenná príšera panujúca nad mestom, rozprestierajúcim sa pri jej nohách. Nad tým malým, nepatrným mestom s neveľkými múrami, baštami a bránami, ospievanými ľudovou piesňou, že „pekne maľovanými“. Široké námestie, odkiaľ po krutom ohni v predošlom osemnástom storočí zmizol rad nízkych domov, je opustené, iba kde-tu vidno ponáhľajúcu sa postavu prejsť hradskou alebo popred domy. Len chodníky a hradská cesta, ktorá pretína námestie na dve nerovné časti, odráža sa v bielom snehu v tmavšom odtienku.V rade domov, ktorý je ďalej od hradskej cesty, teda viac na juhozápad, medzi prvými je väčšia budova, evanjelický kostol. Vtedy ešte tento chrám nemal vežu, budova, ktorá slúžila za svätyňu, bola pôvodne privátnym domom. Od kostola ďalej je rad nízkych domov. Potom je mestský, čiže radný dom, ešte vyššie asi päť poschodových domov a ešte ďalej na sever výstavnejšie domy zvolenských mešťanov. Na vyšnom konci námestia stojí starý kostol, teraz rímsko-katolícky, so svojimi kaplnkami. Okolo neho sa kedysi rozprestieral cintorín, ale jeho ohrada, nízky múrik, bol ešte nie dávno odnesený.Popred domy sú malé záhradky a popred ne vedú chodníky do domov a smerom k hradskej. V záhradkách vtedy dochovávali pilné zvolenské panie rozličnú priesadku, ktorú potom presádzali na ostredky „za múrami“ alebo do poľa. Zvolenské panie boli známe milovníčky záhrad, a v nich rozličných kvetov.Medzi týmito menšími domami, vtedy označený číslom 17, stál dom Bánikovský.Tu sa narodil Ďuro Bánik, verný rodoľub slovenský a v šesťdesiatych-osemdesiatych rokoch notár slávneho kráľovského mesta Zvolena.Zaslúžil si, aby sme ho aj osobitne spomenuli. Ale dosiaľ nebolo vari času na to, ani príležitosti oceniť zásluhy i tých skromných, v tichosti pracujúcich ľudí, ktorí slúžili svojmu národu i v skromných pomeroch, drobnou, tým záslužnejšou prácou, neutuchajúcou láskou k ľudu a národu slovenskému vôbec.Spomenieme ho aspoň na tomto mieste. On sám nič nemá do činenia s udalosťami, ktoré sa tu majú opisovať, lebo sa odohrali desať rokov pred jeho narodením a asi pätnásť-šestnásť rokov skorej, ako bola rozprava o nich za toho tichého zasneženého adventného večera.Ďurko Bánik len pomohol, aby sa na tie deje nezabudlo. V listoch, ktoré už sám starý a chorý písal svojmu mladému, ale ťažko chorému priateľovi Dr.[1]Š. M.… rozvíja látku, ktorú si zachoval, keď „maminka rozprávala“.Tu už ako starec, rozpomínajúc sa na dojmy ktoré mal z toho rozprávania, písal, že ďakuje Pánu Bohu, že žijeme časy pokojné, v ktorých sú podobné ukrutnosti nemožné.Písal to tridsať rokov pred svetovou vojnou a preto nemohol vedieť, že v divosti a krvilačnosti jednotlivcov ako i celých skupín, nič alebo málo sa zmenilo, keď raz naskytne sa príležitosť, aby sa spiaca beštia v človeku zobudila.Toho zimného večera pred samými Vianocami mali u Bánikov hostí — a priadky. Bol to predvečer vianočného jarmoku, ktorý odjakživa označovali ako jarmok: „na mak a na med“ (21. decembra).Z Brezna prišiel farbiar Lopušný, dávny známy a priateľ Bánikov i so svojou paňou. Ich voz je vo dvore i s veľkými ládami plnými tovaru.Z Ľubietovej prišiel „kapčiar“ Heinrich, tiež so svojou ženou a po starodávnej známosti prišli do Bánikov na noc. Ako prišli, pohostili ich teplým pokrmom — a po včasnej večeri sedeli pri stole s domácim pánom a tešili sa, že sú už na mieste a v suchom.Zo samého mesta prišlo niekoľko bližších i ďalších susediek. Bývali tu nablízko rodiny: Fontánovská, Alitisovská, Molitórisovská, bývali blízko i Rothovci a Langovci. V ten večer prišiel i bývalý slovutný učiteľ, čiže rechtor Ferenczy, už starý pán, ktorý zanechajúc učiteľský úrad, stal sa senátorom mesta.[2]Okrem týchto boli ešte iné panie a boli tu niekoľké pekné dievčinky so svojou ručnou prácou, s vyšívaním vianočných darov. Staršie panie priadli. Všetky sedeli vo veľkom kruhu, aby mali pre svoje vretienka dosť miesta. Kolovrátky na ten čas tu neboli známe.Ženské, ktoré mali šitie alebo pletenie v rukách, sedeli bližšie stola alebo i pri ňom. Na stole stála lampa, opatrená zeleným plechovým tienidlom, repcovým olejom živený plamienok blkotal zakaždým, keď sa otvorili dvere. Okrem lampy boli rozžaté na počesť hostí i dve hrubé lojové sviece vo vysokých a ťažkých mosadzných svietnikoch. Ich plamienky naprávať, čistiť a obhorené knôtiky zostrihávať bola v ten večer práca domáceho pána, Pavla Bánika. Sedel za stolom a prehŕňal sa v kalendári na rok 1826. Poslal mu ho Filip Machold z Banskej Bystrice, ktorý sa už tiež dostavil na zajtrajší jarmok. Z tejto dôležitej knihy Bánik oznamoval prítomným, aký bude nastávajúci rok, ktorá planéta bude panujúcou, ako padnú pohyblivé sviatky a koľké zatmenia budú u nás viditeľné. Vedľa kalendára bola malá cínová mištička, na ktorej ležal malý, dnešnému pokoleniu neznámy nástroj: puclík, alebo, ako ho kedysi furták pomenoval: kratiknôt. Pravdepodobne, ba istotne používali tieto nožničky len páni, lebo náš ľud pre ne nemá názov. Jedno za to, že si svieti najviac suchými fakličkami na kozúbku alebo kahanci, druhé však to, čo konal puclík, vykonali i dva prsty: ukazováčik a palec. Keď odštipli obhorený knôt, hodili ho na zem a utreli prsty o nejakú šatu, ktorú mali na sebe. Preto tieto nožničky ostanú i naďalej „puclíkami“, kýmkoľvek ich budú ukazovať v múzeách alebo v domácich zbierkach. V panských rodinách bol puclík zo striebra a tácnička k nemu tiež z toho istého kovu.Izba, v ktorej sedela spoločnosť, bola veľká, priestranná. Povala bola zrejme nová, steny biele, čisté, náradie solídne a masívne. Veľká kachľová pec, ktorá sa kúrila zvonku, bola posunutá dosť ďaleko do izby. Za ňou bol teplý a akoby skrytý múrik. Na ňom v ten večer boli cínové a hlinené misky, ba boli už i porcelánové rozličnej veľkosti s pečenými lahôdkami a koláčmi. Pri nich stála veľká fľaša nejakej červenkavej tekutiny. To bolo prichystané na chvíľu, keď panie ustanú v práci a povedzme si pravdu, i v besedovaní, aby sa občerstvili.Bližšie ku kachliam sedeli staršie panie, matróny to napospol ctihodné, veľavážené — a vyťahovali zo svojich kúdeliek len hrubšie nitky, alebo také, ako sa hovorí „na jednom mieste ako vlas, na druhom ako klas“. Hja, zo zrebí sa nedá tenko priasť — a staré, robotou, prípadne i lámkou pokrčené prsty, nemôžu také tenučké nitky vyťahovať, ktorých celé pradienko, tridsaťpásmové, dalo sa pretiahnuť cez prsteň. To možno len z ľanu, ktorý sa rovná hodvábu. Taká priadza bol vrchol pradenia a naše prastaré mamičky, čo si samé priadli priadzu na obrusy a plátno, usilovali sa tento rekord dosiahnuť.Sprvu bolo v izbe obstojné ticho. Bolo počuť len to, čo Bánik rozprával a vrčanie vretienok, keď pri zasukovaní zletelo na zem a tam sa vrtelo, kým ho za nitku zakosílenú na vreteni, zručná priadka nevytiahla, aby dlhú nitku na vretienko obkrútila.Všetky pracovali akoby opreteky, len tie dve cudzie panie sedeli, ako sa hosťom patrí, bez práce. Veď si to doma vynahradia. Pozorne ešte s mysľou nerozptýlenou počúvali a sledovali výklady z kalendára. Zavše sa niektorá obrátila s otázkou na domáceho pána. Dievčence si zavše niečo pošepkali, pri tom sa ale hneď placho obzreli na staré panie, či ich nesleduje tu alebo tam káravý pohľad.Nebolo ešte neskoro, ale tma vonku bola úplná.Už boli asi všetky panie a dievčatá, ktoré sem chodievali, pospolu, keď prišla stará, do chudobného rúcha odetá žena. Na ruke doniesla ušitú bielizeň.Keď uvidela toľkú spoločnosť, cúvla, trošku sa zahanbila a ukazovala sa veľmi prekvapenou. Ale panie, čo ju poznali, boli tej mienky, že si táto úbohá žena dobre vybrala čas pre svoj príchod. Poznali ju už, že sa rada priplichtí, kde sa niečomu môže úfať. Príchodzia ponížene pozdravila.Domáca pani, statná a pekná žena vstala od svojej práce a privítala starú ženu.— Vítajte, Mamojčíčka, čo ste nám priniesli?— Nuž, hľa, doniesla som šitie, Zuzka posiela.— A — ako sa jej vodí? — opytuje sa pani.Stará si vzdychla.— Ako najhoršie, veď vedia už, čo sa jej, psote, prihodilo.— Viem, viem, — odpovedala pani, odobrala ušitú bielizeň a zaviedla starú k peci. Tam ju obdarila koláčom a pohárikom vareného vína. Mamojčíčka sa tomuto poucteniu zrejme potešila, zavinšujúc dobrého a stáleho zdravia, vypila víno, koláč ukryla, povedala svoju „dobrú noc“ a odišla.Ako zatvorila za sebou dvere, začali tie, čo boli bližšie k peci, tie mnohovážne matróny, šuškať medzi sebou. Štyri, či päť očepčených hlávok stúlilo sa dovedna a jedna druhej oznamovali zaujímavú novinku. Zuzke Mamojčíčke narodil sa zdravý, mocný chlapec. Samo v sebe je podobná udalosť všedná, každodenná, ale tu boli isté, zarážajúce okolnosti. Prvá, že Zuzka bola nevydatá, potom, že bola staršia, ba že patrila už do počtu starých dievok, ale najviac prekvapila okolnosť, že Zuzka bola mrzáčik od narodenia, „kriplík“ bez nôh a nevedela sa pohybovať inak, len tak ako malé deti, keď sa na bedričkách zahadzujú po zemi. Nikto by to nebol pomyslel, že táto biedna osoba stane sa matkou.Otcom tohto dieťaťa údajne bol akýsi vandrovník, ktorý sa istý čas zdržiaval v meste a nešťastnú Zuzku pobalamutil, sľubujúc jej, že si ju vezme za ženu. Ale ako taký odkundes onedlho zmizol z mesta a viac sa neukázal.Zuzka mala podiel aj v tých dejoch, ktoré sa stali začiatkom devätnásteho storočia a o ktorých v tejto knihe bude reč.Kým si panie oznamovali náhľady o Zuzke — vymieňali poznámky, dievčatá a mladé ženy pozerali úkosom k tomuto krúžku. Rady by boli i ony počuli niečo, ale nesmeli ukázať svoju zvedavosť. Konečne už i matróny vyčerpali látku a chytili do rúk praslice a vretienka. A Bánik zaviedol rozhovor na všeobecné pole.Veď čo sa za takého dlhého zimného večera dá porozprávať! Ešte nebolo viac ako šesť hodín, noc bola už úplná — a ešte tak do deviatej, desiatej sa všeličoho naspomína!Na tento čas bola najzaujímavejšia, lebo i nová téma, o tom veľkom ohni, ktorý, práve v októbri minuli dva roky, zúril vo Zvolene. K tomuto predmetu doviedla Bánika otázka Lopušného, keď pozrúc na hrady, opýtal sa, či mnoho pohorelo?Malý sedemročný Bánikov synček, žiačik Ďurko, ktorý už pred chvíľou pribehol z čeľadnej izby a plietol sa po izbe, ozval sa a povedal:— Ja viem, keď u nás horelo; jeden vojak nám pomáhal vynášať riad. A potom ani ten nemohol, lebo už dom horel.— Pravdu má chlapec, vojaci, uláni, ktorí boli vtedy tu ubytovaní, pomáhali hasiť a ratovať, čo sa ratovať dalo, — potvrdil otec, s pochvalou pohladiac hlávku synovu. — Vtedy zhorelo vo Zvolene 117 domov, s bočnými budovami i so všetkou úrodou. Ale ešte skorej asi 30 až 40 rokov pred týmto bol podobný požiar, ktorý zničil i ten rad domov naprostred mesta vystavaných. Domy, zväčša drevené, zbĺkli do gruntu. Po tomto už nedovolil magistrát,[3]aby na tom istom mieste stavali nové domy, ale pohorelcom vyplatil za grunty bezmála tri tisíc zlatých a vykázal im miesto na budovanie nových domov von z mesta — v Smrtnej, teraz Hrnčiarskej ulici.Ferenczy, ktorý dosiaľ viac počúval, potvrdil Bánikove slová. Vedel, že Bánik rád rozoberá staré záznamy, má mnohé i zapísané v starých knihách a kalendároch.— Boh sám zná, — pokračoval Bánik, — prečo naše mesto tak často navštevovali všakové pohromy. Iste, muselo byť niekedy slávne, keď ešte náš Pustý Hrad nebol pustý, ale keď zo svojho pyšného vrchu panoval veľkej Zvolenskej župe.[4]— Áno, — doložil Ferenczy, — panoval, lebo z jeho veže bolo vidno na ďaleko-široko. Na juh, na sever i východ a západ. Na východ na Slatinu k výbežkom Poľany a ďalej na cestu ku Novohradu. Na juh k Dobronivskému zámku, mestečkami vtedy slobodnými[5]až k Hontu, na západ doluhroním k Svätému Krížu do Tekova a ďalej a na sever k Banskej Bystrici a hore Hronom k breznianskym holiam — a ku Krížnej a Prašivej.— Preto mladá Banská Bystrica, chránená Zvolenom, pracovala nerušene a rástla, — poznamenal Bánik a pokračoval, keď si vzal z kasne staré zápisníčky: — Naše mesto pôvodne sa prestieralo na Krivej púti na ľavom brehu riečky Slatiny. Veľký a slávny bol ten náš hrad, ako vidno ešte zo základov a rozmerov jeho múrov; a nebodaj bolo tam celé mesto, lebo priestoru na vrchu je dosť. Neďaleko hradu musel byť aj druhý, menší, o ktorom už niet inej pamiatky len jeho meno: Matčín hrad.— Tam, — zamiešal sa Ferenczy do reči, — mohol byť menší hrádok pre niektorú kňažnú-matku, vystavaný.— Ale na našu krajinu prišla pohroma, prihnali sa divé hordy Tatárov a vyplienili mesto, zborili Hrad, niekedy slávny a nedobytný, — rozprával zasa Bánik ďalej.— Presile v ustavičnom boji a plienení zbehlých Aziatov nemohol odolať ani taký mocný hrad. Čo nezmohli divým nábehom, to zmohli pomocou ohnivých striel, ktoré hádzali do Hradu a kde strela padla do dreva, vznikol požiar, ktorý sa nedal uhasiť ani udatným obrancom.Bánik sa rozhovoril. Ako človek umný, nadaný, ale v každodennej práci, zamestnaný remeslom, nemá možnosť uplatniť svoje myšlienky, chápe sa prvej príležitosti, aby rozvinul svoje náhľady. Miloval rodné mesto a žialil, že sa nemôže povzniesť z úpadku, do ktorého ho vsotila stáročná nepriazeň osudu. Pri prestávke pozrel na panie a dievčatá, čo blízko neho sedeli — a pozrel i na svoju ženu, Zuzannu, ktorá s úprimným porozumením sledovala jeho reči. Jej bystré oči boli upreté na jeho tvár. Nebadateľne sa usmial, akoby posmelený výrazom jej očú pokračoval:— A potom sa začalo mesto znova stavať. Preriedené obyvateľstvo, skrývajúc sa dovtedy po horách a v jaskyniach, sa vrátilo, zaplakať na zboreniskách svojich príbytkov.Ale dlho nenariekali, chytili sa do roboty, vystavali si svoje mesto, ten starý, ale už nie taký slávny Zvolen. Neskoršie postavili i nový zámok, ten, ktorý i teraz stojí. — Údajne z kvádrov tohto spustošeného hradu, ktoré dolu spúšťali a vozili na pravý breh Slatiny — podotkol Ferenczy.— A potom stavalo sa pri zármutku i mesto. Povesť hovorí, že oba hrady spájala podzemná chodba, kto zná, čo je na tom pravdy, ale našlo sa niekoľko zasypaných vchodov do zemi, ako do pivníc. Za starých čias také chodby neboli zriedkavé. Azda budúci skúmatelia starých vecí prídu i na tie chodby.— Ak skutočne boli, — dotušil zasa starý senátor.Bánik, ktorého samého tá vec zaujímala, pokračoval ďalej, keď si pozrel do dedových zápiskov, ako mesto Zvolen nemalo dlho pokoj a času pre prácu, lebo nedlho zatým, ako nový zámok stál — a mesto sa započalo zveľaďovať, prišiel Jiskra so svojím vojskom. A pri tej príležitosti zasa Hunyadovci vypálili nešťastné mesto. Lebo to tak býva, že keď sa veľkí páni medzi sebou bijú, vytrpí ľud, v tomto prípade zvolenskí mešťania. Po odchode Jiskru na krátky čas mal Zvolen pokoj. Potom, keď kráľ Matiáš prišiel na trón, bavieval sa rád vo Zvolene, i jeho manželka, kráľovná Beatrica, ktorá sama darovala zámockému kostolíku na oltár zlatom vyšívaný vankúš. Ešte i dnes sa tam starostlivo opatruje táto pamiatka.[6]Tieto kráľovské návštevy, hoci boli pre Zvolen dôležité, padli samému mestu veľmi draho, lebo pohostinné mesto dodávalo veľké množstvo potravín kráľovskému dvoru, i vína dobrého a rýb z Hrona a z rybníkov, ktoré malo mesto v svojom chotári.A zvere divej i krotkej, zvolenské hory poskytovali v hojnom počte diviny. Jágri a honci, praobyvatelia dediny Môťovej, mali dosť práce, aby vyhovovali spotrebe bujnej kráľovskej tabuli. Preto mali Môťovania isté výsady a práva, ktoré si aj oproti mestu húževnate bránili. Chlúbili sa Matiášovou priazňou.O tomto ľudovom kráľovi kolujú vo Zvolene ešte i teraz mnohé povesti a piesne. Matiáš bol veľkým milovníkom pekných žien. Všetky, čo tu teraz sedeli, najmä ale staršie, vedeli tých piesní a povestí viac. Napríklad pieseň:Ej, bol jeden kráľ uhorský,ten podvoditeľ panenský,všetky panenky podviedollen richtárovu nemohol…Ako to počula Lopušná z Brezna, zasmiala sa a povedala:— Čo by len to, ale ešte i u nás, najmä „na Hrone“ sú živé niektoré rozpomienky na tohto kráľa. Mala som slúžku zo Šumiaca; jej matka často sa u nás bavila. A raz jej poviem: vy bývate pod samou Kráľovou Hoľou, či viete, že na Kráľovej Holi poľoval sám kráľ Matiáš? A ona sa zasmiala a povedala: „Ja to znám, lebo raz zablúdil a nevedel kam. Náš dom stál na kraji a oheň na ohnisku horel a oblôčkami sa svietilo, tak on do našeho domu „vľoz“. Búchal na dvere — a naša pramati, vtedy ešte mladá, mu otvorila. A ako vošiel a obzrel sa na ňu, tak jej povedal: aká ty šumná žena! Od tých čias sa do nás volá do Matiašov.“Všetci sa tejto historke zasmiali. Bánik podotkol:— Takým pánom je všetko dovolené, stoja nad zákonmi. To tak bolo oddávna, a bude azda naveky, lebo takí budú, čo moc na seba stiahnu a žiť budú na úkor iných.— Za týmto dobrodružným kráľom, ktorý sa v našej stolici — tak v Bystrici, ako i vo Zvolene, rád bavieval, čoskoro prišli smutné časy. Dohnala sa zasa nová pliaga na kresťanský ľud, Turci a tí veru nešetrili práva ľudu. Plienili a rabovali okolité dediny a mestá, kým sa im nepoddali a neodvádzali vyrúbené poplatky. Zo svojich obsadených sídel robili výpady na náš vidiek, ako o tom svedčia mnohé piesne a povesti. I do Zvolena sa dobýjali nejeden raz.— I o tom je pieseň, — ale nie jedna, i viac, no, novšia, tá o zvolenskej richtárke, čo jej Turci dve deti zajali, — poznamenala Bánička.A hneď bola hotová recitovať pieseň:Rabovali Turci tie zvolenské zámky,zajali dve deti zvolenskej richtárky.Šúri Katarínu do hintova vzali —Ľúdi Tomáša pod voz uviazali.A keď oni prišli do tureckej zemi,Šúri Katarinku do svetlice dali;Šúri Katarinku do vrchnej svetlice —a Ľúdi Tomáša do spodnej temnice.Šúri Katarinka, sestra moja drahá,ak ti bude dobre, nezabudni na mňa.Šúri Katarinka v striebre, zlate žila,od veľkej dobroty na brata zabudla…Bánik pokračoval:— Možno si domyslieť, že v časoch takého nepokoja, strachu a neistoty mestá nemohli prekvitať, že práca nešla od ruky ani na odbyt. Len tie mestá mohli pokojne pracovať a sa zveľaďovať, ktoré boli svojou polohou aj ináč chránené, ako napríklad Bystrica a Kremnica. Naše mesto bolo akoby večne na stráži, vždy pohotové brániť sa do ostatnej kvapky krvi nielen za seba, ale i za iných. V taký čas priemysel a iná práca neprekvitala.— Mali sme i bane, našli sa i stopy po zlate, a to podľa povesti o tom „samorastlom“. V starých rozprávkach sa spomína, že sa našlo steblo raže, ktoré bolo ovinuté tenkým zlatým vláknom. Aj na iných miestach bolo, údajne, zlato. Ale ono, po čom tak mnohí ľudia túžia, uviedlo nejedného človeka do pokušenia a odňalo mu i rozum. Hľa, ešte nie tak dávno, žil tu v meste, v dome, kde teraz býva pán Lange,[7]istý starý človek, ktorý sa zaoberal výrobou zlata zo sprostých kovov, napríklad z olova.— Alchymista, — poznamenal Ferenczy a pokýval hlavou. — A to je smutné, že ten človek prišiel o všetko a zomrel opustený v chudobe.— Nuž zlato nás nespasí, ani Zvolenu zlato nepomohlo, lebo ho niet. Bane zanikli, len jedna diera sa voláNahaj Baňa.A tak sa obyvatelia Zvolena museli boriť so všelijakými neprajnými živlami. Ešte sa turecké panstvo sotva pominulo, už sa začali nepokoje a vojny rákoczyovské a iné. Ľud a meštianstvo trpelo tak od priateľa ako od nepriateľa, lebo i jedni, i druhí pálili, drancovali, rabovali. Oj, i tu by sa dalo veľa rozprávať, čo ľud vytrpel, len div, že sa udržal.— I zdalo sa, že ľud, najmä zvolenské meštianstvo, vyničí do zniku. Čo nechali vojny a ohne, ľudské životy, to znivočil mor, toto strašné božie dopustenie. Roku Pána 1645 umrelo len v samom Zvolene meste 1168 ľudí, okrem dvoch i všetci radní páni[8]spolu s richtárom padli tejto hroznej smrti za obeť. A čudná vec: odjakživa sa povráva, že kedykoľvek prišla do Zvolena podobná záhuba alebo mor, prišla vždy fortňou[9]vedľa mestského domu, ani jeden z tých strašných hostí neprišiel niektorou z tých brán mesta, o ktorých sa spomína, že sú pekne maľované. Vždy si bral mor svoje prvé obete tu, blízko fortni, ktorá vedie „za múry“ smerom, ako stojí Pustý hrad.Medzi priadkami sedela i pani Alitiska, už nie celkom mladá pani — a tá sa toho Bánikovho tvrdenia náramne naľakala. Alitisovská família mala svoj dom pri samej spomínanej fortni, kde je blízko i radný dom. Ale sa potešila, že tie časy hrôzy, vojen a moru sa pominuli a ako i jej manžel, bývalý mestský notár hovorieval, nastúpilo storočie osvietené a staré hriechy sa pominuli, svet je ovanutý slobodomyseľným duchom a preto sa potešila, nemysliac, že sa o sedem rokov dostaví nie mor, ale jeho nie menej zlobná sestra, cholera.Pustol takto Zvolen, i remeslá klesali, i bohatstvo, ktoré dosiaľ vydávala zem, nehovoriac ani o tom, čo sa niekedy z útrob zeme vynášalo. Do upadajúceho mesta nasťahovali sa v čase domácich vojen a nepokojov, ako i potom, početné zemianske rodiny i so svojou čeľaďou a zaujímali pre seba výhody a práva, aké by boli prislúchali len starým zvolenským rodinám. Celé staré famílie úplne vymreli; do radostného domu, do magistrátu dostali sa noví ľudia. A okolití mocní zemani, páni najmä Eszterházyovci, ktorí vlastnili už i Zvolenský zámok, zaberali vždy viac a viac pôdy a utláčali poddaný ľud. Ľud trpel od Turkov, ktorí mu aspoň to právo nechali, aby vyznával Pána Boha po svojom spôsobe vo viere, ktorú poznal za pravú. Za otročenie odmeňoval sa ľud tak, že zanevrel na pánov, pokladajúc ich za svojich úhlavných nepriateľov a pri vhodnej príležitosti odmenil sa im odbojom,[10]ba i zbojstvom.Ako páni obchodili zákony, alebo stavali sa nad zákony, tak konal i poddaný ľud. Čím vyšší páni, tým väčšie neprávosti, čím biednejší sedliak, tým skorej sa sprotivil. A preto bol tu súd, súd „siedmich“, ktorý nemilosrdne súdil, a bol tu aj neúprosný vykonávateľ rozsudku, kat. A boli tu, hľa, na Vígľašskom vrchu pohotové šibenice. Ale na šibenici umrel len úbohý, čo i hriešny bedár a kat stínal hlavy len nešťastným zvedeným dievkam z ľudu, ktoré v zúfalstve zaškrtili svoj vlastný plod.— Ako Madlena z Bacúrova, — podotkla Bánička.— Pre pánov bol zákon iný, pre pána neplatil zákon: Oko za oko, zub za zub. Najviac, keď už bol zločin taký veľký, že sa sami zemani pohoršili nad ním, odsúdili vinníka na galeje.— Ako Feketeho, — ozvala sa zasa Bánička.— Kto boli tí, čo spáchali a kto ich žaloval a súdil? — opytujú sa cudzie panie, Lopušná a Heinrichová.— Rozprávajte nám o tom, — žiadal i Lopušný, — lebo naše ženy by ani spať nevedeli.— Neviem, či im práve toto neodoberie spánok.— Ale, veď ešte máme dosť času, rozprávajte, — prosili panie. Ony o tých veciach nevedeli, čo vo Zvolene vedelo každé dieťa a nielen vtedy, ale ešte dlho potom, ešte i dodnes…Malý Ďurko, ktorý dosiaľ stál pri otcovi, pritiahol sa k matke a sadol si na malý stolček po jej pravej strane, pritisol sa k nej a tíško počúval.Bánik povedal:— Rozprávaj teda ty, žena, ty to vieš najlepšie, ako naspamäť.Vedeli to i iné, ale si plietli udalosti a tak si nezachovali všetko dopodrobna. Bánik to už vedel.Bánička pozrela na hodiny s ťažkými pondusmi a pristala:— Dobre, lepšie teraz ako pred samým spaním. Ešte je nie neskoro. Bola som malá dievčička. Chodila som po tretiu zimu do školy, keď sa to stalo. Pritom som bola taká všetečná, že mi povedali: všadebol a nikde neobstál. Náš vzácny priateľ, pán senátor, to vie najlepšie.Senátor sa dobrosrdečne usmial a povedal:— Preto vy, keď už raz treba, vyrozprávate to najlepšie.— Mne sa všetko, dej i ľudia, zachovali v pamäti, ako by to bolo včera, nuž začnem.A Bánička rozprávala. A podľa toho, čo ona rozprávala, staré listiny a listy potvrdili, ešte i ústne podania doložili, doplnila a rozšírila autorka toto dielo svojím vlastným umom a poznaním.[1]Dr. S. M.…Bol to autorkin brat dr. Samuel Medvecký (1845 — 1896), slovenský národovec, advokát vo Zvolene. Bol roky chorý a preto mu Juraj Bánik, hoci bývali v tom istom meste, písaval listy, v ktorých rozvinul i dej Kliatby.[2]Senátorom mesta,voleným členom mestského predstavenstva.[3]Magistrát,predstavenstvo mesta Zvolena.[4]Veľkej Zvolenskej župe,stredovekej, ktorá zahrnovala aj neskorší Turiec a Liptov.[5]Mestečkami vtedy slobodnými,ktoré mali určité výsady. Nerovnali sa však slobodným kráľovským mestám — taký bol aj Zvolen — ktoré boli celkom nezávislé na stolici (župe, správny obvod, skladajúci sa z viacerých okresov).[6]To bolo za Bánika (pozn. autorky).[7]Pán Lange,Karol, obchodník, autorkin starý otec po matke.[8]Radní páni,členovia mestskej rady, spravujúcej Zvolen.[9]bránkou (pozn. autorky)[10]v Detve (pozn. autorky)

Vansova_Kliatba.html.txt

ÚvodemTento poučný spisek by rád vyložil autorům, obecenstvu a koneckonců i kritice, jak vzniká divadelní hra a jakými proměnami jest jí projíti, než se vykuklí v slávě a skvělosti své premiéry. Nechceme podvodně předstírat, že divadlu rozumíme; faktum je, že divadlu nerozumí nikdo, ani lidé zestárlí na prknech, ani nejstarší ředitelé, ba dokonce ani referenti. Panebože, kdyby dramaturg mohl vědět, bude-li mít kus úspěch! Kdyby ředitel mohl předvídat, udělá-li kasu! Kdyby herec měl předem nějaké znamení, že to vyhraje! — pak, ano, pak by se divadlo dalo dělat stejně klidně a počestně jako truhlářství nebo výroba mýdla. Avšak divadlo je umění tak jako válečnictví a hazard tak jako hra v ruletě; nikdy se neví předem, jak to dopadne. Nejen o premiéře, ale i každého večera je čirým divem, že se vůbec hraje, a když už se hraje, že se dohraje až do konce; divadelní hra nevzniká uskutečňováním nějakého plánu, nýbrž ustavičným překonáváním nesčíslných a nečekaných překážek. Každá laťka v dekoraci a každý nerv v hrajícím člověku může kteréhokoliv okamžiku prasknout; obyčejně sice nepraskne, ale přesto situace je dezolátní; prostě nemůže ani být jiná.Nebudiž tu řeči o dramatickém umění a jeho tajemstvích, nýbrž jenom o divadelním řemesle a jeho tajemstvích. Bylo by zajisté vděčnější uvažovat, jaké by divadlo mělo být a jak by se mělo ideálně dělat; ale každé mluvení o ideálu zastírá složitou a divou skutečnost toho, jak to opravdu je. Nerozjímáme tu o možnosti kolektivního dramatu nebo konstruktivistické scény; v divadle je možno vše, je to dům divů. Největším divem ovšem je, že to vůbec běží. Zvedá-li se o půl osmé večer opona, buďte si vědomi, že je to šťastná náhoda nebo přímo zázrak.Byť jsme se vyhnuli pokušení mluvit zde o Umění, přece bychom rádi zapálili aspoň v úvodu svíčičku také božské Múze. Uzříte ji, chudinku, nikoli v její slávě; spatříte ji utahanou zkouškami, nachlazenou, podstupující všemožné ústrky, ohavnou dřinu a všecky rozlaďující trampoty divadelního rubu. Až bude před vámi na scéně slavně ozářená a nalíčená, vzpomeňte si, co jest jí snášet; nuže, i to je hlubší pochopení dramatického umění.A pak jsou různí lidé za scénou, pod ní i nad ní, kteří spolu táhnou a strkají tu Thespidovu káru. I když tuto svou úlohu ztělesňují velmi naturalisticky, kostýmováni v obyčejném civilu nebo modrých blůzách, hrají svou důležitou roli při vzniku divadelní hry. Pročež i oni buďtež zde oslaveni.

Capek_Jak-vznika-divadelni-hra.html.txt

Učím sa nakupovaťZ mojich známych zbohatli tak mnohí! A božemôj, akí hlupáci, akí ľudia bez každého vzdelania, bez rozumu. Veď konečne túto kvalifikáciu k zbohatnutiu by som azda aj ja mal. A predsa to nejde. Rozmýšľal som o veci základne a logicky a prišiel som na to, že keď človek chce nahromadiť majetok, musí vedieť dobre kupovať. Keď som v tomto ohľade dobre poprezeral svoje svedomie, prišiel som k presvedčeniu, že ja nakupovať neviem.I minule som vošiel do jedného obchodu kúpiť nepremokavé — pod obchodníkovou prísahou nepremokavé! — topánky, lebo ako vo väčšom slovenskom kultúrnom centre žijúci človek, musím stále po blate a mlákach brodiť — a doniesol som si domov rybárske baganče s dierkami nad podošvami, s dierkami peknými, plechovými zámikami obrúbenými, aby sa nejako nezavreli a tak zamedzili slobodné vnikanie vody. Mienku mojej drahej ženičky o topánkach a o mne samom pokladám za zbytočné podávať. Podotknem len toľko, že bola vyslovená jasne.Darmo som jej vykladal, že mi v obchode povedali, že človek si len vtedy nachladí nohy, keď tieto moknú stále vo vode, čo je pri takých topánkach úplne vylúčené, keďže voda do nich ľahko vnikne, ale práve tak ľahko, ba ľahšie vytečie, lebo ju noha pri chôdzi vytláča. Že mi toto švitorila jasne a zreteľne šumná, čiernooká predavačka s červenými ústočkami do zjedenia, a že sa pritom usmievala tak milo — ach — to som veru mojej drahej Olinke nepovedal, lebo ju dobre poznám a viem, že je takýmto dôvodom naskrze nie prístupná. Nuž načo spomínať?Koniec našej debaty bol, že Olinka nemajúc viac ku mne žiadnu dôveru, vzala škatuľu s topánkami pod pazuchu a šla sama vymeniť tie riečice za poriadne nepremokavé topánky…Ach, veď je to zlaté žieňa, tá moja Olinka! Ako sa stará o moje zdravie! No dojatý som, dojatý. Prosím vás, sama vlečie také bagančiská, veď je to váha. A ide sa vadiť s tými často surovými obchodníkmi. No, zlato, čisté dvadsaťkarátové zlato!O hodinu prišla nazad a doniesla pre seba poltopánočky s antilopovými vložkami. Boli ani z cukru. Oprobovali sme ich. Ja som jej ich sám obul. Čerta som myslel viac na nepremokavé topánčiská, keď som držal nôžku mojej drahej Olinky v rukách!Ale sú veci, ktoré práve tak dobre viem kúpiť, ako hocikto iný. Hoci i ten najprebitejší keťas. Zápalky ešte dosť šikovne kupúvam.Nuž ale keď zbohatnúť, tak zbohatnúť. Musím sa naučiť nakupovať. Aby som sa to podučil, šiel som k pánu Salamonovi Feigenblattovi, aby mi vyložil, čo za fígeľ je na to potrebný, aby človek po prvé, kúpil, čo chce a po druhé, aby to nepreplatil. Pán Salamon Feigenblatt je môj starý klient.Pán Salamon Feigenblatt hovorí po slovensky s plemenitou korenitosťou, čo ma primälo k tomu, aby sme sa zhovárali radšej a to obidvaja tiež s plemenitou korenitosťou — ale po nemecky. Nechcem povedať, že ani ja neviem poriadne po nemecky. Ako by nie. Viem až veľmi dobre. Lenže mi je nudné hovoriť tak, ako tára každý filisterský[1]nemecký profesor. Mám rád nové zvraty, prekvapujúce novoty v skloňovaní a najmä ma teší, keď môžem s der, die, das vyvádzať z reči rôzne, nikým nepredvídané efekty. Tiež si dovolím — hnaný túžbou doby za novotami — tvoriť nové slová, nad ktorými by i Schleglovci i Gruennovci[2]čubrneli s roztvorenými ústami.Pravdaže Salamon Feigenblatt, človek jednoduchý, spisovne nevzdelaný, vraví o mne, že hovorím preň privysokou nemčinou. Nuž uznám mu.Pán Salamon Feigenblatt mi rozprával, ako treba nakupovať.— Schauen Sie an, hier den klavír,[3]ako som to kúpil? Viete, že mám dcéru, die Aranka, tá predsa musí vedieť hrať na klavíri. Ein fein gebildetes Mädchen[4]musí vedieť hrať na klavíri, a čo by ju šľak trafil, ale musí vedieť. A prečo by nevedela hrať auch[5]die Aranka na klavíri? Musím kúpiť takú nápravu, na ktorej môže klimprovať celý deň. Budem sa jedovať, keď mi bude vždy vyklepkávať, no aber was dulden nicht die Eltern, von wegen die Kinder.[6]Sedel som ani malý bócher[7]pred zázračným rabínom a hltavo počúval každé slovo toho mudrca.— Najprv som si dal doniesť cenníky asi od desiatich firiem obchodujúcich s klavírmi. Z týchto som sa naučil, aké klavíry vôbec sú a čo stojí so e Wergl.[8]Potom som si vybral jednoho klavírštimra[9]— er ist mir etwas schuldig[10]— a šiel som s ním do troch-štyroch obchodov pozrieť klavíry. Der Mann klimproval, kukal hore-dolu, zdnuká-zvonká a povedal mi: toto môžete kúpiť. Poslal som ho domov a nekúpil som nič. Tretí deň som zavolal jednoho kaplmajstra[11]von die Militärmusik — er ist mir etwas schuldig — a šiel som zase prezerať s ním tie klavíry. Ten mi tiež povedal, ktorý je najlepší. Hat er aber andere gesagt.[12]Zase o tri dni som zavolal regenschori[13]z dómu — ten mi nie je nič dlžen, ale chce kúpiť odo mňa kúsok — záhrady, i povedal som mu, že mu ju lacno dám. (Was heiszt lacno?[14]So e Narr.[15]) I šiel so mnou pozerať tie klavíry. Klepal, pozeral a povedal na jeden, že je dobrý, čo aj kaplmajster povedal a povedal aj na taký, že je dobrý, čo povedal klavírštimmer. Tomu som predsa dal e Cigare. Lacnú, lacnú, riekol pán Feigenblatt, vyhovárajúc svoju márnotratnosť.— Nuž, čo ste potom urobili, ktorý klavír ste kúpili? — pýtal som sa zvedavo.— Ani jeden som nekúpil, čo budem kupovať klavír, ktorý je raz dobrý, raz zlý? Und ist teuer, aber wie teuer![16]Kto by to kúpil? Vzali by ste si dievča za ženu, na ktorú by spoľahlivý znalec povedal, že nie je dobrá, alebo že je aspoň nie celkom dobrá? Veď aj keď každý povie, že je číre zlato, ani vtedy nie je anjel. Hab ich mir gedenkt, Salamon, du wartest noch a bisserl.[17]— Nuž a odkiaľ máte tento pekný klavír?— Odkiaľ mám tento veľmi pekný a veľmi dobrý klavír? Und für dem Geld![18]Skrachovala die Geliebte von einem reichen Herrn,[19]od tej som ho kúpil. Pán tiež skrachoval, potrebovala peniaze. A za čo som ho kúpil? Für e Segen. Hovorím vám für e guten Segen.[20]Taká mašina by v obchode stála dvadsaťtisíc korún, tá dobrá pani mi ju predala za hotových dvetisíc korún.Odišiel som poučený od pána Salamona Feigenblatta.Potom som vyzeral niekoľko dní čo lepšie demimondky[21]a zaujímal sa bližšie o ich pomery.Moja Olinka sa o tom dozvedela a… Dámy nemajú pre takéto veci skutočne žiadne porozumenie…Že som ešte nezbohatol, tomu je, namojdušu, len Olinka na príčine![1]filisterský— úzkoprsý, obmedzený človek[2]Schleglovci, Gruenovci— Jégé myslí pravdepodobne na kubínskych alebo oravských obchodníkov[3]Schauen Sie an hier den klavír(nem.) — Pozrite sa tu na ten klavír.[4]Ein fein gebildetes Mädchen(nem.) — jemné, vzdelané dievča[5]auch(nem.) — tiež[6]aber was dulden nicht die Eltern von wegen die Kinder(nem.) — čo všetko nepodstúpia rodičia kvôli deťom[7]bócher— židovský bohoslovec[8]so e Wergl(nem.) — taká haraburda[9]klavírštimer(z nem.) — ladič klavírov[10]er ist mir etwas schuldig(nem.) — je mi čosi dlžen[11]kaplmajster von die Militärmusik(z nem.) — kapelník vojenskej hudby[12]Hat er aber anderes gesagt(nem.)— ale on povedal niečo iné[13]regenschori— organista, správca cirkevnej hudby[14]Was heisst lacno?(nem.) — čo je to lacno?[15]So e Narr(nem.) — Taký blázon.[16]Und ist teuer, aber wie teuer!(nem.) — A je drahý, ale aký drahý![17]Hab ich mir gedenkt, Salamon, du warest noch a bisserl(nem.) — Tak som si pomyslel, Salamon, bol by si trochu ťuknutý.[18]Und für das Geld(nem.) — A za tie peniaze[19]die Geliebte von einem reichen Herrn(nem.) — milenka istého bohatého pána[20]Für e Segen, für e guten Segen— Za požehnanie, za dobré požehnanie.[21]demimondky(z fr.) — dámy polosveta

Nadasi-Jege_Ucim-sa-nakupovat.html.txt

IHane Čepčinskej radili doktori ísť bývať na dedinu. S jej chorobami — má ich totiž sto, päťdesiat opravdivých a päťdesiat primyslených — nevedeli si už rady, ale i zunovali jej večitý neduh, ktorý darmo odpudzovali od nej od jej mladosti až po časy vädnutia. Vychytili, že spása pre ňu jediná je život na dedine. Ona, naučená žiť už len podľa predpisov, prijala i túto radu bez odporu. Hneď písala do malej dedinky rodine, s ktorou žila v priateľstve, a sotva dostala odpoveď na list, i brala sa k nej.Teraz už týždeň je Hana tam. Sedí tuvon na dvore pod kvetúcou jabloňou pri stole, dažďom vymytom, vdychuje vonné povetrie do planých pľúc s rozkošou, a pretriasa s rodinou otázku, či by sa nenašiel v dedine dom na predaj. Lebo nechce rodinu obťažovať. Dom ich, fara, je veľká síce s veľkými izbami, ale len troma, ktoré všetky obývajú.Dedinka sa Hane páči (rodina páčila sa jej vždy), stavaná je na vŕšku, rozprestretá na rovinke. Zdravého povetria je tu dosť — vietor temer vždy veje. Voda dobrá. Potok šumí krížom dediny bystrý — i kúpať bolo by sa kde. Hory nablízku. Tu by ostala. No dedina je odľahlá; panských domov tu niet. Domky sú staré, temer všetky slamou kryté, a čo aj jesto sopár novších, všetky sú obydlené. Nik tu nestavia domy z nadbytku peňazí, alebo pre pýchu, alebo na predaj.„Tak nenájde sa ten dom, nenájde?“ opätuje Hana otázku už ktovie koľký raz denne. „Dievčatá, rozmýšľajteže ešte!“Dievčatá, domáce slečny, sú tri. Najstaršia, Elena, krásy rozhodne ideálnej, sedela s jednej strany pri Hane s novinami v ruke — a čítala. Najmladšia, štíhle biele dievča, doniesla si ručnú prácu, vyšívanie akési, sedela s druhej strany Hany, a stredná, Vierou zvaná, nízkej, tenkej a nepatrnej postavy, akosi zahanbená, skromná, či trochu divá a či chúlostivá, alebo všetko spolu, zastala si nabok, ako by nechcela ľuďom na oči.Deň je krásny. Príroda očarujúca — je jar. Povetrie teplé a plné vône. Nad ich hlavami v hustej korune jablone včiel celé roje hučia, poletuje s kvetu na kvet, prišlé za medom. Vše spadne ružový lístok kvetu im do lona, na hlavu, na stôl. Hana ťahá vôňu do seba ako včela med z kvetu. Veľké sivé oči jej lietajú uveličeno dookola. Obracia sa zas s otázkou k devám, ktoré tiež sú jar a krása.„Tak povedzte, aspoň nejaký byt nenašiel by sa?“ I vydychuje zhlboka. „Môj neduh, mojich sto chorôb — uznám, že i primyslených — ak tu ostanem, upŕchne odo mňa za mesiac — cítim to!“„Ak Pekáč nie,“ povie Oľa, pekné, štíhle dievča, najvážnejšia, hoci najmladšia, „tak inde nieto. Ten má dva domy. Jeden, kde bývajú, druhý, ktorý zdedil od ujca, je pustý… možno, že by ten dal…“„Alebo Hagara! Veď ten vystavil dom nový. Že nám to neprišlo na um!“ ohlási sa Viera za chrbtom, a potom zľakla sa akosi a zamĺkla. Veľké oči Hany, ktoré vedely pozerať tak prenikavo, ako by na dno duše chcely zájsť človeku, uprely sa na ňu. A Hana jej imponovala nesmierne.„Aj toho sme spomínali,“ povie Oľa. „Ale toho dom je ešte nie dohotovený, a ktovie i kedy bude. Majetok je tam veľký, a ľudí málo.“„Spomínal aj toho váš otecko,“ prisvedčí Hana. „Teda len jeden je, ktorý by dal hospodu, aj to nie je isté. No všetko jedno, pôjdeme k nemu ešte dnes.“Medzitým Elena odhodila noviny na vybelený od slnca stolík, a nevšímajúc si rozhovoru — ona nechcela nič, čo starosť robilo, len pekné a príjemné veci — otočila zrak hviezdnych očú dookola a zvolala:„Krásny deň, krásny čas, krásny svet… viete čo? Básnime!“Tváre dievčat ožily. Na lícach smiech, v očiach úľuba pre to, čo povedala, i pre ňu samu. Elena je krásy očarujúcej, ducha vždy veselého, je samý žart, a preto miláčikom všetkých. Na hospodu už nik nemyslí. Vážna Oľa, s tvárou ako list ľalie, začala hľadať predmet na sklepanie básne. Viera klepe tiež, no len v duchu, nahlas sa neopováži v prítomností cudzej, mysliac si, že čo ona povie — je bez ceny. Hana zvädnutých líc, schudnutej postavy, bez pôvabov od sto chorôb, rečie Elene, ktorá bola i jej miláčikom:„Básniť, Elenča moje? No, doň sa!“ Veľké sivé oči svietia jej teplotou, i vraví ďalej: „Tak sa dobre cítim medzi vami. Okrejem, omladnem, ozdraviem tu… a kdeže už, kde?“ povie Elene, keď tá vstala od stola a ide si natrhať kvetov jablone, aby sa okrášlila nimi. „Ty motýľ, už letíš preč! Máš už iné na mysli?“ I sleduje s úľubou jej pôvabnú postavu ako zaľúbenec. Potom padnú jej oči na bielu tvár Ole, pracujúcej na ručnej práci. I berie aj ona pletenie do rúk, ktoré ináč nechýbalo pri nej nikdy.„Povedz, kto k vám teraz chodieva?“ spytuje sa pátrave a tklivo pozerajúc na jej bielu tvár. „Čierny je tu ešte? Neoženil sa a chodí k vám?“Oľa sa usmiala. Odpovie na otázky:„Čierny je tu. Neoženil sa a k nám nechodí.“„Prečo nechodí? Stal sa lumpom, však, a sa odnárodnil?“„Stal sa lumpom, ale sa neodnárodnil. A čím väčší lump je, tým väčšmi sa nás stráni a tým menej chodí k nám.“„Sestra jeho je s ním?“„S ním. Ale ani ona nepríde nikdy; my k nej tiež nie, vyjmúc Vieru. V dome ich je vždy plno kadejakých pobehajov, lumpov.“Hana zdvihla zrak k Viere, skromne na strane stojacej, ktorá po slovách Ole zašla k sneti jablone.„Čože, ty talent, ako sa skrývaš!“ povie jej Hana.Viera zapálila sa zahanbením i nevôľou po uši. Neodpovie, len sa usmeje núteno, a ďalej zájde ešte krok.„Že ti je Hviezdoslav miláčikom?“ spytuje sa Hana, hľadiac zvedavo na ňu, že sa tak červená. A tá zas zaleje sa horúčavou, ako pri zlom pristihnutá.„Prečo ma ozaj volá talentom?“ myslí si medzitým roztržite. „To už Elena čosi samopaší!“ Nepohodlné jej je Hanino oslovenie i jej pohľad. Jej totiž nepríjemné je, keď si jej nevšimnú (čo sa často stane), a nepríjemné aj, keď sa zaoberá ňou niekto, lebo sa hneď červená, čo nenávidí pri sebe. K tomu ostrých očú Hany sa bojí.„Áno, Viera je talent!“ zvolá veselo Elena, dopočujúc reč Hany. Vracia sa k nim cele obsypaná kvetom jablone, okúzľujúca. „Je nadaná, bude básniť, bude spisovať, bude tvoriť!“ A vidiac na tvári Viery zhrozenie, skríkne so smiechom: „Bude pracovníčkou a chlúbou národa!“Hana zdvihne oči, smejúc sa, ale i prekvapene, k Viere, no tá sa už celá skryla za sneť jablone. „Veď vari básnického ducha máte všetky tri,“ povie potom. „Aspoň tie piesne, čo ste skomponovaly na každú udalosť, prihodivšiu sa na okolí, to dokazujú. Donesže tie sošitky, Vierka, nech sa pokochám… Tak okrejem pri vás a sa rozveselím!“ chváli si zas Hana, milo rozcítená. Hľadí láskave na všetky tri, radom, s tváre na tvár, s postavy na postavu.„Prečo vravíš, že má Viera nadanie?“ rečie, keď sa Viera vzdialila, Elene. „Nevyzerá z nej. Čo myslíte, aký osoh by z nej bol pre národ? Lebo viete, dievčatá, viac ráz som vám to už povedala, že u mňa je to hlavná otázka, a podľa toho cením človeka. Moje heslo je: všetko za národ. Viete…“„Vieme, vieme,“ smeje sa jej Elena, kvetmi jablone okrášlená. „Tak, čo by bolo z Veranagysám?“ smejúc sa nazve Vieru, ako ju žartom volávali, no ďalej nepovie. Hana z toho, ako vidno, ide robiť vážnu otázku, čo ona zo samopaše navravela. K tomu ju ani nezaujímalo, čo kto bude, z koho čo sa vykľuje, netrápia ju cudzie veci. Žije si voľno, a voľnosť dopraje i druhým.„Čo je Viera?“ myslí si najvážnejšia, Oľa. „Ja by ti povedala: plytká osôbka. Ľahko žiť, pekne sa šatiť, nič nerobiť, to je jej ideál!“ Ale že je ona nie opýtaná, tak mlčí s prísnym svojím súdom.„Mne by nikdy neprišlo na um veľké nádeje skladať vo Viere, Elenča,“ vraví Hana, ako by pretriasaly dôkladnú vec. „Už vy dve — to je iné. Kde si ty, Elenka, tam je svetlo, radosť, smiech a dobrá vôľa. Z teba, Olinka, bude príkladná žena a domáca pani…“„A matka!“ doloží v duchu, „ktorá nám odchová synov a dcéry.“„Čo by z Viery malo byť zvláštneho? V spoločnosti sa nevie vynájsť, práce domáce robí ako s prisilením — pobadala som. No, možno, že sa mýlim v nej.“„Nemýliš sa!“ chce riecť Oľa, no nechá tak opäť.„A ty naozaj už básniš?“ nahne sa Hana s potešením k Elene, ktorá čosi čiarala na biely kraj novín, aby si krátila čas, kým Hana rozvažuje. „Vždy hotová si k činu. Bohatá v každom ohľade, schopná do všetkého, len to je chyba, že sa pri ničom nezastavíš dlho — si ako motýľ. Pravá zlatohlavá letačka!“ Hana položí ruku na hlavu Elene a zhladí jej bohaté gaštanové vlasy, ktoré v lúčoch slnca, prebleskovavšieho cez haluze jablone, zdaly sa zlatožltými. „Len sa teš životu, raduj, veseľ. Tebe všetko pristane, tebe sa všetko dovolí. Buď na radosť každému ako dosiaľ.“Elena sťahuje krásne obočie a má chuť rozosmiať sa, veselo berúc jej citné lichotenia. Ale Oli, ktorá bola prísna a vážna, nepáčilo sa toľké lichotenie do očú, zvelebovanie niekoho, i začala spievať, aby spravila koniec chválorečiam Hany.„Vskutku, Oľa, spievajme, spievajme!“ zvolá Elena, chopiac sa toho tiež. Odhodí ceruzu a vpadne čistým, cvendžiacim hlasom do piesne: Sobotienka ide…Hane prešiel tvárou cit radosti, ide spievať aj ona, len čo hodí pohľadom na noviny, kde čiarala tužkou Elena.A medzitým Viera v ostatnej rohovej izbe, kde prišla za sošitom piesní, nimi robených, stála naprostred izby, a spínajúc ruky nad hlavu, šeptala náruživo:„Čo bude so mnou, čo bude so mnou, môj Bože!“Tak sa jej zdá život neznesiteľným, vše bezcieľnym a nepotrebným, a zas vše takým krásnym, čarovným a dôležitým. Vše tajomný akýsi, že sa nevie kde podieť, kam sa obrátiť, že sa ľaká. Vše neverí a pochybností má plné srdce. Vše zdá sa jej, že škoda narodiť sa, a zas, že je slávne jestvovať. Vše nechápe, čo je svet, čo je život, čo je po živote a čo je človek.„Čo mňa čaká, čo?“ šepce, plná túžob. „Čo veľkolepého, vznešeného, či nič? Nič? Nemožno!“A čo je ona? Elena sa posmieva, že je talentom. Naozaj by bola ona niečo cenného, a nie je taká mizerná, akou sa cíti? A či nič… nič je?!Pristúpila k oknu a pozerá na dedinu, ktorá kúpe sa v lúčoch horúceho slnka. Deň je taký krásny, jasný, príroda taká očarujúca, že sa myseľ temer zmúti od toho a srdce zmätie od citov. Tisíc túžob schytí sa v nej, hnaly by ju preč. Lietať by chcela ponad hory, vrchy, svety ako vták. Srdce zmieta sa jej nepokojom, rozkošou i žiaľom, búri sa, volá. Čo je to? Mladosť? A s každým je to tak, kto je mladý?„Viera, kde si zatoľko?“ zazneje hlas Olin v susednej izbe. „Nemôžeme sa ťa dočkať. Hana chce ísť do Pekáčov. Veď už štvrť hodiny, ako si tu.“Viera sa strhla. S tváre zmizol jej cit túžby a opojenia. Oči prijaly výraz splašenosti. Zabudnúc na sošit, ktorý mala priniesť, rýchlo beží von na dvor. Hanine prenikavé oči zbadaly to hneď.„Nenesieš?“ spýtala sa jej zadiveno, vstanúc od stola.„Čo?“ zmiatla sa Viera. „Jaj… ozaj…“ I chce sa vrátiť zpät zahanbená a nešikovná.„Nedoniesla si?“ smejú sa jej i druhé. „Tak čo si robila tam? No už teraz nejdi, ideme do Pekáčov pozrieť dom.“Viera stala si stranou, znechutená. Zrak klopí k zemi, ako by kto zná aký priestupok bola spravila. Na čelo vysadne jej tieseň. Cíti sa chatrnou ohromne, naproti týmto trom i každému na svete.„Nič zato,“ rečie Hana, vidiac jej nesnádze. „Keď sa vrátime, donesieš sošit… A takto ľudové piesne nesbierate, Olinka?“ obráti sa k tej, skladajúc pletenie dovedna. Elena šla si pre klobúk. „Ale ty domácim prácam venuješ celú svoju pozornosť, Elenku zas, toho motýľa, to nezaujíma. Ty, Vierka, mohla by si sa do toho chytiť,“ obráti sa zas k tejto, oprúc na ňu očí skúmave.„Čo na mňa tak pozerá?“ myslí si trápne Viera. „Prebodne ma tým pohľadom!“„Ja?“ spýta sa zapálená a zamĺkne.„No áno!“ vetí Hana trochu nespokojne, čujúc neoduševnenosť v odpovedi. Už ju začala hnevať Vierina prílišná ostýchavosť. „Alebo ľudové porekadlá, i to je cenné. Shŕňajte, pozorujte, spisujte! Oľa, Elenka! To bude krásna práca pre teba!“ dokončí zas k Viere a oči jej pátravo behajú po jej tvári.„Neviem… nuž… a načo ti je to?“ habká nešikovne Viera.„Načo?“ Na tvár Hany vysadol cit rozhodne nespokojný. Bože, či je hlúpe toto dievča, a vraj talent! pletie sa jej mysľou. „Ako sa môžeš spýtať také niečo, budúca pracovníčka národa, ako Elenka vraví?“ smeje sa jej Hana. Ale vidiac, ako stojí tam s nahnutou hlavou a nepreukazuje žiadnu ochotu, odvrátila sa od nej a povie k Elene a Oli:„No a teraz zaveďte ma do Pekáčov… Velebný pane!“ zvolá na domáceho pána, ktorý šiel zo záhrady. „My ideme návštevy robiť k vašim ovečkám, dovolíte?“Pán domu, vysoký, chudý človek, vysokého čela a krásnych rúk, dáva súhlas. Sadá za vybelený stôl, tu pod jabloň, kde prv ony sedely, a slečny berú sa už preč. Tu zabrechá pes proti bráne. Oči všetkých zaletely ta a vtom tváre domácich ožily. Do dvora vstupoval mladý človek strednej postavy, kučeravých vlasov, kníšuc sa zľahka zboka nabok.„Pán Vodnár, to ste vy?“ zvolali domáci, príjemne prekvapení.„Ja som, ja!“ zakričal ten radostne, klobúkom mávajúc hneď od brány. Ústa pošklbávajú sa mu v milom cite, keď vidí rodinu pred sebou. Klobúk hodil na lavicu a kričí zmužile:„Dobrý deň vám, dobrý deň!“ I cvála, aby postískal ruky slečien, ktoré sú najbližšie, nevynímajúc ani Hany, hoci ju nepoznal, že tá temer omdlela divom, a domácemu pánovi chcel ruku bozkať, zmýlený blahom, ledva sa mu obránil.„Ďuro je nie tu?“ skríkol potom, hodiac sa na ponúknutú stoličku. (Tá sprašťala.) Vyňal belasú šatku z vrecka a začal si utierať doparenú tvár. „Ushovorili sme sa, že príde teraz i on, a že sa tu stretneme.“„Nie je tu; neprišiel. Tak jemu kvôli ste prišli, a nie nám… ej, ej!“ prehárčajú ho žartom.„Ale nie!“ skríkne on. „Ja som vám kvôli prišiel, vám,“ uisťuje ich s horlivosťou.Domáci pán, dobrotivej tváre, ponúkol hosťa do domu, a keď ten odvetil, že je tu von lepšie, upozornil dcéry, aby šly matke povedať o milom hosťovi, ktorý je iste bez obeda, lebo je cesta, ktorú prekonal, dlhá.„Nesprobujte ísť a netrápte sa s ničím!“ skríkol hosť. „Vzal som si slaniny, aj kus tvarohu dala mi gazdiná do cesty!“ Na dôkaz vyhodil z vrecka kabáta zamastený papier. „Či vidíte, tu bol zakrútený!“Slečna Oľa, najochotnejšia v dome, predsa šla dovnútra. O chvíľu prišla matka, statnej strednej postavy, krásneho držania a vždy ešte krásnej ušľachtilej tváre, privítať hosťa. Vodnár skočil bystro, aby jej ruku bozkal, a potom, hodiac sa nazpät na stoličku, zvolal na Oľu, ktorá niesla občerstvenie.„Načo to nesiete? Nepovedal som vám, že netreba?“Napriek tomu prestreli obrus tam pod jabloň na biely stôl, a Matej Vodnár sadol si k nemu, i dal sa do jedenia s chuťou. Jediac rozprával, s krikom odpovedal domácim, ktorí s úľubou hľadeli naň, počúvali ho a núkali jedlom.Hana s kritickým výrazom na tvári pozorovala ho, ako jedol s chuťou a ako ho núkali s ochotou. Naklonila sa k Elene a spýtala sa ticho:„Čo je to za podivná osobnosť, tento pán?“„Účtovník z R. Priateľ Ďurkov,“ odpovie ona tiež ticho. „Nepredstavil sa ti?“„Odrodilec, však?“Na tvári Eleny pohral na chvíľku šelmovský úsmev. Prisvedčila, no hneď obrátila sa milo k hosťovi.Hanina tvár dostala výraz neprívetivý. Naklonila hlavu a hľadí do svojho pletenia, ktoré bola pochytila zas, v duchu šomrúc:„Pravda, keď je váš Ďurko ním, akože by bol inakší jeho priateľ? A oni ho, hľa, s akou vďačnosťou prijímajú u seba.“ I cítila trpkosť v srdci.„Ako sa máte v tom R., pán Vodnár? Ste už privykli?“ prihovorí sa domáca pani hosťovi tiež vľúdne.„Ah, čerta! Otupno je tam, ani na púšti. Nieto tam nikoho. Kňaz starý, učiteľ starý, notár starý a jeden mäsiar… no…“ hodí rukou.„Ten má dcéry,“ podotkne veselo Elena, „ktoré dal vzdelať.“„Má, má také dve levice!“ tu spraví úškľabok, že riekol, ako nemal. Pozrel na slečny, či sa nenahnevaly. Elena i Oľa zasmialy sa, ale Viera hodila naňho so strany, kde stála, mračný pohľad.„Hľa, hľa, ani sa nepozastavia na divnom správaní sa toho chalana!“ myslí si Hana, odsudzujúc. „Ba milé a zábavné im je to.“Vodnár, keď už bol pojedol hodnú zásobu potravín, vytiahol belasý ručník z vrecka a začal si utierať dopotenú tvár i kučeravé vlasy.„Horúčava, horúčava. Dobre by padlo zapiť si studenej vody. Máte tu studňu? Slečna Viera, doneste mi za pohár,“ zavolal s úprimnosťou v hlase.Slečna Viera stála naboku skromne ako vždy, a cítila sa najmenšou a nepotrebnou ako tiež vždy. Strhla sa, zapálila, pričom oči zablysly jej tajnou zlobou. Pohla sa nerozhodne, ako by nevedela, čo spraviť.„Dones vína!“ povie otec. „Po pečienke dobre chutí víno. Tam za kasňou v prostrednej izbe jesto vo fľaši — dones, devuška!“„Neopovážte sa!“ skríkol Vodnár za odchádzajúcou Vierou, ktorá sa červenala od urazenosti.„Len vodu chcem, čistú vodu! Načo by som vám víno kazil?“Viera doniesla fľašu s vínom, domáci pán nalial mu do pohára, i sebe dopoly, a Matej vypil na dúšok s pôžitkom, prv domácemu pánovi zazdravkajúc:„Na vaše zdravie, baťko môj!“Baťkova tvár prijala výraz láskavosti. Usmial sa a kývol hlavou. Elena riekla s ľúbezným žartom:„A na váš zisk!“ Potom obráti sa k Hane s iskrou figliarstva v očiach, i rečie tlmene:„Veľmi milý človek tento Macík, však?“Len to bolo načim povedať Hane. Tvár jej prijala výraz urazenosti. Skrútla pletenie vedno a vstala.„A vy kde sa beriete?“ zavolal Vodnár, vidiac to.Hana sa urazila ešte väčšmi. Ani sa neznajú, a osloví ju tak podomácky, hľaďže ho!„V dedine mám robotu,“ odvetí cez zuby, i to len domácim kvôli. „Kdeže ste, dievčatá? Ktoráže idete so mnou? Elenka, ideš ty?“„Ja? Odpusť, keď tak vzácneho a zriedkavého hosťa máme…“ i usmeje sa šelmovsky. „Nech ide Veranagysám, alebo Oľa.“ A okolo červených perí samopaš.Hana ostala ešte chladnejšia; pozrela za Oľou, čo tá.„Jaj, už je pozde,“ vyhovára sa Oľa. „Okolo domu bude práca — treba pomáhať mamičke.“„Olinka nemôže ísť,“ povie i matka.„Teda, Vierka, ty,“ rečie Hana úplne sklamaná. Pozrie prenikavo k nízkej, nenápadnej a tenkej postave Viery, či aj ona nebude mať výhovorku, lebo je tu vzácny hosť. Viera kročila proti nej.„Ja idem!“Hana si vydýchla, čo aj nie očarená. Obe pobraly sa dvorom, kráčajúc nie blízo jedna popri druhej. Hana, vysoká, so vztýčenou hlavou, kráča rázne, Viera, trochu zlého držania, ticho ide vedľa nej.„Ako sa veselia, akú dobrú vôľu majú v jeho spoločnosti!“ myslí si Hana na ulici, dopočujúc zo dvora vyznievajúci smiech a vravu ostavších. „Divím sa a sklamala som sa. Ako možno odrodilca tak srdečne prijať? Elena je motýľ, že sa zabáva, odpustím, ale on ešte i vážnu Oľu zaujíma. Nechcela ani ona odísť teraz z domu. Túto tu poslali… ba ozaj, ako smýšľa aj táto o ňom?“„A keby to bol aspoň človek, čo sa týka krásy alebo správania vynikajúci,“ myslí si, keď už prišly naprostred dediny, vždy znepokojená. „Nechcely so mnou ísť! Táto musela, možno tiež nevďačne. No aspoň ju vyskúmam, aká je.“„Zaujímavý človek, ten… ten… ako sa volá?“ prihovorí sa Viere, bokom pozrúc na ňu.„Matej Vodnár.“Viera stiahla posmešne peru na chvíľku, kým Hana nezbadá.„Obecný…“ povie, no vtom zdvihne pohľad na Hanu zľaknutá, že sa opovážila tak sa vysloviť. Ale nevidiac prísnosti na jej tvári, povie: „Taký je ako sedliak, nemá nič vkusu a jemnosti,“ a to povediac, potkla sa.„Súdiš prísne, ako vidím,“ povie Hana s úsmevom, v duchu sa tešiac, a jej pohľad stal sa teplejším. I ona práve tak myslela o ňom.Viera sa rozpálila a zamĺkla. Iste má Hana pravdu, a ona krivdí Matejovi, zato sa i potkla.Hana spozorovala jej zapálenie sa a myslí si:„Jesto v nej čosi. Je samý cit, vždy a vždy sa červená.“ I povie jej:„A či v sedliakovi nič dobrého nevidíš, keď za opovrhnutiahodné pokladáš to pri Vodnárovi, že je ako sedliak? Nerada ty náš ľud?“Viera pohla plecom, usmiala sa, ale neodpovedala. Hane akosi vzplanul zrak.„Ľa, maly sme si vziať papier a ceruzku,“ povie.„Načo?“ spýta sa Viera.„Ak počujeme nejaký originálny výraz ľudový, zaznačily by sme to. Ja to tak robievam… aj vy by ste tak maly. Budeš aj ty?“ Keď Viera neodpovedala, Hana rečie trochu zlobne:„Na to Oľa bude súcejšia!“Viera odchytila oči nabok a zapálila sa zas. Na pery vysadol jej okamžitý zlý cit a na čelo tieň.„Pravda,“ myslí si, „kdeže by zo mňa čo bolo. Ja som v očiach každého na ostatnom mieste. Všetkým len Elena je všetko, alebo Oľa. Mňa každý uráža, za nič nemá. Ešte i ten Geľo Matej, čo si vodu rozkázal doniesť mne!“„Rada čítaš?“ spýta sa Hana po malom mlčaní.Viera pozrela rýchle k nej. Či rada? Veď prečítala i sto románov a inšieho kadečoho. Hlava, srdce i duša jej je cele prevrátená od toho, ani myslieť nemôže už správne.„Áno!“ odpovie s túžobným vzdychom.„Veď mi vravela Elenka, že ti je Hviezdoslav miláčikom.“Zas ticho. Viera sa usmeje, ale rozhovor nenadpriada, a Hana si myslí:„Chudoba ducha, či čo? Rozhovor viesť s ňou nemožno. Sotva vie viac povedať, ako áno a nie. Predsa nieto nič na nej?“Došly k domu Paľa Pekáča, ktorý stál na hornom konci dediny ostatný. Dvaja psi vyskočili im naproti s brechotom. Hana zastala, nemajúc smelosti do dvora. Z domu vyšiel chudý sedliak čiernych vlasov a sladkého úsmevu.Hana poklonila sa vážne, Viera ticho zastala pri nej.„Vy ste Pekáč?“ spýtala sa Hana.„Ej, ja; a kto iný? Nik druhý nemenuje sa tým menom v tejto dedine, len ja sám, ani na tomto dvore nebýva nik iný, len ja! Nech prejdú do chyže — máme poriadnu, novú. Vystavili sme si ju v pominulé leto. Aj pán farár boli nám ju pozrieť — nachválili dosť.“„Veď práve zato sme prišly, aby sme videly váš dom.“„Šak viem! Vraveli mi o tom pán farár,“ skočil jej on do reči. „Ja dám vďačne chyžu, mám aj dve — ale nie na predaj. Ajaj, mám ja stavania dosť! Aj stará chyža, čo sa mi dostala od báčika Ondra, čo umreli teraz tri roky, je veľká dosť. Alebo im spravím dom nový. Aký budú chcieť, taký im postavím. Ak rozkážu štyri chyže — toľko bude. Čo je mne? Ja som dobrý gazda! Ja vládzem tremárs… tremárs — aj zámok im postavím!“ dokončí zmužile trochu napitý Pekáč. Dlaňou šimrinkuje popred oči Hane, usmieva sa sladko a páchne pálenkou.Hana hľadí na neho vnímave. Oči smejú sa jej, hoci sa premáha, aby ho neurazila. Viera odvrátila sa a hľadí po dvore, tajne sa smejúc.„Pre mňa sú zámky nie načim,“ odvetí vážne Hana, „jednému človeku dve izby sú dosť. Potom kuchyňa, komora, a to vari jesto?“Gazda začne šimrinkovať dlaňou Hane pred očima.„Jaj, veď jesto, jesto,“ povie nespokojný s jej skromnosťou, „ale ja im pekný dom, ako prichodí, porichtujem. V novom ja bývam s mojou čeľaďou, a starý, čo je odmrť od báčika Ondra, je nie súci pre nich. Nový im vystavím, s gangom. Jesto pľacu dosť,“ ukáže na krásny sad okolo domu. „Na front sa kvety namaľujú. Báčik Paľo Spotkár sú na to majster, tí aj na skrine pekné kvety vedia namaľovať… No veď mám zkade — neboja sa! Ja som hrubý gazda. No však pravdu vravím?“ Obráti sa k Viere. „Mám dva domy, ale v tom starom nebývame.“„Obzrime ho,“ povie Hana.„Ten obzrieť? Prepáčia, ale tam nie je súce ísť. Krumple sme držali cez zimu tam. Husi sedely ženám, aj jahence sme odlučovali tam. Lebo ja mám pekný kŕdeľ oviec… Ženy nestačily obriadiť, roboty jesto vždy, chvála Bohu… No tam je nehodno…“ Predsa zaviedol panie, ako žiadala Hana. Ukázal dom — odmrť od báčika Ondra, plný nečistoty. Jazyk vždy mu ide, vyhovárajúc seba i ženy. Hana obzerá prísnym okom všetko a vraví pritom v nemeckej reči Viere:„Nie celkom nepríjemný. Možno povedať, keď sa vyriadi, že upotrebiteľný. Dom na peknom mieste, na úslní, výhľad na lúky.“„Že je tak na kraji dediny…“ podotkne Viera.„Vari sa je čoho obávať preto? Náš ľud je nie zlý, to by si ty mala lepšie vedieť ako ja,“ odpovie Hana trochu káravo. Viera zamĺkla.„Nuž poshovárame sa ešte, poradíme,“ rečie Pekáčovi.„Ako chcú. Nech sa poshovárajú a potom mi odkážu. Ja, ak im bude po vôli, prihotujem aj tento starý, pekne, lebo ja vládzem. Toho nech sa neboja, pani veľkomožná.“„Slečna som ja…“„Pani slečna, nech sa spoľahnú na mňa.“Viera odvrátila tvár a zasmiala sa. Hane na zvädnutých lícach prešiel tieň úsmevu tiež. Povravela ešte kus, potom odišly, vyprevádzané Pekáčom a brechotom psov.„Originálny človek, pozorovala si ho?“ spytuje sa, idúc nazpät, Hana Viery, vnímavo hľadiac jej na tvár.„Tohto? Sto ráz som ho videla,“ povie Viera s nedbalosťou.„A nevidíš nič pozoruhodného v ňom — v našom ľude?“Viera hýbe plecom a červená sa nevoľou. Na tvári má výraz, ako by jej bola tá reč na ťarchu.Hana sňala oči s nej s nespokojnosťou. Veď táto, ako vidno, o niečom takom ani nerozmýšľa, ani pochopu nemá, ani vôle. Či ich na to otec nenapomína? V srdci zacítila trpkosť a zas prišlo jej na myseľ, ako Vodnára milo prijali. Veď ani nie div. Oni to, že sú Slováci, vážne neberú. Teraz už nediví sa, že ich syn Ďurko odpadol.„Nemáš ty lásky k ľudu?“ začne Hana po chvíli predsa. „A za našu vec nevedela by si sa oduševniť? To jest… napríklad, či by si nevedela písať a byť osožnou…“ Tu zamĺkne zrazu. Naproti ním oddola ide mladý sedliak s valaškou na pleci. Postava jeho je vysoká a rovná ako jedľa. Počerná tvár, ešte i od slnca opálená, je skoro medenej farby, čŕt neobyčajne krásnych. Oči tmavé, plamenné, svietia hrdo a panovito akosi. Hana, ktorá mala zvyk vôbec každého dobre obzrieť, čo sa jej do cesty trafil, ostala stáť. Zjav sedliaka bol krásny.„Dobrý večer!“ poklonil sa s akousi milou ľahostajnosťou a úctou, keď došiel k nim. Hana neodpovedala, celá oparená od udivenia; musela Viera zaďakovať, ktorá vôbec, keď boli iní s ňou, neohlásila sa nikdy.„Pán Boh daj; kde idete, Hagara?“„Len na salaš… a oni kde sa ustávali, kišasonka?“ spýta sa, tiež zaujímajúc sa svedčno o jej cesty. I prejde pomimo so zdvihnutou hlavou, nepočúvajúc tak veľmi na odpoveď.„U Pekáčov; obzeraly sme dom.“Mladý sedliak ide krokom náhlivým, ale pri rečiach Viery akosi postál, i zdalo sa, ako by chcel niečo povedať, no ide ďalej. Avšak spraviac pár krokov, zastavil sa.„Nech ráčia chvíľku postáť, kišasonka,“ rečie tým istým, nie poníženým, ale ľahostajno úctivým spôsobom.„Ja by môj nový dom tiež ta dal do prenájmu.“„Máte i vy dom na vydanie?“ rýchlo zastarie sa Hana, zrakom sa mu do tváre vpijúc. „Nuž teda ideme obzrieť i váš. Pekáčov dom je zapustený, vlhký, ak vy máte lepší, bolo by mi milšie.“ A Hana prenikavý pohľad neodtrhne od jeho tváre.Mladý chlap s nevoľou sníma oči s Hany pre nepohodlný jej pohľad, ktorým ho temer prehltáva.„Prepáčia, teraz nemôžem ísť im ho ukázať. Idem na salaš, bude večer; doma tiež nikoho nieto. Zajtra roboty tobôž moc, ale na nedeľu nech ráčia prísť — pokážem im vďačne, pani… pani…“„Slečna som ja,“ upozorní i tohto Hana.„Slečna…“Viera odvrátila tvár, chcelo sa jej zasmiať, a Hane po schudnutých lícach tiež prešiel smiech. Obom prišlo na um, že nepovedal pani slečna, ako čakaly. On zamĺkol. Pozrel na ne. V očiach prebleskol mu svit ľahostajnosti, skrútol sa a ide od nich.„Dobrá noc im.“„Dobrá noc! Teda na nedeľu, gazda!“„Čo je to za nevídaná mužská krása?“ spytuje sa Hana uveličená, uprúc oči na Vieru. „Kde sa tu vzal? Že ste ho nikdy nespomenuly predo mnou… či ani v tomto nič zvláštneho nevidíte?“„To je iné… ale opitý Pekáč…“ Viera posmešne potiahne perou. Či aj opitých treba zbožňovať, len nech je to „ľud“? — myslí si s opovržením.„Tak predsa uznáš, že jesto v našom ľude krása, ako i tento človek? Ozaj do očú bijúca!“Viere zas pošklbly sa pery úsmeškom. Čože ju má upozorňovať naňho, keď ho ona pozná od malička? A aké kázne bude tu držať pre jedného sedliaka! Keby všetci boli takí, ako je Hagara, nuž mohlo by sa povedať to vychytené: náš ľud je krásny. I pozrie netrpezlivo proti fare, či sú ešte ďaleko od nej.„I jeho vystúpenie je inakšie. Akési hladké a povedomé.“„Bol v Amerike za tri roky,“ vysvetlí Viera. „Naučil sa anglicky a iných vecí, vravia, že nepracoval tam, ale sa vzdelával. Ostatne vždy bol nápadný, a ako sa ztade vrátil, obzvlášte. My ho len gentlemanom voláme,“ rozpovie Viera na dúšok, merajúc medzitým očima diaľku medzi nimi a domom.Hana bola zastala na ceste, že sa rozhovorí o tom, čo dobrého a čo zlého je v tom, keď ľud ide do Ameriky, no zbadajúc jej tajné netrpezlivé pohľady, pohla sa rezko vpred. Na tvári má výraz nespokojnosti a sklamania. Nič zvláštneho neobjavila vo Viere. Elena si len žarty robí, vtipkuje, alebo sa Viera zatajuje?„Márnomyseľnosti je v nej, ako vidno, dosť,“ myslí si, pozrúc bokom po nej, pekne odetej. „Šatám venuje veľa pozornosti, nie tak mojim výkladom.“Keď prišly do dvora fary, čakalo Hanu zas prekvapenie. Rodina bola ešte pod kvetúcou jabloňou, ale zas bolo o jedného viac, a pri stajni dupotal spenený biely kôň.„Kto to prišiel?“ spýtala sa Viery mimovoľne, hoc nemala úmysel viac sa ňou zaoberať.„To je Dežo Belický, podslúžny z Letkoviec.“Tvár Hany sa natiahla.„Načo prišiel?“„Chodieva k nám. Elena sa mu vari páči.“„Ták?!“ Tvár Hany stala sa ešte dlhšou. Rozumie sa, keď je slúžny, tak nemôže byť náš. Veď to i vrava, v cudzej reči vedená, dokazuje. Vodnár aspoň vravel rečou domu. A dobrá vôľa, smiech ako sa ozýva, hľa! Zabávajú a cítia sa dobre — nič ich neznepokojuje.Ako prišly k jabloni, Elena pošla jej v ústrety a predstavila nového hosťa. Ten, vysoký a chudý veľmi, s obzvláštnym úsmevom, zľahčujúcim i milým, rezko vstal hneď, kolená v chôdzi ako pyšná paripa. Na čele chvoj vlasov pohodených. Hlavu nesie vyzývavo zdvihnutú, mece ňou veľa a zrak sivých očú jeho je smelý. Poklonil sa pred Hanou hlboko — Viery nezbadal, lebo sa utiahla hneď — pozrel na ňu zvysoka, ale pátravo, pomyslel si: Toto je tá chýrna národovkyňa? a šiel si sadnúť na predošlé miesto k domácemu pánovi a Elene.Hana veľmi vážne sadla na bielu lavicu naproti a vzala pletenie do ruky, bez ktorého, ako sa zdalo, ani žiť nemohla. Do rozhovoru veľmi sa miešať nebude — je cudzou rečou vedený. Tvár jej je zasmušilá. Na jasnej tvári Eleny zbadala čosi, čo jej napadlo. Bola duchaplná ako vždy, ale oči skvely sa jej zvláštnym novým leskom. Či to zato, že je ten Belický tu? Srdcom prenikla jej obava.„Tak i takíto majú prístup do tejto rodiny, a prijatí sú so sympatiou?“ myslí si s nespokojnosťou. Hľa, ako prijíma jeho dvorenia Elena. Nie div, a pochopí už teraz úplne, že sa Ďurko odnárodnil… Pozrie bádavým okom za Oľou, no tá je už nie tam. Iste šla pomáhať, ona najochotnejšia, matke do kuchyne, ale Viera stojí tam odboku opretá o sneť jablone, počúva veselý rozhovor, na perách má úsmev a oči jej sledujú bielo odetú Elenu, ktorá v tú chvíľu obzvlášte a s tým svitom v očiach bola čarovná. A Viera má tiež v očiach divný lesk.„Tá závidí!“ blyslo hlavou Hane, zadivenej trochu. Tak teraz asi by ju už pochopila: srdce Viery je plné márnomyseľnosti. Chcela by byť obdivovaná ako Elena. A Viera v skutočnosti myslela toto:„Hľa, ako Elenu každý zbožňuje, kochá sa v nej, ľúbi, a mňa nik! Mňa Belický ani len nezbadal, ani sa neuklonil. Ako ona upúta oči každého, vábi, priťahuje — a ja nikoho. O mne nik nevie, že jestvujem. Mne nik neoferuje pozornosť. Ako Dežo očú neodtrhne od Eleny, a na mňa nik!“Tu prikročil Matej Vodnár k nej — on zbadal, že je i ona živá.„Prečo sa tak odťahujete od druhých?“ spýtal sa jej, s dôvernosťou tisnúc tvár blízo jej, aby ticho povedané slová lepšie počula. Viera pohla sa a odstúpila o krok. Čelo jej je zamračené. Akože sa ona môže miešať do spoločnosti, keď nevie byť duchaplnou. Neodvetila Matejovi, ale začervenená hodila pohľadom po ňom odboku. Načo prišiel k nej? Keď sa iní neobzrú o ňu, on tiež nemusel sa ustávať.Matej prizrel sa jej, nechápuc, prečo mu neodpovedá, a odstúpil od nej. Zo záhrady ide Oľa so šalátom na site, pripojil sa k tej.„Nik, nik o mňa nedbá,“ lká Viera v duchu. „Ešte i tento chalan odstúpil odo mňa!“ Už teraz zas to sa jej nepáčilo. Ostala tam ešte za štvrť hodiny, a keď ju nezbadal, neobdivoval ani potom nik, sobrala sa zpod jablone.„Svet, nenávidím ťa!“ myslí si rozochvená a ide zo dvora na ulicu. Tam skrútla sa naľavo rovno naproti bielemu domu do školy. Ide medzi ľudí, kde aj ona má cenu…Vtom Elene prišlo na um poobzerať sa za sestrami, i zhliadla tvár Hany, poliatu tichou melanchóliou. Zrazu nechala svojho rytiera a šla k nej.„Hana, ja som sa dnes prehrešila,“ rečie tlmene, svojím pôvabným spôsobom sa usmievajúc.Hana kývla hlavou. Si myslí tiež. Kde by nie — s odrodilcom koketuje!„No, čujme, ako?“ spýta sa oživená, hotujúc sa vypočuť jej vyznanie.„Ja som ti povedala, že je Macík Vodnár nie náš — a náš je!“Hane tvár sa vyjasnila. Rýchlo pozrela v stranu Mateja, stojaceho pri Olinke a šaláte, a zrazu zdal sa i jej milým a príjemným.„A ten druhý?“ spýta sa chvatom Eleny. No ona zvrtne sa a ide k pánom s akousi otázkou, i nechce o tom hovoriť.

Slancikova-Timrava_Vsetko-za-narod.html.txt

Světská krása *[1]Byl jednou bohatý kníže a ten neměl žádných dětí; i modlíval se s svojí ženou každodenně, aby jim Bůh alespoň jednoho syna požehnal. — Vyslyšelť Bůh jejich modlitbu a ženě požehnal. — Když čas její vypršel a porodit měla, přišli právě tu noc dva staří, šediví poutníci nuocku pýtať.[2]— „Veru by som vám vďačně dal,“ pravil kníže, „lebo vidím, že stě velmo ustatí,[3]ale něbudětě mať noci pokojnej!“ — a král povídal jim, co očekává. —Poutníci ale nepřestali prosit, až jim kníže dovolil nocovati pod jeho střechou; když měli lůžko přichystané, uložili se. — Před půlnocí začne žena knížete stenat; poutníci se vzbudili. — „Choď von a pozri, jaké sa znaky na něbi ukazujú,“ pravil starší poutník mladšímu. — Ten vyšel ven, podíval se na oblohu, a navrátiv se k staršímu poutníku, pravil: „Eh, tie znaky sa mi něpáča, samé šibenice sa ukazujú.“ —„No, nach sa eště něnarodí, lebo by něšťastlivým človekom bolo“ — řekl starší a zase lehli a usnuli. — Bylo po půlnoci, žena knížete ještě bolestněji stenala, poutníci se vzbudili. „Choď von a pozri, jaké znaky sa na něbi ukazujú,“ pravil starší mladšímu. — Ten šel ven, podíval se na oblohu, a když se nazpět vrátil, pravil staršímu druhu: „Veru som viděl samé dobré znaky; keby sa teraz narodilo, veru by šťastlivuo bolo.“ — „No, nach sa narodí“ — přisvědčil starší a kněžna porodila krásného syna se zlatou hvězdou na čele. Ráno bylo třeba jíti ke křtu. Uradovaný kníže prosil i poutníky, aby mu šli za kmotry. — „Keď stě boli pri puorodě, buďtě i pri krstě,“ řekl jim, a oni přivolivše, šli s druhými do chrámu. — Bylo při křtu mnoho pánů a zemanů a každý do križmy[4]zlato, stříbro dával, jen poutníci zlata ani stříbra neměli.„No,“ ohlásil se starší poutník, „zlata němáme, ale ťa my inak obohatíme, dáme ti my za ženu Svetskú krásu a tej pod celým šírym něbom páru něbudě.“ — Slib ten zapsali do knihy a dítěti zavázali. — Po křtu odešli. — Chlapec rostl jako konopí a byl velice sličný. — Jednou když v skříni otcově duloval,[5]přišlo mu do rukou ono kmotrovské zavázání. — Když si to přečetl, ptal se otce: „Či to mně tú Svetskú krásu krstní otcovia do križmy darovali?“ —„Eh, horká tvoja Svetská krása, to len tak písmo napísanuo“ — vymlouval se otec, nechtě, aby se mu tím synek splašil. — Ale již se stalo. — Synkovi ta Světská krása v hlavě vrtala, i ptal se ustavičně, kde je, cože je, a když se mu řeklo, že o ní neví nikdo, umínil si do světa jíti a vyhledati si ji. — Všecko otcovo vymlouvání a prosby byly marné; přichystal se na cestu, rozžehnal se s rodiči a šel hledat Světskou krásu. — I hútal[6]ustavičně po cestě, kdeže by měl tu Krásu hledati a koho se na ni optati, až mu tu napadlo, že by Slunce o ní věděti mělo; a hned také umínil si jíti k němu a zeptati se ho. — Jel dlouho, dlouho, horami, dolinami, přes vrchy a vody, až se přitoulal k Slncovej matěri. — „Ach kdě si sa tu vzal, syn muoj drahý, veď tu ani ptáčka ani letáčka[7]něvídať, něslýchať,“ přivítala ho matka Slunce.„Ej pani matka, prišol som sa Slnca spýtať, či něvie, kdě Svetská krása býva?“„No počkaj, keď muoj syn domou prídě, spýtam sa ho. Ale ty tu ťažko nabudněš, lebo keď muoj syn lačný prídě, ľahko by ťa aj zedol[8]— poď, schovám ťa!“ — I schovala ho pod koryto, aby ho Slunce nevidělo. — Večer jak se Slunce domů vrátilo, hned na matku volalo: „Ej mamo, mamo, smrdí tu človečina, koho tu máš?“ — „Ach kděže by sa ti tu človečina vzala, veď ti to eště páchne, čo si cez děň tuho svietil,“ krotila je matka; ale Slunce jí řeklo: „Len von s ním, matka, kto je koľvek, nič mu něurobím.“Na ta slova vylezl knížecí synek zpod koryta ven. — „Čo si prišol sem, bračok?“ Slunce se ho ptalo. — „Prišol som sa ťa spýtať, či tu dačo něslýchať o Svetskej kráse.“„O Svetskej kráse ja nič něviem, ale choď k Vetríkovi, azda ju ten dakdě vydúchal.“ — Šel tedy synek dále k Větru, a když zase dlouho šel přes vrchy, doly, hory a veliké pustatiny, přišel k jedné veliké jeskyni, kde našel Větrovu matku. — „Kdě si sa tu, synok, vzal, veď tu ani ptáčka ani letáčka něvídať, něslýchať.“„Prišol som sa, pani matka, Vetríka spýtať, či něvie dačo o Svetskej kráse.“ —„No čakaj, syn muoj, keď sa vráti; — ale lenže si ľahni pod koryto, lebo by sa ti zle mohlo vodiť, keby sa Vetrík lačný vrátil.“ — Onedlouho přihnal se Větřík do jeskyně takovou silou, že div koryto nepřekotil, a hned člověka zavoněl. „Ej mamo, mamo, voniam tu človečinu, koho tu máš?“„Ach, kděže by sa tu vzala, ale sa ti to len tak vidí, že si sa tou duchotou po světě nabral“ — vymlouvala matka. „Len von s ním, matka, nič mu něurobím“ — řekl Vítr a synek zpod koryta vylezl.„Čo si prišol, bračok?“ — ptal se ho Vítr. — Synek mu povídal, proč přišel. — „O tej Svetskej kráse něviem nič, a veru som dnes všetko zburtal, ale Mesiačok, ten by ažda muohol o něj vedieť, choď sa toho spýtať.“ — Na tu radu vybral se knížecí synek opět na cestu k Měsíci. — Opět musel dlouho chodit, než došel k Měsíci. — „Čo si prišol, bračok?“ — „Prišol som sa ťa spýtať, či něvieš o Svetskej kráse.“„Ba veru viem o něj, predošlej noci som ju vysvietil. Keby si ju viděl, i rozum by si potratil; ale býva na druhom svetě,“ pravil Měsíc.„A jako ju dostať?“ — zeptal se mládenec.„No, keď už len tak chceš, ja ťa zavediem ku tej diere, kadě sa na druhý svet chodí, a tam najděš takých ľudí, čo ťa ďalej upravia. — Ale to ti povedám, že jak si sa na dobrý znak něnarodil, darmo sa tam ustávaš.“ — Synek na to ale nic nedbal a jen prosil Měsíce, aby ho provodil. Po dlouhé chůzi přišli k mostu, přes nějž se na druhý svět chodilo, — tu radil Měsíc mládenci, aby s koně slezl, bičíkem ho pošlehl, by přes most napřed běžel. — Mladý kníže se divil sice, ale poslechl; s koně slezl a bičem ho pošlehl. — Kůň se rozběhl na most, a vtom zpod mostu se vyřítil ohromný šarkan,[9]koně uchytil a s ním zase pod mostem se skryl. Tam ho sežral a jsa nasycen schoulil se, kníže pak bez úrazu po mostě přešel. — „Hľa, tak by sa bolo těbe stalo!“ řekl mu Měsíc, dále ho veda. Tu ale najednou Měsíček se mu ztratil, a on přišed mezi vrchy a grúně (strmé úbočí), brodil se bařinami po pás. Byl by již zahynul, kdyby ho byl Měsíček nedohonil a na pravou cestu ho nevyvedl. — Poté šli vždy spolu šťastně až k jedné chaloupce v lese, kde byla ta díra do země. — Tam se mu Měsíček ztratil, ale z chaloupky vyšli dva staří šediví poutníčkové, radostně ho vítajíce: „Vítaj nám, vítaj, náš krstný,[10]dávno ťa my už čakáme!“ — Synek se divil, že ho stařečkové znají, když mu ale povídali, že oni jsou jeho kmotři a že oni mu tu Světskou krásu zavázali, tu pln radosti nevěděl, kterak jim děkovati má.„No synok, ty musíš ďalej ísť, tuto ti cesta!“ — při těch slovích ukázal starší poutník mládenci otvor do země a řekl mu, že ho tam dolů po provaze spustí. Synek byl volen. Dříve ale, než ho stařečkové dolů spustili, dal jim bílý šátek a pravil: „No, keď sa budě ten ručník červenať a krvou premokať, už muožtě vedieť, že je so mnou zle, a príditě mi na pomoc.“ — To mu kmotříčkové slíbili a přikázali mu, by opatrným byl, a když by se nahoru dostati chtěl, aby jen lanem zatáhl. Pak ho spustili dolů. —Když synek knížecí na zem se dostal a z provazu se vykroutil, odešel dobrý chlp[11]cesty, až přišel k jedné chyži; ta chyže byla zrovna pod Skleněným zámkem. — Vešel do chyže a tam našel starou ženu, sedící za stolem. Byla to múdrá žena.[12]„Daj Boh šťastia, stará matka,“ pozdravil mladík. — „Pamodaj[13]i tebe, synku, kdě si sa tu vzal?“ — ptala se ho žena.„Ba veru som sa k vám prišol dovedieť, či to eště ďaleko, kdě Svetská krása býva?“„Jojže, Svetská krása?“ — povídala múdra žena, „tá je tu na Skleněnom zámku, ale sa ty darmo k něj uberáš, lebo sa k něj nědostaněš.“„Ej stará matko, nože mi povedztě, jako by som ja sa k něj dostal,“ prosil mladík ženu. — „No darmo je, veľa mladých ľudí tam už zhynulo, čo sa o Svetskú krásu usilovali, ale darmo. — Na Skleněný zámok ty sa nědostaněš.“„Nože vás pekně prosím, lenže mi poraďtě, buděm se vám chcieť pekně odslúžiť.“ —Múdra žena dala se uprositi a takto mladíku pravila: „Keď si tak zďaleka prišol, tak ti ja všetko vyzradím a poviem. Svetská krása býva tam hore na Skleněnom zámku, a tam sa něvydriapeš. — Ale vieš, ona sa chodí každý piatok so svojmi dvanásť dioučaty do jazera tu bližšie v jednej zahradě kúpať. Ak vieš dobre strieľať, ta iď do tej zahrady a pozoruj, keď sa budě kúpať. Ona si s hlavy zlatú korunu do trávy složí; ako to spozoruješ, hneď pomedzi dioučatá streľ, a hľaď, abys tu najkrajšiu trafil. Svetská krása nad tým sa preľakně a budě nad ňou nariekať. Tu sa ty pomaly prikradni, korunu s trávy uchyť, na hlavu si polož a utekaj, ako len muožeš, aleže sa něobzri nazpak za všetok svet, lebo by si všetko prehral.“ — Tak řekla múdra žena mládencovi a ten slíbil, že ji ve všem poslechne. — Když se určitého dne, totiž pátku, dočkal, vzal kuši a šel do zahrady k jezeru, aby střehl. Onedlouho přišla Světská krása s dvanácti děvčaty, by se v jezeře koupaly. Ona měla na hlavě korunku; — než do vody vstoupila, tu korunku do trávy složila. — Mládenec zpod křoví na vše se díval, ale jak se na Světskou krásu a na dvanácte sličných děvčat podíval, zapomněl na střílení i na opatrnost a hlavu z křoví vytýčil. Světská krása zhledši ho, vodou mu oči zastříkla, a v tom okamžení utíkal synek v jelena přeměněný do lesa.Kmotříčkové jeho seděli nahoře a bílý šátek měli mezi sebou prostřený; — v tu dobu, když synek stal se jelenem, viděli, že šátek bílý červenem prokvítá. — „No našemu krstnému zle sa vodí; němeškajme a len poďme za ním“ — řekli stařečkové a jeden za druhým spustili se dolů. Dole hodili šátek do povětří a ten je vedl pod Skleněný zámek k múdré ženě. — Ta dobře znala, co synkovi se přihodilo, a kmotrům jeho vše povídala. „A či by sme mu němohli pomuocť?“ ptali se jí. „Prečo nie,“ řekla múdra žena, „on má zlatú hviezdu na čele, dľa tej ho poznátě. Keby stě mali toľko zlata, čo by stě z něho uliať mohli guľu, ako tá hviezda, a s tou guľou ho do tej hviezdy strelili, stal by sa človekom.“Kmotrové jeho šli hned, zlato posbírali, ulili kuli a šli do lesa, kde se knížecí syn mezi druhými, též v rozličnou zvěř zakletými mladíky pásl. — Starší kmotr střelil mu do zlaté hvězdy v čele, jelen se překotil a v tom okamžení skočil mládenec, přeměněn, na nohy a kmotrům za osvobození děkoval. — Kmotříčkové napomenuvše ho, aby po druhé lépe poslouchal, odebrali se nazpět, on ale k múdré ženě pospíchal. — Ta ho nevlídně přivítala: „Ej, už si mi ty za strelca! Škoda ťa, že ani len to vykonať něvieš, čo ti človek rozhúta!“ — zlobila se.„Ach, lenže sa něhněvajtě, keď som na Svetskú krásu pozrel, zabudnul som strieľať“ — pravil synek a múdrou ženu jen zase prosil, aby mu poradila, co má dělati. — Poradila mu tedy žena, aby v pátek zase k jezeru šel a za jednu skálu vysokou se schoval, kde Světská krása korunku složí; ať ji pak uchopí a s ní utíká, ale se neohlíží, byť ho i Světská krása prosila.Když nastal pátek, pospíchal knížecí synek k jezeru a za vysokou skálu se ukryl. — Onedlouho přijde Světská krása se svými děvčaty, korunku na břehu složí a jdou se koupati. Tenkráte byl mladík pevnější, včas ještě vzpomněl, proč přišel; opatrně ze záskalí vylezl, korunku uchytil a utíkal, co nohy stačily. — Jak ho Světská krása viděla s korunkou utíkati, vzala se na krídla a letěla za ním i s děvčaty. Jak ho již doháněla, volala sladkým hlasem: „Muoj drahý pán, obzriže sa, jaké krásne líčka mám, pozriže aspoň raz[14]na mňa!“ —Mládenec myslel, když korunku drží, že mu ji vzíti nemůže, a nemoha sladkému hlasu odolati, ohlídl se. — V tom okamžení mu korunka z ruky zmizela a stal se z něho medvěd.Opět kmotříčkové seděli, majíce bílý šátek mezi sebou prostřený, když jim tu náhle krví se oblil. — „Zle je, zle našemu krstnému!“ zvolali oba, pospíchajíce dolů. Šátek krvavý v povětří před nimi vlající vedl je opět k chyži moudré ženy. — „Pani matka,“ ptali se jí, „čože sa to zase s krstným naším synom stalo, akože by sme mu pomohli?“ —„Svetská krása zakliala ho na medveďa, behá po hore, urobtě tak ako predtým“ — radila kmotrům. Ti zase kuli zlatou ulili, pak šli do lesa, medvěda se zlatou hvězdou vyhledali a do čela mu ji střelili, a jako prvé, stal se z něho člověk. — Když ho vysvobodili, začali ho lát, že múdrou ženu neposlechl. — Mládenec ujišťoval kmotry, že se věru nemohl strímať,[15]a prosil je, aby s ním šli k múdrej ženě a zaň orodovali, by mu ještě jednou poradila, co by dělati měl. — „No, už si mi ty za parobka,[16]keby som to ja bola veděla, či by som sa ja s těbou bola do reči dávala!“ Tak hřešila žena sklíčeného mladíka, ale konečně mu přece radu dala.„No synku, eště ti dač poviem; si-li na dobrý znak narodzený, šťastia neminie ťa. Choď eště raz tú Svetskú krásu striezť; u jazera leží konská hlava, až k tej hlave príděš, spomni na mňa a spravíš sa chrobákom.[17]— Ako chrobák skry sa do tej hlavy, a keď Svetská krása korunku složí, ty vylez, spomni na mňa a budě z těba človek. Potom korunku uchyť a utěkaj, aleže sa mi po chlapsky drž! — Ale dajže pozor, keď budeš vyliezať, aby ťa nězazrela, lebo budě tú hlavu drviť, kým ju něpodrví a těba nězabije.“Mladík ženě poděkoval vděčně a slíbil, že se tenkráte nedá ničím oklamati. — V pátý den šel zase zrána k jezeru, vynašel si koňskou hlavu, vzpomněl na múdrou ženu a hned z něho stal se brouček, kterému lehko bylo do hlavy koňské skrýti se. — Onedlouho přišla Světská krása se svými děvčaty se koupati. Složila korunku do trávy, vstoupivši do jezera; mladík chtěl z hlavy vylézti, tu ho ale Světská krása zhlédla, a kdyby nebyl honem zpátky couvl, byla by ho zabila. Ale ona volala děvčata a všecky tloukly do hlavy a drvily ji, až byla na malé kousky roztrolena; potom domnívajíce se, že broučka zabily, do jezera se vrhly. Brouček ale přece našel v jedné dutině hlavy skrov, a když děvčata viděl se koupati, vylezl do trávy, přeměnil se v člověka, uchytil korunku a utíkal s ní, jak para[18]stačila. — Ale Světská krása zahledši utíkajícího, letmo za ním se pustila, a čím rychleji on běžel, tím rychleji ona letěla. — Když byla od něho na doslech hlasu, začala volati: „Obzriže sa, obzri, drahý muoj sladký šuhaj, — aké pekné hrudky[19]mám!“ — Ale ho darmo vábila, darmo prosila, aby se na ni ohlédl, on se nedal tenkráte klamati. Utíkal jedním letem k otvoru, zatáhl lano a kmotříčkové vytáhli ho nahoru i s korunkou, kterou nemínil více dáti z rukou. Sotva byl nahoře, přiletěla za ním i Světská krása se všemi dvanácti děvčaty; volky nevolky musela za svojí korunou. — „Daj mi, daj moju korunu, veď ja bez něj vrátiť sa němuožem,“ prosila Krása mladíka.„Moja ľúba Krása, nětráp sa zato, veď ja ťa rád vidím; korunku ti nědám, ale buděš moja žena“ — řekl mladý kníže, objímaje a líbaje ji. Když viděla Světská krása, že má mladý kníže hvězdu na čele, že je krásný, zůstala při něm i se svými děvčaty; on se hned hotovil domů si ji odvésti. — Když se s svými kmotry loučil, starší se nabídl, že je domů provodí, což bylo mladému knížeti velmi vítané. — Vydali se tedy na cestu. — Na noc přišli do jednoho osamělého dvorce. Pán s paní šli spát do jizby, kmotr zůstal ležet na prahu, a těch dvanácte děvčat přeměnilo se v holoubky a sedly na střechu. — V noci začaly si holubičky mezi sebou takto rozprávět: „Ach zlá něvoľa, čo na našeho pána a paniu čaká! Nášho pána pán otec pošle poňho zlatý koč. — Keď na ten koč sadně, koč hněď s nimi do priepasti ujedě, aby sa na márne kúsky dotrieskali. Tak to urobiť chce zlý šarkan, čo pod zemou býva a našu paniu i pána zmárniť chce. — Ale kto tie slová prerečie, nach oněmie.“ —Kmotříček si ta slova dobře pamatoval, ale nezmínil se nikomu. — Druhý den cestovali dále a jako na první noc tak i na druhou přišli do osamotnělého dvorce. Pán s paní šli spát do jizby, kmotr zůstal na prahu, děvčata co holubičky posedaly na střechu. — V noci zase slyší kmotr, jak si povídají: „Ach zlá něvoľa, čo nášho pána i paniu čaká! Nášho pána pán otec pošle paněj pohár vína, ale keď sa z něho napije, mŕtva zostaně, lebo ho šarkan otrávil. — Kto tie slová prerečie, nach oněmie.“Kmotr si to pamatoval, ale neřekl ani slova komu. Třetí den zase bylo tak jako prvnější dva dni; večír když se zase holubičky usadily, začaly opět rozprávěti takto: „Ach zlá něvoľa, čo nášho pána i paniu čaká! Ak náš pán s paňou prvú noc na svojom zámku nocovať budú, šarkan sa o polnoci do svetlice dobije a pána zabije. Kto tie slová prerečie, nach oněmie.“Kmotr si všecky ty řeči dobře pamatoval, ale neřekl nikomu. — Když nebyli již daleko od rodinného města mladého knížete, poslal kníže otci poselství, že se vrací domů se svou nevěstou, Světskou krásou. Tu hned otec vyslal družinu četnou jim vstříc, krásné kočáry a pro nevěstu kočár zlatý. — Než kdy ku mladému knížeti dojeli a on si doň s nevěstou sedati chtěl, kmotr ho zadržel: „Něsadaj do toho koča, lebo sa ti zle povodí, sadni do samého ostatného“.[20]„Neviem, prečo ty to žiadaš, ale si muoj dobrý priatěľ, poslúchněm ťa.“ — Poslechl; a zlatý kočár jako větrem nešen zpátky do zámku letěl, nevěsta ale s ženichem šťastně k zámku přijeli. Tam jim poslal otec zlatý pohár vínem naplněný na přivítanou. Ale kmotr opět prosil mladého knížete, aby se vína nedotýkal, nechce-li být v okamžení mrtev. — Kníže nerad poslechl, ale věda, že kmotr jeho největší dobrodinec, dal si říci, žádaje o jiný pohár vína. Když víno ze zlatého poháru na zem vylil, zem pod tím vínem zpráhla.Přijeli do zámku, rodiče je s nesmírnou radostí přijali, i všecek lid, a celý zámek se od Svetskej krásy zajásal. I byla hned svatba. Když se pak večír ženich s mladoženkou do ložnice ubírali, přistoupil zase kmotr k ženichovi, prose ho, aby směl u jeho lože nocovati. Bylo to proti vůli mladému knížeti, než konečně svolil; on se ženou uložili se na lože, ale kmotr s obnaženým mečem stál jim u hlav. Oni usnuli, on bděl. Tu k půlnoci strhne se šum, v světlici objeví se ohavný šarkan a přímo k loži se plazí. Ale břitký meč strážce opatrného počal do něho sekat a nepřestal, dokud jediná hlava na něm byla. — Hlukem tím vzbudili se spící, a kníže vida v rukou přítele krvavý meč, vzkřikl a z lože vyskočil; myslel, že mu ženu snad zabil. Kmotr ale mu ukázal na ohavné tělo šarkana, a pak je vzal a oknem do propasti dolů vrhl. Tu teprv kníže ho odprosoval a ptal se ho, jak on to vše mohl vědět; ale kmotříček neřekl mu ani slova, jak se všeho dověděl, a věda, že je nebezpečenství zbaven a šťasten, rozloučil se s ním a odešel ze zámku, nedaje se obměkčiti prosbami mladých manželů, aby s nimi zůstal. — Kníže ale nikdy nezapomněl na kmotřínky, kteří mu Světskou krásu za ženu dali, neboť jí nebylo v světě rovné.[1]Hvězdičkou poznamenané pohádky jsou ze sbírky p. Rimavského a nebožtíka důstojného p. Sam. Reusza.[2]Nocleh prosit.[3]Umdleni, unaveni.[4]Do vínku, do peřinky zavázat.[5]Hledal po dole; pes když s hlavou sklopenou po zemi hledá.[6]Myslel — hútka — myšlénka.[7]Motýlka.[8]Snědl.[9]Drak.[10]Kmotříčku — křestný synu.[11]Chlup.[12]Věštkyně — dobrá čarodějka.[13]Pán Bůh dej.[14]Jednou.[15]Zdržet.[16]Mládence.[17]Učiní se z tebe brouk.[18]Dech.[19]Prsa.[20]Posledního.

Nemcova_Slovenske-pohadky-a-povesti-I.html.txt

Správy z planéty MarsPán Július Kutloch, tesársky majster v Banskej Bystrici, je vysokoučený človek. Obzvlášť v špiritizme, okultizme, telepatii a všetkých nadprirodzených, neprirodzených, nadzmyselných a nezmyselných vedách je v celom susedstve uznávaný ako autorita prvého rangu. Po dlhoročných experimentoch podarilo sa mu našu Zem medio-rádiograficky spojiť s Marsom. Ja som jeho najbližší sused a som veľmi dobré píšúce médium, keď ma pán Kutloch uvedie do tranzu.Bolo to 10. októbra 1917 zemského času, večer o 11. hodine v byte môjho váženého majstra. Ja som sedel pri stole, pred sebou papier, v ruke pero. Majster mi položil svoju ľavú ruku na hlavu a pravú na oči a hlasno zavolal: „Vy duchovia bývalých občanov tejto našej Zeme, vyzývam vás, aby ste jedného z vás, ktorý sa v nekonečnom vesmíre zoznámil s dajakým duchom pochádzajúcim z planéty Mars, hneď sem poslali.“ To som ešte počul, potom som zaspal — bol som v tranze. Keď som prišiel zasa k sebe, mal som pred sebou na papieri mojou vlastnou rukou napísané: „Ja som duch jedného slovenského sedliaka, ktorý pred tisíc rokmi obetoval život za vlasť a volám sa Dunajský a mám teraz kamaráta, ktorý zomrel ako otrok na Marse pred troma rokmi. Ten sa volá Mirituči a ja sa s ním zídem každý deň v neutrálnej vesmírnej zóne medzi Zemou a Marsom, kde výlučne iba my dvaja sa môžeme pozhovárať. O Marse vám môžem podať celkom spoľahlivé správy, lebo mne Mirituči všetko dopodrobna vždy hlási, čo sa u nich robí a ja zasa jemu, čo je u nás nového. Teda vám, milí zemeobčania, oznamujeme, že na Marse panuje teraz kráľ Čilijan XXXII. ako jediný panovník nad ríšou takou veľkou ako Európa s Áziou. Čilijan je černoch a černosi sú panujúci národ, hoci ich je len 16 percent zo všetkého obyvateľstva Marsu; 40 % je červených, 15 % ružových, 14 % zelených, 8 % žltých, 4 % bielych a 3 % belasých. Pravdaže, sú tam aj všetky možné variácie bastardov, ale tí sa tam pripoja podľa toho, ktorá farba sa komu zdá krajšia. Tak napríklad jeden oranžník drží s červenými, druhý so žltými atď. Hlasovacie právo majú len černosi a kráľ musí robiť len to, čo oni chcú. Všetok kapitál, všetky fabriky, budovy, pozemky atď., všetko je v čiernych rukách. Tí druhí sú ,národnosti‘ alebo, ako ich černosi volajú, ,strakavé opice‘; oni majú právo robiť a umrieť. Poriadok na Marse udržuje veľká armáda. Každá strakavá opica musí byť začas vojakom. Poddôstojníkov je najviac zelených, lebo sú najspoľahlivejší, ale oficieri sú výlučne len černosi. Keď je napríklad vzbura červených národov, tak pošlú zelené, žlté, biele a belasé regimenty urobiť poriadky.“Toto všetko Mirituči napísal mojou rukou. Od toho času dostávame pravidelne tou istou cestou medio-rádiogramy, ktoré tu uverejňujeme:11. októbra. Na Marse vypukla revolúcia. Červení sú pánmi situácie.12. októbra. Červení vydali proklamáciu, že otroctvo v akejkoľvek forme je odstránené a že v každom ohľade bude panovať úplná rovnosť. Chcú zaviesť republiku s červeným prezidentom.14. októbra. V jednom meste, kde býva najviac zelených, vyvolili akéhosi šustra za zeleného kráľa. 200 000 červených tiahne s kanónmi proti mestu.15. októbra. Čierny kráľ Čilijan XXXII. zaďakoval za seba i za celú dynastiu.16. októbra. Zelený šuster sa vzdal červeným.17. októbra. Súkromný majetok zrušili. Všetky pozemky, fabriky, budovy, bane, železnice, lode, aeroplány prešli do majetku všeobecnosti, čiže štátu.18. októbra. Na Marse je zavedený štvorhodinový pracovný čas. Každý bez rozdielu musí vykonávať ručnú robotu, keď chce, aby dostal jesť. Sluhov a slúžok viac nieto — aj učenci sa učia čistiť si svoje topánky sami.19. októbra. Černosi sa všetci sťahujú na veľký ostrov, skade pochádzajú. Čierny učenec Momses povedal veľkú reč, v ktorej dokazuje, že strakavé opice nikdy nemôžu dosiahnuť ten stupeň vzdelanosti ako černosi a že v krátkom čase musí zaniknúť celá kultúra, ak nebudú panovať černosi.20. októbra. Teraz vysvitlo, že celú tú revolúciu zorganizoval sám bývalý kráľ Čilijan v spojení s červeným učiteľom, menom Kosobuko. Veľká bezočivosť a nenásytnosť černochov sa Čilijanovi zhnusila.21. októbra. Všetky úrady sú obsadené zadarmo pracujúcimi dobrovoľníkmi, ktorých sa hlási toľko, že každému treba duševne pracovať len jednu hodinu denne.15. novembra. Mars je federatívna republika a pozostáva zo siedmich autonómnych štátov. Každý štát má svoju národnú snemovňu a svojho prezidenta.30. novembra. Kosobuka zvolili za prezidenta republiky celého Marsu. Čilijan je prvým viceprezidentom a ružový robotník Sintofu je druhým viceprezidentom.2. decembra. Celú armádu rozpustili. Vojakov viac netreba.5. decembra. Všade je poriadok, len v čiernom štáte to vyzerá zle. Tam si zvolili za národného prezidenta najtučnejšieho chlapa medzi sebou; váži tri metrické centy a vie jesť za desať iných. Tento pán bol predtým veľkostatkár a veľkoobchodník so sviňami. Černochom sa nechce robiť; nepúšťajú sa ani do poľnej roboty, ani do remesla, lebo nemajú otrokov.6. decembra. Peniaze na Marse prestali existovať. Akékoľvek bývalé cenné papiere sú len makulatúrou alebo raritou pre múzeum. Každý občan má knižku so svojou fotografiou, s kupónmi, za ktoré dostane, čo mu treba. Starci a chorí dostanú knižku zadarmo, tí sú od roboty oslobodení. Deti vychováva štát spoločne. Zlato a striebro nemá takmer nijakú cenu.10. decembra. Slávny čierny učenec Momses teraz vyrátal, že černosi majú ešte najdlhšie na tri mesiace čo jesť a potom umrú všetci od hladu, ak sa nechytia hneď roboty. Žiada, aby národná vláda prosila červených o inštruktorov — ale hneď a hneď.10. decembra. Kongres prijal jednohlasne návrh prezidenta Kosobuka, aby bol postavený veľkolepý pomník ostatnému kráľovi Čilijanovi XXXII. ako najšľachetnejšiemu človekovi všetkých čias a svetov. Iba Čilijan protestoval proti tomuto plánu veľmi horlivo a dokazoval, že zaďakoval len pre vlastný prospech, lebo zdravý rozum mu vraví, že starý systém sa nedá udržať. „Až teraz som úplne šťastný, keď vidím, že celý svet je spokojný, a keď môžem tak účinkovať, ako mi káže srdce. Ja som v každom ohľade len vyhral pri tomto prevrate a prosím teda, aby sa mi pomník nestaval — nezaslúžim si to.“ Tak skončil reč Čilijan.Nato sa hlasovalo ešte raz a návrh bol navzdory protestom Čilijana predsa prijatý. Zvláštne pomery sú to na tom Marse!!

ChlumeckyEnspenger_Drobne-humoresky-grotesky-alegorie-a-besednice.html.txt

Kapitola I.Kde povaha a národnost osob pozvolně se objeví„Dlužno přec doznati, že žití jest krásné,“ pravil jeden z hodujících opíraje se rukou o mramorový lenoch svého křesla, ohryzuje pocukrovanou lilii vodní.„A šeredné také,“ odpověděl z pěti jiný, jejž osten žraločí ploutve hrozil zadusiti.„Buďte mudrci!“ ozvala se osoba starší, na jejímž nose čněly veliké brejle, jichž skla vězela v obrubě dřevěné. „Dnes hrozí nám zalknutí a zítra projde vše, jak lyk sladký tohoto nektaru. Takový jest život dle všeho!“Po výroku tom vyprázdnil spokojený labužník ten sklenku výborného vína teplého, jehož lehounká pára vycházela z kovového samovaru.„Co se týká mne,“ odpověděl čtvrtý z hodujících, „žití zdá se mi valně příjemným, když se nepracuje a když má člověk prostředky, by nemusil pracovati.“„Toť klam!“ zvolal pátý. „Štěstí záleží v studování a pracování. Získati pokud lze nejvíce vědomostí, jest nejvíce přiblížiti se k blaženosti.“„A poznati konečně, že neví ničeho.“„Není-li pak to počátek moudrosti?“„A jaký jest konec?“„Moudrost nemá konce!“ odpověděl filosoficky muž s brejlemi. „Míti rozum obyčejný, jest nejvyšší zadostučinění.“Na to se obrátil první z hodujících přímo k hostiteli, jenž zaujímal nejkrajnější místo u stolu, to jest nejposlednější, jak vyžaduje zákon slušnosti. Lhostejný a roztržitý, vyslechl ten, aniž by slova pronesl řeči tyto inter pocula![1]„Vizme! Co soudí náš hostitel o těchto řečích při víně. Považuje-li nynější živobytí za dobré či špatné? Zda-li jest pro či proti?“Hostitel pojídal lhostejně jádra dyně řecké; spokojil se, místo odpovědi vyšpuliti rty úšklebně, jako člověk, jejž pranic nezajímá.„Penli,“ ozve se.Toť oblíbený výraz lhostejných. Praví vše a nepraví nic. Hodí se pro všecky jazyky a měl by v každém slovníku se nalezati. Jest to jakési článkovité „otevření huby“.Pět hostů, jež častoval onen lhostejný, doráželi naň důvody, každý pro svůj náhled. Chtěli slyšeti jeho mínění. Z počátku zdráhal se odpovědíti a skončil tvrzením, že život není dobrý ani zlý. Dle jeho rozumu jest to „vynález“ bezúčelný a v celku málo potěšný!„Vizte, našeho přítele!“„Jak může takto mluviti, když posud nezrušil poklid jeho ani záhyb růžového listu.“„A když jest mladý.“„Mladý a zdravý.“„Zdravý a bohatý.“„Velmi bohatý.“„Náramně bohatý.“„Snad až příliš bohatý.“Výkřiky tyto se křižovaly jako rakety ohňostroje, aniž by vyvolaly úsměv na lhostejném obličeji hostitele. Spokojil se tím, pokrčiti rameny jako člověk, který nikdy, ani hodinu, neprobíral se v knize života svého, ba dosud nerozřízl ani přední listy její.A přece tento lhostejný čítal teprv jeden a třicet roků, byl zdráv, měl veliké jmění, byl vzdělaný a vědomosti jeho vynikaly nad obyčejný stupeň, zkrátka měl vše, co chybí často jiným, by mohl býti šťastným.A proč jím nebyl?Proč?Tu se ozval hlas mudrce, jenž mluvil jako nějaký sbormistr antický.„Příteli,“ pravil „nejsi-li ty šťasten na tomto světě, jest toho příčinou, že tvoje štěstí posud bylo negativní. Se štěstím se to má jako se zdravím. Bychom se těšili z něho, potřebí, bychom ho časem postrádali. Ale tys nebyl nikdy nemocen — chci říci: tys nebyl nikdy nešťasten! To jest, co schází životu tvému. Kterak může oceniti štěstí, koho se neštěstí nedotklo nikdy, ani na okamžik.“Po tomto rozjímání pozdvihl mudrc sklenku s výborným žampaňským.„Přeji trochu stínu slunci hostitele našeho,“ pravil „a trochu zármutku jeho životu.“ To řka vyprázdnil sklenku jedním douškem.Hostitel projevil souhlas posuňkem a klesl opět v obyčejnou netečnost svou.Kdeže odbýval se tento hovor. Snad v nějaké jídelně evropské v Paříži, v Londýně, ve Vídni nebo v Petrohradě. Bavili se hodující v saloně restaurace nějaké starého nebo nového světa. Co to bylo za lidi, kteří při hostině pojednávali o těchto otázkách, aniž byli by mnoho pili.Na žádný způsob nebyli to Francouzi, neboť nevedli řeči politické.Šest hodovníků těch sedělo v saloně prostřední velikosti, nádherně upraveném.Skrze směsici skel modrých a žlutavých prorážely v tuto dobu poslední paprsky sluneční. Zevně, před oknem, houpal vítr věncovím z květin přirozených a umělých a několik pestrobarevných svítilen mísilo bledé světlo své s umírajícím světlem denním. Nad otvory oken táhly se ozdobné arabesky, zároveň s rozmanitými ozdobami vypouklými, jež představovaly krásy nebeské i pozemské, zvířata nebo rostliny zvířeny neb květeny fantastické.Na stěnách salonu, pokrytých hedvábnými čalouny leskla se veliká zrcadla v dvojnásobném okraji broušeném. Na stropě byla „punka“ pohybující křídly z malovaného perkálu a činíc snesitelnou temperaturu v jizbě.Tabule byla velký čtverhran černě lakovaný. Nižádný ubrus nezahaloval povrch, o který se odrážely nádoby stříbrné a porculánové, jako by to byl křišťál. Nebylo tu ubrousků, nýbrž místo nich pouhé listy papírové, ozdobené hesly, jichž měl u sebe každý host zásobu postačitelnou. Kolem tabule stála křesla s mramorovými lenochy, zasluhující přednost v této šířce před měkkými polštáři našeho nábytku moderního.Co se týká obsluhy, ta obstarána mladými dívkami, velmi sličnými, jež měly černé kadeře ozdobeny liliemi a kopretinami a na rukou náramky ze zlata nebo ledvince koketně otočené. Usmívajíce se vesele posluhovaly jednou rukou, konajíce práci potřebnou, při čemž druhou mávaly půvabně vějíři širokými, by vzdušný proud punkou vysílaný se rychleji pohyboval.Hostina byla v každém ohledu výtečná. Nelze ani si mysliti lepší pokrmy, než poskytla tato kuchyně. Hospodář, věda, že má znalce před sebou, předčil sám sebe při upravení sto padesáti mis, jež přišly na tabuli.Počátek a jako úvod činily cukrové koláčky, kaviár, kobylky pečené, sušené ovoce a ustřice z Ning-Po. Potom následovaly v krátkých přestávkách, sázená vajíčka kachní, holubí, vlašťovčí hnízda s vejci smaženými, frikasé „ging seng“, jesetří žabry v kompotu, velrybí nervy v cukrové omáčce, jelec sladkovodní, ragout s kraby žlutými, vrabčí volata a skopové oči špikované česnekem, sekanina z vajec, sýra a bylin s mlékem z jader merunkových, ragout z holothurií, bambusové výstřelky s jichou, salát cukrovaný z kořínků travních atd. Ananasy singaporské, smažená jádra a solené mandle, šťavnaté ovoce „longlyen“ s masem bílým a „liatchi“, vodní kaštany, nakládané oranže kantonské tvořily konec hostiny, jež trvala tři hodiny, kdežto pilo se hojně pivo, víno žampaňské a Cho-Chique, při čemž nevyhnutelná rýže, jižto hosté malými hůlkami dávali do úst, tvořila korunu desertu velmi schopně spořádaného.Nadešel konečně okamžik, kde mladé služky přinesly, ne dle zvyku evropského nádoby s tekutými voňavkami, nýbrž ubrousky nasáklé vodou vlažnou, kterými si každý host s největší spokojenosti otřel obličej.Nastala přestávka v jídle, doba odpočinku, jižto skrátit měla hudba.A vskutku, tlupa zpěváků a hudebníků vešla do salonu. Zpěvačky byly mladé, sličné a jich chováni mírné a slušné. Ale jaká to hudba a jaký to způsob. Bylo to mňoukání a kvokání, bez taktu a souzvuku, vystupující notami nejvyššími až na nejzadnější kraj lidského sluchu. Co se týká nástrojů, byly tu housle, jichž strůny se splítaly se žíněmi smyčce, kytary potažené hadí kůží, pronikavé klarinety, harmoniky podobné přenosným varhanům, vše to hodno zpěváků a zpěvaček, kteří je doprovázeli s velikým hlukem.Ředitel tohoto podivného orkestru rozdal při vstoupení program svého repertoiru. Hospodář pokynutím dal mu volnost úplnou a hudebníci hráliKytku z desíti květů, kus to módní a velice oblíbený u lidí vznešenějších. Potom vzdálila se tlupa zpívající obdrževší řádný plat s hojnou pochvalou, které se jí dostalo také v salonech sousedních.Šest hodovníků opustilo svoje místa, ale jen aby od jednoho stolu přešli k druhému — což stalo se bez velkých obřadů a poklon.Na této druhé tabuli nalezl každý malý šálek s víčkem, ozdobený podobiznou Bodhidharamy, slavného mnicha budhistského, stojící na svém pověstném voru. Každý obdržel také štipec čaje, jejž hodil bez cukru do vody vařící, nalézající se v šálku a pil téměř hned.A jaký to čaj! Nebylo třeba se báti, že závod Gibb-Gibb a sp., který jej dodal, byl by jej zfalšoval přimícháním listů cizích, ani, že byl by již jednou vařen a hodil se již jen k čištění kobercův, nebo že nesvědomitý padělatel jej zbarvil kurkumou na žluto neb na zeleno modří pruskou.Byl to pravý, císařský čaj v celé čistotě své. Byly to vzácné listy podobné květu samému, listy první sbírky v měsíci březnu, jež děje se jen zřídka, poněvadž tím keř hyne, listy konečně, jež pouze dítky mladé jsou oprávněny sbírati a to jen v rukavičkách.Evropan nebyl by měl dosti pochvalných slov pro tento slavný nápoj, který srkali hosté zvolna beze všeho nadšení — jsouce znalci a tomu zvykli.Avšak nemíníme tím, že by nebyli uznávali výtečnost nápoje toho.Lidé z lepší společnosti, nádherně oděni v „han-chaot“, lehkou náprsničku, v „maknal“, krátkou kamizolu, v „haol“, dlouhou řízu po straně zapnutou; mající na nohou žluté pantofle ploché a punčochy bavlněné, dále spodky hedvábné, upevněné kolem těla pasem třapci ozdobeným, na hrdle náprsník hedvábný pěkně vyšívaný, za pasem vějíře, byli tito hodní lidé zrozeni v zemi té, kde čajovník poskytuje ročně žeň vonných listů.Hostina, při které požívána hnízda vlašťovčí, holothurie, čivy velrybí, ploutve zřaločí s náležitou chutí, jak zasluhovala úprava delikátní; avšak jídla ta jímž byl by se podivil cizinec, nepřekvapila je pranic.Nač nepomyslil ni jeden ani druhý, bylo sdělení, které jim učinil hostitel v tu chvíli, kdy měli opustit tabuli. Proč je toho dne častoval, dověděli se teď. Šálky posud byly plny. V okamžení, kde lhostejný vyprázdnil svůj na posled, opřen lokty o stůl, se zraky těkavými v prostoře, jal se mluviti takto:„Milí přátelé, vyslyšte mne beze smíchu. Osud můj rozhodnut. Uvedu v život svůj nový živel, který snad vypudí z něho jednotvárnost! Bude-li to dobré či zlé, objeví budoucnost. Hostina, ku které jsem Vás dnes pozval, jest poslední a na rozloučenou s mládeneckým žitím. Za patnácte dní budu zasnouben, a — „Budeš nejšťastnější člověk!“ zvolal optimista. „Pozoruj! Věštba zní tobě příznivě.“A vskutku svítilny jiskřily vydávajíce bledé světlo, straky štěbetaly na okrasách oken a malé lístky čajové plovaly vodorovně v šálkách. Samá to znamení šťastná, jež nemohla klamati.Všickni také blahopřáli hostiteli, jenž přijímal všecky řeči s velikou chladností. Avšak, poněvadž nejmenoval osobu určenou pro úkol „živlu nového“ jižto byl zvolil, nikdo se neosmělil tázati se na to.Nicmeně filosof nespojil hlas svůj s obecným blahopřáním. Ruce maje složeny, oči na polo zavřeny, s úsměvem ironickým na rtech, zdál se, že nesouhlasí s oslavujícími ani s oslavencem.Tento povstal, vložil ruku svou na jeho rameno a hlasem, jenž zdál se méně klidným než obyčejně, pravil:„Jsem snad příliš starý na ženění.“„Ne.“„Nebo příliš mladý?“„Tím méně.“„Myslíš, že chybuji.“„Snad.“„Ta, jižto jsem volil a již dobře znáš, má všecky potřebné vlastnosti, by mne učinila šťastným.“„Vím to.“„Nuže tedy?“„Ty nemáš vlastnosti potřebné, bys jím se stal! Nuditi se sám na světě jest chyba. Nuditi se ve dvou toť nejhorší.“„Nebudu tedy nikdy šťasten?“„Ne, pokud nepoznáš neštěstí.“„Neštěstí nemůže mne postihnouti.“„Tím hůře, pak ti není pomoci.“„Ó ti mudrci!“ zvolal nejmladší z hodujících. „Není rádno je poslouchati. Jsou to stroje na theorie. Tvoří je dle všeho druhu. Pravé to trety, jež nestojí za nic! Ožeň se, ožeň, příteli! Učinil bych to též, kdybych nebyl učinil slib, že toho nikdo neučiním! Ožeň se, a jak praví naši básníci, nechť oba fénixové objeví se ti vždy v něžném spojení. Milí přátelé, piju na zdraví našeho hostitele!“„A já,“ odpověděl mudrc, „piju na brzké zakročení božské chranitelky, jež, by jej učinila šťastným, ať nechá jej projíti zkouškou neštěstí!“Po tomto podivném přípitku povstali hosté a vespolek dotekli se pěstmi, jako dělají pěstníci před početím boje; potom spustili ruce a pozdvihli je opět kloníce hlavy a tak rozloučili se vespolek.Dle popisu jídelny, v které se hostina odbývala, dle jídel exotických, z nich záležela, dle oděvu hodovníků a jich způsobu mluvení a snad i dle zvláštních theorií jejich poznal čtenář, že se to týče Číňanů, ne oněch „nebeských“, jež vídáme na španělských stěnách nebo na čínských nádobách vyobrazené, nýbrž moderních obyvatelů nebeské říše, poevropčených již buď studováním, cestami a častým se stýkáním se vzdělanci západu.V skutku bylo to v saloně květinové lodi na řece perlové v Kantoně, kde bohatý Kin-Fo, provázen neodlučným Vangem, filosofem, častoval čtyry nejlepší přátely svého mládí, jižto byli: Pao-Shen, mandarin čtvrté třídy s modrým knoflíkem, Yin-Pang, bohatý obchodník s hedvábnými látkami z ulice farmacetské, Tim, dokonalý světák a Houal, učenec.A to se stalo dvacátého sedmého dne čtvrtého měsíce, během první z pěti stráží, v něž tak poeticky se dělí o hodiny čínské noci.[1]Při poharech (pití).

Verne_Cinanovy-nehody-v-Cine.html.txt

Hej! len vždy veselo…(,Zora‘ I, 1835.)Hej! len vždy veselo:Cic kozy, kozina,Ešte nám nebilaPoslednia hodina!Červené vínečko:Chlapci, napime sa!Zadudaj, zadudaj:Chlapci, zatočme sa!Po horách, po doláchLetí spev slovenský:Nože, len užimeTen vek náš mládenský!Hej, vy naše hole,Vy ste naše hrady:Od vekov SlovákovMávaly ste rady.Bystrá voda tečieDolu dolinami:Bystrí chlapci rastúTu medzi Tatrami.Hej! bystrí a smelíVeselí Slováci:Trenčania, Turčania,Zvolenci, Liptáci,Zdraví ako lipa,Mocní ako duby,Ak sa cudzí sblíži —Ukážu mu zuby!Stojí Tatra, stojíI Kriváň rohatý:Cic kozy, kozina,Cic Pišta fúzatý!

Kuzmany_Prvotiny.html.txt

PredhovorKrutohlavom sa volal preto, lebo stále hlavou krútil. Je rodom z Mníšan, silných pliec, udatnej mysle a rozvážneho umu. Kto ho chce bližšie spoznať, nech sa mu neťaží oboznámiť sa s jeho životopisom.

Reuss_Hviezdoveda.html.txt

Epitaf sv. mučeníka M. J. H.Ako zlatistá hviezda, čo ráno zažiari prvá,tak Hus z krajiny českej odohnal mrákoty tmy.Keď ho auzónskym obludám[1]cisár podvodne vydal,za pravé učenie Krista na ohni podstúpil smrť.Protireč odporcom evanjelia, nuž vo svete našomten, čo postihol Pána, teba tiež postihne lós.[1]auzónskym obludám, rímskym cirkevným hodnostárom— cisár, Žigmund

Rubigal_Mala-poznamka.html.txt

1. Pod Kriváňom„Hej pod Kriváňom tam Je krásny svet!“V slovenskom podkriváňskom mestečku H. je jarmäk. Kupuje, predáva, jedná a pije sa — do dobrej vôle. Zrazu jeden zjav zaujme všetkých jarmäročníkov, všetkých oči sa obracajú na hradskú, kde sa dlhý rad vozíkov hore mestom spešne tiahne najrúznejšou strakatinou mužských i ženských osôb naložený. Známí jarmäročníci s osobami v rade tých vozíkov si sdeľujú vzájomné poklony; neznámi sa len dívajú, až kým rad tento nezanikne, a divákom kúrňavy prachu po sebe nezanechá.Čo je to za karavána? Kde to idú toľkí páni a panie? Čo to znamená? Tyto a týmto podobné otázky sa striedajú v lone jarmaročného obecenstva, až sa aj pilný Icik zastaví v meraní tovaru svojho, a „kuntov“ svojich sa zvedavo zpytuje:„Níí! wos hotí zu bedeuten?“„Či si ho poznal — zpytuje sa Peter Voľný svojho priateľa Janka Kučeravého — na tom prvom voze?“„Koho?“ — odvetí nm tento.„Nuž nášho bývalého kapitána dobrovoľníckeho!“„Ba ešte čo! netáraj! Kdeže by sa ti ten teraz tuná vzal?“„Nuž ale nevieš — hovorí zase Petor — že Štefan Marko Daxner prišiel na Kriváň?“„On je to? — vraví zadivený Janko — ja ho musím videť. Vieš čo, brat môj, pokonajme si tu naše veci čím skôr, a poďme tiež podvečer — do kolíb.“„Dobre, tu je ruka na to; ale zverbujeme ešte i viacej, a pôjdeme kokavskou stranou a prekvapíme jich.“„Dobre, dobre, budeže to za zábava! Jaj Petor môj, ja sa už po predku teším, ja som ti hneď vo vytržení, keď si na tie naše dobrovoľnícke časy len pomyslím. Ach, budú to za rozpomienky! Keby nám len nebo bolo priaznivé s peknou chvíľou!*V rezkej podkriváňskej dedinke V. zastavil sa rad vozíkov, nás výletníkov kriváňských vezúcich. Bratia Gemerskí za príhodné uznali, koníky svoje tu nechať, až kým by sme sa z Kriváňa navrátili, a dať sa pod Kriváň zaviezť na zvyklých na tú cestu koníčkoch rolnických dedinky tejto podkriváňskej. Bratia liptovskí ale mali tu k zajtrajšiemu dňu veliké prípravy porobiť; z týchto veľadôležitých príčin zastavili sme sa teda tu v hostinci. Starší sa rozdelili na dvoje a šli zpomenuté potreby zaopatrovať. My mladší ale sme vo spoločnosti spanilých Sloveniek milo trávili čas v hostinci. Pri zábavnom rozhovore prišlo sa — jako to pri takýchto príležitosťach obyčajne býva — aj na potreby naše. Rozhovor náš sa teda točil rozmanite o všelijakých dôležitosťach dňa nastávajúceho, jehož hlavnú čiastku zaujímaly potreby a dôležitosti útleho, s nami dobrodružstvujúceho pohlavia, a medzi tým na najsamprvšom mieste jakovosť obleku jejich, v ktorom sa na sväté temeno nášho kamenného slovenského hradu tatranského odhodlať a dostať zamýšľaly.„Budúže ti peknéTie naše dievčiny,Keď nám budú zajtráRaz bez Krinoliny!“ —Spievali bystrí šuhaji, žartujúc s veselými Slovenkami o jich zajtrajšom bezkrinolínovom stave, až sa od smiechu celý hostinec — ináčej neveselý — s nami rozveselil.Hovorím hostinec neveselý v každom ohľade. Nebolo tu žiadneho pohodlia, jakého by sa aspoň pre naše dobrodružky na tento čas bolo vyhľadávalo. Hja, ale darmo! Kto cestuje, ten skusuje; tešily sa naše veselé Slovenky. Mne ale napadol prvý výstup z mojej úlohy z „Incognita“, v ňomž som pred troma týdňami Jelenského predstavoval, a s dilletantsko-komicko-tragicko-theatralistickou minou som začal rečniť, prechodiac sa po dlhej dubovej, prosried krčmy stojacej tabule, v krčmách našich všade napospol sa nachodiacej, akoby po divadelnom lešení k smiechu a obveselení všetkých — takto:„A tie hostince — to je do porazenia! Fuj, hanba to pre nás, že temer na celom Slovensku nemáš statočného hostinca! Chcej nechcej, musíš hospodu hľadať v ušpinených krčmách židovských, a lepšie ju zaplatiť, nežli v prvých hôteloch veľkomestských.(Obzerá sa vôkol.)Hm, i toto sa zdá byť taká jakási diera židovská! Vari by toto mal byť hostinec podkriváňský? Hahaha, to by ver nebolo velice poeticky! vtedy by prvá charakteristika čisto-slovenského nášho výletu podkriváňskeho mala byť táto ušpinená židovská krčma?!“ —*„Hoj hrmen prabohov! var je čertová svatba, či vari sám ten „Černokňažník“ sem k nám priletuje s tou hrbou panskou?“ — zahrmel hromovým hlasiskom valach Matej na kriváňskom salaši, vidiac nás sa sbližovať.„No len narychtujte tie gajdy Matejko, zaskočíme si od zeme!“ — žartoval jeden z naších.„Hej, bysťu bohu bude dač! Chlapče zavolaj chytro baču, nech ide pánov žinčicou pohostiť, veď tu takýchto hostí zriedka máme!“ — Sám ale odskočil pre gajdy, nafúkal jich parou, a počal svoju obľúbenú:„Stojí Tatra stojí,I Kriváň rohatý;Cic kozy kozina,Cic Maďar fúzatý!“Čo len vládalo, všetko sa točilo okolo neho. Dievčiny spievaly. Prichodiaci bača iskril očami radosťou: „tak tak, hrmeň sa mu, to hľa sú naši páni! Voňahdy ti tu boli voliakí nemčúri, čo sa ti jim bridilo z mojich črpákov jesť. Hrmeň sa ti reku, nuž veď si ty ani v tej prvej kúpeli čistejší nebol, ako moje črpáky. Ej, týchto si ja ver uhostím; akejže, či sladkej, či kyslej?“„Bača! — ozve sa jeden hlas hromovitý — sem celý kotál!“„Ba už živiem Bohu to bude — zahľadel sa s obľubou na Marka, potichu doložiac: — ej, to ti je, nech som dobrý! ešte hen z tej rebelúcie hľaďže, justik takú gubku má, jako tí, čo tu u mňa pár razy nocuvali z tých dobrovoľníkov. Chlapče, umy tie črpáky aspoň pre mladé panie, a týmto hodným pánom ja kotál prihotujem.“My sme spievali:Bača náš, bača náš,Umývaj kotál náš;Umývaj svrčinou,Razí baraninou.“„Ale len kde sa jich to toľko nabralo? Bezpochyby pôjdu hore na Kriváň. Ej, pán Bôh pomáhaj! Veru už dávno neboli tam tak hodni naši na ňom!“*„Viete, odkiaľ ideme šuhajci?“ — zpytoval sa nás statný Marko, keď sme zo salaša do kolíb kriváňských sa poberali.„Zo salaša, zo salaša!“„Zo slovenského hostinca! To bola náhrada bratku za ten židovský vo V.“ obrátil sa ku mne.„Nech žijú salaše, slovenské hostince!“„Nech žije pôvodca memorandum!“„Živio Okolia!“ voláme, jasáme.„Nech žijú salaše, slovenské hostince!“„Nech žije pôvodca memorandum!“„Živio Okolia!“ — čuť odpoveď z blízkych kolíb. —Či je to podkriváňská ozvena? divíme sa.Hneď nato počuť strelbu a veselý spev:„Hej pod KriváňomTam je krásny svet!“To sú šuhajci z Hýb, zo Sielnici, z Kokavy a z Lupči, čo šli stranou kokavskou.„Pán Bôh daj šťastie pod Kriváňom!“„Bože daj, Bože daj!“V kolibách i vôkol kolíb kriváňskych je hlučno a živo. Spevy, žarty, vtipy často sa striedajú. Pred kolibámi stojí hŕba vozov vyzerajúcich práve tak, ako tábor hussítov. Toto srovnanie myslíme nekulhá. Hrdinný Marko je opravdivý potomok hussítov, a on bol hviezdou, vodcom, hlavou našej peknej spoločnosti, tak ako aj v Martine v duchovnom ohľade stal sa Žižkom, braniacim ho proti bludu mandarínskemu. Roku osudného 1848 stál ale aj pod šibenicou v Plešivci. Spieva o tom náš chór. Počujme! Na vrcholec väčšej koliby kriváňskej vylezli šiesti šuhajci, bystrí jako tá voda kriváňská, pevní v rodnom smýšľaní jako žuly jeho, smelí jako temä jeho velebné. Šuhajci títo zpredmetnili a predstavili nám hlasami svojimi úplný chór muzikantov z pol tucta záležajúci, a verím, že i sám lubozvuký Piťo by bol naslúchajúc jich takú rozkoš pocítil ako my, ktorí sme s nevyslovne blahým pocitom pozerali hore k divotvornému chóru tomuto k improvisovanému to sboru muzikantskému. Nôtili oni predne z dobrovolníckých krásnych bujarých časov piesne života i ducha plné, a síce najsamprv k oslave Marka, Rimavského a Kyjova tú plešivskú:„Hoj traja sokoli,Či vás smrť nedesí?Nedesí, nedesí,Ale sa nám hnusí.Hoj traja sokoli,Či hrob váš hlboký?Nie je tak hlboký,Ako je vysoký.Hoj traja sokoli,Kto pomstí smrť vašu?Jedine sám pán Bôh,Čo zná krivdu našu.“Zdalo sa, že i sám velebný Kriváň pocítil rozkoš chóru tohoto, lebo len čo sa zvuky jeho roznášať počaly u päty jeho, zachmúrený predtým, hneď temä svoje vyjasnil, a sa nám v celej sláve svojej, pri zapadajúceho práve slnka posledňom blesku objavil.„Živio Kriváň!“ pretrhnutí boli budebníci svojim obecenstvom, ktoré sa nad vyjasnením Kriváňa v nádeji zajtrajšieho pekného dňa rozradovalo; načo keď pretrhnutý od nich sbor, ako hudebníci „tušom“ odpovedal, ešte viac zajásalo a ešte viac na jeho spevy upozorneným sa stalo. Významné vážné spevy zamenily teraz žartovné, aby sa poslúchajúce obecenstvo dľa toho starého „varietas delectat“ tým lepšie zabaviť mohlo. A sbor oslavujúci dobrovoľníctvo, teraz žartovne i jeho nehody pospomínal, zvlášte v tej vtipnej:Tú piesničku skládalOd brigády hajtman,Keď on chudák pod MuráňomReteriroval!Zpomienka táto vzbudila v niektorých protivné a tak žalostné city, lebo si v odrodilom meste Muráne pripomneli všetky tie naše hniezdá vulgo mestečká Slovenska odrodilé; ale obecenstvo vôbec podržalo svoj húmor; žijúc len prítomným blahým pocitom a radujúc sa nad tým, že chmáry z Kriváňa odreterirovaly.Kriváň zostal jasný, oblaky sa prehnaly, nad ním zajasaly tri krásné hviezdy. Počalo mrkať. Okolo ohníka, z ktorého chviľkou celá vatra sa rozplamenila, sedia šuhajci a mužovia poberajúci sa zajtra na Kriváň. Zpomienky zašlých dňov, lebo bolo medzi nami moc dobrovoľníkov, boly predmetom všeobecného rozhovoru. Za nimi prišly najnovšie udalosti, a medzi nimi — samo sebou sa rozumie — najvýtečnejšia sväto-martinská a jej odporujúce protesty.S nadšením načúvali sme prorocké slová politického nášho Marka, tak asi ako čítavame, s nadšením úvodné jeho články výborné vo „Vedomosťach“. a to s prospechom. On nám otváral brány žitia verejného na poli politickom, on nás naúčal spôsobu nášho života verejného tu pod Kriváňom; na jeho reči, už sú po pár týdňoch tu skutky v župe našej, ako to číta Slovensko milé vo „Vedomosťach“.„Pozrite tie kriváňske vily“ — prerušil pozornosť našu a rozhovor náš, hlas od kolíb. Všetci sme sa obzreli a videli šesť dobrodružiek našich, na čele úprimnú pani Markovú k zajtrajšej púti, bez krinolín vystrojených. Vyzeraly skutočne jako vily; v jednoduchom tom slovenskom obleku boly tak krásné jako nikdy. Boly to ale, a sú aj opravdivé dcéry národa, akých, daj Bože! čím viacej na Slovensku. Ony sú a boly zvlášť teraz okuzlujúce srdcom, telom i dušou prekrásnou. Oči sa jim žiarily radosťou, keď sa takto videly, žiarily z príčiny zajtrajška, k nemuž sa tak úhľadne pristrojily. Ja — dľa Czaykovského — nado všetky arcidiela sveta, milujem oko ženské, lebo to je to najkrásnejšie, najvelebnejšie arcidielo božie:„Oči panny, oči moje,Ako nebo obidvoje!“Nado všetky rozmluvy rozumných a vzdelaných mužov milujem rozmluvu ženštiny, lebo v nej, a zvlášť v reči opravdivej ženštiny slovenskej, opravdivej Slovenky je poklad veľkých právd srdca i duše. I čo div, že som politizujúcich šuhajov opustil, a k rozmarno sa zabávajúcim vilám sa pridružil. Pod Kriváňom v kole víl slovenských jedon večer ztráviť, je viac ako krásné!Nezabudnem drahé moje,Nikdy tú prekrásnu chvílu,Pod Kriváňom v jasný večerTak utešene prežilú.A teraz kedy len pozremNa štít jeho usnešený,Hneď mi je v mysli ten večerI náš výlet utešený!*Hore Hronom, dolu Hronom,Hore Hronom, dolu HronomDúha vodu pije,Dúha vodu pije —Kto si Kriváň, memorandum, Okolie Sv. Martin, Hurbana, Hodžu, Daxnera, Francisciho, Kuzmányho, Sládkoviča, Paulínyho, Tomášeka (pôvodca piesni: „Hej Slováci!“), Cochiusa, Závodníka, Gotschára, Tvrdýho, Hýroša, Štrossmayera, Dobranského, Palackého, Riegra atď. atď. zamiluje —Ať žije, ať žije!Ať žije, ať žije!ozývalo sa ľubozvučne z úst vôkol vatry stojacích výletníkov kriváňských, a trvalo to dlho, dlho, až sa všetci výteční mužovia Slovenska i Slovanstva slavnostne pospomínali. — Za slavnostnou piesňou touto nasledovaly druhé národné piesne rad radom.V prírode bolo ticho. Miriady hviezd dívaly sa na nás, aspoň na mňa; lebo ja som sa veru nie, — nie snáď preto, žeby som pre tie svetlá božie, lampy nočné žiadneho citu nemal, ale jedine z tej jednoduchej príčiny, že som krajšie hviezdy očí Sloveniek mal v blízkosti, v ktoré som radšej ako do hviezd pozeral, mysliac si:Pekné ste vy hviezdy nebies,Krásu od’preť nechcem vámAle v krásnych panny očáchKrajšie blesky ja poznám.„Dobrú noc, náš Kriváň, dobrú noc!“ vyspievajúc mali sme sa poberať k odpočinku, keď nám jeden z našich bystrých šuhajcov zaimprovisoval, a my za ním takto spievali:„Na nebi ligota hviezdičiek,Pod nimi sbor slavských detičiek,SlovenkaI SlovanStrojá sa zajtrá isť na Kriváň.K ligotu hviezdám pozerajú,A takto dnes večer vzdýchajú:Ó Bože!Ty máš moc:Daj zajtra jasno, dnes — dobrú noc!„Dobrú noc, dobrú noc!“ — poberalo sa všetko spať.Len ja som zostal a kráčal v bok Kriváňa, obdivujúc krásnu tichú noc, očarený výjavami dnes sa udavšími, i nebolo mi za dlhší čas, vzdor tomu, že zajtra púť nastávala, hlavu k spánku zložiť. — Bol som očarený. Kolo opravdivých Slovákov a Sloveniek, zvlášť týchto posledných tak krásnych ako víly tatranské, by nemalo očariť slovenského mladíka, keď si ešte na to pomyslí, jako málo bez toho tých opravdivých dcér národa máme?! A čo viac pod Kriváňom,Kde tak krásný je svet,Kde videl roda svojho jarý kvet;Kde počul rodné uprimné hlasyPamätné, drahé na večné časy.

Bachat_Vylet-na-Krivan-roku-1861.html.txt

Starý i nový vek Slovákov[1]Počujte, krajania moji, vyprávať ma o dávnej i terajšej vlasti vašej a usilovne uvažujte o slovách mojich, lebo pochádzajú z mysle čulej, pŕs neskazených a srdca vám žičlivého. Oči moje dívali sa do čias dávnych a stoja pred nimi prítomné, myseľ sa vznášala nad minulými a do dnešných sa ponorila a srdce i s tamtými cítilo aj s týmito cíti, počujte teda. Ktože z vás nepočúva rád povesti, keď rozprávač podáva ich pravdivé a dojímavé, keď mu idú zo srdca, a ak sa zvlášť dotýkajú vás poslucháčov? Také vám budem rozprávať, krajania poslucháči!Dávno to bolo, dávno, tisíc rokov už odvtedy, ako na tej zemi, po ktorej chodíte a do ktorej po ťažkej práci skladáte kosti svoje ku kostiam otcov, bola krajina veľká, ľudnatá, bohatá a slávna, ktorú nazývali Veľkou Moravou: bola to zem a krajina otcov vašich.Od rieky Torysy tam pri Tise rozbiehala sa k širokému Dunaju a od tohoto k Tatrám a za Tatrami sa ešte ďaleko-široko rozkladala Poľskom, Českom a Sliezskom ku končinám ďalekým: bola to krajina veľká! Veľká, ako je Dunaj medzi riekami európskymi a ako Tatra nad vrchmi!Po všetkých krajinách rozletelo sa meno a sláva jej, všetky vzdávali jej náležitú úctu; mnohí sa utiekali pod ochranu a obranný štít jej a hľadali u nej pomoc: bola to krajina slávna! Dunaj zvestoval slávu jej na poludní[2]a vysoká Tatra ohlasovala ju krajinám polnočným![3]Nebolo v nej pustatiny, lež posiata bola dedinami, mestami a hradmi ako lúka na jar rozličným kvietím; ich obyvatelia vykonávali rozsiahle kupectvo a obohacovali zem spravodlivo: bola to krajina ľudnatá a bohatá! Susedné zeme čudovali sa bohatstvu, ktorým sa honosila zem v mestách a hradoch svojich.V tejto zemi ubytovali sa otcovia vaši v časoch nepamätných, o ktorých dokonca aj povesti povymierali, a našli ju tŕnistú a zapustnutú. Ale oni, osadiac sa, začali ju pomaly obrábať, vyklčovali tŕnie a bodľačie a pluhom orali ju v potu tvári, zasiali a vysadili, aby niesla zbožie a ovocie. I urodila im zem hojné zbožie a priniesla chutné ovocie, i tešili sa otcovia nad prácou svojou.Naširoko a ďaleko rozprestierali sa husté a neprehľadné lesy, napĺňajúce obyvateľov hrôzou tmavými tieňmi a chovajúce v dúpätách svojich dravú zver. I prerúbali husté lesy a na čistinách zbudovali domky, v ktorých ubytovali sa s rodinami svojimi, a bolo im tam bývať dobre a radovať sa z práce svojej.Vzmáhali sa rodiny, s nimi množili sa domky a blížili sa jedny k druhým; z hustejších domkov vzrástli dediny a dediny sa vzmohli na mestečká a mestá. Darilo sa otcom i ďakovali a obetúvali za to vrúcne bohom svojim. Nebolo ich ešte osvietilo božské učenie Krista, lež korili sa modlám bohov a bohýň, ktorých si vytesávali z dreva a z kameňa. Schádzali sa často v roku na veľkú poctu bohov a po jej vykonaní odovzdávali sa radovánkam a napĺňali lesy ľúbezným spevom. I načúvali lesy piesňam, šumeli nimi a roznášali ohlasy radostné v končinách: i panoval pokoj a blaženosť v rodinách ich.Ale hrozí dňu noc, siatinám kvitnúcim búrka, i hrozilo otcom nebezpečenstvo od národov nepokojných a lúpežných, a tak bolo im potrebné spojiť sa mocnejšie, aby spojení vzoprieť sa mohli nájazdcom a obrániť sa. I vyvolili si vládcu a zaviazali sa mu poslušnosťou a požehnali ho.Ktože to ide s palicou v ruke, zahalený plášťom chatrným a ošúchaným a vystupuje na skalu, stojacu osamele na poli pustom, a aký to zástup navôkol, hľadiaci s úctou na statnú postavu na skale? To je vyvolený vládca, ktorý pamätať má, odkiaľ vyšiel, a zísť môže, ak nebude vládnuť spravodlivo ľudu svojmu. I vládli vládcovia spravodlivo ľudu a ľud ctil a oslavoval vládcov svojich.Roku osemsto šestnásteho od narodenia Pána panoval nad Veľkou Moravou kráľ Mojmír. Letopisy ho ako prvého na tróne Veľkej Moravy uvádzajú. On už prijal krst svätý a jeho nasledovali ochotne mnohí z ľudu. Panoval starostlivo a múdro nad ľudom ako dobrý otec čeľadný nad domom svojím. Tasil tiež meč, aby uchránil krajinu pred záhubou. Ale cisárovi nemeckému nepáčilo sa chrabré počínanie jeho a zosilnenie krajiny Slovákov, a preto vtrhol s vojskom do nej a zhodil z trónu Mojmíra kráľa. I zarmútil sa národ nad zneuctením seba a zvrhnutím kráľa dobrého a nariekal nad stratou svojou.I nastúpil po ňom synovec jeho Rastislav na trón veľkomoravský i vynikal synovec nad strýcom, lebo prevýšil ho i múdrou radou i bojovnosťou hrdinskou. Viedol on kruté vojny proti Nemcom a oslobodil svoju zem od akéhokoľvek poddanstva, ktoré si osobovali Nemci nad krajinou otcov vašich. No nezamestnával sa len vojnami, ale mal starosť aj o spasenie ľudu svojho, lebo povolal do zeme svojej Cyrila a Metoda, dvoch bratov zo zeme gréckej, aby, idúc krajinou, vyučovali ľud božiemu slovu Krista. A idúc vyučovali a ľud počul ich rozprávajúcich o veľkých veciach a divoch božích, a všetky modly zrúcal a sklonil šiju pred Hospodinom. I zaľúbilo sa Hospodinovi dobre v ľude tom, lebo rozmnožoval ho a rozširoval hranice krajiny jeho. Ale vyhnal satan Nemcov na záhubu bohu oddaného kráľa i učinil, aby bol prenasledovaný zradou a padol do rúk nepriateľov svojich. I postihnutý bol kráľ, starec nábožný a hrdinský, hroznými reťazami na rukách i nohách a vlečený potupne do zeme Nemcov a oni ho postavili pred súd a odsúdili na smrť. Ale nespáchali na ňom vraždu, lež z milosti, ktorú im diabol vnukol, vyklali mu oči a vrhli do väzenia. Skonal kráľ mukami trápený v temnici, nemajúc nikoho, čo by bol obliekol a pochoval zmučené telo jeho, lebo vypustil ducha ďaleko od zeme a ľudu svojho, uprostred cudzincov a vrahov. I zhrozil sa národ nad osudom kráľa dobrého a nebolo nikoho, čo by ho bol potešiť mohol v zármutku a nariekaní jeho.I nasledoval po ňom Svätopluk, synovec jeho, ktorý sa múdrosťou a bojovnosťou vyvýšil nad kráľmi a kniežatami sťa topoľ vzrastom svojím nad vŕbami. Rozpútala sa vojna s Nemcami, ale padol oheň jej na hlavy Nemcov, lebo pobil Svätopluk pluky ich a zvyšky rozohnal a rozplašil. I padol strach na Nemcov, že nemohli postaviť sa proti sile kráľa veľkého a rozmýšľali, ako by ho zmárniť mohli. V tom práve čase dobehli do Sedmohradska túlaví úskoci,[4]Maďari zvaní, ktorých naháňal strach pred inými národmi, lebo vykradli sa z vlasti svojej pri Urale, aby neboli podmanení i živili sa lúpežou a konským mäsom. Týmto teda hovorili Nemci: „Poďte a oborte sa spolu s nami na krajinu Slovákov, lebo oboriac sa sami, ani my ani vy nič s ľudom tým bojovným nevykonáte, ale uderiac na nich spolu, premôžeme ich; vy budete mať kraje pekné a úrodné na obývanie a my zbavíme sa strašných nepriateľov.“ I uposlúchli tuláci radu, bo nemali miesto, kde by sa rozložili a napásli kone svoje.Vypravili Nemci zástupy a spojili sa s tulákmi, oborili sa na kráľovstvo Slovákov, ale zle im vypálil prvý pokus, bo Svätopluk rozplašil i Nemcov i tulákov i porazil ich na hlavu. Zaznela sláva veľkému vodcovi a kráľovi od Dunaja k Tatrám a Tatry odrazili ju široko-ďaleko po končinách rozsiahlych. I rozzúrili sa Nemci a tuláci sa rozutekali a pokryli po lesoch, číhajúc na lepší čas pre lúpež.Stalo sa, že ochorel kráľ Svätopluk a videl blízky deň skonania svojho. Povolal teda troch synov svojich k smrteľnej posteli a rozdeliac krajinu svoju medzi nich, napomínal ich k svornosti a bázni božej. I prevzali synovia podiely svoje a kráľ veľký skonal. Veľký, ale nešťastný kráľ, ty si založil kráľovstvo Slovákov, ale podkopal si základy jeho podelením krajiny medzi synov svojich. Oslavujeme ťa pre činy tvoje, ale ponosujeme sa na teba, že si uvrhol na dlhé veky do nešťastia potomkov a vykopal si hrob vlasti, ktorú si založil silou svojou!I nastúpil vládu po otcovi najstarší syn Mojmír,[5]ktorý dostal najväčší podiel z panstva otcovho. Ale závideli mu to bratia a vzbúriac sa proti nemu, zapálili vojnu domácu, ktorej oheň naposledy strávil krajinu. Potešil sa satan, že sa dobre vedie zámerom jeho, i vyhnal z hôr napochytre pohanských Maďarov na kresťanských Slovákov a vyhnal aj Nemcov na zničenie vlasti ich. I pritiahli húfom a vidiac, že sa roztrojila sila Slovákov, udreli na nich prudko a zničili ríšu. Vtedy odbila nešťastná hodina Slovákom! Spamätali sa nešťastní synovia, ale už bolo pozde, lebo sila bola zmarená a pluky tulákov už vypásali lúky a role ich a kŕmili sa z potu a práce ich. Padol Mojmír na bojisku pri Prešporku, vtedy Bratislavou volanom, roku po Kristu 907 a s ním umrela vláda veľkomoravská. Druhý brat nesporne zahynul tiež v bitke a tretí, pykajúc za hriechy svoje, ušiel na Zobor a tam skrytý v jaskyni stal sa pustovníkom, aby, pozerajúc z vrchu na Nitru, rozpamätal sa vždycky živo na bezbožnosť spáchanú a tým úprimnejšie ľutoval hriechy svoje. Čo je hoden plač dieťaťa nad hrobom matky, ktorú už neuvidí, to bolo hodno tvoje pokánie, bezbožník, rodákom vlasti tvojej!I zašumel Dunaj bolestne a rozpenil sa, dojatý pádom ríše bratov, v brehoch svojich a zahalila sa Tatra smútkom, a akýsi hlas clivý a temný sťa hlas kuvika o polnoci zaznel zo zamračených vrcholcov jej „Slováci“. Rozišiel sa hlas po horách a dolinách a odvšadiaľ zvučalo temné „Slováci“. A Slováci oplakávali ríšu a slávu svoju!A sídlom kráľov veľkomoravských odprvoti a hlavou krajiny Slovákov boli odprvoti mestá Velehrad a Nitra. Ó, Nitra, Nitra, ktože si spomenie na teba bez úžasu a ktože si spomenie na dávnu slávu tvoju, aby nevyronil slzy nad tebou? Od počiatku nám vravia, aby sme veselí boli a tancami sa zabávali, ale akože môžeme veselí byť a tancami sa zabávať, keď nám ty stojíš pred zrakom?!Zdvihla si sa bola nad mestami a krajinami ako veže nad domami, ako sťažne lodí nad morom a ako labuť nad vlnami vôd: a teraz ležíš v prachu!Mala si za podnož krajiny rozľahlé, ktoré pozerali na teba s úctou ako na vojvodkyňu svoju: a teraz stojíš na zemi nízkej!Tebe na chválu ozývali sa piesne nespočetné a zo všetkých strán prichádzali k tebe spevcovia, aby ti priniesli úctu v hlase harfy svojej a poklonili sa sláve tvojej: a teraz len ak verný potomok dávnych vyvolencov tvojich zaspieva o tebe smutnú!Slnko vychádzajúce hneď osvetľovávalo ťa a zapadávalo s bleskom na kopulách veží tvojich a na hrade tvojom: ale teraz pozde ti vychádza a zavčasu zapadá, lebo si zložená na nížinu a skláňajúci sa nad teba Zobor je smútočnou vŕbou tvojou!Ó, Nitra, Nitra, ktože si spomenie na teba bez úžasu a ktože si spomenie na dávnu slávu tvoju, aby nevyronil slzy nad tebou?I bolo po krajine, po sláve, po šťastí Slovákov, ale nebola ešte zničená sila ich, ktorou sa mohli vyslobodiť a vykúpiť od surovcov dávnu krajinu svoju.Pozorovali to tuláci a pretože sa im v krajine Slovákov zapáčilo väčšmi ako všade inde, povedali: „Osaďme sa v zemi tejto, ale neprenasledujme Slovákov, ktorých sme tak ťažko premôcť mohli, aby, povstanúc ozbrojene proti nám, nevyhnali nás z krásnej svojej zeme a my zas netúlali sa po svete bez vlasti, lež pripojme ich k sebe, aby sa im zdalo, že bývajú v dávnej vlasti svojej; potom dobre nám bude bývať medzi národom týmto pracovitým, usilovným a pokojným.“ I učinili tak, ako povedali, prijmúc zákony, ktorými sa Slováci spravovali, za svoje vlastné, ponechajúc dávne rozdelenie vlasti a pomenovanie krajov a pripustiac význačnejších otcov čeľadných Slovákov k zemianstvu. Pristali Slováci na dohodu túto i zaviazali sa na boha svojho, že sa pokojne správať budú a nechopia sa zbrane proti nim, a Maďari naradovaní, že dosiahli, čo chceli, logali krv na potvrdenie dohody, lebo boli ešte pohania. A bolo k dohode ešte pridané, že Slováci nebudú znepokojovaní vo vzývaní boha pravého a všetky veci domáce i verejné budú môcť vykonávať vlastnou rečou a podľa obyčaje svojej. I osadili sa Maďari za Dunajom a pri Tise a Slováci zostali vo svojich milých Tatrách, a tí, čo bývali za Dunajom, presťahovali sa do Tatier, aby žili pokojne medzi rodákmi svojimi.A pretože Maďari podľa dohody nemohli i báli sa drancovať Slovákov, aby neboli vyhnaní, a nijako ešte privyknúť nemohli na stály život a na prácu, naučení živiť sa z mozoľov iných, vyrojili sa na lúpež do krajiny vlašskej[6]a nemeckej, aby, donesúc si ju domov, pásli sa na nej nejaký čas. Ale zle sa im povodilo v Nemecku, lebo Nemci porazili ich na hlavu a zobrali všetko, čo boli nalúpili. Najstrašnejšie boli porazení na bojisku merseburskom,[7]kde všetci padli pod ostrím nemeckého meča s výnimkou siedmich, ktorým poobtínali Nemci uši a poslali domov, aby zvestovali rodákom záhubu vyslaných lupičov a povedali, že nedočkajú sa nijakej koristi.I zhrozili sa doma pozostalí nad neslýchaným nešťastím rodákov svojich a bolo im clivo, že nebudú sa môcť už živiť z lúpeže; vidiac teda svoju prehru, prišli k Slovákom a prosili ich, aby učili ich orať, obrábať pole a pripravovať si živnosť. Privolili na to Slováci, vyučiac ich obrábaniu poľa a darujúc im množstvo pluhov, ktorými by započali prácu a naučili sa zostrojovať podľa nich nové. I ďakovali im postrašení Maďari za takú dobročinnosť a prijali hojnosť slov slovenských, k hospodárstvu poľnému patriacich, lebo ich nemali v reči svojej, nepoznajúc predtým živnosť hospodársku, lež žijúc iba z lúpeže.I ťažko bolo privykať Maďarom k práci poľnej a vystavovať sa ťarche horúčavy letnej, nuž popadla ich chuť vybrať sa znova na lúpež, ale Slováci zdržovali ich od lúpežníctva a ukazovali im, čo oni vydobyli z lona zeme prácou svojou, hovoriac, že sa aj im tak dariť bude, ak privyknú na prácu, a tak im dodali odvahu príkladom svojím.Chytili sa Maďari napokon do práce a vidiac, že im doniesla zem zbožie a práca ich odplatená bola, nakloňovali sa a privykali na ňu. Radovali sa Slováci, že Maďari pracovať začínajú, lebo dobre vedeli, že len takto upustia od dávnej surovosti svojej a oni s nimi pokojne v jednej krajine prebývať budú môcť.A nemali Maďari predtým byty trvalé a domky, lež vedúc život túlavý, mávali iba napochytre postavené chalupy biedne a chatrče, v ktorých nečistota hniezdila a kde nebolo nijaké náradie; i naučili ich Slováci stavať príbytky čisté a priestranné a naviedli ich zostrojovať si rozličné náradie pre potreby domáce.A boli Maďari pohania, vzývajúci rozličné tvory v slepote svojej. I ľúto bolo Slovákom pozerať na ľud, nič nevediaci o bohu pravom, stvoriteľovi nebies i zeme, nad ktorého niet pána, ktorý panuje nad všetkým, ktorého trónom je nebo a podnožou zem s vodami morskými. I povedali si: „Vyšlime učiteľov k národu tomu, ktorý ešte Pán neopustil, aby netápal už vo tmách, ale pozdvihol tvár svoju k Hospodinovi, od ktorého pochádza všetko dobrodenie, ktorého láska väčšia je než akákoľvek láska otca k deťom svojim.“ I učinili tak a poslali k nemu učiteľov, ktorí zvestovali ľudu tápajúcemu v tmách slovo Pána a rozprávali, aké čudné veci urobil a oslávil sa v dielach svojich. Ale nebol ešte nadišiel čas ľudu zaslepenému v pohanstve.I zhrozili sa Slováci nad zatvrdilosťou ľudu a povedali si: „Ešte nenadišiel čas jeho, ale my neustávajme v počínaní svojom a prosme Hospodina, aby ukázal ľudu zaslepenému milosrdenstvo svoje a neodtiahol ruku od neho.“ I vyslali znova k nemu učiteľov, aby zvestovali boha pravého a ukázali ľudu hluchému slávne diela jeho a rozprávali slepému o láske nekonečnej a milosrdenstvách jeho premnohých. Požehnal boh počínanie ich, lebo Maďari, vidiac, že Slováci mnoho dobrého im vykonali a zo všetkého, čokoľvek im Slováci radili a robiť kázali, úžitok mali, prijímali pomaly aj boha ich a začali sa mu koriť. I zaplesali Slováci, že preukázal boh ľudu tomu milosrdenstvo svoje.Vládol vtedy nad Uhorskom Gejza[8]roku po narodení Pána 980. Vidiac on, že náboženstvo kresťanské sa medzi ľudom rozširuje, sám sa tiež starať začal o rozšírenie jeho. I privolal do zeme svojej Vojtecha,[9]arcibiskupa pražského, muža nábožného a učeného, aby apoštoloval v zemi, a dal mu pokrstiť syna svojho Štefana, ktorý mal po ňom nasledovať v panovaní. Bola z toho radosť veľká po okolitých zemiach, že už aj sami vojvodovia uhorskí prijali krst svatý, a muž, ktorý prvého pokrstil, bol Čech, pokrvný Slovákov. A prišlo s Vojtechom aj viac kňazov zo zeme českej a tí rozišli sa v zemi a kázali ľudu celému slovo Pána jazykom slovenským.Potom nastúpil v panovaní Štefan roku 997 a ako sa ujal vlády, všetkými silami dal sa do rozširovania učenia Pána, chodiac sám s kňazmi, od ktorých sa všetkým článkom viery kresťanskej v slovenskom jazyku vyučil, krajinou a vysvetľujúc to všetko ľudu svojmu jazykom maďarským. Staval chrámy a kláštory a osádzal v nich ľudí nábožných, rodených Čechov alebo Slovákov. I nazývaný je preto, že apoštoloval sám v zemi svojej, kráľom apoštolským a vyhlásený po smrti od cirkvi za svätého.Bol síce povstal proti horlivému kráľovi Kupa,[10]vodca buričov maďarských, ktorí šomrali na slovo božie, chcejúc aj naďalej tápať v temnotách pohanských. Ale porazil kráľ buriča i zberbu jeho, v čom najmä pomáhali kráľovi nábožnému Slováci.Takto, hľa, vyrástlo a rozšírilo sa učenie Pána medzi národom maďarským a upevňovala sa pomaly vzorne založená obec. I tešili sa Slováci zo zeme tejto a pokroku susedov svojich v kresťanstve, ktoré boli medzi nimi rozšírili, v orbe, remeslách a obchode, čomu ich boli vyučili, a spojili sa s nimi pevne vo vlasti jednej, uhorskej. A ona mala byť na všetky budúce časy matkou oboch, Slovákov i Maďarov, lebo rovnakými v nej boli nadelení právami a výsadami.I žili od toho času svorne vo vlasti tejto Maďari a Slováci, oddaní verne obaja obci svojej. Volili si rozličných kráľov pre správu zeme a preukazovali im aj zákonitú poslušnosť a vernosť neoblomnú. A bolo im tu dobre bývať, lebo vzmáhala sa zem v svornosti ich.Hrozili síce z času na čas nebezpečenstvá vlasti od rozličných surových a vraždivých národov, Mongolov, kurucov[11]a Turkov, ale spojené meče svorných synov porozrážali bystro akúkoľvek zberbu, čo prišla vypásať bujné trávniky, ťažkými klasmi pokryté role a cediť krv obyvateľov zeme našej. Najmä však s Turkami, strašiacimi divokosťou svojou národy európske, zvádzali sa krvavé vojny a najčastejšie sa rozliehal štrngot mečov bojujúcich strán na rovinách belehradských tam dole na Dunaji.Belehrad, Belehrad,[12]koľkokrát si vídal na pláňach svojich zápasy smrteľné ozbrojených plukov a koľkokrát si bol zahalený dymom z tlamy smrť chrliacich vojen? Ty, s ktorým si zahrávali vojny sťa s loptou, ktorého osud sa rovnal výsledku bitiek, ty si najlepšie cítil rany ich, ty by si najlepšie rozprávať vedel o bojoch tých!Belehrad, Belehrad, koľko tisíc sĺz vytieklo pri spomínaní mena tvojho matkám slovenským, ktorých synovia tiahli do bojov k hradbám tvojim a odkiaľ sa už nevrátili!Okolo teba valí sa Dunaj, jeho vody farbievali sa krvou hrdinov našich a z vôd na krv premenené splývali ta do mora. Pláne tvoje sú hroby a hroby tie zvyšky, hranice, na ktorých sa spaľovali žertvy Slovákov za Uhorsko, rodnú zem našu.Ale nebudem nariekať nad pádom tisícov hrdinov, krajanov našich, bo oni ľahli slávne za vlasť svoju.Toľko, hľa, vykonali otcovia naši, krajania, pre zem, ktorú obývame, toľké obete priniesli Uhorsku! A ktože by ich spočítal všetky a ich pospomínať vedel? Nebudem sa zapodievať vymenúvaním ich, bo bez počtu sú, pretože Slováci po všetky veky preslávievali sa pracovitosťou, chrabrosťou a veľkou vybrúsenosťou rozumu, takže ak spočítate mužov, vyznačených vysokou múdrosťou v Uhorsku, budete ich musieť s malými výnimkami pripočítať rodom k Slovákom, mužom vašim.I tešili sa z toho Maďari, že majú taký národ vo vlasti, na ktorý sa vo všetkom spoľahnúť a oprieť môžu, a žili s nimi v pokoji, lebo uznávali zásluhy ich o vlasť uhorskú, ktorá aj Maďarov živila.No vynikanie toto Slovákov nad Maďarmi a väčšia, ich usilovnosťou nadobudnutá majetnosť vzbudzovali im závistníkov u Maďarov, ktorí sa hnevali, že nemôžu ani umom, ani majetnosťou vyrovnať sa Slovákom. I začali závistníci vymýšľať všelijaké ohovárky na Slovákov a uvažovať o spôsobe, ako vyniknúť nad nich, čo keď sa im hneď nedarilo, nenávisť ich rástla a vzmáhala sa. Ale Slováci nedbali na ohováračnú luzu, ktorá nemôžuc sa sama vyznačiť, vedomá si svojej podradnosti, na vynikajúcich sa pomstieva tupými posmechmi, a nevšímali si záludnosti nenávistníkov, tlejúcich ohňom náruživosti svojej.Vypočuli ste, krajania moji, starý vek Slovákov a teraz mal by som vám vyprávať o novom, ktorého sme sa dožili, nešťastní.Nechce sa mi do vyprávania o ňom, pretože bolestné sú veci, o ktorých vyprávať mám, ale som váš krajan bedlivý a verný i musím vás teda zoznámiť so všetkým, čo sa vás týka a čo vás čaká, a vy usilovne počúvate, nuž počujte teda, krajania poslucháči!*So začiatkom terajšieho storočia započal sa nový, strastný vek Slovákov.Iskru nenávisti maďarskej proti Slovákom rozduchovali silnejšie a silnejšie po sebe nasledujúce veky a roznietili ju v plameň a plameň ten vybuchol počiatkom veku nášho.Pýcha povyšuje len samu seba, pohŕda inými a kde možno, šliape ich; i zmocnila sa pýcha Maďarov a zatemnila ich.I zišli sa vodcovia a náčelníci ich na poradu a povedali: „Naša je táto zem a všetci, čo ju obývajú, v našej sú moci, nuž môžeme s nimi naložiť a naložme podľa vôle a ľúbosti našej.“I zazneli hlasy krikľúňov a pochábľov prítomných na tejto porade: „Dobre, dobre, nech žije rada tá!“Zapáčilo sa to vodcom a náčelníkom, že rady ich múdrymi sú nazývané, i povedali osmelení: „Ktokoľvek by z nás neuznal rady naše za múdre a pravé, nie je hoden, aby zasadal na porade našej, a ktokoľvek by sa opovážil postaviť sa proti ustanoveniam našim, nie je hoden užívať právo a čokoľvek je dobré v zemi našej.“ I zazneli znova hlasy krikľúňov ľahkomyseľných: „Nie je hoden, nie je hoden, nech žijú vodcovia a náčelníci!“I chcejúc neočakávané a čudné rady svoje ospravedlniť, vodcovia tí volali ďalej: „Panstvo nad zemou touto patrí nám podľa práva výboja a víťazstva otcov našich a národy, ktoré sme tu našli, sú ako vybojované, v službe a poddanosti našej, a preto naložiť s nimi, ako sa nám páči, môžeme podľa práva.“I bolo počuť mnoho hluku a hulákania márnivcov krikľavých, lebo slová porady lichotili pýche a nízkym pudom panovania ich.Pokračovali teda radcovia a povedali: „Pretože národ maďarský je to, ktorý vydobyl zem túto a osvojil si panstvo nad ňou, patrí sa, aby aj reč jeho panovala nad všetkými národmi a rozširovala sa a reči iných služobných národov korili sa jej a časom vykorenené boli, lebo dobré je a potrebné, aby len jedna reč vo vlasti panovala a ňou sa hovorilo a tá má byť právom rečou panovníkov.“Ozývala sa sieň poradná škrekotom, neustávajúcim po slovách tých, lebo márnivcom zišlo na um, že od tohoto času nebudú sa musieť učiť už jazyky, ale pri jednom zostať budú môcť.I šla rada ďalej a povedala: „Slováci sú podmanení, nech sa teda učia jazyk pánov, ktorý ak sa raz naučia, zabudnú a zrieknu sa svojho jazyka a budú Maďarmi.Práve tak musia urobiť Nemci, ktorých sme túlajúcich sa mimo vlasti do domov našich prijali a všetkým dobrým obdarovali, bez čoho by boli hladom a biedou pohynuli. A podobne to musia urobiť všetky iné národy v Uhorsku. Vydajme teda pre tento cieľ ostré zákony a započnime dielo svoje!“A nebolo konca hluku a hulákaniu kriklúňov, lebo teraz dostali nádej, že nenávisť svoju k iným národom budú na nich môcť vyvŕšiť.Pridali k tomu vodcovia a náčelníci: „Slováci i Nemci a všetky iné národíky sú okrem toho z vďačnosti podlžní zrieknuť sa svojho materinského jazyka, lebo na maďarskej zemi sa živia, maďarský chlieb prijímajú a všetko dobré tu z lásky maďarskej zakusujú.“„Tak je, tak je,“ preskakovali kriky zachrípnutým už hrdlám krikľúňov po sieni, „nech žijú vodcovia a náčelníci!“I skončila sa porada na ten čas a rozišla sa a za nimi sa vyvolávalo: „To sú veľkí mužovia vlasti našej a radcovia spravodliví, tým leží na srdci jedine blaho vlasti a pravda.“ „Nech žijú,“ rozliehalo sa za nimi a vyprevádzalo ich.A bol prítomný na porade aj hodný počet krajanov — rodákov vašich, Slováci, ale boli jedni z nich bojazliví vetroplachovia, druhí plaziví maškrtníci, tretí nadutí chvastúni a tí všetci schválili rady vodcov a náčelníkov maďarských; a tí prví, aby neboli prenasledovaní ústami vodcov a krikľúňov, druhí, aby sa zalíškali im, a poslední, aby sa zdalo, že aj oni sú páni zeme a nepatria k tým, ktorým sa ona upiera. Ba čo viac, pustili sa do kriku urážlivého a nejapného, prevyšujúc ešte aj vodcov maďarských.I rozmýšľajúc nad uzavreniami rady tej, pustil som sa v myšlienkach krajmi slovenskými, po ktorých tak rada kráča noha moja. Nepozorujúc ani, kam ma nohy nesú, videl som sa zrazu na brehoch Váhu šumného, ktorého hučiace vlny vytrhli ma zo zábudy na seba. I zjavili sa mi na brehoch jeho pahorky a vŕšky, o ktorých sa rozpráva, že uchovávajú v sebe popolnice dávno zomrelých otcov našich. A rozmýšľajúc, či by mohli byť pravdivé výroky porady vodcov a náčelníkov maďarských a či neklamalo ma podanie písem o dohode otcov našich s otcami ich, zachcelo sa mi vyvolať na svedectvo tiene dávno zosnulých otcov. Práve noc bola začala ustieľať si lôžko na zemi, lebo už súmrak večerný kúdolil sa dolinou; i pustím sa do volania:„Povstaňte, duchovia otcov našich, vy, čo tam žili ste za Svätopluka a Mojmíra kráľa, povstaňte, zaklíname vás, z hrobiek svojich, aby sme sa dozvedeli od vás, či ste nám zachovali vlasť a miesto v nej bezpečné a či ste ju vydali nemilobohu cudzincom!Povstaňte a odpovedajte, aby sme sa alebo tešili z poručeného dedičstva vášho, alebo priťažili vás kliatbou v hrobkách vašich!“I bolo vidieť zo zeme po pahorkoch na brehu Váhu sťaby vyblkujúce ohníky, ktoré ustavične rástli, až napokon bolo vidieť celé postavy tieňov, na ktorých zjavenie sa zašumeli vetry dolinou. I vystúpili tiene a zostali stáť nepohnute. Bolo to už predsa deväťsto rokov, čo zabudli na život a teraz vyvolal ich na svet hlas syna prenikavý.„Vy ste tiene a duchovia otcov našich?“ A tiene pokývali hlavami svojimi.„Vydali ste vy vlasť svoju a zem potomkov svojich bez dohody cudzincom, aby oni zbavení mohli byť práva k nej a cudzinci zachádzali s nimi podľa ľubovôle svojej?“I bolo ticho a ani jediná postava neprisvedčila z tieňov.„Uzavreli ste teda dohodu s cudzincami a stali ste sa ňou takými obyvateľmi novozaloženej vlasti, akými ste boli v predošlej a vymienili ste si to právo i pre potomkov svojich?“I prisvedčili tiene a prikývol hlavou každý z nich.„Zostúpte teda v pokoji do príbytkov svojich, duchovia otcov našich, a nech nič vás už neruší v tichosti vašej. Blažená nám je pamiatka vaša ako spomínanie na prešlosť.“I mizli tiene do hrobiek svojich, až sa napokon sťa ohník stratili, vietor nato zašumel bolestne dolinou.Pretože však medzitým noc sa rozostrela po zemi a nebolo vidieť nablízku nijaký domček, ľahol som si na odpočinok na pahorky, v ktorých odpočívajú otcovia naši.I nemohol som dlho spať, lebo mi ustavične na mysli bolo zjavenie, až napokon asi o polnoci upadol som do tvrdého spánku, a hľa, ukázalo sa mi zas zjavenie, ale neboli to už tiene, ale kostlivci, sem-tam vyčíňajúci. Predložil som im znova otázku svoju a oni znova prisvedčili hlavami a dupli nohami mocne o zem, takže bolo počuť hrkotanie kostí ich, načo schytili ma a vyniesli na vrch i ukázali krajinu navôkol a dupli opäť nohami svojimi a potom znesúc ma, uložili ma na lôžko moje. I spal som tvrdo a nezobudil sa skôr, až keď slnko osvietilo krajinu a robotníci už pracovali na poliach svojich. Zostúpim potom v myšlienkach o podivnom sne a kráčam ďalej brehom Váhu šumného. A ako tak kráčam, zazriem roľníka, ktorý hrdlačí na roli vrchovitej, otočenej skalami a úvalmi. Idem k nemu a želám mu, aby mu pomáhal boh v práci, na čo dostanúc poďakovanie, dám sa s ním do zhovoru, keďže práve prišiel bol k raňajkám.„Od koho si dostal roľu túto, muž dobrý?“„Zdedil som ju po predkoch mojich a vykonávam za jej vlastnenie roboty týždenné.“„Neobrába roľu tú nik iný namiesto teba, roľník?“„A ktože by ju obrábal a namáhal sa miesto mňa? Vy dávate mi čudnú otázku, akú ešte nepočul som. Majiteľ rolí musí sám alebo pomocou domácich obrábať role svoje, ak chce, aby úžitok prinesený roľou patril jemu. Ak by popustil ju iným na obrábanie, zbavil by sa úžitku z role svojej.“„A kto ti dáva semeno na osiatie jej, roľník?“„Ktože by mi dával iný než ja sám? Ak mi nezvýši semeno z úrody vlaňajšej, musím si ho za peniaze kúpiť a práve tohoto roku kúpil som žito na semeno tam dole v Nových Zámkoch za drahé peniaze od predavačov maďarských.“„Teda ty neješ chlieb cudzí, roľník, ani nedostávaš nič z dobročinnosti iných pre vyživenie svoje? Nezazlievaj mi, že som ti predložil otázky tieto, veď bolo povedané, že ty a tebe rovní z vďačnosti iných sa živíte a nie z majetku a práce svojej.“„Nech boh opatruje všetku dobročinnosť cudziu, my nechceme a nepotrebujeme ju!“„Ostávaj zbohom, muž dobrý, nech je stonásobne požehnaná práca tvoja!“*Stalo sa však raz, že hospodár, bohatý na polia a vinice, ochorel a v chorobe svojej nemohol viesť hospodárstvo rozľahlé. I pozval k lôžku synov svojich a rozdeliac im role, ktoré by každý zaujať mal, povedal im: „Pracujte usilovne, synovia moji, každý na roli svojej, aby každá z nich hojný úžitok prinášala a ani jedna nazmar nevyšla. Podelil som síce role medzi vás, nie však preto, aby ste každý pre seba hospodárili, lež aby každá z nich dobre obrobená hojný úžitok vydávala a hospodárstvo vaše spoločné zo dňa na deň rástlo a hojnú odmenu za prácu prinášalo.“Umrel otec krátko nato a synovia začali hospodáriť, no chcejúc každý z nich byť sám pre seba pánom a domnievajúc sa každý, že pri podiele otcovskom ukrivdený bol, zvadili sa nezadlho a nesvornosť medzi sebou vyvolali, lebo im vypadlo z mysle, že majú dovedna hospodáriť a že hospodárstvo spoločné každému z nich by najvýnosnejšie bolo bývalo. I stalo sa počas nesvornosti ich, že cudzinec akýsi prišiel do končín susedných a vidiac nesvornosť synov, zaujal časť polí jedného, ktorý vlastnou silou nemohol mu odolať a vyhnať ho z užívania jednej časti polí svojich, a druhí bratia nedbali na ukrivdenie brata svojho, lebo každý sa nazdával, že teraz zámožnejší bude ako on. Ale keď spozorovali iní cudzinci, že tomu prvému sa to bolo dobre podarilo, strojili sa taktiež prepadnúť polia bratov a privlastniť si každý z nich toľko, koľko by vydrapiť bratom mohol, čo keď bratia spozorovali, povedali si medzi sebou: „Ako zle sme urobili, že sme sa podelili o polia otcovské a nesvornosť medzi sebou vyvolali, hľa, už vytrhnutý je jeden kus bratovi z polí jeho a my každý deň môžeme niečo podobné očakávať podľa toho, ako sa hovorí: dnes tebe, zajtra mne; nuž spojme sa zas jednou vôľou a spojme hospodárstvo naše, ktoré nám bude spoločným.“ I urobili tak synovia a spojac sa chceli prepadnúť cudzinca, ktorý bol zaujal do vlastníctva jednu časť bratových polí, ale ako uvažovali o prepadnutí jeho, zišli sa zrazu na poradu a povedali: „Nechajme cudzincovi, čo si bol vzal, veď aj tak začína privykať na obyčaje naše, a pozvime ho, aby pristúpil taktiež k hospodárstvu spoločnému a bol s nami zajedno, aby sme odolať mohli jeho pomocou tým ľahšie všetkým cudzincom, striehnúcim na polia naše.“I urobili tak a pozvali cudzinca k hospodáreniu spoločnému a aby s nimi zajedno bol, na čo on odpovedal, hovoriac: „Budem s vami spoločne hospodáriť, lebo páči sa mi medzi vami a budem s vami zajedno.“I hospodárili od toho času synovia s cudzincom spoločne a boli priatelia a hospodárili synovia, vnukovia a potomkovia ich, radiac si vo všetkom vospolok a obraňujúc hospodárstvo proti všetkým nápadom cudzincov. A boh požehnal hospodárstvo ich.Sú však nesvorní synovia starodávni otcovia vaši a otec ich správca upadlej krajiny vašej a prišlý cudzinec, s ktorým otcovia spoločne hospodáriť začali, sú Maďari a hospodárstvo spoločné je vlasť naša a potomkovia oných synov ste vy Slováci a cudzinec Maďari, spojení zväzkom spoločnej vlasti. Striehnúci a vpádom hroziaci do zeme vašej cudzinci sú národy barbarské a nepriateľské, ktoré ste od hraníc zeme svojej víťazne odrazili s Maďarmi.I obrábali usilovne Slováci po všetky časy zeme hospodárstva spoločného, pracujúc snažive na všetkom dobrom vo vlasti a dodržali verne dohody, zaviazané s Maďarmi; a akože sme aj nemali dodržať dohody, krajania, pre starú vlasť našu?Kto však pracoval verne a obrábal svedomite po celý čas zeme hospodárstva spoločného, znášajúc bremeno horúčavy letnej a nehody zimné, či nie je hoden, aby dosiahol príslušnú mzdu z obilnice spoločnej? Či nemá on podiel rovnaký na práve so spoločníkmi? A obilnicou hospodárstva nášho je blaho vlasti našej a spoločníkmi sme my, krajania, spolu s inými spoločníkmi; a nemáme teda mať rovnaký podiel s inými na blahu a šťastí vlasti, ktoré ona vymeriava robotníkom svojim? A kto sa opovažuje odoprieť nám ho a robiť to v mene vlasti, ktorá rovnako miluje všetky deti svoje? Ale povstali falošní proroci a hovoria „v mene vlasti“: „Vyzývame vás, aby ste sa odriekli reči a obyčají svojich a pretvorili sa na Maďarov.“Nehovorte a nevolajte v mene vlasti, vy falošní proroci, a nepredstierajte nám, že to robíte pre blaho jej, lebo ona nemôže byť šťastná bez šťastia detí svojich a slovenské deti jej nemôžu byť šťastné, ak sa nevzdelajú vo všetkom dobrom a bohu slúžiť nebudú v materinskej reči svojej.Nevolajte a nežiadajte v mene vlasti to, čo ona nežiada a žiadať nemôže, ale vy, vy žiadate prenárodnenie nás na upokojenie nenávisti a pýchy vašej, vy opovážlivci daromní!Bolo veru mnoho vlastí, v ktorých sa hovorilo mnohými jazykmi a vlasti tie boli šťastné.Aj teraz je viac vlastí, v ktorých sa hovorí viacerými jazykmi, a viac národov v nich býva, a vlasti tie sú šťastné, lebo všetkým obyvateľom sväté je blaho vlasti bez toho, žeby sa vyvyšovali jedni nad druhých alebo sa nenávideli navzájom, lež žijú v svornosti, aby vlasť ich šťastná bola a oni s ňou. Rozličné národy nájdeš v zemi švajčiarskej: Talianov, Francúzov a Nemcov a počuješ každého hovoriť materinským jazykom svojím, a prebýva v končinách vlasti ich mier a blaho, lebo nechcú panovať jeden nad druhým, ale všetci sú poslušní voči jedinej vlasti, spoločnej matke svojej.Tak isto rozličným jazykom hovorí sa v zemi anglickej:[13]i anglickým, škótskym a valiským podľa rozličnosti národov jej, a vlasť ich je veľká a šťastná, lebo nevolá ani jeden z nich: „My samojediní sme vlasť a vy ostatní poddaní naši,“ lež vlasť tvoria všetci, ktoríkoľvek bývajú v končinách zeme, poslúchajú jej zákony spoločné a prinášajú jej obete.*Hlboko si upadol, rod môj, že rozkazy k mukám a záhube svojej sám vykonávaš, ktoré by iný odmietol s nevôľou najväčšou. Podhodil si sa nohám šliapateľov svojich a oni teraz stvárajú po tebe s potupou a výskaním.Víchor, keď šumí, ozýva sa hlasom šumu svojho, vták spieva hlasom svojím a hovädo nezaprie bučanie prirodzené, a tebe, človeče, zabraňujú hovoriť jazykom tvojím.Šliapatelia tvoji stavajú teba nižšie ako hovädo, nižšie ako vtákov a nižšie ako ríšu neživotnú, a ty hľadíš na to ľahostajne.Upadol si hlboko, rod môj! Ktože zdvihne ťa z pádu, kto bude Spasiteľom tvojím? Pozdvihni sa sám, rod môj, a potom ťa pozdvihnú iní a uznajú ľudské práva tvoje!Tečú rieky z Tatier, šumia, a zlejúc sa dovedna, plynú do mora a šum ich rozlieha sa v priestranstvách.Tečú rieky i na severe, šumia, a naplniac šumom svojím povetrie, plynú do hlbiny morskej.I kto rozumný preklínať bude rieky Tatier, že šumia tak, ako šumia rieky na severe, a kto bude taký bláznivý, aby veril, že rieky Tatier vábia šumom svojím rieky zo severu a že ich pritiahnu, aby zaliali končiny tieto vodami svojimi? Či nešumia všetky rieky a nie je to prirodzený hlas ich?Stoja rady vrchov na juhu a stoja rady vrchov na severe, tamtie sršia ohňom a vychrľujú lávu, ale tieto pokojné sú a tiché. I kto múdry tvrdiť bude, že sa vrchy na severe stanú sopkami, pretože sú vrchmi ako tie na juhu?*Toto je, Slováci, starý i nový vek váš, ktorý sme vám vypravovali pravdivo, úprimne a srdečne. Vypravovali sme vám ho, lebo prišli časy pokušenia a láska naša k vám je veľká; vypravovali sme vám ho, aby v časoch týchto strastných z neporiadkov, ktoré sa vystrájajú u nás, nepovstalo nič zlé pre vlasť našu, ku ktorej rovnako ako vy všetci prechovávame lásku velikú.Veru nehovorili sme k vám z iných zámerov alebo pohnútok než z lásky k pravde, k vám a k vlasti našej. Platia slová o nás, hoc nehodných, ktoré povedal o sebe Pavol apoštol[14]v druhej kapitole k Tesaloničanom, ktoré si starostlivo prečítajte, krajania poslucháči, a rozumejte ich v časoch i okolnostiach našich.*Nad čím smútíte, vy rozložené po Tatrách, horách slovenských, mraky temné?Nad smutným stavom obyvateľov ich, mládenče!Spravodlivý je smútok váš, mraky temné!Nad čím smútite, vy zakalené vŕšky a vrchy Tatier, hôr slovenských, vznášajúce sa do výšky slobodne?Že rodáci naši nevedia vzniesť sa do vzduchu voľného, ale sú sťa prikovaní k zemi, mládenče!Spravodlivý je smútok váš, vŕšky a vrchy tatranské!Nad čím smútite, vy vypnuté skaly ohromné, ktoré ste pretrvali tisíce rokov sťa deň na Tatrách?Že rodáci naši menia sa v úmysloch svojich a nevedia vytrvať v predsavzatí svojom, mládenče!Spravodlivý je smútok váš, skaly tatranské!Nad čím úpiete, vy vetry búrlivo šumiace po Tatrách?Že rodáci ich nemajú sa k životu a nechcú sa odhodlať k činu, mládenče!Spravodlivý je smútok váš, vetry tatranské!Nad čím trúchlite, vy vánky vznášajúce sa po lúkách a nivách tatranských lahodne?Že rodáci naši nie sú spokojní, ako my, s pokrmom vzduchu kvetín, ale viac dbajú o hmotu než slobodného ducha, mládenče!Spravodlivý je smútok váš, vánky lahodné!Nad čím kvílite, vy potoky a rieky Tatier, šumiace bôľne do mora?Že rodáci naši nestýkajú sa pamäťou, ako my vodami našimi, s pôvodom svojím a že život ich nehrčí, ale plynie tak nevedome a sťaby potajme do mora života národov, mládenče!Spravodlivý je smútok váš, potoky a rieky tatranské!Nad čím smútite, vy štíhle jedle a silné duby, strmiace do výšky na pohorí tatranskom?Že rodáci naši dajú sa šliapať ničomníkom a nepostavia sa udatne proti nim, ako my proti vetrom svojvoľným, mládenče!Spravodlivý je smútok váš, štíhle jedle a silné duby na pohorí tatranskom![1]Starý i nový vek SlovákovVo výbere ide o povyberané časti zo Štúrovho spisuStarý i nový věk Slováků, ktorý podľa nájdeného rukopisu knižne vydal Josef Jirásek v Bratislave 1935. Štúrov rukopis pochádza z konca roku 1841 a autor sa na ňom označuje pseudonymom Bedlivý Luborod. Do výberu pojaté časti sú v Jiráskovom vydaní na str. 13 — 24 (súvislý začiatok diela), 30 — 31, 43 (lyrické vložky) a 49 — 50 (súvislé zakončenie). Štúr v tomto diele, ktoré za jeho života nevyšlo tlačou, odsúdil vo forme Mickiewiczových Księg Narodu Polskiego i Pielgrzymstwa Polskiego (Knihy poľského národa a pútnictva poľského) šovinistické maďarizačné úsilia. — Pôvodné české texty sme vo výbere prepísali do slovenčiny.[2]Poludnie, poludňajší— juh, južný[3]polnoc, polnočný— sever, severný[4]Úskoci— tak sa nazývali Srbi a Chorváti, ktorí najmä v 16. storočí utekali pred Turkami z podmanených krajov do susedných krajín a odtiaľ bojovali proti utláčateľom. Tu však Štúr používa tento výraz v prenesenom zmysle o Maďaroch.[5]Mojmír II.— podľa všetkého umrel asi v bojoch s Maďarmi, nevedno však, kedy, ako, ani to, kedy zanikla jeho ríša. Po hroznej bitke pri Bratislave roku 907 niet už o nich zpráv.[6]Krajina vlašská— Itália, kam Maďari tiež prenikali svojimi výbojmi[7]Merseburg— mesto v Sasku, kde boli Maďari roku 933 porazení[8]Gejza(972 — 997) — maďarský knieža, ktorý dal pokrstiť svojho synaŠtefana(997 — 1038) a nadviazal bližšie vzťahy s kresťanskou západnou Európou[9]Vojtech(955 — 997) — pražský biskup, šíril v Uhorsku kresťanstvo spolu so svojimi misionármi. On asi pokrstil Gejzovho syna a nástupcu Štefana.[10]Kupa— legendárny povstalec proti Štefanovmu šíreniu kresťanstva roku 998. Štefan Kupu porazil, jeho telo dal rozsekať na štyri časti a rozhodiť na štyri strany sveta. (Porovnaj i báseň Sama Chalupku Odboj Kupov.)[11]Kuruci— tento názov sa z pôvodného zmyslu prenášal na Tatárov, Turkov a vôbec všetky lúpežné hordy[12]Belehrad, Belehrad…— ohlas piesne, ktorú uvádza aj Kollár v Národných spievankách. Pri Belehrade bolo niekoľko vojen s Turkami.[13]V zemi anglickejsa okrem angličtiny hovorí aj po škótsky (v severnom Anglicku — Škótsku) a valisky (v juhozápadnom Anglicku — tzv. Wales), ktoré nárečia sa čiastočne udržujú aj v literatúre.[14]Pavol apoštolv druhej kapitole svojho listu k Tesaloničanom (Solúnčanom) práve vysvetľuje, že nehovoril „z nejakých bludných alebo nepoctivých pohnútok“, aby sa zapáčil ľuďom, ani sa nezaliečal, nehľadal ľudskú slávu ap. Štúr teda veľmi vhodne aplikuje tieto slová na svoje úsilie.

Stur_Obranne-boje.html.txt

Bájosloví pohanskích SlovákovNajstarodávňejší pohanskí Slováci napred jedného boha pod ménom Perúna, Paroma viznávaľi a cťiľi, stvorca hromu a bľesku, pána ňeba, zemi a celého sveta, póvodca všeckích prípadnosťí: nebo osud ňeveriľi. Jemu voľi a iné obeti zabíjaľi. Pozatím aľe mnoho iních bohov si vimisľeľi a počet modlí rozmnožiľi. Maľi bohov hor, skal, hájov, pol, zemi, vod, povetrá, svetla, tmi, zármutku, žalosťi, radosťi a rozkoš; a bohov domovích a ňeznámích; bohov dobrích (belbogov) a zlích (černobogov), ňekterích i Grékov bohom podobních. Vždicki predca i v najhlbšéj mrákoťe poveri zahrúžení jedného najviššého, najvatšého, všemohúcého boha, nad iními panujícého, uznávaľi, kterí vládal ňebesami, a o ňebeské veci sa staral; druhí aľe ňižší bohové, ďeťi z jeho krvi pošlé, podla svojého úradu pod jeho vládú a správú o zemské pečovali; a jedenkaždí mocú tím znameňiťejší bol: čím príbuznosťú bližší temu bohovi bohov.K víre najpodobňejšé je, že starí Slováci bohov svojích z Indie priňésľi: nebo jako mnohé slova dávno vimretéj samskriti ve slovenskéj reči sa nachádzajú: tak též ména ňekterích bohov u pohanskích Slovákov z ménami indickích bohov sa zrovnávajú, k. p. Morena u Indov Morana smrť. Vinášáňí a topeňí Moreni neb smrťi je známá slavnosť. Živa, Šiva též u Indov Šiva, bohiňa života; Triglav u Indov Trimurti; Parom u Indov Brama, Brahma atď. Krem toho u starších pohanskích Slovákov jako u Indov ženi z mrtvím ťelom svojích mužov na hraňice sa hádzali a páľili.Všecci Slávi teho istého boha ňejednako všaďe si predstavovaľi; aľe po mnohích od seba odďáľeních krajnách rozešírení podla rozľičnosťi nárečá rozľičňe menovaľi; ináč si ho též v postave viobrazovaľi, a na iní spósob cťiľi. Odtáď jedného boha, k. p. Svatovíta, rozličné ména a viobrazeňí pochádzá.Najznámejší bohové, kterí sa v básňi Cirillo-Metodiaďe a inďe pripomínajú, boľi tito:BABA, BABA JAGA, JAGABABA, JAHODOBABA, JEŽIBABA, JENŽIBABA: Bola strašľivéj podobi, visoká, chudá, s kosťeníma nohama. Mala biť bohiňa vojni; podla iních pekelná bohiňa, anebo snaď ľen čarovňica a striga. Že seďela v železném mažári, v ruce prut držala; a keď sa vozila, drahu za sebú metlú zavlékala. Aj babi a bosorki že na metľe aneb ohrabľe létajú ven komínem.BELBOG, BELBOH: bílí aneb dobrí boh, ščasťá a všeckého dobrého póvod a davač. Pri hrách a veselosťách mu obetovali.BES: od besu aneb besnosťi, vsťeklosťi tak volaní. Obecné méno zlého ducha; i jemu obetovali. Viobrazoval sa jako cap, Vlkolákovi podobní.BOBO, BOBÁK, BUBÁK: božek aneb zlí duch hroznéj postavi, kterím običajňe ďeťi strašá. Jemu podobné sú u Belohorcov Kuba a Škromaška, strašidla. Od Bobo povstalo slovo bobona, povera.CHÁSOŇ, JASEŇ, JESEŇ: jasní boh slnka, u Rímanov Phoebus. Viobrazoval sa v podobe mláďenca ze žárú okolo hlavi.CHVOR: u Grékov Typhon; spósoboval veter.ČERNOBOG, ČERNEBOG: černí zlí boh, čert. Obetovali mu ve smutních príhodách krvavé obeti.ČERT, ČART, ČERNOBOG: zlí duch, už pred kresťanstvom Slávom známí.ČUR: bol to, čo u Rímanov Terminus. Mal pod ochranú medze; a predstavoval sa v podobe okresaného kameňa na medzách; medzňík. Kdo ho na iné místo postavil, a medze tak premeňil, mosel ho po smrťi nosiť.ĎAS: zlí boh, kterí ďesil a strašil.DAŽBOG, DAŽBOH, DAŽBA: boh prízňe a ščasťá. Ščastľiví ľudé za jeho vnukov držaní bívali.ĎEVANA: bohiňa hájov; Diana u Rímanov.DIBLÍK: mala biť Vesta.ĎIV: v podobe ptáka, škrekem ňeščasťí oznamoval, jako kuvík póťíkáňím anebo pes viťím smrť.ĎONĎA, ĎUNĎA, DINDA, DIDA, DODA, ĎEDKO, DOD, DID, DIT: boh láski; u Grékov Anteros. Sin Ládi a brat Lela. Dosaváď známá je najstarodávňejšá, slovenskím pannám oblúbená, peseň z ihrú: Hója, Ďoňďa, hója! Poslala nás královná: Hója, Ďoňďa, hója! atď.DRAČICE: to, čo Lúťice.HENIL, HONILO: boh, kterí s paľicú nad lichvú a nad hospodárem strážil; mal chrám a kňaza.KIKIMORA, MORA: strašľivá potvora, která v noci ľuďí na prsách cuclala.KOLADA, KOLJADA, KOĽEDA: boh slavnosťi a pokoja; u Rímanov Janus. Ďňa 24 prasinca svaťili ho spevmi, hrami a tancami, čo sa nazívalo koľeda. Od téjto predkresťanskéj koľedi včilajšá novoročná koľeda pochádzá, Slovákom známá, která u iních národov tuším v običaji ňeňí.KORŠ, KORŠA, snaď aj KARAS: boh zbožá, jédla a piťá. Predstavoval sa nahí a tlstí, seďící na prevráťeném suďe, s korunú s chmelu; bol to, čo Bacchus.KOŠČEJ, KAŠČEJ, KOSTĽIVEC: veľkí a strašľiví lúpežník. Krádal panni a ňevesti, které do svích očarovaních hradov nosíval.KRT, KRODO, SITIVRAT: boh času, Saturnus, Kronos. Predstavoval sa jako starec z holú hlavú, bosíma nohama, stojící na veľkéj ribe, dlhé rúcho plátením pásem mal sťáhnuté, v ľevéj ruce držal koľeso, v pravéj nádobu, ovocím a kvíťím naplňenú.KÚPALA: boh zemskích plodov, to, čo Pomona u Rímanov. Svaťiľi ho pred samú žatvú na najdlžší ďeň. Večer ohňe zakládali, preš ňe skákali, spívali, tance a ihri vivádzali. Odtáď pochádzá dovčil običajní oheň, vajanovo, vajanok ňekďe nazvaní, kterí večer pred naroďeňím sv. Jána Krsťitela mladá chasa preskakuje pri speve a radostném pľesáňú. Ďeťi místami nad tím ohňem opalujú podzemskí bez, a domov ho nosá, ačkoľvek sami ňeveďá načo. Asnaď ňekdi verili, že ňedopúščal bosorkám domu uškoďiť. Že aľe Belohorci, kďe najvác konopí sejú, pri preskakováňú predmenovaného ohňa jedni druhích ze smíchem k visokím skokom ponúkajú, abi veľké konope narostli; a keď ňekterí má malé: temu iní též ze smíchem povedajú, že zle, ňevisoko pres oheň skákal: ňeukazuje-ľi na to? že slavnosť táto s pohanskéj običaje vzatá je; kďe asnaď ti, kterí najviššej pres oheň ke cťi boha rozložení skákali, hojňejšú od ňeho úrodu obsáhnuť dúfali.LÁĎA, ĎEVA, ŽIŽĽILA, PRIJA: Venus; bohiňa láski, manželstva a radosťi. Viobrazovala sa v postave nahéj, najkrásňejšéj ženi, aneb panni. Oči mala bľiščícé, pohrávajícé, plné vďaku, líca červené, ťelo od sňahu belšé, vlasi zlaté, dlhé, až do koľen sahajícé, venec anebo korunu na hlave, z mirtu rúžami prepľetanú; v usmívajících ustách rúžoví puk držala, z nútra od srdca vichádzal prúh anebo horícá fakla, v pravéj ruce tri zlaté jablčka, v ľevéj gulu, na kteréj sa celí svet, slnko, ňebe, zem a more predstavovalo. Stála na zlatém vozi, ve kterém dva bílé holubi a dve labudi zaprahnuté boli. Od zadu stáli tri nahé panni, Milostki rečené, jedna ke druhéj chrbátami obráťené, a jablčko si podávali. U iních Slávov na ňekoľko ináč sa viobrazovala. Najobzláštňejší a najkrásňejší chrám mala v Ďevíňe, v Ňitre, v Brňe, a v Holomúci. V Brňe dosaváď stojí kostel sv. Petra a Pavla, v Holomúci sv. Blažeja na tom istém mísťe, na kterém ňekdi chrám Ládi stál. Od Ládi u kresťanskích Slovákov pošla prezívka na rozpusťilé ženi: lajda, lojda.LEL, LELO: boh láski, sin Ládi; Amor, Cupido, Eros. Odtáď u Čechov ľelkovať, lelki pásť, obzírať sa, a u Belohorcov asnaď trúľeľek, ňetopír; odtáď pošla též prezívka na mužskích: lalo.LEŠI, LJAŠI: srstnatí bohové lesov (Vlkolaci); Satyri, Fauni. Bívali v hustích lesoch, ľuďí strašiľi, s cesti zvádzaľi, a ve svojích jaskiňách ščegľeňím jích moriľi. Brávaľi matkám ďeťi, a mesto ňích své jím podstrkaľi; a tito že boli vždicki malé. Podobní jím bol Moruš a Kikimora; pásľi též pilňe po ženskích.LETŇICA, Latona aneb Letho.LÚŤICE, DRAČICE, TASANI, Furiae: pekelňice, které duše zemrelích trápili.MÁTOHA, MOTOĽICA, strašidlo.MEROT: Pluto.MOKOSLA, MOKOŠ: bohiňa déžďa.MORA, DAV, GŇAV, SEDĽISKO: potvora, která v noci ľuďí gňávila. Viď Kikimora.MORENA, MARANA (zrov. indické Marana, smrť): bohiňa smrťi a zimi. Od téjto Moreni aneb smrťi póvod má smrtná ňeďela, na kterú ďevčence Morenu ze slami aneb s kusa dreva v ňejakú starú šatu obľečenú ráno do vodi, najvác do potoka, hádžú a topá. Ňekďe okolo Váhu na vozíku ju vezú do Váhu; utopíce ju chitro bežá do ďeďini, a komu vozík ten na strechu vihoďá: mosí jím dať volačo zajesť. Najmenšé ďevčence na kvetnú ňeďelu po vikonaních božích službách pred poľedňom nosá nové leto, majíce na razsoškách vence a stuški navešané; dom ode domu choďá pod oknami spívajíce sv. pesňičku: Poďekujme Pánu Bohu atd.MORUŠ, snaď aj MARAS, MORUŠI: ľesňí božkové, Fauni, anebo snaď toľko, čo Incubi.ŇEHODA, ŇEPOHODA, viď Pochvist.ŇEMIS, ŇEMISSA: v postave muža ze štirmi paprškí na hlave, a krídlom, na kterém holubica z rozťáhnutíma krídlama na bruchu ľežala; mala biť spolu aj ženská. Nemesis.NIA, NINVA: podla jedních Proserpina, podla druhích Dis, Pluto, strážňica pekla, a duší zemrelích.NOCENA: toľko, čo mesác, luna, že v noci svíťí.OHLAS, OZVENA: duch skalní neb ľesní; Echo, kterí sa ve skalách, hájoch atd. ohlasoval, a ľuďom posmíval.OSLAD, USLAD: boh hodov a hosťin.PAROM, PERON, PERÚN; indic. Brama, Brahma: Najvišší a najpredňejší boh, Rímanov Jupiter, Grékov Zeus, pán všehomíra, vládar hromu a bľesku, boh práva, pravdi, a pomstvitel ňespravedelnosťi; že hromem pere, odtáď nazvaní Perún, anebo snaď aj Hrom u ňekterích Slovákov. Často sa do včil spomíná obzlášť pri preklínáňú: Paromova strela, Parom ťa vzal, hibaj do Paroma, to je paromská robota, paromskí človek, bol bi to Parom, u Paroma, do Paroma, Parom po ňem, kího Paroma si urobil atd. Pripisovalo sa mu, že spósobuje mračna, búrki, bľeski, déžďe, kameň aneb krupobiťí; že všecki prípadnosťi ňe od osudu, aľe od ňeho závisá. Posvaťené mu boľi háje, obzlášť dubi, dúbravi. Na obetu mu dávali volov, bujákov, jalovice, kozlov a ovce. V boji, v ňemocách a iních ňebezpečenstvách obeti mu slubovaľi; keď ščastľivo s ňích višľi, čo slúbiľi, obetovali; a veriľi, že tú obetu život svój vikúpiľi a spasiľi. Stál strašľiví na stlpe v mužskéj postave jako z rozpáľenú tvárú, s korunú na hlave, z dlhíma nadstaveníma ušama, v obuve na nohách, jednu nohu mal na cingačce aneb zvonci postavenú, v pravici držal širokú radľicu červenú a jako rozpáľenú, aneb ohňiví kameň hromu podobní, v ľevici žeľeznú kopiu, s kteréj koňec visícéj zástavi ľeví bok mu zasahal. Žeľezo to rozpáľené slúžilo ku preukázáňú pravdi: nebo vinovatí aneb v ňečom zlém podezrení skrze dotknuťí toho žeravého žeľeza ňevinnosť svoju dokazovali. Táto radľica svedčí, že bol boh aj polného hospodárstva: skusováňí vinních skrze rozpáľenú radľicu, čo od ňeho pochádzať malo, a od jeho radľice volalo sa pravda, že bol i boh práva, pravdi, a pomstvitel ňespravedľivosťi. Kterích žeravé žeľezo ňepáľilo: držaní boli za spravedľivích; ináč kterích popáľilo, za vinnovatích a pokuti hodních. Do luhu jeho ohraďeného schádzal sa ľud ňe ľen k obetám, aľe i k súdom, které kňaz ze staršími tam držal. Do pitvora ňikdo ňesmel vestúpiť; ľen sám kňaz a ti, kterí obetovať chceli, anebo kterí v ňebezpečenstve smrťi postavení boli; tím sa ňeodepíralo tu utočiščo. Ke cťi jeho z dubového dreva oheň ustavičňe ve ďňe i v noci horel; a kňaz ku prikládáňú na oheň ustanovení, jestľi z ňedbanlivosťi jeho sa prihoďilo, že oheň zhasol, pokutú smrťi trestaní bol. Ňekterí od Perona aneb snáď od skráťeného jeho ména na Pron, Prono ména mest Šopron, Vespron v Panónii odvádzajú.PIKULÍK: pekelní, zlí boh. Ze zemi viľezal. Odtáď: naraz viskočil, jako Pikulík. Nosil pokladi, panoval nad mrtvími, ďeťi strašil. Všecko zlé od ňeho pochádzalo.POCHVIST, POHVIZD, ŇEPOHODA, ŇEHODA: zlí, škaredí čas, povetrí, intemperies.POHODA: pekné povetrí; u Rimanov Aura. Boh jasních ďňí a jasnosťi.POĽEL: boh manželstva, Hymenaeus, sin Ládi. Ňeňí grécki Pollux, ako též brat jeho ňeňí Castor.POLUDŇICA, POĽEDŇICA: zlí duch, o poľedňi strašící. Povedá sa: o pravém poľedňi tam straší.PORENUT, PORONUT, POROŇEC: mal štiri tvári, pátú na prsách. Že mal biť boh plodu v živoťe maťerinském, a že vístupki manželské trestal; aneb snaď bol to, čo Prove.POREVÍT: boh vojni, mal pať hlav; bolo asnaď ľen iné méno a viobrazeňí Svatovíta.PROVE, PROVO, PRON, PRONO: viobrazoval sa v podobe starca, v ruce mal žeľezo, které jako radľica vizíralo, v druhéj kopiu, a na ňéj zástavku, na hlave korunu, uši dlhé, ľevú nohu opretú na zvonci. Bol boh práva, pravdi a spravedelnosťi. Do svaťiňe jeho ňikdo ňesmel veisť mimo kňaza a teho, kterí obetoval, a kterí utočiščo hľedal. K jeho cťi horel oheň z dubového dreva od kňaza opatrovaní; a kňaz, pre kterého ňeopaternosť bol bi zhasel, smrťú bol trestaní. V posvatném jemu luhu držávaľi sa súdi od kňaza a starších. Mal biť vlastňe asnaď to, čo Perún skráťením ménom, ľen z malú premenú ináč predstavení a cťení, jak sa z jeho viobrazeňá poznává.RADOGOST, RADEGAST, RADGOST, RADHOST, RADOŠŤ: boh hosťinstva, které u Slovákov svaté bolo, najvác ze všeckích národov medzi ňimi panovalo, a vždi rádi boľi s príchodu hosťov. Viobrazoval sa z levovú hlavú, s poďivného kovu korunú, na hlave seďelo ptáča z rozťáhnutíma krídlama, aneb hus neb labuť, na prsách pridanú mal černú hlavu bujáka, kterú pravicú podpíral, v ľevici obuch aneb sekeru držal. Ňedaleko mal nádherné lože a postel k odpočinuťú. Mnohé obeti sa mu konali, jako i hodi a dari prinášaľi. Mal veľkého vraného aneb černého koňa, kterého ľen sám kňaz opatroval, a iní žádní na ňeho visadnuť ňesmel. Kóň tento slúžil k hádáňú o budúcích vecách. Cťen bol obzláštňe na Radhosťi (Radosťi) od ňeho nazvaném ve včilajšéj Morave na slézskích a uherskích hraňicách, kterí k paťe Tatrí dosahá; kďe mal znameňití chrám a luh posvaťení. Najvatšá ze všeckích slavnosťí, která sa Radogostovi vikonávala, a pri kteréj odpoveďi sa vihľedávali, bola tá, čo po rovnoďennosťi ľetnéj na prvé ďňi pripádala: v kterú z ďaľekích míst mnoztvo ľudu na tú horu sa schádzalo, a Radogostovi bez počtu k obeťe volov a ovce zabíjalo, pozatím po vikonaních obetách a pobožnosťách tri ďňi skvostňe hodovalo, pri húdbe kratochvíľilo, poskakovalo, radovánki a ihri védlo; a takúto slavnosťú víťaztvo od Radogosta, kterím též vládať mal, obsáhnuť žádalo. Obetovali mu též, keď sa ščastľivo z vojni navráťiľi. Ano aj po vivráťeňú modľi, chrámu a luhu v ten čas, na kterí u pohanov predmenovaná slavnosť sa začínala, toťižto od sv. Jána Krsťitela na pripomenutú horu súsední Moravci, Sľezáci a Slováci ve veľkích zástupoch sa schádzaľi, a podla starodávnéj pohanskéj običaje, bez všeckéj predca poveri, kratochvíľiľi, skákaľi, tancovaľi za celé štiri tídňe ve sváteční a ňeďelní ďeň; a tím poskakováňím pohanské náboženstvo potupovaľi, jemu sa posmívaľi, a víťaztvo nad jeho potlačeňím prospevovaľi.RARÁŠEK, RARÁŠÍK, RARACH: čert, zlí duch, kterí veter robíval. Do včil sa povedá, keď ňekďe na smetľisku veter sa naráz podvihňe a schiťené smeťi dokola točí: že sa to Rarášek hore zdvíhá aneb viľetuje. Dopomáhal ke ščasťú, vác aľe k ňeščasťú. Včil običajňe znamená čerta; tak prísloví: Čert ňespí, ináč sa vislovuje: Rarášek ňespí. Strašá s ňím též ďeťi.RUSÁLKI: bohiňe vod, rék a potokov; Nymphae Najades a Potamides, ináč skoro to, čo Viľi. Mali zeľené rozpustené vlasi, najvatšú radosť v hinčováňú na stromoch nad potokí. Svátki jím ke cťi volaľi sa Rusadla. Odtáď u Slovákov svatodušné svátki aj Rusadla sa nazívajú preto, že zvestovateľi kresťanského náboženstva u pohanskích Slovákov ňe docela jích rušiľi, abi tak pohanov od kresťanstva ňeodplašiľi; aľe ňekteré ména svátkov pohanskích zadržovaľi, kresťanské však viznamenáňí a zmisel jím podkládaľi: a že Rusadla o tích časoch sa slávili, o kterích u nás svatodušné svátki: méno Rusadel na tito svátki preňésľi a zadržaľi. Tak též Turice ano aj Letňice tito svatodušné svátki sa volajú. Zrov. Svatovít. S téj príčini dosaváď sa ďňi a svátki pohanské ména majícé nachádzajú, k. p. Hromňice od Hroma (Paroma), Smrtná ňeďela od Moreni, Turice od Tura, Letňice od Letňice atď.SEJA: bohiňa sejbi.SEMEŇÍK: boh zbožá.STRÍBOG: boh vetrov, kterí boľi jeho vnuci.SÚĎICE (Suďički), Parcae: bohiňe nad životem ľudskím právo majícé.SVATOVÍT, SVANTOVÍT, SVATÍ VID, SVATOVID (Vitislav) a ináč rozľičňe od míst, na kterích cťení bol, jako též podla rozďílnosťi nárečá, menovaní: Herovít, Karevít, Rugevít atď. Mars, Mavors, aneb aj Apollo ozbrojení. Bol najpredňejší po Perúnovi, boh siľi, vojni, pokoja a víťaztva; predpovedal budúcé veci. Modla jeho veľičižná každého najviššého chlapa previšovala, štiri hlavi na štiroch krkoch mala, abi ju ze štir stran viďeť mohli. Bradu mal sčesanú, ostrihané vlasi, v pravéj ruce rozľičním kovem ozdobení roh držal, kterí kňaz jeho každí rok vínom naplňoval, a s ňeho nasľedujícého roku hojnosť úrodi predpovedával, v ľevéj lúk aneb kušu na boku podeprenéj, oďev neb sukňu mal po koľena, nohi bolo vídať na podstavku za rovno zemú. Ňeďaľeko modľi viselo zubadlo, sedlo a iné znaki boztva, jako též veľkí meč s prekrásňe ozdobenú stríbernú rúčkú a pošvú. Blízo chrámu bola stájeň, ve kteréj sa posvatní Svatovítovi kóň (tátoš) choval, kterého žáden iní mimo najviššého kňaza pásť, opatrovať a na ňeho sadnuť ňesmel. Na temto koňovi Svatovít každú noc vibíhal na ňepráťelov, s ňimi bojoval; a abi ľud sa presvedčil, že boh proťi ňepráťelom v noci boj veďe, kňaz v noci na ňem behal, a ráno všeckého ukonaného, zaprášeného a upoťeného zástupu ukazoval, jako bi s pótki prišlí veľkú a ďaľekú cestu bol meral. Hádáňí sa též skrze ňeho vikonávalo. Slavná pocta nasľedujícím spósobem sa vibavovala: Každí rok po dokonanéj žatve čiňilo sa poďekováňí, a spolu prosbi sa dávali za budúcú úrodu od ľudu, ze všeckích stran zhromážďeného; pred chrámem po obetách slavné a nábožné hodi aneb hosťina sa vikonávali. Najvišší kňaz z dlhú bradú a vlasmi (sám ľen proťi všeckéj običaji slovenskéj dlhú bradu a dlhé vlasi nosíval) ďňem pred slavnosťú svaťinu, do kteréj sám toľko vekročiť smel, pilňe zametal; pri čom pozoroval, abi v nútri ňedíchel, a preto do dverí behal si oddíchnuť, abi toťižto smrtelním dícháňím prítomnosť boha ňeurazil. Na druhí ďeň, keď ľud prede dvermi zhromážďení čekal, do nútra vešol, vzatí z ruki modli roh, predešlého roku vínom naplňení, bedľivo prezíral. Jestľi volačo vác z nalétého vína poubívalo: s toho ňeúrodu na budúcí rok predpovedal; a preto ľud napomínal, abi zboží a obrodu pre nastávajícú psotu zadržali a ochraňovali; jestľi aľe sa ňeumenšilo a ňevivetrilo: hojnosť na poľi prorokoval, a prítomnú úrodu ščedro požívať kázal. Potom staré víno ku nohám boha na obetu vilél, prázní roh čerstvím zase naplňil, zavdáňím a pripiťím modlu ucťiv sebe, obivatelom a celéj krajňe zdraví, budúcé víťaztvo, hojnosť a všecko dobré horľivími modľitbami žádal. Po dokonanéj prosbe priložení k ustám roh chitro stajním dúžkem vipíjal, a znovu nalétí vínom bohovi do pravice postavil. Koláč též madem zarobení a tak veľkí, že postave chlapa sa rovnal, obetovaní bol; kterížto koláč kňaz medzi seba a medzi ľud položiv, pítal sa, zdáľiž bi ho prístojící viďeli; tito keď odpovedali, že koláč ňe aľe kňaza viďá, žádal, abi aj na rok tak veľkím koláčem zakritého viďeť ňemohli, čím ňe zlé sebe aneb ľudu, ale budúcéj žatvi hojnosť prosil; a koláč jako boží dar k zeďeňú rozdal. Slováci povčil chléb boží dar nazívajú. Potom ménom Svatovíta: vítaj, vítaj, prítomní zástup vítal a pozdravoval. Obeti, dari a korisťi, pre boha priňesené, zebrav držal nábožné naučeňí, a dlhú rečú ku pilnému boha cťeňú i ku rádnému obetováňú napomínal, a za všecku poctu istú odplatu a zvíťazeňí sluboval. Pozatím ostatek ďňa v hodováňú obetovaného massa, v piťú a v ihrách strávení bol. Pri kterích hodách strízľivosť zrušiť za nábožné a za dobré sa pokládalo, zachovať za hrích. Iné též krem téjto pres rok obeti Svatovítovi sa vikonávali, obzlášť keď z rozľičních končin prespolní z darmi a obetami odpoveď a v ňeščasťú pomoc od ňeho jakožto učinľivejšého v odpoveďách žádať sa schádzali; jako též v čas nastávajícéj vojni, a po ščastném téjto skončeňú. Nazdávajú sa ňekterí, že bi vítáňí u Slovákov običajné: Vítaj, vítám ťa, od Svatovíta, a pozdravováňá ľudu od najviššého kňaza pri obetováňú temu bohu užívaného pochádzať malo, že sa ze zdravá jakožto od Svatovíta prátého ťešili. Nekteré chrámi jeho aneb božňice, na stlpoch stojícé, s červenú, ňepremeňitedelnú od déžďa barvú, rozľičními rezbami ozdobené, mesto sťeni maľi rozvesené plachti a oponi, krásňe barvené, které v čas veľkéj slavnosťi odestrené bívali, abi ľud boha viďeť mohel. Arkonskí neb orekundskí Svatovít na ostrove rujenském neb ranském mal tristo koňov a toľko ozbrojeních bojovňíkov, na ňích válčících. Zástava Svatovítova bola znameňitá, v Arkoňe stáňica nazvaná, veľká, prekrásňe barvená, a v čas vojni nade všecki iné modľi vatšá a svaťejšá: nebo keď ju kňaz do vojni ňésol: pod ňú idúcí právo maľi všecko robiť, zákoni prestupovať, mesta oblupovať, ano aj oltáre a modľi rúcať a páľiť. Hádáňí o budúcích vecách bílím koňem Svatovítovi posvaťením sa konalo. Keď vojnu proťi ňepráťelom chceli vésť: pred chrámem tri radi kopií kňaži do zemi kládľi: v jednémkaždém dve napríč spojené zarazeními do zemi hrotami, v rovnéj ďáľi jednu ode druhéj, postavali. Ke kterím kňaz, napred modľitbu vikonav, posvatného a ostrojeného koňa od pitvora privádzal. Jestľi kóň pres nachistané radi kopií napred vždi pravú nohú prekračoval: za dobré znameňí slúžilo, a na ščastní vípad boju zmerovalo; jestľiže aľe ľevú ľen ráz napred zdvihnuv prešol, zlí vípad znamenalo; a preto víprava do vojni odložená bola. Koňečňe žebi Slováci, kresťaňi učiňení, do modlárstva sa navráťivše ze svatého Víta mučedelňíka, kterí za časov Diokleciana trpel, učiňili Svatovíta a jako boha cťiľi: ňeňí ľen aňi k víre podobné. Podobňejšé k víre je, že zvestovateľi kresťanského náboženstva u Slovákov, mesto rovnozvukého Svatovíta, kresťanského mučedelňíka svatého Víta podložiľi; aľe kresťanskím spósobem ho cťiť učiľi: abi jích tak s pohanstva snadňejšéj ke kresťanstvu privédľi. Toto aj v ménách svátkov čiňívaľi, jako víš pri Rusálkach je praveno.SVETLONOSI, SVETELKA, BLUĎIČKI: že ľuďi ku zablúďeňú do barin a bahen vedú.ŠKRÁTEK, ŠKRATA: domoví božek, hospodáríček; Lar, genius domesticus. Odvracal zlé ode domu, a dobré zaopatroval. Čásťku večere mu zaňechávali, čo ňezedli; a že sa, keď misi viľizoval, zapískal, odtáď povstalo: zaškrátaní, zapískaní jako škrátek; a na zamazaného na hube: ti škrátek.TASANI, TASSANI; viď Lúťice.TRAS: od traseňá, boh, kterí strach a traseňí ľuďom naháňal.TRIGLAV; boh s tromi hlavami, Indov Trimurti: Panoval nad povetrím, zemú a vodú, podla iních nad ňebom, zemú a peklom. Mal tri hlavi na jedném krku, zastrenú tvár, abi zlosťi ľudské ňeviďel, na hlave venec jako korunu, v ruce držal mesác; mal posvatného vraného koňa; mala biť aľe spolu aj ženská.TUR, TOR: boh vojni; odtáď i tábor pochádzá, a tovariš ve vojně (bojovňík). Svátek jemu ke cťi sa volal Turice; toto méno svátku na svatodušné svátki preňesené dovčilka u Slovákov trvá.VEĽES, VOLOS: boh lichvi, kterú ochraňoval. Bol chlpatí, húdbu nadevšecko miloval. Rímanov Pan.VESNA, PRVOSNA: bohiňa jara.VILA, VIĽI: Nymphae; krásné, bílé panni. Bívali v horách, skalách a hustích hájoch, mali dlhé v behu létajícé vlasi, bílé rúcho a plachti. Ňikomu ňeubľižovali, kdo jím dal pokoj; kdo jím uškoďil: teho buď postrílali, buď tak dlho v tanci vrťeli, až dušu vipusťil.VLKOLÁK, VLKODLÁK: snáď Faunus Rímanov. Včil znamená človeka na vlka premeňeného, kterí ľuďí dáví a mrtvích vicecává, Vampyrus; ináč hltavého, ňesitého človeka jako vlk. Podobní mu skoro boľi Leši, Moruš, Kikmora a Mora.VODNÍ MUŽ, VODŇÍK: má zeľené vlasi a rúcho, obuté boti, behá po vodách, víská, z ľevého boku mu vždi kapká, vábí do vodi ľuďí, obzláštňe ďeťi, rád sedá na brehu a pod kopami sena, kďe si pri mesáčku boti zešívá. Na zemi ňemá veľkéj vládi; ve voďe všecko do hlbočini vťahuje.ZEMARGLA, SAMARGLA, ZMRZLA: bohiňa zimi; mala bílé rúcho ze sňahu.ZMOK, ZMAK, ZMEK: božek, kterí peňáze a iné veci ľuďom nosíval. Predstavoval sa jako zmoknuté kura z dlhím krkem a nohama, anebo jako oheň, neb horícá roztrhnutá reťaz v povetrú.ŽIVA, ŽIVENA, ŽIVOŇA, ŠIVA, u Indov Šiva, Ceres: bohiňa života, všeckéj úrodi a živnosťi. Ňe všaďe sa jednako viobrazovala. Ňekďe bola nahá, vlasi spusťené až po koľena sahaľi, na hlave mala venec, v pravici jablčko, v ľevici hrozno; inďe laľiu pri ustách; inde zase predstavovala sa v rúchu, na hlave držala nahé chlapča a v ruce hrozno; ňekďe aj od poľi prioďátá, v jednej ruce klasi a druhéj kvíťí majícá.Ména: DOBROPÁN Mercurius, HLADOĽET Saturnus, KRÁLOMOC Jupiter, SMRTONOS, LÁDOŇ, Mars, pohanom ňeznámé, sú teprv od Kľena Rozkochaného Slováka na počátku štrnástého stoľeťá vimisľené, a od hvezdárov prijaté; tak též i KRÁSOPAŇI Venus atď. Podobňe ména: MIĽEK Amor, MILOSTKI Charites, MUDREŇA Minerva, VODOŇ Neptunus, UMKA Musa, Viňkiňe Bacchae atď. sú ľen od novejších básňíkov tak preložené.Krem víš menovaních bohov a božkov Slováci zbožňovali ešče réki, potoki, jazera, háje atď. a duchom jejích obetovali; pri kterích obetách a hádáňí a prorokovaňí sa konalo. Jastrábi, obzlášť sokoľi, boľi u ňích bohom posvatní ptáci. Svatovítovi bílí, Radogostovi černí kóň, Černobogovi aľe tátoš, poďivní v behu a skoku.Chrámi običajňe stáľi na kopcoch; napred boľi ľen s krovu a strechi na stlpoch postavenéj a ňepremeňitelními barvami zalíčenéj, která modľi pred zmoknuťím chráňila. Potom sa jím pridali mesto sťen rozvesené prekrásňe barvené plachti, koňečňe sťeni z dreva. Bívaľi rozľičními vipuklími rezbami z venku i z nútra ozdobené, običajňe trojrohé neb štvororohé ano aj osmorohé. Chovali sa v ňích pokladňice obetovaních na chrám peňazí, jako též v čas pokoja vojanské zástavi; bívaľi ohraďené, okolo anebo pri ňích posvatné luhi a dúbravi; kterích jako aj iních posvaťeních stromov sekera sa ňesmela dotknuť. V hájoch tích ve chládku posvaťeních dubov súdi a práva sa vikonávali, radi též o vážních vecách držali. Koňečňe chrámi v tak veľkéj vážnosťi u Slovákov boľi, že i v ňepráťelskích krajnách poškvrňiť sa jích obávaľi.Sluhové bohov kňaži, jedni viššého, druhí ňižšého rádu, vedla znameňitosťi bohov, ve veľkéj vážnosti bívaľi u ľudu pre svoju múdrosť, učenosť a vikonáváňí obradov pri božích službách. Mali právo dlhé bradi nosiť, núter do svaťini chrámu vchádzať, a v čas prinášáňá obet seďeť. Prebívaľi pri chrámoch, v posvatních luhoch a dúbravách, pri stromoch a stuďenkách v malích chalupkách. Živiľi sa obetami, které sa jejích bohom prinášaľi. V posvatném háji ze staršími z ľudu súdi vikonávaľi, radi o obecné dobré védľi, v ustanoveňú pokoja a uzavreňú vojni prední hlas maľi, sami do vojni a do boju choďívaľi; boľi též lekári ľudu, nade všecko aľe učiteľi a obetňíci (žerci od žertvi, obeti). Priňesené obeti prijímaľi sami, bohom obetovaľi, a všecki náboženstva tíkajícé sa veci v dobrém porádku držali. Hádaľi o budúcích vecách s posvatného koňa, z letu a ze spevu ptákov, s toku vodi, z dímu, z vetra, s postretnuťá zvírata a z jeho kriku, ze sna, z hvezd atď. K ňím patriľi aj speváci, veščci, poskakovači, čarovňíci, černokňažníci, navazači (črevopravci), ptákopravci, hadači, začitovači, snári, vikladači, ano aj bosoráci a veščice atď. Najvišší arkonskí kňaz Krive, Krevín, vatšú moc si než král privlastňil; bez jeho privoľeňá aňi vojnu vésť, aňi pokoj učiňiť sa ňeopovažovali Rujenskí.Obeti v istích i ňeistích časoch sa vikonávaľi na horách, skalách, v hájoch, pri posvatních lipách a iních stromoch. Obetovali aľe voli, jalovice, capov, ovce, hid, koláče, víno, madovec, pivo, ano že aj ľuďí obzlášť zajatích, prvoťini úrod, (obžin, obžinki) madu a múki (pražmu). Obeta ňebívala docela spáľená, aľe z vatšéj stránki obetujícím rozdaná a od ňích strovená. Každí okolo obet išel, bohom slávu spíval a hučal; ano aj keď odchádzal, ešče zavískel. Po dokonanéj vojňe a po obsahnutém víťaztve obetovaľi bohom zbroj ňepráťelov a časť nadobitéj korisťi. Dávali též v súmraki bohom jesť pod posvatné stromi. Spevári pri obetách spívaľi, a spolu pritom na nástroje hráľi a húdľi; pri obetách sa aj veščbi a hadactva konali.Najstarodávňejší Slováci mrtvích pálívaľi na hraňicách. Ženi po smrťi mužov svojích ňechceli biť živé; aľe s ňimi na hraňicách, jako u Indov, páľiť sa dávali. Oheň, čím slavňejší bol pohreb: tím vatší a dlž sa kládel, ňekdi za dva, za tri, za ďevať ďňí bez prestáňá horel. Na hraňicu koňa, zbroj, rúcho a iné mrtvému milé veci, jako též i obeti hádzali a páľili. Taká obeta pri mrtvém, k uspokojeňú bohov ťemních vikonávaná, volala sa trizna. U nás kus pola, kďe ňekdi háj stál, nazívá sa Triznová. Okolo hrobu choďili, veľkím hlasem kričali, šati rezali, bradi strihali a na hraňicu metali. Popol zebírali do popolňice najvác hľiňenéj, na spósob dvojušatého hrnca vizírajícéj, jaké sem i tam sa našli. Zakopávali jích do zemi; a znameňiťejším ňekdi kopec zemi anebo kameňá na ňe nakládli, čo sa volalo hrobla. V pozdňejších časoch mrtvích do čistích šat oblečeních pochovávali v horách, hájoch a poľách. Dávali jím pod hlavu pecen chľeba, lahvicu vína, jaké v blaňe, že drevo zhňilo, na spósob vajca bez škrupini sa našlo od hrobára. Dávaľi jím též do ust anebo do ruki peňáz, čo do ňedávna ešče místami čiňili. Práťeľi do treťého dňa, ženi ale do tricátého pri hrobe mrtvého muža naríkali. Pri odchádzáňú od hrobu zem pres seba, ňeozírajíce sa, hádzali. Po pochováňú vikonávaľi sa pohrebné hodi, kar nazvané, kterí dosaváď místami, obzlášťňe u možňejších, je v običaji.

Holly_Bajoslovi-pohanskich-Slovakov.html.txt

1Kto milości nie zna, ten żyje szczęśliwy,i noc ma spokojną i dzień nietęskliwy.Adam M.[1]Po smrti Svätopluka Veľkého, roku 894, nastúpili na veľkomoravský trón jeho traja synovia: Mojmír, Svätoboj a Svätopluk.[2]Hneď ako odzneli trúchlivé hlasy zvonov na brehoch Nitry, Moravy a Vltavy, čo sa žalostne rozliehali nad Svätoplukovou smrťou, už sa po Nitre rozzvučali zvuky nové; neboli to tóny smútku a žalosti, ale radosti a plesania. Ten hlboký žiaľ zatienili nové nádeje a nové radosti. Kráľoviči, mladí Svätoplukovci, nastupovali do vlády a na trón svojho slávneho otca. Na ohromnej slávnosti, akú Nitra ešte nevidela, prijímali sľub vernosti svojich národov a sami skladali prísahu, že budú bdieť a starať sa o slobodu a šťastie zdedených krajín.Veľkoleposť a nádhera na tejto slávnosti boli nevídané a neslýchané. Na zvýšenie a povznesenie lesku použili všetko. Všetci páni a bohatieri, všetka sláva a krása ich hradov a dvorov zúčastnila sa v celej svojej nádhere na tejto prepamätnej slávnosti. Najkrajšie panie a panny žiarili po boku svojich pánov, otcov, bratov alebo príbuzných a zvyšovali radosť kráľovského dňa. Veľkomoravská ríša stála mocne ako velikánsky obor; hranice mala ohradené a chránené; vnútri aj za hranicami blýskala sa mocou a slávou, bezpečnosťou a slobodou. Nepriatelia sa desili, priaznivcov a priateľov veľmi tešila mohutnosť Slovanstva. V takomto stave zanechal kráľovstvo svojim synom Svätopluk Veľký. Prekvitali v ňom remeslá, kupectvo, obchody, umenie. Dobré mravy, náboženstvo, duchovná sila vyvíjali sa na vznešenú, radostnú, slávnu blaženosť národa.Ale Svätoplukovým víťazom, čo zostarli pod koruhvami veľkého mocnára a zošediveli v ťažkostiach a útrapách vojnovej statočnosti, stvrdli v hluku víťazoslávy, týmto víťazom zo Svätoplukových časov sa nepáčila celá nádhera tejto slávnosti. Nebolo to podľa ich hrdinskej mysle, tušili v tom prejemnelosť a zoženštenosť nedôstojnú synov otca vyskúšaného v bojoch. Ich srdce bolo skľúčené očakávaním žalostných časov. Ich meče otupievali a hrdzaveli rozvešané a poukrývané v pošvách a nové pokolenie nechcelo počuť ich hlas…O niekoľko týždňov po nitrianskej slávnosti sedela vo svojej sieni na velehradskom hrade Drahomíra, jediná dcéra a jediné dieťa velehradského vladyku[3]a upokojovala si dušu srdcu blízkymi spomienkami; lebo aj ona sa s otcom zúčastnila na kráľovskej slávnosti. Na celej slávnosti bola vari jediná, čo okom duševným merala túto udalosť a všetko, čo videla a pozorovala, prirovnávala k vlasti a k jej sláve. Sediac teraz pri obloku, zalietala havraním ohnivým okom do utešenej velehradskej doliny a mysľou zotrvávala na výslní blaha a šťastia svojej vlasti. Pohľad na krajinu, čo sa rozprestierala pred jej očami, na mútnu hladinu Moravy, na jej kvetnaté brehy, na lúky a polia posiate kvetmi a bujnými klasmi, na tmavé hory a lesy, na pochmúrne hrady, čnejúce hore k nebu z lona skál ako strážcovia hôr; už sám tento pohľad zmäkčoval dušu a podnecoval myseľ na vyššie myšlienky. Na Drahomírinej tvári spočíval svätý pokoj, aký spôsobuje duch, keď sa vznesie z končín každodenných starostí a pozemských vášní a splynie s myšlienkami svetov vyšších, sveta duševného života. V jej prsiach nebúrila vášeň, jej srdce sa neutápalo v zbytočne lákavých citoch. Jej gaštanové vlasy padali v prstencoch a lokniach po pleciach a alabastrovom krku. Zdalo sa, že pekná tvár predstavuje krotký boj červených ruží s belobou napadnutého snehu; jej pery boli krášliacimi rubínmi pod orlím nosom.„Vlasť, vlasť moja najdrahšia!“ začala v duchu rozjímať, „aká si šťastná, aké sme šťastné my, tvoje dietky, že nad tebou vládol Svätopluk Veľký — mohutný, múdry, spravodlivý. Zanechal ťa v plnej celistvosti a sviežu, mocnú a schopnú užívať ovocie, ktoré on štepil. Pokoj a večná sláva duši jeho!“Skromné slzy ako najčistejšie perly zaleskli sa v očiach spanilej Drahomíry! Jej duša pri každej spomienke na Svätopluka Veľkého pocítila bolesť a žiaľ nad jeho smrťou a zakaždým zasvätila jeho pamiatke slzu žiaľu a vďačnosti. „Ach!“ rozmýšľala ďalej Drahomíra, „smutný osud ti hrozí, vlasť moja! Toto trojenie jednej vlády ťažko prinesie niečo dobré a požehnané kmeňom slovanským. Ctím si vôľu tvoju, ó, veľký panovník veľkomoravský, mocou ktorej si obdaril svojich synov rovnakým právom na trón; ale duša moja nemôže sa zbaviť trápneho tušenia o nešťastnej budúcnosti mojej vlasti. Jediné je slnko, čo zohrieva zem, jediný je stred, okolo ktorého sa všetko krúti, jediné je srdce, ktorým sa do žíl prelieva čerstvá krv, jeden zo Svätoplukových synov mal byť kráľom. V ňom by Veľkomoravská ríša mala slnce i srdce svojho života. Ach a tá vážnosť, to správanie sa, to oko nahor hľadiace, to rameno mohutné, tá celkom kráľovská povaha Mojmíra, najstaršieho tvojho syna, ó, Svätopluk — či to všetko nie je pravý odraz teba? Ó, prečo si nezložil na jeho plecia ťažké bremeno, neľahkú vládu nad Slovanstvom! Ach, že muselo otcovské srdce premôcť hlas kráľovskej opatrnosti!“Takto rozjímala Drahomíra o vznešenom predmete. Vlasť jej bola tým jasným svetlom, ktoré najbezpečnejšie vedie človeka po cestách života, najistejšie ho chráni pred zablúdením na nepravé rázcestie. Jedinou studnicou týchto vysokovzletných starostí a trápenia jej bola láska k vlasti. Pri tomto svetle svojej lásky pozorovala celú kráľovskú slávnosť v Nitre a za pomoci tejto duševnej pochodne prenikla do povahy dedičov veľkomoravského trónu. — Och, nie je — nie je súci na trón takého veľkého kráľovstva ani smutný a zachmúrený Svätoboj, ani náruživý a ľahkomyseľný Svätopluk! — zvolala hlasno Drahomíra a vstala od stola.Tu zrazu nečakaný výjav odvrátil jej myseľ od týchto vecí. Na predhradí a po chodbách Velehradu strhol sa hrmot a behanie. Jej rozpačitosť však ešte vzrástla, keď velehradský hradný strážca ohlásil príchod kráľovičov. Drahomíra sama spytovala svoju dušu zachvátenú a preniknutú akousi bázňou, hoci by bola mala od radosti plesať. Mravy vznešeného veku tých čias totiž vyžadovali, aby dcéry domáceho pána pripravovali hosťom a príchodzím pohodlie, dávajúc dôkazy slovanskej pohostinnosti. Drahomíra sa triasla od rozochvenia, pretože mala teraz splniť povinnosti mravov a vďačnosti a rozmýšľala, ako by najlepšie zachovala česť velehradskej domácnosti.Kráľoviči Mojmír a Svätopluk, teraz už naozajstní vládcovia Veľkomoravskej ríše, prišli na Velehrad. Čo bolo vlastne príčinou, že obaja Svätoplukovci prišli na Velehrad v takom nezvyčajnom čase, nevedel ani vladyka s dcérou, ani samotné kniežatá. Po tej nitrianskej slávnosti zmocnila sa najstaršieho a najmladšieho Svätoplukovho syna clivota a trudnomyseľnosť. Nikdy necítená túžba opanovala ich srdcia. Predmet ich túžby bol obidvom Svätoplukovcom neznámy, hoci ich obidvoch podvedome vábilo na Velehrad. Obraz Drahomíry, krásnej velehradskej devy, hlboko sa vryl do duší obidvom kráľovským bratom, lebo ona bola najjasnejšou hviezdou medzi všetkými, čo boli na poslednej slávnosti. Ale týmto tajomným túžbam svojich sŕdc kráľoviči neporozumeli. Zamestnávali ich iné dôležité veci, než aby mohli toto pohnutie nových citov skúmať a nazrieť do hĺbky svojho srdca. Aj času bolo málo, aby sa bližšie zoznámili s Drahomírou a bez zábran prejavili svoje city. Navzájom si navrhli zájsť do miest a na hrady v ríši, aby zapudili svoju úzkosť a trudnomyseľnosť a stali sa súcejšími na vedenie svojich prác a povinností. Aký tajomný cit ich na Velehrad doviedol, poľahky sa dá vysvetliť. Bola to trpká radosť a radostné útrapy prvej lásky, ktoré svojou čarovnou mocou premôžu mladistvú dušu junáka a devy a ťahajú ich neodolateľnou prudkosťou k milému predmetu. Šíp lásky k Drahomíre sa zapichol do sŕdc obidvom Svätoplukovcom; a ani jeden o tom nevedel. I nevzdorovali si, keď sa spoločne uberali na Velehrad. Vladyka velehradský ich prijal s nadšením a radosťou ako svojich vladárov.— Statný a slovutný vladyka velehradský, — hovoril rozmarne Svätopluk, vstupujúc do hosťovskej siene, — nám poskytne pohostinstvo na slávnom Velehrade. Či je tak, vladyka?— Najjasnejšie Kráľovské Milosti, ráčte vstúpiť do svojich príbytkov a moja domácnosť vám bude na služby kráľovské, — odpovedal vladyka, uvádzajúc obidvoch do siene.Rozhovor bol sprvu len útržkovitý, hovorilo sa hneď o tom, hneď o inom. Keď sa obrátil na problémy vlastenecké, hneď nadobudol farbu a zaujímavosť. Vladyka velehradský bol skúseným mužom, kedysi videl plnokvetú slávu Veľkomoravskej ríše. Lenže ich rozhovor sa pretrhol, prv než sa väčšmi rozpriadol, keď sa zjavila Drahomíra. Otec uviedol svoju dcéru, ktorá práve vstupovala do siene, ku kráľovičom. Drahomíra vítala kráľovských hostí, prejavila pritom radosť Velehradu nad príchodom slávnych vládcov a zaželala, aby ich boh na slávu a blaho vlasti dlho zachoval.City obidvoch Svätoplukovcov sa teraz vracali k svojmu právu. Ako blčiaci oheň hrozí rozhodiť schránku, čo ho uzaviera, tak horúčosť, roznietená v ich prsiach anjelským hlasom a bleskom Drahomírinej krásy, zmietala ich vnútrom a hrozila prelomiť hruď, v ktorej bola ukrytá taká sila. Obaja teraz mysleli len na to, ako by sa mohli priblížiť k tejto bohyni. Lebo podobala sa práve bohyni so sto plamennými mečmi obrátenými proti tomu, kto by sa odvážil k nim priblížiť. Naproti tomu ich krok bol prikutý k dlážke olovenou ťarchou, jazyk prilepený o podnebie, iba srdce viedlo svoj rozhovor prudkým a horúcim bitím. Vladyka zbadal ich ťažkosti a myslel si, že im príde vhod, keď dcéru odvedie od ich vlasteneckého rozhovoru. No medzitým, čo Drahomíra poslúchla otca a na jeho slová odchádzala, rozviazal sa jazyk vážnemu Mojmírovi a prejavil sa v nasledujúcich slovách:— Nie tak, vladyka! Pre naše vlastenecké rozjímania neodďaľuj svoju dcéru z našej spoločnosti. Vlasť je i jej matkou a ona bezpochyby vlasť svoju miluje. Však je pravda, spanilá, že miluješ svoju vlasť?Drahomíra sa začervenala a slnce, čo práve vyšlo spoza oblakov, ožiarilo jej tvár zanietenú plameňom krásy a sviežosti: a ona tu stála ani anjel z vyšších svetov, čo zletel, aby oblažil zem. A keď sa zmohla na odpoveď, rubínovými perami prehovorila slová, ktoré kráľovičov skrz-naskrz prenikli.— Mať moja, — hovorila strieborným hlasom, — daj jej nebo slávu večnú, vliala tento svätý plameň lásky k vlasti do mojich pŕs a ten má rozohrievať moju dušu naveky.— Výborne! — povedal Mojmír, obrátil sa k vladykovi a pokračoval ďalej: — Krásna duša prebýva v tvojej spanilej dcére, vladyka!— Moja jediná potecha, — odpovedal otec, — v dňoch blížiacej sa mojej staroby; naozajstný odlesk mojej mŕtvej manželky!Svätopluk stál ako bez seba. Všetka hĺbka jeho ukrytej lásky sa teraz zrazu premenila na divú búrku a triasla ním od základu. Oči mu blýskali hnevom, láskou a žiarlivosťou. Triasol sa od zlosti na seba samého, že tých niekoľko slov nevedel povedať Drahomíre sám. Kypel závisťou a žiarlivosťou voči bratovi, ktorý, tak sa mu zdalo, z jeho vlastného srdca vážil, z jeho jazyka bral slová, ktorými sa obrátil na Drahomíru. Medzitým sa Mojmír približoval k Drahomíre, aby s ňou znovu začal rozhovor; to však bolo pre Svätopluka smrteľným bodaním jeho srdca.— Ustúp od anjela, diabolský brat! — rozkričal sa Svätopluk. — Velehrad sa rúti podo mnou do hlbín Moravy, keď musím pozerať na tvoju zradu.Od tejto neočakávanej zmeny v Svätoplukovi všetci zmeraveli. Najmä však Drahomíra sa chvela od bázne a hanby a chcela ujsť zo siene. Ale nový výbuch jeho náruživosti pričaroval ju aj ostatných k miestu bázňou a začudovaním.— Preboha! — zvolal Svätopluk plný prudkej vášne, — stoj, krásavica, a prítomnosťou svojou zadrž svet nerestí, čo sa na mňa valí, svet blažeností, rútiaci sa predo mnou do priepasti! Otec nebeskej Drahomíry, Drahomíra, jediná okrasa ríše našej! Dívaj sa na mňa, pozri, ako sa mi trasú žily a z hĺbky mojej duše sa dvíha búrka a plameň blčí v mojich prsiach. Tento divý oheň nedovolil môjmu jazyku vysloviť to, čo ľahkoreký Mojmír tomuto anjelovi nahovoril. Ja — ja milujem Drahomíru. Mojmír je falošník, oklamal aj mňa. Moja láska je nekonečná; ja neviem predkladať lichôtky ohybným jazykom. Ale milujem Drahomíru z hlbín svojej duše. Oklamali ma! Mojmír spoznal tajné hnutie môjho srdca lepšie než ja sám, on ma vyzval na Velehrad, aby som tu bol svedkom zrady nad mojou láskou. Ja som lásku k Drahomíre ukrýval ako klenot, klenot, ktorého sa nedotkol ani môj vlastný rozum v tajných skrýšach môjho srdca; ale brat môj vyzvedel o ňom a chcel mňa a spolu i sviatosť lásky tejto pred tvárou tohto anjela zhanobiť. Jeho vábila nádhera hradu a sláva sveta, mňa viedol na Velehrad iba blažený cit lásky k Drahomíre, išiel som jedine pre to, aby som v hlbokom vzdychu vyjavil Drahomíre hĺbku svojej lásky. Ó, never, Drahomíra, ó, never, vladyka velehradský, Mojmírovým slovám, ja jediný môžem Drahomíru milovať!Odvrátený od Mojmíra a tvárou obrátený k Drahomíre celou náruživosťou svojej povahy hrmel Svätopluk tieto slová. Kropaje potu vysadili mu na čelo, zrazu stíchol, iba jeho prsia, sotva lapajúc dych, vlnili sa ako rozbúrené more.— Preboha, Svätopluk, čo sa to s tebou robí? — pýtal sa ho začudovaný Mojmír. — Čo je príčinou tvojej podozrievavosti? Odkiaľ tá smelosť ubližovať nevinnému bratovi? Ak veríš v boha, môžeš veriť aj to, že som ťa v ničom neoklamal, ani som oklamať nechcel. Pozri sa sem do mojich nesklopených očí, do verného zrkadla mojej duše.— Ako? — začal znova prudký Svätopluk. — Tak som sa mýlil! Odpusť, Mojmír! — I pozeral do Mojmírovej tváre a celá jeho tvár sa vyjasnila. — Ešte raz ťa prosím, odpusť, Mojmír, brat môj! Odprosujem ťa, klaňať sa ti budem za moje prenáhlenie, ale ťa prosím, aby si ma o tom uistil. Vyznaj tu pred tvárou tohto anjela, že ju nemiluješ, že tvoje srdce nehorí plameňom lásky k Drahomíre!Z tichej blaženosti citu vytrhla Mojmíra Svätoplukova náruživosť a zdalo sa mu, že teraz má byť odrazu zbavený toho blahoslaveného kvietka svojho vnútra. Láska k Drahomíre mu ešte ani nepatrila, ešte ju sám nepoznal, a teraz požadoval od neho brat, aby ju zaprel. Jeho láska, skrytá v nepovedomých hlbinách len ako slabá iskra, touto búrkou iba roznietená, začala sa mu bližšie dotýkať jeho srdca. Preto ho zarazila bratova požiadavka, ale nechal jeho otázku bez odpovede.Svätopluka toto mlčanie len o to väčšmi pobúrilo. Jeho žilami sa znovu preháňala horúčava a slová mu tiekli z úst ako ohnivý prúd: — Pozri teraz do mojich očí — zradca, zakuklenec, pokrytec! Teraz prenikám zrenicou tvojho oka a vidím tvoje vnútro. Ty Drahomíru miluješ! Vrav, lebo ťa rozšliapem! Vrav — ale neklam! Lebo — och, láska moja, ochraňuj ma, aby som neklesol!Mojmíra, hoci bol mierny, takéto dobiedzanie roznietilo. Začal hovoriť dôrazne, hoci bez náruživosti:— Svätopluk, pamätaj, že nemáš právo na moje tajomstvá, ako si ja neosobujem právo na tvoje. Áno, povinný si mi úctou ako staršiemu.— Ha, mocnosti nebeské, pomáhajte mi! — rozbúril sa opäť Svätopluk, — zúfam si, alebo rozšliapem tohto zradcu. Joj, pekelné brány! Ja som mu povinný úctou! A ja nemám právo na jeho tajomstvá! Teda aj tajnosti — okrem toho všetkého, čo som videl, ešte i tajnosti! Tak teda hovor o tých tajnostiach!— Si náruživý, — odpovedal Mojmír chladne, — tvoja krv horí, myseľ tvoja sa pení od vášní a náruživostí. Keď tvoje žily ochladnú a rozum tvoj bude schopný uvažovať a rozmýšľať… až potom sa budem s tebou zhovárať o týchto veciach.— Tak teda, tak! — povedal Svätopluk. — Myslíš si, Mojmír, že by si svojimi tajnosťami ešte väčšmi rozdúchal oheň v mojich prsiach? Ó, ak treba, aj zamrznem pred tebou od chladu, keď tak chceš, ale vrav, vrav… nebudeš?Medzitým však oznamoval velehradský hradný strážca príchod nových hostí a po chvíli vstúpil do siene Aribo, rakúsky markgróf.[4][1]Kto milości nie zna…— (poľ.) Verše z Dziadov od A. Mickiewicza. Prvá časť vyšla vo Vilne roku 1825.[2]Mojmír, Svätoboj a Svätopluk— traja Svätoplukovi synovia. Po Svätoplukovej smrti r. 894 mal Mojmír II. prevziať zvrchovanú moc nad celým územím Veľkej Moravy, Svätopluk II. dostal ako údel územie Slovenska a Panónie, tretí syn Predslav (teda nie Svätoboj!), najstarší, bol pravdepodobne kňazom; zostalo po ňom iba pomenovanie Bratislavy Pressalauspruch (nem.).[3]Drahomíra, jediná dcéra a jediné dieťa velehradského vladyku…— Velehrad nepatril medzi najdôležitejšie veľkomoravské sídla, a tak Hurban nespomína rod velehradského vladyku. Prvá Drahomíra z českých dejín bola česká kňažná, manželka českého kniežaťa Vratislava I. (10. stor.), matka Václava I. a Boleslava I.[4]Aribo, rakúsky markgróf…— V lete 882 Svätopluk prešiel cez Dunaj a pomohol dostať sa na miesto správcu Východnej marky Aribovi, proti ktorému sa postavili synovia už spomínaných grófov Viliama a Engelšalka. Markgróf Aribo dal svojho syna pokrstiť podľa Svätopluka na Zwentibalda.

Hurban_Svatoplukovci.txt

I— Daromné sú všetky lieky, — hovoril ticho bez súcitu lekár Ondrejovi Krížikovi, — máte tuberkule v stehennej kosti. Nedajú sa vyliečiť. Ak sa budete šetriť, môžete si ešte požiť niekoľko rokov, ale si musíte dať pozor na nohu a nesmiete si ju presíľať.— Akože sa chrániť, keď sa živím len z práce rúk?Doktor pokrčil ramenami.Chorý pri počutí lekárovho výroku zbledol ako stena a tak sa zľakol ako previnilec pri čítaní výroku smrti.— Ale, prosím, hádam by sa predsa len našiel nejaký liek.— Môžem vám predpísať niečo na uľavenie, ale, ako som už povedal, vyliečiť sa to nedá.Medzi rečou sadol si k písaciemu stolíku, aby mu niečo predpísal.Ondrej Krížik veľmi skľúčený odchádzal od lekára. Tak sa cítil, ako by ho bol dych smrti ovial. Ustavične mu tanul pred zrakom tmavý, otvorený hrob.— Prečo mi to len povedal? — myslel si. — Bol by som býval spokojnejší, a teraz je už po všetkej nádeji. Konečne je jedno, či skôr, či pozdejšie, — chlapil sa, aby si zas v druhej chvíľke s hrôzou predstavil nekonečnú, hroznú tichosť a príšernú tmu hrobu.— Čože ti povedal doktor? — spýtala sa ho žena, keď prišiel domov.— Nič dobrého. To sa vraj nedá vyliečiť a že ak chcem žiť, aby som sa chránil. Akože sa chrániť, keď sa nemáš z čoho?— Ale veď tí doktori tiež nevedia všetko. Čože by tí! Poraď sa ty aj iných múdrych ľudí, uvidíš, že ti spomôžu. A potom možno, že sa i samo vystrábi. Veď si ešte mladý, tak i túto chorobu zmôžeš.Ženine reči uspokojily trochu Ondreja. Môže byť v tom niečo, — pomyslel si, — veď sa i lekári pomýlia. Oni sú tiež nie vševedúci. Prečo by sa práve pri mne nemohol zmýliť? Skúsim ešte i inde.I svitol mu lúč nádeje. — Poraď sa i iných múdrych ľudí! — opakoval si v duchu ženine slová. — Možno, že má i pravdu. Ktovie, či práve medzi tými nenájde sa jeden, ktorý mi natrafí na liek.Strach pred smrťou počal v ňom slabnúť tou mierou, v akej miere rástla v ňom nádej v možnosť uzdravenia.Ondrej Krížik pochodil z chudobných sedliackych rodičov a bol asi tridsaťročný. Od malička bol chudorľavý, nesúci do ťažkej roboty, a preto ho dal otec vyučiť za čižmára. Ináče bol bystrým rozumom obdarený. Túžil za čítaním. Časom si nadobudol istú zbehlosť, najmä čo sa biblie týče. Pozdejšie oboznámil sa s niekoľkými učenými ľuďmi a mal príležitosť počuť i čítať i o vážnejších svetských a národných veciach. Veľká chyba bola pri ňom, že nemal stálosti. Zavše preskakoval bez zrejmej príčiny z jednej krajnosti do druhej, takže nikdy nemal ustálenej mienky.Ešte v ten istý večer išiel k Martinovi Slámkovi, povestnému písmárovi v obci. Nenašiel ho doma, a preto musel ísť za ním do vinice. Slámka tam spával v kolibe a striehol si ovocie i dozrievajúce rané hrozno pred zlodejmi.Večer bol utešený. Na širokej ďalekej voľnej a čistej ani sklo oblohe svietil mesiac plným jasom. Teplý vetrík podúval a kedy-tedy zaševelil lístím kukuričným. Škrekot tisícich žiab, rákošiacich v neďalekých rozsiahlych jamách, ozýval sa naširoko a ďaleko. Kedy-tedy preletel kŕdeľ divých kačíc, aby navštívily svoje družky, sídliace v močidlách. Listy morúš, vysadených pri ceste, sa leskly v svetle mesačnom a diaľne vrchy len jemne, nebadateľne sa dvíhaly hore, ba viac, zdalo sa, že splývajú s oblohou nad nimi sa klenúcou. Na západe nad obzorom kedy-tedy sa zablyslo, no oblakov nebolo vidieť. Hrkot diaľneho voza bolo počuť, ale i ten prestal o chvíľku. Ondrej idúcky vše zastal, aby si oddýchol. Noha ho dnes väčšmi bolela ako inokedy a potom ho i strach prejímal, keď si spomenul na lekárove slová a zas ho i neistota trápila, čo mu povie Slámka.Cesta viedla ho popri cmiteri. Nevedome zrýchlil krok. Mramorové pomníky v mesačnom svetle sa tak čudne belely, ako by ho volaly a čakaly za ním. Tak sa otupne cítil pri pomyslení, že mu je už súdené tu onedlho kosti složiť. A ono je tak dobre žiť, vidieť ten svet boží. Hrôza ho prejala, že bude v krátkom čase medzi štyri dosky vložený a do tmavej jamy zahrabaný.Len vtedy sa mu uvoľnilo trocha, keď už bol za cmiterom. Prešiel ešte jedny hony zeme, kým sa dostal do Slámkovej vinice.Slámka práve vtedy varil si pred kolibou na trojnohe v paňve večeru. Bol v tôni, lebo nad ním rozprestierala sa košatá moruľa. Červená farba ohňa ožiarila mu pol tváre, kdežto druhá polovica zostala mu v tôni. Sedel nepohnute, len kedy-tedy pohol sa, keď bolo treba priložiť na oheň alebo pomiešať variace sa zemiaky.Na šramot krokov sa obrátil. Teraz mu bola celá tvár osvetlená. Mohol byť už šesťdesiatročný a bol hodne plešivý. Tvár mu bola oholená a okrúhla. Niekoľko hlbokých vrások tiahlo sa mu po čele.— Dobrý večer, báťa! — poklonil sa príchodzí.— Daj, bože, i tebe, — odvetil Slámka, — a vitaj u mňa.— Akože sa máte?— Nuž len tak do vôle božej, — odvetil starý. — A ty čo si mi doniesol nového?— Nuž, hľa, núdza ma k vám dohnala, chcel by som sa vás poradiť.— Vďačne ti poslúžim, ak ti len budem môcť. Ale sadni si, hľa, na tento klátik.— Ďakujem, veď som veľmi ešte neustal, — a medzi hovorom sadol si na klátik.— A vy ste hádam ešte ani nevečerali?— Veru nie, akosi som nestihol. Vše sa nájde nejaká prpľačka, chodník i balvany som čistil od zeliny. A potom sa mi ani nechcelo, len pred polhodinou som si ohník rozložil, aby mi nebolo tak otupno. A čože ťa sem donieslo?— Nie najlepšie, noha ma veľmi sužuje. Neviem si už ani rady s ňou. Išiel som sa poradiť ku doktorovi, ale ten ma zle potešil. Povedal mi, že pre mňa niet pomoci.— Pravdaže niet, keď ju hľadáš u ľudí. Čože sú ľudia, čo sa i držia za akýchkoľvek múdrych, proti Hospodinu? Nič, len popol a tráva. Jedno pokynutie Hospodinovo, a už ich niet. Všetky svetské múdrosti nič nestoja, len jediná obživuje, a to je múdrosť, pochádzajúca od Hospodina. Keď ju budeš hľadať, otvoria sa ti nebesá a budeš vidieť Syna božieho sedieť na pravici Otca a nebudeš chorý naveky.Hovoril to tichým, len kedy-tedy silnejším hlasom. Oči pritom ostro upieral na Ondreja. Niekedy ich pozdvihol k nebu tak, že Ondrej videl z nich len bielka a ruky pritom rozprestieral akoby na objatie.Krížik sedel nehybne proti nemu. Bolo zrejmé z jeho napnutého výrazu, že počuté slová maly na neho neobyčajný účinok.— Hej, Satan a Antikrist mnoho kúkoľa nasiali medzi Adamových potomkov. A ten kúkoľ hojne rastie medzi pšenicou. Preto sú jej klásky také malé a nedorastené. Buriny jesto dosť medzi ňou a už je zrelá na spálenie. Hojnú žeň bude mať Belzebub. A to všetko preto, lebo sa ľudia oddialili od prameňa všetkej múdrosti, od Baránka božieho, aby hodovali z ovocia vedenia dobrého a zlého. Rozbujnení chcú sa stať v múdrosti rovní Hospodinu a nevedia, že všetka ich múdrosť, pochádzajúca od Kniežaťa pekiel, od Lucifera, vedie ich k záhube, ku veži babylonskej a ku skaze slávneho niekedy mesta Ninivy.— Doktori, mudrci sveta tohoto, chcú osvietiť rozum, chcú uzdravovať telo naše, tú hromádku prachu a popola?! Oni chcú sa povzniesť nad Tvorcu svojho a chcú jeho dielo stvorenia zdokonaľovať a naprávať? Biedne červíčky! Dokedy bude hľadieť Stvoriteľ beztrestne na ich vystrájanie? Kedyže udrie medzi nich svojou mocnou pravicou, aby rozptýlil deti Satanove, rúhajúce sa jeho dielu, uznávajúc ho za nedokonalé? On jedine uzdraví tvoju chorú nohu a i dušu ti zachráni od zatratenia. On v dobrote svojej dal trávam poľným a hôrnym zelinám liečivú moc, aby hojily choroby detí Adamových.Kým hovoril, hľadel niekam do diaľky. Výraz mal ustrnutý, oči sa mu leskly, osvetlené plameňom. Pravica mu bola vystretá napred, ako by chcel niekomu veliť na odchod.Medzitým polievka v paňvičke začala kypieť. Odstavil ju nabok. Vzal lyžičky a podal jednu z nich Ondrejovi.— Zajedz si so mnou, — núkal ho. — Tu je i chlieb, odkroj si.Ondrej bol ešte vždy pod vplyvom Slámkovej reči. Len tak akoby vo sne vzal lyžičku do ruky, aby s ním jedol.Za chvíľu nebolo inšieho počuť, len chlipkanie.— Prečo neješ ďalej? — spýtal sa Slámka, keď videl, že Ondrej složil lyžicu. — Hádam ti nechutí?— Božechráň, ale veď som sa ja ešte doma navečeral a teraz ani sám neviem, ako som sa pribral s vami.— Len keď ti padlo na úžitok, vďačne ti dám i druhý raz. Prišlým máme poslúžiť darom božím, len tak bude požehnaný.A medzitým plamienok ohňa vždy bol menší, slabší. Už žiarily len žeravé uhlíky. Tichosť vládla v prírode.— Ideš už? — spýtal sa Slámka, keď videl, že sa Ondrej už poberá domov.— Už je čas, — odvetil Ondrej.— Dobre. Nezabúdaj na to, že jediná pomoc je u Hospodina. Hľa, dostal som zvesť, že k nám prídu dvaja pobožní ľudia až hen z nemeckej zeme, aby sa modlili s obťaženými na duši a s chorými na tele. Príď i ty. Možno, že sa stane milosť Pánova i u teba, ak budeš mať silnú vieru v jeho slová: „Viera tvoja ťa uzdravila“.

Cajak_Ecce-homo.html.txt

OsobyTOMÁŠ KAMENSKÝ, kresárKATA, jeho ženaEVA, ZUZKA, ONDRIŠ, ich detiMIŠO KAŇÚRIK, Evin mužONDREJ PALČÍK, gazdík a rodina KatinaMARA, jeho ženaJANO ĽAVKO, vozkárŽOFA, jeho žena, rodina MarinaĎURKO, ich synBETA, susedaDve-tri deti, betlehemciDeje sa na dedine za našich čias. Prvé a druhé dejstvo na Vianoce, tretie v júli, štvrté po roku na Štefana.

Tajovsky_Statky-zmatky.txt

I. O Bohu a o jeho vlastnostechObsah230. Aj, nebesa vypravují231. Bože, jenž od věčnosti232. Bože nebes, země, Tvé panování233. Bože, Tě v pokoře234. Bůh jest; nemluv, kdo jsi koli235. Chvaliž Pána tvor všeliký236. Chvalte Stvořitele svého237. Kam bych koli patřil238. Kdež je ten světa díl239. Kdo jsem já, ó Tvorce nebe240. Nebesa Tě vypravují241. Nebeská i zemská krása242. Nikdy Bůh slovo své nezměnil243. Ó kdyby v Boha244. Ó kterýže duch Tě, Boha245. Pane, Tys mne zkusil246. Svatýs od věků247. Věčné světlo, Bože svatý248. Věrný Bože, jak mnohé249. Vzhůru srdce k citům svatým250. Zvelebujmež Boha svého230. Aj, nebesa vypravujíBůh jest jedenJako: Bohu buď sláva na nebiAj, nebesa vypravujíSlávu pravého Boha;Bytnost Jeho ohlašujíSlunce, měsíc, obloha;Hvězdy i všech tvorů množstvíUkazují Jeho Božství:Ó lidé, pozorujtež!2.Okršlek světa slavnéhoSvědčí o stvořiteli,Způsob řádu předivnéhoO moudrém řediteli;Ó lidé, zdaliž neznáte?Zdaliž nezrozumíváte?Každý tvor volá:Bůh jest!3.Bůh jest všech věcí stvořitelNa nebi i na zemi,Správce všeho a ředitel,Panovník nade všemi;Hospodin jest Jeho jméno,Jemuž se každé kolenoV pokoře má klaněti.4.Hospodin jest sám Bůh pravý,Čest Jemu jedinému!Onť nechce dáti své slávyA cti v světě jinému,Ani chvály své rytinám,Protož zapovědíti námRáčil každé modlářsťví.5.On první i poslední jest,Neníť více žádného,Jemuž by měla Boží čestVzdána být, kromě Něho;Ti bohové vymyšlení,V nichž nic pravdivého není,Nechť dojdou potupení.6.My máme jen jedinéhoBoha Otce našeho;Ach, nehledejmež jiného,Než toho tvorce všeho;Modla na světě nic není,Marné jestiť její ctění;Bůh jest Pánem všech tvorů.7.Toť jest štěstí pravé,jisté: Boha pravého znáti;Hleďmež jen na každém místěVšemožně to konati,Čemu nás v svém slovu učíA co činiti poroučí,Tak jsme blahoslavení.Št. Leška231. Bože, jenž od věčnostiNeproměnitelnost BožíJako: Bože, Ty jsi v Synu svémBože, jenž od věčnostiTrváš tentýž bez proměnyV slávě a důstojnosti,Dej, ať jest to mé myšlení,Ne v jiného, ale celeV Tebe doufat, Stvořitele.2.Nikdy se nezměniloTvé umění nekonečné,Coť jednou pravdou bylo,Musí zůstat pravdou věčně;Ty se nikdy nepomýlíš,Co dobré jest, to vždy činíš.3.Ty nejsi jako člověk,Bys, co jsi jednou vykonal,Ať to jestiť cokolvěk,Opět časem olitoval;Ty v cílech svých v každé doběJsi i budeš věrným sobě.4.Hříchy v nenávisti máš;Běda těm, jenž je milují!Ale věčně těm žehnáš,Kteříž dobré oblibují;Rač mne ve všem naučitiVěrně vůli Tvou plniti.5.Ty máš v tom zalíbení,Všecko dítkám svým dávati,Co jim slouží k spasení;Šťastný kdo zná přestávatiNa Tvém, Pane, spořádání,On uzří Tvé požehnání.6.Co slibuješ, to činíš,V Tobě se nikdo nesklamal,S každým upřímně míníš,Kdožby Tebou se vésti dal;To ze zkušenosti známe,Proto pevnou víru máme.7.Byť měl svět zahynouti,Byť mne všickni opustili,Ty nemáš pominouti,Můj jsi věčně přítel milý;I když půjdu z té časnosti,Ty zůstaneš mou radostí.Št. Leška232. Bože nebes, země, Tvé panováníVěčnost BožíJako: Emmanuel milýBože nebes, země, Tvé panováníČasové nemohou obmeziti,Ani slabý člověk věčné trváníTvé rozumem nemůž vyměřiti;Já se jen divím,Pochopit nevím,Žes byl i zůstaneš tentýž na věky.2.Když ještě na nebi nebylo žádnéSvětlo slunečné a hvězd záření,I všecky propasti pusté a prázdné,Ty viděls napřed světa stavení;Časy a chvíle,Osudy, cíleVyznačils anjelům i červům v prachu.3.Ty jsi i smrti Pán, Ty neumíráš,Duši mé zůstaneš schrána věčná;Ty mně útočiště i ochranu dáš,Když nastane doba nebezpečná;Jen v Tobě stavímNaději, neb vím,Že milost a pravda Tvá trvá věčně.4.Tělo mé jest sice popel a bláto,Smrti osten duši nic neškodí;Tělo přijde v zemi, odkud je vzato,Ducha novým rouchem Bůh ozdobí;On mi dal slovo,Zavírám z toho,Že na Něj tváří v tvář patřiti budu.5.Padne časem země, padne i nebe,Tvůj, Bože, svatý soud vše zachvátí,Tudy já již budu chváliti Tebe,Když duši soud smrti nezatratí;Skrz Tvou dobrotuPřijdu k životu,Bych slavil jméno Tvé po věky věků.S. Tomášik233. Bože, Tě v pokořeDůstojnost BožíJako: Bože, věrný BožeBože, Tě v pokořeZem i nebe má ctíti;Tys nekonečně víc,Než mohu pochopiti;A protož pokorouOzdob ducha mého,Ať si ze vší dušeVážím jména Tvého.2.Tys’, čeho nebylo,Ráčil mocně stvořiti,Chtěje vůkol sebeŠtěstí pravé množiti;Neb Ty Bůh lásky jsi,Ty jsi Bůh moudrosti,Nížto všecko řídíšNám ku blaženosti.3.Co jest, od Tebe jest;Tys řekl: Buď! — a bylo;Na Tvé slovo se zemI nebe postavilo;Tvá vůle zdržujeTen svět, Hospodine;Bude-li Tvá vůle,Všecko zas pomine.4.Ty jsi Pán nad pány,Ty vládneš věcmi všemi;Jen prach jsou před TebouVše mocnářstva na zemi;Kdo toho povýší,Koho Ty znižuješ?Ale ten ostojí,Koho Ty zvyšuješ!5.Tys byl bez počátkuA budeš bez skončení;Od Tebe pocházíI život i zničení;Od Tebe jest duch ten,Kterým my žijeme;Chceš-li, rodíme se;Chceš-li, zase mřeme.6.Kdo Tebe kdy viděl,Kdo Tě může shlednouti?Kdo zrakem smrtelnýmTu jasnost proniknouti,Odkud se laskavěNa své tvory dívášA všudy jen radostA štěstí rozsíváš?7.Ovšem, známost našeZde dokonalá není,Než bude-li jednouOdjato to zastření,Nímž před naším zrakemNyní jsi zakrytý,Tuť poznáme jasně,Ó Bože, co jsi Ty.8.Než i zde buď ToběVzdávána od nás chvála;Ó nezamítejž ji,Ač je nedokonalá;Až jednou tam v jasnémSvětle Tě spatříme,Pak dokonalejiTebe oslavíme.S. Chalupka234. Bůh jest; nemluv, kdo jsi koliBůh jestJako: Kdo bude, co Bůh vyvolilBůh jest; nemluv, kdo jsi koli,Nic proti tomu Pánu;On šatí lilie v poliI cedry na Libanu;Chválu Mu ptáci zpívají,Moc Jeho hromy hlásají,Velké moře zvěstuje,Že Bůh nekonečný je.2.Boha všudy přítomnéhoZ ranní rosy poznávám,Večer z nebe hvězdnatéhoKrásná jeho díla znám;Když zřím v jaře stromy v květěAneb žluté klasy v létě,Srdce mé dí: zde jest Bůh!To vše činí Jeho Duch!3.Vlastním prstem slávu jménaSvého vypsal Bůh soběV přírodě, jenž otevřenáKniha jest v každé době;Buďto do tmavé hlubiny,Buď na vznešené výšiny,Neb kamkoli zhlédneme,Tam jméno Boží čteme.4.Každý tvor vděčně vyznáváTvorce v nebes výsosti,Jemu čest a úctu vzdáváV bázni a v poddanosti;Když slunce neb zoře ranníVznášejí se nad hrobami,Svět ze sna probuzují,Skutky Boží zvěstují.5.Jen blázen takého cosiMluví, že Boha není,Neb zlosyn, který již nosíV srdci svém zatracení;Ach, já se toho nelekám,Protož v Tě pevnou víru mám,Bůh jest mé potěšení,Můj život i spasení.6.Víru tu rač zachovati,Bože, až do skonání,Nedej nikdy upadatiV hříšné pochybování,Pokoj a radost mé dušiChraniž a dej, ať, jak sluší,Prozpívám v Tvé známosti,Hotuji se k věčnosti.S. Tomášik235. Chvaliž Pána tvor všelikýVšemohoucnost BožíJako: Srdce čisté stvoř mi, PaneChvaliž Pána tvor všeliký,Stvořitele věčného,Neb On jest v skutcích veliký,Nemáť sobě rovného;Onť jest v radě moudrý, svatý,Kdožby směl odporovatiJeho všemohoucnosti?2.On pokryl nebes oblohuSvětly nesčislnými,Ozdobil se slávou mnohouNad oblaky mračnými;Zdvihuje páry ze země,Vody v oblacích zavřenéSpouští, zvlažuje zemi.3.On velí slunci vzchoditiNa dobré i zlé spolu,Dává mu jasně svítitiK útěše všemu tvoru;On i bouři rozkazuje,V okamžení zahalujeNebe černou mrákotou.4.K Jeho slovu víchor duje,Silné stromy poráží,I hrom a blesk se křižuje,Tvrdé skály rozráží;Kam se Jeho střely nesou,V základech se světy třesou,Vody vystoupí z mezí.5.Jeho slovo moře tiší:Až potud a ne dále!Jeho rozkaz řeky slyší,Pramen otvírá v skále;On obrácí i pustinyV květné, úrodné krajiny;Země plná divů jest.6.Všecka moc, moudrost i síla,Bože, jest jen u Tebe;Zvelebují vlastní dílaTě, Panovníka nebe,Žes je tak moudře zformoval;Každý tvor, jemužs život dal,Raduje se v svém Pánu.7.Otče, i my Tě slavíme,Jenž panuješ nad námi,Tvá milost, za to prosíme,Ať zůstává vždy s námi;Neb neškodí tomu více,Koho se jme Tvá pravice,Žádná zlost neb nehoda.S. Tomášik236. Chvalte Stvořitele svéhoDokonalost BožíJako: Nuž všickni křesťané věrníChvalte Stvořitele svéhoSrdce upřímností,Neb ten svět jest díloJeho Nejvyšší mocnosti. :|:2.Před Ním se vše v prachu koří,Což On chce, stává se;Slovem jedným světy boří,Jiným tvoří zase. :|:3.Neníť Mu v dokonalostiNikde podobného;Pravda se spravedlnostíZáklad trůnu Jeho. :|:4.On nás zná, jest všudy při nás,Kamkoli se hneme;My se nikde a v žádný časPřed Ním neskryjeme. :|:5.V Jeho knize jsou životaDnové nám zapsáni;Před zlým nás Jeho dobrotaVaruje a chrání. :|:6.Od Něho jde vše, což máme,Kdože má co svého?Proto Mu vděčně vzdávámeDíky z darů Jeho. :|:7.Doufejmež v Boha, neb víme,Že On jest Otec náš;Když se my Ho nespustíme,On neopustí nás. :|:8.On nás vezme v svou ochranuProti světa zlosti,Nalezneme při tom PánuPokoje, radosti. :|:S. Tomášik237. Kam bych koli patřilBůh jako OtecJako: Nuž Bohu děkujmeKam bych koli patřilV tomto velikém světě,Na nebe, na zemi,V zimě anebo v létě;Nech proběhnu časůA národů stezky,Bože, všecko svědčí,Žes Otec nebeský!2.Láska Tvá a milostVšecko všudy miluje,I všem život dává,I všecko opatruje;Ptáctvo, kvítí polní,Strašné hromu třesky,Všecko k Tobě volá:Otče náš nebeský!3.Tvé oko i na násJako na dítky patříA chce, by jsme byliTéž i my sestry, bratří;Protož snímáš našeHříchy a poklesky,By jsme znali, že jsiOtec náš nebeský.4.Dej nám tedy cítitTéž to blahoslavenství,Žes Ty naším Otcem,Ale zvlášť v náboženství,V náboženství onom,Jehož jasné bleskyPoslals nám skrz Krista,Ó Otče nebeský!Ján Kollár238. Kdež je ten světa dílVševědoucnost a všudypřítomnost BožíJako: Žádné okamženíKdež je ten světa díl,Kdež je ten počet míl,Kdeby Boha víc nebylo?Na výsosti Jest trůnJeho velebnosti,V zemi což se pohybuje,Toť Jeho Duch naplňuje.2.Slunce On zažíhá,Když noc již ubíhá,Měsíc, hvězdy On vyháší,I povětříDíla svého pilně šetří;Živá radost tvoru všehoZvěstuje přítomnost Jeho.3.Kamkoli se hneme,Všude naleznemeZnaky Božské přítomnosti;Buď že spíme,Neb v povolání chodíme,V horách i na šírém poli,V pouštěch, v moři, i kdekoli.4.On je vždycky při násV dobrý i ve zlý čas;Věrný křesťan, pomni na to,Z lásky k NěmuKdyž se dáš k dílu dobrému,Ač při něm užitku málo,Však darmo se nekonalo.5.Bůh na všecko patří,I tebe opatří,Člověče, jen doufej v Něho;On tě chráníA v každém neštěstí brání,On tvůj nedostatek vidíA pomůže z každé bídy.6.I tobě, hříšníče,Blízká jest praviceBoží, zlých skutku mstitelka!Zná tvé dílo,Co ve tmách činěno bylo;Bůh i v noci pozoruje,Srdce strachem naplňuje.7.Po tobě jest veta,I na konci světaSoud Božský tebe dostihneNenadále,Kdes chtěl být bezpečným stále;V čem jsi doufal, to tě zkazí,Trest Boží tě k zemi zrazí!8.Chudých nezamítá,Jich slzy spočítáA k potěšení obrácí;V smrtném ložiJeště Jeho lék osoží;Kdež přítel neradí více,Zpomůže Božská pravice.S. Tomášik239. Kdo jsem já, ó Tvorce nebeVšemoudrost BožíJako: Ó přebídná světská marnostKdo jsem já, ó Tvorce nebe,Bych Tvou moudrost mustroval,Neb jakou známostí sebePřed Tebou povyšoval?Marné jsou lidské známosti,Srovnané s Božskou moudrostí;My to, čím více víme,Co nám chybí, cítíme.2. Ač z moudrosti nekonečnéBoží světy plesají,A den dni, noc noci věčněSlávu její hlásají;V plném pořádku zdržuje,Žehná i obveselujeVelké světa staveníBoží moudré řízení.3.Co Bůh v radě své uložil,Žádný člověk nezmění,Byť všecku moc vynaložil,I všecko své umění;Než, ač to vždy nechápáme,Moudře řídí Jeho rámě;Nám Božské počínáníNese jen požehnání.4.Věčná moudrost, na Tvé slibyStavíme svou naději,Veď nás, jak se Tobě líbí,Za Tebou nejradějiPůjdeme my s důvěrností,Vědouce, že nás z milostiPo kratičkém zkušeníPřivedeš k oslávení.5.V nebi jen v světle uzřímeTvé otcovské mínění,Tam již dokonale zvíme,Jakť moudré Tvé řízení;Však pokud má nás ta země,Moudrost svou v tom dokážeme,Když ochotně konáme,Což poručeno máme.S. Tomášik240. Nebesa Tě vypravujíVelebnost BožíJako: Bohu buď sláva na nebiNebesa Tě vypravují,Stvořitele moudrého;Slunce, hvězdy nám zvěstujíSlávu Boha silného;Tvou důstojnost, Pane věčný,V bytu, v moci nekonečný,Všudy ve všem vidíme.2.Nevystihlá jest, ó Pane,Tvá moc všemu stvoření;Co chceš, to se všecko staneV jediném okamžení;Dílo Tvé jest ten svět celý,Tobě, mocný Stvořiteli,Sláva buď na výsostech.3.V slávě, v moci, v důstojnostiNení Tobě rovného,A krom Tebe na výsostiNení Boha jiného;Tobě, Bohu jedinému,Králi králů přemocnémuČest a chvála přisluší.4.Jestliže své obrácímeVzhůru oči na nebe,Odtud k zemi se skloníme,Všudy vidíme Tebe;Hlas Tvůj zní ve hromobití,Tvá velebnost v slunci svítí,V úrodách Tvá štědrota.5.Na Tvůj rozkaz déšť se leje,Zůří zemětřesení;Chceš-li, nová zas nadějeKojí všecko stvoření;Kdož ji může vysloviti,Který rozum pochopitiTvou, ó Bože, důstojnost?6.Protož Tobě se klaníme,Stvořiteli mocnému,Poníženou přinášímeObět Pánu slavnému;K Tobě jen své zření máme,Jen na Tebe spoléháme,Hospodine zástupů!J. Chalupka241. Nebeská i zemská krásaBůh jestJako: Učiň se mnou, jak se líbíNebeská i zemská krásaNa Boha upomíná;Každý živý tvor to hlásá,Že věčného tvorce má;Člověče, zdaž tvé svědomíMůže říci: Boha není?2.Kdože život i dýcháníBylby tobě daroval?Tvou duši k rozmyšlování,I tvé tělo zformoval?Zdaž to není ten mocný Bůh,Před nímž se koří každý duch?3.Ach, jak bídné živobytíNaše být by muselo,Kdyby srdce žádnou mítiZnámost Boha nechtělo;Tak naše zde přebýváníBylo by k politování!4.Odkud by sme potěšeníMohli čekat v žalosti?Kdoby přispěl k spomožení,Když nás tlačí úzkosti?Všecka ctnost i práce věrnáByla by tehdáž daremná!5.Život tento tím jen drahýA milý jest před námi,Nebo víme, že Bůh pravýPanuje nad hvězdami;Jeho Duch nás obživujeA pokojem naplňuje.6.Každá duše již s radostíVyznávej Boha svého,Kterýž v otcovské milostiZjevil sebe saméhoNám skrz rozum přirozený,Zvlášť skrz Kristovo učení.7.Pevnou v Tebe víru máme,Bože, a v Tvé řízení,Na Tvé lásce zakládámePokoj duší, spasení;Dejž jen, ať Tě v Kristu ctíme,Ctným životem oslavíme.S. Tomášik242. Nikdy Bůh slovo své nezměnilDobrotivost BožíJako: Marnost v světě nad vše marnostiNikdy Bůh slovo své nezměnil,Nikdy slib svůj nazpět nevzal,Zůstal vždy v tom, co si umínil,Dokonal, co si předsevzal;Není v Něm klamství, ani lest,Nebo Bůh věčná pravda jest.2.Což nám přislíbil uděliti,To nám zajistě dopřeje;Nemůž víc ten základ zrušiti,Na němž stavíme naděje,I když se zdá prodlévati,Znáť v pravý čas pomáhati.3.Než jak neomylně rozdáváDary své štědré milosti;Když trestat za dobré uznává,Tresce se vší svou přísností;Kdo nedbal na slovo Jeho,Pozná ostrost prutu Jeho.4.Proto máte se čeho báti,Jenž trváte v nepravosti,Nebo není co pohrávatiS nejvyšší spravedlností;Žiješ-li na odpor Bohu,Odplatíť to bídou mnohou.5.Proto držme se myslí celouJeho svatých přikázaní,Dokažme k Němu lásku vřelouSkrze ctnostné obcování;Tak zvíme, že Bůh pravdivýJest svých slibů pamětlivý.6.I nechať jiní, komu chtějí,Slouží, my s Bohem držíme,Ať se po rozkošech shánějí,My se Jeho nespustíme;Naděje naše v Bohu jest,Nebo Bůh věčná pravda jest.S. Tomášik243. Ó kdyby v BohaCo bychom byli bez víry v Boha?Jako: Odvrať, ó BožeÓkdyby v BohaSrdce nevěřilo,Čím by v životěSe ono těšilo?Takby mou dušiBouře světa nesla,Jak loď bez vesla!2.Náhle by zmizlaRadost kterákoli,I záviděl bychZvířatům na poli;Při světle slunceByla by tma hustá,Zem všudy pustá.3.Nic, nic by mne zdeNeuspokojilo;Ba kdybych nebyl,To by lépe bylo,Než abych snášelZde trápení mnoháA neznal Boha.4.Lidé by měliRozum, měli smyslyJen k tomu, abyNa zoufání vyšli;NesmrtelnostiA za ctnost odměnyBez Boha není.5.Jak pleva lehkáVzhůru by jsme vzlétliA jak prach vůkolZas na zem se zmetli;Není-li Boha,Dým jest naše dušeV tlejícím rouše.6.A pak smrt pánemJest všeho stvoření,Právo jest marnost,Pravda jest bláznění,A rozum jest lež,Pak hřích čím špatnější,Tím jest krásnější.7.Preč, preč ode mne,Satanská myšlení!Hřích jestiť váš dech,Strach vaše zblížení;Vy sami jste smrt!Ó jináče celeJá věřím směle.8.Věřím, že Bůh jestŽivý, všemohoucí,Duše má JehoJest dcerka žádoucí;Ten, jenž mne stvořil,Ten mne i zdržuje,I opatruje.9.On jest ten základ,Na kterémžto stavím,Já v Něho doufám,Jeho vzývám, slavím;Bůh můj a Pán můj,Síla, potěšení,I mé spasení!K. Kuzmány244. Ó kterýže duch Tě, BohaDobrotivost BožíJako: Při vodách tvých. Aneb: Beránek jdeÓkterýže duch Tě, Boha,Právě může oslavit?Kdo Tvá dobrodiní mnohá,Kdo Tvou lásku vypravit?Tenť nehoden být člověkem,Kdo Tobě platí nevděkem,Nejsa hotov k službě Ti;Duše má, tvůj Otec s nebeByl vždy pamětliv na Tebe,Mějž Ho i ty v paměti!2.Aj, On mne nepotřebovalA ráčil mne stvořiti,A ač jsem Mu odporoval,Svou milostí dařiti;On svědomí spokojuje,On ducha mého zmocňujeK zrostu v dokonalosti;On jest pramen požehnání,A všeliké dobré dáníMám jen z Jeho milosti.3.A pohleď jen, duše milá,Do onoho života,Ku kterému tě stvořilaVěčná Boží dobrota;Tam je věčné utěšeníA na Jeho tvář patření,Tamť díl tvůj věčná sláva;Bůh, jenž ti dal Syna svéhoZa vůdce k nebi jistého,I k nebi dal ti práva.4.A Boha tak laskavéhoNeměl bych já milovat?A dle svaté vůle JehoVůli svou nespravovat?On, co mi zde konat sluší,To mi sám zaštěpil v dušiA slovem svým zvěstoval;Bych nade vše Boha svéhoA, jako sebe samého,Bližního vždy miloval.5.Toť jest věčný Boží zákon,To má vděčnost ku Bohu,Bych byl samá láska, jak On,Dobře čině, kde mohu;Pokud lásku mám ku Němu,Mám i chuť a moc ku všemu,Co mi On přikazuje;A ač i klesám z křehkosti,Však v Kristu moc nepravostiNade mnou nepanuje.6.Bože, dej ať v každé doběMám Tvou lásku v paměti,Ať můj život celý ToběKu službě se posvětí;Láska Tvá vodiž mne v štěstí,Láska Tvá v každé neřestiBudiž mé potěšení;Ona rač mne posilňovat,Když se bude přibližovatMé s časností loučení.S. Chalupka245. Pane, Tys mne zkusilVševědoucnost BožíJako: Bože, věrný BožePane, Tys mne zkusil,Tobě tajno nic není;Znáš každé mé hnutí,Slovo, také činění;Ty mému myšleníRozumíš z daleka,Neb srdce i ledvíZpytuješ člověka.2.Prvé nežli já chciSlovo na jazyk bráti,Prvé než co začnu,Již Ty to ráčíš znáti!Tak všecky mé cesty,Též i mé tajnostiJsou zjevné, ó Bože,Tvé vševědoucnosti.3.Kamžbych tedy, Pane,Od Tvého Ducha zašel?Aneb před tváří TvouKde tajnou skrýši našel?Vstoupím-li na nebe,Můj Bože, tam jsi Ty;Nejsem ani v hroběPřed Tebou ukrytý.4.Kdybych daleko chtělZa moře zaletětiA tam ve krajináchTěch nejdalších bydleti,Bychť vzal ranní zářeKřídla, co orlice,Však by mne popadlaPředce Tvá pravice.5.Dím-li pak: asnad seUkryji v nočním mraku,Ani to nic neníTvému jasnému zraku;Nebo noc jako denSvítí Tvé jasnosti,I tma jako světloTvé vševědoucnosti.6.Ty jsi mne v moci mělJiž v matky mé životě,Tams mne divně oděl,Díka buď Tvé dobrotě;Dřív než zformovániJsou moji údové,Znals, jaký běh mojiBudou míti dnové.7.Děkuji, můj Pane,Že jsi se mne zaujal,Prvé nežli jsem byl,Na mne jsi pamatoval;Aj, Tobě chci věrněSloužit v pobožnosti,I celý svůj životŘídit k Tvé líbosti.8.Vyzpytuj mne, Bože,A poznej má myšlení,Zkus mne, chodím-li téžDle Tvého poručení;Bludnými cestamiNedej mi choditi,Rač mne ustavičněCestou svou voditi.S. Tomášik246. Svatýs od věkůSvatost BožíJako: Nuž všickni slavteSvatýs od věků,Bože a Pane náš,Ty se člověkuHříšnému znát dáváš;Svatý, Svatý, Svatý,Tě ctíme,Ač ve mnohém zde všickni hřešíme. :|:2.Ó Pane nebes,Neníť proměněníNikdy u Tebe,Ani zastínění;Svatý, Svatý, Svatý,Tě ctíme,Ač se všickni my často měníme. :|:3.NeoblibuješNikdy bezbožnosti,A odsuzuješVšecky nepravosti;Ó kdo před Tebou ostojí z násV onen spravedlivého soudu čas? :|:4.Vůle Tvá s tvorySvými dobře míní,Avšak odporyTělo, svět jí činí;Ó skloň se k nám s berlou svatosti,By nezhynul v nás dar Tvé milosti. :|:5.Neb jsme viděliSlávu Tvého Syna,V tom SpasiteliTebe, Hospodina,Známe; jak On kráčel v svatosti,Tak my za Ním poďme již s radostí. :|:6.Pomiň se, světe,Ve hříšných žádostech,Mně radost květeV bohumilých ctnostech:Co chce Bůh, i já chci s mým KristemA tak uzřím Boha v srdci čistém. :|:7.Potom po čase,Když se pomineme,V svatosti kráseSkvíti se budeme;Ó té oslavy Božích synů!Tam přijdeme ve svatých rodinu. :|:M. M. Hodža247. Věčné světlo, Bože svatýSpravedlivost BožíJako: Ó Bože, Tvé slovo svatéVěčné světlo, Bože svatý,Soudce světa nejvyšší,Před Tebou jen pravda platíA panuje v Tvé říši;Ty váhu spravedlnostiV svých rukách máš složenou;Kdo jak činil od mladosti,Takou vezme odměnu.2.Čisté srdce Ty miluješ,Ctnost u Tebe má cenu;Pobožného podporuješ,Dáváš pokoj, čest jemu;Svatým kdo životem slouží,Skutky ctí, Bože, TebeA po nevinnosti touží,V srdci jeho jest nebe.3.Pane, Tvé dobrotivostiK pobožným konce není,Jak slavného ve věčnostiDojdou ti vyvolení! —Tam se oni budou skvíti,Jako hvězdy na nebi,Nedostatku nepocítí,Jichž Tvá láska zvelebí.4.Než peklo zde v srdci nosí,Kdož si zvoliv cesty zlé,Ohavnostmi se honosí,Po žádostech těla jde;Běda, kdož ku zdravé raděZatvrzuje svých uší,Bohu se na odpor klade,Zatracuje svou duši.5.Čeká pomsta, Bůh odplatí,Kdo světu a hříchu žil,Za marný zisk život ztratí,Bída, hanba jeho díl;Dlouhý řetěz nepravostíByl věk jeho na zemi,Vezme mzdu svou ve věčnosti,Pláč a zubů škřípení.6.Neb když někdy zde zůstáváBez trestu zlé činění;Když se někdy v světě stává,Že ctnost nemá odměny,Den Božího soudu přijde,Na němž každý duch stane,Tam pravda na světlo vyjde,Ctnost vítězství dostane.S. Tomášik248. Věrný Bože, jak mnohéDlouhoshovívajíčnost BožíJako: Sám, Pane Bože, mne řeďVěrný Bože, jak mnohéS námi máš shovívání,My množíme své viny,Ty množíš slitování;Den po dni my klesámeI nevědomě mnohoA do hříchů padáme,Nerozvažujíc toho.2.Ty dáváš hříšným časuKu pravému pokání,Jak má dobrý zahradníkO zlý strom pečování,Neztratí hned naději,Trpí ho rok po roce,Nevytíná, radějiČeká z něho ovoce:3.Tak, milosrdný Otče,Ty mnohou prokazuješMilost nám hříšným vždycky,Nás snášíš, opatruješ;Zpozdilí jsme k dobrémuA v hříších jsme bezpeční,Pak Stvořiteli svémuNevěrní a nevděční.4.Předce nám, když klesáme,Otcovsky přivoláváš,Bychom z hříchů povstali,Pravici svou podáváš;Skrze Krista slibuješHříchy nám odpustiti,V naději pozdvihuješK věčnému živobytí.5.Věrný Bože, nedejž námLehkovážně prohratiTvou milost, než ráčiž násK dobrému ponukati;Ať Tvá milost, dobrotaPři nás ztracena není,Pomáhá nám k životaNašeho napravení.S. Tomášik249. Vzhůru srdce k citům svatýmDobrotivost BožíJako: Pane, jak chceš, nalož se mnouVzhůru srdce k citům svatým,Vyznej dobrotu Boží,Jenž nám na milost přijatýmDává všeliké zboží;Nás žehná a opatrujeV bídách zemských pozdvihuje;Kdo ji ústy vysloví?2.Kdo jsme my před Tebou,Pane, Že na nás pamatuješ?Všude, kam se ohlídáme,Pohodlí připravuješ?Tichá noc i denní krásaNám jen Tvou dobrotu hlásá,Stále ji oslavujíc.3.Ačkoli pak život zdejšíNemůž být bez trápení,Však i žalost nejtrpčejšíObrácíš v potěšení;Ty nás i skrze neřestiChceš jen ku spasení vésti,Nenecháš bez naděje.4.Ty v zahynutí hříšnéhoNemáš žádné libosti,Proto jsi dal Syna svéhoZ nesmírné své milosti,Který přišed na zem s nebe,Dal na smrt samého sebe,By nás hříšné vykoupil.5.Ty jen naše štěstí hledáš,Proto se Tě srdečněDržíme; padnout nám nedáš,Vedeš k radosti věčné,Kdež Tě s anjeli slaviti,Tvou dobrotu velebitiBudeme na Výsosti.S. Tomášik250. Zvelebujmež Boha svéhoDokonalost BožíJako: Bohu buď sláva na nebiZvelebujmež Boha svéhoV uctivé poddanosti,Neb neníť Jemu rovnéhoV síle, v dokonalosti;Nad každé jest Jeho jméno,Protož i každé kolenoKlekej před Ním do prachu.2.Jeho trůn světlo otáčí,Kteréž Jej ukrývá nám,Jemu nebesa nestačí,Ježto naplňuje sám;Všecko vidí oko Jeho,A Jej, ač v světle skrytého,Spatřuji v tom, co stvořil.3.Zdaž Bůh i z daleka není,Zdaž On kromě z blízka jest?Zdaž není našich myšleníPovědom a našich cest?Neb kdo se skryje v temnostiK páchání nešlechetnostiPřed Ním, by Ho neviděl?4.Kdo chrání světa stavení,Kdo všecko v něm zdržuje?Zdaž to, Pane, moc Tvá není,Jenž všecko naplňuje?Tvá láska a Tvá dobrotaS námi trvá po vše léta,Otče milosrdenství!5.Tys moudrý, dobrý a svatý,Tys nad slunce jasnější,Ó dejž nám pozorovatiVůli Tvou nejsvětější;Neb tak plnost Tvé milostiVezmeme i v té časnosti,I jednouc nad hvězdami.6.Tobě Bohu buď chvála, čest,Jenž panuješ nad námi;Poď všecko, což stvořeno jest,K Jeho oslavování;Nad každé jest Jeho jméno,Protož i každé kolenoKlekej před Ním do prachu!S. Tomášik

Tranovsky_Cithara-sanctorum-Dil-2-Pisne-duchovni-na-hlavni-clanky-viry.html.txt

Kuruci[1]Pred niekoľkými rokmi bol som viac ráz navštíviť v jeho kaštieli chorého pána Aurela Strážnického. Keď sa jeho stav zlepšil, starý pán — ozajstná živá kronika — poukazoval mi rozličné starožitnosti a medzi nimi i galériu dedovských podobizní. Boli to veru, z umeleckého stanoviska, slabé obrazy, ktoré vrhajú nie veľmi skvelé svetlo na našich maliarov minulých storočí. Robili vôbec dojem diel dnešných primitivizujúcich umelcov, ktorí, keď urobili tabulu rasu a odhodili nabok všetky výdobytky doterajších maliarov, hľadajú nové smery, poháňaní nie tak túžbou raziť cestu pravde, ako vyniknúť novotou. Medzi mnohými nemými tvárami bola podobizeň mladej ženy, z ktorej ani nezručnosť maliarova nemohla zotrieť všetku originalitu a akúsi prešibanú ľúbeznosť. Popri tomto obraze visela i podobizeň jej muža, ktorej tiež nebolo možno odtajiť istú inteligenciu. Starý pán ma pochválil, že som našiel najzaujímavejších ľudí z celej famílie, a vyrozprával mi dosť obšírne i ich históriu.Zaumienil som si podať ju i širšiemu obecenstvu, nie pre jej obzvláštnu zaujímavosť, ale ako dôkaz toho, že charakternejší a rozvažitejší ľudia netvoria svoje politické a sociologické presvedčenie na základe azda nejakých hlbších štúdií a rozjímaní, ale skoro vždy tlačení alebo nesení pomermi, ktoré vyplývajú na ich beh života. Je to vážne memento pre ľudí, ktorí majú v moci osudy národa. Po druhé sa mi zdala i postava tej ženy, Sabíny Strážnickej, jednako natoľko zaujímavá, že v zhluku dnešných, aj vtedajších ľudí, uberajúcich sa len širokou cestou malicherného osobničkárskeho egoizmu, zasluhuje spomienku čo i len môjho skromného pera.V priestrannej, ale nízkej izbe, zaplnenej všelijakým nábytkom, poukladaným ako v sklade, husto jeden pri a na druhom, sedeli pri ťažkom dubovom stole, blízko malých zamrežovaných okien, Imro Strážnický a Matej Byvar, dvaja už starí statkári z jednej dediny. Strážnický bol štíhly, vysoký plešivý muž, milej, vždy sa usmievajúcej tváre; Byvar prešedivene červenovlasý, zavalitý, tiež vysoký, medenočervenej tváre a odutých úst; ruky mal veľké, žilnaté, pehavé, zarastené i na prstoch chlpmi, robili dojem, že by nebolo dobre sa do nich dostať. Na stole bol pred nimi hlinený krčah s vínom a dva rozdielne poháre a na lopári veľká šunka s dlhým nožom zapichnutým do nej.Mužovia sa zhovárali, zajedali a popíjali.— Nuž už zasa nemáš peniaze! Si ty len ľahkomyseľný človek! Bolo by ťa zavrieť. Možno by i teraz bolo múdrejšie pre tvoju rodinu, keby si sedel vo vidieckom dome, — hovoril hrubým hlasom, s urážlivým prízvukom Byvar.Strážnický sa smial, akoby ho šteklil.— To je pravda, ty si už len dobrý priateľ. Pre teba by mohol človeka i parom uchytiť. Nuž ale, Maťko, pozriže, veď mi ešte i ty požičiaš tých dvetisíc zlatých, čo mi treba, — hovoril Strážnický posmešne a zatláčal si prstom tabak do penovky.— Ja? Čo si o mne myslíš, veď som nezošalel! — skríkol Byvar najedovane a buchol päsťou na stôl.— Aký si ty len prchký, Maťko. Pozri, celý kaštieľ mám hotový, chybí len strecha, obloky a dvere, a budem bývať ako gróf. Namojdušu, Pálffy sa mi nevyrovná.[2]Ale ja viem, čo teba mrzí, závisť ťa pasie, milý braček, závisť. Ty taký boháč a bývaš ani v stajni. Veď sa človek ide zadusiť v tvojej kúrii, keď len fajku vyfajčíš v izbe, keď otvoríš oblok, tak sa ti valí dym navonok, ani čo by horelo.Byvar mu skočil s vreskom do reči.— No, taký blázon som nie ako ty. Zdedí desaťtisíc zlatých a myslí si, že za to postaví grófsky kaštieľ! A teraz dlh na dlh. Dobre by sa ti boli zišli tie peniaze, dobre, veď vždy grošom smrdíš, ty hladoš, ty!— Keby som bol mal tie peniaze ešte predlanským, keď tu chodili kuruci-labanci,[3]boli by mi ich krásne vzali, hahahá, hohohó, takto im klepli zuby naprázdno. Veru tak. Ale teba mrzí, že si musel i na našich drahých labancov rýpať tisíce. Hahaha! — smial sa Strážnický a prehol sa na stolici.— Ale čo táraš ani na mukách. Labanci dostali odo mňa figu borovú a kurucov som vyplatil zo stoličných peňazí. A dobytok vzali aj tebe, len tak ako iným. Môžeš si i ty dlaň ofúknuť.Imro sa usmial.— Veru mi vzali, lotri. Šťastie, že len samé škopenice, dobré boli za hoľou. No ale, Maťko, krem špásu, požičaj ešte tých dvetisíc zlatých, dám ti Zábrežie do zálohu. Veď je hodno i päť ráz toľko, a už len musím, čo pre hanbu, ten kaštieľ dostaviť.— Nedám, nedám, nedám! Všetko premárniš, škoda peniaze vyhadzovať.— Keď nedáš, nedáš. Nájdem viac lásky u žida. Preto sa nehnevaj. Vypi si radšej! — núkal ho Strážnický pohárom.Byvar, hoci sa i hneval, ale preto si vypil.— Nedbám, vypijem, ale groší jednako nedám!Vtom vošla dnu lenivým krokom vysoká tučná pani, veľmi nedbanlivo oblečená, črty jej tváre boli pekné, ale bez duše.— Čože sa zasa vadíte, počuť vás kričať až v pitvore. Imro, akýže si ty domáci, keď sa s kmotrom vadíš?Pani bola Strážnického žena. Pristúpila ku stolu a odrezala si kus šunky.— Čože nejete z tej šunky, veď je dobrá. Nože, pán kmotor, no, — núkala Byvara, odrezala hodný rezeň a podávala mu ho koncom noža.Byvar ho chytil špinavými prstami a vopchal do úst taký kus, že mu obidve líca vydulo.— Hľa, veru by si sa mohla obriadiť, keď ideš medzi svet. Hanba pozrieť, aká si, — hrešil zasa ženu Strážnický.Drgla plecom.— Ale čo tam, — veď je kmotor nie cudzí; vie, že sa nemôžeme parádiť, keď žijeme teraz v tejto kutici. Načo si začal ten kaštieľ stavať, to keby si radšej nahliadol, to! A teraz sa ani neobzriete o tých chlapov vo dvore. Tak sa mi zdá, že nič nerobia, len sekerami po dreve vyklopkávajú.Ozaj bolo počuť rúbanie a klopanie do taktu pracujúcich tesárov.Vyšli von, pričom Byvar nezabudol naplniť a vyprázdniť pohár, lebo by mu šunka mohla zaškodiť.Ohromný dvor bol založený hŕbami okrúhleho a už okresaného dreva, medzi ktorými bola pôda zahádzaná kresanicami. Na konci dvora stála na malej výšinke ešte neovakovaná, roštovaním obložená novostavba, na ktorú začali klásť stolicu strechy.Budova, ktorú staval Imro Strážnický, zasluhovala meno kaštieľ. Bola poschodová, z oboch strán s vežami, naprostriedku s rizalitom,[4]silne vystupujúcim do popredia. Jedna veža už mala hotovú cibuľovitú barokovú strechu.Mužovia podišli k domu a Byvar krútil hlavou a šomral pri chôdzi:— Čo si si to ty len zmyslel! Taký veľkopanský dom stavať bez peňazí! Taký žobrák žobrácky!Strážnický sa smial.— Maťko, ty si blázon. Teraz, keď mi nechceš požičať, môžem ti i ja nadať. Pozri, v panskom dome bývajú vždy páni. A keď ja nie, ale pamätaj moje slová, moje deti budú pánmi. Keď budú bývať v takom kaštieli, tak sa pousilujú, aby si zaopatrili, čo treba k panskému životu. Ty si boháč, a nie si pán, ale skuhroš, lebo bývaš v takej starej chalupe. Ani by ti nesvedčilo byť pánom.— To sú daromné reči, čo táraš. Žobrák je žobrákom, čo i v paláci býva.Prišli k tesárom, ktorí pánov ponížene pozdravili a prestali na chvíľu pracovať. Byvar skričal na nich: — Robte, naničhodníci! — a jednému z nich skočil schválne podkutou čižmou na bosú nohu.Mladý tesár zaskučal a sťa ubitý pes priskočil do práce a s ním i ostatní; neopovážili sa ani len mrzko pozrieť na Byvara, ktorý bol slúžnym okresu a veľmi radodajný v palicovaní.Strážnický pokrútil hlavou a hodil rukou, lebo vedel, že každá poznámka by náramného človeka len väčšmi rozľútila.— Tu ty máš ešte mnoho práce, — riekol Byvar, — dom je prázdny, nič tu ešte nemáš; okná, dvere, dlážka a zariadenie! Všetko chýba. Jojojój, čo je na to dvetisíc zlatých? To je ani psovi mucha.— Eh, čo tam! Pomaly bude všetko, len by som bol pod strechou, aby mi na múry nepršalo. Pozri, už mám i címer hotový, — ukazoval Strážnický na vykresanú mramorovú tabuľu, stojacu v priestrannom pitvore kaštieľa. Na mramore bol reliéfne vykresaný címer Strážnických, a to muž s mongolskou hlavou v ruke a nápis:Has aedes aedificavit Emmericus Strážnický de Podhora et Porúbka annis Dominni MDCIV-MDCCVI.[5]— Neverím, že by si bol toho roku hotový, neverím, — uškľabil sa Byvar.— Budem s božou pomocou, budem, — riekol Strážnický, prekračujúc kamenný prah pitvora navonok; pritom sa potkol, padol na jedno koleno a udrel sa píšťalou o ostro okresaný prah.— Eh, potvora, tuto mi bude podkladať nohu, — zvolal, vyskočil rezko a zasmial sa. — Bodaj ho, ale som sa dobre šuchol, — i zohol sa a pošúchal si sáru na udretej nohe.*Keďže nedostal od Byvara peniaze, Strážnický vysadol na druhý deň ráno na koňa a išiel do stoličného sídla, asi na míľu vzdialeného, vyhľadať žida Amšla, ktorému už bol niekoľko tisíc dlžen, aby si vypožičal od neho potrebnú sumu. Cestou ho udretá noha, na ktorú mu žena priviazala kúsok starého loja, pobolievala, ale nedbal veľmi na to. Bol už i väčšmi pokaličený a zahojilo sa. V meste išiel k sudcovi Borákovi, u ktorého bol patvaristom jeho syn Marcel. Mal chlapca rád a tešil sa vždy, keď sa s ním zišiel. Marcel sa ponášal na otca, lenže bol vážnejší, hoci mu do smiechu tiež nebolo ďaleko. Marcel bol asi dvadsaťštyriročný, usilovný šuhaj, ktorý sa však nevyhýbal ani zábavke v dobrej spoločnosti. Bol miláčikom župana, lebo znamenite aranžoval všetky jeho zábavy a kadejaké politické oslavy a manifestácie. Mával podarené oslavné reči pri víťazstvách kráľovských vojsk a viedol krásne bandériá.[6]Bol vôbec jedným z hlavných činiteľov kráľovi vernej strany, ktorá dominovala v stolici. I obecenstvo ho rado malo pre jeho vľúdne a priateľské spôsoby.Strážnický zachytil chlapca v kancelárii a odviedol ho do hostinca do vidieckeho domu.— Aký dobrý vietor vás dovial sem, pán otec? — spýtal sa Marcel, keď sedeli za stolom pri pohári vína.— Horkýže tam dobrý! Už zasa niet groší. Ale myslím, že mi žid ešte požičia, keď Byvar už nechce dať.— Nechce? — ozval sa Marcel a zapálil sa. — Čo robí Sabína?Strážnický sa zasmial.— Tebe je, pravda, Sabína prvšia ako otcove groše. Nezhováral som sa s ňou, ale keď som išiel popred ich dom, kývala mi hlavou i rukou na pozdrav. Iste nie pre mňa.— Škoda, že ona nerozhoduje o otcových peniazoch; myslím, že by sme ich ľahšie dostali.— Veru hádam. A ako si s ňou? — spýtal sa Strážnický a hľadel skúmavo prižmúrenými očami na syna.— Nuž, radi sa máme. Ale starý vrčí na mňa ako dvorný pes na cudzieho, keď ma zazrie s ňou či v záhrade, či v poli.— Je to ozaj zázrak, kde sa to dievča v tom dome vzalo. Taký otec a taká dcéra! Na koho sa to len podalo?— Viete, otec, tak okolo prsta tú osobu neokrútite. S tou len to môžete urobiť, čo ona chce.— Hm, taká je to osôbka? Nuž, pravda, ty ju lepšie poznáš, ja sa s ňou veľmi nezapodievam. Ku mne je vždy milá a vľúdna.— O tom je nie reč, že by nebola milá, ale tú moc nemáte nahovoriť ju na niečo, čo raz nechce urobiť.Strážnický sa zasmial, kývajúc hlavou, ale zrazu zjojkol a chytil sa rukou za nohu.— Potvora akási, ako ma domŕza.— Čože vám je, pán otec? — spýtal sa ustarostene Marcel.— Ale nič. Udrel som sa včera na píšťalu a to trochu pobolieva. Teraz som sa šuchol o ňu, nuž som zjajkol.— Počujte, pán otec, poďte k felčiarovi, nech vám nohu pozrie. Pôjdem s vami, — skočil Marcel zo stolice.— Aleže ti je náhlo! Ani mi na um neprichodí peniaze vyhadzovať. Sadni si.— Ja zaplatím za vás. Vyhral som včera v kartách. Mám peňazí ani pliev. Poďte, — chytil otca a ťahal ho.Strážnický sa smial, že mu skoro slzy tiekli.— Chlapče, čože sa ti robí? Veď by to bol posmech ísť k felčiarovi pre oškúlenú nohu.— Posmech-neposmech. Starý Brezovický šesť týždňov vyležal pre oškúlenú nohu.— No, duša moja, ja veru nemám čas šesť týždňov ležať, a ani nebudem. Kedy prídeš do Podhory?— Ako len budem môcť. Viete, aký je starý Borák čudák.Posedeli ešte chvíľu, rozprávali sa o rodinných veciach; potom vstali a odoberúc sa, každý šiel za svojou prácou. Strážnický mal ťažkosti s vypožičaním peňazí; židia žiadali veľké zálohy a veľké interesy.[7]Ale jednako vymohol od nich, čo chcel, viac svojím priateľským spôsobom a žartom, ako že by ich bol vábil obchod, lebo jeho majetok bol už dávnejšie dosť zaťažený. Malú časť peňazí dostal v hotovosti a odišiel s ňou domov.*Asi o dva týždne neskoršie dala vicišpánka[8]zavolať k sebe Marcela, ktorý hneď prišiel, lebo mu odkázala, že ide o vážnu vec. Marcel sa poklonil pred peknou a koketnou paňou, ktorá mu bola tetkou po materi.— Marcel, dostala som list z Podhory, — povedala a mávala pred ním papierom. — Pekné dievčatko mi píše, aby som ti povedala, že je tvoj otec chorý a že treba urobiť s ním poriadok, lebo mama ho neurobí.Marcel zbledol.— Čo, chudák otec je chorý? To iste tá nešťastná noha. A kto píše? Sabína?— Ako si uhádol! Bola navštíviť mamu a našla krstného otca v posteli. Áno, noha ho bolí. Nuž, čo urobíš?— Strašní sú to ľudia, niežeby odkázali, čo sa deje! A náhodou som sa za celý čas nezišiel ani s jedným Podhoranom. Idem naskutku do Podhory a vezmem felčiara Frischa so sebou. Bože, bože, čo to len bude s tým otcom?Vicišpánka ho potešila, ako vedela.Za dobrú hodinu bol Marcel s felčiarom pri otcovi, s ktorého nohou bolo veľmi zle, celá bola opuchnutá a zapálená a bolela ho. Matka, ako vždy, hovorila mnoho a robila málo; probovala kadejaké domáce lieky, kto čo poradil, a Strážnický sa na všetko len smial.— Toľké parády robíte pre takú hlúposť! Dajsamibože, veci!Keď ho noha bolela, držal jej žartovné reči a tu i tam zaklial so smiechom, keď ho väčšmi zamrzela.— Potvora akási, čo to vyčíňa, také fígle, niežeby bolo rado, že si môže oddýchnuť!Keď Marcel vošiel do izby, v ktorej ležal otec, sedela jeho mať pri ňom na stolci a držala akýsi teplý obkladok na lone. Hovorila o čomsi, čo sa u susedov prihodilo tak dlho, dokiaľ obkladok nevychladol.— Nono, veď mi vychladla tá kára, no! — i zozbierala sa lenivo zasa ho zohriať.Felčiar obzrel nohu a krútil nad ňou hlavou, nebolo to dobré. Urobil na nej dva rezy, ktorými vyšiel hnis a krv; Strážnickému sa poľahčilo.Marcel veľmi ľutoval otca, ale sa trochu rozveselil, keď uvidel, že je teraz ešte veselší, ako býva, i odišiel s poľahčeným srdcom. Zaumienil si, že ho čo najskôr zasa navštívi, a uložil mladšiemu šestnásťročnému bratovi, aby mu každý deň prostredníctvom posla odkázal, ako sa má otec.Mladý Imro statočne odkazoval každý deň, čo mu otec povedal, že mu je zo dňa na deň lepšie. Strážnický, vidiac synovu starostlivosť, nechcel ho zarmútiť ani za svet, a preto ho klamal, hoci mu bolo stále horšie a horšie. Až asi o týždeň neskoršie povedal Imrovi, aby odkázal Marcelovi, žeby prišiel, keď bude mať čas.Marcel, tušiac najhoršie, trhal si vlasy, že zanedbal otca, že sa dal klamať, hoci ho poznal; pribehol zasa s felčiarom a našiel otca na mukách, hovoriť už nevládal, len pohľadom a úsmevom privítal milé dieťa. Syn sa hodil na kolená pred otcovou posteľou a plakal prežalostne za dobrým človekom, ktorý nikdy nikomu neublížil a ktorého najväčšie previnenie bolo, že bol k svojej rodine pridobrý.Strážnický dokonal, hladiac rukou synovu hlavu.Zvesť o skone dobrého pána sa rozniesla ako blesk po celej dedine. Všade postávali hlúčiky žien a chlapov a s poľutovaním hovorili o ňom. Mnoho citu nebolo v rečiach tých ľudí, viac obavy, čo teraz donesie pre nich budúcnosť. Veď od povahy zemského pána záviselo celé ich blaho.Strážnická prijala úder chladnokrvne, bola ona vôbec osoba flegmatická. Ktorúsi tú slzu utrela koncom zástery a poznamenala:— No-no, že sa tak skoro pominul! Ako to už len teraz bude bez neho? Veď sa tak o všetko staral, a teraz kto už zaopatrí, čo všetko treba? Už, hľa, by bolo treba soli, a nemá ju kto zaopatriť. Ale bude mu treba vyhľadať nejaké poriadne háby na tú smrť, keď sa už tak pominul.I zobrala sa s dievkami prezerať truhly a šatníky.Marcel odpravil zbytočného felčiara a obzrel sa potom po izbe. Bola to tá istá izba, v ktorej si bol jeho otec pred troma týždňami popíjal s Byvarom. Nikdy mu to tak nevystúpilo na oči ako teraz, v akom strašnom neporiadku a nečistote bolo v nej všetko. Nábytok bol polámaný, nečistý, na ňom porozhadzované šaty, nečistá bielizeň, ba i staré zvyšky jedla a všade prachu až ťažko.Marcelovi tlačil žiaľ za otcom srdce a teraz priľahla naňho i starosť pre beznádejný stav ich majetku. Mať je nedbanlivá a dlžôb — ako sa obával — vyše hlavy. Našťastie matkin majetoček v Porúbke zostal nezaťažený, lebo v starosti o seba nikdy ani na hrozby, ani na prosby nechcela privoliť, aby sa vzal naň dlh. O seba sa Marcel vôbec nestaral, ale osud brata a otcovho, ináč veľkého majetku, ho trápil. Veď chudák otec, optimista, čo sa preň nastaral, a to by malo byť všetko márne?Stál, opretý o posteľ, na ktorej ležala otcova usmievajúca sa mŕtvola, a smutné myšlienky sa krútili v jeho hlave, keď po ľahučkom zaklopaní vošli do izby dve ženské. Bola to Byvarová s dcérou Sabínou. Počuli, že umrel pán z dolného konca, Sabínin krstný otec, i pribehli po susedsky pomôcť, poriadiť a poplakať. Na hlavách mali, na znak smútku, zahodené čierne šatky a prvá ich práca bola, ako vošli, kľaknúť pred posteľou mŕtveho a pomodliť sa. Marcel sa zapálil, keď vošli, kľakol tiež a pozoroval ich. Myslel na celkom iné, nie na modlitbu. Byvarová bola naoko a vystúpením možno najvšednejšia žena. Mohol ju niekto i viac ráz vidieť, i zhovárať sa s ňou, no iste sa nepamätal na ňu. Nebolo na nej črty, ktorá by utkvela v pamäti. Zato Sabínu nikdy nezabudol, kto ju raz videl. Bola trochu nadprostredne vysoká a robila dojem silnej osoby, hoci nebola ani hrubých kostí, ani tučná. Jej gaštanové vlasy zahrávali určite do červena a mala i krásnu bielu a ružovú pleť červenovlasých žien. Jej jemný orlí nos bol možno o myšlienku priveľký, ako i jej mäkké ústa, na ktorých spodná pera vyčnievala a ktoré, bohvieprečo, robili dojem zvláštnej dobroty. Bradu mala silnú, okrúhlu. Jej tvár nebola pravidelná, ale jej celý zjav bol akýsi povznesený a milý, a jednako sa každý prestal usmievať, keď pozeral na ňu. Možno to zapríčiňovali dve kolmé vrásky nad nosom, ktoré často robili jej pozor vážnym, skoro smutným.Keď sa pomodlili, vstali. Marcel pristúpil k tetke, bozkal jej ruku a stisol Sabíninu, ktorú mu podala. Sabína prebehla pohľadom po izbe i zabolelo ju, že bola v takom neporiadku, lebo vedela, že Marcela bude mrzieť vedomie, že to musela spozorovať. Svojím láskajúcim hlasom mu vypovedala, ako ľutujú neočakávaný koniec krstného otca, a dala mu cítiť, ako bolestne účinkuje na ňu, že on trpí. Napokon sa spýtala:— Kedy pochováte krstného otca? Iste v nedeľu?Jej mať podotkla, že sa to rozumie samo sebou.Marcel cítil podivné uľahčenie v pohľade na Sabínu. Jej oči mu hovorili, že ho má rada, že ho ľutuje, a mäkký stisk jej ruky ho uisťoval, že ho neopustí. Bolo mu ako blúdiacemu v tmavej noci, keď zazrie zrazu blízko svetlo. Nikdy si so Sabínou nepovedali, že sa majú radi; to sa im zdalo celkom prirodzené, akoby to inak ani nemohlo byť. Ich láska vyrástla nepovedome s nimi a zračila sa najmä v nekonečnej dôvere a v pocite spolupatričnosti jedného k druhému. Zaiste za tým túžili, aby si padli do náručia a splynuli v bozku lásky. Ale so Sabínou bolo vylúčené na to sa odvážiť, a ona sa vedela opanovať.— Marcel, keď bude pohreb v nedeľu, rozpošli čiernych poslov, aby oznámili rodine a známym, čo sa stalo, — povedala Sabína.Marcel vedel, prečo ho chce poslať preč. Chcela uviesť dom ako-tak do poriadku; veď na rozposlanie poslov bolo ešte dosť času. Ale išiel. Pozrel jej do očí a išiel. Ona mu hovorila pohľadom: „Si dobrý, ďakujem ti.“Marcel nešiel zháňať poslov. Veď nebolo celkom isté, či pochovajú otca v nedeľu, keď do tých čias chýbali ešte štyri dni. Vošiel do záhrady za domom a sadol si v hustom lieskovom kroví na zem a rozmýšľal, ako to len teraz bude. Dlžôb je mnoho, kaštieľ nedostavaný, on nemá ešte nijaké postavenie, a mať, neborká, je viac na ťarchu ako na osoh. So Sabínou a s nimi sa to iste zle skončí, lebo starý Byvar mu ju nikdy nedá za ženu. Veď aká bola medzi tým haraburdím v izbe; bola pri všetkej skromnosti ako bohvieaká princezná medzi chudobou. A aký neporiadok, aká nečistota u nich! Nemožno, žeby ho i sama chcela. Potom si pomyslel i na rýchly odchod otcov, ktorý bol vždy taký dobrý, i prišla naňho taká duševná ťažkosť, že ju cítil ako prudkú telesnú bolesť.Keď sa za hodnú chvíľu pozbieral a vošiel nazad do domu, našiel všetko v prekvapujúcom poriadku. O nečistote nebolo viac ani reči, otec bol už oblečený v peknom tmavohnedom zamatovom úbore a usmieval sa… Úbohý otec! Sabína s matkou už odišli. Marcel sa rozhliadol po izbe, potom sa hodil na stolicu a keď si oprel hlavu do dlaní, sklonil sa hlboko a žalostne plakal.Pohreb jednako bol v nedeľu. Byvarová s dcérou všetko tak zariadili, že i smútočný kar, na ktorom sa zúčastnilo celé prednejšie zemianstvo širokého okolia, bol slušný. Malú ťažkosť robilo zaopatriť dvanásť zlatých, ktoré sa museli zložiť kostolu, aby Strážnického mohli v ňom pochovať. Keď sa Sabína dozvedela o veci, i tú zariadila. Pri pohrebe hovorili páni bratia a sestry o sláve Strážnickovcov, oslavovali ich pri dobrom víne, spomínali, aký bol nebohý znamenitý človek, a keď prešli na stoličné a krajinské veci, zabudli naňho ešte na kare. S tým i zapadla sláva Strážnickovcov na dlhší čas. Nebohého Imra spomínali len ako príklad ľahkomyseľného človeka, hoci nejednému urobil i veľmi cenné služby, ktoré vyžadovali od neho značnú obeť.*Strážnická žila s mladším synom v úradníckom dome, v ktorom jej muž umrel, a nestarala sa o nič, len aby mali čo jesť. Na to im stačilo hojne i z Porúbky.Celá starosť, spojená s usporiadaním majetkových pomerov, padla na Marcelove plecia, ktorý chodil od dlžníka k dlžníkovi, z úradu do úradu a prosil, vadil, škriepil sa, aby mu poskytli nejakú výhodu alebo poľahobu, aké, ako on dobre vedel, bolo temer zvykom povoľovať zemianskym dlžníkom židovských veriteľov. Zabudol, že v takých prípadoch išlo vždy o vplyvných pánov, no a on teraz nijaký vplyv nemal. Naopak, začali od neho bočiť, zatajovať sa mu, ba starý grobian Vidovič ho vyhodil i z kancelárie. Takéto správanie zväčša porodinených úradníkov ho vo veľkej miere rozhorčovalo, čomu častejšie dal i výraz v kruhu svojich priateľov a nadával pritom i na vládne kruhy vôbec. Ale to už býva v takých prípadoch stálym zvykom.Jedného popoludnia, ako to robievali denne, sedeli páni zemania a úradníci v dlhej izbe v hostinci vidieckeho domu a ako obyčajne hrali sa v karty alebo sa zabávali pri pohári vína. I vošiel do siene, v bedrách sa gavaliersky natriasajúc, mladý Rudolf Kandó, švihácky mladý zeman, a zvolal, keď zastal v prostriedku medzi stolmi:— Páni bratia, pán župan chce mať poradu o tom, ako oslávime, ako sa patrí, deň svätej Anny; na tú poradu mi nariadil pozvať nasledujúcich pánov…I prečítal dosť dlhý menoslov a vynechal pritom Marcelovo meno. Pri Marcelovi sediaci a s ním besedujúci Elek Brezovický zvolal:— Ohó, a Marcela Strážnického si vynechal!Zatým ozvali sa i viacerí, že Marcela nemožno vynechať, keďže on vždy vedie každú zábavu. Kandó sa obrátil k týmto pánom a riekol s urážlivou schválnosťou:— Ferko báči výslovne povedal, aby som Marcela Strážnického nevolal, — i drgol k tomu plecom.Nastalo trápne utíšenie, až ktorýsi zvolal:— Možno preto ho nevolal, lebo je ešte v smútku za otcom.Kandó pokrútil hlavou:— Nemyslím, že preto. Nuž, ktorí ste pozvaní, poďte!Mládež sa vyrojila a hanbila sa Marcelovi, ktorý bol každému dobrým priateľom, pozrieť do očí. Von rozčúlene o ňom besedovali; pred ním sa pretvárali, že je to taká malicherná vec, ktorú nehodno spomínať.Marcel, keď sa videl takto opovrhnutý, zbledol. Tým skutkom bol vysúdený zo spoločnosti, lebo keď ho župan takto verejne urazil, neopováži sa ho viac nikto zavolať do domu. Nevedel napochytro, čo má urobiť, i pretvaroval sa, že si z celého nič nerobí. Zostal v sieni sám okrem starého Lotiaka, sediaceho v tichosti pri poháriku vína v druhom kúte miestnosti. Marcel oprel lakeť o stôl a hlavu o dlaň a díval sa rozľútene von oblokom na odchádzajúcich. Zrazu pocítil dotyk na pleci i obzrel sa. Za ním stál starý, maličký mužík s veľkou hlavou a okrúhlou, vytučenou tvárou samá vráska, s drobnými prežltnutými fúzmi. Starý šušlal, lebo mu chýbali zuby. Bol to starý Venduš Lotiak.— Ale ťa sotili do boku, čo? — spýtal sa a urobil špatnoposmešnú tvár.Marcel sa zamračene díval na starého pokušiteľa.— Sotili! Háveď naničhodná! Medzi všetkými tými zvermi niet jedného človeka. A prečo? A čo som im urobil? Že mi umrel otec a nechal zadĺžený majetok!Marcel nedôveroval Lotiakovi a jednako, nevedel sa opanovať, vybúšila takto z neho rozhorčenosť.— Veru i preto, synku. Počkaj, pomkni sa mi. A dajme sem ten krčah s vínom.Lotiak si nalial z Marcelovho vína a trasľavou rukou nadvihol pohár k ústam.— Nielen preto ťa kopol župan, že si žobrák, ale i preto, lebo si tu predvčerom vychvaľoval kurucov. To ti, milý braček, neodpustia, a najmä nie tí, ktorí ich najšpatnejšie zradili. Župan je na teba nahnevaný pre tvoju nevďačnosť. Vždy a všade len vraj teba vyznačoval, a teraz sa takto držíš proti nemu. Že vraj hada choval na prsiach.Marcel zhíkol, keď to počul.— On mňa vyznačoval! Pracoval som zaňho vždy a všade, či sa mi chcelo a či nie, a keď som ho prosil, aby mi bol na pomoci, poslal ma k Vidovičovi, s ktorým sa vraj už dohovoril, čo treba robiť v mojej veci, a Vidovič ma vyhodil. Ale kto mu to len mohol všetko pohovoriť o tých kurucoch? Veď tu boli vtedy len moji najspoľahlivejší priatelia, za ktorých ručím! — skríkol Marcel s úprimným začudovaním.— Ty si chlapec a nepoznáš život. Aby županovi zalichotili, zradia i vlastného otca. Chovanec ťa na smrť odsúdi, a priateľ ťa obesí. A potom, vieš, akí sú bohatí ľudia, tí ti s chudobnými nemajú cit. Ten ti neverí, že hlad bolí a zima že mrazí.— Prekliati boháči, že vám to srdce skamenie, keď ste nakradli tých peňazí.— Nebude na svete dobre, to ti vravím, ja som sveta skúsil, kým nebudú všetci ľudia rovní. Dolu s boháčmi, keď nie podobrotky, tak pozlotky!Lotiak, trochu podnapitý, buchol päsťou na stôl.— Ono je pravda, že s chudobným človekom nemajú milosrdenstvo, lebo len chudobný vie, čo je bieda.— To si, vidíš, povedal pravdu. Ja žobrák, ja hej, ja cítim s tebou, ale taký magnáš by i ostatnú kožu zodral z teba. Nech žijú kuruci! Vivant![9]To je chudoba, tá vie, že chudoba bolí a má s ňou milosrdenstvo. Tí robia spravodlivo, tí berú boháčom a delia chudobe! — kričal šušlajúc Lotiak a nalial si vína.— Keď si pomyslím, že ani jeden z tých magnátov neprišiel k svojmu bohatstvu statočným spôsobom. Veď župan svojho brata zničil, aby mohol dostať jeho majetok!— Povedz mi, synku, a čo ty teraz zmýšľaš? Čo bude s tebou? Tu sotva prídeš k niečomu, tu ťa k ničomu nepripustia. Lebo veď vieš, že väčšmi ťa nenávidí ten, kto ti nevinne krivdí, ako ten, komu si zabil otca. Mňa, ako vieš, tiež nevaquistica pripravila o majetok, aby ho mohol zobrať gróf Magócsy. A či bol s tým spokojný, že ma zničil? Nie! I ženu i dcéru mi ten zloduch odobral. A ako som visel na nich! Ony boli mojím celým životom!Lotiak sa zmŕštil a urobil plačlivú tvár.Marcel pozrel naňho nedôverčivo, zdal sa mu akýsi podozrivý. Počul o ňom, že i ženu, i dcéru na Dolniakoch Turkom predal. Vedel o ňom, že je človek nespoľahlivý, pokušiteľ, že za peniaze všetko urobí, ale že má rozum až zvyškom, a preto bol zvedavý na jeho mienku. Myslel si, že bude voči nemu múdro opatrný, ale jeho mladistvý temperament ušiel s jeho rozvahou a starý cynik robil s ním, čo chcel. Marcela chválili jeho priatelia, obdivovali dievčatá a lichotili mu panie; nie div, že si namýšľal, že všetko vie lepšie ako každý iný a že, poznajúc Lotiakovu povahu, ani keby ju videl na dlani, bude vedieť, čo môže z jeho rečí držať za úprimnú radu a čo za prípadný podvod. Ale už Lotiakov zdanlivý súcit s jeho ťažkosťami mu zakalil objektívny pohľad na jeho nástrahy.— Veru ťa tu, ako ti hovorím, nepripustia k ničomu, aspoň nie podobrotky. Tu všetko opanovali páni, držiaci s cisárom, a tí majú na všetky miesta ľudí, koľko chceš. Pozri, nechcem sa chváliť, ale mám toľko rozumu ako Podhorský alebo Vranecký, no a čo som? Preto, lebo netancujem, ako župan hvízda, nuž som len mizerný adlátus. Adlátus, ja! A ty, čo tu budeš bez peňazí so samými nepriateľmi okolo seba? A k tomu si ešte kurucov chválil!— Prečo s nepriateľmi, veď som neublížil ani ja, ani moja rodina nikomu.— Neublížil, neublížil. Ako to hovoríš? Pred chvíľou si sa žaloval, že sú všetci proti tebe, a teraz si myslíš, že ťa od samej lásky zjedia? Tvoj majetok je tvojím nepriateľom. Pravda, ty to nevidíš. Chceli by si ho rozdeliť, a tak je každý, kto by si chcel kus z neho vyraziť, tvojím nepriateľom. Myslíš, že je váš majetok nie omnoho viac hoden, ako je na ňom dlhu? Pozriže, hneď tvoj krstný otec Byvar vystiera ruku za ním. Počul som, že on je vymenovaný za vášho tútora.— Byvar za nášho tútora? Bože na nebesiach, to sme dobre!— No vidíš, teraz čušíš so svojimi drahými priateľmi!Marcel sa o chvíľu zozbieral.— Počujte, Venduš báči, čo by ste mi vy radili, čo by som mal urobiť?— Hm, dobrá rada hodná groš. Počkaj, — vzal pohár a vypil, — trochu porozmýšľam.Lotiak hmkal a ukazoval, že rozmýšľa, a Marcel sa díval smutne von oblokom na ulicu, kde sedeli dvaja okyptení a otrhaní žobráci. Pohľad mu zaťažil dušu; pomyslel si, že je i on blízko toho, aby si medzi nich mohol sadnúť.Lotiak ho chytil zrazu za rameno.— Pozri, vidíš, že jediní kuruci bojujú za chudobu, za spravodlivosť proti pánom. Lebo veď vieš, že skoro všetci veľkí páni držia s kráľom. Ešte i tí niekoľkí, ktorí boli pri Rákóczim,[10]po jednom od neho odskakujú. Synku, svoju pravdu len pri nich nájdeš. Tu nemáš čo robiť. Bezerédy[11]stojí len na deň cesty odtiaľto, choď k nemu.— Ale ja by som mal ísť ku kurucom? Venduš báči, na to som nikdy nepomyslel. A tu nechať všetko svojim nepriateľom napospas? Ja, ktorý som i s otcom vždy verne držal s kráľom?— No a čo vykonáš sám proti toľkým, čo chcú ťa rozdupať? Ty, chlapčisko, ani nie dvadsaťštyriročné, a sám, a tí mnohí a pomocní!— Jednako pokladám za nerozumné ujsť; potom už vôbec môžu robiť, čo chcú.Lotiak sa obzrel po izbe a potom mu zašepkal do ucha:— Odpracú ťa. Urobili i horšie veci.Marcel zatíchol a potom pokrútil hlavou.— To už azda neurobia.— Hovorím ti, videl som i horšie veci. Pomyslel si, čo urobil župan so svojím bratom, aby som iných nespomínal.Chvíľu mlčali.— Nuž a čo vyhrám, keď pôjdem ku kurucom? — spýtal sa Marcel.— Čo vyhráš? Ľahko nahovoríš niektorého z ich menších vodcov, aby poslal sem nejaký oddiel, s ktorým ty budeš tu pánom!— A čo mám z toho panstva? Veď jednako nemôžem dať všetkých svojich nepriateľov pomárniť!— Môže sa všeličo stať. Ale hlavná vec je, že budeš v istote. Si súci chlapec; pri kurucoch máš možnosť sa vyznačiť. Ktovie, čo môže z teba byť, a tu budúcnosť nemáš. A veď si i tak presvedčený, že oni majú pravdu.— Veď majú, majú, lenže sa kuruci sotva dlho udržia. Francúzov Eugen a Marlborough stále bijú,[12]a keď zostane Rákóczi sám proti cisárovi, tak si ten dá s ním veľmi chytro rady.— Po prvé, Francúzi ešte dlho vydržia a po druhé, neboj sa, pánom sa nič nestane, a pri kurucoch budeš pánom. Rákóczi a jeho vodcovia budú dobre vedieť, kedy majú svoju vec draho predať. A potom, však je pri kurucoch spravodlivosť, voľnosť, bohatstvo a všetko, čo si človek žiada. Keby som bol mladší, šiel by som i ja a nemeškal ani chvíľku.Keď sa rozišli, Marcel bol na váhach, čo má urobiť. Jedna malicherná okolnosť silne účinkovala na jeho rozhodnutie, stretol na ulici druhú vicišpánku, pozdravil ju úctivo a ona neprijala jeho pozdrav. Ako sa neskoršie dokázalo, nie schválne, ale ho nezbadala.Marcelovi sa teraz zazdalo, že je celý svet jeho neprajníkom a že urobí najlepšie, keď odíde do Podhory, kde môže v tichosti a nerušene porozmýšľať, čo urobiť.*Byvarovský kaštieľ bol z troch strán obklúčený veľkou záhradou, ktorá v zadných častiach tvorila vlastne lesík, lebo tam pozostávala zo smrekov a bukov. Ohradená bola len žŕdkovým plotom, ktorý skôr ukazoval, pokiaľ siaha záhrada, ako zabraňoval príchod do nej. Marcel bol veľmi zriedka v Byvarovom dome, so Sabínou sa stretával vždy len náhodou v záhrade, a to v tej časti, ktorá ležala pri bočnej kratšej ceste, vedúcej do kaštieľa Strážnických.I teraz zazrel Marcel, ktorý išiel z kroka na krok na svojom belúšovi, neďaleko plota sa belejúci Sabínin čepček, spod ktorého vyzerala jej ružová tvár.Dúfal, že sa s ňou zíde; veď vždy túžil za ňou a keď ju teraz zbadal, zaradoval sa, a jednako z odporu k jej otcovi prešiel neďaleko nej a robil sa, že ju nevidí. Pravda, úfal sa, že ho ona zavolá. Sabína ho vyčkávala deň po deň v čase, keď obyčajne prichádzal; chcela s ním hovoriť; veď mala toho toľko, čo jej ležalo na srdci! Ona už vedela, že jej otec bude tútorom Strážnických, a nepochybovala o tom, že Marcel tomu nebude rád.Teraz, keď ho videla prichádzať bez slova, usmiala sa trochu. „Hnevá sa môj milý Marcelko,“ pomyslela si a nechala ho prejsť niekoľko krokov. Marcelovi stislo srdce, že si ho nevšimla, chcel sa už obrátiť, keď začul jej výkrik:— Marcel, Marcel, postoj trochu!Marcel zoskočil z koňa a utekal k nej, keď koňa priviazal k plotu.— Nuž ty si ma chcel obísť, drahý môj panáčik? Pekne od teba! — zvolala s usmievavou poklonou.Marcel odvetil zamračene:— Nevidel som ťa.— Videl si ma, ale sa hneváš na otca, a preto i ja nevinná musím trpieť. Povedz, zaslúžila som si to od teba?Marcel sa mlčky díval do zeme. Sabína nespustila z neho oči. Po chvíľke vzdychol a riekol:— Pozri, aký som nešťastný! Ešte i to, čo by malo byť na potešenie, ma robí len nešťastnejším. Keby si ty nebola, bolo by mi ľahko odísť, či tu, či inde biedne zahynúť, ale pre teba mi ťažko preč odísť.— Marcel, čo zmýšľaš s odchodom, kam chceš ísť?Zasa chvíľku mlčal. Cítil, že ho ľutuje úprimne, i uľútostil sa aj sám nad sebou. Napokon vyriekol temne:— Ku kurucom; veď som tu nie už ani životom istý!— Bože milostivý, a čože sa stalo? — zvolala Sabína preľaknutá.— To, že si páni chcú podeliť náš majetok medzi sebou a tvoj otec je naším tútorom. Stojím im v ceste. Šándor Ilavský bol väčším pánom, ako som ja, a — zmizol.— Viem, že má byť môj otec vaším tútorom, a rada som tomu.— Rada? — zvolal Marcel prekvapene.— Isteže. Otec je statočný človek. Je trochu hrubý a ziskuchtivý, ale poctivým spôsobom, — povedala Sabína nie bez výčitky.— No a ako prišiel k majetku Pernekovcov?Sabína sa zasmiala.— I ty veríš tým bájkam?! Marcel, to som od teba neočakávala, — i robila sa, že sa hnevá, ale sa pritom neprestala usmievať.— Nuž nie je pravda, že ho tvoj otec priniesol na žobrácku palicu?Sabína mykla plecom a hodila rukou.— No a šperky Rožňavských, — spýtal sa Marcel ďalej.— Milý Marcel, ak pokladáš za pravdivé všetky povedačky, čo o mojom otcovi roztrusujú, tak rozumiem, že sa ho bojíš. Ja ti len to hovorím: zostaň, nechoď nikde, všetko sa dobre skončí. Nemôžete mať lepšieho správcu majetku, ako je môj otec. Uvidíš, všetko sa urovná, čo sa ti v tejto chvíli zdá také strašné.Marcelovi dobre padlo, že ho prosí, a preto niežeby sa bol tak dal jej slovami nahovoriť, naopak, tým väčšmi sa v ňom utvrdzovala myšlienka, že pôjde ku kurucom. Teraz sa mu to začalo pozdávať náramne výhodné. Je čistá vec, že sú to zástancovia utláčaných, bolo by hriešne nepoužiť ich.— No, ja už len pôjdem, ako som si rozmyslel. Pozri, veď ma už nemajú za nič.I vyrozprával jej udalosť o pozvaní k županovi, pri ktorom ho vynechali. Sabínu to veľmi mrzelo, ale sa pretvarovala, že to pokladá za maličkosť a zasmiala sa hlasne:— Veď to môže byť len nejaké nedorozumenie. To ja ľahko napravím, napíšem tetke list a všetko bude v poriadku. Poslúchni, Marcel, nechoď. Ak odídeš, vydám sa ti za iného, — zasmiala sa mu nie bez koketnosti, čo bolo u nej veľmi nezvyčajné.— I tak ty nikdy moja nebudeš.Sabína, ktorá dosiaľ predstierala veselšiu náladu, než akú naozaj mala, veľmi zvážnela a pristúpila k Marcelovi celkom blízko.— Marcel, vieš, že mám obyčaj svoje slovo dodržať. Počúvaj, čo ti poviem. Prisahám ti, že nikdy nijakého muža nebozkám okrem teba.I oblapila ho okolo krku a bozkala na ústa. Zamĺkli a sklopili oči. Obidvaja sa cítili tak, akoby boli vzali na seba povinnosť spojenú s veľkou zodpovednosťou. Bolo im, ako keby boli v kostole. I pozreli sa naraz jeden druhému do očí, Marcel sa zohol a bozkajúc Sabíninu ruku, horúco zašepkal:— Ty moja drahá, jediná! Nech ma boh potresce, ak niekedy pomyslím na inú ženu než na teba. Či kedy budeš moja, neviem, ale pre mňa niet inej ženy okrem teba.— Tak zostaneš tu? — spýtala sa Sabína hlasom, akoby bolo už celkom isté, že zostane.— Teraz už celkom nemôžem tu zostať, lebo nemám nijakú možnosť žiť tu tak, aby som ťa mohol dostať za ženu. Pozri, drahá moja: dnes-zajtra vyhodí ma z kancelárie i Borák, majetok náš je v rukách tvojho otca, čo tu mám robiť? U kurucov je rovnosť, boj za našu slobodu. Tam sa môžem vyznačiť a potom prídem po teba. Počula si, že Krman[13]požehnal v Žiline kurucké zástavy, no a Krman, hoci je i luterán, je veľmi ctihodný človek.— Marcel, dosiaľ si tak nehovoril o kurucoch. Spomínal si naopak, že sú len nešťastím pre krajinu, že sú nástrojom niekoľkých veľkých pánov a že by krajina menej trpela pod jednou, čo i horšou vládou, ako keď ju trhajú na všetky strany. A mal si pravdu.— Mýlil som sa. Teraz vidím jasne, že naším nešťastím je cisár. Odhodlaný som, pôjdem.Sabína videla, že čím väčšmi ho teraz bude prehovárať, tým väčšmi ho utvrdí v jeho úmysle.— Nuž a kedy by si chcel ísť?— Pôjdem o niekoľko dní, ako tu všetko uvediem ako-tak do poriadku. Zbohom, moja drahá Sabína!Zohol sa, bozkal jej vrúcne ruku a odbehol. Sabína ho chcela ešte raz bozkať, ale v náhlivosti nezbadal jej posunok.Sabína si myslela, že Marcela vlastne oveľa väčšmi ľutuje, než ho miluje. No mýlila sa, ako sa v takých prípadoch vždy mýlime. Jej láska robila ľutovanie takým ostrým, až bolestným. Keď odišiel, dívala sa chvíľu za ním, nahliadla, že keby teraz tu zostal, mal by ozaj ťažké postavenie, v ktorom by mu nebola mohla pomôcť. Ale keď chce odísť, nech nejde ku kurucom. Mal dosť a dosť iných miest, kde mohol ísť. Bola presvedčená, že o krátky čas by sa jeho pomery museli napraviť, ale zasa i to bolo isté, že mladý, netrpezlivý muž, ktorého život dosiaľ len maznal, musí mnoho pokaziť, keď mu nejde všetko tak hladko, ako to on očakával. Zaumienila si, že ho nahovorí, aby šiel do Nitry ku strýkovi, len nie ku kurucom. Jedným si však bola istá, že ho do smrti neopustí, čo by sa čo s ním robilo.Marcel, ktorý sa vlastne len rozhovorom so Sabínou utvrdil vo svojom predsavzatí, že odíde, už nasledujúceho dňa odcestoval, a ani sa nevidel so Sabínou, lebo dostal od Lotiaka kartičku, v ktorej mu oznamoval, že ho majú chytiť ako nebezpečného kuruckého buriča.Marcela neskoršie v živote mnohé, čo urobil, mrzelo, ale nič nie tak ako to, že sa dal tomu zlému človeku vyplašiť medzi kurucov. Napokon to, že bol dva roky medzi nimi, neľutoval; skúsil tam mnohé a nadobudol si mnoho znalostí ľudí a pomerov. Ale že ubehol na nástrahy toho podplateného bedára, že sa dal tak nastrašiť, že opustil na celé dva roky najlepšiu ženu a že jej spôsobil toľko duševného bôľu a trápenia, to si nemohol nikdy odpustiť.Po jeho odchode sa celá verejná mienka obrátila proti nemu. Nebránil ho nikto; nadávať mu však nadával Lotiak, ktorý tvrdil o ňom, že bol nebezpečný človek, ktorý nešiel ani medzi kurucov, ale ešte medzi horších ľudí. Sabína ho nebránila pred nikým, nehovorila o ňom vôbec, lebo vedela, že by mu teraz nič nepomohla. Bolo treba vyčkať premenu verejnej mienky, ktorá, ako Sabína bola presvedčená, musí prísť.Asi rok po jeho odchode sa rozniesol chýr, že padol v jednej zo zrážok s Rabutinovým[14]vojskom. Bil sa vraj udatne a padol trafený mnohými guľkami.Teraz, keď ľudia mysleli, že ho už niet, začali jednako len spomínať, že to bol milý, statočný, mladý človek, ktorého vyštvali z domu, aby si páni mohli strážnickovský majetok medzi sebou podeliť. Hľa, v Podhore gazduje na jeho majetku Byvar, v Dúbrave robia ľudia Brezovického, a tak v každej čiastke iný. No, nerobilo sa s tým mladým človekom, ako to pán boh prikázal. Neublížil nikdy nikomu, naopak, mal srdce i k biede. Veď keď starú žobráčku, hluchú Katru, mali psy roztrhať, nebránil ju nikto, len on psy rozohnal a nehľadel na posmech, ktorý robili z neho preto páni. Ako i preto robili z neho len posmech, keď Vranického paholkovo dieťa vytiahol z hnojovky. Ostatní páni a panie sa len dívali, ako sa to úbohé chlapča zalieva, nikomu sa nechcelo zašpiniť pre fagana, len Marcel Strážnický neľutoval krásne háby, ale skočil do nečistoty za hynúcim dieťaťom.Tak sa minul zasa rok a o Marcelovi Strážnickom nebolo ani chýru ani slychu. Už i ľudia prestali o ňom hovoriť, len Sabíne vŕtala jeho spomienka bolestne v duši. Neprestala dúfať, že jej najmilší jednako len príde. Ale pri všetkom jej cnení a želení za ním na jej správaní nebolo badať zmenu, bola taká vážne milá a mala rovnakú náladu ako predtým.Až konečne jednako len prišiel, ale nie, ako myslel, na čele hrdej čaty vyberaných bojovníkov. Prišiel len sám.*Roku 1708 bol november v O-skej stolici veľmi chladný a mokrý. I v to popoludnie, keď Sabína sedela v hlbokom okne svojej malej sklepenej, ale bieluškej izbičky a vyšívala krásnu vestu pre brata Pavla, ktorý bol ritmajstrom v jednom z plukov vo vojsku generála Heistera, padal sneh pomiešaný s dažďom a studený vietor otriasal oknami a nie dobre priliehajúcimi dverami, trepal všetko do blata, čo nebolo dostatočne pripevnené. Sabína hľadela nie bez záujmu na biedneho psa, zavýjajúceho pred zavretými vrátami náprotivného domčeka, do ktorého sa chcel dostať. Pomyslela si, že pošle sluhu, aby mu šiel otvoriť, i vstala. Od tých čias, čo odišiel Marcel, každé utrpenie, čo videla, dávala s ním do súvislosti, lebo sa bála, či i on podobne netrpí. Čosi ju nútilo pomáhať v nádeji, že sa tým i jemu uľahčí.Išla k dverám. Dvere sa pred ňou roztvorili a vstúpil do izby otec. Bol nedbanlivo a nečisto oblečený, lebo prichádzal z dvora; čižmy mal samé blato a trus a v ruke držal veľkú vyfajčenú penovku.Vošiel strmo a díval sa srdito na Sabínu.— Tak už celkom neposlúchneš? Uvidíš, čo s tebou urobím! — kričal, akoby pokračoval v ďalšom, prv začatom rozhovore. Pritom pozoroval, aby zablatenými nohami čím väčšmi zašliapal biele plátno, čo pokrývalo na dlážke doma tkané koberce.— Sadnite si, pán otec, hneď prídem, len Martina zavolám.Sabína vybehla a prišla o chvíľu nazad. Hneď zatým bolo vidieť cez okno, že hajdúch vyšiel z domu a vpustil psa do dvora. Kým bola von, Byvar stál pred bielou vyšívanou záclonou a dúchal na ňu schválne dym z fajky, takže zostala na nej špatná škvrna.— Tak čo rozkážete, pán otec? — spýtala sa Sabína takým tichým hlasom, akoby očakávala láskanie, a nie nadávky od neho, hoci videla i schválnosť jeho správania pri znečistení jej izbičky.— Prečo si u župana netancovala ani raz s Aristidom? Čo si mu urobila, keď sa ani raz neobzrel o teba, ty, ty, ty potvora?! — i pristúpil k nej, škrípal zubami a hrozil jej päsťou nad hlavou.Bolo na ňom vidieť, že by ju najradšej po nej udrel.Sabína sa trochu usmiala.— Pozrite, pán otec; veď sa jednako nepatrí, aby dievča behalo za mladým pánom. Čo ja môžem za to, keď ma Aristid nechce? Tomu sa lepšie vidí Alžbeta Vitálišovie ako ja. No a ja sa mu veru nedivím.— Ty si falošná zmija. Mne povedal, že sa mu vidíš a že by si ťa vďačne vzal.— Mňa, s mojimi mrzkými červenými vlasmi? Kedy vám to povedal? To muselo byť veľmi dávno.Sabína tak chladnokrvne hľadela na rozzúreného otca, že jej tichosť začala i naňho účinkovať, keďže cítil, že všetok jeho krik je pri Sabíne úplne daromný.— Pred troma týždňami som sa s ním zhováral v úrade. Celý bol uveličený, že budeš jeho ženou. A teraz by ťa už nechcel? Veď by to bol posmech i pre teba, i pre celú famíliu.Sabína ľahučko pohla plecami.— Mladí páni sú dnes vrtkaví. Ja veru nemôžem za to, keď ma viac nechce.— Ty si musela s ním urobiť akýsi fígeľ. Hovorím ti, že ak tú vec nedáš s ním do poriadku, dám ťa zavrieť do komory. Tam potom…Vtom bolo počuť na ceste ťažký, ustatý dupot koňa. Obidvaja sa obrátili a pozreli oblokom. Videli na biednom červenom koni zhrbeného, veľmi ošarpane oblečeného jazdca so zaviazanou hlavou a pravou rukou, ktorá mu visela v šatke na krku. Mal na sebe zodratú tmavohnedú mentieku s barančeným prámom a tmavozelené priliehavé nohavice. Vietor mu hádzal dažďový sneh do očí, a preto, ako i pre slabosť, klonil hlavu hlboko na prsia. Keď prechádzal popred kaštieľ Byvarovcov, dvihol trochu hlavu a pozeral do jeho oblokov.— Marcel! Preboha! A aký strašný! — skričala zdesená Sabína a zalomila rukami.Byvar ju odsotil od obloka a díval sa za jazdcom.— Veru je to on. Všetci diabli ho dovliekli. Dám ho naskutku chytiť, — i kráčal dlhými krokmi z izby. Sabína zostala moment ticho stáť, kým jej otec nechytil kľučku na dverách. Všetka krv jej udrela do srdca. Čo teraz? Naraz zvolala:— Dobre urobíte, pán otec, keď ho dáte zavrieť. Keď sa o tom dozvedia vicišpánka a tetka Lojzka, budú ho môcť aspoň opatrovať, keď bude v meste. Krstná matka by sa iste oňho neobzrela. Aspoň nie ako treba.Byvar zastal a držal kľučku v ruke.— Vicišpánka a Vitáliška? Parom to uchytil, veru máš pravdu. Tie baby by sa do toho iste zamiešali a trepali na mňa jazykom. Hm!Byvar pustil kľučku a podišiel do izby.— Keď som bola v nedeľu pri Gabriele, tiež sa veľmi vypytovala, či neviem, čo je s ním. Len či je to pravda, že ho zastrelili? I ostatné panie ho veľmi ľutovali.Byvar sa díval s hnevným podozrením na Sabínu.— Počuj, ty niečo kuješ. Ty máš niečo s tým lotrom. Ale hovorím ti, nech sa dozviem, že si s ním hovorila, či hocijaký iný cech s ním mala, tak nech ma pán boh skára, ak ťa nedám do komory zavrieť a jeho do temnice, a čo všetky baby z celého vidieka budú zaňho orodovať. Tak, to si zapamätaj!Sabíne odpadla skala zo srdca; prikročila k otcovi a keď chytila jeho nepoddajnú ruku, bozkala ju proti jeho vôli.— Aký ste vy len dobrý, pán otec!Byvar sa díval s nedorozumením na ňu.— Čert sa vo vás babách vyzná. Ale či ma budeš lízať, či nie, urobím, čo som povedal.— Ale, pravdaže urobíte, pán otec, pravdaže, — doložila Sabína a zasmiala sa.Byvar vyšiel z izby, chcel trepnúť dverami, čo Sabína vedela, a preto chytro zachytila kľučku, a keď ich zadržala, ticho ich zavrela. Počula ešte vonku otcovo zakliatie. Potom tichučko a zastávajúc podišla na svoju skromnú a tvrdú pohovku a hodila sa na ňu. Celá jej myseľ bola naplnená len biednym Marcelovým obrazom. Strašný bol, bledý, zarastený, chudý, oči mu len horeli. Ako sa dozvedieť, čo je s ním? Ísť k nemu i proti otcovej hrozbe? Vedela, že keby sa dozvedel, že bola pri ňom, bez milosrdenstva by ju dal zavrieť do tej strašnej komory, ktorej sa aj ona bála. Skoro v každom starom kaštieli je v hrubých múroch nejaká komora bez oblokov, postavená ktovie načo. I v starodávnom byvarovskom dome bola temná diera, ktorá dostávala svetlo len odspodku nedobre priliehajúcimi hrubými dverami. Komora bola obďaleč od obývaných miestností, do ktorých by neprenikol z nej ani veľký krik. Nebolo v nej nič okrem dlhej starej truhly, o ktorej si povrávali, že sú v nej umrlčie kosti. Že v nej mátalo, to bolo celkom isté. Podvečer i smelí chlapi len so zatajenou hrôzou prebehávali popri nej. I Sabína pokladala za celkom isté, že v tej komore zahynul jej praded Jób Byvar od hladu, kde ho dal zavrieť jeho surový otec preto, lebo sa nechcel oženiť, ako si on žiadal. No jednako ju nezdržiaval strach pred komorou od návštevy Marcela, ale len pomyslenie, čo by bolo s ním, keby mu ona, zavretá, nemohla pomôcť. Na jeho matku sa nemohla spoľahnúť, a tak by zostal bez primeranej opatery a zahynul by ako jeho otec.Že teraz hneď nemôže ísť sama k nemu, s tým bola na čistom; možno neskôr večer alebo azda v noci. Ale čo má robiť do tých čias? Bolo jej do nevydržania čakať toľké hodiny. Nejako sa musela presvedčiť, čo je s ním. Niekoho poslať sa spýtať? I vybehla von, aby sa obzrela, koho by mohla na to upotrebiť, a chcela aj vedieť, čo robí otec. Otec sa preobliekal, teda ide z domu von. Kde? Pýtala sa šeptom matky, ktorá už tiež vedela, že Marcel prišiel v takom zúboženom stave, čo ju vcelku málo zaujímalo.— Pani matka, kde ide otec?— Ide do Strážnických pozrieť, čo je s tým mladým, — odvetila jej krátko a upratúvala šaty do skrine.Sabína videla, že teraz nemôže nikoho poslať vyzvedať sa o Marcelovom stave. Možno aj otec sám povie, čo je s ním, keď príde nazad. Ale čas, čo otec nebude doma, chcela využiť. I zavolala hajdúcha, starého Martina, a jedného z paholkov, ku ktorému mala najväčšiu dôveru, a išla s nimi pozrieť komoru a dať ju do poriadku. Pomyslela si: „Uvidím, čo je s tou komorou, a nebudem sa jej azda tak báť.“I Martin, i paholok už boli starí chlapi, jednako sa, krútiac hlavou, i dva razy spýtali, či ozaj majú ísť do tej komory.— Áno, áno, nebojte sa, veď idem aj ja s vami, — hovorila trochu neistým hlasom Sabína, keď brala lojové sviečky.Tak teda išli, oddaní do vôle božej.Otvorili ťažké, okuté dubové dvere a zarazil ich nepríjemný vlhký zápach dávno zavretej miestnosti. Komora bola celkom tmavá, vysoká sklepená miestnosť asi na dva štvorcové láktre, ktorej pri slabom mihote lojovej sviečky nebolo vidieť ani povalu. V jednom jej kúte boli uzunké, strmé kamenné schodíky, čo viedli do hĺbky. Ináč nebolo v komore okrem podlhovastej, na ríf širokej truhly nič.Sabína s chlapmi sa obzerali a stiesnene mlčali. Nebolo to príjemné miesto na bývanie.— Tú truhlu musíme otvoriť, čo je v nej, — riekla Sabína, keď posvietila na ňu sviečkou. — Nože, Martin, a ty, Ondrej, zdvihnite vrchnák, — hovorila ďalej, nútila sa do úsmevu a prikladala i sama ruku k dielu.Chlapi pozreli jeden na druhého a zdvihli opatrne vrchnák, akoby mal vyskočiť spod neho nejaký nebezpečný zver. Keď bola otvorená, zasvietila Sabína do nej, i nebolo v nej nič, len dve staré otrhané zástavky a jeden nad plecom preťatý dolomán. Všetci si vydýchli a teraz sa opovážili i nahlas hovoriť.— Nuž vidíte, aké daromné strachy ste si robili, — povedala Sabína a vysmievala ich. — Takí chlapi, ako ste vy, čo toľko poskusovali!— Veď je to tak, že popálené dieťa sa i ľadu bojí, — vyhováral sa starý Martin.— Teraz doneste metlu a vyriaďte mi komoru, ale chytro, kým môj otec nepríde.O chvíľu bola komora vyriadená, staré zástavy z truhly odpratané; na ich miesto dala Sabína naklásť do truhly periny a koberce, ktoré jej vraj inde vždy zavadzali. Chlapom rozkázala, aby nikomu nespomínali, že komoru vyriadili.Sotva boli s komorou hotoví, prišiel domov Byvar. Vošiel do svojej spálne, kde obyčajne i bývali. Bola tam i jeho žena, i Sabína, na ktorú Byvar hľadel posmešne.— No, pán otec, čo ste skúsili u Strážnických? — spýtala sa tak chladne, ako len mohla.— Čo som skúsil, to i ľahko poviem, — i podišiel ku sitku s tabakom, napchával si fajku a zapaľoval dlho, aby Sabínu potrápil. — To som skúsil, že veru veľmi biedny prišiel tvoj Marcel z toho boja a že ho nebudem zavierať do nijakej temnice.— Nuž tak, pán otec, rozmysleli ste si tú vec, — odvetila Sabína, pretvárajúc sa, že nerozumie narážke, ktorá zrejme mala znamenať, že Marcel čoskoro umrie.— Nie preto, ale preto, lebo toho ešte možno sám pánboh zavrie do takej temnice, z ktorej nikdy nevyjde.— Čože, myslíte, že umrie? — zvolali Byvarová i Sabína.— Veru je taký.Sabína zbledla a jej tvár mala taký tragický výraz, že keď sa nútila trasúcimi sa ústami usmiať, ešte i Byvar sa uľútostil nad ňou. Pýtala sa akoby žartom:— Tak nám teraz dovolíte, aby sme ho s matkou šli navštíviť?— Netreba vás tam! — zvolal Byvar, ale nie tak surovo, ako mal obyčaj.— Pozriteže, veď bol vaším krstňaťom, už sa len patrí ho pozrieť, — odvrávala skromne Byvarová.— Bol burič, kuruc; čo hľadal, našiel. Ešte môžeme i my prísť do zlého podozrenia. Nesmiete ta ísť! — Potom pozrel na Sabínu a sklopil pred jej pohľadom oči; obrátil sa a vyšiel.— Čo urobíš? — spýtala sa matka dcéry.— Pôjdem ho pozrieť, a čo sa nikdy sem viac nevrátim, — povedala Sabína ticho skoro šeptom.Materi sa zatriasli ruky od rozčúlenia.— Ak sa to otec dozvie, tak ti to neodpustí.— Poručeno pánu bohu! Keď si pomyslím, že môže umrieť, že si ma iste žiada vidieť a že by som ho mala opustiť v jeho najväčšom kríži, tak radšej hneď skonám.Byvarová dívala sa, slziac, na ustarané dieťa.— Keby sa už len všetko dobre skončilo! A ako by si chcela ísť k nemu? Mám ísť aj ja s tebou?Sabína sa dívala dojato na matku a hodila sa jej potom na prsia.— Nie, mamička, neprijmem tú obetu od vás. Dosť, keď ja trpím. Vy mi budete skorej na pomoci, keď budete na slobode. Ako pôjdem k Marcelovi, ešte neviem. Musím si to rozmyslieť.Vtom sa otvorili dvere a vošiel Martin s kartičkou v ruke.— Urodzená panna od Meškov posielajú tento lístok. Sú tu dvaja husári, či majú čakať.Sabína vzala bez vôle kartičku a odtrhnúc pečiatku na nej, otvorila ju. Frozína Mešková, jej priateľka, ju volala, aby ešte tento večer prišla k nim na niekoľko dní, lebo prišli k nej dve ich spoločné priateľky z kláštora. Sabína najprv chcela odrieknuť, potom jej naraz svitlo v hlave, že by bolo pre ňu omnoho výhodnejšie, keby bola v neďalekom Bukove, odkiaľ by mohla omnoho pohodlnejšie a istejšie navštevovať Marcela ako z ich vlastného domu, kde je pod stálym dozorom a kde by jej neprítomnosť mohla vždy byť podozrivá.— Mamička, Frozína ma volá, aby som prišla k nim na niekoľko dní, nuž idem. Aspoň sa mi skorej čas minie.Mať zadivene na ňu hľadela a myslela si: „Teraz si zúfala, a už zabudnúc na všetko, chce sa ísť zabávať. Nuž darmo je, mladosť — pochabosť.“ I riekla jej myknúc plecom:— Choď, dievka moja, pravdu máš. Poviem otcovi, kde si šla; myslím, že nebude proti tomu nič namietať.Sabína trochu rozmýšľala, či povedať matke, prečo ide k Frozíne, či nie. Potom sa rozhodla, že jej radšej nič nepovie, lebo by jej len narobila starosti. Preobliekla sa, a keď vzala so sebou i starého Martina, šla koňmo do Bukova. Bola už tma, keď prechádzali riedkym smrekovým lesíkom a z väčšej-menšej vzdialenosti bolo počuť zavýjanie vlkov, ktoré Sabínu práve tak nerozčuľovalo, ako prítomnosť starých vyslúžených hajdúchov. Keď boli pri zákrute celkom blízko strážnickovského dvora, mnoho nerozmýšľala a pustila sa smerom k nemu. O krátku chvíľu zadupkali kone pred biednym, nízkym domcom, v ktorom bývali Strážnickovci. Z obloka mihotalo slabé svetielko na mláky pred jeho dverami. Sabína uložila chlapom, aby sa na chvíľu utiahli do nejakej siene s koňmi; ona vošla do izby, ktorá bola osvietená len jednou lojovou sviečkou pred posteľou, na ktorej bol umrel Imro Strážnický a na ktorej sa teraz nepokojne metal jeho syn. V izbe sa pohybovali na tmavých miestach nepoznateľne Strážnická a jej mladší syn Imro. Sabína vošla ticho, takže ju pri posteli stojaci ani nezbadali, len keď pristúpila k nim.— Krstná mamička, ruky vám bozkávam. Čo je s Marcelom? Zle je?— No, veď zle, veď zle. Pomysli si, takto mi prišiel domov len na starosť. Vždy je len starosť s ním. A ako sme sa ho zľakli! Zastal pred dverami a spadol z koňa. Mala som zhynúť od strachu. Ja že to nejaký lotor ide na nás. A to ti môj milý syn. Potom sme ho s Imrom vovliekli do chyže a uložili. Ani sme ho nezobliekli; musí byť veľmi prechladnutý, preto ho hrejeme.Osemnásťročný Imro podal Sabíne ruku a túžobným zrakom, hľadajúcim pomoc, na ňu hľadel.— Pozri, Sabína, ja hovorím mame, že by sme ho nemali tak hriať, keď je taký rozpálený. Pozri, ako sa hádže.Sabína zložila kožuštek, lebo bolo v izbe ukrutne zakúrené, a nešťastný Marcel bol ešte celou hŕbou vankúšov a perín obložený. Vzala sviečku do ruky a posvietila si na nepokojne stonajúceho a prehadzujúceho sa mladého muža. Stislo jej hrdlo a vstúpili jej slzy do očí, taký bol. Roztvorené oči sa dívali, ale nič nevideli, medzi popukanými perami ťažko sa obracal suchý jazyk, lícne kosti mu vystávali na zarastenej chudej tvári a z jeho pŕs zavše vyrážali hlboké stony. Mäkkou, milosrdnou rukou prešla po jeho tvári, aby pocítila, aká je rozpálená a aby mu poodňala páchnúci, nečistý obväzok, ktorý mal na čele.— Krstná mamička, tu je prihorúco, tá ukrutná pálčivosť Marcela zabije. Musíme ho ochladiť. Imro, otvor obloky a káž doniesť studenej vody.Imro vďačne poslúchol, ale Strážnická sa postavila rozhodne proti Sabíniným nariadeniam.— Kto to kedy slýchal obloky otvoriť! Veď hneď dostane zapálenie. Ja nedovolím s ním nič robiť. A ešte i studená voda. Boh uchovaj!Sabínu neočakávaný odpor prekvapil. Vedela, že s nahováraním so Strážnickou nič neurobí, i rozmýšľala, ako si pomôcť.— Krstná mamička, veru máte pravdu, to by bolo zle, čo som chcela urobiť; necháme všetko, ako je. Ale to musíte uznať, že by Marcelovi bola na osoh dobrá tuhá polievka, veď bohvieodkedy nejedol. Pozrite, ako jazykom niečo hľadá.Strážnickej jedenie bolo vždy milé, a preto Sabínina poznámka zdala sa jej veľmi múdra.— Veru máš pravdu, dievka moja. Spravím mu dobrej kuracej polievky s mrkvou a so zeleným hráškom. Mám zelený hrášok zavarený, oj, mám ho dosť a dosť.I odišla.Sabína s Imrom úbohého, celkom bezvedomého Marcela zobliekla a studenou vodou poumývala, dajúc sa mu jej i napiť, čo jeho matka za nijakú cenu urobiť nechcela, lebo by vraj naskutku dostal zápal pľúc. Rany na čele a na ramene, ktoré boli zanedbané, opuchnuté a zapálené, predbežne aspoň vínom vymyla a čisto zaviazala.Marcel zatým dýchal hlbšie a tichšie a prestal sa prehadzovať, ale neprišiel k sebe. Sabína dala Imrovi peniaze a kázala mu, aby ešte teraz naskutku vzal so sebou aspoň dvoch chlapov a aby šiel po lekára do mesta, čo Imro s veľkou dychtivosťou prisľúbil urobiť.Sabína sa potom odobrala a odišla so svojím sprievodom do Bukova. Všetko za nepomerne krátky čas vykonala, takže jej sprievodcom ani na um neprišlo, že by sa azda boli dlho bavili. Ani cesta do Bukova netrvala dlho, ale celý život pamätala na tú bolestnú stiesnenosť, s akou ju prekonala. Bola presvedčená, že Marcel do rána nedožije a že ho posledný raz videla…Frozína Mešková bolo asi dvadsaťtri-dvadsaťštyriročné krásne dievča. Mala tváričku ozaj ako anjel, bielu a ružovú, krásne belasé oči a lesklé pobelavé vlasy. Ale bola malá ako desaťročné dievča. V celej stolici bola najvzdelanejším dievčaťom, vedela dobre po nemecky, ba i po latinsky čítala. Zbožňovala Sabínu, nevedela ani prečo. Vedela o jej vzťahu k Marcelovi a bola by vďačne i veľkú obeť priniesla, aby im pomohla. Teraz netrpezlivo vyčkávala, kedy príde. Stála pri obloku, čo viedol na cestu, ktorou musela prísť Sabína. Konečne počula dupot koní i vybehla von. Otvorenými pitvornými dverami sa vyžiarilo na dvor trochu svetla, v ktorom zazrela Sabínu schádzať z koňa. Utekala oproti nej a hodila sa jej do náručia, v ktorom ju Sabína ako dieťa vniesla do izby, kde sa zložila, medzičím jej Frozína chytro rozprávala:— Zlatá, drahá Sabínka, aká si smutná! Darmo sa chceš usmievať, vidím, že ti to nejde od srdca. Nehneváš sa na mňa? Oklamala som ťa, chcela som ťa tu mať, nikoho niet u mňa, nijaké priateľky. To bola len výhovorka, aby som ťa sem dostala. Počula som, že prišiel Marcel chorý; že ho budeš chcieť navštíviť a že ti to odtiaľto bude ľahšie ako z domu. Hneváš sa, drahá?I skočila jej na prsia a oblápala i bozkávala ju. Sabína sa musela za celý čas opanúvať. Keď teraz videla úprimný súcit so svojím bôľom, poddala sa mučiacemu ju žiaľu, padla na pohovku a žalostne plakala. Frozína jej vzala hlavu do svojich malých rúčok a bozkávala a hladila ju, aby sa upokojila.— Zinuška, umrie mi, umrie mi! — zalamovala Sabína rukami.— Neumrie ti, blázonko, mladý človek mnoho vydrží.— Keby si ho videla, aký je strašný, nič nevie o sebe. Chudák, čo musel vytrpieť, kým natoľko upadol!— Zajtra včasráno pošleme Martina opýtať sa, ako sa má, a ty ho tiež môžeš navštíviť, keď budeš chcieť.— Veď aj Imro sľúbil, že odkáže, čo je s ním.— Neboj sa. I svätému Antonkovi sľúbime veľkú obeť, on mu pomôže. Svätý Antonko ma ešte nikdy nesklamal.— Pravdu máš, drahá. Že som na to nepomyslela, — vyčítala si Sabína trpko, že takú vážnu pomoc nepoužila.I Sabína, i Frozína boli šľachetné duše, i rady sa mali, a jednako prišiel v ich živote čas, keď sa vinou Sabíny chladne rozišli.Ráno sa na buchot kúrenia zobudil Byvar a keď počul zvoniť umieráčikom, bol istý, že Marcel umrel. Pomyslel si: „Nech mu boh odpustí hriechy, keďže už umrel,“ a zavolal na ženu, ktorá odpočívala pri druhej stene:— Zuza, počuješ zvoniť? To iste Marcel umrel.Byvarová zdvihla hlavu a počúvala:— Nič nepočujem, to vám len v ušiach zvoní.Byvar načúval znovu a nečul viac nič. Pomyslel si: „No, keď ešte neumrel, ale umrie iste, lebo to zvonenie, čo i len v ušiach, je toho istým znakom.“*Imro odkazoval každý deň, že Marcel prichádza k sebe, a tak Sabína na Frozínino odrádzanie nešla k nemu, hoci ju i veľmi ťahalo. Až na štvrtý deň jej pobytu v Bukove, keď počuli, že už úplne precitol, zašli obe, Sabína i Frozína, popoludní do Podhory. Našli Strážnickú v kuchyni a Frozína zostala pri nej, zaujímajúc sa o jej varenie. Sabína za ten čas vošla k Marcelovi.V tmavom kúte, kde cez malé zamrežované obloky padalo naňho len málo novembrového svetla, ležal pod tmavočervenou prikrývkou na bielych hlavniciach, od ktorých sa jeho bledá tvár málo odlišovala. Ležal so zatvorenými očami a myslel na Sabínu, o ktorej mu brat rozprával, že hneď pribehla k nemu a starala sa oňho…Sabína vošla do izby potichučky a mysliac, že Marcel spí, kráčala ľahučkými krokmi k nemu, aby ho nezobudila. Zastala nad ním a hľadela na jeho ubiedenú tvár, ktorá teraz už oholená sa jej zdala taká malá ani detská. Boleli ju jeho zapadnuté oči a ešte vždy utrpením zbrázdené vrásky okolo úst. Dívala sa naňho chvíľku dojato a vystierala práve ruku, aby ho nežným pohladením prebrala, keď otvoril oči. Marcel, keď uvidel nad sebou milú usmievavú Sabíninu tvár, myslel v prvej chvíli, že je to prelud, stelesnený výtvor jeho fantázie, roztvoril naširoko oči a díval sa na ňu s nesmiernym začudovaním. A keď ho pohladila mäkkou, hladkou rukou po tvári, vzdychol a zašepkal, chytiac do svojich vychudnutých rúk jej hladiacu rúčku:— Sabína!— Prišla som. Mnoho som vytrpela pre teba, môj drahý, ale ťa už viac neopustím, — i zohla sa a bozkala ho na ústa.Marcel držal len jej ruku a zašepkal ešte raz:— Sabína moja, Sabína, — pričom mu tiekli slzy dolu lícami.— Milý môj, mnoho si vytrpel za tie dva roky!— Mnoho, ale všetko moje utrpenie je odmenené touto chvíľkou.Je isté, že v živote ľudskom je málo takých chvíľ, akú prežívala Sabína a Marcel; vo väčšine životov ich vôbec niet.Marcel sa chcel vypytovať Sabíny, ako sa jej vodilo, ale ona mu nedovolila hovoriť pre jeho slabosť. Keď sa chvíľku dívali jeden na druhého, Marcel zavolal Imra a pýtal od neho balík zakrútený do zeleného remeňa. Imro mu ho podal a Marcel ho odovzdal Sabíne.— Vezmi to svojim rodičom. To som kúpil od jedného z mojich rajtárov.[15]Sú to veci, ktoré prináležali tvojmu bratovi Paľkovi. Ak bude chcieť otec vedieť, čo je s ním, tak mu povedz, aby ma niekedy prišiel navštíviť, keď budem trochu silnejší.Sabína sa zľakla a trasúcou sa rukou vzala balík.— Preboha, čo je s Paľkom? Veď azda nie…— Nie, neboj sa, drahá. Ja aspoň neviem, že by bol zahynul.— Iste nie?— Ako ťa rád mám, tak iste!Sabína vzala balík a odobrala sa od Marcela.Cestou do Bukova hovorila s Frozínou, čo má s balíkom urobiť. Frozína ju nahovárala, aby ho poslala po poslovi Byvarovi a odkázala mu, žeby šiel k Marcelovi. Keď balík odovzdá sama, prezradí sa, že bola pri Marcelovi, a Byvar ju bude prenasledovať.Ale Sabína vedela, že prv-neskôr bude musieť trpieť za Marcela, preto nechcela chvíľu skúšky odďaľovať a nechcela ani luhať otcovi, keď sa jej spýta, či bola s Marcelom. No dúfala, že keď otec dostane tie predmety do rúk, jeho duša zmäkne, lebo visel na synovi veľmi, a nebude ani k nej krutý. Bála sa, že keď Marcel i nevie o smrti Pavlovej, jednako musia byť v balíku veci dôkazom preňho nevýhodnej udalosti. Keď sa odhodlala, nemohla v Bukove viac vydržať, odobrala sa od dobrej Frozíny a jej vľúdnych rodičov a odišla s Martinom domov.Byvar bol v ostatné časy nepokojný, lebo sa povrávalo, že kuruci po bitke pri Trenčíne,[16]kde Heister[17]ubil samého Rákócziho, sa rozišli vo väčších-menších čatách a prepadávajú a drancujú bezbranné obce. Jednotlivé menšie oddiely sa zatárali i do O-skej stolice, no stoličná pohotovosť ich dosiaľ odrážala. Ale môže prísť väčší oddiel a kuruci by mohli prevládať stoličné bandériá, a potom by bolo obciam beda. Pamätal sa na ich nábeh pred štyrmi rokmi, keď urobili takú škodu, vydrancovali toľko obcí, odohnali dobytok a zobrali peniaze, že to bolo ťažko nahrádzať.Byvar rozmýšľajúc chodil hore-dolu po dvore, keď prišla Sabína s Martinom. Pozdravila otca a zavolala ho do izby. Nezobliekla sa, ale postavila sa pred neho a povedala:— Pán otec, viem, že sa budete na mňa hnevať pre to, čo som urobila. Ale bola to vôľa božia, lebo, hľa, čo som doniesla.— Čože si zasa popáchala?— Bola som u Marcela a doniesla som od neho tento balík, ktorý patril nášmu Paľkovi.— A myslíš, že mi tým balíkom zaslepíš oči a že ťa nezavriem do komory? — kričal Byvar a škrípal zubmi.— Nemyslím, viem, že ma zavriete. Čo viac, zavrieť musíte, veď ste sa zaprisahali, že to urobíte. Len to vás prosím, dovoľte, aby som tu zostala, dokiaľ nerozkrútite ten balík, aby som vedela, čo je v ňom.— Ukáž ho! — zakričal Byvar zúrivo a vytrhol Sabíne balík z ruky.Roztrhal na ňom obal a vysypal jeho obsah na stôl. Boli v ňom dva listy — jeden od neho a jeden od matky — obidva so stopami krvi, jedna hodvábna vyšívaná šatôčka, vyšívaný meštek na peniaze od Sabíny a štyri strieborné gombíky z dolomána. Keď Byvar zazrel tieto smutné, tak mnoho znamenajúce predmety, udrel sa päsťami po hlave a zaryčal ani tur:— Pavel, syn môj, čo urobili s tebou? Zabili, zmárnili moje drahé dieťa!I hodil sa na predmety na stôl, plakal a trhal si vlasy. Sabína zbledla a slzy ju zaliali, ale jednako sa opanovala natoľko, že chytila otcovu ruku a hladiac a bozkávajúc ju, prosila ho, aby nezúfal, že sa jej Marcel zaprisahal, že Pavel žije.Byvar sa vzchopil.— A prečo ti nepovedal, čo je s ním? Iste ťa klamal, a Paľko môj drahý, jediný, viac nežije!— Povedal, že žije a že vám povie, čo je s ním. Ale len o pár dní, lebo je taký slabý, že ani hovoriť nevládze.— Ja budem čakať pár dní! A čo hneď zahynie, musí mi povedať, čo je s tým chlapcom! — kričal zúfalo Byvar a utekal von.Sabína potom rozprávala matke, čo sa stalo. Byvarová bola životom taká ubitá, prestála toľko, bola nútená svoje city stále potláčať, že zlú zvesť s pomocou Sabíny ľahšie preniesla ako jej náruživý muž. I ona, i Sabína pevne dúfali, že boh ich ochráni od najhoršieho, a našli v tejto nádeji aspoň čiastočné uspokojenie.Byvar utekal, čo mu dych stačil, k Marcelovi a odsotiac do cesty sa mu stavajúceho Imra, vbehol do izby k chorému.— Marcel, — kričal, — čo je s mojím Paľkom? Čo sa s ním stalo?Marcel sa prebral už na krik predo dvermi, podíval sa s prekvapením na Byvara a povedal tichým hlasom:— Sadnite si, krstný otec. Pekne vás vítam! Čo je s Paľkom?— Žije?— No, ja som ho zanechal živého; poraneného, ale nie veľmi ťažko.— Kde to bolo, hovor! Preboha ťa prosím, hovor už! — kričal zasa Byvar.— Dva dni pred bitkou pri Trenčíne sa moja čata zrazila s niekoľkými dragúnmi z Heisterovho vojska. Moji ľudia — dragúnov bolo málo, azda šesť-sedem — ich razom zosekali z koní, a ako to už býva, dobili ranených a ozbíjali všetkých.— Pre umučeného pána boha, to i Paľka dobili! — reval Byvar a trhal si vlasy.— Nie, Paľka nie! Šťastlivou náhodou nie. Hneď po zrážke mi jeden z mojich chlapov ponúkol veci, ktoré som vám poslal, na predaj. Keď som ich prezrel, videl som, že sú Paľkove, a šiel som naskutku nazad na miesto zrážky a našiel som ho tam ozaj ležať bez vedomia ani mŕtveho. Mal rozbitú prilbu obuškom a pod ňou ranu na hlave, následkom ktorej zamrel, čo bolo jeho šťastie, a prestrelené ľavé stehno. Polievali sme ho vodou a dali mu trochu akvavitu prežrieť, i prišiel k sebe. Zohnal som od chlapov trochu bielizne, lebo bol tiež ozbíjaný donaha, a zaviazali sme mu rany. Potom sme ho zaniesli do hájovne neďaleko Istebníka, kde som ho zveril na hájnika, ktorý sa zdal poriadny človek. Povedal som mu, že keď ho opatrí, ako treba, dostane hojnú odmenu.— No a čo bolo s ním ďalej, nevieš, vyliečil sa?— No, čo bolo s ním ďalej, neviem, krstný otec, lebo nás odtiaľ cisárski razom odohnali, ledva sme so životom ušli. Viac sme sa ta nedostali. O dva dni bola bitka, v ktorej nás rozprášili na všetky strany.Byvar v poľahčení — vzbudila sa v ňom nádej, že jeho syn žije — hodil svoje ťažké ruky na tvár a plakal. Marcel sa chvíľočku díval na neho, potom pýtal od Imra trochu vína. Vypil ho a tešil Byvara:— Neplačte, krstný otec, ja myslím, že Paľko sa iste vyliečil. Pravda, potrvalo, dokiaľ sa mu rana na nohe zahojila, lebo mu guľa vytrhla dosť hodný kúsok mäsa. Ale ani kosť, ani žily nemal poranené. A potom, veď sa dostal svojim kamarátom do rúk, nuž ho len opatrili.— Ale prečo už neodpísal alebo neodkázal, čo je s ním, keď žije?Marcel sa usmial.— Keby to bolo len tak ľahko! Pozrite, sedem týždňov som sa motal, kým som sa od Trenčína sem dostal! Poslovi teraz prejsť medzi tými všelijakými potĺkajúcimi sa vojskami skoro nemožno. A teraz ešte ťažšie, lebo sa naše rozprášené vojská potĺkajú po celom kraji.— Môžeš mať pravdu, — pokýval Byvar hlavou, už trochu uspokojený.Byvarovi len teraz zišlo na um, že Marcel vlastne zachránil Paľkovi život. Díval sa najprv na neho, nie bez zahanbenia, potom mu chytil naraz vychudnutú ruku a triasol mu ju.— Ty si dobrý chlapec, že si Paľka neopustil, ja sa ti za to odslúžim; odstúpim vám z interesov, odpustím.Marcelovi blyslo v očiach i usmial sa.— Krstný otec, nemáte mi čo ďakovať, ani neprijmem od vás za to peniaze. Ja som už za to, čo som urobil, odmenený, a to stonásobne.Byvar prišiel domov s ľahším srdcom, ako bol odišiel. Vyrozprával žene a dcére, čo bol počul od Marcela, a všetkým sa zas naplnilo srdce nádejou, že Pavel šťastne vyviazol z nebezpečenstva.Keď Byvar, fajčiac, uspokojene chodil po izbe, spýtala sa ho Sabína s úsmevom:— Pán otec, a kedy ma zavriete do komory?— No, vieš, veľmi nedopekaj do mňa. Tentoraz sa ti to ešte prepieklo, už tomu Marcelovi kvôli, ale ak ešte budeš za ním chodiť, nuž ťa ani svätá Panna Mária, ani všetci svätí nevyratujú z tej diery, to si pamätaj. Ty falošná potvora, za Aristidom nemôžeš behať, a za Marcelom si ideš nohy zodrať!— Pán otec, nemôžem za to, že ma Aristid nechce, — odvetila s ľahkým myknutím pliec Sabína.Byvarovi prichodili na um ešte mnohé okolnosti, zaujímajúce ho pri Paľkovom poranení, a preto išiel i na druhý deň k Marcelovi. Naučil sa ta chodiť, veď Marcel vedel toho toľko rozprávať, čo poskusoval za tie dva roky.Marcel sa svojím očakávaním, že je pri kurucoch sloboda, spravodlivosť, voľnosť a blahobyt, bolestne sklamal. Už keď sa mal zísť s ich prvou strážou, bolo jeho šťastie, že mal so sebou staršieho, skúseného chlapa Jura Kozáka, čo slúžil roky v stoličnom bandériu, ktorý ho nahovoril, aby ušli pred strážou, lebo že ich zoblečú donaha a možno i o život pripravia. Oni na to nič nedajú, že chcú ísť ku kurucom. Neskoršie sa presvedčil, že Juro mal pravdu. Na Marcela sklamanie v kurucoch iste tak zaúčinkovalo, že rozhnevaný nenechal na nich ani vlas dobrý. Rozprával, že prvotné oduševnenie, ktoré ich pohlo povstať proti cisárovi, vymizlo, a bola to už len svojich-nesvojich plieniaca, medzi sebou sa hašteriaca, od každej riadnej práce a od poriadku odvyknutá zberba, ktorú riadne cisárovo vojsko, hoci ho bolo omnoho menej, všade rozprášilo. Marcel rozprával Byvarovi, že celé víťazenie kurucov pozostávalo z toho, že keď boli vo veľkej presile, napadli či nepozorovane, či nocou labanské oddiely, ktoré niekedy pobili a vyrabovali, niekedy ich zas odrazili a vyplienili.— Nuž a prečo si neprišiel prv domov, keď si videl, že tam niet ani voľnosti, ani blahobytu? — spýtal sa Byvar.— Hanbil som sa, bál som sa posmechu, ako i, že ma doma dáte chytiť, lebo som vedel, že sú u nás labanci páni. A bol by som vďačne prišiel, lebo som nielen ja, ale i mnohí moji priatelia vedeli, že z toho celého povstania nemôže byť nič, keď dosiaľ nebolo. Cisárski generáli Heister, Herbeville[18]a Rabutin s malými vojskami chodili krížom-krážom po krajine, od jedného konca až do Sedmohradska, a my sme im to nemohli zabrániť; kde nás napadli, alebo kde sme sa im postavili, tam nás ubili, a keď nás bolo i omnoho viac, ako ostatný raz pri Trenčíne.— Divná vec, že vás tí Nemci tak všade bili; to je veru hanba pre celú náciu, — krútil Byvar hlavou.— To je tak, krstný otec, že našich je mnoho i v cisárskom vojsku a potom, veď sa u kurucov naozaj vážne ani nikto o vojnu nestaral. Riadnu pechotu a jazdu sme skoro ani nemali; tá troška, čo bola, nestála za reč. Peňazí nebolo, lebo páni sa len zabávali, tancovali, častovali a robili schôdzky, na ktorých navešali na seba šperky, čo boli hodny milióny, ale vojsko platili medenými libertášmi[19]namiesto strieborných toliarov a zlatých dukátov. Museli sme zbíjať priateľa-nepriateľa, ak sme chceli žiť… A tak nás Slovač v Hornom Uhorsku začala viac nenávidieť a prenasledovať ako Turkov.— A videl si Rákócziho?— Videl i viac ráz. Bol to i pekný, i milý pán, ale jednako veľmi nafúkaný — netýkaj sa ma, a práca mu tiež nevoňala. Myslel o sebe bohviečo, a naozaj nevidel ďalej od nosa. Raz — bolo to vari v Novohradskej a či v Tekovskej stolici — mali vojenskú poradu, či majú a či nemajú zastúpiť Herbevillovi cestu. Boli tam skoro všetci hlavní vodcovia i s Rákóczim a Bercsényim.[20]Sedeli okolo dlhého stola, kukali na mapy a trúsili múdre rozumy. Zrazu vbehne medzi nich s veľkým krikom pani — myslím, že to bola grófka Forgáčka[21]— že jej muž musí prestúpiť k cisárovi, ak sa jej pravda nestane. A viete, čo bolo vo veci? Ocskayova milenka[22]jej zastrelila chrta, lebo predbehol jej psa. Rákóczi vstal a nechal poradu poradou a šiel robiť poriadok medzi peknými paniami. Rozumie sa, že Ocskay tiež nezostal tam, ako ani iní, ktorých väčšmi zaujímali baby ako celá vojna. Pravdaže, o Herbevilla sa nikto viac nestaral.— Na vaše šťastie, lebo by vás bol i tak vyprášil, — smial sa Byvar.— Najskôr. A aký poriadok bol medzi vojskom, o tom vám poviem jednu rozprávku.— Akýže mohol byť, keď vodcovia brali celú vec na žart. A takí ľudia nemilobohu márnili majetky a životy! — krútil Byvar hlavou. — Len keby nám ich diabol i sem nenasial!— Veru, veru, nech nás ruka božia chráni od nich! V Satmárskej stolici sa nás zhŕklo zo tisíc chlapov. Bola to veru strašná spoločnosť. Boli tam Kúni, Jási, hajdúsi,[23]všetko ľudia bez milosrdenstva, a bolo tam ešte i dosť hodne nás Slovákov a čosi Rusínov. Nás bolo menej, lebo sa naši už veľmi začali roztrácať. Odišla nám už chuť od všetkého, lebo sme videli, že všetko len na našu kožu ide. Naším oberštom bol akýsi Baráth, ktorý mal dávny hnev na Marsayho, majiteľa obce, pred ktorú sme prišli. Nebolo groší, len mizerné libertáše, za ktoré ti nikto nič nechcel dať, len keď si mu pištoľ oprel o prsia. Ani jesť a piť nebolo čo. Obec bola vraj kurucká, ale Baráth a jeho dôstojníci chytro rozhodli, že je tam viac labancov ako kurucov, a tak nás pustili na tú nešťastnú dedinu, aby sme ju vydrancovali. Baráthovi záležalo najviac na tom, aby sme kaštieľ znivočili, lebo tam sú vraj najväčší labanci a tam sú i poklady v múroch a pivniciach zamurované; kto si čo nájde, bude jeho. Môžete si myslieť, ako ten kaštieľ prašťal; o niekoľko hodín skoro skaly na skale v ňom nezostalo. Ale čo tam kaštieľ, ale to nešťastné obyvateľstvo, to čo vystálo! Prišiel som pred jednu kováčsku vyhňu a videl som, že Kúni priviazali nešťastnú mladú kováčovu ženu k lipe pred domom; nakládli pred ňu ohňa a jej asi dvojročného chlapčeka pichali rozpálenými nožmi. Nešťastné dieťa kričalo: „Ujinko, bolí, nechcem ťa, choď preč!“ Môžem povedať, skala by sa bola zmilovala i nad ním, i nad materou, ktorá skoro zošalela od žiaľu. Naraz prišiel, akoby z neba spadol, medzi tých divochov kováč, otec dieťaťa. Bol to hodný, silný chlap. Mal v ruke mlat, a kým sa zbadali, roztrepal ním trom z tých katov kotrby. Chceli ho chytiť živého tí diabli, aby ho mohli mučiť, preto ho nik neodstrelil. Kováč sa bránil ako divý, nehľadel na menšie rany, ktoré dostal. Medzi obranou stihol zabiť i svoje dieťa, i svoju ženu jedným úderom kladiva. Konečne ho prevládli, keď ešte niekoľkých špatne doráňal. Priviazali ho o strom a radili sa, čo majú s ním robiť. Narádzali také trýznenie, že človeku i od spomínania tých ukrutností vlasy dupkom stávali. Držal som nabitú pištoľu v ruke a sám neviem, ako sa to stalo, či ma niekto drgol, či nie, pištoľ vypálila a zo vzdialenosti troch krokov dostal kováč náboj do hlavy. Bol hneď mŕtvy. Keby ste boli počuli, ako tí kumánski diabli vyčíňali! V tú minútu stál ich vodca predo mnou a nasadil mi nôž na krk. Ešte dnes vidím, ako sa blýskajú jeho čierne okále v tej opálenej tvári a ako mu visia hrubé fúziská až na prsia. Zuby ceril na mňa ani vlk. Keby mu môj Juro Kozák nebol vrazil napochytro halapartňu do rozďaveného hrtana, nerozprával by som vám to, to je isté.— Nuž a čo, Kúni sa len tak dali od vás zabíjať? — pýtal sa Byvar, nedôverčivo krútiac hlavou.— To už nie. Z celej veci sa strhla medzi Slovákmi a Kúnmi i hajdúchmi taká bitka, že nás s ťažkou biedou roztrhali. Môžem povedať, že sme sa zabíjali navzájom s omnoho väčšou chuťou, ako keď sme sa s labancami bili. Nemali sme sa vôbec radi, vrčali sme jeden na druhého ako cudzí psi. Vôbec sa naše nátury nerovnali; najmä už naostatok nemal Maďar na Slováka, a naopak, dobré slovo, ba ani pohľad. A čím ďalej, tým horšie. Dobre to vedeli cisárski vodcovia, a preto nás pri Trenčíne, hoci ich bolo omnoho menej, bez mnohého rozmýšľania napadli a rozprášili ani plevy. Pálffy udrel na Pekriho,[24]ktorý viedol naše pravé krídlo, a čochvíľa ho rozbil. Heisterovci rozohnali i našu slávnu pechotu a nastal taký neporiadok, že pri úteku i sám Rákóczi spadol z koňa a zamdlel.— No, vidíš, Marcel, a ty si si myslel, že v kurucoch je spása všetkých opustených a ubiedených.— Krstný otec, mnohí si to mysleli. Mnoho som sa naučil za tie dva roky. Naučil som sa, že je i poddaný človek celkom taký človek ako my. Naučil som sa na svojej škode, že keď páni chytajú bláznov, že je to nie preto, aby bláznom pomohli, ale sebe. A to tiež mnohí nevedia, kým sa nepresvedčia na svojej kožke. Ale za labancov, za cisárskych, si tiež nedám oči vyklať, krstný otec. Ako zmýšľate, neviem, ale tí veru tiež len za seba pracujú a nie za našu krajinu.— Pravdu máš, chlapče, — vybúšilo mimovoľne z Byvara. — Jedinými priateľmi sme si len my sami!— Krstný otec, keby sme to mohli nahliadnuť, ale takú prostú pravdu, aby sme sa len na seba spoliehali, nemôžeme porozumieť, a preto nás klamú všetci.Byvar chodil takto skoro každý deň vyše dvoch týždňov k Marcelovi a spriatelil sa s ním. Marcel mal už teraz viac rozumu ako pred svojím kurucovaním a neškriepil sa s ním nikdy, ako to robieval predtým.Sabína ho za ten čas ani raz nenavštívila. Vedela, že sa mu dobre darí, že už i vstal a že chodí už i povonku. Teraz bez vážnej príčiny nechcela riskovať, aby ju otec zavrel do komory, a vedela, že by to urobil už i preto, aby jej dokázal, že drží svoje slovo.Marcel pri svojej prvej vychádzke videl, že je nový kaštieľ pokrytý, ako sa patrí, a zvonku ovakovaný. Matka mu porozprávala, že to všetko dal urobiť Byvar, ako i že sa o gazdovstvo stará, pravda, všetko na svoj osoh, ako bola presvedčená.Marcelovi tieto zvesti ťažko zaľahli na srdce: Čo bude s nimi?*Medzitým sa povesti o vpádoch kurucov do stolice stále opakovali. Obyvateľstvo bolo nadmieru znepokojované, každý odpratúval cennosti na bezpečné miesta a v každej kúrii boli vždy pohotove záprahy a kone na rýchly útek. Rozbití kuruci boli rozhorčení i tým, že sa slovenský ľud teraz už skoro všade otvorene staval proti nim. Kde mohli, drancovali dediny a odháňali dobytok, a Slováci, kde mohli, robili na roztratených pohon ani na divú zver. Šetrenia nebolo; koho chytili, bol nebohý.V jedno popoludnie pribehol na spenenom koni husár k Byvarovi so županovým rozkazom, aby sa bezodkladne dostavil k nemu. I on, i domáci cítili, že ide o vážne udalosti, a keď odišiel, čakali so stiesneným srdcom, s akou zvesťou príde.Bola už noc, keď došiel, a vojdúc do izby, žena i Sabína videli na jeho ustarostenej tvári, že sa stalo vážne nešťastie.Sabína trochu zblednutá sa ho spýtala, čo sa stalo. Byvarová sedela bez slova a čakala oddane úder, ktorý má na nich padnúť.— Čo sa stalo? — hovoril Byvar temným hlasom. — Čo sa stalo? Kuruci so značnou silou idú na nás. Celá stoličná pohotovosť je zhromaždená pri Červenej Skale, i praesidiari[25]zo zámku sú tam. Môžete si myslieť, čo je to, keď nechali i zámok bez ochrany. Nech je nám boh milostivý, ak nás premôžu!— Otec, na vašom mieste by som ozbrojila i sedľač proti nim! — zvolala Sabína.— Pravdu máš, dievka moja, — zvolal a udrel sa po čele. — Sú obce, na ktoré sa môžeme spoľahnúť. Myslím, že aj naši Podhoranci vďačne pôjdu proti nim, keď si pomyslia, ako ich doriadili pred štyrmi rokmi. Dám ešte teraz zvoniť na poplach.I šiel von, ale vo dverách sa obrátil.— Pravda, je ešte jedna nepríjemná vec! Župan mi rozkázal, aby som Marcela dal chytiť a aby som ho zajtra ráno doviedol do mesta, kde ho ako kuruckého buriča bez akéhokoľvek ďalšieho súdu popravia. Čert to vzal, jednako mi je krstňa a pomohol Paľkovi! — zaklial a vyšiel zháňať hajdúchov, lebo skoro všetka čeľaď už spala.Byvarovi bola povinnosť dať Marcela chytiť veľmi nemilá. O tom, či ho má azda nechať utiecť, ani nerozmýšľal, lebo že musí županov rozkaz vyplniť, bolo v jeho duši zakorenené ako železná nevyhnutnosť. Jeho duševný rozpor sa nevybavil mnohým mudrovaním o rozličných povinnostiach, ale mrzkým nadávaním a kliatím na celý svet.Sabína na ten strašný chýr zbledla ako smrť a pozrela na mať tiež takú zblednutú. Na chvíľku ju opustila sila i padla na stolicu. Ale už sa vzchopila a zastala pevne so zaťatými päsťami.— Čokoľvek sa stane, musím ho zachrániť, a to naskutku. Sama nemôžem ísť k nemu, lebo by ma moja neprítomnosť prezradila, pošlem Martina. Mamička, zavolajte ho!Mať vyšla a hneď priviedla Martina, ktorý si obliekal v chôdzi mentieku.Martin zostal pri dverách stáť; vekom a od rozčúlenia triasla sa mu šedivá brada.— Martin, pôjdeš potajomky po mladého Strážnického a dovedieš ho naskutku k nám do mojej izby. Chcú ho chytiť a obesiť už zajtra. Musíš to urobiť chytro, aby ťa nepredbehli, lebo hajdúsi už idú poňho, a aby o tom nikto nevedel.Martin len zamrmlal čosi a už bol vonku.— Sabína, vo svojej izbe ho nemôžeš držať, — zašepkala matka.— Nie, mamička, viem, že nie. Zavrieme ho do komory, tam ho nikto nebude hľadať, a Martin ho bude opatrovať. Predbežne môže byť tam deň-dva, potom uvidíme, čo urobíme ďalej.Vtom už bolo počuť biť na zvon a čochvíľa dedina ožila svetlami a krikom. Ľud sa zbehol pred kostolom, všetko ta utekalo, čo malo nohy a vládalo chodiť. V bráne chrámu na schodíkoch stál Byvar, pri ňom z dvoch strán chlapi s fakľami.— Chlapi, zasa idú na nás kuruci ako pred štyrmi rokmi, — volal Byvar pevným hlasom. — Stoličné i zámocké vojsko už stojí proti nim, ale ho je málo. Ktorí sa cítite, poberte, ak niet inej zbrane, sekery, kosy a pôjdeme na nich i my. Nebudeme čakať, dokiaľ prídu sem hanobiť naše ženy a nás zbíjať a rezať ani baranov. Zoberte sa a o hodinu sa tu zídeme, ja pôjdem s vami!Stal sa huk medzi svetom, ženy kričali a plakali, chlapi pozerali jeden na druhého a sa pobádali:— No, poďme. Ozaj, sťa s baranmi zaobchádzali s nami. Radšej skapať so sekerou v ruke, ako dať sa od tých lotrov katovať. — Spomínajúc, čo ktorý utrpel alebo utratil, rozbehli sa domov.Byvar ešte predtým, ako vyzval ľud na obranu, poslal štyroch hajdúchov, aby chytili Marcela, sputnali ho, zavreli do rána do obecnej temnice a dávali naňho pozor, aby im neušiel. Potom šiel ustarostený do svojej kúrie, s pocitom nezvyčajnej ľútosti nad človekom, ktorého vo chvíli strachu a rozčúlenia jednako pokladal za vinného. Doma ho privítala Sabína s otázkou, čo sa bude robiť a či ľudia pôjdu proti kurucom.— Kázal som Marcela chytiť, — riekol Byvar a neodpovedal na Sabíninu otázku.Bolo vidieť, že mu v tej chvíli tá vec väčšmi tlačí dušu ako nábeh kurucov.— Hajdúsi už šli poňho, čochvíľa ho privedú. Potom sa môžeš, pre mňa, s ním ešte raz zhovárať. Ja idem s chlapmi, pripravte mi, čo mi treba, a Martin nech sedlá Rapoša, pôjde so mnou.— Pán otec, Martina neberte so sebou, je starý a kašle, nebudete mať z neho osoh. A vy by ste tiež nemali ísť. Pošlite mladšieho. Zasa vás bude lámka trápiť.Byvar rozčúlený na ňu pozrel.— Mlč! Pôjdem. Ty mi nebudeš rozkazovať. Pre mňa si nechajte tu toho starého trúpa; pôjde so mnou Ondrej. Rozkáž mu, nech sa zoberie!V zhone, ktorý nastal chystaním na odchod, prišli hajdúsi, vyslaní zajať Marcela — bez neho. Najstarší z nich oznámil, že vraj, keď začali zvoniť, vyšiel i mladý Strážnický z domu a že sa od tých čias nevrátil. Hľadali ho, vypytovali sa, kde je; nikto nevedel nič povedať, vôbec ho nikto nevidel, ani keby sa bol prepadol.Keď Byvara mrzelo pred chvíľou, že má Marcela dať chytiť, mrzelo ho teraz ešte väčšmi, že mu ušiel. Pomyslel si na županove výčitky, že ho mal dať už dávno zlapať, a klial šeredne. Nevedel sa teraz napochytro rozhodnúť, čo má urobiť, či ísť s ľuďmi na kurucov a či hľadať Marcela.Napokon sa mu zdalo byť vážnejšie ísť s chlapmi a ponechať hľadanie Marcela adlátusovi,[26]po ktorého poslal posla do blízkej dediny. Trvalo hodnú chvíľu, kým prišiel Jób Nižniansky. Bol to ešte mladý, hodný šuhaj, veľmi chtivý do všetkého, ktorý si predstavoval všetko veľmi ľahko a tratil naraz vôľu, keď niečo nešlo tak, ako si on žiadal.Dokiaľ Jób prišiel, pozeral Byvar s istou nedôverou na Sabínu, či ona nemá prsty v Marcelovom zmiznutí, ale bolo jasné, že z domu nebola nikde, že sa s nikým nestýkala a že z očí jej žiarila taká anjelská nevinnosť a taký smútok, že sa skoro ani neodvážil robiť jej narážky. Len chodil po izbe, klial na celý svet a rozháňal i sluhov, i zídených už sedliakov hľadať Marcela. V hľadaní sa vyznačil najmä starý Martin, ktorý spomínal stále tureckú krv, ktorá ho iste uspôsobí na to, aby ho vyňuchal. Ale ani turecká krv nemohla tentoraz nič vykázať.Po Byvarovom odchode sa Jób s plnou chuťou pustil do hľadania. Rozdelil si ľudí a prekutali celú dedinu z domu do domu a nevynechali ani šopu, chlievec alebo stajňu. Byvarovský kaštieľ nechali bokom, lebo veď bolo úplne vylúčené, aby sa utečenec mohol tam skrývať. A že by mohol byť v komore, v tej hroznej komore schovaný, na to sa vôbec neopovážil myslieť, ani tým viac nie, lebo Martin rozhlasoval tajomným hlasom, že už od vyše týždňa videl z komory vychádzať, zavše i vo dne, chlapa s odťatou rukou, ktorému sa z úst svieti.Keď sa Jób takto potrápil celý deň, hodil rukou a zobral sa do mesta hlásiť županovi, že sa veru Marcel kamsi podel. Najskorej vraj prebehol ku svojim starým kamarátom, keď sa dozvedel, že sú nablízku.Celé štyri dni trvalo rozčúlenie pre vpád kurucov do stolice. Kolovali najrozmanitejšie zvesti, že sa bitka strhla, že naši vyhrali, a zasa že kuruci našich už ženú pred sebou. Boli chvíle, že ustrachovanejší už sadali na kone-vozy, aby utiekli pred hrozným nebezpečenstvom.V piaty deň zrazu neočakávane prišlo rozuzlenie. Na podhorskej ulici sa naraz strhol huk, pokrikovanie a všetko obyvateľstvo sa vyhrnulo navonok; blatistou, širokou ulicou išli jazdci stoličnej pohotovosti a viedli ku koňom pripútaných zo tridsať kurucov, nemilosrdne poviazaných, dokrvavených a dokaličených. Surových, opálených kurucov nikto neľutoval. Mnohým z nich viseli dlhé vrkoče na sluchách až na prsia a ich pohľady, ktoré vrhali na občanov, prezrádzali divú nenávisť, a nie prosbu o zľutovanie. Skoro každému zo sedliakov a žien prebehol mráz po chrbte pri pomyslení, že by sa boli dostali tým ľuďom do rúk.Napokon sa dozvedeli i to, čo sa stalo. Pri Červenej skale sa naozaj strhla bitka. Bohvie, ako by sa bola skončila, keby neboli prišli práve v najhoršiu chvíľu tri štandáry cisárskych rajtárov,[27]ktoré vpadli kurucom do chrbta. Vodcom jazdcov bol vraj akýsi podplukovník Byvar, ale nie z podhorských Byvarovcov.Po jeho príchode sa všetko chytro skončilo. Čo z kurucov nevedelo ujsť, to pobili a polapali. Niekoľkých chlapov vliekli do mesta na ukážku; tam ich na postrach nespokojných buričov povešajú.O niekoľko hodín neskoršie prišli i Podhoranci s Byvarom. Niekoľkí z nich boli poranení a traja zostali mŕtvi na bojisku. Príchod Podhorancov bol vcelku radostný, ale jednako priniesol i dosť smútku do domov, v ktorých boli ranení a mŕtvi. Ako v takýchto prípadoch ľudia robievajú, tak sa i teraz spytovali pána boha, prečo dopustil, že musel byť práve ich Jano alebo Mišo poranený alebo zabitý, a nie susedovie Ondro alebo Juro. Aká bola v tom spravodlivosť, že padol Mačucha, otec šiestich drobných detí, a Debnár, ktorý nemal ani jedno, prišiel zdravý nazad? Ako vieme, pán boh na takéto otázky nedáva odpoveď hneď. Časom ju dá často, keď ju chceme pochopiť.Podvečer, keď sa mysle už koľko-toľko utíšili, bolo počuť zasa konský dupot a veselé trúbenie. Tentoraz prichádzali pod vedením podplukovníka Byvara cisárski rajtári z oddielu generála Pálffyho, ktorí sa oneskorili prenasledovaním kurucov. Jazdci šli v zovretých radoch a zostali na komando stáť na priestranstve pred kostolom. Tu ich rozdelili po domoch a dôstojníci odišli do byvarovského kaštieľa, kde ich prijali s otvoreným náručím.Keď vošiel ako ostatný do izby podplukovník Byvar, domáci potrebovali istý čas, aby sa spamätali zo svojho radostného prekvapenia, že ich osloboditeľom je skutočne ich syn, respektíve brat Paľko. Koľko otázok, výkrikov, bozkov a láskania vymenili za niekoľko mihnutí!Napokon sa natoľko utíšili, že si posadali okolo stola, ktorý bol naložený jedlami-nápojmi, na ktoré sa oficieri veľmi priateľsky usmievali. Rozprávali si potom navzájom všetky významnejšie udalosti, ktoré sa prihodili od času, čo sa nevideli. Byvarovci si pásli oči na Paľkovi, urastenom mužovi so šibalskými očami; akoby vždy na nejaké fígle myslel. A ozaj mal obyčaj, že rád podchytával a domŕzal, koho mohol.Rozprával, že bol pred trenčianskou bitkou dosť povážlivo ranený, ale že ho jeho drahý priateľ Marcel zachránil, pričom málo chýbalo, že neprišiel o život, lebo len-len že ho dragúni, ktorí ho prekvapili, nezastrelili, o čo sa usilovať statočne usilovali.Na Byvarovu poznámku, že má rozkaz ho chytiť, aby ho obesili, Pavel sa zamračil.— Akože je to, pán otec? Veď, ako ste spomínali, Marcel ešte pred dvoma-troma týždňami prišiel sem sám podobrotky domov. Nechytil ho nikto so zbraňou v rukách, naopak, svojím príchodom sa vám vydal do moci dobrovoľne, a tak sa i naňho vzťahuje amnestia, ktorú v mene jeho cisárskeho a kráľovského majestátu Jozefa Prvého[28]vydal náš terajší najhlavnejší generál Pálffy po trenčianskej bitke. Podľa toho patentu každý z kurucov, ktorý sa dobrovoľne poddá, nesmie trpieť od nijakej vrchnosti nijakú škodu na zdraví, živote alebo na majetku. A vy by ste práve môjho najmilšieho priateľa a ochrancu chceli takto vyplatiť!— Nuž akože je to, že my o tej amnestii nič nevieme? — zvolal Byvar, ktorého i mrzelo, že to nevedel, i tešilo, že Marcela do rúk nedostal.— Spíte tu v tichosti, ďaleko od sveta, — smial sa Pavel so svojimi kamarátmi. — Nuž ale je istá vec, že teraz bolo ťažko každého o všetkom upovedomiť.Podivným spôsobom sa i Sabína smiala, a to zo všetkých najzvučnejšie, takže najmä Pavel s potešením hľadel na neobyčajne veselú sestričku.— Počuj, Paľko, nuž keby ste teraz Marcela chytili, nestalo by sa mu nič preto, že bol medzi kurucmi? — spýtala sa Sabína.— Nič, celkom nič, keď nebol chytený so zbraňou v ruke, ale sa sám poddal.— Nuž tomu sa veru o bitke nesnívalo, prišiel taký chorý domov, že ledva so životom obstál, — riekol Byvar. — S ním sme mohli robiť, čo sme chceli. Ja som bol u neho ešte v ten večer, keď prišiel.— No a nestrieľal na vás, pán otec, však nie? — spýtala sa Sabína.— Horký tam strieľal, — hodil Byvar rukou.— Tomu sa nemôže iste nič stať, patrí celkom iste pod amnestiu. Však, páni? — zvolal Pavel.Všetci oficieri boli v tom ohľade úplne zajedno, že sa mu nemôže nič stať.Sabína vyskočila od stola, oči jej iskrili.— Keby tak prišiel medzi vás, nechytili by ste ho?— Ba veru by sme ho pochytali všetci za ruky, ba čo viac, i okolo krku a krásne vyoblápali a vybozkávali! — zvolal Pavel.Byvar odul ústa a díval sa vytreštenými očami na Sabínu, z ktorej ani oficieri nespúšťali oči.— Ty maškara akási, ty vieš o tom človeku, kde je. Povedz, kde sa schováva!— Povedzte, pán otec, keby ste ho boli tak napochytro lapili a obesili, radi by ste boli teraz? — spýtala sa Sabína.— Čert ho tam vie, ale myslím, že som radšej, že sme ho nedostali, aspoň sme sa neprenáhlili. Bolo by dosť bývalo i kadejakých opletačiek, — riekol Byvar s trochu pokonfundovanou tvárou a škrabal sa za ušami.— No a čo zaslúžim od vás, keď som vás zachránila od takej nepríjemnosti?— Čo zaslúžiš? To, aby som ťa pre neposlušnosť zavrel do temnej komory, ako som ti sľúbil, keď budeš s Marcelom do jedného mecha dúchať.— Nuž, viete čo, pán otec, poďte a zavrite ma ta. Budem spokojná, keď i naveky zostaneme v tej tmavej komore pospolu, — hovorila rozjarená Sabína. — Poďme do komory.Byvar i dôstojníci šli mimovoľne za ňou. Sabína ich viedla chodbami ku malým, pevným dverám, spod prahu ktorých vybrala kľúč a otvorila ich. Keď zasvietila dnu, videli tam na dobre postlanej truhle ležať mladého muža, ktorý prekvapene zdvihol ešte vždy obviazanú hlavu a díval sa žmurkajúc na spoločnosť. Pavel priskočil k nemu a kričal:— Marcel, ty môj milý, drahý Marcel! — i oblapil a pobozkal ho.Musel sa napochytro obliecť, i vtiahli ho do izby, kde sa veľmi chytro i s ostatnými dôstojníkmi spriatelil. Čo sa od rokov nestalo, to sa stalo v tento večer: Byvarová sa neprestala usmievať a slzila od radosti.Byvar polovážne, položartom vyhrážal Sabíne päsťou, ale jednako o niekoľko dní, najmä rozhodným zaujatím sa Paľka za Marcela, odhodlal sa, že mu dá Sabínu za ženu.Byvar negazdoval zle za tie dva roky, čo spravoval strážnickovské majetky. Strážnická so synom Imrom vyžili skromne z Porúbky a ostatný dôchodok obrátil Byvar na splácanie dlhu, no nezabudol zarátať i sebe poriadne úroky. Ale pri jeho dobrom gazdovaní z dlhu mnoho nezostalo.Kaštieľ dostavali a krásne zariadili. Za dva roky vyrezávali okolití najlepší majstri nábytok a najšikovnejší zámočníci vykúvali krásne zámky, kľučky a mreže. Veru sú to krásne veci, hodno ich obzrieť i dnes, lebo slúžia vtedajším majstrom na veľkú chválu.Z piety k otcovi zamurovali nad hlavný vchod mramorový címer, ktorý si Imro Strážnický dal vykresať. Kaštieľ dokončili len o tri roky neskoršie, a nielen pričinením Imra Strážnického, ale i Marcela.Byvar sa poškrabal za ušami, keď videl krásny címer skvieť sa nad parádnym vchodom z kresaného kameňa.— Jednako ten Imro len mal pravdu, keď hovoril, že hlavná vec je kaštieľ, panstvo k nemu sa nájde.Marcel so svojou Sabínou ho počúvali, i musel im rozprávať, ako to bolo s tou výpoveďou nebohého Strážnického.Obidvaja si s dojemnou vďačnosťou spomenuli na dobrého otca, a keď si pozreli jeden druhému do očí, čítali v nich jeden cit, že jeho pamiatka nevymizne nikdy z ich duše.*Marcel Strážnický sa stal časom najlepším prvým vicišpánom svojej stolice. Mnohé cesty, školy, chudobince sú naveky zviazané s jeho menom a s menom znamenitej Sabíny Byvarovej, jeho manželky. Umreli týždeň za sebou, oplakávaní nielen peknou rodinou, ale i celým krajom, ktorého dobrodincami sa stali. Pochovaní sú v spoločnom hrobe v podhorskom kostole, na ktorý im vďačná stolica dala položiť krásny kameň, čo chválil ich cnosti a odporúčal ich duše večnému Pánovi sveta. Nápis na kameni sa končí týmito slovami: Lux perpetua luceat eis, sicut ii lucebant nobis.[29][1]kuruci— z lat. crux (kríž, cruciati — z toho križiaci) vzniklo maďarské kurucz. Uhorskí povstalci proti Habsburgovcom v rozličných obdobiach. Názov vznikol r. 1514, keď sa ľudové masy, zmobilizované na križiacku výpravu proti Turkom postavili proti vlastným pánom (Dózsovo povstanie).[2]Pálffy sa mi nevyrovná— narážka na grófsku rodinu Pálffyovcov, ktorá mala rozsiahle majetky v Uhorsku. Získala ich postupne od rakúskych panovníkov, pretože ostávala verná Habsburgovcom, nepripojila sa k žiadnemu odboju.[3]labanci— prívrženci cisára, cisárske vojská v období kuruckých vojen[4]rizalit— zvislý výstupok v priečelí budovyhas[5]Has aedes aedificavit…— (lat.) Tento dom postavil Imrich Strážnický z Podhory a Porúbky roku Pána 1704 — 1706.[6]krásne bandériá— vojenské útvary s vlastnými zástavami, ktoré utvárali šľachtici alebo jednotlivé stolice v časoch vojen[7]interesy— (zastar.) úroky[8]vicišpánka— žena podžupana[9]Vivant!— (lat.) Nech žijú![10]pri Rákóczim— František Rákóczi II (1676 — 1735), sedmohradské knieža, ktorý sa roku 1703 postavil do čela protihabsburského povstania. Roku 1704 ovládol skoro celé Uhorsko a Sedmohradsko. V zahraničnej politike sa orientoval na Francúzsko a pokúšal sa získať pomoc i od Petra Veľkého. Po porážke pri Trenčíne (1708) uzavrela uhorská šľachta s Habsburgovcami mier. Rákóczi s tým nesúhlasil a odišiel do Turecka, kde zomrel.[11]Bezerédy— Imrich Bezerédy, veliteľ jednej z kuruckých brigád. Po prehratej bitke pri Trenčíne chcel prejsť na cisárovu stranu. Ako zradcu ho r. 1708 popravili v Blatnom Potoku.[12]Francúzov Eugen a Marlborough stále bijú— Eugen Savojský (1663 — 1736), francúzsky vojvodca, keď kráľ Ľudovít XIV. odmietol jeho služby vstúpil do služieb Habsburgovcov. Stal sa hlavným veliteľom vojsk, ktoré vyhnali Turkov zo strednej Európy. Bojoval aj proti Rákóczimu. — John Churchill Marlborough (1650 — 1722), anglický vojvodca a politik, bojoval na čele spojeneckej anglickej armády proti Rákóczimu.[13]Daniel Krman— (1663 — 1740), ev. superitendent (hodnosť terajšieho biskupa), náb. spisovateľ a prívrženec Rákócziho. V rokoch 1709 — 11 putoval za švédskym kráľom Karolom XII., aby získal jeho podporu pre Rákócziho. Svoju cestu opísal v latinskom Cestovnom denníku (Itinerarium). Kurucké zástavy posvätil Krman v Žiline 8. marca 1707 a zanechal o tom spis Posvěcování zástav (Actus inaugurationes vexillorum).[14]Johann Ludwig Bussy de Rabutin(1624 — 1717) francúzsky generál v službách Habsburgovcov, veliteľ cisárskych vojsk v Sedmohradsku.[15]rajtár— (zastar.) jazdec[16]po bitke pri Trenčíne— spomenutá bitka (1708) bola pre Rákócziho odboj rozhodujúca. Z tejto porážky sa už Rákóczi nespamätal.[17]Siegbert Heister(1646 — 1718), velil cisárskym vojskám v bitke pri Trenčíne; generál pôvodom zo Štajerska.[18]Ludwig Herberville(1635 — 1709), cisársky generál, po Heisterovi hlavný veliteľ cisárskych vojsk.[19]medenými libertášmi— libertáše, medené peniaze, ktoré dal raziť Rákóczi. Mali malú hodnotu a ľudia ich nechceli prijímať.[20]Mikuláš Bercsényi(1665 — 1725), dedičný župan užskej župy. Práve on získal Rákócziho, ktorý bol jeho priateľom, pre myšlienku protihabsburského povstania. Bol hlavným veliteľom kuruckých vojsk. Po porážke odboja emigroval do Poľska, neskôr za Rákóczim do Turecka, kde zomrel.[21]grófka Forgáčka— Forgáchovci, jeden z najstarších uhorských šľachtických rodov. Jeho príslušníci zastávali dôležité politické a cirkevné funkcie v štáte. Šimon Forgách (1669 — 1730) bol generálom v Rákócziho vojsku.[22]Ocskayova milenka— Ladislav Ocskay (1680 — 1710), jeden z vyšších veliteľov kuruckých vojsk. Bol cisárskym dôstojníkom, potom sa pridal ku kurucom, ale po prehratej bitke pri Trenčíne znovu prešiel k cisárovi. R. 1710 ho za zradu Rákócziho prívrženci v Nových Zámkoch popravili.[23]Kúni, Jási, hajdúsi— Kúni alebo Kumáni (Plavci, Polovci), stepný národ tureckého pôvodu. Do Uhorska prenikli v 11. storočí. Usadili sa a prijali kresťanstvo. Ich vojenské družiny bojovali po boku Maďarov. Na Balkáne splynuli s Bulharmi. — Jási, turkotatársky kmeň usadený v dnešnom Rumunsku. — Hajdúsi (z lat. Haidones) v 16. storočí v Uhorsku vojaci za žold, ktorí bránili hranice proti Turkom. Mnoho oddielov sa zvrhlo na zbojnícke bandy. V juhoslovanských podmienkach to boli kresťanskí uprchlíci v lesoch, ktorí sa mstili na Turkoch a tvorili oddiely v protitureckých bojoch.[24]Pálffy udrel na Pekriho— Ide o uhorského grófa Jána Pálffyho (1664 — 1751), ktorý zostal verný Habsburgovcom a bojoval proti Rákóczimu. Po potlačení povstania získal od cisára i významné funkcie (hlavný veliteľ Horného Uhorska, šarišský župan a i.) — Petrivinal Lórinc Pekri, uhorský gróf, generál v Rákócziho vojsku.[25]praesidiari— (z lat.) hradná posádka[26]adlátus— (z lat.) pomocník[27]tri štandáry cisárskych rajtárov— jednotky cisárskych jazdcov[28]Jozef I.(1678 — 1711), rakúsky cisár od r. 1705, člen habsburského panovníckeho rodu, vládol v čase Rákócziho povstania, ktoré potlačil.[29]Lux perpetua luceat eis, sicut ii lucebat nobis— (lat.) Svetlo večné nech im svieti, ako oni svietili nám.

Nadasi-Jege_Kuruci.html.txt

Najkrajšia, najmúdrejšia, najbohatšiaOdkedy sa novopečený advokát dr. Milan Hornatý v mestečku usalašil, prvý raz sa ukázal v parku.Park bol obsadený divými gaštanmi a tiahol sa hlavnou ulicou. Priestor ulice bol široký, ale nie natoľko, aby hľadiaci oblokmi domov, vybudovaných z dvoch strán, nemohli zistiť udalosti parku a starostlivo pozorujúc každého a všetko, nazbierať látku k novým úfnostiam, snom, plánom a klebetám.Hornatý to vedel a kráčal hrdo vzpriamený. Mohol sa zrána pohodlne prechádzať, keď iní sa už dali do práce. Len pred týždňom otvoril svoju advokátsku kanceláriu, nemal ešte klientov. Ale mal toľko majetku, že mohol bez starostí vyčkať, kým sa prihlásia. Mohol sa teda celkom príjemne cítiť na prechádzke, pri ktorej budil všeobecný záujem. Cítil sa hrdinom dňa. A snažil sa čím originálnejšie pôsobiť, aby ho pokladali za zaujímavého človeka. Vedel, že ako taký bude veľmi imponovať a budú ho napodobňovať.Ani najmenej nebanoval, že umiestnil svoju kanceláriu práve v tom meste. Nenazdajky sa stal takým veľkým pánom a významným človekom, na akého by sa vo veľkom meste nebol nikdy mohol vyšvihnúť. Tam by sa bol stratil v zástupe a tu postúpil na prvého človeka. A tak spokojne a domácky kráčal, akoby bol vyrástol priam z pôdy tohto mestečka.Z oblokov na oboch stranách sprevádzali ho zvedavo zrakom. Tie, ktoré hľadali v ňom len človeka, kritickým okom ho merali od päty po hlavu. Ale tie, ktoré videli v ňom len mužského, s klopajúcim srdcom sa kochali v jeho štíhlej a elegantnej postave. A každá z nich starostlivo číhala, či jej tušenie nešepká, že ho pre ňu zaviedol osud sem.Tie, ktoré nechceli prezradiť, že sa dívajú na neho, ho pozorovali len spoza zatvorených oblokov, alebo trošku odtiahnutých záclon. Smelšie dievčatá, otvoriac obloky, vyhýnali sa, ba praktickejšie sa ponáhľali do parku, každá s úfnosťou, že sa mu zapáči na prvý pohľad, že sa aj od nej krajšia stane nezaujímavou. Predbežne bol on najskvelejšou partiou v meste, dobre im padlo a lahodilo veriť v razom vzplanúcu lásku.Hľadeli na neho dievčatá každého postavenia. Primerané jeho postaveniu a bohatšie s oprávnenou a požadujúcou úfnosťou. Nižšieho pôvodu len s bojazlivou, tajnou, prosiacou nádejou. Ale každej dobre padla osobitná nádej.Len jedna hľadela na neho so smutnou vážnosťou. Stála vo výklenku zatvoreného obloka v takej diaľke, že ju nemohol zbadať. Ale to len preto, že pokladala za zbytočné predstihovať svoje družky. Ona si mohla dovoliť ukázať sa naposledy, lebo bola najkrajšia.Keďže aj ona striehla pri obloku, dokazovalo to, že aj ona čakala tohto človeka. Čakala v ňom toho, koho v každom novoprichádzajúcom, s horlivosťou a netrpezlivosťou devy, ktorej vydaj znamená aj životnú existenciu, lebo márne hľadala v rámci malého mesta muža, ktorý by bol i pre ňu v každom ohľade súci. Sprevádzala ho so zamračenými očami, čo znamenalo, že sa znovu sklamala. Ale to nové sklamanie účinkovalo na ňu tak ako predošlé. Nemohla ho mierniť novými budiacimi sa nádejami. Zavládla v nej beznádejná ochabnutosť a vysilenie z márneho čakania ju hnalo, ťahalo k prechádzajúcemu sa. Stislo jej srdce. Zatušila, že jeho príchod ju skláti a pohnúc k pokonaniu, oberie ju o víťazné šťastie ženy, ktorá všetko obsiahla.*Podvečer sa naplnil park prechádzajúcimi.Hornatý vyšiel tiež, aby si prehliadol prechádzajúce sa obecenstvo, najmä dievčatá, či sa nájde medzi nimi pozoruhodná.Pri bráne parku sa stretol s mladým mešťanostom. Vošli spolu. Niekoľko ráz sa prešli. Potom si sadli na lavicu.Kým si posadali, mešťanosta, vidiac, že jeho spoločník sa obzrel za jednou devou, úslužne navrhol:— Stadiaľto môžeme pohodlne pozorovať dievčatá. V malom meste je i to zábava. A veľmi milá zábava.Len čo sa umiestili, približovalo sa krásne, plavé dievča v spoločnosti istého mladého človeka.Keď išli vedľa nich, ani letmo nepozrela na advokáta, akoby to ani nebola tá, ktorá jedine pocítila, že jeho príchod osudne zasiahne do jej života. Keď prívetivo odpovedala na pozdravenie, dbala, aby neprezradila, že už vie, kto je ten cudzinec.Hornatý hľadel s obdivom za ňou a hneval sa, že si ho ani nevšimla.Mešťanosta, vidiac jeho obdiv, usmievavo vysvetľoval:— Tá je najkrajšia.Hornatý ju sprevádzal zrakom až na koniec parku. A keď sa obrátila späť, už ju čakali jeho oči.Dievča sa tak očarujúco usmievalo a štebotalo, tak jemne kráčalo, akoby sa prechádzalo pred porotou závodov o krásu. A robilo to takým spôsobom, akoby tým chcelo získať nie nového prisťahovalca, ale len svojho sprievodcu.Hornatého naraz začalo niečo znepokojovať. Nepriaznivo pozrel na mladíka a spýtal sa svojho spoločníka:— Kto je ten mladík?Mešťanosta sa usmial a významne pokyvujúc hlavou na znak, že pochopil, čo sa skrýva za otázkou, upokojil ho:— Je ešte len poslucháčom práv.Potom ho dobroprajne upozorňoval:— Dievča je dcérou okresného sudcu. Ale veno má veľmi malé. Sotva niečo…Keď videl, že Hornatý i po tom upozornení obdivuje dievča, s úsmevom si myslel:— Niečo sa chystá… Môžbyť sa i stane…A už vopred sa radoval, že sa zas stane niečo, čo trošku obživí jednotvárnosť mestečka…Vtom prešla popred nich druhá neobyčajná, počerná deva.Tá nebola krásna. Neobyčajné na nej bolo len to, že prešla nedbalo a ľahostajne medzi prechádzajúcimi sa. Park neznamenal pre ňu javisko, kde sa mohla ukazovať a hrať úlohy pre iných. Ona mala osobitné cesty a nedajúc nič na mienku zástupu, chodievala po nich.Hornatý nemohol ani tú odbaviť pohľadom, patriacim priemerným dievčatám. A aby obrátil reč na ňu, poznamenal:— A tá je najpoprednejšia…Mešťanosta sa hlasne rozosmial:— To si veru pekne uhádol!Znovu sa zasmial a trošku znevažujúco dodal:— Len najmúdrejšia.Advokátove oči sa záujmom zablysli.Ale mešťanosta necenil dievča natoľko, aby uznal za hodné uspokojiť jeho zvedavosť bez spytovania sa. Vrátil sa k jeho poznámke a dal na ňu odpoveď so smiechom, akoby ho veľmi zabávala:— Zo stolárskej dielne vyrastená poprednosť.Nezjavila sa nová zvláštnosť, ktorá by bola mohla odvrátiť ich pozornosť od najmúdrejšej — najkrajšia takticky prechádzala sa za ich chrbtom. — Hornatý sa ďalej zaujímal:— A v čom sa javí jej rozumnosť?Mešťanosta zvraštil čelo a povedal:— O tom by sa dalo veľa rozprávať. Je poslucháčkou univerzity. Ale to by nebolo ešte nič zvláštne. I ja mám dokončené univerzitné štúdiá, a preto nie som paradoxný. Zmestím sa do nášho mestečka a dobre sa v ňom cítim. Ale jej je u nás tesno. Chcela by sa rozložiť po celej krajine. A horko-ťažko napísala niekoľko rozprávok. A že sa jej ich podarilo v akýchsi novinách umiestniť — na akej kultúrnej úrovni stoja tie noviny, môžeme si myslieť, že sa jej podarilo, možno len z iných diel odcudzujúc, napísať niekoľko riadkov, dala sa do písania celého románu.A s posmechom, zmiešaným so závisťou, pozeral za devou.Hornatý sa obzrel tiež tým smerom, či nejde naspäť, aby si ju dôkladnejšie mohol obzrieť. Ešte nebýval dosť dlho v meste, aby si mohol osvojiť zmýšľanie jeho obyvateľov. A keď posmešným hlasom prehovoril, jeho posmech netýkal sa dievčaťa, len predpokladanej mienky;— Ozaj, musí byť veľmi nerozvážna.Mešťanosta nemal jemne rozoznávajúci zmysel, aby to mohol pocítiť. A nadšene sa spýtal, opätovne sa chcejúc kochať v uznaní svojej mienky:— Všakže?Lichotilo mu, že i z druhého kraja prichádzajúci, ktorý nemal ešte čas ani príležitosť pocítiť devinu duchovnú prevahu, hnevať sa na ňu a búriť sa proti nej, už s ním súhlasí. Mienka nových ľudí vždy imponuje. A dostal novú príčinu vysmievať devu.— Jej vypínavosť neberie nik vážne. Každý sa jej len smeje. Veď je to do puknutia, keď stolárova dcéra premietava idey vo vatre stružlín…A obzrel sa, či nejde naspäť, aby ju mohol vítať a sprevádzať smiechom, ktorý súvisel s bezhlasným smiechom celého mesta a schválil ho i nový prisťahovalec.Ale ona sa nevrátila. Neprechádzala sa, len prešla cez park, lebo jej padol do cesty.Miesto nej približovalo sa iné dievča. Naoko nevynikalo. Bolo to obyčajné, úhľadné plavé dievča. A mešťanostova tvár jednako zvážnela hlbokou úctou. A skoro šeptom povedal:— A tá je najbohatšia.Keď išla vedľa nich, úctivo sa jej poklonil a len čo sa vzdialila, so zvláštnou hrdosťou opakoval:— Je bohatá, úhľadná a z lepšieho rodu.Hornatý zadumane hľadel za ňou, hoci účinkovala na neho len imponujúcim dojmom bohatstva. Ten dojem stačil upútať jeho pozornosť.Mešťanosta podozrivo a trošku žiarlivo skúmal, aký dojem urobila na neho. Potom, prezrádzajúc, prečo vypočítal tak hrdo a horlivo jej prednosti a napomínajúc ho, aby sa neobťažoval daromnými nádejami, riekol:— Ale o ňu sa už ja uchádzam.Hornatý sa s prevahou usmieval. Devin pohľad, ktorým blysla na mešťanostu, nič nesľúbil. Bolo teda zrejmé, že on, ktorý nestratil zaujímavosť zovšednením, môže mať viacej výhľadov na úspech, ako ten, ktorý bol už dávno známy a márne sa uchádzal až dosiaľ.Ani to dievča sa nevrátilo. Prešlo na korzo.Mešťanosta blažene konštatoval, že sa nevrátila kvôli novému mužskému, hoci pri inej príležitosti bolo by ho veľmi zarmútilo, keby nebola prešla opätovne vedľa nich.Ale Hornatý necítil sa opomenutý. Pochopil, že najbohatšia deva si je vedomá toho, že sa nemusí ponúkať. Ju budú hľadať. Jej osobné čaro nebolo také mocné, že by mu mohla zle padnúť jej nevšímavosť.Len čo zmizla, mešťanosta navrhol:— Nemáme už viac vynikajúcich dievčat, pozorujme teraz priemerné.A usmial sa. Mešťania mali charakteristicky primitívnu obyčaj: všetko sprevádzať, rozriešiť a odbaviť smiechom.Hornatý si ostatné dievčatá ani nevšimol. Pred jeho duševným zrakom sa vznášali len tie vynikajúce, spolu a každá osobitne. Preplnený vypínavosťou novopovýšenosti, uznal len tie za seba hodné.*Mesto bolo obkolesené ovocnými záhradami.Oršinský, otec najkrajšej devy, mal tiež ovocnú záhradu. A Hornatý tam obyčajne v spoločnosti dám strávil popoludnie.Ako začiatočník, mal ešte prázdne a nudné hodiny, ktoré mu dobre padlo stráviť v ženskej spoločnosti. Pokladal to za najpríjemnejšiu zábavu v jednotvárnosti malého mesta. Okrem toho sa cítil zaviazaný Oršinskému, ktorý mu poslal už viac klientov. A myslel si, že plní len príjemnú povinnosť, keď zabáva dámy Oršinského. Nepozorovateľne príjemne bolo sedieť spolu s nimi v záhrade, ozdobenej nádherou leta, cítiac, že ani ich dobroprajnú srdečnosť, ani jeho zabávajúcu ochotnosť nekalí bočný úmysel.Nebol by však patril medzi opatrných ľudí, keby bol mohol dlho nerušene požívať to šťastie a nebolo by vzbudilo jeho podozrenie, že rodina Oršinských ho vždy väčšmi a väčšmi vyznačuje, ako v rodinnom kruhu, tak aj v spoločnosti.A s obozretnosťou opatrných ľudí začal hľadať príčiny. Vedie ich len nezištná sympatia, či nejaký osobný záujem? Alebo im lichotí, že sa môžu honosiť spoločnosťou nového človeka?Kým sa zhovárali o veciach nepatrných a ľahostajných pre ich osudy, šťastlivosť popoludnia si znepokojoval tým, že podozrivo skúmal každý pohyb, pohľad, každé slovo pani Oršinskej. Ženské, najmä matky, sa vo svojej horlivosti ľahšie prezradia. A dotiaľ číhal, kým nezachytil jej láskavý pohľad, ktorým ho už otvorene spojovala so svojou dcérou a tešila sa v nich.Neprial si vziať za ženu chudobnú devu. Chystal sa bohato oženiť, aby si podržal prvenstvo a smerodajnosť v meste. Preto potvrdenie jeho podozrenia sa ho veľmi nemilo dotklo. Ale nepochopil správne ich položenie, ktoré sa tým stalo veľmi háklivým. Nepocítil ešte nebezpečenstvo, skrývajúce sa v častom spolubytí s Belkou Oršinskou, pretože neuznal, že príjemný pocit, ktorý sa ho zmocňoval v jej spoločnosti, je teplejší a mocnejší, ako môže budiť najmilšia neutrálna spoločnosť. Neuznal to, lebo mu to nebolo po vôli. A nemohlo ho ani napomínať, aby sa chránil. Len preto pokladal úmysel pani Oršinskej za nepriaznivý, že ho mohol obrať o príjemnú zábavu a nezištné priateľstvo.Cítil, že by mu bolo veľmi nemilé zrieknuť sa toho. Preto pokladal za najsprávnejšie dať im zaobalene na vedomie, že sa nebude ženiť. Po tom osvedčení, ako rozumní ľudia, nebudú s ním počítať. A keďže patria do jednej spoločnosti, nemôžu ho preto vyobcovať zo svojho domu. A po krátkom zazlievaní nastane medzi nimi znova predošlý správny pomer. Ale keď to zamešká, schváti a potvrdí ich nádej, napokon sám bude musieť vystať z ich domu.Od toho času poctivo číhal na príležitosť, aby mohol čím skôr uviesť háklivú vec hladko do poriadku. Len tak priamo ich nechcel odvrhnúť.*Istého odpoludnia majiteľ susednej záhrady zavolal pani Oršinskú do svojej záhrady, aby obzrela prvú úrodu mladej jablone.Pani prešla k susedovi a Hornatý ostal sám s Belkou.Keby ho nebolo prenasledovalo podozrenie, či Belka tiež súhlasí s matkinými plánmi, bol by si musel všimnúť a uvažujúc ako opatrný človek, bol by mohol rozmýšľať o tom, že ostať osamote s Belkou, už samo o sebe ho naplnilo sladkou rozkošou, hoci nič nečakali od tej samoty a len mlčky hľadeli na seba. Upodozrievajúca myšlienka odvrátila však jeho pozornosť od vlastných citov a prinútila ho, aby aj osamote s ňou skúmal v jej očiach len to, či je jeho podozrenie oprávnené. Veď keby ona nesúhlasila s matkou, veľmi by sa mu obľahčilo položenie a zbytočná by bola obozretnosť.Belka sa však vedela lepšie opanovať ako jej mať. A on neostal múdrejší.Po krátkom mlčaní celkom nepredpojate sa spýtala:— Nie je vám ľúto, že ste si v takom malom meste otvorili kanceláriu? Tu nemôžete mať také senzačné pravoty a taký veľký dôchodok ako vo veľkom meste.Otázka mu práve dobre prišla. Odpovedajúc na ňu zaobalene, akoby ani nie naschvál, môže upozorniť dievča, že daromná je ich nádej. Keď už má príležitosť, využije ju, či je to potrebné alebo nie.A číhajúc na dojem povedal:— Toľko len zarobím, koľko budem potrebovať pre seba. A ženiť sa nebudem.Belka sklopila na minútku oči, aby nemohol zbadať v nich posmech, ktorým sprevádzala svoje myšlienky, vyvolané jeho osvedčením:„Chce ma upozorniť, aby som nesiahla na neho. Keby som mohla i ja voliť po svojej vôli, bolo by zbytočné ma na to upozorňovať.“Len potom zdvihla zrak k nemu, aby tendenčne odpovedala:— Máte pravdu, keď sa nebudete ženiť. V tom súhlasím s vami. Veď ani ja sa nechystám vydať.Hornatý chápal, že ho rozumela a len preto mu to odvetila, aby ho uspokojila, že sa nemá čo obávať. Mal sa radovať z tej odpovede, a jednako ho mrzelo, že tak veselo a nepredpojate mu to povedala do očí. Ale hneď, potešujúc sa, myslel si:„Je múdre dievča. Dá sa s ňou zhovárať. Ako taká lepšie mi zodpovie…“Belka sa za ten čas robila, akoby oberala úrodu najbližšej hrušky a ďalej dumala:„Akoby to od neho záviselo a nie od okolností, že život a akási pútajúca malomyseľnosť, ktorá vznikla zo sklamania a márneho čakania ma núti, aby som sa uspokojila s osobou prijateľnou zo všeobecného stanoviska. A ohradzuje sa, ako by to, že nemá vlôh splniť moje sny a túžby po niečom vyššom, nielen odo mňa, ale i od neho vyžadovalo obeť. Ale jeho povolaním bude len to, aby nebadane zapletúc sa do môjho osídla, stal sa šťastným.“Zdalo sa, že sa nemajú jeden druhého čo obávať. Boli presvedčení, že vzájomne pochopili a uverili zaobalené odmietnutie. A to povedomie dodalo im prevahu, istotu, smelosť a urobilo ich neodolateľnými voči sebe. A kým sa zdanlivo nepredpojate zhovárali o obyčajoch a udalostiach mestečka, obaja v hĺbke duše ďalej plietli myšlienky a utvárali si z nich mienky.On, akoby mu v duši niečo jednako len nenapredovalo rovnobežne s jeho vôľou a úmyslom, obzrel sa po záhrade a myslel si:„Majú len jeden dom a túto záhradu. A na to sú štyri deti. Jednému sa veru málo ujde.“A cítil, že tá okolnosť je veľmi zroňujúca.Dievča potajomky skúmalo mládenca, či by si ho bolo ťažko podmaniť proti jeho vôli. A najočarujúcejšími pohľadmi a úsmevmi vyskúšalo jeho pozorujúcu schopnosť. Pri každom pokuse sa zdalo, akoby s niečím zápasil. A dievča ustálilo:„Nebude veľmi ťažko dať si s ním rady.“Napokon všetky ich bočné myšlienky, pochybnosti, snahy a porovnania topili sa v tichej blaženosti. A tešili sa, že sa všetko tak šťastlivo medzi nimi vyrovnalo.Matka sa vrátila. Začatým tónom pokračovali v rozhovore. Pritom sa tak dobre cítili, akoby spoločnou túžbou všetkých bolo, aby tak spolu ostali až do konca.A spolu zostali, kým sa nezvečerilo. Vo svetle mesiaca sa vrátili domov.Belka a Milan šli so žiariacimi tvárami.Belka, sledujúc vývin svojich citov, myslela si cestou:„Možno ho budem aj ľúbiť, hoci on nie je ten, koho som čakala. Zákon mladosti ma núti milovať. A nemám dosť sily, aby som, odporujúc blízkym vplyvom, až do konca podržiavala svoje city tomu, po ktorom túžim vo svojich snoch, ale možno sa s ním ani nezídem.“Keď sa lúčili, jeho city cestou vybúšili v obyčajnej, vrelej túžbe: pritiahnuť k sebe devine ruky a viac ich nepustiť…Ustrnutý bežal domov. Konečne pocítil, že zabávať sa s najkrajšou devou je veľmi nebezpečné. Uznal, že sa zaplietol hlbšie do veci, ako chcel. A nebol by obozretným človekom, keby sa bol poddal bez boja a nehľadal protiliek. Celý večer hútal a prišiel na to, že najúčinnejším protiliekom bude, keď sa začne zaoberať druhou.A za najspôsobilejšiu na to pokladal najmúdrejšiu devu. Tá iste bude mať schopnosť, zaujímavosť a silu — na čo priemerné dievčatá neboli by schopné — aby ho priviedla zo zhubného a nebezpečného ovzdušia krásy na istú, triezvu, zaujímavú pôdu ducha.*Hľadal príležitosť a spôsob, aby sa mohol zoznámiť s najmúdrejšou devou.Najjednoduchší spôsob, aby ich ako nový prisťahovalec navštívil, nechcel použiť, veď oni neprislúchali k mestskej elite. Nechcel chodievať k nim, veď by to mohli zle rozumieť. Ale mimo ich domu bol by sa rád s ňou zabával. A čakal šťastnú náhodu, ktorá by ho s ňou zviedla.Za ten čas, blažené chvíle, ktoré strávil v spoločnosti najkrajšej devy, sa tomu protivili a ťahali ho naspäť. Ale on sa utešoval, že zabávať sa s najmúdrejšou bude ešte príjemnejšie. Veď, ako nadaná, je iste mnohostranná a časom sa bude i pri nej príjemne cítiť, a čo je hlavné, aj voľnejšie…O niekoľko dní sedel so svojím koncipientom v parku.O chvíľku vošla do parku najmúdrejšia deva.Hornatý povedal:— Chcel by som sa zoznámiť s tým dievčaťom. Len neviem, kde a ako…Koncipient sa huncútsky usmial, keď počul vyrieknuť žiadosť hlasom a slovami, akoby bola reč o deve, ktorá sa môže cítiť poctená, že sa chce s ňou oboznámiť. A odpovedal primerane žiadosti:— To je najľahšie. U nás sa môžeme oboznámiť s dievčatami, najmä nižšieho rodu, celkom po domácky i v parku, len nech nás má kto predstaviť. A potom môžeme sa s nimi zabávať bez toho, aby sme chodili k nim. A to je najpohodlnejší spôsob, lebo nezaväzuje. Poznám Máriu, spolu sme boli na univerzite. Keď si to želáte, predstavím vás jej.— Prosím vás…Vstali, chytili sa pod pazuchy a vzbudzujúc všeobecnú pozornosť, šli k Márii Matúšovej, poslucháčke filozofie.Keď došli k nej, koncipient začal:— Mária, dovoľte, aby som vám predstavil svojho prednostu Milana Hornatého. Debatovali sme o tom, aké zamestnania sú pre ženy najvhodnejšie. Nemohli sme sa dohodnúť, preto pán advokát by rád počul aj vašu mienku, veď vy z povolania študujete riešenie týchto otázok.Mária pozrela na Hornatého. Jej pohľad bo prenikavý, a on sa začal cítiť veľmi nepohodlne a rozpačito. Z jeho rozpakov a z huncútskeho úsmevu koncipienta, ktorého tiež pozorovala, pochopila, že sa ani nehádali, len advokát sa chcel s ňou zoznámiť, obíduc spoločenské spôsoby. Hľadali na to spôsob a dôvod, a keď našli spôsob, chytili sa tej otázky, lebo je taká všeobecná, že mohla im naponáhle na um prísť.Pohli sa.Mária, robiac sa, že nič nezbadala, s letmým úsmevom odpovedala:— Miesto toho, aby som kriticky rozoberala práce a zamestnania, každej ženskej darujem úplnú slobodu a právo, aby si sama vyvolila zamestnanie a prácu, ktorá je pre ňu primeraná a ktorej je schopná. A nech je to práca akákoľvek, keď si ju sama vyvolí, dobre ju vykoná a je spokojná s ňou, nik nemôže mať proti tomu námietky.Hornatý sa radoval, že koncipient tak šikovne vykonal svoju úlohu. Nebyť toho, teraz by sa musel zahanbene ospravedlňovať. Veď tú devu by neuspokojil fakt, že sa chcel s ňou oboznámiť, ani by jej nelichotil a nemohol by zoznámenie začať gašparkovským táraním.Napnuto sa spýtal:— Tak jednoducho rozlúštite otázku?— Jednoducho a prirodzene, veď i ja požadujem to právo a voľnosť.A naozaj prosto a prirodzene znelo, čo povedala. Nejavila sa v tom vypínavosť mudráctva.Hornatý napolo prišiel k sebe a zdvorilo povedal:— Keď som sa tu usadil, ani som nemyslel, že budem mať šťastie zoznámiť sa s takým vynikajúcim dievčaťom.Mária žartovným hlasom odvetila:— Mysleli ste, že príduc z cudziny a k tomu ešte z väčšieho mesta, vy tu budete najvynikajúcejším a najobdivuhodnejším človekom. A že som vás prevýšila, bude na vás moja prítomnosť veľmi nepohodlne a nepríjemne pôsobiť. Aj vy sa obrátite proti mne, podľa spôsobu mestských.Koncipient striehol so skrytým úsmevom na účinok v tvári Hornatého. Stál ešte pod vplyvom univerzitných rokov a na Máriu nehľadel okuliarmi obmedzeného a zaostalého mesta.Advokát sa nasilu usmial a povedal:— Rozprávajte mi niečo o svojich spisoch, aby som vám mohol dokázať, že viem a aj vás budem oceňovať.Mária zvážnela.— O svojich spisoch nerozprávam. Vždy som obanovala, keď som o nich čo len slovo povedala.Hornatý tichúčko sa spýtal:— I mňa len natoľko oceňujete?— Ešte neviem, nakoľko vás môžem ceniť a vám dôverovať, — odpovedala Mária úprimne a otvorene, — ešte ste neprestáli skúšku, na čiu stranu sa postavíte v spore medzi mnou a mešťanmi.Advokáta urážal tón, akým o ňom hovorila, veď ona bola prvá v meste, ktorá sa mu odvážila odporovať. A zazlievavo odvetil:— Ste priveľmi úprimná…Dievča usmievavo vysvetľovalo:— Vo svojich spisoch odovzdám človečenstvu svoje zmýšľanie, dušu a srdce, otvorené dokorán. Ako by som to dokázala, keby ma príroda nebola obdarovala úprimnosťou najvyššieho stupňa. Ale naši mešťania mi jednako neveria. Neuznajú ma v tej podobe. Podľa svojej miery a schopnosti sfalšujú moju individualitu a len ako taká jestvujem pre nich.A zasmiala sa odpúšťajúcim, uľaveným pohŕdaním.Hornatý ďalej protirečil:— Vy beriete mienku mesta veľmi naľahko. Ale i ona padá na váhu.Dievča zvážnelo.— Nemôžu mi ňou škodiť. Moje ciele a úmysly sa nekončia medzi nimi, a preto ma nemôžu súdiť. Môžem ich teda brať na ľahkú váhu. A odpúšťam im, lebo až k pôvodu môžem sledovať ich naháňanie sa a znechucujúcu námahu voči mne…Chvíľku prestala hovoriť. Potom vysvetľujúcim hlasom pokračovala:— Žijem medzi ľuďmi a pripravujem sa na povolanie, ktoré presahuje ich obzor. Z nízkeho, obmedzeného a obyčajného stanoviska polointeligencie hľadia a posudzujú moje vysoko siahajúce úsilie. Považujú za veľmi čudné a nepochopiteľné, že sa snažím o niečo, bez čoho ľudia ich formátu cítia sa celkom spokojní, blažení a pyšní. Ale súčasne ich aj popudzujem a hnevám, že sa chcem stať tým, kam by sa oni nikdy nemohli vyšvihnúť. Uráža ich, pôsobí na nich znevažujúco, že sa neuspokojím s ich hodnosťami, ale oddeľujem sa od nich a prevýšim ich. A musia sa brániť, ohradzovať a pochybovať o mojej nadanosti, a dobre im padne a teší ich aspoň medzi sebou teoreticky trhať ma naspäť k sebe. Zrútia ma duševne a rozumove na svoju úroveň a stanovisko a tak ma ohovárajú a vysmievajú, ako by ani nešlo o mňa, ale o nich. Ako by som sa bola opovážila písať, ako im rovná…Rozhovor nevzbudil v advokátovi spolupatričnosť, ba ani možnosť zblížiť sa. A musela i na neho dráždivo účinkovať devina prevaha ako na ostatných mešťanov. Protivne účinkovalo na neho i to, že tak podceňujúco hovorí o mešťanoch, ktorí ho srdečne prijali, význačnou pozornosťou sprevádzajú každý jeho krok a ktorí sa mu zdajú jednako len bližší ako ona. A trošku posmešne jej vpadol do reči:— Hovoríte o nich tak, ako by ste im videli do duše…— Povedzte úprimne: akoby som si nemyslela, že im vidím do duše. A oprávnene si to môžem myslieť. Veď, ako by som mohla správne písať o ľudských problémoch, keby som nemala schopnosť vnikať do ľudskej prírody? Pre mňa ich odpor voči mne znamená len problém, o ktorom môžem rozjímať. Škodiť mi tým nemôžu, veď mňa budú právoplatne súdiť a ceniť podľa mojich spisov a nie podľa toho, aké postavenie a úctu dosiahnem v životnom kruhu malého mesta. Nemôžu ma teda zničiť, ale ani povzniesť. Svojou nízkou a nehodnou sudbou odsudzujú len seba…Spýtavo uprela oči na Hornatého. Čakala jeho súhlas alebo protidôkazy. Každé tvrdenie má svoje protidôkazy, ešte i najúplnejšia, najsvätejšia pravda. Debata je len hračkou rozličných ideí. A obyčajne zvíťazí ten, kto vie obratnejšie zvádzať a nie ten, kto má pravdu. A so záujmom čakala prejav jeho zmýšľania.Ale on, tváriac sa namrzene, mlčky kráčal po jej boku. A ona videla, že nie je hoden, aby mu odpustila spôsob jeho predstavenia sa a naďalej zachovala známosť. Hoci nepriľnul zrazu slepo k mienke mesta o nej, za krátky čas vplyv ducha malého mesta ho pretvorí a aj on sa obráti proti nej.A rýchle zmeneným hlasom povedala:— Rozlúštili sme záhadnú otázku. Okrem toho tárala som i o zbytočných veciach, nemá zmyslu, aby sme sa ďalej nudili.A odišla s hrdou ľahostajnosťou devy, ktorá nie je utisnutá jeho pomocou zvíťaziť a pozdvihnúť sa v živote, lebo vlastnou silou a schopnosťou môže to ďalej priviesť ako on.Hornatý ostal stáť ako obarený.Koncipient sa ho so škodoradostným, utlmeným úsmevom opýtal:— Nuž, ako sa vám páči?!— Je originálna, — odpovedal nevrlo Hornatý.A hrdo sa vyrovnajúc, prechádzal sa ďalej, aby nebolo vidieť na ňom, že ho ponížilo dievča, že nevytrvalo v prechádzke, aby sa čím dlhšie mohlo honosiť jeho spoločnosťou, ale ešte predčasne, podceňujúc význam jeho osobnosti, vzdialilo sa od neho. Len preto sa cítil ponížený.*Keď sa vrátil domov a osamote, nikým nevyrušovaný, uviedol naspäť do pamäti udalosti dňa, musel uznať, že hoci ho ináč na novom mieste sprevádza šťastie, u dievčat pochodil veľmi zle. A nemohol sa vymaniť spod ich účinku, aby sa mohol usmievavou prevahou povzniesť.Prvá, s ktorou sa chcel bez vážneho úmyslu zabávať, je oveľa krajšia, než aby sa mohol ňou zaoberať bez nebezpečenstva. A oveľa chudobnejšia, než by bolo rozumné vystaviť sa tomu nebezpečenstvu. Druhá deva je zas oveľa múdrejšia, ako by bolo potrebné, aby s ňou príjemne a nenútene mohol stráviť čas.Vybavil si ich spolu pred svoj duševný zrak. Vkus lákal ho k prvej, ale opatrnosť posielala ho k druhej. Tá druhá, hoci sa nemôže s ňou príjemne zabávať, môže mu byť dobrým ochrancom proti nerozumnej láske. Pri nej ho neohrozuje nebezpečenstvo lásky.A možné je, že druhé stretnutie s ňou by dopadlo už príjemnejšie. Ona akiste patrí k ženám, v ktorých, pod vplyvom ideí a požiadaviek terajších čias, vždy sa viac uplatní muž na úkor ženskej. A nespokojnosť, vyplývajúca z jej talentu, ju úplne zaviedla do toho prúdu.Pri prvom stretnutí sa mu akiste len z tej strany predstavila. Keby bola hovorila ako žena, celkom ináč by bola účinkovala. Aká zaujímavá zábava by teda bola prinútiť ju, aby sa predstavila ako žena v celej svojej podstate. A za ten čas mohol by ju i potrestať pre jej namyslené chovanie tým, že by ju pohol k láske.Aká by bola v láske? Len taká ako ostatné dievčatá? Alebo celkom iná?Záhadnosť a zaujímavosť obklopujúca jej bytosť znovu vyvolala jeho zvedavosť a oslabila príťažlivé čaro najkrajšej devy. A rozhodol sa, že jej predbežne prepáči namyslené chovanie a vytrvá pri nej, kým sa nezíde s dievčaťom, ktoré mu bude po vôli osobne, i hmotným položením.*A znova vyhľadával spoločnosť Márie. Keďže sa s ňou nestretol zaraz, to ho len väčšmi dráždilo, aby ju hľadal.Po niekoľkých dňoch zišiel sa s ňou v parku.Keď ju zbadal, pobral sa pružným krokom, aby sa k nej pripojil. Ale ona prešla vedľa neho, úmyselne ho nevidiac, aby ho znova ponížila, keďže pokladal za zbytočné voči nej zachovať formality panskej spoločnosti.Z tváre sa mu stratil úsmev a chvíľu meravo držal hore ruku, zdvihnutú ku klobúku.Keď sa spamätal, s nepríjemným prekvapením pozrel dookola, či mal ten výstup veľa svedkov.Len málo ľudí bolo v parku a zdalo sa, že ani tí nespozorovali nič.Nemohol sa tomu dlho tešiť, lebo po niekoľkých krokoch našiel sa v blízkosti Belky. Sedela na lavičke a s posmešnou škodoradosťou pozerala mu do očí.Pozabudnúc sa zastal. Urážlivé vyhýbanie Máriino a posmešná škodoradosť Belky trafili ho do živého. A oči sa mu dlhšie a hlbšie zabodli do jej očí, ako sa to svedčilo na verejnom mieste. Zbledol a bez pozdravenia sa obrátil a bežal domov.Posmešnou škodoradosťou Belky akoby bol dvojnásobne precítil zahanbenie, ktoré ho zastihlo. Akoby sa význam poníženia bol zväčšil, keď ho i Belka videla. A len preto účinkoval tak bôľne a zahanbujúce, že sa mu aj ona vysmievala.Jej škodoradosť ho súčasne upozornila, že nebola úprimná, keď ho zaobalene uspokojovala. Vystrela veru na neho sieť a raduje sa, že sa mu zmaril pokus zachrániť sa.A on sa znova našiel na bode, skade utekal: pod nebezpečným vplyvom Belky…Začal uvažovať, či je ten vplyv ozaj taký nebezpečný, aby ho mohol zaviesť k osudnej láske. Cítil, že hoci sa nepoddal láske úplne, je dostatočne naladený prijať ju. A aby podcenil význam svojich citov, snažil sa ich podľa svojho obozretného stanoviska vysvetliť a usporiadať.Možbyť, že Belka nie je výlučne na príčine, že sa jeho city tak vyvinuli. Len založenie istej životnej existencie oživilo v ňom združujúcu sa ľudskú povahu. To ho ženie k láske, ako k pripravovateľovi ženby. V terajšom citovom stave akiste by sa zaľúbil do ktorejkoľvek úhľadnej devy. Možno i do Márie, keby bola milšia a ženskejšia.Nesmie sa teda zanedbať a vydať sa náhode v takých rozhodujúcich chvíľach. Musí sa mať na pozore. Musí sa definitívne a násilne vymaniť spod Belkinho čara. A dať možnosť a príležitosť najbohatšej deve, aby ho donútila k rozumnej láske. Ženba s ňou bola by jeho cieľom primeraná.*Hornatý blažene sedel v spoločnosti dám, v elegantnom salóne bohatého zemského pána. A túžobne striehol v ich chovaní na znaky posmeľujúce a spolu aj prezrádzajúce, že vážne berú jeho približovanie. Ale darmo čakal, aby ho pripútalo k statkárovmu domu to, čo ho z domu okresného sudcu odradilo. Privítali ho vždy srdečne, ale len preto, lebo im zahnal nudu.Nuda malého mesta im veľmi ťažila dušu, ale nepokladali za hodné seba zahnať ju obvyklým malomestským spôsobom. Radšej sa nudili, ako by sa boli vmiešali do mestských zábav.Statkárova dcéra Adela začudovane sa ho spýtala:— Ako ste sa mohli odsúdiť celý svoj život stráviť v tomto malom meste?Hornatý sa nemilo zadivil. A bránil mesto s pocitom, že sa sám bráni:— I malé mesto má svoje prednosti, radosti a zábavy.Adela znevažujúco podotkla:— Ale sa nemôže ani porovnať s prednosťami, radosťami a zábavami veľkého mesta. A je veľmi nudné…— I vo veľkom meste sa nudia ľudia.— Ó… tam má aj nuda veľký štýl. Ale tu je všetko obyčajné.Z jej hlasu vialo úplné zneváženie malého mesta. Nehovorila s dobroprajnou prevahou tých, ktorí vyrástli duchovne z miery malého mesta, ako i Mária. Jej zneváženie pozostávalo z namyslenosti, pochádzajúcej z vonkajších predností a z hmotnej prevahy. Bola spojená podvedomou vzburou proti malému mestu, akoby cítila, že duch malého mesta mohol by ju časom zosadiť z jej umelej prevahy na svoju úroveň.Mať ju potešovala:— Zimnú sezónu strávime v Bratislave.Adeline oči sa túžobne zahľadeli do diaľky.Z jej hlasu a výrazu tváre mohol vycítiť, že celú svoju budúcnosť stavia na ten čas. Tam úfa nájsť toho, ktorý by ju konečne vyrval z malého mesta a zachránil ju od upadnutia. A ten, kto nie je schopný jej to podať, len ešte mocnejšie by ju znitoval s malým mestom, je jej ľahostajný, ba nemá ho za nič.Pochopil, keby ostala v malom meste, vzbura by pomaly zhasla a podľahla by okolnostiam. A keby získal jej lásku, šlo by to ešte ľahšie a skoršie. Ale nemal vôle vyčkať, kým dozrie ten obrat, lebo predvídal, že v istých obdobiach života jednako by sa len spamätala, že viac zaslúžila od života, ako sa jej dostalo. Potom by bol život s ňou trápny.A nežiadal si to manželstvo.*Pokorený opätovným nezdarom ustúpil.Tým ústupom sa dostal znova bližšie k Belke. Ale už sa nesnažil stavať znova hradby medzi ňu a seba. Akoby jeho odpor bol úplne skrotol v zahanbeniach nezdarov.Len by bol rád vedieť, ako by sa správala, keby vedela o jeho najnovšej nehode. Vzrástla by posmešná škodoradosť v jej očiach alebo znevážiac si ho úplne, odvrátila by sa od neho?!A náhle sa ho zmocnila veľká túžba, vyhľadať ju, aby sa mohol presvedčiť, či plápolá ešte v jej očiach posmešná škodoradosť. Cítil, že i tá maličkosť by ho zmierila s pomerami a urobila ho blaženým.V malom meste sa nemôže nič stať potajomky. Ba všetko zväčšované prechádza z úst do úst. Len dobré nerozširujú o tom, kto nie je im po vôli. Akiste doniesli už Belke zvesť o jeho častých návštevách u Adely. A keby sa jednako len vrátil k nej, všetko by pochopila.A šiel do Oršinských.Belka sedela pri záhradnom stolíku na dvore a čítala. Keď došiel, nevoviedla ho dnu, ukázala mu na stoličku oproti, aby si sadol, akoby si žiadala byť s ním osamote. Posmešná škodoradosť už nežiarila z jej očí. Bola veľmi vážna, skoro dojatá, pod dojmom čítania.Hornatý sa zaujímal o knižku.Belka mu ju odovzdala otvorenú, upozorňujúc ho na umeleckosť ilustrácie, v ktorej sa akurát kochala, keď prišiel.Hornatý vzal knihu do ruky a dlho pozeral na obrázok bez toho, aby vyjadril svoju mienku.Nemohli prísť k slovu. Tichá blaženosť zavládla v nich a urobila ich nemými, že konečne po toľkom obchádzaní, jednako sa len zišli.Hornatý pozeral na obrázok, ale ho nevidel.Dievča trpezlivo čakalo, kým sa ozve. Pocítila vážnosť chvíle. Hľadela na neho. Vedela o jeho pokusoch u Adely. Poznala jej zmýšľanie a tušila, ako sa mohli skončiť tie pokusy. A akoby sa chystala odpovedať i na pochybnosti, ktoré mohlo v ňom vzbudiť Adelino zmýšľanie, myslela si:„Vrátil sa ku mne a ja ho prijmem späť. Odpustím mu, že sa bránil. Možno to robil zo závažnej príčiny, a aj ja ho len preto prijímam späť, lebo nie som hrdinsky obetavá, aby som sa na bode čakania obetovala svojim vzletným snom a túžbam. A behať za nimi, vynútiť si ich od života nebola by som schopná. Nemám na to odvahu, silu, nadanosť, ani hmotné prostriedky. A musím na všetky nepríjemnosti zabudnúť, všetko odpustiť, aby som ho mohla prijať a byť s ním blažená.Zostaviť našu blaženosť a udržať ju, to budem schopná. Budem vedieť umiestiť ju v malom meste bez toho, aby sme klesli na jeho všeobecnú úroveň. Každé obývané miesto má svoju všeobecnú duševnú úroveň. Malé mesto má menšiu a nižšiu ako veľké. Duch ľudí, akých potrebuje rozmer malomestského života, nemôže vytvoriť vyššiu všeobecnú úroveň, ale nemusí zostať na tej úrovni každý, kto žije v malom meste. Jednotlivci si môžu utvoriť vyššiu duševnú úroveň. Nedovolím, aby sa on úplne vlial do všeobecného rázu nášho mestečka. Budem vládnuť mocou, aby som ho pozdvihla k sebe bez toho, že by som mu pokazila život. Moja úroveň nie je natoľko vzdialená, aby sme sa na nej cítili osamotene a nenašli svoje miesto v malom meste. I pri našom vznešenom žití a zmýšľaní budeme môcť harmonicky nažívať s mešťanmi a dobre sa cítiť medzi nimi…“Hornatý si zas myslel:Nič preto, že Belka nie je bohatá. Mám toľko majetku, aby som sa šťastlivo a bez starostí mohol prebiť cez ťažkosti začiatku. Aj keď mi ženbou nepribudne majetku, aspoň budem s Belkou blažený…A hoci svoje myšlienky nevyjadrili ešte nahlas, obaja cítili, že ich životy sa už neviditeľne spojili.

Cirbusova_Najkrajsia-najmudrejsia-najbohatsia.html.txt

Ako má byť veselohra usporiadaná, čili Obrana veselohry „Drotár“(Odvet p. „M. Jankovičovi z Myjavy.“)Náhodou dostalo sa mi do rúk v týchto dňoch 72. a 73. číslo „Krajana“[1], obsahujúce jedno obšírne „Zaslané“, ktorého cieľ je: ospravedlniť nepochopiteľný kúsok magistrátu myjavského úradným zakázaním divadelnej hry „Drotár“, dňa 13. augusta b. r.[2]spáchaný. Pisateľ, sťa dáky „Mišo z Poltára“, takto sa podpísal: „M. Jankovits z Mijavi“. Avšak smiech na stranu, bo máme tuná reč nie s Mišom z Poltára, lež s vážnou, úradnou (?) osobou, totiž „s notárom desaťtisíc duší pociťujúceho mestečka“. A keby ste prečítali to jeho „Zaslané“, v ktorom on nie síce „juridicky“, ako sám hovorí, lež vraj „logicky“ dokazuje, jak múdro a opatrne konalo „predstavenstvo obecné“ mestečka Myjavy, akú česť a slávu pred civilizovaným svetom si získalo a akých nesmrteľných zásluh o premilenú vlasť našu uhorskú a osvetu a vzdelanosť ľudu úradným zakázaním hry „Drotár“ si nadobudlo. Tu by vám istotne na um prišiel slávny Hufeland, ktorý kedysi toto napísal: „Mnoho a dobre hovoriť poukazuje na vtipnú hlavu, málo a dobre na charakter mysliteľa,“ - no nemyslite si, že bych to azda na p. notára myjavského poťahovať chcel, oj nie! - bo ten istý Hufeland ďalej píše: „ …mnoho a zle hovoriť poukazuje na besnotu hubáča, málo a zle, na nešťastie sprostáka.“Pán M. Jankovič z Myjavy! Mnoho i málo ste v tom svojom „Zaslanom“ povedali. Mnoho, - pretože tým. ktorí po tej divadelnej zábave túžili, tie najplanšie, najpekelnejšie úmysly zlomyseľne podkladáte, akoby oni jedine balamuty v krajine robiť, semeno nesvornosti rozsievať, nevernosť k vlasti páchať, krajinu trhať, rabovať a Rusovi zapredávať chceli, menujete ich ,.priateľmi a nájemníkami Rusov“, „nepriateľmi Uhrov“ „hltavými vlkmi“, celé stádo nakaziť chcejúcimi Belzebubmi“ a „adjutantmi pekelnými“ atď. - osvedčujúc sa, že vy ste hotový proti týmto pekelným ruským panslávom aj „s mečom v ruke bojovať“: hľa kto nevidí tuná „besnotu hubáča“? Kto nepozná strešteného, proti povetrným mlynom s mečom v ruke bojujúceho Dona Quijota? Ne quid nimis! Qui multum probat, nihil probat.[3]- Ale aj málo ste povedali, lebo tým všetkým nedocielili ste to, čo ste docieliť chceli totiž zmyť škvrnu potupy z mestečka Myjavy, resp. z terajšieho jeho predstavenstva obecného, zakázaním divadelnej hry „Drotár“ naň uvalenú; ba naopak, ešte väčšmi ste i seba i „predstavenstvo obecné“ zababrali. Pane! Vy v tom svojom „Zaslanom“ sťa notár mestečka Myjavy vystupujete, a teda ste v ňom uverejnili úradný výnos mestskej rady myjavskej, vzťahujúci sa na nepovolenie veselohry „Drotár“, o“ ktorej v tom úradnom výnose nasledujúce slová sa nachádzajú: zo „stránky obce ku tejto hre tým menej môže sa dať povolenie, poneváč hra Drotár neni tak usporiadaná, aby mravnosť a vzdelanosť rozširovala, ale môže ešte ku napomáhaniu nemravnosti a nevzdelanosti slúžiť.“ Úrad myjavský teda moje dramatické dielo „Drotár“ týmto úradným výnosom svojím za nemravné vyhlásil a tento úradný výnos svoj aj prostredníctvom svojho notára v novinách uverejnil. Uverejnením týmto vyvolaným sa byť cítim k verejnej obrane. Kto mňa, kto moje literárne plody verejne napáda a za nemravné ich vyhlasuje, právo mi dáva verejne sa brániť a učinený proti mne útok dľa zaslúženia odsotiť. Obrana moja je nasledujúca:Moja veselohra „Drotár“ je tlačou uverejnená v prvom ročníku almanachu „Lipa“, r. 1860, a ani vtedy, ani od tej doby až posaváď žiadnemu politickému alebo policajnému úradu nenapadlo, v tejto mojej veselohre niečo protizákonného a nemravného, čili niečo takého odokryť, čo by „ku napomáhaniu nemravnosti a nevzdelanosti slúžiť mohlo“, ačpráve táže veselohra nielen všade na Slovensku čítaná, lez na mnohých miestach aj v divadlách, a síce bez akejkoľvek závady zo strany politických alebo policajných vrchností po viac razy pred veľkým obecenstvom hraná bola. Už ale dramatické dielo, ktoré s povolením patričného krajinského úradu policajného alebo politického uverejnené je, dľa stávajúcich zákonov má právo verejnosti a žiadne mestské alebo „obecné predstavenstvo“ nemá právo také dramatické dielo sta „nemravné“ a teda protizákonné svojou vlastnou mocou štemplovať a jeho divadelné uvádzanie pod tou zásterou, že by ono dáku nemravnosť v sebe obsahovalo, že by „k napomáhaniu nemravnosti a nevzdelanosti slúžiť mohlo“, zabraňovať? Nuž pýtam sa, či „predstavenstvo obecné“ mestečka Myjavy konalo zákonne, keď takýto úradný výnos o nadrečenej mojej veselohre vynieslo, že zo stránky obce ku tejto hre tým menej môže sa dať, aby mravnosť a vzdelanosť rozširovala, ale môže ešte „k napomáhaniu nemravnosti a nevzdelanosti slúžiť“? Či malo právo takýmto dôvodom proti mojej veselohre úradne zakročiť? Rozsúď to, vzdelaný svete, a čuduj sa, ako sa v ústavnej krajine, - ale čo hovorím, v krajine, - len hen v Myjave, ústavná sloboda, sloboda tlače, sloboda slova, rovnoprávnosť atď. explikuje! Ani len divadelné predstavenie nevinného, policajnými a politickými jurisdikciami povoleného, všetkým požiadavkám tlačových a policajných zákonov a predpisov zodpovedajúceho dramatického kusu nepovoľuje obec myjavská pod tou zámienkou, že vraj veselohra „Drotár“ „neni tak usporiadaná, aby mravnosť rozširovala“! Či vari mestskej rade myjavskej prináleží o tom súdiť, ako má byť dramatické dielo usporiadané, aby jeho divadelné predstavenie „zo stránky obce povolené byť mohlo“? Či mestskej rade myjavskej prináleží dramatické dielo, s povolením krajinského policajného úradu tlačou uverejnené, z nemravnosti kacirovať a zakazovať? Ó, vy všetci, ktorí sa s dramatickou literatúrou zapodievate, zapamätajte si to! Ak azda hodláte vydať nejakú novú veselohru, musíte sa ísť do Myjavy učiť, ako má byť veselohra usporiadaná; musíte dielo svoje okrem krajinských policajných alebo politických úradov ešte aj obci Myjave predložiť k cenzúre, či ono „mravnosť a vzdelanosť rozširovať bude, alebo či nebude slúžiť k napomáhaniu nemravnosti“. - Ó, ty stredoveká španielska inkvizícia, kde si sa podela z okršleku zeme? Pred slnkom osvety a slobody schovala sa, utiahla sa do kúta, kde ešte mrákota duchovná a svojvôľa panuje, do ríše temnosti. Za veľkého inkvizítora proti Slovákom odporúča sa p. „M. Jankovits z Mijavi“ vo svojom „Zaslanom“. Ale prejdime do podrobnosti a podívajme sa, či niečo múdreho, niečo pravdivého a základného obsahuje v sebe ten úradný výnos obce myjavskej, proti mojej veselohre „Drotár“ uverejnený.Ktokoľvek je koncipientom toho úradného výnosu, na každý pád je on hrubým nevedomcom alebo obskurantom, keď on tej mienky je, že hranie veselohry „Drotár“ nemá byť povolené z tej príčiny, lebo veselohra „Drotár“ neni tak usporiadaná, aby mravnosť rozširovala. Tým dokázal ten ignorant, že on ani len nevie, čo je veselohra, domnievajúc sa, že veselohra tak musí byť usporiadaná, aby rozširovala mravnosť, čili aby za základ mala náuku a povzbudzovanie k mravnosti: kdežto celý učený a civilizovaný svet vie, že podstatná požiadavka a základ veselohry neni mravnosť, lež komičnosť, odkiaľ sa pôvodne komédiou menuje. A či viete, pán notár, čo je to komičné? To je asi toľko, čo smiešne. A ak neviete, čo je smiešne, i to vám vysvetlím. Keby niektorý mestský notár alebo richtár alebo radný pán, napr. v Pešti alebo vo Viedni, ten celkom seriózny návrh v mestskej rade učinil, aby napozatým komikusi v mestskom divadle, menovite vo veselohrách a fraškách predstavovali a explikovali katechizmus, históriu biblickú, kresťanskú náuku mravov a príklady mravnosti, a aby sa žiadna veselohra nesmela na divadle hrať, ktorá by nemala za základ katechizmus, históriu biblickú a kresťanské mravoslovie, - ha, ha, ha, verte mi, celý svet by sa smial. Hľa, to je asi smiešne. - A pýtam sa, či sa mestská rada myjavská podobne smiešnou neučinila? Veď kto chce slovo božie a príklady mravnosti počúvať, ten veru nejde do divadla na komédiu, lež do kostola na kázeň. Komédie, čili veselohry cieľ neni vyučovanie a „rozširovanie mravnosti“, lež ušľachtilá, k smiechu a veselosti roznecujúca divadelná zábava. Nikto nejde do divadla na veselohru, aby sa z nej mravnosti učil a dojímavými príkladmi k mravnosti, k pokániu a k pobožnosti povzbudil, lež aby sa tam chutne zasmial, ušľachtilé rozveseliť a zabaviť mohol. - Avšak ak sa riekne o niečom, že je to smiešne, môže to byť i potupa; a slávny nemecký dramatik Leasing ukázal vo svojom „Laokoone“, že smiešne býva i škaredé. A či to neni smiešne i škaredé spolu, pod zámienkou úradného horlenia za mravnosť nepovoliť ušľachtilú divadelnú zábavu, akú istotne poskytuje moja veselohra „Drotár“? -Ale odvráťme sa s poľutovaním od tohto škaredého a navráťme sa ešte máličko ku komickému!Komické, tento živel veselohry, má akožto druh krásneho pôsobiť na krasocit, pôsobiť na zaľúbenie, veseliť a spolu i šľachtiť myseľ. Látku si čerpá buď zo života rodinného a spoločenského, buď i z politického alebo národného; pričom, ako vôbec známo, nemalú úlohu hráva láska ku krásnemu pohlaviu a uzavieranie sňatkov manželských, žiarlivosť milencov, všakové na poli tomto obyčajné pletichy a malé intrigy a nemotornosti, ktorých smiešnu stránku na kontrast vedľa ideálov etickej krásy predstavuje. Vylučujúc holú sprostotu a škaredosť, berie si tedy veselohra za predmet predsudky, slabosti, mravné vady a poklesky, podlosti, nemotornosti, pošetilosti a prevrátenosti ľudské (už buďto v rodinnom a spoločenskom, buďto v politickom alebo národnom a štátnom živote národa sa objavujúce), ktoré vtipne s básnickou vynaliezavosťou, s humorom a žartom, s posmievačnou iróniou, s uštipačnou satirou zveličiac, áno preháňujúc, smiešne ich činí a k vysmiatiu predstavuje; takže duch ľudský, okrejúc príjemne a so smiechom pri týchto obrazoch, nad prevrátenosťou tohoto života sa povznáša a tým živšie opäť a neskalenejšie vedomie čistého, prirodzeného človečenstva v sebe obnoví. Najvyšší stupeň komického preháňania je persifláž a karikatúra. No slovo „karikatúra“ či viete, pán notár myjavský, čo je to za stvora? Keď neviete, prečítajte si, prosím, z mojej veselohry „Drotár“ rolu Maušla žida alebo rolu Špitzerovu z druhej mojej veselohry „Zmierenie pri obžinkoch“! A najmä, ak si s pozornosťou prečítate rolu Potomského, radného pána kocúrkovského, a jeho syna Jelenfyho, alebo trebárs rolu notáriuša kocúrkovského vo veselohre „Inkognito“, iste nadobudnete si dokonalú známosť, čo je karikatúra a poznáte sa vo všetkých tých karikatúrach, že ste to mutatis mutandis[4]- opravdive vy; - a ja upozorňujem našich ochotníkov divadelných, aby, kedykoľvek hrať budú veselohru „Inkognito“, vedeli, koho pod tými karikatúrami rozumieť majú. -Už čo sa etickej alebo mravnej stránky komického vo veselohre týče, tá záleží v tom, že ako eticky krásne a dobré k obdivovaniu a zaľúbeniu líči, tak predsudky, nemotornosti, podlosti a prevrátenosti ľudské k posmechu predstavuje: a tak líši sa komické vo veselohre od tragického v smutnohre tým, že trebárs síce veselohra tiež ľudské hriechy tresce, však predsa pri tom o život nechodí, lež jediným a hlavným trestom vo veselohre zaslúžený smiech je. - A v tom záleží mravný účinok komičnosti.Toto všetko jedine preto som uviedol, aby p. „M. Jankovits z Mijavi“ a sl. magistrát myjavský vedeli, že veselohra nezáleží v tom, aby ona o mravnosti pojednávala, náuku a príklady mravnosti predstavovala, čili „aby rozširovala mravnosť“, lež v tom, aby komičnosťou, žartom a humorom zabavovala, k smiechu nad prevrátenosťou ľudskou roznecovala a tým myseľ i srdce šľachtila a vzdelávala. Že moja veselohra „Drotár“, ako aj druhé moje veselohry, totižto „Inkognito“ a „Zmierenie pri obžinkoch“, tejto požiadavke opravdivej veselohry úplne zodpovedajú, že ony pri všetkej komičnosti svojej vcelku dobrý mravný dojem robia, o tom už dávno rozhodli múdrejší páni nežli notár myjavský: rozhodla o tom kritika vedomcov, a síce nielen slovenských, lež aj českých, srbských a chorvátskych. A preto pýtam sa vás, pán notár, i vás, pán richtár, i vás, ostatní páni myjavskí, akým právom ste vy moju veselohru za nemravnú úradne vyhlásili, tvrdiac, že „ona neni tak usporiadaná, aby rozširovala mravnosť, lež môže ešte ku napomáhaniu nemravnosti slúžiť“? Iste si to predstavenstvo obecné ani dobre nerozmyslelo, čo podpísalo. Veru nič iného, iba skoro číry, čistý nezmysel, nepravdu a už či vedomé či nevedomé hanenie mojej dobrej povesti a cti spisovateľskej. Mal bych právo proti takému nerozvážlivému prechmatu mestského predstavenstva myjavského cestou zákona zakročiť a k odvolaniu tohoto svojho úradného výnosu ho donútiť, avšak, keďže oni sami vec túto svojim notárom do verejnosti preniesli, dobre! Nech rozhodne medzi nami nestranný súd vzdelaného obecenstva! Ja v tomto nestrannom, rozumnom a neklamnom súde verejnosti väčšie zadosťučinenie nájdem, nežli v tisíc odvolaniach terajšieho predstavenstva myjavského, ktoré ja v tomto ohľade za kompetentné fórum neuznávam. Tí, ktorí nadrečené moje veselohry, menovite „Drotára“ prečítali alebo na divadle hrať videli, dobre vedia, že ony nič takého v sebe neobsahujú, čo by k urážaniu citu mravnosti a vôbec k nakazeniu mravov namierené bolo; že ony neprináležia do počtu tých novomódnych zlého vkusu nemeckých a francúzskych komédií a la Alfred de Musset, ktoré jedine kratochvíľnu zábavu, sentimentálnosť a šteklenie vilnej senzuality doktrínami materialistickými, obrazmi nečistými, výrazmi a narážkami dvojzmyselnými za cieľ majú, poéziu, túto krásnu dcéru nebies, za škaredú slúžku púhej zvierackosti znižujúc, - a ktoré pri tom všetkom na divadlách - bohužiaľ neraz aj u nás v Uhorsku, - bez toho, že by úrady mestské proti tomu zakročili, nie bez pohoršenia lepších, hrávané bývajú. - Moje veselohry („Drotár“ menovite) majú oveľa krajší, vyšší a šľachetnejší cieľ, ktorý je zábavným a rozveseľujúcim spôsobom krasocit a umnosť v národe kriesiť a vysmiatím panujúcich predsudkov, mravných vád, pošetilostí, prevráteností a podlostí krajšie šľachetnejšie zmýšľanie v národe rozširovať. Vyvolávam každého do veci sa rozumejúceho, aby nadrečené moje veselohry prečítal, a potom nech rozsúdi, či hrubú nevedomosť a nepravdu neobsahuje v sebe ten úradný výrok magistrátu myjavského, proti mojej, veselohre „Drotár“ v „Krajanovi“ uverejnený. - Ostatne kritika nestranných posudzovateľov a vedomcov, ako aj zprávy o divadelných predstaveniach nadrečeným mojim veselohrám a „Drotárovi“ zvlášte, v tomto ohľade neodškriepnu mravnú cenu a zásluhu velikánskeho efektu mravného až s veľkými enkomiami[5]priznala. A preto neni divu, že ony všade na našom milom Slovensku zvlášte spanilomyseľnú mládež našu v pravdivom zmysle slova oduševnili, a že vydobyli si ony čestného miesta nielen v literatúre nášho milého národa slovenského, lež aj v literatúre srbskej a chorvátskej, menovite veselohra „Inkognito“, ktorá do srbštiny preložená dávala sa po prvýkrát v Budíne viac razy jedno za druhým, stanúc sa od tých čias stálym repertoárnym kusom divadiel srbských, a „Drotár“, ktorý nielen stal sa repertoárnym kusom divadla chorvátskeho, ale, čo oveľa viac znamená a na čo i trocha hrdým byť môžem, 4. okt. r. 1863, práve na meniny jeho jasnosti kráľovskej Františka Jozefa, národné divadlo záhrebské po dlhšej prestávke mojím kusom „Drotárom“ v preklade chorvátskom od Vahkovića slávnostne otvorené bolo, ako vtedy o tom chorvátske i nemecké časopisy s pochvalami správu podali. A Myjavci - risum teneatis[6]- túto moju veselohru úradne proskribovali, lebo vraj ona neni tak zriadená, aby mravnosť rozširovala, ale môže ešte „k napomáhaniu nemravnosti a nevzdelanosti slúžiť“. Difficile est satyram non scribere![7]-Keby sa od veselohry to požadovalo, aby ona „tak zriadená bola, žeby rozširovala mravnosť“, v tom zmysle, ako to úrad myjavský v poťahu na moju veselohru „Drotár“ vyslovil, vtedy nielen veselohra „Drotár“, lež aj všetky ostatné, aj tie najlepšie veselohry inojazyčné, od tých najvýtečnejších dramatikov sveta zložené, začnúc od gréckeho Aristofana až po Shakespeara, Moliera, Scriba, Lessinga, Benedixa a maďarských, Kisfaludyho, Szigligetiho[8]atď., boli by dľa výnosu myjavskej mestskej rady zatratenia hodné a nesmeli by na žiadnom divadle hrané byť. Čo teda, spáliť ich, alebo všetky divadlá zrúcať? Pán notár myjavský, povedzteže mi, prosím, keby peštianska mestská rada proti veselohrám Kisfaludyho, Szigligetiho, Garayho[9], Gaála[10], Vahota[11], Kovácsa[12], Czakóva[13]taký súd vyniesla, aký „predstavenstvo obecné“ mestečka Myjavy proti mojej veselohre „Drotár“ vynieslo, povedzte, čo by mesto Pešť, čo by každý poctivý Maďar, čo by celý maďarský národ, ba celý vzdelaný svet na to riekol? „To je vandalizmus,“ - „to je hlúposť, obskurantizmus a oplanstvo,“ - „to je mongolská surovosť! - a hanba, posmech a potupa takému magistrátu,“ - zaznelo by od všetkých štyroch vetrov sveta. A čo má povedať každý poctivý Slovák, každý vzdelaný rozšafný človek na to uzavretie magistrátu myjavského? Mojím zdaním nič: a síce z tej príčiny, že medzi slávnym magistrátom peštianskym a myjavským je hrozitánsky rozdiel, a preto, čo by sa slávnemu magistrátu peštianskemu, jestli by niečo podobného učinil, istotne za veľkú vinu pokladalo, či sa to ľuďom a la Jankovič z Myjavy imputovať môže?Ale ešte jedno. V Nemecku Herder, Reinhold, Fichte, Hegel, Hufeland, Voss, oba Humboldtovci, oba Schleglovci, Stefens, Brentano a iní učili, že poézia, ak chce opravdive byt tým, čím byť má, totiž vzdelávateľkyňou národa, z obmedzenosti učeného sveta vystúpiť a do života národného vstúpiť, na masu ľudu pôsobiť a so životom zhodovať sa má. Učenie toto dramatickobásnickou činnosťou Goetheho a Schillera stalo sa presvedčením celého civilizovaného sveta; ktorýžto vznešený cieľ poézie dosahuje sa obzvláštne národným divadlom. Preto u všetkých civilizovaných národov neni takého mesta a mestečka, ktoré by nemalo svojho národného divadla, alebo, jestli ho nemá, za veľké šťastie si pokladá, keď sa nájdu v lone jeho šľachetní divadelní ochotníci, ktorí si za úlohu vytkli, z národnej dramatickej literatúry niektoré lepšie kusy hrať. A čo urobila naša slovenské Myjava? Veru hanbu nielen sebe, lež aj celému národu slovenskému! Opravdive hanbiť sa musíme pred celým svetom, že ešte na tak nízkom stupni národnej kultúry stoja naše mestá a mestečká slovenské. „Desaťtisíc duší počítajúce mestečko“ chce zostať naveky bez chrámu Tálie, bez divadla. Predstavení jeho, a capite[14]M. Jankovič z Myjavy divadelné predstavenie veselohry „Drotár“, sťa nebezpečné pre mravnosť a vzdelanosť ľudu úradne zakázali! Bezpochyby M. Jnnkovlč z Myjavy et consortes[15]vysedávanie po krčmách, tance a muziky, korheľovanie a hranie na karty za šľachetnejšiu, krajšiu, užitočnejšiu zábavu držia, lebo tie dľa jeho náhľadu v Myjave „tak zriadené sú, že rozširujú mravnosť a nemôžu slúžiť k napomáhaniu nemravnosti a nevzdelanosti“. V Myjave teda panuje heslo: „Radšej krčmy a pijatiky, korheľstvá a karty, než divadelná zábava!“ Ó, Myjava, Myjava, či už niet v lone tvojom rozumného človeka? - Alebo povie mi snáď: „My len slovenskú divadelnú zábavu nechceme, ale nemeckej alebo maďarskej by sme sa tešili. - Verím vám to, páni, a celkom v poriadku bych to nachádzal a za chválitebné držal, keby obyvateľstvo mestečka Myjavy a okolia bolo nemecké alebo maďarské. Ale v čistoslovenskom mestečku a okolí nemecké alebo maďarské divadlo, či sa to zhoduje so životom? Či také divadlo môže mať tuná obecenstvo? Či môže s prospechom účinkovať? Či sa ním vznešený cieľ divadla, ktorý je krasocit a umnosť v národe kriesiť, krajšie, šľachetnejšie zmýšľanie rozširovať, dosiahnuť môže? Či tuná od celého civilizovaného sveta prijatá zásada, že poézia z obmedzenosti učeného sveta vystúpiť a do života národného vstúpiť, na masu ľudu pôsobiť a so životom zhodovať sa má, realizovaná byť môže? Kto by išiel v Myjave do maďarského alebo nemeckého divadla? Veru len niekoľko úradníkov, advokátov a židov. Ale väčšine meštianstva a okolitého ľudu, v maďarčine alebo nemčine nezbehlej, bolo by ono navždy neprístupné. A toto je tá prevrátenosť, páni! Avšak daromné je tam všeličo kapacitovanie, kde tma hlúpych predsudkov svoje krídla rozložila, a vždy ostáva pravdou, čo slávny Schiller vyriekol: „Gegen die Dummheit kämpfen die Götter selbst umsonst.“[16]Ak Slováci chcú mať divadelné zábavy, musia byť napred pomaďarčení. Do toho ale času, kým sa to stane, nech radšej krčmy a korheľstvá, pagát ultimo[17]a šantala[18]konajú medzi nimi kultúrnu úlohu, - či nie tak, pán notár myjavský? Na tej ceste „ugyancsak“ pokroky spravíme v osvete a vzdelanosti! Csak rajta tehát, domine „M. Jankovits z Mijavi“! To bude aj najlepší spôsob k uvedeniu národnej svornosti v krajine a k oblaženiu vlasti, či nie pravda? Na vašu žiadosť, pane, mám česť podpísať sa sťa známy pôvodca veselohry „Drotár , - alá szolgája.Ján Beskydov.[1]Krajan (obrázkový slovenský časopis, vydával v Pešti Leopold Thull). Prvý ročník vyšiel r. 1864. Časopis bol orientovaný maďarónsky.[2]Rozumej r. 1868.[3]Lat. Nie príliš. Kto veľa dokazuje, nič nedokáže.[4]Lat, s malou zmenou, keď sa vec obráti.[5]Enkomium, enkomia, z gr. chválospev, chváloreč vôbec.[6]Lat., zdržte sa smiechu.[7]Lat., ťažko nepísať satiru.[8]Szigligeti, Ede (1814-1878), maďarský herec a dramatický spisovateľ svojho času úspešný najmä hrami zo života maďarského ľudu.[9]Garay, János (1812-1853), maďarský básnik a autor hier s historickými a vlasteneckými námetmi, význačný baladik.[10]Gaál, József (1811-1866), maďarský lyrik, novelista a hlavne dramatik, autor veselohier. Vahot, Imre (1820-1879), maďarský spisovateľ, autor najmä veseloherný.[11]Vahot, Imre (1820-1879), maďarský spisovateľ, autor najmä veseloherný.[12]Kovács, Imre (1792-1862), maďarský spisovateľ, menej významný.[13]Czakó, Zsigmond (1820-1847), maďarský dramatický spisovateľ, prívrženec súdobého franc. divadla, ktorého hry sú poznačené meštiackym svetabôľom; len v neskorších hrách smeroval ku skutočnosti.[14]Lat., od hlavy.[15]Lat., a spoločníci.[16]Nem., proti hlúposti i bohovia darmo bojujú.[17]Kartová figúra v tarokách.[18]Kartová figúra v hazardných hrách.

Palarik_Ako-ma-byt-veselohra-usporiadana-cili-Obrana-veselohry-Drotar.html.txt

Moje otcovstvoSkorej, ako by vám začal rozprávať, musím vám vyznať tak medzi štyrmi očami, že som maličký, trochu pehavý a na jednu nohu krivý. Možno poviete mi, že každá šelma poznačená, — no ja, prosím, nie som šelma, ale, keď tak chcete vedieť, môj dobrý priateľ dal mi meno: „ohava nepodarená“, čím vlastne chcel povedať, že ja som i ohavný a nepodarený človek.Nemám pred sebou zrkadla, a tak vám nemôžem povedať, či môj priateľ mal úplnú pravdu, alebo nie. Ale že musím byť ohava, to si myslím odtiaľ, lebo sa ma bojí každé malé dieťa; a to je už len pravda, že človek sa bojí iba niečoho strašného.Koľko mne už starostí narobila táto okolnosť. Naveky som sa usiloval, aby som na drobizg, predstavený mamičkou alebo náhodou naďabený, hľadel čo najkrajším pohľadom, ale maličkí sa jednak ľakali i tohto pohľadu.Ale môžem ubezpečiť každú matku, aby sa nebála o svoj poklad, lebo moje oči neškodia. Neškodia preto, keďže každé dieťa prv, než by mu malo prísť z očú, zuteká a schová sa pod stôl alebo niekam do kúta; ktoré však ešte nevie dobre upotrebiť nôh, rozplače sa, vzbudí pozornosť varovkyne a pri jej pomoci tiež ujde.Takéto rozplakané deti pokúsil som sa vše utíšiť príhovorom. Márne. Malo to následok, že ešte len teraz mali na zrácu vyjsť úbožatá.Nešťastný človek, aký bude z teba otec!To jest hlúpy som. Ako môžem tak balušiť. Veď ja nemienim sa ženiť — ako môžem pomýšľať na otcovstvo?Áno, nebudem sa ženiť, prisahám…Lebo ja sa chcem oženiť z lásky a lásky nenachádzam.Už som ju proboval hľadať tu i tam. Najsamprv volil som si černookú, nazdávajúc sa, že lásku a či ľúbosť najskôr u takej nájdem, lebo hovorí sa, že brunety sú náruživé, je v nich viac ohňa ako v blondínach a zaľúbia sa veľa ráz slepo, do hockoho.Moja bruneta spočiatku bola tiež slepá, ale keď ma poznala a zvedela, že nemôžem s ňou tancovať cacce-walc, otvorili sa jej oči a na spochabenie zamilovala sa do mladého človeka, ktorý to vedel — keďže mal predtým známosť s balerínou istej divadelnej spoločnosti. —Po brunete obrátil som sa nádejne k sivookej rusovláske. Nádejne preto, lebo… (azda ma nik nepočuje), lebo, viete, som tak dobidla poverčivý, verím v úsudky a predsudky, no a potom vždy vážil som si verejnú mienku. A, ráčite veľmi dobre vedieť, verejná a všeobecne ustálená mienka je, že blondíny majú dobré srdce.„Dobré srdce!“ Pane bože, veď mne vlastne toho treba: len v dobrom srdci môže prebývať láska. Aký nezmysel som vykonal, keď taký útly cit, ako je láska, hľadal som u rujnokrvných černookých diev!Novovyvolená moja mala teda modré oči. Ach, aké to boli oči! Neviem, čo sa zračilo z nich väčšmi — krása, milota, dobrota a či nevinnosť. Na čisté svedomie môžem vám povedať, že pod týmto nebom takých očí viac niet. Rád by som bol, keby tie oči poznal celý svet. A keby som bol Pindarom alebo Horácom, ja podistým použil by som ód a dityrambov, aby ich zvečnil pre pokolenia.Dievča menovalo sa Ľudmila. Rozumie sa, že k takým očiam ani nesvedčalo iné meno; ja tiež dosiaľ som nepoznal inakšiu Ľudmilu, iba modrookú. A táto náhodou mala i žiadúcu foremnú postavu, bola — už ako sa to mužskí vyslovujú — „šik“.Do takejto postavy sa mužskí radi „buchnú“. A keďže som i ja mužský (azda nebudú proti tomu protestovať moji vrstovníci), buchol som sa i ja zaraz, a to tak, že začal som rozmýšľať, čo sa mi stalo, či srdce skočilo mi do hlavy a či rozum skočil do srdca, alebo ma vôbec opustil rozum, lebo ja cítil som iba srdce.Pri prvej mojej návšteve u Ľudmily zbadal som, že je duša zlatá, rojčivá a má rada poéziu a básnikov; so zvláštnou obľubou čítala práve Petrarcu, ospevujúceho Lauru.Rozumie sa, tomu som sa nesmierne zaradoval, lebo…Aby som bol oproti vám cele úprimný, diskrétne vám prezradím, že i ja som básnik, — ja to síce neviem, ale musí to pravda byť, lebo tak povedali iní.Náhle rozhodol som sa, že napíšem verš na Ľudmilu.Na druhý deň bol i hotový, a rozumie sa, počínal sa onomatopoickým „Ó“. Na odchode od nej nepozorovane vpatrošil som jej ho do skrinky, kde mala náčinie, potrebné na ručné práce.Verš znel nasledovne:Ó, spievajúc zbožňujem dva plameneoči tvoje jak hviezda rozžiarené, —i vlasov tvojich páči sa mi zlato,no iných vecí tvojich tiež rád mám zato…Srdce, hoc v zime, teplo dusí júnaa trasie sa pre teba ako struna.Spomínam na ľúbosť, bozky vtáčikov —jak pekný je život takých párikov.Túžim po láske i ja — — Ó, poď do rúk —hneď bude z toho citov pekný súzvuk.Vyslyš, ah, vyslyšže ma, Ľudmila,som ti milý a ty buď mi tiež milá!Pohvizdujúci a šťastný navracal som sa krížnymi peštianskymi ulicami na svoj byt. Potom som dlho-dlho nemohol zaspať. Rozmýšľal som o istom, nevyhnutnom účinku svojho verša. Áno, účinok nesmie vystať, veď na verši trápil som sa celý-celučký deň, aby bol krásny, dojímavý, a potom Ľudmila — ó, bože — to je také citné a spanilomyseľné dievča, že nemožno, aby nenatrafil na cestu k jej srdcu a že by som si ju nezískal. — —Ráno o pol deviatej ma prebudili, práve keď som sa prechádzal ruka v ruke s peknou Ľudmilou; chodili sme niekde v nadzemských svetoch, po jasno-oslnených kvetistých lúčinách —: prišiel listár. Doniesol list. Z neho príjemne vialo voňavkou „Le Parfum Ideal“ — túto používala Ľudmila.Píše mi teda ona. Pane bože, nemohla sa zdržať písania a ešte včera večer mi musela napísať list!Dychtivo otvoril som obálku. (Srdce, nebúchaj tak!) Bolo v ňom pár riadkov.Toto.„Pane! Keby som nemala istých zásad zdvorilosti, povedala by som Vám zrovna, že ste — bezočivec. Odvážili ste sa mi podhodiť takú báseň, ktorá poriadnemu dievčaťu krv vženie do tvári a musí ho uraziť do hlbín duše. Koľko ma všetko znáte? — Od sobotňajšieho koncertu. Teda tri dni! Slovom ani ste sa ešte so mnou dobre nezhovárali a dovolili ste si takto neslušne sa správať oproti mne. Je to bezočivosť, pane, veľká, hlúpa bezočivosť, akej by som sa už viac nechcela vystaviť. Preto žiadam si, aby ste od dnešného dňa obchodili náš dom; bude Vám to i veľmi prospešné, lebo sa nestretnete s mamou, ktorá náhodou tiež čítala vašu báseň.Ľudmila.“Nohy, držte ma! Je to skutočnosť (milosrdné nebo!), či ma rozum klame? (Pretieram si oči.)Tak je. Pekné okrúhle písmo, isté, úhľadné črty, pravidelný riadok, rozhodný sloh reči — to môžu byť iba Ľudmiline vlastnosti. Áno, to ona písala.Áno.A to preto, lebo ja som básnik, mám nadanie a ona je modrooká a má dobré srdce! Ale čo ma po nej. (Tak ľahko povedal som to preto, lebo ma tento tuš úplne ochladil.)Nechodieval som viac popred ich dom, nie síce preto, že by som sa azda bol obával (ó, prosím, strach je mne úplne neznámy!), ale že som chodil inokadiaľ s iným dievčaťom, ktoré malo čierne vlasy a modré oči.Vodil som sa s ňou dva týždne. Na tretí som zbadal, že mimoidúci ľudia postávajú za nami a smejú sa. Pozrel som na svoju spoločnicu a spozoroval som, že kríva na pravú nohu (ja, prosím, na ľavú) a ľudia smiali sa na tom (ráčite vedieť, svet je oplanský). Ale potom prišlo mi na um, že to vskutku smiešne divadlo: ja vľavo — hac, ona vpravo, tu sa nám buchli skoro hlavy, tu zas sme sa odďaľovali ako v povesti tie zakliate, večne do seba bijúce a rozchádzajúce sa ohnivé bralá. Len som nemohol robiť i zo seba i z nej opicu? Chytro som jej vysvetlil vec a sa odporúčal. Ona ďakovala mi, rieknúc, že som veľmi zdvorilý a milý.Ako to rozumela, na tom mi nezáleží, chcem hovoriť vecne ďalej.Teda:Z toho, čo som dosiaľ povedal, jasne vysvitá, že môj dobrý priateľ mal pravdu, keď ma poctil menom: nepodarený, lebopo 1. neviem tancovať;po 2. som básnik, ktorého básne pochybia cieľ a vypália celkom naopak;po 3. mám — ako som to hneď na začiatku povedal — telesnú vadu.Okrem toho potrestaný som ešte inou veľkou chybou, neviem dvoriť. (Prosím, len ma neprezraďte dievčencom.)Tieto nezaliečavé okolnosti primali ma k tomu, že vyhýbal som sa dievčatám a odišiel som i z hlavného mesta, kde ako hmyz pletú sa popred oči.Ráčte sa teraz vžiť do môjho stavu a menovite ráčte si ma predstaviť tak, že dučím pol druha roka utiahnutý v dedine, ktorú najlepšie znázorniť si je tak, keď si pripomeniete nejaké jastrabie hniezdo. Ráno dívam sa, ako vychádza slnko, cez deň počúvam gagot husí alebo pozorujem pavúka, ako snuje niekde v kúte pavučinu a večer sa kochám v kŕkaní žiab v blízkom močidle. O dievčatách neopovážim sa ani len snívať.No tak.Teraz príde ku mne dedinský človek — povedal by laktibrada, lebo je ešte menší ako ja — žmurká na mňa očkom a usmieva sa. Prirodzene, ja mu nerozumiem, ako nerozumiem ešte mnohým veciam na svete. Iba to viem, že je on stolár a chodieva i po okolitých obciach za svojím obchodom; teraz náhodou došiel z dediny L.Som netrpezlivý a dodievam do neho, čo chce.„Hm,“ odpovedá, „pane, ale ste vy huncút… také dievča. Hm, ani lusk! Zaverím sa na dušné spasenie, že ak som mladší, podistým zaľúbim sa do neho. Hľa, a nevezmem od nej ani tejto fajnej cigarky, čo ma ňou počastovala — ale pýtam si od nej čosi iné… Hej, má tá líčka, oči! Pekné, čierne, veľké — takých som len na obrázku z cigórie videl… Počula o vás, že ste doma, tak, hľa, dala vás pozdraviť; ona myslí, že ste ju nezabudli, keďže ste jej vykonali vraj veľký a pamätný skutok.“Na takúto reč bola zvedavá už i moja stará matka a pristúpila bližšie.„Aký pamätný skutok?“„Neviem, nehovorila mi; pán syn to skôr bude vedieť,“ žmurkol na mňa mužík.Ja som stál v rozpakoch — nepamätal som sa na nijaké dievča z L., ba za celý doterajší svoj život nebol som ani v tej obci.„Aké bolo to dievča? povedzte podrobnejšie,“ opýtal som sa, márne rozmýšľajúc, kedy som komu mohol vykonať nejaký pamätný skutok. Malý človek sa významne uškrnul a rozprával:„Volá sa Anuška. Vtedy práve varovala na rukách krásne malé dieťa…“„Dieťa?“ pretrhla ho matka, akosi tŕpnuc a spýtavo hľadela na neho.„Áno. A na zjedenie ho bozkávajúc, prihovárala sa mu: moje, moje! moje zlato!“Ešte chcel hovoriť, ale nemohol — moja matka náhle upadla do mdloby. Priskočil som ku nej:„Mama, mamička! — čo vám je?“„Ľakla som sa trochu,“ zašeptala po nečase.„Čoho?“„Tak len…“Len tak? hm, podivné. Pravda, sú na svete ľudia, ktorí sa tak čudne zľaknú, — znal som napríklad človeka, ktorý prvý raz v živote (tridsaťročnom) zľakol sa vtedy, keď mu spadol na kamennú dlažbu jantárový cigarník.Malý človek chcel odísť, no matka ho na odchode ešte pristavila.„Pán majster, či sa nemýlite, nie je ona vydatá — slušná matka?“„Jej staršia sestra hej, i brat je ženatý, ona je slobodná, sám sa čudujem, že taký krásny tovar už dávno nenašiel kupca. Ale — obrátil sa ku mne — hádam čaká toho, čo jej vykonal pamätný skutok!“„Bože, bože,“ ozvala sa matka, keď stolár zatvoril za sebou dvere; — „takúto hanbu!… Ako si sa mohol tak zabudnúť? Či som ťa málo učila desiatim božím prikázaniam, alebo, učiac ťa, azda som vynechávala z nich šieste? Nesmieš povedať! Bohumile som ťa vychovávala; — bol si jeden, viac detí vás nebolo.“Pane Kriste, „hanba“, „zabudnúť sa“, „šieste božie prikázanie“ — ako to pochopiť, aký to má súvis, ako sa to mňa môže týkať ? Nie, matke musí čosi chýbať…„Mamička, netreba vám vody?“ opýtam sa jej starostlivo.„No len zahováraj! Znám ja také výhybky. Radšej povedz, aké je to dievča, katolíčka alebo evanjelička, a či sa zmestí do tvojho krámu, vieš, za ženu; lebo chcela by som vyhnúť ďalším nepríjemnostiam!“Dosť som už rozmýšľal, kto môže byť to dievča, no, hovorím, neviem, nepoznám ho. V živote je to prvé dievča, ktoré ma dalo pozdraviť, teda som zvedavý naň, musím ho vidieť, musím sa mu poďakovať a jej povedať, že mi dobre padol pozdrav, že som zdravší, to jest, že ak ma náhodou nedá pozdraviť — podistým by bol ochorel — od nudy.Ale poďme ďalej!Vy to veľmi dobre viete, že ja nerád cestujem per pedes apostolorum,[1]teda sadol som si na vlak. Išiel som do obce L.Nemysleli by ste, prosím, aký pôžitok je cestovať na väčšom kuse hore našou Hronskou dolinou. Z obidvoch strán vidíte dve úzke reťaze krásnych hornatých vrchov; ponad ľavú reťaz tiahne sa iné holé pásmo s vypínavými hlavnými vrcholcami Nízkych Tatier, na ktoré zavše radi vyškriabu sa i turisti. Prostriedkom doliny krúti sa veselo bystrotoký Hron a dodáva povetriu stále príjemnej sviežosti. Oh, Hron! Vidiac jeho krištáľový prúd, predstaví sa vám v duchu Sládkovičova Marína, kráľovná víl, ako so svojimi družkami plahočí sa v striebre šumivých vĺn a ponoruje vše do nich svoje krásne unylé telo! No, hľadiac naň, zatúžite i sami ledva zdolateľnou túhou pohrúžiť údy v jeho svieži prúd.Úplne ponoril som sa do obdivovania vidieku, keď zrazu zapískal vlak a zastal na stanici môjho cieľa. Vyskočil som z vozňa, starajúc sa, či sa mi podarí hneď nájsť dom, kde býva dievča.Vtom počujem vyvolať svoje meno a vidím bežať oproti sebe dievča, poviem ružové dievča, lebo iba ruža je taká v jasote slnka! Veru rád mám takéto dievčatá, môžem povedať, a oči moje by sa kedykoľvek tešili v nich. No teraz pridalo sa mi, že nemohol som sa dívať, len do zeme: ako spod zeme zrazu predo mňa vykvitnutá ružová bytosť dievčinky ma pomútila. A vy sa celkom nebudete diviť, keď poviem, že pri podaní si rúk v svojom zmätku namiesto „dobré popoludnie“ povedal som jej „dobré ráno“.Medzitým i jej tvár sa pokryla rumencom, môj nečakaný príchod zmiatol ju tak, že pozdrav vrátila mi opakovaním mojich slov „dobré ráno“.„Odpusťte, slečna,“ ozval som sa rozpačite, „ale ja nemám šťastia…“„Čo, vy sa už nepamätáte, komu ste v Pešti na Oktogone zachránili život?… Áno, na Oktogone… Neviete?… Po tomto nebezpečnom mieste, kde sa križujú elektriky a omnibusy a večer na všetky strany prebiehajú koče a automobily ku divadlám, ponáhľala som sa raz večer zo strižného obchodu, a vtedy nepozorovane mala som sa dostať pod rozbehnutý automobil, ktorý by ma bol podistým zrazil, ak ma náhodou nechopíte za ruku vy a nestrhnete nazad. (Aha!) Potom ste boli taký láskavý i odprevadiť ma až pred bránu, kde býva moja tetka a ste mi, hi-hi-hi, povedali, aby som neďakovala za oslobodenie, máte dosť odplaty v tom, keď ste mohli vidieť takých krásnych dvoje očí, stisnúť takú drobnú rúčku… Ako ste mohli to všetko tak chytro zabudnúť, — veď mne je to také pamätné! Pravda, zjavili sa vám nové oči, druhá rúčka…“„A ty kohože to máš?… Hľaže ti ho, žienka, toto naše veveríšťa dostalo tu vizitu. No, no, nič to, je nedeľa a sme práve v tom — tu sme práve vyprevadili rodinku, budeme sa vám môcť lepšie venovať. Ktože ste, pán brat?“„On je to, tata, on, pán Dudala, čo ti ma zachránil od istej smrti.“„Ej, paroma ťa on zachránil mne! Bohvie komu,“ smial sa dobrodušne pán Karolovský. „Tak, priateľko, dievča nikdy nemožno zachrániť rodičom, ono je ako kvet: do času kvitne v dome rodičovskom pod dozorom otca, matky, potom zrazu príde niekto — odtrhne ho pre seba, vezme, odvlečie a rodičom nechá prázdne miesto.“„Ale ja sa nedám odtrhnúť!“„Hej, keby to nebolo tak pekné, pôvabné, keď kvietok červená sa na prsiach muža! No ale poďme, pán brat, k nám.“Pustili sme sa lúčnym chodníkom do dediny, slnko tuho hrialo a robilo dosť obtiaže telnatým pánom rodičom, ktorí boli ináč ľudia veľmi dobrí, predstavujúci dva priame, nelíčeno dobrácke dedinské typy. Ja som šiel s pani matkou, ktorá trochu zaostávala, ponosujúc sa na svoju tučnotu. Rozprávala mi o svojej dcére, čo ma na každý pád zaujímalo. Takto dozvedel som sa, že Anuška bola od malička milé, dobré dievčatko, je veľmi dobrej obyčaje, spôsobná, súca, poslušná a môže už i sama viesť celú domácnosť; má devätnásť rokov a trochu i učenosti, nakoľko vychodila v meste tri triedy dievčenskej školy. Okrem toho bola za pol roka pri peštianskej rodine, kde sa naučila dobre šiť. Stála ich hodne, môže sa povedať, ale neľutujú toho, lebo smelo ju môžu vydať za hockoho, a kto si ju vezme, nebude mať príčiny byť nespokojným.„Tri turáky, ale sa ty máš s tou svojou dievčinou!“ ozval sa pán otec, ktorý začul posledné slová; „len Anuša a zas Anuša. Akoby sa okolo nej točil celý svet!“„Nuž a či nie som azda hodná chvály?“ smeje sa veselo Anuša.„Ale choď, ty jašterica! Ja ti dám chvály tuto, hľa, touto blýskavou,“ pohrozil jej paličkou. A rozvravel sa o stromoch, horách a drevokupectve, ktorým sa zaoberá.Skoro ocitol som sa v dome nových priateľov, kde oboznámil som sa potom s mladým Karolovským a jeho driečnou žienkou; obidvaja bavili sa s malým, buclatým synkom.Anuša tiež bežala ku nemu, potriasla mu rúčku, volajúc s náruživou radosťou: „Moje, moje! Moje zlato!“„Ale hop!“ bránia sa mladí manželia so smiechom; „to je náš syn, naše zlato — ty nemáš nič.“ (Mama, mamička, počuli ste!) „Ak chceš, tam si pozbieraj svoje starodávne deti gypsové, s poobtĺkanými nosmi a polámanými nohami!“Po tomto malom rodinnom výjave rozvinul sa živý rozhovor. Najviac hovorili domáci pán a pani, potom ja. Ráčite vedieť, ja v spoločnosti, kde sú zasiati starí, voľnejšie sa cítim a ľahšie rozprávam. A môžem povedať, že po celý čas mojej návštevy neprihodilo sa mi nič nepríjemného; iba pri druhom štrnganí vínových pohárikov, kde sme si s devuškou obapolne pozreli hlbšie do očí, vypadol mi pohár z ruky a rozbil sa. Vtedy sa všetci rozosmiali: „Ha-ha, azda chcete piť z jedného, pán brat? Bojte sa, zlé znamenie: zaľúbite sa!“„Tuším, nebol by to div, máte také anjelské dievča,“ odvetil som, žmurknúc na devušku.„No len dajte si pozor, aby to nebol čert, do ktorého sa zaľúbite, nie anjel,“ ozval sa so smiechom mladý Karolovský.„To si ja vyprosím, ty večný planec…“„Hahaha, podívajte sa, ona si celkom namýšľa, že sa zaľúbite do nej!“ rozosmiali sa veselo domáci, medzitým, čo sa dievčinka červenala hanbou, neskoro sa zbadajúc. — — —Pred samým odchodom na stanicu zaviedli ma ešte do záhrady, ktorá od dvora bola predelená železným plotom a bola pilne ošetrovaná. Prostriedkom cez ňu pomedzi hranaté reťaze drobnolistých krušpánov išiel drobným pieskom vysypaný chodník, ktorý hneď z kraja rozchodil sa i vpravo i vľavo. Odtiaľto počínali sa kvetné hriadky a kolá, obrúbené hustou krátko strihanou pažiťou. Za kvetovým oddelením nasledovali ovocné stromy, sadené v štyroch radoch. Asi uprostred záhrady, pod tienistými bukmi, stála filagória.Všetci domáci zašli ta. Ja i s Anušou zostali sme samotní — obzerať kvety.Vo mne, ako ma už poznáte, v takýto čas hrkne ako v starých hodinách a cítim sa akosi čudne. Chcel by hovoriť čosi pekné (v duši je tak pekne!), čosi také, čo sa páči, čo zaujíma, a mne medzitým križujú myšlienky hlavou, ktoré sa zdajú jedna od druhej nezmyselnejšie, hlúpejšie, a radšej mlčím. No nie tak teraz — teraz hralo vo mne vínko, dobré staré vínko, ktoré dodávalo mi smelosti.Anuša stála pri hustom kruhu orgovánu, kde sklonená nad koreňom klincov zbierala a zväzovala lykom rozpadajúce sa steblá. Jej hybká čiperná postava v červenom svetle večernej zory bola ešte krajšia, báječnejšia — hľadel som na ňu celý očarený.„Slečna,“ riekol som, „vy ste veľmi pekná; viete, že ja i doma pri mesiačiku budem stále myslieť na vás, na váš vznešený zjav, na milý zvonivý hlások, na vaše krásne a bohaté vlasy?“Začervenala sa, skloniac hlavu lepšie nad kríček klincov; ja (bože, pomáhaj!) pristúpil som bližšie ku nej. Ach, taká bola hanblivá!„A premyslel by som tak o vás i celú noc, do rána. A keď by svitlo, najradšej by som sa znovu videl u vás, — škoda, že nemám krídel, tak ľahko priletel by k vám, aby bol vo vašej blízkosti, ktorá ma robí blaženým.“„Ale, jaj…“„Áno, slečna, som blažený jedine vo vašej blízkosti… Čo, vy nechcete počuť, keď vám hovorím, čo cíti moje srdce? Vidíte, ja som celkom inakší, ja zase veľmi rád by počul od vás podobné. Ako napríklad to, či si aj vy pomyslíte na mňa, keď pôjdete spať a ráno, keď vstanete, či som i ja zaujal tak náhle vaše srdiečko ako vy moje, či vám bola milá dnešná moja návšteva a či nebolo by vám nemilé, keď by som vás navštívil aj častejšie?“Dievčinka sa pomaly vyrovnala a hanblivo sklopila oči, chytiac sa ľavou rukou listnatej vetvice orgovánu.„Nie; príďte, kedy chcete,“ riekla v rozochvení z poly šepmo, z poly nahlas.Chytil som jej ruku, tú malú plnú rúčku! (povoľne si ju dala vziať!)„Ach, Anuška, keby ste vedeli, ako mi búcha srdce! A viete, prečo búcha? Že je šťastné, že mrie za vami i žije za vás!“„Ale, iďte,“ odtisla ma slabo a hlas sa jej triasol; „radšej hovorte o kvetoch, či radi máte kvety; ktoré sú vám najmilšie a (pomyslite si!) z ktorých si želáte, aby vám pripäla na kabát, — lebo treba sa vám už ponáhľať na železnicu!“„Kvety mám rád,“ odvetil som, „veľmi rád! — o takých mužských, viete, slečna, hovoria, že veľmi milujú svoje ženy. Ale ktorý kvet mám najradšej, to zradím vám až nabudúce. Teraz, prosím, podperte ma ružovým klinčekom.“„Hi-hi-hi! To by ja mala lepší vkus — moja je ľalia a ruža!“ zasmiala sa, odštikujúc mi klinec.Keď mi to pripínala a ja som hľadel na jej ľúbezné ruky, nadišla ma smelá, veľmi smelá myšlienka: schytil som, keď bola s pripínaním hotová, jej pravicu a podniesol chytro k ústam.„Jaj!“ zapišťala splašená. Potom dodala, hľadiac do zeme: „Hnevám sa.“Ale to, prosím vás, nebola pravda, lebo na stanici riekla mi zase takto:„Aleže príďte!“ A ako nepočuli rodičia, dodala, smejúc sa: „Čím skorej! To vám prikazujem! Viete?“Ja ju istotne poslúchnem, lebo jej chcem povedať, čo som sľúbil, že totiž kvet, ktorý mám najradšej, po ktorom túžim a ktorý by som si chcel i presadiť a potom zohrievať ho na svojich prsiach teplom lásky — je ona.[1]per pedes apostolorum— peši

Cambel_Moje-otcovstvo.html.txt

Vstup. VedenieObsahVedenieZáhady spojené s vedenímZbežný pohľad na osudy našej otázkySlovo k prehľaduVedenieAko na začiatku dielca spomenuto: vedenie je „povedomie o vonkajších veciach.“Vonkajšími sú všetky, ktoré ležia von z povedomej podstaty.Keďže — ako sme i videli — sebavedomie je tá moc, ktorou človek nielen seba pozná, ale i vládne nad sebou (nad veškerými svojimi mociami a spôsobnosťami); tak zase: vedenie je tá moc, ktorou človek vie o vonkajšku, pozná ho a vládne ním — (prírodnými predmetmi) — a ho užíva k svojim záujmom a potrebám.Všetky diela človečenstva sú výtvormi práce. Práca je zase zjavom a dejstvovaním vedenia.Čiže: pohliadnime na najmenšiu prierobu nejakého nepatrného vonkajšieho predmetu, uvidíme, že ona je určená, vymyslená, pristrojená a prevedená vedením, čiže na ohromnú premenu vonkajšej prírody pohľad obrátime, napr. na prispôsobenie krajov k obydleniu človečenstvom, vzdelanie zeme roľníctvom, budovanie bydlísk, prihotovenie potrieb všeliakých patričnými remeslami; vodenie života zákonmi atď.; vo všetkom tom výkon „vedenia“ vidíme. To všetko dokonalo a pokračuje sa prácou, či človečenstva, či jednotlivca. A to nie akoukoľvek prácou, no len takou, ktorá v svojich dielach žne zdar a nie nezdar. Takou je len tá práca, ktorá býva vedená a riadená pravým vedením.Takáže práca je vláda, ktorú človek prevodí nad vonkajškom.Ľudská vláda nad vonkajšími podstatami a mociami nenie ničím iným, ako poznaním tých vecí a mocí a tých spôsobov, ktorými môže pri tých podstatách práca zdar dosiahnuť; a tiež tých, ktorými môže vonkajšie moci prinútiť k službe človečenstva. (Rozumie sa, platí to len o tých vonkajších mociach, ktoré k tomu určené sú, aby slúžily človečenstvu. Ktoré sú to a ktoré nie, to uvidíme pozdejšie.)Vedenie je vláda nad vonkajškom a prevodzuje sa prácou. To platí o hmotnej, tak ako i o duchovnej. Pri hmotnej jedná sa o prispôsobení surovín k úžitku ľudí, pri duchovnej o privedení ľudstva do takých polôh, ktoré sošľachťujú jeho spolužitie a prisporujú spoločné šťastie, jedným slovom, ktoré povyšujú jeho stanovisko v prírode.Práca je vlastne, ako známo, účinkovanie či vlastnej telesnej sily človeka, či vonkajších síl, ktoré on svojou telesnou silou vodí a pomocnými nástrojmi (strojmi) používa. No poneváč pri tomto účinkovaní telesných síl najhlavnejšie je„vodenie pohybov pracujúcich síl“a poneváč ono vykonáva sa vedením: smieme prácu tú, totiž vládu človeka nad vonkajšími podstatami položiť za zjav vedenia.Že najhlavnejšie je „vodenie“ pri pohyboch telesných síl v práci, učí tá okolnosť: že bez vodenia nieto žiadnych pravidelných pohybov týchže telesných síl: niet práce.A že pri vodení pohybov vonkajších síl najhlavnejšou vecou je „vedenie“, to učí zase tá okolnosť, že bez úplného vedenia o patričných práci podrobených veciach: niet zdaru.Z toho vidno: práca, vláda nad vonkajšími veciami je zjavom vedenia.A tiež to, že vedenie samo je nejaké „sprítomnenie“ vonkajších vecí vo vnútri povedomej podstaty, ktoré umožňuje všetky činnosti vedenia a vysvetľuje záhady s ním spojené. Aké? To je úlohou riadkov dielu III. ľudského povedomia.Činnosti vedenia sme spomenuli na predku dielca (vstup 26). Ony nakrátko rečeno sú: „sostavovanie a upotrebovanie známostí“.„Vedieť“ nejakú vec, neznačí inšie, iba túže vec v povedomí „čuť“, t. j. cítiť jej podstatu a jej „vlastnosti“.Že to „čutie“ a „cítenie“ vonkajších vecí v povedomí, pomocou „nejak tamže sostavenej“ známosti stáva sa: to netreba dokazovať, to vidno z toho — : pokiaľ človek nezvedel o veci, nemá o nej sostavenú známosť, a pokiaľ to nemá, nevie nič o nej, ani nemôže s ňou nič započať.Upotrebovanie známostí je zase „obnovovanie“ v povedomí už sostavených známostí a ustrojovanie z nich dejstiev a obrazcov; to k účelom práce, to k účelom reči, alebo myslenia.Akú veľkolepú činnosť prevádza povedomá podstata týmto druhým dielom povedomia vedením, to vidíme z toho, že tých predmetov, ktoré ona má vo vedení známosťami vyobraziť, je veľké množstvo. Aby človek žiť a vo vonkajšku jestvovať a dejstvovať mohol, nutno mu znať všetky predmety vonkajšku. Aby zase pracovať mohol, nutno mu znať podstaty svojej práce a ich vlastnosti. Pri tom nutnosť táto nevzťahuje sa len na viditeľné predmety, ale i na neviditeľné, na silu, na jej rozličné zjavy v prírode a na rozličné vlastnosti jej rozličných zjavov; tiež na všeliaké deje. K tomu človeku možno i vo viac odboroch pracovať. Vedenie tým delí sa od „nastrojenia pudu“, že ho človek k naučeniu i viac činnosťam použiť môže. Nastrojenie pudu bez „naučenia“ môže jednu, ale len túže „jednu“ činnosť konať.Význačnosť vedenia ukazuje i tá skutočnosť, že ono vláde sebavedomia, ktorú vykonáva tože nad svojimi duševnými a telesnými mociami, pridáva moc nad vonkajšími podstatami, a tak umožňuje človeku svoje stanovisko nad ostatnú stvorbu povzniesť, a na výške udržať. Aké je sebavedomie nevládne bez vedenia, to nám poskytuje príklad duševných chorôb. Choroba telesných ústrojov, smyslov, čuvov a modzgu zapríčiňuje to, že duch z vonkajšku práve vtlaky „obrazce“ vecí a dejov nedostáva, a tým zruší sa pravé vedenie čiže pravé spojenie s vonkajškom. Bez neho sebavedomie nemôže šťastne účinkovať, ačkoli vládne svojimi či duševnými, či telesnými mociami. No bez vedenia ono neupotrebuje ich k zdaru, ale k nezdaru, nie k svojmu a druhých prospechu, ale k záhube. Následkom toho nutno duševne chorého viac menej po stupni choroby, — sťa nemluvňa opatrovať.Mnohočíselnosť známostí ukazuje nám veľkoleposť „vedenia“, nie ináč i jeho upotrebovanie k práci, k reči a k mysleniu.To stáva sa pomocou pamäti. Raz nadobudnutá známosť ostane navždy majetkom človeka. Ako to práve patričné účinkovanie pamäti ukazuje.Pamäť účinkuje nasledovne:Pri nadobudnutí známostí človek „zvie“, t. j. pocíti túže známosť (tým pocitom, ktorý menujeme „vedieť“, „znať“).Po tomto pocítení, keď už človek dostatočne vtlak patričnej veci „povnímal“, t. j. jej podstatu v tom vtlaku nejak vyobrazenú a jej zvláštnosti a vlastnosti dobre si „poohliadal“, „popozoroval“, nechá vtlak a známosť pominúť. A ona v okamihu pominie, t. j. jej vtlak minie sa. Človek na to nemá viacej pocitu patričnej známosti v sebe a v duchu jeho je tak prázdno od nej, ako čo by ona tam viacej nebola. A predsa na nejaký spôsob je tam. Lebo ako znovu potrebuje človek tú už poznatú známosť, nuž nepotrebuje znovu ju „poznávať“, po vonkajšom vtlaku ju sostavovať, ale potrebuje ju len „z pamäti vytiahnuť“.To stáva sa tak: keď nastane potreba na takú známosť, nuž sdelí podmet vedeniu svoje velenie, aby tú známosť hneď vystanovilo, t. j. ju obnovilo. A vedenie to okamžite vykoná. Nech podmet dá takéto velenie o hodinu po nadobudnutí tejže známosti, alebo o deň, alebo o roky pozdejšie,vedenietú známosť zaraz a okamžite vystanoví, jej pocit tak obnoví, ako on pred hodinou, pred dňom, alebo pred rokami bol vňatý a v ňom všetok opis vonkajšej veci, ktorú patričná známosť predstavuje, i jej vlastnosti. A to stáva sa, ako rečeno, okamžite, a nielen raz, no koľko len ráz to človek potrebuje. A to tiež stáva sa nielen s jednou známosťou, ale so všetkými, ktoré si človek nadobudol. Vedenie mu ich bez toho, žeby mu ich nutno bolo znovu nadobúdať, obnovuje koľkoráz len chce.Toto účinkovanie vedenia menuje sa „pamäťou“. Jej zjav nám ukazujú všetky vedomosti a práce. Človek nadobudne si v mladosti vedomosti, či k telesnej práci, či k tak menovaným vedeckým odborom. Potom po ich nadobudnutí používa ich či v telesnej, či v duševnej práci.Pri tom vidíme všade spomenutý zjav. Ak neobnoví si dlho človek niektorú známosť, tak dlho ona v povedomí nenie. Tak na pr. v čas odpočinku, v čas nečinného jestvovania, alebo v ten čas, kde sebavedomie účinkuje nenie v povedomí pocitu známostí, ačkoľvek si ich človek nesčíselný počet nadobudol. Povedomie zdá sa byť „bielym listom“ bez všetkých známostí.Na to však, akonáhle, či v myslení, či v hovore, či v práci začne svojím vedením účinkovať, obnovujú sa hneď všetky, a on podľa nich usporaduje či beh myslenia, reči, či práce.Takéto je účinkovanie pamäti.Pri vedení ďalej, ako i pri všetkých zjavoch povedomia vidíme, že ony sú všetky voľné, od vôle človeka odvislé. To vysvetľuje sa tým, že si človek len svojou vôľou, samočinnosťou známosť môže nadobudnúť a tiež i obnoviť: tak na pr. keď ho niečo nezaníma, nuž je nepozorný, a darmo ho iný na patričnú vec upomína.Ako už i z podotknutého vysvitá, vedenie a sebavedomie od razu neúčinkuje: no neopísateľno bleskurýchle zamieňa povedomie účinkovania jedno s druhým. Tiež počuvstvovať dve známosti od razu nemožno, ale ovšem jedno za druhým koľkokoľvek človek chce.Už pri takomto svojom dejstvovaní vedenie zjavuje dosť zanímavých a vysvetlenia hodných zvláštností, a predsa ony nie sú ešte tými ťažkosťami a záhadami, na ktorých roztrieštily sa bádania filosofov.Záhady spojené s vedenímEskol a Chor-obdan. (Skala a hlbina záhuby).Scylla a Charybdis.Pri úplných známosťach zjavia sa nám „záhady, s vedením spojené.“Ako sme pri „účinkoch vedenia“ vyzkúmali a spoznali, úplné známosti sprítomňujú „poznaté veci“ v povedomí človeka tak, ako čo by ony samé celé a dokonale do neho preložené boly. Lebo, veď čo na takej úplnej známosti v povedomí ustanoví sa o jej patričnej veci a prevádza sa na nej vo vonkajšku: to hodí sa na istú vec, ako čo by to z nej samej bolo vzaté. To, ako sme tiež tamže vyzkúmali, stáva sa pri určovaní mier a spôsobov práce.Miery, vzaté z úplnej známosti v povedomí, hodia sa na vec samú vo vonkajšku tak, že zapríčinia zdar (také prerobenie suroviny atď., aké dočiahnuť chceme), kdežto miery z „neúplnej“ známosti vzaté:nezdar.Z toho nasleduje, žeúplná známosť dokonale sprítomňuje poznatú vec v povedomí človeka.Táto skutočnosť predkladá najväčšiu záhadu okolo vedenia.Pri nej zkrsne tá otázka: čože je toto sprítomnenie vonkajšej veci v povedomí človeka? Alebo — čo je to isté — čože, akouže vecou je známosť, ktorá v povedomí predstavuje vonkajšiu vec, z čoho záleží, ako povstáva? Aké dejstvá a pohyby tej moci povedomia sostavujú ju a prevádzajú činnosti a zjavy, so známosťami spojené?Rozumie sa, že po tých výsledkoch, ktoré pôsobí úplná známosť z povedomia vo vonkajšku, odpoveď nemôže byť iná, len tá:„Úplná známosť je úplným sprítomnením vonkajšej veci vo vnútri povedomia.“To uznávali všetci bádatelia, ale pri nasledujúcej otázke roztrieštily sa ich námahy.„Akým činom?“Pôvodcu tohoto na pravú púť upútily „podzáhady s hlavnou záhadou spojené“.Na prvý pohľad zdalo by sa, že tieto podzáhady nerozluštiteľnosť hlavnej záhady priostrujú. No v skutočnosti ony ukazujú pravú púť, aby bádateľ neroztrieštil svoju lodičku na Scylle, ktorá mu v tejto otázke do púti vkročí, ani neutonul v Charybde, do ktorej vrhne sa, chcejúc predošlej utiecť.Tieto podzáhady sú nasledovné.V predošlom sme videli, že človek nasbiera mnoho známostí k životu potrebných a pamäť mu ich vyše označeným spôsobom opatruje, že ony kedykoľvek obnovené byť môžu, ináče ale v povedomí ich necíti a zdá sa, ako by ono bolo, čo týka sa ich, cele prázdne… To vzbudzuje otázky: ako ich môže povedomie na taký spôsob opatrovať? Ako to ďalej môže byť, že jedna známosť druhej nezavadzia, ani neprekáža, a že všetky majú dosť miesta v povedomí? Ako to ďalej stať sa môže, že všetko množstvo známostí v povedomí shromaždených neinačí nejak povedomie alebo sebavedomie, ani neprekáža jeho zjavom, ani nezavadzia v ňom, ani ho neobťažuje, tiež ani k podstatnosti povedomia nepridá, ani nové druhy zjavov k predošlým dvom: sebavedomiu a k vedeniu neprikľúči; áno ani k moci alebo k hmote tela nie: no bez všetkého začutia jestvuje v povedomí dotedy, pokiaľ povedomým podmetom, po jeho vôli nebýva obnovené.To všetko učí rozlúštenie otázky: Akým činom vedenie povedomiu vonkajšie veci sprítomňuje? na cele inej púti nutno hľadať, nežli to robili dosavadní bádatelia.Patriční bádatelia mali si pomysleť: keď takéto v prírode nikde nevídané zjavy nachodíme vo vedomom podmete a pri známosťach: nesmieme ich po spôsobe prírodných dejstiev a po ich príklade a analogii hľadeť vysvetliť; nutno nám najprv podstatu ducha čo povedomého podmetu z jeho iných zjavov vyzkúmať: v jeho podstate snáď nachodí sa také slávne umenie a artificium Všemohúceho Tvorca, ktoré umožňuje to: „úplné sprítomnenie vonkajšej veci vo vnútri povedomia“ a to na cele inej ceste, nežli z prírode vidieť môžeme: „na takej, akej v prírode niet“.V tom leží vysvetlenie celej veci. No patriční bádatelia túto dráhu nenastúpili. Oni hľadeli vysvetliť túto záhadu činnosťami a dejstvami, známymi z prírody. Keď videli, že človek, pokiaľ o vonkajšej veci nezvie, nemá o tej veci žiadnej známosti, ani ju pamäťou nemôže obnoviť, ale potom, ako o nej zvie, už ju má a môže ju kedy chce obnoviť, sprítomniť pamäťou a v podmete očuť: nuž mysleli si, že tu cele jednoduchý prírodný zjav opätuje: preloženie alebo prenesenie po príklade: „skala a jama“. Pokiaľ skalu do jamy neprevalíš, nuž ona nenie v jame; ale keď ju prevalíš, nuž je tam. Tak si oni mysleli, že vedenie vonkajšie veci v povedomí sprítomňuje: jednoduchým preložením vonkajšej veci z vonkajška do povedomia.No prirodzená vec, že na tejto ceste nedosiahlo sa rozlúštenie záhady, alebo len také, ktoré ešte horšou záhadou bolo, nežli záhada sama, na svoje rozlúštenie čakajúca.Na tejto ceste narazila loďka ľudského umu alebo na Skyllu, alebo utonula v Charybde.Skyllou a Charybdou môžeme menovať dve skutočnosti pri úplných známosťach nachodiace sa a zdanlivo jedna druhú znemožňujúc a vzájomne sa vytvárajúc.Jedna je totožnosť úplnej známosti s jej zodpovedajúcou vonkajšou vecou.Objektívnosť známosti. Táto je úplne zaručená otázkou zdaru a nezdaru. Ona je uznaná i veškerým životom ľudstva: drahocenné odborné práce nesveria ľudia inému, iba odborníkovi. Čo v tom je vyslovené? Zaiste len toľko: neodborník nemá úplné znalosti patričného odboru, a odborník má; neodborník nemôže pri patričnej práci na úplných známosťach miery k práci brať; — od jeho práce nemožno čakať zdaru; — od odborníkovej možno, jeho prácu korunuje zdar. Ale čo v tom ďalej vyslovené vidíme: to zo zkúsenosti vzaté presvedčenie o úplných známosťach, že sú totožné, objektívné, že úplne rovnajú sa veciam týmiže známosťami vyobrazeným; takže, čo sa na úplnej známosti o vonkajšej veci ustanoví, to hodí sa úplne na vonkajšiu vec. Dôvodom objektívnosti a totožnosti úplných známostí sú, ako sme už spomenuli, veškeré diela človečenstva.Veci to, ktoré totožnosť a predmetnosť — objektívnosť známostí nám čo úplnú skutočnosť predstavujú.Druhá skutočnosť, ktorú pri sostavovaní známostí vidíme, je — dejepis zvedených vonkajších vecí. Ten je podivný. Keďby on po spôsobe „skaly a jamy“ mal byť nasledujúci: „keď je skala z lúky, z cesty atď. odvalená a do jamy zvalená, nuž jej viacej niet na lúke, na ceste atď. ona je už v jame“, t. j. skala = „vec zvedená“ súc do povedomia preložená, mala by z vonkajška zmiznúť a do jamy-povedomia padnúť, a tam nachodiť sa: on je cele inakší: — po zvedení, ako i do zvedenia ostane zvedená vec na svojom mieste vo vonkajšku.Tieto dve skutočnosti stoja pri otázke „sprítomňovania v povedomí vonkajších vecí známosťami“.A tvoria záhadu vedenia.Ony zdajú sa znemožňovať odpoveď na tú otázku, čo je ľudské vedenie, či je ono skutočne predmetné, či nie, či ono sprítomňuje skutočne vonkajšiu vec povedomú podmetu a či nie?Ak odpovieme „áno“, nuž zdá sa, že sme Scyllu obišli, ale utopili sa v Charybde, lebo „slovne“ áno žiada i „vecne“ áno, t. j. vysvetlenie veci. A toto zdá sa v oči tej druhej skutočnosti nemožné. Keď hovoríme áno, tedy tvrdíme, že povedomie vonkajšiu vec obsahuje a že ona nejak dnu prestúpila a tam dá sa očuť a sprítomňuje sa, lebo, veď je zrejmé, že vec samú nemôže nič sprítomňovať, iba oná vec sama. Tejto odpovedi zdá sa odporovať tá druhá skutočnosť, ktorá ukazuje, že vonkajšia vec nepohne sa z miesta.Keď odpovieme „nie“, nuž sa tiež lodička nášho bádania o Scyllu roztriešti. Odpoveď naša síce súhlasí s tou druhou skutočnosťou, ale s prvou nie. Keď zaprieme skutočné sprítomňovanie vonkajších vecí známosťami v povedomí, nuž zaprieme predmetnosť známostí a tá prvá skutočnosť ostane i ďalej záhadou, hlasno volajúcou: zkadiaľ tedy zdar všetkých ľudských diel na úplných známosťach odmeraných? Vidno, pravá odpoveď je tá, ktorá obom skutočnosťam za dosť urobí a oboje vysvetlí.Pohliadnime, ako dosiaľ tú odpoveď bádatelia hľadali.Zbežný pohľad na osudy našej otázkyŽiadna vec nemá toľkej zanímavosti, ako povedomie, ani dôležitosti, ani význačnosti, lebo veď pomocou neho človek zaujíma svoje nad zvieratá povýšené stanovisko v stvorbe; ani dostupnosti, lebo veď ono v ňom samom leží: a predsa ono nebolo dosiaľ dostatočne objasnené.Nebolo uhodeno na pravý pút.Ako pokračovalo sa pritom, to je dosť známo. Či vlastným pozorovaním svojej bytnosti, ktorá, ako sme na patričnom mieste (II. D. 1.) videli, ľudstvo zodpovedalo otázku svojej bytnosti, ktorá má tie trojaké zjavy (telesné, pudové čiže duševné a zjavy povedomia čiže duchovné) celkom prave a pôsobí, že naša bytnosť nezáleží, ako zvieracia z telesnej, ale i z duchovnej. Pri čom pravda prehliadlo sa, že aj zvieratá javia pud, zjavy duchovné ovšem nie. Ako tiež i v tom malý omyl vkĺzol sa do výsledkov bádania, že dušu od ducha neodelili, ale ich a ich zjavy smiešali dovedna. To nemá síce veľkú vážnosť pre život: no pre vhľad do veci najväčšiu. Či ľudstvo vlastným pozorovaním k spomenutému výsledku prišlo, či na inej ceste, nepadá na váhu. Isté je, že už v ten čas, keď mythologie povstávaly, toto poznanie bolo všeobecné. To učí tá okolnosť, že v nich k vyjadreniu prišla i viera na poživotné jestvovanie ducha, a síce, ako sme na patričnom mieste (D, C), a) ohliadli, tým činom, že ľudstvo určilo za miestnosť poživotného jestvovania „orkus“ a v ňom „elizej“ pre dobrých a „tartar“ pre zlých.Takto bola otázka bytnosti ľudskej dosť dobre zodpovedaná, ale na to vyskytla sa otázka druhá: čím on je, ako a čím delí sa od tela.Akonáhle ľudstvo začalo žiť v sriadených pomeroch, pokoji a blahobyte, hneď boly pokusy podujaté ku vysvetleniu i tejto otázky.Stalo sa to v Hellade a vôbec v gréckom národe skrze mnohých mudroľubcov, ako to známe z dejepisu filosofie.Najprvší mudroľubci Thales, Pythagoras a Eleati zabývajúc sa „predmetom vedenia“, otázkou vesmieru, nedospeli k otázke ducha. Prvý dumal: „všetko je z vody a všetko obracia sa na vodu“. Druhý zas, uvažujúc múdre sriadenie prírody, hlásal: „všetko je počet“, t. j. „sriadené dľa počtu, čo prírodné vedy dosvedčujú“. Tretí zase, uvažujúc priemenlivosť prírodných vecí bez preniknutia k jej príčine (I. D, B), a) a E) a pripisujúc skutočnosť len takému bytiu, ktoré má zjavy „neobmedzenej bytnosti — Božstva“, odpravotili ju všetkým veciam viditeľného vesmíru. Pritom vyslovili i zdravé pravdy, ako i tú: „?? ??????? ?????.“ „Z ničoho nič!“ t. j. samo nič nemôže byť pôvodom skutočnosti.Ku otázke duchovnej podstaty prikročili konečne: Anaxagoras, Sokrates, Platon, Aristoteles a zčiastky Stoici.Na otázku, čo je tá podstata? odpovedali so Sokratom tak: „Duch je tá podstata, ktorá pôsobí u človeka česť, cnosť a všetku dobrokrásu.Dajúc túto odpoveď oni podrobne veci tieto prebádali. Platon viac ich zjavy a zásady, slúžiace k dobrému ľudského spoločenstva. Aristoteles viacej zásady síl duchovných. Stoikovia poukázali na jeden zjav „veľkosti“ ľudského ducha, na jeho nezlomiteľnosť v nešťastí —: ovšem bez vysvetlenia.No na samú podstatnosť ducha v jeho zjavoch, k vyjadreniu prichodiacu a k rečeným zjavom ho uspôsobňujúcu, zrak svoj neobrátili, ako tiež cele vypustili „sebavedomie“ zo svojho bádania, pracujúc na objasnení vedenia.Z menovaných bádateľov obrátil Platon svoju pozornosť na otázku vedenia a uhodiac na „záhadu“ vedenia, hľadal ju vysvetliť zvláštnym spôsobom. Jeho snahou bolo vypozorovať a vysvetliť, akým pochodom v povedomí človeka povstávajú úplné známosti. Jeho náhľad bol ten všeobecný, že „prekladaním vonkajších vecí do vnútra ľudského ducha“. Za úlohu položil si len to vysvetliť, ako stáva sa to prekladanie v oči tej „druhej“ skutočnosti, že totižto „zvedená vec i po zvedení, ako i do zvedenia vo vonkajšku ostáva“. Ako môže ona byť tedy do povedomia preloženou?Túto otázku myslel Platon dosť dômyselne vysvetliť svojím učením o „ideach“ (vidinách). Učenie, ako známo, zneje krátko tak: každá vec má dvojakú podstatu: „duchovnú“, „telesnú“. Tá duchovná je „vidina“ = „idea“, a ona býva pri zvedení do ducha preložená. A tak vec sama do povedomia vnikne vzdor tomu, že telesná podstata vecí ostane nehnutá vo vonkajšku: lebo tá duchovná podstata je cele tá samá a tá istá, čo i jej zodpovedajúca vec, vo vonkajšku tvoriaca — telesná.Toto vysvetlenie Platonovo rozbil Aristotel, súdruh Platonov. On dôkladne poukázal na to: že ak je idea to isté, čo i vec sama, a môže do ducha vniknúť, tak že to samé musí i o veci samej platiť, a niet príčiny, prečo by sa niečim druhým do ducha prekladať dala a nie samou sebou. Akže však idea nenie to samé, čo vec sama, nuž tak nenie jej preloženie do ducha preložením veci samej, ale niečoho iného!Ako tiež nedá sa dovidieť, ako by mohla idea byť vecou samou.A sám otázku vysvetlil tak, že učil, že vec ani sama sebou, ani svojím „alter egom“, vidinou, do povedomia nevnikne, alesvojimi„známkami“, ?o?µ???. A na to ich nasledovníci držali i Platonovu i Aristotelovu mienku za pravú.Rozumie sa, že ani Aristotelovo vysvetlenie nenie pravým. Lebo, keď nehodí sa dokázať, ako by idea bola totožná so svojou vecou, tak nehodí sa dokázať, ako by „známky“ veci boly vecou samou. Ani to, či sú ony len čiastky vecí a či vec „celá“. Ak sú vec celá, platí to isté o nich, čo i o Platonových ideach; ak sú nie celá, len maličké čiastky, tak ich preloženie nenie preložením celej veci, ale len jej maličkých čiastočiek.Vidno, že chcejúc utiecť Scylle, utonuli v Charybde. Chcejúc tej druhej skutočnosti zadosť urobiť, prvú: shodovanie sa známosti s veciami, ktoré ony predstavujú: ktorá je tak dobre skutočnosťou, ako i druhá.Oni nedosiahli odpovedi, obe skutočnosti vysvetľujúcej.Neviedlo sa ani novovekej filosofii lepšie.Tá, ako známo, začala sa s Des Cartes-om.Ona je zbudovaná na tej zásade: „Cogito: ergo sum!“ myslím: som, čo asi toľko hovorí: Dejateľ myslenia je skutočnosťou, poneváč jeho dejstvo a dejanie sú skutočnými.Tu už neprikročilo sa ani ku záhade duchovnej podstaty, čo je ona? Ako rovná, ako nerovná sa telesnej; ako a akými pohybmi ona svoje význačné dejstvá vykonáva. Pôvodca držal za dostatočnú úlohu pre filosofiu:„preukázať skutočnosť podstaty ducha“.To myslel docieliť tým poukázaním, že duch je dejateľom istej skutočnej, každému známej činnosti, nasledovne, že jemu samému nutno skutočnému byť.Celkom pravé zakľúčenie.Výhra ním dosažená bola však zrušená tým tvrdením:„myslenie je činnosť telesná“! Podstata, čo ho pôsobí, je ovšem „skutočná“, ale „telesná“.Protivníci tejto filosofie užili toto tvrdenie: zástupci bránili ju.Oni bránili ju a s ňou i skutočnosť ducha, priťahovaním tých stránok myslenia do sporu, ktoré o jeho duchovnosti svedčia.Protivníci na to vyťahovali stránky myslenia, svedčiace o telesnosti. A hravo sborili, čo obranci trápno nastavali.Pokračovanie takéto je možné, poneváč „dvaja“ (a nie „jeden“) pôsobitelia pôsobia myslenie, ako už naspomnuto. „Duch“ a ústroje telesnej podstaty — modzog atď., slúžiace duchu za prostredkovateľov na vonok. Každý z nich pôsobí dejstvá svojej povahe zodpovedajúce. Preto i každý najde, ktorý tam hľadá — pravda i s druhými, ak nepredpojate hľadá, ale i bez druhých, ak predpojate: potrebuje len oči zavreť pred tými, ktoré nechce mať.A toto bolo prirodzené pri predpokladaní, že myslenie je pôsobeno len jedným jediným pôsobiteľom. Takéto predpokladanie panovalo o ňom.Každý, kto našiel v myslení tú stránku, ktorú hľadal, prestal ďalej hľadať inú povedľa najdetej v domnienke, že ako len jeden jediný dejateľ myslenia pôsobí, tak že i pri ňom nachodia sa stránky len jednej jedinej povahy, a síce tej, ktorú on mal pred očima.Obranci ducha chceli duchovnosť myslenia dosvedčiť preukázaním predmetnosti vedenia, obsahu najčastejšieho to myslenia.Predpokladali, že myslenie je duchovné, keď jeho obsah, vedenie, shoduje sa so svojimi predmetmi.Za dôvody užívali všetky prípadypravého vedenia, t. j. úplné známosti.Odporci nemali proti predpokladaniu tomu nič, ale vytiahli zase dôvody, ktoré svedčili o nepredmetnosti vedenia. Príklady neshodovania sa vedenia s vonkajšími veciami boly za také dôvody prijaté, a tu sú všetky pády nedostatočného, neúplného vedenia! Jedných je asi toľko, ako i druhých, a držia si váhu. A tí, čo odvolali sa na ne, uhodili na nedostupiteľnú stránku otázky.Ako dialo sa to v podrobnosťach, to sem nepatrí, a dostatočne napísané je v dejinách filosofie. Nám dostačí toľkoto, lebo už i z tohoto vidíme osudy, ktorým náš predmet podrobený bol, a v nich príčinu, prečo dosiaľ osvetlený nebol.A síce preto, že k objasneniu predmetu neboly vzaté jeho hlavné, ale len „podriadené zjavy“, kam patrí myslenie. To stalo sa v tom domnení, že podriadené zjavy dajú sa ľahšie vysvetliť nežli hlavné. Ono však je práve naopak, lebo hlavné zjavy sú výkonmi jednej jedinej podstaty ducha, jej známky a určitby nosia na sebe. Ale tie podriadené sú výplodom obidvúch podstát, duchovnej a telesnej, a nosia na sebe známky a určitby oboch. Pri nich bez poznania povedomej podstaty nemožno rozoznať, ktoré ktorému dejateľovi slúžia, a tak vhľad do veci zakrývajú. Pri hlavných menovite preto, poneváč všetky určitby jednej podstate slúžia a tak vhľad otvárajú.Námahami, vysvetliť vedenie a povedomú podstatu z podriadených zjavov, prišiel náš predmet do chýru nerozlúštiteľnosti; k tomu vzniklo i to presvedčenie, že„zapieranie duchovnosti povedomia je jeho vedecké pochopenie“.Pritom nutno i to podotknúť, že patričné smery celé povedomie s vedením a vedenie zase s vnikaním známosti do povedomia stotožňujú a sebavedomie a moci povedomia pamäť známosťami rozpoložujúce atď. z rozpočtu vypúšťajú a všetko pripisujú účinkovaniu smyslov.Aké myšlienky Kant o tomto predmete vyslovil, spomenieme na patričnom mieste.Očividomé je, že nie zapieranie duchovnostipovedomia, ale vysvetlenie jehozáhadje vedeckým ponímaním povedomia.Slovo k prehľaduAko z tohoto krátkeho obozrenia dejov nášho predmetu vysvitá, zabývala sa väčšina bádateľov veľotázkami vesmíra, a len niektorí zavadili o povedomie. Títo dopustili sa tej chyby, že „vedenie“ stotožnili s povedomím, mienili, že povedomie len z vedenia sostojí a nie i zo sebavedomia a jeho veľkolepých zjavov, z vládania nad všetkými svojimi mociami a spôsobnosťami, z určovania svojho dejstvovania.Zabývajúc sa výlučne vedením, k akýmže došli výsledkom?Oni, ako je známo, urobili zadosť tej „druhej“ skutočnosti, ktorá i s prvou tvorí záhadu vedenia. To ovšem mali, ale nielen druhej, ale i prvej, a tak by ich vysvetlenie vedenia pravé bolo.No oni urobili ináč, mnohými slovmi pekne vysvetlili, že známosť nenie zvedená vec sama, lebo známosť nachodí sa vo vnútri povedomia, ale zvedená vec sama i po zvedení vo vonkajšku ostane.Výhra to pre otázku vedenia neveľká. Lebo, že so známosťou, a s jej zodpovedajúcou vecou, vec sa tak má, to očami vidíme a vysvetľovanie a odôvodňovanie tejto očividomej veci je zbytočné.A k tomu neleží zanímavosť otázky vedenia v druhej skutočnosti, ale v prvej, v „predmetnosti úplných známostí“. To zavdáva tie otázky: ako je to, že vzdor tomu, že druhá skutočnosť je očividomá a nad všetku pochybnosť povýšená, súčasne má miesto „prvá“ skutočnosť, t. j. ako docieli sa to, že úplná známosť rovná sa vonkajšej veci, ako čo by ona sama tam bola, vzdor tomu že nenie?!Prvej zadosť urobiť so zadaním druhej a druhej so zadaním prvej: nenie objasnením záhady vedenia, ale nezdarom. Jedna skutočnosť, ako i druhá totožnosť úplných známostí s veciami nimi označenými, ako i hmotne nepreložené veci z vonkajška do povedomia, je jednak očividná. Nuž nutno obom zadosť urobiť.A to vysvetlenie: známosť nenie zvedená vec sama: nenie zadosť učinenie obojej skutočnosti, ale len jednej a to tej druhej.Na takéto vysvetlenie nasledovalo by to určenie vedenia: „nepredmetné“; žiadna, ani úplná známosť nerovná sa ňou predstavenej veci.No oproti takému určeniu stavia sa tá prvá skutočnosť, javiaca sa vo všetkých ľudských dielach, ktorá jadrno preukazuje, že úplné známosti rovnajú sa veciam nimi predstavovanými. Keď diela na známosťach v povedomí ustanovené na tých nimi predstavovaných veciach dajú sa previesť a hodia sa na ne.Tejto skutočnosti chceli i pri tom spomenutom vysvetlení nejak zadosť urobiť.Lenže stalo sa, že lekárstvo vypadlo horšie, než choroba sama. To jest: patriční vysvetlili záhadu vedenia novou záhadou — nevysvetliteľnou.Spomenuli sme Platona. On to hľadel „ideami“, „vidinami“ docieliť. — To ešte, ako spomenuto, bol najvtipnejší pokus. — Keď i vonkajšia vec sama do povedomia nevnikne: vnikne predsa ta jej „spoluvec“ — „vidina“, a ona s ňou, ktorá je duchovná, nuž vniknúť ta môže — (prečo? ako?) — a že táto spoluvec je „duchovná“, nič zato, lebo ona — duchovná spoluvec-vidina je cele to isté, čo i jej hmotná vonkajšia spoluvec.Tak by ovšem obom skutočnosťam bolo zadosť urobené. Duchovná spoluvec vnikne do povedomia a je celkom ta istá, čo i jej hmotná spoluvec, preto tedy rovná sa úplná známosť ňou predstavovanej veci, lebo vec sama dnu vnikla s duchovnou spoluvecou. Tým je prvej skutočnosti zadosť urobené. Sama vec vniknúc s duchovnou spoluvecou do povedomia nevzala sebou svoju hmotnú spoluvec, lebo ona sama je to isté, čo hmotná, a ona sama ju v povedomí predstaví; nuž nemala na to potreby, preto, ačkoli ona duchovnou spoluvecou v povedomí nachodí sa, súčasne ostala ona so svojou hmotnou spoluvecou vo vonkajšku. Tým bolo by zase druhej skutočnosti zadosť urobené.Lenže čože, keď pri tomto vysvetlení vyskytá sa tá nerozluštiteľná záhada, na ktorú, ako spomenuto, Aristoteles poukázal.„Ako môže tá duchovná spoluvec-idea to isté byť, čo i jej vonkajšia spoluvec?“„Ako môže vôbec niečo inšie, duchovné, niečo inšie, hmotnú vec predstavovať? A či možno niečomu inšiemu vecou samou byť, a či len veci samej?“A keď možno: načo? — keď duchovná spoluvec je to isté, čo i jej hmotná spoluvec a do povedomia vniknúť môže: prečo nemôže hmotná spoluvec sama, keď je to isté, čo i duchovná. Snáď je predsa nejaký rozdiel medzi nimi; kto ich z toho podozrenia očistí?!Aristotelovo vysvetlenie, zdá sa, stalo sa všeobecným, a ono trpí na podobnú záhadu. Vec nevnikne žiadnou „spoluvecou“ do povedomia: no svojimi „známkami“, ich súhrnom, pojmom, pochopom, poňatím.Keď pri Platonových duchovných spoluveciach nebolo možno dosvedčiť, že by ony rovnaly sa hmotným: to pri pojmoch ešte menej možno.Známky veci, čo je to? Je to niečo z veci samej a či nie? Naiste niečo z veci! Či ono všetko a či len niečo málo z nej? Že všetko nie, to nutno pre tú druhú skutočnosť odpovedať. Ak by celá vec súhrnom svojich známok bola pojmom, nuž bolo by jej nutno s jej pojmom preloženej byť z vonkajška do povedomia. Čo, ako známo, nestane sa. Pojem je tedy niečo z veci, ale menej nežli vec sama.Vidno: pojem nenie nič inšie, len Platonova idea — lenže prikresaná a pristrúhaná. Mysleli: Platonova idea, celú vec obsahujúca, je „veľká skala“, do tej „jamy povedomia“ — nespratá sa! Prikresať, pristrúhať. Keď to učinili, stala sa idea súhrnom známok, pojmom, a o ňom si mysleli, že sa už spratá. No je otázka: keď o Platonovej idei nedalo sa vysvetliť, ako môže celú vec predstavovať, ako potom dosvedčiť to o nej, keď je pristrúhaná, a keď ani to nevieme, čo z nej odpadlo!Skutočnosť prvá na základe ľudských známostí prevedených diel žiada vysvetliť rovnosť známostí s ich veciami.Možno to pojmom vysvetliť? Ani len pojem sám!Čože je on? Niečo z veci! Polovica? Nie, lebo tak by mohli dvaja len o veci známosť si utvoriť, po polovici do svojho povedomia z nej preložiac. A z celej veci vystaly by len dve polovice. Je tedy pojem „tisícina“ z veci. Ani to nie. Lebo keďby tisíci o veci zvedeli, nuž by po tisícine z nej dostali a na tisíc tisícin by nutno bolo celej veci minúť sa. Je ona millionina? Ani to nie. Lebo, keď by million ľudí o nej zvedelo, nuž by sa z nej million millionin do pojmov pretrovilo, to jest minúť by sa musela celá vec.Avšak veci zvedaním a sostrojovaním známostí neubudne nič.Záhadu pojmu nemožno rozlúštiť, ani prvej, ani druhej skutočnosti zadosť urobiť.Ak je pojem niečo z veci, tak s ním z nej to niečo odbudne. To je proti druhej skutočnosti. Ale ak on nenie celou vecou, nuž nemôže sostaviť známosť rovnú veci. To je proti prvej skutočnosti.Tak hľa pojmom nemožno rozlúštiť nielen záhadu známosti, no ani jeho vlastnú záhadu.Nenie-li to dôkazom toho, že záhada známosti je nevysvetliteľná?!Nie, len pokynom, že tú záhadu nesmieme vysvetľovať po prímere „skala a jama“, ale pomysleť, že tu pri vnímaní, utvorovaní známostí a narábaní nimi javí sa veľumenie Božej premúdrosti, ktoré dalo povedomej podstate také sriadenie, ktoré docieli to, čo nemôže ani „vidina“, ani „pojem“ docieliť, že totiž zvedená vec do povedomia i vnikne i ostane vo vonkajšku. Že sme na pravej ceste, to dosvedčí i tá okolnosť, že na tejto ceste možno nám shliadnuť a preniknúť i všetky zjavy, spojené s vedením.

Laucek_Ludske-povedomie-III-Vedenie.html.txt